Bývala som u amerických vidiečanov. Milujú Trumpa a Ježiša (reportáž z Pensylvánie)
Ešte sa porozprávam s tými dvoma staršími ľuďmi, povedala som si v duchu pred farmou v americkej dedinke Atglen, kam minulý utorok v rámci kampane zavítala Melania Trumpová.

Pani bola oblečená v národných farbách, pán mal v ruke ceduľu s nápisom Ešte 4 roky. Ideálni respondenti do reportáže.

Keď mi pani so slzami v očiach vysvetľovala dôvody, prečo volí Donalda Trumpa, bolo mi jasné, že s nimi strávim pri rozhovore dlhší čas. No nenapadlo mi, že sa s nimi rozlúčim až o dva dni.

Podobná sláva naposledy v roku 1984
Šesťdesiatročná Jennifer Mellingerová a jej 64-ročný muž Steve žijú v neďalekom Parkesburgu celý svoj život.

Sú hlboko veriaci, majú troch synov, on pracuje ako grafický dizajnér automobilov, ona je v domácnosti a päťkrát týždenne chodí upratovať domy susedom.

Sú príkladom konzervatívnych belošských Američanov, ktorí vyznávajú tradičné hodnoty a žijú usporiadaným bohabojným životom na obyčajnej dedine, kde rytmus udalostí určuje počasie a tradície.

Keď sa teda Jennifer dopočula, že do susednej dediny pricestuje prvá dáma Melania Trumpová, musela pri tom byť.

Naposledy sa tu udalosť podobnej slávy odohrala v roku 1984, keď priamo na ich ulici slávny herec Harrison Ford nakrúcal film Svedok.

Splnený konzervatívny sen
Tentoraz si Jennifer obliekla svoj obľúbený modrý sveter s bielymi hviezdami a vzala si červené náušnice v tvare hviezd, Steve pribalil vlajku a plagát a vyrazili zamávať prezidentovej manželke osobne.

Nikdy v živote vraj nevolili demokratických kandidátov a cítili sa celý čas tak trochu nahnevaní, že ich Pensylvánia si 28 rokov vyberala vždy demokratického prezidenta.

Donald Trump im, hoci to pôvodne nebol ich vysnívaný kandidát, splnil konzervatívny sen.

„Pred štyrmi rokmi by som si ho nevybral, chceli sme voliť Bena Carsona. Ale keď vidím, ako fantasticky si tie štyri roky počínal, najradšej by som ho volil oba razy,“ hovorí mi Steve Mellinger.

Manžel sa nemusí ani pýtať
Neodbavia ma po pár vetách, ale strávia so mnou v rozhovore dobrých dvadsať minút. Považujú za dôležité vysvetliť mi svoje názory. Potom sa v jednej chvíli obrátia so svojimi otázkami oni na mňa.

Vysvetľujem im, odkiaľ a prečo som prišla. „Celý svet sleduje, ako voľby u vás dopadnú, je to fascinujúce,“ hovorím im a oni so samozrejmým výrazom prikyvujú. „A kam máte namierené ďalej?“ pýta sa ma Steve.

„To zatiaľ neviem, musím sa tu ešte porozhliadnuť,“ odpovedám.

„A nechcete prespať u nás? Jennifer nám urobí dobrú večeru.“

Asi nepoznám novinárov, čo by takúto ponuku okamžitej sondy do života miestnych odmietli. Obraciam sa na Jennifer, ktorá nemala možnosť sa k manželovmu pozvaniu vyjadriť. „Bolo by mi cťou, ale súhlasili by ste aj vy?“

„Samozrejme. Manžel to dobre vie, nemusí sa ma pýtať.“

A tak som nasadla do svojho malého auta z požičovne a nasledovala ich terénne vozidlo do susednej dediny. Vystúpili sme pred dreveným dvojposchodovým domom s plagátom zobrazujúcim padlého vojaka a americkou vlajkou pri vstupných dverách.

