Ak Rusi nechajú vybuchnúť jadrovú bombu nad Severným morom, tretia svetová z toho nebude, hovorí odborník na jadrové zbrojenie Michal Onderčo
Denisa BallováDenisa Ballová

Podeľte sa o dobré texty. Odomknite jedným klikom
Ilustračné. Foto - tasr/ap
Ilustračné. Foto – tasr/ap

Jedným z dôvodom, prečo Rusko zvyšovalo svoju závislosť od jadrových zbraní, bola obava, že ak dôjde k ozbrojenému konfliktu medzi Ruskom a NATO v Európe, konvenčná sila NATO je natoľko veľká, že Rusko by takú vojnu mohlo prehrať, vysvetľuje odborník na jadrové zbrane Michal Onderčo, ktorý s kolegom robil výskum verejnej mienky v Rusku o možnom použití jadrových zbraní.

Rozprávame sa o:

jadrových ponorkách na Sibíri;
telefonickej linke, ktorá opäť funguje medzi Moskvou a Washingtonom;
o najväčšom riziku po zriadení bezletovej zóny;
či by mala vojna na Ukrajine iný priebeh, keby si Kyjev nechal jadrové zbrane.

Pýtajú sa vás posledné týždne ľudia často, či nám hrozí jadrová vojna?

Áno, rodina aj niektorí kolegovia.
[ Odoberajte e-mailové upozornenia na nové články v rubrike Rozhovory e-mailom. Aktivujte jedným kliknutím sem. ]

A čo im hovoríte?

Samozrejme, že riziko nie je nikdy nulové, ale v súčasnosti nie je ani super veľké. Nekupoval by som si teda jódové tablety a nebál by som sa ani toho, že zajtra ráno sa nezobudím.

Hrozba jadrového útoku je dnes však vyššia ako pred rokom.

Áno, je vyššia, ale otázka je, či je dostatočne vysoká na to, aby ľudia preto menili svoj život, nemohli spať alebo aby sa preto trápili. Samozrejme, na strategickej úrovni musia politickí lídri brať do úvahy, že riziko je vyššie, a to vinou vojenskému konfliktu, ktorý sa odohráva medzi jadrovou veľmocou a inou krajinou, pričom európske krajiny, USA a NATO pomáhajú jednej zo strán konfliktu.

Mnohých dosť vystrašili slová Vladimira Putina o uvedení ruských jadrových síl do stavu vysokej pohotovosti. Čo to vyhlásenie v praxi znamená?

To je veľmi dobrá otázka, pretože ani experti, ktorí sa profesionálne zaoberajú ruskou zahraničnou a jadrovou politikou, nevedeli, čo to znamená, pretože vyššia pohotovosť formálne neexistuje. Interpretujem to tak, že USA aj Rusko majú niekoľko stupňov pripravenosti na jadrový konflikt. Vo všeobecnosti ide o nízku pripravenosť, čo znamená, že interkontinentálne balistické rakety nie sú namierené na žiaden konkrétny cieľ, nie sú naplnené palivom. Vyšší stupeň znamená, že sa uvedú do prevádzky niektoré komunikačné zariadenia alebo sa zvýši pripravenosť niektorých síl. Určite to neznamená, že sa máme obávať začiatku jadrovej vojny. Napríklad v americkom systéme pripravenosti sú štyri stupne, pričom štvrtý stupeň je očakávanie jadrovej vojny. To znamená, že ide o najvyšší stupeň, keď sú všetci pripravení, metaforicky povedané – prst je na tom červenom odpaľovacom tlačidle. Ak by sme mali opísať súčasnú situáciu, sme na druhom stupni. To znamená, že riziko je vyššie ako pred mesiacom, ale stále nie sme na takej úrovni, aby sme sa na každodennej báze báli jadrového konfliktu.

Vieme ruskú pripravenosť zaútočiť jadrovými zbraňami nejako overiť? Môžeme vidieť napríklad zvýšený pohyb ruských jadrových ponoriek s balistickými strelami?

Jadrové ponorky fungujú na princípe vzájomného zaručeného zničenia. Ak by napríklad došlo k prvému jadrovému úderu, ponorky sú pripravené na to, že zasadia druhý úder. To je vlastne princíp odstrašenia – vy nezaútočíte ako prvý, pretože ak by sa vám nejakým zázrakom podarilo vyradiť všetky pozemné sily nepriateľa, on má ešte v záruke ponorky, ktoré vám potom môžu zasadiť odvetný úder. Niektoré tieto ponorky sú stále pripravené v režime, v ktorom v prípade útoku dôjde k ďalším nevyhnutným krokom. Tieto kroky sú prísne strážené tajomstvá. Napríklad vo Veľkej Británii je ich päť. Jedným z nich je, že keď sa vám nedarí naladiť BBC rádio, došlo k jadrovej vojne. Tieto britské postupy boli odtajnené pred niekoľkými rokmi. Vďaka tomu napríklad vieme, že veliteľ ponorky dostane trezor, v ktorom bude list britského premiéra. Otvorí ho a na základe ďalších pokynov zistí, čo má robiť. Nikto okrem neho nevie, čo tam je napísané. Môže tam byť uvedené, že došlo ku koncu sveta, nájdite si prístav a skúste prežiť, alebo tam môže byť rozkaz spustiť jadrovú paľbu smerom na Moskvu.

Čo sa týka ruských jadrových ponoriek, špionážne satelity z vesmíru sa zameriavajú na pripravenosť ruských jadrových síl a snažia sa zo skutočne najmenších pohybov vyčítať, či došlo k nejakej zmene. Minulý týždeň mali Rusi jadrové cvičenie, ktoré ohlásili dávno pred vojnou na Ukrajine. Počas neho vyšli jadrové ponorky na more a skúšali mobilné interkontinentálne rakety rozmiestňovať v rôznych formáciách, napríklad na Sibíri. NATO však v reakcii na to uviedlo, že rozumejú, že ide o jadrové cvičenie, a preto nedôjde k žiadnej zmene jadrových pozícií na Západe. Vrchný veliteľ strategického velenia USA Charles A. Richard uviedol, že nevidia dôvod na zmenu pripravenosti amerických jadrových síl, čo v preklade znamená, že počujú, čo Rusi hovoria, ale nevidia žiadne zmeny, ktoré by boli natoľko významné, aby si zaslúžili nejakú reakciu.

V akom stave sú napríklad ruské strategické bombardéry, ktoré môžu byť naložené jadrovými zbraňami? Zmenilo sa za posledný týždeň ich umiestnenie, či o tom nič nevieme?

O týchto veciach vieme veľmi málo, ale chcel by som zdôrazniť, že naše odhady a reakcie na čokoľvek, čo Rusi robia, prechádzajú cez Brusel a Washington. Existujú rôzne spôsoby signalizácie druhej strane, či má alebo nemá niečo robiť. Ale do tejto chvíle na základe všetkých signálov, ktoré som doteraz videl, išlo skôr o verbálne znaky než o činy. To neznamená, že sa to nemôže zmeniť. Napríklad sa reaktivovala linka medzi USA a Ruskom. Podľa všetkých správ Rusi pravidelne odovzdávajú správy o pripravenosti jadrových síl. Je to dobrý znak, pretože tieto dve strany spolu komunikujú, a tým pádom sa znižuje riziko, že jedna alebo druhá situáciu zle vyhodnotí.

Kedy bola táto linka naposledy aktivovaná pred vojnou na Ukrajine?

Existuje síce od čias studenej vojny, ale posledné roky sa nepoužívala každý deň, pretože napätie medzi Ruskom a Západom nemalo takú intenzitu. Určite však nebola aktivovaná posledných desať, dvadsať rokov.

Mohlo by zriadenie takzvanej bezletovej zóny nad Ukrajinou spôsobiť ďalšiu eskaláciu konfliktu, ktorá by viedla k jadrovému útoku?

To je veľmi dobrá otázka. Určite by zriadenie bezletovej zóny viedlo k eskalácii konfliktu. Samozrejme, že by sa zvýšilo napätie medzi NATO a Ruskom. Pretože keď chcete mať bezletovú zónu, musíte nielen zostreľovať lietadlá, ale musíte útočiť napríklad aj na zariadenia, akými sú protilietadlové batérie, ktoré poskytujú protileteckú obranu na území Ruska. Tým pádom začnete bombardovať ruské územie, čo sa Rusom nebude páčiť a budú reagovať. Najväčšie riziko pri vytvorení bezletovej zóny je, že vojdete do priestoru, v ktorom ste ešte neboli v zmysle priamej vojenskej konfrontácie. A nevieme, aká bude reakcia druhej strany. My, samozrejme, môžeme hovoriť o pravdepodobnostiach rozličných scenárov, ale zakaždým vzniká riziko neočakávanej eskalácie konfliktu. Varuje pred tým mnoho expertov, ktorí tvrdia, že v istom momente konflikt môže eskalovať na úroveň, do ktorej nikto nechce ísť.

V akom stave sú ruské jadrové zbrane, čo sa týka ich kvality a počtu po ich reforme, ku ktorej došlo v posledných rokoch?

Jadrové zbrane sa dajú rozdeliť do dvoch kategórií – strategické a taktické, ktoré sa používajú na bojovom poli. Počet strategických jadrových zbraní je v Rusku zafixovaný dohodou New START s USA. Táto dohoda obmedzuje počet aktívnych jadrových hlavíc a ich nosičov. Taktických či substrategických zbraní v rámci NATO alebo USA je veľmi málo. Je to preto, že po skončení studenej vojny USA znižovali svoju závislosť od jadrového odstrašenia a súčasťou toho bolo aj znižovanie počtu taktických zbraní. Ide o zbrane, o ktorých sa hovorilo, že sú na území európskych štátov. Či sú v Európe alebo nie, je však tajná informácia. Akceptuje sa však, že by mali byť na území piatich európskych štátov. Na druhej strane má Rusko týchto taktických zbraní oveľa viac.

Prečo majú Rusi toľko jadrových zbraní?

Jedným z dôvodom, prečo Rusko zvyšovalo svoju závislosť od taktických jadrových zbraní, bola obava, že ak dôjde k ozbrojenému konfliktu medzi Ruskom a NATO v Európe, konvenčná sila USA a NATO je natoľko veľká, že Rusko by takú vojnu mohlo teoreticky prehrať. Tým pádom sú taktické jadrové zbrane poistkou pre Rusko, aby prípadnú vojnu neprehralo. Taktické zbrane sú teda zamerané na konflikt v Európe.

Putin oznámil plány na nasadenie niekoľkých nových jadrových systémov pred štyrmi rokmi. Čo o týchto zbraniach dnes vieme?

Modernizačné programy, ktoré spomínal Vladimir Putin, sa týkajú napríklad hypersonických kĺzavých vozidiel, podvodných jadrových dronov alebo torpéda riadeného jadrovým pohonom. Všetky tieto zbrane majú spoločné to, že na ne môžeme umiestniť taktické jadrové hlavice. Niektoré z týchto zbraní boli v štádiu vývoja. Niektoré boli úspešnejšie a sú na lepšej úrovni pripravenosti, ako napríklad klzáky, naopak, horšie sú na tom podmorské torpéda, ktoré sú menej schopné zapojiť sa do boja. Treba si však uvedomiť, že Rusko dalo veľa peňazí, energie aj ľudského kapitálu na vývoj týchto zbraní. Chceli tým signalizovať, že sú pripravení na konflikt, ktorý by mohol vzniknúť medzi Ruskom a NATO.
Loď ruského námorníctva vypustila riadenú strelu Kaliber s dlhým doletom v auguste 2016. Foto – tasr/ap

Mohli by Rusi na Ukrajine použiť taktické jadrové zbrane?

Môcť by mohli, ale nedáva to zmysel, pretože ten istý účinok dokážu dosiahnuť konvenčnými zbraňami, teda s klasickými bombami. Jeden môj kolega o použití jadrových zbraní povedal, že Rusko by sa tým vylúčilo z klubu civilizovaných krajín.

A inváziou na Ukrajinu sa z toho klubu už nevylúčilo?

Povedzme to takto – smerujú k tým dverám, ale ešte k nim nedošli. Rusi jadrové zbrane môžu použiť, ale otázka stojí inak – do akej miery im to vlastne stojí za to. Okolo použitia jadrových zbraní existuje také silné tabu, že ani ich čínski priatelia by to Rusom veľmi nekvitovali. Nič sa nedá úplne vylúčiť, ale šanca, že by Rusi použili jadrovú zbraň na Ukrajine, je veľmi malá. Vlani sme s kolegom robili výskum verejnej mienky v Rusku, kde sme sa ľudí pýtali, ako by vnímali skutočnosť, že by Rusko použilo jadrovú zbraň v konflikte proti NATO. Nejde o rovnakú situáciu ako je dnes. Z nášho výskumu nám ale vyšlo, že veľmi malé percento Rusov by schvaľovalo použitie jadrových zbraní v akomkoľvek konflikte. Vo výskume sme pracovali s viacerými scenármi, pričom jeden z nich bol výbuch jadrovej bomby nad neobývaným územím nad Severným morom ako demonštrácia ochoty použiť jadrovú zbraň. Ani to nedostalo veľkú podporu. Tá sa pohybovalo okolo 12 až 16 percent, čo je zhruba na úrovni podpory použitia jadrových zbraní medzi Nemcami. To znamená, že verejná mienka ani v prípade konfliktu voči NATO by nebola za to, aby Rusko použilo jadrové zbrane. Ak by k tomu došlo, som presvedčený, že verejnosť, ktorá je masírovaná propagandou, by nezostala voči tomu nemá.

Pri téme jadrových zbraní sa často spomína princíp eskalácie pre deeskaláciu. Ako to funguje?

Hovorili sme, že jednou z hlavných obáv ruského strategického velenia je, že v prípade konfliktu medzi NATO a Ruskom by Rusko mohlo začať prehrávať. Tým pádom by mohlo dôjsť k obsadeniu nejakého územia jednotkami NATO alebo k neakceptovateľným stratám vojakov Ruskej federácie. Konflikt sa teda začne vyvíjať smerom, ktorý bude Rusko považovať za ohrozenie existencie štátu. Obmedzené použitie jadrových zbraní v tomto scenári, napríklad odpálenie jednej alebo viacerých jadrových zbraní nad Severným morom by bol signál – ak pôjdete ešte ďalej, my vás môžeme zničiť.

Ak by teda Rusi odpálili jadrovú zbraň nad neobývaným územím, NATO by si mohlo povedať – dávame ruky preč od Ukrajiny, lebo to nechceme ďalej eskalovať?

V podstate áno, ale tento princíp sa vždy chápal v kontexte vojny medzi Ruskom a NATO. Nemecký akademik Ulrich Kühn z univerzity v Hamburgu napísal knihu o tom, ako by mohlo dôjsť k jadrovej vojne medzi NATO a Ruskom. Jeden z jeho scenárov je, že dôjde k etnickým nepokojom v krajinách Pobaltia a Rusko tam pošle mierové sily na upokojenie situácie a začne danú krajinu okupovať. NATO na to zareaguje a začne Rusko vytláčať späť, aby krajinu oslobodilo od Rusov. Vtedy môže dôjsť k neočakávanej eskalácii na jadrovú úroveň. Pred začiatkom vojny na Ukrajine žiaden seriózny analytik nehovoril, že by Rusi mohli použiť jadrové zbrane v konflikte s krajinou, ktorá nie je chránená jadrovým dáždnikom alebo ktorá sama nemá jadrové zbrane, čo teda platí pre Ukrajinu.

Je eskalácia na deeskaláciu spôsob, o ktorom ruské velenie rozmýšľa, alebo je to len paranoja Západu?

O tomto sa medzi odborníkmi na ruskú jadrovú politiku dlhodobo diskutuje. Keď som bol na Stanforde, vedľa mňa mala kanceláriu Nórka Kristen Ven Bruusgaard, ktorá je expertkou na ruskú nukleárnu politiku. Ona tvrdí, že táto stratégia neexistuje a ide skutočne o odborníčku, ktorá roky strávila štúdiom ruských strategických dokumentov, vojenských časopisov. Medzi odborníkmi pritom nie je sama s takýmto názorom.

A čo si myslíte vy?

