Denník N
Darovať
Moje konto
17. novemberRozhovory9. novembra 2020 7:26
Ako fungovali udavači z radov obyvateľov v obci na Záhorí a ako chceli prekaziť revolúciu
Karol SudorKAROL SUDOR

Pochod slobody k rieke Morave v roku 1989. Foto - Peter Maxian
Pochod slobody k rieke Morave v roku 1989. Foto – Peter Maxian
Jozef Chrena z Moravského Svätého Jána rozpráva o agresivite komunistov a udavačov, o tom, ako po desiatkach rokov prvýkrát videl hraničnú rieku Moravu, pri ktorej žil, a ako na Záhorí rozbehli revolúciu.

Vo vašej rodine vždy panoval odpor ku komunistom. Zrejme to však nebolo len preto, že vám komunisti do družstva vzali vašu jedinú kravu a že vám režim nedovolil študovať maľbu na strednej umeleckej priemyslovke.

Oba faktory boli významné, ale pridám aj pár iných dôvodov. V školskom roku 1956 až 1957 som sa nestal pionierom. Neviem prečo, asi to nechcel otec. A v tomto čase komunistických perzekúcií bol do našej školy pridelený riaditeľ Ján Ružička. Bol to mladý, aktívny a agresívny komunista.

Raz si ma zavolal aj so spolužiakom do riaditeľne a chcel od nás priznanie k veci, ktorú sme neurobili. Vraj sme hádzali gaštany na jeho manželku. Po prvých fackách sa spolužiak priznal, len aby nebol bitý. Ja som to neurobil, a tak mi tĺkol hlavou o stôl, až kým som sa nepriznal. Keď ma konečne pustil, prikázal mi doma mlčať, lebo dostanem ešte viac.

Zo strachu a šoku som potom doma fakt nič nepovedal. Mal som z toho nočné mory a na druhý deň som v škole zo seba nevedel dostať slovo. Odvtedy mám poruchu reči. Toto bol pre mňa asi najväčší popud na averziu voči komunistom. V skutočnosti si myslím, že nás zmlátil len preto, že sme neboli pioniermi.

K tomu všetkému si pripočítajte, že mi režim nedovolil študovať to, v čom som bol dobrý a čo ma bavilo. V roku 1968 ma počas vojenčiny zastihla okupácia. Koho by to nepoznačilo nenávisťou voči komunistom?

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Manželka bola učiteľkou v materskej škole a zároveň študovala vysokú školu pedagogickú. Keďže sme po civilnom mali aj cirkevný sobáš, komunisti ju na hodinu vyhodili zo školstva. Aj som to chcel dať na súd, ale nenašiel sa právnik, ktorý by bol ochotný postaviť sa režimu. Takto sa to v nás zbieralo, až sme mali komunistov plné zuby. Rovnako na tom boli naši katolícky založení rodičia.

Moravský Svätý Ján sa nachádza v pohraničnom pásme – blízko hraníc s Rakúskom. To bolo súčasťou Západu a kto sa tadiaľ pokúsil utiecť, toho zastrelili. Najhoršie bolo, že policajtom a vojakom v tom pomáhali udavači priamo z dediny.

Okrem pohraničnej stráže k nám do dediny chodilo plno eštebákov aj vojenských tajných. Bohužiaľ, podlizovalo sa im aj dosť občanov. Ja som sa s nimi nekamarátil, ale vedel som, že majú každý deň službu; striedali sa. Fungovalo to tak, že okrem oficiálnych pohraničníkov v okolí špicľovali aj dvojčlenné hliadky zložené z obyvateľov. V podstate každý z nás vedel, o koho ide.


Jozef Chrena. Foto – archív J. Ch.
Prečo to robili? Museli vedieť, že ich udávanie spôsobuje buď týranie a väzenie, alebo v horšom prípade smrť. To tak verili ideálom socializmu?

Ale kdeže. Mali za to materiálne výhody. Jednak mali preukaz, ktorý ich oprávňoval chodiť do zakázaného pásma, takže sa cítili dôležití, jednak tam mohli vo veľkom pytliačiť. Zastrelili si, čo chceli, a organizovali tam gulášové pikniky. Či za udávanie dostávali aj peniaze, netuším, ale banda udavačov bola pomerne veľká. Len čo zbadali niekoho cudzieho, rovno ho hlásili a nastal poplach.

