Slovenský primár vo Washingtone: Sú pacienti, ktorí mesiace po prekonaní COVID-u majú prejsť 300 metrov a trvá im to pol hodinu
VERONIKA FOLENTOVÁ

Foto - archív Petra Kadlečíka
Foto – archív Petra Kadlečíka
Peter Kadlečík pochádza z Piešťan. Vo Washingtone vedie infekčné oddelenie, kde sa stará o pacientov s koronavírusom. Išlo až o stredoveký priebeh choroby, pri ktorom nevedeli, ako sa bude vyvíjať, hovorí.

V rozhovore sa dočítate:

ako vyzerala situácia na jar v USA,
prečo v Spojených štátoch nefunguje dohľadávanie kontaktov,
čo všetko dnes používajú na liečbu koronavírusu,
ako sa prejavuje dlhotrvajúci koronavírus a
kedy by mohli byť vakcíny.
Ako ste sa dostali k práci v nemocnici vo Washingtone?

[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]
Narodil som sa v Piešťanoch. Medicínu som vyštudoval v Prahe na Karlovej univerzite. Hneď po škole som mal príležitosť ísť na stáž na Harvard a Brown a to mi otvorilo veľa dverí. Mal som šťastie a aj podporu od rodičov, a tak som ostal, lebo medicína je tu na vysokej úrovni. V New Yorku som si urobil atestácie z interného lekárstva a z infekčných chorôb.

Päť rokov som pracoval vo veľkom zdravotnom stredisku v Baltimore, ktoré lieči HIV pozitívnych pacientov. Potom som odišiel do Washingtonu, kde som sa po dvoch rokoch stal primárom infekčného oddelenia veľkého zdravotného centra, ktoré sa stará o zdravie asi 750-tisíc obyvateľov. Sme súčasťou celoštátnej siete nemocníc a spolu poskytujeme starostlivosť viac než 12 miliónom Američanov.

Zvažovali ste niekedy návrat na Slovensko?

Odišiel som, keď som mal 17 rokov. Na Slovensku mám rodičov a veľmi rád sa tam vraciam. V USA sa mi zatiaľ darí, ale stále túžim vrátiť sa do rodného kraja. Dúfam, že to raz vyjde. Nemám však žiadny plán, je to len sen, ktorý sa možno raz naplní.

Ste primárom infekčného oddelenia, kde máte pacientov s COVID-19. V Spojených štátoch je stále situácia vážna, ako to vyzerá u vás na oddelení?

Minulý týždeň sme mali asi 16 pacientov. Je to oveľa menej, ako v apríli alebo v máji, keď bolo na rannej vizite aj viac než 50 pacientov. Je to omnoho viac, ako máme bežne, a bolo to skoro nepredstaviteľné. Momentálne máme ťažšie prípady, starších pacientov alebo ľudí s komplikáciami, ktorí sa nakazili väčšinou od svojich mladších rodinných príslušníkov a skončili v nemocnici. Naši pacienti neboli na večierkoch, neurobili nič rizikové, ich jediný risk je, že majú okolo seba mladých ľudí, ktorí im to priniesli domov.

Deti a vnúčatá?

Áno. Nedávam nikomu za vinu, že by niekoho nakazil naschvál. Niektorí mladí ľudia nemajú šancu pracovať v zamestnaniach, kde by mohli dodržiavať rozstupy, napríklad robotníci, ktorí pracujú na stavbách, alebo ľudia v reštauráciách či v zdravotníctve. Musia mať prácu, aby zabezpečili živobytie, ale tým, že pracujú, sú vo vyššom riziku nakazenia sa, a preto to potom donesú domov. V Spojených štátoch koronavírus postihuje chudobnejších ľudí.

Aká je momentálne situácia v Spojených štátoch?

V USA sú mimoriadne veľké regionálne rozdiely. New York sa stal veľmi rýchlo ohniskom nákazy pre celé USA. Žije tam veľa ľudí na malom priestore a je to ideálna liaheň na epidémiu. Vírus pricestoval do New Yorku z Európy – pravdepodobne z Talianska. Na západné pobrežie bola pandémia prinesená v januári z Číny.

Je rozdiel v tých dvoch vírusoch – z Číny a z Talianska?