Najväčšia atrakcia? Amiši
Vnútri ma čakal ukážkový interiér dedinského pensylvánskeho domu, kde sa jeden z páru realizuje zdobením tradičnými motívmi s náboženskou tematikou.

Kuchyňa je v amerických domoch často oddelená od miestnosti, kde sa podáva jedlo – aby stravníkov nerušil zmätok a pachy z kuchyne.

Posadíme sa so Stevom a ich synom Joshuom do jedálne, zatiaľ čo Jennifer uvarí tradičné „mäso po holandsky“ so zemiakovou kašou doplnené fazuľkami z ich záhrady.

„Samozrejme, že som republikán. Všetci sme tu republikáni. A uvidíte, že Trump zase vyhrá. Ideme hlasovať v deň volieb a vtedy sa ešte len ukáže,“ hovorí Joshua, ktorý pracuje rovnako ako jeho otec s autami a k ​​tomu ešte na stavbe.

Prvé šokujúce zistenie sa dozvedám vzápätí.

„Čo je tu najvýznamnejší priemysel? Z čoho ľudia v okolí žijú?“ pýtam sa.

„Z turizmu,“ odpovedá s vážnou tvárou muž z malej dediny. Vidí môj šokovaný výraz ženy z historickej metropoly Európy.

„Kvôli Amišom,“ vysvetlí Joshua. „Všetci sa sem na nich chodia pozerať. Aj ja niekedy sprevádzam turistov. Mne na nich nič zaujímavé nepríde, žijem vedľa nich celý život, ale ľudia sú nimi fascinovaní.“

Desať detí v rodine
Amiši sú vetva kresťanov anabaptistov, ktorá do Ameriky prišla z Nemecka v 18. storočí. V okrese Lancaster, kde práve som, žije ich vôbec najväčšia a najstaršia americká komunita. Dnes sa ich tu zdržiava 30-tisíc, čo je dvojnásobok oproti roku 2000.

Rodiny totiž zvyčajne mávajú okolo desať detí. Väčšinu života strávia prácou pre komunitu, nepoužívajú elektrinu, nesmú jazdiť autom, vydávajú sa a ženia iba medzi sebou, všetko si vyrábajú svojpomocne.

Do Spojených štátov prišli kvôli náboženskej slobode, ktorú v Európe nemali. Tu majú vlastné školy, v ktorých deti vyučujú len po ôsmu triedu. Dlhšie smú študovať len dievčatá, ktoré sa stanú učiteľkami.

Tým udržujú nízku vzdelanosť medzi ľuďmi, vďaka ktorej sú členovia komunity ľahšie manipulovateľní, aby cirkev neopúšťali.

Napriek tomu niektorí z nich z komunity odídu a potom ich stihne trest podobný tomu, čo postihuje členov scientologickej cirkvi: rodiny s nimi úplne prerušia kontakt a zavrhnú ich.

To sa stalo aj Joshuovmu kamarátovi Mervovi, ktorého tragický príbeh mi začne rozprávať.

Príbeh Merva a Michaeala
Merv a jeho brat Michael boli dvojčatá. Merv sa pred dvoma rokmi rozhodol od Amišov odísť, čo znamenalo, že s ním jeho rodina vrátane jeho brata úplne prestala komunikovať. „Keď ho stretnú na ulici, prejdú na druhú stranu, tak im to prikazuje biskup, ktorý o všetkom rozhoduje,“ opisuje Joshua.

V tom prichádza jeho mama Jennifer a začne nám na stôl servírovať večeru.

Než začneme jesť, všetci sa pomodlia. Zopnú ruky, sklonia hlavu a otec Steve prednesie slová vďaky. „Ďakujeme ti, Pane, za tvoje dary a modlíme sa za túto krajinu aj za našu novú kamarátku Janu. Ochraňuj ju a otvor jej oči, aby všetkému dobre rozumela,“ hovorí Steve.

Keď dohovorí, ostatní povedia amen a typicky americky si prehodia vidličku do pravej ruky bez toho, aby sa dotkli noža.

