velmi prazvlastna logika

Opatovny vznik CSR povazujem za uplne SCI-FI.

A kazdemu pripominam, ze keby aj tak bolo tak CR by bola na urovni VYCHODNEHO NEMECKA, ZAPADNE SLOVENSKO na urovni VYCHODNYCH CIECH, STREDNE SLOVENSKO na urovni VYCHODNEHO SLOVENSKA a VYCHOD SVK na UKRAINE....jediny dovod CENTRAL PRAGUE RESIDENT POWER - vysledok rozbitie celho slovenskeho priemyslu a presun do CR ako sa stalo so vsetkymi ZAVODMI TAZKEHO STROJARSTVA (cela vyroba tankov....) a mnohymi dalsimi fabrikami.....INAK slovensky priemysel darazila nasa vlada....takze nie len HAVEL a spol. je na vine

Ja povazujem ČSR ako romanticky projekt slovakov o vlastnom state, spolocne s cechmi ktorych zaroven chceli vyuzit pre lepsie skusenosti v politike.
Na niecom sa dohodlo, a ked sa to nedodrzalo ani nie tak pre lepsi prospech niekoho, ale pre vsetkych spolocne,
a tlacil sa tu niaky čechoslovakizmus, tak sa tento problem uz len nabaloval a nabaloval.

Myslim si ze aj bez II. svetovej vojny by Československo dlho nevydržalo, bola by len otazkou casu kedy a ako sa to skonci...

Mozno keby sa to vtedy usporiadalo tak, ze niako sikovne na uradnej urovni, nie uplne autonomia ako ju pozname, ale dvaja hraci rozdeleni riekou Moravou, a nie len o 2 narodoch, ale nastavit akysi lokalpatriotizmus tou formou ze Nemec / Madar / ktokolvek by sa necitil ako zrazu na cudzom uzemi, ale stale na svojom, a nie ako v krajine len o dvoch narodoch, ale pre vsetky narody zijuce tam, pekne sikovno, tak by to mozno narastlo do Československej krajiny v ktorej su ludia hrdi na nu tak isto ako aj na svoj český / slovenský / madarský / rusýnsky / nemecký / moravský alebo židovský povod...

A Československo malo viac chciet dnesny sever Madarska, viac sa malo postavit za svojich. Kto vie ci by sme ho neziskali, ak by sme stat spravili este aj s poliakmi...


Ale tento moj post je len sen. To uz nie je vlastne ČSR, ale dokonaly multikulturny stat ktory by predbehol svoju dobu
A inak ako to ze Morava sa ignoruje? V tretom state chcete mat nazov ČeskoMoravskoSlovensko?
CzechoMoravioSlovakia?
Alebo tam bude medzernik ci pomlcka?
Potom ked sa to rozpadne po otravnych hadkach politikov, budeme mat v EU nie 2, ale 3 hlasy.

Keďže henten gašpar v prezidnetskom palaci nedávno ocenil rádom Ľudovita Štúra aj takých havloidov a čechoslovakistov ako je Gal a spol, bolo by dobré si pripomenúť, ako tento umelý štát po vojne zaobchádzal s Nemcami, knkretnejšie s nemeckými detmi.


Osud nemeckých detí vo Východnej Európe

Jednou z veľkých tragédií 20. storočia bolo nútené vysídlenie etnických Nemcov z ich domovov po Druhej svetovej vojne. Jeden z odhadov počtu vysídlených Nemcov udáva číslo 16,5 milióna: 9,3 milióna z územia ríšskych hraníc v roku 1937 a 7,2 milióna mimo nich.

Nemecké deti vo Východnej Európe trpeli pred a počas procesu vysídľovania veľkými útrapami a núdzou. Od augusta 1945 česká vláda prideľovala nemeckým deťom vo veku menej ako šesť rokov iba polovičný prídel mlieka a menej než polovičný prídel krupice, ako bolo vyhradené ich českým rovesníkom. Nemecké deti nedostávali žiadne mäso, vajcia, džem či ovocný sirup, lebo to všetko bolo určené výlučne pre deti českej väčšiny.

