https://dennikn.sk/4081747/kam-zmizlo-m ... /?ref=tit1
ĎAkujem
Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
Kam zmizlo Macronovo kúzlo? Päť dôvodov, prečo francúzsky prezident stratil podporu a smeruje k porážke
Do prezidentského úradu Macronovi pomohla odvaha aj šťastie, hodnotí francúzsky politológ Gilles Finchelstein a vysvetľuje, čo sa od nástupu najmladšieho francúzskeho prezidenta vo Francúzsku zmenilo.
Emmanuel Macron si počas svojho pôsobenia na poste francúzskeho prezidenta vyslúžil viacero prezývok. Pre húževnatosť, s akou vstúpil do Elyzejského paláca, ho najskôr prezývali Napoleon. Naposledy mu francúzskeho cisára pripomenul Kremeľ, keď Paríž začal otvorene hovoriť o tom, že na Ukrajinu pošle vojakov.
Od Napoleona sa Macronovi politickí oponenti posunuli ešte hlbšie do histórie po tom, čo francúzsky prezident rozpustil parlament po zlom výsledku pre jeho stranu v eurovoľbách. Stredoľavý europoslanec a hviezda francúzskej ľavice Raphaël Glucksmann prirovnal Macrona k rímskemu cisárovi Nerovi, ktorý dal údajne podpáliť Rím.
„Emmanuel Macron sa zahral na Nera, keď sa rozhodol rozpustiť Národné zhromaždenie, hoci ho k tomu nič nezaväzovalo,“ povedal Glucksmann. „A teraz si nad tým umýva ruky ako Pilát Pontský.“
V komentári pre britský Financial Times označila novinárka denníka Le Monde Sylvie Kauffmann Macrona za Ikara, ktorý bol potrestaný za svoju nezodpovednosť, keď sa príliš priblížil k slnku.
Oponenti aj väčšina Macronových stúpencov vyčítajú francúzskemu prezidentovi chaos, do ktorého uvrhol krajinu. Pozorovatelia aj odborníci na Francúzsko sa zhodujú, že vypísaním predčasných volieb urobil chybu. Ukazuje sa totiž, že nedeľné druhé kolo vyhrá radikálna pravica, ktorá sa prvýkrát od roku 1944 dostane vo Francúzsku k moci.
Macron svoju chybu odmieta uznať a mnohí sa pýtajú, čo sa s francúzskym prezidentom stalo. Kam zmizlo jeho kúzlo? Prečo si už nedokáže získať Francúzov a prečo jeho strana stráca? V tomto texte zhŕňame niekoľko faktorov, ktoré to môžu vysvetliť.
1. Macronovo elitárstvo
Macron študoval na elitných školách. Najskôr na parížskom lýceu Henricha IV., ktoré patrí medzi najlepšie stredné školy vo Francúzsku. Lýceum Henricha IV. absolvovali aj filozof Michel Foucault, Jean-Paul Sartre alebo spisovateľ Guy de Maupassant. Na škole učil aj neskorší francúzsky prezident Georges Pompidou.
reklama
Neskôr sa Macron dostal na školu École Nationale d’Administration (ENA) v Štrasburgu, ktorá je jednou z najprestížnejších vzdelávacích inštitúcií v krajine. Jej absolventi sa najčastejšie uplatnia v najvyšších funkciách francúzskej štátnej správy či vo vedení veľkých podnikov. Na škole študovalo niekoľko francúzskych prezidentov či premiérov. Absolventi tejto školy sa označujú ako Énarques a hovorí sa o nich, že sú odtrhnutí od reality obyčajných ľudí.
Macron počas svojho prvého funkčného obdobia sľuboval, že školu zreformuje, aby sa viac otvorila aj študentom z iných spoločenských tried. V praxi to však znamenalo len to, že zmenila názov na Inštitút verejnej služby (Institut du Service Public).
Oponenti pravidelne Macronovi vyčítali jeho elitárstvo. Hovorili o ňom, že z Elyzejského paláca nechápe bežných ľudí, nepozná problémy tých, ktorí len ťažko vyžijú od jednej výplaty do druhej. Podľa nich si Macron takú situáciu ani nevie predstaviť, keďže má za sebou úspešnú kariéru investičného bankára. Francúzi mu to pripomínali hneď na začiatku jeho funkčného obdobia, keď jeho vláda zdvihla ceny pohonných hmôt a náklady na bývanie. To v roku 2018 podnietilo vznik protivládneho hnutia žltých viest.
Mnohí z protestujúcich mali nízkopríjmové zamestnania – pracovali vo fabrikách a v továrňach, väčšinu zo žien z demonštrácií tvorili sekretárky či opatrovateľky. Macronovi odkazovali, že nedokážu vyžiť zo svojho príjmu. Hovorili, že prezident nepočúva obyčajných pracujúcich ľudí a robí ústupky len bohatým, napríklad formou zrušenia dane z bohatstva. Začali ho nazývať „prezident bohatých“.
„Francúzi mali pocit, že prezident nerozumie tomu, čo prežívajú,“ hovorí pre Denník N politológ Gilles Finchelstein z francúzskeho think-tanku Fondation Jean-Jaurès. „Macron bol zvolený v roku 2017 práve preto, že bol iný ako ostatní politici. A potom sa postupne táto jeho odlišnosť začala vnímať ako odstup a tento odstup neskôr ako arogancia.“
Hnutie žltých viest sa po niekoľkých mesiacoch skončilo, keď francúzska vláda pristúpila na niektoré ich požiadavky, ako napríklad navýšenie minimálnej mzdy. Vo francúzskej spoločnosti však v dôsledku toho narástla nedôvera voči politickej triede, ktorá je pri moci a nevie pochopiť starosti ľudí bez elitného vzdelania a vysokého príjmu.
2. Rozbitie ľavicovo-pravicového delenia
Macron si medzinárodnú pozornosť vyslúžil ako najmladší minister vo vláde socialistického prezidenta Françoisa Hollanda. Ako 37-ročný viedol rezort hospodárstva, ktorý po dvoch rokoch opustil, aby sa mohol venovať kampani pred prezidentskými voľbami v roku 2017. V tom čase sa o jeho úspechu ani nešpekulovalo.
V prieskumoch sa držal na treťom mieste za vtedy krajne pravicou líderkou Marine Le Penovou a konzervatívnym Françoisom Fillonom, ktorému prieskumy dávali najväčšie šance na zisk prezidentského úradu. Potom však francúzsky týždenník Le Canard enchaîné prišiel so zistením, že Fillon zamestnáva svoju manželku ako fiktívnu asistentku, a niekdajší favorit sa v prieskumoch začal prepadať.
Macronovi na čelo krajiny pomohlo aj vystúpenie Le Penovej v poslednej predvolebnej debate pred druhým kolom, keď pred kamerami pohorela pri ekonomických témach, a aj pre svoje hysterické reakcie. Macronovi sa otvorila cesta do Elyzejského paláca.
„Macronovo zvolenie v roku 2017 bolo mimoriadnou, nevídanou a neočakávanou udalosťou. Bol to výsledok kombinácie odvahy a šťastia,“ hodnotí Finchelstein.
Macron pred vstupom do prezidentského úradu založil centristické hnutie En Marche! (v preklade Vpred!) a Francúzom sľúbil, že „už nikdy nebudú mať dôvod voliť extrémy“. Strana sa do parlamentných volieb premenovala na La République en marche! (v preklade Republika vpred!). Politickí komentátori ju označovali za liberálnu až sociálne liberálnu a centristickú stranu.
Krátko po vzniku v roku 2016 mala viac ako 80-tisíc prívržencov a podľa denníka Le Monde sa stala poprednou politickou stranou v krajine. To sa ukázalo aj v parlamentných voľbách, ktoré sa vo Francúzsku konali krátko po tých prezidentských. Macronova strana, ktorú tvorili prevažne politickí nováčikovia, voľby drvivo vyhrala a ovládla Národné zhromaždenie absolútnou väčšinou.
Macronova strana si získala voličov naprieč politickým spektrom, hlas jej odovzdali ľavicoví aj pravicoví voliči, dokonca aj prívrženci krajne ľavicovej strany Nepoddajné Francúzsko Jeana-Luca Mélenchona. Len priaznivci krajnej pravice boli voči Macronovi a jeho strane imúnni.
Politickí komentátori však upozorňujú, že v skutočnosti pravo-ľavé delenie z francúzskej spoločnosti nezmizlo a prejavuje sa pri ekonomických témach či otázkach migrácie či bezpečnosti.
Navyše, vedľajším efektom založenia centristickej Macronovej strany bolo vyprázdnenie tradičných strán a vyššia inklinácia Francúzov k stranách na oboch koncoch politického spektra – ku krajne pravicovému Národnému združeniu (predtým Národnému frontu) a ku krajne ľavicovému Nepoddajnému Francúzsku. Mnohí Francúzi, ktorí nemali koho voliť alebo boli sklamaní Macronovou politikou, voliť už neprišli.
3. Zavádzanie nepopulárnych reforiem
„Nájdem vám prácu, stačí prejsť len tu cez cestu,“ povedal Macron v roku 2018 mladému nezamestnanému Francúzovi, ktorý sa mu sťažoval, že sa nevie zamestnať a že na svoje žiadosti o prácu nedostáva odpovede. Za svoju reakciu si Macron vyslúžil kritiku, pretože prišla v čase, keď sa miera nezamestnanosti vo Francúzsku pohybovala okolo desiatich percent. To bolo nad európskym priemerom.
Jedným z opatrení Macronovej vlády preto bolo, že umožnil podnikom ľahšie prijímať a prepúšťať zamestnancov a znížil aj počet miest v štátnej správe. Zavádzanie zmien však viedlo k protestom, ktoré ešte narástli v čase prijímania dôchodkovej reformy. Kým Macronovi predchodcovia v Elyzejskom paláci si na tento krok netrúfli, Macron trval na tom, že 62 rokov ako vek odchodu do dôchodku už pre francúzsku ekonomiku nie je udržateľný. Vláda napokon pristúpila ku kontroverznému kroku a presadila reformu v parlamente bez hlasovania.
Macron počas svojich funkčných období zaviedol dôležité a nevyhnutné ekonomické reformy, zatraktívnil Francúzsko pre zahraničných investorov, previedol krajinu cez pandémiu covidu prísnymi opatreniami, udržal bezpečnosť štátu v čase teroristických hrozieb aj (pravdepodobne) ruských sabotáží.
Po tom, čo sa totálnu ruskú inváziu na Ukrajinu snažil najskôr vyriešiť dialógom s Vladimirom Putinom, sa stal jedným z najvernejších spojencov Kyjiva. Po odchode Angely Merkelovej z postu nemeckej kancelárky chcel zaujať miesto popredného štátnika európskeho kontinentu. Nedokázal však presvedčiť vlastných – Francúzi odmietli jeho politiku, jeho projekt a otočili sa k extrému.
„Voliči ľavice si začali myslieť, že Macron robí príliš málo v sociálnej oblasti a v oblasti životného prostredia, a voliči pravice tvrdili, že Macron toho nerobí dosť v oblasti imigrácie a bezpečnosti,“ vysvetľuje Finchelstein.
4. Ústupky radikálnej pravici
Kým sa Macron stával čoraz výraznejším politikom na európskej scéne a ašpiroval na post lídra EÚ, doma bol čoraz nepopulárnejší.
Pred prezidentskými voľbami v roku 2022 ho ľudia z vlastného tímu upozorňovali, že by sa mal viac sústrediť na domáce témy ako len na Ukrajinu. Podpora Kyjivu proti ruskému agresorovi mu síce priniesla nárast v popularite, ale len na začiatku vojny. Medzitým sa líderka francúzskej radikálnej pravice Marine Le Penová zamerala na vnútropolitické problémy. Hovorila o životných nákladoch a inflácii, vďaka čomu prilákala k sebe čoraz viac Francúzov.
„Z radikálnej pravice sa stal prijímateľ hnevu a nespokojnosti. Udržiavala si ilúziu, že ponúka riešenie, a pre mnohých to boli riešenia o to lákavejšie, že ‚ešte neboli vyskúšané‘,“ hovorí Finchelstein. „A vo Francúzsku, ako aj inde sa spoliehala na odpor voči ‚systému‘, ktorý Macron – príliš mladý, príliš vzdelaný a príliš brilantný – stelesnil až do karikatúry.“
Po Macronovom obhájení prezidentského postu v roku 2022 prebehli vo Francúzsku parlamentné voľby, no jeho strana stratila v Národnom zhromaždení väčšinu. Na prijímanie zákonov musela uzatvárať spojenectvá s opozičnými stranami.
Najväčší rozruch spôsobilo koncom minulého roka prijatie imigračného zákona, ktorý sprísňuje podmienky na vyplácanie sociálnych dávok cudzincom a urýchľuje procesy na vyhostenie migrantov, ktorí nemajú povolenie na pobyt. Poslanci uľahčili odoberanie francúzskeho občianstva a sprísnili podmienky na jeho udeľovanie.
Aby vláda na presadenie zákona získala dostatočnú podporu, musela urobiť ústupky opozícii, napríklad stanovením migračných kvót. Prijatie zákona potom Marine Le Penová označila za víťazstvo pre jej stranu Národné združenie a denník Le Monde Macronov krok vyjsť v ústrety radikálnej pravici označil ako „bozk smrti“ pre jeho stranu.
Organizácie na ochranu ľudských práv imigračný zákon odsúdili a označili ho za najprísnejšiu legislatívu prijatú za posledných 40 rokov v oblasti práv a životných podmienok cudzincov vo Francúzsku.
Podľa štatistického úradu INSEE podiel migrantov vo francúzskej populácii rastie. V roku 1946 predstavovali päť percent, v roku 1975 okolo 7,4 percenta a v roku 2010 viac ako 8,5 percenta. V roku 2022 už francúzsku populáciu tvorili z desiatich percent migranti. Približne tretina z nich sa stala Francúzmi. Podľa odhadov úradov žije vo Francúzsku okolo pol milióna utečencov, pričom viac ako 400-tisíc ľudí žije v krajine nelegálne.
5. Kriminalita a migrácia
Počas Macronovho vládnutia sa strana Národné združenie posunula k mainstreamu. Le Penová zmiernila jazyk, prestala hovoriť o vystúpení Francúzska z EÚ, obmenila zloženie svojej strany a svojich najbližších spolupracovníkov. Do parlamentu sa dostali mladí poslanci, ktorí tam chodili v oblekoch a vystupovali slušne. Bol to výrazný kontrast voči poslancom krajne ľavicového Nepoddajného Francúzska. Radikálne pravicová strana sa však vo svojom jadre nezmenila.
Ak voliči odovzdávajú hlas le penovcom, hlasujú proti cudzincom, tvrdí napríklad francúzska politologička Nonna Mayer. Problémy vyplývajúce z migrácie totiž zostali ich kľúčovou témou.
„Imigrácia je skutočne hlavnou prioritou voličov Marine Le Penovej, zatiaľ čo pre ostatné strany je druhoradá,“ vysvetľuje Finchelstein. „Ale nesmieme zabudnúť ani na sociálne priority voličov radikálnej pravice, medzi ktorými je veľa pracujúcich z nižších sociálnych tried. Tí majú pocit, že život je príliš ťažký. V podstate ich spája nostalgia a pocit, že ‚predtým to bolo lepšie‘.“
Na svojich mítingoch politici Národného združenia dlhodobo hovoria o tom, že prisťahovalci a bezpečnosť sú prepojené, a obviňujú cudzincov, že zvyšujú mieru zločinu v krajine. Tieto názory prenikli hlboko do francúzskej spoločnosti. Verejným diskusiám dominuje presvedčenie, že prisťahovalci (predovšetkým moslimskej viery) páchajú násilné zločiny.
Odpor voči islamu zosilnili teroristické útoky vo Francúzsku v roku 2015, ktoré zintenzívnili protiprisťahovalecké nálady. Správa Francúzskej národnej poradnej komisie pre ľudské práva z roku 2022 ukázala, že 42 percent respondentov v prieskume súhlasilo s tvrdením, že moslimská viera ohrozuje francúzsku identitu. Tento názor zdieľa 85 percent voličov Národného združenia. Moslimská komunita vo Francúzsku je najväčšou v Európe, odhaduje sa, že tvorí okolo desať percent z celkového počtu obyvateľov.
Hoci protimoslimské postoje nie sú vo Francúzsku ničím novým, posledné udalosti vrátane zabitia stredoškolského učiteľa, ktorý svojim študentom ukázal karikatúry zobrazujúce islamského proroka Mohameda, čečenským utečencom v roku 2020 ešte viac podporili boj radikálnej pravice proti migrácii. V programe Národného združenia je zakotvené, že cudzinci, ktorí si v priebehu 6 mesiacov nenájdu vo Francúzsku prácu, budú vyhostení. Ako to chce strana urobiť v praxi, nie je jasné.
„Štát je príliš štedrý voči ľuďom, ktorí pochádzajú zo zahraničia, nikdy nepracovali a napriek tomu majú nárok na sociálne dávky,“ povedal Jordan Bardella tri dni pred prvým kolom predčasných volieb, keď obhajoval program „národnej identity“ strany Národné združenie s tým, že migrácia zaťažuje verejné financie Francúzska.
Národná poradná komisia pre ľudské práva vo svojej výročnej správe o boji proti rasizmu, antisemitizmu a xenofóbii ukázala, že 60 percent Francúzov si myslí, že „mnohí imigranti prichádzajú do Francúzska výlučne preto, aby využívali sociálnu ochranu“. Toto číslo narástlo od roku 2016 o osem percentuálnych bodov.
Bardella na mítingoch strany sľúbil, že Francúzsko pod jeho vedením povolí vstup len pre 10-tisíc legálnych migrantov ročne. To sa však ukazuje ako nereálne, pretože vlani francúzske úrady udelili povolenie na pobyt pre viac ako 323-tisíc ľudí. Viaceré odborné správy však ukázali, že Francúzsko migrantov potrebuje a že záťaž migrantov na verejné výdavky krajiny je minimálna.
Do prezidentského úradu Macronovi pomohla odvaha aj šťastie, hodnotí francúzsky politológ Gilles Finchelstein a vysvetľuje, čo sa od nástupu najmladšieho francúzskeho prezidenta vo Francúzsku zmenilo.
Emmanuel Macron si počas svojho pôsobenia na poste francúzskeho prezidenta vyslúžil viacero prezývok. Pre húževnatosť, s akou vstúpil do Elyzejského paláca, ho najskôr prezývali Napoleon. Naposledy mu francúzskeho cisára pripomenul Kremeľ, keď Paríž začal otvorene hovoriť o tom, že na Ukrajinu pošle vojakov.
Od Napoleona sa Macronovi politickí oponenti posunuli ešte hlbšie do histórie po tom, čo francúzsky prezident rozpustil parlament po zlom výsledku pre jeho stranu v eurovoľbách. Stredoľavý europoslanec a hviezda francúzskej ľavice Raphaël Glucksmann prirovnal Macrona k rímskemu cisárovi Nerovi, ktorý dal údajne podpáliť Rím.
„Emmanuel Macron sa zahral na Nera, keď sa rozhodol rozpustiť Národné zhromaždenie, hoci ho k tomu nič nezaväzovalo,“ povedal Glucksmann. „A teraz si nad tým umýva ruky ako Pilát Pontský.“
V komentári pre britský Financial Times označila novinárka denníka Le Monde Sylvie Kauffmann Macrona za Ikara, ktorý bol potrestaný za svoju nezodpovednosť, keď sa príliš priblížil k slnku.
Oponenti aj väčšina Macronových stúpencov vyčítajú francúzskemu prezidentovi chaos, do ktorého uvrhol krajinu. Pozorovatelia aj odborníci na Francúzsko sa zhodujú, že vypísaním predčasných volieb urobil chybu. Ukazuje sa totiž, že nedeľné druhé kolo vyhrá radikálna pravica, ktorá sa prvýkrát od roku 1944 dostane vo Francúzsku k moci.
Macron svoju chybu odmieta uznať a mnohí sa pýtajú, čo sa s francúzskym prezidentom stalo. Kam zmizlo jeho kúzlo? Prečo si už nedokáže získať Francúzov a prečo jeho strana stráca? V tomto texte zhŕňame niekoľko faktorov, ktoré to môžu vysvetliť.
1. Macronovo elitárstvo
Macron študoval na elitných školách. Najskôr na parížskom lýceu Henricha IV., ktoré patrí medzi najlepšie stredné školy vo Francúzsku. Lýceum Henricha IV. absolvovali aj filozof Michel Foucault, Jean-Paul Sartre alebo spisovateľ Guy de Maupassant. Na škole učil aj neskorší francúzsky prezident Georges Pompidou.
reklama
Neskôr sa Macron dostal na školu École Nationale d’Administration (ENA) v Štrasburgu, ktorá je jednou z najprestížnejších vzdelávacích inštitúcií v krajine. Jej absolventi sa najčastejšie uplatnia v najvyšších funkciách francúzskej štátnej správy či vo vedení veľkých podnikov. Na škole študovalo niekoľko francúzskych prezidentov či premiérov. Absolventi tejto školy sa označujú ako Énarques a hovorí sa o nich, že sú odtrhnutí od reality obyčajných ľudí.
Macron počas svojho prvého funkčného obdobia sľuboval, že školu zreformuje, aby sa viac otvorila aj študentom z iných spoločenských tried. V praxi to však znamenalo len to, že zmenila názov na Inštitút verejnej služby (Institut du Service Public).
Oponenti pravidelne Macronovi vyčítali jeho elitárstvo. Hovorili o ňom, že z Elyzejského paláca nechápe bežných ľudí, nepozná problémy tých, ktorí len ťažko vyžijú od jednej výplaty do druhej. Podľa nich si Macron takú situáciu ani nevie predstaviť, keďže má za sebou úspešnú kariéru investičného bankára. Francúzi mu to pripomínali hneď na začiatku jeho funkčného obdobia, keď jeho vláda zdvihla ceny pohonných hmôt a náklady na bývanie. To v roku 2018 podnietilo vznik protivládneho hnutia žltých viest.
Mnohí z protestujúcich mali nízkopríjmové zamestnania – pracovali vo fabrikách a v továrňach, väčšinu zo žien z demonštrácií tvorili sekretárky či opatrovateľky. Macronovi odkazovali, že nedokážu vyžiť zo svojho príjmu. Hovorili, že prezident nepočúva obyčajných pracujúcich ľudí a robí ústupky len bohatým, napríklad formou zrušenia dane z bohatstva. Začali ho nazývať „prezident bohatých“.
„Francúzi mali pocit, že prezident nerozumie tomu, čo prežívajú,“ hovorí pre Denník N politológ Gilles Finchelstein z francúzskeho think-tanku Fondation Jean-Jaurès. „Macron bol zvolený v roku 2017 práve preto, že bol iný ako ostatní politici. A potom sa postupne táto jeho odlišnosť začala vnímať ako odstup a tento odstup neskôr ako arogancia.“
Hnutie žltých viest sa po niekoľkých mesiacoch skončilo, keď francúzska vláda pristúpila na niektoré ich požiadavky, ako napríklad navýšenie minimálnej mzdy. Vo francúzskej spoločnosti však v dôsledku toho narástla nedôvera voči politickej triede, ktorá je pri moci a nevie pochopiť starosti ľudí bez elitného vzdelania a vysokého príjmu.
2. Rozbitie ľavicovo-pravicového delenia
Macron si medzinárodnú pozornosť vyslúžil ako najmladší minister vo vláde socialistického prezidenta Françoisa Hollanda. Ako 37-ročný viedol rezort hospodárstva, ktorý po dvoch rokoch opustil, aby sa mohol venovať kampani pred prezidentskými voľbami v roku 2017. V tom čase sa o jeho úspechu ani nešpekulovalo.
V prieskumoch sa držal na treťom mieste za vtedy krajne pravicou líderkou Marine Le Penovou a konzervatívnym Françoisom Fillonom, ktorému prieskumy dávali najväčšie šance na zisk prezidentského úradu. Potom však francúzsky týždenník Le Canard enchaîné prišiel so zistením, že Fillon zamestnáva svoju manželku ako fiktívnu asistentku, a niekdajší favorit sa v prieskumoch začal prepadať.
Macronovi na čelo krajiny pomohlo aj vystúpenie Le Penovej v poslednej predvolebnej debate pred druhým kolom, keď pred kamerami pohorela pri ekonomických témach, a aj pre svoje hysterické reakcie. Macronovi sa otvorila cesta do Elyzejského paláca.
„Macronovo zvolenie v roku 2017 bolo mimoriadnou, nevídanou a neočakávanou udalosťou. Bol to výsledok kombinácie odvahy a šťastia,“ hodnotí Finchelstein.
Macron pred vstupom do prezidentského úradu založil centristické hnutie En Marche! (v preklade Vpred!) a Francúzom sľúbil, že „už nikdy nebudú mať dôvod voliť extrémy“. Strana sa do parlamentných volieb premenovala na La République en marche! (v preklade Republika vpred!). Politickí komentátori ju označovali za liberálnu až sociálne liberálnu a centristickú stranu.
