Ahojte diskutujúci,

ďalšia téma, čo mi napadla, je evolúcia, resp. evolučná teória, resp. evolučné teórie, ktoré sa zaoberajú vznikom a vývojom života na Zemi.

Samotné evolučné (teda vývojové) myslenie siaha do starovekého Grécka (Epicurus), Ríma (Lucretius: De Rerum Natura), Číny (Zhuang Zhou) a iných filozofov starovekých národov, ktorí sa snažili už veľmi dávno pochopiť a vysvetliť chod vesmíru, prírodných cyklov, životného prostredia, živočíštva a rastlinstva, ktoré človeka obklopujú. Keďže patríme do západného svetového mysliteľského a filozofického prúdu, teda vychádzame predovšetkým zo starovekého Grécka a jeho filozofií, tak existujú tzv. dva základné východiskové prúdy pre evolučné myslenie:
(1) esencializmus, z ktorého sa vyvinuli základy stredovekej aristotelovej metafyziky a neskôr filozofická teológia a
(2) anti-aristotelov prístup, z ktorého sa rozvinula moderná veda, osvietenectvo, evolučná kozmológia, mechanická filozofia, ktorá sa potom rozšírila do všetkých fyzických vied a dejín prírody.

Prírodovedci sa už v 18. storočí začali zameriavať na variabilitu druhov, na fyzickú paleontológiu s konceptom vymierania druhov, ktorý začal podkopávať statické pohľady na prírodu.

Na začiatku 19. storočia, Jean-Baptiste Lamarck (1744-1829) navrhoval vlastnú teóriu transmutácie druhov, fyzicky vytvoril a definoval ako prvý teóriu evolúcie.

V roku 1858 Charles Darwin a Alfred Russel Wallace zverejnili novú evolučnú teóriu, ktorá je podrobne vysvetlená v Darwinovej knihe O pôvode druhov (1859). Na rozdiel od Lamarcka, Darwin navrhol spoločný pôvod a vetvenie stromu života, čo znamená, že dva veľmi odlišné druhy môžu zdieľať spoločné predka.

Akceptácia Darwinovej teórie - 1859-1930
Koncepcia evolúcie bola široko prijímaná vo vedeckých kruhoch počas niekoľkých rokov od zverejnenia O pôvode druhov, ale prijatie prirodzeného výberu ako jeho hnacieho mechanizmu bolo oveľa menej akceptované vedeckou komunitou. Existujú štyri hlavné alternatívy k prirodzenému výberu ku koncu 19. storočia, boli to teistická evolúcia (Asa Gray), neo-lamarckizmus (Samuel Butler, Edward Drinker Cope), ortogenéza (Leo S. Berg, Henry Fairfield Osborn) a saltacionizmus (Hugo de Vries, William Bateson).

Mendelova genetika, biometrika a mutácie - 1900
Znovuobjavenie koncepcie Gregor Mendelových zákonov dedičnosti v roku 1900 podnietil zúrivú debatu medzi dvoma tábormi biológov. V jednom tábore boli Mendelisti, ktorí boli zameraní na jednotlivé varianty a zákony dedičnosti, Mendelistov filozoficky viedol William Bateson (kto razil slovo genetika) a Hugo de Vries (ktorý razil slovo mutácie), a v druhom tábore boli ich oponenti - biometrici, ktorí sa zaujímali o variácie vlastností v rámci populácie. Ich významní predstavitelia boli Karl Pearson a Walter Frank Raphael Weldon.

Populačná genetika - 1920 - 1940
Mendelistické a biometrické modely boli nakoniec spojené vo vývojovej populačnej genetike. Kľúčovým krokom bolo dielo britského biológa a štatistika Ronalda Fishera. V sérii článkov od roku 1918 a vyvrcholil svoju publikačnú činnosť v roku 1930 v knihe Genetická teórie prirodzeného výberu.

Moderná syntéza evolučnej teórie - 1936 - 1947
Moderná evolučná syntéza (známa ako nová syntéza, moderná syntéza, evolučná syntéza, miléniová syntéza alebo neo-Darwinistická syntéza) je syntéza myšlienok z niekoľkých odborov biológie 20. storočia, ktorá berie do úvahy vývoj, je všeobecne vo vedeckých kruhoch široko prijatá. Julian Huxley vynašiel tento termín v jeho knihe z roku 1942, Evolúcia: Moderná syntéza. Hlavné postavy v modernej syntéze zohrávajú autori Ronald Fisher, Theodosius Dobzhansky, JBS Haldane, Sewall Wright, EB Ford, Ernst Mayr, Bernhard Rensch, Sergej Chetverikov, George Gaylord Simpson a G. Ledyard Stebbins.

Post-syntetické obdobie - 1960 - 1970
Autori WD Hamilton, George C. Williams, John Maynard Smith a ďalší, viedli k zameraniu sa vedcov na gén-centralistickú evolúciu. Syntézu ako existovala dovtedy rozšírili na DNA a genetické zákonistosti, ktoré umožňujú dôsledné, v mnohých prípadoch matematicky presné analýzy javov, ako sú výber, hamiltonovo pravidlo, altruizmus, a speciácia.

Koniec 20. storočia: Endosymbiotická teória, Molekulárna biológia, Filogenetické stromy, Evolučná vývinová biológia, Horizontálny transport génov, Exobiológia....

Treba trocha pohľadať evolucia-kozmologia-biologia-chemia-vzn ... 58379.html
Myslíš, že napadla len tebe?