V USA sú vlastne dve epidémie – tá horšia prišla z Európy. Prípady sa začali rozširovať ako oheň hlavne v okrajových štvrtiach New Yorku. Veľa ľudí sa potom rozbehlo po celej krajine a vedome alebo nevedome vírus rozniesli. New York má doteraz jedno z najvyšších percent ľudí, ktorí prekonali chorobu. V niektorých častiach je to viac ako polovica obyvateľov. Takmer všetci moji známi v New Yorku – zdravotníci a lekári – na jar COVID prekonali. Jarný New York bolo skutočne peklo.


Nápis uznávajúci prácu lekárov a zdravotných sestier pred nemocnicou v New Yorku. Foto – TASR/AP
Ako vyzerala ich práca na jar?

Moji kolegovia mali problém vyfasovať základné ochranné prostriedky. Na začiatku ľudí dokonca odrádzali nosiť rúška. Bolo ich veľmi málo a ani nemocnice často nevedeli, komu ich prideliť. Slovensko bolo šampiónom v nosení rúšok a najmä vďaka tomu spolu s rýchlou počiatočnou karanténou ste mali prvú vlnu minimálnu.

To, že sa slovenskí politici na čele s prezidentkou dali odfotiť s rúškami pri preberaní vlády, bolo dobré nielen kvôli lajkom na Instagrame, ale hlavne ako ukážka, že pravidlá sa týkajú všetkých. Rúško je znak rešpektu pred susedmi, rodinou, starými ľuďmi, okoloidúcimi na ulici. Je to prejav úcty k svojmu vlastnému zdraviu. Na Slovensku je všeobecná zhoda o nevyhnutnosti nosenia rúšok od začiatku, čím sa odstigmatizovali a stala sa z nich spoločenská norma.

V Spojených štátoch, ale aj v Nemecku sa vládni predstavitelia s rúškami fotografujú neradi – napríklad Angela Merkelová mala prvýkrát rúško na verejnosti až v júli, podobne americký prezident. Odmietanie rúšok v mene osobnej slobody je klaňanie sa falošnej modle „slobody“.

Aj na Slovensku stúpa počet ľudí, ktorí odmietajú nosiť rúška.

To je problém. Na Česku vidieť, aký veľký. Momentálne je Česko šieste najhoršie na svete v prepočte nových prípadov na milión obyvateľov. Z premianta sa stalo odstrašujúcim prípadom. A to preto, lebo politici nepočúvali zdravotníkov, riadili sa populistickými pudmi a uvoľnili nariadenia, keď nemali byť uvoľnené. Bolo to vidieť v lete, keď nemali povinné rúška v interiéroch. Slovensko by sa nimi nemalo inšpirovať. Nové nariadenia slovenskej vlády idú podľa mňa dobrým smerom.

Problém, ktorý však na Slovensku vidím, je, že pandémia nemá tvár. Keď som prišiel pred rokmi do New Yorku, bola epidémia HIV. Videl som veľký plagát – reklamu na Benetton –, kde na posteli ležal mladý muž vychudnutý na kosť a zomieral na aids. Mužovi kľačala pri nohách plačúca matka, otec, babka. Obrázok toho utrpenia, choroby a smrti sa ľuďom vryl do pamäti, túto chorobu si dokážu spojiť s tvárou niekoho, kto tým prešiel. To mi chýba pri COVID-19.

Táto choroba sa so žiadnou ľudskou tvárou nespája. Nevidel som fotografiu Slováka pripojeného na umelú pľúcnu ventiláciu. Je veľmi dôležité hovoriť o príbehoch ľudí a tiež zverejňovať fotografie. Je to možno trochu morbídne, ale ľudia na ventilátoroch lapajúci po dychu vytvárajú dojem, že choroba je tu, že je prítomná a treba sa jej báť a rešpektovať ju. Nedostatok príbehov a obrázkov vytvára základ na konšpirácie.

Chýbalo kolegom v prvej vlne niečo okrem rúšok?