Krátko po vzniku v roku 2016 mala viac ako 80-tisíc prívržencov a podľa denníka Le Monde sa stala poprednou politickou stranou v krajine. To sa ukázalo aj v parlamentných voľbách, ktoré sa vo Francúzsku konali krátko po tých prezidentských. Macronova strana, ktorú tvorili prevažne politickí nováčikovia, voľby drvivo vyhrala a ovládla Národné zhromaždenie absolútnou väčšinou.
Macronova strana si získala voličov naprieč politickým spektrom, hlas jej odovzdali ľavicoví aj pravicoví voliči, dokonca aj prívrženci krajne ľavicovej strany Nepoddajné Francúzsko Jeana-Luca Mélenchona. Len priaznivci krajnej pravice boli voči Macronovi a jeho strane imúnni.
Politickí komentátori však upozorňujú, že v skutočnosti pravo-ľavé delenie z francúzskej spoločnosti nezmizlo a prejavuje sa pri ekonomických témach či otázkach migrácie či bezpečnosti.
Navyše, vedľajším efektom založenia centristickej Macronovej strany bolo vyprázdnenie tradičných strán a vyššia inklinácia Francúzov k stranách na oboch koncoch politického spektra – ku krajne pravicovému Národnému združeniu (predtým Národnému frontu) a ku krajne ľavicovému Nepoddajnému Francúzsku. Mnohí Francúzi, ktorí nemali koho voliť alebo boli sklamaní Macronovou politikou, voliť už neprišli.
3. Zavádzanie nepopulárnych reforiem
„Nájdem vám prácu, stačí prejsť len tu cez cestu,“ povedal Macron v roku 2018 mladému nezamestnanému Francúzovi, ktorý sa mu sťažoval, že sa nevie zamestnať a že na svoje žiadosti o prácu nedostáva odpovede. Za svoju reakciu si Macron vyslúžil kritiku, pretože prišla v čase, keď sa miera nezamestnanosti vo Francúzsku pohybovala okolo desiatich percent. To bolo nad európskym priemerom.
Jedným z opatrení Macronovej vlády preto bolo, že umožnil podnikom ľahšie prijímať a prepúšťať zamestnancov a znížil aj počet miest v štátnej správe. Zavádzanie zmien však viedlo k protestom, ktoré ešte narástli v čase prijímania dôchodkovej reformy. Kým Macronovi predchodcovia v Elyzejskom paláci si na tento krok netrúfli, Macron trval na tom, že 62 rokov ako vek odchodu do dôchodku už pre francúzsku ekonomiku nie je udržateľný. Vláda napokon pristúpila ku kontroverznému kroku a presadila reformu v parlamente bez hlasovania.
Macron počas svojich funkčných období zaviedol dôležité a nevyhnutné ekonomické reformy, zatraktívnil Francúzsko pre zahraničných investorov, previedol krajinu cez pandémiu covidu prísnymi opatreniami, udržal bezpečnosť štátu v čase teroristických hrozieb aj (pravdepodobne) ruských sabotáží.
Po tom, čo sa totálnu ruskú inváziu na Ukrajinu snažil najskôr vyriešiť dialógom s Vladimirom Putinom, sa stal jedným z najvernejších spojencov Kyjiva. Po odchode Angely Merkelovej z postu nemeckej kancelárky chcel zaujať miesto popredného štátnika európskeho kontinentu. Nedokázal však presvedčiť vlastných – Francúzi odmietli jeho politiku, jeho projekt a otočili sa k extrému.
„Voliči ľavice si začali myslieť, že Macron robí príliš málo v sociálnej oblasti a v oblasti životného prostredia, a voliči pravice tvrdili, že Macron toho nerobí dosť v oblasti imigrácie a bezpečnosti,“ vysvetľuje Finchelstein.
4. Ústupky radikálnej pravici
Kým sa Macron stával čoraz výraznejším politikom na európskej scéne a ašpiroval na post lídra EÚ, doma bol čoraz nepopulárnejší.
Pred prezidentskými voľbami v roku 2022 ho ľudia z vlastného tímu upozorňovali, že by sa mal viac sústrediť na domáce témy ako len na Ukrajinu. Podpora Kyjivu proti ruskému agresorovi mu síce priniesla nárast v popularite, ale len na začiatku vojny. Medzitým sa líderka francúzskej radikálnej pravice Marine Le Penová zamerala na vnútropolitické problémy. Hovorila o životných nákladoch a inflácii, vďaka čomu prilákala k sebe čoraz viac Francúzov.
„Z radikálnej pravice sa stal prijímateľ hnevu a nespokojnosti. Udržiavala si ilúziu, že ponúka riešenie, a pre mnohých to boli riešenia o to lákavejšie, že ‚ešte neboli vyskúšané‘,“ hovorí Finchelstein. „A vo Francúzsku, ako aj inde sa spoliehala na odpor voči ‚systému‘, ktorý Macron – príliš mladý, príliš vzdelaný a príliš brilantný – stelesnil až do karikatúry.“
Po Macronovom obhájení prezidentského postu v roku 2022 prebehli vo Francúzsku parlamentné voľby, no jeho strana stratila v Národnom zhromaždení väčšinu. Na prijímanie zákonov musela uzatvárať spojenectvá s opozičnými stranami.
Najväčší rozruch spôsobilo koncom minulého roka prijatie imigračného zákona, ktorý sprísňuje podmienky na vyplácanie sociálnych dávok cudzincom a urýchľuje procesy na vyhostenie migrantov, ktorí nemajú povolenie na pobyt. Poslanci uľahčili odoberanie francúzskeho občianstva a sprísnili podmienky na jeho udeľovanie.
Aby vláda na presadenie zákona získala dostatočnú podporu, musela urobiť ústupky opozícii, napríklad stanovením migračných kvót. Prijatie zákona potom Marine Le Penová označila za víťazstvo pre jej stranu Národné združenie a denník Le Monde Macronov krok vyjsť v ústrety radikálnej pravici označil ako „bozk smrti“ pre jeho stranu.
Organizácie na ochranu ľudských práv imigračný zákon odsúdili a označili ho za najprísnejšiu legislatívu prijatú za posledných 40 rokov v oblasti práv a životných podmienok cudzincov vo Francúzsku.
Podľa štatistického úradu INSEE podiel migrantov vo francúzskej populácii rastie. V roku 1946 predstavovali päť percent, v roku 1975 okolo 7,4 percenta a v roku 2010 viac ako 8,5 percenta. V roku 2022 už francúzsku populáciu tvorili z desiatich percent migranti. Približne tretina z nich sa stala Francúzmi. Podľa odhadov úradov žije vo Francúzsku okolo pol milióna utečencov, pričom viac ako 400-tisíc ľudí žije v krajine nelegálne.
5. Kriminalita a migrácia
Počas Macronovho vládnutia sa strana Národné združenie posunula k mainstreamu. Le Penová zmiernila jazyk, prestala hovoriť o vystúpení Francúzska z EÚ, obmenila zloženie svojej strany a svojich najbližších spolupracovníkov. Do parlamentu sa dostali mladí poslanci, ktorí tam chodili v oblekoch a vystupovali slušne. Bol to výrazný kontrast voči poslancom krajne ľavicového Nepoddajného Francúzska. Radikálne pravicová strana sa však vo svojom jadre nezmenila.
Ak voliči odovzdávajú hlas le penovcom, hlasujú proti cudzincom, tvrdí napríklad francúzska politologička Nonna Mayer. Problémy vyplývajúce z migrácie totiž zostali ich kľúčovou témou.
„Imigrácia je skutočne hlavnou prioritou voličov Marine Le Penovej, zatiaľ čo pre ostatné strany je druhoradá,“ vysvetľuje Finchelstein. „Ale nesmieme zabudnúť ani na sociálne priority voličov radikálnej pravice, medzi ktorými je veľa pracujúcich z nižších sociálnych tried. Tí majú pocit, že život je príliš ťažký. V podstate ich spája nostalgia a pocit, že ‚predtým to bolo lepšie‘.“
Na svojich mítingoch politici Národného združenia dlhodobo hovoria o tom, že prisťahovalci a bezpečnosť sú prepojené, a obviňujú cudzincov, že zvyšujú mieru zločinu v krajine. Tieto názory prenikli hlboko do francúzskej spoločnosti. Verejným diskusiám dominuje presvedčenie, že prisťahovalci (predovšetkým moslimskej viery) páchajú násilné zločiny.
Odpor voči islamu zosilnili teroristické útoky vo Francúzsku v roku 2015, ktoré zintenzívnili protiprisťahovalecké nálady. Správa Francúzskej národnej poradnej komisie pre ľudské práva z roku 2022 ukázala, že 42 percent respondentov v prieskume súhlasilo s tvrdením, že moslimská viera ohrozuje francúzsku identitu. Tento názor zdieľa 85 percent voličov Národného združenia. Moslimská komunita vo Francúzsku je najväčšou v Európe, odhaduje sa, že tvorí okolo desať percent z celkového počtu obyvateľov.
Hoci protimoslimské postoje nie sú vo Francúzsku ničím novým, posledné udalosti vrátane zabitia stredoškolského učiteľa, ktorý svojim študentom ukázal karikatúry zobrazujúce islamského proroka Mohameda, čečenským utečencom v roku 2020 ešte viac podporili boj radikálnej pravice proti migrácii. V programe Národného združenia je zakotvené, že cudzinci, ktorí si v priebehu 6 mesiacov nenájdu vo Francúzsku prácu, budú vyhostení. Ako to chce strana urobiť v praxi, nie je jasné.
„Štát je príliš štedrý voči ľuďom, ktorí pochádzajú zo zahraničia, nikdy nepracovali a napriek tomu majú nárok na sociálne dávky,“ povedal Jordan Bardella tri dni pred prvým kolom predčasných volieb, keď obhajoval program „národnej identity“ strany Národné združenie s tým, že migrácia zaťažuje verejné financie Francúzska.
Národná poradná komisia pre ľudské práva vo svojej výročnej správe o boji proti rasizmu, antisemitizmu a xenofóbii ukázala, že 60 percent Francúzov si myslí, že „mnohí imigranti prichádzajú do Francúzska výlučne preto, aby využívali sociálnu ochranu“. Toto číslo narástlo od roku 2016 o osem percentuálnych bodov.
Bardella na mítingoch strany sľúbil, že Francúzsko pod jeho vedením povolí vstup len pre 10-tisíc legálnych migrantov ročne. To sa však ukazuje ako nereálne, pretože vlani francúzske úrady udelili povolenie na pobyt pre viac ako 323-tisíc ľudí. Viaceré odborné správy však ukázali, že Francúzsko migrantov potrebuje a že záťaž migrantov na verejné výdavky krajiny je minimálna.
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
melonSVK napísal: 21 júl 2024, 19:57 https://dennikn.sk/4106565/presne-ako-p ... l-aj-tour/
Prosim, dakujem.
Spoiler
21. júla 2024 19:30
Cyklistika
Tour de France
Pogačar zmenil trénera aj stravu a pridal špeciálny senzor, po Gire dominantne vyhral aj Tour
Peter KováčPeter Kováč
Foto – AP
Foto – AP
Pogačar potvrdil prvenstvo výhrou v záverečnej časovke a na Tour vyhral celkovo šesť etáp. Druhý skončil v nedeľu Vingegaard (+1:03), tretí Evenepoel (+1:14).
00:00
11:13
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Keď Tadej Pogačar v roku 2021 vyhral druhýkrát za sebou Tour de France, zdalo sa, že cyklistika vstupuje do éry, ktorá bude neohrozene patriť práve tomuto Slovincovi. Mal vtedy 22 rokov a dalo sa predpokladať, že ak sa dokáže zlepšovať, sotva ho môže niekto ohroziť.
A Pogačar sa naozaj každým rokom zlepšoval. K etapovým víťazstvám začal pridávať výhry na jednodňových pretekoch a vrcholom boli triumfy na najprestížnejších jarných klasikách.
Akýkoľvek iný z ľahkých vrchárov by v podobnom teréne nemal čo hľadať, no pri Pogačarovi zaužívané pravidlá neplatia. Víťazil od jari do jesene, až by sa dalo povedať, že prakticky všade, kde sa postavil na štart.
reklama
[ Odoberajte e-mailové upozornenia na nové články o téme Cyklistika e-mailom. Aktivujte jedným kliknutím sem. ]
Až na jednu výnimku – Tour de France.
Už v roku 2021 našiel Slovinec silného súpera v Jonasovi Vingegaardovi a Dán ho o rok neskôr porazil. Využil pri tom silnejší podporný tím, teplé počasie aj dlhé alpské stúpania. Pogačarovi v nich došli sily a to isté sa zopakovalo aj v roku 2023.
Aj vlani Slovinec v najťažšej etape Tour výrazne stratil, rovnako zásadná bola aj jeho strata v časovke. Preto si povedal, že takto pokračovať nechce.
Len málo cyklistov malo v 24 rokoch už 62 profesionálnych víťazstiev, no Pogačarovi to nestačilo. Chcel vyhrať Tour de France a vedel, že ak sa mu to má podariť, musí niečo zmeniť.
A tak aj urobil. Akurát nezmenil len niečo, ale prakticky všetko. Od trénera cez stravovanie, parametre bicykla až po využitie tých najmodernejších technológií. Používa napríklad špeciálny senzor, ktorý má pripevnený na pokožke a v reálnom čase monitoruje, či sa jeho telo neprehrieva.
A výsledok všetkých týchto zmien? Ten vidíme dnes.
Po májovom Giro d’Italia dokázal Tadej Pogačar presvedčivo vyhrať aj Tour de France, čo sa naposledy podarilo legendárnemu Talianovi Marcovi Pantanimu ešte v roku 1998.
Na Gire vyhral Slovinec šesť etáp, vo Francúzsku ich bolo takisto šesť. V Taliansku vyhral s náskokom desať minút (9:56), na Tour mal náskok viac ako šesť minút. Skratka, dominancia, akú si vrcholová cyklistika nepamätá celé desaťročia.
Šesť víťazných etáp a celkovo prvenstvo dosiahol na Tour naposledy domáci Bernard Hinault, bolo to v roku 1979.
Riskantná výmena trénera
Pogačar je výnimočný športovec, no takú výraznú dominanciu nebolo možné predvídať. Ibaže by ste jeho prípravu poznali tak podrobne ako Mou – záhadný užívateľ z internetových diskusií, ktorý presne takýto scenár predpovedal už na jar.
Neznámy používateľ so spomínanou prezývkou začal vlani koncom roka na diskusnom fóre cyklistického portálu Cyclingnews pridávať až podozrivo podrobné informácie o tom, čo všetko Pogačar v príprave zmenil, aké dáta mu namerali a ako jeho výkonnosť napreduje.
Práve poznámky či fotky, ktoré Mou zverejnil, sú dnes pre mnohých podkladom pre pochopenie toho, ako môže byť Slovinec tento rok taký dominantný.
K príspevkom sa počas Tour vracali experti aj fanúšikovia a novinári sa pýtali Pogačara, čo si o nich myslí. A to všetko napriek tomu, že Cyclingnews spomínaný účet v polovici apríla zrušil.
Mou v jednom zo svojich vyjadrení už 10. marca tvrdil, že Vingegaard v tejto sezóne nemôže byť pre Pogačara rovnocenným súperom. Svoje presvedčenie vysvetlil takto: „Pogačar je v porovnaní s Vingegaardom skratka vo všetkom lepší. V regenerácii, v klasikách či na Grand Tour a takisto v šprinte. Jediný dôvod, prečo ho Vingegaard na Tour dvakrát porazil, je dokonalý tréningový plán, perfektná výživová stratégia a dôraz na najmenšie detaily.“
Mou tvrdil, že práve tieto detaily Pogačarovi v minulých rokoch chýbali, čo kladie za vinu aj trénerovi Iñigovi San Millánovi, no pod novým trénerom Javierom Solom sa veci zmenili.
Spomínanú zmenu trénera urobil Pogačar z vlastnej iniciatívy koncom minulého roka a svojím rozhodnutím mnohých prekvapil. San Millán totiž patrí k všeobecne uznávaným svetovým odborníkom, no Slovinec ho vymenil za pomerne neznámeho a stále relatívne mladého Solu (38 rokov), ktorého mu odporučil jeho krajan Domen Novak.
San Millán bol v posledných rokoch významným popularizátorom cyklistických tréningov v tzv. zóne 2, teda s mierne zvýšeným úsilím, zvyčajne v podobe dlhých jázd. Prezentoval to ako najefektívnejší prostriedok pre zvyšovanie počtu mitochondrií, ktoré sú nevyhnutné pre zlepšenie vytrvalosti a celkovej aeróbnej kapacity.
Odborníci prístup San Millána nespochybňujú, no Pogačar mal pocit, že nenáročných tréningov je v príprave príliš veľa, a nového trénera požiadal o vyšší počet špeciálnych, teda intenzívnych tréningových jednotiek.
Zďaleka to však nebola jediná zmena, ktorú v príprave urobil.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Foto – AP
Viac intervalov aj kratšie kľuky
Výraznou obmenou prešlo aj Pogačarovo stravovanie. Napríklad počas jazdy na bicykli začal prijímať až dvojnásobne viac sacharidov ako v minulosti. Niekoľkokrát sa mu totiž pri zlyhaniach na Tour stalo, že mu došla energia, čo cyklisti poznajú ako „hlaďák”.
Tímový expert na výživu mu navyše vypracoval detailný stravovací plán aj pre zvyšok dňa. Pogačar priznal, že striktné dodržiavanie diéty bolo po mentálnej stránke jedným z najnáročnejších aspektov prípravy, no zmenu skutočne pocítil v lepšej regenerácii.
Pri snahe o double na Giro a Tour, ktoré nezvládli mnohí cyklistickí velikáni, bola práve schopnosť rýchlej regenerácie kľúčová. To si „vyžaduje ten najkvalitnejší kokteil sacharidov, ketónov, mikronutrientov a aminokyselín“, píše magazín Velo.
Zaužívaná „zóna 2” išla v tréningu do úzadia, nahradilo ju viac intervalových tréningov či jazda za motorkou, aby Pogačar zvýšil rýchlosť aj celkový výkon. Tím UAE využil aj analýzu externej firmy, ktorá pomocou dát a umelej inteligencie hľadala potenciálne možnosti zlepšenia sa.
V tíme sa zamerali aj na tréningové metódy, ktoré mu mali pomôcť lepšie znášať horúčavy. Využili pri tom napríklad aj saunu.
Slovinec pracoval aj na svojom posede na časovkárskom bicykli, aby počas jazdy čelil čo možno najmenšiemu odporu vzduchu. Súčasťou tohto procesu boli aj hodiny cvičení s uznávaným fyzioterapeutom Alexandre Baccilim, ktorý mu pomáhal so spevnením stredu tela tak, aby vydržal v želanej pozícii čo najdlhšie.
Zmenami prešiel aj samotný bicykel, viaceré komponenty upravili výlučne podľa požiadaviek Pogačara vrátane častí rámu, kotúčových bŕzd či prevodníkov.
Slovinec zmenil aj dodávateľa pneumatík a veľa sa hovorilo aj o kratších kľukách – teda „ramenách”, na ktorých sú upevnené pedále. Pogačar ich skrátil o 7,5 mm, aby dosiahol vyššiu kadenciu pri menšej námahe.
Vueltu vynechá
V tíme UAE tiež urobili maximum pre to, aby bol ich najsilnejší cyklista podrobne monitorovaný, čo malo zabezpečiť, aby sa príprava uberala správnym smerom.
Nový tréner Sola pre tento účel využil technologickú novinku, ktorá sa v športovom prostredí spomína stále častejšie.
Ide o takzvaný CORE senzor telesnej teploty, ktorý stačí jednoducho pripevniť na pokožku a na základe nameraných hodnôt v reálnom čase informuje o teplote vo vnútri tela.
Športovec aj tréner tak priamo pri výkone vidia, či sa organizmus nenamáha až príliš, a dokážu včas zabrániť neželanému pretrénovaniu. Informácie sú užitočné aj pri plánovaní stratégie správneho ochladzovania sa počas pretekov.
Spomínaný internetový užívateľ Mou väčšinu uvedených zmien avizoval, okrem toho dodal, že Pogačar schudol a zosilnel. V komentároch opísal aj to, ako sa Slovinec zlepšil v dlhých stúpaniach, ktoré trvajú 35 až 50 minút, čo bolo počas predošlých ročníkov Tour jeho slabinou.
A hoci Pogačar na adresu neznámeho užívateľa povedal, že „má v niečom pravdu, no v mnohom sa aj mýli“, predpoveď o tom, že Slovinec bude v aktuálnej sezóne dominovať, mu vyšla.
Dôležité je dodať aj to, že Pogačar mal tentokrát k dispozícii najsilnejší podporný tím vo svojej kariére a UAE boli na tohtoročnej Tour jasne najlepší. Za všetko hovorí fakt, že João Almeida a Adma Yates popri pomáhaní Pogačarovi dokázali skončiť v celkovom poradí na 4. a 6. mieste.
Pri takej výraznej prevahe sa víťaz Gira aj Tour nevyhol otázke, či neplánuje štartovať aj na Vuelte, aby sa pokúsil o hetrik, ktorý v histórii cyklistiky nemá obdobu. Pogačar to však odmietol a aj jeho tím upozornil, že by to nebolo rozumné. Znamenalo by to v jednom roku extrémnu námahu, ktorá by ho mohla dobehnúť v ďalších rokoch kariéry.
Slovinca tak najbližšie čaká olympiáda, majstrovstvá sveta, jednodňové klasiky v Quebecu a Montreale a v októbri posledný monument sezóny Il Lombardia.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Foto – AP
Aj Vingegaard je víťazom
Pogačarovo víťazstvo nijako neznižuje ani fakt, že jeho najsilnejší súper Jonas Vingegaard prišiel na Tour po nepríjemnom páde a s veľkým tréningovým výpadkom.
Vingegaard totiž v druhom týždni pretekal výborne a priznal, že v dlhých stúpaniach dosiahol svoje najlepšie výkony v živote. Pogačar však bol jednoducho lepší.
Tréningové manko sa u Dána citeľnejšie prejavilo až v treťom týždni, keď mal aj slabšie dni. Aj po nich však zopakoval, že po aprílovom páde, po ktorom mal zlomené rebrá, kľúčnu kosť a navyše poškodené pľúca, je už účasť na Tour malým víťazstvom. Dán k celkovému druhému miestu pridal aj výhru v 11. etape.
Spokojný musí byť aj celkovo tretí Remco Evenepoel. Belgičan na Tour debutoval a väčšina odborníkov sa obávala, že v niektorom z dlhých kopcov výrazne stratí. Tak ako sa mu to stalo v minulosti na Gire aj na Vuelte.
Evenepoel však ukázal konzistentnosť a v najťažších stúpaniach nestačil len na dvoch najlepších. Zvyšok pelotónu zakaždým prevýšil, presvedčivo získal biely dres pre najlepšieho mladíka a pridal aj víťaznú etapu, keď uspel v časovke.
Obdivuhodný je aj príbeh víťaza zeleného dresu. Získal ho Biniam Girmay z Eritrey, ktorý sa postaral o zápis do histórie už tým, že ako prvý cyklista tmavej pleti vyhral na Tour jednu z etáp. Neskôr pridal aj ďalšie dve etapové výhry a dnes je prvým Afričanom, ktorý získal na Tour dres pre najlepšieho šprintéra.
Medzi šprintérmi zaujal aj príbeh 39-ročného Marka Cavendisha, ktorý sa po rokoch trápenia a opakovaných koncoch kariéry dočkal rekordného 35. etapového víťazstva.
Bodkovaný dres pre najlepšieho vrchára získal Ekvádorčan Richard Carapaz a hodnotenie tímov vyhral Pogačarov tím UAE Emirates.
Cyklistika
Tour de France
Pogačar zmenil trénera aj stravu a pridal špeciálny senzor, po Gire dominantne vyhral aj Tour
Peter KováčPeter Kováč
Foto – AP
Foto – AP
Pogačar potvrdil prvenstvo výhrou v záverečnej časovke a na Tour vyhral celkovo šesť etáp. Druhý skončil v nedeľu Vingegaard (+1:03), tretí Evenepoel (+1:14).
00:00
11:13
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Keď Tadej Pogačar v roku 2021 vyhral druhýkrát za sebou Tour de France, zdalo sa, že cyklistika vstupuje do éry, ktorá bude neohrozene patriť práve tomuto Slovincovi. Mal vtedy 22 rokov a dalo sa predpokladať, že ak sa dokáže zlepšovať, sotva ho môže niekto ohroziť.
A Pogačar sa naozaj každým rokom zlepšoval. K etapovým víťazstvám začal pridávať výhry na jednodňových pretekoch a vrcholom boli triumfy na najprestížnejších jarných klasikách.
Akýkoľvek iný z ľahkých vrchárov by v podobnom teréne nemal čo hľadať, no pri Pogačarovi zaužívané pravidlá neplatia. Víťazil od jari do jesene, až by sa dalo povedať, že prakticky všade, kde sa postavil na štart.
reklama
[ Odoberajte e-mailové upozornenia na nové články o téme Cyklistika e-mailom. Aktivujte jedným kliknutím sem. ]
Až na jednu výnimku – Tour de France.
