Milí Hojkáči,

vždy som tu bola tá, čo sa snažila ľuďom dobre poradiť vo vzťahoch, lebo vždy som mala aj ja v tých mojich pomerne jasno. Tak ako som ja vždy racionálne radila, tak neracionálne sa ja v mojom živote a vzťahoch správam. Až som dospela k názoru, že si rada vypočujem názor na môj problém. Úprimne, nečakám, že tu dospejeme k riešenie, lebo v konečnom dôsledku si to musím ja s priateľom vydiskutovať a rozhodnúť sa, ale koľko hláv - toľko názorov.

Priateľa som spoznala v júli 2013, všetko to išlo medzi nami pomerne rýchlo, ale nebol dôvod robiť paniku, pretože sme si rozumeli, ja si na ňom vážim jeho povahu, charakter, humor, láskavosť. Niekedy v októbri 2013 sa ma pýtal, či sa k nemu nenasťahujem. V tom čase sme sa vídali len cez víkendy, pretože sme bývali od seba ca. 80 km. Bývala som v jednoizbovom byte, zariadenom pri nemocnici, kde som robila a mala pár slovenských a českých kamarátov (bývam v Nemecku, priateľ je tiež Nemec). V podstate som viedla spokojný život, v pohode byt, robota, kamaráti, ale nevidela som dôvod, nepresťahovať sa k nemu. Tie rozdiely však boli od začiatku jasné - znamenalo to presťahovať sa na dedinu (400 obyvateľov), do jeho domu a za susedov mať jeho rodi4ov. V tom čase sme spolu vychádzali - oni ma od začiatku mali radi a akceptovali a ja ich tiež.

Našla som si od januára 2014 robotu neďaleko nového domu a na konci decembra 2013 sa definitívne presťahovala. Vtedy sme zistili, že som tehotná, čo bol pre mňa nepredstaviteľný problém, lebo som na to nebola pripravená, priateľ sa neskutočne tešil, lebo túži veľmi po deťoch. Žiaľ, potratila som, ale aj toto sme vedeli spolu prekonať. Zo začiatku roku 2014 bolo veľa stresu, zase nová práca, kolektív, dochádzanie autom, ale nejako sme to všetko ustáli. Ale ako sme sa zabehli do tých koľají, tak mi začalo viac a viac vadiť, že po robote ma namiesto nejakého milého privítania čakal priateľ, jeho rodičia s cigaretou v jednej ruke a pivom v druhej ruke a to bolo skoro denne. Prípadne v piatky celá jeho tlupa kamarátov, s ktorými som si ja nemala čo povedať - pretože sa neplánujem dať potetovať od hlavy po pätu, nepočúvam nemecký rock a neberiem si hypotéku na Playstation 4 (to len na načrtnutie tém). Proste ja som introvert, potrebujem svoj priestor a u nás sa vždy niečo dialo, spoločné obedy so svokrovcami, spoločné dovolenky, kino, divadlo, túra, bicykla atď atď. Niekedy na jeseň tohto roka som povedala priateľovi, že sa tam necítim dobre, pretože mi po prvé v tom dome nič nepatrí a nevybudovali sme to spolu a za druhé, že tie kontakty a spoločné akcie s jeho rodičmi by sme mali zredukovať. Znamenalo to dobre dobre....Aj svokra prišla za mnou, že by ju mrzelo, ak by sme sa rozišli a že keď niečo s nimi nechcem robiť, nemusím vždy, že stačí povedať. Nezmenilo sa nič a prešli ďalšie dva mesiace. Ja som sa začala v novembri uzatvárať do seba, prestala komunikovať, stratila záujem o okolie, záujmy, jedlo. Až mi priateľ povedal, že ak sa budem cítiť niekde inde lepšie, mám sa odsťahovať - čakala som nejaký návrh od neho, porozprávanie sa a prišlo mi to také kruté. Myslela som ale, že má aj pravdu, že tam nikdy nebudem spokojná a vždy mi budú neustále prekážať neustále všade prítomní jeho rodičia a neustále ten pocit, že ja tam nepatrím a som na druhej koľaji. Povedala som si, teraz musím spraviť ten krok, nech je to akokoľvek ťažké, lebo v živote som nikoho viac neľúbila a odsťahovala sa - do mesta, asi 30 km od priateľa, kvôli dochádzaniu do roboty.