Väčšina politických lídrov v krajinách NATO, vrátane Slovenska, sa domnieva, že táto stratégia existuje. Preto je diskusia o tom, či tak Rusi rozmýšľajú, nedôležitá – ľudia v ňu veria a správajú sa podľa toho. To nahráva Rusku, pretože Moskva vie, že ich oponent ráta s tým, že v prípade konfliktu dôjde k jadrovej eskalácii.

V súvislosti s jadrovými zbraňami sa spomína princíp odstrašenia? Čo naň treba?

Princípom odstrašenia je zabrániť protivníkovi, aby urobil to, čo nechcete. Môžeme si pomôcť príkladom zriadenia bezletovej zóny nad Ukrajinou. NATO nechce priamu konfrontáciu s Ruskom, pretože má obavy z možnej eskalácie. Toto je ruské odstrašenie v praxi. A Rusi napriek všetkej rétorike nezaútočili na Estónsko alebo Litvu, ale zaútočili na Ukrajinu. To je zasa odstrašenie krajín NATO v praxi.

Vníma Moskva svoje jadrové zbrane ako garanta medzinárodnej prestíže?

Určite, pretože Rusko ako také je ekonomicky relatívne malé. Jeho HDP je na úrovni Beneluxu, znižuje sa jeho populácia, z hľadiska industriálnej produkcie nemá veľmi čo ponúknuť. Jeho jadrový arzenál je jeden z nemnohých znakov prestíže alebo statusu v medzinárodných vzťahoch. Keď chceli Rusi riešiť svoju úlohu v bezpečnostnej architektúre Európy, svoj prvý list poslali USA. Urobili tak preto, že sa vidia ako veľmoc, ktorá bude komunikovať jedine s inou veľmocou, ktorou sú USA. Moskva svoju pozíciu veľmoci zakladá na jadrovom arzenáli, ktorý by teoreticky mohol zničiť svet za pár minút.

Čo znamená, že USA, respektíve NATO je schopné vrátiť prípadný prvý útok jadrovými zbraňami?

Ak dôjde k použitiu jadrových zbraní jednou stranou, tá druhá môže odpovedať prostredníctvom svojich ponoriek. Reakcia závisí od mnohých vecí, napríklad, ak Rusi nechajú vybuchnúť jadrovú bombu nad Severným morom, nerozpútate preto tretiu svetovú vojnu. Ak ale bude prvý útok salvou balistických striel, bude si to vyžadovať iný druh reakcie.

Akú reakciu si máme predstaviť?

Americký prezident by mal šesť minút na to, aby sa o nej rozhodol. Ak by mu napríklad povedali, že ruské interkontinentálne strely letia na USA, má tých pár minút na to, aby buď odpovedal útokom, alebo akceptoval, že tieto rakety pri dopade na územie vyradia z prevádzky interkontinentálne balistické rakety jeho krajiny.

Keby sme mali porovnať jadrový arzenál Ruska a USA, ktorá krajina má v tejto oblasti prevahu?

Pri jadrových zbraniach sa väčšinou rátajú nosiče a nie hlavice. Na jeden nosič môžete dať viac hlavíc, ale na nosiči viac záleží. Taktických zbraní má Rusko násobne viac a majú ich zacielené na všetky najnovšie zbraňové systémy, ako sú Poseidón, Zirkon, teda napríklad hypersonické klzáky. Jedným z cieľov Bidenovej administratívy bolo, že by malo dôjsť k dohodám o kontrole zbrojenia, ktoré by mali byť zamerané na taktické jadrové hlavice. Bola snaha znížiť ich počet aj ich pripravenosť a reálne sa riešilo, ako by to mohlo fungovať. Pre vojnu na Ukrajine tieto snahy úplne zamrzli a je otázne, či sa k tomu USA ešte niekedy vrátia.

Český generál Petr Pavel uviedol, že západné krajiny by mali urobiť aspoň previerky, aby čo najrýchlejšie vedeli prejsť do vysokého stupňa pohotovosti. Vieme niečo o nich? Uskutočnili sa?

Pokiaľ viem, tak k týmto previerkam nedošlo. Je to však jedna z vecí, ktoré ak by boli verejne komunikované, išlo by o signál Rusku. Komunikovať tieto veci by totiž bolo znakom pre druhú stranu. Je iné, ak NATO urobí previerky preto, aby vedelo, ako rýchlo je možné prejsť do ďalšieho stupňa, a iné zas urobiť previerky, aby Rusi vedeli, ako rýchlo sa viete dostať do ďalšej fázy. To sú dve odlišné veci.

Takže to vlastne potvrdzuje slová bývalého poslanca ruskej štátnej dumy Alexeja Arbatova, že v jadrovej politike sú aj slová činy?

Nie je medzi nimi znamienko rovnosti, ale slová nie sú zadarmo. Už len overenie pripravenosti jadrových zbraní by bolo pre Rusko signálom, že sa niečo deje.

USA na Putinovo vyhlásenie o stave vysokej pohotovosti reagovali tak, že svoje jadrové zbrane na vyšší stupeň nepreradia. Je to správna reakcia?

Táto reakcia vychádzala z toho, že Putinove slová neviedli ku konkrétnym činom, a preto sa rozhodli ďalej neeskalovať tento konflikt. Keď napríklad Rusi obsadili Krym, urobili jadrové cvičenie. Označil by som to za akýsi páví chvost, keď druhej strane ukážete, aké krásne veci máte a upozorníte ju, aby náhodou nemala zlé nápady. Súčasné cvičenie na Sibíri však nie je znak, že by sa Rusi na niečo chystali.

Nebola by lepšia reakcia, keby NATO Rusku ukázalo, že je takisto pripravené reagovať tvrdo?

Znova by išlo o signál, že sme pripravení eskalovať konflikt, ale nevieme, ako to prijme druhá strana, či si nepovie, že pôjde do vyššej úrovne pripravenosti.

Čo by hrozilo, keby USA vyhlásili, že zvyšujú pohotovosť svojich jadrových zbraní na stupeň DEFCON 3?

Reálna šanca jadrovej výmeny. Ak by napríklad Ruská federácia nezmenila svoju pozíciu, ale USA by svoju pohotovosť zvýšili, znamená to dve veci. Buď sa chystajú eskalovať konflikt, alebo vedia niečo, čo my ostatní nevieme. V každom prípade by to bol znak možnej eskalácie. Každá signalizácia s jadrovým elementom je totiž veľmi komplexná. Slová a činy sú veľmi prepojené.

Ako dlho by USA trvalo preradiť na vyšší jadrový stupeň a čo by to v praxi znamenalo?

Rozhodnutie sa dá urobiť rýchlo, ale trvá istý čas, kým sa schvália všetky protokoly a uvedú sa do ďalšej fázy. Je to skôr otázka hodín ako dní.

Mohlo by to reálne znamenať namierenie hlavíc na Moskvu?

Áno, namierenie jadrových hlavíc alebo by došlo k rozptýleniu strategických bombardérov, ktoré by boli permanentne natankované alebo by vojaci boli v stave vyššej pripravenosti.
Ruskí vojaci strieľajú z húfnic počas cvičenia v Rostovskej oblasti koncom januára 2022. Foto – tasr/ap

Ako hodnotíte správanie Moskvy, ktorá sa vyhráža použitím zbraní hromadného ničenia?

Ako som povedal na začiatku – nestrácal by som preto spánok, ale zároveň by to všetci lídri mali odsúdiť. Ide o vyhrážanie sa niečím, čo sa vo všeobecnosti považuje za nemorálne. Mali by sme dať Rusom najavo, že sa nemôžu vyhrážať niečím, čo civilizované krajiny odmietajú ako spôsob boja. Vo februári prezident Putin spolu s lídrami ostatných krajín so stálou pozíciou v Bezpečnostnej rade OSN podpísal vyjadrenie, ktorým sa obnovovalo vyhlásenie Gorbačova s Reaganom, že jadrová vojna sa nedá vyhrať a nesmie sa nikdy viesť. Mesiac a pol na to sa Putin vyhráža použitím jadrových zbraní. Myslím si, že by mu mal niekto povedať, že jeho slová sú v rozpore so samotnými deklaráciami Ruskej federácie.

Rusko však nepatrí medzi krajiny, ktoré dodržiavajú to, k čomu sa zaviažu.

To je jedna vec, ale druhá vec je, že im dáte najavo, že to, čo robia, je nemorálne. V každej slušnej spoločnosti sa po tom, čo niekto poruší pravidlá a normy, stretne s tým, že ho ostatní za to odsúdia. Odsúdenie je dôležité aj pre udržanie normy samotnej. Pretože ak budeme všetci porušovať normy a pravidlá, povedie to k erózii.

Niektorí analytici uvádzajú, že ak sa bude vojna ďalej naťahovať, Rusko bude mať veľké straty a ak NATO vystupňuje tlak na Putina, môže sa Putin cítiť zahnaný do kúta a rozhodnúť sa pre jadrovú eskaláciu. Súhlasíte s tým?

Áno, ak dôjde k eskalácii, mohlo by to viesť k tomu, že by Rusko použilo jadrovú zbraň. Považoval by som to za veľmi nepravdepodobné v prípade konfliktu na Ukrajine. Pravdepodobnosť použitia jadrových zbraní v konflikte s NATO je vyššia, no stále si nemyslím, že je to vysoko pravdepodobné.

Vraciame sa teda do čias studenej vojny, keď sa jadrové odstrašenie bežne používalo medzi ZSSR a Západom?

Jadrové odstrašenie sa používalo medzi Ruskom a Západom stále a dnes je významnejšie ako pred 20 rokmi. Je to teda akýsi návrat do minulosti. Ale jadrové odstrašenie nikdy nezmizlo. Len sme si zvykli na to, že ho budeme ignorovať.

Často sa v spojitosti s vojnou na Ukrajine hovorí o tom, že Ukrajina sa po rozpade ZSSR vzdala jadrových zbraní výmenou za bezpečnostné záruky Ruska a ďalších krajín. Bola by dnes situácia v tomto konflikte iná, keby si Kyjev jadrové zbrane ponechal?

Ukrajina nikdy nemala serióznu šancu udržať si svoje jadrové zbrane. Ukrajinci nemali odpaľovacie kódy, technické zabezpečenie, nemali schopnosti ani financovanie na prevádzkovanie jadrového arzenálu. Realistická šanca, že by si ich Ukrajina nechala, bola takmer nulová.

Pre pár dňami vyšiel v časopise Foreign Policy článok, v ktorom autori uvádzajú, že hrozba jadrovej vojny je podstatne horšia pre súčasných lídrov západného sveta ako pre predchádzajúce generácie politikov. Tí získavali skúsenosti s riešením kríz súvisiacich s možnosťou jadrovej vojny, napríklad vďaka kubánskej raketovej kríze v roku 1962. To týmto politikov následne umožnilo orientovať sa v hrozbách a odvrátiť jadrovú katastrofu. Sú aj súčasní lídri krajín pripravení na riešenie jadrovej hrozby?

Lídri, ktorí sú vo vedúcich pozíciách v krajinách na Západe, si brúsili svoje zuby na konfliktoch, ktoré boli v podstate menšími vojnami v ďalekých krajinách. Súčasná situácia je pre nich nová a musia ju začať vnímať inou optikou. Všetci lídri západných krajín o vojne premýšľali ako o konflikte, ktorý prebieha v Afganistane alebo v Mali. To znamená, že vedia, ako viesť takéto vojny, ale nemajú predstavu, ako viesť vojnu vo veľmocenskom konflikte s krajinou, akou je Rusko. Mnohí zo západných lídrov sa momentálne prebúdzajú a začínajú chápať, aké dôležité je odstrašenie a že ho netreba podceňovať. Myslím si, že všetci v tejto chvíli chápu, že odstrašenie je najlepšia prevencia jadrovej hrozby.

Michal Onderčo (1986)

Michal Onderčo. Foto – PRCP/Marie Němečková

Michal Onderčo je docentom medzinárodných vzťahov na Erasmus University Rotterdam a výskumníkom Pražského centra pre výskum mieru. Dlhodobo sa venuje témam týkajúcim sa kontroly jadrového zbrojenia a medzinárodnej bezpečnosti. Bol hosťujúcim profesorom na Stanforde, postdoktorandom na Európskom univerzitnom inštitúte vo Florencii, pôsobil ako výskumník na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, doktorát si urobil na Slobodnej univerzite v Amsterdame a habilitáciu na Sciences Po v Paríži.

Ako sme ubytovali Rusku, ktorá odmieta veriť v matrix
Ľudmila KolesárováĽudmila Kolesárová

Podeľte sa o dobré texty. Odomknite jedným klikom
Dočasný domov. Foto - LK
Dočasný domov. Foto – LK

Pred našou kúpeľňou, nalepený na dvere, leží pes. Je po druhej v noci a on čaká, kým sa jeho pani pokúsi zo seba zmyť bolesť predošlých dní.

Inna vyjde von v osuške, nechcela som ju stretnúť v tom momente na chodbe, ale od začiatku pôsobí, že sa ma neľaká. Dokonca mi na parkovisku pri Levoči podala ruku a usmiala sa. Po dňoch putovania a hodinách čakania na hraničnom priechode.

Asi by tak narýchlo nenašla ubytovanie so zvieratami, nám je to jedno, sme rodina, kde už dávno vládne medzidruhová anarchia.
Vojna je rýchlejšia ako rakovina

„Môžem si vyprať veci?” pýta sa na druhý deň ráno.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Dozviem sa, že nič iné nemá, len to, v čom nasadla pred pár dňami do auta. Problém vyriešime rýchlo našimi vecami.

Na dvore nám parkuje auto s ukrajinskou značkou. V podstate asi lepšie ako naše. S vojnou je to ako s rakovinou, ale oveľa oveľa rýchlejšie. Jeden deň žijete normálne, druhý nemáte nič, len strach o holý život.

Presne si pamätám, ako som dávala pozor, keď som fotila na sociálnu sieť rodinu z Dobrého anjela, aby nebol v zábere lepší nábytok, telka alebo zárubne. Ľudia niekedy veciam nerozumejú. Núdza dnes nevonia naftalínom.

Inna hovorí plynule po anglicky. Keď nám ukazuje kúsky, ktoré dokáže za granulku jej pes, pochváli ho peknou ruštinou.

Inna je Ruska.

Nič sa nepýtam, lebo také sú odporúčania, a tak sa rozprávame o našich psoch a o tom, že posledné roky žila s manželom, Ukrajincom, v Kyjeve. Až ku koncu prvého dňa sa rozhovorí. Opatrne, len občas. Jej ruský domov už nedokáže brať ako svoj domov. Hoci má blízkych v Moskve, už by tam nikdy nešla.

„A dnes sa už nedokážem ani pozrieť tým smerom,” povie s hrčou v hrdle.
Veriť klamstvám alebo klamať sám seba

Propaganda je taká silná, že mnoho ľudí napriek vlastnej chudobe verí, že Putin je spasiteľ a že sa aj dnes stará o svetový mier. Väčšina Rusov nikdy Rusko neopustila a netuší, aký môže byť skutočný svet pestrý.

„V Rusku dokáže žiť len ten, kto verí klamstvám alebo dokáže klamať sám sebe.” Viera v dokonalého lídra, ktorý sa objíma s medveďom, pôsobí mnohým patologickú úľavu.

„Rusko je ako matrix, vybrať si červenú tabletku a odmietnuť červený režim znamená ocitnúť sa podľa mnohých v ešte boľavejšej realite. A to dokáže len pár hrdinov v ruských uliciach.”

Inna pokračuje vo svojej púti ďalej do cudziny, nejaké plány má. Základný je nepoprieť samu seba.

A my? Naďalej nerozlišujeme medzi Rusmi a Ukrajincami, ale medzi tými, ktorí veria a ktorí neveria v hodnotu skutočnej slobody.

