Ako vzniká fáma: Zem a vek sa spojil so štyrmi webmi, rozšírili anonymný text o nacistických pokusoch slovenskej vlády
Vladimír ŠnídlVLADIMÍR ŠNÍDL

Prinášame „prípadovú štúdiu“ o práci slovenskej dezinformačnej scény, ktorá sa snaží primať ľudí k odporu voči hygienickým opatreniam.

Už niekoľko dní sa Facebookom šíri nasledujúca správa: „V kanadskom médiu nazvali Slovensko nacistickým experimentálnym táborom.“

Správa sa zobrazila desiatkam tisícov Slovákov. Nepripraveného čitateľa môže utvrdzovať v názore, že protipandemické opatrenia vlády sú totalitné, pretože to tak podľa nej píšu už aj kanadskí novinári.

Tvrdenie o údajných nacistických experimentoch však nezaznelo v žiadnom kanadskom médiu. Objavilo sa len na bezvýznamnej anonymnej stránke. Odtiaľ ho však vytiahla najprv stránka konšpiračného časopisu Zem a vek a text skopírovali dezinformačné weby Eurorešpekt, CZ24, Dôležité.sk či Slovanské noviny.

Je to ilustratívny príklad toho, ako ľahko dokáže slovenská dezinfoscéna zahltiť publikum príbehmi, ktoré jej vyhovujú. Stačí jej spojiť sily a využiť možnosti sociálnych sietí.

Realita je taká, že porovnateľný lockdown ako Slovensko zaviedli napríklad aj v Írsku či Portugalsku, masové testovanie, hoci na inom základe, rozbehlo aj susedné Rakúsko.

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Text z bezvýznamného anonymného blogu sa k slovenskému publiku dostal pod legendou, že ide o tvrdenie „kanadských médií“.
„Typická prax“
Analytik Roman Máca z pražského Institutu pro politiku a společnost hovorí, že je ide o typickú prax dezinformačných webov.

„Vezmú si obsah nejakého marginálneho webu, ktorý vydávajú za článok zahraničného médiá, aj keď to žiadne skutočné médium nie je,“ hovorí Máca.

V tomto prípade došlo k tomu, že kanadský web s názvom „Breaking-news.ca“ uverejnil 7. februára po anglicky písaný článok, ktorý sugestívne opisoval opatrenia slovenskej vlády.

„Viete, kde je Slovensko? Nie? Pravdepodobne to je dôvod, prečo sa tamojšia vláda odvážila zmeniť túto krajinu na niečo ako nacistický experimentálny tábor. Zrejme si mysleli, že to pre bezvýznamnosť tejto krajiny nebude zaujímať ani svetové médiá,“ reportoval nepodpísaný autor.


Autorom textu mohol byť aj Slovák, respektíve úplne ktokoľvek. Web Breaking-news.ca totiž nezverejňuje žiadne údaje o tom, kto vytvára jeho články.

„Vlastník domény je skrytý, za web iba vystupuje akýsi John. Je to marginálny anonymný web, ktorý si v podstate môže založiť každý a písať si tam čokoľvek,“ hovorí Máca.

Cez stránku Zem a vek
Hoci sa článok tvári, že je určený pre kanadské publikum, tento účel môže ťažko plniť. Stránka Breaking-news.ca je v Kanade bezvýznamná, na sociálnych sieťach sleduje jej profil len minimum ľudí – napríklad na Twitteri má menej než 150 sledovateľov.

Článok by teda úplne zapadol, keby na naň nezačal odvolávať konšpiračný časopis Zem a vek, ktorý sa dlhodobo snaží spochybňovať závažnosť pandémie aj prijatých opatrení.

Zem a vek cez víkend uverejnil preklad článku, pričom čitateľom podsúva dojem, že ide o text relevantného kanadského média a nie bezvýznamnej stránky. „Slovenská vláda teraz núti každých 7 dní testovať celú populáciu na covid! hlása titulok kanadských Breaking News,“ napísal Zem a vek.


Ujal sa na Facebooku
Zverejnenie textu na Zem a vek spustilo konšpiračnú lavínu. Totožný text sa vzápätí objavil aj na ďalších dezinformačných weboch a odtiaľ prenikol na sociálne siete. Zdieľala ho napríklad anonymná facebooková stránka „Prečo médiá mlčia“ a od nej ďalších 1600 užívateľov.

