Denník N
Moje konto
KoronavírusRozhovoryVzťahy19. marca 2020 14:49
Psychiater Patarák: Karanténa nie je predĺžený víkend, nemáme oddychovať, ale aktívne žiť
Veronika FolentováVERONIKA FOLENTOVÁ

Michal Patarák. Foto - archív M. P.
Michal Patarák. Foto – archív M. P.
Psychiater Michal Patarák radí, ako tráviť čas v karanténe. Pellegrini podľa neho o koronavíruse informoval až príliš.

V rozhovore sa dočítate:

ako môže karanténa pôsobiť na psychické zdravie,
ako tráviť čas v karanténe,
prečo to bude mať Igor Matovič po nástupe veľmi ťažké,
kedy je už strach z koronavírusu prehnaný.
Ste s deťmi v dobrovoľnej karanténe?

[ TIP: Odoberajte nové články v rubrike Koronavírus e-mailom. ]
Teraz som s deťmi na OČR, lebo im zatvorili školy. Ich školu v Banskej Bystrici zatvorili už dva dni pred víkendom, takže s nimi trávim čas. Manželka pracuje ako lekárka na internom oddelení a v súčasnej situácii sme to vyhodnotili tak, že je potrebnejšie, aby ona pracovala a ja som zostal doma.

Musel som zrušiť veľa prednášok, na ktoré som sa pripravoval od januára, a teraz som v takom uvoľnenom móde. Dnes napríklad prvýkrát zažijem zasadnutie Výboru Slovenskej psychiatrickej spoločnosti cez internet.

Takto dnes žije veľká časť Slovákov, ktorí ostávajú doma či už s deťmi, v dobrovoľnej karanténe, alebo preto, že ich práca je zatvorená. Ak sa pozriete na sociálne siete, niekedy to vyzerá, ako keby to vnímali ako dlhý víkend. Aký to môže mať na nich vplyv?

Veľa ľudí to tak zo začiatku vnímalo. Urobili si voľno, ako keby išli na chatu, nakúpili si alkohol, čo je podľa mňa dosť nešťastné naladenie.

Osobne by som to neprirovnával k predĺženému víkendu, pretože ten je skôr oddychom od niečoho. My teraz nemáme oddychovať, ale aktívne žiť, aj keď zásadne iným spôsobom. Ponúka sa nám aktívny čas alebo čas, keď nám oddych pomaly pôjde na nervy. Možno to niekomu vydrží aj 40 dní, mne to však vydržalo tak dva. A prekážala mi asociácia s alkoholom, ktorá, samozrejme, nie je najzdravšia ani najslobodnejšia.

Podľa čoho máte pocit, že to ľudia riešia práve alkoholom?

Na Slovensku je stále väzba medzi oddychom a pitím alkoholu. Ako keby to k tomu automaticky patrilo. Priznám sa, že sa to niekedy objaví aj vo mne, ale je to úplne iracionálna väzba, ktorú treba destabilizovať. Môže viesť k návyku na alkohol, obzvlášť v situácii, keď nevieme, či to všetko bude trvať dva týždne. Alkohol tiež znižuje imunitu a berie nám čistú hlavu.

Táto situácia môže trvať dva aj tri mesiace. Sú na to podľa vás ľudia pripravení? Aký vplyv to môže mať na ich psychické zdravie?

Myslím si, že najviac všetkým hrozí ponorka alebo rôzne formy nudy a prázdneho času. Každý sa s tým musí vyrovnať v súlade so svojou osobnosťou. Sme naučení tráviť čas vonku, chodiť na rôzne podujatia – čo je, pravda, civilizačný návyk, ktorý sa dá zmeniť a od ktorého si je možné odvyknúť. Navyše je na karanténu alebo minimalizáciu spoločenského styku teraz dobrý dôvod. Ak človek chápe zmysel týchto opatrení, ľahšie sa s nimi identifikuje, ako keby k nim mal byť iba prosto prinútený. Bez tejto vnútornej identifikácie by bolo možné očakávať významnejšie protestné ladenie v spoločnosti. Myslím si, že urobiť takéto opatrenia má zmysel, ale nie každý to tak prijíma. Máme tu ľudí, ktorí si nemôžu zarobiť, hrozí im zánik živnosti. Môžu sa cítiť každým dňom viac a viac existenciálne ohrození. A v tejto zúfalej perspektíve môžu mať, samozrejme, aj úzkostné stavy alebo depresie.

