BRATISLAVA. Len za jednu hodinu nosenia ochranného respirátora sa ho človek dotkne 25-krát. V horúcom počasí je to však ešte častejšie.

Z bezpečnejšej ochrany pred koronavírusom, ktorú štát ešte v marci nariadil povinne nosiť vo všetkých budovách, sa preto s prichádzajúcim letom stáva riziko. Na nakazenie sa covidom totiž potom môže stačiť len pretrieť si tvár.

Kým ľuďom z prvých štyroch okresov s najmenším počtom infikovaných koronavírusom sa od pondelka 17. mája povinnosť nosenia respirátorov končí, v iných ich ľudia budú musieť nosiť ešte na prelome júna a júla.
Súvisiaci článok Núdzový stav sa predčasne skončí. Nezakážu už večerné behanie ani protesty Čítajte

Vyplýva to z nových pravidiel uvoľňovania opatrení, ktoré v stredu schválila vláda. Prijala totiž nový covidový automat.

Ten stanovuje aj to, kde všade bude treba nosiť ochranné pomôcky na tvári, kde budú nevyhnutné respirátory a kde len rúška.

Epidemiologická situácia sa pre každý okres bude, tak ako doteraz, podľa závažnosti vyhodnocovať farbami, a to od najhoršej čiernej, cez bordovú, červenú, ružovú, oranžovú, žltú až po zelenú.

Pri ceste naprieč Slovenskom budú preto platiť pre rovnaké situácie rozdielne pravidlá.

Niekde bude treba nosiť do potravín respirátor, kým v neďalekom okrese už napríklad nebude musieť platiť ani povinnosť nosenia rúšok.

Pravidlá stanovujú aj to, kedy štát úplne zruší povinnosť nosiť akékoľvek ochranné pomôcky.
Bez respirátora do obchodu v štyroch okresoch

Respirátory už povinne nebudú musieť od pondelka nosiť obyvatelia okresov Nitra, Hlohovec, Senec a Topoľčany, kde aktuálne pribúda najmenej nových infikovaných koronavírusom. Je tam aj najmenší počet hospitalizovaných s ochorením Covid-19.

Nové kritériá covidového automatu to povoľujú okresom, v ktorých pribudne menej ako sto novonakazených.
Flourish logoA Flourish data visualization

Na nákup do potravín či do úradov tam má stačiť už len rúško. Na ulici alebo v prírode nebude dokonca potrebné žiadne prekrytie nosa a úst.

Do konca týždňa vydajú hygienici vyhlášku s detailným opisom toho, kde a ako bude povinnosť nosenia rúšok platiť. Mala by obsahovať napríklad aj povinnosť nosiť rúško v exteriéri na hromadnom podujatí.

Pre ostatných 75 okresov bude aj od budúceho týždňa naďalej platiť povinnosť nosiť respirátory v budovách. Vonku tam treba mať rúško v prípade kontaktu s ľuďmi mimo spoločnej domácnosti, a to v kratšej vzdialenosti ako dva metre.

V praxi by teda ľudia mali mať rúško na frekventovanejších uliciach, teda tam, kde sa míňajú.
Pravidlá nosenia rúšok a respirátorov od 17. mája

Bordové okresy: Myjava, Sobrance

Povinný respirátor v interiéri a rúško v exteriéri pri menšej ako dvojmetrovej vzdialenosti od ľudí mimo spoločnej domácnosti.

Červené okresy: Bánovce nad Bebravou , Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Bardejov, Brezno, Bytča, Dolný Kubín, Humenné, Ilava, Kežmarok, Krupina, Kysucké Nové Mesto, Levoča, Považská Bystrica, Prešov, Revúca, Ružomberok, Sabinov, Stará Ľubovňa, Trenčín, Turčianske Teplice

Povinný respirátor v interiéri a rúško v exteriéri s *rozšírenými výnimkami pri menšej ako dvojmetrovej vzdialenosti od ľudí mimo spoločnej domácnosti.

Ružové okresy: Bratislava, Čadca, Detva, Dunajská Streda, Galanta, Gelnica, Komárno, Košice, Košice-okolie, Levice, Liptovský Mikuláš, Lučenec, Malacky, Martin, Medzilaborce, Michalovce, Námestovo, Nové Mesto nad Váhom, Nové Zámky, Partizánske, Pezinok, Piešťany, Poltár, Poprad, Prievidza, Púchov, Rimavská Sobota, Rožňava, Šaľa, Senica, Skalica, Snina, Spišská Nová Ves, Stropkov, Svidník, Trebišov, Trnava, Veľký Krtíš, Žarnovica, Žiar nad Hronom, Žilina, Zlaté Moravce, Zvolen

Povinný respirátor v interiéri a rúško v exteriéri s *rozšírenými výnimkami pri menšej ako dvojmetrovej vzdialenosti od ľudí mimo spoločnej domácnosti.

Oranžové okresy: Hlohovec, Nitra, Senec, Topoľčany

Povinné rúško v interiéri a na hromadných podujatiach aj v exteriéri.

Žlté okresy: (-)

Povinné rúško v interiéri a na hromadných podujatiach aj v exteriéri.

Zelené okresy: (-)

Povinné rúško v interiéri v spoločných priestoroch a na hromadných podujatiach aj v exteriéri.

*rozšírené výnimky určia hygienici vo vyhláškach do konca týždňa
S rúškami budeme aj v lete, nie však tak často

Štát zatiaľ s povinnosťou nosenia rúšok aspoň v obmedzenej miere počíta dovtedy, kým sa budú denne objavovať noví infikovaní koronavírusom. V praxi tak rúška zostanú zrejme povinné aj po zvyšnú časť tohto roka.

Ak však v okrese klesne počet nových prípadov za týždeň pod desať, rúško už nebude treba nosiť všade v interiéroch. Povinnosť nosiť ich bude platiť len v spoločných priestoroch.

Koronavírus na Slovensku: Aktuálne mapy a grafy nájdete tu >>>

Najrýchlejšie by tieto najvoľnejšie opatrenia mohli začať platiť práve v aktuálne štyroch najlepších okresoch, ak sa v nich epidemiologická situácia bude naďalej zlepšovať. V takomto prípade by mohli začať platiť v polovici júna.

Aktuálne najhoršie okresy Sobrance a Myjava ich, naopak, pri najpriaznivejšom vývoji dosiahnu až o mesiac neskôr, teda v polovici júla.
Respirátory sú v lete mimo ohnísk nákazy rizikom

Respirátory FFP2 bez výdychového ventilu sú na Slovensku povinné na vstup do MHD, obchodov aj všetkých budov od marca. Hygienici ich zaviedli v reakcii na rozšírenie infekčnejšej britskej mutácie koronavírusu, ktorý je už mesiace na Slovensku dominantným variantom.
Súvisiaci článok Lengvarský pozastavil očkovanie Astrou. Čo to znamená? (otázky a odpovede) Čítajte

Respirátor je v teórii účinnejšou ochranou pred vírusmi než rúška. Cez tkaniny a filter v respirátore totiž neprenikne také množstvo mikročastíc do dýchacích ciest. Respirátor tiež lepšie prilieha na tvár.

V praxi je však podľa štúdií najužitočnejší na tvárach profesionálov zdravotníkov, ktorí sú vyškolení sa ho nedotýkať. Pre ostatných môže byť väčším rizikom ako menej funkčné rúško.

Už po chvíli nosenia sa nepohodlie v respirátore stáva pre ľudí neznesiteľným, a majú preto tendenciu sa ho dotýkať. "Za hodinu nosenia sa ľudia dotkli respirátora v priemere 25-krát, zatiaľ čo rúška len osemkrát," tvrdia v minuloročnej štúdii talianski vedci pod vedením Antonia Scarana.

Zistili, že nepohodlie pri prehrievaní tváre ľudia cítia nad teplotou 34,5 stupňa Celzia. Po hodine nosenia respirátora s ventilom má pokožka o vyše dva stupne viac. Pri fyzickej námahe a v teplejšom prostredí je nepohodlie podľa vedcov ešte väčšie.

Keď sa ľudia respirátora dotýkajú, hrozí však zároveň, že si vírus z neho zanesú na pokožku, do nosa alebo do očí, a tak sa môžu nakaziť. Rovnako hrozí, že nepohodlie budú riešiť tak, že si dajú respirátor dole napriek nariadeniam a znova len zvýšia riziko, že sa nakazia.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22658109/koronav ... esoch.html

17. mája 2021 16:20
Firmy
Záhada zavretých krčiem. Tvrdý alkohol na Slovensku vlani zarobil ešte viac ako inokedy
Ivan HaluzaIvan Haluza
Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Slovenské pivovary sa nedávno na tlačovej konferencii posťažovali, že v dôsledku pandemického zatvárania reštaurácií, krčiem a hotelov ich celkové tržby vlani medziročne klesli o vyše osem percent. Zhruba 35-percentný prepad predaja piva v gastro zariadeniach totiž nedokázal v plnej miere vykryť ani nárast jeho predaja v obchodoch.

Úplne iný obraz dopadu pandémie však núkajú vlaňajšie účtovné závierky domácich producentov tvrdého alkoholu. Väčšina slovenských likérok napriek pozatváraným podnikom s tržbami a ziskami rástla, iné si zachovali aspoň stabilné čísla. Iba jedinej z nich sa výsledky zhoršili, aj to len veľmi mierne.

Potvrdilo sa tak, že Slováci si počas koronakrízy kupovali viac tvrdého alkoholu na domácu spotrebu ako predtým vypili v podnikoch. No okrem toho za zlepšením stojí čoraz väčšia podnikateľská šikovnosť domácich výrobcov liehovín a páleniek. Z donedávna zaznávaného priemyslu je to dnes jedno z najuznávanejších odvetví slovenského potravinárstva.
Ako dobre vlani preplávali pandémiou likérky

Liptovskomikulášskemu lídrovi domácej výroby liehovín St. Nicolaus vlani tržby zostali na 31 miliónoch eur, no zisk mu stúpol z 520-tisíc eur na 1,1 milióna eur. Naposledy táto firma, ktorá ovláda až tretinu trhu a vlastní ju skupina podnikateľov okolo Jána Sabola, zarobila o niečo viac v roku 2016.
Staroľubovnianska GAS Familia v rukách rodiny Guregovcov vlani nielen zvýšila svoje tržby z 12,9 na 13,4 milióna eur, ale po predchádzajúcich ôsmich rokoch strát vykázala prvý zisk vyše trištvrte milióna eur
Z 1,1 na 1,3 milióna eur sa vlani zdvihol zisk aj kežmarskému Karloffu rodiny Semaňákovcov, a to aj napriek miernemu poklesu tržieb z 10,7 na 10,4 milióna eur. Doteraz firma známa svojimi čajovo-bylinnými likérmi Tatranský čaj zarobila viac iba v roku 2017, a to jeden a pol milióna eur.
Prešovská Prelika vlani svoje tržby posunula zo štyroch na štyri a pol milióna eur a zisk jej zostal na 55-tisícoch eur.
Košická Frucona po zlúčení s obchodnou sestrou Frucona Trade vlani tiež udržala ich sumárne tržby na predvlaňajšej úrovni 28 miliónov eur a ich zisk zostal na pol milióne eur. Firmu ovláda skupina podnikateľov, medzi ktorých patria viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislav Machunka a Ján Király.
Jednou väčšou slovenskou likérkou, ktorej vlani klesli tržby i zisk, je trenčiansky Old Herold. Aj čísla tejto firmy však klesli len veľmi mierne. Tržby sa jej zosunuli z 17,1 na 16,3 milióna eur a zisk z 1,6 na 1,4 milióna eur. Old Herold je vlastnícky prepojený s Fruconou. Sčasti ho ovláda podobná zostava podnikateľov ako košický podnik.

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Prečo sa likérkam stále darí

Zakladateľ Karloffu Ján Semaňák vyčísľuje, že v gastre síce likérky stratili vlani asi 30 percent tržieb, no výpadky dokázali dohnať zvýšením predajov v obchodoch. Konkrétne jeho firma vlani dodávala viac alkoholu nielen do obchodných sietí, v ktorých je už dlhšie etablovaná, ale počas koronakrízy sa premiérovo dohodla na dodávkach aj s tunajšími sieťami Lidl a Kaufland. „Dlho sme sa s nimi nevedeli dohodnúť na cenách, no asi práve cez pandémiu chceli mať na svojich pultoch aj viac domácich likérov,“ hovorí Ján Semaňák. Dodáva, že počas pandémie sa im v obchodoch zdvihol o 30 percent aj predaj vodiek, i keď tie nepromujú tak výrazne ako Tatranský čaj.
Likérky pracovali aj na nových predajných kanáloch. Old Herold vo svojej výročnej správe uvádza, že počas pandémie naštartoval dlho odkladaný rozbeh predaja alkoholu v novom e-shope.
Old Herold pandemické obmedzenia tiež priviedli k tomu, že marketingovú komunikáciu postupne transformujú z tlačenej podoby do online sveta, v ktorom môžu osloviť širšie publikum a mladšie ročníky.
Pandémia mení aj priority likérok. Vďaka vyšším maržiam dlho považovali za prioritný gastrosegment, no teraz chcú viac ako dosiaľ spolupracovať s maloobchodom. „Akútnou výzvou pre náš obchodný tím je nateraz rozšírenie pozícii v retaile,“ uvádza vo svojej výročnej správe Old Herold.
Napriek menej priepustným hraniciam si slovenské likérky vo významnej miere udržali svoje vývozné kontrakty. Semaňák z Karloffu hovorí, že ich export nasmerovaný hlavne do Česka, Maďarska, Bulharska a Rumunska vlani medziročne klesol len o asi pätinu.

Zúročenie reštartu celého sektora

Domáci výrobcovia tvrdého alkoholu prechádzajú pandémiou lepšie aj preto, že za uplynulé dve dekády tento sektor prešiel zásadným reštartom.

Ešte na prelome milénia drvivá väčšina slovenských likérok v rukách poprivatizačných vlastníkov iba tápala a robila problémy. Takmer všetky kvalitnejšie liehoviny sa na Slovensko vozili od marketingovo zdatnejších zahraničných konkurentov. Viacero domácich likérok neplatilo štátu spotrebné dane a končilo v konkurzoch. Navyše tu bolo aj nemálo „kšeftárov“ s čiernym alkoholom, ktorý nielenže neprispieval do štátnej pokladnice, ale mohol ohrozovať aj život ľudí.

Dnes je už celý biznis inde. Zo slovenských likérok sú poctiví daňoví poplatníci. Navyše, ak šéfovia tunajších sietí supermarketov chvália slovenské potravinárske fabriky za kvalitu porovnateľnú s vyspelou cudzinou, na prvom mieste menujú popri mliekarňach práve likérky.

K obrode sektora prispelo hneď viacero faktorov:

Štát si od likérok aj na ich vlastnú žiadosť začal tvrdšie vynucovať platenie vysokých spotrebných daní. Likérky si predtým na seba uplietli bič, lebo to, čo neplatiči ušetrili na neuhrádzaní daní, využívali potom aj na dampovanie trhových cien liehovín, čo poškodzovalo poctivé firmy.
Konkurzným očistcom po takomto tlaku prešla takmer každá jedna tradičná likérka okrem St. Nicolausu. Old Herold dodnes sídli v areáli Old Herold Ferm, Prelika je zasa nástupcom Fragopolisu. Hoci v portfóliu ich vlastníkov sú sčasti aj ľudia, ktorí kedysi pôsobili v riadiacich orgánoch skrachovaných predchodcov, žiadne dlhy a nezaplatené dane už nástupcovia nekopia. Niektoré likérky neplatičstvo či podvody s čiernym alkoholom úplne vymazali z trhu. Platí to pre dva podniky kontroverznej ruskej rodiny Salmanovovcov – likérky Nask a Carat Distillery. Svoje brány zatvorila aj levočská White Lady.
Tlak na nepoctivcov zabezpečil, že podiel čierneho alkoholu sa v slovenskom gastre znížil z niekdajšej tretiny na menej ako desatinu. Aspoň také sú odhady serióznych likérok.
Likérky sa zlepšili aj vďaka tomu, že za ostatné dve dekády skvalitnili výrobu a skrášlili fľašky. Na prelome milénia držali tuzemské likérky iba domáci trh s lacnejšími konzumnými liehovinami. Tie sú totiž tak málo ziskové, že sa ich ani neoplatí dovážať spoza hraníc. Takmer všetok kvalitnejší alkohol tu bol skoro výlučne z dovozu.
Výsledkom bolo, že zahraničné likérky ešte pred dekádou ovládali zhruba polovicu domáceho trhu s liehovinami. Za posledné desaťročie sa však Slováci naučili pracovať s imidžom produktov a zlepšili aj ich vzhľad. Dnes sa dováža z cudziny iba štvrtina spotrebovaných liehovín. A z tuzemskej ponuky prémiových značiek si domáce likérky i dovozcovia ukrajujú vyrovnaný zhruba polovičný podiel. Viac sa dováža iba taký alkohol, ktorý sa vyrába iba v iných častiach sveta – napríklad trstinové rumy či whisky.
Namiesto voľakedajšieho kopírovania cudzích úspechov chce byť každá domáca likérka aj jedinečná. Sporov o podobné značky a etikety ubudlo. Každý podnik si našiel namiesto toho svoju doménu. Old Herold sa zameriava napríklad najmä na borovičky a St. Nicolaus sa zasa vidí hlavne vo vodkách. Podniky organizujú aj spoločné kampane na zviditeľnenie tradičných liehovín.

Najväčšia hrozba

Už dlhšie však nad likérkami visí aj jedna veľká hrozba. Pitie alkoholu v nadmerných hrozbách je zdraviu škodlivé a tak po tlaku zdravotníckych organizácií sa v bruselskej centrále EÚ čas od času zvykne hovoriť, že po cigaretách by sa odpudzujúce nápisy i obrázky mohli povinne zaviesť aj na liehoviny. Silný marketing slovenských liehovarníkov by sa tak mohol udusiť krátko po tom, ako ho sami pozdvihli.

Ako by mala vyzerať nová legislatíva, síce nikdy spresnené nebolo, ale EÚ by sa mohla inšpirovať napríklad už zavedenými írskymi pravidlami. Ostrovná krajina pred piatimi rokmi zaviedla povinné označovanie škodlivosti liehovín a zakázala propagáciu akýchkoľvek alkoholických nápojov v prostriedkoch hromadnej dopravy a na zastávkach v blízkosti škôl.

Slovenskí liehovarníci dlhšie hovoria, že „udusenie“ marketingu nie je nevyhnutné. Podľa ich tvrdení sa už dlhšie obdobie správajú zodpovedne, upozorňujú hlavne mladých ľudí a posielajú do škôl lektorov, aby upozorňovali na riziká nadmernej konzumácie alkoholu.

Škodlivé účinky alkoholizmu sú jednoznačné. Na Slovensku sa zo závislosti od alkoholu lieči takmer štvrť milióna ľudí, teda päť percent populácie. Ďalšia viac než štvrtina Slovákov konzumuje alkohol problémovo až sebapoškodzujúco.

Štandard máme posunutý tak vysoko, že už necítime úspech. Psychológ Miler radí, ako sa mať viac rád
Denisa GdovinováDenisa Gdovinová
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ľudia len veľmi málo poznajú seba, svoje hodnoty a svoje potreby, hovorí psychológ Martin Miler. Ale ako sa človek správa k sebe, definuje aj jeho vzťahy k druhým.

„Človek môže seba nadhodnocovať alebo podhodnocovať. Ak má pocit, že je viac ako všetci ostatní, má to určité následky na jeho vzťahy. A ak má naopak pocit, že on je menej ako ostatní, takisto sa to prejaví vo vzťahoch,“ vysvetľuje.

Oveľa častejšie prichádzajú za psychológom ľudia, ktorí sa podhodnocujú. Sú na seba extrémne prísni, porovnávajú sa s ostatnými a kritizujú sa. Kamarátovi by nikdy nevynadali do idiotov, ale pri sebe s tým problém nemajú, vraví Miler.

V rozhovore radí:

ako sa mať viac rád,
ako nebyť na seba taký prísny,
ako sa neporovnávať,
čo si hovoriť pred ťažkou úlohou, pred ktorou si neveríme.

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Ľudia prichádzajú k psychológovi často s tým, že mu škrípu vzťahy s okolím. Ako často riešia vzťah k sebe?

Z mojej praxe si všímam, že vzťah k sebe samým si uvedomujeme veľmi málo. Ľudia často riešia to, čo sa deje okolo nich, a ako sa to zrkadlí v ich vnútri – teda svoje prežívanie vonkajších udalostí. Ale veľmi málo poznajú seba, svoje potreby, svoje hodnoty. Možno ich majú zadefinované formálne, ale málokedy do hĺbky. Uvedomil som si to pred niekoľkými rokmi a klientov som sa začal dopytovať.

Ako?

Pýtal som sa: a ako máte tieto veci vo vzťahu k sebe? Všetci zostali zaskočení. Pýtali sa ma, to je čo za kategória? To ako vyzerá? Vyhodilo ich to z konceptu. Nejaký čas sme potom pracovali na tom, aby klient dokázal byť svojím subjektom aj objektom.

Čo to znamená?

Niektorým sa to spájalo so schizofréniou, tak som ich upokojil, že takto to nemyslím. Ide o určité vzťahovanie sa k sebe. Myslím si, že je to dokonca pre človeka kľúčové na to, aby pochopil, ako funguje aj vo vzťahoch k iným. Človek môže seba nadhodnocovať alebo podhodnocovať. Ak má pocit, že je viac ako všetci ostatní, má to určité následky na jeho vzťahy. A ak má naopak pocit, že on je menej ako ostatní, takisto sa to prejaví vo vzťahoch.

Ako vyzerá zdravý vzťah k sebe samému?

Ideálny je stred. Človek vie, aký je. Rozumie, ako fungujú ostatní a aké na to majú dôvody. Rešpektuje hodnotu ostatných. Je veľmi príjemné stretnúť takého človeka, zvyčajne si hneď povieme, aké by bolo skvelé, keby všetci ľudia boli takíto.

Aby to však človek objavil, musí objaviť vzťah k sebe samému. Hneď ako si človek začne uvedomovať, ako sa k sebe správa, začne to mať výrazný dosah aj na jeho vzťahy. Pochopí, že aj ostatní riešia podobné dilemy. A pochopí, ako veľmi jeho fungovanie ovplyvňuje to, či nadhodnocuje alebo podhodnocuje sám seba. Je to veľmi dôležitý fenomén vo vzťahoch.

Ako sa napríklad spýtate klienta, či sa zamýšľa nad vzťahom k sebe samému?

Napríklad, ak sa rozprávam s klientom o vzťahu s partnerkou. Bavíme sa o tom, či to, čo k nej prežíva, je láska alebo nie, ako láska vyzerá a hľadáme definíciu lásky vôbec. V tomto bode sa spýtam, ako to má k sebe samému. Máte radi samého seba? Napĺňate svoje potreby alebo o nich uvažujete? Toto ich zvyčajne zaskočí. Aj môj vzťah k sebe samému definuje, ako sa správam k druhým.

Čo to vôbec znamená, mať vzťah k sebe samému? Je to to isté ako sebavedomie?

Prirovnal by som to ku krištáľu, ktorý má rôzne hrany, rovné plochy, ktoré sa nazývajú fazety. Vzťah k sebe má rôzne plochy. Jednou z nich je sebavedomie, ďalšími sú sebahodnota, sebaúcta, sebaláska, sebaporozumenie, sebaprijatie. Celé to výrazne stojí na sebapoznaní, ktoré je kľúčové.

Ide o to, že človek má seba samého preskúmaného. Vie, v čom je dobrý a v čom nie, čo má rád a čo nie, čo mu robí dobre a naopak. Čím lepšie tomu rozumie, tým lepším priateľom si môže byť. Funguje to tak vo všetkých vzťahoch – čím hlbšie človeka spoznávam, tým lepšie môžem reagovať na jeho potreby.

Sebavedomie, sebaláska, sebaporozumenie, sebaprijatie – to znie veľmi egoisticky. Je správne zaoberať sa samým sebou?

Toho sa zvyknú ľudia vyľakať, najčastejší tí, ktorí sa podhodnocujú. Povedia si, že myslieť na seba, riešiť svoje potreby je sebecké, a preto doteraz vôbec vzťah k sebe neriešili. Je to zaujímavá myšlienka, ale sebectvo si predstavujem inak.

Ako?

Tak, že ja sám mám dosť, ale napriek tomu ešte niekomu vezmem. Ale my sa bavíme o tom, že keď som hladný, potrebujem sa najesť. A na tom nie je nič sebecké. Ak som hladný a vezmem si jedlo, je to iné, ako keď neviem, čo od dobroty, a vezmem jedlo tomu, kto má menej ako ja.

Takže zaoberať sa samým sebou je zdravé?

Sebapoznanie je bez debaty zdravé. Do terapie prichádzajú zvyčajne ľudia, ktorí majú k sebe negatívny alebo podhodnocujúci vzťah. Málokedy sa tu objaví niekto, kto si myslí, že je viac ako ostatní. Veď čo nové by mu už len terapeut povedal? Obaja sa rovnako mýlia, ale sociálne prijateľnejší či kompatibilnejší je ten, kto sa podhodnocuje. Neustále zápasí so sebou, kritizuje sám seba, uvažuje, čo zase pokazil a v čom zlyhal. Ten druhý zase uvažuje nad tým, čo všetko zase pokazili tí naokolo.

Ako vyzerá človek, ktorý sa nemá rád?

Často sa to zrkadlí vo vzťahoch. Klasickými problémami takýchto ľudí sú aj úzkosti, z ktorých sa môžu vyvinúť až depresie. Sú to signály, že človek nežije tak, akoby to bolo vhodné. A jeho vnútorné nastavenia nie sú adekvátne. Vo vzťahoch sa to prejavuje práve preto, že sa človek nevie celkom dobre hodnotiť. Má pocit, že neustále robí niečo zle, a ak niečo nefunguje, je to preto, že sa iba málo snaží.
Psychológ Martin Miler. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako začnete s takýmto človekom pracovať?

Spýtam sa ho, aké má potreby on sám. Chápem, že chce reagovať na partnerove potreby, ale aké sú tie jeho? Zvyčajne ľudia narazia na to, že niečo vnútri im bráni, aby uvažovali o svojich potrebách. Postupne si uvedomia, že možno v niektorých veciach potrebujú, naopak, pochopenie od partnera. Ale ako to môžu žiadať, keď mu to nikdy nepovedali? A ako mu to mohli povedať, keď doteraz ani netušili, že to potrebujú? Možno to aj tušili, ale hovorili si, že myslieť na seba by bolo sebecké.

Ako rôzne sa môže prejavovať, ak sa človek nemá rád?

Niekedy má človek pocit, že keď si urobí audit svojho života, povie si – veď je všetko v poriadku. Má dobrú prácu, má manželku či manžela, deti. V zásade všetko funguje, ako by chcel, ale napriek všetkému sa necíti dobre. Potom si povie, že existuje toľko ľudí, ktorí sa majú horšie, a toto sú iba hlúposti. Asi už nevedia, čo od dobroty. Často ani nemusí mať pocit, čo presne nefunguje. Iba nerozumie signálom svojho organizmu. Prečo teda, dokelu, keď všetko robí správne, necíti sa správne?

Čo potom?

To je komplikovanejšie. Často prídu s tým, že len niečo potrebujú opraviť a potom bude dobre. A to je aj pravda, akurát to, čo potrebujú opraviť, je veľmi hlboko. Zvyčajne sa ich začnem pýtať, ako to majú vo vzťahu k sebe samému. Je to, čo žijete, naozaj to, čo vám najviac vyhovuje? Postupne sa dostaneme až k tomu, že práca je síce dobre platená, ale nenapĺňa ich tak, ako si predstavovali.

Alebo žije v usporiadanom vzťahu a čaká, že príde satisfakcia, ale neprichádza, lebo ho nežije úplne naplno, neuvedomuje si svoje potreby a nežiada ich naplnenie. Potom sa stáva aj to, že sa nájde niekto iný, kto tieto nevypovedané požiadavky naplní. To je z istého pohľadu aj podvod na partnerovi, pretože on by ich možno rád aj naplnil, ale nevedel o nich.

Sú ľudia, ktorí sa podhodnocujú, na seba prísni?

Väčšina z nich je na seba až extrémne prísna. Má to často aj svoju históriu, ktorá vychádza z rodiny. Nie je to vždy tak, ako si predstavujeme, že ide len o rodičov, ktorí tlačili na samé jednotky na vysvedčení. Môže to vyzerať aj tak, že rodič hovorí, že o známky mu vôbec nejde, ale sám rodič je na seba veľmi kritický. A ak nie na seba, tak na svoje okolie, neustále hodnotí ostatných, hovorí, že ten a ten je debil. Dieťa to vníma a pýta sa, vzťahujú sa tieto kritériá aj na mňa? Samozrejme, najväčšia pasca je, že dieťa si to neuvedomuje.

Ako to myslíte?

Dospelému to ostáva v neuvedomovanej hladine vedomia. Najprv si to odtiaľ musí vytiahnuť. Po rokoch si uvedomí, že v jeho rodine bolo takéto nastavenie. Potom začnú vyliezať spomienky. Dcéra prinesie domov samé jednotky, otec sa na to pozrie a pochvala znie: Dúfam, že aj budúci rok to bude také isté.

Čo to vyvolá?

Dieťa dostáva signál, že samé jednotky sú štandard, norma. Veď už sa nedá mať lepšie známky ako jednotky. Nie je náhodou normou trojka? To predsa slovom znamená dobré, to je stred. Ale máloktorá rodina má nastavenú trojku ako štandard. Keď je známka horšia, hovoríme, že treba pracovať viac, a keď je lepšia, oslavujeme. Ale ak si celú priečku posunieme na jednotku, kedy oslavujeme? Toto je pritom len relatívne triviálne hodnotenie. Často to však aplikujeme na iné oblasti v dospelosti.

Ako?

Človek potom bude vždy nevyhnutne nespokojný. Keď to urobí úplne najlepšie, ako sa dá, stále to bude iba dobré. Stále čaká, kedy bude naozaj šťastný, naozaj naplnený, ale taká kategória už ani neexistuje. Druhá vec, ktorú robia podhodnocujúci sa ľudia, je, že sa porovnávajú s druhými. A to veľmi nekorektne.

Nekorektne?

Tak ako ich často porovnávali rodičia. Hovorili, pozri, ako vie Marienka pekne tancovať, ako Janko dobre spieva, toto dieťa pekne píše a to druhé zase šikovne počíta. Rodičia vytvoria nejakú Frankensteinovu obludu, z každého si niečo vyrežú, zlepia to dokopy, a tú potom predložia dieťaťu ako normu – pozri, takto by si mohol vyzerať. Lenže možno Marienka, ktorá dobre tancuje, je úplne katastrofálna v matematike. Ale to sa už nevidí.

Robí toto človek aj v dospelosti?

