Kód: Vybrať všetko

Racionálna diskusia o filme SVET PODĽA PUTINA bola vlastne znemožnená už pred jeho americkou premiérou, lebo už vtedy sa vytvorili dva nezmieriteľné tábory, ktoré, samozrejme, vopred vedeli všetko – jedna skupina tvrdila, že je to len propaganda diktátora a druhá neskrývala nadšenie, že keď je to o Putinovi, musí to byť bomba – a tieto emócie v nich zamrzli. Moja úvaha je preto určená pre premýšľajúceho čitateľa, ktorý pristupuje k problému s otvorenou mysľou a názor si vytvára až na základe vstupných dát.
Môj prvý dojem bol, že Oliver Stone si neujasnil žáner tohto dokumentu. Film sa volá v origináli Rozhovory s Putinom (The Putin Interviews). Forma interview však patrí do rúk novinára, nie režiséra. Ten musí ovládať najmä umenie otázok, ktoré sa kladú tak, aby ste z dotyčného vytiahli čo najviac a nemohol sa odpovedi vyhnúť. Svojim študentom často dávam za príklad dva rozhovory s veľvyslancom USA na Slovensku, ktoré vyšli bezprostredne po útoku Američanov na Irak v marci 2003. Redaktor Sme sa ambasádora spýtal: „Myslíte si, že útok na Irak bol v súlade s medzinárodným právom?“ Odpoveď dostal ako mečbal v tenise: „Áno.“ Tým pádom bolo po rozhovore, mladík skončil. Skúsenejší redaktor Pravdy sa však v samostatnom rozhovore veľvyslanca opýtal: „Môžete mi povedať, na základe ktorého článku Charty OSN ste podnikli útok na Irak?“ Šach – mat, diplomat bol v koncoch. Chápete ten rozdiel? To kľúčové v umení novinárskeho rozhovoru je, ako položíte otázku.

Stone tieto skúsenosti nemá a rozhodol sa viesť interview ako portrét. Lenže portrét je úplne iný žáner. V ňom si môžete dovoliť nechať výpoveď politika plynúť bez komentára a doplniť ju pohľadmi povedzme jeho súčasných či bývalých spolupracovníkov na jeho osobnosť. Nič také Stone neurobil, a preto to mal celý čas vo svojich rukách. A práve toto nezvládol. Úprimne – zvládol by to málokto, ak vôbec niekto (doteraz sa to nepodarilo žiadnemu novinárovi). Putinovi sa ťažko dostanete pod kožu, jeho myseľ funguje ako vysokovýkonný počítač, maximálne sa ovláda, prejavuje len minimum emócií. Z psychologického hľadiska je to naozaj fascinujúca osobnosť. Ale aj na takéhoto introverta existuje recept – získať si jeho dôveru až do takej miery, že začne o sebe mimovoľne prezrádzať veci, ktoré by inému a pri inej príležitosti nikdy nepovedal. Základnú chybu, ktorú robí väčšina slovenských novinárov je, že sa snažia politika doslova uštvať, utĺcť až ponížiť. Na sociálnych sieťach sa potom chvália, akí boli hustí, lenže okrem testosterónu nič iné nedokázali. Vzácne typy novinárov (akým bol napríklad rozhlasový reportér Michal Tvarožek) dokážu navodiť takú príjemnú atmosféru, že dotyčný povie aj to, čo nechcel. Zdalo sa mi, že Stone tam mieri. Zo začiatku to vyzeralo, že sa mu veľmi nedarí. Divák navonok videl režiséra, ktorý je do ruského prezidenta až príliš zamilovaný, nekladie mu nepríjemné otázky a ide mu takpovediac po ruke. Občas sa vyskytli aj vtipné momenty, keď si dal Stone od Putina priniesť kávu ako od svojho asistenta. To všetko však režiséra s prezidentom postupne zbližovalo. Putin sa veľa smial, tak veľa, ako sme ho hádam ešte nevideli a napokon sa aj počas hokeja priznal, že sa cíti v spoločnosti slávneho režiséra veľmi príjemne. Tento vzťah, na začiatku ktorého sa obaja protagonisti oslovovali formálnym „pán Putin“ a „pán Stone“, vyústil počas dvoch rokov nakrúcania až do otvoreného priateľstva, takže na konci sa už nielenže oslovovali „Vladimir“ a „Oliver“, ale dokonca sa aj objali. Z môjho pohľadu najsilnejšia pasáž bola práve tá záverečná. Práve tam Stone prinútil Putina odpovedať na nepríjemné otázky. Keď ho Stone upozornil, že vládne už príliš dlho, vlastne len o máličko kratšie ako Stalin a že nasledujúce voľby len sotva presvedčia svet, že budú demokratické... Putin zareagoval spôsobom, ktorý vykazoval znaky autoritatívneho správania a postupujúcej straty kontaktu s vlastným obyvateľstvom. Arogantne mu odvetil, že o tom rozhoduje len samo Rusko a že jeho cieľom nie je dokazovať niečo zahraničiu, ale posilniť krajinu. Stone na to zareagoval so znepokojeným výrazom v tvári, že je to veľmi nebezpečný argument, pretože tí, ktorí v dejinách zneužívali moc, vždy tvrdili, že sú nepostrádateľní. Putin kontroval, že sa neusiluje svoje kroky ospravedlniť, že Rusko sa vyvíja tisíc rokov a má vlastné predstavy o efektívnej vláde. Stone reagoval poznámkou, že pozná cenu moci, vie, že Putin urobil pre Rusko veľa, ale ak vládneme príliš dlho, začína nás to meniť a ani si to neuvedomujeme. Stúpajúce napätie v miestnosti prerušil niekto zo štábu (pravdepodobne Putinov hovorca), že už je najvyšší čas ísť...