Rabín Miša Kapustin: Putin sa chcel dostať do dejín, ale nakoniec sa tam dostane Zelenskyj
Mirek TódaMirek Tóda

Podeľte sa o dobré texty. Odomknite jedným klikom
Liberálny rabín Miša Kapustin. Foto N - Mirek Tóda
Liberálny rabín Miša Kapustin. Foto N – Mirek Tóda

Je to vojna dobra a zla. Rusko si raz prejde podobným obdobím ako Nemecko počas denacifikácie po druhej svetovej vojne, vraví rabín Miša Kapustin.
0042

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Po ruskej okupácii Krymu v roku 2014 odišiel žiť s rodinou na Slovensko. Teraz liberálny rabín Miša Kapustin pomáha židovským utečencom, čo utekajú pred Putinovou vojnou.

Tá je aj témou novej epizódy Kóšer podcastu.

Na Ukrajine už vyše dva týždne zúri vojna, ktorú proti nej vedie Vladimir Putin. Prekvapilo vás to?

Bohužiaľ, nebolo to pre mňa prekvapením, očakával som niečo podobné od Ruska, hoci málokto tomu veril. Teraz je to realita, zabíjajú ženy aj deti, obyvateľov a ničia infraštruktúru, nemocnice, škôlky, školy. Ide o naozajstnú vojnu, podobnú tej, ktorú Európa zažila počas druhej svetovej vojny. Je to vojna, ktorú nechcem porovnávať s inými, kde bojovala jedna armáda proti druhej či jeden vodca proti druhému. Je to vojna ruskej armády proti ukrajinskému národu.

Čo to znamená?
[ Odoberajte e-mailové upozornenia na nové články v rubrike Podcasty Denníka N e-mailom. Aktivujte jedným kliknutím sem. ]

Pre Ukrajincov je to národná vojna, a keď hovorím Ukrajinci, zahŕňa to ľudí rôznych náboženstiev, ľudí rôznych národností, ktorí žijú na Ukrajine. Tam patria aj Rusi. So zbraňou v rukách bránia svoju krajinu a svoju zem.

Prečo sa Putin rozhodol pre totálnu vojnu proti Ukrajine?

Ten muž žije stále v 20. storočí a v tom je jeho najväčší problém, pretože svet sa zmenil. Aj dnes krajiny bojujú medzi sebou, ale iným spôsobom – používajú sankcie, finančné obmedzenia, zákazy – ľudia bojujú peniazmi, no nikto nezomiera. Len krajiny, ktoré ešte stále žijú v minulosti, pokračujú v bojoch. Putin nerozumie, že ľudstvo sa zmenilo, že nie je normálne meniť hranice spôsobom, ako to robí. Svet prežil to, čo sa stalo v roku 2014, práve preto som na Slovensku, keď som bol nútený utiecť z Krymu so svojou rodinou. Pre mňa to bolo jednoduché: nechcel som zostať na temnej strane. Táto vojna je pre mňa vojnou dobra a zla a ja verím, že som na tej dobrej strane.

Ako vnímate propagandu Kremľa, ktorá vojnu opisuje ako vojenskú operáciu a v ktorej štát zakázal vysloviť slovo vojna alebo invázia?

Je veľmi cynické, čo sa deje. Vnímať dnes ruské štátne médiá ako seriózne zdroje je minimálne hlúpe. Pri tejto úrovni ruskej propagandy to vyzerá, akoby doktor Goebbels chodieval do škôlky v porovnaní s prokremeľskými správami. To sa však deje už niekoľko rokov, nikto to nebral vážne – a nakoniec tu máme vojnu a tisícky zabitých ľudí. To, čo hovorí Putin, nie je pravda – je to vojna, je tam front a ľudia bojujú.

Ruské útoky na civilné objekty, ako napríklad na pôrodnicu v Mariupole, vyvolávajú podozrenia, že Putin je zodpovedný za možné vojnové zločiny.

Chcel by som, aby to dokázali na súde, aby nerozhodovali naše emócie. Súd by mal rozhodnúť, aký trest by mal niesť, aby to bolo spravodlivé. Na druhej strane to nie je len vojna medzi Ruskom a Ukrajinou alebo Ruskom a ukrajinským národom. Je to vojna medzi dobrom a zlom, je to vojna za hodnoty, pretože dnes Ukrajinci, o ktorých málokto počul a vedel v EÚ a nebrali ich tam vážne, bojujú za naše hodnoty. Tam ďaleko na Ukrajine bojujú za Slovákov, Čechov, Rumunov či Francúzov.

Prokremeľské médiá o vojne na Ukrajine hovoria zároveň ako o denacifikácii. Ako sa na to pozeráte?

To je to najhoršie, pretože koho idú denacifikovať? Etnického žida prezidenta? Židia sa predsa cítia na Ukrajine dobre, stále s nimi komunikujem. Je to normálna krajina. Keď hovoríme o antisemitizme a nacizme, tak akýkoľvek taký režim sa vždy postavil proti židom. Keby to bolo inak, toľko židov by nepomáhalo ukrajinskej strane a nebojovali by za ňu. A ani diaspóra by tak nepomáhala Ukrajincom. Je to podobné Hitlerovej propagande, ktorý išiel ďalej na východ, aby oslobodil národy. Nie je to o oslobodení. Kto na Ukrajine ho požiadal o pomoc? Nikto ho nepotrebuje. Putin vie akurát tak oslobodiť ľudí od života, slobody, od európskych hodnôt a ľudskosti. To Ukrajinci nepotrebujú a dokázali to počas dní tejto vojny.

Ako vnímate rolu prezidenta Volodymyra Zelenského?

Nikdy som nemal pochybnosti o jeho osobe. Keď ho zvolili, bol veľmi populárny, v polovici obdobia stratil na popularite, volilo by ho možno menej ako 20 percent pred vojnou, ale počas vojny dokázal, že má odvahu v srdci a nepochybuje, že pravda porazí zlo a klamstvo. Dnes sa jeho politickí priatelia aj nepriatelia zjednotili okolo neho. Dejiny robia osobnosti. Mne to pripadá smiešne, pretože Putin sa chce dostať do dejín, ale do dejín sa dostane Zelenskyj.

Ukrajina je veľmi významná aj z hľadiska židovských dejín – je to kolíska chasidizmu a narodila sa tam napríklad aj izraelská premiérka Golda Meir. Čo vám hovoria utečenci?

Príbehy sú rôzne – prichádzajú z miest, ktoré sú zničené. Prichádzajú ľudia, ktorí sa skrývali v protibombových krytoch. Nechcem sa ich na to pýtať, naopak, rozprávam sa s nimi o pozitívnych veciach, o tom, že život pokračuje ďalej; snažím sa o to, aby videli, že sú tu slušní ľudia, ktorí ich majú radi, chcem, aby sa tu cítili ako doma. Snažím sa pomôcť všetkým, no naše zdroje sú limitované, podľa posledného sčítania ľudu žije na Slovensku len niečo viac ako dvetisíc židov a asi polovica z nich sú dôchodcovia. Prichádzajú aj ľudia, ktorí majú aj nežidovských kamarátov a my ich nechceme rozdeľovať. Snažíme sa pomôcť veľkému počtu ľudí. Veľa z nich ide ďalej do Izraela a do iných krajín, ako je napríklad Nemecko, kde majú príbuzných. Niektoré rodiny však chcú zostať na Slovensku a byť slušnými obyvateľmi, pracovať a platiť dane. Chcú tu začať nový život.

Čo vám vravia?

Hneď druhou otázkou, ktorú sa pýtajú, je, kedy by som mohol začať pracovať? Nie všetci majú možnosť vrátiť sa späť. Je až neuveriteľné, koľko ľudí z celého Slovenska sa mi ozvalo, že chcú pomáhať utečencom. Nestíham však odpovedať všetkým. Napriek tomu, že cudzinecká polícia pracuje nonstop 24 hodín, niektorí ľudia tam museli čakať aj 15 hodín. Ten rad ľudí je neuveriteľný. Pred dvomi týždňami si to nikto nevedel predstaviť.

Vyjadrili sa k vojne na Ukrajine židia v Rusku?

V absolútnej väčšine nikto nič nepovedal. Iba pár jednotlivcov. Avšak treba chápať to, že keby začali niečo hovoriť, bolo by to pre nich zlé. Na druhej strane platí, že úroveň propagandy je neuveriteľná. Tak ako si po skončení druhej svetovej prešlo Nemecko denacifikáciou, keď ľuďom ukazovali rôzne fakty, čo sa stalo, pretože to nevedeli alebo nechceli tomu veriť, tak príde čas, keď aj Rusi zistia, čo sa dialo počas tejto vojny. Bude to podobné ako v Nemecku po druhej svetovej vojne.

Vidíte riziko, že sa vojna môže preklopiť až k nám?

Riziko existuje, ale podľa mňa sa všetko skončí na Ukrajine. A v Rusku, tam sa skončí dnešný ruský režim. Všetci videli naozajstnú moc ruskej armády, ktorá nedokázala uspieť proti Ukrajincom. Aj tie miesta, ktoré boli okupované, stále podporujú Ukrajinu – a to platí napríklad aj pre Charkov, hlavné mesto študentov, mesto, kde nepočuť ukrajinskú reč. To, čo na Ukrajine nedokázali urobiť za 30 rokov, Putin urobil za niekoľko dní: spojil ľudí rôznych politických názorov a presvedčení. Stala sa z toho národná vojna, v ktorej je tým najdôležitejším poraziť nepriateľa. Na tom ostatnom sa Ukrajinci dohodnú neskôr.

Rusov neobsluhujeme a neubytovávame, na ich deti napľujeme. Nenávisť voči všetkým Rusom rastie
Kristina BöhmerKristina Böhmer

Podeľte sa o dobré texty. Odomknite jedným klikom
Ruská občianka Olena ukazuje svoj cestovný pas. Pred Putinovým režimom pred pár rokmi ušla do Kyjeva, teraz je na úteku znovu. Foto: TASR/AP
Ruská občianka Olena ukazuje svoj cestovný pas. Pred Putinovým režimom pred pár rokmi ušla do Kyjeva, teraz je na úteku znovu. Foto: TASR/AP

Podľa sociálnej psychologičky Barbary Lášticovej problém nastáva, keď ľudia nepripisujú vinu za vojnu Putinovi a jeho establišmentu, ale priamo všetkým Rusom a Ruskám.

„Niekto ho v škole opľul,“ hovorila smutná mamička svojej kamarátke a ukazovala na asi osemročného syna, ktorý sa zatiaľ hral na detskom ihrisku v španielskej obci Cambrils. „Že to má za to, odkiaľ je.“

Aj s mojou slabou ruštinou mi došlo, za čo ten pľuvanec bol. Za Putinovu vojnu na Ukrajine.

Vo viacerých európskych krajinách sa začali objavovať známky rastúcej rusofóbie. Ruská reštaurácia v Barcelone, ktorá zvykla bývať v čase obeda plná, zíva prázdnotou a majiteľku šikanujú na sociálnych sieťach.

Sieť hotelov v Česku odmietla ubytovávať ruských a bieloruských hostí a Vysoká škola ekonomická v Prahe sa musela ospravedlniť za „slovné excesy“ troch pedagógov voči ruským študentom.

V psychológii sa tomu podľa sociálnej psychologičky a riaditeľky Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV Barbary Lášticovej hovorí rôzne, napríklad kolektívna nenávisť alebo scapegoating. Časť našej spoločnosti namiesto jasného agresora, ktorým je Putin a jeho režim, z vojny začína viniť všetkých Rusov a Rusky.
[ Odoberajte e-mailové upozornenia na nové články v rubrike Vojna na Ukrajine e-mailom. Aktivujte jedným kliknutím sem. ]
My a oni

Podľa Lášticovej je to dôsledok procesov sociálnej kategorizácie, ktorá vedie k akémusi rozdeleniu na „my“ a „oni“. My sme tí dobrí a morálni, oni tí zlí a nemorálni.

Pokračuje, že potom všetkých členov skupiny, ktorú vnímame negatívne, hádžeme do jedného vreca a „konštruujeme ich ako ohrozenie pre našu členskú skupinu: národ, náboženskú skupinu, ľudí vyznávajúcich určité hodnoty a podobne“.

Kolektívna nenávisť nie je niečo, čo prišlo s vojnou na Ukrajine. Bola tu aj predtým, ale podľa Lášticovej sme ju spájali skôr s populistickými politikmi a extrémistickými skupinami. „V tomto okamihu jej podľa dostupných informácií podliehajú aj ľudia, ktorých by sme v prvom pláne neoznačili za populistov či extrémistov,“ povedala pre Denník N.

Marta je 44-ročná mama chlapca, ktorý zhodou okolností chodí do tej istej školy v Cambrils ako opľutý ruský chlapec. „Nie, môj ho neopľul,“ povie, „ale popravde, ja sa tiež zháčim, keď počujem ruštinu okolo seba.“ Marta nie je extrémistka, je to vzdelaná žena s dobrou prácou.
Protest v Petrohrade. Foto – TASR/AP
Hanbím sa, čo viac mám robiť?

„Na jednej strane nechcem nikoho stigmatizovať, ale na druhej strane by som ocenila, keby miestni Rusi nosili pripnutý nejaký symbol, že sú proti vojne. Mala by som lepší pocit,“ priznáva Marta.

O nutnosti komunikovať svoje postoje hovoril aj Kirill Martynov, zástupca šéfredaktora nezávislých ruských novín Novaja Gazeta a filozof, ktorého pred pár dňami pre jeho názory vyhodili z Moskovskej univerzity.

„Ľudia z Ruska musia o tom hovoriť a vysvetľovať, prečo nepodporujú vojnu, lebo očividne nie všetci Rusi vojnu podporujú, ale musíme o tom hovoriť, o dôležitých veciach, ako ľuďom pomôcť,“ povedal Martynov na diskusii viedenského Fóra pre žurnalistiku a médiá.

Reagoval na informáciu, že majiteľ jednej reštaurácie v Nemecku odmietol obsluhovať Rusov. „Ak si mám vybrať medzi tým, či môj vlastný domov bude zničený vo vojne, alebo tým, že nemám možnosť ísť na večeru do reštaurácie v Nemecku, tak si vyberiem to druhé,“ povedal s tým, že cíti zodpovednosť za to, že prezident jeho krajiny rozpútal vojnu.

Aj majiteľka ruskej reštaurácie v Barcelone cíti vinu, hanbu a bolesť. Tvrdí, že „kto mlčí, ten svedčí“, preto všade rozvešala plagáty proti vojne. Nepomohlo. Aj tak jej niekto, kto nikdy nebol v reštaurácii, dal na Google hodnotenie jednu hviezdičku s komentárom, že nesmieme podporovať ruský biznis.

Zlé hodnotenie dostávala aj iná ruská reštaurácia v Španielsku. Volala sa Rasputin. Po pár dňoch si prepísala popis na Google a z ruskej reštaurácie sa v momente stala ukrajinská. Nie je to ale žiadny klam, majiteľ je Ukrajinec. Pred vojnou bol však záujem o ruské reštaurácie vyšší ako o ukrajinské.
Prečítajte si
V práci nám zakázali hovoriť o vojne, plat mi klesol o tretinu a pre hádky strácam priateľov, hovorí Ruska žijúca na Slovensku
Chceme mať nad vecou kontrolu

Agresor je podľa Lášticovej jasný: ruský politický režim. „Problém však nastáva, ak ľudia vinu nepripisujú Putinovi a jeho establišmentu, ale priamo všetkým Rusom a Ruskám,“ dodáva.

Hovorí, že je to o psychologickej potrebe kontroly a pravdepodobne je to dôsledok bezmocnosti a toho, že si ako „bežní ľudia, ktorí nie sú vo vysokých politických či rozhodovacích funkciách, uvedomujeme, že máme pomerne obmedzené možnosti konania a môžeme len v malej miere ovplyvniť vzniknutú situáciu a získať nad ňou kontrolu“.

Napríklad tým, že dáme najavo náš nesúhlas. „Niektorí to robia na sociálnych sieťach či protestoch, iní prostredníctvom rôznych aktov solidarity, iní majú pocit, že musia urobiť ešte čosi viac. Často potom, aj z pocitu vlastnej morálnej nadradenosti, robia nadprácu a prejavujú priamo agresiu voči jednotlivým Rusom a Ruskám,“ povedala pre Denník N Lášticová.

Pripomenula, že v rovnakej situácii boli Ázijčania a Ázijčanky v USA, keď Trump označil covid za čínsky vírus.