Neboli testy, v niektorých nemocniciach boli dvaja ľudia pripojení na jeden ventilátor. A takmer každá nemocnica mala vonku pojazdnú márnicu – veľký mraziarenský príves chladiaci deň a noc, kde skladovali mŕtve tela, pretože pohrebné ústavy nestačili pochovávať. Pamätám si na deň, keď aj pred našu nemocnicu pristavili dlhý mraziarenský príves. Chvalabohu, ani raz sme ho nemuseli využiť, aj keď ten pohľad naň ma každý deň motivoval prísť do práce a starať sa o pacientov. Pamätám sa prvý mesiac, keď bola norma, že sme pracovali denne 12 až 14 hodín bez víkendov.

Vo Washingtone pritom nebola taká kritická situácia ako v New Yorku.

Nie. Vrchol nákazy u nás prišiel asi mesiac po New Yorku a to nám dalo čas na lepšiu prípravu. Asi najťažšie pre mňa bolo pripraviť sa na moment, keď budeme mať tak málo ventilátorov, zdravotných prostriedkov a personálu, že budeme musieť prejsť na takzvanú vojnovú medicínu alebo medicínu katastrof.

Čo by to znamenalo v praxi?

Že by sme sa museli rozhodnúť, ktorú babičku zachránime a ktorú odpojíme od prístrojov, aby niekto s väčšími šancami prežil. Toto je nočná mora každého lekára, kdekoľvek na svete. Chvalabohu, ani raz sme k tomu nemuseli pristúpiť. Príprava nás však naučila byť vynaliezavými – napríklad, jednoduchá spojka s ventilom urobila z jedného ventilátora prístroj pre dvoch pacientov. A podobne. Momentálne je situácia veľmi dobrá v New Yorku, Washingtone a vo väčšine pobrežných miest s výnimkou Floridy.

Na rozdiel od začiatku pandémie, keď sa vírus šíril v domovoch seniorov, u zdravotníkov a robotníkov, kde sa nedali dodržiavať rozstupy, teraz – podobne ako v Európe – sú to mladí ľudia. Preto aj počet úmrtí je k pomeru nových ochorení oveľa menší. Problém je, že mladí, ktorí môžu mať infekciu bez príznakov, to rozšíria do svojich rodín medzi starých ľudí, a to môže mať smrtiace dôsledky.

Aký bol váš najhorší deň počas koronakrízy?

Táto choroba je zákerná, lebo jej priebeh nie je lineárny. Väčšina chorôb sa buď zlepšuje, alebo zhoršuje. Táto je ako na kolotoči, raz je to lepšie, potom horšie. Koniec je veľmi nepredvídateľný. Nebolo jedno veľké sklamanie, ale bolo veľmi veľa malých sklamaní, keď pacienti, do ktorých sme vkladali nádeje, energiu a mysleli sme si, že sa z toho dostanú, nakoniec zomreli.

Ale boli aj pacienti, kde sme volali rodinu, aby sa prišli rozlúčiť, a mnohí títo pacienti sa z toho dostali. Mám pred touto chorobou, ktorá je nepredvídateľná a niekedy ju vôbec neovplyvní to, ako sa o pacienta staráte, veľký rešpekt. Je to rozhodnutie pacientovho imunitného organizmu a jeho tela, aký záver bude ochorenie mať.

Viete dnes lepšie liečiť pacientov ako na jar, však?

Určite. Na jar sme sa ako lekári báli, že sa nakazíme a prinesieme to domov. Nevedeli sme, ako sa choroba bude vyvíjať. Bolo to, akoby ste pracovali v 18. storočí, keď ešte choroby neboli opísané a medicína bola v plienkach. Vôbec ste nevedeli, čo sa stane a ako sa to bude vyvíjať. Bola to lekcia, ktorú zažijete raz za život. Bojovali sme s chorobou, o ktorej sme nič nevedeli, riziká boli nepredvídateľné. Odvtedy sme sa starali o stovky pacientov a vieme viac, čo môžeme čakať.

Aj vizity nám už idú rýchlejšie. Zistili sme, že sa o pacientov nemôže starať jeden lekár, a tak máme konzílium troch lekárov – infektológa, pľúcneho lekára a internistu. Vzniklo to na jar. Boli dni, keď sa zdalo, že sa o všetkých nemôžeme stihnúť postarať. Bol deň, keď som na zozname našiel 57 pacientov. Vtedy sme vytvorili konzílium a traja sme začali robiť virtuálne vizity, kde jeden lekár vyšetrí pacienta, ďalší referuje výsledky testov a ďalší predpisuje lieky.