No a teraz mi to tak nejako všetko dochádza, že som v tom meste sama, nemám tu kamarátov, všetkých som zanechala v pôvodnom bydlisku, neskutočne mi chýba môj priateľ. Nedokážem sa vzchopiť, celé dni len plačen, nechcem ani zariaďovať ten byt, lebo by som najradšej zdrhla preč, spávam na zemi, prežívam zo dňa na deň. Momentálne si s priateľom telefonujeme, on je na tom podobne ako ja, tiež mu je z toho do breku, nevie si zvyknúť na to prázdne miesto. Jeho mrzí, že mi toľko nasľuboval a nič sa nezmenilo, mňa mrzí, že som sa možno unáhlila a teraz neviem, čo s týmto bytom, či sa vrátiť, bojím sa, že mi zase po pol roku, roku začnú vadiť jeho rodičia, to ich neustále pofajčievanie a pivkovanie, na ktoré si na neviem zvyknúť a že ak sa r, zase budem hrať len druhé husle. Priateľ sa nevie pozerať na to, že sa stala zo mňa chodiaca kostra neprítomná duchom, lenže on sa kvôli mne neodsťahuje, pretože má všetko pohodlne vybudované a zariadené. Ja by som ho najradšej zobrala z toho prostredia, kde je, lenže to nejde. Teraz mám dilemu, či nám dať ešte raz šancu alebo, ako by som asi radila iným, proste sa zatnúť, nechať tomu čas, nech všetko prebolí, či už to bude trvať rok alebo dlhšie a čakať, že príde niekto iný.

Máme sa teraz ešte spolu stretnúť a porozprávať - to už sa vieme bez toho, aby sme po seba kričali alebo ja revala, ale neviem, ako to skončí. Neviem, čo mu povedať, ako sa rozhodnúť. Srdce vraví jedno, hlava druhé. Ja som navrhovala, aby sme skúsili od znova, pomalšie, jeho argumentácia bola, že on ju je pristarý zase začínať od začiatku. Čo si myslíte, je to vo vzťahu - tá dominancia svokrovcov normálna alebo som ja majetnícka, že chcem niečo podniknúť s priateľom po roku a pol aj sama?
Ďakujem za názory.

Nie je dolezite riesit ci je nejaky vztah na jeho strane normalny alebo nenormalny, pripadne akych ma kamaratov...
Dolezite je, aky to ma vplyv na vasu buducnost. Jednoznacne to z tvojho popisu vyzera, ze by tam vznikal konflikt. On uz zazemie ma, ty si chces vybudovat spolocne. On chce byt s rodicmi a kamaratmi, ty chces byt sama s nim. Fakt, ze on je doma a ty si mimo tomu tiez neprispieva...
Reality check hovori, ze to takto nemoze dlhodobo vydrzat. Vztah proste nie je symetricky.

oprav si: "jeho svokrovcov" na "jeho rodicov".... pretoze jeho svokrovci su v podstate tvoji rodicia.

No skus si s nim sadnut a povedat mu, co vsetko ti vadi a prekaza. Tu si to celkom pekne spisala. Tebe vadi v podstate uz ten dom, ktory si si nevybudovala spolu s nim. Dalej jeho rodicia, ktorych neustala pritomnost nemoze robit dobrotu. No on je asi na nich dost naviazany a uz aj zvyknuty. On by musel urobit velke kompromisy a obmedzit pritomnost rodicov v jeho dome, pripadne sa uplne odstahovat a zacat s tebou odznova budovat si "vas domov".

Ty si sa prisposobila uz do velkej miery, odisla si od svojich priatelov za nim, skusila si to, necitis sa dobre - tak teraz je na rade on. Ak nebude ochotny s tym nic urobit, tak asi bude jedina moznost rozist sa.

jefty napísal niečo veľmi podobné tomu, čo mám na jazyku ja. Ty si svoj "comfort zone" kvôli nemu raz opustila, teraz by mal byť na rade on

Kopni ho preč, keď sa doteraz neosamostatnil, neurobí to nikdy.