Raz som si z nich aj vystrelil. Cez leto 1989 k nám dali nejakého nového špeha, člena vojenskej kontrarozviedky, takzvaného kontráša. Po službe v robote som šiel do krčmy na pivo a špeh odo mňa pýtal občiansky preukaz. Odmietol som to, ale stále dobiedzal. Odišiel som teda na záchod a odtiaľ von, kde som sa s kamarátmi dohodol, že ho oklameme.

Zašiel som za ním a povedal mu, že zbytočne otravuje v čase, keď sa ma na ulici niekto cudzí po nemecky pýtal, ako sa dostane na hranice. Zdúpnel a spýtal sa, čo som mu poradil. Odpovedal som, že som mu ukázal smer, kadiaľ má bežať, lebo tu v krčme sú teraz tajní kontráši. Utekal von a rovno svojim šéfom hlásil poplach. Smiali sme sa, že si aspoň trochu zacvičí.

Potom ste však mali poplach vy.

Prišiel som domov okolo polnoci, ľahol som si, keď ma zobudila manželka, že prišli papaláši, lebo na hraniciach je veľká akcia. Hľadali toho cudzinca. Chceli jeho presný opis. To už som dostal veľký strach, lebo ten človek bol vymyslený. Už som však nemohol cúvnuť, a tak som si nejaký opis vymyslel a trval na ňom. Keby som sa priznal, rovno by ma „zabasli“. Aj mi za to žena nadávala, čo za somarinu som vyviedol, že ma zavrú.

Poplach trval asi dva dni. Lietali tam autá s vojakmi a policajtmi z Bratislavy, prehľadávalo sa všetko od hlavného mesta až po Břeclav. Kontráši boli takí hlupáci, že nerozumeli ani humoru. Záškodníkov, ako volali tých, čo utekali na Západ, pritom koncom 80. rokov bolo už málo, lebo územie okolo Moravy oplotili tak, že sa tam vybral len samovrah.

Keď nakoniec nikoho nevedeli nájsť, veliteľ ma presviedčal, aby som to všetko vzal na seba, že som si to celé vymyslel, lebo nikoho nechytili a vojaci teraz budú mať zakázané vychádzky aj ďalšie veci. Na to som však odvahu nemal a trval som na svojom. Nechcelo sa mi ísť do väzenia pre jeden žartík zo špeha.


Foto – Peter Maxian
S udavačmi z dediny ste mali konflikt viackrát, dokonca ste boli predvolaný na obecný úrad. Vtedy sa to volalo miestny národný výbor.

Áno, predvolali si ma, lebo ma kdesi počuli, ako nadávam na komunistov. Ale veď na pive sme si na nich bežne ponadávali, čo je na tom? Takto ma volali viackrát; nejaká súdružka mi tam aj chcela dať pokutu, potom sa mi vyhrážala rôznymi sankciami, ale nakoniec z toho nič nebolo, nikdy som nič nezaplatil.

Vtipná je aj vaša historka o tom, ako ste si chceli nakresliť panorámu Rakúska z Devína, ale zakázali vám to.

Šiel som na Devín maľovať, strávil som tam tri dni. Chcel som si zaznamenať sútok Moravy a Dunaja. Rozložil som si stojan, plátno, farby a štetce, keď zrazu prišiel vojak a povedal, že to v žiadnom prípade nesmiem robiť. Vraj musím stojan otočiť a maľovať slovenskú časť krajiny.

Pýtal som sa ho, ako mám namaľovať sútok, keď to bez kúska rakúskej panorámy nie je možné, ale nedalo sa mu to vysvetliť. Tak som stojan otočil, a keď vojak odišiel, namaľoval som si, čo som chcel. To len vypovedá, akí tupí tí boľševici boli. Samotného vojaka ani neviním, ten len plnil nariadenie a možno to aj jemu samotnému bolo trápne.

Raz som si chcel znovu namaľovať prírodu, tak som auto zastavil na krajnici, aby som si urobil skicu. Okamžite boli pri mne kontráši a tvrdili, že tam nesmiem stáť, lebo za cestou je už zakázané pásmo.

Inými slovami, žili ste pri rieke Morave, ale nesmeli ste k nej ísť.