Rozhovor bol prerušený vlastne vo chvíli, keď začal byť najzaujímavejší. Preto by získal zrejme vyššiu kvalitu, keby mal viac častí a bol by viac zostrihaný. Takto to bolo skôr pekné kino. Nechcem tým povedať, že to bola nuda. Vôbec nie. Ale bolo cítiť, že je určený skôr pre domáce, americké publikum, ktorému sa autor snaží vysvetliť banálne veci, že Putin nejedáva na raňajky malé deti, nie je to nepríčetný šialenec a nekúpe sa v krvi. Napokon, taký istý bol jeho zámer aj pri dokumente Comandante (o Fidelovi Castrovi ) a pri seriáli Neznáme dejiny Spojených štátov. Stonovi sa však dá zazlievať, že Putina naozaj nechal niekoľkokrát tak detinsky klamať, až mi to miestami začalo pripomínať Mečiarove monológy – keď ruský prezident povedal, že u nich je absolútna sloboda a demokracia a že v Rusku niet oligarchov, skoro som sa zosunul z gauča.

Na druhej strane, na schematický výpočet klamstiev sa zameriavajú len tí, ktorým nejde o zhodnotenie, ale vopred pripravené odsúdenie filmu za každú cenu. Internetom sa šíri zoznam údajných dvadsiatich lží Putina, ktorým naletel Oliver Stone. V skutočnosti je to demagogický text, ktorý možno poslúži informačnej vojne, ale nie hľadaniu pravdy, keďže medzi Putinove lži zaradil jeho žlčovitý kritik aj bezvýznamné nepresnosti, ktorými sa vyznačuje vari každý politik, keď začne z hlavy hovoriť čísla. Čo je však zo strany autorov tohto pamfletu hanebnosť, sú momenty, keď v snahe nájsť lži stoj čo stoj začali klamať sami: http://forum24.cz/lzi-mi-priteli-dvacet-lzi-kterymi-vladim…/
Nemá význam rozoberať tieto veci do detailov. Tu je moja odpoveď na tento propagandistický text a stručná konfrontácia autorových tvrdení s realitou:

1. Áno, toto je Putinovo klamstvo.
2. Putin do istej miery zavádza, keď tvrdí, že Al-Kaidá je výsledkom činnosti našich amerických priateľov (ak, tak nepriamym), ale tvrdenie autora článku, že USA finančne nepodporovali organizáciu Usámu bin Ládina, je čistá lož. Spojené štáty mu zabezpečovali peniaze a zbrane, výcvik zabezpečovali pakistanské ozbrojené sily.
3. Nepresnosť. Čísla nesedia, ale je pravdou, že Putin naozaj výrazne znížil chudobu, to mu nemožno uprieť.
4. Nepresnosť.
5. Toto je klamstvo autora článku, jeden z početných autentických dôkazov, že Američania naozaj sľúbili Gorbačovovi nerozširovať NATO na východ, je tu: https://www.youtube.com/watch… 
6. Hrubá demagógia autora článku s dezinterpretáciou Putinovho výroku. Toto je vec názoru a ja sa v tomto smere prikláňam k postoju ruského prezidenta: naše politické vedenie nedokáže ovplyvniť rozhodnutie NATO, ktoré sa tvorí v Bielom dome a Pentagone.
7. Hrubá demagógia autora, každému, kto sa v problematike vyzná, je jasné, že protiraketový štít je perspektívne budovaný a rozširovaný proti Rusku, v slabej chvíľke (bezprostredne po Majdane) to priznali aj západní politici.
8. Nepresnosť zo strany Putina a zavádzanie zo strany autora článku, ktorý poukazuje na mierny pokles amerických vojenských výdavkov za vlády Obamu, ale zamlčiava Trumpove plány na jeho masívne zvyšovanie. Hrubou demagógiou je aj porovnávanie percent z HDP na obranu, lebo autor musí veľmi dobre vedieť, že celkový objem vojenských výdavkov USA je neporovnateľne vyšší ako v Rusku.
9. Je zábavné, že autor označuje za Putinovu lož aj interpretáciu rozprávky. Putin si pravdepodobne pomýlil Odysea s Iásonom, ale to ostatné si autor protiputinovského pamfletu pamätá zle. Táto mapa ukazuje, že jeden z možných variantov cesty Argonautov viedol skutočne okolo Soči. https://cs.wikipedia.org/wiki/Argonauti… 
10. Hádať sa s autorom, že na Ukrajine po získaní nezávislosti nebolo zle, je zbytočné ako hádať sa s niekým, kto je presvedčený, že za Mečiara sa ľuďom darilo. Iné východiská, iné parametre, vec názoru, v každom prípade nie lož.
11. – 14. Toto sú tak rozsiahle dezinterpretácie udalostí na Ukrajine zo strany autora, že najlepšie bude, keď si čitateľ pozrie ďalší film Olivera Stona Ukrajina v ohni: https://www.youtube.com/watch?v=8CKXapWpAfQ&t=3690s Na Ukrajine prebehol z ústavného hľadiska obyčajný násilný prevrat a ak autor tvrdí niečo iné, tak klame on.
15. Tu súhlasím s autorom, že referendum na Kryme bolo nezákonné.
16. Autor kladie na jednu úroveň medzinárodnú dohodu o umiestnení ruských vojsk na základe na Kryme s Budapeštianskym memorandom, čo je až smiešna neznalosť práva. Budapeštianske memorandum bolo vyhlásenie troch prezidentov, bol to politický dokument, nie právny, neprešiel ratifikáciou parlamentov, a teda nie je právne záväzný. Každý, kto sa na neho odvoláva a argumentuje porušením medzinárodného práva, preto hrubo zavádza.
17. Nudná demagógia, o rešpekte Churchilla k Stalinovi boli popísané tony kníh.
18. Rusko bolo pri leteckých úderoch v Sýrii naozaj mimoriadne efektívne v boji proti Islamskému štátu a autor jeho výsledky zámerne bagatelizuje.
19. – 20. Áno, toto je Putinova lož.

Takže si to zhrňme – narátal som 4 Putinove klamstvá, 4 nepresnosti a na druhej strane 5 klamstiev autora článku a 7 zavádzaní a demagogických vyjadrení. Viac k tomu nemám čo dodať, vari len poznámku, že ako vidíte, informačná vojna je naozaj v plnom prúde a zúri zo všetkých strán. Nedajte sa zmiasť ani jednou z bojujúcich strán.