Už v roku 2021 našiel Slovinec silného súpera v Jonasovi Vingegaardovi a Dán ho o rok neskôr porazil. Využil pri tom silnejší podporný tím, teplé počasie aj dlhé alpské stúpania. Pogačarovi v nich došli sily a to isté sa zopakovalo aj v roku 2023.
Aj vlani Slovinec v najťažšej etape Tour výrazne stratil, rovnako zásadná bola aj jeho strata v časovke. Preto si povedal, že takto pokračovať nechce.
Len málo cyklistov malo v 24 rokoch už 62 profesionálnych víťazstiev, no Pogačarovi to nestačilo. Chcel vyhrať Tour de France a vedel, že ak sa mu to má podariť, musí niečo zmeniť.
A tak aj urobil. Akurát nezmenil len niečo, ale prakticky všetko. Od trénera cez stravovanie, parametre bicykla až po využitie tých najmodernejších technológií. Používa napríklad špeciálny senzor, ktorý má pripevnený na pokožke a v reálnom čase monitoruje, či sa jeho telo neprehrieva.
A výsledok všetkých týchto zmien? Ten vidíme dnes.
Po májovom Giro d’Italia dokázal Tadej Pogačar presvedčivo vyhrať aj Tour de France, čo sa naposledy podarilo legendárnemu Talianovi Marcovi Pantanimu ešte v roku 1998.
Na Gire vyhral Slovinec šesť etáp, vo Francúzsku ich bolo takisto šesť. V Taliansku vyhral s náskokom desať minút (9:56), na Tour mal náskok viac ako šesť minút. Skratka, dominancia, akú si vrcholová cyklistika nepamätá celé desaťročia.
Šesť víťazných etáp a celkovo prvenstvo dosiahol na Tour naposledy domáci Bernard Hinault, bolo to v roku 1979.
Riskantná výmena trénera
Pogačar je výnimočný športovec, no takú výraznú dominanciu nebolo možné predvídať. Ibaže by ste jeho prípravu poznali tak podrobne ako Mou – záhadný užívateľ z internetových diskusií, ktorý presne takýto scenár predpovedal už na jar.
Neznámy používateľ so spomínanou prezývkou začal vlani koncom roka na diskusnom fóre cyklistického portálu Cyclingnews pridávať až podozrivo podrobné informácie o tom, čo všetko Pogačar v príprave zmenil, aké dáta mu namerali a ako jeho výkonnosť napreduje.
Práve poznámky či fotky, ktoré Mou zverejnil, sú dnes pre mnohých podkladom pre pochopenie toho, ako môže byť Slovinec tento rok taký dominantný.
K príspevkom sa počas Tour vracali experti aj fanúšikovia a novinári sa pýtali Pogačara, čo si o nich myslí. A to všetko napriek tomu, že Cyclingnews spomínaný účet v polovici apríla zrušil.
Mou v jednom zo svojich vyjadrení už 10. marca tvrdil, že Vingegaard v tejto sezóne nemôže byť pre Pogačara rovnocenným súperom. Svoje presvedčenie vysvetlil takto: „Pogačar je v porovnaní s Vingegaardom skratka vo všetkom lepší. V regenerácii, v klasikách či na Grand Tour a takisto v šprinte. Jediný dôvod, prečo ho Vingegaard na Tour dvakrát porazil, je dokonalý tréningový plán, perfektná výživová stratégia a dôraz na najmenšie detaily.“
Mou tvrdil, že práve tieto detaily Pogačarovi v minulých rokoch chýbali, čo kladie za vinu aj trénerovi Iñigovi San Millánovi, no pod novým trénerom Javierom Solom sa veci zmenili.
Spomínanú zmenu trénera urobil Pogačar z vlastnej iniciatívy koncom minulého roka a svojím rozhodnutím mnohých prekvapil. San Millán totiž patrí k všeobecne uznávaným svetovým odborníkom, no Slovinec ho vymenil za pomerne neznámeho a stále relatívne mladého Solu (38 rokov), ktorého mu odporučil jeho krajan Domen Novak.
San Millán bol v posledných rokoch významným popularizátorom cyklistických tréningov v tzv. zóne 2, teda s mierne zvýšeným úsilím, zvyčajne v podobe dlhých jázd. Prezentoval to ako najefektívnejší prostriedok pre zvyšovanie počtu mitochondrií, ktoré sú nevyhnutné pre zlepšenie vytrvalosti a celkovej aeróbnej kapacity.
Odborníci prístup San Millána nespochybňujú, no Pogačar mal pocit, že nenáročných tréningov je v príprave príliš veľa, a nového trénera požiadal o vyšší počet špeciálnych, teda intenzívnych tréningových jednotiek.
Zďaleka to však nebola jediná zmena, ktorú v príprave urobil.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Foto – AP
Viac intervalov aj kratšie kľuky
Výraznou obmenou prešlo aj Pogačarovo stravovanie. Napríklad počas jazdy na bicykli začal prijímať až dvojnásobne viac sacharidov ako v minulosti. Niekoľkokrát sa mu totiž pri zlyhaniach na Tour stalo, že mu došla energia, čo cyklisti poznajú ako „hlaďák”.
Tímový expert na výživu mu navyše vypracoval detailný stravovací plán aj pre zvyšok dňa. Pogačar priznal, že striktné dodržiavanie diéty bolo po mentálnej stránke jedným z najnáročnejších aspektov prípravy, no zmenu skutočne pocítil v lepšej regenerácii.
Pri snahe o double na Giro a Tour, ktoré nezvládli mnohí cyklistickí velikáni, bola práve schopnosť rýchlej regenerácie kľúčová. To si „vyžaduje ten najkvalitnejší kokteil sacharidov, ketónov, mikronutrientov a aminokyselín“, píše magazín Velo.
Zaužívaná „zóna 2” išla v tréningu do úzadia, nahradilo ju viac intervalových tréningov či jazda za motorkou, aby Pogačar zvýšil rýchlosť aj celkový výkon. Tím UAE využil aj analýzu externej firmy, ktorá pomocou dát a umelej inteligencie hľadala potenciálne možnosti zlepšenia sa.
V tíme sa zamerali aj na tréningové metódy, ktoré mu mali pomôcť lepšie znášať horúčavy. Využili pri tom napríklad aj saunu.
Slovinec pracoval aj na svojom posede na časovkárskom bicykli, aby počas jazdy čelil čo možno najmenšiemu odporu vzduchu. Súčasťou tohto procesu boli aj hodiny cvičení s uznávaným fyzioterapeutom Alexandre Baccilim, ktorý mu pomáhal so spevnením stredu tela tak, aby vydržal v želanej pozícii čo najdlhšie.
Zmenami prešiel aj samotný bicykel, viaceré komponenty upravili výlučne podľa požiadaviek Pogačara vrátane častí rámu, kotúčových bŕzd či prevodníkov.
Slovinec zmenil aj dodávateľa pneumatík a veľa sa hovorilo aj o kratších kľukách – teda „ramenách”, na ktorých sú upevnené pedále. Pogačar ich skrátil o 7,5 mm, aby dosiahol vyššiu kadenciu pri menšej námahe.
Vueltu vynechá
V tíme UAE tiež urobili maximum pre to, aby bol ich najsilnejší cyklista podrobne monitorovaný, čo malo zabezpečiť, aby sa príprava uberala správnym smerom.
Nový tréner Sola pre tento účel využil technologickú novinku, ktorá sa v športovom prostredí spomína stále častejšie.
Ide o takzvaný CORE senzor telesnej teploty, ktorý stačí jednoducho pripevniť na pokožku a na základe nameraných hodnôt v reálnom čase informuje o teplote vo vnútri tela.
Športovec aj tréner tak priamo pri výkone vidia, či sa organizmus nenamáha až príliš, a dokážu včas zabrániť neželanému pretrénovaniu. Informácie sú užitočné aj pri plánovaní stratégie správneho ochladzovania sa počas pretekov.
Spomínaný internetový užívateľ Mou väčšinu uvedených zmien avizoval, okrem toho dodal, že Pogačar schudol a zosilnel. V komentároch opísal aj to, ako sa Slovinec zlepšil v dlhých stúpaniach, ktoré trvajú 35 až 50 minút, čo bolo počas predošlých ročníkov Tour jeho slabinou.
A hoci Pogačar na adresu neznámeho užívateľa povedal, že „má v niečom pravdu, no v mnohom sa aj mýli“, predpoveď o tom, že Slovinec bude v aktuálnej sezóne dominovať, mu vyšla.
Dôležité je dodať aj to, že Pogačar mal tentokrát k dispozícii najsilnejší podporný tím vo svojej kariére a UAE boli na tohtoročnej Tour jasne najlepší. Za všetko hovorí fakt, že João Almeida a Adma Yates popri pomáhaní Pogačarovi dokázali skončiť v celkovom poradí na 4. a 6. mieste.
Pri takej výraznej prevahe sa víťaz Gira aj Tour nevyhol otázke, či neplánuje štartovať aj na Vuelte, aby sa pokúsil o hetrik, ktorý v histórii cyklistiky nemá obdobu. Pogačar to však odmietol a aj jeho tím upozornil, že by to nebolo rozumné. Znamenalo by to v jednom roku extrémnu námahu, ktorá by ho mohla dobehnúť v ďalších rokoch kariéry.
Slovinca tak najbližšie čaká olympiáda, majstrovstvá sveta, jednodňové klasiky v Quebecu a Montreale a v októbri posledný monument sezóny Il Lombardia.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Foto – AP
Aj Vingegaard je víťazom
Pogačarovo víťazstvo nijako neznižuje ani fakt, že jeho najsilnejší súper Jonas Vingegaard prišiel na Tour po nepríjemnom páde a s veľkým tréningovým výpadkom.
Vingegaard totiž v druhom týždni pretekal výborne a priznal, že v dlhých stúpaniach dosiahol svoje najlepšie výkony v živote. Pogačar však bol jednoducho lepší.
Tréningové manko sa u Dána citeľnejšie prejavilo až v treťom týždni, keď mal aj slabšie dni. Aj po nich však zopakoval, že po aprílovom páde, po ktorom mal zlomené rebrá, kľúčnu kosť a navyše poškodené pľúca, je už účasť na Tour malým víťazstvom. Dán k celkovému druhému miestu pridal aj výhru v 11. etape.
Spokojný musí byť aj celkovo tretí Remco Evenepoel. Belgičan na Tour debutoval a väčšina odborníkov sa obávala, že v niektorom z dlhých kopcov výrazne stratí. Tak ako sa mu to stalo v minulosti na Gire aj na Vuelte.
Evenepoel však ukázal konzistentnosť a v najťažších stúpaniach nestačil len na dvoch najlepších. Zvyšok pelotónu zakaždým prevýšil, presvedčivo získal biely dres pre najlepšieho mladíka a pridal aj víťaznú etapu, keď uspel v časovke.
Obdivuhodný je aj príbeh víťaza zeleného dresu. Získal ho Biniam Girmay z Eritrey, ktorý sa postaral o zápis do histórie už tým, že ako prvý cyklista tmavej pleti vyhral na Tour jednu z etáp. Neskôr pridal aj ďalšie dve etapové výhry a dnes je prvým Afričanom, ktorý získal na Tour dres pre najlepšieho šprintéra.
Medzi šprintérmi zaujal aj príbeh 39-ročného Marka Cavendisha, ktorý sa po rokoch trápenia a opakovaných koncoch kariéry dočkal rekordného 35. etapového víťazstva.
Bodkovaný dres pre najlepšieho vrchára získal Ekvádorčan Richard Carapaz a hodnotenie tímov vyhral Pogačarov tím UAE Emirates.
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
Pacientov s Alzheimerovou chorobou každým rokom pribúda nielen v celoslovenskom meradle, ale aj na Neurologickej klinike Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach.
Neurológ MATEJ ŠKORVÁNEK pre Korzár porozprával o tom, ako udržiavať mozog v čo najlepšej kondícii, aby ho vo vyššom veku nepostihlo neurodegeneratívne ochorenie, či prípravky z pralesov z reklamy fungujú, aj to, ako sa starať o pacienta s Alzheimerom v domácom prostredí.
„Ideálne je, keď pacient príde, kým je v pásme miernej kognitívnej dysfunkcie. Keď subjektívne vníma, že niečo nie je v poriadku s jeho myslením alebo pamäťou. Aj okolie si vtedy povie, že – už to nie je celkom on, pred tromi rokmi napríklad bol ešte iný, v lepšom stave. A môže ísť len o drobné odchýlky v zabúdaní, vypadávajú mu slovíčka a nevie sa tak sústrediť, ako predtým. Alebo mu dlhšie trvá, kým sa zorientuje v bežných veciach, ktoré treba urobiť. Začína byť mentálne pomalší. V tomto štádiu mu vieme pomôcť podstatne viac,“ opisuje Škorvánek.
Aký je rozdiel medzi obyčajným stareckým zabúdaním a dezorientáciou a Alzheimerovou chorobou?
Bežné starecké zabúdanie neexistuje, pretože žiadne zabúdanie nie je v poriadku. Ak človek systematicky zabúda, znamená to, že v mozgu máme nejaký problém. Môže a nemusí to byť príznak Alzheimerovej choroby. Alzheimerova choroba je najčastejšie neurodegeneratívne ochorenie, ktoré je definované úbytkom neurónov v mozgu a ukladaním určitých patologických bielkovín v mozgu. Každý človek ich má, ale pri Alzheimerovej chorobe sa začnú zhlukovať a poškodzujú mozog.
Obrovský problém je, že drvivá väčšina pacientov sa k nám dostane až vo vysokom štádiu choroby, keď už majú stredne ťažkú až ťažkú demenciu. V tomto štádiu im už nevieme relevantne pomôcť. Pacientov by sme potrebovali zachytiť, keď sú ešte vo veľmi včasných štádiách.
Napríklad, keď sa človek viackrát pýta to isté?
Áno, ale to je už väčšinou zle. Kognitívna dysfunkcia sa pri Alzheimerovej chorobe rozvíja postupne. Za normálnych okolností sa pacient kognitívne cíti normálne aj okolie ho tak vníma. Potom väčšinou príde štádium subjektívnej kognitívnej dysfunkcie, keď má pacient sám pocit, že to nie je celkom v poriadku, ale v kognitívnych testoch ešte skóruje normálne, nezistíme objektívny problém.
Potom príde štádium miernej kognitívnej poruchy, vtedy sa už neuro-psychologickými testmi dá zistiť, že pacient nám kognitívne odchádza, je tam už objektívne zistiteľná dysfunkcia. Ale stále v bežnom živote funguje takmer normálne, môže bývať sám a postarať sa o seba. Keď sa to ďalej zhorší, tak prichádza štádium demencie, ktoré už ovplyvňuje jeho bežný život. Aj demencia má rôzne štádiá – od ľahkých až po ťažké.
Kognitívne funkcie pritom nezahŕňajú len pamäť, ale aj pozornosť, obsah jazyka, zrakovo-priestorové funkcie a exekutívne funkcie - to, ako vie mozog mentálne realizovať veci. Znamená to, že pacient si uvedomuje a naplánuje, aké konkrétne kroky musí urobiť, ak má ísť dajme tomu do obchodu. Napíše si zoznam, dostane sa do obchodu, nakúpi, vráti sa späť domov. To je súbor exekutívnych funkcií.
Pri Alzheimerovej chorobe je najviac postihnutá doména pamäť a jazyk. Sú iné demencie, pri ktorých budú oveľa viac postihnuté iné domény – exekutívne funkcie, pozornosť alebo zrakovo-priestorové funkcie – napr. pri demencii spojenej s Parkinsonovou chorobou alebo Huntingtonovou chorobou. Čiže môže byť pacient, ktorý je ľahko až stredne ťažko dementný, nevie úplne dobre fungovať v bežnom živote, ale napriek tomu má relatívne dobrú pamäť.
V akom štádiu má človek prísť, aby ste mu ešte vedeli významne pomôcť?
Ideálne, keď je v pásme miernej kognitívnej dysfunkcie. Keď pacient subjektívne vníma, že niečo nie je v poriadku s jeho myslením alebo pamäťou. Aj okolie si vtedy povie, že – už to nie je celkom on, pred tromi rokmi bol ešte iný, v lepšom stave. A môže ísť len o drobné odchýlky v zabúdaní, vypadávajú mu slovíčka a nevie sa tak sústrediť, ako predtým. Alebo mu dlhšie trvá, kým sa zorientuje v bežných veciach, ktoré treba urobiť. Začína byť mentálne pomalší.
Vtedy by bolo dobré urobiť veľmi jednoduchý skríning, na základe ktorého vieme povedať, že áno, niečo sa tam zrejme rozvíja alebo nie. V tomto štádiu to ešte neznamená, že sa musí jednoznačne preklopiť do demencie. Niektorí z týchto ľudí sa vrátia naspäť do normálneho stavu.
Je dôležité pacientov riešiť včasne, pretože tieto ťažkosti môžu súvisieť aj s inými chorobami, ktoré sú liečiteľné – napríklad porucha štítnej žľazy, ktorá niekedy môže vyzerať ako demencia, podobne môžu byť ťažkosti spôsobené aj nízkou hladinou vitamínu B12, chronickými poruchami spánku a podobne.
Môže si pacient v prvotnom štádiu pomôcť sám aj zmenou svojich životných návykov?
Ak zachytíme ochorenie včas, tak aj zmenou životosprávy vieme aspoň do určitej miery modifikovať ďalší priebeh ochorenia. Dve kľúčové veci sú aktívny pohyb a kognitívny tréning. Tie vedia značne zmierniť priebeh ochorenia a sú najvýraznejším faktorom predchádzania neurodegeneratívnych ochorení.
Aký by mal byť aktívny pohyb, aby mal efekt na zlepšenie stavu pacienta?
Aktívny pohyb neznamená prejsť sa do obchodu a späť, ale musí to byť pravidelný a intenzívny aeróbny pohyb. Najmenej trikrát do týždňa, najmenej pol hodiny aktivity, pri ktorej sa človek spotí a zadýcha. Čiže napríklad beh, plávanie, posilňovanie, tanec, bicykel (normálny aj stacionárny) alebo rýchla chôdza s paličkami či iné. Pointa toho je, že musí ísť hore tep. Ak tep nejde hore, tak to nie je dosť efektívne na to, aby sme spustili zmeny v tele, ktoré ochraňujú mozog.
Pod pojmom kognitívny tréning si môžeme predstaviť napríklad krížovky?
Môžu byť. Malo by to ale byť intenzívne zaťaženie mozgu, tak, aby musel naozaj premýšľať. Keď nám naopak pacient zasadne pred televízor, prestane intenzívne používať mozog a nestretáva sa s ľuďmi, tak z toho väčšinou vznikne katastrofa. Teda treba nielen pasívne prijímať, ale kreatívne vymýšľať a precvičovať mozog. Dobrý príklad je napríklad učenie sa cudzieho jazyka.
To už znie ako celkom vysoká méta v určitom veku.
To vôbec nie je nedosiahnuteľná méta. Nebavíme sa o tom, čo bežne ľudia robia, ale o tom, čo by mali robiť. Mozog musí byť aktívny a trénovať sa, ak chce človek ostať zdravý. Keď chcem u niekoho zlepšiť plávanie, tak musí plávať. Keď chceme zlepšiť reč, tak musí rozprávať.
A keď chceme pomôcť mozgu, tak musí premýšľať. Aby vytváral nové spojenia, ktoré zlepšia, o čosi zvýšia kognitívnu kapacitu mozgu. Je rozdiel, či bude dochádzať k úbytku z vysokej úrovne, alebo bude dochádzať k úbytku funkcií z nízkej úrovne. Čím je kapacita mozgu pred ochorením vyššia, tým dlhšie trvá, kým sa dostane na problematickú úroveň.
Má na priebeh Alzheimerovej choroby vplyv aj strava? Ako by mala vyzerať tá ideálna?
Máme slušné dôkazy o tom, že dlhodobá zdravá strava vie modifikovať priebeh ochorenia. Ideálne by to mala byť skôr ľahšia strava napríklad stredomorského typu, teda veľa zeleniny, ovocia, strukovín, orechov, zdravých tukov rýb a nespracovaných potravín. Málo vyprážaného a červeného mäsa, nepreháňať to s extrémne vysokobielkovinovou diétou. Vyhýbať sa alkoholu.
Veľký vplyv má aj spánok, jeho dĺžka a kvalita. Pretože v hlbokom štádiu spánku sa mozog regeneruje a cestou glymfatického systému sa zbavuje látok, ktoré sa v ňom cez deň nahromadili a nemajú tam čo robiť. Ak má niekto dlhodobo zlý spánok a nie je dostatočne dlho v hlbokej fáze, má to negatívny vplyv na jeho mozog. Samozrejmosťou by malo byť vyhýbanie sa chemikáliám, pesticídom, ťažkým kovom a podobne.
Viete, my aj vieme, čo je dobré robiť, aká je ideálna prevencia, ale ľuďom sa to nechce robiť, lebo je to pre nich náročné. Máločo, čo v živote za niečo stojí, je zadarmo (úsmev).
Čo znamená prežívanie Alzheimera pre chorého a hlavne pre jeho rodinu?
Záleží to od štádia ochorenia. Základom ochorenia sú kognitívne poruchy, porucha pamäti a obsahu jazyka – nevie nájsť slovíčka, nevie dobre vytvoriť vetu, má problém s novopamäťou - teda vecami, ktoré sa stali nedávno. Okrem toho majú títo pacienti často, najmä v stredných a neskorších štádiách, psychiatrické problémy a problémy so správaním, teda behaviorálne zmeny. Hlavne od toho závisí, aký náročný bude pacient pre svoju rodinu. Pretože pacienti, ktorí majú menej psychiatrických problémov, sú jednoduchšie integrovateľní. V skutočnosti ale ochorenie začína dávno predtým ako sa prejavia prvé prejavy, takže pacient a jeho rodina žije s Alzheimerovou chorobou dlhé roky bez toho, aby o tom vôbec vedeli.
Je to tak pri všetkých neurodegeneratívnych ochoreniach, kde postupne v mozgu odumierajú neuróny, ale mozog má stále nejakú rezervnú kapacitu, ktorá tento úbytok vykompenzuje. Keď sa táto rezerva vyčerpá, tak až potom začnú byť u pacienta prítomné prvé klinické zmeny. Je to akoby ste liali vodu do vedra, ale dlážka pod vedrom bude mokrá, až keď vedro pretečie.
Čo je príčinou vzniku Alzheimerovej choroby?
Je to kombinácia genetických faktorov a faktorov z prostredia. Sú ochorenia, ktoré sú spôsobené jedným génom, tzv. monogénové. Tam jedna genetická mutácia spôsobí celé ochorenie – je to prípad najmä pacientov, kde ochorenie vznikne v mladšom veku. Veľká väčšina pacientov má len drobnú genetickú predispozíciu, ktorá sama o sebe nestačí na to, aby ochorenie spustila. Ak sa k tomu pridružia rôzne faktory z prostredia, ochorenie sa môže spustiť.
Keď rodičia aj starí rodičia mali Alzheimerovu chorobu, je veľký predpoklad, že ju bude mať aj ich dieťa?
Je, ale predispozícia nemusí znamenať, že sa choroba určite prejaví.
Kde je hranica, kedy by už nemal pacient s Alzheimerom bývať sám?
Presné pravidlá neexistujú a je to veľmi individuálne. Veľmi silnú úlohu zohráva rodina. Pokiaľ má pacient dobré rodinné zázemie, môže žiť v rodine dlho, ale to tiež závisí individuálne od jeho stavu. Priebeh Alzheimerovej choroby je pomerne variabilný. Sú pacienti, ktorí sú aj po desiatich rokoch od diagnostiky ešte samostatní a sú takí, ktorí sú už po troch rokoch zrelí na umiestnenie do zariadenia, pretože ich rodina nezvláda. Veľkú rolu v tomto zohráva práve zložka psychiatrických prejavov. Ak sú prítomné aj agresívne prejavy správania u pacienta, tie treba riešiť s psychiatrom, ktorý ich vie správnou liečbou utlmiť.
Čo odporúčate rodinám, ak sa napríklad pacient pýta stokrát denne to isté, aj keď už dostal odpoveď? Trpezlivo vysvetľovať ďalej, aj keď to nemá efekt?
Treba to brať tak, že to nie je otravný starý človek, ktorý by to robil naschvál. On si naozaj nepamätá. Pacienta treba brať stále vážne a s úctou. Pacienti s demenciou majú často problém, ak sú vytrhnutí zo svojej dennej rutiny, to im nerobí celkom dobre, alebo ak sú premiestení do iného, cudzieho prostredia. Pokiaľ ide o ľahší stupeň ochorenia, môžu niekedy pomôcť rôzne kartičky a nápisy v domácnosti. Pri ťažkej demencii to už veľmi nepomôže.
Ste zástancom predpisovania liekov na spanie alebo utlmenie pacienta? Alebo môžu byť návykové, a teda skôr nebezpečné?
