Nasledovný justičný prípad traumatizuje spoločnosť tridsaťdeväť rokov. Zmyslom tohto článku nie je rehabilitácia odsúdených. Rehabilitácia vraždy nie je vecou laickej verejnosti. V archívoch sa objavili výpovede a materiály, ktoré dokazujú, že pred súdnym procesom a v súdnom procese boli zatajené vážne skutočnosti na obranu odsúdených. Tie spochybňujú vyšetrovanie, obžalobu a súdny proces. Zmyslom tohto článku je kritika bohorovnosti, neomylnosti, nedotknuteľnosti a nezmeniteľnosti justičných rozhodnutí. Túto masku môžu justícii strhnúť iba skutočné životné príbehy. Justícia sa nemôže chovať ako inkvizícia. K sebareflexii môže justíciu donútiť iba tlak verejnosti. Životopisom justície sú všetky zločiny, ktoré napáchala za šesťdesiat rokov. Justícia sa za zločiny nikdy nezodpovedala a nikomu neospravedlnila. Justícia zničila desaťtisíce ľudských životov a negatívne poznačila osudy niekoľkých generácií. Z prenasledovaných a nespravodlivo súdených sa stali ľudia na pokraji spoločnosti a trosky. Ako nespravodlivosť bolí, pozná ten, komu bola spravodlivosť uprená. Kritika justície má svoje oprávnenie. Problémom spoločnosti nie sú vnútorné pomery justície, ale justíciou páchané krivdy a zločiny. Na obranu justície môžeme povedať iba to, že nie je o nič horšia od zákonodarnej a výkonnej moci. To neznižuje jej najväčší podiel na úpadku spoločnosti. Justícia zodpovedá za nedotknuteľnosť zákona mocou celou. Kto zločin prehliada, kryje a pácha, stáva sa zločincom bez ohľadu, či sa jedná o politika, prokurátora, alebo prezidenta. Média informujú o falošných doktorátoch, majetkových podvodoch, vysokých, platoch a nehoráznych finančných požiadavkách sudcov a prokurátorov. O radových občanoch, ktorí sa stali obeťami justičného zločinu, sa mlčí. Mlčať a prehliadať zločiny justície znamená tolerovať ich a žiť s nimi
ďalej.