VoLTE napísal:Chalani a baby, co preferujete? Pravicovu alebo lavicovu politiku? Konzervativnu alebo liberalnu politiku? Dakujem za odpovede!

beardie napísal:http://www.tyzden.sk/spolocnost/34710/p ... mesti-snp/

deti hlupe

Včera sa v priestoroch Univerzitnej knižnice uskutočnilo jedno z najagresívnejších propagandistických podujatí pod záštitou štátu pod názvom Slovenské bezpečnostné fórum. Kedysi ten názov oklamal aj mňa, pred pár rokmi som sa na tom zúčastnil, cítil som sa tam ako na straníckom školení za éry Miloša Jakeša, povedal som, čo si o niektorých veciach myslím a odvtedy ma tam nepozvali, čo bolo v podstate logické. Tento dejchánek patologicky militantných indivíduí, ktoré niektorí ľudia ešte stále berú vážne, ma už roky nezaujímal, včera sa však na ňom stalo niečo, k čomu sa chcem vyjadriť.
Počas panelovej diskusie, v ktorej už roky chronicky sedia tí istí ľudia s minimálnymi obmenami (dodám: ešte nikdy tam nerečnila žena), sa ktosi z pléna spýtal, prečo tá debata nie je pestrejšia a prečo nepozvú aj odborníkov s inými názormi. Na to sa ozval spoza predsedníckeho stola Jaroslav Naď zo Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku, ktorý verejne vyhlásil, že so mnou do žiadnej diskusie nepôjde, lebo do všetkého len kibicujem a mám vyštudovanú len kulturológiu. Horlivo mu pri tom prikyvoval (aké prekvapenie) štátny tajomník ministerstva obrany Róbert Ondrejcsák. No. Toto bude trošku nadlho, ale sľubujem, že to bude občas zábavné.
Ja síce formálne vzdelanie nepovažujem za smerodajné (napríklad najväčší slovenský historik 20. storočia Ľubomír Lipták bol vyštudovaný novinár), ale k môjmu vzdelaniu považujem za potrebné dodať niekoľko upresnení. Mám dve vysoké školy. Na Slovensku som vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského a vo Veľkej Británii na University of Warwick interkultúrne vzťahy. Ak pán Naď vie, čo to je a vie, aká je to univerzita, tak iste tuší (bez toho, že by som sa ho chcel dotknúť), že interkultúrne vzťahy sú pre poznanie globálnej politiky hodnotnejšou kvalifikáciou ako politológia z vidieckej slovenskej univerzity. Nehovoriac o tom, že aj docentúra z dejín vás naučí o správaní aktérov medzinárodných vzťahoch viac ako doktorát z vojenskej akadémie. Ale to len na okraj, lebo robenie svalov, kto má lepší diplom, mi príde infantilné. Oveľa podstatnejšie je, prečo títo páni odmietajú ísť so mnou do diskusií.
Moderátori a moderátorky diskusných relácií v slovenských televíziách mi potvrdia, že nikdy si nevyberám oponentov do debaty. Považujem to za výsostné právo redakcie a navyše, odmietnutie protivníka považujem za prejav slabosti. Ak ste argumentačne pripravený a nebojíte sa, že sa strápnite, musíte zvládnuť kohokoľvek. Pána Naďa som nikdy nevidel v štúdiu s oponentom a ak sa mu aj niekto pokúšal protirečiť, vždy reagoval ako hulvát, osobnými útokmi, bez náznaku vecnej polemiky. S pánom Ondrejcsákom to bolo ešte zložitejšie. Poviem vám, odkedy so mnou nechce ísť do debaty. Bolo to niekedy na prelome novembra a decembra 2010, keď tento človek slúžil tiež ako štátny tajomník ministerstva obrany (vtedy to bolo za SaS, dnes je to za Most-Híd). Sedeli sme v štúdiu Správ a komentárov vo verejnoprávnej televízii a pán Ondrejcsák sa pokúšal o neobhájiteľné: tvrdil, že vojna v Iraku bola v súlade s medzinárodným právom. Vtedy sa vo mne prebudili kantorské spôsoby a zdvorilo som sa môjho oponenta spýtal, či by mi mohol citovať článok Charty OSN, na základe ktorého mali americké vojská oprávnenie napadnúť Irak. Zajakal sa, že on myslel na NATO. V poriadku, odvetil som a požiadal som ho, či by mi mohol citovať článok Severoatlantickej zmluvy, na základe ktorej má NATO oprávnenie vykonávať takéto vojenské intervencie. To už stratil nervy a vybuchol, že so mnou sa nedá... Presne tak. So mnou sa nedá zahrávať a obkecávať, ak nemáte vecné fakty a argumenty. Je to ako na skúške: vieš – nevieš, ale nemúť vodu, nezavádzaj a neoberaj nás o čas. Možno si na ten „slávny“ duel pamätáte, jedna novinárka ho okomentovala, že som Ondrejcsákovi (vopred sa ospravedlňujem za citát) „natrhol riť“. A ja neviem, či z toho chytil komplex, ale pravdou je, že odvtedy je z môjho mena nervózny, stráca pri mojom mene nervy a odmieta sa so mnou baviť, hoci som ho ničím neurazil...