Áno. Povie si, že tento kolega je úspešnejší. Zmätok v tom začali robiť sociálne médiá, na ktorých ľudia vystavujú len usmiate tváre. Postupne si to začnú ľudia vzťahovať na seba, že všetci ostatní žijú lepšie ako oni. Potom ich šokuje, ak sa ten pár, ktorý nedávno pridával fotky šťastnej rodiny, začína rozvádzať. Dlho trvá, kým si ľudia uvedomia, že porovnávanie sa je cesta do pekla.

Najlepším súperom sme my sami sebe. Môžem porovnávať len seba, napríklad, dnes som to urobil takto a zajtra to môžem skúsiť urobiť lepšie. Alebo si uvedomiť, že pre niekoho ja môžem byť tým etalónom – a hovorí si, že by chcel mať niektorú moju vlastnosť. Ale to si málokedy uvedomia ľudia, ktorí sa podhodnocujú.

Stáva sa často, že takýto človek je workoholik? Alebo navonok úspešný človek?

Áno, často sa tieto veci transformujú do výkonu, ktorý je merateľný. Problém je, ak cieľ je stále ďalej, než som ja. Je to potom ako osol, ktorý má pred nosom zavesenú mrkvu – ide za ňou, ale ona sa stále posúva ďalej spolu s ním. Cieľ je nedosiahnuteľný.

Takýto človek je zvyčajne už dávno tam, kde chcel byť, a keby sa za seba pozrel, zistil by, že cieľ už dávno aj prešiel. Ale keď sa pozrie do seba, zistí, že vnútri z toho nemá žiadnu referenciu. Vyšiel na Mount Everest, ale nič necíti. Bohužiaľ, naša myseľ sa dá aj takto „zblbnúť“. Nepríde moment satisfakcie, pretože kritériá máme nastavené nedosiahnuteľne.

Predstavme si konkrétnu situáciu. Človeka, ktorý sa podhodnocuje, čaká dôležitá prezentácia alebo udalosť. Čo mu beží hlavou?

Má obavy z toho, či to zvládne. Aj napriek tomu, že keď sa pozrie do minulosti, zistí, že to vždy vyšlo. Ale stále má argument, že akurát dnes to môže pokašľať. A tu prichádza do hry norma. Jediné, čo sa počíta, je stopercentný výkon. Ak je sto percent norma, tak sa človek nevyhnutne dostáva pod tlak. Aj dnes to musí zvládnuť najperfektnejšie, aby to bol aspoň štandard.

Dajme tomu, že má za sebou úspešný deň, niečo dobré sa mu podarilo. Čo mu vtedy beží hlavou?

Najprv úľava, že to už má za sebou. Ale často potom nastane rozčarovanie. Vie, že ľudia po úspechu zažívajú radosť, vidí to vo filmoch alebo u iných ľudí. Človek si hovorí, že asi takto nejako by sa mal tešiť, ale cíti, že jemu sa tento okruh vôbec nezapína. Príde sklamanie. Asi teda musí prekonať ešte väčšiu horu alebo musí pracovať ešte tvrdšie. Ale to nie je odpoveď.

A aká je tá odpoveď? Nastaviť si normu na trojku?

Áno. Ale keď toto klientom predostriem, vydesím ich. Povedia mi, že to je peklo, pretože oni nechcú byť priemerní a uspokojiť sa s tým. Ale to tak vôbec nie je.

Ale trojka je priemer.

Keď si ľudia začnú postupne posúvať normu nižšie, pochopia to. Keď si ju posunú do adekvátnej roviny, čo vôbec nie je jednoduché, zistia, že sa môžu dostať ešte ďalej. Pretože mozog lepšie funguje v pozitívnom rozpoložení. Keď ho mám v neutrále, je v pohode. Ale keď sa mu začne dariť, posúva sa do dvojky a jednotky, otvárajú sa mu možnosti, nie je pod tlakom a kreativita začne prúdiť ľahšie.

Ľudia zistia, že to vôbec neznamená, že budú priemerní. Ale že ak urobia veci dobre, môžu si hovoriť, fajn, toto je štandard, neriešim to. Ale keď niečo urobia lepšie a niečo perfektne, ťahá ich to ešte ďalej. Pretože kým doteraz to bola iba norma, teraz už konečne zažijú ten pocit, živený zvnútra, že Mount Everest bol naozaj super. Ale je to dlhodobý proces, ktorý vôbec nie je jednoduchý. Na ceste k sebavzťahovaniu je veľa úskalí.

Ako teda začať znižovať normu?

Základom je začať rozpoznávať, kde narážam, kde nefungujem. To ľudia často vedia. Ale nesprávne vyhodnocujú, že asi niečo nerobia správne. Základ je uvedomiť si – nie je to náhodou tak, že kritérium je posunuté príliš vysoko? Ak niekomu poviem, že 100 metrov sa dá zabehnúť za 9,8 sekundy, ale ty budeš dobrý iba vtedy, ak to zabehneš za 7,5 sekundy, je jasné, že ten človek v živote nebude šťastný.

Časť procesu môže byť aj to, že človek zistí, že beh ho síce nesmierne baví, ale nebaví ho merať si čas. Alebo zistí, že ho beh sám osebe vôbec nebaví a najradšej by maľoval. Ide o dekonštruovanie toho, čo máme v hlavách postavené, a porozumenie toho, čo by mohlo byť inak. Prirovnal by som to k tancu.
Psychológ Martin Miler. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako to myslíte?

Spravím nejaký krok a čakám na odozvu. Šliapol som druhému na nohu alebo nie? Rozdiel je ten, že tancujem sám so sebou. Niečo spravím a pýtam sa sám seba – bolo to dobré alebo mimo? Ak to bolo fajn, môžem to zopakovať. Ak nie, skúsim iný krok. A hlavne skúšam hľadať to, čo mi vyhovuje. Takže na jednej strane potrebujem dekonštruovať svoje zažité normy, na druhej strane hľadať, čo mi vyhovuje.

Čo je to dekonštruovanie zažitých noriem?

Spoznávam svoje fungovanie, múry, ktoré sa vystavali počas výchovy, pôsobením rodičov. Zisťujem, že niektoré z nich mi môžu sedieť a niektoré z nich vôbec.

Je to aj o spoznávaní samotných vecí, ktoré robím. Ak som umelecký typ, ale odmalička som bol tlačený k športu, môžem objaviť, že naozaj potrebujem hrať na hudobnom nástroji alebo maľovať. Toto často zaskočí ľudí nad 30 alebo 40 rokov. Povedia, a to mám akože začať chodiť do ľudovej školy umenia? A prečo nie? Moja manželka začala dávno po tridsiatke chodiť na maľovanie, vychodila osem ročníkov a naučila sa perfektne maľovať.

Dôležité je, aby si ľudia začali dovoľovať počúvať svoje vnútro a hľadať, kam ich to ťahá. Niekedy je to veľmi zahádzané pravidlami alebo tým, čo je vhodné alebo nie. Ľudia si povedia, že v ich veku sa už také veci nerobia. Niekedy je to veľká robota, prehrabať sa v svojom vnútri, vytriediť to, čo mi vyhovuje a čo nie, a dostávať sa k svojim interným impulzom.

Ak chceme rozbehnúť vzťah k sebe samým, máme sa začať viac počúvať?

Áno, na to som narážal pri metafore s tancom. Môžeme predpokladať, že v našom vnútri máme tanečníka, ktorý pozná kroky. Keď tancujem s človekom, ktorý pozná kroky a vnímam jeho signály, či som urobil dobrý krok alebo som mu šliapol na nohu, podľa toho viem držať rytmus.

Ako to vyzerá v praxi?

Napríklad idem behať. Dobehnem a poviem si, že to bola strašná otrava. Ale poviem si, že to musím prekonať a pokračovať. Fakt? Nechcem skúsiť niečo iné? Ak to skúsim, môžem zistiť, že oveľa viac ma baví plávanie. Znova spomeniem metaforu tanca a hľadania svojich potrieb. Potrebujeme v tom začať byť voči sebe vnímaví. Nezačal som náhodou behať len preto, že potrebujem pohyb a všetci kolegovia v práci behajú? Ale je toto ten pohyb, ktorý by som chcel robiť?

Hovoríte, že máme v sebe tanečníka, ktorý pozná kroky. Pomôže, ak si sami seba predstavíme ako druhú osobu? Ako priateľa?

Áno. Radím to ľuďom často práve vtedy, keď sa im snažím vysvetliť, čo to vôbec znamená mať vzťah sám so sebou. Každý má niekoho blízkeho – partnera, kamaráta, rodiča, súrodenca –, ku ktorému sa vzťahuje nezištným, láskavým spôsobom. Poviem mu, aby tento vzťah skúsil aplikovať na seba. Presne tak to vyzerá.

Pretože niekedy vieme byť na seba krutí, vynadáme si do hlupákov. Ale uvedomme si, čo je to za vzťah? Veď toto by sme svojmu kamarátovi nikdy nepovedali. Keby sa môjmu blízkemu kamarátovi stala táto situácia, ako by som reagoval? Takisto by som mu vynadal? Alebo by som mu povedal, kámo, vôbec to nie je také zlé.

Mám sebe samému poradiť ako kamarátovi?

Mohol by som mať pre seba viac porozumenia. Bol som v ťažkej situácii, pod tlakom, a tak to dopadlo. Jasné, som so sebou nespokojný, ale čo s tým môžem spraviť, aby sa to už neopakovalo? Je to o vnútornom dialógu. Netreba sa toho báť, nie je to schizofrénia. Sám so sebou prichádzam do roly tanečníka, ktorý sa učí tancovať. Pre mnohých to môže byť aj návrat do detského vnímania, keď svet ešte fungoval bezstarostne, bez pravidiel a problémov.

Ako to myslíte?

Keď sa človek skúsi spojiť so svojím detským ja, aj to mu môže pomôcť nájsť ten správny rytmus. Veľmi pekný film je Kid s Bruceom Willisom. Je dospelák, biznismen, ktorému sa zjaví 10-ročný chlapec, ktorý ho začne atakovať. Prečo nemáš psa? pýta sa ho. Je to jeho detské ja, ktoré sa mu fyzicky zjavilo, a pripomína mu, aký chcel žiť život. Túžby a potreby v našom vnútri sú, ale niekedy je tá cesta komplikovanejšia.

Hovoríte, že ide o dlhodobú, komplikovanú zmenu. Ale ako vyzerá „prvá pomoc“ pre človeka, ktorý sa nemá rád? Napríklad v situácii, keď leží večer v posteli a premýšľa, čo všetko sa mu nepodarilo, masochisticky si prehráva v hlave všetky nevydarené situácie. Čo má vtedy spraviť?

Pokúsil by som sa vytiahnuť to z hlavy von. Je pre nás často pohodlné si to v hlave omieľať, utápať sa v tom, či vytvárať si vzdušné zámky. Náš mozog s tým však dokáže lepšie pracovať vtedy, keď si to materializujeme.

Ako?

Vezmeme si kúsok papiera a napíšeme, čo všetko sme teda pokašľali. Ďalej si napíšeme, čo všetko sme mohli spraviť inak. Týmto činom z toho urobíme objekt, ktorý je už mimo našej hlavy. Jasné, všetky obavy v hlave ešte ostanú. Ale už sa k nim môžeme vzťahovať, keďže sú napísané na papieri.

Môžeme si povedať, že sa teraz skúsime na to pozrieť s nadhľadom ako nezaujatý sudca. A sudca sa bude pýtať: Rozmýšľal si nad tým, za akých podmienok si to mal spraviť? Naozaj si to mohol urobiť lepšie? Okrem toho žalobcu si môžeme priviesť aj advokáta a pripomenúť si, že aj pre nás by mohla platiť prezumpcia neviny.

Ako sa s inými neporovnávať?

Základom je uvedomiť si, že to robím. Potom je dobré uvedomiť si to v tej danej chvíli, keď to robím, a zastaviť to. Ak sa mi to nepodarí, tak aspoň následne je dobré spýtať sa sám seba, ako mi to má pomôcť? Aký to má pre mňa benefit? A je toto porovnávanie sa vôbec objektívne? Beriem toho človeka ako celok alebo si vyberám iba jednu časť Frankensteinovej obludy? Často pomôže, keď si toho človeka vykreslím plasticky.

Čo to znamená?

Nevyberiem si len jednu vec, nevytrhnem z kontextu len jednu vec, ktorá sa mi hodí na to, aby som sa mohol bičovať. Poviem si, že tento človek síce dokáže niečo robiť vynikajúco, ale to, aké má vzťahy s ľuďmi, to by som fakt nechcel. Dá sa predpokladať, že jeho jedna úspešná vlastnosť veľmi organicky súvisí s tými, ktoré sa nám nepáčia. Chcel by som za cenu toho negatívneho jednu jeho pozitívnu vlastnosť?

Ak sa toho nevieme zbaviť, pomôcť nám môže znova papier a ceruzka. Spíšeme si, do akej miery toho človeka vôbec poznáme. Čo by sme chceli, ale aj to, čo by sme si, naopak, nevymenili.

Predstavme si znovu situáciu, že človeka čaká náročná úloha a neverí si. Čo má vtedy robiť ako prvú pomoc?

Pozrieť sa do minulosti – ako vyzerali iné situácie, ktoré sa mu podarili. Títo ľudia sú však často pesimisti a vyhodnotia si to tak, že to bola len šťastná náhoda. Ale keď má človek za sebou už 15 rokov šťastných náhod, tak to asi nebude len tak. Minimálne si môže povedať, že je naozaj šťastný človek. Ale áno, tento človek má vždy pocit, že práve teraz príde moment, keď sa to pokazí.

Dôležitejšie je, aby si uvedomil, či je to naozaj iba šťastie alebo aj to, že do práce vložil úsilie a tvrdú prácu. Áno, nemal za to satisfakciu, pretože normy má nastavené príliš vysoko. Znova sa dostávame k normám – človeka oslobodí od tlaku, keď si uvedomí, že nemusí byť perfektný, ale aj štandardný. Ale zvládanie týchto situácií je dlhodobý proces. Pretože prípravou na podanie výkonu je už zvládnutie podobnej situácie predtým.

Ako to myslíte?

Keď sa mi napríklad prezentácia dobre podarí, je dobré na záver si to uvedomiť. V tej chvíli si povedať, že mal som síce obavy, ale celkom dobre to dopadlo a páčilo sa mi, ako som to zvládol. Zážitok do budúcna môže byť silnejší. Poviem si, že minule som sa bál tiež, ale nakoniec to dobre dopadlo.

Často sa stáva, že nie dobre ozvučíme pozitívne veci. Vieme si nahlas vytknúť chyby, ale málokedy zdôrazníme pozitívne veci. Je dobré s tým vedome pracovať.

Ako napríklad?

Existuje napríklad technika, že si na konci každého dňa spíšeme tri pozitívne veci, ktoré sa stali. A tie veci sa naozaj dejú, len my si ich nevšímame. Keď si ich začneme uvedomovať a dokonca si dáme misiu, že si dnes pozitívne veci zapíšeme, upriamime na to pozornosť. Nemusia to byť veľké veci – pekné počasie, dobrá pesnička, ktorú sme objavili, alebo čvirikanie vtákov.

Pomáha to?

Výskumy z pozitívnej psychológie ukazujú, že už po troch týždňoch takéhoto pravidelného zapisovania sa ľudia začínajú cítiť lepšie. Pritom sa nič nezmenilo. Neprestali si všímať tie zlé veci, tie vždy budú vyskakovať. Ale svoje vnímanie rozšírili aj o to dobré. Navyše, keď sa to robí pred spaním, človek si tým aj pozitívne uzatvára deň, čo posilňuje celkový účinok. Po troch týždňoch každodenného zapisovania si stačí zapisovať len niekoľkokrát a potom už vôbec, pretože človek si to všíma priebežne. Život získa trochu farby. Ale áno, aj vo farebných filmoch sa dejú zlé veci.

Robíte aj terapie pri chôdzi, s klientmi sa prechádzate okolo bratislavského mestského jazera Kuchajda. Ako to vyzerá?

Ako obyčajná prechádzka okolo jazera. Nemám až tak veľa klientov, ktorí to využívajú, aktuálne asi len dvaja. Ale tí, ktorí to začnú, si to žiadajú opakovane. Občas to vystriedame a zostaneme v kancelárii, predsa len niektoré emocionálnejšie témy si vyžadujú intimitu.

Prečo ste s tým začali? Ako to pomáha?

V starom Grécku existovala peripatetická filozofická škola, ktorej bol neskôr súčasťou aj Aristoteles. Boli to filozofi, ktorí filozofovali pri chodení. Začal som sa trochu chôdzi venovať a zistil som, že je to veľký fenomén u spisovateľov či mysliteľov. Navyše, hovoril som si, aké by bolo fajn, keby som občas s klientom mohol vybehnúť von a nemusel iba osem hodín sedieť na zadku. Potom dostáva zabrať môj chrbát.

Má to pre klientov podobný efekt ako u spisovateľov – rozmýšľa sa vám lepšie?

Na rozmýšľanie to má určite pozitívny vplyv. Navyše chôdza pôsobí protistresovo, protiúzkostne. Je to opakovaná činnosť, striedanie ľavej a pravej nohy. Kolegyňa, ktorá sa venuje EMDR terapii (špeciálna psychoterapia na spracovanie traumatických zážitkov pomocou očných pohybov) mi povedala, že je to dobrý spôsob stimulácie ľavej a pravej hemisféry. Chôdza je pre človeka najprirodzenejší ľudský pohyb. Také stretnutie má inú dynamiku, ktorá sa navyše odráža aj na chôdzi.

Ako to myslíte?

Niekedy ideme veľmi rýchlo, potom sa zastavíme, potom sa len pomaly prechádzame. Súvisí to s tým, o akých udalostiach sa práve rozprávame, často bez toho, aby si to klient uvedomoval.

Martin Miler

Vyštudoval psychológiu na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity. Pracoval v nemocnici (1998 – 2004), učil na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity (2005 – 2007) a vo svojej privátnej ambulancii (2004 – 2016). Bol prezidentom Slovenskej komory psychológov (2011 – 2015). Dnes je súčasťou tímu firmy Training Factory, pracuje pre PCA Inštitút Ister Bratislava a vo svojej spoločnosti Ars Viae.

ROZHOVOR
Menej spia, chudnú z neho. Pervitín študenti na východe vyhľadávajú

V Košiciach skúmajú, aká prevencia pomôže.

20. máj 2021 o 0:00 Lenka Haniková

Akademik Jozef Benka.
Akademik Jozef Benka. (Zdroj: Archív)
Písmo:A-|A+ 0 106

Užívanie metamfetamínu, známeho aj ako pervitín, je medzi mladými na vzostupe. Siahajú po ňom tak na Slovensku ako aj v ďalších európskych mestách. Psychológovia z Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika sa v novom medzinárodnom projekte zamerajú na prevenciu užívania tejto drogy. Projekt vychádza z toho, že sa pomerne málo vie o tom, ktoré stratégie prevencie užívania metamfetamínu fungujú. Akademici sa sústredia na vybrané lokality v Českej republike, Nemecku, Poľsku, Litve a na Slovensku, pričom pilotným mestom budú Košice. Projekt priblížil Jozef Benka z Filozofickej fakulty UPJŠ.

Odkedy môžeme hovoriť o vlne užívania metamfetamínu, komerčne známeho ako pervitín?

- Metamfetamín patrí medzi veľmi rozšírené stimulanty z dôvodu viacerých historických faktorov. Pôvodne išlo o legálnu látku bohato využívanú na liečenie rôznych chorôb a problémov. Počas druhej svetovej vojny bol bežne používaný pre vojakov za účelom zlepšenia výkonu. Od roku 1938 sa metamfetamín vyrábal v Nemecku práve pod komerčným názvom Pervitin, pod ktorým je bežne známy dodnes aj u nás.

Približne od 70. rokov minulého storočia sa začal ilegálne vyrábať pravdepodobne v Prahe a postupne aj v iných častiach Čiech. Pravdepodobne to úzko súvisí so zameraním Výskumného ústavu antibiotík a biotransformácií, významným producentom efedrínu, z ktorého je možné metamfetamín vyrobiť, čím sa stal zvlášť dostupný.

Je zaujímavé, že na Slovensko prenikol podstatne neskôr, a to podľa dostupných údajov až v 90. rokoch minulého storočia. Metamfetamín je typický tým, že je zvyčajne produkovaný práve v blízkosti trhu, pre ktorý je určený. Jeho produkcia je relatívne nenáročná a miesto, kde sa vyrába, je možné ľahko presúvať. Nie je nezvyčajné, že zvlášť v Čechách, ale aj na Slovensku je metamfetamín vyrábaný hlavne v malých skupinách a pre vlastnú potrebu.

Výber Košíc ako pilotného mesta bol zdôvodnený tým, že tu sídlia tri vysoké školy s viac ako 25-tisíc študentmi a vysokou pravdepodobnosťou náklonnosti na užívanie metamfetamínu a iných druhov drog. Vychádzate z nejakých konkrétnych dát, udalostí, skúseností?

- V rámci Európy sa metamfetamín podľa viacerých zdrojov nachádza a užíva hlavne v Českej republike a jej okolitých krajinách, vrátane Slovenska. Projekt má za cieľ zamerať sa na konkrétne lokality a mestá, v ktorých je možné realizovať všetky jeho fázy.

Budú do štúdie zapojení priamo študenti?

- Nie je možné povedať, že projekt sa zameriava priamo na študentov ako takých. Je však preukázané, že vo všeobecnosti ide o špecifickú skupinu z hľadiska viacerých foriem rizikového správania a aj užívania drog. Preto ide rozhodne o dôležitú skupinu na lokálnej úrovni, ktorú nie je možné opomenúť pri mapovaní a samotnej aktívnej účasti na projekte.

Prečo sú konzumentmi práve študenti? Čo z možných účinkov je pre nich najväčším benefitom?

- Metamfetamín pôsobí aj v malých dávkach ako veľmi účinný stimulant, výrazne napomáha k udržaniu bdelosti a potláča hlad, čiže pri jeho užívaní dochádza aj k chudnutiu. Po užití dochádza k prežívaniu návalu energie a príjemných pocitov. Keď sa účinok vytratí, môže tento stav byť kompenzovaný kolapsom. Ako bolo spomenuté, určite nejde výlučne o študentov a zo širšieho pohľadu je v študentskom prostredí prítomných určite viacero drog a aj iných stimulantov. Ale dostupnosť práve metamfetamínu je však zvlášť nebezpečná, pretože ide o vysoko návykovú látku s negatívnymi dôsledkami. Pokiaľ sa na lokálnej úrovni metamfetamín nachádza, študentské prostredie si určite vyžaduje pozornosť.

Aké sú tie negatívne účinky?

- Ide o vysoko návykovú látku, na ktorú sa vytvára silná závislosť. Dlhodobé užívanie môže viesť k nezvratným poškodeniam kardiovaskulárneho systému, poškodeniu pečene, pľúc, obličiek a mozgu. A aj po ukončení užívania sa môžu vyskytovať poruchy pamäti a ďalších kognitívnych funkcií a vyskytovať sa extrémne zmeny nálad.

Čím vás táto téma zaujala?

- V našom výskumnom tíme sa dlhodobo venujeme výskumu rizikového správania a problematike prevencie. V tejto oblasti je zvlášť dôležité, aby sa prax opierala o dobré a kvalitné dáta, ale s tým súvisí aj to, že zistenia z týchto dát neostávajú len na stránkach vedeckých časopisov, ale pretavujú sa do praxe, čo zďaleka nie je jednoduchý proces. Musím sa priznať, že metamfetamín a prevencia užívania tejto látky je pre mňa nová téma. To, čo ma však najviac na projekte zaujalo je, že sa výrazne snaží práve o spomínané prepojenie výskumu do konkrétneho kontextu.

Podľa analýz odpadových vôd a podľa štúdií o európskych trhoch s drogami a o počtoch liečených a úmrtí na závislosti sa v Európe užívanie metamfetamínu nebezpečne rozširuje. Čím si to môžeme vysvetliť, je to väčšou dostupnosťou, väčším záujmom?

- Áno, ako hovoríte, existuje skutočne viacero indikátorov, ktoré naznačujú nárast v užívaní metamfetamínu v rôznych mestách Európy. Môže to byť dané hlavne ľahkou dostupnosťou látok, z ktorých je možné metamfetamín vyrobiť. Ale prirodzene veríme, že aj túto otázku nám pomôže projekt zodpovedať presnejšie.

Ako veľký problém je užívanie metamfetamínu na Slovensku s dôrazom na Košice, máme nejaké dáta?

- Táto otázka má dve dôležité roviny. V jednej je štatistika z hľadiska miery užívania, kde sa napríklad často využíva analýza prítomnosti látok v odpadových vodách, čo zaručuje relatívne dobrú lokalizáciu. Určite je aj na Slovensku viacero miest, ktoré by si zaslúžili pozornosť v tomto smere, ale vieme, že metamfetamín je prítomný aj v Košiciach. Druhá rovina sa týka toho, čo sa deje a je realizované na úrovni prevenčných aktivít. Či sú, aké sú, aký majú dosah a či sú efektívne, o tom vieme skutočne málo.

Cieľom projektu je aj zamedzenie šírenia epidémie metamfetamínu. Ako by sa dalo užívaniu tejto drogy zamedziť?

- Zamedzenie šírenia metamfetamínu je veľmi komplikované. Jednou z používaných metód je sprísnenie regulácie farmaceutických látok, z ktorých je možné metamfetamín vyrobiť. Kolegovia z Karlovej univerzity v Prahe, doktor Petruželka a Barták, s ktorými spolupracujeme aj na tomto projekte, publikovali v roku 2020 štúdiu v medzinárodnom časopise Environmental Research and Public Health, ktorá sa zaoberá presne touto otázkou v kontexte Českej republiky.

Ich zistenia však poukazujú na to, že prísnejšia regulácia vedie skôr k nárastu aktivít organizovaných skupín, pretože vzniká na čiernom trhu dopyt, ale z hľadiska počtu užívateľov pokles zaznamenaný nebol. To len podčiarkuje dôležitosť nášho myšlienky, teda identifikovať tie preventívne aktivity, ktoré fungujú na lokálnych úrovniach a zapojiť odborníkov z praxe, ale tiež ľudí v rámci mesta, komunity, ktorí prichádzajú do kontaktu s užívateľmi a poznajú terén a zapojiť ich do procesu tvorby ako aj vyhodnocovania prevenčných aktivít.

Čítajte viac: https://kosice.korzar.sme.sk/c/22657945 ... =w_neprehl

Chladnejší máj? Nie je to nič nezvyčajné, hovorí klimatológ

Minúta po minúte
Reportáž z Rudna
Povodne na východe
Klimatológ
Pozrite si galériu

Európa tento rok zažila jeden z najchladnejších aprílov. Niekde sa chladnejšie počasie prenieslo aj do mája.

18. máj 2021 o 14:46 Renáta Zelná

Výdatné dažde rozvodnili hladiny riek.
Výdatné dažde rozvodnili hladiny riek. (Zdroj: SME/Marko Erd)
Písmo:A-|A+ 50 15
Dostávajte Novinky o vede a technológiách e-mailom.
Odber si aktivujte jedným klikom

Hoci je už polovica mája a napriek pandémii sú už otvorené vonkajšie terasy niektorých podnikov aj večer, sedieť na nich nemusí byť zrovna pohodlné. Prinajmenšom sa musíte zababušiť do deky.

Po studenom apríli sa môže zdať, že aj májové počasie je nezvyčajne chladné a daždivé.

Čo na to hovorí slovenský klimatológ Milan Lapin a ako podľa neho bude vyzerať nadchádzajúce leto?
Rudno nad Hronom po prívalovej vlne (40 fotografií)
Ďalšie dva až štyri stupne

Počasie v máji zvykne mať premenlivý charakter. "Nie je teda nič zvláštneho, že sa vyskytujú relatívne teplé a relatívne studené máje," vysvetľuje pre SME Milan Lapin z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského Bratislave.

"Charakteristické je len to, že v posledných rokoch sú tie najteplejšie a najchladnejšie máje zhruba o dva stupne Celzia teplejšie, ako to bolo pred vyše sto rokmi," dopĺňa klimatológ.
1,2

v priemere o toľko stupňov Celzia je tento máj chladnejší ako priemer z rokov 1991 až 2020.

Tento rozdiel vyplýva z dvojstupňového trendu oteplenia klímy na Slovensku, na čom sa podieľa hlavne celosvetová klimatická zmena.

V budúcnosti sa obyvatelia Slovenska môžu pripraviť na to, že aj relatívne chladné mesiace budú teplejšie ako tie v minulosti. "Do roku 2100 očakávame u nás oteplenie klímy o ďalšie dva až štyri stupne Celzia," hovorí Lapin.

Hoci sa teda môže zdať, že v súčasnosti zažívame na Slovensku nezvyčajne chladné a daždivé počasie, v skutočnosti bol priemer teploty vzduchu do 15. mája približne rovnaký ako priemer z rokov 1901 až 2000.

Je pravda, že pri porovnaní s priemerom za posledných tridsať rokov je tento mesiac chladnejší zhruba o 1,2 stupňa Celzia. No "v roku 2020 a 2019 bol máj v priemere u nás ešte chladnejší ako tento rok," hovorí Lapin.
Najchladnejší apríl

Tento rok Európania zažili jeden z najchladnejších aprílov za posledné desaťročia. Vo Veľkej Británii napríklad namerali najnižšie priemerné teploty od roku 1922. Aj na Slovensku bol apríl mimoriadne studený. Bol najchladnejší od roku 1997.
Súvisiaci článok Polročné letá môžu byť bežné. Čo to znamená pre ľudí? Čítajte

Nezvyčajne nízke teploty na jar môžu robiť problém rastlinám, ktoré už vypučali a prekvapil ich mráz. S prízemnými mrazmi bojovali aj poľnohospodári. Vo Francúzsku napríklad vyhlásili v polovici apríla poľnohospodárku kalamitu, keď mrazy ohrozili viniče a ovocné stromy, ktoré tento rok vypučali skôr ako zvyčajne.

Teploty počas apríla boli na Slovenku až o tri stupne Celzia nižšie ako dlhodobý priemer z obdobia 1991 až 2020, ozrejmuje klimatológ Lapin.

Napriek tomu však teploty na celej severnej pologuli pod dlhodobý priemer neklesli. Od roku 1880 boli priemerné aprílové teploty na našej pologuli dokonca šieste najvyššie.
Predpoveď na leto

“

Do roku 2100 očakávame u nás oteplenie klímy o ďalšie dva až štyri stupne Celzia.„

klimatológ Milan Lapin

Predpovedať počasie na nadchádzajúce leto je ešte veľmi skoro. Klimatológovia však očakávajú, že severná pologuľa bude v priemere najmenej o 0,5 stupňa teplejšia ako priemer z minulého storočia. Je teda veľká šanca, že podobný vývoj bude aj na Slovensku.

"Spomínaná premenlivosť počasia to však môže zmeniť podobne ako v apríli a máji 2021," dopĺňa Lapin.

"Čiže napriek teplotne nadnormálnej severnej pologuli v priemere môže mať malé Slovensko za určitých okolností relatívne chladné leto."

Čítajte viac: https://tech.sme.sk/c/22662288/chladnej ... tolog.html

V Černobyle namerali zvýšený počet neutrónov, ktoré vznikajú pri štiepení

Odparenie vody by malo pomôcť.

