27-ročný chalan by si mal odsedieť za to, že ho dvakrát chytili s niekoľkými gramami marihuany, presne toľko rokov, ako dostal Zoltán Andruskó za sprostredkovanie vraždy Jána Kuciaka.

V košickej krčme U legionárov to 1. februára 2019 vyzeralo na bežný piatok. Do podniku prišli ľudia, ktorí tam chodili pravidelne. Na pivo, občas na koncert, ale aj zahúliť si trávu. Okolo ôsmej prišiel aj Robo Džunko, obyčajný, v tom čase 24-ročný chalan z Košíc. Končila sa mu práve péenka a mal chuť vybehnúť von za kamarátmi.

Deň predtým si kúpil za 70 eur pár gramov marihuany. Tak trochu do zásoby. Robo mal na druhý týždeň odcestovať na týždňovku do Bratislavy a nechcel zháňať trávu v hlavnom meste, kde skoro nikoho nepozná.

Približne v čase, keď prišiel Robo Džunko k „legionárom“, sa v zasadačke na policajnej stanici v košickom Starom Meste konala krátka porada pred plánovaným zásahom. Išlo o takzvanú „výmetnicu“, čo je slangový policajný termín pre razie v baroch a nočných kluboch.

Toto slovo nájdete dokonca aj na stránke ministerstva vnútra, kde sa pojmom výmetnica označuje „razantnejšia kontrola v nočných podnikoch, pri ktorej policajti využívajú moment prekvapenia“.

Asi hodinu po tom, čo si Robo objednal prvé pivo a zapálil jedného džointa, nabehli policajti do podniku. Mestskí, štátni aj psovodi. Keď policajný pes Melvin označil Robovu tašku, nenapadlo mu, že sú to jeho posledné chvíle na slobode.
Tretie narodeniny vo väzbe
Len nedávno, 28. februára, oslávil Robo vo väzbe svoje 27. narodeniny. Boli to už tretie narodeniny v rade, ktoré strávil za mrežami. A hrozí mu, že keď sa z basy dostane, bude už pomaly štyridsiatnik.Už pred veľkou raziou u „legionárov“ dostal podmienečný trest za to, že ho chytili s marihuanou. V marci 2016, keď mal 22 rokov, boli s kamošmi v lese pri košickom sídlisku KVP. Urobili si tam prístrešok s miestom na opekanie, okolo ktorého sa akurát motali, keď si všimli auto na lúke. Boli to policajti.

„Prišli k nám, pýtali sa na také obyčajné veci, že či niečo neničíme a tak,“ spomína Robo z väzby na to, čo sa udialo pred piatimi rokmi. „Už aj chceli odísť, ale pred odchodom si všimli, že kamarát mal v tom našom bunkri bongo z plastovej fľaše. Prehodili medzi sebou – že čo, budeme to riešiť? Nakoniec nám všetkým prikázali, aby sme ukázali, čo máme v taškách. Všetci sme vybrali veci a ja som mal pri sebe asi trinásť gramov.“

Policajti zavolali kriminálku, chalanov zobrali na stanicu. Roba sa pýtali, prečo mal pri sebe toľko marihuany. Povedal im, že si kupuje viac, lebo to vyjde lacnejšie. Spolu s kamarátmi zostali na slobode. Ako neskôr spomínal, na stanicu prišli o siedmej večer, policajti im uvarili kávu, spísali papiere a o štvrtej ráno išli domov. No čakalo ich superrýchle konanie pred súdom. Robo dostal za držanie marihuany trest tridsať mesiacov s podmienečným odkladom na tri roky.
Kým som nedostal prvý paragraf, neprišlo mi, že robím niečo zlé alebo výrazne rizikové,“ vracia sa Robo do minulosti. „Trávu som nepredával, fajčil ju sám, aj kvôli zdravotným problémom, ale aj preto, že som chodil ešte na vysokú školu a lepšie sa mi učilo, keď som si zapálil. Bral som to ako niečo normálne a nevedel som, že sú za to také vysoké tresty.“

Samozrejme, ošúchaná formulka znie, že „neznalosť zákona neospravedlňuje“, no zároveň platí, že tak ako Robo dnes rozmýšľajú mnohí dvadsiatnici na Slovensku. Marihuana je pre nich taká bežná ako alkohol, a aj keď vedia, že jej fajčenie nie je legálne, nepremýšľajú nad tým ako nad rizikovým správaním, ktoré ich môže dostať do basy. „Myslel som si, že budem mať nejaký priestupok alebo v najhoršom prípade dostanem podmienku. Tú podmienku som nakoniec dostal,“ vraví Robo.