Je to individuálne. Ak hrozí, že pacient niečo urobí sebe alebo niekomu inému, alebo ak v noci blúdi, je potrebné nasadiť lieky, aby si zvyšok rodiny vedel odpočinúť aspoň v noci. Ale vo všeobecnosti nie som veľkým zástancom liekov na spanie. V mnohých prípadoch sú poruchy spánku skôr psychického ako fyzického pôvodu.
Sú lieky, ktoré sú návykovejšie a sú lieky, ktoré sú menej návykové. Nie je dobré dostať sa do stavu, keď pacientovi už lieky na spanie veľmi nepomáhajú, ale zároveň ich nevie vysadiť kvôli návyku. Lieky na spanie by sa mali brať skôr nepravidelne a podľa potreby a najmä by ich užívanie malo byť konzultované s odborníkmi.
Sú teórie, podľa ktorých sú za vznikom týchto chorôb potlačované emócie, reakcie a zranenia z minulosti. Stretli ste sa s tým?
Je to nezmysel. Psychika robí veľa, ale nie je priamym spúšťačom, resp. hlavnou príčinou ochorenia. Psychika môže modulovať, ako to ochorenie vyzerá a ako ho pacient prežíva, ale príčina, ktorá spustí ochorenie, to nie je.
Pri deťoch pacientov s Alzheimerovou chorobou sa často stáva, že majú postoj: „Ja mamu nikam neumiestnim, ona so mnou všetko vydržala, tak aj ja pri nej všetko vydržím.“ Ak vidíte, že je na tom pacient už veľmi zle, čo radíte týmto opatrovníkom, keď je podozrenie, že aj oni idú už na hranicu svojich psychických a fyzických síl?
Určite by som nikoho neodrádzal od toho, aby sa staral o svojho rodiča, keď chce. Je to ochorenie, kde u väčšiny pacientov je možné, aby ostali doma. Samozrejme, je to náročné. Na druhej strane nie je zdravé, aby mal pacienta na starosti len jeden človek 24 hodín denne 7 dní v týždni. Mali by sa prestriedať s asistentom alebo ďalšími členmi rodiny. Ale je to zas individuálne, o niektorých pacientov je až nemožné sa starať doma, lebo majú veľmi ťažké psychické poruchy.
Je na východnom Slovensku dostatok zariadení, ktoré prijímajú aj pacientov s Alzheimerovou chorobou?
Je ich niekoľko, ale čakacie doby sú dlhé, niekedy až niekoľkoročné. Ak očakávam problémy s ďalším vývojom, tak je niekedy lepšie si podať žiadosť trošku dopredu a nevyužiť ju, ako potom riešiť akútne niečo, čo sa vyriešiť nedá.
Výskyt Alzheimerovej choroby sa dramaticky zvyšuje s pribúdajúcim vekom. Vo veku 85 rokov bude mať Alzheimerovu chorobu okolo 30 percent ľudí.
V súčasnosti je odhadovaný počet pacientov s Alzheimerovou na Slovensku 80-tisíc. Je to ale v celom vyspelom svete obrovský problém a neurodegeneratívne ochorenia sa dnes označujú aj ako moderná epidémia, pretože odhad na ďalších 10 rokov je nárast počtu pacientov o 60 percent. Preto nie je možné, aby boli všetci niekde umiestnení.
Dá sa Alzheimerova choroba aj vyliečiť alebo iba spomaliť a zmierniť?
Nedávno bola schválená prvá liečba na Alzheimerovu chorobu v USA, ktorá nemá len symptomatický efekt, ale naozaj spomaľuje priebeh ochorenia. Momentálne je v schvaľovacom procese druhý liek, očakávame, že do dvoch rokov by mohli tieto lieky prísť aj do Európy.
To už začína byť zaujímavé, pretože konečne budeme mať v ruke niečo, čo vie reálne spomaliť priebeh ochorenia. Pomôže to hlavne veľmi včasným pacientom s miernym stupňom ochorenia. Lebo v pokročilom štádiu s ním už nedosiahneme nič.
V súčasnosti na Slovensku prebieha viacero iniciatív, ktorých cieľom je upraviť cestu pacienta tak, aby sa dostal čo najskôr k adekvátnej a včasnej diagnostike. Jedným z nich je projekt Misie zdravia, kde by sme chceli dosiahnuť zaradenie kognitívneho skríningu do štandardného programu prevencie u všeobecných lekárov. Okrem toho chcem priniesť na Slovensko nové možnosti inovatívnej biologickej diagnostiky ochorenia.Bez týchto krokov nebudeme vedieť zachytávať pacientov včas a tým sa vylúčia z možnosti dostať tieto nové prichádzajúce liečby.
O aký liek ide?
Prvý schválený liek na Alzheimerovu chorobu sa volá Lecanemab. Je to monoklonálna protilátka, teda liek, ktorý sa viaže na proteín beta amyloid v mozgu a umožňuje telu sa ho efektívne zbaviť. U pacientov s Alzheimerovou chorobou sa v mozgu hromadia dva proteíny – beta amyloid a tau proteín. Tie vytvárajú zlé - patologické zhluky, ktoré poškodzujú mozog. Lecanemab veľmi výrazne znižuje práve hromadenie beta-amyloidu.
Čo hovoríte pacientom, ak sa pýtajú na účinok rôznych vitamínov, húb a prírodných preparátov z pralesov, ktoré reklama ponúka ako liek na Alzheimerovu chorobu?
Z vedeckého hľadiska nemáme dôkazy, že tieto veci významne fungujú. Ak by to malo veľký efekt, bolo by to hradené z verejného poistenia.
Mám k väčšine produktov z reklám rezervovaný postoj. Niektoré veci trochu môžu pomôcť, ale pacientom hovorím, že ak to chcú brať a neprekračuje to ich finančné možnosti, môžu ale nemusia si to kúpiť. Viacero „zázračných“ liekov z reklám pre mňa predstavuje etický problém, pretože rozhodne neponúkajú primeraný výkon (alebo aj žiadny výkon) za požadovanú cenu.
Diagnostikujete Alzheimeru chorobu aj ľuďom v nižšom ako dôchodkovom veku? Prekvapil vás nejaký mladý človek s touto chorobou v poslednom čase?
Alzheimerova choroba nie je výhradne problém starého veku. Samozrejme, čím vyšší vek, tým vyšší výskyt Alzheimerovej choroby. Ochorenie sa ale môže prejavovať aj u štyridsiatnikov a päťdesiatnikov – čím mladší pacient, tým väčšia pravdepodobnosť, že je u neho ochorenie spôsobené geneticky. Ďalším faktorom sú napríklad opakované mikrotraumy mozgu – napríklad u hráčov amerického futbalu sa bežne dá nájsť Alzheimerovská patológia v mozgu už okolo štyridsiatky. Podobne je pomerne bežné vidieť Alzheimerovu chorobu aj u ľudí s Downovým syndróm v relatívne mladej dospelosti.
Ako sa rokmi mení doba prežitia pacientov s Alzheimerovou chorobou, odkedy je im táto choroba diagnostikovaná? Rokmi sa skracuje alebo predlžuje?
Vo všeobecnosti sa predlžuje doba prežitia a samotná Alzheimerova choroba nie je vo väčšine prípadov príčinou úmrtia. Títo pacienti zomierajú na pridružené ochorenia, ktoré už v dnešnej dobe vieme lepšie liečiť, čiže aj doba prežitia pacientov s Alzheimerovou chorobou sa predlžuje.
Neurológ MATEJ ŠKORVÁNEK pre Korzár porozprával o tom, ako udržiavať mozog v čo najlepšej kondícii, aby ho vo vyššom veku nepostihlo neurodegeneratívne ochorenie, či prípravky z pralesov z reklamy fungujú, aj to, ako sa starať o pacienta s Alzheimerom v domácom prostredí.
„Ideálne je, keď pacient príde, kým je v pásme miernej kognitívnej dysfunkcie. Keď subjektívne vníma, že niečo nie je v poriadku s jeho myslením alebo pamäťou. Aj okolie si vtedy povie, že – už to nie je celkom on, pred tromi rokmi napríklad bol ešte iný, v lepšom stave. A môže ísť len o drobné odchýlky v zabúdaní, vypadávajú mu slovíčka a nevie sa tak sústrediť, ako predtým. Alebo mu dlhšie trvá, kým sa zorientuje v bežných veciach, ktoré treba urobiť. Začína byť mentálne pomalší. V tomto štádiu mu vieme pomôcť podstatne viac,“ opisuje Škorvánek.
Aký je rozdiel medzi obyčajným stareckým zabúdaním a dezorientáciou a Alzheimerovou chorobou?
Bežné starecké zabúdanie neexistuje, pretože žiadne zabúdanie nie je v poriadku. Ak človek systematicky zabúda, znamená to, že v mozgu máme nejaký problém. Môže a nemusí to byť príznak Alzheimerovej choroby. Alzheimerova choroba je najčastejšie neurodegeneratívne ochorenie, ktoré je definované úbytkom neurónov v mozgu a ukladaním určitých patologických bielkovín v mozgu. Každý človek ich má, ale pri Alzheimerovej chorobe sa začnú zhlukovať a poškodzujú mozog.
Obrovský problém je, že drvivá väčšina pacientov sa k nám dostane až vo vysokom štádiu choroby, keď už majú stredne ťažkú až ťažkú demenciu. V tomto štádiu im už nevieme relevantne pomôcť. Pacientov by sme potrebovali zachytiť, keď sú ešte vo veľmi včasných štádiách.
Napríklad, keď sa človek viackrát pýta to isté?
Áno, ale to je už väčšinou zle. Kognitívna dysfunkcia sa pri Alzheimerovej chorobe rozvíja postupne. Za normálnych okolností sa pacient kognitívne cíti normálne aj okolie ho tak vníma. Potom väčšinou príde štádium subjektívnej kognitívnej dysfunkcie, keď má pacient sám pocit, že to nie je celkom v poriadku, ale v kognitívnych testoch ešte skóruje normálne, nezistíme objektívny problém.
Potom príde štádium miernej kognitívnej poruchy, vtedy sa už neuro-psychologickými testmi dá zistiť, že pacient nám kognitívne odchádza, je tam už objektívne zistiteľná dysfunkcia. Ale stále v bežnom živote funguje takmer normálne, môže bývať sám a postarať sa o seba. Keď sa to ďalej zhorší, tak prichádza štádium demencie, ktoré už ovplyvňuje jeho bežný život. Aj demencia má rôzne štádiá – od ľahkých až po ťažké.
Kognitívne funkcie pritom nezahŕňajú len pamäť, ale aj pozornosť, obsah jazyka, zrakovo-priestorové funkcie a exekutívne funkcie - to, ako vie mozog mentálne realizovať veci. Znamená to, že pacient si uvedomuje a naplánuje, aké konkrétne kroky musí urobiť, ak má ísť dajme tomu do obchodu. Napíše si zoznam, dostane sa do obchodu, nakúpi, vráti sa späť domov. To je súbor exekutívnych funkcií.
Pri Alzheimerovej chorobe je najviac postihnutá doména pamäť a jazyk. Sú iné demencie, pri ktorých budú oveľa viac postihnuté iné domény – exekutívne funkcie, pozornosť alebo zrakovo-priestorové funkcie – napr. pri demencii spojenej s Parkinsonovou chorobou alebo Huntingtonovou chorobou. Čiže môže byť pacient, ktorý je ľahko až stredne ťažko dementný, nevie úplne dobre fungovať v bežnom živote, ale napriek tomu má relatívne dobrú pamäť.
V akom štádiu má človek prísť, aby ste mu ešte vedeli významne pomôcť?
Ideálne, keď je v pásme miernej kognitívnej dysfunkcie. Keď pacient subjektívne vníma, že niečo nie je v poriadku s jeho myslením alebo pamäťou. Aj okolie si vtedy povie, že – už to nie je celkom on, pred tromi rokmi bol ešte iný, v lepšom stave. A môže ísť len o drobné odchýlky v zabúdaní, vypadávajú mu slovíčka a nevie sa tak sústrediť, ako predtým. Alebo mu dlhšie trvá, kým sa zorientuje v bežných veciach, ktoré treba urobiť. Začína byť mentálne pomalší.
Vtedy by bolo dobré urobiť veľmi jednoduchý skríning, na základe ktorého vieme povedať, že áno, niečo sa tam zrejme rozvíja alebo nie. V tomto štádiu to ešte neznamená, že sa musí jednoznačne preklopiť do demencie. Niektorí z týchto ľudí sa vrátia naspäť do normálneho stavu.
Je dôležité pacientov riešiť včasne, pretože tieto ťažkosti môžu súvisieť aj s inými chorobami, ktoré sú liečiteľné – napríklad porucha štítnej žľazy, ktorá niekedy môže vyzerať ako demencia, podobne môžu byť ťažkosti spôsobené aj nízkou hladinou vitamínu B12, chronickými poruchami spánku a podobne.
Môže si pacient v prvotnom štádiu pomôcť sám aj zmenou svojich životných návykov?
Ak zachytíme ochorenie včas, tak aj zmenou životosprávy vieme aspoň do určitej miery modifikovať ďalší priebeh ochorenia. Dve kľúčové veci sú aktívny pohyb a kognitívny tréning. Tie vedia značne zmierniť priebeh ochorenia a sú najvýraznejším faktorom predchádzania neurodegeneratívnych ochorení.
Aký by mal byť aktívny pohyb, aby mal efekt na zlepšenie stavu pacienta?
Aktívny pohyb neznamená prejsť sa do obchodu a späť, ale musí to byť pravidelný a intenzívny aeróbny pohyb. Najmenej trikrát do týždňa, najmenej pol hodiny aktivity, pri ktorej sa človek spotí a zadýcha. Čiže napríklad beh, plávanie, posilňovanie, tanec, bicykel (normálny aj stacionárny) alebo rýchla chôdza s paličkami či iné. Pointa toho je, že musí ísť hore tep. Ak tep nejde hore, tak to nie je dosť efektívne na to, aby sme spustili zmeny v tele, ktoré ochraňujú mozog.
Pod pojmom kognitívny tréning si môžeme predstaviť napríklad krížovky?
Môžu byť. Malo by to ale byť intenzívne zaťaženie mozgu, tak, aby musel naozaj premýšľať. Keď nám naopak pacient zasadne pred televízor, prestane intenzívne používať mozog a nestretáva sa s ľuďmi, tak z toho väčšinou vznikne katastrofa. Teda treba nielen pasívne prijímať, ale kreatívne vymýšľať a precvičovať mozog. Dobrý príklad je napríklad učenie sa cudzieho jazyka.
To už znie ako celkom vysoká méta v určitom veku.
To vôbec nie je nedosiahnuteľná méta. Nebavíme sa o tom, čo bežne ľudia robia, ale o tom, čo by mali robiť. Mozog musí byť aktívny a trénovať sa, ak chce človek ostať zdravý. Keď chcem u niekoho zlepšiť plávanie, tak musí plávať. Keď chceme zlepšiť reč, tak musí rozprávať.
A keď chceme pomôcť mozgu, tak musí premýšľať. Aby vytváral nové spojenia, ktoré zlepšia, o čosi zvýšia kognitívnu kapacitu mozgu. Je rozdiel, či bude dochádzať k úbytku z vysokej úrovne, alebo bude dochádzať k úbytku funkcií z nízkej úrovne. Čím je kapacita mozgu pred ochorením vyššia, tým dlhšie trvá, kým sa dostane na problematickú úroveň.
Má na priebeh Alzheimerovej choroby vplyv aj strava? Ako by mala vyzerať tá ideálna?
Máme slušné dôkazy o tom, že dlhodobá zdravá strava vie modifikovať priebeh ochorenia. Ideálne by to mala byť skôr ľahšia strava napríklad stredomorského typu, teda veľa zeleniny, ovocia, strukovín, orechov, zdravých tukov rýb a nespracovaných potravín. Málo vyprážaného a červeného mäsa, nepreháňať to s extrémne vysokobielkovinovou diétou. Vyhýbať sa alkoholu.
Veľký vplyv má aj spánok, jeho dĺžka a kvalita. Pretože v hlbokom štádiu spánku sa mozog regeneruje a cestou glymfatického systému sa zbavuje látok, ktoré sa v ňom cez deň nahromadili a nemajú tam čo robiť. Ak má niekto dlhodobo zlý spánok a nie je dostatočne dlho v hlbokej fáze, má to negatívny vplyv na jeho mozog. Samozrejmosťou by malo byť vyhýbanie sa chemikáliám, pesticídom, ťažkým kovom a podobne.
Viete, my aj vieme, čo je dobré robiť, aká je ideálna prevencia, ale ľuďom sa to nechce robiť, lebo je to pre nich náročné. Máločo, čo v živote za niečo stojí, je zadarmo (úsmev).
Čo znamená prežívanie Alzheimera pre chorého a hlavne pre jeho rodinu?
Záleží to od štádia ochorenia. Základom ochorenia sú kognitívne poruchy, porucha pamäti a obsahu jazyka – nevie nájsť slovíčka, nevie dobre vytvoriť vetu, má problém s novopamäťou - teda vecami, ktoré sa stali nedávno. Okrem toho majú títo pacienti často, najmä v stredných a neskorších štádiách, psychiatrické problémy a problémy so správaním, teda behaviorálne zmeny. Hlavne od toho závisí, aký náročný bude pacient pre svoju rodinu. Pretože pacienti, ktorí majú menej psychiatrických problémov, sú jednoduchšie integrovateľní. V skutočnosti ale ochorenie začína dávno predtým ako sa prejavia prvé prejavy, takže pacient a jeho rodina žije s Alzheimerovou chorobou dlhé roky bez toho, aby o tom vôbec vedeli.
Je to tak pri všetkých neurodegeneratívnych ochoreniach, kde postupne v mozgu odumierajú neuróny, ale mozog má stále nejakú rezervnú kapacitu, ktorá tento úbytok vykompenzuje. Keď sa táto rezerva vyčerpá, tak až potom začnú byť u pacienta prítomné prvé klinické zmeny. Je to akoby ste liali vodu do vedra, ale dlážka pod vedrom bude mokrá, až keď vedro pretečie.
Čo je príčinou vzniku Alzheimerovej choroby?
Je to kombinácia genetických faktorov a faktorov z prostredia. Sú ochorenia, ktoré sú spôsobené jedným génom, tzv. monogénové. Tam jedna genetická mutácia spôsobí celé ochorenie – je to prípad najmä pacientov, kde ochorenie vznikne v mladšom veku. Veľká väčšina pacientov má len drobnú genetickú predispozíciu, ktorá sama o sebe nestačí na to, aby ochorenie spustila. Ak sa k tomu pridružia rôzne faktory z prostredia, ochorenie sa môže spustiť.
Keď rodičia aj starí rodičia mali Alzheimerovu chorobu, je veľký predpoklad, že ju bude mať aj ich dieťa?
Je, ale predispozícia nemusí znamenať, že sa choroba určite prejaví.
Kde je hranica, kedy by už nemal pacient s Alzheimerom bývať sám?
Presné pravidlá neexistujú a je to veľmi individuálne. Veľmi silnú úlohu zohráva rodina. Pokiaľ má pacient dobré rodinné zázemie, môže žiť v rodine dlho, ale to tiež závisí individuálne od jeho stavu. Priebeh Alzheimerovej choroby je pomerne variabilný. Sú pacienti, ktorí sú aj po desiatich rokoch od diagnostiky ešte samostatní a sú takí, ktorí sú už po troch rokoch zrelí na umiestnenie do zariadenia, pretože ich rodina nezvláda. Veľkú rolu v tomto zohráva práve zložka psychiatrických prejavov. Ak sú prítomné aj agresívne prejavy správania u pacienta, tie treba riešiť s psychiatrom, ktorý ich vie správnou liečbou utlmiť.
Čo odporúčate rodinám, ak sa napríklad pacient pýta stokrát denne to isté, aj keď už dostal odpoveď? Trpezlivo vysvetľovať ďalej, aj keď to nemá efekt?
Treba to brať tak, že to nie je otravný starý človek, ktorý by to robil naschvál. On si naozaj nepamätá. Pacienta treba brať stále vážne a s úctou. Pacienti s demenciou majú často problém, ak sú vytrhnutí zo svojej dennej rutiny, to im nerobí celkom dobre, alebo ak sú premiestení do iného, cudzieho prostredia. Pokiaľ ide o ľahší stupeň ochorenia, môžu niekedy pomôcť rôzne kartičky a nápisy v domácnosti. Pri ťažkej demencii to už veľmi nepomôže.
Ste zástancom predpisovania liekov na spanie alebo utlmenie pacienta? Alebo môžu byť návykové, a teda skôr nebezpečné?
Je to individuálne. Ak hrozí, že pacient niečo urobí sebe alebo niekomu inému, alebo ak v noci blúdi, je potrebné nasadiť lieky, aby si zvyšok rodiny vedel odpočinúť aspoň v noci. Ale vo všeobecnosti nie som veľkým zástancom liekov na spanie. V mnohých prípadoch sú poruchy spánku skôr psychického ako fyzického pôvodu.
Sú lieky, ktoré sú návykovejšie a sú lieky, ktoré sú menej návykové. Nie je dobré dostať sa do stavu, keď pacientovi už lieky na spanie veľmi nepomáhajú, ale zároveň ich nevie vysadiť kvôli návyku. Lieky na spanie by sa mali brať skôr nepravidelne a podľa potreby a najmä by ich užívanie malo byť konzultované s odborníkmi.
Sú teórie, podľa ktorých sú za vznikom týchto chorôb potlačované emócie, reakcie a zranenia z minulosti. Stretli ste sa s tým?
Je to nezmysel. Psychika robí veľa, ale nie je priamym spúšťačom, resp. hlavnou príčinou ochorenia. Psychika môže modulovať, ako to ochorenie vyzerá a ako ho pacient prežíva, ale príčina, ktorá spustí ochorenie, to nie je.
Pri deťoch pacientov s Alzheimerovou chorobou sa často stáva, že majú postoj: „Ja mamu nikam neumiestnim, ona so mnou všetko vydržala, tak aj ja pri nej všetko vydržím.“ Ak vidíte, že je na tom pacient už veľmi zle, čo radíte týmto opatrovníkom, keď je podozrenie, že aj oni idú už na hranicu svojich psychických a fyzických síl?
Určite by som nikoho neodrádzal od toho, aby sa staral o svojho rodiča, keď chce. Je to ochorenie, kde u väčšiny pacientov je možné, aby ostali doma. Samozrejme, je to náročné. Na druhej strane nie je zdravé, aby mal pacienta na starosti len jeden človek 24 hodín denne 7 dní v týždni. Mali by sa prestriedať s asistentom alebo ďalšími členmi rodiny. Ale je to zas individuálne, o niektorých pacientov je až nemožné sa starať doma, lebo majú veľmi ťažké psychické poruchy.
Je na východnom Slovensku dostatok zariadení, ktoré prijímajú aj pacientov s Alzheimerovou chorobou?
Je ich niekoľko, ale čakacie doby sú dlhé, niekedy až niekoľkoročné. Ak očakávam problémy s ďalším vývojom, tak je niekedy lepšie si podať žiadosť trošku dopredu a nevyužiť ju, ako potom riešiť akútne niečo, čo sa vyriešiť nedá.
Výskyt Alzheimerovej choroby sa dramaticky zvyšuje s pribúdajúcim vekom. Vo veku 85 rokov bude mať Alzheimerovu chorobu okolo 30 percent ľudí.
V súčasnosti je odhadovaný počet pacientov s Alzheimerovou na Slovensku 80-tisíc. Je to ale v celom vyspelom svete obrovský problém a neurodegeneratívne ochorenia sa dnes označujú aj ako moderná epidémia, pretože odhad na ďalších 10 rokov je nárast počtu pacientov o 60 percent. Preto nie je možné, aby boli všetci niekde umiestnení.
Dá sa Alzheimerova choroba aj vyliečiť alebo iba spomaliť a zmierniť?
Nedávno bola schválená prvá liečba na Alzheimerovu chorobu v USA, ktorá nemá len symptomatický efekt, ale naozaj spomaľuje priebeh ochorenia. Momentálne je v schvaľovacom procese druhý liek, očakávame, že do dvoch rokov by mohli tieto lieky prísť aj do Európy.
To už začína byť zaujímavé, pretože konečne budeme mať v ruke niečo, čo vie reálne spomaliť priebeh ochorenia. Pomôže to hlavne veľmi včasným pacientom s miernym stupňom ochorenia. Lebo v pokročilom štádiu s ním už nedosiahneme nič.
V súčasnosti na Slovensku prebieha viacero iniciatív, ktorých cieľom je upraviť cestu pacienta tak, aby sa dostal čo najskôr k adekvátnej a včasnej diagnostike. Jedným z nich je projekt Misie zdravia, kde by sme chceli dosiahnuť zaradenie kognitívneho skríningu do štandardného programu prevencie u všeobecných lekárov. Okrem toho chcem priniesť na Slovensko nové možnosti inovatívnej biologickej diagnostiky ochorenia.Bez týchto krokov nebudeme vedieť zachytávať pacientov včas a tým sa vylúčia z možnosti dostať tieto nové prichádzajúce liečby.
O aký liek ide?
