Expert na pranie špinavých peňazí: Politici by vedeli nastaviť nepriestrelný systém, no chýba vôľa
Zločincom stačí malá medzera v zákone a ulejú si cez ňu milióny eur. Legislatíva im túto možnosť poskytuje vždy, hovorí expert.

15. sep 2017 o 20:00 PETER KOVÁČ


Kamil Kaouba.(Zdroj: SME - JOZEF JAKUBČO)
Písmo:A-|A+569
Keď v októbri minulého roku poslanci schválili nový protischránkový zákon, za ktorým stála ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská (Most-Híd), podporila ho aj časť opozície. Ministerka vtedy sľubovala, že by sa s ním už nikdy nemohli opakovať také kauzy ako Lemikon, Váhostav či kauza mýtneho tendra (SkyToll) alebo piešťanského CT, kde verejnosť dodnes nevie, kto sa v skutočnosti skrýva za schránkovými spoločnosťami, ktoré zarobili v obchodoch so štátom. Systém však naďalej nie je stopercentný, hovorí expert na pranie špinavých peňazí KAMIL KOUBA v rozhovore pre SME.

Ako policajný vyšetrovateľ ste sa špecializovali na pranie špinavých peňazí a schránkové firmy. Vnímali by ste ako podozrivé, keby sa k vám dostal prípad, ktorý sa stal na Slovensku, keď si dvaja ministri – Robert Kaliňák a Ján Počiatek prehadzovali akcie pri podnikaní so schránkovými firmami z Luxemburska či Anglicka?

„Nepoznám detaily prípadu. Používate slovo schránka, no neviem, či je to skutočne schránka. Luxembursko je bona fide zóna, kde sa koncentruje finančný svet a svetové spoločenstvo to umožňuje a podporuje. Keby som ja ako vyšetrovateľ dostal také trestné oznámenie na stôl, tak si vypracujem rôzne vyšetrovacie verzie. Vopred by som však o žiadnom prípade nepovedal, že ide o pranie peňazí a podobne.“

Kamil Kouba

V českej polícii pracoval takmer 16 rokov, a to v Službe kriminálnej polície a vyšetrovania. Desať rokov z toho sa špecializoval na pranie špinavých peňazí, ďalšie štyri roky viedol špecializované oddelenie na Úrade odhaľovania korupcie a finančnej kriminality. Políciu opustil v hodnosti podplukovníka. Je zakladateľom medzinárodnej siete policajných expertov o oblasti AML (Anti-Money Laundering), teda venovanej ochrane proti praniu špinavých peňazí.

Je v princípe v poriadku, že politici vstupujú do obchodovania so schránkami, kde je ľahké uniknúť verejnej kontrole?

„Dlho som si myslel, že je to daň za to, že sme sa zbavili komunizmu. Zrazu sme sa stali slobodnými s množstvom možností. Zopár jedincov ich využije na dobrý účel, zopár na zlý. Potom sa však objavili kauzy zneužitia právomocí aj v britskom parlamente, ktorý bol pre mňa akýmsi vzorom demokracie. Uvedomil som si, že takýto problém je všade. V politike, priamo v zákonodarnom zbore, u ľudí, ktorí stoja za politikmi a za niekoho lobujú. Nie je to teda len o tej slobode.“

Bolo by teda namieste systémovo ošetriť podobné finančné vzťahy verejných funkcionárov s firmami s nejasným vlastníckym pozadím?

„Áno, v tomto smere som prívrženec regulácie. Ide o systémové riešenie. Ako sa čo nastaví, aká je politická vôľa prijať niektoré opatrenia.“

Na Slovensku nedávno začal platiť takzvaný protischránkový zákon. Zaviedol sa napríklad register koncových užívateľov výhod, vďaka ktorému by sme mali vedieť, kto bude na konci reťazca vlastníkov profitovať z peňazí zo štátnych zákaziek. Pomôže to?

„Každý takýto krok, každý register, každá povinnosť odovzdať údaje vytvára prostredie, ktoré to zločincom sťažuje. A teda každý taký krok je prospešný. Nie je však spásonosný. Nezastaví zločincov, pretože podobné opatrenia nie sú stopercentné. A zločinci využijú hoci len jedno percento slabín, aby systém zneužili. Keď to preženiem, tak možno povedať, že tým jedným percentom slabín možno odčerpať aj bilióny eur. Pranie peňazí pritom samo osebe negeneruje zisk. Ten musia zločinci vygenerovať niekde inde a potom sa ho snažia vyprať, čo niečo stojí. Sú schopní investovať možno aj polovicu toho, čo získali nelegálne, aby sa mohli tváriť, že majú legálny majetok. Ten majetok však nikdy nebude legálny. Výnos z trestnej činnosti navždy zostane výnosom z trestnej činnosti.“

Čo by mohlo byť slabinou slovenského systému?