10. máj 2021 o 15:01 Renáta Zelná

Výstavba Nového krytu Černobyľskej jadrovej elektrárne v roku 2016.
Výstavba Nového krytu Černobyľskej jadrovej elektrárne v roku 2016. (Zdroj: TASR/AP)
Písmo:A-|A+ 19 413

PRIPIAŤ. Hlboko vnútri trosiek neslávnej jadrovej elektrárne v Černobyle namerali vedci mierne zvýšené úrovne neutrónových tokov, a to najmä v miestach, kde sa pravdepodobne nachádzajú zvyšky roztaveného jadrového paliva.

K miestu sa nemôžu dostať pre vysoké dávky radiácie, o stave preto veľa nevedia.

Bezpečnostní pracovníci nevylučujú, že v budúcnosti by mohlo dôjsť k nehode, ak reakcie samy "nevyprchajú" alebo ich nezastavia cieleným zásahom.
Sarkofág sa môže rozpadnúť

Reakcie si ukrajinskí bezpečnostní pracovníci všimli vďaka senzorom, ktoré zachytili zvýšený počet neutrónov. Tieto častice, ktoré spolu s protónmi tvoria jadrá atómov, vznikajú pri ich štiepení.

Neutróny zaznamenali v jednej z miestností pri bývalom reaktore, píše magazín Science. V nej sa v súčasnosti nachádza zmes materiálov, ktoré vznikli v roku 1986 počas nehody v Černobyle.

Zmes obsahuje nielen jadrové palivo, ale aj ďalšie štiepne materiály, roztavené regulačné tyče či piesok, ktorým sa pred tridsiatimi piatimi rokmi snažili zahasiť vzniknutý oheň.

Všetko sa spojilo do jednej veľkej masy pripomínajúcej lávu, ktorá sa pretavila do spodných častí budovy pod reaktorom číslo 4 a zatvrdla.

Namerané neutróny v miestnosti sú zatiaľ na nízkych úrovniach, no ich kolísavé hodnoty vzbudzujú obavy.
Súvisiaci článok Ukrajina chce Černobyľ na zoznam UNESCO, pozrite si prečo Čítajte

"Je tu mnoho nejasností. Ale nemôžeme vylúčiť možnosť nehody," hovorí Maxim Saveljev z kyjevského Inštitútu pre bezpečnostné problémy jadrových elektrární (ISPNPP). Počet neutrónov zatiaľ rastie pomaly. Naznačuje to, že na riešenie prípadnej hrozby majú odborníci ešte čas.

Ak by aj došlo k nejakej nehode, určite nebude mať rozsah tej z roku 1986, ktorá nad Európu vyslala veľký rádioaktívny mrak.

Akúkoľvek výbušnú reakciu budú mať pracovníci pod kontrolou, ubezpečuje Saveljev. No zároveň by mohla viesť k zrúteniu nestabilných častí oceľovo-betónového sarkofágu, ktorý nad roztaveným reaktorom postavili rok po nehode v osemdesiatych rokoch. Po jeho zrútení by sa mohol dostať rádioaktívny prach do nového krytu, ktorý nad miestom nehody vybudovali v roku 2016.

Nový kryt má zabraňovať úniku rádioaktívnych látok do okolia, neprepúšťa dážď a má umožniť bezpečné rozobranie pôvodného sarkofágu.
Vierohodné

Betónový sarkofág z roku 1986 prepúšťal na miesto nehody dažďovú vodu. Voda slúži ako moderátor, teda spomaľuje neutróny, čím zas zvyšuje šancu štiepenia jadier uránu. V minulosti sa preto často stávalo, že po výdatných dažďoch sa počet neutrónov dočasne zvýšil.

Po jednej z búrok v roku 1990 sa vedci obávali, že by v roztavenej zmesi mohlo dôjsť ku kritickému stavu. Jeden z nich preto na materiál v poškodenej reaktorovej hale aplikoval roztok dusičnanu gadolinitého, ktorý vstrebáva neutróny.
Súvisiaci článok Ukrajinské štátne archívy odtajnili materiály o havárii v Černobyle Čítajte

O pár rokov neskôr umiestnili rozprašovače tejto látky do strechy sarkofágu. Problém je, že sprej sa nedokázal dostať do niektorých podzemných miestností.

Nový kryt mal podobným situáciám zabrániť. A skutočne po jeho postavení počet nameraných neutrónov na väčšine miest klesol alebo je na stabilnej hodnote.

Na niektorých miestach však naďalej rástol a v skúmanej miestnosti 305/2 sa za posledného roky zdvojnásobil. Po správnosti by vysušenie týchto miest malo viesť k zníženiu reakcií, no zdá sa že na tomto mieste štiepenie uránu neustáva.

"Sú to vierohodné a prijateľné údaje. Ale nie je úplne jasné, aký mechanizmus je za tým," hovorí chemik jadrových materiálov Neil Hyatt z univerzity v Sheffielde.

Obáva sa, že pri ústupe vody sa štiepne reakcie iba urýchlia. To by mohlo viesť z "nekontrolovanému uvoľneniu jadrovej energie" ovorí Hyatt.

Profesor Vladimír Slugeň zo Slovenskej nukleárnej spoločnosti naopak tvrdí, že práve odparením vody, ktorá má výborné moderačné vlastnosti, sa množenie neutrónov samo zastaví. Je to rokmi overený jav, ktorý sa využíva pri prevádzke jadrových zariadení.

Pre bezpečnostných pracovníkov je problém dostať sa k miestnosti 305/2 pre vysokú radiáciu. Na jadrový materiál nemôžu ani aplikovať dusičnan gadolinitý, keďže k nemu nie je priamy prístup.

Jedným z riešení by mohol byť robot, ktorý by zvládal dostatočne dlho vysoké dávky radiácie. Do rádioaktívneho materiálu by umiestnil špeciálne tyče, ktoré by vstrebávali neutróny.

Čítajte viac: https://tech.sme.sk/c/22654009/v-cernob ... ronov.html

Cirkev znova skúša blahorečiť biskupa Vojtaššáka, ktorý sa angažoval za Slovenského štátu

Vidia len utrpenie za komunizmu.

14. máj 2021 o 17:26 Peter Getting

Ján Vojtaššák (v biskupskej reverende) spoločne s veliteľom Hlinkovej gardy Alexandrom Machom (v popredí s gardistickým dvojkrížom na uniforme) a vojakmi, ktorí prepadli s nacistami Poľsko. (Zdroj: Slovenský národný archív)
Písmo:A-|A+ 205 1543

Scéna prvá. Fotografia zaberá vojakov, ktorí navštívili Spišskú Kapitulu. Píše sa rok 1939 a slovenská armáda prepadla spolu s nacistami Poľsko, čím sa začala druhá svetová vojna. Spišský biskup Ján Vojtaššák zdvíha pravicu. Od prvých do posledných dní podporoval vojnový režim spojený so zločinmi proti ľudskosti.

Scéna druhá. O vyše osemdesiat rokov neskôr sa ľudia v kostoloch na Slovensku modlia za blahorečenie Božieho sluhu Jána Vojtaššáka. Takisto sa zbierajú svedectvá o jeho skutkoch milosrdenstva a zázrakoch, ktoré spravil.

Slovenská katolícka cirkev pritom už jeden pokus blahorečiť Vojtaššáka urobila. Proces v roku 2003 pozastavil Vatikán pre fakty o biskupových činoch počas druhej svetovej vojny.

V roku 2019 však pozastavený proces cirkev znova otvorila.
Vzácna fotografia deportovaného Alexandra Lörinca v lágri v Novákoch, v hornom rade prvý sprava.
Tábor v Novákoch.
Vojtaššák bol biskupom rozľahlej diecézy.
Biskup a holokaust (14 fotografií)
Biskupov návrh

„Mal by som návrh,“ prihlásil sa biskup Ján Vojtaššák. Bolo to 3. februára 1943 na zasadnutí Štátnej rady. Tá bola vo vojnovom Slovenskom štáte akousi druhou komorou parlamentu, jej členmi boli duchovné aj svetské elity.

Prítomní si práve vypočuli referát šéfa oddelenia pre protižidovské opatrenia a deportácie Antona Vaška. Dozvedeli sa, ako boli postupne zo spoločnosti vylučovaní Židia, ako im zobrali občianske práve, vyhodili ich zo zamestnania, okradli o pasy, ale aj o autá, rádiá, udice a bicykle, zakázali im vstup do parkov a nakázali na oblečení nosiť prišitú žltú hviezdu.

Do nacistických vyhladzovacích táborov vyviezol Slovenský štát v roku 1942 takmer 58-tisíc Židov. Na Slovensko prichádzali správy o ich vraždení, ktoré zachytila aj vatikánska korešpondencia.

V krajine ešte zostávali Židia, ktorých režim potreboval pre nedostatok schopných ľudí, ďalší boli uväznení do pracovných táborov na Slovensku. V nich čakali na „doriešenie židovskej otázky“ malé deti, žiaci, rodičia aj starci.

“

Židia sa snažili voči sebe vzbudiť sústrasť. Ľudia ich ukrývali, pretože čo sa proti Židom robilo vraj, nie je ľudské. Židia si mysleli, že každý Žid, keď opustí obec, Boh vie, čo sa s ním robilo. Nevie sa, čo dobrého konajú v tých táboroch.„

biskup Vojtaššák na rokovaní Štátnej rady 3. februára 1943

Vojtaššák v Štátnej rade prehovoril o tom, ako treba informovať o Židoch v pracovných táboroch strážených za ostnatým drôtom gardistami.

„To by bolo treba akosi rozšíriť a zverejniť, pretože v ľude sú mnohé mienky proti tej akcii,“ hovoril biskup.

„Nie sú ľudia náležite informovaní o tom. Prosil by som, aby sa dali tlačiť také brošované knižôčky. Z toho, prosím, by sa mnohí poučili a vytriezveli by zo svojej mienky. Židia sa snažili voči sebe vzbudiť sústrasť. Ľudia ich ukrývali, pretože čo sa proti Židom robilo vraj, nie je ľudské. Židia si mysleli, že každý Žid, keď opustí obec, Boh vie, čo sa s ním robilo. Nevie sa, čo dobrého konajú v tých táboroch.“

Anton Vašek potom sľúbil vydať knihu, v ktorej „ľudovým jazykom“ opíšu riešenie židovskej otázky.

O chvíľu sa v Štátnej rade podľa zápisnice rozprúdila diskusia o hospodársky potrebných Židoch a o tom, kedy sa krajina zbaví aj ich.
Súvisiaci článok Poďte k nám, volali šťastní Židia vo falošnej reportáži počas holokaustu Čítajte

„V Spišskom Podhradí je Žid,“ prehovoril Vojtaššák. „Tam žiaden hospodársky ohľad nie je potrebný. Je to najväčší maďarský boľševik, komunista od dávnych čias. Ľudia sa rozhorčujú, že vraj všetkých Židov pobrali, len vraj táto pliaga je tu.“

„Aby ste videli, slávna Štátna rada, ako my pružne úradujeme, ja hneď idem s týmito ponosami do úradu a vybavím to,“ odpovedal Vašek.

„Poznám ho dobre,“ dodal ešte biskup. „To bol, prosím, najväčší gauner maďarský v Podhradí... Všetkých pobrali a on je tam.“

O jedenásť dní bol už výrobca mydla a sódy Alexander Lörinc v pracovnom tábore v Novákoch.
Proces pozastavený

Tieto fakty zverejnili v publikácii z roku 2008 Ivan Kamenec a Ján Hlavinka, dvojica historikov z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Ukázali, ako si biskup na rokovaniach Štátnej rady nedáva servítku pred ústa, ale aj to, ako pre Spišské biskupstvo arizoval židovský majetok.

Zažltnuté zápisnice zo zasadnutí Štátnej rady poskytli pohľad „do kuchyne“ holokaustu aj na postoje biskupa Vojtaššáka k nemu. Na rokovaniach sa zúčastňoval pravidelne, bol aj na tom, kde sa účastníci dozvedeli o chystanom spustení deportácií.

Prenasledovaných a deportovaných ľudí sa nikto nezastal, predstavitelia cirkvi sa zaujímali nanajvýš o konvertitov, ktorí prestúpili na kresťanstvo. Ostatní im nestáli za slovko súcitu a pomoci.

“

Nič nemôže zľahčiť skutočnosť, že udanie akéhokoľvek občana a žiadosť, aby bol vytrhnutý zo svojho domova a umiestnený do tábora len preto, že je židovského pôvodu, je z právneho a morálneho hľadiska jednoznačne neobhájiteľné.„

Ivan Kamenec a Ján Hlavinka, historici

Historici takisto preukázali, že biskup udal Alexandra Lörinca.

„Nič nemôže zľahčiť skutočnosť, že udanie akéhokoľvek občana a žiadosť, aby bol vytrhnutý zo svojho domova a umiestnený do tábora len preto, že je židovského pôvodu, je z právneho a morálneho hľadiska jednoznačne neobhájiteľné,“ uviedli Kamenec a Hlavinka.

Lörinc napokon patril medzi hŕstku Židov z vyše 400-člennej komunity v Spišskom Podhradí, ktorí holokaust prežili.

Morálne zlyhania Vojtaššáka, aké opísali aj Kamenec s Hlavinkom, spôsobili problém v procese blahorečenia biskupa. Spustil ho ešte pápež Ján Pavol II., keď pri návšteve Levoče v roku 1995 uviedol, že Vojtaššák patrí medzi kňazov, ktorí si „zasluhujú, aby sa konal cirkevný proces ich blahorečenia, pretože vydali svedectvo o vernej službe cirkvi na Slovensku“.
Súvisiaci článok Brali ich v noci a umučili strašným spôsobom. Boli medzi nimi aj Slováci Čítajte

Proces blahorečenia Vojtaššáka otvorila cirkev v roku 1996. Poverená osoba nazývaná postulátor počas procesu zhromažďuje podklady o kandidátovi. So svedectvom pre aj proti blahorečeniu môže prísť ktokoľvek.

Námietky kritikov však boli také vážne, že Vatikán v roku 2003 proces blahorečenia stopol.
Až do horkého konca

„Povstali sme, ani sami nevieme vysvetliť, akým zázračným spôsobom. Sme samostatní!“ nadchýnal sa biskup Vojtaššák v Katolíckych novinách v septembri 1941.

Bol biskupom rozsiahlej diecézy a podporovateľom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Kým na individuálnej úrovni bolo nemálo kňazov všetkých cirkví, ktorí protestovali proti deportáciám a pomáhali obetiam genocídy, Vojtaššák, bol najvyššou cirkevnou autoritou na Slovensku, ktorá podporovala režim zrežírovaný Hitlerom.

„Na Vianoce 1939 vyšiel v novinách Gardista Vojtaššákov článok o Hlinkovej garde, ktorý dokladá, že v začiatkoch vojnového režimu sympatizoval s fašizmom talianskeho typu: to znamená fašizmom, ktorý zavádzal ,poriadok‘ proti komunistom a ateistom a zároveň neupieral cirkvi zdedené výsady a kompetencie,“ hovorí historik Miloslav Szabó, ktorý sa v knihe Klérofašisti venoval koketérii slovenských kňazov s fašizmom a autoritárstvom.

„Ako slovenský katolík a nacionalista mal väčšiu slabosť pre fašizmus z dielne Mussoliniho než pre Hitlera v jeho radikálnej rasistickej a protikresťanskej podobe,“ dodáva Szabó.
Deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska v roku 1942 realizoval ľudácky režim a svojou brutalitou zdesili verejnosť.
Deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska v roku 1942 realizoval ľudácky režim a svojou brutalitou zdesili verejnosť. (zdroj: Yad Vashem)

Účasť vysokých cirkevných hodnostárov v orgánoch štátu, ktorý konal v rozpore s kresťanskou morálkou a učením o láske k blížnemu, však bola problémom aj pre Vatikán.

„Monsignor Vojtaššák má povesť veľkého šovinistu,“ referoval v marci 1942 do Vatikánu diplomatický zástupca Svätej stolice na Slovensku Giuseppe Burzio. „Monsignor Vojtaššák namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu (deportácie - pozn. red.), zaujal úplne pasívny postoj, obmedziac sa na nepodstatné námietky.“

“

Monsignor Vojtaššák namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu, zaujal úplne pasívny postoj, obmedziac sa na nepodstatné námietky.„

diplomatický zástupca Svätej stolice na Slovensku Giuseppe Burzio

Na tieto informácie odpísal štátny sekretár kardinál Luigi Maglione: „Je zbytočné zdôrazňovať, že som ich vzal na vedomie s hlbokým zármutkom... Také skutky sú hanbou predovšetkým pre katolícku krajinu.“

Vojtaššák s režimom, ktorý sa stále viac kompromitoval, zotrval až do konca. Odmietol Slovenské národné povstanie a ešte v januári 1945 verejne podporil mladých ľudáckych radikálov, ktorí žiadali pokračovať v boji po boku nacistickej tretej ríše a dokončiť deportácie zostávajúcich Židov a Čechov.
Proces obnovený

„Večný Bože, odmeň jeho čnosti blahorečením, aby lesk jeho čistého života a statočné prijatie utrpenia povzbudzovali kresťanov v láske k pravde, cirkvi a národu. Za jeho blahorečenie ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.“

Takto sa dnes modlia veriaci v kostoloch aj pri Vojtaššákovom hrobe v rodnom oravskom Zákamennom.
Súvisiaci článok Nové detaily a unikátne fotografie zo života Jozefa Tisa Čítajte

Je to súčasťou snahy o blahorečenie biskupa, ktorá sa po stopke z Vatikánu z roku 2003 znova v roku 2019 obnovila. Vymenil sa aj postulátor, dnes je ním Peter Jurčaga.

Proces blahorečenia už postúpil z takzvanej diecéznej úrovne do rímskej. „Diecézna fáza procesu blahorečenia sa môže začať až po predbežnom súhlase Vatikánu a do rímskej fázy prechádza až po splnení všetkých úloh, ktoré príslušné právne normy vyžadujú od teologickej, právnickej a historickej komisie,“ vysvetľuje hovorca Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Martin Kramara.

„Rímska fáza sa začína až po skontrolovaní všetkých krokov, ktoré bolo potrebné vykonať na diecéznej úrovni.“

Kampaň za blahorečenie Vojtaššáka pritom pokračovala, aj keď bol proces pozastavený. Veriaci si dnes môžu kúpiť kalendáre s biskupom, propagačný film o ňom opakovane vysiela katolícka televízia a reportáž o zázrakoch, ktoré vraj Vojtaššák urobil, odvysielala nedávno vo svojom hlavnom spravodajstve na Jednotke aj verejnoprávna RTVS.

O biskupovej spolupráci s vojnovým režimom sa nepovedalo nič.
Propagačná kampaň pokračovala, aj keď bol proces pozastavený.
Propagačná kampaň pokračovala, aj keď bol proces pozastavený. (zdroj: Internet)

V posledných rokoch tiež o Vojtaššákovi vychádzali objemné knihy, ktoré ho vykresľujú v pozitívnom svetle. Väčšinu vydal Biskupský úrad v Spišskej Kapitule. Vojtaššákove zlyhania sa v týchto knihách relativizujú a banalizujú.

Na všetko sa nájde argument. Biskup vraj nebol šovinista, len roduverný Slovák. Nearizoval židovské majetky, chcel len zveľadiť chátrajúci majetok. Proti deportáciám nevystúpil, lebo si naivne myslel, že Židia idú „do nového domova“. A že „na práce“ berú aj novorodičky s dojčatami a nevládnych starcov nad hrobom? Biskup nechcel, aby sa trhali rodiny.

Alexandra Lörinca, ktorého biskup udal na zasadnutí Štátnej rady, spomenuli v knihe Pohľady na osobnosť biskupa Jána Vojtaššáka. Svojím „imprimatur“ ju v roku 2012 povolil vydať vtedajší spišský biskup Štefan Sečka. „Bol neznášanlivej, konfliktnej až agresívnej povahy,“ uvádza sa v knihe v svedectve muža, ktorý Lörinca vôbec nepoznal a osobne sa stretol iba s jeho synom.
z kázne postulátora Petra Jurčagu na webe Spišskej diecézy

V médiách, v rôznych filmových dokumentoch, ako aj v článkoch domácich či zahraničných novín je osoba biskupa Jána Vojtaššáka často vystavená jednostranným pohľadom, emotívnym súdom, polopravdivým až nepravdivým tendenčným vyjadreniam a svedectvám hlavne zo strany Židov.

O udaní Lörinca ani o novej zistenej arizácii majetkov v Betlanovciach sa nepíše ani v zborníku z konferencie o Vojtaššákovi, ktorá sa konala 14. a 15. novembra 2017 v Spišskej Kapitule. Osobne sa na ňu dostavil aj jeden z najvyšších cirkevných hodnostárov, kardinál Jozef Tomko. Počas homílie v spišskej katedrále sa kardinál venoval Vojtaššákovej pastoračnej činnosti a zhodnotil: „Biskup Ján Vojtaššák nechal po svojej smrti dobre vykonané dielo.“

Postulátora Petra Jurčagu sme sa spýtali, ako vníma konkrétne kontroverzné skutky biskupa Vojtaššáka. Obišiel ich a odpovedal len všeobecne.

„Všetky výhrady a obvinenia týkajúce sa jeho osoby boli objasnené a vyvrátené,“ povedal. „V spolupráci s komisiou historikov a nájdením nových archívnych dokumentov, objektívnym a komplexným spracovaním života a obdobia rokov 1939 až 1945 sme priniesli nový, objektívny a pravdivý pohľad na osobnosť Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka a dokázali tak dať relevantné odpovede na výhrady a námietky. Nevyhýbame sa rôznosti pohľadov, je prirodzená najmä vzhľadom na zložitú dobu, v ktorej žil. Nemala by sa však stať zámienkou na jednostranné interpretácie a útoky.“
Jednoducho povedané, klamal

Obvinenie z jednostrannosti použili slovenské cirkevné kruhy aj proti historikom, ktorí predložili fakty o zlyhaniach biskupa Vojtaššáka počas druhej svetovej vojny.

Najnovšie odmietli aj zistenia vatikánskeho historika Johana Ickxa. Protest, v ktorom odmietajú jeho závery, podpísali pomocný spišský biskup Ján Kuboš, nitriansky biskup Viliam Judák a gréckokatolícky arcibiskup Cyril Vasiľ.
Súvisiaci článok Žiadne vyvrcholenie snáh Slovákov, iba ďalšia hanba Čítajte

Ickx pôsobí ako riaditeľ historického archívu sekcie pre vzťahy so štátmi v Štátnom sekretariáte Svätej stolice. Začiatkom tohto roka mu vyšla kniha Pius XII. a Židia. Venuje sa v nej pápežovi aj duchovným, ktorí sa zaplietli s fašizmom, vrátane Vojtaššáka.

„Moja kniha je súborom príbehov podaných cez dokumenty historického archívu Štátneho sekretariátu,“ povedal pre SME Johan Ickx. „Čo sa týka toho, čo si myslela a hovorila Kancelária počas druhej svetovej vojny, kniha ponúka odpovede založené na dokumentoch.“

“

Čo Rím nevedel, bolo to, že týždeň pred napísaním žiadosti Vojtaššák post podpredsedu Štátnej rady s aroganciou a bez súhlasu Svätej stolice už prijal. ... Jednoducho povedané, klamal.„

vatikánsky historik Johan Ickx

Vatikán totiž minulý rok otvoril svoje archívy z čias holokaustu. Ickx v knihe cituje aj spomenutého diplomata Burzia, ktorý označil Vojtaššákov antisemitizmus za „nehanebný a do očí bijúci“. V rozhovore s iným kňazom nazval Vojtaššák podľa Ickxových zdrojov Židov „najhoršími nepriateľmi Slovenska“.

Ickx tiež zdôrazňuje, že Vatikán nesúhlasil, aby cirkevní hodnostári prijímali politické funkcie a že Vojtaššák napriek tomu prijal v auguste 1940 miesto podpredsedu Štátnej rady. Ickx ho označuje za sympatizanta nacistov a prevzatie úradu označuje za „bezprecedentný fakt“.

Podľa Ickxa navyše Vojtaššák prijal pozíciu bez súhlasu pápeža. „Čo Rím nevedel, bolo to, že týždeň pred napísaním žiadosti Vojtaššák tento post s aroganciou a bez súhlasu Svätej stolice už prijal. Jeho ,skromná žiadosť‘ pápežovi bola predložená po tom, čo už urobil svoje rozhodnutie. Jednoducho povedané, klamal.

Toto správanie možno interpretovať ako dobre uvážený pokus Vojtaššáka a jeho komplicov postaviť Vatikán k stene a získať písomný súhlas, ktorý by nacisti a fašisti určite považovali za trofej, ktorú by mohli využiť,“ píše Ickx.
Najprv arizátor, potom mučeník

Vojtaššákovi apologéti pri snahe o jeho blahorečenie hovoria o utrpení, ktoré musel zažiť. Predpokladom úspešného ukončenia procesu blahorečenia je totiž doložený zázrak alebo mučenícka smrť.

Komunisti Vojtaššákovi v roku 1951 uložili trest 24 rokov. Súčasťou eštebáckeho vyšetrovania, ktoré vykonštruovanému procesu predchádzalo, bol psychický teror a násilie. Súdili ho v procese proti cirkevným hodnostárom, paradoxne spolu s gréckokatolíckym biskupom Pavlom Gojdičom, ktorý za záchranu židovských životov dostal izraelské ocenenie Spravodlivý medzi národmi.
Súvisiaci článok Škodili národu? Ľudácke čistky neprežila Babička ani Robinson Čítajte

„Dôvodom blahorečenia Jána Vojtaššáka je obeť, ktorú priniesol ako mučeník počas vlády komunistickej strany, usilujúcej sa o likvidáciu cirkvi a náboženstva vôbec. Bol nespravodlivo uväznený, mučený, ponižovaný a odsúdený. Trpel jedenásť rokov vo väzeniach,“ vysvetlil hovorca KBS Kramara.

Historik Szabó však upozorňuje, že cirkev k Vojtaššákovi pristupuje nevyvážene. „Snahy o Vojtaššákovo blahorečenie jednostranne zdôrazňujú jeho rolu mučeníka komunistického režimu a prehliadajú, čiastočne až zamlčujú jeho politickú angažovanosť a ideologickú zaslepenosť vo vzťahu k autoritárskym a fašistickým režimom a hnutiam,“ tvrdí Szabó.

Na otázku, či Vojtaššákovo utrpenie prebije jeho činy za vojnového Slovenského štátu, antisemitizmus a arizácie, odpovedá hovorca KBS Kramara vyhýbavo: „Procesy blahorečenia veľkých svätcov boli vždy sprevádzané mnohými prekážkami, za všetky uveďme sv. Faustínu Kowalskú a sv. Pátra Pia z Pietrelčiny.“
Schopnosť reflexie

Snahy o blahorečenie takej kontroverznej postavy sa odohrávajú v čase, keď sa pápež František snaží otvárať nielen moderné témy ako ekologické hrozby a práva homosexuálov, ale hovorí aj o spoločenskej zodpovednosti cirkvi.
Súvisiaci článok Budeme mať ôsmy smrteľný hriech? Pápež ho nazval ekologický Čítajte

Teológ Miroslav Kocúr je presvedčený, že to vypovedá o nálade v slovenskej katolíckej cirkvi.

„Posolstvom je, že slovenská vetva rímskokatolíckej cirkvi ostáva mentálne, kultúrne aj teologicky vo svojom vysnívanom svete,“ tvrdí Kocúr. „Nevníma súvislosti, civilizačné zmeny a nemá schopnosť reflexie prijať zodpovednosť za tisovský režim ako inštitúcia. Nevníma morálnu dimenziu spoluzodpovednosti za pomýlenie kresťanskej verejnosti, namiesto pokory sa opäť snaží oprášiť klerikálny cirkevný triumfalizmus.“

Kocúr zároveň pripomína, že pri procese blahorečenia je potrebné, aby osobnosť kanonizovaného vzbudzovala rešpekt aj u širšej necirkevnej verejnosti.

„Nejde o to, cirkev poškodiť. Ale o to, aby sme sa niečo naučili. A aby sme na to nezabudli. A aby tu nepovstávali každých pätnásť rokov takéto vlny. V nádeji, že už sa zabudlo, že biskup Ján Vojtaššák bol najskôr arizátor a až potom väzeň komunistického režimu. Jedno i druhé je však súčasťou jeho príbehu,“ hovorí teológ.

„Pritom je tu veľa príbehov kňazov a biskupov či radových katolíkov, ktorí sa zachovali v tom období práve naopak, vzdorovali totalitám a pomáhali prenasledovaným.“
Duch hmotárstva vyhasil lásku k blížnemu

„Duch hmotárstva vyhasil v ľudských srdciach posledné iskričky lásky k blížnemu,“ povedal v roku 1921 biskup Vojtaššák.

O dvadsať rokov neskôr sa počas druhej svetovej vojny sám zúčastnil na arizáciách, teda štátom posvätenej krádeži židovského majetku, ktorý sa prideľoval po straníckej linke.

Vojtaššák pre Spišské biskupstvo arizoval Baldovské kúpele, ktoré predtým patrili Ladislavovi Friedovi. Upozornili na to aj historici Ivan Kamenec a Ján Hlavinka v publikácii Spory o biskupa Vojtaššáka.

„Slovutný pán predseda! Spišské biskupstvo chce arizovať t. zv. kúpele Baldovce,“ orodoval Vojtaššák u Augustína Morávka, ktorý riadil arizácie.

Biskup arizáciu opakovane urgoval, sám sa označoval ako arizátor. Svojvoľne znížil odhadnutú cenu, lebo kúpele boli podľa neho v zlom stave a odmietal doplatiť. „To mohol len Žid pre židovské deti z Pešti na letovisko došlé upotrebiť,“ napísal Vojtaššák 22. novembra 1942.

„Úloha Vojtaššáka ako spišského biskupa bola v celej arizácii kľúčová,“ konštatujú Kamenec a Hlavinka. „Vojtaššák nielenže bol iniciátorom arizácie tohto podniku, podpísal arizačnú žiadosť, ale do celého procesu aktívne a miestami až agresívne zasahoval.“

Na argument Vojtaššákových obhajcov, ktorí tvrdia, že biskup nearizoval, ale len prevzal a chcel zveľadiť zadlžený podnik, historici odpovedajú: „Fakt, že kúpele boli v zlom technickom stave a neboli rentabilné, nič nemení na skutočnosti, že boli predmetom arizácie, teda rasovo motivovanej majetkovej perzekúcie namierenej proti konkrétnej osobe. Kúpele totiž neboli arizované preto, že boli v zlom stave, ale preto, že patrili Ladislavovi Friedovi, ktorý bol židovského pôvodu.“

Spišské biskupstvo navyše arizovalo aj poľnohospodársky majetok. Zistila to nedávno historička Martina Fiamová. Išlo o domy, hospodárske budovy a liehovar v Betlanovciach.

Predsedu Štátneho pozemkového úradu, ktorý arizovanú pôdu prideľoval, oslovil Vojtaššák v januári 1942 a naliehal na urýchlenie rozhodnutia o pridelení zvyšku poľnohospodárskej nehnuteľnosti Žida Silbersteina. Od predsedu potom dostal vyrozumenie, že rozhodol v jeho prospech.