Prvý schválený liek na Alzheimerovu chorobu sa volá Lecanemab. Je to monoklonálna protilátka, teda liek, ktorý sa viaže na proteín beta amyloid v mozgu a umožňuje telu sa ho efektívne zbaviť. U pacientov s Alzheimerovou chorobou sa v mozgu hromadia dva proteíny – beta amyloid a tau proteín. Tie vytvárajú zlé - patologické zhluky, ktoré poškodzujú mozog. Lecanemab veľmi výrazne znižuje práve hromadenie beta-amyloidu.
Čo hovoríte pacientom, ak sa pýtajú na účinok rôznych vitamínov, húb a prírodných preparátov z pralesov, ktoré reklama ponúka ako liek na Alzheimerovu chorobu?
Z vedeckého hľadiska nemáme dôkazy, že tieto veci významne fungujú. Ak by to malo veľký efekt, bolo by to hradené z verejného poistenia.
Mám k väčšine produktov z reklám rezervovaný postoj. Niektoré veci trochu môžu pomôcť, ale pacientom hovorím, že ak to chcú brať a neprekračuje to ich finančné možnosti, môžu ale nemusia si to kúpiť. Viacero „zázračných“ liekov z reklám pre mňa predstavuje etický problém, pretože rozhodne neponúkajú primeraný výkon (alebo aj žiadny výkon) za požadovanú cenu.
Diagnostikujete Alzheimeru chorobu aj ľuďom v nižšom ako dôchodkovom veku? Prekvapil vás nejaký mladý človek s touto chorobou v poslednom čase?
Alzheimerova choroba nie je výhradne problém starého veku. Samozrejme, čím vyšší vek, tým vyšší výskyt Alzheimerovej choroby. Ochorenie sa ale môže prejavovať aj u štyridsiatnikov a päťdesiatnikov – čím mladší pacient, tým väčšia pravdepodobnosť, že je u neho ochorenie spôsobené geneticky. Ďalším faktorom sú napríklad opakované mikrotraumy mozgu – napríklad u hráčov amerického futbalu sa bežne dá nájsť Alzheimerovská patológia v mozgu už okolo štyridsiatky. Podobne je pomerne bežné vidieť Alzheimerovu chorobu aj u ľudí s Downovým syndróm v relatívne mladej dospelosti.
Ako sa rokmi mení doba prežitia pacientov s Alzheimerovou chorobou, odkedy je im táto choroba diagnostikovaná? Rokmi sa skracuje alebo predlžuje?
Vo všeobecnosti sa predlžuje doba prežitia a samotná Alzheimerova choroba nie je vo väčšine prípadov príčinou úmrtia. Títo pacienti zomierajú na pridružené ochorenia, ktoré už v dnešnej dobe vieme lepšie liečiť, čiže aj doba prežitia pacientov s Alzheimerovou chorobou sa predlžuje.
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Steju napísal: 24 júl 2024, 21:10 smiem prosiť?
https://kosice.korzar.sme.sk/c/23356454 ... isova.html
Spoiler
18. júl 2024 o 19:42 I
Niektoré sídliská vznikli vďaka letisku. Úrady žiadali, aby ho z Košíc presunuli do Trebišova
Sú preň nižšie paneláky aj komíny.
Elena Danková
Redaktorka
Odoberať autora
Pôvodné letisko na Južnej triede v Košiciach.
Pôvodné letisko na Južnej triede v Košiciach. (Zdroj: Archív)
Písmo:A-|A+
diskusia (21)
[ Dostávajte Výber rozhovorov so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]
Takéto lietadlo ČSA Aero A.14 priviezlo do Košíc pred sto rokmi prvého cestujúceho na komerčnej linke Bratislava - Košice - Bratislava.
Niekdajšia staničná budova ČSA na Južnej triede v Košiciach (pohľad od električkovej trate), kde bolo v minulosti aj letisko s trávnatým povrchom.
Takto vyzerá v súčasnosti niekdajšia staničná
Sto rokov komerčnej leteckej dopravy v Košiciach (9 fotografií)
V metropole východu Slovenska si v súčasnosti pripomínajú rôznymi aktivitami 100 rokov od prvého komerčného letu do Košíc. Historici DANA KUŠNÍROVÁ a ONDREJ FICERI pri štúdiu dokumentov Archívu mesta Košice a Štátneho archívu v Košiciach narazili na zaujímavé skutočnosti o vplyve letiska na podobu samotného mesta.
Pre denník Korzár porozprávali o tom, čo ovplyvnilo jeho polohu, prečo nebolo postavené pri Haniske, ako znel jeden z návrhov aj to, ktoré paneláky na košických sídliskách tým boli ovplyvnené.
„Košické úrady konštatovali, že letisko predstavuje vážnu brzdu vo vývoji mesta. Preto vyzývali vládu, aby odsúhlasila premiestnenie letiska do Gyňova alebo Trebišova. Do kariet im hrala aj expertíza prizvaných sovietskych expertov, ktorí vyhodnotili, že najekonomickejšie plochy pre bytovú výstavbu sa nielenže nachádzajú v pokračovaní Terasy po stranách Alejovej ulice, ale že zastavať by sa mala aj plocha letiska, čím by sa ušetrili značné náklady na prepravu zamestnancov do železiarní,“ cituje Ficeri historické pramene.
Vznik letiska v medzivojnovej tlači (10 fotografií)
V rozhovore sa dočítate:
Prečo sú Košice stlačené a ako,
o akých alternatívnych lokalitách pre letisko sa uvažovalo,
ako ovplyvnilo letisko košickú tepláreň,
prečo padol projekt Východné mesto,
ktoré sídliská vznikli na náhradných plochách.
Ako, kedy a kde vzniklo prvé letisko v Košiciach?
Dana Kušnírová: Ešte za Rakúsko-Uhorska sa uvažovalo o zriadení stáleho letiska pri Košiciach. Ako najvhodnejšia lokalita sa javila pastvina v okolí Hanisky.
Na tieto plány nadviazala štátna správa novovzniknutého Československa, ktorá sa jednoznačne chcela zaradiť medzi krajiny, ktoré budú rozvíjať letectvo, a to aj civilné. Československo malo dobrú geografickú centrálnu polohu v rámci Európy, boli možnosti nadviazať spojenie aj s ďalšími európskymi krajinami.
Súvisiaci článok Košice majú návrh nového územného plánu mesta. Zmení 356 hektárov nevyužitých plôch Čítajte
Už v roku 1919 píše ministerstvo pôšt mestskej rade v Košiciach, že by radi spustili leteckú prepravu poštových zásielok na trati Praha – Brno – Bratislava – Košice. Dolaďovali sa územno-právne okolnosti stavby letiska, pričom mesto požiadalo vojsko, aby uvoľnilo vojenské cvičisko na dnešnej Terase, čo však bolo odmietnuté. Namiesto toho sa teda vytypovali pozemky oproti verejnému cintorínu pozdĺž Peštianskej triedy (Južná trieda), ktoré nechali od pôvodných vlastníkov vykúpiť.
Kedy sa začalo lietať z Košíc?
Dana Kušnírová: Keď zoberieme do úvahy, že prvý let lietadlom na svete uskutočnili bratia Wrightovci v roku 1903, tak pomerne dosť skoro. Vojenská prevádzka na letisku bola spustená už v roku 1920 a 4. 5. 1924 bolo začaté pravidelné letecké spojenie Praha – Bratislava - Košice lietadlami Československých aerolínií domácej výroby Aero.
Do lietadla sa najskôr zmestili dvaja ľudia vrátane pilota, neskôr štyria, od konca 20. rokov boli nahradzované britskými lietadlami s kapacitou 6 osôb. Letenka stála toľko ako vlakový lístok I. triedy. Je dôležité pripomenúť, že v tomto období sa nelietalo cez zimu, to znamená, že sezóna trvala od marca do začiatku novembra. Zaujímavosťou je, že dodnes existuje pôvodný terminál letiska na Južnej triede.
Súvisiaci článok Prvý cestujúci bol aj jediný cestujúci. Ako vyzeral premiérový let z Košíc Čítajte
Od roku 1926 pôsobila v Košiciach Masarykova letecká liga na propagáciu a podporu čs. letectva. V Košiciach mala niekoľko tisíc členov. V roku 1927 spoločnosť usporiadala letecký deň, na ktorý sa prišlo pozrieť až 10 000 divákov. Tí mali možnosť vidieť ukážku zoskoku padákom, akrobatické lety, bojové ukážky, dorozumievanie pomocou rádiotelegrafie, ale aj lety nad Košicami pre divákov.
Za akých okolností vzniklo dnešné letisko v Barci?
Ondrej Ficeri: Po druhej svetovej vojne sa predpokladalo rozširovanie Košíc severojužným smerom. Bezprostredná blízkosť prvého košického letiska k centru mesta spolu s postupujúcim vývinom leteckej techniky spôsobili, že lietanie z oblasti dnešnej Južnej triedy sa stalo neúnosné. V roku 1948 sa teda začala výstavba nového letiska v dnešnej polohe na katastrálnom území Barce.
Avšak už o desať rokov neskôr sa ukázalo, že aj výber tejto, od mesta vzdialenejšej lokality bol predčasný, keďže v roku 1958 vláda rozhodla o výstavbe najväčších železiarní v Československu (VSŽ) v bezprostrednom susedstve letiska. Poloha železiarní pri Šaci bola pre zakladanie priemyselných stavieb natoľko výhodná, že štátne autority začali skôr uvažovať o presune letiska z Barce do inej lokality. Ako možné náhradné lokality sa zvažovali Budimír, Krásna nad Hornádom, Gyňov alebo značne vzdialený Trebišov.
Smerný územný plán Košíc z roku 1972 s vyznačenými ochrannými pásmami letiska Košice-Barca. Všimnime si, že väčšia časť mesta sa nachádza v náletovom kuželi letiska. V pláne sú dobre viditeľné náhradné plochy pre bytovú výstavbu na svahoch Slovenského rudohoria a Východné mesto v údolí Torysy.
Smerný územný plán Košíc z roku 1972 s vyznačenými ochrannými pásmami letiska Košice-Barca. Všimnime si, že väčšia časť mesta sa nachádza v náletovom kuželi letiska. V pláne sú dobre viditeľné náhradné plochy pre bytovú výstavbu na svahoch Slovenského rudohoria a Východné mesto v údolí Torysy. (zdroj: Archív mesta Košice)
Košické letisko v Trebišove znie zvláštne, keďže tieto mestá delí od seba 50 kilometrov...
Väčšina vtedajších ministerstiev v skutočnosti ani nechcela, aby letisko z Barce odišlo. Dlho sa predkladali kompromisy a hľadali vhodné riešenia.
Ovplyvnilo letisko v Barci aj stavebný vývoj samotných Košíc?
Ondrej Ficeri: Značne. Totiž v dôsledku výstavby železiarní bolo do konca roka 1975 potrebné vybudovať 30 000 bytov, pre ktoré sa hľadali vhodné plochy. Smerný územný plán Košíc z roku 1959 predpokladal zastavanie celej západnej nivnej terasy nad mestom, to znamená okrem terajšieho sídliska Terasa aj celé okolie Alejovej ulice až po Červený rak.
Letecká správa však takéto riešenie odmietla, pretože v tejto oblasti kvôli ochranným pásmam letiska nemohli stáť poschodové paneláky. Navyše ich obyvatelia by boli vystavení nadmernému hluku z civilných a najmä vojenských lietadiel. Ostatne i paneláky na Luníku VII a Luníku VIII sú znížené o niekoľko poschodí práve kvôli ochranným pásmam letiska.
Historik Ondrej Ficeri.
Historik Ondrej Ficeri. (zdroj: Korzár/Elena Danková)
Ako reagovali úrady na kolíziu letiska s rozvojom mesta?
Ondrej Ficeri: Košické úrady konštatovali, že letisko predstavuje vážnu brzdu vo vývoji mesta. Preto vyzývali vládu, aby odsúhlasila premiestnenie letiska do Gyňova alebo Trebišova. Do kariet im hrala aj expertíza prizvaných sovietskych expertov, ktorí vyhodnotili, že najekonomickejšie plochy pre bytovú výstavbu sa nielenže nachádzajú v pokračovaní Terasy po stranách Alejovej ulice, ale že zastavať by sa mala aj plocha letiska, čím by sa ušetrili značné náklady na prepravu zamestnancov do železiarní. Vzniknúť tak malo pásmové mesto s presunom ťažiska centra mesta smerom na západ.
Navyše sa do kolízie s letiskom dostala aj košická tepláreň, ktorej výstavba sa začala v roku 1962. Aby mohol byť oxid siričitý z teplárne rozprášený do okolia, teplárenské komíny boli obvykle stavané do výšky okolo 200 metrov. Ak sa pozriete na komíny košickej teplárne, sú značne zrezané. Totiž hygienici požadovali ich výšku aspoň 140 metrov, pričom letecká správa iba 60 metrov.
Centrálne úrady však neboli ochotné presunúť letisko napriek odporu hygienikov a košických úradov, preto udelili na výšku komínov výnimku a boli vybudované na dnešnú výšku 100 metrov. Samozrejme, že sa tak dialo na úkor zdravotných noriem a kvality ovzdušia v celom meste, pretože v tom období sa v teplárni spaľovali fosílne palivá.
Súvisiaci článok Košice chcú zastaviť exodus na perifériu, centrum pojme 13-tisíc nových bývajúcich Čítajte
Ovplyvnilo letisko aj podobu Východoslovenských železiarní?
Ondrej Ficeri: Áno. Podobne ako pri košickej teplárni, i tu bola výška priemyselných objektov značne znížená. Ak si v hlave premietnete panorámu košických železiarní, ich výškové zónovanie je pomerne nízke. Napríklad najvyšší komín železiarne v Ostrave má výšku 220 metrov. Taká vysoká stavba by v Košiciach neprešla. Dôsledkom je však opäť zvýšená prašnosť a znečistenie ovzdušia v blízkom okolí železiarní, čo bolo dôvodom pre vyhlásenie stavebnej uzávery v susedných obciach.
Prečo československá vláda odmietla presťahovať letisko do inej lokality?
Ondrej Ficeri: Proti premiestneniu letiska sa výrazne postavilo ministerstvo obrany, teda vojsko a ministerstvo dopravy. Žiadna z ponúkaných lokalít im nevyhovovala viac než Barca. Preto navrhovali, aby košické úrady prehodnotili územný plán a hľadali náhradné plochy na bytovú výstavbu. Vykonali aj nové hlukové merania, pričom sa zistilo, že v oblasti na sever od Alejovej ulice hladina hluku z lietadiel dosahovala 50 decibelov, teda o 10 viac od vtedajšej normy.
Opäť teda zvolili výnimku a povolili panelovú výstavbu v tomto priestore. Takto vznikli sídliská Železníky a Turgenevova. Podmienkou však boli povinné prelety pravotočivou otáčkou, ktorá spôsobovala menej hluku a zákaz preletov vojenských lietadiel v nočných hodinách.
Súvisiaci článok Kauza výstavby cesty a električkovej trate na letisko ide na Najvyšší súd Čítajte
Kde našli košické úrady náhradné plochy na bytovú výstavbu?
Ondrej Ficeri: V roku 1967, keď vláda definitívne rozhodla o ponechaní letiska v Barci, sa začala revízia územného plánu. Ako prvá veľká náhradná plocha bolo vytypované rovinaté pásmo medzi ľahkým priemyslom a riekou Hornád južne od Vyšného Opátskeho. Obytný súbor dostal poetické názvy sídlisko Nad jazerom a sídlisko Krásna.
Tým sa však plochy na rovine vyčerpali. Vplyv letiska doslova vytlačil mesto do kopcov. Začala sa éra budovania nákladných sídlisk na svahoch výbežkov Slovenského rudohoria, a teda sídliská Dargovských hrdinov, KVP a Ťahanovce.
Náročný terén sídliskovú výstavbu značne predražoval a nemalé boli a aj sú prevádzkové náklady ako ťahanie inžinierskych sietí a dopravnej infraštruktúry do kopcovitého terénu. Po týchto sídliskách sa malo stavať Východné mesto pre 100-tisíc obyvateľov za kopcom Heringeš, no tento projekt bol natoľko priestorovo a objemovo predimenzovaný, že vláda od tohto zámeru napokon upustila.
Čítajte viac: https://kosice.korzar.sme.sk/c/23356454 ... isova.html
Niektoré sídliská vznikli vďaka letisku. Úrady žiadali, aby ho z Košíc presunuli do Trebišova
Sú preň nižšie paneláky aj komíny.
Elena Danková
Redaktorka
Odoberať autora
Pôvodné letisko na Južnej triede v Košiciach.
Pôvodné letisko na Južnej triede v Košiciach. (Zdroj: Archív)
Písmo:A-|A+
diskusia (21)
[ Dostávajte Výber rozhovorov so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]
Takéto lietadlo ČSA Aero A.14 priviezlo do Košíc pred sto rokmi prvého cestujúceho na komerčnej linke Bratislava - Košice - Bratislava.
Niekdajšia staničná budova ČSA na Južnej triede v Košiciach (pohľad od električkovej trate), kde bolo v minulosti aj letisko s trávnatým povrchom.
Takto vyzerá v súčasnosti niekdajšia staničná
Sto rokov komerčnej leteckej dopravy v Košiciach (9 fotografií)
V metropole východu Slovenska si v súčasnosti pripomínajú rôznymi aktivitami 100 rokov od prvého komerčného letu do Košíc. Historici DANA KUŠNÍROVÁ a ONDREJ FICERI pri štúdiu dokumentov Archívu mesta Košice a Štátneho archívu v Košiciach narazili na zaujímavé skutočnosti o vplyve letiska na podobu samotného mesta.
Pre denník Korzár porozprávali o tom, čo ovplyvnilo jeho polohu, prečo nebolo postavené pri Haniske, ako znel jeden z návrhov aj to, ktoré paneláky na košických sídliskách tým boli ovplyvnené.
„Košické úrady konštatovali, že letisko predstavuje vážnu brzdu vo vývoji mesta. Preto vyzývali vládu, aby odsúhlasila premiestnenie letiska do Gyňova alebo Trebišova. Do kariet im hrala aj expertíza prizvaných sovietskych expertov, ktorí vyhodnotili, že najekonomickejšie plochy pre bytovú výstavbu sa nielenže nachádzajú v pokračovaní Terasy po stranách Alejovej ulice, ale že zastavať by sa mala aj plocha letiska, čím by sa ušetrili značné náklady na prepravu zamestnancov do železiarní,“ cituje Ficeri historické pramene.
Vznik letiska v medzivojnovej tlači (10 fotografií)
V rozhovore sa dočítate:
Prečo sú Košice stlačené a ako,
o akých alternatívnych lokalitách pre letisko sa uvažovalo,
ako ovplyvnilo letisko košickú tepláreň,
prečo padol projekt Východné mesto,
ktoré sídliská vznikli na náhradných plochách.
Ako, kedy a kde vzniklo prvé letisko v Košiciach?
Dana Kušnírová: Ešte za Rakúsko-Uhorska sa uvažovalo o zriadení stáleho letiska pri Košiciach. Ako najvhodnejšia lokalita sa javila pastvina v okolí Hanisky.
Na tieto plány nadviazala štátna správa novovzniknutého Československa, ktorá sa jednoznačne chcela zaradiť medzi krajiny, ktoré budú rozvíjať letectvo, a to aj civilné. Československo malo dobrú geografickú centrálnu polohu v rámci Európy, boli možnosti nadviazať spojenie aj s ďalšími európskymi krajinami.
Súvisiaci článok Košice majú návrh nového územného plánu mesta. Zmení 356 hektárov nevyužitých plôch Čítajte
Už v roku 1919 píše ministerstvo pôšt mestskej rade v Košiciach, že by radi spustili leteckú prepravu poštových zásielok na trati Praha – Brno – Bratislava – Košice. Dolaďovali sa územno-právne okolnosti stavby letiska, pričom mesto požiadalo vojsko, aby uvoľnilo vojenské cvičisko na dnešnej Terase, čo však bolo odmietnuté. Namiesto toho sa teda vytypovali pozemky oproti verejnému cintorínu pozdĺž Peštianskej triedy (Južná trieda), ktoré nechali od pôvodných vlastníkov vykúpiť.
Kedy sa začalo lietať z Košíc?
Dana Kušnírová: Keď zoberieme do úvahy, že prvý let lietadlom na svete uskutočnili bratia Wrightovci v roku 1903, tak pomerne dosť skoro. Vojenská prevádzka na letisku bola spustená už v roku 1920 a 4. 5. 1924 bolo začaté pravidelné letecké spojenie Praha – Bratislava - Košice lietadlami Československých aerolínií domácej výroby Aero.
Do lietadla sa najskôr zmestili dvaja ľudia vrátane pilota, neskôr štyria, od konca 20. rokov boli nahradzované britskými lietadlami s kapacitou 6 osôb. Letenka stála toľko ako vlakový lístok I. triedy. Je dôležité pripomenúť, že v tomto období sa nelietalo cez zimu, to znamená, že sezóna trvala od marca do začiatku novembra. Zaujímavosťou je, že dodnes existuje pôvodný terminál letiska na Južnej triede.
Súvisiaci článok Prvý cestujúci bol aj jediný cestujúci. Ako vyzeral premiérový let z Košíc Čítajte
Od roku 1926 pôsobila v Košiciach Masarykova letecká liga na propagáciu a podporu čs. letectva. V Košiciach mala niekoľko tisíc členov. V roku 1927 spoločnosť usporiadala letecký deň, na ktorý sa prišlo pozrieť až 10 000 divákov. Tí mali možnosť vidieť ukážku zoskoku padákom, akrobatické lety, bojové ukážky, dorozumievanie pomocou rádiotelegrafie, ale aj lety nad Košicami pre divákov.
Za akých okolností vzniklo dnešné letisko v Barci?
Ondrej Ficeri: Po druhej svetovej vojne sa predpokladalo rozširovanie Košíc severojužným smerom. Bezprostredná blízkosť prvého košického letiska k centru mesta spolu s postupujúcim vývinom leteckej techniky spôsobili, že lietanie z oblasti dnešnej Južnej triedy sa stalo neúnosné. V roku 1948 sa teda začala výstavba nového letiska v dnešnej polohe na katastrálnom území Barce.
Avšak už o desať rokov neskôr sa ukázalo, že aj výber tejto, od mesta vzdialenejšej lokality bol predčasný, keďže v roku 1958 vláda rozhodla o výstavbe najväčších železiarní v Československu (VSŽ) v bezprostrednom susedstve letiska. Poloha železiarní pri Šaci bola pre zakladanie priemyselných stavieb natoľko výhodná, že štátne autority začali skôr uvažovať o presune letiska z Barce do inej lokality. Ako možné náhradné lokality sa zvažovali Budimír, Krásna nad Hornádom, Gyňov alebo značne vzdialený Trebišov.
Smerný územný plán Košíc z roku 1972 s vyznačenými ochrannými pásmami letiska Košice-Barca. Všimnime si, že väčšia časť mesta sa nachádza v náletovom kuželi letiska. V pláne sú dobre viditeľné náhradné plochy pre bytovú výstavbu na svahoch Slovenského rudohoria a Východné mesto v údolí Torysy.
Smerný územný plán Košíc z roku 1972 s vyznačenými ochrannými pásmami letiska Košice-Barca. Všimnime si, že väčšia časť mesta sa nachádza v náletovom kuželi letiska. V pláne sú dobre viditeľné náhradné plochy pre bytovú výstavbu na svahoch Slovenského rudohoria a Východné mesto v údolí Torysy. (zdroj: Archív mesta Košice)
Košické letisko v Trebišove znie zvláštne, keďže tieto mestá delí od seba 50 kilometrov...
Väčšina vtedajších ministerstiev v skutočnosti ani nechcela, aby letisko z Barce odišlo. Dlho sa predkladali kompromisy a hľadali vhodné riešenia.
Ovplyvnilo letisko v Barci aj stavebný vývoj samotných Košíc?
Ondrej Ficeri: Značne. Totiž v dôsledku výstavby železiarní bolo do konca roka 1975 potrebné vybudovať 30 000 bytov, pre ktoré sa hľadali vhodné plochy. Smerný územný plán Košíc z roku 1959 predpokladal zastavanie celej západnej nivnej terasy nad mestom, to znamená okrem terajšieho sídliska Terasa aj celé okolie Alejovej ulice až po Červený rak.
Letecká správa však takéto riešenie odmietla, pretože v tejto oblasti kvôli ochranným pásmam letiska nemohli stáť poschodové paneláky. Navyše ich obyvatelia by boli vystavení nadmernému hluku z civilných a najmä vojenských lietadiel. Ostatne i paneláky na Luníku VII a Luníku VIII sú znížené o niekoľko poschodí práve kvôli ochranným pásmam letiska.
Historik Ondrej Ficeri.
Historik Ondrej Ficeri. (zdroj: Korzár/Elena Danková)
Ako reagovali úrady na kolíziu letiska s rozvojom mesta?