Tento film ma utvrdil v niečom oveľa podstatnejšom. Bez ohľadu na povahu Putinovho režimu, som presvedčený, že tento muž má zo súčasných svetových štátnikov najreálnejší a najzdravší pohľad na medzinárodné vzťahy. Veľmi presne charakterizuje povahu Severoatlantickej aliancie, keď hovorí, že Američania nemajú spojencov, ale vazalov a že členské štáty prakticky nemajú vplyv na to, či na ich území vybudujú vojenskú základňu. Oni sa síce tvária, že áno, ale Putin v tomto rozhovore iba potvrdil to, čo mi o priebehoch a rozhodnutiach na summitoch NATO povedali niektorí slovenskí diplomati. Ruský prezident je vari jediný zo súčasných predstaviteľov veľmocí, ktorý si uvedomuje, že takto nastavený systém smeruje k vojne a že ho treba zmeniť. Preto hlása potrebu vybudovania multipolárneho svetového poriadku, ktorý bude rešpektovať záujmy všetkých. Toto na Západe, kde sa ešte stále usilujeme násilím presadiť svoju vôľu v rôznych častiach sveta, mnohí doteraz nepochopili. Rusko dnes krotí imperialistické chúťky Spojených štátov a jeho južná hranica stále tvorí dôležitú hrádzu proti prieniku radikálneho islamu do Európy. Zahraničná politika Ruskej federácie je dnes oveľa efektívnejšia a racionálnejšia ako súčasná zahraničná politika západných štátov. To, čo teraz vyslovím, mnohých šokuje, ale viem, čo hovorím, keď poviem, že dejiny sa dvojici Putin – Lavrov možno ešte poďakujú...

Pravda, aby ma hejteri neťahali za slovíčka, nesúhlasím s ruským prezidentom vo všetkých aspektoch jeho zahraničnej politiky. Putinovo nacionalistické uvažovanie ma znepokojuje. Jeho posadnutosť otázkou, že po rozpade ZSSR sa za hranicami ocitlo 25 miliónov Rusov, korešponduje vari len s mentalitou maďarských iredentistov a nemeckých národných socialistov. Toto je nebezpečné rozmýšľanie, ktoré treba v plnom rozsahu odmietnuť. Putin si ani neuvedomuje, že v jednom momente, keď výstižne charakterizuje americký systém, hovorí aj o niečom, čo hrozí tomu ruskému: „Keď vštepujete národu predstavu o vlastnej výnimočnosti, vzniká imperialistická mentalita. A tá následne žiada tomu zodpovedajúcu zahraničnú politiku, ktorú spoločnosť očakáva. Predstavitelia štátu sa musia potom touto logikou riadiť.“

Čo je však podstatné a poučné, Putina nepočujete hovoriť o nepriateľoch. Hovorí nanajvýš o hrozbách, ktorým Rusko čelí. Ale o iných štátoch sa vyjadruje ako o partneroch a priateľoch, vrátane USA. Nie je to len póza určená pre zahraničie. To isté odpovedal aj na nedávnom pravidelnom stretnutí s občanmi: „My nepovažujeme Ameriku za svojho nepriateľa. Ba čo viac, dvakrát v dejinách, keď nám bolo obzvlášť ťažko, sme boli spojencami.“ Porovnajte si to s rétorikou vrcholových slovenských politikov. Keď sa v závere dokumentu lúči Vladimír Putin s Oliverom Stonom, predpovedá mu veľké nepríjemnosti. Slávny režisér však odpovedá slovami, ktoré by mali ostať pamätné: „Ja viem. Ale stojí to za to - ak to prispeje k mieru a porozumeniu vo svete.“ A presne v týchto slovách je motto a zmysel celého filmu. Môžeme sa o ňom sporiť, hľadať v ňom chyby, nedostatky i nepresnosti, ale ak pomôže západnej verejnosti (najmä tej americkej) lepšie pochopiť postoj Ruska a doplniť si tak jednostranný pohľad na dianie vo svete, nebol márny. Lebo mieru a porozumenia na Zemi nikdy nie je dosť.