Jedným z príkladov prevládajúcich nálad v Československu voči nemeckým deťom bolo vyjadrenie pražských novín Mladá Fronta, ktoré viedli urputnú kampaň proti britským návrhom na poskytnutie dočasného útočiska pre tisíce hladujúcich nemeckých detí v zime 1945-1946. Keď bolo oznámené, že program nebude pokračovať, novinové titulky hlásili:

„Briti nebudú kŕmiť malých Hitlerčíkov: Našu iniciatívu korunoval úspech.“

Na znovuzískaných územiach Poľska boli stravné prídelové lístky postupne odobrané celému nemeckému obyvateľstvu. Tak, ako ich rodičia, i nemecké deti zistili, že nemajú oprávnenie na žiadne prídely. Šéf komisariátu Štetín-Stolčyn tak mohol hrdo informovať, že od konca novembra 1945 boli i nemeckým deťom vo veku menej ako dva roky odobrané ich prídely mlieka.

Poľské zákony na ochranu nemeckých detí neboli zvyčajne nikdy uvedené do praxe. Napríklad smernica vydaná v apríli 1945 poľským ministerstvom verejnej bezpečnosti, ktorá spresňovala, že nikto vo veku menej ako 13 rokov nesmie byť zadržaný, sa nikdy nedodržiavala. O viac než dva roky neskôr sa poľské ministerstvo práce a sociálnych vecí sťažovalo, že predpisy proti väzneniu detí v táboroch sú naďalej „úplne ignorované.“ Nemecké deti boli nezákonne zadržiavané v poľských internačných táboroch ešte v auguste 1949.

Najhoršie podmienky zažívali nemecké deti v zadržiavacích centrách. Přemysl Pitter, sociálny pracovník z Prahy, pri návšteve československých zadržiavacích táborov rýchlo zistil, že prevažujúca väčšina tých, ktorí potrebujú jeho pomoc, sú etnickí Nemci. Koncom júla 1945 v provizórnom internačnom tábore v Prahe Pitter objavil „peklo, o ktorom nemajú okoloidúci najmenšiu predstavu.“ Viac než tisíc Nemcov, z veľkej väčšiny žien a detí, bolo „napchatých na kope v neopísateľnej spleti tiel. Keď sme vynášali vychudnuté a apatické deti von a kládli ich na trávu, bol som presvedčený, že ich prežije len zopár. Náš lekár, Dr. E. Vogl, sám Žid, ktorý si prešiel peklom Osvienčimu a Mauthausenu, takmer plakal, keď videl tieto malé telá. ‘A toto sme my Česi dokázali za dva a pol mesiaca!’, zvolal.“ Predstavitelia Medzinárodného výboru červeného kríža (MVČK) zistili, že podmienky v ostatných pražských táboroch neboli lepšie.

Najmenšie nemecké deti boli najzraniteľnejšie voči podmienkam v zadržiavacích centrách. Nevyvinutý imunitný systém a nedostatok fyzických zásob ich robili zvlášť zraniteľnými voči hladu a sprievodným chorobám. Podľa vierohodnej výpovede väzenkyne z Potulic v Poľsku zo 110 detí narodených v tábore od začiatku roka 1945 do konečného vyhnania v decembri 1946 zostalo nažive len 11 detí. Vysoká miera úmrtnosti dojčiat v táboroch bola spôsobená početnými prípadmi, kedy bola nemeckým deťom odoprená zdravotná starostlivosť kvôli ich etnicite.

Vyšetrovania vykonané MVČK zistili, že v Československu je vysoká miera detskej úmrtnosti, ktorú mala na svedomí podvýživa. Keď MVČK navštívil koncom roka 1945 zadržiavacie centrum v Bratislave, zistilo sa, že každé jedno z vychudnutých dojčiat a detí „trpí škaredými kožnými vyrážkami“ a že podmienky sú „všeobecne také zúfalé, že sa ťažko hľadajú slová“, ktoré by utešili zadržaných. Novinár z novín Obzory, ktorý navštívil jedno z pražských zadržiavacích centier na jeseň 1945, priznal, že medzi deťmi sa „úmrtnosť zvýšila na desivú úroveň“. Novinár pripísal vysokú úmrtnosť medzi dojčatami úplnej absencii dojčenskej výživy a skutočnosti, že väčšina dojčiacich matiek bola príliš vychudnutá, aby mohla kojiť novorodencov.