„Vojtaššák vedel o podstate arizácií,“ podotýka Fiamová. „Súhlas židovského majiteľa nehral úlohu.“

Čítajte viac: https://plus.sme.sk/c/22657670/cirkev-z ... statu.html

Ljudi jemu razumějut bez učenja. O jazyku, ktorému rozumejú všetci Slovania

Rozhovor s tvorcom medzislovančiny.

28. apr 2021 o 11:16 Ela Rybárová

Autor medzislovančiny Vojtěch Merunka (vpravo) s hviezdou filmu Pomaľované vtáča Harveym Keitelom. V oceňovanom filme režiséra Václava Marhoula sa hovorí aj spieva týmto vymysleným jazykom. (Zdroj: archív V. Merunku)
Písmo:A-|A+ 73 915

Moderný spoločný jazyk zrozumiteľný všetkým, ktorí ovládajú aspoň jeden slovanský jazyk, vytvoril zo staroslovienčiny ako sci-fi.

Český vysokoškolský učiteľ a programátor VOJTĚCH MERUNKA vidí potenciál pre svoju medzislovančinu v turistickom priemysle aj u malých národov.

Vďaka filmu Pomaľované vtáča, v ktorom sa hovorilo aj spievalo medzislovansky, narástol počet fanúšikov tohto jazyka na 25-tisíc.

Ako sa medzislovančina líši od esperanta, ktoré je tiež umelým jazykom?

Vi devas lerni por comprendi esperanton. V preklade, musíte sa učiť, aby ste rozumeli esperantu.

Ale našemu jezyku jest možno razuměti bez potrěby nikakogo prědhodnogo učenja. Ljudi jemu razumějut na 84 percent, kogda se v jezyku govori ili piše, obače oni sami neznajut medžuslovjansky govoriti, i jest to toliko pasivno razuměnje.

Vyzerá to celkom zrozumiteľne. Ako ste tento jazyk vytvárali tak, aby bol všetkým čo najzrozumiteľnejší?

Slovná zásoba je veľmi dôležitá. Treba sa v nej vystríhať takých slov, ktoré znejú rovnako, ale nemajú rovnaký význam. Keď hovoríte v chorvátčine "napravo", znamená to u nás "rovno". Alebo "otrok" je "dieťa".

Najväčší problém sme mali so slovami "voňať" a "páchnuť". Keď to v češtine a slovenčine vonia, je to super, a keď to páchne, tak to smrdí, ale v Rusku je to presne naopak. Keď má žena parfum, "krasivo páchnet", a keď niečo "voňať", tak to smrdí.

Bolo treba pohľadať neutrálne synonymum. Nemôžeme použiť slová "voňať" a "páchnuť", ale máme "smrděti", ktoré je všade rovnaké. Rovnako dôležitá je aj gramatika.

“

Keby sme sa, nedajbože, zjednotili pod Ruskom, na školskej besiedke by bol český kroj, možno aj gajdy, moje vnúčatá by vedeli zaspievať starú českú pieseň s ruským prízvukom a hovorili by len po rusky.„

Máme štatisticky namerané, že ak rozprávate ľubovoľným slovanským jazykom s gramatikou medzislovančiny, zrozumiteľnosť výrokov pre ľudí, ktorí hovoria iným slovanským jazykom, výrazne narastie.

Keď pridáte medzislovanskú slovnú zásobu, priemerná pasívna zrozumiteľnosť pri odbornom texte narastie na pekných 84 percent.

Ktoré národy si spomedzi Slovanov jazykovo najviac nerozumejú?

Bulhari a Poliaci. Bulharčina je najtvrdší jazyk, nie je ako Poliakom blízka ruština.

A ktoré slovanské jazyky sú si najbližšie?

Najbližšie sú si v bývalej Juhoslávii. Teraz tam majú štyri jazyky a je to v skutočnosti jeden. Chorvátsky, srbský, čiernohorský a bosniansky. Rozdiely sú na úrovni dialektu. Český a slovenský jazyk sú si tiež veľmi blízke.
Vojtěch Merunka (1967)

Pôsobí ako docent na Katedre informačného inžinierstva ekonomickej fakulty Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe.
Prednáša aj na Katedre softwarového inžinierstva jadrovej a fyzikálne inžinierskej fakulty ČVUT.
Špecializuje sa na objektovo orientované programovanie.
Je predsedom Slovanskej únie a autorom umelého jazyka novoslovienčina, z ktorého sa vyvinula dnešná medzislovančina.
Odborne spolupracoval na filme Václava Marhoula Pomaľované vtáča, ktorý bol v roku 2019 nominovaný na Oscara za najlepší cudzojazyčný film a využíva sa v ňom medzislovanský jazyk.

Prečo ste sa spolu s holandským kolegom rozhodli vytvoriť umelý jazyk, ktorý by bol zrozumiteľný pre všetkých Slovanov?

Začali sme nezávisle od seba. Ja mám rád jazyky, učil som sa esperanto, latinčinu, gréčtinu aj staroslovienčinu.

Časť mojej rodiny je z Bosny, stará mama sa zas narodila v Myjave na Slovensku.

Nie som profesionálny lingvista, no venujem sa softvéru, čo je veľmi príbuzné, je tam syntaktická analýza aj prekladače.

V roku 2011 som napísal knihu o novoslovienskom jazyku - v podstate to bola staroslovienčina, ale akoby sa od čias stredoveku dodnes vyvíjala a premenila sa - také sci-fi.

Napísal som túto učebnicu novoslovienskeho jazyka v novoslovienčine.

Potom sme sa skontaktovali s Holanďanom Janom van Steenbergenom, ktorého jazyk sa vtedy nazýval "slovianski". Bol to veľmi podobný jazyk, ale postavený na odlišnom princípe.

Ja som modernizoval korpus staroslovienčiny, kde je približne 6000 slov z 9. až 11. storočia. On urobil štatistický priemer dnešných slov zo všetkých slovanských jazykov. Zistili sme, že zhruba na 90 percent sú naše jazyky rovnaké.

Bola to náhoda?

Nie, je to prirodzené. Aj Cyril a Metod robili umelo jazyk, ktorý je dnes cirkevnou slovančinou.

Staroslovienčina bol univerzálny medzislovanský jazyk z 9. storočia, ktorý spojil všetky dialekty a bol v tom čase matematicky uprostred. Dnes je stred inde, jazyky sa posunuli a sú od seba vzdialenejšie, ale vieme, ako sa vyvíjali.

Našiel som rozdiel od starého stredu k novému, napísal som program a algoritmicky som urobil umelú trasformáciu tých 6000 starých slov a gramatiky.

Jan van Steenbergen zobral súčasné jazyky a urobil ich priemer a to je, samozrejme, veľmi podobné.

Čo hovoríte na pesničku Katky Knechtovej Muoj Bože, ktorú naspievala v staroslovienčine?

Páči sa mi, ale zdá sa mi, akoby to bolo posunuté k slovenčine. Sú tam napríklad "ruky" po slovensky, bez palatalizácie, teda zmäkčovania. V starom jazyku boli "rucě". Je to staroslovienčina, ale s dnešným slovenským prízvukom.

Hovorí sa, že kto hovorí jedným slovanským jazykom, poradí si aj v iných slovanských krajinách. Na čo teda potrebujú Slovania univerzálny slovanský jazyk?

Na základnej úrovni sa dorozumiete, môžete popíjať, spievať, spomínať na históriu, mytológiu. No keď už ste napríklad v galérii a potrebujete si prečítať niečo o vystavených obrazoch, na takú úroveň to nestačí.

Pokusy urobiť medzislovanský jazyk sú staré už od stredoveku. V podstate všetky princípy medzislovanského jazyka sú napísané od 19. storočia.

Pokusov bolo dohromady možno sedemdesiat. No neboli úspešné, pretože tie iniciatívy sa pozerali do minulosti - akí boli starí Slovania hrdinovia a ako statočne bojovali. To je mytológia. Prakticky to je na nič.

“

Niektorí ľudia veria, že Slovania boli už v dobe neandertálcov v praveku a dokážu sa o tom do krvi pohádať. Keď sa ich spýtate, či majú dôkaz, kričia na vás, že nemáte radi Slovanov a ste hlupák.„

Cyril a Metod sa orientovali do budúcnosti, ich vízia bola, aby Slovania boli na rovnako vysokej kultúrnej a civilizačnej úrovni ako napríklad Rimania či Arabi.

Niektorí ľudia veria, že Slovania boli už v dobe neandertálcov v praveku a dokážu sa o tom do krvi pohádať.

Keď sa ich spýtate, či majú dôkaz, kričia na vás, že nemáte radi Slovanov a ste hlupák. Takto sa to nedá.

Koľko slov majú všetci Slovania spoločných?

Tisícky. Historický korpus je 6000 slov a tie sa ešte ohýbajú. Spoločné sú napríklad slová žena, muž, voda, slnko, ja, ty, on, my, vy, pivo, piť, vidieť či abstraktné slová ako očividne.
Rekvizity v medzislovančine vo filme Pomaľované vtáča.
Rekvizity v medzislovančine vo filme Pomaľované vtáča. (zdroj: archív V. Merunku)

Prečo sa slovanským esperantom zrozumiteľným pre všetkých nestala ruština, ktorou hovorí najviac Slovanov?
Prvý dôvod je politický - lebo ich politici sa správali hrozne a Rusko bolo kultúrno-civilizačne mimo Európy.

Keby sme sa, nedajbože, zjednotili pod Ruskom, na školskej besiedke by bol český kroj, možno aj gajdy, moje vnúčatá by vedeli zaspievať starú českú pieseň s ruským prízvukom a hovorili by len po rusky.

Mám veľa ruských priateľov a pozerám ruskú televíziu a je hrozné, ako ich aj pri kauze výbuchu vo Vrběticiach manipulujú. Píšu, že Česi sú jazvečíci, malé psy, čo hryzú medveďa, a čo si to vôbec dovolili.

Je však dobré si pripomenúť, že to robí spoločenská vrstva, čo ovláda Rusko už stáročia, a rovnako hrubo ako k nám sa správa aj k vlastným ľuďom.

No a druhý dôvod je lingvistický. Ruský jazyk, žiaľ, nie je lingvisticky v strede, je na okraji, má ázijskú gramatiku a slová, ktoré ostatní Slovania bez výučby nepoznajú.

Napríklad nemôžete povedať "ja niečo mám" ako v iných slovanských jazykoch, treba to opísať bez slovesa formulkou "u mňa".

Medzislovančina je podľa vás druhý najviac používaný umelý jazyk na svete po esperante. Koľko má používateľov a kde má najviac fanúšikov?

Nedávno som to počítal a bolo to 25-tisíc - tých, ktorí ovládajú ten jazyk, napísali v ňom aspoň niekoľko slov na sociálne siete a pasívne ho konzumujú. Sú v komunitách na sociálnych sieťach Facebook, Discord a Vkontakte.

Dnes asi polovicu tvoria Rusi, čo kedysi nebolo, ich počet začal rásť až v poslednom čase. Predtým bolo veľa Poliakov, Čechov, Chorváti, Srbi, Bulhari. Rusi dorazili s oneskorením.

Super je, že väčšina z nich sú mladí ľudia, okolo 25 rokov. Tiež je skvelé, že sa túto iniciatívu ešte nikomu nepodarilo zmanipulovať, lebo aj také pokusy boli.

Na discorde vidím, že Poliaci, Ukrajinci a Rusi sa spoločne rozprávajú aj programujú spoločné projekty, čo je skvelé.
Súvisiaci článok Polyglotka: Naučte deti najťažšie jazyky, čo existujú Čítajte

Aké boli tie snahy o zneužitie medzislovančiny, o ktorých hovoríte?

Problém slovanského hnutia je, že je veľmi politické a možno aj archaické. Podľa mňa to však nie je správne.

Slovanská vzájomnosť v strednej Európe existovala a nebola organizovaná z Ruska. Prvý bulharský minister kultúry v roku 1858 bol Čech, Sarajevo postavil český architekt, slovinský architekt bol u Masaryka.

Nikdy to nebolo také politické, ako si to predstavujú niektorí ruskí úradníci. Nikto nikdy nechcel, aby sa Srbi, Chorváti či Bulhari počeštili alebo aby v Prahe bola skupina slovinských intelektuálov, ktorá by jej vládla.
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

No niektorí Rusi si myslia, že budú rozširovať svoju ruskú ríšu a ruský jazyk a kultúra sa budú šíriť po Európe. To nie je slovanská vzájomnosť.

Nemám problém s Rusmi, mám medzi nimi veľmi veľa spolupracovníkov. Ale slovanské organizácie po rozpade Sovietskeho zväzu vznikli často z radov starých komunistov, príslušníkov tajnej polície a dôstojníkov Sovietskej armády.

Od takých ľudí som si vypočul, že medzislovanský jazyk je nástrojom amerických židofašistov, ktorí chcú pokoriť Rus. Pre nich je medzislovančina rusofóbny projekt. Ale normálni Rusi jej drukujú, aj tí na akadémii vied.

Na čo by mala slúžiť medzislovančina?
Nikdy by som nechcel nahradiť nijaký národný jazyk, pretože každý z nich má svoju kultúrnu hodnotu, ktorú treba zachovať.

No napríklad by sa dala využiť v turistickom priemysle. Keď idú Slováci, Česi či Poliaci k moru do Chorvátska, často nevyužívajú kultúrne možnosti - galérie, múzeá, archeologické lokality, lebo nevedia dobre po anglicky.
Plagát v medzislovančine z filmu Pomaľované vtáča.
Plagát v medzislovančine z filmu Pomaľované vtáča. (zdroj: Alice Linhartová)

Textu v medzislovančine by turisti zo slovanských krajín mohli rozumieť bez väčších problémov.

Skúšali sme tiež vytvoriť leták v medzislovančine pre jeden hotel v Izraeli, kam chodí veľa turistov zo slovanských krajín.

Na jednoj stranici bylo napisano, kde jest restoran, kogda od ktoroj časiny do časiny jest jutrenica-oběd-večerja, kako jest možno dostati bezplatno ručniky na bazen, i tako dalje.

Vse bylo napisano v dvoch abecedah – latinici i kirilici.

Ljudi tomu dobro razuměli i nikto ne protestoval, že by tekst hotěl prěložiti do svojego jezyka.

Ako prekladáte v medzislovančine nové výrazy?

Napríklad Česi a Slováci majú "rúško", ale Poliaci a Rusi majú "vual" z francúzštiny a rúška im nič nehovoria.

Tak to v medzislovančine prekladáme ako "ustna maska": „Trěba jest nositi ustnu masku za vaše zdravje.“ Potom všetci rozumejú.

Niekedy nie je možné prekladať slová jedna k jednej, ale musí sa použiť viacero slov.

Ako sa stalo, že sa váš jazyk stal súčasťou filmu Pomaľované vtáča?

To bola veľká náhoda. Pán režisér Václav Marhoul dostal nápad, že je potrebné, aby sa v tom filme hovorilo nejakým neznámym jazykom, pretože v knihe sa píše, že ľudia na vidieku rozprávali špeciálnym nárečím.

Myslel si, že vytvorí niečo podobné, ako bola umelá karpatská reč vo filme Tajomný hrad v Karpatoch, ale povedal si, že sa nebude trápiť a pozrie sa, či už taký jazyk existuje. Na internete našiel moju knihu o novosloviančine.

Od roku 2012 do roku 2019 som prekladal všetky dialógy. Preložil som niekoľko sto stránok scenára a on si z toho potom vyberal.

Vyrobili sme aj kulisy, kaviareň a novinový stánok. Noviny a nápisy na obchodoch sú medzislovansky. Pre film sme vyrábali aj pieseň v medzislovančine pre opitých partizánov.

Páči sa mi, že film je alternatívnou realitou druhej svetovej vojny. Keby bol po poľsky, niektorí zaujatí ľudia by mohli povedať, že "to bolo len v Poľsku, ale u nás to bolo inak".

No my sme vyrobili alternatívnu krajinu, ktorá pasuje na polovicu Európy. Bolo to nikde a zároveň všade.

Ako rozšíreniu medzislovančiny pomohlo to, že sa objavila vo filme?

Veľmi nám to pomohlo, ale nie je to jazyk, ktorý sme urobili pre film. Vďaka filmu a medializácii sme sa z 5000 fanúšikov dostali na 25-tisíc. Pomohlo to aj k registrácii medzislovančiny v databáze etnických jazykov Glottolog.
Súvisiaci článok Filmový architekt: V Košiciach chceli veriaci lynčovať herečku zo seriálu Sex v meste Čítajte

To je prvý krok, aby sme získali medzinárodný štandard ISO. Keď ho získame, všetky počítačové programy bude možné lokalizovať do nášho jazyka.

Programátori medzi nami by napríklad mohli lokalizovať softvér programu Microsoft Word do medzislovančiny.

Na juhu sú malé národy, napríklad Čiernohorci, ktorí nemajú kapacitu, aby preložili všetky programy do svojho jazyka, a hrdosť im nedovolí využívať chorvátsky alebo srbský softvér, takže majú radšej anglické verzie. Medzislovančinu by isto radi využili.

Čítajte viac: https://plus.sme.sk/c/22647409/vojtech- ... hadat.html

Brázdová: Mala som od trénerov ponuky na dovolenky, ktoré by sa napísali ako sústredenie

Peňazí je dosť
Analýza výdavkov
Kovács porušuje zákon
Rozhovor s karatistkou
Rozhovor s kontrolórkou

Karatistka odmietla účasť v top tíme.

29. apr 2021 o 23:42 Viktor Kiššimon

Ema Brázdová bola úspešná karatistka.
Ema Brázdová bola úspešná karatistka. (Zdroj: Foto - halfpoint)
Písmo:A-|A+ 14 0

EMA BRÁZDOVÁ je dvojnásobnou majsterkou Európy kadetiek, junioriek i do 21 rokov v karate kata. Niekoľko rokov bola členkou top tímu slovenských športovcov. Už nie je. Z vlastnej vôle. Študentke geológie prekážal skostnatený systém.

Aké dôvody vás viedli k dobrovoľnému odchodu z top tímu?
Súvisiaci článok Elitní športovci majú stále viac peňazí. Mnohí ich míňajú aj podozrivo Čítajte

Vedela som, že všetky financie, ktoré by mi na základe tabuliek patrili, by som efektívne nevyužila. Iste, takmer sedemnásťtisíc eur sa hodí, ale osobnostne som sa s tým nestotožnila.

Vedela som totiž, že počas korony nebudem kariéru rozvíjať a navyše som už plánovala skončiť. Pre toto všetko by mi prišlo hlúpe míňať tie peniaze, hoci som na ne mala nárok.

A keďže z tej sumy by išla časť mojim trénerom, nastali aj osobné nezhody. Hnevali sa, že som im stopla ich príjem.

Ovplyvnilo vaše rozhodnutie aj to, že karate po olympiáde v Tokiu vypadne z programu?

Oveľa väčší vplyv malo skôr fungovanie Slovenského zväzu karate. Pochopila som, že mladí ľudia nemajú šancu ovplyvniť fungovanie v ňom.

Osem rokov som chodila na rôzne sústredenia, stále tam boli a sú rovnakí ľudia, ktorí nás nič nové nenaučili, nikdy neprišli s ničím novým. Odmietali sa vzdelávať.

Ak niekto z mladých navrhol zmenu, okamžite ju odmietli s tým, že nemá dosť skúseností. A, nedajbože, aby to navyše bola žena. Človek potom pochopí, že je to skostnatená štruktúra bez akýchkoľvek ambícií, ktorá medzi seba nikoho nového nepustí.

A ak áno, tak sa musí prispôsobiť.

Mali ste v minulých rokoch vypracovaný harmonogram športovej prípravy a vedeli ste dopredu, koľko financií na čo potrebujete?

Ak by mi niekto stanovil výkonnostné ciele a chcel by odo mňa zoznam vecí, ktoré na to potrebujem, tak by som sa k tomu postavila úplne inak. Ale na zväze nám len prízvukovali, že musíme minúť celú sumu, lebo inak by sme na ďalšiu sezónu dostali menej.

Tak sme teda do harmonogramu nahádzali takmer všetky súťaže a na väčšine som sa aj zúčastnila. Ale bolo to na úkor zlepšovania sa, pretože na súťažiach sa nedá plnohodnotne trénovať.

Čiže suma, ktorú ste dostávali, bola oveľa vyššia, ako ste reálne potrebovali, alebo ste mali len nevhodne spravený plán prípravy?

“

Niektorí tie dovolenky kamuflujú sústredeniami, lebo jednoducho si ich nemajú z čoho zaplatiť. Nemyslím si, že je to chyba top tímu, ale celého systému.„

Ema Brázdová

Na toto nie je jednoduchá odpoveď, pretože zmluva, ktorú podpíšete, vám neumožňuje úplne flexibilne reagovať na vaše aktuálne potreby. Napríklad zaradiť uprostred sezóny do plánu nového trénera či tréningového partnera.

Vybavovanie sústredenia v Japonsku je tiež veľmi komplikované, a tak je oveľa jednoduchšie zviezť sa na sústredenie s celým tímom. Alebo vyúčtovať si nákup nejakých vecí.

Boli ste nútená dávať si do vyúčtovaní veci, ktoré ste tam nechceli mať?

Nemyslím si, že som bola nútená. Ale keď som rozpočet poddimenzovala, tak mi doň doplnili nejaké súťaže navyše s tým, že príprava sa zmenila a financie sa dajú použiť na niečo iné.

Harmonogram športovej prípravy sa totiž pripravuje na začiatku roka a je prirodzené, že sa z rôznych dôvodov počas sezóny zmení.

U mnohých karatistov sa z vyúčtovaní nedajú zistiť konkrétne veci. Kde trénujú a komu za to platia. Vy ste komu platili za telocvičňu či priestor na prípravu?

Viem, že aj tieto veci sa u nás riešili, ale nebol to môj problém. Ja som mala trénerku, ktorá mala telocvičňu, aj ja som mala doma telocvičňu a škola mi ju tiež poskytla zadarmo.

Čo bola teda najväčšia položka z vašej prípravy?

Asi výdavky na účasť na súťažiach. Ale viem, že boli ľudia, ktorí si nakupovali veľmi veľa oblečenia alebo výživových doplnkov, ktoré reálne nepotrebovali.

Niektorí športovci chodia na dovolenky, ktoré označia za sústredenie. Vám niečo také nenapadlo?

Nie, pretože som mala dosť nabitý program. Ale mala som od trénerov ponuky, aby sme išli niekam na dovolenku, ktorú by sme vyúčtovali ako sústredenie.

Avšak tým, že som s nimi úplne nevychádzala, tak som tieto ponuky nevyužila. Ale určite sa tam diali takéto veci.

Koľko z vyúčtovaní športovcov je podľa vás urobených správne?

Všetky vyúčtovania sú určite urobené správne. Ale či boli všetky financie minuté účelne a efektívne, o tom mám pochybnosti. Záleží to na konkrétnom športovcovi.

Medzi nami boli asi tri kategórie ľudí. Takí, ktorí boli pre karate naozaj zapálení a okrem peňazí od štátu doň dávali aj množstvo vlastných.

Potom takí ako napríklad ja, že som dopredu vedela, že o päť rokov chcem byť niekde inde a s vrcholovým športom som nespájala budúcnosť a snažila som sa tie prostriedky nejako využiť.

A ešte sú takí, ktorí na celom systéme už roky parazitujú.

Aké máte výhrady k fungovaniu top tímu?
Súvisiaci článok Šéf boxerov porušuje zákon o športe. Ministerstvo to nezaujíma Čítajte

Top tím je skvelý, pretože výrazne športovca podporuje v jeho príprave. Lenže množstvo športovcov nemá zamestnanie. A to je väčšinou problém, prečo pri prechode z juniorskej kategórie medzi dospelých skončia s vrcholovým športom.

Ani ja som nebola zamestnaná v Národnom športovom centre ani v Dukle. Máme síce dosť peňazí na prípravu, ale nemám na pokrytie základných životných potrieb. Môžem ísť na dvojtýždňové sústredenie, ale nemám z čoho zaplatiť nájomné.

Preto podľa mňa niektorí tie dovolenky kamuflujú sústredeniami, lebo jednoducho si ich nemajú z čoho zaplatiť. Nemyslím si, že je to chyba top tímu, ale celého systému.

Je to problém mnohých mladých športovcov, ale aj trénerov, z ktorých mnohí nemajú stálu dobrú prácu. Preto sa dejú nezmyselné nákupy výživových produktov, ktoré športovec nepotrebuje, ale hneď ich predá ďalej a utŕžené peniaze použije na svoje základné potreby.

Ste sklamaná z toho, ako to v top tíme fungovalo?

Nie je to sklamanie, som vyrovnaná s tým, ako to v mojom prípade dopadlo. Ale isteže by som bola radšej, keby systém fungoval spravodlivo a všetci by sme boli šťastní.

Projekt je financovaný z Fondu investigatívnej žurnalistiky.

Čítajte viac: https://plus.sme.sk/c/22647718/rozhovor ... dovou.html

Tajný recept na liečbu besnoty od liečiteľov z Liptova chceli viacerí odkúpiť

Allmanovci si boli svojím liekom istí.

2. apr 2021 o 20:08 Ela Rybárová

Stredoveká drevorytina od neznámeho autora zobrazuje besného psa.
Stredoveká drevorytina od neznámeho autora zobrazuje besného psa. (Zdroj: Wikimedia)
Písmo:A-|A+ 11 59

Nebezpečné ochorenie po pohryzení besným zvieraťom bolo stáročia obávané a viedlo k množstvu úmrtí.

Nádej na vyliečenie z besnoty mnohí na našom území videli v bylinkových odvaroch liečiteľov Allmanovcov zo sv. Anny v Liptovskej župe.

O ich prípade napísala historička medicíny Anna Falisová v záverečnej kapitole knihy Šarlatáni, ktorá nedávno na Slovensku vyšla.

Rodinný recept na liečenie sa u Allmanovcov dedil z generácie na generáciu a prísne si ho strážili. Za svoje služby si nepýtali finančnú odmenu.

Napriek možnostiam očkovania proti besnote úrady Allmanovcom liečenie ani začiatkom 20. storočia nezakazovali, čomu napomohli priaznivé posudky miestnych lekárov a široká podpora obyvateľov.
Súvisiaci článok Historička: Od liečenia k obvineniu z bosoráctva bola veľmi krátka trasa Čítajte

V prvorepublikovom Československu však už bola k dispozícii liečba besnoty v Pasteurovom ústave v Prahe a aj Allmanovci sa pokúsili o uznanie svojich metód. Podľa dobových lekárov nebol známy prípad úmrtia po liečbe u Allmanovcov.
Odkupovanie tajností

Profesor I. Honla z Prahy upozorňoval župného lekára Ivana Stodolu, aby sa úrady pokúsili odkúpiť ich recept.

„Ľud náš schováva mnoho tajností, z ktorých by medicína osoh mať mohla. (...) Martin Kukučín už pred tridsať rokmi zaujímal sa o vec, a chodil do Sv. Anne, aby tajnosť odkúpil, a spoločne sanatórium založili. Vtedy údajne tiež už skoro tajnosť odpredatá bola, no Kukučín odcestoval a vec zaspala,“ cituje ho v knihe Falisová.

Pokusy na psoch uhryznutých besnými jedincami v štátnom diagnostickom veterinárnom ústave v roku 1924 však nepreukázali účinnosť metód Allmanovcov.

“

Priali by si, aby ich liek prevzal náš štát. Teraz už cítiac sa zahanbení a potupení odhodlaní sú na všetko.„

M. Lacková, predsedníčka Československého Červeného kríža

Liptovskí liečitelia narezávali rany a vymývali ich asi hodinu bylinným odvarom.

Psy zároveň dostávali aj pár lyžíc odvaru a bylinkové tabletky.

Kým jeden z pokusných psov prežil, druhý na druhý deň zdochol. Rovnako to bolo aj v kontrolnej skupine, kde psy liečbu nedostali. Podľa všetkého psy, ktoré prežili, sa besnotou nenakazili.

Odvaru Allmanovcov kontrolóri prisúdili len účinok ako bežnej dezinfekcii a odporučili zakázať im liečenie besnoty, lebo ich metódy môžu podporovať šírenie choroby. Liečitelia teda dostali oficiálny zákaz.
Vlastný život ako dôkaz

Allmanovci však boli o svojej metóde presvedčení a pokračovali v liečení napriek zákazu, čo riešil aj súd.

V roku 1928 v ich mene požiadala o opätovné overenie ich metód predsedníčka Československého Červeného kríža v Liptovskom Mikuláši M. Lacková.

„Priali by si, aby ich liek prevzal náš štát. Teraz už cítiac sa zahanbení a potupení odhodlaní sú na všetko. Žiadajú, aby sa próby smeli previesť ešte raz, ale na nich. Zaštepiť ich besnotou. Iné ako svoj život na dôkaz dať nemôžu,“ písala Lacková. Ak by im to štát neumožnil, tvrdili, že liek ponúknu v Nemecku.
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

V tom istom roku vznikol Pasteurov ústav v Košiciach, čo výrazne pomohlo v prevencii besnoty na Slovensku. O Allmanovcoch podľa Falisovej nemáme ďalšie správy, no zrejme pod hrozbou pokút už v liečení nepokračovali.

Čítajte viac: https://plus.sme.sk/c/22615481/liecitel ... snote.html

Správy o veľkej rebélii v Amerike zaujímali aj Slovákov

Uhorskí veteráni slovenského pôvodu bojovali v armáde Severu proti Juhu

9. apr 2021 o 15:16 Juraj Červenka

O americkej občianskej vojne dramaticky písali v bratislavských i svetových novinách. Bodákový útok, tak ako ho vnímali čitatelia newyorského magazínu Harper´s Weekly. (Zdroj: wikipedia)
Písmo:A-|A+ 0 2

Pre obyvateľa strednej Európy, žijúceho v srdci skostnateného a stavovskými zásadami riadeného habsburského impéria, to boli fascinujúce novinky.

Mal ešte v živej pamäti revolučné udalosti z rokov 1848 a 1849, preto zvesti z ďalekého zámoria, kde vojaci prezidenta Lincolna bojovali proti južanským "rebelom a otrokárom", vnímal ako ďalší zápas za lepší svet.

Tento boj zvádzali nielen americkí starousadlíci, ale aj emigranti z rôznych kútov starého kontinentu. V armáde Severu slúžili viacerí vojaci narodení "pod Tatrami", a to vo všetkých jej zložkách – pechote, jazde aj v delostrelectve.
Gabriel Korponay narodený v Chyme pri Košiciach prevzal v apríli 1862 velenie nad 28. peším plukom z Pennsylvánie.
Vďaka novinárom a fotografom spoznával celý svet hrôzy totálnej vojny, k známym záberom patrí i fotografia padlého južanského vojaka na jar 1865 pri Petersburgu.
Eugen Kozlay to na konci vojny dotiahol až na brigádneho generála, patril k dôstojníkom slovenského pôvodu.
Americká občianska vojna a Slovensko (5 fotografií)

Občianskej vojne v USA, ktorá vypukla pred 160 rokmi 12. apríla 1861, sa podrobne venovala i tlač v Uhorsku vrátane novín vychádzajúcich na území súčasného Slovenska.
Krvavá bitka pri Cross Keys

Na jar 1862, keď vojna zúrila už približne rok, operoval v Shenandoahskom údolí, medzi zalesnenými kopcami na pomedzí štátov Virgínia a Západná Virgínia, legendárny južanský generál Thomas J. Jackson. Pre svoju nepoddajnosť mal prezývku Kamenná stena.