Za neoprávnené prechovávanie omamnej látky ho odsúdili vo februári 2017. Trojročná podmienka mu teda mala uplynúť v roku 2020.

Medzitým sa rozhodol nechať vysokú školu a našiel si prácu – začal pracovať ako rušňovodič nákladného vlaku pre súkromnú firmu. Najprv absolvoval rok školení a skúšok, po ktorých mohol sadnúť do lokomotívy a ťahať súpravy. Vyzeralo to na fajn život so zaujímavou robotou, popri ktorej sa dalo venovať aj jeho záujmom, napríklad hudbe. Robo hrával na didgeridoo, domorodom dychovom nástroji pôvodných obyvateľov Austrálie.

Lenže potom prišla razia U legionárov.

Tvrdý paragraf
Zobrali deväť ľudí, Robo bol jeden z nich. Policajti obsadili piváreň, všetkým najprv kázali zostať na mieste, vyložiť ruky na stôl a potom viacerých postavili k stene. Policajný pes Melvin prechádzal miestnosťou a hľadal drogy. Robovu tašku najprv neoznačil, na druhýkrát už áno. Policajt mu povedal, nech veci z tašky vyberie.

„Prečo?“ spýtal sa Robo. „Neodvrávaj a vyberaj,“ odpovedal policajt, pravda, s použitím menej slušných výrazov.

Robo vyložil na stôl, čo bolo v taške. Okrem osobných vecí tam bolo aj igelitové vrecúško a malá dóza.

„Čo je tam?“ spýtal sa policajt. „Tráva,“ reagoval Robo.

Policajt mu kázal zbaliť si veci – okrem vrecka a dózičky – a počkať na chodbe, kým sa skončí razia. Potom ho zobrali na výsluch na stanicu.

Podľa policajných záznamov mal pri sebe 7,76 gramu cannabisu a necelého pol gramu hašiša, čo je lisovaný živicový extrakt z tej istej rastliny. Pri výsluchu povedal všetko podstatné. Kde trávu kúpil, že sa chystal na služobnú cestu do Bratislavy a že mu tráva – okrem iného – pomáhala na bolestivé rameno a koleno, bežné zranenia zo športu.

Ako jediný z deviatich zadržaných, ktorým našli tak ako jemu malé množstvo marihuany, mal Robo už podmienku. Kým ostatných pustili, on zostal v cele predbežného zadržania a potom putoval do väzby. Bolo mu jasné, že situácia je vážnejšia, ako keď mu v marci 2016 našli trávu v lese pri košickom sídlisku KVP. Ale stále si neuvedomoval, ako veľmi vážna.

„Keď mi prvýkrát dával prokurátor dohodu o vine a treste, tak mi povedal, že ak poruším podmienku, tak pôjdem na tridsať mesiacov do basy,“ vraví. „Keď ma druhýkrát chytili, nepremýšľal som detailne, čo bude ďalej. Predsa len, človek vidí policajtov, vie, že urobil niečo, čo robiť nemal… bol som skôr skľúčený. Prebehlo mi hlavou, že možno si budem musieť tých tridsať mesiacov odsedieť.“

Ani vo sne by mu nenapadlo, že to rozhodne nebude len dva a pol roka. Netušil, čo všetko sa o marihuane píše v Trestnom zákone.

„Kto neoprávnene prechováva pre vlastnú potrebu omamnú látku, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky,“ znie prvá veta paragrafu 171. Nasledujúci odsek hovorí, že kto má pri sebe drogu „vo väčšom rozsahu“, môže dostať až päť rokov.

A potom je tam ešte jeden paragraf, a ten znie naozaj hrozivo: „Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v predchádzajucom odseku – a už bol za taký čin odsúdený.“

No a to bol práve Robov prípad.