Na Slovensku používame kortikoidy a remdezivir. Ktoré lieky pri liečbe používate vy?

Remdezivir sme začali používať veľmi rýchlo – už v marci som mal zodpovednosť za klinickú štúdiu v našej nemocnici a liek sme v rámci nej dostali ako jedna z prvých nemocníc vo Washingtone. Dodnes máme stovky pacientov, ktorí liečbou prešli. Celkovo máme k liečbe päť hlavných prístupov. Podávame kortikosteroidy, ktoré majú najlepšie výsledky. Ide o dexametazón, ktorý používame pre ťažšie prípady zápalov pľúc. Používame ho u takmer každého pacienta, ktorý potrebuje kyslík.

Podáva sa desať dní, podľa priebehu aj dlhšie. Je dôležité vystihnúť správny moment, aby sa liek nepodával príliš skoro, vtedy by mohol spôsobiť zrýchlenie vírusovej replikácie. Remdezivir, ktorý vzbudzoval veľkú nádej, je momentálne priemerný, zdá sa, že skráti čas hospitalizácie, ale nie je isté, či znižuje smrtnosť. Nie som úplne nadšený, ako liek funguje. Má význam na začiatku choroby. Nie je to žiadny všeliek.


Zdravotný brat v ochrannom odeve fajčí počas prestávky pred nemocnicou v New Yorku. Foto – TASR/AP
Aké sú ďalšie možnosti?

Dôležitý je kyslík v rôznych formách. Potvrdilo sa to čo v Taliansku, že pacienti, ktorých obrátime na brucho tvárou dole, majú lepšie výsledky. Takmer každému pacientovi dávame aj lieky proti zrážanlivosti krvi. To je podľa mňa najťažšia komplikácia a videli sme ju možno u polovice pacientov v rôznom štádiu. Ľudia majú krvné zrazeniny, ktoré im spôsobujú miniinfarkty, čo sa prejavuje napríklad zníženou čulosťou, ale o mesiac či dva zistíme, že pacienti mali malú mozgovú príhodu alebo infarkt. A veľmi často používame plazmu. Od ľudí, ktorí prekonali COVID, sa zoberie krv a izolujú sa účinné protilátky.

Pamätáte si, ako ste začali s používaním plazmy?

Naša skúsenosť začala veľmi dramaticky. Ako jednu z prvých pacientok sme mali mladú mamičku s tromi deťmi, ktoré ostali doma, a čakala štvrté. Mesiac bojovala s vírusom na ventilátore. Vypovedali jej obličky, tak bola aj na dialýze. Podali sme jej všetky dostupné lieky, ale nezlepšovalo sa to. Až jeden pacient, ktorý sa nedávno vyliečil, ponúkol, že daruje krv s protilátkami. Naša pacientka sa v priebehu 24 hodín posadila na lôžku a doslova sa sama odpojila od ventilátora. Jej stav sa rozprávkovo zlepšil.

Na základe tohto prípadu sme vytvorili program, v ktorom oslovujeme vyliečených pacientov, aby zvážili darovanie krvi na plazmu s protilátkami.

Dali sme túto liečbu stovkám ďalších pacientov, ale podobne drasticky sa nám efekt už nezopakoval. Výsledky s plazmou však máme všeobecne veľmi pozitívne.

Pacient má teraz vyššiu šancu na prežitie ako na jar?

Určite. Ak sa pozriete na štatistiky, úmrtnosť je rovnaká ako na jar alebo sa zlepšuje. Naučili sme sa lepšie pacientov liečiť a máme zlepšené postupy. Druhá vec je, že sa častejšie nakazia mladší ľudia. Tretia, že vďaka rúškam sa na človeka prenesie menší objem vírusu, a tak ochorenie až tak neprepukne.

Hovorili ste o pacientke, ktorá mala napadnuté obličky, koronavírus teda napáda aj iné orgány ako pľúca?