„Ak sú však šikanovaní jednotlivci (a nehovorím o oligarchoch či podporovateľoch Putinovho režimu, ale o bežných ľuďoch) len za to, že patria k nejakému národu a je na nich uplatňovaný princíp kolektívnej viny (to sme tu už tiež v histórii mali), tak potom sa tí, ktorí podobné akty agresie páchajú, správajú v konečnom dôsledku rovnako nemorálne ako agresor, proti ktorému sa takýmto spôsobom kriticky vyhraňujú,“ dodáva.
Sme zrušený národ

Galina Timčenková je zakladateľka a šéfredaktorka jedného z posledných ruských nezávislých médií Meduza. Žije v lotyšskej Rige, množstvo jej reportérov však bolo v Rusku.

Až kým režim neprišiel so zákonom, podľa ktorého každému, kto „špeciálnu vojenskú operáciu“ na Ukrajine nazve vojnou a bude o nej informovať inak ako ruské oficiálne zdroje, hrozí 15 rokov väzenia.
Prečítajte si
Ruským nezávislým novinárom zostal YouTube a newslettre. Tí, čo zostali, môžu byť obvinení z vlastizrady

V tom momente mnohí Timčenkovej reportéri ušli do zahraničia. „Títo ľudia sú novinári, ktorí riskujú svoje životy, ale keď musia ukazovať svoje cestovné pasy, cítia tie znechutené emócie zo strany policajtov, hraničnej kontroly,“ povedala Timčenková na diskusii viedenského Fóra pre žurnalistiku a médiá.

Dodala, že sa cítia ako „zrušený národ“ a že „Rusko je omnoho väčšie ako Kremeľ, Putin alebo armáda“. Podľa nej milióny Rusov chcú mier na Ukrajine a cítia s ňou, ale všetci sú zrušeným národom: umelci, herci, športovci, spisovatelia, novinári.

Podľa Lášticovej by sme sa skôr ako na negatívne emócie mali sústrediť na solidaritu a to, ako vieme pomôcť ľuďom priamo zasiahnutým konfliktom.

„Treba si uvedomiť, že tak ako sa ruská propaganda usiluje homogenizovať Ukrajincov a Ukrajinky ako hostilných neonacistov, aby tak mobilizovala pocit ohrozenia a nenávisť, my v zásade psychologicky vo výsledku robíme čosi podobné (hoci nie z propagandistických dôvodov), ak všetkých Rusov a Rusky hádžeme do jedného vreca a pripisujeme celej krajine kolektívnu zodpovednosť za agresiu, za ktorú je primárne zodpovedný jeden autoritársky politický líder a jeho propagandistická mašinéria,“ vysvetľuje.
Boja sa prehovoriť

Podľa Lášticovej môžeme viesť „kaviarenské reči o tom, že Rusi sú za to spoluzodpovední, keďže si takúto politickú reprezentáciu zvolili (je však viac než otázne, do akej miery naozaj slobodne a informovane)“.

„Ale treba si uvedomiť, že propaganda v Rusku funguje tak, že bežný človek má – aj vďaka zmanipulovaným mediálnym posolstvám a sociálnym sieťam plným hoaxov – len ťažko šancu urobiť si neskreslený obraz o súčasnej situácii,“ dodáva.

A potom treba počítať aj s tým, že časť Rusov, ktorí sú proti režimu, sa bojí prehovoriť.

Medzi odvážnych patrí napríklad Rus žijúci na Slovensku Evgenij Burgeev, ktorý otvorene podporuje Ukrajinu a robí zbierku na podporu Ukrajincov.

V rozhovore pre Denník N pred pár dňami povedal, že ruský režim ho môže nazývať zradcom, a keď si bude musieť ísť do svojej rodnej krajiny predĺžiť platnosť cestovného pasu, môžu ho zatknúť, lebo ruský režim je „pomstychtivý“.
Prečítajte si
Keď sa skončí vojna na Ukrajine, pôjdu po nás, hovorí Rus, ktorý žije na Slovensku a kritizuje Putina

Podľa Lášticovej treba takýchto ľudí podporovať v ich odpore proti režimu a agresii, „keďže režim zvnútra môžu postupne rozvrátiť aj takíto ľudia, ak sa ich nazbiera kritická masa, ak v odpore vytrvajú, a ak budú mať podporu zvonku“.

V práci nám zakázali hovoriť o vojne, plat mi klesol o tretinu a pre hádky strácam priateľov, hovorí Ruska žijúca na Slovensku
Ria GehrerováRia Gehrerová

Podeľte sa o dobré texty. Odomknite jedným klikom
Foto - archív Valeria Volobrinskaia
Foto – archív Valeria Volobrinskaia

Ruska Valeria Volobrinskaja má 31 rokov a na Slovensku žije sotva päť mesiacov. Prišla sem študovať biznis angličtinu a zároveň na diaľku pracuje v ruskej IT firme.

Keď prichádzala na Slovensko, netušila, že o pár mesiacov bude sledovať, ako jej krajina útočí na Ukrajinu a rýchlo sa mení. Po odchode amerických firiem z Ruska jej známi prichádzajú o prácu, plat v ruskej IT firme jej klesol o tretinu, viaceré ruské médiá, ktoré sledovala, medzičasom prestali fungovať, v práci im zakázali hovoriť o politike a po hádkach o ruskej invázii prichádza o dlhoročných priateľov.

„Zhruba polovica mojich priateľov si myslí, že Putin urobil správnu vec, keď napadol Ukrajinu,“ hovorí Valeria. „Tvrdia, že ak by to Rusko neurobilo, Ukrajina by napadla nás. A tiež sú presvedčení, že Rusko svet chráni pred jadrovou vojnou. Veria tomu a opakujú to. Každý deň sa s niekým hádam. Je to stresujúce a strácam preto priateľov. Pri dvoch mojich najbližších priateľoch som si nikdy nemyslela, že by tomu mohli veriť. Veľmi škaredo sme sa pohádali. Neviem si predstaviť, že by som sa s nimi ešte niekedy rozprávala a predstierala, že sa to nestalo.“

Valeria sa zároveň začína báť návratu domov. V Moskve sa totiž roky zúčastňovala protivládnych demonštrácií, minulý rok ju pre účasť na proteste proti odsúdeniu opozičného politika Alexeja Navaľného vypočúvala aj polícia.
Peniaze strácajú hodnotu
[ Odoberajte e-mailové upozornenia na nové články v rubrike Vojna na Ukrajine e-mailom. Aktivujte jedným kliknutím sem. ]

Ruská firma, v ktorej pracuje, im začiatkom roka oznámila, že v marci môžu očakávať zvýšenie platu. Po ruskej invázii to už však neplatilo.

Pre klesajúci kurz rubľa sa navyše hodnota jej výplaty prepadla asi o tretinu. Valeria vysvetľuje, že ešte pred štyrmi mesiacmi, keď prišla na Slovensko, mala jej výplata hodnotu 1200 eur, dnes už je to len 800 eur. Zatiaľ však jej firma aspoň neprepúšťa.

Valeria vie, aké ľahké je dnes v Rusku prísť o prácu. „Jeden môj priateľ pracoval pre Nintendo, ďalší pre H&M, no obe firmy sa rozhodli odísť z ruského trhu. Jedna moja kamarátka zasa pracovala ako módna návrhárka, ale cena látok vystrelila niekoľkonásobne hore, takže teraz si nemôže dovoliť ich kúpiť. Nevie, čo má robiť, nemá žiadnych klientov,“ hovorí Valeria.
Ľudia čakajúci v rade pred vstupom do obchodného domu IKEA v Rusku deň pred ohláseným zatvorením predajní pre ruskú inváziu. Foto – TASR

Bojí sa, že o prácu príde aj jej nevlastný otec, ktorý žije s jej mamou a malým synom. Pracuje ako osobný šofér pre vysokého manažéra veľkej americkej konzultačnej firmy a je jediný, kto má v rodine príjem. Jej mama pre zhoršené zdravie nepracuje.

Valeriin strýko je zasa architektom vo veľkej firme budujúcej rezidenčné štvrte v okolí Moskvy. Keď však dostavajú súčasný projekt, nový už nezačnú. Takmer nikto si totiž nové bývanie nemôže dovoliť. Banky bežným ľuďom nechcú dávať hypotéky. Situácia je príliš nepredvídateľná a zamestnanie nestále.

Valeria je rada, že sa zatiaľ na Slovensku dokáže dostať aspoň k svojmu účtu, pretože má peniaze uložené v banke, ktorú zatiaľ poriadne nezasiahli sankcie. Ak však zo SWIFT-u vylúčia všetky ruské banky, môže mať problém peniaze prijímať alebo odosielať.
Pustia ma z Ruska späť?

Valeria v súčasnosti nevie, kedy uvidí svoju rodinu. Chcela v lete vycestovať za rodinou do Moskvy, no priame lety sú zrušené a tie s prestupom stoja stovky eur. Marcová spiatočná letenka z Viedne do Moskvy s prestupom v Istanbule napríklad stojí asi 600 eur.

Pre drahé letenky sa už dvaja jej kamaráti nemohli vrátiť do školy v Európe.

Valerii v lete tiež vyprší karta od cudzineckej polície, ktorou sa na Slovensku preukazuje, že tu má dočasný pobyt a môže tu študovať. Predĺženie karty je pre študentov za bežných okolností iba formalitou, no po ruskej invázii sa Valeria bojí, že jej pobyt nepredĺžia.

Ministerstvo vnútra tvrdí, že o rušení povolených pobytov Rusov na Slovensku zatiaľ nemá informácie. Ak by sa to stalo, šlo by o politické rozhodnutie.

Na Slovensku sa Valerii páči, chce tu doštudovať. A možno aj zostať žiť. Slovenčinu sa učí rýchlo. „Keď sa vrátim do Ruska, pustia ma ešte na Slovensko? Neviem,“ hovorí. Bojí sa, že ju v Rusku potrestajú za opozičné názory a nesúhlas s ruskou inváziou. Polícia ju od minulého roka eviduje ako účastníčku protivládnej demonštrácie. Šlo o protest proti odsúdeniu opozičného politika Alexeja Navaľného.

Organizátori chceli vedieť, koľko ľudí sa demonštrácie zúčastní, a preto ľudí vyzvali, aby sa zapísali do zoznamu. Chceli mať dôkaz o tom, že ruské štátne médiá počty demonštrujúcich dlhodobo podhodnocujú. No zoznam demonštrujúcich unikol a polícia začala všetkých po jednom navštevovať.

„Bola som sama doma, keď ku mne prišli dvaja neznámi ľudia a ja som ich nemohla nevpustiť dnu, lebo inak by som musela čeliť ešte väčším problémom. Pýtali sa ma, prečo som na ten protest šla, prečo som proti prezidentovi Putinovi. Bolo to veľmi stresujúce. Bála som sa aj toho, čo bude nasledovať. Už majú moje meno, vedia, kde bývam. Na opozíciu teraz vyvíjajú čoraz väčší tlak a naozaj sa bojím, ako sa to bude vyvíjať,“ hovorí Valeria.

Na sociálnych sieťach vojnu na Ukrajine odsudzuje, a tak sa jej môže dotknúť aj nedávno prijatý zákon, ktorým chce Rusko trestať šírenie „lživých správ“ o ruskej armáde až pätnástimi rokmi vo väzení. Alebo zákon, ktorý postihuje výzvy na tvrdšie sankcie voči Rusku pokutou či trojročným väzením.

Slovenské ministerstvo vnútra tvrdí, že Rusi, ktorí sa boja návratu domov, môžu na Slovensku požiadať o azyl. „Od konfliktu na Ukrajine u nás požiadalo o azyl deväť ruských občanov. Sedem žien a dvaja muži,“ tvrdí ministerstvo.

Aj Valeriini rodičia sa aktívne zúčastňujú demonštrácií. Jej starí rodičia sa zas snažia zostať neutrálni a veľmi sa politicky neangažovať.
Utečenci z Ukrajiny prichádzajúci na Slovensko. Foto N – Tomáš Benedikovič
Sankcie Rusov nezobudia

Zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu už Rusi podľa Valérie cítia. Veľké západné firmy a reťazce odchádzajú, v obchodoch rýchlo rastú ceny a úspory bežných ľudí strácajú hodnotu. Tento vývoj však podľa Valerie neznamená, že Rusi za začnú hnevať na Putina a na to, že začal vojnu proti Ukrajine.

„Väčšina ľudí stále delí svet na Rusko a Západ a zo súčasnej zhoršujúcej sa situácie v Rusku jednoducho vinia Západ, ktorý na nich sankcie uvalil,“ hovorí Valeria.

Ľudia sú podľa nej rozdelení do dvoch táborov a ani jeden nechce ustúpiť. Jedni sú za inváziu, druhí proti. Videla to aj v pracovných četoch, kde sa jej kolegovia hádali a osočovali. Firma však po pár dňoch zakázala debaty o politike na pracovných fórach. A ľudia podľa nej vlastne ani neprotestovali. Už vedia, že jeden druhého nedokážu presvedčiť o opaku.

Valeria dnes získava informácie najmä cez sociálnu sieť Telegram, kde sleduje ruských novinárov či známe osobnosti. Zvykla sledovať aj nezávislé ruské médiá ako Meduza, rádio Echo Moskvy a televíziu Dožď. Posledné dve už však prestali vysielať.

Slobodne sa vyjadrovať je v Rusku čoraz ťažšie. Ruský cenzúrny úrad zakázal médiám používať slová vojna, invázia a agresia v súvislosti s útokom na Ukrajinu. Prekážajú mu tiež všetky informácie okrem tých oficiálnych. Cenzúrny úrad v Rusku zablokoval aj sociálne siete Facebook a Twitter, ruské spravodajstvo BBC a web Deutsche Welle.

Valeria je rada, že slovenskí spolužiaci ju po ruskom útoku na Ukrajinu neodsúdili len preto, že je z Ruska, a nezažila ani žiadne rusofóbne útoky. Spolužiaci jej dokonca ponúkali pomoc, ak by sa ocitla v nepríjemnej situácii.

Zatiaľ však nevie, či a kedy bude pomoc potrebovať. „Situácia je nepredvídateľná, každý deň sa mení a nikto nevie, ako to bude vyzerať o mesiac,“ hovorí.

Stačí na fronte povedať mama a rozpoznáte Ukrajinca od Rusa

Slovenčina je ukrajinčine podobnejšia než ruština.

BRATISLAVA. Iná abeceda, ale podobné slová. Ukrajinci utekajúci na Slovensko nemajú problém dohovoriť sa. Slovenčina má s ukrajinčinou viac spoločných slov než s ruštinou.

Presne 68 percent slovenských a ukrajinských slov má rovnaký alebo veľmi podobný základ. Pri ruštine a ukrajinčine je to o šesť percent menej.
Súvisiaci článok Z hrivien sú bezcenné papieriky. Lepšie je prísť na Slovensko s platobnou kartou Čítajte

Podľa Svitlany Pachomovovej z Inštitútu ukrajinistiky Prešovskej univerzity je mylné myslieť si, že ukrajinčina a ruština sú si také podobné ako čeština so slovenčinou. Rozdiel je však v tom, že kým pre časť Ukrajincov je ruský jazyk ich prvým alebo druhým jazykom, ktorý ovládajú od detstva, doteraz nemali dôvod učiť sa slovenčinu.
Ukrajinci majú vlastný jazyk, nepochádza z Ruska

Príbeh o tom, ako z ruštiny vznikla ukrajinčina, je mýtus.

Rovnako ako slovenčinu, češtinu, bieloruštinu aj ukrajinčinu formovali dejiny Ukrajiny, ktorá bola počas svojej histórie súčasťou väčších geopolitických celkov.

Východ a stred krajiny, takzvaná naddneperská Ukrajina, bola od polovice 18. storočia súčasťou Ruska, kým západ krajiny bol súčasťou Rakúskej monarchie až do roku 1918. V rovnakom čase približne na jeden rok pripadla časť ukrajinského územia susednému Poľsku.

Pre časť Ukrajincov je dodnes prvým jazykom ruština. Pre troch z desiatich Ukrajincov je ruština materinským jazykom. V hlavnom meste je pomer po rusky a po ukrajinsky hovoriacich obyvateľov 1:3.