K ťaženiu Jacksonovej "pešej kavalérie" patrila i krvavá bitka pri Cross Keys, preživší tohto masakru spomínali množstvo roztrhaných ľudských aj konských tiel, roztrúsených po bojisku.

Jedným z peších plukov federálnej armády nasadených pri Cross Keys bol i 45. newyorský – do veliteľského štábu tejto jednotky patril aj major Karol Šemšei, šľachtic zo šarišských Kračúnoviec.

Šemšei mal nepochybne povahu dobrodruha, počas revolúcie sa pridal ku košickým honvédom, po jej potlačení emigroval do USA. Napriek aristokratickému pôvodu sa spočiatku živil pomocnými prácami, neskôr pričuchol k fotografickému remeslu.

Po vypuknutí občianskej vojny napokon dobrovoľne vstúpil do armády. Rodák z východného Slovenska však slúžil pri svojom pluku iba do polovice júna 1862, ozbrojený spor Juhu a Severu pritom trval ešte takmer tri roky.

Zo služby bol zrejme prepustený pre chorobu, zranenie či inú ujmu spôsobenú bojmi pri Cross Keys. Navyše, ako prezrádzajú historické pramene, po vojne žiadal o penziu pre invalidov.
Súvisiaci článok Z Turca až do vojny za americkú nezávislosť po boku Georgea Washingtona Čítajte

No aj ďalší významný dôstojník bojujúci pri Cross Keys mal slovenské korene – plukovník Eugen Kozlay z 54. newyorského, takisto veterán uhorskej revolúcie a neskorší americký brigádny generál.

"Vošli sme do lesa, rady rozvinuli do bojovej línie a spustili tvrdú paľbu na blížiaceho sa nepriateľa. Streľba spôsobila medzi nepriateľmi veľký zmätok, svoj zámer prepadnúť nás vzdali a začali utekať pred naším postupom. Unikali na opačnú stranu otvoreného poľa," písal Kozlay vo svojej obšírnej správe a dodal, že jeho chlapi spôsobili južanom ťažké straty na životoch.

Hoci sa narodil v dnešnom Maďarsku, v osobných písomnostiach Eugena Kozlaya sa nachádzala i po slovensky písaná poézia.

A do tretice – pri Cross Keys bránil Úniu, teda Sever, i 8. newyorský peší pluk, k jeho dôstojníkom zase patril kapitán Frederik Werther, údajne "rodený Slovák, pravdu milujúci muž".

Bitku pri Cross Keys 8. júna 1862 napokon vyhrali južania, severania stratili takmer 700 vojakov.
Vojaci z Uhorska

O niekoľko mesiacov uverejnili noviny Pressburger Zeitung pozoruhodný zoznam vojakov z Uhorska, ktorí bojovali vo vojne Severu proti Juhu vrátane bitky pri Cross Keys. Nechýbali v ňom mená už spomenutých dôstojníkov, čitatelia z dnešnej Bratislavy však spoznávali i ďalšie postavy.

Na základe podrobnejšieho výskumu amerických dobových prameňov dnes už vieme, že to boli dôstojníci s veľmi zaujímavými životnými osudmi.

Patril k nim napr. plukovník Gabriel Korponay, rodák z Chymu pri Košiciach, predtým známy tanečník polky, diplomat, veliteľ jazdy počas americko-mexickej vojny a bojov s Indiánmi.

Ten Gabriel Korponay, ktorému New York Times venovali rozsiahly oslavný článok, keď ešte koncom roka 1861 odvrátil delostrelecký útok južanov na vojenský tábor pri Point of Rocks v pohraničí Marylandu. Sám Korponay vtedy unikol smrti iba o vlások.

Alebo kapitán Anton Gerster z Košíc, najprv veliteľ ženijnej roty a neskôr skúsený a žiadaný inšpektor vojenských pevností. Čitatelia z Prešporka sa dozvedali i ďalšie fakty, pri Cross Keys padol aj mladý kapitán Mikuláš Dunka z Marmarošskej župy.
Veľký útok južaniek

Americkú občiansku vojnu historici často pokladajú za prvú modernú vojnu v dejinách – presun vojakov či zbraní prebiehal do veľkej miery po železnici, obe strany použili viaceré technické novinky, napr. pozorovacie balóny, telegrafnú sieť, míny či rôzne ťažké delá.

Navyše kľúčové udalosti a boje pozorne sledovali médiá, z čias vojny Severu proti Juhu pochádza veľké množstvo fotografií. I preto správy z nepokojného Nového sveta, občas reálne vyhodnotené, inokedy nadnesené a nesprávne pochopené, neustále prúdili aj do Európy.

Už samotný začiatok vojny, teda južanský útok na pevnosť Fort Sumter v Charlestonskom zálive, vnímali európske médiá ako napínavú drámu. Aj denník Pressburger Zeitung informoval o prvých ranných výstreloch 12. apríla 1861 i následnej kapitulácii majora Andersona.

Vo Viedni vydávané Slovenské noviny neskôr dali na známosť, že "o posledných udalostiach na bojisku amerikánskom už podrobnejšie správy došli". A boli písané naozaj pútavo.
Súvisiaci článok Fantastické príbehy o čiernych vojakoch Konfederácie sú stále živé Čítajte

Čitateľ si mohol predstaviť, ako sa "staručký, už 80 rokov počítajúci generalissimus Scott vezie na zvláštne ustrojenom kočiari" za svojimi vojakmi, pochodujúcimi potrestať odbojných rebelov.

"Odpoludnia dorazil predvoj unionistov k potoku Bull Run, pri ktorom odbojníci v krovinách ukryté batérie mali a vojsko unionistov hneď po príchode krutým ohňom tej delostreľby uvítali," pokračovala napínavo komponovaná správa, ktorá opisovala počiatočné potýčky i následnú bitku z 21. júla 1861, nečakané víťazstvo južanov a "divoký útek severanov na všetky strany".

Ako občianska vojna pokračovala, čoraz viac sa prejavovala materiálna i ľudská prevaha Únie a južanská Konfederácia sa nachádzala v čoraz zložitejšej situácii. Ani tieto aspekty najväčšieho konfliktu v dejinách amerického národa neunikli pozornosti slovenských žurnalistov.

Napr. Pešťbudínske vedomosti v máji 1863 písali o nebývalom "veľkom útoku" asi 3000 južanských žien, tie sa vyzbrojené palicami a kameňmi vlámali do skladov v Richmonde a rabovali jedlo i ošatenie. Chlebové nepokoje – tak neskôr nazvali ťažké časy v Richmonde americkí historici.
Démonizovaný prezident

Keď znova Pešťbudínske vedomosti v októbri 1864 opisovali masívne dezercie v armáde "odštiepencov", na konci článku autor poznamenal, že "dá Boh, onedlho i v tých ďalekých nám krajoch sláviť bude úplné víťazstvo, právo, pravda, spravodlivosť a nadovšetko zásady ľudskosti, ktoré protivia sa hanebnému otroctvu".

Sympatie Európanov patrili väčšinou Severu, azda najviac emócií vyvolával u konzumentov vtedajších novín konfederačný prezident Jefferson Davis. Tento bývalý senátor z Mississippi sa stal motívom rôznych dohadov, ba až démonizovania. Ako záhadný vodca záhadného štátu so záhadnými princípmi.

Slovenské noviny uverejnili v septembri 1861 správu o neoverených zvestiach, že "vodca odštiepencov" Davis veľmi nebezpečne ochorel, ba možno i zomrel. Pešťbudínske vedomosti zase písali, že Davis sa podľa niektorých správ pomiatol.

Občianska vojna v USA sa skončila na jar 1865, konflikt v obmedzenej miere doznieval až do leta. Niektorí uhorskí veteráni bratovražedného amerického konfliktu sa postupne vrátili do vlasti, iní, ako napr. nitriansky šľachtic Teodor Majténi či lekár Bernard Šimík, v Novom svete zostali a našli v americkej armáde ďalšie uplatnenie. No kým v USA po páde Juhu zápasili najmä s rozdelením spoločnosti spôsobeným štvorročným zabíjaním, do vojnového kolotoča sa čoskoro, cez prusko-rakúsku vojnu, dostalo územie Slovenska.

Čítajte viac: https://plus.sme.sk/c/22632787/slovensk ... beliu.html

19. mája 2021 18:01
Bratislava
Izraelsko-palestínsky konflikt
Bratislavské Staré Mesto vyvesilo izraelskú vlajku, o pár hodín pod ňou stáli mladíci s palestínskou
Lucia OsvaldováLucia Osvaldová
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ozbrojený izraelsko-palestínsky konflikt v symbolickej rovine dorazil aj do Bratislavy. V čase, keď Izrael čelí viac ako týždeň raketovému ostreľovaniu civilného obyvateľstva militantnými teroristickými organizáciami z územia Gazy a civilné obyvateľstvo na druhej strane trpí pri útokoch izraelskej armády, sa radnica Starého Mesta rozhodla vyjadriť, ako tento konflikt vníma. Spravila tak vyvesením izraelskej zástavy na sídle úradu.

„Považovali sme za potrebné vyjadriť podporu izraelskému ľudu a som rada, že tento zámer schválilo aj zastupiteľstvo,“ vysvetlila vyvesenie vlajky starostka Starého Mesta Zuzana Aufrichtová (OKS).
O čo ide

Priklonenie sa k jednej strane v komplikovanom a dlhoročnom konflikte vyvoláva silné reakcie. Deje sa to na celom svete či už pri vyvesovaní vlajok, alebo na sociálnych sieťach, kde ľudia vyjadrujú svoj postoj odznakmi.

Len pár hodín po vyvesení izraelskej vlajky stáli pred miestnym úradom Staré Mesto mladíci s palestínskou vlajkou.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Zjednodušene – konflikt o to, kto je na sporných územiach doma, prebieha medzi Palestínčanmi a Židmi už sto rokov. Územia v Gaze spravujú Palestínčania a ovláda ich militantné hnutie Hamas. Spor sa celé roky vedie o množstvo otázok – či má Palestína vzniknúť ako samostatný štát, či budovať židovské osady, a sprevádzajú ho vlny bojov a teroristických útokov.

Podľa aktuálnych správ zahynulo počas najnovšieho konfliktu v Gaze najmenej 219 ľudí vrátane takmer 100 žien a detí. Medzi mŕtvymi je podľa údajov z Izraela 150 vojakov. Po zásahoch rakiet zomrelo v Izraeli 12 ľudí vrátane dvoch detí.

Doterajšie pokusy o vyrokovanie prímeria medzi Izraelom a hnutím Hamas, ktorý po nepokojoch v Jeruzaleme začal ostreľovať izraelské mestá raketami, zlyhali.
Dostál: Pravda v tomto prípade nie je uprostred

Návrh na vyjadrenie podpory Izraelu na bratislavskej staromestskej radnici podal poslanec Národnej rady aj Starého Mesta a predseda OKS Ondrej Dostál. Vyvesenie izraelskej vlajky na miestny úrad je podľa neho vyjadrením podpory ľudu Izraela, ktorý čelí teroristickým útokom zo strany hnutia Hamas.

„Vnímam, pochopiteľne, aj obete na strane palestínskych civilistov, aj za ne však nesú zodpovednosť teroristi z Hamasu. Hamas vypúšťa tisíce rakiet s cieľom vraždiť izraelských civilistov. To, že izraelských obetí nie je oveľa viac, je len zásluhou účinného obranného systému Iron Dome,“ vysvetľuje Dostál. Izrael sa podľa neho bráni a odpovedá na útoky.
Staromestská radnica. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Je mi ľúto civilných obetí na oboch stranách a nechcem to zľahčovať. Uvedomujem si, že dlhé desaťročia trvajúci izraelsko-palestínsky konflikt nie je čiernobiely, ale v tomto prípade neplatí, že pravda je niekde uprostred. Zodpovednosť za civilné obete je na strane teroristického hnutia Hamas,“ hovorí Dostál s tým, že primeranejšie sa mu zdá vyjadriť postoj vyvesením izraelskej vlajky.

Dostál verí, že násilie na Blízkom východe čo najskôr skončí a znepriatelené strany sa dohodnú na mieri: „Ale cestou k mieru nie je relativizácia zodpovednosti za násilie. Terorizmus nemožno ničím ospravedlniť. To, že nejaká téma rozdeľuje spoločnosť, neznamená, že sa k nej nie je možné vyjadrovať,“ dodal.
Izraelský hasič beží vedľa auta, ktoré zasiahla raketa z Pásma Gazy. Foto – TASR/AP
Mier symbolizujú obe vlajky

V staromestskom zastupiteľstve za Dostálov návrh hlasovalo 13 zo 16 prítomných poslancov, traja miestni poslanci sa zdržali – Adam Berka (ex Team Vallo), Damas Gruska (Team Vallo) a Ivan Bútora (Team Vallo).

Gruska aj Berka v diskusii navrhovali, aby na úrade vyvesili obe vlajky na znak mieru. „Nemyslím, si, že by bolo šťastné postaviť sa v tejto chvíli na jednu stranu,“ namietal Gruska a navrhoval prijať stanovisko vyzývajúce na mier alebo vyvesenie oboch vlajok na znak mieru.

Podobne reagoval aj poslanec Berka: „Symbolom viery v mier, spoluprácu a zmierenie na oboch stranách by malo byť vyvesenie oboch zástav, Izraela aj Palestíny vedľa seba.“ Súčasnú agresiu Palestíny voči Izraelu považuje za neodškriepiteľnú, dodáva však, že na konflikt sa treba pozerať v historickom kontexte, keďže ide o dlhodobý konflikt, ktorý mal mnoho fáz mieru, aj vojny.



„Nikto z nás si netrúfa tvrdiť, aký má byť recept na mierové vyriešenie dlhotrvajúceho konfliktu medzi Izraelským štátom a palestínskym obyvateľstvom, no je neodškriepiteľným faktom, že na oboch stranách múru sa nachádzajú ľudia, ktorí z dôvodu desiatky rokov trvajúceho konfliktu trpia a zomierajú. Izraelčania aj Palestínčania. Akty násilia a agresie majú, žiaľ, na konte oba tábory,“ dodáva Berka.

Nerozdelí vyvesenie len izraelskej vlajky v tomto konflikte spoločnosť?

„Každá kultúrno-spoločenská alebo ľudsko-právna téma môže rozdeľovať spoločnosť – o to viac to platí pri zahraničnopolitických témach. V tomto prípade sa však stotožňujeme s uznesením zastupiteľstva. Veríme, že násilie čo najskôr skončí, a želáme Izraelčanom aj Palestínčanom mierovú budúcnosť,“ reaguje na otázku starostka Zuzana Aufrichtová.

Denník N oslovil bratislavský magistrát, ako vníma aktivitu staromestskej radnice a či tiež neplánuje vyjadriť svoj postoj vyvesením vlajky na budovu magistrátu. Vedenie mesta sa rozhodlo túto aktivitu Starého Mesta nechať bez komentára.
Izraelský protiraketový systém Železná kopula zachytáva rakety Hamasu z Pásma Gazy. Foto – TASR/AP
Korčok: Civilné obete sú na oboch stranách

O situácii na Blízkom východe hovoril v stredu aj minister zahraničných vecí Ivan Korčok (SaS). Slovenská diplomacia sa podľa neho stotožňuje s tým, aby okamžite došlo k zastaveniu paľby a pristúpilo sa k prímeriu.

„Uznávame právo Izraela na sebaobranu, považujeme za absolútne neakceptovateľné to, že Izrael ako nám blízka krajina, je vystavená útokom teroristickej organizácie Hamas a ďalších militantných skupín, predovšetkým z Gazy,“ povedal minister a vyjadril úprimnú sústrasť a súcit s obeťami nevinných civilistov, ktorí sú na oboch stranách.

„Ľudský život a život civilistov je rovnaký všade na svete, platí to aj o Izraeli, Palestíne aj Pásme Gazy,“ dodal Korčok.
Vlajka veje aj v Česku

Bratislavské Staré Mesto nie je jediná samospráva, kde veje na znak podpory izraelská vlajka. V susednom Česku vyvesili izraelskú vlajku už minulý týždeň na Pražskom hrade, úrade vlády aj na niekoľkých radniciach. Najmä v prípade prezidenta Miloša Zemana to neprekvapilo, dlhodobo patrí k podporovateľom Izraela.

Slovensko k dianiu vo svete pristupuje dlhodobo konzervatívnejšie a nezvykne prejavovať aktívne svoje postoje cez takéto symbolické gestá. Úrad vlády ani Prezidentský palác izraelskú vlajku na svojich budovách nevyvesil.

Na podporu Izraela prebehne vo štvrtok na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí o 18.00 h aj verejné zhromaždenie. Organizuje ho Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem na Slovensku v partnerstve s Alianciou pre Izrael, Konzervatívnym inštitútom M. R. Štefánika a platformou Kresťania v meste.

17. mája 2021 16:20
Firmy
Záhada zavretých krčiem. Tvrdý alkohol na Slovensku vlani zarobil ešte viac ako inokedy
Ivan HaluzaIvan Haluza
Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Slovenské pivovary sa nedávno na tlačovej konferencii posťažovali, že v dôsledku pandemického zatvárania reštaurácií, krčiem a hotelov ich celkové tržby vlani medziročne klesli o vyše osem percent. Zhruba 35-percentný prepad predaja piva v gastrozariadeniach totiž nedokázal v plnej miere vykryť ani nárast jeho predaja v obchodoch.

Úplne iný obraz dosahu pandémie však núkajú vlaňajšie účtovné závierky domácich producentov tvrdého alkoholu. Väčšina slovenských likérok napriek pozatváraným podnikom s tržbami a so ziskami rástla, iné si zachovali aspoň stabilné čísla. Iba jedinej z nich sa výsledky zhoršili, aj to len veľmi mierne.

Potvrdilo sa tak, že Slováci si počas koronakrízy kupovali viac tvrdého alkoholu na domácu spotrebu, ako predtým vypili v podnikoch. No okrem toho za zlepšením stojí čoraz väčšia podnikateľská šikovnosť domácich výrobcov liehovín a páleniek. Z donedávna zaznávaného priemyslu je to dnes jedno z najuznávanejších odvetví slovenského potravinárstva.
Ako dobre vlani preplávali pandémiou likérky

Liptovskomikulášskemu lídrovi domácej výroby liehovín St. Nicolaus vlani tržby zostali na 31 miliónoch eur, no zisk mu stúpol z 520-tisíc eur na 1,1 milióna eur. Naposledy táto firma, ktorá ovláda až tretinu trhu a vlastní ju skupina podnikateľov okolo Jána Sabola, zarobila o niečo viac v roku 2016.
Staroľubovnianska GAS Familia v rukách rodiny Guregovcov vlani nielen zvýšila svoje tržby z 12,9 na 13,4 milióna eur, ale po predchádzajúcich ôsmich rokoch strát vykázala prvý zisk vyše trištvrte milióna eur.
Z 1,1 na 1,3 milióna eur sa vlani zdvihol zisk aj kežmarskému Karloffu rodiny Semaňákovcov, a to aj napriek miernemu poklesu tržieb z 10,7 na 10,4 milióna eur. Doteraz firma, známa svojimi čajovo-bylinnými likérmi Tatranský čaj, zarobila viac iba v roku 2017, a to jeden a pol milióna eur.
Prešovská Prelika vlani svoje tržby posunula zo štyroch na štyri a pol milióna eur a zisk jej zostal na 55-tisícoch eur.
Košická Frucona po zlúčení s obchodnou sestrou Frucona Trade vlani takisto udržala ich sumárne tržby na predvlaňajšej úrovni 28 miliónov eur a ich zisk zostal na pol milióne eur. Firmu ovláda skupina podnikateľov, medzi ktorých patrí viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislav Machunka a Ján Király.
Jedinou väčšou slovenskou likérkou, ktorej vlani klesli tržby i zisk, je trenčiansky Old Herold. Aj čísla tejto firmy však klesli len veľmi mierne. Tržby sa jej zosunuli z 17,1 na 16,3 milióna eur a zisk z 1,6 na 1,4 milióna eur. Old Herold je vlastnícky prepojený s Fruconou. Sčasti ho ovláda podobná zostava podnikateľov ako košický podnik.

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Prečo sa likérkam stále darí

Zakladateľ Karloffu Ján Semaňák vyčísľuje, že v gastre síce likérky stratili vlani asi 30 percent tržieb, no výpadky dokázali dohnať zvýšením predajov v obchodoch. Konkrétne jeho firma vlani dodávala viac alkoholu nielen do obchodných sietí, v ktorých je už dlhšie etablovaná, ale počas koronakrízy sa premiérovo dohodla na dodávkach aj s tunajšími sieťami Lidl a Kaufland. „Dlho sme sa s nimi nevedeli dohodnúť na cenách, no asi práve cez pandémiu chceli mať na svojich pultoch aj viac domácich likérov,“ hovorí Ján Semaňák. Dodáva, že počas pandémie sa im v obchodoch zdvihol o 30 percent aj predaj vodiek, i keď tie nepropagujú tak výrazne ako Tatranský čaj.
Likérky pracovali aj na nových predajných kanáloch. Old Herold vo svojej výročnej správe uvádza, že počas pandémie naštartoval dlho odkladaný rozbeh predaja alkoholu v novom e-shope.
Old Herold pandemické obmedzenia takisto priviedli k tomu, že marketingovú komunikáciu postupne transformujú z tlačenej podoby do online sveta, v ktorom môžu osloviť širšie publikum a mladšie ročníky.
Pandémia mení aj priority likérok. Vďaka vyšším maržiam dlho považovali za prioritný gastrosegment, no teraz chcú viac ako dosiaľ spolupracovať s maloobchodom. „Akútnou výzvou pre náš obchodný tím je nateraz rozšírenie pozícií v retaile,“ uvádza vo svojej výročnej správe Old Herold.
Napriek menej priepustným hraniciam si slovenské likérky vo významnej miere udržali svoje vývozné kontrakty. Semaňák z Karloffu hovorí, že ich export, nasmerovaný hlavne do Česka, Maďarska, Bulharska a Rumunska, vlani medziročne klesol len o asi pätinu.

Zúročenie reštartu celého sektora

Domáci výrobcovia tvrdého alkoholu prechádzajú pandémiou lepšie aj preto, že za uplynulé dve dekády tento sektor prešiel zásadným reštartom.

Ešte na prelome milénia drvivá väčšina slovenských likérok v rukách poprivatizačných vlastníkov iba tápala a robila problémy. Takmer všetky kvalitnejšie liehoviny sa na Slovensko vozili od marketingovo zdatnejších zahraničných konkurentov. Viacero domácich likérok neplatilo štátu spotrebné dane a končilo v konkurzoch. Navyše tu bolo aj nemálo „kšeftárov“ s čiernym alkoholom, ktorý nielenže neprispieval do štátnej pokladnice, ale mohol ohrozovať aj životy ľudí.

Dnes je už celý biznis inde. Zo slovenských likérok sú poctiví daňoví poplatníci. Navyše ak šéfovia tunajších sietí supermarketov chvália slovenské potravinárske fabriky za kvalitu porovnateľnú s vyspelou cudzinou, na prvom mieste menujú popri mliekarňach práve likérky.

K obrode sektora prispelo hneď niekoľko faktorov:

Štát si od likérok aj na ich vlastnú žiadosť začal tvrdšie vynucovať platenie vysokých spotrebných daní. Likérky si predtým na seba uplietli bič, lebo to, čo neplatiči ušetrili na neuhrádzaní daní, využívali potom aj na dampovanie trhových cien liehovín, čo poškodzovalo poctivé firmy.
Konkurzným očistcom po takomto tlaku prešla takmer každá jedna tradičná likérka okrem St. Nicolausu. Old Herold dodnes sídli v areáli Old Herold Ferm, Prelika je zasa nástupcom Fragopolisu. Hoci v portfóliu ich vlastníkov sú sčasti aj ľudia, ktorí kedysi pôsobili v riadiacich orgánoch skrachovaných predchodcov, žiadne dlhy a nezaplatené dane už nástupcovia nekopia. Niektoré likérky neplatičstvo či podvody s čiernym alkoholom úplne vymazali z trhu. Platí to pre dva podniky kontroverznej ruskej rodiny Salmanovovcov – likérky Nask a Carat Distillery. Svoje brány zatvorila aj levočská White Lady.
Tlak na nepoctivcov zabezpečil, že podiel čierneho alkoholu sa v slovenskom gastre znížil z niekdajšej tretiny na menej ako desatinu. Aspoň také sú odhady serióznych likérok.
Likérky sa zlepšili aj vďaka tomu, že za ostatné dve dekády skvalitnili výrobu a skrášlili fľašky. Na prelome milénia držali tuzemské likérky iba domáci trh s lacnejšími konzumnými liehovinami. Tie sú totiž tak málo ziskové, že sa ich ani neoplatí dovážať spoza hraníc. Takmer všetok kvalitnejší alkohol tu bol skoro výlučne z dovozu.
Výsledkom bolo, že zahraničné likérky ešte pred dekádou ovládali zhruba polovicu domáceho trhu s liehovinami. Za posledné desaťročie sa však Slováci naučili pracovať s imidžom produktov a zlepšili aj ich vzhľad. Dnes sa dováža z cudziny iba štvrtina spotrebovaných liehovín. A z tuzemskej ponuky prémiových značiek si domáce likérky i dovozcovia ukrajujú vyrovnaný zhruba polovičný podiel. Viac sa dováža iba taký alkohol, ktorý sa vyrába len v iných častiach sveta – napríklad trstinové rumy či whisky.
Namiesto voľakedajšieho kopírovania cudzích úspechov chce byť každá domáca likérka aj jedinečná. Sporov o podobné značky a etikety ubudlo. Každý podnik si namiesto toho našiel svoju doménu. Old Herold sa zameriava napríklad najmä na borovičky a St. Nicolaus sa zasa vidí hlavne vo vodkách. Podniky organizujú aj spoločné kampane na zviditeľnenie tradičných liehovín.

Najväčšia hrozba

Už dlhšie však nad likérkami visí aj jedna veľká hrozba. Pitie alkoholu v nadmerných množstvách je zdraviu škodlivé, a tak sa po tlaku zdravotníckych organizácií v bruselskej centrále EÚ čas od času zvykne hovoriť, že po cigaretách by sa odpudzujúce nápisy i obrázky mohli povinne zaviesť aj na liehoviny. Silný marketing slovenských liehovarníkov by sa tak mohol udusiť krátko po tom, ako ho sami pozdvihli.

Ako by mala vyzerať nová legislatíva, síce nikdy spresnené nebolo, ale EÚ by sa mohla inšpirovať napríklad už zavedenými írskymi pravidlami. Ostrovná krajina pred piatimi rokmi zaviedla povinné označovanie škodlivosti liehovín a zakázala propagáciu akýchkoľvek alkoholických nápojov v prostriedkoch hromadnej dopravy a na zastávkach v blízkosti škôl.

Slovenskí liehovarníci dlhšie hovoria, že „udusenie“ marketingu nie je nevyhnutné. Podľa svojich tvrdení sa už dlhší čas správajú zodpovedne, upozorňujú hlavne mladých ľudí a posielajú do škôl lektorov, aby informovali o rizikách nadmernej konzumácie alkoholu.

Škodlivé účinky alkoholizmu sú jednoznačné. Na Slovensku sa zo závislosti od alkoholu lieči takmer štvrť milióna ľudí, teda päť percent populácie. Ďalšia viac než štvrtina Slovákov konzumuje alkohol problémovo až sebapoškodzujúco.

18. mája 2021 10:45
Čína
Odkaz MMŠ
Logo Odkaz MMŠOdkaz MMŠ: O príčinách neúspechu čínskeho futbalu a hokeja napriek masívnym štátnym investíciám
Martin M. ŠimečkaMartin M. Šimečka
Čínski fanúšikovia v Šanghaji počas prípravného zápasu medzi Bayernom Mníchov a Interom Miláno. Foto - TASR/AP
Čínski fanúšikovia v Šanghaji počas prípravného zápasu medzi Bayernom Mníchov a Interom Miláno. Foto – TASR/AP

Chlapci v obrovských mestách si nemajú kde kopať do lopty, lebo niet pre futbal miesta, a prísny čínsky vzdelávací systém ponecháva deťom málo času na voľnú zábavu.

Diktátori milujú futbal a hokej a snívajú o tom, že ich národné tímy budú najlepšie na svete. Platí to aj pre čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga. Problém je, že v diktatúre môžete investovať veľké peniaze, ale výsledok nebude zaručený. Tímové športy totiž fungujú na princípe, ktorému diktátori obvykle nerozumejú.

Týždenník The Economist venoval v čínskej sekcii dva články – tu a tu – neúspechom čínskeho futbalu a hokeja a ich príčinám. V hokeji je to pomerne jednoduché: napriek masívnym investíciám, účasti čínskeho klubu v ruskej hokejovej lige a nákupom hráčov z americkej ligy sa Číne nedarí pozdvihnúť úroveň hokeja na solídnu úroveň. Ak sa totiž nejaký čínsky hokejista vypracuje k lepším výkonom, utečie do Vancouveru alebo Bostonu, aby hral tam. Prezident Si sníva o tom, že na zimnej olympiáde v Číne v roku 2022 sa jeho hokejisti dostanú aspoň medzi najlepších osem tímov, ale vyzerá to skôr na poriadne fiasko.

S futbalom je to zložitejšie. Neúspechy čínskych futbalistov sú ovplyvnené ekonomickou krízou aj politickým tlakom. Je to v Číne populárny šport, ale majiteľom klubov prináša len straty.
[ V pravidelnom Odkaze Martin M. Šimečka vyberá fascinujúce a zaujímavé čítanie zo svetových médií. Odoberajte nové vydania Odkazu MMŠ na e-mail kliknutím sem. ]

Čínski miliardári majú vlastné futbalové kluby a jeden z nich tvrdí, že sú to dobre investované peniaze, lebo za peniaze, ktoré do klubu dáva, by nikdy nezaplatil toľko reklamy v čínskych médiách, ktoré o klube a jeho víťazstvách píšu zadarmo. Samozrejme, kľúčové je, aby súčasťou mena klubu bol aj názov firmy, ktorú miliardár chce propagovať.

Lenže práve to sa nepáčilo čínskym komunistom a odnedávna musia čínske kluby mať len klasické názvy. Potom sa však stane to, čo sa prihodilo klubu Ťiang-su Su-ning (Su-ning je veľkoobchod s elektronikou), víťazovi čínskej futbalovej ligy, ktorého opustil majiteľ, lebo sa mu už nevyplatilo klub vlastniť a navyše ho postihla pandemická kríza. V posledných dvoch rokoch takto opustilo futbalovú prvú ligu 20 čínskych klubov.