Jednoznačne. Tento vírus má veľkú tendenciu zvyšovať zrážavosť krvi. Komplikácie môžu byť veľmi ťažké – srdcové alebo mozgové mŕtvice, krvné zrazeniny v dolných končatinách a pľúcne embólie. Často sú práve tieto komplikácie príčinou smrti. Veľa pacientov má príznaky stresu srdcového svalu – z toho, že sa pľúcam nedostáva kyslík, alebo ide o priamy účinok vírusu na srdce. Výsledkom môže by postupné zlyhanie obehového systému. Otázkou zostáva, či sa táto zmena u vyliečených pacientov zvráti alebo bude porucha trvalá.

Stretli ste s pacientmi, ktorých ste liečili na jar?

Nemali sme nikoho, kto by bol nakazený na jar a teraz by sa nakazil opäť. Viem o dvoch alebo troch opísaných prípadoch vo svete, my sme to nezažili, aj keď sme mali tisícky pacientov.

Skôr som myslela, či majú pacienti dlhodobé príznaky, ktoré pretrvávajú od jari.

Spolu s vakcínami je chronický COVID najväčšia téma, ktorou sa zaoberáme. Budeme musieť vytvoriť postcovidovú starostlivosť, kde bude infektológ a pľúcny lekár. Budeme sa starať o pacientov, ktorí mali COVID pred dvoma či troma mesiacmi a stále majú následky. Ide najmä o chronickú únavu, ktorá môže byť takmer neprekonateľná. Majú prejsť 300 metrov a trvá im to pol hodiny. Týka sa to mladých ľudí, ktorí nemajú žiadne zdravotné problémy.

Mám v New Yorku kolegu, ktorý je zdravý štyridsiatnik, behal maratóny a teraz horko-ťažko ide do obchodu nakúpiť. Kondícia sa mu vracia, ale ide to veľmi pomaly. Druhý príznak je dýchavičnosť, pacienti majú suchý kašeľ, ktorý im takisto odoberá energiu, a ďalej poruchy štítnej žľazy. Väčšina ľudí stratí čuch a chuť. Mám pacientov, ktorým sa čuch vrátil, ale iba čiastočne a „nie je to ono“. Jeden pacient sa stále sťažuje, že jedlo nemá žiadnu chuť – už mesiace po prekonaní choroby. Ešte o tom veľa nevieme.

Pacienti, ktorí skončia v nemocnici, majú takmer všetci ťažký zápal pľúc, ktorý sa u niektorých môže vymknúť spod kontroly a vedie k postupnému zlyhaniu ostatných orgánov, keď organizmus prechádza do sebaútoku. Tieto stavy sa liečia veľmi ťažko a vo väčšine prípadov sme odkázaní len na podpornú liečbu.

Koľko ľudí môže mať takéto dlhotrvajúce príznaky?

Nie je to preskúmané, odhadujem, že pätina našich pacientov má mierne dôsledky COVID-u, čo sa prejavuje hlavne poškodením pľúc a zvýšenou únavou.

Je niečo, čo pacientov s dlhotrvajúcim koronavírusom spája?

Zdá sa, že muži majú horší priebeh. Ale ja mám zafixovaný priebeh u mladých obéznych žien. Išlo o dvadsiatničky a tridsiatničky. Ťažko sa z koronavírusu liečia a majú dlhodobé prejavy. Ide najmä o zvýšenú dýchavičnosť, bežné denné úlohy sa im zdajú veľmi náročné, často nemôžu vstať ráno z postele, lebo majú po víruse veľmi zlú kondíciu a všetko im veľmi dlho trvá. Obezita a nadváha sú spolu s vekom najrizikovejším faktorom, čo sa týka priebehu choroby aj jej dlhého trvania.

Mladí ľudia s obezitou majú taký priebeh ako 80-roční pacienti. Nevieme si to vysvetliť. Hneď od začiatku bolo jasné, že najviac ohrození sú starší ľudia – hlavne nad 65 rokov. Toto riziko je priamo úmerné veku – teda čím starší, tým väčšie riziko ťažšieho priebehu choroby až úmrtia. Tiež sme videli, že muži a ľudia s krvnou skupinou A majú ťažší priebeh, aj keď sa to prejavilo do menšej miery ako vek a obezita. Pacienti, u ktorých by sme čakali zníženú imunitu – napríklad HIV pozitívni –, chorobu prekonali ľahko.

Vy sa bojíte koronavírusu?