Ľudia môžu mať strach preto, že nezarobia, ale aj preto, že sa boja, že sú nakazení alebo sa nakazia vo verejnej doprave či v obchode. Môže to u zdravého človeka spôsobiť úzkosti či depresie?

Určite sa to stať môže. Sme zavretí doma a omnoho viac pozorujeme svoj zdravotný stav, vnútorný i telesný. Napríklad je niekto prechladnutý a úzkostne sa začne skúmať, či jeho symptómy nemôžu byť príznakmi infekcie. U ľudí, ktorí sa aj bežne pozorujú viac, to môže vyvolávať nadmernú úzkosť a obavy. Potom už mnohí cítia a vnímajú aj to, čo je skôr založené na aktívnom sledovaní vybraného problému, na prehnanej emocionálnej pozornosti, ktorú mu venujú. Zo sledovania sa tak môže stať až „hnidopišské“ pozorovanie všetkých telesných príznakov alebo ich očakávanie. Sledovanie nám všetci odporúčajú, najmä v karanténe, čo je plne zrozumiteľné odporučenie. Ale niektorí ľudia toto sledovanie môžu preháňať, môžu mu venovať omnoho väčšiu pozornosť, než si zaslúži, a môže u nich vyvolávať úzkosť.

Môže to prejsť až do nejakej fóbie?

Poznáme aj nozofóbiu – strach z ochorenia, čo je doslova fóbické reagovanie na možnosť nákazy a až iracionálna snaha o jej minimalizáciu. To, ako sa vyrovnávame s akoukoľvek zmenou prostredia alebo so situáciou, závisí od našej osobnosti, nielen od tejto situácie. Keď sú teraz ľudia viac doma, odovzdávajú sa médiám, otvárajú sa im. Každú chvíľu je nejaká novinka o koronavíruse, nejaké nové zistenie, sám tomu do istej miery podlieham. Jednak ma to zaujíma ako lekára a jednak sa ma to osobne týka. Prežívanie človeka sa v horšom prípade môže zúžiť práve na takéto sledovanie, kradne mu pokoj, emocionálny svet sa namiesto najbližších môže orientovať na šírenie vírusu a jeho prejavy. U mnohých z toho môžu vznikať úzkosti, obavy z konca sveta, katastrofické scenáre, niektorí môžu mať doslova tendenciu zabarikádovať sa.

Nakúpiť zásoby…

Aj to. Mám pocit, že zo zásob sa už vytvoril až spoločenský konsenzus. Akoby každý nákup bol až bojom o prežitie. Pre naše psychické zdravie takéto nakupovanie nie je v poriadku. Stav, keď do komory natlačíme múky a trvanlivé potraviny, pretože očakávame budúce zlo. Samozrejme, že je lepšie nakúpiť si viac a menej sa vystavovať obchodným priestorom, ale je toto škrečkovanie v súlade s realitou, s reálnou hrozbou? To, čo vidím v obchodoch, je podľa mňa naozaj prehnané.

Niektorí psychológovia upozorňujú, že v takéto dni sa prejavuje väčšia nedôvera ľudí v štátne inštitúcie. Radia, aby sledovali oficiálne informácie, klasické médiá, ale ľudia aj tak radšej sledujú ľudské príbehy na sociálnych sieťach, ktoré nemusia byť vôbec pravdivé. Môže to posilňovať všeobecnú paranoju v spoločnosti?