Odpoveď musíš hľadať v sebe.
Najjasnejším signálom bolo, že si odtiaľ odišla, takže je to tam pre teba asi neprijateľné a nemala by si sa tam vracať.
Čo sa týka tvojho partnera, ak s ním nepohol tvoj odchod, potom s ním už nepohne asi nič...

Vztah by mal byt o kompromise, teda aobe strany by mali niekedy zniecoho ubrat, pripadne pridat...nejak symetricky. Nemyslim si, ze je v tom nejake pravidlo, kto ma kedy ubrat, alebo pridat. Malo by to byt fakt obojstranne...pri jednom probleme ubere jedna polovica, pri druhom probleme zase ta druha, pripadne si spolu dvaja sadnu, dohodnu sa, a uberu obaja z niecoho aby to bolo aspon trochu vyrovnane.
To co chces ty, (aspon podla tvojho popisu) je uplne normalne. Si dospela zena, teenegerske roky mas za sebou, kamarati su fajn, ale deti ti nevychovaju ani nic take, takze priority su jasne. Partner, a pripadne deti, teda tvoja rodina. Je normalne, ze chces cas travit s partnerom a nie jeho kamosmi/rodicmi.
Vybehnut vonku s partiou raz za cas nieje na skodu sice, ale co je vela to je vela.

Ked ti ide silou mocou o zachranu vztahu tak skus navrhnut iny plan...neskusaj sa k nemu stahovat, myslim, ze by si dopadla tak isto. Skuste byvat spolu niekde inde. Ked s tym nesuhlasi, tak bohuzial, asi za to nestoji, nieje ochotny pre vztah a teda pre teba nic urobit.

jedina cesta bude ak on preda dom/odide z domu a nastahujete sa spolu niekam uplne mimo. to si myslim, ze nebude chciet tak lahko urobit takze ja byt tebou idem dalej

Na začiatok: nesúhlasím s tým, že si mala vo vzťahoch vždy jasno nakoľko ťa poznám (poznal som) aj osobne. Tiež nechápem prečo si sa zase vrhla do vzťahu na dialku keď argumenty tvojích predošlích rozchodov boli práve dialka. Ale to je asi jedno, láska hory prenáša a vtedy človek často spraví niečo, čo povedal že nikdy viac.

Ostatné komentáre som nečítal, aby som nebol ovplyvnený pri odpovedi, tak ak píšem čo už tu padlo, tak sorry. Myslím, že ten chlap nie je vhodným adeptom byť otec. Keď sa nevie postarať o seba, a býva s rodičmi, ako sa má jedného dňa postarať o vaše deti? Veď ani o teba sa nevedel postarať, nedokázal ti dať podmienky ktoré si potrebovala. A nebol schopný ani spraviť kompromis a odísť z domu aby si ťa udržal. Čím je starším, tým je náročnejšie naštartovať nový, vlastný život a odísť od rodičov. Ale vždy sa to dá, a vždy to vedie k lepšiemu. Koniec koncov, rodičia tu nebudú večne a raz bude tak či tak bývať sám (alebo s partnerkou), tak by mal začať čím skôr aby bol na to pripravený. Zoberte si spolu hypotéku ak to myslíte vážne, ale určite sa nerozdelujte. To je prvý krok k trvalému rozchodu. Prejde deň, týždeň, mesiac.. pominie prvotná depresia a je po vzťahu. Aby fungoval vzťah, musíte na ňom pracovať každý deň. Je jedno či ste sa včera dali dokopy, alebo ste 30 rokov manželia.
Podľa mňa bol celý váš vzťah zbrklý. Po pol roku sa nasťahovať k človeku ktorého prakticky nepoznáš (viem čo je stretávať sa cez víkendy, to nie je polročný vzťah, ale mesačný) a ešte stihnúť aj otehotnieť? Možno je tu ten správny čas na ultimátum. Nech ide bývať on s tebou, nie ty s ním. Nech ukáže že sa vie postarať. A keď chcete dieťa, tak nech je aj svadba aby si mala nejaké záruky.