Áno – ale asi je lepšie povedať, že mám veľký rešpekt. Výraznejšie to bolo počas prvej vlny. Na oddelení je nás sedem, sme s pacientmi v dennom kontakte, ale nik sa nenakazil. Boli sme veľmi zodpovední. Druhá vec bola, že sme mali pred New Yorkom tri až štyri týždne náskok a vedeli sme sa lepšie pripraviť. Mám päť alebo šesť kolegov v New Yorku, ktorí sú infektológovia alebo pracujú na pohotovosti, a každý bol pozitívny.

Zmenil sa váš život v súvislosti s koronavírusom?

Zmenil a nie k lepšiemu. Som veľmi spoločenský a chýba mi osobný kontakt s rodinou a priateľmi – večere, návštevy. Online hovory to nenahradia. Mám výhodu, že som v práci s ľuďmi, ale tí, čo pracujú z domu, potrebujú veľkú disciplínu, aby tomu nepodľahli. Psychické následky budú možno ešte ťažšie a dlhotrvajúcejšie ako zdravotné. Ak sa niekto po týchto mesiacoch nakazí niekde s priateľmi, neodsudzujem ho. Človek nemôže žiť takto uzavretý dlhodobo.

Pamätáte si vo svojej kariére podobnú situáciu ako počas koronakrízy?

Som COVID-om trochu morbídne fascinovaný. Je zaujímavé pozorovať až stredoveký priebeh choroby. Nepamätám si nič podobné ako koronavírus. Neočakávam, že sa v nasledujúcich desiatkach rokov niečo také stane. Ak by aj prišla iná epidémia, budeme na ňu lepšie pripravení a nedostaneme sa do takejto situácie ako teraz. Možno najbližšie to bolo v roku 2014, keď vypukla epidémia eboly v západnej Afrike. Mali sme vtedy podobné úzkostné stavy, keď sa lekári a pacienti báli prísť do nemocnice a chceli viac ochranných prostriedkov. Nakoniec sme tu žiadny prípad eboly nemali.

Ako sa pripravujete na Vianoce, keď sa ľudia budú navštevovať a stretávať?

Sviatky sú veľmi rizikové. To, že sa choroba na začiatku rozšírila vo Wu-chane, sa pripisuje oslave Čínskeho nového roka. Špekuluje sa, že keby mesto zavreli o týždeň skôr, možno by sa zabránilo rozšíreniu epidémie do sveta. Bolo tam 10 či 12 miliónov ľudí, ktorí sa vracali domov po celej Číne, lebo ich Nový rok je porovnateľný s našimi Vianocami. Tu v USA sme mali 1. septembra Deň práce a dva týždne potom prišlo omnoho viac prípadov, lebo sa ľudia stretávali a oslavovali spolu. Mám kúpenú letenku na návštevu rodičov počas Vianoc, ale pravdepodobne ju nevyužijem. Nie preto, že ich nechcem vidieť, ale preto, že neviem, či je to bezpečné.

Kedy očakávate, že by mohla byť ľuďom dostupná vakcína?

Momentálne je päť vakcín v pokročilom štádiu a aspoň dve až tri sa vydaria. Očakávame prvú vakcínu pred Vianocami, možno už v novembri. Vakcíny sa stanú viac dostupné na jar 2021 a do leta by mala byť preočkovaná veľká časť populácie.

Budúce leto tak už bude normálnejšie ako tento rok. Nevieme, ako budú účinné, či kompletne zabránia alebo len zmiernia chorobu a či to bude treba opakovať ročne ako chrípkovú vakcínu. Starší, zraniteľní ľudia so zníženou imunitou a zdravotníci by mali mať prednosť.

Ja dám seba a svojich rodičov zaočkovať hneď, ako bude prvá vakcína s dobrými výsledkami schválená. Vakcíny by mali byť zadarmo pre všetkých, to bude pre spoločnosť najlepšia investícia. Pre určitú skupinu, ako sú zdravotníci, by mala byť záväzná. V našich nemocniciach je vakcína proti chrípke povinná, bez nej by ma nik nezamestnal.