Som rád, že ste použili slovo paranoja, lebo sa mi zdá, že mnohí tento stav opisujú ako paniku, hoci paranoja ho vystihuje akosi lepšie. Osobne vnímam, že bývalý premiér má teraz u občanov pevne zakotvenú pozíciu. Až pateticky by som povedal, že sa zakorenil v mnohých srdciach. Teraz je silnou figúrou, ktorá pravidelne vystupuje v médiách, kde informuje o koronavíruse, zodpovedne hovorí, čo máme robiť, dal zatvoriť školy, aby sa šírenie vírusu spomalilo. On je teraz postavou, ktorej leží na srdci, čo s nami bude, a my hltáme každé jeho slovo. Situácia hrozby môže paradoxne v mnohom posilniť väzbu k autorite a dôveru, že to, čo koná, koná v prospech spoločnosti a občanov. Keby sa parlamentné voľby konali o mesiac neskôr, tak by zrejme dopadli úplne inak.


Michal Patarák. Foto – archív M. P.
V prospech Smeru a Pellegriniho?

Rozhodne. Čo sa týka tej nedôvery, do značnej miery závisí od osobnostného založenia človeka, aké postoje zaujme v takejto situácii. Sú ľudia, ktorí majú väčšiu tendenciu k nedôverčivosti a podozrievavosti. Niektorí si napríklad nedôveru v štát nesú z minulého režimu, iní ju získali pod vplyvom súčasných korupčných škandálov alebo nedávnej dvojvraždy. Vnímajú to tak, že to, čo oficiálne autority hovoria, nie je pravda. Tá je niekde skrytá alebo je úplne iná. Práve u nich vzniká podhubie pre semienka na paranoidné a konšpiračné interpretácie zo sociálnych sietí.

Aj ja som si prečítal veľa na sociálnych sieťach, dokonca som si vypočul aj hlasovú správu, ktorá kolovala, v ktorej bolo, že to nie je tak, ako sa hovorí, a že sa ľudia majú zariadiť predovšetkým sami. Možno niekto potrebuje taký štruktúrovaný a presný návod na to, ako prežiť situáciu, ktorá je však len jedným z možných scenárov. Druhou skupinou sú ľudia, ktorí sa snažia reálne vyhodnocovať, držať sa faktov a tých najobjektívnejších informácií – a to nielen v ťažkých časoch, ale práve v nich. Nuž, a potom sú to ešte tí naivní, ktorí preceňujú akúkoľvek informáciu, ktorá sa im ponúka. Je to aj záležitosť práce s informáciami, pocitu dôvery v svet a vo vzťahy, vnímania hrozby a sugestibility.

Nebude teraz pre ľudí ťažké dôverovať novému premiérovi Igorovi Matovičovi, ktorý bude od budúceho týždňa komunikovať aj o koronavíruse? On bude teraz novou autoritou.

Bude to mať podľa mňa veľmi ťažké, ale aj pre ľudí bude ťažké dôverovať mu. Bude to zrejme ťažšie aj pre tých, ktorí Matoviča volili. Sme v situácii ohrozenia. Zmena v autoritách v tomto čase môže ľudí skôr zneisťovať. Zvykli sme si počúvať Pellegriniho, jeho pevné postoje. Nový premiér nebude mať automaticky dôveru ľudí v situácii ohrozenia a výnimočných opatrení, dôvera sa nededí úradne. Môžu byť teraz voči nastupujúcemu premiérovi a jeho opatreniam kritickí až hyperkritickí.

Peter Pellegrini zvolil až extrémnu informovanosť. Za deň bol viackrát v televízii, mal tlačové konferencie takmer každý deň. Je to dobrý spôsob? Majú byť ľudia až takí zavalení informáciami?

