Ideologické zrkadlá

Úlohou ideológie je zachovať základné ekonomické rozpory skryté. Nerobí sa to ale akousi informačnou vojnou, teda tým, aké informácie prevážia, či klamstvami v médiách. Vychádzajúc z Lacana Althusser tvrdí, že človek žije v ideológii odmalička a neexistuje spôsob, ako z nej vystúpiť. Podobne ako dieťa, ktoré spoznáva svoj odraz v zrkadle a učí sa podľa neho ovládať svoje telo, sa subjekt spoznáva v zrkadlách, ktoré mu nastavuje spoločnosť: rodina, škola, cirkev, úrady, armáda, zamestnanie sú ideologickými aparátmi, sprevádzajúcimi a korigujúcimi nás na každom kroku.

Rodina nás učí skromnosti, rezignácii, podriadenosti, odovzdanosti, ale aj cynizmu, arogancii a pocitu vlastnej dôležitosti. Neskôr nás odovzdáva škole ponúkajúcej know-how dávkované podľa úrovne, ktorú chce jednotlivec dosiahnuť. Všeobecne povinná je aritmetika, pretože v obchodoch a bankách, ďalších kontrolných ideologických aparátoch, si potrebujeme prepočítať ceny a výdavky, ktoré máme. Všetkým žiakom je rovnako vštepovaný výklad dejín a gramatika s literatúrou, aby sa im zjednotil používaný jazyk a vytvoril vzťah k národu. Ideológia nacionalizmu sa neskôr môže pestovať aj prostredníctvom športu ako hrdosti na „to naše“, zastierajúc tak rozdiel medzi vládnucimi a ovládanými, napríklad medzi vlastníkmi štadiónov a klubov podporovanými štátom a platiacimi divákmi.

Po ukončení základnej školy, teda niekedy okolo 16. roku života je veľké množstvo detí vhodených priamo do pracovného procesu, či už do fabrík, nevyžadujúcich veľké technické zdanosti, alebo na polia. Ďalšia časť mládeže pokračuje vo vzdelávaní. Títo dopĺňajú rady vyučených technikov alebo bielych golierov, stredných manažérov alebo maloburžoázie všeobecne. Posledná časť populácie pokračuje do sfér samovzdelávania, z ktorej vychádzajú buď vysokí manažéri, vlastníci výrobných prostriedkov (veľkopodnikatelia), prípadne aktéri represívnych alebo ideologických aparátov. Do najvyšších priečok sa dostávajú budúci policajní šéfovia, politici, kňazi alebo intelektuáli, ktorých úlohou je dodávať nové ideové opodstatnenie systému, spočívajúce primárne v riadení a kontrole obyvateľstva.

Po ukončení základnej školy, teda niekedy okolo 16. roku života je veľké množstvo detí vhodených priamo do pracovného procesu, či už do fabrík, nevyžadujúcich veľké technické zdanosti, alebo na polia.

Paul DeGrauwe z London School of Economics:

Ja hovorím, že to musíme zastaviť. Všetci títo miliardári — v istom momente si povieme, že nechceme miliardárov, pretože to ničí demokraciu, tak s tým niečo urobme. V istom momente by som povedal, že niekto, kto má miliardu, dokáže žiť aj s menším objemom. Mohli by sme povedať, o. k., 100 miliónov je v poriadku, všetko nad 100 miliónov skonfiškujeme.

V minulosti sme to už mali. Nie je to nič nové.

Aké boli najvyššie sadzby dane z príjmu fyzických osôb v období do roku 1980 v Spojených štátoch? Boli viac než 90 %. To je socializmus, nie? Mohol by niekto povedať, že Amerika bola socialistická krajina? Nie, nebola to socialistická krajina, bola to kapitalistická krajina, ale uvedomovala si v tom čase, že extrémna nerovnosť a ľudia, ktorí extrémne zbohatli, že to nie je dobré pre demokraciu.

Pripomeňme príbeh Alexisa de Tocqueville, známeho francúzskeho filozofa, ktorý navštívil USA začiatkom 19. storočia. On sám bol aristokratom. Keď porovnal súdobé Francúzsko s Amerikou, bol prekvapený skutočnosťou, aká bola Amerika rovnostárska spoločnosť v porovnaní s Francúzskom, ktoré vtedy ešte bolo aristokratickou spoločnosťou s obrovskými nerovnosťami.

A Tocqueville povedal: demokracia môže fungovať, len ak neexistujú priveľké nerovnosti. Ak máte nerovnosti, ako v tom čase Francúzsko, potom ničíte demokraciu, pretože superboháči jednoducho získajú prevahu. Majú toľko zdrojov, že prevezmú kontrolu.

Ak chceme udržať demokraciu, musíme sa uistiť, že táto koncentrácia bohatstva medzi niekoľko málo ľudí sa zastaví a otočí tak, ako sme to mali v minulosti, a nejde o žiaden socializmus.