Vakcína na koronavírus zrejme bude mať mierne vedľajšie účinky ako začervenanie kože a mierna teplota. Preto a aj pre zrýchlené schválenie vakcíny očakávam, že ju spoločnosť bude prijímať pomalšie. Čím viac ľudí sa však dá zaočkovať, tým rýchlejšie nastane „premorenie“ obyvateľstva.

Nedávno v USA počet úmrtí na koronavírus presiahol 200-tisíc. Prečo máte taký vysoký počet mŕtvych?

Koronavírus v Spojených štátoch v prvej vlne postihol hlavne starších ľudí, chudobných a menšiny. Ľudí, ktorí žijú z ruky do úst, ktorí nemajú na výber, či zostanú doma alebo pôjdu do práce. Nemajú možnosť pracovať a dodržiavať pritom bezpečné rozstupy. V Spojených štátoch sú ohromné rozdiely v prístupe k zdravotníctvu, na jednej strane tu je jedna z najvyspelejších svetových lekárskych starostlivostí, na druhej strane je veľa ľudí, ktorí sa k nej nedostanú.

Spojené štáty majú podobnú smrtnosť ako napríklad Španielsko, Taliansko, Švédsko alebo Veľká Británia. Relatívne čísla sa až tak nelíšia – okolo 600 na milión obyvateľov, Slovensko má osem. Je to napríklad menej než Belgicko. Ťažko povedať, aké sú skutočne čísla v Číne alebo v Rusku, pravdepodobne sa veľmi nelíšia.

Zmenilo sa niečo v nálade či správaní ľudí? Fungovalo to ako psychologická hranica?

Žijem vo Washingtone, kde je situácia veľmi dobrá, a keď vyjdem von, všetci na ulici chodia s rúškami. Ak niekto rúško nemá, väčšinou ide o turistu. Do obchodu či budovy vás bez neho ani nepustia. Situácia medzi jednotlivými štátmi Ameriky je však veľmi rozdielna. Napríklad na Floride je to úplne iné. Pred dvomi týždňami sa tam všetko uvoľnilo a očakávame, že Florida ostane na našom zozname karanténnych oblastí.

Ľudia, ktorí sa odtiaľ vrátia, tak budú musieť ísť do karantény. Problém však je, že ich nik nekontroluje. Zmenilo sa to, že ľudia sú unavení zo zákazov a všetci čakajú, kedy to skončí – na vakcínu alebo nejaký zázrak. U nás je to ešte komplikovanejšie, lebo 3. novembra máme prezidentské voľby.

V čom to komplikujú?

Všetko sa stalo politickým. Každé nariadenie vlády sa vníma politicky, aj liečba a najmä vakcíny sa stali nástrojom politického boja. Väčšina mojich pacientov aj kolegov mi hovorí, že sa nedajú očkovať vakcínou, ktorá bude schválená pred prezidentskými voľbami. Neveria, že bude dodržaný vedecký prístup a že bude schválená na základe skutočností a nie na základe politického rozhodovania. Politika zasahuje do všetkého, prelína každé rozhodovanie ľudí a každú debatu o koronavíruse. Všetko sa trochu zmierni po prezidentských voľbách.

Do akej miery pandémia ovplyvňuje, ako môžu voľby dopadnúť?

Na začiatku tohto roka bol Donald Trump favoritom a všetci očakávali, že bude opätovne zvolený. Teraz je boj veľmi vyrovnaný a vyzerá to, že skôr vyhrá jeho oponent Joe Biden. Všetko sa to odvíja od toho, aký dojem vyvoláva koronavírusový krízový manažment. Voliči súčasného prezidenta sú najmä starší ľudia, ktorí sú najväčšou rizikovou skupinou. Rozhodnú sa podľa mňa podľa toho, aký mali pocit zo starostlivosti počas koronakrízy.

Hovoríte, že vo Washingtone ľudia nosia rúška, ale celkovo v Spojených štátoch to nie je obvyklé a mnohí ľudia sa voči rúškam búria, nie je to tak?