Ekonomická stránka čínskeho futbalu je až komická. Priemerný plat hráčov je zhruba milión eur ročne (tí najlepší zarábajú desiatky miliónov, slabší zase oveľa menej), ale lístky na futbal stoja v priemere osem dolárov. Výnosy zo samotnej hry tak pokrývajú sotva tretinu klubového rozpočtu.

Niektorí hráči sú absurdne drahí, lebo majitelia klubov nakupovali v zahraničí. Vyhasínajúca hviezda argentínskeho futbalu Carlos Teves si pochvaľoval, že v roku 2017 hral za 40 miliónov dolárov za jednu sezónu a boli to vlastne „sedemmesačné prázdniny“.

Nákupy hráčov aj z Európy sa stali národným čínskym športom po roku 2012, keď sa prezident Si zamiloval do futbalu a vláda nalievala do športu veľké peniaze. Zistila však, že majitelia klubov ich utrácajú nezmyselne, a podozrievala ich z toho, že si účtujú falošné sumy. Zaviedla tak pravidlo, že žiaden zahraničný hráč nemôže byť drahší ako tri milióny eur ročne.

Lenže čínskemu futbalu sa napriek investíciám stále nedarí, potáca sa na 77. mieste svetového rebríčka. Čínski komunisti usúdili, že problém je vo výchove mládeže, a prikázali klubom, aby na každý zápas nastúpil aspoň jeden hráč pod 23 rokov. Kluby to vyriešili tak, že mladíka pustili na ihrisko na minútu a zasa ho vystriedali. Potom prišiel zhora príkaz, že musí hrať celý zápas.

Problém však spočíva aj v tom, že chlapci v obrovských mestách si nemajú kde kopať do lopty, lebo niet pre futbal miesta, a prísny čínsky vzdelávací systém ponecháva deťom málo času na voľnú zábavu.

Čína sa pokúsila problém vyriešiť podobne, ako sa jej to podarilo v stolnom tenise: vyhľadávaním talentov, ktorým sa potom tréneri venujú. Lenže takto to nefunguje, hovorí Joan Oliver, bývalý šéf Barcelony, ktorý teraz vedie futbalový inštitút v Pekingu. „Nepotrebujete najlepší tím mladých hráčov pod 15 rokov, potrebujete tisíce chlapcov pod 15 rokov, ktorí budú hrať futbal.“

V roku 2022 budú majstrovstvá sveta a Čína sa na ne napokon začala pripravovať tak, že nakupuje zahraničných hráčov a dáva im čínske občianstvo. Prezident Si totiž sníva o úspechu za každú cenu. Súdiac podľa futbalu, Čína je tak ešte stále v situácii, že bez zahraničných investícií nedokáže víťaziť, dodáva s jemnou iróniou Economist.

17. mája 2021 13:12
Odkaz MMŠ
Logo Odkaz MMŠOdkaz MMŠ: O rozdieloch v národnej povahe Francúzov a Angličanov
Martin M. ŠimečkaMartin M. Šimečka
Ilustračné foto - TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Premýšľať o národnej povahe je vždy riskantné, ale komentátorovi Financial Times sa podarilo napísať vtipný a zároveň vierohodný text o rozdieloch v národnej povahe Francúzov a Angličanov (nie Britov). Francúzi sú apokalyptickí, kým Angličania povznesení nad všetko, píše Kuper a príčiny vidí v rozdielnych dejinách oboch národov.

Súčasnosť je pritom veľmi podobná. Veľkosť ich ekonomík aj počet obyvateľov sú takmer rovnaké, majú aj podobné počty obetí pandémie. V Británii vedú konzervatívci premiéra Borisa Johnsona pred labouristami v prieskumoch aj vo voľbách, hoci vláda počas pandémie zlyhala, v Severnom Írsku vypuklo násilie, Škótsko sa chystá odtrhnúť a vláda sa topí v korupčných škandáloch. Angličania sú však spokojní, lebo práve dostali vakcínu.

Naopak, Francúzi vidia všetko čierne. Skupina generálov na penzii hovorí o tom, že občianska vojna je na spadnutie, a súhlasí s nimi 45 percent Francúzov, 74 percent si myslí, že spoločnosť kolabuje.
[ V pravidelnom Odkaze Martin M. Šimečka vyberá fascinujúce a zaujímavé čítanie zo svetových médií. Odoberajte nové vydania Odkazu MMŠ na e-mail kliknutím sem. ]

Prečo oba národy rozmýšľajú tak rozdielne? Lebo Francúzi majú apokalyptizmus v krvi. Prispela k nemu revolúcia v roku 1789, nacistická invázia v roku 1940, strata Alžírska v roku 1962 a neustále politické prevraty. Od roku 1789 sa francúzska ústava od základu prepisovala 14-krát.

Okrem toho sú Francúzi idealisti, majú to vpísané do duše už od hesla „sloboda, rovnosť, bratstvo“, ktoré je vytesané do priečelia mnohých škôl. Lenže potom bežný Francúz vidí, ako bývalí premiéri Nicolas Sarkozy a François Fillon zostávajú na slobode, hoci sú usvedčení zo zločinov.

Francúzi veria tomu, čo im hovorí Marine Le Penová (a preto sa možno stane prezidentkou), že Francúzsko je majstrom sveta v zadlženosti, nezamestnanosti a chudobe. Je to absurdné tvrdenie v jednej z najbohatších krajín sveta, ale Francúzi si to naozaj myslia.

Francúzska spoločnosť v sebe živí apokalyptické hrozby: pre ľavicu je to neoliberalizmus, pre pravicu islamisti, pre zelených klimatický kolaps a tak ďalej. Francúzi vedú svetový rebríček pesimizmu aj podľa prieskumov, hneď za nimi sú Iračania a Afgánci (lenže tí majú na pesimizmus naozaj dosť dôvodov).

Angličania majú úplne iné dejiny. Revolúciu ani vážne občianske nepokoje nezažili 300 rokov a jediné, čo ich možno trápi, je ich úpadok, keď prišli o kolónie a ich vplyv vo svete sa zmenšuje. Aj to však berú s humorom.

Najväčšie dôvody na spokojnosť má anglická vládnuca trieda a je to pochopiteľné. „Keď je váš život pokračovaním vašich predkov, žijete v tých istých stredovekých domoch ako oni, chodíte do tej istej stredovekej školy v Oxforde a zakotvíte v tej istej stredovekej budove britského parlamentu, prirodzene si pomyslíte: Čo by sa mohlo pokaziť?“

A tak je to aj s brexitom. Na pár rokov vyrušil Angličanov z ich spokojného života, ale dnes je táto epizóda takmer zabudnutá. Premiér túto národnú blahosklonnosť osobne stelesňuje: má zmysel pre humor a je ironický voči všetkému okrem svojich ambícií.

Angličan Simon Kuper žije vo Francúzsku, takže je ideálnym autorom pre takýto text. Francúzi podľa neho nikdy nemôžu pochopiť, že Boris Johnson, sám skorumpovaný a cynický, veľmi dobre rozumie národnej povahe Angličanov, ktorí sú neschopní apokalyptického myslenia a takmer všetko sa im zdá byť smiešne.

16. mája 2021 13:40
Odkaz MMŠ
Logo Odkaz MMŠOdkaz MMŠ: O úchvatnom prejave mladej ženy počas súdneho procesu, ktorú ruský režim uväznil za to, že na proteste čítala ruskú ústavu
Martin M. ŠimečkaMartin M. Šimečka
Oľga Misiková: mama verí televíznej propagande, otec zbožnuje Putina a Stalina. Foto - Novaja gazeta/Vlad Doškin
Oľga Misiková: mama verí televíznej propagande, otec zbožnuje Putina a Stalina. Foto – Novaja gazeta/Vlad Doškin

Oľga Misiková je mladá žena (19), ktorej fotografia, ako sedí v Moskve na dlažbe pred kordónom ozbrojencov a číta nahlas paragraf ruskej ústavy o práve na slobodu prejavu a zhromažďovania, obletela svet. Pred niekoľkými dňami ruský súd odsúdil Misikovú na dva roky domáceho väzenia.

Misiková mala pred súdom úchvatný prejav (link je na anglický preklad), ktorý stojí za to prečítať celý, ale tu sú aspoň najdôležitejšie citáty.

„Ľudia sa často pýtajú: Máš strach? Pýtajú sa to najviac tí, ktorí v Rusku nežijú, lebo nechápu celkom realitu Ruska. Nepoznajú búchanie na dvere uprostred noci, zatýkanie a uväznenie bez príčiny. Neuvedomujú si pocit zúfalstva, ktorý sme nasali s materským mliekom. A tento pocit zúfalstva nás naučil žiť v beznádeji, lenže tá zároveň oslabuje strach. Strach stráca zmysel, ak nemáte žiadny vplyv na svoju budúcnosť.
[ V pravidelnom Odkaze Martin M. Šimečka vyberá fascinujúce a zaujímavé čítanie zo svetových médií. Odoberajte nové vydania Odkazu MMŠ na e-mail kliknutím sem. ]

Nikdy som nemala strach. Cítila som zúfalstvo, beznádej, bezmocnosť, dezorientáciu, úzkosť, frustráciu, vyhorenie, ale nikdy strach. Nebála som sa, keď ozbrojenci vtrhli do nášho bytu a hrozili mi väzením. Chceli ma vystrašiť, ale ja som sa nebála. Smiala som sa a žartovala s vedomím, že v okamihu, keď sa prestanem smiať, budem stratená.“

—-

„Keď ma viezli v čiernej dodávke, myslela som na to, že tento východ slnka bude nadlho posledný, ktorý uvidím. Myslela som na svojho otca, ktorého som prvý raz v živote videla plakať. Na mamu, ktorá mi šepkala do ucha: k ničomu sa nepriznávaj. Bola som smutná a plná bolesti, ale strach som nemala.

Počas posledných deviatich mesiacov (vo väzení) som však strach mala neprestajne. Od prvej noci som sa ani raz naozaj nevyspala. Každú noc som sa budila na rôzne zvuky a predstavovala som si kroky na chodbe. Zmocňovala sa ma panika pri zvuku áut prechádzajúcich pod oknom.“

—

„Ktosi povedal, že je nemožné sa báť, keď človek vie, že má pravdu. Ale Rusko nás učí sa báť. Je to krajina, ktorá sa vás pokúša každý deň zabiť, a ak nie ste súčasťou systému, už ste možno mŕtvi.

Samozrejme, že som sa zúčastnila protestu. Neľutujem to a som na svoje činy hrdá. V skutočnosti som však nemala na výber. Musela som urobiť to, čo bolo v mojej moci, preto nemá zmysel čokoľvek ľutovať. A keby som dostala opäť tú možnosť, urobím to znovu. Ak by mi aj hrozila poprava, urobím to znovu. Robila by som to znovu a znovu, kým by sa nezačala nejaká zmena. Hovoria, že robiť stále tie isté veci a očakávať iný výsledok je definícia šialenstva. Zrejme je nádej prejavom šialenstva. Ale nerobiť to, v čo veríte, len preto, lebo niekto vo vašom okolí si myslí, že to nemá zmysel, je iba naučená beznádej. A je lepšie byť šialenou v očiach sveta než byť bytosťou bez nádeje vo svojich vlastných očiach.“

—

„Ale vy, ktorí ma väzníte a odmietate všetky argumenty obhajoby a prijímate všetky falošné dôkazy žalobcov, veľmi dobre viete, akého zločinu sa dopúšťate. Nemôžete však zakázať mladosť. Nemôžete zakázať slobodu. Nemôžete potlačiť pravdu.

Tento súdny proces ovplyvní vaše životy oveľa viac ako môj. Ja som si vybrala, kde stojím. Je teraz na vás, aby ste si vybrali cestu, ktorou v živote pôjdete. Ak ma odsúdite, odsúdite samých seba.“

—

„Fašistická vláda sa nikdy nejaví byť fašistickou zvnútra. Vyzerá len ako občasná a nelogická cenzúra a nejaké represie, ktoré sa vás netýkajú. Ale ja nie som v tomto procese jediná. Dnes nerozhodujete o mojom osude, rozhodujete o svojom vlastnom. Nemôžete si donekonečna klamať. Viete, o čo tu ide. Viete, kde je dobro a kde je zlo, sloboda a fašizmus, láska a nenávisť, a ak sa rozhodnete nepridať sa na správnu stranu, bude to od vás kolosálna lož. Tí, ktorí si vybrali zlo, si predplatili lístky do Haagu.

Nesľubujem víťazstvo zajtra, pozajtra, o rok či o desať rokov. Ale jedného dňa zvíťazíme, lebo láska a mladosť vždy zvíťazia. Nemôžem sľúbiť, že sa toho dožijem, ale dúfam, že sa toho dožijete vy.“

—

„Posledných deväť mesiacov bolo ťažkých a pýtala som sa sama seba, či sa mohlo niečo udiať inak. Ale to som si len nahovárala, lebo nič nemohlo byť inak. Od okamihu, keď som vzala do rúk ústavu, bol môj osud vytesaný do kameňa a ja ho prijímam s hrdosťou. Urobila som správne rozhodnutie a za také sa v totalitnom štáte vždy zaplatí vysokou cenou. Vždy som vedela, že raz skončím vo väzení. Vedela som, že to, čo som urobila, nebola hlúposť ani nešťastie či náhoda a už vôbec nie zločin. Vždy som vedela, že sa to stane, a vždy som bola pripravená. Ničím ma neprekvapíte.“

—

„Nacistický režim jedného dňa padol, rovnako ako padne fašistický režim v Rusku. Neviem kedy, ale jedného dňa sa to stane.

Posledné slová Sophie Schollovej (nemeckej študentky a protinacistickej bojovníčky, ktorú nacisti popravili v roku 1943) pred popravou boli: „Slnko stále svieti.“ Naozaj, slnko stále svieti. Spoza múrov väzenia ho nevidím, ale vždy viem, že tam je. A ak sa teraz, v týchto temných časoch, dokážeme obrátiť k svetlu, možno nie je víťazstvo až tak ďaleko.“

14. mája 2021 19:14
Jána Vojtaššáka chcú predsa len blahorečiť
Miroslav KocúrMiroslav Kocúr
Na priečelí piaristického Kostola sv. Ladislava v Nitre pribudla nová pamätná tabuľa pripomínajúca 100. výročie vysviacky prvých slovenských biskupov. Tabuľa je oproti pôvodnej z roku 1996 doplnená o bronzové reliéfy s podobizňami biskupov Mariána Blahu, Karola Kmeťka a Jána Vojtaššáka s ich biskupskými erbmi, informovalo Biskupstvo Nitra. Foto – TASR
Na priečelí piaristického Kostola sv. Ladislava v Nitre pribudla nová pamätná tabuľa pripomínajúca 100. výročie vysviacky prvých slovenských biskupov. Tabuľa je oproti pôvodnej z roku 1996 doplnená o bronzové reliéfy s podobizňami biskupov Mariána Blahu, Karola Kmeťka a Jána Vojtaššáka s ich biskupskými erbmi, informovalo Biskupstvo Nitra. Foto – TASR

Nerozumiem, prečo nevieme ľudsky prijať životný príbeh Jána Vojtaššáka taký, aký je. Bez svätorečenia. Určite si ako väzeň komunistického režimu veľa vytrpel. Kapitolu spolupráce s ľudáckym režimom však treba brať mimoriadne vážne.

Autor je teológ

Proces bol pred rokmi pozastavený práve preto, že vatikánske archívy informácie, ktoré sa opäť dostali do novej publikácie vatikánskeho historika Johana Ickxa, dávno majú. Ide o to, ako sa s ich „pripomenutím“ v rozbehnutom druhom pokuse o svätorečenie biskupa Jána Vojtaššáka vyrovnajú slovenskí predkladatelia. Tých nová publikácia vatikánskeho historika nepochybne vyrušila.

Vojtaššákov praktický antisemitizmus, ktorý sa prejavil úplne konkrétne pri „úctivej“ žiadosti o arizáciu baldovských kúpeľov, však nie je vecou názoru. Je to historický fakt a smutná skutočnosť. Nie je to nič nové. Nejde o „nedokázané“ sympatie k fašizmu hajlujúceho či „nastrážujúceho“ biskupa. Ide o premyslené praktické nehumánne konanie. Arizáciou sa občania zmocňovali počas tisovského režimu cudzieho majetku len preto, lebo sa na Slovensku uplatňoval tzv. Židovský kódex z roku 1940 či neskorší zákon o vysťahovaní židov z roku 1942. Bol to takpovediac štátom riadený stranícky klientelizmus, v ktorom sa tí, ktorí sa doň zapojili, priamo podieľali na likvidácii občianskych práv slovenských Židov.
[ TIP: Každé ráno zhrnutie dôležitých správ z Minúty po minúte na váš e-mail. Aktivujte si jedným kliknutím. ]
Praktický antisemitizmus

Vojtaššákov antisemitizmus sa prejavoval v jeho drobných krokoch v postupe pri získavaní majetku ľudí, na ktorých sa vzťahoval Židovský kódex. Poznáme mená aj to, ako úctivo vlastným podpisom Ján Vojtaššák o arizáciu žiadal príslušný Ústredný hospodársky úrad. Jeho predsedu Augustína Morávka pán biskup Vojtaššák prosí o arizáciu týmito slovami: „/…/ spišské biskupstvo chce arizovať t. zv. Kúpele Baldovce /…/, ktoré sú majetkom Žida Ladislava Frieda. /../ Úctive prosím o dobroprajnosť Vašej slovutnosti a o umožnenie, aby tento podnik dostalo naše biskupstvo spišské.“ List je vlastnoručne podpísaný biskupom Jánom Vojtaššákom s pozdravom Na stráž! Funkcia v Štátnej rade je z tohto pohľadu menej podstatná. Určite však v očiach verejnosti ako podpredseda tejto inštitúcie dodával tisovskému režimu legitimitu.

Predpokladajme, že pri svätorečení sa predkladatelia budú snažiť ukázať, že pozitíva v živote Jána Vojtaššáka prevládajú nad jeho drobnými ľudskými slabosťami. Budú ho predstavovať ako mučeníka komunistického režimu a kapitolu jeho spolupráce s tisovským štátom a aktívnej arizácie budú bagatelizovať a vytesňovať.

Nerozumiem, prečo nevieme ľudsky prijať životný príbeh Jána Vojtaššáka taký, aký je. Bez svätorečenia. Určite si ako väzeň komunistického režimu veľa vytrpel. Kapitolu spolupráce s ľudáckym režimom však treba brať mimoriadne vážne.
Signál verejnosti

Môžeme však konštatovať, že nejde o nič nové. Posolstvom tejto iniciatívy spišskej diecézy, ale aj ostatných slovenských biskupov je to, že slovenská vetva rímskokatolíckej cirkvi ostáva mentálne, kultúrne aj teologicky vo svojom predkoncilovom svete.

Nevníma súvislosti, civilizačné zmeny a nemá schopnosť reflexie prijať zodpovednosť za tisovský režim ako inštitúcia. Nevníma morálnu dimenziu spoluzodpovednosti za pomýlenie katolíckej a kresťanskej verejnosti. Ignoruje kapitoly z dokumentu o historických omyloch cirkvi Jána Pavla II. pri príležitosti jubilejného roku.

Išlo konkrétne o ospravedlnenie za kresťanský antisemitizmus spôsobený nesprávnymi teologickými interpretáciami biblických textov. Namiesto pokory sa slovenskí cirkevní predstavitelia opäť snažia len oprášiť klerikálny cirkevný triumfalizmus. Vyhlásenie za pravdivý obraz biskupa Jána Vojtaššáka podpísali páni biskupi Kuboš, Vasil a Judák.

V prieskume, ktorý som zadal agentúre FOCUS v roku 2017, som sa na reprezentatívnej vzorke respondentov snažil indikatívne podložiť niektoré skutočnosti aj dátami a zisteniami, nielen dohadmi. Na tému týkajúcu sa podpory svätorečenia biskupa Jána Vojtaššáka som sa snažil získať spektrum odpovedí a nálad verejnosti z hľadiska ich cirkevnej príslušnosti a miery praktizovania kresťanskej viery. V žiadnej zo skupín sa respondenti nevedeli stopercentne stotožniť s výrokom: „Podporujem svätorečenie biskupa Jána Vojtaššáka.“ V celej populácii sa k tomuto konštatovaniu priklonilo 36 percent respondentov. Len 13 percent sa s týmto výrokom dokázalo plne stotožniť. 37 percent respondentov odpovedalo, že sa s týmto konštatovaním nestotožňuje. 15 percent respondentov s týmto konštatovaním rozhodne nesúhlasilo.

Prečo to uvádzam? Pri procese svätorečenia je potrebné, aby osobnosť budúceho kanonizovaného človeka vzbudzovala rešpekt a mala dobrú reputáciu aj u nekatolíkov a širšej necirkevnej verejnosti.

Noví predkladatelia postavili obnovenie procesu na zázrakoch, ktoré údajne zosnulý biskup spôsobil na základe modlitieb, ktoré k nemu „vysielali“ veriaci. To je síce v cirkevnom prostredí zaujímavý fakt, no naša spoločnosť má predsa aj iné kritériá, ktorými sa dívame na ľudí a ich pôsobenie v spoločnosti.

Pomýlená teologická interpretácia, ktorú ako takú identifikoval aj spomenutý pápežský dokument, sa tu opäť dostáva do popredia a na pozadí faktu, že prezidentom tisovského režimu bol rímskokatolícky kňaz, sa skreslenie spôsobené tzv. confirmation bias opäť dostáva silne do popredia.

Ako však ukazujú odpovede na výrok „Jozef Tiso je zodpovedný za deportácie a vyvraždenie Židov na Slovensku“, vo verejnosti panuje pomerne jasný konsenzus. Viac ako 47 percent odpovedajúcich sa s týmto výrokom stotožňuje a len 30 percent respondentov si myslí niečo iné. Ľudia bez cirkevnej príslušnosti, ateisti či členovia evanjelickej cirkvi sa s týmto výrokom dokážu stotožniť v ešte vyššej miere. Fakt, že Jozef Tiso ako rímskokatolícky kňaz bol morálne aj politicky zodpovedný za deportácie a vyvražďovanie občanov republiky, ktorej bol prezidentom, je teda predmetom širokého konsenzu dnešných obyvateľov Slovenska.

Na pozadí týchto faktov vystupuje do popredia aj to, ako je potrebné vnímať tých, ktorí jeho zodpovednosť umenšujú, odmietajú a snažia sa o neoľudácke oživenie ideí stavovského a nedemokratického zriadenia z rokov 1939 – 1945. Áno, aj arizácie, ktorá bola súčasťou procesu dehumanizácie a likvidácie „iných“ občanov Slovenskej republiky ako tých, ktorých tam chcel tisovský režim mať.

Proces kanonizácie by mal byť skúmaním a posúdením konkrétneho ľudského príbehu. Jeho posolstvo má byť v lokálnom spoločenstve spišskej partikulárnej cirkvi aj v univerzálnom kontexte dejín rímskokatolíckej cirkvi historickým míľnikom. Usmernením a povzbudením kresťanských čností. Práve preto má v procese miesto aj tzv. advocatus diaboli, t. j. posúdenie tých aspektov príbehu, ktoré vzbudzujú pochybnosti. Konanie biskupa Vojtaššáka počas tisovského režimu a jeho aktívna participácia na najsmutnejšej kapitole slovenských dejín je preto vážnym spochybnením. Aj z tohto dôvodu bol proces pred rokmi pozastavený. Zdá sa, že slovenskej katolíckej hierarchii ide skôr o ideologické víťazstvo ako o starostlivé posúdenie toho, čo sa počas slovenského štátu naozaj dialo, a prijatie svojej časti zodpovednosti spojené so sebareflexiou.
Mnohí tisovskému režimu vzdorovali

Prečo je to tak, ak vieme, že medzi duchovnými bolo veľa osobností, ktoré otvorene aj skryte tisovskému režimu vzdorovali? O biskupovi Vojtaššákovi a o jeho nepriamej podpore aj praktickom antisemitizme existuje dostatok overených aj publikovaných dôkazov, že obete režimu a ich potomkovia ho na základe historických faktov vnímajú mimoriadne kontroverzne.

Je tu veľa príbehov kňazov a biskupov či radových katolíkov, ktorí sa v tom období zachovali práve naopak. Nearizovali a židovským rodinám pomáhali a chránili ich pred deportáciami. Je možné, že títo ľudia už rezignovali, boli marginalizovaní, zomreli, a teda stratili hlas. Pravdepodobnejšia je však možnosť, že nový pokus rímskokatolíckej hierarchie podporiť a odblokovať proces Vojtaššákovho svätorečenia je z pozície sily opätovným pokusom rehabilitovať to, čo má ostať mementom a poučením.

Stačí len zalistovať v publikáciách Dokumentačného strediska holokaustu či v textoch a vo vyjadreniach historikov, ako Ján Hlavinka či Ivan Kamenec, ktorí tento príbeh podrobne spracovali. Na konferenciách sa dalo nahliadnuť aj do Vojtaššákovho vlastnoručne podpísaného listu s úctivou žiadosťou o arizáciu baldovských kúpeľov. Berme tieto fakty na vedomie nie preto, aby sme – ako to budem určite počuť – cirkev poškodili, ale preto, aby sme sa z tohto príbehu niečo naučili. A aby sme na to nezabudli.

A aby tu, kalkulujúc so zabudnutím, nepovstávali každých pätnásť rokov takéto revizionistické vlny. Tento kalkul s oživovaním jednotlivých kamienkov mozaiky ľudáckeho režimu má postupne otupiť našu vnímavosť a pozornosť. V nádeji, že sa už zabudlo, že biskup Ján Vojtaššák bol najskôr arizátorom a až potom väzňom komunistického režimu.

Jedno i druhé je súčasťou jeho príbehu. Je tu veľa príbehov kňazov a biskupov či radových katolíkov, ktorí sa v tom období zachovali práve naopak. Nearizovali baldovské kúpele ako Ján Vojtaššák. Židovským občanom aj ich celým rodinám pomáhali a chránili ich pred deportáciami. Aj táto epizóda opätovného oživenia kanonizácie spišského diecézneho biskupa Jána Vojtaššáka ilustruje, ako sa prekonané teologické interpretácie môžu stať opäť toxickými pre zdravé fungovanie občianskej a demokratickej spoločnosti. A prečo sa používaním nekompetentných teologických interpretácií môžeme aj dnes dopustiť tých istých chýb ako v minulosti. Tento príbeh a prístup biskupov Judáka, Kuboša a Vasila ukazuje, že proces dozrievania slovenského katolíckeho kresťanstva v ich réžii je stále zaseknutý a nedáva veľa nádejí na naštartovanie.

13.05.2021, 17:01
Zistenie HN: NAKA zasiahla a zatýkala pre kauzu u diaľničiarov
Jana Šimíčková
Autor: Jana Šimíčková
32 672
1

Kamerový systém chcela využívať aj tajná služba. Firmy, ktoré sa mali na jeho realizácii podieľať, sú dnes bez bezpečnostnej previerky.
Zistenie HN: NAKA zasiahla a zatýkala pre kauzu u diaľničiarov
Zdroj: FB/Polícia SR

Kauzy ako Dobytkár, Očistec, Judáš, Božie mlyny, Búrka či Víchrica otriasli Slovenskom. Korupcia pri nich zašla do najvyšších miest a museli kvôli nim vytvoriť špeciálny tím. Ten sa venuje dokumentovaniu nekalej činnosti bývalých vysokopostavených funkcionárov, sudcov či vplyvných podnikateľov.

Zvláštnu skupinu operatívcov, vyšetrovateľov, ale i prokurátorov však kompetentní vytvorili aj pri vyšetrovaní nezákonných praktík v Národnej diaľničnej spoločnosti. V súvislosti s fungovaním tejto štátnej akciovky majú orgány činné v trestnom konaní aktuálne založených množstvo spisov.

Týkajú sa najmä ekonomickej trestnej činnosti, k páchaniu ktorej malo dochádzať takmer pri každom väčšom projekte. Vlani v júni HN ako prvé upozornili na jednu z nich. A to sporný nákup špeciálneho kamerového systému za vyše 37,5 milióna eur.

Ten chce údajne využívať na možné monitorovanie pohybu ľudí aj slovenská tajná služba. Preto sa obchod, ktorý siaha až do roku 2019, uskutočnil v utajenom režime. Ukázalo sa však, že celý biznis mohol byť predražený, a tak NAKA ešte na jeseň zrealizovala veľkú akciu s názvom Oko.

Po razii v sídle diaľničiarov nastalo navonok na chvíľu ticho. Zdá sa však, že tím okolo vyšetrovania sa minimálne v prípade kamerového systému o čosi posunul. Polícia totiž podľa zistenia HN vykonala aktuálne ďalšiu akciu, počas ktorej zadržala niekoľko osôb. Jednou z nich je údajne dnes už bývalý regionálny riaditeľ úseku údržby diaľnic v Bratislave. Čo je dôvodom jeho zatknutia a kto sú ďalšie osoby, nechcela polícia komentovať, keďže podľa jej hovorcu Michala Slivku „v súčasnosti nie je možné v tejto veci poskytnúť žiadne inforrmácie“.

Podľa informácií HN však bolo zadržaných niekoľko osôb. Jednou z nich by mal byť aj bývalý člen stredného manažmentu. Ide o exšéfa strediska údržby diaľnic v Bratislave. Podľa vyjadrenia hovorkyne diaľničiarov Evy Žgravčákovej už nie je zamestnancom spoločnosti. „Z tohto dôvodu nám neprináleží sa k tejto osobe vyjadrovať,“ uviedla.

Kamery pri cestách aj pre SIS

Nákup kamerového systému sa uskutočnil v utajenom režime. Vedenie diaľničiarov ešte za minulej vlády v roku 2019 informovalo o zmluve za 37,5 milióna pre firmu Tempest. Ďalšie podrobnosti pre utajený režim neuviedlo. HN ako prvé ešte vlani v júni upozornili, že má ísť o zopár špeciálnych kamier pre tajné služby. Prípad pre podozrenie z predraženia začala preverovať NAKA.

Dôvodom utajenia má byť skutočnosť, že prístup k záznamom chcela mať aj Slovenská informačná služba. Či bola orgánmi činnými v trestnom konaní vyzvaná na spoluprácu pri dokumentovaní podozrivých okolností tohto biznisu, komentovala tajná služba slovami, že „informácie týkajúce sa spolupráce SIS s orgánmi verejnej moci, ako aj s fyzickými alebo právnickými osobami sú utajovanou skutočnosťou, preto ich nie je možné poskytovať verejnosti“. Vo všeobecnosti však podľa hovorkyne tajnej služby Kataríny Némovej možno uviesť, že „Slovenská informačná služba na základe príslušných dožiadaní orgánov činných v trestnom konaní poskytuje zákonom vyžadovanú súčinnosť“.

Razia aj v Bonule

Zmluva na dodanie kamerového systému pre NDS nie je zverejnená v centrálnom registri. Verejnosť preto nevie, za akých presných podmienok bola uzatvorená či akých prípadných subdodávateľov spoločnosť Tempest pri tejto zákazke využila. Minuloročný zásah NAKA naznačuje, že jedným z nich mohla byť firma Bonul patriaca rodine vo väzbe sediaceho podnikateľa Norberta Bödöra.