„Jedného dňa som si v práci všimol, že Merv má moderný účes, nie ten podivne polodlhý, aký nosia všetci Amiši. Pýtam sa ho, čo sa stalo, a on mi odpovie, že od nich odišiel,“ zapojí sa do príbehu otec Steve. Spomína, ako spolu obaja bratia zostali pracovať v jednej firme aj s Joshuom, ale nemohli sa zhovárať ani inak komunikovať.

„Pre Merva to bolo ťažké, boli si s bratom veľmi blízki. Po troch mesiacoch prišiel Michael, že mu je jedno, keď otec bude nadávať, že mu chýba brat a že už nechce byť Amiš. Merv bol taký šťastný! Chystal sa práve ženiť a Michaela pozval, aby mu šiel za svedka,“ rozpráva Joshua.

Svadba a amišský pohreb
Obaja bratia prerušili s rodinou všetky kontakty, ale naďalej zostali hlboko veriacimi ľuďmi.

„V deň svadby však zrazu Michaela nevedeli nájsť. Pri dome mali taký potok s mostíkom, kam rád chodieval, a jeho žena sa ho tam vydala hľadať. Našla ho mŕtveho vo vode. Ukázalo sa, že dostal infarkt, mal 35 rokov. V deň svadby svojho dvojčaťa, tri mesiace po tom, čo opustil cirkev,“ dodáva Jennifer. Jeho žena neskôr zistila, že čaká štvrté dieťa. Dcéra už otecka nikdy nespozná.

„A vieš čo? Predstav si, že oni tú svadbu napriek tomu v ten deň usporiadali. Merv mi potom hovoril, že Michael by si to tak prial,“ hovorí Steve, ktorého za rodinu pozvali na pohreb.

Zišli sa tam všetci, Amiši aj ostatní pozvaní z dediny. Michaelovo telo podľa amišských tradícií vystavili, potom ho uložili do hrobu.

Ešte večer volám Mervovi, či by mi svoj príbeh nevyrozprával. Nechá si to prejsť hlavou, hovorí mi, bojí sa, aby to nebolo kritické voči Amišom, o to mu nejde. Neskôr mi napíše, že sa so mnou nestihne stretnúť.

Oholení sú slobodní, fúzatí ženatí
Jennifer ma na druhý deň vezme k Amišom aspoň nakupovať. Cestou niekoľkokrát míňame ich vozy, ktoré vyzerajú ako z rozprávky.

„Keď sú otvorené, znamená to, že v nich sedia mládenci a hľadajú si nevesty. Sú hladko oholení. Keď sú uzavreté, jazdia v nich ženatí a ich rodiny. Ženatý muž má fúzy,“ vysvetľuje mi Jennifer a ukazuje na domy, v ktorých Amiši bývajú.

Ako ich rozoznáš od ostatných? pýtam sa jej. „Sú obyčajné, nemajú žiadne ozdôbky, nemajú záclony. Nie je to na nich nijako vidieť, ale Amiši sú veľmi bohatí. Neutrácajú za nič, čo nutne nepotrebujú k životu, a tak tu v okolí vlastnia veľké polia a lány krajiny.“

K obchodu, v ktorom pracujú Amiši, prichádza auto a vystúpi z neho niekoľko amišských žien. „Autom smú ísť len vtedy, keď ich niekto zvezie. Takže si platia vodičov. A nesmieš ich fotiť. To je proti ich viere,“ upozorňuje ma Jennifer.

V amišskom obchode som jediná, kto má rúško. Bežne tu nikto rúška nenosí, za celý čas stretnem len jedného staršieho pána. Asi demokrat, pomyslím si. Jediné miesto, kde si rúško nasadzujú aj miestni, sú obchody. Ale u Amišov sa nemusí ani to.

Volíme až tretieho novembra
Život Jennifer sa točí len okolo rodiny a domácnosti. Nakúpi nejaké potraviny a cukríky.