"Po rusky sa však hovorí najmä v mestách, na dedinách sa hovorí po ukrajinsky a vždy to tak bolo," hovorí Pachomovová.
Ruština na Ukrajine

Ruština je prvým jazykom pre 29 percent Ukrajincov.
ďalších 67 percent Ukrajincov ruský jazyk ovláda.
Používa sa tiež tvz. suržyk, zmes ukrajinského a ruského jazyka.

Počas Stalinovej vlády do veľkých miest na juhu krajiny prišli zo Sibíri Rusi. Mestá boli poloprázdne, lebo počas hladomoru medzi rokmi 1931 až 1934 zomrelo na Ukrajine päť až osem miliónov ľudí.

V dedinách a na juhovýchode krajiny sa tiež používa suržyk. Jazyková zmes ukrajinčiny a ruštiny, ktorá nesie názov po ukrajinskom type chleba, ktorý sa pečie z viacerých typov múky.

Základy ukrajinčiny siahajú do siedmeho storočia. Rovnako ako ukrajinčina aj ruština aj bieloruština vznikli z praslovanského jazyka. Všetky tri jazyky tak patria do rovnakej jazykovej vetvy východoslovanských jazykov.

"Jednotlivé vetvy sa časom od seba vzďaľovali ako skutočné vetvy na stromoch," vysvetľuje, prečo sú ukrajinčina a ruština rozdielne, básnik, prekladateľ a rusista Valerij Kupka.
Kyjev či Kyjiv?

Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu zmenili anglický prepis miest viaceré veľké denníky. Medzi nimi aj francúzsky Le Monde, odvolávajú sa na výskumníčku Christine Dugoinovú-Clémentovú.

Tá hovorí, že "pre mnohých použitie tohto ruského názvu znamená potvrdenie tézy Kremľa, že súčasné územie Ukrajiny zahŕňa časti historického územia Ruska, čím sa invázia ospravedlňuje."

Slovenský prepis názvov ukrajinských miest sa riadi pravidlami slovenského jazyka. Hlavné mesto tak nazývame Kyjev, nie Kyjiv. Všetky geografické názvy používané na Slovensku sú zverejnené na stránke Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky.

Zmena prepisu sa zatiaľ nechystá. "Kyjev je slovenský vžitý názov, tzv. exonymum podobne ako Benátky, Petrohrad a podobné," vysvetľuje Denisa Dovičovičová z jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra.

Pachomovová upozorňuje, že živý jazyk sa mení. "Kedysi sa hlavné mesto Kazachstanu nazývalo Alma-Ata. Bol to sovietsky názov a keď sa Sovietsky zväz rozpadol, Kazachovia prosili, aby svet používal ich prepis názvu miest. A tak sa začal používať názov Almaty," dodáva.

Ukrajinský profesor Feliks Šteinbuk pripomína, že poznaním cudzieho jazyka si človek buduje vzťah k danému národu. Jeho prvým jazykom bola ruština, už dva roky sa učí slovenčinu a vysvetľuje, že tieto dva jazyky majú k sebe bližšie.
Ako jazyky rozoznať

Oba národy, ruský aj ukrajinský, používajú cyriliku. Pár znakov však majú vlastných, ruská cyrilika pozná znaky ё, ъ, ы, э, ktoré Ukrajinci nepoužívajú. Naopak používajú ґ, є, і, ї, ktoré Rusi nepoznajú.

Najväčší rozdiel je však vo výslovnosti. Ukrajinskú možno všeobecne považovať za tvrdšiu.

Napríklad slovenský výraz mlieko sa v ukrajinčine aj ruštine píše rovnako, teda молоко, no vyslovuje sa inak. Kým Ukrajinci čítajú všetky hlásky O v slove, Rusi prvé dve O vyslovujú ako A. Ruský jazyk tiež nepozná fonému (pozn. red. zvuk pri prečítaní písmena) H, namiesto nej používa G.

Loading

...

V Ukrajinčine sa tiež zachoval vokatív, podobne ako v češtine. "Ukrajinec povie mamo, rus mama," približuje Pachomovová. Ruský vojak sa dá rozpoznať podľa toho, aký význam a tvar pripisuje konkrétnemu slovu.

Po rusky hovoriacich Ukrajincov od po rusky hovoriacich Rusov vedia najlepšie rozoznať Ukrajinci. "Na fronte teraz stoja Ukrajinci, ktorí majú ukrajinčinu ako ich prvý jazyk, spolu s tými, čo majú ruštinu," dodáva Pachomovová.

V dôsledku vojny už na Slovensko prišlo cez 150-tisíc Ukrajincov.
Malý slovníček ukrajinčiny

Ahoj Привіт (čítaj: Privit)
Prosím Будь ласка (Buď laska)
Ďakujem ну дякую (Nu ďakuju)

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22857186/ukrajin ... diely.html

Eurofondy nepomohli. Daniari posielajú do dražby známu reštauráciu

Za firmou je syn exministra Chrbeta i majiteľ hádzanárskeho Tatrana Prešov.

Tomáš Vašuta
Tomáš Vašuta
reportér
Odoberať autora
Reštaurácia Zelený dvor Košice.
Reštaurácia Zelený dvor Košice. (Zdroj: FB Zelený dvor Košice)
Písmo:A-|A+
diskusia (11)
[ Nechajte si posielať Ekonomické správy z Indexu na e-mail.
Aktivujte si odber jedným klikom. ]

Projekt pomenovali honosne: Wellness Hotel Zelený dvor – brána a zrkadlo cestovného ruchu košického regiónu. Možno aj preto, aby presvedčili posudzovateľov a laickú verejnosť, že si zaslúžia eurofondy na výstavbu komplexu vo furčianskom lesoparku.
Súvisiaci článok Kollár či Kmotrík. Univerzitný projekt sa zmenil na fiasko Čítajte

Eurofondy nakoniec dostali. Ani tie však nepomohli a projekt dnes rieši existenčné problémy.

Trpezlivosť došla daňovému úradu, ktorý sa rozhodol košický Zelený dvor poslať do dražby. Výškou vyvolávacej ceny sa zaraďuje medzi najväčšie v regióne.
Polovicu nákladov zatiahli eurofondy

Podľa výpisu z katastra nehnuteľností sa spoločnosť Petix International dostala k pozemku na okraji furčianskeho lesoparku v roku 2015. Firma mala vtedy len jedného majiteľa, ktorým bol Tibor Peticzký.

Výstavbu polyfunkčného komplexu však Petix evidentne pripravoval ešte pred rokom 2015. Uchádzal sa totiž o eurofondy zo schémy na podporu cestovného ruchu, na ktorú ministerstvo hospodárstva vyčlenilo 50 miliónov eur.

Petix získal dotáciu v máji 2014 počas druhej (jednofarebnej) vlády Roberta Fica (Smer). Na projekt s celkovým rozpočtom 1,6 milióna eur mu Slovenská inovačná a energetická agentúra priklepla vyše 780-tisíc eur.
Svadby, kary aj wellness

Aj keď pôvodné plány hovorili o tom, že na okraji lesoparku vyrastie hotel, nakoniec z toho bola "len" reštaurácia. Otvorili ju koncom roka 2016.

"Chceli sme vytvoriť reštauráciu na okraji Košíc v príjemnom a tichom prostredí, kde Vás môžeme privítať vôňou dreva, domácich halušiek, pirôh, grilovaného mäsa a domácej štrúdle. A myslíme si, že sa nám to podarilo," predstavujú svoj projekt majitelia na webovej stránke.
Zelený dvor postavil svoj koncept na tom, že dokáže hostiť svadobné hostiny.
Zelený dvor postavil svoj koncept na tom, že dokáže hostiť svadobné hostiny. (zdroj: FB Zelený dvor Košice)

Kapacita reštaurácie bola nastavená na dvesto miest, ďalších 120 miest vzniklo na letnej dvorane. Súčasťou komplexu, ktorý lákal na usporadúvanie svadieb, krstín karov či promócií, bolo aj wellnesscentrum pre 30 ľudí.
Exministrov syn, majiteľ Tatrana

Zhruba rok po otvorení reštaurácie sa Petix International premenoval Zelený dvor Košice. Zmenila sa aj vlastnícka štruktúra spoločnosti. K Tiborovi Peticzkému pribudli Tomáš Chrbet, Miroslav Mularčík a Iveta Ladomerská.

Z tejto štvorice je "mediálne" najzaujímavejší Tomáš Chrbet. Je synom Jána Chrbeta, ktorý bol v rokoch 2008 až 2009 ministrom životného prostredia za Slovenskú národnú stranu (SNS). Tomáš Chrbet v niektorých prípadoch prevzal vedenie firiem po svojom otcovi.

Na pripomenutie, Chrbetovo pôsobenie na ministerstve sa skončilo po necelých deviatich mesiacoch. Z postu ho odvolal vtedajší premiér Robert Fico (Smer) v súvislosti s kauzou Interblue, ktorá sa týkala predaja slovenských emisných kvót oxidu uhličitého.

Štyria spolumajitelia Zeleného dvora si v uplynulých rokoch menili výšku vlastníckych podielov. Kým spočiatku mal väčšinu vo firme Tibor Peticzký, od januára tohto roka ju drží Iveta Ladomerská, ktorá je aj jej jedinou konateľkou.

Na 47,99-percentný podiel Ivety Ladomerskej, ktorá podľa obchodného registra figuruje len v tejto jednej spoločnosti, je zapísané záložné právo v prospech firmy Šovar.

Za touto eseročkou stojí rodina Miloslava Chmeliara. Verejnosť ho pozná ako majiteľa hádzanárskeho klubu Tatran Prešov.

Chmeliar je aj majiteľom firmy Farmakol, ktorá sa zaoberá distribúciou liečiv a zdravotníckeho materiálu. Podniká v nej s bývalým predsedom Prešovského samosprávneho kraja a exposlancom Národnej rady SR za Smer Petrom Chudíkom. V roku 2020 dosiahol Farmakol tržby bezmála 34 miliónov eur a 217-tisícový zisk.
Exekúcie a konkurz

Podnikateľský koncept reštaurácie pri lesoparku zrejme nebol správne odhadnutý. Zelenému dvoru síce v rokoch 2016 až 2019 rástli tržby, ani raz však neskončil v pluse.

Napríklad v roku 2019 vykázal tržby atakujúce 600-tisíc eur, no zaknihoval stratu 41-tisíc eur. A to aj najlepší hospodársky výsledok za celé päťročné obdobie. V pandemickom roku 2020 zaznamenal prepad tržieb na polovicu.

Aj keď zlé výsledky mohol odôvodňovať covidom, problémy mal Zelený dvor už v roku 2018, keď sa mu začali množiť exekučné príkazy. V roku 2019 dokonca čelil návrhu na vyhlásenie konkurzu.
Súvisiaci článok Sotákovci sa spojili s Borguľovcami. Kreslia projekt za milióny eur Čítajte

Do bankrotu ho posielal dodávateľ gastro zariadení Cortec. Konkurzné konanie bolo síce nakoniec zastavené, no problémy sa neskončili.

Zelený dvor podľa portálu Finstat evidujú medzi dlžníkmi tak Sociálna poisťovňa (4398 eur) a finančná správa (daňový nedoplatok 251 113 eur), ako aj Všeobecná zdravotná poisťovňa (12 470 eur) a Inšpektorát práce Košice (osemtisíc eur).

Situáciu sa rozhodol riešiť Daňový úrad Košice, ktorý si uplatnil záložné právo prostredníctvom dražby. Znalec ohodnotil reštauračný komplex na 2,95 milióna eur. Dražba s touto vyvolávacou cenou sa má uskutočniť 23. marca.

INDEX sa s otázkami obrátil aj na vedenie Zeleného dvora. Do uzávierky na ne nereagovalo.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22861071/restaur ... 1647599999

5. apr 2022 o 16:50  I Platený obsah
Mám vybaviť lepšiu sadzbu hypotéky teraz alebo počkať? Úroky pôjdu nahor (odpovede)
Väčšina bánk ich už menila, môžu začínať dvojkou.

Súvisiace: Drahšie hypotéky I Bývanie v Rakúsku I Rozhovor s developerom

Jozef Tvardzík
reportér
ODOBERAŤ AUTORA
Písmo:A-|A+ 
 DISKUSIA
 (73)
[ Dostávajte Ekonomické správy z Indexu e-mailom: Prihláste sa na odber jedným klikom. ]
Hypotéky sú stále lacné, ale úroky idú nahor. Banky i finanční sprostredkovatelia upozorňujú, že v nasledujúcich mesiacoch úvery na bývanie podstatne zdražejú.

Prvú vlnu úprav sadzieb už má Slovensko za sebou, ale zrejme ide len o začiatok. Nebyť vojny na Ukrajine, sadzby na hypotékach by rástli ešte výraznejšie.

Priemerný úrok pri nových úveroch na bývanie dosiahol v januári tohto roka najprudší rast od konca roka 2017. V porovnaní s predchádzajúcim mesiacom sa úroková sadzba zvýšila o sedem stotín bodu na 0,94 percenta. Na takejto úrovni bola naposledy vlani v apríli.


Úroky na hypotékach porastú. (zdroj: Hej, Ty!)
Drahšie hypotéky ovplyvnia celkovú výšku úveru, ktorú banky klientom schvália. Všimnú si to klienti, ktorí majú príjem na hranici úverových možností.

INDEX pripravil súhrn najčastejších životných situácií, do ktorých sa môžu dlžníci či žiadatelia o úver v blízkej budúcnosti dostať.

V článku sa dočítate:
Prečo slovenské banky zvýšili sadzby na hypotékach, keď sa základná sadzba ECB ešte nepohla?
Ako môžu úrokové sadzby stúpnuť do konca roka 2022 a na budúci rok?
Mám viazanosť na hypotéke do júna 2023. Oplatí sa mi zrušiť fixáciu a už teraz si zaistiť sadzbu napríklad na 10 rokov?
Ako postupovať, keď sa rozhodnem pre výhodnejšiu fixáciu v inej banke?
S akými nákladmi treba počítať pri prerušení zmluvnej viazanosti?
Akú najlepšiu sadzbu je možné si momentálne zvoliť v prípade troj- a desaťročnej viazanosti?
Niektorí klienti popri hypotékach financujú nákup nehnuteľnosti aj spotrebnými úvermi alebo úvermi od stavebných sporiteľní. Dochádza aj pri nich k zdražovaniu?
O koľko zaplatím viac pri hypotéke vo výške stotisíc eur, ak sa sadzba zvýši z 0,9 na 1,5 percenta, prípadne až na 2,5 percenta pri zostávajúcich 25 rokoch splácania?
1. Prečo slovenské banky zvýšili sadzby na hypotékach, keď sa základná sadzba ECB ešte nepohla?
Banky s najväčším trhovým podielom na hypotekárnom trhu (VÚB, Tatra banka a Slovenská sporiteľňa) v posledných rokoch trápilo, že na týchto úveroch dosahujú veľmi nízke marže.

Ich zvýšeniu bránil tuhý boj s menšími konkurentmi, ako sú Prima banka a UniCredit bank.


Článok nájdete v aprílovom čísle mesačníka INDEX. Práve v predaji. (zdroj: Maňo Štrauch)
Banky síce úverujú čoraz viac, ale príjmy z úrokov im v posledných rokoch systematicky klesajú.

VÚB vo februári ohlásila, že je najvyšší čas otočiť kormidlom a zvýšiť úrokové sadzby pri všetkých viazanostiach. Jej výzvy sa chytili Slovenská sporiteľňa, ČSOB aj UniCredit. V druhej vlne zvyšovania sadzieb zdvihli úroky na hypotékach Prima banka, Tatra banka a mBank.


SÚVISIACI ČLÁNOK
Po VÚB zdražuje hypotéky už druhá banka. Ďalšie sú na rade
Čítajte 
Dôvodmi vyšších sadzieb sú inflácia a politika Európskej centrálnej banky (ECB). Tieto "spojené nádoby" majú vplyv na cenu peňazí, z ktorých banky poskytujú hypotéky.