Veď ja som ju až do revolúcie nikdy nevidel, nikdy som pri nej nebol. Rozumiete tej absurdnosti? Prvýkrát som sa k nej dostal až 4. decembra 1989 z rakúskej strany, od Hohenau an der March. Aj s kamarátmi sme vtedy mali slzy v očiach. Žili sme pri rieke a za 40 rokov sme ju ani raz nevideli.


Pochod slobody k rieke Morave v roku 1989. Foto – Peter Maxian

Pochod slobody k rieke Morave v roku 1989. Foto – Peter Maxian
November 1989 vás musel veľmi potešiť. Už 23. novembra nadránom ste pri soche Panny Márie vylepili vlastnoručne namaľovaný plagát, ktorý informoval o generálnom štrajku, o požiadavke slobodných volieb aj ukončenia komunistickej tyranie. Asi netrvalo dlho, kým sa zistilo, že ide o váš rukopis, nie?

No však v ten deň si po mňa rovno prišli eštebáci a zadržali ma. V noci z 22. na 23. novembra som si normálne maľoval obraz, ale počúval som aj Slobodnú Európu a Hlas Ameriky, kde sa už niekoľko dní otvorene rozprávalo, čo sa stalo v Prahe. Bratislava už bola zobudená, Záhorie však spalo.

Tak som namaľoval protikomunistický plagát, nadránom šiel do centra dediny a vylepil ho. Eštebáci šli rovno za starostom. Ten, samozrejme, okamžite spoznal moje písmo, lebo už predtým som obci vyrábal plagáty na rôzne zábavy a futbalové zápasy, a tak vedel, kde hľadať záškodníka.

Zavreli vás?

Nie. Chceli ma odviezť do Bratislavy, ale starosta sa za mňa zaručil, že to nie je potrebné. Vyšetrovali ma na jeho úrade. Spísali zápisnicu, vyhrážali sa mi, aby som si dal pozor a prestal robiť také veci, lebo na to doplatím, lenže o všetkom sa dozvedeli moji kamaráti a viacerí sa podvečer zišli pri soche Panny Márie.

Prvý deň ich prišlo možno 12, možno 15, postupne sa však pridávali ďalší obyvatelia, na druhý deň ich prišlo už 50 a na tretí či štvrtý možno 200 či 300. Stretávali sme sa tam každý večer, a keďže sme boli osvetlení, eštebáci aj kontráši mali dobré podmienky na naše špehovanie. Nedali sme im však žiadny dôvod zadržať nás.

Mlčali ste tam?

Nie, zaspievali sme si československú hymnu, potom sme postáli, podebatovali a rozišli sa. Tajní sa nemali čoho chytiť, a tak nám dali pokoj. Navyše, pomery v krajine sa menili a postupne aj oni dostali strach. Nakoniec pochopili, že ich svet sa rúca a nemajú šancu to zvrátiť. Zrazu z tých stretnutí vymizli a už sme sa tam stretávali a slobodne hovorili, čo sme mali na srdci.

Potom sme urobili aj pochod dedinou s transparentmi a podpisovali sme petíciu na podporu študentského štrajkového výboru v Bratislave. Možno sa nevie ani to, že v krčme sme už 18. novembra zapaľovali sviečky a zavesili tam obraz Alexandra Dubčeka.

Nebol som v tom však sám, nadšení zo zmeny boli aj ďalší kamaráti. Len narýchlo pre potreby histórie spomeniem Vlada Folbu, Vlada Miholeka, Ruda Červenku, Miloša Vadinu, Stana Krajčíra, Jozefa Rusňáka, Lacka Maxiana, Annu Faragulovú či doktora Ivana Staňa. On bol na rozdiel odo mňa aj dobrý rečník. Všetci sme boli slušní ľudia, žiadni darebáci.

Schádzali sme sa v mojom ateliéri, ktorý som premenil na klub, kde sme mali každý večer schôdzu. Dostať sa k nám chcel aj miestny riaditeľ školy, veľký komunista. Vravel, nech ho vezmeme k sebe do VPN, ale rovno sme ho vyhodili. Skompromitovaných ľudí sme nebrali.

Do ateliéru za nami prichádzali aj novinári a ľudia z bratislavskej VPN, len tie mená si už nepamätám. Do dediny sme však pritiahli aj Dubčeka, potom Jiřího Dienstbiera. Takto sme sa stali akýmsi ohniskom revolúcie na Záhorí. A keďže sme mali pocit, že inde je to príliš zaspaté, chodili sme agitovať aj do okolitých dedín. U nás sa už vo veľkom demonštrovalo, tam nič.