Toto je jediný spôsob, ako udržať trhové systémy a ako udržať v spoločnosti konsenzus, že trhový systém je dobrý. Ak sa dostanete do situácie, ktorú v súčasnosti poznáme, že niektorí ľudia sa stanú extrémne bohatými, povedie to k spätnému odmietnutiu a ľudia si povedia, že toto nie je férový systém, že nechcú takýto systém.

Inými slovami, trhový systém môže existovať, len ak je v spoločnosti konsenzus, že je férový. Že každý z neho môže profitovať. Ale keď vidíme, čo sa deje dnes, mnohí hovoria, že to nie je fér, skúsme niečo iné.

A to je hrozba. Znova opakujem, ak necháte trhy osamote, samy seba zničia. Potrebujete nejakú externú silu, ktorá by to všetko limitovala, aby nedošlo k sebadeštrukcii.

hughito napísal:https://en.wikipedia.org/wiki/Paul_De_Grauwe

Ľavicové nepochopenie podstatných vecí

Ešte že ggo na hojko fóre vie, ako to je.

hughito napísal:Inými slovami, trhový systém môže existovať, len ak je v spoločnosti konsenzus, že je férový. Že každý z neho môže profitovať.

CHILE: stávka veřejného sektoru, dolů a v přístavech

Na zdražení jízdného v metru hlavního města Chile reagovali studenti přeskakováním turniketů a od pátku tato poslední kapka přesunování nákladů na pracující populaci vedla k nepokojům. Náklady na hromadnou dopravu tvoří 20-25% minimálního měsíčního příjmu. Vláda spojená s korupcí a defraudací státních prostředků včele s milionářem a bývalým vlastníkem aerolinek, prezidentem Piňerou, zavedla postupně výjimečný stav i do dalších měst v Chile. Především v univerzitních městech, kde probíhají nejsilnější protesty, jsou supermarkety, obchody a většina podniků zavřené. Zaměstnanci nechodí do práce, protože to není “bezpečné“ a účastní se protestů. Protestující tolerují jen malé krámky se zeleninou, večerky, apod. kde je možné si koupit jídlo. Většina škol v hlavním městě zůstala v pondělí zavřená a letiště zrušila desítky letů.

KOLAPS

Míra životních nákladů je pro mnoho pracujících neúnosná, svoji situaci popisují jako kolaps, že takhle už dál nemohou. Důchodci, kteří celý život pracovali, nejsou schopni vyžít z penze, pracující nedokážou pokrýt ze své mzdy své náklady na život, studenti pracující po brigádách nejsou schopni ani s pomocí rodičů zaplatit školné, a proto vycházejí do ulic zákazům navzdory. Pánve a hrnce do nichž tlučou lžící či vařečkou jsou symbolem těchto protestů. Je to instinktivní spontánní reakce pracující populace, která už toho ve svém životě ztratila tolik, že na ulici bude do té doby dokud nedojde k celkové změně podmínek jejich života. Poslední příslib prezidenta, že navýší nejnižší důchody ze 151 $ na 181 $, měsíční minimální mzdu ze 413 $ na 481 $, že zruší zvýšení sazeb za elektřinu, které se má uskutečnit příští měsíc a zvýší daně těm kdo vydělávají více než 11 000 dolarů měsíčně, nemůže hnutí zastavit.

„Uprostřed totálního chaosu v práci, kde nikdo nestíhá a docházejí peníze, volám majiteli naší firmy o radu. Šéf mi odpovídá: ,Teď mě neruš, jsem na tenise!‘,“ vyprávěl mi své zážitky z korporátu kamarád. Ačkoli se mnohdy říká, že v privátním sektoru všechno šlape efektivně a organizovaně, lidé jsou výkonní a peníze tu tečou proudem, realita je jiná. Často tu vládne chaos, nejvíc peněz se cpe do reklamy a na tučné odměny bossům, kdežto vystresovaní zaměstnanci a nižší management jsou pod těžkým tlakem. Přepracování a vyhoření jsou symptomy naší doby. A nejen to: za nablýskaným pozlátkem sociálních sítí a uhlířské víry ve firemní kulturu se skrývá nelidský systém, který čím dál víc připomíná středověk. Jak píše antropolog David Graeber ve své poslední knize Práce na hovno. Vzestup nesmyslné práce a co se s tím dá dělat (2018), důkazem této žalostné situace je masivní nárůst zbytečných pracovních míst. Hlavním cílem dnešní „práce na hovno“ je totiž udržet lidi v poslušnosti vůči superbohatým.

jackb napísal:A koho je problem, ze ludia maju pracu na nic? Nie nahodou tych, ktori su lenivi a neucili sa a preto mozu robit len pracu, ktora je na hovno a zbytocna. Ziadna hlupe knizky to nezmenia.