Pred mesiacom som bol v New Yorku a aj tam mali všetci rúška, ale je pravda, že sú dve Ameriky. Jedna, ktorá číta správy, dôveruje vede a nosí rúška. A potom druhá, ktorá je založená na individualizme. Jediné, čo má pre Američanov hodnotu, je sloboda a osobné rozhodovanie. Táto časť považuje rúška za stratu slobody. Bohužiaľ, druhá Amerika tvorí zhruba polovicu. Ide najmä o republikánske štáty, teda stredozápad a hlavne juh. Keď vidíte správy z New Yorku, Washingtonu, Kalifornie, vidíte, že ľudia sa väčšinou riadia odporúčaniami. Keď vidíte správy z juhu, Floridy, Texasu či stredozápadu, ľudia sa im bránia. A tu majú aj najväčšie prírastky.

Aké chyby Spojené štáty urobili, že tam zomrelo tak veľa ľudí?

Od začiatku išlo o dva problémy. Prvý bol chybné a oneskorené testovanie. Ďalší problém bol v oneskorených opatreniach bez federálnej koordinácie. Zodpovednosť sa preniesla na jednotlivé štáty. Výsledkom bol začiatočný chaos, ktorý viedol k rozšíreniu infekcie z ohnísk do všetkých kútov krajiny. Silná tradícia individualizmu, všadeprítomné zbrane a minimálna dôvera vo vládu vytvára ťažké podmienky na trasovanie kontaktov.

Ako sa to dotklo dohľadávania kontaktov?

Američania si extrémne strážia súkromie, a preto je veľmi zložité dohľadávať kontakty. Kolegovia mi hovorili, že viac ako polovica dohľadaní sa nepodarí. Veľa miestnych inštitúcií a hygienických staníc sa prestala snažiť.

Infikovaný nechce povedať, s kým sa stretol?

Áno, nechce to povedať alebo len nezdvihne telefón. Pritom testovanie a dohľadávanie kontaktov je hlavný kľúč ku kontrole. Treba sa na to dívať ako na investíciu – ak sa podarí, že ekonomika bude bežať, malá investícia do testov sa niekoľkonásobne vráti. Vidieť to opäť na Nemecku, kde nemajú až takú disciplínu v nosení rúšok ako na Slovensku, ale sú úspešní v kontrole. Nemci majú všadeprítomné ľahko dostupné testy, buď zadarmo, alebo takmer zadarmo. Veľmi rýchlo izolujú problémové miesta.

Nemci majú tiež vysokú dôveru v svoju vládu a kríza je vnímaná ako spoločný problém a nie je spolitizovaná. Čo sa bohužiaľ nedá povedať o USA. V Spojených štátoch je ešte druhý problém – mnohí infikovaní sú v krajine nelegálne. Majú strach z deportácie. Základný pud je teda nepovedať nič, lebo sa boja, že to niekto použije proti vám. Dohľadávanie teda nefunguje.

Čo teda využívate namiesto toho? Čím spomaľujete šírenie?

Individualizmus a osobná zodpovednosť na jednej strane zabraňuje dohľadávaniu, ale je to vec, na ktorú apelujú úrady – ak ste zodpovedný občan, ostanete doma. Ale keď sa pozrieme na čísla, vidieť, že to nestačí. Skôr ako koronavírusu sa bojím nepriamych úmrtí. Chirurgovia operovali dva mesiace iba pohotovostné prípady, čo viedlo k zanedbaniu určitých zákrokov. Šokovalo ma, keď mi kolega kardiológ povedal, že mal 20 rokov denný priemer päť infarktov a v apríli a máji jeden až dva denne.

Ľudia jednoducho umierali doma bez liečby na infarkt. Zo strachu pred vírusom neprišli na pohotovosť. Podobne je to aj s mozgovými mŕtvicami či nádormi. Videl som pacienta, ktorý päť mesiacov odkladal chemoterapiu, lebo sa bál vstúpiť do nemocnice, to viedlo u neho k rozšíreniu rakoviny. Táto paralelná úmrtnosť, ktorá je nepriamo dôsledkom COVID-19, bude nakoniec ešte výraznejšia a smutnejšia.

Videl som jednu fotografiu kníh úmrtí, išlo o roky 1916, 1917 – sú to tenké knižky. A potom prišiel rok 1918, keď bola v USA španielska chrípka, a kniha bola asi trojnásobne hrubšia. Myslím, že náš rok bude podobný. Možno úmrtia nebudú také vysoké priamo na COVID-19, ale nepriame úmrtia budú ešte horšie a počet úmrtí bude ešte vyšší.