Ešte väčší ohlas mal na facebookovej stránke „LM Taxi Liptov“, odkiaľ správu zdieľalo viac než 3000 užívateľov. Zdieľali ho aj v uzavretých facebookových skupinách, ktoré majú ďalšie tisíce členov.

V komentároch pod týmito príspevkami ľudia nadávali na vládu, volali po referende o skrátení volebného obdobia alebo po protestoch v uliciach.


Propaganda aj návštevnosť
Bližší pohľad na články webu Breaking-news.ca ukazuje, že bežne uverejňuje aj kremeľskú propagandu: napríklad tweety televízie Russia Today. Na šírenie kremeľského pohľadu na svet sa profiluje aj časopis Zem a vek, ktorého šéfredaktor Tibor Eliot Rostas si v roku 2014 aj pýtal finančnú podporu na ruskej ambasáde.

Podľa Mácu však existuje aj iné vysvetlenie, než že by šlo o prejav zahraničnej propagandy, čoho jasné dôkazy chýbajú. Ich cieľom môže byť aj čítanosť za každú cenu.

„Motiváciou týchto webov môže byť primárne plnenie obsahu. Ak narazia na text, ktorý zapadá do svetonázoru fanúšika dezinfowebov, tak mu ho poskytnú,“ dodáva Máca.

Spravím ti zo života peklo. Pohľad do agresívneho sveta nenávisti na internete
Ivana KrekáňováIVANA KREKÁŇOVÁ

Obálka knihy Jessikky Aro - Putinovi trollové. Foto - Deník N
Obálka knihy Jessikky Aro – Putinovi trollové. Foto – Deník N
Príbeh fínskej novinárky ukazuje, aké ľahké je na niekoho zaútočiť na internete – a aké ťažké je proti tomu bojovať. Jessikka Aro si na vlastnej koži vyskúšala silu psychického násilia a cielenej nenávisti zameranej na diskreditáciu konkrétnej osoby.

V roku 2017, po dva a pol roku vyhrážok, nenávistných článkov a zosmiešňovania od proruských dezinformačných stránok a anonymných skupín, sa Jessikka Aro rozhodla z Fínska utiecť. Kampaň proti nej bola taká intenzívna a účinná, že dokonca aj jej známi a dávni priatelia sa jej začali vyhýbať, alebo si začali myslieť, že niečo pravdy na tom bude.

Dôvod bol jednoduchý: ako novinárka verejnoprávnej stanice Yleisradio sa zaujímala o to, ako propaganda šírená proruskými užívateľmi a stránkami v sociálnych médiách funguje vo Fínsku. V roku 2014 plánovala napísať článok o ruských trolloch na internete, a tak tému v krátkosti zhrnula a požiadala verejnosť, aby jej posielala svoje skúsenosti alebo informácie o anonymných a falošných profiloch, ktoré agresívne šíria ruskú propagandu.

Pripravila sa na kritiku, predsa len Fínsko má s Ruskom okrem spoločnej hranice aj dlhý a komplikovaný vzťah, pripravila sa aj na nenávistné komentáre, ale keď článok zverejnila, vyvolal reakciu, ktorú nečakala ani v najhoršom sne.

[ Čo čítať, počúvať, pozerať a kam ísť? Aktivujte si High Five, piatkový newsletter Denníka N s tipmi z popkultúry a umenia. ]
Jej dovtedajší život sa v podstate skončil. Osobné účty mala zahltené, chodili jej správy z Ruska, Kazachstanu; volali jej ukrajinské čísla, a keď zdvihla, v telefóne sa ozvali výstrely zo zbrane. Anonymní ľudia ju obviňovali z trestných činov, želali jej väzenie, „ruskú“ samovraždu; písali jej, že je zločinec, klamárka, mala by sa obesiť.

V roku 2015 sa vybrala do Petrohradu, aby napísala reportáž o ruskej trollej farme. Funguje v budove na ulici Savuškina 55 a zamestnáva ľudí, ktorí majú pod falošnými účtami vystupovať prorusky a proputinovsky, manipulovať diskutérov na internete a ovplyvňovať názory v reálnom čase v rôznych krajinách. Dnes je už slovo troll bežnou súčasťou jazyka digitálneho priestoru, ale v roku 2015 vyvolala jej reportáž veľký ohlas, nielen vo Fínsku, ale aj v zahraničí. A útoky na ňu sa ešte viac vystupňovali.