Ondrej Ficeri: Košické úrady konštatovali, že letisko predstavuje vážnu brzdu vo vývoji mesta. Preto vyzývali vládu, aby odsúhlasila premiestnenie letiska do Gyňova alebo Trebišova. Do kariet im hrala aj expertíza prizvaných sovietskych expertov, ktorí vyhodnotili, že najekonomickejšie plochy pre bytovú výstavbu sa nielenže nachádzajú v pokračovaní Terasy po stranách Alejovej ulice, ale že zastavať by sa mala aj plocha letiska, čím by sa ušetrili značné náklady na prepravu zamestnancov do železiarní. Vzniknúť tak malo pásmové mesto s presunom ťažiska centra mesta smerom na západ.
Navyše sa do kolízie s letiskom dostala aj košická tepláreň, ktorej výstavba sa začala v roku 1962. Aby mohol byť oxid siričitý z teplárne rozprášený do okolia, teplárenské komíny boli obvykle stavané do výšky okolo 200 metrov. Ak sa pozriete na komíny košickej teplárne, sú značne zrezané. Totiž hygienici požadovali ich výšku aspoň 140 metrov, pričom letecká správa iba 60 metrov.
Centrálne úrady však neboli ochotné presunúť letisko napriek odporu hygienikov a košických úradov, preto udelili na výšku komínov výnimku a boli vybudované na dnešnú výšku 100 metrov. Samozrejme, že sa tak dialo na úkor zdravotných noriem a kvality ovzdušia v celom meste, pretože v tom období sa v teplárni spaľovali fosílne palivá.
Súvisiaci článok Košice chcú zastaviť exodus na perifériu, centrum pojme 13-tisíc nových bývajúcich Čítajte
Ovplyvnilo letisko aj podobu Východoslovenských železiarní?
Ondrej Ficeri: Áno. Podobne ako pri košickej teplárni, i tu bola výška priemyselných objektov značne znížená. Ak si v hlave premietnete panorámu košických železiarní, ich výškové zónovanie je pomerne nízke. Napríklad najvyšší komín železiarne v Ostrave má výšku 220 metrov. Taká vysoká stavba by v Košiciach neprešla. Dôsledkom je však opäť zvýšená prašnosť a znečistenie ovzdušia v blízkom okolí železiarní, čo bolo dôvodom pre vyhlásenie stavebnej uzávery v susedných obciach.
Prečo československá vláda odmietla presťahovať letisko do inej lokality?
Ondrej Ficeri: Proti premiestneniu letiska sa výrazne postavilo ministerstvo obrany, teda vojsko a ministerstvo dopravy. Žiadna z ponúkaných lokalít im nevyhovovala viac než Barca. Preto navrhovali, aby košické úrady prehodnotili územný plán a hľadali náhradné plochy na bytovú výstavbu. Vykonali aj nové hlukové merania, pričom sa zistilo, že v oblasti na sever od Alejovej ulice hladina hluku z lietadiel dosahovala 50 decibelov, teda o 10 viac od vtedajšej normy.
Opäť teda zvolili výnimku a povolili panelovú výstavbu v tomto priestore. Takto vznikli sídliská Železníky a Turgenevova. Podmienkou však boli povinné prelety pravotočivou otáčkou, ktorá spôsobovala menej hluku a zákaz preletov vojenských lietadiel v nočných hodinách.
Súvisiaci článok Kauza výstavby cesty a električkovej trate na letisko ide na Najvyšší súd Čítajte
Kde našli košické úrady náhradné plochy na bytovú výstavbu?
Ondrej Ficeri: V roku 1967, keď vláda definitívne rozhodla o ponechaní letiska v Barci, sa začala revízia územného plánu. Ako prvá veľká náhradná plocha bolo vytypované rovinaté pásmo medzi ľahkým priemyslom a riekou Hornád južne od Vyšného Opátskeho. Obytný súbor dostal poetické názvy sídlisko Nad jazerom a sídlisko Krásna.
Tým sa však plochy na rovine vyčerpali. Vplyv letiska doslova vytlačil mesto do kopcov. Začala sa éra budovania nákladných sídlisk na svahoch výbežkov Slovenského rudohoria, a teda sídliská Dargovských hrdinov, KVP a Ťahanovce.
Náročný terén sídliskovú výstavbu značne predražoval a nemalé boli a aj sú prevádzkové náklady ako ťahanie inžinierskych sietí a dopravnej infraštruktúry do kopcovitého terénu. Po týchto sídliskách sa malo stavať Východné mesto pre 100-tisíc obyvateľov za kopcom Heringeš, no tento projekt bol natoľko priestorovo a objemovo predimenzovaný, že vláda od tohto zámeru napokon upustila.
Čítajte viac: https://kosice.korzar.sme.sk/c/23356454 ... isova.html
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
metropole východu Slovenska si v súčasnosti pripomínajú rôznymi aktivitami 100 rokov od prvého komerčného letu do Košíc. Historici DANA KUŠNÍROVÁ a ONDREJ FICERI pri štúdiu dokumentov Archívu mesta Košice a Štátneho archívu v Košiciach narazili na zaujímavé skutočnosti o vplyve letiska na podobu samotného mesta.
Pre denník Korzár porozprávali o tom, čo ovplyvnilo jeho polohu, prečo nebolo postavené pri Haniske, ako znel jeden z návrhov aj to, ktoré paneláky na košických sídliskách tým boli ovplyvnené.
„Košické úrady konštatovali, že letisko predstavuje vážnu brzdu vo vývoji mesta. Preto vyzývali vládu, aby odsúhlasila premiestnenie letiska do Gyňova alebo Trebišova. Do kariet im hrala aj expertíza prizvaných sovietskych expertov, ktorí vyhodnotili, že najekonomickejšie plochy pre bytovú výstavbu sa nielenže nachádzajú v pokračovaní Terasy po stranách Alejovej ulice, ale že zastavať by sa mala aj plocha letiska, čím by sa ušetrili značné náklady na prepravu zamestnancov do železiarní,“ cituje Ficeri historické pramene.
Ako, kedy a kde vzniklo prvé letisko v Košiciach?
Dana Kušnírová: Ešte za Rakúsko-Uhorska sa uvažovalo o zriadení stáleho letiska pri Košiciach. Ako najvhodnejšia lokalita sa javila pastvina v okolí Hanisky.
Na tieto plány nadviazala štátna správa novovzniknutého Československa, ktorá sa jednoznačne chcela zaradiť medzi krajiny, ktoré budú rozvíjať letectvo, a to aj civilné. Československo malo dobrú geografickú centrálnu polohu v rámci Európy, boli možnosti nadviazať spojenie aj s ďalšími európskymi krajinami.
Už v roku 1919 píše ministerstvo pôšt mestskej rade v Košiciach, že by radi spustili leteckú prepravu poštových zásielok na trati Praha – Brno – Bratislava – Košice. Dolaďovali sa územno-právne okolnosti stavby letiska, pričom mesto požiadalo vojsko, aby uvoľnilo vojenské cvičisko na dnešnej Terase, čo však bolo odmietnuté. Namiesto toho sa teda vytypovali pozemky oproti verejnému cintorínu pozdĺž Peštianskej triedy (Južná trieda), ktoré nechali od pôvodných vlastníkov vykúpiť.
Kedy sa začalo lietať z Košíc?
Dana Kušnírová: Keď zoberieme do úvahy, že prvý let lietadlom na svete uskutočnili bratia Wrightovci v roku 1903, tak pomerne dosť skoro. Vojenská prevádzka na letisku bola spustená už v roku 1920 a 4. 5. 1924 bolo začaté pravidelné letecké spojenie Praha – Bratislava - Košice lietadlami Československých aerolínií domácej výroby Aero.
Do lietadla sa najskôr zmestili dvaja ľudia vrátane pilota, neskôr štyria, od konca 20. rokov boli nahradzované britskými lietadlami s kapacitou 6 osôb. Letenka stála toľko ako vlakový lístok I. triedy. Je dôležité pripomenúť, že v tomto období sa nelietalo cez zimu, to znamená, že sezóna trvala od marca do začiatku novembra. Zaujímavosťou je, že dodnes existuje pôvodný terminál letiska na Južnej triede.
Od roku 1926 pôsobila v Košiciach Masarykova letecká liga na propagáciu a podporu čs. letectva. V Košiciach mala niekoľko tisíc členov. V roku 1927 spoločnosť usporiadala letecký deň, na ktorý sa prišlo pozrieť až 10 000 divákov. Tí mali možnosť vidieť ukážku zoskoku padákom, akrobatické lety, bojové ukážky, dorozumievanie pomocou rádiotelegrafie, ale aj lety nad Košicami pre divákov.
Za akých okolností vzniklo dnešné letisko v Barci?
Ondrej Ficeri: Po druhej svetovej vojne sa predpokladalo rozširovanie Košíc severojužným smerom. Bezprostredná blízkosť prvého košického letiska k centru mesta spolu s postupujúcim vývinom leteckej techniky spôsobili, že lietanie z oblasti dnešnej Južnej triedy sa stalo neúnosné. V roku 1948 sa teda začala výstavba nového letiska v dnešnej polohe na katastrálnom území Barce.
Avšak už o desať rokov neskôr sa ukázalo, že aj výber tejto, od mesta vzdialenejšej lokality bol predčasný, keďže v roku 1958 vláda rozhodla o výstavbe najväčších železiarní v Československu (VSŽ) v bezprostrednom susedstve letiska. Poloha železiarní pri Šaci bola pre zakladanie priemyselných stavieb natoľko výhodná, že štátne autority začali skôr uvažovať o presune letiska z Barce do inej lokality. Ako možné náhradné lokality sa zvažovali Budimír, Krásna nad Hornádom, Gyňov alebo značne vzdialený Trebišov.
Košické letisko v Trebišove znie zvláštne, keďže tieto mestá delí od seba 50 kilometrov...
Väčšina vtedajších ministerstiev v skutočnosti ani nechcela, aby letisko z Barce odišlo. Dlho sa predkladali kompromisy a hľadali vhodné riešenia.
Ovplyvnilo letisko v Barci aj stavebný vývoj samotných Košíc?
Ondrej Ficeri: Značne. Totiž v dôsledku výstavby železiarní bolo do konca roka 1975 potrebné vybudovať 30 000 bytov, pre ktoré sa hľadali vhodné plochy. Smerný územný plán Košíc z roku 1959 predpokladal zastavanie celej západnej nivnej terasy nad mestom, to znamená okrem terajšieho sídliska Terasa aj celé okolie Alejovej ulice až po Červený rak.
Letecká správa však takéto riešenie odmietla, pretože v tejto oblasti kvôli ochranným pásmam letiska nemohli stáť poschodové paneláky. Navyše ich obyvatelia by boli vystavení nadmernému hluku z civilných a najmä vojenských lietadiel. Ostatne i paneláky na Luníku VII a Luníku VIII sú znížené o niekoľko poschodí práve kvôli ochranným pásmam letiska.
Ako reagovali úrady na kolíziu letiska s rozvojom mesta?
Ondrej Ficeri: Košické úrady konštatovali, že letisko predstavuje vážnu brzdu vo vývoji mesta. Preto vyzývali vládu, aby odsúhlasila premiestnenie letiska do Gyňova alebo Trebišova. Do kariet im hrala aj expertíza prizvaných sovietskych expertov, ktorí vyhodnotili, že najekonomickejšie plochy pre bytovú výstavbu sa nielenže nachádzajú v pokračovaní Terasy po stranách Alejovej ulice, ale že zastavať by sa mala aj plocha letiska, čím by sa ušetrili značné náklady na prepravu zamestnancov do železiarní. Vzniknúť tak malo pásmové mesto s presunom ťažiska centra mesta smerom na západ.
Navyše sa do kolízie s letiskom dostala aj košická tepláreň, ktorej výstavba sa začala v roku 1962. Aby mohol byť oxid siričitý z teplárne rozprášený do okolia, teplárenské komíny boli obvykle stavané do výšky okolo 200 metrov. Ak sa pozriete na komíny košickej teplárne, sú značne zrezané. Totiž hygienici požadovali ich výšku aspoň 140 metrov, pričom letecká správa iba 60 metrov.
Centrálne úrady však neboli ochotné presunúť letisko napriek odporu hygienikov a košických úradov, preto udelili na výšku komínov výnimku a boli vybudované na dnešnú výšku 100 metrov. Samozrejme, že sa tak dialo na úkor zdravotných noriem a kvality ovzdušia v celom meste, pretože v tom období sa v teplárni spaľovali fosílne palivá.
Ovplyvnilo letisko aj podobu Východoslovenských železiarní?
Ondrej Ficeri: Áno. Podobne ako pri košickej teplárni, i tu bola výška priemyselných objektov značne znížená. Ak si v hlave premietnete panorámu košických železiarní, ich výškové zónovanie je pomerne nízke. Napríklad najvyšší komín železiarne v Ostrave má výšku 220 metrov. Taká vysoká stavba by v Košiciach neprešla. Dôsledkom je však opäť zvýšená prašnosť a znečistenie ovzdušia v blízkom okolí železiarní, čo bolo dôvodom pre vyhlásenie stavebnej uzávery v susedných obciach.
Prečo československá vláda odmietla presťahovať letisko do inej lokality?
Ondrej Ficeri: Proti premiestneniu letiska sa výrazne postavilo ministerstvo obrany, teda vojsko a ministerstvo dopravy. Žiadna z ponúkaných lokalít im nevyhovovala viac než Barca. Preto navrhovali, aby košické úrady prehodnotili územný plán a hľadali náhradné plochy na bytovú výstavbu. Vykonali aj nové hlukové merania, pričom sa zistilo, že v oblasti na sever od Alejovej ulice hladina hluku z lietadiel dosahovala 50 decibelov, teda o 10 viac od vtedajšej normy.
Opäť teda zvolili výnimku a povolili panelovú výstavbu v tomto priestore. Takto vznikli sídliská Železníky a Turgenevova. Podmienkou však boli povinné prelety pravotočivou otáčkou, ktorá spôsobovala menej hluku a zákaz preletov vojenských lietadiel v nočných hodinách.
Kde našli košické úrady náhradné plochy na bytovú výstavbu?
Ondrej Ficeri: V roku 1967, keď vláda definitívne rozhodla o ponechaní letiska v Barci, sa začala revízia územného plánu. Ako prvá veľká náhradná plocha bolo vytypované rovinaté pásmo medzi ľahkým priemyslom a riekou Hornád južne od Vyšného Opátskeho. Obytný súbor dostal poetické názvy sídlisko Nad jazerom a sídlisko Krásna.
Tým sa však plochy na rovine vyčerpali. Vplyv letiska doslova vytlačil mesto do kopcov. Začala sa éra budovania nákladných sídlisk na svahoch výbežkov Slovenského rudohoria, a teda sídliská Dargovských hrdinov, KVP a Ťahanovce.
Náročný terén sídliskovú výstavbu značne predražoval a nemalé boli a aj sú prevádzkové náklady ako ťahanie inžinierskych sietí a dopravnej infraštruktúry do kopcovitého terénu. Po týchto sídliskách sa malo stavať Východné mesto pre 100-tisíc obyvateľov za kopcom Heringeš, no tento projekt bol natoľko priestorovo a objemovo predimenzovaný, že vláda od tohto zámeru napokon upustila.
Pre denník Korzár porozprávali o tom, čo ovplyvnilo jeho polohu, prečo nebolo postavené pri Haniske, ako znel jeden z návrhov aj to, ktoré paneláky na košických sídliskách tým boli ovplyvnené.
„Košické úrady konštatovali, že letisko predstavuje vážnu brzdu vo vývoji mesta. Preto vyzývali vládu, aby odsúhlasila premiestnenie letiska do Gyňova alebo Trebišova. Do kariet im hrala aj expertíza prizvaných sovietskych expertov, ktorí vyhodnotili, že najekonomickejšie plochy pre bytovú výstavbu sa nielenže nachádzajú v pokračovaní Terasy po stranách Alejovej ulice, ale že zastavať by sa mala aj plocha letiska, čím by sa ušetrili značné náklady na prepravu zamestnancov do železiarní,“ cituje Ficeri historické pramene.
Ako, kedy a kde vzniklo prvé letisko v Košiciach?
Dana Kušnírová: Ešte za Rakúsko-Uhorska sa uvažovalo o zriadení stáleho letiska pri Košiciach. Ako najvhodnejšia lokalita sa javila pastvina v okolí Hanisky.
Na tieto plány nadviazala štátna správa novovzniknutého Československa, ktorá sa jednoznačne chcela zaradiť medzi krajiny, ktoré budú rozvíjať letectvo, a to aj civilné. Československo malo dobrú geografickú centrálnu polohu v rámci Európy, boli možnosti nadviazať spojenie aj s ďalšími európskymi krajinami.
Už v roku 1919 píše ministerstvo pôšt mestskej rade v Košiciach, že by radi spustili leteckú prepravu poštových zásielok na trati Praha – Brno – Bratislava – Košice. Dolaďovali sa územno-právne okolnosti stavby letiska, pričom mesto požiadalo vojsko, aby uvoľnilo vojenské cvičisko na dnešnej Terase, čo však bolo odmietnuté. Namiesto toho sa teda vytypovali pozemky oproti verejnému cintorínu pozdĺž Peštianskej triedy (Južná trieda), ktoré nechali od pôvodných vlastníkov vykúpiť.
Kedy sa začalo lietať z Košíc?
Dana Kušnírová: Keď zoberieme do úvahy, že prvý let lietadlom na svete uskutočnili bratia Wrightovci v roku 1903, tak pomerne dosť skoro. Vojenská prevádzka na letisku bola spustená už v roku 1920 a 4. 5. 1924 bolo začaté pravidelné letecké spojenie Praha – Bratislava - Košice lietadlami Československých aerolínií domácej výroby Aero.
Do lietadla sa najskôr zmestili dvaja ľudia vrátane pilota, neskôr štyria, od konca 20. rokov boli nahradzované britskými lietadlami s kapacitou 6 osôb. Letenka stála toľko ako vlakový lístok I. triedy. Je dôležité pripomenúť, že v tomto období sa nelietalo cez zimu, to znamená, že sezóna trvala od marca do začiatku novembra. Zaujímavosťou je, že dodnes existuje pôvodný terminál letiska na Južnej triede.
Od roku 1926 pôsobila v Košiciach Masarykova letecká liga na propagáciu a podporu čs. letectva. V Košiciach mala niekoľko tisíc členov. V roku 1927 spoločnosť usporiadala letecký deň, na ktorý sa prišlo pozrieť až 10 000 divákov. Tí mali možnosť vidieť ukážku zoskoku padákom, akrobatické lety, bojové ukážky, dorozumievanie pomocou rádiotelegrafie, ale aj lety nad Košicami pre divákov.
Za akých okolností vzniklo dnešné letisko v Barci?
Ondrej Ficeri: Po druhej svetovej vojne sa predpokladalo rozširovanie Košíc severojužným smerom. Bezprostredná blízkosť prvého košického letiska k centru mesta spolu s postupujúcim vývinom leteckej techniky spôsobili, že lietanie z oblasti dnešnej Južnej triedy sa stalo neúnosné. V roku 1948 sa teda začala výstavba nového letiska v dnešnej polohe na katastrálnom území Barce.
Avšak už o desať rokov neskôr sa ukázalo, že aj výber tejto, od mesta vzdialenejšej lokality bol predčasný, keďže v roku 1958 vláda rozhodla o výstavbe najväčších železiarní v Československu (VSŽ) v bezprostrednom susedstve letiska. Poloha železiarní pri Šaci bola pre zakladanie priemyselných stavieb natoľko výhodná, že štátne autority začali skôr uvažovať o presune letiska z Barce do inej lokality. Ako možné náhradné lokality sa zvažovali Budimír, Krásna nad Hornádom, Gyňov alebo značne vzdialený Trebišov.
Košické letisko v Trebišove znie zvláštne, keďže tieto mestá delí od seba 50 kilometrov...
Väčšina vtedajších ministerstiev v skutočnosti ani nechcela, aby letisko z Barce odišlo. Dlho sa predkladali kompromisy a hľadali vhodné riešenia.
Ovplyvnilo letisko v Barci aj stavebný vývoj samotných Košíc?
Ondrej Ficeri: Značne. Totiž v dôsledku výstavby železiarní bolo do konca roka 1975 potrebné vybudovať 30 000 bytov, pre ktoré sa hľadali vhodné plochy. Smerný územný plán Košíc z roku 1959 predpokladal zastavanie celej západnej nivnej terasy nad mestom, to znamená okrem terajšieho sídliska Terasa aj celé okolie Alejovej ulice až po Červený rak.
Letecká správa však takéto riešenie odmietla, pretože v tejto oblasti kvôli ochranným pásmam letiska nemohli stáť poschodové paneláky. Navyše ich obyvatelia by boli vystavení nadmernému hluku z civilných a najmä vojenských lietadiel. Ostatne i paneláky na Luníku VII a Luníku VIII sú znížené o niekoľko poschodí práve kvôli ochranným pásmam letiska.
Ako reagovali úrady na kolíziu letiska s rozvojom mesta?
Ondrej Ficeri: Košické úrady konštatovali, že letisko predstavuje vážnu brzdu vo vývoji mesta. Preto vyzývali vládu, aby odsúhlasila premiestnenie letiska do Gyňova alebo Trebišova. Do kariet im hrala aj expertíza prizvaných sovietskych expertov, ktorí vyhodnotili, že najekonomickejšie plochy pre bytovú výstavbu sa nielenže nachádzajú v pokračovaní Terasy po stranách Alejovej ulice, ale že zastavať by sa mala aj plocha letiska, čím by sa ušetrili značné náklady na prepravu zamestnancov do železiarní. Vzniknúť tak malo pásmové mesto s presunom ťažiska centra mesta smerom na západ.
Navyše sa do kolízie s letiskom dostala aj košická tepláreň, ktorej výstavba sa začala v roku 1962. Aby mohol byť oxid siričitý z teplárne rozprášený do okolia, teplárenské komíny boli obvykle stavané do výšky okolo 200 metrov. Ak sa pozriete na komíny košickej teplárne, sú značne zrezané. Totiž hygienici požadovali ich výšku aspoň 140 metrov, pričom letecká správa iba 60 metrov.
Centrálne úrady však neboli ochotné presunúť letisko napriek odporu hygienikov a košických úradov, preto udelili na výšku komínov výnimku a boli vybudované na dnešnú výšku 100 metrov. Samozrejme, že sa tak dialo na úkor zdravotných noriem a kvality ovzdušia v celom meste, pretože v tom období sa v teplárni spaľovali fosílne palivá.
Ovplyvnilo letisko aj podobu Východoslovenských železiarní?
Ondrej Ficeri: Áno. Podobne ako pri košickej teplárni, i tu bola výška priemyselných objektov značne znížená. Ak si v hlave premietnete panorámu košických železiarní, ich výškové zónovanie je pomerne nízke. Napríklad najvyšší komín železiarne v Ostrave má výšku 220 metrov. Taká vysoká stavba by v Košiciach neprešla. Dôsledkom je však opäť zvýšená prašnosť a znečistenie ovzdušia v blízkom okolí železiarní, čo bolo dôvodom pre vyhlásenie stavebnej uzávery v susedných obciach.
Prečo československá vláda odmietla presťahovať letisko do inej lokality?
Ondrej Ficeri: Proti premiestneniu letiska sa výrazne postavilo ministerstvo obrany, teda vojsko a ministerstvo dopravy. Žiadna z ponúkaných lokalít im nevyhovovala viac než Barca. Preto navrhovali, aby košické úrady prehodnotili územný plán a hľadali náhradné plochy na bytovú výstavbu. Vykonali aj nové hlukové merania, pričom sa zistilo, že v oblasti na sever od Alejovej ulice hladina hluku z lietadiel dosahovala 50 decibelov, teda o 10 viac od vtedajšej normy.
Opäť teda zvolili výnimku a povolili panelovú výstavbu v tomto priestore. Takto vznikli sídliská Železníky a Turgenevova. Podmienkou však boli povinné prelety pravotočivou otáčkou, ktorá spôsobovala menej hluku a zákaz preletov vojenských lietadiel v nočných hodinách.
Kde našli košické úrady náhradné plochy na bytovú výstavbu?
Ondrej Ficeri: V roku 1967, keď vláda definitívne rozhodla o ponechaní letiska v Barci, sa začala revízia územného plánu. Ako prvá veľká náhradná plocha bolo vytypované rovinaté pásmo medzi ľahkým priemyslom a riekou Hornád južne od Vyšného Opátskeho. Obytný súbor dostal poetické názvy sídlisko Nad jazerom a sídlisko Krásna.
Tým sa však plochy na rovine vyčerpali. Vplyv letiska doslova vytlačil mesto do kopcov. Začala sa éra budovania nákladných sídlisk na svahoch výbežkov Slovenského rudohoria, a teda sídliská Dargovských hrdinov, KVP a Ťahanovce.
Náročný terén sídliskovú výstavbu značne predražoval a nemalé boli a aj sú prevádzkové náklady ako ťahanie inžinierskych sietí a dopravnej infraštruktúry do kopcovitého terénu. Po týchto sídliskách sa malo stavať Východné mesto pre 100-tisíc obyvateľov za kopcom Heringeš, no tento projekt bol natoľko priestorovo a objemovo predimenzovaný, že vláda od tohto zámeru napokon upustila.