"Takzvané úrokové swapy (deriváty, ktorými sa nastavuje cena hypoték, pozn. red.) na splatnostiach troch až desiatich rokov od začiatku roka vzrástli v rozpätí od 0,6 až po jeden percentuálny bod z úrovne blízko nule," upozorňuje finančný analytik OVB Allfinanz Marián Búlik.

Vojna na Ukrajine síce rast úrokov na swapoch pribrzdila, stále sú zásadne vyššie ako vlani.

Miera zvýšenia úrokov na hypotékach pritom zďaleka nezodpovedá predražovaniu peňazí, z ktorých sa tieto úvery financujú. Na rast sadzieb silno tlačí aj ukončovanie uvoľnenej monetárnej politiky ECB.

Ako ohlásila, najprv stlmí výkup dlhopisov (kvantitatívne uvoľňovanie) a následne zvýši základnú sadzbu, aby zatočila s infláciou.

Na trhu je takisto veľa neistoty a je otázne, ako vojna na Ukrajine a sankcie proti Rusku zatrasú európskou ekonomikou. Ak by ECB neuvážene zdvihla sadzby, mohla by eurozónu zatlačiť do recesie.

Kedy ECB zvýši centrálnu úrokovú mieru, zatiaľ nie je jasné, no ak k tomu dôjde, bude to impulzom na ďalšie zvyšovanie úrokov na hypotékach.

Prezidentka ECB Christine Lagardeová uviedla, že zvýšenie základnej sadzby bude postupné a príde "niekedy" po ukončení programu nákupu dlhopisov, ktoré sa očakáva na jeseň.


A Flourish data visualization
2. Ako môžu úrokové sadzby stúpnuť do konca roka 2022 a na budúci rok?
Podľa konzervatívnych odhadov priemerná úroková sadzba narastie z dnešného priemeru mierne nad 0,9 percenta do konca tohto roka na 1,5 percenta. A na budúci rok by sa sadzby mohli začínať číslicou dva alebo dokonca aj vyššou.

To by znamenalo, že v priebehu pol druha roka sa dostaneme na dvoj- až trojnásobok súčasných sadzieb.

"V budúcom roku predpokladám výraznejší rast úrokov, ktorý by sa mohol vyšplhať aj na úroveň troch percent. Realita bude závisieť od aktuálnych problémov, ktorými čelí EÚ a aj od toho, ako sa bude vyvíjať vojna na Ukrajine," nazdáva sa hypotekárny špecialista spoločnosti ProHypo Bruno Gábel.

3. Mám viazanosť na hypotéke do júna 2023. Oplatí sa zrušiť fixáciu a už teraz si zaistiť sadzbu napríklad na 10 rokov?
Áno, ak nechcete nehnuteľnosť do roku 2023 predať. Vzhľadom na očakávaný vývoj analytici nepredpokladajú, že by sa situácia pri vývoji úrokových sadzieb výrazne zmenila v prospech dlžníka.

"Treba sa pripraviť na nový štandard v oblasti úverov na bývanie, ktorý bude odlišný od toho, na ktorý sme boli zvyknutí posledných desať rokov," tvrdí Gábel.

Prejsť na dlhšiu fixáciu sa tak oplatí každému, komu zostáva viac ako polovica splatnosti úveru. Zabezpečí si tak stabilnú splátku na najbližšiu dekádu s úrokom, ktorý bude v budúcich rokoch veľmi pravdepodobne nedosiahnuteľný.

Samozrejme, klient sa môže rozhodnúť aj pre kratšiu viazanosť a špekulovať, ale v takom prípade musí počítať s vysokým rizikom, že vývoj sadzieb bude iný, ako predpokladal.


Ilustračné foto (zdroj: SME/Marko Erd)
4. Ako postupovať, keď sa rozhodnem pre výhodnejšiu fixáciu, mimo výročia fixácie a prípadne v inej banke?
Výkonný riaditeľ Finančného kompasu Matej Dobiš odporúča klientom navštíviť pobočku banky a porozprávať sa o možnostiach. Bankár v pobočke zadá žiadosť klienta do systému, aby ju posúdila centrála.

Klientovi sa potom ozve, zrejme telefonicky, bankár z centrály. Pýtať sa ho bude najmä na dôvody prerušenia viazanosti, preto je dobré naštudovať si ponuky konkurenčných bánk a argumentovať faktmi a lepšími ponukami, prípadne otvorene pohroziť odchodom.

Banky priznávajú, že významne rastie záujem o dlhšie viazanosti na päť až desať rokov. Keďže rozdiel medzi cenou peňazí na trhu na kratšie a dlhšie obdobie nie je veľký, nemá aktuálna banka klienta dôvod odmietnuť jeho žiadosť o dlhšiu fixáciu, hoci ide o porušenie zmluvných podmienok.

Výnimkou je prípad, ak klient požaduje sadzbu, ktorú banka nevie dosiahnuť ani s použitím obchodných zliav.

Presun hypotéky z jednej banky do druhej je relatívne jednoduchý. V takom prípade si treba dať vyčísliť zostatok úveru k najbližšej splátke, podpísať úverové zmluvy, zadať návrh na zápis nového veriteľa do listu vlastníctva a podať žiadosť o predčasné splatenie celého zostatku úveru.

Keď kataster zrealizuje zápis, nová banka prevedie peniaze na úverový účet a následne stará banka požiada o výmaz ťarchy z listu vlastníctva.

5. S akými nákladmi treba počítať pri prerušení zmluvnej viazanosti?
Najväčšou položkou je poplatok vo výške maximálne jedného percenta zo zostatku úveru. Ak niekto dlhuje ešte 100-tisíc eur, zaplatí banke maximálne tisíc eur. Tento poplatok nemusí klient nutne zaplatiť, ak si nájde novú banku, ktorá mu ho za klienta preplatí, čo je pri refixačnom boji štandard.

Refixácia mimo výročia viazanosti znamená aj zmluvnú pokutu, ktorá ale je finančne znesiteľná. Je to poplatok za zmenu zmluvných podmienok vo výške 100 až 200 eur. Vyjednávaním s bankou ho možno znížiť na polovicu, ak má klient šťastie a dobré argumenty, tak banka tento poplatok odpustí úplne.

Ak sa klient s bankou nedohodne a prejde ku konkurencii s lepšou ponukou, môže sa stretnúť s jednorazovým poplatkom za poskytnutie úveru. V závislosti od banky sa pohybuje od 90 do 300 eur, ale niektoré banky ho klientom odpúšťajú.

Najdôležitejšie je refinancovať úver do banky, ktorá uhradí jednopercentný poplatok z dlžnej sumy za odchod z aktuálnej banky mimo obdobia refixácie. Ďalším nákladom sú kolky za zriadenie záložného práva a vystavenie výpisu z listu vlastníctva (spolu 74 eur).

6. Akú najlepšiu sadzbu je možné si momentálne zvoliť v prípade troj- a desaťročnej viazanosti?
Pri trojročnej fixácii analytici odporúčajú hypotekárny úver v Prima banke, ktorá v takom prípade ponúka úrok 0,5 percenta. Trhový priemer pri tejto viazanosti sa v súčasnosti pohybuje tesne nad úrovňou jedného percenta.

Prima banka má jeden z najvýhodnejších úrokov (jedno percento) aj pri sedemročnej fixácii, pričom zaplatí aj náklady na predčasné splatenie.

Ak klient preferuje dlhšie viazanosti, najvýhodnejšiu ponuku mala do začiatku apríla UniCredit. Pri 10-ročnom fixe poskytovala úrok 1,29 percenta. Situácia na trhu sa však dynamicky mení.

Od 10. apríla UniCredit plošne zvýšila úroky a 10-ročný fix po novom stojí 1,99 percenta, upozornil portál Finsider. Z najlacnejšej hypotéky sa tak stala jedna z najdrahších ponúk na trhu, ku ktorej je potrebné ešte pripočítať poistenie schopnosti splácať úver (bez poistky je sadzba ešte o 0,3 percentuálneho bodu vyššia).

Najlacnejšia hypotéka v UniCredit Bank bude po novom 1,89 percenta ročne (pri trojročnej viazanosti), čo je zvýšenie sadzby o 0,80 percentuálneho bodu.

Ďalší líder v dlhších viazanostiach, ČSOB, už v uplynulých týždňoch zdvihol desaťročný fix z 0,99 na 1,59 percenta.

Za zváženie stála aj ponuka s viazanosťou na 20 rokov, pri ktorej úrok ČSOB predstavoval 1,45 percenta (na trhu podobný produkt zatiaľ neexistuje). Medzičasom však banka zvýšila sadzbu pri tejto viazanosti na 1,99 percenta.

Dobrou radou je vyjednávať primárne s aktuálnou bankou, ktorá môže pri hrozbe odchodu ponúknuť úrokovú zľavu a vyrovnať tak ponuku konkurencie.

7. Niektorí klienti popri hypotékach financujú nákup nehnuteľnosti aj spotrebnými úvermi alebo úvermi od stavebných sporiteľní. Dochádza aj pri nich k zdražovaniu?
Stavebné sporiteľne majú sčasti inú štruktúru financovania úverov a medziúverov. Zatiaľ k zvyšovaniu sadzieb nepristúpili.

"Keďže však stavebné úvery majú počas celej lehoty splatnosti garantovanú úrokovú sadzbu, nemala by zmena sadzby na existujúcich dlžníkov žiadny vplyv. Stavebný úver sa v časoch rastúcich sadzieb jednoznačne ukazuje ako výhoda," tvrdí Marián Búlik z OVB.

Pri spotrebných úveroch rastú úrokové sadzby už od októbra, ich priemerná výška sa zdvihla zo 7,06 na 7,94 percenta. To znamená, že pri nových úveroch bude splátka výrazne drahšia, keďže spotrebné úvery sa poskytujú na maximálne osem rokov. Pre ľudí s existujúcim spotrebným úverom sa nič nemení, keďže majú fixovanú sadzbu na celú splatnosť úveru.

Najnižšie úroky spotrebných úverov sa začínajú na úrovni 4,9 percenta. "Aj keď sa sadzby oproti tým na hypotékach zdajú vysoké, treba si uvedomiť, že je to sadzba podobná úrokom na hypotekárnych úveroch v Česku," dodáva Matej Dobiš z Finančného kompasu.


(zdroj: SME - Marko Erd )
8. O koľko zaplatím viac pri hypotéke vo výške stotisíc eur, ak sa sadzba zvýši z 0,9 na 1,5 percenta, prípadne až na 2,5 percenta pri zostávajúcich 25 rokoch splácania?
Splátka pri 0,9-percentnej ročnej sadzbe vychádza na úrovni 372 eur mesačne. Pri zvýšení úroku na 1,5 percenta sa splátka zdvihne na 400 eur mesačne, pri úroku 2,5 percenta to bude 449 eur mesačne. To znamená, že rast sadzby z 0,9 na 2,5 percenta zvýši splátku približne o 20 percent.

Má dieťa spať samo? Čo znamená plač? Dá sa aj ročné dieťa rozmaznať? Psychologička a neurovedkyňa vysvetľuje fakty a mýty o výchove

Jana Bašnáková je spolu s Evou Vavrákovou a Janou Zemandlovou spoluautorkou bestselleru Psychológia pre milujúcich rodičov (Prvý rok s bábätkom).

V rozhovore vysvetľuje:

prečo nedáva nevyžiadané rady o výchove;
či je bonding naozaj taký dôležitý;
čo je to detský plač a ako naň reagovať;
či môžeme bábätko do jedného roka rozmaznať,
či je dobré trénovať spánok „vyplakaním sa“ alebo
čo je skutočne problémom, keď je pustená televízia.
O výchove detí viete veľa z vedeckej stránky, máte aj vlastné deti. Čo robíte, keď vidíte, že nejaký rodič nepostupuje správne?

Snažím sa nedávať nevyžiadané rady, sama ich nerada dostávam. Výchova dieťaťa nie je súbor izolovaných postupov, ale je to zasadené v širšom kontexte vašej rodiny. To, ako vychovávate, je ovplyvnené tým, aké máte hodnoty, akú vy sami máte výchovu, alebo tým, čo ako rodina považujete za dôležité. Ak niekto kritizuje nejaké izolované správanie niekoho druhého, a to aj s dobrým úmyslom, druhá strana to berie ako kritiku svojho spôsobu života. Vtedy sa ľudia voči tomu zvyknú obrniť. Preto sa na to snažím ísť skôr cez dialóg alebo navodenie dôvery. Ak mi to naozaj nedá, oslovím emóciu, ktorá z človeka ide, napríklad: „Vyzeráš veľmi unavená, čo sa deje?“ A ak ľudia chcú, sami sa zdôveria. Snažím sa to však nerobiť, lebo málokedy to padne na úrodnú pôdu.

[ Odoberajte e-mailové upozornenia na nové články v rubrike Duševné zdravie e-mailom. Aktivujte jedným kliknutím sem. ]
Predstavujem si príklad kdesi na detskom ihrisku, kde rodič rieši situáciu inak, ako by mal. Čo má robiť druhý rodič, ktorý vie, že napríklad podľa vedeckého výskumu by sa to malo riešiť inak?

Pokiaľ si rodič radu vyslovene nevyžiada, snažím sa do situácie vôbec nezasahovať, lebo nejde o môj problém. Naopak, ak mne niekto dáva nevyžiadanú radu, môžem použiť napríklad formulku „v našej rodine to funguje takto“ alebo „ďakujem za tvoju radu, ale u nás je to takto“. Pokiaľ sa však nedeje niečo, čo je vyslovene nebezpečné pre dieťa, nechám to tak. Rodič sa potrebuje spoliehať na svoju intuíciu, potrebuje si veci vyskúšať. Pokiaľ ide o zdravý vývin dieťaťa, správanie rodiča sa môže pohybovať v pomerne širokom rámci – mnohé správania rodiča aj dieťaťa sú úplne v poriadku, ak sú v rámci láskyplnej výchovy a hraníc.

Zasiahla by som jedine vo vyslovene nebezpečných situáciách, ktorých je však málo, napríklad keď na dieťa nikto nedáva pozor a ide spadnúť. Alebo ak má niekto novorodenca a spí s ním na gauči, kde je veľa štrbín, do ktorých môže zapadnúť. Tiež by som zasiahla, keby som videla, že rodičia fajčia a spia spolu s dieťaťom. Toto sú totiž rizikové faktory pri syndróme náhleho úmrtia dieťaťa.

A ako by ste im to povedali?

Možno by som začala formulkou „všimla som si, že…“ alebo „vidím, že sa u vás…“.

Má sa rodič báť situácie, keď je jeho dieťa vystavené tomu, že iný rodič – podľa neho – nesprávne vychováva svoje dieťa?

Chápem túto obavu, ale rodičov by som chcela uistiť, že tohto sa naozaj nemusia báť. Pokiaľ je výchova v rodine láskyplná a konzistentná a dieťa dostáva spôsob výchovy, aký chcete, prevažnú väčšinu času, dokáže sa vyrovnať aj s vecami, ktoré nie sú úplne tak, ako by sme to robili my sami. Keď napríklad občas ide k babke, ktorá ho vychováva trošku inak, väčšina detí to „znesie“. Možno sa na ne niečo nalepí, ale to je prirodzené, ako rodič tomu nezabránite. Pokiaľ dieťa nie je svedkom veľmi zlých vecí, ako je násilie alebo pravidelné hádky, nechala by som to na prirodzený vývin.

Sú aj rodičia, ktorí sa snažia čo najviac obmedzovať televíziu a sladkosti. Prídu niekam na návštevu a tam sa to porušuje. Toto teda podľa vás nie je problém?

Dôležitý je kontext. Ak starí rodičia dieťa pravidelne strážia, je dôležité, aby sme si dohodli základné pravidlá, ktoré sa neporušujú. A ak televízia alebo sladkosti sú pre mňa dôležité, dohodnem sa s nimi a očakávam, že to budú dodržiavať. Tým mi preukážu dôveru a aj dieťaťu dajú najavo, že sa navzájom berieme vážne. Ak je to však niečo, čo sa stane na návšteve, pre dieťa to môže byť aj fajn – vidí, že svet je rôzny.

Autorka videa: Martina Koník


Kedy sa dá spraviť prvá výchovná chyba?