Pochod slobody k rieke Morave v roku 1989. Foto – Peter Maxian

Foto – Peter Maxian

Pochod slobody k rieke Morave v roku 1989. Foto – Peter Maxian
Kde konkrétne ste boli?

Začínali sme v Borskom Mikuláši; tam sme šli šiesti či siedmi. Atmosféru sme rozvírili v tamojšom kultúrnom dome. Potom sme boli v Závode, vo Veľkých Levároch, v Kútoch. Niekam sme cestovali každý večer. V podstate sme len v malom kopírovali to, čo robili Bratislavčania, ktorí tiež cestovali po republike, aby vyburcovali aj ostatné regióny. Na Záhorí sme boli rozhodne najaktívnejší.

Začiatkom decembra sme mali v našej kinosále diskusiu s papalášmi. Boli tam aj lampasáci, riaditeľ školy, starosta či veliteľ pohraničnej stráže, a práve ten nám na konci debaty povedal, že od zajtra sa začnú odstraňovať zátarasy na hranici. Nastal taký hukot a jasot, až sa to nedá opísať. Konečne sme sa dočkali.

Lenže počas revolúcie vám začali chodiť anonymy a telefonáty, že vás fyzicky zlikvidujú, podpália vám dom a podobne.

Boli to strašné dni, dialo sa to bez prestávky. Bál som sa o rodinu. Tušil som však, kto za tým je. Nechcem hovoriť jeho meno, ešte žije. Bol to jeden z tých udavačov, ktorý donášal pohraničníkom a tajným. Vybral som sa vtedy na pravé poludnie pred jeho dom a kričal som, nech vylezie a nech ma teda fyzicky zlikviduje, zastrelí, čokoľvek.

Samozrejme, nevyšiel von, ale odvtedy som mal relatívny pokoj a všetky útoky sa postupne utlmili. Jasné, vyvolávali ešte kadejakí jeho známi, aj sa vyhrážali, ale stratilo to pôvodnú silu. V našej dedine každý vie, kto patrí do známych udavačských famílií, ktorým sa nepáčilo, že prídu o svoje výhody.

Ten konflikt sa však ešte neskončil. Dotyčný udavač vás nakoniec predsa len fyzicky napadol.

Asi o tri či štyri mesiace po tom, čo som bol pred jeho domom, ma zbabelo a odzadu v krčme udrel krígľom po hlave. Museli ma odviezť do nemocnice, mal som odtrhnuté takmer celé ucho. Bez milosti som už podal trestné oznámenie, aj som potom vyhral súd. Myslíte si však, že za to pykal? Dostal nejakú podmienku, to bolo všetko.

Naopak, ešte sa mi vyhrážal, že ma dá na súd za ohováranie. Vtedy som zašiel za starostom a povedal mu, že ak ma vážne odsúdia za to, že hovorím pravdu o človeku, ktorý mi ubližoval, asi mi prasknú nervy, vezmem sekeru a prizabijem ho. Starosta asi zaúradoval a nejako sa to na súde potichu uzavrelo. Byť tribúnom počas revolúcie jednoducho nieslo aj riziko, že sa vám niekto bude chcieť mstiť.

Viete, ako ten človek nakoniec dopadol? O niekoľko mesiacov jazdil ožratý autom a zabil človeka. Napriek tomu sa mu zase nič nestalo. Už mal podmienku za to, že ublížil mne, ale nesedel vo väzení ani po tom, čo ožratý pripravil o život iného. Na vine vraj bola zle spravená križovatka. Že bol pánko opitý, to sa ignorovalo.


Pochod slobody k rieke Morave v roku 1989. Foto – Peter Maxian

Pochod slobody k rieke Morave v roku 1989. Foto – Peter Maxian

Pochod slobody k rieke Morave v roku 1989. Foto – Peter Maxian
Na 30. december ste začali plánovať veľký Pochod slobody k rieke Morave. Lenže kým sa uskutočnil, začalo sa o vás aj vašich kolegoch revolucionároch šíriť, že demolujete domy, autá aj zátarasy. Bolo to aj vo veľkých médiách.