Zvyšuje to dojem hrozby, s ktorou sa niečo ťažko robí, lebo nepriateľ je neviditeľný. Na druhej strane, keď opakovane upozorňujeme na nebezpečenstvo, ľudia ľahšie prijmú aj prísne opatrenia. Bolo to vidieť na rúškach. Keď začali politici nosiť rúška, keď ich mali v televízii aj moderátori, tak sa to plynule prenieslo aj na bežných ľudí. Keď sa teraz pozriem von z okna, má ich takmer každý. To je na prospech veci. Ale kde je hranica, od ktorej to už zbytočne zvyšuje pocit ohrozenia a úzkosti? Na to neviem odpovedať. Osobne považujem jeho komunikáciu za mierne prehnanú, pričom mi v nej chýba dôraznejší zreteľ na pozitívny a konštruktívny scenár. Na druhej strane, ľudia čakajú a potrebujú informácie zhora, doslova si ich v týchto chvíľach pýtajú, takže toto časté vystupovanie plní nielen informačnú rolu, ale aj sýti istý spoločenský dopyt.

Dnes mnohí ľudia na ulici majú rúška, mnohým tak nevidíte do tváre. Ako to mení vnímanie situácie a nálady ľudí?

Všeobecne to môže vyvolať skľučujúci pocit alebo pocit ohrozenia. Pocit, že sa deje niečo také hrozné, že ľudia si už zahaľujú tvár, na čo u nás nie sme zvyknutí. Ide však naozaj len o zvyk. Musíme si zvyknúť na tento nový prvok v našej spoločnosti. Úzkosť a obava väčšinou nevydržia dlho. Ľudia sa chcú rozprávať a komunikovať, dokonca sa aj naďalej zabávať. A keď vidia zmysel tohto opatrenia, rýchlo sa s ním identifikujú.

Očakávate, že budú pribúdať pacienti s psychickými problémami ako dôsledok tejto krízy?

Ľudia sa dostávajú do nepríjemných a nezvyklých situácií. Napríklad osobne mi bolo krajne nepríjemné, keď mi včera volal synovec a chcel prísť na návštevu. Odmietol som ho. Potom som sám v sebe dumal, či bola moja reakcia správna. Snažil som sa mu to pekne povedať, aby v tom boli skôr hrejivé emócie – že som rád, že by ma chcel prísť pozrieť, ale teraz nie je úplne vhodná chvíľa. Mal som však problém vyhodnotiť, či bola moja reakcia spoločensky a vzťahovo správna. Nevedel som to proste hladšie vstrebať. A pritom som na riešenie dilem ako psychiater zvyknutý. Myslím, že podobné veci teraz riešia viacerí. Je to prinajmenšom nepríjemné. Kým som ešte nebol na OČR, mal som viacerých pacientov, ktorí mali veľké problémy s úzkosťami a strachom z hrozby nákazy.

Akí to boli pacienti?

Mali rôzne duševné poruchy – psychotickú poruchu, úzkostnú poruchu, depresívnu poruchu, na čom však v tomto kontexte vôbec nezáleží. Všetci totiž v tejto atmosfére trpeli nespavosťou, úzkosťou alebo spontánnou plačlivosťou. Toto bola spoločná črta u viacerých z nich, čo môže byť reakcia na neustále správy o víruse a hrozbu nákazy. Pri karanténe a nedostatku spoločenských kontaktov sa môžu posilniť paranoidné tendencie u ľudí s psychotickými poruchami. Neprejavuje sa to okamžite. Bude to mať podľa mňa o niečo neskorší vrchol. Do ambulancií prídu neskôr, ale bude to prejav spoločenskej izolácie, informačného toku v médiách a rôznych konšpirácií. Nepriateľské naladenie destabilizuje duševný stav a krehkú rovnováhu v psyché človeka. A máme tu ešte skupinu ľudí, ktorí trpia behaviorálnymi závislosťami. Ich čaká tvrdé obdobie.

O akých ľudí ide?

Ľudia závislí od pornografie či online nakupovania. Teraz to bude pre nich veľké pokušenie. Odhadol by som, že sa bude masívne zlyhávať aj po dlhšej abstinencii. Osobne dúfam, že nie. Ale teraz si abstinencia vyžaduje naozaj väčšie odhodlanie a posilnenie. Najhoršiu prognózu majú pritom tí, ktorí sú sami. To sa však týka všetkých duševných porúch.