Nerada hovorím o výchovných chybách, navodzuje to pocit, že výchova dieťaťa je nejaký test. Aj v našej knihe sa rodičom snažíme dať pocit pohody a vyvolať dôveru v samého seba. Že ako rodič môžem dôverovať vlastnej intuícii, a ak za sebou nemám ťažké traumy, dokážem dieťa dobre vychovať. Veľmi nerada hovorím, čo rodičia nemajú robiť, vyvoláva to neistotu.

Dôležité je, aby dieťa pred narodením a v prvom roku malo bezpečné prostredie, dostávalo primerane veľa podnetov, ktoré však dostane prirodzene. Dieťa má tendenciu samo sa prirodzene zdravo vyvíjať. Rodičia nech si dávajú pozor, aby na dieťa primerane reagovali a boli citliví na signály, ktoré vysiela – aby sme ho príliš často neignorovali, no zas ani nezahlcovali. Dávala by som si pozor aj na to, aby dieťa stále malo vo svojom okolí osoby, s ktorými si dokáže vytvoriť láskyplný vzťah.

Čo je to láskyplný vzťah?

To, keď má dieťa s najbližšími osobami vytvorenú vzťahovú väzbu – vzťah plný dôvery, v ktorom sa cíti bezpečne. Z výskumov vieme, že ak sa dieťa cíti v zásade bezpečne a má jednu či niekoľko osôb, ktoré sú v jeho živote stabilné a správajú sa k nemu citlivo, v zásade sa vyvíja dobre a dokáže prekonať aj náročné situácie.

Ide hlavne o to, aby dieťa malo pocit, že jeho svet je predvídateľné miesto, rodičia sú tam stále preňho a sú citliví na jeho potreby. Dá sa to dosiahnuť rôznymi spôsobmi.

Samozrejme, ak rodičia príliš trestajú cez vydieranie, odopieranie lásky a pozornosti alebo používajú telesné tresty, veľa kričia a je tam neustále stres, ide o faktory, ktoré môžu väzbu narúšať a pre ktoré sa dieťa necíti bezpečne.

Niektorí hovoria, že aj tak je jedno, ako sa k dieťaťu správame v prvom roku života, veď aj tak si to nebude pamätať…

Svojím spôsobom je to pravda – mnohí dospelí si nepamätajú veci, ktoré sa stali medzi druhým až štvrtým rokom života, voláme to detská amnézia. Odohráva sa to však na inej úrovni. Dieťa si možno nebude pamätať, či vôbec malo oslavu svojich druhých narodenín, ale jeho telo si akoby bude pamätať, či v ranom veku vyrastalo v bezpečí alebo nie. Telo vám to v dospelosti spočíta. Ak ste vyrastali v prostredí, ktoré nebolo bezpečné a nebolo predvídateľné a trebárs tam bolo násilie, v dospelosti môžete mať automatické reakcie na situácie, o ktorých ani neviete, odkiaľ prišli. Ide napríklad o situácie, ktoré väčšina ľudí vyhodnotí ako neutrálne, ale vy ich vnímate ako hrozbu. Prostredie nastavuje nervový systém dieťaťa.

Preto sa aj v terapii dospelých tak často rieši rané detstvo?

Terapeut vám môže dať silný nástroj – spoločne môžete skúsiť pomenovať svoj neurčitý pocit, ktorý riadi váš život, no vy neviete prečo. A potom postupne ten pocit nad vami stratí kontrolu alebo tomu aspoň budete trochu viac rozumieť. Dovtedy to bol len amorfný pocit ohrozenia a postupne sa naučíte prísť na to, čo ho spôsobovalo alebo čo vám v živote chýbalo.


Foto N – Tomáš Benedikovič
V posledných rokoch sa veľmi veľa hovorí o dôležitosti bondingu a postupne na to reagujú aj pôrodnice, aj keď stále nie všetky. Je naozaj také dôležité, aby sa nahé dieťa hneď po pôrode priložilo na nahú hruď matky?

Dieťatko má prirodzený inštinkt, že ak ho tesne po pôrode priložíme na telo mamy, postupne sa „vyšplhá“ hore, prvýkrát sa prisaje, s čím je spojený systém automatických správaní. Pre mamu aj dieťa to má veľmi priaznivé dôsledky. Spustí to kaskádu hormónov, vďaka ktorým má matka napríklad väčšiu šancu, že bude úspešne dojčiť alebo že bude citlivá na signály dieťaťa. Hoci je to niečo, čo je pomerne ľahko realizovateľné, nerobí sa to všade, aj keď nie je dôvod, aby sa to nerobilo.

Na druhej strane, zamilovanie sa rodiča do dieťaťa nie je niečo, čo musí prebehnúť hodinu po pôrode. Podľa rôznych výskumov pre viac ako polovicu párov trvá proces zamilovania sa do dieťaťa dni, týždne aj mesiace a je to úplne v poriadku. Dôležité je, aby rodičia nerezignovali, ak sa to nepodarí hneď po narodení. Pomalé „zamilovávanie sa“ je to, keď s dieťaťom budú tráviť čas, budú v blízkom kontakte alebo sa mu budú pozerať do tváre.

Vieme, že benefity pripútania sa k dieťaťu sú mnohé – na biochemickej úrovni to závisí od hormónu oxytocínu, ktorý nám rodičom veľmi uľahčuje život. Napríklad nám pomáha lepšie spoznať signály dieťaťa. Dokonca ak mama, ktorá má vyššiu hladinu oxytocínu, počuje plač dieťaťa, na rozdiel od nerodiča v nej plač nevyvoláva paniku, ale empatiu. Aj otcovia – čím viac času trávia s dieťaťom, tým viac oxytocínu im koluje v tele a tým viac majú radosť z hry s dieťaťom.

Proces, ktorý naštartuje raný bonding, rodičom aj bábätku uľahčí spoločný štart do života, no ak sa to nepodarí, máme mnoho príležitostí na nápravu.

Mnoho ľudí sa bojí, že to zamilovanie nepríde. Je toto odkaz pre nich, že oxytocín ich zachráni?

Výchova je vždy náročná, určite prídu momenty, keď si poviete, že by ste radšej niekde boli s kamarátmi. Oxytocín to však výrazne uľahčuje. Môžem to potvrdiť na sebe – keď som mala malinké bábätká, ich plač mi znel úplne inak, ako keď teraz počujem cudzie bábätko. Hlavne u otcov, ktorí nezažili tehotenstvo a pôrod, je dôležité, aby s dieťaťom trávili čas. Ak to nerobia, oxytocín sa im v takej miere nevylučuje.

Možno častý príklad z minulosti – muž prišiel na opušťák z vojenskej služby, a keď sa vrátil, dieťa už bolo na svete. Je toto negatívny príklad alebo sa dá povedať, že nikdy nie je neskoro?

Nikdy nie je neskoro. Vidíme to u adoptovaných detí – spočiatku to môže byť náročné, ale ak chceme spracovať veci, ktoré sa stali pred ich príchodom k nám, máme na to dosť času. V minulosti sa celkovo inak pristupovalo k výchove, hlavne zo strany mužov. Často boli až hrdí na to, že dieťa nikdy neprebalili, čo je teraz nastavené inak – otcovia chcú mať vzťah so svojimi deťmi.

Hovoríte, že ani po mesiacoch nie je neskoro. Môžeme tým upokojiť ženy, ktoré plánovali bonding, no museli absolvovať cisársky rez a dieťa sa k nim teda dostalo často až po 24 hodinách?

Nechcem to relativizovať a povedať, že je to úplne jedno, lebo prvý kontakt naozaj naštartuje procesy a je to výrazné uľahčenie. Ženám, ktorým to nebolo dopriate, často trvá dlhšie, kým si k dieťatku vytvoria vzťah. Môže im to trvať dlhšie a môžu mať problémy aj s naštartovaním dojčenia. Ak sme tvoriví, nie je problém mať bonding ani po cisárskom reze, v niektorých nemocniciach priložia bábätko k tvári alebo na nahú hruď otca. Ak sa to však nepodarí, nie je to koniec sveta a niečo, čo mám do konca života ľutovať.

Mnoho žien nedojčí z rôznych objektívnych príčin, no mnohé z nich majú výčitky, možno aj pod vplyvom okolia či staršej generácie. Treba sa niečoho obávať z psychologickej stránky, keď žena nedojčí?

Tlak okolia môže často žene narobiť oveľa väčšie problémy ako objektívna situácia. Samozrejme, dojčenie je úžasný spôsob výživy dieťaťa aj prirodzeného spojenia dieťaťa a matky. Ak to však nejde, stále sa dajú využiť rôzne spôsoby, ako byť s dieťaťom bližšie aj pri kŕmení z fľašky. Napríklad môže byť kŕmené v náruči.

Pritom umelé mlieko veľmi nezaostáva za materským mliekom…

Veľmi sa blíži materskému, no sú isté veci, ktoré nikdy nebude mať – napríklad protilátky na choroby, ktoré matka prekonala. Na druhej strane, ak hovoríme o psychologickom dôsledku dojčenia, tak mama, ktorá nemôže dojčiť, sa nemusí obávať, že by niečo zanedbala, ak sa snaží vytvoriť puto s bábätkom. Dojčenie je prostriedkom k peknému vzťahu, nie cieľom mamy.

Mnoho rodičov si pripraví pre novorodenca postieľku, no mnohí ju nikdy nevyužijú. Patrí dieťa do postieľky či do postele k rodičom?

Deti spia v rôznych kultúrach rôzne a drvivá väčšina z nich má zdravý spánok. Razíme tézu, že pokiaľ má dieťa bezpečný priestor na spanie, je vyspaté a čulé, má spať tak, aby bolo spokojné ono aj rodina. Pre mnohých rodičov práve spoločné spanie, hlavne na začiatku, výrazne uľahčuje nočné dojčenie. Bábätko upokojuje dych mamy aj vôňa niekoho, koho pozná. A aj mama sa často lepšie vyspí.

Na druhej strane sú rodiny, kde to jednoducho nejde, pretože majú napríklad ďalšie malé deti. Alebo sú ženy, ktoré sa nevyspia, ak je pri nich bábätko, lebo sú celú noc v strehu. Sú aj rodiny, kde s tým partner nesúhlasí. Vtedy je dôležité, aby celá rodina bola uzrozumená s tým, ako sa to bude diať.

Nedá sa teda paušálne určiť, či je lepšia samostatná posteľ alebo spánok s rodinou. S dvomi výnimkami – ak spí rodina spolu, musí to byť naozaj bezpečné. A nie je vhodné, aby úplne malé dieťa bolo v samostatnej posteli v samostatnej izbe, treba ho počuť a ideálne aj vidieť a cítiť.

Čo je to detský plač?

Jeden z prvých zvukov, ktoré dieťa vydá, a zo začiatku jeden z mála jeho komunikačných nástrojov. Kedysi sa razila teória, že plač dieťaťa netreba brať príliš vážne – že ak mu nebudeme venovať pozornosť, odnaučí sa to. Alebo ľudia hovorili, že je len rozmaznané. Mnohé výskumy však ukázali, že tento predpoklad nie je správny. To hlavné, čo má rodič robiť, je citlivo reagovať na signály dieťaťa, a v začiatkoch je jedným z hlavných signálov plač. Rodič sa postupne naučí rozoznávať, o aký plač ide. Plač vždy vyjadruje nejakú potrebu a na začiatku treba brať vážne úplne každý, kým sa rodič nenaučí, čo ten-ktorý vyjadruje. Neskôr už vie, kedy len mrnká, kedy je frustrované a môže si dovoliť počkať, nech sa naučí samo trochu upokojiť. Keď však je v panike a je to poplach, treba zasiahnuť hneď. Nikdy by však nemal ignorovať signály vlastného dieťaťa a plač je jedným z takých signálov.

Veľmi veľa výskumov dokazuje, že dospelí, ktorých rodičia boli citlivejší, sú na tom rozumovo, emočne a dokonca aj fyzicky lepšie – majú lepšiu imunitu či menej kardiovaskulárnych chorôb. Rodičia reagovaním na plač priamo ovplyvňujú vývin detského mozgu, určí sa tým napríklad to, ktoré gény sa „zapnú“ a „vypnú“ alebo koľko receptorov využívajúcich oxytocín bude mať dieťa v mozgu.

Citlivým reagovaním dieťaťu naozaj pomáham. Neznamená to však, že musím od narodenia až do konca puberty všetkému vyhovieť. Plačom mi dieťa dáva najavo svoju potrebu a tú potrebu sa buď môžem snažiť splniť, alebo to môžem nechať na dieťa, ak viem, že to už dokáže samo.

Ako máme rozumieť tomu, že novorodenci v sirotincoch neplačú?

Samozrejme, netýka sa to každého sirotinca a u nás ani nie je dovolené, aby najmenšie bábätká boli v nejakých inštitúciách. Asi narážate na to, že keď v Rumunsku padol komunistický režim, zistilo sa, ako fungovala populačná kontrola – nebola žiadna. Ženy boli podporované, aby mali veľa detí, ale keďže sa o ne nemali ako postarať, vzniklo veľa inštitúcií, do ktorých deti mohli odložiť. V mnohých síce deti dostávali jesť aj ošatenie, ale nikto sa im nevenoval. Bola to postieľka na postieľke bez stálej opatrovateľky. Ukázalo sa, že pokiaľ zo sirotinca neboli odobrané dostatočne včas, v neskoršom živote mali veľmi vážne problémy s emocionalitou, pamäťou, pozornosťou či učením sa. To nám poukazuje na fakt, že dieťaťu vyslovene škodí, ak naň nereagujeme. Nestačí ho nakŕmiť a prebaliť, ale treba reagovať na jeho signály. Najviac sa aj tak naučí z toho, že má pri sebe dospelého, ktorý naň dokáže reagovať a zrkadlí jeho emócie.

Dá sa to zjednodušiť takto: som dieťa, plačem, ale nikto nepríde, tak nabudúce už nebudem plakať – veď načo? A môže sa to s ním niesť celý život, že sa potom domnieva, že naň nikto nemyslí, že ho nik nemá rád?

Naučia sa bezmocnosti – že svoje prostredie nedokážu nijako kontrolovať, je nepredvídateľné a nemá zmysel volať o pomoc. To, že neplačú, však neznamená, že im je dobre. Zistilo sa, že takéto deti sú v neustálom strese, lebo dieťa je evolučne nastavené tak, že potrebuje, aby naň niekto reagoval.

Od staršej generácie často počuť rady, že dieťa treba nechať vyplakať sa samo v izbe, potom zaspí a nabudúce bude aj samo dobre zaspávať. Čo si o tom myslíte?

Nie je to len staršia generácia, v niektorých krajinách je aj v súčasnosti normálne rozmýšľať o spánku detí tak, že ich naň treba trénovať. Niektorí ľudia chcú docieliť, aby dieťa samo zaspávalo, tým, že nereagujú na jeho plač pri zaspávaní. Na základe výskumov je však veľmi ťažké povedať, či je to vyslovene dobré alebo vyslovene zlé, pretože ani pre jednu stranu nemáme dostatočne presvedčivé výskumy.

Na druhej strane nemáme žiadne dôkazy, že vyplakaním sa dieťa naozaj naučí samo sa upokojiť. Samoupokojenie vyžaduje schopnosti, ktoré ešte nemá, tie sa vyvíjajú pomerne dlhý čas v prvom roku života a aj neskôr. A vyvíjajú sa skôr tým, že je dieťa v bezpečnom prostredí. Vyplakanie je niečo, čo síce u mnohých detí pravdepodobne funguje, na druhej strane však nevieme, aké to má dlhodobé účinky. A niektoré deti budú plakať aj desiatu noc. Často sa stane, že ak dieťa takto „natrénujeme“, niečo sa zmení, napríklad sa naučí loziť a celý spánkový tréning bol zbytočný, pretože sa znova začne budiť.

Niekedy stačí len chvíľu počkať alebo zmieriť sa s tým, že štvormesačné dieťa nemá prespať celú noc, dokonca je bežné, že ani ročné dieťa neprespí celú noc. Veď aj dospelí sa v noci budia, len sa väčšinou sami dokážu uspať.