Verdikt: 12 a pol roka
S odstupom času Robo chápe, že podcenil to, ako sa správať počas podmienky. „Probačná úradníčka mi povedala, že nemusím chodiť na žiadne priebežné testy, ktoré by zisťovali, či mám THC v krvi. Vraj stačí, ak sa jej budem len hlásiť,“ spomína. „Povedala mi, že by som mohol mať problémy, ak by ma napríklad chytili zhúleného za volantom.“

To nehrozilo. „Ja som fajčil iba v kruhu blízkych a málokedy som trávu nosil so sebou. Takže sa mi zdalo, že mi nehrozí, že by mi niečo našli,“ vysvetľuje Robo. „Vtedy večer to bola strašná náhoda. Deň predtým som si zaobstaral trávu, lebo som vedel, že nastupujem na týždňovku do Bratislavy a tam som nikoho nepoznal. Keďže som šiel k ‚legionárom‘, zabudol som, že to mám pri sebe.“

Od začiatku procesu sa dali vnímať náznaky, že prokurátor ani súd nebudú mať s mladým mužom v podmienke veľké zľutovanie. Prokurátor odmietol s Robovým obhajcom pristúpiť na dohodu o vine a treste, ktorá by mu umožnila mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu sadzby – čiže namiesto desiatich rokov na šesť rokov a osem mesiacov.

Prokurátor totiž Robovi pri návrhu trestu prisúdil k základnej sadzbe 10 až 15 rokov ešte priťažujúcu okolnosť, ktorou mal byť fakt, že už ho raz za marihuanu chytili. Teda trestný čin, za ktorý bol súdený, spáchal opakovane. Tým posunul dolnú hranicu trestnej sadzby na ešte prísnejších 12 a pol roka. Prokurátor Robovi neoficiálne navrhol dohodu na tejto dolnej hranici, teda na 12 a pol roka, na čo on nepristal.

Keď sa začal súdny proces, Robo pred sudcom vinu formálne nepriznal, aj keď vždy vravel, že marihuana, ktorú uňho našli policajti, bola jeho a on si ju aj kúpil. No keďže odmietal súhlasiť s drakonickou sadzbou, vyhlásil, že pri takto postavenej obžalobe sa necíti vinný. Jeho obhajca sa ešte pokúsil napadnúť niekoľko procesných vecí.

Robo napríklad vravel, že ho pri zásahu policajti nepoučili, že má možnosť im vydanie svojich vecí odoprieť. Ale keďže samotní policajti na súde tvrdili, že ľudia v podniku poučení boli, súd tento typ obhajoby zamietol.

Okresný súd v Košiciach potom 10. septembra 2020 vyriekol verdikt, ktorý sa dostal do titulkov spravodajských webov. Roba Džunka uznal vinným za držanie marihuany a potrestal ho 12,5-ročným väzením. S dôvetkom, že ide o „dolnú hranicu zvýšenej trestnej sadzby pre tento trestný čin“.

Keď sa k tomu priráta, že Robo by si mal zároveň odsedieť aj trest z prvej podmienky, teda ďalších tridsať mesiacov, výsledkom je, že slovenské súdnictvo posiela 27-ročného mladíka do basy na 15 rokov za to, že uňho našli raz 13 a potom 7 gramov marihuany. Z jedného gramu marihuany sa dajú ušúľať približne tri džointy, čiže prvý raz mal Robo pri sebe množstvo na asi 40 džointov, druhý raz na 20 džointov.

Za to, že uňho našli marihuanu dvakrát, by mal byť Robo potrestaný fakticky trikrát. Po prvé, základnou sadzbou 10 až 15 rokov, ktorá preňho platí preto, že za tento trestný čin bol už odsúdený. Po druhé, priťažujúcou okolnosťou, že „trestný čin spáchal opakovane“, ktorá mu posunula dolnú hranicu trestnej sadzby na 12,5 roka. A po tretie, odsedieť si bude musieť ešte aj dvaapolročný podmienečný trest z roku 2017.

Nedá sa to neporovnávať s trestami, ktoré boli v tejto krajine vynesené za iné delikty. Tak teda: 15 rokov, rovnako ako by si mal odsedieť Robo Džunko, dostal na základe dohody o vine a treste Zoltán Andruskó za sprostredkovanie vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, archeologičky Martiny Kušnírovej.

A zostaňme pokojne pri aktuálnych trestoch za drogové trestné činy. Tento rok si vypočul rozsudok jeden z členov drogového gangu zo Serede, Iľja Weiss. Ako napísali Aktuality, gang za štyri roky spracoval na výrobu pervitínu dva a pol tony liekov v tabletách. Podľa odhadov mohli z takéhoto množstva vyrobiť 480 kilogramov pervitínu, ktorý mal podľa polície hodnotu 16,8 milióna eur.

Weissa vďaka tomu, že spolupracoval s políciou, odsúdili len na 9 rokov. Čo je o 6 rokov menej, ako hrozí Robovi Džunkovi, ktorý nepredával pervitín, len si kúpil marihuanu pre vlastnú spotrebu.