Zrejme to bude platiť aj pre iné závislosti.

Áno, som presvedčený, že neskôr budeme prijímať pacientov, ktorým budeme zastavovať alkoholický ťah a podobne.

V takejto situácii je prirodzené, že ľudia majú obavy. Dá sa povedať, kedy je strach z epidémie alebo z toho, že niekoho nakazím, nezdravý?

V zásade je to naozaj prirodzená reakcia a nie nadarmo máme vo svojej evolučnej výbave strach a úzkosť. Prestrelené to je, keď už človek vynecháva bežné činnosti, len sadá za počítač a sleduje správy. Keď sa snaží po každom nepatrnom úkone umývať seba alebo svoje deti. Ak sa už z toho stanú kvázi obsedantno-kompulzívne rituály, keď sa opatrenia hyperritualizujú, tak to môže zasahovať do denného režimu a do vnútornej slobody človeka. Ritualizácie však mnohým pomáhajú, pretože keď rituál a jeho opakovanie reaguje na úzkosť, zároveň ju znižuje. Samotný rituál však napokon môže zahlcovať každodennosť a narúšať rovnováhu. Obrana sa tak stáva problémom.

Ako sa ešte nadmerný strach môže prejaviť?

Môže ísť aj o vypisovanie alarmujúcich statusov, že ide o trest Boží, alebo akékoľvek hecovanie s prvkami hysterickej prehnanosti. Toto všetko môže byť prejavom strachu, ako aj mobilizácie v jeho dôsledku. Môžeme sa báť, môžeme sa aj dôvodne báť, ale strach rozhodne nie je niečo, čo pomáha. Najmä v dnešnej situácii, keď treba jednoducho a zodpovedne reagovať a byť vo svojich reakciách vytrvalý. Karanténa nemusí byť sociálnou izoláciou, vďaka technológiám, internetu a telefonovaniu nemusí byť ani emocionálnou izoláciou. Po týchto linkách sa môžu prenášať aj emócie. A potom sú ľudia, ktorí z tejto situácie aj profitujú.

O koho ide?

O ľudí, ktorí sa úplne bežne vyhýbajú sociálnemu kontaktu. Hovorím o niektorých svojich pacientoch. Nemajú radi spoločenský styk, vyhýbajú sa mu a terajší stav im nerobí žiadny problém. Bežne žijú, ako my teraz – ráno sa zobudia doma, celý deň strávia doma a večer si doma líhajú. V ich stereotype sa nič nemení. Niektoré matky s deťmi sa nad ponosami z karantény pousmiali, že o akej karanténe sa tu hovorí, veď ony tak žijú stále – nakúpia, idú na prechádzku, navaria a sú doma.

Doteraz nemáme ani jedno potvrdené úmrtie na koronavírus, ale zrejme po skúsenostiach z iných krajín môžeme očakávať, že príde. Ako to môže zmeniť situáciu? Zhorší to paniku?

Určite. Bude to akoby predel. Celá táto situácia sa odvíja vo fázach podľa toho, čo sa deje. Fáza očakávania bola prelomená prvým potvrdeným prípadom. Pri fáze nárastu prípadov to bolo až úzkostné očakávanie, či to bude aj v našom meste, koľko bude ľudí, aký bude prírastok. Teraz sú ľudia až pomaly zvyknutí, že každý deň niekto pribudne. Potom príde ďalší predel, ktorým bude úmrtie. Príde strach, kto ďalší a či sa to nedotkne mojej rodiny, blízkeho okolia. V psychike máme vykreslený okruh poplašnej reakcie, že ak nie je hrozba bezprostredná a reálna, teda sa netýka Slovenska alebo nášho mesta, tak sa s ňou vyrovnávame relatívne ľahko alebo jej dokonca vôbec nevenujeme emocionálnu pozornosť. Emócie to rozvíri len vtedy, ak sa to stane bližšie. Na úmrtia sa však už nedá adaptovať tak ako na to, keď rastie počet prípadov. Po úmrtí bude strach prítomnejší a vyrieši sa tým, že sa prijme realita. To nie je to isté ako ľahostajnosť, práve naopak, takéto prijatie si vyžaduje veľa psychickej energie a námahy.