Áno, tieto hlúposti sa zjavili dokonca aj v správach Slovenskej televízie. Vraj v našej dedine demolujeme domy členov pohraničnej stráže, že ich podpaľujeme, vybíjame na nich okná, niekomu sme údajne dokonca otrávili psa a podobne. Nakoniec vysvitlo, že psa sme vraj otrávili najväčšej komunistickej udavačke v dedine. Miestni špehovia si to jednoducho vymysleli a spravili propagandu.

Pôvodne sme ten pochod k Morave plánovali na Vianoce, lenže nám to práve pre tieto anonymné lži zakázali. Už o päť dní sme sa však dočkali ospravedlnenia. Urobili sme veľký míting v kine; prišli aj lampasáci a major Hudák nahlas povedal, že šlo o kačicu a že sa verejne ospravedlňujú. Napojili sme to aj na miestny rozhlas, aby to počula celá dedina. Samozrejme, miestni udavači ostali zatrpknutí a nikdy sa za tie lži neospravedlnili.

Ako nakoniec dopadol Pochod slobody 30. decembra?

Najskôr sme to dlho vybavovali; potrebovali sme milión povolení od úradu vlády až po obecný úrad, k tomu plagáty, aby sme akciu spropagovali, zabezpečiť sanitky a podobne. Rozdelili sme si úlohy, organizovali sme to možno päťdesiati. Výsledok bol skvelý.

Pred revolúciou už dva kilometre pred riekou Moravou boli drôty, strážne veže a pohraničníci so psami. Nik nemal šancu vstúpiť tam. Zrazu sme mali možnosť ísť tam slobodne. Nádhera. Prišlo 15-tisíc ľudí len z našej strany, na rakúskom brehu čakalo možno tisíc tamojších občanov. Tamojší starosta sa aj s farárom a nejakými poslancami preplavili k nám, pohostili sme ich chlebom, soľou a slivovicou, na oboch brehoch hrali dychovky.

Čo ste vtedy cítili?

Eufóriu. Prišli ľudia z okolia, z Bratislavy, každý sa tešil na to, že slobodne bude môcť ísť k rieke, ku ktorej sa nesmel priblížiť desaťročia. Ešte aj v deň pochodu sme narazili na zátarasy a na vojaka na rozhľadni. Čakali sme asi 20 minút, dav trochu znervóznel, ale nakoniec tie závory zdvihli, inak by sme ich asi prevalcovali. Z celej akcie vzniklo aj pekné video. Ani neviem, či ho mám ja alebo som ho niekomu požičal.

Nakoniec ste sa angažovali aj za to, aby medzi vašou obcou a obcou na rakúskej strane vznikol trvalý most.

Bola to jedna z našich revolučných požiadaviek. Ten most tam bol už pred viac ako sto rokmi, lenže v roku 1927 alebo 1928 ho strhla storočná voda. Do roku 1948 tam bol prievoz, potom ho komunisti uzavreli. V prvej polovici 90. rokov sa preto podarilo postaviť vojenský pontónový a od roku 2004 je tam už trvalý most, cez ktorý prejdú aj osobné autá a malé autobusy. Uzavretý je len od polnoci do piatej ráno; vydobyli si to rakúski ochranári kvôli pokoju pre zver.

Po revolúcii sa veľa hovorilo, za koľko rokov dobehneme Rakúsko. Vy ste vtedy tvrdili, že sedem rokov je veľa, že to zvládneme za tri.

To bol taký dotazník, a ak sa nemýlim, nik nezaškrtol, že to bude trvať až sedem rokov. Všetci tam uvádzali, že za dva až štyri roky. Ubehlo však už 31 rokov a stále sme ho nedobehli. Dnes si myslím, že sa to nepodarí nikdy.

Nikdy som však revolúciu ani svoju angažovanosť v nej neľutoval. Chcel som slobodu a mám ju. Môžem cestovať, hovoriť svoj názor, môžem sa slobodne realizovať. Jasné, že som sklamaný z toho, aké „zrúdy“ sa po revolúcii dostali do politiky.

Nepáči sa mi, že aj po viac ako 30 rokoch ovládajú naše súdy, prokuratúru a políciu komunisticko-eštebácke štruktúry a ich potomkovia. Za vinu to kladiem nežnosti revolúcie a následnému nedodržiavaniu lustračného zákona, ktorý blokovali HZDS aj SNS. Prispôsobili si demokraciu na svoj vlastný spôsob, a tak nám aj spolovice ukradli naše ideály spred 30 rokov.