Milosť pre iného
Robov rozsudok zatiaľ nie je právoplatný, voči drakonickému trestu sa odvolal. Krajský súd v Košiciach 12,5-ročný trest zrušil s odporúčaním, aby okresný súd posúdil možnosť uloženia miernejšieho trestu. Prípad sa tak opäť vracia na okresný súd. No trvá to už dlho, Robo je vo väzbe 27. mesiac, teda vyše dvoch rokov.

Vníma, ako mu utekajú najlepšie roky života, aj keď sa snaží vyplniť si čas. Bachárom pomáha s prekladmi z angličtiny, píše básne či nakrátko využil možnosť pomáhať vo väzenskej kuchyni. „Ten, kto tu nebol, nikdy nepochopí, čo tu človek musí zažívať. Je to hrozné. Radšej by som bol bezdomovcom, žil na ulici a nemal nič, ako byť tu,“ vraví.

Kruté je vidieť, s akými ľuďmi sa vo väzbe stretáva a aké tresty dostali alebo im hrozia. „Už som tu nejaký čas a videl som rôznych ľudí. Jeden chlapík dostal za vraždu desať rokov. Ľudia, čo týrali deti aj manželku, psychicky aj fyzicky, dostali šesť-sedem rokov. Boli tu aj súdne trestaní za trávu či iné drogy, ale mali pri sebe kilo alebo 500 extáz, obrovské množstvá. Je pre mňa nepredstaviteľné, že oni dostali znížený trest šesť rokov a osem mesiacov. V tom prípade ja tu už dávno nemám čo hľadať.“

Žije v neistote. Stále však dúfa, že sa môže stať niečo, vďaka čomu nebude sedieť ďalšie dlhé roky vo väzení. Ale čo? Trestný zákon hovorí pomerne jasne, sadzby za držanie marihuany sú podobne tvrdé ako za inú drogovú činnosť. Ak by aj súd pristúpil k mimoriadnemu zníženiu trestu, a išiel by teda pod dolnú desaťročnú hranicu, pre Roba by to aj tak znamenalo ešte niekoľko ďalších rokov za mrežami.

Ľudia, ktorých súdia za podobné marihuanové prehrešky, sa pozerajú s istou nádejou na prezidentku Zuzanu Čaputovú, ktorá dala viackrát najavo, že súčasné tresty za držanie marihuany nepovažuje za primerané.

Keď vlani na jeseň vyšli v novinách prvé správy o 12,5-ročnom rozsudku pre Roba Džunka, prezidentka reagovala symbolicky tým, že odpustila časť trestu inému mužovi, ktorý bol tiež dvakrát prichytený za držanie marihuany. V roku 2016 mu súd vymeral dohromady 10 a pol roka väzenia, viac ako polovicu si odsedel. Zvyšok mu prezidentka odpustila.

Lenže od prezidentky sa nedá čakať, že bude takéto gestá robiť systematicky. Robo sa ocitol v tak trochu paradoxnej situácii. Šok z jeho rozsudku viedol k tomu, že hlava štátu odpustila časť trestu niekomu s podobným osudom, aký má Robo – ale na jeho vlastný život to dosah mať nemusí. Zuzana Čaputová dáva najavo, že problém by sa teraz mal riešiť systémovo. V januári o trestoch za držanie marihuanu hovorila aj s ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou (Za ľudí).

„Fakt je, že by to malo postupne podľa môjho názoru smerovať k poctivej odbornej debate o tom, či takáto výška trestu za niektoré skutky, ktoré nemajú podľa mňa takú spoločenskú nebezpečnosť, nie je zrelá na zmenu,“ povedala prezidentka po debate s ministerkou.

List poslancom
Sama ministerka Kolíková zmeny v trestných sadzbách pripravuje, no s návrhom príde až v druhej polovici tohto roka, v rámci celkovej novelizácie trestnoprávnych kódexov. „Problematika prehodnotenia výšky trestných sadzieb bude predmetom tejto novelizácie, v tomto ohľade rovnako aj problematika drogových trestných činov, pri ktorých sa výška trestov odňatia slobody pri niektorých špecifických konaniach, napríklad pri držbe marihuany, javí dlhodobo ako neprimerane prísna,“ povedal hovorca ministerstva spravodlivosti Peter Bubla.

Lenže to neznamená, že to prejde. Aj keď Kolíková nechystá žiadnu radikálnu dekriminalizáciu, nieto legalizáciu marihuany, ochota poslancov podporiť aspoň zmiernenie sadzieb je otázna. Ministerstvo spravodlivosti v minulosti opakovane predkladalo návrh na zmenu Trestného zákona, nikdy však neprešla. Chýbala podpora v parlamente.