Dá sa dostať k nejakej zľave?Dobrý deň,
píšeme Vám, pretože o necelých 48 hodín Vaše aktuálne predplatné Denníka N vyprší.
66 euro pýtajú, smeti polovicu
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
28. júl 2024 o 20:30 I
Deväťdesiatky po slovensky. Bývalý agent Kosík prehovoril o komande, v ktorom pracoval
Cez videohovor sa Kosík ozval SME z afrického Mali.
Tomáš Rybár
Dávid Zimmermann
Matúš Burčík, Tomáš Rybár, Dávid Zimmermann
Redakcia
Videohovor s bývalým príslušníkom SIS Ľubošom Kosíkom z Mali. (Zdroj: SME - Matúš Burčík)
Písmo:A-|A+
diskusia (111)
[ Dostávajte Výber šéfredaktorky so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]
BRATISLAVA. Neznáme detaily o únose prezidentovho syna, okolnosti vraždy Róberta Remiáša, vzťahy s politikmi od Ivana Lexu až po súčasného poradcu aktuálneho premiéra Roberta Fica.
Redakcii sa opäť ozval bývalý príslušník SIS Ľuboš Kosík, ktorý žije od roku 2016 v Mali. Už v minulosti pre SME ako prvý priamy aktér opísal priebeh únosu Michala Kováča mladšieho v roku 1995. Prehovoril aj o tom, ako sa v rámci práce pre tajnú službu podieľal na príprave vraždy korunného svedka únosu Oskara Fegyveresa, ku ktorej napokon nedošlo.
Po zrušení Mečiarových amnestií v roku 2017 Kosík z Mali rôznymi cestami odkazoval vyšetrovacím orgánom na Slovensku, že chce vypovedať aj o ďalšej závažnej trestnej činnosti, na ktorej sa v rámci SIS podieľal. Neozval sa mu nikto.
Vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák vtedy reagoval na Kosíka posmešne. "Musí si kúpiť letenku a môže povedať vyšetrovateľom a orgánom činným v trestnom konaní svoje stanoviská."
Kosík je na Slovensku právoplatne odsúdený za zmenkový podvod. Najvyšší súd mu v roku 2016 vymeral trest 14 rokov a pokutu 100-tisíc eur. Keďže nezaplatil, zvýšil sa mu trest o ďalšie štyri roky.
Do Mali vycestoval legálne, ešte pred právoplatným rozhodnutím súdu. V novembri 2016 ho tam Interpol zadržal na základe medzinárodného zatykača. Slovensko oficiálne požiadalo Mali o povolenie eskortovať Kosíka do domoviny.
Po dvoch rokoch ho tamojší súd prepustil z väzby s tým, že ho nevydá. Keď sa Kosík prvý raz ozval z väzenia, Kaliňák spolu s vtedajším policajným prezidentom Tiborom Gašparom spochybňovali, či je to vôbec on.
"Treba zistiť, či to vôbec povedal Kosík, lebo ja si myslím, že tie vyjadrenia idú od tretej osoby," konštatoval Gašpar v januári 2018. Redaktori SME následne v júni do Mali vycestovali, vybavili si povolenie na návštevu väznice v Bamaku a stretli sa s Kosíkom osobne.
V januári 2019 uniesli Kosíka z jeho domu v Bamaku neznámi ozbrojenci. Informovala o tom francúzska agentúra AFP. Nezvestný bol päť mesiacov. Keď sa znovu objavil na slobode, opísal, ako ho držali na samotke v neľudských podmienkach. Za akciou podľa neho bola malijská tajná služba, ktorá dostala pokyny zo Slovenska. Vypočúvali ho totiž ku konkrétnym veciam týkajúcim sa únosu Kováča juniora.
Teraz sa Kosík s redakciou spojil opäť cez videohovor. Keďže polícia ani prokuratúra nereagovali na jeho návrh, aby ho vypočuli, rozhodol sa prehovoriť verejne.
V kauze Remiášovej vraždy, ktorá zostala doteraz neobjasnená, ide o prvé priame svedectvo osoby z prostredia Lexovej tajnej služby. Zároveň je Kosík prvým a jediným členom obávaného komanda Lexovej SIS, ktorý prehovoril o tom, ako fungovali, aké nelegálne akcie realizovali a ako spolupracovali s podsvetím.
Priznáva sa k závažnej trestnej činnosti s tým, že konal v záujme štátu, ktorý mu vraj garantoval ochranu. Na základe nového Kosíkovho svedectva, v spojení s doteraz známymi skutočnosťami, SME spracovalo konkrétny obraz o činnosti skupiny, ktorú mala SIS na najšpinavšiu prácu proti "nepriateľom" Mečiarovej vlády.
Kosík hovorí aj o tom, ako do komanda vstúpil, prečo mu neprekážalo, čo robí, a prečo si po rokoch myslí, že ho zneužili. Dnes má 59 rokov. V čase únosu mal tridsať.
O čom prehovoril Kosík:
Komando Lexovej SIS
Prvá úloha - únos
Vražda Remiáša
Príprava na vraždu Fegyveresa
Historky z podsvetia
Koniec hry
Lexa a kamaráti zo súdu
Reagujú Lexovci aj Hrbáček
Gašpar, Tomáš, Kaliňák, Fico
Správa od Matoviča a život v Mali
Komando Lexovej SIS
Keď sa spustí videohovor, sedí Kosík za stolom na terase v károvanej košeli. Počas rozprávania vidno, že si pomáha poznámkami, ktoré má pripravené na stole. Krátke prestávky využíva na to, aby si ruky natrel prípravkom proti komárom.
"Stále som v Mali, mám to isté meno, tú istú vizáž a doklady na meno Ľuboš Kosík. To znamená, že sa neskrývam, komunikujem so Slovenskom, aj s právnikom," hovorí na úvod do kamery mobilu.
Do SIS Kosík nastúpil krátko pred únosom prezidentovho syna v auguste 1995. Bol legalizantom, čo znamená, že používal krycie meno a oficiálne mal iné zamestnanie. Jeho takzvané ľavé meno bolo Kubelák.
Vtedajšia Mečiarova vláda mala napäté vzťahy s prezidentom Michalom Kováčom a snažila sa ho rôznymi spôsobmi diskreditovať. Jednou z príležitostí bolo, že prezidentov syn vtedy podnikal a nemecká polícia ho začala vyšetrovať v súvislosti s pochybnou transakciou firmy Technopol za približne 2,3 milióna dolárov. V kauze bol Kováč mladší spolu s kamarátmi Marianom Kočnerom a Martinom Syčom Milým.
Nemecký súd na neho vydal zatykač, aby ho mohol vypočuť. Na územie domovského štátu sa však zatykač nevzťahoval. V rámci diskreditácie tak bolo treba prezidentovho syna vyviezť za hranice, aby ho mohla zadržať polícia iného štátu a aféra by nabrala na sile.
K únosu došlo práve v čase, keď si Kováč mladší s Nemeckom dohadoval výpoveď z územia Slovenska. Príslušníci SIS ho násilím previezli do rakúskeho Hainburgu. Tam ho nechali v kufri auta pred miestnou policajnou stanicou. Preukazujú to výsledky vyšetrovania kauzy.
Súdny proces s jej aktérmi sa však doteraz nezačal. Najskôr tomu bránili amnestie, ktoré vydal expremiér Mečiar ako zastupujúci prezident v roku 1998. Pre viaceré procesné prekážky sa súd nepohol ani po zrušení amnestií parlamentom v roku 2017.
Hlavní obvinení, na čele s Lexom, vinu doteraz popierajú. Expremiér Mečiar medzi obvinenými ani nikdy nefiguroval. Priznáva sa jedine Kosík, ktorý bol vyššie postaveným členom komanda SIS.
Počas vyšetrovania kauzy, keď bol ešte na Slovensku, aj on účasť na únose odmietal. Tvrdil, že v ten deň odovzdával výstroj na pohotovostnom útvare policajného zboru, lebo tam práve končil služobný pomer.
Ľuboš Kosík v mladosti ako policajný inštruktor.
Ľuboš Kosík v mladosti ako policajný inštruktor. (zdroj: ARCHÍV - LK)
"Zo spáchania skutku je však usvedčovaný výpoveďou utajeného svedka číslo 1006," konštatuje sa v obžalobe prokurátora Michala Serbina z roku 2000. Utajený svedok tiež podľa nej vypovedal, že Kosík sa na únose podieľal spolu s ďalšími členmi „Hrbáčkovej skupiny“ . Mal za to dostať odmenu 50-tisíc korún.
Akčnú skupinu založil podľa obžaloby Lexa. Medzičlánkom bol jeho námestník Jaroslav Svěchota, ktorý pracoval aj v bývalej Štb. Skupinu viedol expolicajt Michal Hrbáček.
Kosík bol jeho neoficiálny zástupca. Mali veľmi blízky vzťah, boli ako dvojičky. "Do skupiny som vstúpil dobrovoľne. Prijímal ma Michal Hrbáček osobne, lebo sme sa poznali z minulosti ako inštruktori špeciálnej jednotky boja proti terorizmu. Oslovil ma s tým, že budem mať vyššiu hodnosť, aj lepšie finančné náležitosti, ale budem robiť veci, ktoré budú na hrane, aj za hranou zákona," hovorí Kosík.
Komando malo podľa neho od začiatku slúžiť najmä na kompromitáciu, vydieranie, zastrašovanie a eliminovanie oponentov Mečiarovej vlády.
Prvá úloha - únos
Únos Kováča mladšieho bol prvou úlohou. "SIS si na akciu najskôr vytipovala ľudí z podsvetia. Oslovila sýkorovcov, potom Mikuláša Černáka, ktorý je momentálne vo výkone trestu. Tiež oslovili môjho bývalého kolegu Milana Bališa, ktorý mal v tom čase SBS Guard a ochraňoval Alexandra Rezeša. Všetci to odmietli, keďže išlo o prezidentovho syna," popisuje Kosík.
Sám Černák spomenul únos vo svojej knihe Prečo som prelomil mlčanie, ktorú vydal v roku 2015. Pri opisovaní situácie na Slovensku v 90. rokoch položil otázku, koho sa ako jeden z bosov podsvetia mal báť v čase, keď sám Mečiar nechal SIS uniesť prezidentovho syna a potom si u mafie objednal Remiášovu smrť. „Celé slovenské podsvetie od Košíc po Bratislavu to vedelo, tak takéhoto štátu sme sa mali obávať?"
SIS akciu napokon zorganizovala vo vlastnej réžii. Kosík hovorí, ako spolu s Hrbáčkom vybrali vhodných ľudí. Viacerí z nich boli bývalí policajti.
"Našou úlohou bolo odovzdať príslušníkom SIS ospalého mladého Kováča. Znamenalo to, že mal byť bezvládny a nemal klásť odpor."
Pri rozhodovaní ako prezidentovho syna omámia, vyberali z troch možností. Prvou bolo použitie látky napustenej chloroformom, alebo éterom. Druhou použitie injekcie s diazepamom, alebo ketamínom. Tretia možnosť bola opiť obeť alkoholom v kombinácii s liekmi na spanie.
Pred samotným únosom prezidentovho syna si podľa Kosíka urobili v Bratislave cvičenie. "Mali sme takú prípravu, že sme vo večerných hodinách odchytili niekoľkých ľudí na ulici, aby sme vyskúšali, ako to funguje, keďže sme to pred tým videli len vo filmoch."
Viaceré udalosti, vrátane týchto, už Kosík spomínal v rozhovore pre SME v decembri 2017. Verzie sa v zhodujú. Teraz pridáva aj ďalšie podrobnosti. Kosík vtedy napríklad nechcel priamo povedať, kto zo skupiny sa na skúške zúčastnil. Tvrdil, že si to nechá pre vyšetrovateľa. Teraz priznáva, že to bol priamo on s Hrbáčkom.
Malo to byť asi týždeň pred únosom. Zamerali sa na mladých mužov vo veku zhruba od 18 do 25 rokov. Prvého človeka na testovanie si vyhliadli na konci Rače smerom na Vajnory, pri benzínovej pumpe. "Skúsili sme ho uspať chloroformom a éterom, ale nefungovalo to, tak sme ho pustili. Neskôr som sa dozvedel, že tento chlapec to bol aj nahlásiť na políci v Rači."
Druhá skúška bola podľa Kosíka v mestskej časti Dúbravka, pri miestnom Dome kultúry. Ďalšieho mladíka sa tam pokúsili omámiť rovnakou metódou a opäť neúspešne.
Súvisiaci článok Ľuboš Kosík: Chcem sa brániť a chcem povedať pravdu Čítajte
Následne sa presunuli do Lamača a rozhodli sa vyskúšať alkohol s rohypnolom. "Chalana sme opili a odviezli na chatu do Borinky. Po nejakom čase zaspal. Hrbáček ešte urobil takú vec, že z Mikovínyho ulice, kde bol nejaký striptérsky bar, priviedol jednu prostitútku a urobil mu s ňou fotografie."
Inscenovanie kompromitujúcich fotografií v spoločnosti prostitútky malo byť tiež súčasťou cvičenia v rámci práce pre SIS.
Dva dni pred únosom boli členovia skupiny pripravení vo vinohrade neďaleko domu Kováča mladšieho vo Svätom Juri. Čakali tam na vhodnú situáciu. Prezidentovho syna už dlhšie monitorovala sledovačka tajnej služby.
"V deň únosu sme od sledky dostali informáciu, že odchádza z domu do Bratislavy dať do opravy videorekordér. Vyšli sme na cestu zo Svätého Jura do Bratislavy, tam sme sa pripravili a keď prešiel okolo nás, tak sme ho predbehli a zastavili."
Kosík bol ten, kto zastavoval Kováčovo auto. Pamätá si, že mal oblečené vojenské ihličkové maskáče, ktoré neskôr aj Kováč opísal vo svojej výpovedi. "Keď sme ho vyťahovali z auta, povedal vetu, ktorú si pamätám dodnes - Nerobte to, lebo vás zneužijú a odkopnú.´" To sa podľa Kosíka v jeho prípade neskôr aj stalo.
Keď prezidentovho syna naložili do auta SIS, liali do neho postupne alkohol s rohypnolom. "Trvalo to asi dve hodiny. Vozili sme ho po Bratislave, smerom do Malaciek a naspäť. Keď už bol ospalý, tak sme ho odovzdali druhej skupine."
To sa udialo v Petržalke, neďaleko bývalého sídla redakcie Plus sedem dní na Panónskej ceste. Druhá skupina previezla omámeného muža do Rakúska.
"Musel o tom vedieť Ivan Lexa. Michal Hrbáček komunikoval s Jaroslavom Svěchotom a Lexom. Bez ich povolenia by sme to určite neurobili," hovorí Kosík.
Známa je aj zverejnená nahrávka úryvku telefonátu, v ktorom Lexa niekomu oznamuje koniec akcie. "... štyri jedna. Strieborný Mercedes, Hainburg, policajná stanica, stojí pred tým, a keď tam nebude stáť, už ho majú policajti v Hainburgu," hlásil Lexa do telefónu. Čísla 41 sa zhodovali s poslednými dvoma číslicami poznávacej značky Kováčovho auta.
Iná zverejnená nahrávka zachytila, ako Lexa neskôr dohadoval marenie vyšetrovania únosu priamo s vtedajším ministrom vnútra za HZDS Ľudovítom Hudekom. Nezabudnuteľná je najmä pasáž, v ktorej Lexa žiada, aby Hudek "kopol do gúľ" vyšetrovateľa, ktorý išiel po stope SIS. "Keď ho kopneš do gúľ, dám ti pusu na čelo," hovoril Lexa do telefónu.
V čase, keď bol Svěchota vo vyšetrovacej väzbe, účasť SIS na únose priznal. Mečiara označil za ideového vodcu akcie. Po prepustení na slobodu však vzal svoju výpoveď späť s tým, že ho k nej vraj vyšetrovatelia donútili.
Vražda Remiáša
Neprekážalo Kosíkovi, že bola SIS takto zneužitá na politické ciele? "Viete, keď som vstupoval do SIS, boli mi povedané podmienky, aj úlohy, ktoré sa tam budú plniť. Bolo na mne, či to prijmem, alebo nie," odpovedá.
Na ilustráciu dodáva, že si treba uvedomiť, ako v 90. rokoch fungovala polícia, v ktorej pracoval predtým. "Podsvetie sa vtedy rozmáhalo. Polícia bola skorumpovaná, mafiáni si kupovali policajtov a neriešili sa trestné činy."
Nástupom do SIS si vraj chcel len zlepšiť postavenie. Ostatné ho nezaujímalo. "Nebral som do úvahy, či to bolo správne, alebo nesprávne. Robil som to pre štát a štát za to zodpovedal. Dnes si myslím, že ja nie som únosca, ale únoscom bol štát."
Pri výbere zamestnania sa mladý Kosík podľa vlastných slov inšpiroval jednou z najväčších akcií v histórii tajných služieb. Fascinovala ho operácia Izraela, ktorú rozpútal ako odplatu proti zosnovateľom teroristického útoku počas olympiády v Mníchove v roku 1972.
Atentátnici z Palestíny vtedy zavraždili jedenásť izraelských športovcov. Cieľom odvetnej akcie izraelských tajných služieb s názvom Boží hnev bola likvidácia osôb, ktoré sa na príprave Mníchovského masakru podieľali.
"Keď sme zakladali skupinu, bol som nepísaný zástupca Michala Hrbáčka. Mojou úlohou bolo trénovať ľudí a pripravovať ich na akcie, ktoré sa mali robiť. Vtedy nás Hrbáček zaviazal, nieže mlčanlivosťou, ale tým, že keď niekto niečo prezradí o akciách, bude zastrelený," popisuje Kosík pravidlá, ktoré mali nastavené.
Ako prvý v kauze únosu prezidentovho syna vypovedal člen sledovacieho tímu SIS Oskar Fegyveres a stal sa korunným svedkom. Hneď po výpovedi pred vyšetrovateľom Petrom Vačokom vycestoval do zahraničia, kde sa skrýval z obavy o svoj život.
Spojku so Slovenskom mu robil kamarát Róbert Remiáš, ktorý zomrel následkom atentátu v apríli 1996. Aj keď podozrenia od začiatku smerovali k SIS, polícia prípad doteraz nedokázala objasniť. Dnes je už vražda premlčaná.
V decembri 2002 polícia obvinila z návodu na Remiášovu vraždu Lexu. Ako vykonávatelia boli obvinení dvaja muži z podsvetia Jozef Roháč a Imrich Oláh. Z prostredia vyšetrovania prenikali informácie, že obvinenie stojí najmä na výpovediach nepriamych svedkov z prostredia podsvetia. Spomínal sa Černák, či vtedajší šéf nitrianskej mafie Ľuboš Ferus.
V decembri 2002 vydal Ferus vyhlásenie, ktoré bolo napísané rukou a do tlačovej agentúry prišlo faxom (zariadenie, cez ktoré sa v minulosti dali na diaľku posielať papierové dokumenty, pozn. red.). Odmietol v ňom, že by mal nejaký vzťah s Lexom, aj to, že by mohol byť korunným svedkom v kauze atentátu na Remiáša.
Priame dôkazy proti Lexovi v tom čase neexistovali. V septembri 2006 jeho stíhanie pre dôkaznú núdzu zastavil vtedajší špeciálny prokurátor Dušan Kováčik (dnes vo výkone trestu za korupciu, pozn red.). Preukázalo sa podľa neho, že výpovede svedkov proti Lexovi boli účelové s cieľom dosiahnuť prepustenie z väzby v kauzách, v ktorých boli sami obvinení. „Na základe týchto skutočností som zastavil trestné konanie voči obvinenému s tým, že skutok sa nestal,“ povedal Kováčik.
Jeho výrok v októbri 2006 využil expremiér Mečiar v pamätnom prejave v rámci rozpravy k jednému zo série neúspešných návrhov na zrušenie jeho amnestií. "Rozhodnutie je, že skutok sa nestal. To znamená žiadne ovplyvňovanie, objednávanie vraždy nebolo. Rozhodol ten, kto je oprávnený rozhodnúť. Ostatní ste gágaji, táraji a pre mňa prďúsi," vyhlásil Mečiar.
Výrok sa stal pamätným. Polícia aj ďalej kauzu vyšetrovala. Nové dôkazy však nenašla. Premlčacia lehota uplynula po 20 rokoch.
Známe je, že SIS Remiáša pred smrťou sledovala a využívala na to aj služby podsvetia. Kosík teraz hovorí, že bol prítomný na stretnutí, kde sa dohadovalo, ako proti Remiášovi zakročiť. "Nehovorím, že som sedel priamo pri stole, ale sedel som v reštaurácii, kde Svěchota s Hrbáčkom komunikovali s Černákom, neskôr aj so skupinou sýkorovcov."
Za sýkorovcov podľa Kosíka na stretnutí jednal dnes už nebohý Peter Čongrády (zavraždili ho v roku 2004, pozn. red.). Kosík sa s ním osobne poznal.
Spomína si, že stretnutie bolo v podniku neďaleko kúpaliska Tehelné pole pri Zimnom štadióne. Zástupcovia SIS tam s ľuďmi z podsvetia riešili viaceré záležitosti vrátane akcie proti Remiášovi. Kosík sedel vedľa. Jeho úlohou bolo zabezpečovať Hrbáčka. Od neho sa následne aj dozvedel, o čom sa na schôdzke hovorilo.
Pôvodný plán podľa Kosíka bol, že treba Remiáša "nejakým spôsobom vyplašiť". Na túto úlohu sýkorovci vytipovali nájomného vraha Jozefa Roháča, ktorý sa zaoberal aj výbušninami. Momentálne si za mafiánske vraždy odpykáva doživotný trest v Maďarsku. Na doživotie je odsúdený aj na Slovensku.
Úlohou Roháča vraj bolo dať Remiášovi do auta malú nálož, ktorá by buchla, aby ho znervóznila. Roháč však použil väčšie množstvo výbušniny. Tlak pri explózii za zákrutou na Karloveskej ulici auto odhodil do plotu pri ceste, kde sa zakliesnilo. Remiáš zostal uviaznutý vo vozidle a zhorel. "Vedeli sme, že to bol prúser. Rátali sme s tým, že ak by o tom niekto začal hovoriť, bude ho treba eliminovať," hovorí Kosík.
Znamená to, že útok proti Remiášovi bol vykonaný na priamu objednávku Svěchotu? "Áno, bolo to na priamu objednávku Svěchotu a určite o tom musel vedieť aj Lexa. Prečo to hovorím? Lebo som komunikoval s Lexom a sám som zabezpečoval nejaké dôkazy, ktoré by vyvrátili podozrenia voči SIS."
O aké dôkazy išlo, nechce Kosík konkrétne povedať. "Ale viem, že za tým bola SIS, zadanie dostali ľudia z podsvetia, vedel som to ja, Hrbáček, aj Svěchota."
Príprava na Fegyveresa
Skutočnosť, že Lexova SIS neskôr plánovala aj akciu proti samotnému korunnému svedkovi únosu Fegyveresovi, spomínal ešte v správe o činnosti tajnej služby z roku 1999 jej vtedajší riaditeľ Vladimír Mitro.
Bolo to po voľbách 1998, keď sa po Mečiarovi stal premiérom Mikuláš Dzurinda a kauzy sa začali riadne vyšetrovať. V januári 1997 podľa Mitrovej správy odišiel tím SIS do Švajčiarska s cieľom vypátrať Fegyveresa, ktorý sa tam usadil.
"Pretože členovia skupiny boli presvedčení, že Oskar Fegyveres má byť zlikvidovaný, pod zámienkou nedostatku finančných prostriedkov sa všetci rozhodli vrátiť do Bratislavy," konštatoval Mitro v správe. Viac sa v nej neuvádzalo.
Fegyveres sám v knihe Ani smrť nerozdelí z roku 2015 spomínal, ako mal počas pobytu vo Švajčiarsku indície, že sa okolo neho zrazu začali pohybovať neznámi ľudia zo Slovenska. Jednou z indícií bol obal od napolitánky slovenskej výroby, ktorý našiel pri svojom aute.
Viaceré zdroje hovoria, že v tomto tíme bol neskorší šéf vojenského spravodajstva za éry Smeru Ľubomír Skuhra. Ten je známy blízkym vzťahom so súčasným ministrom obrany za Smer Robertom Kaliňákom. Ďalšou členkou tímu bola údajne Kaliňákova súčasná manželka Zuzana. Tiež vtedy pracovala v SIS. Kaliňák ani Skuhra sa k tomu nikdy priamo nevyjadrili.
Vo februári 2018 tieto prepojenia potvrdil aj Kosík. Zároveň priznal, že ho spolu s Hrbáčkom následne vyslali, aby Fegyveresa zlikvidovali. Aj o tom chcel vypovedať pred vyšetrovateľom.