PREČÍTAJTE SI TIEŽ:
Dôvere by už schránka neprešla. Žitňanská mení zákony
„Register skutočných vlastníkov zaviedlo Slovensko pre subjekty, ktoré sa chcú prihlásiť do verejnej súťaže. Z toho pohľadu sa teda vlastne ani nedá hovoriť o registri skutočných vlastníkov v zmysle boja proti praniu špinavých peňazí a proti financovaniu terorizmu. Terorista sa zrejme nebude hlásiť do výberového konania pri verejnej zákazke. Na druhej strane je tento krok pochopiteľný. Verejné zákazky predstavujú pomerne veľkú motiváciu pre potenciálnych zločincov, aby si odkrojili z koláča. Celkový rozpočet určený na tento účel je v Česku na úrovni asi 500 miliárd korún ročne.“

Ide teda iba o to, že register zachytáva len malú časť firiem, a to tú, ktorá sa zúčastňuje na verejných obstarávaniach?

„Zarazila ma aj ďalšia vec. Do registra sa dostáva firma, ktorá uspeje v zákazke aspoň za 100-tisíc eur, alebo kumulatívne za 250-tisíc eur v priebehu roka. Nik nezachytáva menšie zmluvy, kde sa nemusí preukazovať, kto je skutočným vlastníkom firmy. Keď som vyšetroval pranie špinavých peňazí, videl som množstvo analytických pavúkov a schém rôznych firiem. Keby ste to videli, tak by ste si všimli, že pre organizovaný zločin nie je problémom založiť si desať či dvadsať rôznych firiem. A to vôbec nemusia byť schránkové firmy. Môžu to byť firmy pod veľkými renomovanými advokátskymi kanceláriami. Môžu to byť firmy so sídlom vo Viedni či Londýne. Zločinci dokážu využiť akúkoľvek slabinu systému.“

Ako teda vylepšiť zákony tak, aby zostali bez takých slabín? O tom, že limity, ktoré spomínate, by neexistovali vôbec a do registra by sa povinne zapisovali všetky firmy, bola reč už pri tvorbe legislatívy. Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská však hovorila, že zároveň nechce šikanovať podnikateľov.

„Áno, preto by som to asi nechal tak, ako to je nastavené. Finančné inštitúcie, ale aj štát, majú možnosť kúpiť si taký servis, ako ponúkajú spomínané registre. Je teda len otázka rentability a toho, či štát chce vlastný servis a či bude šikanovať svojich občanov, aby sa hlásili do jeho vlastného registra. Je však pravda, že v drvivej väčšine ide o úplne bežných ľudí. Percento zločincov je pri nich len minimálne. Sú však aj iné cesty ako systém zefektívniť. Register, ktorý Slovensko má, by bolo potrebné posilniť. V zmysle dať mu analytické nástroje, na ktoré by sa postupne nadväzovali ďalšie registre. Keď sa zaujímam o firmu, v ktorej je nejaký John Smith, bolo by dobré vidieť, že je zároveň akcionárom v stovkách ďalších firiem, o ktorých nič nevieme. Pridaná hodnota bude, keď nám takýto analytický nástroj vyhodnotí aj adresy firiem či adresy akcionárov. Keď nám poskytne náhľad ulice, aby sme videli, že nejaký človek nahlásil adresu na mieste, kde je nejaký kozí chlievik.“

To by bolo nepochybne výborné, no zároveň zrejme aj nákladné. Na druhej strane hovoríte, že štát si môže takýto servis aj kúpiť. Ako?

„Nástroje na zistenie skutočného pozadia firiem dnes už existujú. Prevádzkujú ich súkromné spoločnosti a privátny sektor ich využíva za veľké peniaze. Aj keď som ešte pracoval v polícii, tak sme mohli napríklad cez Europol takýmto spôsobom rozkryť rôzne spoločnosti. Europol zvyčajne kontaktoval súkromnú firmu, ktorá má prístup do všetkých registrov vlastníkov na svete, možno s niekoľkými výnimkami. Ak nebolo možné zistiť celé pozadie firiem, dalo sa ísť aspoň po úroveň nejakého štvrtého kolena a podobne. Zistiť, že napríklad jeden konkrétny človek v druhej úrovni vlastníctva s jedným percentom akcií ovláda celú firmu. Štát teda taktiež môže využiť takéto možnosti. Pre lepší pocit môže mať aj vlastný register, no jeho skutočná pridaná hodnota by sa ukázala až v momente, keď by to bol celosvetový register vlastníkov s vlastnými analytickými nástrojmi.“

Už viackrát ste odporúčali aj zavedenie štátnej elektronickej meny, ktorá by sa využívala pre potreby verejných zákaziek. Ako by niečo také malo fungovať?