Ak už máme potrebu spánok dieťaťa nejako nastavovať – napríklad vstávame do práce – snažíme sa o malé zásahy. Napríklad dieťa sa často prebudí medzi spánkovými cyklami, teda zhruba každých 90 minút, vtedy ho nezačnem hneď dojčiť, ale počkám, či sa chce naozaj dojčiť, alebo či len troška pomrnká a znova zaspí. Menšie zásahy sú „bezpečnejšie“.

Plačú naozaj niektoré deti viac ako iné? Dokonca o tých, ktoré plačú menej, ľudia hovorievajú, že sú „dobré“, a tie, ktoré plačú viac, sú zase „zlé“.

Áno, niektoré naozaj plačú viac, ale vôbec to nehovorí nič o ich charaktere, či sú dobré alebo zlé. Každé dieťa má iný temperament, teda vrodené základy jeho neskoršej povahy. Niektoré deti napríklad neznášajú zmeny, a to aj dobré zmeny ako nová hračka. Niektoré sú nadšené, iné sa rozplačú, lebo je to nová situácia. Niektoré deti jednoducho viac plačú, to však neznamená, že by sme to mali brať osobne, že nám dieťa chce robiť zle alebo nás manipuluje. Je to prirodzená variabilita medzi ľuďmi. Deti plačú, lebo je to ich komunikačný nástroj. Potrebujú nám vtedy niečo povedať, často niečo o svojich potrebách.

Čo s dieťaťom, ktoré viac plače?

Ak naňho budeme citlivo reagovať a snažiť sa prísť na to, čo je jeho potreba, nebude plačlivé navždy. Dokonca sa ukazuje, že veľmi citlivé deti majú takpovediac výhodu, lebo rodič sa im viac venuje. Naopak, dieťa, ktoré je jednoducho vychovateľné, si často ani netreba všímať. A potom z detí, ktoré viac plačú, vyrastú veľmi citliví dospelí v pozitívnom zmysle slova. V malom množstve prípadov však môže byť veľmi intenzívny neutíchajúci plač príznakom problému, ktorý musíme riešiť.

Má plač vždy dôvod?

Pre dieťa áno, no nie vždy s tým rodič vie niečo urobiť. Hlavne na začiatku sa môže stať, že novorodenec plače a my to nevieme vyriešiť, lebo dieťa má všeobecný pocit nepohody alebo je prestimulované a nevie zaspať. Vždy je dôvod brať plač vážne, no niekedy stačí, aby sme tam boli s ním a čakali, ako sa to vyvinie. Nedokážeme to vyriešiť a je to tak v poriadku.

Stále sa rozprávame o dieťati do roka života. Niektorí tvrdia, že aj takéto deti nás plačom chcú zmanipulovať, aby dostali pozornosť.

Takéto dieťa nevie manipulovať. Naozaj to dokáže až vtedy, keď má približne štyri roky. Ani dvoj- či trojročné dieťa vás stále nevie oklamať. Napríklad je zamazané od čokolády, ale bude tvrdiť, že ju nejedlo, ale vôbec mu neprekáža, že všade vidno stopy. Nerozumie tomu, že vy máte inú perspektívu. Keď som svojmu synovi povedala, že teraz nejeme keksíky, on reagoval: „Tak sa teraz nepozeraj“. Nerozumejú, čo sa odohráva v hlave rodiča, a nevedia, ako jeho myšlienky ovplyvniť vo svoj prospech. Na druhej strane, už aj ročné dieťa vie, že keď zaplače, niekto príde a dokáže s tým pracovať. Manipulácia tam však nie je. Toto trošku zazlievam staršej generácii, tiež som sa napočúvala, že ma dieťa len manipuluje a že sa nemám dať.

Tiež sa hovorieva, že ak dieťa dostane veľa pozornosti, bude rozmaznané. Dá sa dieťa rozmaznať v prvom roku života?

To je tiež mýtus, veľmi sa toho bojíme, ale v skutočnosti ani nevieme povedať, čo je to rozmaznané bábätko. Také bábätko v podstate neexistuje. Bábätko potrebuje, aby sme naň reagovali, no čím je staršie, tým pomalšie si môžeme dovoliť reagovať, a nie vždy musíme splniť to, čo chce. Napríklad keď chce niečo nebezpečné, tak mu to nesplníme a chvíľu bude plakať.

Nevieme ho však rozmaznať tým, že mu venujeme pozornosť. Dieťa vieme rozmaznať tým, že mu nedovolíme byť samostatným alebo že ho nenecháme veci vyskúšať, čím mu ukážeme, že mu nedôverujeme. Keď sa ho pýtame, čo chce, ale potom ani nepočúvame, čo povedalo. Keď všetko robíme zaňho. Bábätká veľmi rady robia veci samy, aj keď im to nejde. Ideálne je všimnúť si, čo dieťatko už vie, a postupne to podporovať. Napríklad keď sa učí jesť, necháme ho držať lyžičku, postupne si môže naberať samo. Je to veľmi dlhý proces, ale po každom úspechu sa dieťa naučí, že je schopné a kompetentné. Ak však všetko robíme zaňho, napríklad ho obliekame do troch rokov alebo nerešpektujeme jeho vôľu, skôr takto vychováme rozmaznané, nesamostatné dieťa. Keď zaňho o všetkom rozhodujeme a nenecháme mu zážitky samostatnosti. Ak to dieťaťu dovolíte, odmení sa tým, že naozaj bude samostatné. Samostatnou témou sú hranice, ktoré môžeme začať dieťaťu dávať už aj v prvom roku, no veľmi citlivo a postupne.

Už vieme, že niektoré deti skrátka plačú viac. A sú niektoré aj naozaj tvrdohlavejšie?

Ťažko povedať, čo znamená tvrdohlavosť u dieťaťa do jedného roka. Väčšina detí je veľmi zameraná na cieľ, keď niečo chcú, tak si za tým idú. Nám to často nevyhovuje a musíme nájsť spôsob, ako ich bezpečne dostať tam, kam chceme, a ako im zabrániť, aby spravili niečo nebezpečné. Na druhej strane, chceme, aby deti boli doma poslušné, ale keď už pôjdu do sveta, aby boli sebavedomé a „tvrdohlavé“, zamerané na cieľ. Skôr si asi na to treba nájsť pozitívny náhľad, zmeniť „toto mu nemôžem dovoliť, aj keby veľmi chcelo“ na „tu môžem pracovať na tom, aby bezpečným spôsobom dosiahlo svoj cieľ“.


Foto N – Tomáš Benedikovič
Vplývajú rodičia na dieťa už len tým, že sami prežívajú nejaký stres? Začnime existenčným stresom slabšie sociálne situovaných ľudí, ktorí každý mesiac rozmýšľajú, čo bude do výplaty.

Stres je vo vývinovej psychológii obrovská téma. Už na molekulárnej úrovni vieme, ako najmä raný stres vplýva na vývin mozgu dieťaťa a ako ho predurčuje na to, ako bude reagovať. Sú deti, ktoré vyrastajú v obrovskom strese – napríklad žijú vo veľmi chudobnom a nepodnetnom prostredí alebo zažívajú násilie či chaos. Mnohé tieto deti sú v budúcnosti málo alebo prehnane reaktívne. Aj na neutrálny podnet reagujú agresívne. Alebo sú neustále v strehu, čo ovplyvňuje nielen ich psychiku, ale aj ich telo. S väčšou pravdepodobnosťou budú mať problémy s imunitou alebo trpieť na kardiovaskulárne choroby.

Je dôležité povedať, že v psychológii nikdy nie je vzťah jedna k jednej medzi tým, čo sa stane, a aké dieťa bude. Jednak sa to filtruje tým, akú má dieťa konštitúciu – niektoré sú veľmi odolné. Ak máte v rodine päť detí, ktoré zažívajú rovnaký stres, niektoré z toho vyjdú oveľa horšie ako ich súrodenci. Filtruje sa to aj tým, aké má dieťa podporné mechanizmy, napríklad sa môže stať, že žije v rodine, v ktorej je veľa násilia, ale má babku, ktorá je preňho bezpečným prístavom. Alebo sa môže stať, že žije vo veľkej chudobe, ale rodina má podporu v nejakom komunitnom centre, kde je bezpečné, láskyplné a predvídateľné prostredie.

Ak dieťa zažije veľa krízových udalostí, napríklad násilie či odlúčenie, má väčšiu šancu mať emocionálne či rozumové problémy. Vieme však aj to, že ak sú tieto situácie tlmené nejakou osobou alebo vzťahom, dieťa na tom v dospelosti nemusí byť až tak zle. Chudobné komunity veľmi pekne opísal Juraj Čokyna v knihe A okraje máš kde?. Mnohé deti z vylúčených komunít majú ťažký štart a vidno to v škole – aj by sa chceli učiť, ale je pre ne veľmi ťažké sa sústrediť, lebo stresujúce začiatky života ovplyvňujú aj ich rozumové schopnosti a sústredenie. Ak je tam však niekto, kto sa im venuje, veľa z nich to dokáže prekonať.

Je to o tom, že keď je dieťa svedkom hádok, tak sa jeho mozog prispôsobuje viac boju, no z toho dôvodu sa uňho potom nerozvinú rozumové centrá?

Je dôležité, aby dieťa zažívalo bezpečie, lebo mozog je na to citlivý. Keď je dieťa stále v strese v ranom období života, je to, akoby ste stále túrovali auto. To sa však po čase opotrebuje, a keď potom pridáte plyn, už sa nestane to, čo by ste chceli.

Treba si dávať pozor na hádky pred deťmi?

Bábätko, ale ani staršie dieťa, hádkam dospelých nerozumie, nevie, čo sa deje, no vníma ich veľmi citlivo. Vníma to tak, že maminke alebo ocinkovi sa ubližuje. Ovplyvní ho to, ale ak sa to stane len občas a dieťa vníma, že rodičia sa pomeria a v rodine je väčšinu času pohoda, je to v poriadku. Nejaký stres je nevyhnutný, v zdravej miere ho organizmus potrebuje. Samozrejme, že pre dieťa je stres čokoľvek – učí sa nové veci, vidí nové podnety, aj to je svojím spôsobom stres, čiže mu netreba pridávať aj hádky. Ak rodičia väčšinu času dokážu vytvoriť bezpečné prostredie, bábätko to ustojí. Ak je hádok priveľa, zamyslela by som sa nad tým, že to nejako treba riešiť.

Zlý vplyv môže mať asi aj to, ak sa rodičia síce nehádajú, no nevyhnutné problémy len bublú pod povrchom.

To už asi hovoríme o starších deťoch. Deti sa veľmi veľa učia nie z toho, čo im hovoríme, aby si zapamätali, ale z toho, čo vidia. Veľmi citlivo vnímajú dynamiku vzťahov medzi rodičmi a je pre ne veľmi dôležité, aby videli, že rodičia sa môžu pohádať, ale potom sa vedia zmieriť, že sa rešpektujú. A to im dá posolstvo, že takto to medzi ľuďmi funguje. Ak to len buble pod povrchom a nehovorí sa o tom, môžete si byť istý, že dieťa to v istom veku zachytí.

Aj keď hračky sú veľmi dostupné, stále sú aj takí, ktorí si ich nemôžu dovoliť kupovať. Aký vplyv na dieťa má, ak nemá žiadnu, maximálne má nejaké mikroténové vrecko, ak to trochu preženiem?

Ak sa na to pozrieme z evolučného hľadiska, vlastníctvo hračiek je výsada, ktorú sme získali pomerne nedávno. Pre bábätko je hračka čokoľvek – zahrá sa aj s vareškou. Nemusíme sa trápiť tým, či má tú pravú hračku. To dieťa naozaj netrápi. Najviac sa naučí, ak nebudeme klásť prekážky jeho zdravému záujmu. Napríklad ideme do parku a chcem mu ukázať úžasnú novú hojdačku, no ono sa celý čas zaujíma o mláčku na zemi. Viac preňho urobím, keď sa spolu budeme hrať v mláčke a budeme sa o nej rozprávať, ako keď ho schmatnem a nástojím na tom, že sa musí hrať s tou super hojdačkou.

S hračkami by som si nerobila žiadne starosti, nemáme výskumy, ktoré by hovorili, že je tu nejaká hračka, ktorá je pre deti taká nevyhnutná a náučná, že ju jednoducho musí mať. Dôležité je, aby sme si všímali, kam smeruje záujem dieťaťa, a to rozvíjali.

Môže byť problém, ak má dieťa priveľa hračiek?

Problém je to hlavne pre planétu. Pokiaľ ide o dieťa, robili sa výskumy, ktoré ukázali, že ak má menej hračiek, dôkladnejšie ich preskúma a venuje im viac času, čo je preňho lepšie. Na druhej strane, nie je to niečo, čím by sa rodičia museli extrémne stresovať. Žiadne dieťa nedokáže dávať plnú pozornosť obrovskému množstvu hračiek a naozaj mu ich netreba. No ak dostane na narodeniny desať darčekov od babiek, neuškodí mu to. Hračky potom môžeme niekam schovať a o mesiac ich vymeniť za staré.

Veľkou témou posledných rokov sú obrazovky. Teraz sa stále bavíme o deťoch do roka, treba si dávať pozor, kedy je zapnutá televízia?

Sú výskumy, že zapnutá televízia vplýva na slovnú zásobu dieťaťa, lebo vtedy má rodič tendenciu menej sa mu venovať a menej sa s ním rozprávať. Nie sú však žiadne dôkazy, že v tomto veku by sa dieťa niečo učilo z obrazoviek. Neuškodí mu, ak obrazovku uvidí, ale nemá z toho ani žiadny benefit.

Osemmesačné dieťa už rozozná násilnú scénu alebo len vidí mihotavé farby?

Aby to takto vnímalo, potrebovalo by kontext, ktorému nerozumie. Môže sa však zľaknúť hlasných zvukov. Dôležité je si uvedomiť, že televízia je silný podnet aj pre rodiča a že dieťa s ňou súperí o jeho pozornosť. Ak sa to stane občas, nie je to problém, ale sú domácnosti, v ktorých sa to deje stále. Dieťatko robí niečo zaujímavé, prirodzene sa obráti na rodiča, aby mu to ukázalo, a očakáva jeho reakciu, ktorá však neprichádza.

Na starších deťoch sa robil krásny výskum. Jedna výskumníčka sa vybrala do reštaurácie a všímala si, čo robia deti, kým sa dospelí pozerajú na obrazovku. Z celej vzorky sa svojim mobilom venovalo až 73 percent rodičov. Deti si nevšímali a nielen to – nevšímali si ani to, keď deti chceli zaujať ich pozornosť. Keď si ich konečne všimli, mali tendenciu byť voči nim nepríjemní a nepriateľskí. Dieťa chce iniciovať interakciu, rodič si ho nevšíma, a keď sa to už stane, skončí sa to nepríjemne. Dieťa pritom neurobilo nič zlé, je z toho zmätené. Výskumníčka opísala aj dosť mrazivú scénu – dieťa sa snažilo zaujať svoju mamu, a keď to nefungovalo, dokonca chytilo rukami jej tvár a otočilo si ju k sebe, aby sa naň konečne pozrela. Obrazovka je pre dospelého natoľko príťažlivá, že je často akoby slepý voči dieťaťu. Áno, niekedy potrebujeme relaxovať pri obrazovkách, na tom nie je nič zlé, ale problém je, ak to robíme často a nevnímame, že to nejako pôsobí na deti. Často potom začnú viac „vyvádzať“, pričom nerozumieme, že sme to spôsobili my a že deti sú v tom nevinne.

Predstavme si polročné bábätko, ktoré ešte ani nelezie. Mal by rodič celý čas pri ňom byť a reagovať na jeho podnety alebo môže napríklad začať umývať riad, ale, samozrejme, stále si ho všímať?

Nie je to žiadny problém. Čím je bábätko staršie, tým viac dokáže byť samo. Deti aj rady samy niečo skúmajú, nepotrebujú k tomu naše usmernenia. Dôverujme záujmu dieťaťa a nechajme ho, rozvíjame tak jeho samostatnosť a pozornosť. Samozrejme, mali by sme tam byť, ak chce s nami iniciovať interakciu, ale inak ho môžeme nechať na mieste, kde si niečo samo skúma.