Zodpovedné orgány vo všeobecnosti robili málo, aby ochránili deti pred krutejšími aspektmi táborového života. Nemci v Československu nastúpili do nútenej práce typicky v deň svojich 14. narodenín, pričom niektoré okresy požadovali pracovné služby už od 10 ročných alebo starších. V československom Mirošove do definície „dospelí“ pre nútenú prácu spadali všetci väzni vo veku viac ako šesť rokov. Deti vo veku 10 a viac rokov boli tiež rutinne využívané ako robotníci na nútených prácach v Juhoslávii.

V septembri 1945 sa MVČK sťažoval, že v československých táboroch zaobchádzajú strážcovia so zadržanými s „maximálnou krutosťou“, pričom je bežné bitie detí i dospelých. Mnohé deti tiež boli psychologicky zneužívané a niektoré boli nútené – ako v Kruševlje v Juhoslávii – byť svedkami mučenia alebo popráv svojich rodičov táborovými strážcami.

Západní spojenci nepodnikli nič, aby pomohli deťom etnických Nemcov vo Východnej Európe, keďže všetkých Nemcov považovali za pôvodcov Druhej svetovej vojny. Politika západných spojencov a krajín, ktoré vysídľovali neželané národnosti bola porušením Medzinárodnej deklarácie práv detí z roku 1926, ktorá stanovovala, že deti majú byť „prvé, kto dostane pomoc v časoch núdze“, bez ohľadu na „rasu, národnosť či náboženské vyznanie.“

Nemeckým deťom tiež bola odopieraná pomoc od medzinárodných podporných agentúr ako UNRRA a Medzinárodná organizácia pre utečencov (IRO), a to z politických dôvodov. Dokonca i Detský fond OSN (UNICEF) zastával diskriminačný postoj voči nemeckým deťom, lebo pri poskytovaní pomoci prisudzoval prioritu deťom „obetí agresie“. Neutešenú situáciu detí vo vyhosťujúcich krajinách dodatočne zhoršilo vyvlastnenie nemeckých náboženských a charitatívnych organizácií, čo spôsobilo, že nemecké deti v sirotincoch a zariadeniach pre postihnuté deti stratili strechu nad hlavou. V dlhodobom horizonte bol jedinou nádejou pre väčšinu nemeckých detí z vyhosťujúcich krajín ich rýchly odsun do Nemecka, napriek náročným podmienkam, ktoré tam na ne pravdepodobne čakali.

pôvodný zdroj https://wearswar.wordpress.com/2017/11/ ... rn-europe/

gaspat bol ten, co na polovackach strielal ludi...
a pripomen mi, ty si ake kridlo fasunikov? spoluzitie Germanov so Slovanmi a tym padom germofonov so slavofonmi, je v poriadku? nie je to dake to multi-kulti, ktore treba odstranit? a co potom etnicke cistenia v Bosne a Kosove? Milosevic, Praljak a Mladic su tiez zlocinci, alebo su hrdinovia?

Pozíciu drží tajnú, ja si myslím, že fandí Nemcom, i keď ponemecky ani nevie. K postaveniu Slovanov voči Nemcom sa nikdy nevyjadril.

kali520 napísal:Keďže henten gašpar v prezidnetskom palaci nedávno ocenil rádom Ľudovita Štúra aj takých havloidov a čechoslovakistov ako je Gal a spol

Myslím, že sa mu ani nie je čo čudovať, nakoľko je protislovensky naladený.

https://www.hlavnespravy.sk/kiska-zo-vz ... ov/1261724

siestak na ZS, Samko Gdovin, zase dava podla hesla "nie je to pravda, alebo mohla by byt"?
co takto si zacat overovat, co za hluposti zdielate?

