Čaute, mám 31, úžasnú priateľku (31) s ktorou sme spolu viac ako 2 roky a plánujeme spoločné bývanie. Raz už sme mali malú krízu ohľadom tejto témy. Povedal som jej že dieťa nechcem a neviem či sa to niekedy zmení. Povedala mi že ma lúbi a bude dúfať že sa to zmení. Môj život je jedna veľká pohoda, nemám ťažkú prácu, mám veľa voľna, chodím si na dovolenky. Proste simple, easy a mám strach, že o to príde. Na druhej strane mám trochu strach, že to na mňa dôjde, keď budem mať 40-50 a možno bude neskoro.

Túto tému som riešil už 100x z rôznymi ľudmi, dokonca aj s tými, ktorí mi hovorili, že dieťa nechceli tak ako ja a teraz by to za nič nevymenili. Ale je to prirodzené, už sa to nedá zvrátiť. A tiež chápem, že to asi nepochopím, kým dieťa sám mať nebudem. Ale raz som čítal článok, kde ľudia komentovali tému v ktorej sa priznali, že rodičovstvo nenávidia. Mám mať obavu, že by som si dieťaťom pokazil život? Samozrejme, komplikácie a starosti budú, ale môže sa stať že starosti budú prevyšovať radosti?

pozri to je v zivote tak: kazde rozhodnutie ti niečo dáva a niečo berie. Rodičovstvo, ak ho človek berie vážne, je naročná úloha na minimalne najbližších 20 rokov. Malé deti male problemy- velke deti velke problemy. Clovek sa musi v prvych rokochvzdat velkej casti svojej slobody, nočné vstávania a podobne "radosti". Na druhej strane, radost z vlastneho potomstva je nenahraditelna, príroda ta obdari prijemnymi pocitmi, z dovodu že si uspesne preniesol svoju geneticku informaciu do dalsej generacie..
V kazdom pripade je to kazdeho indivudualna vec, či sa rozhodne deti nemat alebo mat a nevidim nic zle ani na jednom ani na druho postoji. Skor to zavisi od povahy daneho cloveka a jeho priorit.

Musis ratat napr s tym, ze ak dieta nebudes chciet aj nadalej, tak priatelka si moze zacat hladat iny vztah, pretoze drviva vacsina zien po dietati/rodine túži a podvedome to beru ako ciel svojho zivota.

Napr. z generacie mojich starych rodicov ci mojich rodicov poznam ludi ktori nikdy deti ani rodinu nemali a nemam pocit že by tym nejako trpeli, aspon to nedavali najavo, v kazdom pripade, na starobu zili podstatne osamelejsie ako ti co deti mali.

Je dost mozne, ze to len chce cas, aby si dozrel nato, ze budes chciet mat s priatelkou dieta. Vek mate v pohode z biologickeho hladiska podla mna. Ak to teraz tak necitis, uzivajte si dalej zivot par rokov (3-4) stylom zivota ako doteraz, aby ste ho nabazili co najviac a potom mozno aj sam pocitis ze si uzil dostatocne zivot a chces sa niekam dalej posunut t.j. mat dieta a vsetko okolo co to bude obnasat. Bolo by tiez fajn povedat priatelke ze zatial sa nato necitis, ale v buducnosti by si chcel dieta, aby vedela ze nie si zasadne proti, len ze potrebujes cas nato, aby to cele dozrelo v tebe.

Podla mna to zavisi od nastavenie, do akej miery si flexibilny a mas rad zmeny. Ja mam rada nezavislost a cestovanie, ale zaroven viem, ze vychova deti ponuka este iny rozmer - kde mozem ako osobnost rast a rozvijat sa tak dalej. To je samozrejme uhol pohladu a zavisi aj od partnera, ako si taky rodinny zivot predstavuje. Pre niekoho to znamena do konca zivota ostat na jednom mieste, v jednej praci a riesit len deti a domacnost. - Preto je dolezite to prebrat s partnerkou - ako si ten zivot s dietatom predstavuje a konkretne ake maju byt tvoje ulohy.

Ja som s partnerom dlho diskutovala, kym sme si vyjasnili:
1. Co pre mna znamena mat dieta a preco je to pre mna dolezite.
2. Ako by vyzerali nase dovolenky/ vikendy s dietatom.
3. Ake mame jeden od druheho ocakavania. (cas na vlastne hobby, striedanie sa pri opatere, kedy dat dieta do jasli, kto a ako dlho bude s dietatom doma, ako dlho by sme zili z jedneho platu..)
4. Ako by sa to odrazilo na dlhodobych planoch (napr. stavba domu, nove auto, kariera.

Celkovo si myslim, ze rozhodnutie "chcem dieta" je vzdy tak trochu macka vo vreci. Jednak sa to nemusi podarit hned alebo vobec. Ked zena otehotnie, mozu byt este komplikacie, kym sa realne dieta narodi. (Zdravotne, psychicky - tak u zeny ako u dietata). Po porode takisto. Je tam kopu faktorov, ktore nemas pod kontrolou a ktorym sa musis prisposobit. V tomto si myslim, ze mladsi rodicia to maju lahsie, lebo este tak nemaju svoje zabehane stereotypy.

V kazdom pripade na to treba mat odhodlanie a pevne nervy, je to maraton. Chce to vela usilia z oboch stran, aby sa vztah udrzal a prehlbil. Ale je to ako so vsetkym - ked ides do toho naplno a mas jasny ciel, tak vysledok bude stat za to. Ked to budes vnimat len ako nutny kompromis, tak ta rodicovstvo bude otravovat.

Keď sa pýtaš či chceš dieťa tak ti ho určite netreba, niektorý ľudia proste nikdy nebudú mať ten "gén otcovstva", ak máš nejaké pochybnosti tak ti ešte dieťa určite neodporúčam.

Dieťa sa podľa mňa nedá naplánovať, to musíš proste cítiť Ja som zhruba v tvojom veku, mám dobrú prácu aj všetko okolo toho, ale tiež by som mal strach stať sa otcom. Ale keď to príde, tak sa tomu nebudem určite brániť. Netreba nad tým až tak podľa mňa rozmýšlať, obzvlášť nie, keď máš všetky podmienky na to, aby si otcom byť mohol.

Plánovať dieťa resp. vecí s tým spojených je v dnešnej dobe nezmysel. Je tam príliš veľa premenných a dieťa sa môže týmto plánom vysmiať.
Myslím, že je úplne v pohode ak nad tým rozmýšľaš a máš pred tým zdravý rešpekt - to je predsa prirodzené.