„Štátna banka - v prípade Slovenska NBS - by vydala štátne elektronické peniaze. V tom momente by sa balík peňazí určený na verejné zákazky stal pre zločincov veľmi neatraktívny.

Keby sa totiž chcela nejaká firma podieľať na verejnej zákazke, musela by si v tejto banke povinne zriadiť elektronickú peňaženku. A rovnako aj subdodávatelia. Boli by teda štátom ľahko identifikovaní. Štát má nástroje, ktoré banka ani akákoľvek iná inštitúcia nemá.“

A teda by mohol presne sledovať tok peňazí od štátu. Skúšali už niekde otestovať takúto štátnu elektronickú menu?


PREČÍTAJTE SI TIEŽ:
Cez slovenskú Privatbanku šli zrejme ďalšie milióny z Ekvádora
„Nie, nikde. Túto myšlienku som zatiaľ len rozpracoval na jednej vysokej škole v Prahe. Mám tam aj prísľub, že by to mohli zaradiť ako tému doktorandského štúdia. Mám aj nejaké štúdie IT, že by to bolo možné, ako aj vyjadrenia niektorých bánk. Naráža to však na politickú vôľu. Spôsob financovania politiky sa deje aj cestou verejných zákaziek. Je to teda všetko prepletené.“

Je teda u nás vyšetrovanie prania peňazí či krátenia daní efektívne?

„Myslím, že napríklad u nás v Česku máme jedny z najlepších nástrojov v Európe. V rámci trestného konania sme schopní zaznamenať škody vo výške asi sto miliárd korún ročne. Z toho sme schopní vrátiť do rozpočtu asi desať miliárd korún, teda asi desať percent.“

Ako by sa dal zvýšiť podiel peňazí, ktoré sa darí vracať späť do štátnej kasy?


PREČÍTAJTE SI TIEŽ:
Piráti z Karibiku (reportáž Toma
„Myslím, že v represívnej fáze držíme v tomto smere krok so svetom a že ju máme nastavenú na dobrej úrovni. Musíme však ešte pracovať na prevencii. Keď niečo inde vo svete funguje, tak by sme to mali tak spraviť aj u nás. Nám totiž nepomôže zvyšovať kapacitu polície na prešetrovanie takýto prípadov. Vždy sa totiž preveruje konkrétna trestná činnosť. Podnety, ktoré sa k polícii dostali. Vo zvyšných prípadoch, ktoré sú aj v odhadoch, ide už o latentnú kriminálnu činnosť. Nevieme, z čoho sú tie peniaze.“

Politici však o ďalšej a ďalšej prevencii hovoria pravidelne a vždy prichádzajú s novými zákonmi proti schránkami či praniu peňazí.

„Pohybujem sa v tejto oblasti už dvadsať rokov a keď mi pri práci v polícii prišli pripomienky k nejakému novému návrhu, tak som iba otváral šuplík a oprášil, čo som písal rok predtým. Nikdy sa nič veľmi nezmenilo. Dopredu to ide len mimoriadne pomaly. My pritom vieme, ako nastaviť prevenciu či celý systém, aby bol pre zločincov nepriechodný. Vie sa to, a to už mnoho rokov. Vie sa, ako má vyzerať zákon o verejnom obstarávaní, ako má vyzerať zákon o financovaní politických strán. Politici vždy s veľkou pompou povedia, že tu máme nový návrh, ktorý všetko vyrieši, no nakoniec vyprodukujú len paškvil. Ako bývalý vyšetrovateľ však už pri predložení nejakého zákona vidím cestu, ktorú môžu zločinci využiť, aby sa zákonu vyhli.“

Je to teda tak, že meniaca sa legislatíva vždy len inak sformuje prostredie na pranie peňazí?

„Zločinci majú, vždy mali a vždy aj budú mať náskok. Sú dobre informovaní, majú dostatok peňazí na to, aby svoj systém fungovania zaistili a aby sa prispôsobili. Vzhľadom na to, ako dlho všetko trvá, tak vždy majú dosť času, aby sa na nejaké zmeny pripravili.“

Tento text ste mohli čítať vďaka tomu, že platíte za obsah. Vážime si to.