Čo by mali ľudia v týchto dňoch robiť, ako by si mali zorganizovať čas?

Nechcel by som teraz byť rozhádaným manželom. Ale aspoň by si to mohli takíto partneri dosýta vyrozprávať (smiech). Bral by som to ako možnosť niečo zmeniť vo svojom živote. Určite by som neodškrtával dni, kedy sa to už konečne skončí. Najmä preto, že nevieme, ako dlho to bude trvať a ako bude spoločnosť po tomto období fungovať. Dva týždne sú zrejme minimum. A odrátavanie je nešťastné psychologické nastavenie, keď si poviem, že toto musím prežiť a potom budem mať zas normálny život. Ľudia by sa mali nastaviť, že tu a teraz je normálny život. Pekné veci sa budú diať aj sa diali, ale aj teraz mám príležitosť na niečo krásne. Môžeme byť so svojou rodinou, deťmi, partnerom alebo partnerkou. Môžem si prečítať knihy, ktoré mi dlho stoja v poličke. Pre mňa je veľkou výzvou naučiť sa variť polievku, to je môj veľký deficit. Možno to za tieto dva týždne zvládnem. Dá sa to chápať ako nový čas. Ale je dobré si ho štrukturalizovať.

Ako by to malo vyzerať?

To chatové nastavenie, že stále je voľný čas a môžem si robiť, čo chcem, nie je dobré. Keď dáme času štruktúru, bude to ubiehať nielen lepšie, ale aj pokojnejšie a tak, ako sme zvyknutí. V nejakom rytme a režime. Treba si rozdeliť čas na ten, keď sa je, keď je čas na knihu či varenie. Aj toto sa môže zunovať, ale je to dobrý postup. Treba aktívne niečo robiť. Keď nám to bežné dni nedovoľujú, tak teraz je možno čas, keď môžeme vybrať plátno a maľovať, nájsť si aktívny relax. Dobré je nemať celý čas zapnuté médiá. Keď sme neustále doma, tak to k tomu zvádza, ale môže to pôsobiť toxicky. Nielen pre zlé správy, ale aj preto, že to ľudí vytrháva zo štruktúry času. Napríklad keď vám stále niečo ťukne na Facebooku a máte nutkanie opustiť aktuálne rozpoloženie mysle alebo situáciu a pozrieť si to. Nie je to najšťastnejšie.

Môže táto situácia posunúť našu spoločnosť k niečomu lepšiemu?

O tom som presvedčený. Už teraz nás to mení. Môžu byť skupiny ľudí, ktoré reagujú úzkostne, paranoidne, nepriateľsky alebo protestom voči autoritám. Ale osobne cítim, že sa ľudia skôr spájajú, pomáhajú si a ich spoločným cieľom je prekonať hrozbu. Mimoriadne sa mi to páči a cítim to ako niečo príjemné. Je to spoločná mobilizácia, ktorá je v tomto prípade skôr taká tichá. Nepotrebujeme vojakov, nepotrebujeme, aby mladí muži išli do vojny. Treba, aby každý z nás urobil tichý diel svojej práce – dá si rúško a minimalizuje spoločenský styk. A to sa deje, čo je veľmi príjemné zistenie. Obával som sa, že tu budú rôzni podvratníci a posmievači, ale vo väčšom meradle to nesledujem. Je to vlastne všetko v istom zmysle jednoduché. Aj v tme sa dá postupom času vidieť, aj v tom, čo nám najprv pripadá ako zlo, je možné vidieť jeho opak.

Michal Patarák (1981)
Pracuje ako psychiater na II. Psychiatrickej klinike SZU vo FNsP F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Učí predmet psychiatria na Fakulte zdravotníctva SZU v Banskej Bystrici, venuje sa prednáškovej a publikačnej činnosti.
Kliknite pre všetko o koronavíruse

Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte prosím na [email protected].