To, čo ma trápi, nie je fakt, že takíto dvaja čudáci nevedia viesť so mnou racionálnu polemiku. Občas mi je ich ľúto, živiť sa klamstvom, to nerobí dobre na duši a veru, niektorí to aj nezvládli a skončili ako ťažkí alkoholici, všakáno... To, čo ma poburuje, že nedávame priestor pre skutočných odborníkov na medzinárodné vzťahy a bezpečnosť - a aby nedošlo k omylu, vôbec tým nemyslím seba. Skutoční odborníci sú totiž uznávané kapacity, ktoré niečo napublikovali a majú nejakú vedeckú erudíciu – nie novodobí politruci, ktorí (kde sa vzali, tam sa vzali) odrazu určujú verejnú diskusiu o našej zahraničnej politike a určujú ju tragicky nekompetentne, zámerne zavádzajúco a lživo. Pritom tých odborníkov je viac než dosť, sú najmä na univerzitách (i zahraničných) a je medzi nimi aj pomerne veľa šikovných žien. Ako je možné, že verejnoprávna televízia nepozná pre svoje spravodajstvo iných expertov ako akéhosi Pata a Mata zo Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku? Akým spôsobom sa vo verejnoprávnom priestore (ktorého kvalitu máme právo vyžadovať na základe našich daní) určuje, koho názor je relevantný, ak sa tu za podivných okolností objaví nejaký neznámy inštitút, vypadnú z neho dve neznáme tváre, ktoré predtým nikto nevidel, a masírujú verejnú mienku úplne jednostranným spôsobom? Pozrime sa bližšie na tento think-tank.
Už jeho obsadenie je zaujímavé. Ako projektový manažér sa tam objavuje istý Jakub Janda, 25-ročný lobbista z Českej republiky, ktorý je u našich susedov viac ako odbornými kvalitami známy tým, že nakrútil porno pre gayov. Chlapec, ktorý nahý masturboval v pornofilme, dnes prednáša o agentoch Kremľa, ktorých nachádza, samozrejme, úplne všade. Z webstránky sa nič nedozviete o financovaní tohto think-tanku. A práve tu vidím najväčší problém.
Do nejasného financovania niektorých organizácií sa nedávno veľmi nešťastným a kontraproduktívnym spôsobom pustili Robert Fico i kotlebovci. Premiér potvrdil, že téme vôbec nerozumie, keď hodil všetky mimovládne organizácie do jedného vreca. Pripomínam, že sú medzi nimi tisíce statočných skupín ľudí, ktorí pomáhajú chorým, zachraňujú hrady, detské ihriská, starajú sa o prírodu, venujú sa zveľaďovaniu obcí. Robia verejnoprospešnú činnosť, z ktorej majú ľudia osoh, premiérov útok na ne bol hlúpy a urážlivý, a mal by sa im za to ospravedlniť. O nič lepšie nevstúpili do tohto priestoru ani kotlebovci. Tí požadujú, aby všetky mimovládky financované zo zahraničia boli označené za zahraničných agentov. Takýto hochštaplérsky prístup mimoriadne škodí odhaleniu skutočného problému v našom mimovládnom sektore. Uvediem príklad. Naším problémom nie sú platby zo zahraničia. Renomované a rešpektované organizácia ako Amnesty International, Priatelia Zeme či Greenpeace majú transparentné financovanie, nesmú prijímať peniaze od nadnárodných korporácií, priemyselných zväzov či vlád a hoci nemusíte byť ich fanúšikmi, tejto republike nijako neškodia, naopak, pomáhajú jej v mnohých oblastiach kultivovať spoločenské vedomie. To, čo je ozajstný problém, sú rôzne neprehľadné think-tanky, o ktorých financovaní nič neviete. V minulosti si niektoré z nich uvádzali nejaké neznáme nadácie, ale to nestačí. Napríklad pred niekoľkými rokmi som upozornil na to, že National Endowment for Democracy, ktorá bola uvádzaná ako sponzor niektorých think-tankov zameraných na zahraničnú politiku, je priamo napojená na rozpočet Kongresu Spojených štátov. Kto financuje organizácie typu Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku? Keďže zásadným spôsobom ovplyvňujú verejnú mienku, je úplne legitímne, aby verejnosť vedela, v koho prospech a s akým účelom ju ovplyvňujú. Nerobme preto hon na bosorky a neznevažujme všetky mimovládne organizácie, lebo takto len vylievame z vaničky spolu so špinavou vodou aj dieťa. Máme však právo vedieť, kto za koho kope.