A k samotnej téme svokrovci vo vzťahu, mimo tvojho osobného problému, myslím že by nemali vystupovať príliš. Mne to vyhovuje ako to mám ja, a teda tak nejako si predstavujem ako ideál. Bývame si sami, so svokrovcami sa stretávam tak raz za dva mesiace pri nejakých akciách (vianoce, oslavy, príležitostné návštevy...). Keď chcú prísť na návštevu, vždy majú u nás dvere otvorené. Takisto viem, že aj ja u nich a moja partnerka u našich. Ale do vzťahu by sa starať asi nemali, a mali by svojim deťom a ich partnerom dať dostatok priestoru na vlastný život. Pomôže tomu, keď sa mladí odsťahujú do iného mesta (vidím na kamarátoch čo sa presťahovali o ulicu, to je to isté ako keby bývali doma)

Veľa šťastia, priebežne informuj ako sa to vyvíja

Podla mna to v tvojom pripade nema naozaj zmysel. Ty jasne vies, co v zivote chces, tvoj drahy na druhu stranu ani nahodou. Ak je pre neho predstava zivota prist domov, zapalit si, dat si pivo a rozpravat rodicom aky mal den, tak nieco s nim v jeho veku v poriadku asi nebude. Aj ked netusim, ze kolko mate rokov, ale ratam tak 25 a viac je cas rozmyslat aj nad buducnostou. Ty si ju predstavujes nejako, on .. s rodicmi v dome, v pohodli, kde mamka navari, uperie a vyzehli.

riesenie je jednoduche, hladat si nove spolocne byvanie spolu, bud suhlasite obaja, alebo kazdy nech ide si ide svojou cestou sam. Nieco take ako pristahovat sa naspat, alebo sluby, kompromisy to fungovat nebude.

neviem preco sa to vola skokrovci, ked ide o tvojho partnera, ktory ma asi iny nazor na zivot.

Inak neviem, ale mam pocit, ze niektorym tu unikol jeden detail, on nebyva s rodicmi, ma vlastny dom - susedny s rodicmi.

mne to neuniklo, ale je to to iste ako keby byvali v jednom dome alebo aj na jednej ulici

Zrovna tebe nie, ale niektori tu pisu o tom, ze byva s rodicmi etc

Díky za názory, ale keď sa väčšina zhodla, že v jeho veku to nebude úplne normálne, tak aspoň viem, že nie som tá divná a náročná, čo chce viac, keď očakáva nejakú spoločnú budúcnosť. A p4ra to vystihol, tak nejako to je, zapáliť si, dať si pivo a vykecávať sa s rodičmi na terase. Cez víkend detto, ešte ani spolu neraňajkujeme, ale prvé treba bežať k rodičom zapriať im dobré ráno. Ako ja viem, že rodičia sú dôležití, ale ani moji nebývajú ani na tej istej ulici, ani v tom istom meste ani štáte a dá sa s tým žiť.

//audio: Lenže on sa neodsťahuje, povedal mi to na rovinu a ja tiež nie som typ, ktorý sa bude prosíkať, dávať ultimátum buď ja alebo dom, buď ja alebo kamaráti, buď ja alebo rodičia. Proste chcela som tam mať len svoje miesto, ale nemám, pretože som tam po vyše roku a pol ako na návšteve a to bude tým, že sme na tom nepracovali spolu. A tým pádom, že povedal, že sa neodsťahuje, nemáme spraviť aký kompromis. Ja tam neostanem, on sa neodsťahuje, tým pádom nevidím spoločnú cestu. Kompromis, že sa obmedzia návštevy s rodičmi kamarátmi nefungoval, resp. fungoval tak, že o bol u rodičov alebo s kamarátmi na terase a ja som išla behať, plávať, čítala si knihu....

takze ty mas vo vztahu neprekonatelny problem a on s tym nehodla nic robit. myslim, ze aj bez fora vies ako to skonci, bohuzial.

bolek napísal:Díky za názory, ale keď sa väčšina zhodla, že v jeho veku to nebude úplne normálne, tak aspoň viem, že nie som tá divná a náročná, čo chce viac, keď očakáva nejakú spoločnú budúcnosť. A p4ra to vystihol, tak nejako to je, zapáliť si, dať si pivo a vykecávať sa s rodičmi na terase. Cez víkend detto, ešte ani spolu neraňajkujeme, ale prvé treba bežať k rodičom zapriať im dobré ráno. Ako ja viem, že rodičia sú dôležití, ale ani moji nebývajú ani na tej istej ulici, ani v tom istom meste ani štáte a dá sa s tým žiť.