Nakoniec sa dozvedáme, že je fajn, keď hlava štátu za samostatnosť takú prioritu nepovažovala. Hm to je mi asi trend.

"Kvóty nie sú dobré riešenie. Som ale presvedčený, že každá vyspelá krajina, medzi ktoré počítam aj Slovensko, by mala nájsť spôsob, ako utečencom, ktorí utekajú pred vojnou, pred smrťou, pred násilím, pomôcť.”

češi utekajú pred "vojnou"?

Takze vo vlade alebo prezidentskom kresle mozu byt len ti, ktori ten imbecilny a kleptokraticky napad - samostatnost povazuju za najlepsi dar od Boha? Cool.
Ako si z tej citacie derivoval Cechov?

//autoeditácia príspevku (06 Jan 2018, 7:34)
https://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/45 ... enie-csfr/

Túto tému skvele okomentovala FB stránka karmína:

Prívrženci slovenského štátu si nedávno pripomenuli 25. výročie jeho založenia. Veľa sa hovorilo o „príbehu“ Slovenska. Ako to pri ľudovej slovesnosti chodí, existujú viaceré verzie tej istej legendy, ktoré sa nezhodujú v zápletke ani vo význame jednotlivých postáv. Základné znaky však zostávajú rovnaké:

1. „Milé spoluobčianky, milí spoluobčania“ / „Drahé Slovenky, drahí Slováci“,

2. nebolo to ľahké,

3. ale predsa sa to podarilo,

4. Slovensko žije „silný príbeh“ „úspešnej krajiny“,

5. ktorý treba ďalej rozvíjať.

Pri príležitosti výročia sa udeľovali aj vyznamenania. Práve v súvislosti s aktom, pri ktorom štát oceňuje príkladné konanie a postoje svojich občanov, však vznikli kontroverzie medzi vlastencami. Podľa jedných skončili niektoré Rady Ľudovíta Štúra I. a II. triedy, resp. jeden Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, v nesprávnych rukách. Podľa druhých sú zásluhy ocenených prinajmenšom dostatočné, takže ich vyznamenanie bolo správnym krokom. Zároveň sa zdá, že obe strany sa zhodnú na prínose laureátov Pribinovho kríža I. a II. triedy, pretože ich zatiaľ nik nespochybnil.

Ako sa v tom vyznať? Priznávame, že netušíme. V dišputách o tom, kto má „úprimný vzťah k Slovensku“ (Ľ. Blaha na Facebooku), o tom, ako by mal vyzerať „zápas o štát“, ktorý dáva zmysel tomuto „kusu chladného kovu či hliny, hrncu či nádobe“ (A. Bán v Týždni), či o tom, ako by mal pokračovať „príbeh Slovenska“ (R. Fico a A. Kiska vo svojich prejavoch), sme podobne bezradní ako v teologických otázkach. Takým debatám je lepšie sa vyhnúť, ako to v roku 2011 urobil český surrealistický filmár Jan Švankmajer (* 1934).

Klausova prezidentská kancelária ho vtedy navrhla na štátne vyznamenanie, na čo ho zdvorilo upozornila listom. Švankmajer odpísal:

„Vážený pane Weigle,

Celý život jsem dodržoval určité zásady, mezi něž patří nepřijímat žádné pocty nebo vyznamenání od státu. Od jakéhokoliv státu. Proto jsem v roce 1989 odmítnul titul Zasloužilý umělec a v polovině devadesátých let nepřijal od francouzského státu insignie rytíře Řádu umění. Nevidím tedy důvod, proč bych se měl v tomto případě zachovat jinak.

Stát je organizované násilí, je zdrojem represe a manipulace. Celou svojí tvorbou jsem vždy stál na druhém břehu.

S pozdravem Všechnu moc imaginaci

Jan Švankmajer“

https://www.facebook.com/Karm%C3%ADna-1870691616540513/