Na druhý deň totiž chystá pre svoje vnúčatá a deti z okolia obľúbenú detskú hru Candy Land (obdoba Človeče, nehnevaj sa) v životnej veľkosti, a tak po večeroch pri sledovaní spravodajstva Fox News balí do vrecúšok cukríky.

Je to veľká udalosť – kulisy, atrakcie a odmeny do súťaže si vyrába už tretí týždeň. Jedno veľké vrecúško jej ostane, a tak mi ho dá, aby som ho vzala domov do Česka svojim deťom.

Pred obchodom stretávame jej známu a dávame sa s ňou do reči. „Ja budem voliť až v deň volieb a budem voliť prezidenta! Je skvelý. Nebol moja prvá voľba, ale krajinu vedie veľmi dobre,“ hovorí staršia žena, ktorú vychovávali Amiši.

Adoptovali ju ako malé dieťa, narodila sa totiž s fyzickým postihnutím a rodičia sa jej zriekli. V dospelosti potom od Amišov odišla.

„Amiši boli vždy apolitickí, ale tento rok idú voliť. Jasné, že volia republikánov. Miestni politici vysvetlili ich biskupom, že keď vyhrajú demokrati, vezmú im pozemky. A to predsa nechcú,“ hovorí mi s vážnym výrazom neskôr doma Steve.

Nech sa vrátia do Venezuely
Steve a Jennifer sú hlboko presvedčení, že Joe Biden zavedie v krajine socializmus a urobí z nej druhú Venezuelu, teda ešte nedávno bohatý juhoamerický štát, ktorý pod vedením dvoch diktátorov zbankrotoval.

Preto nedokážu pochopiť svojich susedov, ktorí sú pôvodom z Venezuely, v krajine žijú skoro štyridsať rokov a napriek tomu volia demokratov.

„Ako môžeš? pýtal som sa Josého. Veď ty najlepšie vieš, ako to dopadne! Vieš, čo mi povedal? Že by chcel, aby tu mali zdravotníctvo a vzdelanie všetci zadarmo. Ale tieto veci predsa nie sú zadarmo!“ argumentuje Steve.

„Tak som im povedala, že keď to bolo u nich vo Venezuele tak fajn, nech sa tam vrátia,“ vyhlásila rázne Jennifer.

U nás rozhoduje Steve
Mellingerovci majú psa, strieborného labradora, s ktorým Jennifer chodí pred večerou von. Idem s ňou a rozprávame sa o rodine.

„Vieš, ja vždy Stevovi ponúknem svoj názor, ale rozhodnutie nechám na neho,“ hovorí mi a ja v tej chvíli pochopím, prečo ju niektoré vyjadrenia prezidenta nielen neurážajú, ale, naopak, potvrdzujú správnosť jej života.

Trebárs vetu, ktorú Donald Trump v tom čase vyhlási na vystúpení, keď si chce nakloniť ženské voličky.

„Vrátime vašich manželov do práce,“ sľubuje Trump a mnohí to označujú za fatálnu chybu, faux pas a definitívny koniec jeho šancí u žien. Ale nie tak u Jennifer.

Pre ňu je to presne to, čo chce počuť: aby jej manžel mal prácu, pretože potom bude v jej svete všetko v poriadku.

Ani trestanci?
„Čo by ľudia v tvojej krajine dali za to, aby mohli tak slobodne voliť ako my tu, však?“ hovorí mi pyšne Jennifer, zatiaľ čo si fotím dom s trumpovskými vlajkami. Rozhodnem sa ju tentoraz opatrne konfrontovať so skutočnosťou.

„Vieš, je to naopak. My vás Američanov obdivujeme za to, že chodíte voliť aj napriek tomu, že to máte niekedy ťažké. My nestojíme v žiadnych radoch, nemusíme sa nikde predtým registrovať a o svoje právo neprídeme,“ opisujem jej.

„Ani trestanci?“ čuduje sa Jennifer.