Koronavírus
Oliver Rehák
Čo sa stalo s Robom Rothom? Sedím doma a čítam, je to aj moja terapia, hovorí herec
Denník N
Minúta po minúte: Spoľahlivé testy na koronavírus zatiaľ nemáme ani objednané, Pellegrini chcel len rýchlotesty
Rozhovory
Renata Kalenská
Odborník na imunitu radí, aké vitamíny sú teraz najdôležitejšie a koľko ich užívať
Ján Kováč
Výstavba diaľnic utíchla. Šéf Eurovie vysvetľuje, ako ich epidémia pripravila o pracovnú silu
Vzťahy
Lenka Vrtišková Nejezchlebová
Šokovalo ma, s akou rutinou muži útočia. Žiadne tápanie, žiadne oťukávanie, vraví psychologička o filme V sieti
Renata Kalenská
Pracovať osemnásť hodín je ako piť fľašu vodky denne. Nechválil by som sa tým, vraví psychiater
Človek, Slovensko, Zdravie
Vladimír Šnídl
Naďa na ministerstve vítali Dankovi ľudia, ktorých vinil z tunelovania armády
Veronika Folentová
Pellegrini nechal Matovičovej novej vláde len 3000 testov na COVID-19. Minieme ich do desať dní
Denník E
Koalícia rokuje o opatreniach: dane až v septembri, áno komerčným testom, otvoria časť obchodov, 100 eur na zamestnanca
Otakar Horák
Boli sme pri testovaní na koronavírus. Testy sú spoľahlivé na 100 percent, vraví virológ SAV
Teraz najčítanejšie
1.Koalícia rokuje o opatreniach: dane až v septembri, áno komerčným testom, otvoria časť obchodov, 100 eur na zamestnanca
2.Minúta po minúte: Spoľahlivé testy na koronavírus zatiaľ nemáme ani objednané, Pellegrini chcel len rýchlotesty
3.Odborník na imunitu radí, aké vitamíny sú teraz najdôležitejšie a koľko ich užívať
4.Naďa na ministerstve vítali Dankovi ľudia, ktorých vinil z tunelovania armády
5.Pellegrini nechal Matovičovej novej vláde len 3000 testov na COVID-19. Minieme ich do desať dní
6.Newsfilter: Ďakujem velice pekne, povedal Kollár Dankovi a nová koalícia okamžite škaredo havarovala
7.Čo sa stalo s Robom Rothom? Sedím doma a čítam, je to aj moja terapia, hovorí herec
8.Štátne rezervy preplatili ochranné pomôcky o 13 miliónov eur. Krajina za to mohla mať 540 dýchacích prístrojov
9.Kam sa teraz oplatí investovať? A je lepšie investovať celú sumu naraz, postupne alebo ešte počkať?
10.Nový minister obrany: Stíhačky majú tento rok stáť 500 miliónov, to je šialenstvo
11.Slovensko, Česko, Európa a kedy bude vrchol? Čerstvé grafy o koronavíruse
12.Pozor na fatálne chyby, ktoré mnohí robia pri nosení rúšok
13.Ekonóm Baláž: Aj keby sme koronavírus u nás vyriešili za dva dni, naša ekonomika spadne na kolená tak či tak
14.Ako si má vláda vybrať najlepší scenár? (radia Kažimír, Mikloš, Štefanides, Draxler, Kahanec, Beblavý a ďalší)
15.Boli sme pri testovaní na koronavírus. Testy sú spoľahlivé na 100 percent, vraví virológ SAV
O Denníku N
Redakcia
Knižný obchod
Inzercia
Financovanie
VOP
Kontakt
[email protected]
Facebook
Messenger
Twitter
Youtube
Instagram
RSS
Techbox
Historyweb
Medzi knihami
Kinečko
Copyright © N Press s.r.o.