JOZEF CHRENA (1948)

Narodil sa v Moravskom Svätom Jáne. Vyučil sa za sústružníka, súkromne študoval maľbu. Celý život maľuje najmä krajinky, je členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, jeho diela vystavovali v mnohých krajinách sveta. V druhej polovici 80. rokov pracoval ako vodič sanitky, v roku 1989 sa stal jedným z lídrov revolúcie na Záhorí. Zorganizoval Pochod slobody k hraničnej rieke Morave, ktorého sa len zo slovenskej strany zúčastnilo 15-tisíc ľudí.

Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte prosím na [email protected].


Zobraziť komentáre
17. november
Karol Sudor
Keď polícia začala mlátiť dav, kamarátky vbehli do vchodu a zvonili na byty. Až hore im otvoril deduško s babičkou, ktorí ukrývali už 20 ľudí
Karol Sudor
Študentský líder revolúcie zo Zvolena: Zástupcovia našej aj sovietskej armády nám sľúbili, že proti nám nezasiahnu
Rozhovory
Mária Benedikovičová
Psychologička: Tínedžerom bez školy nezakazujte mobil. Pre pandémiu majú depresie
Tomáš Bella
Komik Birbiglia: Karanténa je taká zlá, že už sme prestali aj masturbovať
História, Slovensko
Zuzana Kollárová
Na Prvej pomoci+ pre jednoosobové eseročky sa nič nezmenilo. Podmienky sú rovnako prísne
Martina KlásekováZuzana Vitková
Chcete investovať do vývoja slovenskej vakcíny a neodradí vás vysoké riziko neúspechu? Kúpte si akcie Axon Covidax
Veronika Folentová
Odberné miesta na bezplatné testy otvorili len v 15 mestách. Krajčí podľa Matoviča nesplnil úlohu (+mapa)
Denník N
Minúta po minúte: Na Slovensku pribudlo ďalších 15 úmrtí na koronavírus
Teraz najčítanejšie
1.Minúta po minúte: Na Slovensku pribudlo ďalších 15 úmrtí na koronavírus
2.Odberné miesta na bezplatné testy otvorili len v 15 mestách. Krajčí podľa Matoviča nesplnil úlohu (+mapa)
3.V druhom kole je 0,63 % pozitívnych. Zima bude podľa premiéra ťažká, koncom novembra by mohlo byť ďalšie testovanie
4.Svedok: Na stretnutia s Bödörom chodil aj Kaliňák. Gašpar a spol. idú do väzby
5.Týždňový newsfilter: Kým NAKA plní staré sľuby Igora Matoviča, on vyrába ďalšie
6.Komik Birbiglia: Karanténa je taká zlá, že už sme prestali aj masturbovať
7.Nezomierajte ako ja, varoval na smrteľnej posteli. Príbeh Georgea Besta, ktorý hral aj pil prvú ligu
8.Chcete investovať do vývoja slovenskej vakcíny a neodradí vás vysoké riziko neúspechu? Kúpte si akcie Axon Covidax
9.Veľký crossfitový duel. Kritik: Je to mačkopes a biznisplán. Zástanca: Vieme ho robiť bezpečne
10.Putin má veľa dôvodov obávať sa Bidena. Lukašenkovi gratuloval hneď, teraz sa neponáhľa
11.Euroligy: Prestaňte počítať. V Premier League si uťahujú z Trumpa
12.Keď dieťa trestáme, nepoučí sa z toho, skôr sa naučí klamať, hovorí lektorka efektívneho rodičovstva Martina Vagačová
13.Virologička: Plošné testovanie bolo záchranou v kritickej chvíli. Chyby zo septembra nesmieme opakovať
14.Ekonomický newsfilter: Polícia éry Fica a Kaliňáka podnikateľov nechránila a ešte ich aj ohrozovala
15.Volkswagen prináša na Slovensko ešte väčšiu investíciu, než Matovičova vláda pôvodne dúfala
O Denníku N
Redakcia
Knižný obchod
Inzercia
Financovanie
VOP
Kontakt
[email protected]
Facebook
Messenger
Twitter
Youtube
Instagram
RSS
Techbox
Historyweb
Medzi knihami
Kinečko
Copyright © N Press s.r.o.

×