//audio: Lenže on sa neodsťahuje, povedal mi to na rovinu a ja tiež nie som typ, ktorý sa bude prosíkať, dávať ultimátum buď ja alebo dom, buď ja alebo kamaráti, buď ja alebo rodičia. Proste chcela som tam mať len svoje miesto, ale nemám, pretože som tam po vyše roku a pol ako na návšteve a to bude tým, že sme na tom nepracovali spolu. A tým pádom, že povedal, že sa neodsťahuje, nemáme spraviť aký kompromis. Ja tam neostanem, on sa neodsťahuje, tým pádom nevidím spoločnú cestu. Kompromis, že sa obmedzia návštevy s rodičmi kamarátmi nefungoval, resp. fungoval tak, že o bol u rodičov alebo s kamarátmi na terase a ja som išla behať, plávať, čítala si knihu....

tak mu napíš cez icq že je koniec
A už si raz zapamätaj, že vzťah na dialku je jeden veľký problém. Nedá sa vyriešiť, iba sa dá transformovať na viacero menších problémov.

Ja fungujem na dialku uz 4. mesiac. Nehovorim, ze je to lahke, prave naopak, je to velmi tazke, ale chce to strasne vela sebazaprenia a vole. Nedokazem teraz povedat, ze je to forever alebo co, ale ak sa budeme obaja dostatocne snazit a pracovat na tom, myslim, ze sa to bude zvladnut. A tentokrat som bez nej najdlhsie za celu dobu - 5,5 tyzdna.

audiotrack napísal: tak mu napíš cez icq že je koniec

V tomto komente je silno cítiť, že ťa to asi stále serie, keď to spomenieš aj po rokoch Takáto podpásovka asi nie je to, čo bolek hľadá v tejto téme...Ak si myslíš, že vzťah na diaľku nemá zmysel, tak by som bol na tvojom mieste rád, že bol medzi vami ukončený relatívne skoro a nie až po niekoľkoročnom trápení.

BTW, s podobným človekom, ako je bolekin priateľ, by som si teda nevedel predstaviť vzťah. Očividne mu váš vzťah nestojí za to, aby spravil kompromis alebo to aspoň skúsil, takže pri ťažších situáciách, ktoré nastanú v budúcnosti, si môžeš byť istá, že by ťa zrejme nepodržal, ak by to narúšalo jeho komfortnú zónu, ako je tomu teraz.

Pilifo napísal:
V tomto komente je silno cítiť, že ťa to asi stále serie, keď to spomenieš aj po rokoch Takáto podpásovka asi nie je to, čo bolek hľadá v tejto téme...Ak si myslíš, že vzťah na diaľku nemá zmysel, tak by som bol na tvojom mieste rád, že bol medzi vami ukončený relatívne skoro a nie až po niekoľkoročnom trápení.

BTW, s podobným človekom, ako je bolekin priateľ, by som si teda nevedel predstaviť vzťah. Očividne mu váš vzťah nestojí za to, aby spravil kompromis alebo to aspoň skúsil, takže pri ťažších situáciách, ktoré nastanú v budúcnosti, si môžeš byť istá, že by ťa zrejme nepodržal, ak by to narúšalo jeho komfortnú zónu, ako je tomu teraz.

ty si úplne mimo ironia to bola, ale ty si ju žial vôbec nepochopil, lebo ani nevieš, že sme nemali niekoľkoročný vzťah. Ale to sem asi nepatrí. Každopádne takto nevyzerá fungujúci vzťah. S tým asi súhlasí každý, a ona iba potreboval potvrdiť v tom, o čom je už asi dávno rozhodnutá.

btw: na margo podpásovky - niekedy treba kopnúť do gulí, aby ťa to nakoplo