„Ani tí, chodí sa dokonca za nimi do väzníc, aby mohli voliť,“ neuľahčím jej to. Odmlčí sa a zmení tému. Má vytvorenú svoju pravdu o výnimočnosti amerického národa a nepotrebuje ju ničím spochybňovať.

Tri hodiny pravdy denne
Po večeri, ktorú Jennifer kompletne pripraví, uvarí, naservíruje, pozbiera riady a umyje ich, zatiaľ čo sa Steve so mnou rozpráva pri stole.

Ideme ešte niečo odviezť k susedke. Milá žena v stredných rokoch má pred domom vlajky s nápisom Trump – Pence 2020.

Jennifer jej rozpráva, ako sa bola pozrieť na prvú dámu. „Mala by si vidieť to ticho, ktoré nastalo, keď som panej, čo u nej upratujem, povedala, že som sa bola pozrieť na Melaniu! Ja dobre viem, že volí Bidena, videla som u nej doma propagačné predmety,“ smeje sa víťazoslávne Jennifer.

Kamarátka jej zas opisuje, „čo hovoril popoludní Rush“, teda ultrakonzervatívny komentátor Rush Limbaugh, ktorý má každý deň trojhodinovú reláciu v rádiu. „Moje tri hodiny pravdy každý deň, viete?“ usmieva sa. Aj ona pôjde voliť až 3. novembra.

Spoločne sa potom zhodnú, že „demokrati sú tí najprotivnejší ľudia na svete“. „Mne je jedno, čo si myslia, ale oni vždy zvýšia hlas, hrozia mi prstom a vôbec – sú stále nahnevaní a nenávistní,“ hovorí susedka.

Sme najlepší, však?
V ten večer prináša konzervatívna stanica Fox News rozhovor moderátora Tuckera Carlsona s Tonym Bobulinským, bývalým obchodným partnerom Huntera Bidena, syna Trumpovho oponenta Joea Bidena.

Do deviatej hodiny, keď sa napäto očakávaná relácia začína, zostáva ešte hodina, a tak mi pred tým Steve pustí film o americkej výnimočnosti, teda teóriu elitárskeho poňatia amerického národa.

Natočil ho bývalý šéf snemovne konzervatívec Newt Gingrich a je to film ako vystrihnutý z učebnice propagandy. Krása americkej prírody, hĺbka amerických tradícií, sila amerického priemyslu, výnimočnosť amerického národa.

„Nepovedal by som to lepšie, sme jednoducho najlepšia krajina na svete,“ zhodnotí spokojne po pozretí Steve.

Hlavný dojem, ktorý potom z rozhovoru s Bobulinským majú, je, že „ten Biden je teda pekný podvodník“. Sú na neho takí nahnevaní, že keď potom Fox na chvíľu ukáže zábery z Bidenovho vystúpenia, na ktorých bývalý viceprezident chvíľu hovorí, Jennifer vypne televíziu. „Nemôžem ho ani počúvať, hrozný chlap.“

Prehrajú, dobre im tak
Biden je pre nich človek, ktorý zavedie v krajine socializmus a nechá ju zničiť výtržníkmi, ktorí veria, „že na životoch černochov záleží“, ako mi povedala Jennifer.

Žijú vo svete, kde je správne a usporiadané byť republikán, a kto ním nie je, musí byť hodnotovo dezorientovaný.

Ak ich prezident vyhrá, ešte viac sa utvrdia, že vo všetkom majú pravdu a Boh to tak chce. O Trumpovom víťazstve pritom nepochybujú.

„Demokratickí voliči mi hovoria, že sa vopred psychicky pripravujú na prehru, aby prípadne neboli takí sklamaní. Aj vy robíte niečo také?“ pýtam sa Mellingerovcov. „Demokrati sa pripravujú na prehru? Dobre robia! Pretože oni prehrajú. A dobre im tak.“

https://dennikn.sk/2125764/byvala-som-u ... /?ref=tema