Bezmocnosť faktov voči nenávisti
Na sociálnych sieťach sa začali opäť šíriť agresívne lži a články. Vyfotili ju na dovolenke a zverejňovali jej fotky s textami ako „troll NATO“, „kýbeľ negerských spermií“; písali jej správy, ako by ju chceli znásilniť v bare na záchode, že je feťáčka, štetka, želali jej smrť. Začali jej chodiť ponuky na sex za peniaze, písali dokonca jej zamestnávateľovi, prečo Yleisradio zamestnáva narkomanov. Jej vlastnými slovami: „smrt a špína mě pronásledovaly z práce domu, jezdily se mnou na dovolenou, sdílely se mnou večery i noci.“

Trestné oznámenie najskôr podávať nechcela. Súdne spory sa môžu ťahať roky, chcela napriek všetkému žiť čo najnormálnejšie a sústrediť sa na svoju novinársku prácu, ale po dlhých mesiacoch neutíchajúcej intenzívnej nenávistnej kampane ho nakoniec podala v januári 2016. Stala sa väzňom dezinformačných médií aj stalkerov, neznámi ľudia si ju natáčali na video.

Začala sa báť chodiť po meste sama. Bála sa, že niekto rozvášnený nenávistnou kampaňou ju fyzicky napadne, že agresia sa prenesie z online priestoru do reality (čo je reálna hrozba, ako nedávny útok na Kapitol vyburcovaný práve štvavými príspevkami na sociálnych sieťach len potvrdzuje).

Zdalo sa jej nepochopiteľné, že skutoční ľudia radšej uveria fotomontáži, než aby si prečítali článok založený na faktoch a zdrojoch. Keď sa informácie o tom, čo sa jej deje, rozšírili, začali sa jej ozývať ďalší s podobnou skúsenosťou a ona začala chápať, že útok na kritikov je stratégia, ktorú Kremeľ využíva celosvetovo. Aj to bol dôvod, prečo sa rozhodla túto knihu napísať: pretože táto stratégia je škodlivá, ohrozuje demokraciu, slobodu slova a dokonca aj bezpečnosť v mnohých krajinách.


Prečítajte si
Odhalila Putinove trollie farmy: Kamkoľvek prídem, chcú ma zabiť. Pripravujem sa na najhoršie
Nie každá publicita je dobrá
Kniha Putinovi trollové (N Media, 2020) má okrem varovného príbehu samotnej autorky ešte hodnotu navyše. Ako naznačuje podnadpis Skutočné príbehy z frontových línií ruskej informačnej vojny, opisuje známe aj menej známe príbehy ďalších obetí ruských alebo proruských dezinformačných kampaní, ktoré potvrdzujú to, čo jej povedala jedna z nich, Srbka Jelena Milićová: v online informačnej vojne už bohužiaľ neplatí, že každá publicita je dobrá publicita.

Mapuje celý príbeh jedného z najdôležitejších Putinových cieľov – Billa Browdera, investičného podnikateľa, ktorého ruské firmy sa stali obeťou putinovskej likvidácie, až po brutálny koniec jeho šikovného ruského právnika Sergeja Magnitského vo väzení. Keď to Browder nenechal len tak a začal sa usilovať o prijatie tzv. Magnitského zákona v rôznych krajinách, stal sa Putinovým veľkým nepriateľom.

Rovnako ako Martin Kragh, štokholmský expert na Rusko, ktorý vydal v januári 2017 akademickú štúdiu o moderných kremeľských pokusoch o ovplyvňovanie Švédska. Toho zatiahli do silnej mediálnej búrky, ktorú rozpútavali ruské štátne médiá, švédski neonacisti aj extrémna ľavica a snažili sa pošpiniť jeho meno, dôveryhodnosť a povesť vo švédskom informačnom priestore a akademickom svete.

To sa im dokonale podarilo v prípade Jeleny Milićovej, ktorú časopis Politico v roku 2016 zaradil medzi 28 najvplyvnejších ľudí v Európe. Vedie belehradský think tank CEAS a odkryla verejnosti ruské vplyvové operácie na Balkáne. Stala sa preto obeťou nenávistnej kampane a vyhrážok od extrémistických skupín. A keďže „ruský vplyv v Srbsku siaha bohužiaľ hlboko do spoločnosti aj ďaleko do minulosti“, svoju povesť si musela začať budovať od začiatku.