Jednotky NAKA zavítali v jeden deň popri diaľničiaroch práve tam. Bonul sa v minulosti venoval aj službám, ktoré súvisia s montážou a fungovaním kamerových systémov. Vzhľadom na charakter celého biznisu za niekoľko desiatok miliónov eur nie je vylúčené, že firmy podieľajúce sa na tejto zákazke museli v čase podpisu zmluvy disponovať previerkou Národného bezpečnostného úradu.

Ako je známe, Bonul takú mal. Predstavitelia firmy Tempest sa v minulosti k tejto otázke odmietli vyjadriť. Uviedli len, že ich firma sa už viac ráz podieľala na náročných technologických projektoch s rôznym stupňom utajenia.

Z aktuálne dostupných údajov však vyplýva, že previerkou dnes nedisponuje ani jedna z uvedených spoločností. Naznačuje to zoznam podnikateľov s platným potvrdením priemyselnej bezpečnosti, ktorý je zverejnený na stránke Národného bezpečnostného úradu. Firmy Bonul a Tempest sa v ňom nenachádzajú. Či má táto skutočnosť nejaký vplyv napríklad na zmluvu týkajúcu sa kamerového systému, zatiaľ nie je známe, keďže NDS sa k tomu zatiaľ nevyjadrila.

25.05.2021, 00:00
Protivetry pribúdajú
Stanislav Pánis
Autor: Stanislav Pánis
1 035
0
Protivetry pribúdajú
Zdroj: Reuters


Hlavnou aktuálnou otázkou na finančných trhoch je, či je inflačná cunami trvalou alebo len dočasnou. Ide len o bázický efekt koronašoku súvisiaci s nečakane robustným oživením ekonomiky a s odloženým dopytom pri narušených dodávateľsko-odberateľských reťazcov a nedostatku niektorých výrobných komponentov a surovín? Alebo môžu za prudší rast cien bezbrehé monetárne a fiškálne stimuly? Dozvieme sa tak až o niekoľko mesiacov.

Nech bude odpoveď akákoľvek, firemný sektor stojí pred problémom. Výrobné ceny po celom svete rastú mimoriadne vysokým tempom, ešte rýchlejším ako spotrebiteľské. Firmy budú musieť reagovať buď znížením svojich ziskových marží, alebo presunú zvýšené vstupné náklady na spotrebiteľov, čo znamená inflačný problém, na ktorý budú musieť centrálne banky skôr či neskôr reagovať. Minimálne redukciou kvantitatívneho uvoľňovania, a teda znížením prítoku likvidity na trhy pri raste úrokových sadzieb ako dôležitého diskontného faktora. Obe možnosti budú tlačiť ocenenie akciových trhov nadol.

Protivetry pre rast akcií pribúdajú a pomer očakávaného výnosu k podstupovanému riziku sa zhoršuje, najmä keď zoberieme nadpriemerné valuácie. Preto vidíme v najbližšom čase len limitovaný priestor pre rely. Nalievanie ton likvidity centrálnymi bankami zvyšuje ceny finančných aktív, no zároveň zvyšuje aj ceny reálnych aktív na čele s komoditami, čo negatívne tlačí na ziskové marže a/alebo pozitívne na spotrebiteľské ceny, kým sa nespomalí.

25. mája 2021 15:29
Bitcoin
Je bitcoin špinavá mena? Spotrebuje elektrinu ako Holandsko, veľká časť je však zelená
Tomáš VasilkoTomáš Vasilko
Reklama na bitcoin v Hongkongu. Foto - TASR/AP
Reklama na bitcoin v Hongkongu. Foto – TASR/AP

Debatu o ekologickej škodlivosti kryptomeny spustil Elon Musk. Veľmi v nej záleží záleží na tom, čo si o bitcoine myslíte.

Nie je to žiadna novinka, no začína sa o tom čoraz viac hovoriť. Upozornil na to Elon Musk, ktorý pozastavil kupovanie Tesly za bitcoiny.

„Veľmi verím kryptomenám, ale nemôže to viesť k masívnemu nárastu používania fosílnych palív, najmä uhlia,“ napísal nedávno na Twitteri.
Ako stredne veľká krajina
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

Bitcoinu kritici vyčítajú, že spotrebuje ročne ohromné množstvo energie. Prirovnáva sa to k celkovej ročnej spotrebe Holandska, to je štyrikrát toľko ako spotreba Slovenska. Pre porovnanie, dátové centrá, ktoré využívajú spoločnosti ako Google, spotrebujú ročne 200 terawatthodín, čo je ešte dvakrát viac ako bitcoin.

Krivka spotreby elektriny tejto kryptomeny však posledné roky ide prudko hore. „Trend za posledných pár mesiacov je šialený,“ dodal Musk.

Organizácia Greenpeace napríklad preto oznámila, že už nebude prijímať dary v bitcoinoch.

„Bitcoin spotrebuje viac energie ako stredne veľká európska krajina, čo je ohromné množstvo. Je to špinavý biznis, špinavá mena,“ povedal pre Financial Times profesor ekonómie Brian Lucey z Trinity College Dublin.

Klimatológ Českého hydrometeorologického ústavu Radim Tolasz hovorí, že názor na toto množstvo spotrebovanej energie závisí od toho, ako sa na bitcoin pozeráte.

„Pre časť verejnosti je to zbytočný nezmysel a jeho energetická náročnosť je skoro zločinom. Pre inú časť verejnosti je to moderný krok do budúcnosti. Tá, samozrejme, nevidí energetickú náročnosť ako problém,“ hovorí Tolasz.

Dodáva, že osobne sa v týchto diskusiách snaží vždy zistiť, aká je energetická náročnosť dnešného bankového sektora. „Porovnanie nie je úplne triviálne, ale poskytuje na vec celkom nový pohľad,“ dodáva.

Je to často aj argument zástancov bitcoinu. Talianska centrálna banka však nedávno napísala, že platobný systém TIPS používaný v eurozóne má 40 000-krát nižšiu uhlíkovú stopu ako bitcoin v roku 2019.
Odhadovaná ročná spotreba elektrickej energie bitcoinom v danom momente. Odhad je oranžová čiara. Zdroj – Cambridge Bitcoin Electricity Consumption Index
Prečo treba toľko energie

Na úvod treba vysvetliť, prečo vlastne bitcoin na svoje fungovanie potrebuje toľko elektrickej energie.

„Technológia blockchain, ktorú priniesol bitcoin, potrebuje veľa energie, lebo využíva zložité matematické výpočty,“ hovorí IT analytik a publicista Miroslav Pikus.

Najväčší problém je v takzvanom miningu, teda v dolovaní bitcoinov.

„Tento proces zaručuje hodnovernosť a decentralizáciu celého systému tak, že overenie a zápis novej informácie do reťazca dát (blockchainu) vykoná vždy iný náhodný účastník (miner). Ten sa vyberie férovo a nepredvídateľne tak, že všetci účastníci dostanú vymyslenú matematickú hádanku, ktorej hádanie v štýle pokusu a omylu vyžaduje veľa energie,“ vraví.

Podľa bitcoinového analytika a podporovateľa kryptomien Josefa Tetěka zo SatoshiLabs je mining pre bitcoin nutný preto, aby bol systém skutočne decentralizovaný, nezávislý od konkrétneho správcu a aby nebežal pod žiadnym centrálnym serverom.

„Ťažiari poskytovaním svojho výpočtového výkonu súťažia o to, kto vyhrá právo na zápis uskutočnených transakcií do nového bloku. Odmenou za to dostávajú pridelené nové bitcoiny (takto vlastne bitcoiny vznikajú) a transakčné poplatky od používateľov. Vďaka ťažbe je bitcoin nezastaviteľný – keď ho napríklad zakáže Čína, presunie sa ťažba do iných krajín,“ dodáva Tetěk.
Koľko emisií

Jedna vec je spotreba elektrickej energie, druhá sú emisie skleníkových plynov, ktoré pri jej výrobe vznikajú. Tie záležia od energetického mixu v mieste, kde sú počítače pripojené do siete.

Tu sú odhady „špinavosti“ bitcoinu už zložitejšie. „Ťažiari nie sú veľmi otvorení, čo sa týka detailov svojich operácií,“ napísal pre Harvard Business Review Nick Carter, ktorý sa označuje za neoficiálneho hovorcu bitcoinu.

Jedna správa hovorí, že až 73 percent spotrebovanej energie môže byť z obnoviteľných zdrojov. Prieskum univerzity v Cambridgei v roku 2019 uvádzal nižší podiel: 39 percent.

Až na štyri výnimky, aj to je viac ako pri akejkoľvek inej krajine na svete. Dôvod je ten, že ťažiari hľadajú lacnú energiu. A tá často pochádza z obnoviteľných zdrojov. Dolovanie bitcoinov má tú výhodu, že sa počítače môžu presunúť za zdrojom lacnejšej elektrickej energie.

„Keď máte veľkú spotrebu energie, nemusíte mať nutne veľa emisií, lebo vy si tie emisie vyberáte,“ hovorí IT špecialista Tomáš Čorej.

Napríklad v Číne, kde sa ťaží odhadom až 70 percent všetkých bitcoinov, sa mnohí ťažiari počas sezóny dažďov presúvajú do oblastí, kde sú veľké vodné elektrárne, a využívajú energiu vyrobenú z nich. Táto energie je lacná a zrejme by v mnohých prípadoch vyšla navnivoč.

„Najlacnejšia elektrina je taká, ktorá by sa inak vyplytvala. Ide o obnoviteľnú energiu v nadprodukcii či elektrinu z fosílnych palív v nadprodukcii. Ťažiari sa v posledných rokoch špecializujú na využívanie týchto zdrojov energie, pretože je skrátka najlacnejšia. Sekundárnym efektom je, že sa zefektívňuje využívanie zdrojov, čo má aj pozitívny environmentálny efekt,“ hovorí Tetěk.

Napríklad spotrebujú energiu zo zemného plynu, ktorý vzniká ako vedľajší produkt pri ťažbe ropy a väčšinou sa nevyužíva.
Ako to bude v budúcnosti

Samozrejme, veľká časť spotrebovanej elektriny pri fungovaní bitcoinu nie je len zelená a vznikajú pri nej skleníkové plyny. Podľa magazínu The Joule v roku 2019 vyprodukoval bitcoin emisie uhlíka ako Jordánsko.

Navyše, mnohí sa obávajú tempa rastu spotrebovanej elektrickej energie pri bitcoinoch.

Analýza z Kolínskeho inštitútu pre ekonomický výskum hovorí, že ak v roku 2030 bude 50 percent svetovej populácie používať kryptomeny, celkový dopyt po elektrine by prekročil dnešnú globálnu výrobu.

Štúdia čínskych vedcov v Nature Communications vraví, že bez politických zásahov by ročná spotreba výroby bitcoinov v Číne dosiahla v roku 2024 takmer 400 terawatthodín a vytvorila 130 miliónov metrických ton emisií uhlíka, čo je viac ako ročná produkcia Česka. A to len v Číne.

Ako napísal Financial Times, ako stúpa hodnota bitcoinu, láka to čoraz viac minerov, ktorým sa oplatí dolovať aj na menej efektívnych zariadeniach.

Miroslav Pikus si myslí, že na viacej transakcií netreba viac miningu.

„Môžeme asi bez veľkého zjednodušenia povedať, že rozšírenie alebo, naopak, menšie použitie bitcoinu neovplyvní jeho elektrickú spotrebu, pretože transakcie sú oproti ťaženiu energeticky takmer zanedbateľné. Podstatná je preto trhová hodnota bitcoinu a s ňou súvisiaca ochota ťažiť,“ povedal Pikus.

Tá posledné týždne výrazne klesla. Súviselo to s vyjadrením Muska, ale najmä so stanoviskom čínskych úradov, že je nutné „zasiahnuť proti ťaženiu bitcoinu a obchodnému správaniu“.
Elon Musk. Foto – TASR/AP
Proof of stake

Otázka je, či existuje aj iný systém, ktorý by zachoval vlastnosti bitcoinu a zároveň by bol menej energeticky náročný.

Druhá najsilnejšia kryptomena ethereum oznámila pre Guardian, že v priebehu niekoľkých mesiacov chce prejsť na nový systém. Namiesto ťaženia, čo sa nazýva proof of work, chce prejsť na systém nazvaný proof of stake.

Hovorí, že by to znížilo energetickú náročnosť na tisícinu.

„Tá by už nebola v škále krajín, provincií alebo veľkomiest, ale na úrovni malých miest (asi 2100 domov v USA),“ povedal pre Guardian Carl Beekhuizen, výskumník a vývojár v Ethereum Foundation.

„Proof of stake znamená, že transakcie sú overované nie na základe poskytnutého výpočtového výkonu, ale na základe zamknutých, respektíve stavených bitcoinov,“ hovorí Tětek.

„Pri proof of stake sa vyberá účastník potvrdzujúci a zapisujúci informáciu na základe kombinácie faktorov, ako sú vlastníctvo aktív a vek, či rôznych náhod a postupností,“ dodáva Pikus.

O tomto systéme sa však hovorí už niekoľko rokov a jeho zavedenie má svoje problémy. Kritici podľa Pikusa tvrdia, že toto nikdy nemôže byť také hodnoverné ako klasický mining. „Či sa však proof of stake osvedčí vo finančnom segmente, je podľa mňa otázne,“ dodáva Pikus.

Podľa Tetěka je proof of stake veľmi oligarchický systém: kto má veľa coinov, ich bude mať v budúcnosti viac.

„Pre bitcoin to určite nie je cesta, pretože to prinesie zhoršenie jeho vlastností a bezpečnosti. Pri ethereu vyhovuje prechod k tomuto systému samotným zakladateľom na čele s Vitalikom Buterinom a ďalším veľkým držiteľom, ktorí majú takto šancu ešte viac zbohatnúť a upevniť svoju pozíciu,“ dodáva.
Stojí to za to?

Tu sa vraciame k pôvodnej otázke, či toľko minutej energie, ktorej množstvo zrejme bude rásť, stojí za to. Podľa Miroslava Pikusa sa digitálne meny zatiaľ neujali ako praktické platidlo, pozornosť budia stúpajúcou a kolísavou hodnotou.

„Rovnako sa nepotvrdili prísľuby využitia technológie blockchain vo firmách a organizáciách. Aj keď mnoho múdrych ľudí stále verí v potenciál technológie blockchain, je na mieste pochybovať o tom, či má zmysel ňou v súčasnosti ohrievať planétu,“ hovorí Pikus.

Podobne je však podľa neho možné uvažovať o mnohých ľudských aktivitách. „Z istého pohľadu spotrebujú rôzne nepotrebné veci značnú časť všetkých našich zdrojov a úsilia. Ja napríklad bývam blízko veľkého luxusného jazdeckého areálu, kde sa míňa nesmierne množstvo energie na to, aby sa ľudia vozili na koňoch,“ dodáva.

V budúcnosť bitcoinu verí Josef Tetěk.

„Jeho hodnota nespočíva v možnosti rýchlo prísť k peniazom – špekulácia nie je na bitcoine to najzaujímavejšie. Omnoho zaujímavejšie je, že bitcoin umožňuje stovkám miliónov ľudí útek od vysoko inflačných mien. Napríklad v Nigérii, kde je bitcoin veľmi populárny, žije 200 miliónov ľudí v inflácii 16 percent ročne. Zatiaľ čo pre nás na Západe je bitcoin často len špekuláciou, v rozvojových krajinách slúži ľuďom na emancipáciu a vymanenie sa z extrémnej chudoby,“ dodáva Tetěk.

Schválili cestovateľský semafor. Po návrate z ktorých krajín musíte ísť do karantény?

Minúta po minúte
Očkovacie certifikáty
Cestovateľský semafor
Mapa a grafy
Ako ide očkovanie
Covid automat
Nové rozdelenie okresov

Dovolenka v Egypte či Turecku bude komplikovanejšia.

26. máj 2021 o 12:07 Lukáš Onderčanin

Písmo:A-|A+ 15
Flourish logoA Flourish data visualization

BRATISLAVA. Návrat z letných dovoleniek či ciest v zahraničí bude závisieť od toho, aká je epidemická situácia v danej krajine. Vláda v stredu schválila cestovateľský semafor, platiť by mal od pondelka 31. mája. Finálna verzia vyhlášky ešte závisí od hlavného hygienika.

Ľudia cestujúci po Európskej únii sa tak napríklad vyhnú karanténe, musia však podstúpiť test alebo byť zaočkovaní.

Semafor rozdeľuje krajiny na tri kategórie – zelené, červené a čierne. Stále sa rokuje aj o zriadení oranžových zón v niektorých letoviskách, napríklad v Turecku či Egypte. O tom však zatiaľ vláda nerokovala. Zoznam krajín sa bude každé dva týždne prehodnocovať.

Pravidlá sa netýkajú len Slovákov, ale všetkých, ktorí vstúpia na územie Slovenska zo zahraničia. Karanténa sa neruší, ľudia sa jej však budú môcť vyhnúť negatívnym testom, očkovaním či potvrdením o prekonaní koronavírusu. Ak sa u ľudí objavia klinické príznaky koronavírusu, je povinný bezodkladne to nahlásiť svojmu lekárovi.

Cestovateľský semafor určuje len podmienky návratu a príchodu na Slovensko a nie podmienky jednotlivých krajín. Tie si každá krajina určuje sama.

Čo sa píše v schválenom dokumente, odkiaľ bude stačiť antigénový test a prečo po návrate z Británie musíte ísť do karantény?
V texte odpovedáme na tieto otázky:

Ktoré krajiny budú patriť medzi zelené?
Čo bude musieť spraviť človek prichádzajúci na Slovensko zo zelenej krajiny?
Ktoré krajiny budú patriť medzi červené?
Čo bude musieť spraviť človek prichádzajúci na Slovensko z červenej krajiny?
Ktoré krajiny budú patriť medzi čierne?
Čo bude musieť spraviť človek prichádzajúci na Slovensko z čiernej krajiny?
Kto bude mať výnimky z týchto pravidiel?
Aké podmienky platia pre pendlerov?
Budem môcť ísť na dovolenku do Turecka či Egypta?

1. Ktoré krajiny budú patriť medzi zelené?

Medzi zelené krajiny budú patriť všetky členské štáty Európskej únie. Okrem toho tam spadajú aj krajiny Európskeho hospodárskeho priestoru, teda Nórsko, Švajčiarsko, Island a Lichtenštajnsko. Z mimoeurópskych krajín budú zelené Izrael, Čína vrátane Taiwanu, Japonsko, Macau, Singapur, Južná Kórea, Grónsko, Austrália a Nový Zéland.

Podľa schváleného dokumentu by malo ísť o krajiny, kde je priaznivá epidemická situácia a vysoká miera zaočkovanosti.
Flourish logoA Flourish data visualization
2. Čo bude musieť spraviť človek prichádzajúci na Slovensko zo zelenej krajiny?

Ak sa vraciate napríklad z dovolenky zo zelených krajín, vyhnúť sa 14-dňovej karanténe môžete viacerými spôsobmi.

Do karantény nebudú musieť nastúpiť ľudia, ktorí sú zaočkovaní proti koronavírusu. Ak ide o mRNA vakcínu (napríklad Pfizer a Moderna), musia prejsť aspoň dva týždne od druhej dávky, v prípade vektorovej vakcíny (AstraZeneca) stačia štyri týždne od prvej dávky.
Súvisiaci článok Očkovací certifikát otvorí dvere do Európy. Ktoré krajiny ho plánujú uznať? (odpovede) Čítajte

Takisto sa karanténe vyhnú tí, ktorí za posledných 180 dní prekonali ochorenie covid-19, prípadne im bola v tomto intervale podaná prvá dávka vakcíny. Do karantény takisto nemusia ísť ľudia mladší ako 18 rokov.

Ak nie ste zaočkovaní a vírus ste neprekonali a nechcete ísť do karantény, po návrate zo zelenej krajiny musíte podstúpiť test. Hlavný hygienik má rozhodnúť, či bude v prípade zelených krajín stačiť antigénový test. Ten môžete podstúpiť aj okamžite po návrate, inak by ste mali byť v izolácii až do obdržania výsledku.

Aj pri návrate zo zelených krajín je potrebné vyplniť formulár na webe korona.gov.sk/ehranica.
3. Ktoré krajiny budú patriť medzi červené?

Aktuálne medzi červené krajiny patria balkánske štáty Srbsko, Bosna a Hercegovina, Severné Macedónsko, Kosovo, Čierna Hora aj Albánsko. Na západ od Európy sú červené zatiaľ Spojené štáty americké, Kanada, Kuba a Portoriko.

V zozname je takisto Ukrajina, Rusko, Bielorusko, Moldavsko, Gruzínsko, Arménsko, päť stredoázijských štátov, Mongolsko.

Červené zostávajú aj obľúbené turistické destinácie ako Thajsko, Malajzia, Egypt, Tunisko či Jordánsko, podobne ako Libanon či Kuwait.
4. Čo bude musieť spraviť človek prichádzajúci na Slovensko z červenej krajiny?

Keďže epidemická situácia v týchto krajinách nie je považovaná za priaznivú, prípadne je obmedzené testovanie, návrat z nich bude trochu komplikovanejší ako v prípade zelených krajín.

Karanténe sa stále vyhnú tí, ktorí ochorenie covid-19 za posledných 180 dní prekonali alebo sú zaočkovaní. Platia podobné pravidlá ako v prípade zelených krajín – dva týždne od druhej dávky mRNA vakcíny alebo štyri týždne od prvej dávky vektorovej vakcíny.

Všetci ostatní budú musieť ísť do 14-dňovej karantény, pričom si ju môžu skrátiť, ak najskôr na ôsmy deň podstúpia PCR test. Ten by mal byť tak ako doteraz hradený štátom.

Pri návrate z červených krajín je potrebné vyplniť formulár na webe korona.gov.sk/ehranica.

Ak ste v červenej krajine napríklad len prestupovali alebo ste tranzitovali bez zastavenia (s výnimkou doplnenia paliva), nepovažuje sa to za návštevu.
5. Ktoré krajiny budú patriť medzi čierne?

Za čierne krajiny sú považované tie, kde neexistujú dôveryhodné dáta o šírení koronavírusu alebo sa tam šíria nebezpečnejšie varianty. Bude tam patriť väčšina afrických, juhoamerických a časť ázijských krajín.

Ako čiernu naďalej uvádza cestovateľský semafor aj Veľkú Britániu, kde sa začína šíriť indický variant vírusu. Lety z Británie od 1. júna zastavuje aj susedné Rakúsko, domov sa budú môcť vrátiť len Rakúšania.
6. Čo bude musieť spraviť človek prichádzajúci na Slovensko z čiernej krajiny?

Po návrate z čiernej krajiny musí človek podstúpiť celú 14-dňovú karanténu v domácom prostredí alebo karanténnom zariadení. Po ôsmich dňoch je povinný ísť na štátom hradený PCR test, no aj napriek negatívnemu výsledku musí izoláciu celú dokončiť.

Ak by mal pozitívny výsledok, opäť mu začína plynúť 14-dňová karanténa. Karanténu s ním nemusia podstúpiť členovia domácnosti, ktorí sú zaočkovaní alebo koronavírus prekonali.

Pre návrat z čiernej krajiny sa tiež treba zaregistrovať na webe korona.gov.sk/ehranica.
7. Kto bude mať výnimky z týchto pravidiel?

Vyhláška bude obsahovať aj množstvo výnimiek. Týkať sa budú napríklad vodičov, leteckého personálu, členov armády, polície, pohrebných služieb, diplomatov či pracovníkov kritickej infraštruktúry. Do karantény či podstupovať testovanie nemusia ani študenti, žiaci či ľudia, ktorí sa starajú o svojich blízkych. Výnimky sa týkajú aj športovcov, novinárov, filmových štábov. Podmienky budú stanovené vo vyhláške hlavného hygienika.
8. Aké podmienky platia pre pendlerov?

Ľudia, ktorí pracujú na Slovensku, no žijú v susedných štátoch do 100 kilometrov od hraníc, sa budú musieť preukazovať potvrdením o negatívnom výsledku antigénového testu nie starším ako 7 dní, alebo negatívnym výsledkom PCR testu nie starším ako 7 dní.
9. Budem môcť ísť na dovolenku do Turecka či Egypta?

Cestovateľský semafor neurčuje, kam ľudia môžu cestovať. Aktuálne však obľúbené destinácie ako Turecko, Egypt, Thajsko či Tunisko patria medzi červené krajiny a po ich návrate budete musieť ísť najmenej na osem dní do karantény, ak nie ste zaočkovaní alebo ste ochorenie neprekonali.

Ministerstvo zahraničných vecí nevylučuje, že systém sa ešte bude meniť – chceli by vytvoriť takzvané oranžové zóny v rámci krajín, napríklad rezorty ako Phuket či turecké pobrežie, kde je situácia stabilná. Zatiaľ však nie je jasné, kedy sa týmto návrhom bude zaoberať vláda.

Čítajte viac: https://svet.sme.sk/c/22668227/cestovat ... eny.html#1

Jiří Grygar: Viacerí veľkí vedci si myslia, že vesmír stvoril boh, a nie náhodou

Čo astronómia zistila včera, dnes neplatí, a aj mňa to už dobieha, hovorí.

25. máj 2021 o 20:13 Kristína Kúdelová

Astronóm Jiří Grygar.
Astronóm Jiří Grygar. (Zdroj: MAFRA - MICHAL SVÁČEK)
Písmo:A-|A+ 341 469
Dostávajte Výber rozhovorov e-mailom.
Odber si aktivujte jedným klikom

Prečo sa nestal novinárom, vysvetľoval JIŘÍ GRYGAR tým, že preňho bola neprijateľná akákoľvek doktrína, ktorá útočí proti základom katolíckej viery a špeciálne proti katolíkom - a ako novinár za komunizmu by také myšlienky musel hlásať.

Samozrejme, s profesiou novinára koketoval len kratučko. Keď sa bál, že nebude dobrý v matematike a teda nebude môcť študovať milovanú astronómiu. To sa však rýchlo zmenilo, keď jej za jedno leto kompletne porozumel.

Len rok po začatí štúdia uverejnil svoj prvý článok v časopise Říše hvězd, ktorý odoberal už ako malý chlapec. A odvtedy je najúspešnejším popularizátorom vedy, aký kedy v Česku a na Slovensku bol. Diváci, ktorí kedysi pozerali jeho reláciu Okná vesmíru dokorán, mu dodnes píšu listy, a pýtajú sa, či ešte všetko platí tak, ako kedysi v televízii povedal.

A on odpovedá. Nájde si čas, hovorí, aj keď nikto dodnes nevie, čo to čas je.

Ak má človek šťastie, dožije sa sto rokov. Je to málo alebo dosť v porovnaní s vekom vesmíru?

Záleží na tom, čo s tým vymedzeným časom dokážeme urobiť. Pozrite sa na najnižšiu formu existencie, napoly živú, napoly mŕtvu - na koronavírus. Žije iba niekoľko desiatok hodín, aj tak stihne urobiť poriadnu paseku. Hoci by sa zdalo, že jeden vírus je hlúpy, kolektív vírusov je múdrejší ako držitelia Nobelovej ceny. Výrazne nás kynoží a môže byť veľmi spokojný, ako svoj čas využil.

Aj človek by sa mal snažiť o to, aby urobil, čo môže. V dobrej kondícii sa môže dožiť osemdesiatky, potom ho už nahradí iná generácia. Čo nie je málo, ak si uvedomíme, že na začiatku nášho letopočtu bola priemerná dĺžka života tridsaťpäť rokov. Aj ja sa stále snažím urobiť čo najviac, pretože ma veda dodnes neprestala baviť. S tým, že sa to raz skončí, sa musím nejako zmieriť.

Viete sa zmieriť s tým, že nebudete vedieť, čo všetko veda objaví o niekoľko sto rokov? Nie ste na to zvedavý?

Zvedavý som, ale nemám najmenšiu možnosť s tým niečo urobiť. Človek musí byť realistický. Je inak pozoruhodné, ako sa ľudia snažia predpovedať, ako pôjde vývoj ľudskej spoločnosti ďalej. Desať rokov po tom, ako boli predpovede vyslovené, zvyčajne prestávajú platiť. Vývoj ide inak.

Napríklad, na začiatku 20. storočia sa usudzovalo, že ľudia budú lietať v balónoch a bude to také populárne, že doprava bude kolabovať. Všade budú balóny.

Okolo roku 1985 mali deti v škole kresliť, ako bude vyzerať rok 2000. Všetky kreslili roboty. Trafili?

Tomu sa hovorí nepresný zásah.
Súvisiaci článok Fotograf Neff: Sekírovať a byť sekírovaný. Na tom je založené nefunkčné Rusko Čítajte

Roboti sú, ale vyzerajú inak. Je to mašina, nie ľudský robot, ako si predstavoval Čapek. Mimochodom, to je pekný príbeh. Karel Čapek chcel svojho robota nazvať labor, keď písal R.U.R., odvodzoval to z latinského slova lopota. Brat Josef mu však vymyslel slovo robot a vymyslel ho geniálne, preto sa aj všade na svete ujalo.

No a v R.U.R. je jedna epizódka o tom, ako roboti pracujú. Chodia do školy - a učia sa tam naspamäť logaritmické tabuľky. Takže vidíte, Čapek bol skvelý vizionár, ale ani on nemohol všetko predvídať. Dnes logaritmické tabuľky nepotrebujem, nahodím si to do počítača a on mi všetko vypočíta. A vôbec, žiadny vedec nikdy nepotreboval vedieť naspamäť logaritmické tabuľky - na to sú proste tabuľky.

Ako veľmi zmenili počítače vašu prácu?

Počítače? To je bájoslovie. Viete, ako primitívne sme kedysi počítali dráhu kométy? Keď som bol na vysokej škole, po objavení novej kométy nastala práca na štrnásť dní. Štrnásť dní sme museli točiť kľučkou jednoduchšieho mechanického počítača.

Bolo to okolo roku 1956, počítače boli obrovské debny a museli sa chladiť. Mali ich len vojaci a niekoľko veľkých firiem, a veľa ľudí muselo okolo nich pracovať. S dnešnou úrovňou výpočtovej techniky nemali nič spoločné.

Ako ste si vtedy, bez internetu, vymieňali informácie zo svetom?

Západný svet bol na tom po druhej svetovej vojne technologicky podstatne lepšie. U nás bolo všetko embargované, najlepšie veci sa k nám nedostali. Viem, aký som bol šťastný, keď som si priniesol vreckovú kalkulačku - tajne cez hranice. Mala asi dvesto inštrukcií, to znamená dvesto buniek.

Teda málo?

Áno. Už to vedelo počítať, ale bol to veľmi triviálny stroj. V každom prípade, železná opona bola hlavným problémom, už po roku 1948 sme mali nulový kontakt so Západom a ak sme nejaký kontakt so západným vedcom mali, napríklad listový, mohli sme byť potrestaní.

V Sovietskom zväze sa to stávalo. Poviem vám príbeh. Najlepší astronomický ústav bol v Leningrade, patrila k nemu veľká hvezdáreň, už od čias cára bola výborne vybavená a aj komunisti do nej investovali.