Rodičia Roba Džunka sa teraz spolu s rodinami niekoľkých mladých ľudí, ktorým hrozia za marihuanu podobne prísne tresty, obracajú na poslancov parlamentu s otvoreným listom.

„Už dlhšie čakáme na správnu chvíľu, kedy by sme vám napísali tento list,“ píšu v ňom. „Raz sme to odložili kvôli korone, pretože sme si mysleli, že je najdôležitejšia na svete, inokedy sme to odkladali kvôli problémom vo vláde, respektíve koalícii, ktoré vyzerali najdôležitejšími pre Slovensko.“

Nakoniec list poslali teraz, lebo vlastne niet veľmi na čo čakať. Ak by poslanci rozhodli o znížení trestných sadzieb ešte predtým, než si Robo na súde vypočuje konečný verdikt, môžu zabrániť tomu, aby štát konkrétnemu človeku – a ďalším s podobným osudom – zničil život.

Ak totiž zmiernené tresty za držanie marihuany vojdú do platnosti predtým, ako bude Robo právoplatne odsúdený, budú sa musieť súdy držať tej verzie zákona, ktorá hrá v jeho prospech. Čiže po znížení trestných sadzieb bude jeho trest určovať nový Trestný zákon.

Robovi rodičia hovoria, že ich syn je dobrý chlapec, ktorý má rád život, hudbu a šport. „Zapájal sa do rôznych aktivít, ako je upratovanie odpadkov v prírode, pomoc ľuďom bez domova, organizovanie koncertov a stretnutí s kamarátmi. Pracoval, stretával sa s kamarátmi, žil nekonfliktný život. Býval so starými rodičmi, o ktorých sa príkladne staral až do ich smrti, a neskôr si z platu financoval vlastný podnájom,“ opisujú ho.

Od iných rovesníkov sa líšil len v jedinom – tak ako tisícky ďalších na Slovensku namiesto občasnej konzumácie alkoholu preferoval občasné fajčenie marihuany. Nikomu tým neublížil, nikoho nepoškodil.

No aj tak už tretí rok sedí vo väzbe. „Premýšľal som nad tým, čo ma drží nad vodou,“ hovorí spontánne, keď spolu telefonujeme cez spoločný konferenčný hovor s jeho rodičmi. „Sú to hlavne priatelia a rodina. To, že si píšeme každý týždeň a s mamčou telefonujeme každý deň. Nedávno som mal narodeniny, tak boli na kopci pri base bubnovať, takisto ako minulý rok. Od nich mám najväčšiu podporu. Nedá sa tu veľa vecí robiť, takže len čítam a píšem. A dúfam, že sa to ešte nejako zmení a môj trest sa podarí prekvalifikovať na niečo menšie.“
Druhý rok vo väzení sa pomaly končí a sú tu už druhé Vianoce, ktoré trávim bez tých, na ktorých mi najviac záleží. Dal by som čokokoľvek za pár hodín strávených s mamkou, bratmi a rodinou. Už som v tejto diere skoro druhý rok a vôbec sa neteším na obdobie sviatkov. Je to najťažšie obdobie vo väzbe. Trhá mi srdce, keď si predstavím, ako moja mamka a bračekovia trpia, pretože nemôžem byť pri štedrovečernom stole s nimi.

Nie je nič horšie ako nemôcť byť s blízkymi, o to viac na Vianoce. Neviem, ako by som to tu vydržal a ako by bolo smutno mojej mamke, keby som im aspoň na chvíľu nemohol každý deň zavolať. Ďakujem mamke za ohňostroj, ktorý mi zapálila na Štedrý deň a ktorý môžem vidieť spoza mreží cez okno. Aspoň na chvíľu som mal pocit, že som s ňou a priateľmi na opačnej strane väzenského múru. Aspoň na chvíľu som zabudol, aké je to ťažké nebyť s nimi, aj keď sme od seba vzdialení, čo by som kameňom dohodil.

Čo by som dal za ich dotyk, objatie alebo aspoň ich blízkosť. Všetko! Dúfam, že sa to už čo najskôr skončí. Ľudia sa sťažujú na maličkosti, ale toto tu je naozajstné peklo na Zemi. To, čo je pre ľudí bežné, je pre mňa nedostupný sen. Všetko a všetci mi veľmi chýbajú . Len jedno by som chcel na Vianoce, byť doma.

Z Robovho blogu