Pokazený sleď, veľká lož a 40 na 60
Venuje sa aj ruským vplyvom na Donbase a na Kryme; skupinám, ktoré proti ruskej internetovej agresii bojujú, overujú fakty, porovnávajú informácie, vyvracajú zrežírované videá: napríklad Eliot Higgins a skupina Bellingcat, alebo novinári, ktorí mapujú dianie v Barentsovom regióne a jednou z tém, ktorým sa venujú, je spoločnosť Rosněfť, kľúčový faktor ruských aktivít v arktickej oblasti. Tí všetci sú tŕňom v oku Kremľa a cieľom systematického očierňovania.

Táto kniha nám veľmi dôrazne pripomína, že svet sa zmenil, ale Európa a západný svet sa stále pokúšajú aplikovať staré pravidlá v novej situácii. Ruské vplyvové operácie na internete sú stále akoby o krok vpred: v hybridnej vojne Rusko vedie, pretože ju vymyslelo. Putin previedol staré metódy tajných služieb na sociálne siete a trollie farmy aj kremeľskí vplyvoví agenti ich veľmi aktívne využívajú.

Najobľúbenejšie z nich sú pokazený sleď, veľká lož a 40 na 60: pokazený sleď spočíva v snahe votrieť odporný pach do oblečenia cieľovej osoby. Technika je založená na šírení nepravdivých, škandálnych informácií a tvrdení, ktoré sa snažia dostať do čo najširšieho verejného povedomia, až sa to na obeť nalepí do takej miery, že k jej menu navždy priľne zápach niečoho nepekného.

Veľká lož spočíva vo vymyslení takej nehoráznej absurdnej lži, že je nemožné predstaviť si, že by to niekto dokázal vymyslieť (a tak to musí byť pravda – príkladom je prepojenie Hillary Clintonovej na pedofilné kruhy). Princíp 40 na 60 vymyslel pôvodne Goebels, a je očarujúco prostý: treba premiešať 60 percent faktických informácií a 40 percent úplných lží.

Problémom očierňujúcich a negatívnych internetových kampaní nie je len psychické násilie a dehonestácia, ale aj to, že berú čas, peniaze a energiu človeku, na ktorého sú zacielené, na úkor práce, ktorej by sa mohol venovať. Keď Jessikka Aro začiatkom roka 2019 knihu dokončovala, snahy o jej diskreditáciu pokračovali nerušene ďalej, a to aj napriek tomu, že súd, ku ktorému viedlo jej trestné oznámenie, vyhrala.

Nenávistné komentáre a nenávistné činy
Martin Kragh bez ohľadu na štvavú kampaň proti nemu stále pracuje, ale keďže má dve malé deti, musel pristúpiť k bezpečnostným opatreniam. Jessikke Aro v rozhovore povedal: „Každý, na koho zaútočí nějaká pomlouvačná kampaň, by měl chápat, že rozumní lidé, kteří tento fenomén znají, dokážou rozlišit, co je házení špíny a co jsou fakta.“ Tým by som si však nebola až taká istá, a obsah knihy to len potvrdzuje.

Teraz už vieme o pôsobení algoritmov, dezinformáciách a nedostatku regulácie spoločností, ktoré sociálne siete vlastnia, oveľa viac než pred niekoľkými rokmi. Nezaškodí si však zopakovať: falošné informácie šírené digitálnymi kanálmi sú lacná a nebezpečná zbraň, zvlášť silne priťahujúca tých, ktorí sa cítia byť spoločnosťou odvrhnutí alebo zradení.

Svet na sociálnych sieťach je dnes, v roku 2021, ešte zradikalizovanejší, než bol pred dvoma rokmi, keď Jessikka Aro svoju knihu dopisovala. Je na ňom ešte viac falošných profilov, ešte viac nenávisti. Anonymita online priestoru im poskytuje príležitosť, kde sa môžu vyventilovať, a profesionáli propagandy na sociálnych sieťach ich zhromažďujú a lákajú.

Jednou z najzraniteľnejších skupín sú tí, ktorí trávia na sociálnych sieťach dlhý čas, a členstvo v jednej nenávistnej skupine je len na klik ďaleko od členstva v ďalšej a ďalšej. Aj preto sú takéto knihy dôležité: ukazujú nám totiž, kam to až môže zájsť.