Najlepších ľudí odsúdili na smrť zastrelením alebo na mnoho rokov odňatia slobody len preto, že do tej hvezdárne chodili žiadosti o separáty vedeckých prác.

Čo to znamená, separáty?

Keď ste napísali vedeckú prácu do nejakého časopisu, dostali ste z nej separáty, ktoré ste mohli rozdať alebo poslať napríklad aj do cudziny. A takéto žiadosti chodili zo Západu aj do leningradskej hvezdárne. Štátna moc to vyhodnotila tak, že nepriatelia štátu predávajú cenné výsledky astronomického výskumu špiónom, aby to mohli zneužiť proti Sovietskemu zväzu.
Jiří Grygar

Narodil sa 17. marca 1936 v nemeckom Heinersdorfe, čo sú dnes poľské Dziewiętlice.
Mal pätnásť, keď sa stal členom Československej astronomickej spoločnosti.
Študoval fyziku na Masarykovej univerzite v Brne a astronómiu na Karlovej univerzite v Prahe.
V roku 1955 založil s kamarátom Lubošom Kohoutkom meteorické expedície, ktoré v Česku a na Slovensku pretrvali dodnes.
Pre Československú televíziu vytváral v rokoch 1981-1991 reláciu Okná vesmíru dokorán, nakrúcala sa v Bratislave.
Od roku 1980 pracuje vo Fyzikálnom ústave Akadémie vied Českej republiky.
Je po ňom pomenovaná - Grygar - planétka 3336.
V roku 2009 odmietol " Cenu předsedy Rady pro výzkum, vývoj a inovace" na protest, ako málo Česko vedu podporuje. K cene mala patriť aj finančná odmena vo výške pol milióna korún.
V roku 2016 odmietol aj vyznamenanie od prezidenta Miloša Zemana.

A tak sa stalo, že riaditeľa hvezdárne popravili a jeho manželku, tiež astronómku, odsúdil na dvadsať rokov väzenia. Pritom vôbec nemohli za to, že im niekto napísal list. My tu v Československu sme dopadli ešte dobre. Tu sa iba vyhadzovalo z práce.

Ale aj vaša korešpondencia bola pod dozorom.

Keď som po vysokej škole pracoval v Astronomickom ústave, musel som spísať svoje zahraničné kontakty. A oni mi povolili alebo nepovolili s nimi korešpondovať. Prestali k nám chodiť medzinárodné časopisy, francúzske alebo anglické, ich texty sme dostávali v reprintoch preložené do ruštiny. S dvojročným meškaním. Dnes nechápem, že sme tu boli vôbec schopní niečo vo vede dosiahnuť.

Vnímate to dnes ako stratené roky?

Aj keď má človek len malú nádej, snaží sa niečo pozitívne urobiť. Je to v ňom asi zakódované. Snažili sme sa. Dopadol som dobre, pretože som prežil, ale myslím si, že v slobodnej krajine by som dokázal viac.

Veľa ľudí nemá to šťastie, že zistia, pre čo boli stvorení. Vy ste o svojej vášni k astronómii vedeli už od detstva. Čomu to pripisujete? Náhode, alebo osudu?

Mal som tú výhodu, že som sa naučil sám čítať ešte skôr, ako som začal chodiť do školy. Mamička mi to nechcela dovoliť, lebo bola učiteľka češtiny a bála sa, že by som potom v triede vyrušoval. Naučil som sa to pomocou triku.

Akého?

Takého, že v Brne je na každom dome nielen číslo domu, ale aj celý názov ulice. Mal som štyri roky, keď ma rodičia naučili našu adresu, pre prípad, že by som sa stratil. Všimol som si, aké písmenká naša ulica obsahuje. A keď sme potom v nedeľu chodievali na návštevy príbuzných, využil som to a vypytoval som sa: A na akej ulici bývajú? Rodičia mi odpovedali a keď sme na tú ulicu prišli, vedel som ďalšie písmenká.
Astronóm Jiří Grygar.
Astronóm Jiří Grygar. (zdroj: MAFRA - MICHAL SVÁČEK)

A čo ste začali čítať?

Detské knihy ma nebavili, čítal som verneovky alebo knižky, ktoré by sme nazvali populárno-vedecké. Raz na Vianoce som dostal knihu o dievčati a chlapcovi, ktorí mali možnosť napiť sa magickej medicíny. Zmenšili sa a mohli plávať ľudským riečišťom krvi. Čo všetko tam videli, bolo úžasné. Takže som chcel byť hneď biológ. Potom som zase čítal knihu o lietadlách, prečo nespadnú, aj keď sú ťažké, takže som chcel byť letecký inžinier. Potom zase prišla knižka o elektrických lokomotívach. Až nastal definitívny zlom.

Kedy to bolo?

V roku 1944, to bola mimoriadne krutá zima, lebo americké lietadlá bombardovali brnenskú zbrojovku, ktorá bola len kilometer od nášho domu. Trávili sme ju v pivnici, ležali sme na uhlí. Na Vianoce som vtedy dostal knihu, už v šalátovej verzii, ktorá sa volala Vesmír novými očami.

Čítal som ju veľmi zvláštnym spôsobom. Začal som tak, že som kľačal na stoličke a ju som mal na stole. Potom som vyliezol na stôl a knihu si položil na piano. A potom som vyliezol na piano a dal ju na policu. Potreboval som ísť hore. Za štedrý večer som ju celý prečítal, tak ma to vzalo. Mamička hovorila, že som mal až červené uši.

Čo vás na tom tak zaujalo?

To, že astronómia je jediná veda, ktorá si nemôže na svoj predmet skúmania siahnuť. A napriek tomu vedci už v staroveku všeličo o vesmíre zistili. To ma fascinovalo. Navyše som veril, že sa v nej ešte skrývajú mnohé ďalšie nepoznané veci.

Problém nastal, keď som zistil, že astronómia vyžaduje dobrú znalosť matematiky. V piatej triede na základnej sme robili bodovaný test. Zo štyridsiatich chlapcov v triede som skončil tridsiaty šiesty.

To by som na vás nepovedala.

No ja som si myslel, že matematika bude moje riziko. Poprosil som rodičov, aby mi kúpili zbierku príkladov z matematiky pre strednú školu a cez dva mesiace prázdnin som tých 1100 príkladov sám prepočítal. A zistil som, že matematika sa dá.

Ale váš vedecký odbor si okrem znalosti matematiky vyžaduje aj obrovskú predstavivosť.

Áno. Ale to platí pre každý vedecký odbor. Mám na to krásny príbeh z Dánska. Dánsky vedec Niels Bohr mal pravidelné semináre, na ktoré chodili ľudia z celej Európy. Raz sa ho pýtali na nejakého mladého študenta, ktorý tam zvykol chodiť tiež, a zrazu ho nebolo. Kam zmizol? No, odpovedal Bohr, on už sem nechodí. Začal sa venovať veršovaniu, na fyziku mal príliš málo fantázie.
Súvisiaci článok Výtvarník David Černý: Hipsteri sa tvária, že spasia svet, ale raňajkujú avokádo Čítajte

Vy ste s predstavivosťou nikdy nemali problém? Viete si predstaviť, napríklad, nekonečnosť vesmíru?

Samozrejme, že si ju neviem predstaviť. Nikto si ju nevie predstaviť. Ale dá sa spočítať. Dajú sa urobiť modely, ktoré sa na to narafičia. Z nich sa dá naozaj odvodiť to, čo potom vo vesmíre nájdete. Je to zvláštna cesta, ale inak sa to nedá.

Na vedu potrebujete naozaj veľkú fantáziu. Veda nestojí na jednom mieste. To, čo vedci zistia, ako to na zemi alebo vo Vesmíre chodí, nemôžeme nikdy zakonzervovať. To by sme postupovali ako komunisti. Prosto, proces stále beží a aj mňa už dobieha.

V čom?

Dosť často mi teraz píšu ľudia, ktorí kedysi pozerali Okná vesmíru dokorán. A pýtajú sa ma: počujte, to, čo ste tam vtedy hovorili, to je ešte stále pravda? A ja musím povedať, že to už pravda nie je.

Čo sa napríklad zmenilo?

Všetko. Každá vec je trochu inak, v tom je veda úžasná. Aj keď tým pripúšťame, že nemáme definitívne poznanie. Máme poznanie platné pre rok 2021, ktoré bude prekonané poznaním z roku 2022.

Aj Pluto ste vylúčili zo sústavy planét. Mnohých laikov sa to dotklo.

No vidíte, Pluto je dobrý príklad. Už keď ho Američania spozorovali za Neptúnom, malo to vadu. Pluto bol slabučký, podstatne slabšie svietil. Druhým problémom bola jeho dráha. Všetky planéty obiehajú slniečko prakticky v jednej rovine, pretože sa tak odstredivou silou zaradili, no Pluto beží šikmo, so sedemnásť stupňovým sklonom.

Veľa sa špekulovalo, prečo je to také divné. Potom sa zistilo, že Pluto má mesiac, čo je pre astronómiu veľká výhoda. Pretože keď máte dve telesá, ktoré okolo seba obiehajú, pomocou Keplerových zákonov a gravitačného zákona viete zistiť skoro všetko. Z obežnej doby a vzdialenosti môžete zistiť aj to, koľko Pluto váži - a zrazu sa zistilo, že Pluto má hmotnosť, ktorá stačí len na planétky, ktoré sú medzi Marsom a Jupiterom.

Preto ho vylúčili?

Definitívne rozhodnutie prišlo preto, že od roku 1992 objavujeme tam, kde je Pluto, ďalšie také telesá a dnes ich už je asi 2000. Systém sa teda musel preorganizovať a zaviedol sa termín trpasličia planéta, ktorá je principiálne odlišná od veľkých.

Bol som inak v observatóriu, kde Pluto objavili, dnes je z toho múzeum. Vystavili si tam kasičku s dvomi priehradkami, áno a nie, na ktorú napísali: Je Pluto planéta alebo nie? Hoďte dolár. Američania, vlastenci, hlasujú za to, že Pluto planéta je a hotovo.
Astronóm Jiří Grygar.
Astronóm Jiří Grygar. (zdroj: MAFRA - MICHAL SVÁČEK)

Použili ste práve slovo slniečko, nie slnko. Z toho cítiť, ako ho máte rád. Mali by sme sa k nemu obracať ako k nášmu bohu?

Keby slnka nebolo, do ôsmich minút máme problém. Našťastie sa to nestane. Keby sme ho nemali, neboli by sme tu.

Čo je vaším obľúbeným vesmírnym telesom?

Spočiatku som sa zaoberal meteoritmi, pretože ich možno pozorovať očami. Sú rýchle a slabučké, ale ľudské oko, ak máte nočné videnie, je veľmi citlivé. Ale musíte byť v tme, nemôžete si svietiť baterkou. Oči sa vám po pätnástich minútach prispôsobia a pri svite hviezd vidíte celú oblohu.

Len tam nesmie byť mesiac?

Áno, nesmie tam byť mesiac ani mestské osvetlenie nablízku. Počas vojny muselo byť zatemnené, takže som mohol pozorovať hviezdy aj v centre Brna. Súhvezdia som sa učil priamo pred domom.

Keď už som študoval, zhodou okolností boli jasné kométy, viditeľné očami. V Brne bol ďalekohľad, ktorý zostrojil docent Luboš Perek, veľká osobnosť. Tým ďalekohľadom som kométy fotografoval, o nich som napísal diplomovú prácu. Sú to krásne, efemérne objekty. Treba ich svižne spracovať.

Nakoniec som sa ale dostal k dvojhviezdam. S nimi je to rovnaké ako s Plutom. Dve hviezdy jedna pri druhej vám o sebe povedia všetko, aj keby nechceli.

To vyzerá ľahko.

Brnkačka.

Na ktoré objavy vedy ste ako astronóm hrdý?

Zdá sa, že astronómia nemá veľký vzťah k ľudskému životu. To však, prekvapivo, nie je pravda. Veľa jej objavov má praktický význam. Málo sa vie o tom, že aby vám v aute fungovala GPS, musí byť v Arizone jeden obrovský ďalekohľad. Ten neustále meria polohu hviezd aj kvasarov, najvzdialenejších objektov, ktoré sa voči Zemi v podstate nehýbu.

Družice, ktoré tú GPS-ku vytvárajú prakticky, sú pritom v zložitej situácii. Majú síce presné atómové hodiny, ale gravitácia zeme ich presnosť kazí. V každej chvíli musíte vedieť, ako vysoko je družica od vás a aká je tam okamžitá gravitácia, a tá presnosť musí byť na tridsať centimetrov. To všetko sa musí diať, aby šípka na vašej mape ukazovala správnu cestu. Keby ste Arizonu vypli, za mesiac sa vám celý systém rozsype. Odpor atmosféry družice brzdí, a to brzdenie je navyše premenlivé. Neustále teda treba všetko prepočítavať nanovo.

To je jedna vec. A potom je tu druhá. Einstein sa kedysi zaoberal problémom fotoelektrického javu. Fotóny môžete posvietiť na nejakú látku a dostanete z toho elektrický signál. Taký, že z látky sa stane zdroj energie. On dokázal vysvetliť, prečo to funguje. A na tom sú zas založené solárne panely. Keby si ich nechal patentovať, jeho potomkovia sú dnes bohatší ako Bill Gates. Veci sú prosto nečakané. Aj veľké veci vzídu z niečoho, čo vyzerá len ako zábavka vedcov.

Sú aj veci, pri ktorých je veda so svojím vysvetlením krátka? Také, na ktoré vám poskytne vysvetlenie len viera?

Nedokážeme vysvetliť, prečo vesmír existuje. Myslím si, že to ani nebudeme schopní vysvetliť. Viacerí nositelia Nobelovej ceny za fyziku tvrdia, že Boh je stvoriteľom Vesmíru.

Filozof Gottfried Leibniz hovoril: Najväčšou otázkou je, prečo existuje niečo a nie nič, pričom nič by bolo najjednoduchšie. Prosto, nič by sa dalo vysvetliť ľahko. Dnes vieme, že Vesmír je zrejme nekonečný, tak ako sa to stalo? Veď za takou obrovskou stavbou je kopec práce, a ľudia sa na nej vôbec nezúčastnili.

Na začiatku mohla byť aj drobnosť, ktorá nakoniec viedla k veľkej stavbe, nie?

Áno. Ale dokážte to.

Vás v detstve rýchlo posúvalo to, že vám rodičia vždy doniesli novú knižku. Myslíte si, že aj dnes sme takí hladní po poznaní?

Veľa ľudí to asi vzdá. Aj oni žijú dôležitý život, to nesporne. Ale vedec má výhodu, pretože má vzrušenie na celý život.

Život je s vedou krajší?

Absolútne. Keď chodím na gymnáziá, hovorím žiakom: venujte sa vede, bude to zábava a bude krásna. Ja som mal šťastie, že som žil v dobrej rodine, ale myslím si, že aj keby som žil v inej rodine, dopadlo by to rovnako.

Keď ste robili reláciu Okná vesmíru dokorán, boli ste celebrita?

Celebrity boli za komunizmu obmedzené. Musel som ale odpovedať na listy, ktoré do televízie chodili, a bolo ich veľa. Vtedy neboli telefóny, a zaplať pánboh, že vtedy neboli, to by som sa asi zbláznil. Ale boli to pekné listy, aj odborné, aj inšpiratívne.

Zaujímavé, že ste si našli čas.

Čas je najväčšia devíza, čo človek má. Pritom niekto nevie, čo to čas je. Svätý Augustín hovoril: Keď sa ma nepýtaš, čo je čas, tak to viem. Akonáhle sa ma spýtaš, čo je čas, tak to neviem. Je to zaujímavé. Čas sa skladá z troch zložiek. Jedna je minulosť, ktorú nemôžete zmeniť. Druhá je prítomnosť, to je tá chvíľka, čo teraz spolu hovoríme. A tretia budúcnosť, teda to, o čom nevieme vôbec nič. Augustín žil v piatom storočí a od vtedy to nepokročilo. Nikto nevie, čo je čas, aj keď máme všetci hodinky.

Veľa filmov je o tom, že sa hľadá štrbina v čase, cez ktorú by sa dalo dostať do minulosti. Nikto ju nikdy neobjaví?

Nie, to nejde. Šípka času je daná a ide len jedným smerom. Keď si vezmem pohár a úmyselne ho hodím o zem, rozbije sa. Keď to nakrútite, pomocou techniky viete ten záber pustiť odzadu. Črepy sa vrátia na miesto, ale nie je vidno žiadny šev medzi nimi. A to neexistuje. To je chyba. Však?

Čítajte viac: https://kultura.sme.sk/c/22666249/jiri- ... hovor.html

Menu

SME.sk
19℃
DOMOV
Turiec
EKONOMIKA
INDEX
SVET
KOMENTÁRE
KULTÚRA
ŠPORT
VIDEO
AUTO
TECH
ŽENA
ZDRAVIE
BLOG

Móda a krásaVzťahyZdravieDeti a rodinaĽudiaReceptyTipyBývanieNaničmamaZľavyPodcast Medzi nami

POST.sk
Ako si ženy užijú uspokojivý sex? Nový prieskum našiel štyri účinné techniky

Hovorili o tom, čo funguje.

16. apr 2021 o 10:52 Michaela Žureková

Ilustračné foto
Ilustračné foto (Zdroj: Unsplash / Dainis Graveris)
Písmo:A-|A+ 39
Dostávajte Výber článkov zo SME Žena e-mailom.
Odber si aktivujte jedným klikom

Samostatný vaginálny styk ženám na orgazmus vo väčšine prípadov nestačí. Sedemdesiat až deväťdesiat percent žien nie je podľa odborníkov schopných dosiahnuť vyvrcholenie iba z penetrácie, čo nie je vzhľadom na anatómiu ženského tela nič prekvapivé.

Nepomer v sexuálnej rozkoši mužov a žien je pritom známy fenomén, ktorý sa v angličtine nazýva aj "orgasm gap". Pojem hovorí o priepastných rozdieloch. Napríklad veľká americká štúdia z roku 2016 uvádza, že muži dosiahnu orgazmus v 95 percentách prípadov, zatiaľ čo ženy iba v 65 percentách.
Súvisiaci článok Prečo majú ženy menej orgazmov ako muži a čo s tým môžeme urobiť Čítajte

Čerstvý americký prieskum publikovaný v odbornom časopise PLOS One teraz poukazuje na to, že ženy môžu svoju sexuálnu rozkoš pri styku zvýšiť.

Jeho autorky a autori v spolupráci so vzdelávacou platformou OMGYes identifikovali na základe dát o amerických ženách predtým nepomenované, no jednoznačné techniky.

Prieskumu sa ich zúčastnilo vyše tritisíc vo veku od 18 do 93 rokov.
Samy zhodnotili, čo u nich funguje

"Tisícov žien sme sa spýtali, čo robia, aby pri penetratívnom sexe zažili viac rozkoše a zistili sme, že existujú štyri techniky, ktoré fungujú pre väčšinu z nich," cituje portál Science Alert výskumníčku sexuálneho a reprodukčného zdravia, Christianu von Hippelovú.

V angličtine tieto techniky nazvali Angling (hľadanie uhla), Rocking (pohojdávanie), Shallowing (plytká penetrácia) a Pairing (párovanie s inou aktivitou). V čom spočívajú?

Angling (hľadanie uhla) - Hovorí o nastavení správneho uhla. Až 87,5 respondentiek uviedlo, že pri styku ich sexuálny pôžitok narastie, keď pri rotovaní alebo nadvihovaní panvy hľadajú pozíciu, v ktorej sa ich partnerov penis alebo sexuálna pomôcka dotýka na správnych miestach.

Rocking (pohojdávanie) - Zhruba 76% opýtaných žien využíva pri vaginálnom styku túto techniku. Tkvie v pohyboch, pri ktorých sa počas sexu časť penisu alebo sexuálnej pomôcky neustále dotýka klitorisu a trie sa oň.

Shallowing (plytká penetrácia) - Definuje ju prenikanie v blízkosti, respektíve na okraji vaginálneho otvoru, bližšie k vonkajšej strane. Až 84 respondentiek má väčší pôžitok z penetratívneho sexu, keď sa prenikanie nedeje príliš hlboko. Môže ísť o dotyky prstom, špičkou penisu, erotickou pomôckou či jazykom.

Pairing (párovanie s inou aktivitou) - Takmer 70 percent žien častejšie vyvrcholí alebo má väčší sexuálny pôžitok, keď využijú techniku "párovania". Znamená to, že prenikanie penisu do pošvy doplnia o stimuláciu klitorisu pomocou prstov alebo sexuálnej pomôcky.
Vhodný jazyk o sexe chýba

Autori a autorky vo výskume píšu, že väčšina známych vedeckých alebo popkultúrnych informácií o tom, ako dosiahnuť sexuálnu rozkoš, sa sústreďuje na predmet alebo časť tela, ktorá preniká do pošvy. Prípadne na špecifickú polohu alebo sexuálne správanie.
OMGYes

Ide o webovú platformu pre predplatiteľov a predplatiteľky, ktorá vzdeláva o ženskej sexualite. Pomocou inštruktážnych videí a rôznych návodov pomáha ženám dozvedieť sa viac o ich tele a o tom, ako dosiahnuť orgazmus.

Stránka sa do širokého povedomia dostala v roku 2016, keď herečka Emma Watson zverejnila informáciu, že je jej predplatiteľkou.

Často sa v takých prípadoch tiež používa vágny alebo nepresný jazyk.

Problémom môžu byť aj mýty, ktoré popularizuje pornografia, alebo kultúrne nastavenie, v rámci ktorého sa ženy za sexualitu hanbia a nehovoria o nej.

"Náš jazyk o sexuálnom potešení je prístupnejší a môže pomôcť ženám a ich partnerom nájsť nové spôsoby, ako by mohli spoločne uvažovať a komunikovať o stimulačných / penetračných aktivitách," píše sa v štúdii.

Von Hippelová ako jedna z autoriek tiež dodala: "Dúfame, že keď vynesieme tieto dôležité vedomosti z tieňa von na svetlo s jasným jazykom, posilní to ženy a vďaka tomu lepšie spoznajú, čo chcú, budú to vedieť lepšie komunikovať a aj podľa toho konať."

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/22639313/ako-si-z ... hniky.html

Nežiaduce účinky Sputnika V: Čo zatiaľ vieme?

Minúta po minúte
Výber vakcíny
Nežiaduce účinky Sputni...
Preťažená infolinka
Mapa a grafy
Ako ide očkovanie
Covid automat
Podcast

Vakcínu povolili na použitie na Slovensku.

27. máj 2021 o 18:34 Renáta Zelná

Vakcína Sputnik V.
Vakcína Sputnik V. (Zdroj: TASR/AP)
Písmo:A-|A+ 107
Dostávajte Novinky o vede a technológiách e-mailom.
Odber si aktivujte jedným klikom

V Európe neschválenou vakcínou Sputnik V sa budú môcť v júni očkovať prví obyvatelia Slovenska.

O kontroverznej vakcíne máme stále iba obmedzené vedecké informácie, na čo sa sťažujú viacerí nezávislí vedci.

Čo teda zatiaľ vieme o nežiaducich účinkoch, ktoré sa môžu prejaviť po očkovaní Sputnikom V a prečo tvorcovia vakcíny odmietajú možnú spojitosť so vznikom zrazenín?
Nežiaduce účinky Sputnika V

Väčšina nežiaducich účinkov po podaní vakcíny Sputnik V je mierna a spravidla osobám nespôsobujú ťažkosti, ukázali zatiaľ predbežné výsledky tretej fázy klinického testovania.

Najsilnejšie vedľajšie účinky sú zvyčajne po prvej dávke a mali by odznieť do 24 hodín. Po očkovaní Sputnikom V sa objavili:

ochorenie podobné chrípke,
reakcia na mieste vpichu - začervenanie či bolesť,
bolesť hlavy,
celková slabosť.

Podobné vedľajšie účinky sa vyskytujú aj po očkovaní schválenými vakcínami od Pfizeru, Moderny, AstraZenecy či Johnson & Johnson.

"Predbežné výsledky ukazujú, že vakcína má vhodný bezpečnostný profil a najčastejšími nežiaducimi účinkami sú bolesť na mieste vpichu, zvýšená teplota a bolesť svalov," doplnil v máji na webe Lancet Denis Logunov, ktorý vedie vývoj Sputnika V. Vo svojom tvrdení vychádza z reálneho očkovania v Argentíne, ktorého výsledky zatiaľ nepublikoval žiadny vedecký časopis.
Súvisiaci článok Dali by ste sa zaočkovať neregistrovanou vakcínou? Odpovedajú vedci Čítajte

V priebehu tretej fázy klinickej skúšky Sputnika V sa u 45 dobrovoľníkov z viac ako 16-tisíc zaočkovaných vyskytli aj vážnejšie problémy ako zhoršenie obličkových kameňov, zápal nosových dutín a u ľudí nad 60 obličková kolika či hlboká žilová trombóza, ktoré mali súvis s iným, už existujúcim ochorením.

"Žiadne z nich nepovažujeme za spojené s očkovaním, čo potvrdil aj nezávislý výbor na kontrolu výskumných údajov," píšu v štúdii v Lancete ruskí autori pod vedením Logunova.

U očkovaných dobrovoľníkov sa počas testovania vyskytli tri úmrtia, takisto ich autori nespájajú so samotnou očkovacou látkou.

Viac o nežiaducich účinkoch by sme sa mohli dozvedieť po tretej fáze klinického testovania, ktorá sa mala skončiť v máji.
Vzácne zrazeniny

Sputnik V patrí medzi vektorové vakcíny rovnako ako očkovacie látky od AstraZenecy a Johnson & Johnson. U týchto dvoch výrobcov sa vo veľmi vzácnych prípadoch po očkovaní niektorých ľudí objavili zrazeniny.

Doterajšie zistenia naznačujú, že príčinou môže byť samotný dizajn vakcíny.

Všetky tri spomínané vektorové vakcíny používajú ako základ adenovírus, ktorý bežne u ľudí spôsobuje napríklad prechladnutie. Jedine AstraZeneca svoju vakcínu založila na šimpanzom adenovíruse.

Adenovírusy vo vakcíne slúžia ako prostriedok na dopravenie DNA inštrukcií na tvorbu spike proteínov vírusu SARS-CoV-2, ktoré vyvolajú tvorbu protilátok proti covidu. Spike proteíny využíva koronavírus na vstup do buniek a infikovanie človeka.

Práve adenovírusy by mohli vo vzácnych prípadoch viesť k nechcenej tvorbe zrazenín krvi, naznačuje posledná hypotéza od nemeckého vedca Rolfa Marschaleka, ktorú zatiaľ nepublikoval vedecký časopis. Vektorové vakcíny totižto vírus vpravia do samotného jadra bunky a nie do jeho okolia, kde bežne vírusy tvoria proteíny.

“

Všetky vakcíny založené na adenovírusových vektoroch majú značné rozdiely v štruktúre a vo výrobnej technológii.„

Gamalejov výskumný ústav

V jadre bunky sa potom môže stať, že sa niektoré spike proteíny akoby rozdelia a vytvoria verzie, ktoré sú v procese imunizácie nepotrebné. Bunka ich preto vylúči do krvného obehu, kde môžu u jednej osoby zo stotisíc viesť k tvorbe zrazenín. Zatiaľ ide iba o nepotvrdenú hypotézu.

Keďže za vzácnym nežiaducim účinkom môže byť dizajn vakcíny, niektorí vedci naznačovali, že sa podobné problémy môžu vyskytnúť aj po očkovaní Sputnikom či inými vektorovými vakcínami.

V spojení s očkovaním Sputnikom sa zatiaľ nemedializovali žiadne prípady vzácnych zrazenín. O očkovaní a testovaní Sputnika však stále nemáme dostatok informácií.

Ešte v apríli sa moskovský Gamalejov výskumný ústav, ktorý vakcínu vyvíja, ohradil proti spájaniu Spuntika V so vzácnym nežiaducim účinkom. Riziko vzniku zrazenín vraj po očkovaní ruskou vakcínou nejestvuje.

"Všetky vakcíny založené na adenovírusových vektoroch majú značné rozdiely v štruktúre a vo výrobnej technológii. Preto neexistuje žiadny dôvod a opodstatnenie vyvodzovať údaje o bezpečnosti z jednej vakcíny na údaje o bezpečnosti z iných vakcín," napísal ruský ústav na webe vakcíny. Ostatným výrobcom ponúkol možnosť podeliť sa o svoju technológiu.
Spôsobí prechladnutie?

Adenovírusy sa vo svojej prirodzenej podobe dokážu replikovať, teda množiť sa v ľudskom tele a spôsobiť prechladnutie. Vo vakcínach sa používajú ich oslabené verzie, ktoré by ochorenie nemali vyvolať.
Súvisiaci článok Brazília odmieta Sputnik V. Vakcína má podľa nej viaceré nedostatky Čítajte

Zo Sputnika odstránili vedci špecifický gén, aby replikácii zabránili. Brazília však nedávno odmietla používanie ruskej vakcíny aj s odôvodnením, že vírus z nej sa dokáže množiť, a teda spôsobiť prechladnutie. K zisteniu dospel miestny regulačný úrad Anvisa.

Gamalejov výskumný ústav tieto obvinenia zakrátko odmietol. Rozhodnutie Brazílie "je politického charakteru a nemá nič spoločné s prístupom regulačného úradu k informáciám či vede ohľadom vakcíny," napísal ruský ústav.

Reálne prípady prechladnutia po očkovaní Sputnikom nie sú známe. Ich nástup by sa zrejme dal zameniť aj s bežnými nežiaducimi účinkami vakcíny.

Ak by sa aj adenovírus z vakcíny dokázal po očkovaní replikovať, spôsobil by zrejme iba mierne prechladnutie. Vážne problémy by mohol predstavovať pre ľudí so zníženou imunitou a dýchacími ťažkosťami.
Kontroverzná vakcína

Kontroverzie sa s vakcínou Sputnik V spájajú už od jej začiatku, keď ju Rusi schválili na používanie ešte v auguste minulého roku bez potrebných klinických skúšok. Nakoniec výsledky testovaní zverejnili, podľa poslednej štúdie v časopise Lancet ma ruská vakcína viac ako 91-percentnú účinnosť.
Súvisiaci článok Očividné chyby a nezrovnalosti. Vedci v otvorenom liste kritizujú Sputnik V Čítajte

Z nej pochádza aj to málo informácií o nežiaducich účinkoch Sputnika V.

Ani publikácia v prestížnom vedeckom časopise sa však nezaobišla bez kritiky. V štúdii niektorí zahraniční vedci našli nezrovnalosti a prekáža im, že Rusi nezverejňujú kompletné údaje o testovaní vakcíny.

Otvorený list kritikov zverejnil v polovici mája vedecký časopis Lancet. Vedci v ňom volajú po transparentnom zverejňovaní informácií ruskou stranou.

Ruskí autori sa v odpovedi ohradzujú s tým, že pri výskume postupovali podľa štandardných postupov.

Čítajte viac: https://tech.sme.sk/c/22668884/sputnik- ... cinky.html