"Zradil a bolo potrebné, aby sa ako svedok umlčal," hovorí Kosík o Fegyveresovi. Do Švajčiarska podľa neho najskôr vycestoval Hrbáček s nejakou ženou z Popradu. Keď sa tá žena dozvedela, čo pripravujú, oznámila to podľa Kosíka polícii. "Stretol som sa vtedy s jedným bývalým kolegom z polície a ten ma varoval: Ľubo, nechoďte do Švajčiarska, vie sa o tom, že tam idete zlikvidovať Fegyveresa. Polícia monitoruje jeho hotel a jeho pohyb."
Napriek tomu do Švajčiarska vycestovali. "Sledovali sme priestor, kde sa Fegyveres nachádzal. Vytipovali sme akciu, ako ho zadržíme, a ktorou cestou ho odvezieme zo Švajčiarska von."
Ich zámerom bolo zhodiť nepohodlného svedka zo skál niekde blízko Mont Blancu. "Stala sa však taká vec, že Hrbáček urobil chybu, keď sme Fegyveresa sledovali. Prešiel na červenú a zastavili nás policajti, ktorí na nás mierili samopalmi. Tým bola akcia prakticky prezradená a nedokončili sme ju."
Na základe Kosíkových tvrdení otvorila vyšetrovanie prípadu v januári 2018 Generálna prokuratúra. Kosíka však polícia opäť nekontaktovala. Vyšetrovanie išlo do stratena.
Keď sa Fegyveres vrátil na Slovensko, Kaliňák mu ako minister vnútra pomohol nájsť si miesto v polícii. V apríli 2012 mu bol aj na svadbe, ale bez manželky. Majú aj spoločnú fotografiu.
V septembri toho istého roku mal Fegyveres autonehodu pri Vojke nad Dunajom. V aute sa viezol spolu s manželkou Klaudiou, keď do nich v rýchlosti vrazila fabia, ktorá nezastavila na stopke. Fegyveresov fiat sa prevrátil na strechu, pri nehode sa však nikto z posádky vážnejšie nezranil. Následne sa ukázalo, že druhé auto šoférovala sestra bývalého šéfa komanda SIS Hrbáčka.
V súčasnosti žije Fegyveres s rodinou v Česku.
Historky z podsvetia
Ďalej Kosík hovorí aj o udalostiach, ktoré doteraz neboli známe, alebo sa len tradovali ako historky z podsvetia.
Spomína incident, pri ktorom sa Hrbáček vážne pochytil s členom skupiny s priezviskom na Š. Ten sa na únose prezidentovho syna nepodieľal, Hrbáčkovi však údajne vykričal, že o akcii pôjde vypovedať na políciu.
"Hrbáček mi povedal, nech vytipujem dvoch ľudí, aby sme mu pripravili jamu a že ho večer zastrelíme." K dokonaniu vraždy podľa Kosíka nedošlo, lebo ju z nejakého dôvodu odsunuli. Š potom zo skupiny odišiel.
SIS mohla mať podľa Kosíka podiel aj na vražde mafiána Eduarda Diniča, ktorého v máji 1998 rozmetala explózia pri tenisových kurtoch na Zlatých pieskoch. Bolo to totiž v období, keď sa Dinič dostal do konfliktu s Lexom. Kosík hovorí, ako boli s Hrbáčkom na jednom stretnutí v Diničovom hoteli CKM pri Štrkoveckom jazere.
Hrbáček tam vraj Diničovi oznámil, že musí hotel prepísať na neho a je to príkaz Lexu. "Potom vznikol aj taký problém, že Lexa bol u Diniča v bare a Dinič ho tam vyfackal," spomína Kosík.
Po výbuchu na Zlatých pieskoch podľa neho volal Svěchota Hrbáčkovi, aby išiel na miesto a skontroloval to tam. "Neskôr som sa dozvedel že Robo (brat zavraždeného Eduarda Diniča, pozn. red.) bol nasratý a džípom vytláčal Svěchotove volvo na neviem ktorom moste. Chcel ho vytlačiť do Dunaja," hovorí Kosík.
Róberta Diniča zastrelili v októbri 1998 na Dlhých dieloch. Zo série mafiánskych vrážd, medzi ktorými boli aj bratia Diničovci, uznal súd v roku 2017 za vinných členov gangu sýkorovcov na čele s Róbertom Lališom. Medzi odsúdenými bol aj už spomínaný Roháč z kauzy vraždy Remiáša. Práve on odpálil výbušninou Eduarda Diniča. Tiež použil viac nálože, ako bolo potrebné.
V marci tohto roka Najvyšší súd Lališovi na základe mimoriadneho dovolania zrušil doživotný trest pre procesné chyby a začal sa s ním nový proces.
Bývalý agent Kosík dnes priznáva aj to, že spolu s Hrbáčkom v roku 1995 zničili auto vtedajšiemu novinárovi SME Petrovi Tóthovi, ktorý písal o kauzách Mečiarovej vlády. "Dostali sme pokyn, že v jeden večer mu rozbijeme auto, aby dostal strach. Keď nepochopí, mala byť druhá úloha utopiť ho v Dunaji."
V roku 1996 sa komando SIS vlámalo do prešovskej kancelárie vtedy opozičného KDH. Cieľom bolo získať materiály vhodné na diskreditáciu opozičných politikov. Počas prípravy akcie sa stal incident, pri ktorom išlo Kosíkovi s Hrbáčkom o život.
Keď sa vracali autom z obhliadky miesta do Bratislavy, mali nehodu. "Šoféroval som Hrbáčkovu audinu. V Ružomberku som dostal šmyk, vleteli sme do Váhu a topili sme sa. Bolo to okolo polnoci." Obom sa podarilo z auta uniknúť. Prípad podľa Kosíka vyšetrovala aj polícia. Hrbáček mal v aute kameru, fotoaparát a služobnú zbraň. Všetko zobrala voda.
Koniec hry
V roku 1998 Mečiarovo HZDS prehralo voľby a skupina sa rozpadla. Vznikol špeciálny policajný útvar pod vedením Jozefa Šáteka, ktorý začal vyšetrovať aj kauzy SIS. Nový premiér Dzurinda bol aj v pozícii zastupujúceho prezidenta, keďže po skončení funkčného obdobia Michala Kováča bola funkcia dlhšie neobsadená.
Ako zastupujúci prezident Dzurinda vydal rozhodnutie, ktorým zrušil Mečiarove amnestie. Vo februári 1999 polícia zadržala Svěchotu a obvinila ho z viacerých trestných činov vrátane únosu. Lexa ako poslanec za HZDS na tlačovej besede odmietol akékoľvek spájanie tajnej služby pod jeho vedením s organizovaním únosu. Zadržanie Svěchotu označil za teroristický čin.
Po tom ako parlament zbavil Lexu poslaneckej imunity a dal aj súhlas na uvalenie väzby, skončil aj on v apríli toho roku za mrežami. Strávil tam tri mesiace. Po prepustení ušiel do Juhoafrickej republiky.
"Nedostávali sme výplaty, neboli nám zaplatení právnici, ako sa sľubovalo. Bol som odkopnutý a musel som sa postarať sám o seba," opisuje situáciu Kosík. Na návrh Hrbáčka začali pracovať pre istú finančnú skupinu. Ich cesty sa však už postupne rozchádzali. Kosík hovorí, že čoraz viac nebol stotožnený s úlohami, ktoré dostávali. "Je niečo iné robiť tieto veci pre štát a pre súkromnú firmu," vysvetľuje.
Jednou z takých úloh vraj bol pokyn na likvidáciu istého podnikateľa. Zo skupiny tým bol poverený mladík Juraj Z. "Mal ho zastreliť na parkovisku pred poisťovňou, ktorá v tom čase bola oproti ministerstvu vnútra na Pribinovej ulici. Nepodarilo sa mu to urobiť, lebo sa mu zasekla zbraň."
Súvisiaci článok Navštívili sme africké väzenie, kde Kosíka zabudla slovenská polícia Čítajte
Na druhý pokus chcel Juraj Z. použiť výbušninu. Keď ju išiel umiestniť pod auto, explodovala a on zomrel. Incident sa stal na Lazaretskej ulici koncom novembra 1999. Auto bolo Mitsubishi Pajero s českou poznávacou značkou. Pri ukladaní výbušniny bol aj Jurajov brat Jozef, ktorý prežil. Polícia ho zadržala a obvinila zo všeobecného ohrozenia.
Slová Kosíka potvrdzuje archívny článok SME z 2. decembra 1999 o vyšetrovaní udalosti. Autor Peter Tóth v ňom informoval, že obvinený Jozef Z. bol podľa informácií redakcie blízkym spolupracovníkom bývalých príslušníkov SIS Ľuboša K. a Michala H. Keď ho zadržali, mal pri sebe krycí policajný preukaz s jeho fotografiou, ale iným menom.
Vo výpovedi uviedol, že preukaz našiel na zemi a bol prekvapený, že na ňom bola jeho fotografia. Tóth už vtedy ako novinár pracoval aj pre SIS. Nastúpil do nej po zmene vlády v roku 1998. Skutočnosť, že bol súčasne novinárom aj siskárom, priznal verejne až po 15 rokoch.
Kosík tvrdí, že sa zasadil o to, aby Jozef Z. nešiel do väzenia. "Povedal som Hrbáčkovi, že nesmie ísť do výkonu trestu. On prisľúbil, že zoženie peniaze a ja to mám vybaviť na súde. Úlohu som splnil, priniesol som peniaze jednému človeku zo súdu a obžaloba bola zrušená."
Lexa a kamaráti zo súdu
Keď Kosík prehovoril prvý raz o únose, čelil aj kritike, že zo svojej pozície nemohol vedieť, kto akciu nariadil a že to bol Lexa. Dnes priznáva, že počas práce v SIS sa s Lexom stretol možno raz na rokovaní, kde sa riešili celkom iné veci.
Kosík bol vtedy oficiálne zamestnaný v SBS Ibea 3, ktorá bola legalizačnou firmou tajnej služby. "Boli sme na jednom rokovaní, ktoré sa týkalo ďalšej legalizačnej firmy SIS Brillcom. Bola to tlačiarenská firma, ktorá sídlila v Rači. Ibea3 jej zabezpečovala ochranu."
Neskôr sa Kosík s Lexom stretával na súdoch, kde bývalý šéf SIS čelil viacerým obžalobám. Bolo to už po období, keď ho zadržali v Afrike a eskortovali na Slovensko (júl 2002, pozn. red.). Istý čas potom Lexa opäť strávil aj väzbe. Kosík na súde vypovedal ako svedok v Lexov prospech. Viac sa však zblížili v čase, keď Lexa otvoril jazdecký areál Rozálka v Pezinku. Kosík býval v susednom Limbachu a chodil k Lexovi aj s manželkou na kone. Spriatelili sa.
"Rozprávali sme sa o bežných rodinných veciach, ale popritom som mu dával aj otázky týkajúce sa pôsobenia v SIS. V podsvetí sa napríklad hovorilo, že Hrbáček dostal za únos veľké peniaze. Keď mi to Lexa potvrdil, povedal som mu, že my ostatní sme nedostali nič. On odpovedal, že rozhodcu medzi nami robiť nebude a máme si to vyriešiť sami."
Ďalšia z nových informácií, o ktorých prehovoril Kosík, je, že Lexa bol kamarátom s predsedom súdu, na ktorom sa rozhodovali jeho kauzy.
V tom čase sa Kosík zaoberal vybavovaním pohľadávok, takže chodil aj po súdoch. Na Okresnom súde Bratislava III sa vraj zoznámil s jeho bývalým predsedom Richardom Molnárom (dnes je obžalovaný z korupcie, pozn. red.). "Párkrát som bol aj u neho na dome a tam prišiel aj Ivan Lexa. Povedal, že sme rovnaké ročníky a mali by sme sa častejšie stretávať."
Tak sa Kosík dozvedel, že Molnár je aj Lexov známy. Práve Molnár bol pritom prvý sudca, ktorý v júni 2001 pre Mečiarove amnestie zastavil stíhanie Lexu a spol. v kauze únosu. Neskôr verdikt potvrdil aj krajský a potom Najvyšší súd.
Kamarátske kontakty s Lexom z toho obdobia označil bývalý sudca Molnár v reakcii pre SME za nezmysel. Potvrdil len, že s Kosíkom sa možno párkrát stretol na nejakom spoločenskom podujatí, ale až oveľa neskôr.
Na súde, ktorému Molnár predsedal, čelil Lexa aj obžalobe z nezákonnej likvidácie zbraní SIS. Súd ho v septembri 2004 oslobodil v plnom rozsahu. Kosík hovorí o Molnárovi ako o Richardovi.
"Pýtal som sa Richarda, ako to upratali zo sveta, keď tie zbrane boli v obehu. Spolu s Hrbáčkom sme boli s aviou vpustení do skladu SIS na Kopčianskej ulici. Naložili sme plnú aviu zbraní - guľomety, samopaly, pištole, náboje, granáty. Čo tam bolo, všetko sme zobrali."
Lexu súd v kauze zbrane oslobodil po tom, ako prokurátor priamo na pojednávaní odstúpil do obžaloby. Tým prokurátorom bol Dávid Lindtner, ktorý sa neskôr tiež stal sudcom a aj šéfom Okresného súdu Bratislava III. Viedol ho aj v čase, keď sa po zrušení amnestií v roku 2017 opätovne otvorila kauza únos.
V rozhovore pre SME z júna 2017 Lindtner ako predseda súdu naznačoval, že ani po zrušení amnestií netreba očakávať, že sa kauza zásadne pohne. "Verejnosť, ktorá vníma celú situáciu euforicky, treba pripraviť na to, že týmto nie je všetko vyriešené," konštatoval vtedy.
V rámci vyšetrovania vraždy novinára Jána Kuciaka sa ukázalo, že Lindtner mal dobré vzťahy s mafiánom Kočnerom. Ukázala to ich komunikácia cez mobilnú aplikáciu threema. Kočnerovi poskytoval aj právne rady.
Zo súdu Lindtner odišiel, keď ho tak ako Molnára tiež obvinili z korupcie. Stal sa advokátom a nastúpil do kancelárie ku Kaliňákovi. Dnes je jedným z dvorných advokátov Smeru a zároveň poradcom premiéra. Dohodnutá odmena je podľa zmluvy s Úradom vlády 2400 eur mesačne.
Aj s Lindtnerom sa Kosík stretával a potvrdzuje, že sa s ním pozná aj Lexa. "Ivan Lexa mi odporučil, že sa mám s ním kamošiť, že je to správny chlapec. Raz keď bol u mňa v dome v Limbachu, bolo veľmi teplo. Tak si bol aj zaplávať v bazéne," vraví Kosík.
Stanovisko Lindtnera sa redakcii získať nepodarilo. V sídle jeho advokátskej kancelárie, ktoré je na centrále Smeru, informátor povedal, že sa tam nezdržiava. Na zverejnený kontaktný email nikto nereagoval. Telefónne číslo do kancelárie neexistuje.
Vzťah medzi Lexom s bývalými sudcami Molnárom a Lindtnerom naznačuje aj výsek z Kočnerovej komunikácie cez Threemu s advokátom Marekom Parom, ktorý bol v minulosti aj obhajcom Lexu. Ide však až o neskoršie obdobie.
V marci 2018 sa Para v Threeme sťažoval Kočnerovi, že má komplikácie v istej veci, ktorú spolu riešili. "Dnes som bol na KS (krajskom súde, pozn. red.) a bol tam Dr. Molnar. A Molnar sa hanbil predo mnou, že ma ohovaral kade tade aj s jebkom Lindtnerom, ako som skoncil. Este aj pred Ivanom L."
Skratka Ivan L. je bežným označením pre Lexu. Aj Para dnes s Lindtnerom radí premiérovi. Spolu vystupujú na tlačových besedách Úradu vlády.
Reagujú Lexovci aj Hrbáček
Lexov advokát Ľubomír Hlbočan označil Kosíkove tvrdenia za výmysly. “Ak bol niekde v Afrike zavretý, tak vtedy vám povie, že aj neviem kto bol SIS-kou odstránený, len aby sa dostal domov.” (Kosík je v Mali na slobode od júna 2019, pozn. red.)
Pri kauze údajného zavlečenia prezidentovho syna Hlbočan upozorňuje, že obžaloba bola na súd podaná v čase, keď boli účinné a platné Mečiarove amnestie. “Nemohlo sa to vyšetrovať, pokiaľ platila amnestia, čo potvrdzuje aj to, že v roku 2017 bola zrušená. Moje tvrdenie má logiku, ktorá je nepriestrelná, lebo z nepráva nemožno robiť právo. ” Vyšetrovanie by sa podľa neho malo po zrušení amnestií v roku 2017 rozbehnúť nanovo.
Lexova obhajoba dlhodobo tvrdí, že atentát na Remiáša sa nikdy nestal a že výbuch spôsobil plynový systém v aute. “Pravá príčina nie je v tom, že by tam bola výbušnina, to sa vylúčilo znaleckými posudkami a všetkými ostatnými dôkazmi,” konštatuje Hlbočan. Príčinou zhorenia auta bola podľa neho neodborná inštalácia plynového systému v Remiášovom aute. Znalecký posudok, ktorý potvrdil umiestnenie výbušniny, označil Hlbočan za nepravdivý, lebo na vraku auta sa nenašli povýbuchové splodiny, pričom neexistuje taká výbušnina, ktorá by povýbuchové stopy nezanechala.
Verziu, že Remiáš bol zavraždený, však polícia po obnovení vyšetrovania v roku 1998 nikdy nespochybnila. Podobne sa Hlbočan vyjadruje aj k príprave vraždy Fegyveresa. “Žiadny taký pokus nebol, sú to výmysly a hlúposti.”
Či je Lexa aktuálne na Slovensku, jeho advokát nevedel povedať. “Neviem, nebol som s ním dlho, je obdobie dovoleniek a nemal som dôvod, ani on nemal dôvod sa so mnou stretnúť.” O chvíľu dodáva, že sú spolu v kontakte, keď je to potrebné pre obhajobu. “Ale nie v takom kontakte, že by bol veľmi čulý.”
Na otázku, či sa Lexa kamarátil s bývalými sudcami Molnárom, Lindtnerom a aj samotným Kosíkom, ako to on tvrdí, nevedel Hlbočan odpovedať. SME sa pokúšalo získať stanovisko Lexu aj cez jeho manželku Vieru. Žena, ktorá sa ozvala do telefónu, povedala, že nie je Viera Lexová, ale môže jej odovzdať odkaz. Späť sa už nikto neozval.
Za výmysly označil nové Kosíkove tvrdenia aj Hrbáček. "Nič z toho, nie je pravda," konštatoval. Rovnako reagoval už keď Kosík z Afriky prehovoril prvý raz. "Asi niekomu uškodilo africké slnko, ale netreba byť nervózny, dá sa to liečiť,“ uviedol v decembri 2017 pre Nový Čas.
Gašpar, Kaliňák, Tomáš, Fico
Vo videohovore sa Kosík vracia aj k tomu, ako Kaliňák s Gašparom v minulosti spochybňovali jeho snahu vypovedať. „Prečo teraz? Prečo v tejto chvíli? Prečo to neurobil predtým, keď tu bol, keď prebiehal jeho proces, pred jeho odsúdením? Tých príležitostí bolo tisíc," kládol Kaliňák rečnícke otázky v januári 2018.
Kosík potvrdil, že počas procesu v jeho zmenkovej kauze ho vtedajší dozorujúci prokurátor Maroš Žilinka nabádal, aby začal vypovedať o únose. Vtedy to odmietol.
Pred plánovaním odchodu zo Slovenska sa však situácia zmenila a Kosík podnikol určité kroky.
Ľuboš Kosík počas pobytu vo väzení v Mali.
Ľuboš Kosík počas pobytu vo väzení v Mali. (zdroj: ARCHÍV - LK)
Z podsvetia vraj dostal informáciu, že mu hrozí nebezpečenstvo. Vyšetrovania, ktorým čelil mimo káuz SIS, vnímal ako účelové. Okrem zmenkovej kauzy, ktorá je už uzavretá, ho obvinili aj z údajného vydierania obchodníka s obrazmi Andyho Warhola. Prípad súvisí s aktivitami Kosíka v čase, keď sa zaoberal vymáhaním pohľadávok. V súčasnosti je na súde.
"Nakoľko som prestal veriť polícii, rozhodol som sa cez svojho osobného priateľa z Nitry osloviť Tibora Gašpara ako vtedajšieho policajného prezidenta. Chcel som ho požiadať, aby ma vypočul, aby som mu dal nejaké informácie. Môj známy sa s ním dvakrát stretol na benzínke. Tibor Gašpar sa neozval," hovorí Kosík. S jeho nemenovaným známym z Nitry sa redakcia stretla už dávnejšie a Kosíkove slová potvrdil.
Druhý pokus vraj išiel cez súčasného ministra práce za Hlas Erika Tomáša, ktorý bol vtedy ešte v Smere. Kosík ho kontaktoval cez ďalšieho spoločného známeho. Išlo o muža, s ktorým jeho manželka trénovala vo fitness centre Relax na Einsteinovej ulici v Petržalke. "Dal som mu list pre Kaliňáka, v ktorom som písal, že viem o trestnej činnosti a chcem vypovedať. Odpoveď som dostal zápornú, že Kaliňák sa so mnou nechce stretnúť."
Tomáš hovorí, že sa k nemu nikdy taký list od Kosíka nedostal. „Nikdy mi nikto od tohto pána žiadny list pre Roberta Kaliňáka nedal. Navyše, ak ma akýkoľvek občan osloví s podozrením na trestnú činnosť, okamžite mu odporučím, aby sa obrátil na orgány činné v trestnom konaní,“ konštatoval Tomáš.
Tretím sprostredkovateľom mal byť František Palko, ktorý bol za vlády Smeru štátnym tajomníkom ministerstva dopravy vedeného Jánom Počiatkom (Smer). Kosík hovorí, že sa s Palkom pozná a snažil sa cez neho spojiť s premiérom Ficom. "Odpoveď bola, že Fico na mňa nemá čas."
S Palkom sa redakcii spojiť nepodarilo. Po odchode z funkcie štátneho tajomníka sa už v politike neangažoval.
Správa od Matoviča a život v Mali
Počas vlády Igora Matoviča išla Kosíkova manželka za ministrom vnútra, ktorým bol vtedy Roman Mikulec (OĽaNO). Prijal ju jeho vtedajší poradca Jaroslav Spišiak, dnes poslanec za PS.
"Manželka mu vysvetlila, že chcem vypovedať. On povedal, že to nebude jednoduché a poradil jej, aby dala prezidentke žiadosť o milosť, aby som sa mohol vrátiť domov." Spišiak stretnutie s Kosíkovou manželkou potvrdil. Prišla za ním aj s právnym zástupcom. "Porozprávali mi o svojich problémoch a že sa to pokúsia riešiť žiadosťou o milosť. Potom sa už neozvali." Prezidentka Zuzana Čaputová žiadosť o omilostenie Kosíka dostala a zamietla ju.
Neskôr sa podľa Kosíka manželke ozval sám premiér Matovič. Navrhol, že by sa s ním chcel stretnúť. "Napísal mi na telefón, ktorý používam v Mali. Súhlasil som so stretnutím a informoval som o tom aj môjho advokáta Martina Kanása. Potom už Matovič nereagoval."
Matovič nereagoval ani teraz na žiadosť redakcie o reakciu poslanú tiež formou SMS.
Do Mali Kosík v roku 2016 vycestoval aj s pomocou zabávača Ibrahima Maigu, s ktorým sa kamarátil. "V tom čase som sa stretol náhodne s Ibrahimom, ktorý mi poradil, že môžem ísť do Mali, kde má dobré kontakty na prezidenta a môžem robiť špeciálny výcvik jeho ochranke."
S Maigom sa však rozišli a po prepustení z miestneho väzenia si musel Kosík hľadať prácu sám. Dnes robí trénera vo fitness centre. "Mám privát, kde bývam sám. Žijem z toho čo si zarobím. Lenže už je to dlhý čas," hovorí. Situáciu v krajine označil za kritickú. Je tam veľká chudoba, veľa chorôb. Maláriu Kosík prekonal už štyrikrát.
Vždy je to však lepšie ako miestne väzenie, v ktorom strávil dva roky. Na cele s kapacitou 80 ľudí ich bolo 250. "Ležali sme tam ako sardinky, jeden vedľa druhého. Bol tam jeden vodovodný kohútik a jedna toaleta." Ešte horšie podmienky boli v druhom väzení, v ktorom po únose strávil päť mesiacov na samotke. "Bol som v miestnosti 2 x 3 metre bez okna, bez zariadenia. Spával som na dlažbe. Hygiena nebola žiadna."
Budova väzenia v meste Bamako, kde Kosík strávil dva roky.
Budova väzenia v meste Bamako, kde Kosík strávil dva roky. (zdroj: SME - Matúš Burčík)
Prípady, o ktorých Kosík hovorí, patria k najzávažnejším kauzám v histórii Slovenska. Na súd sa z nich dostal len únos prezidentovho syna. Začiatok procesu je však stále v nedohľadne. Súdu chýbajú prísediaci členovia senátu, ktorí musia prejsť bezpečnostnou previerkou, keďže spis doteraz podlieha utajeniu.
Exriaditeľ SIS Lexa má v súčasnosti 62 rokov a je úspešným podnikateľom. Aktivity má aj v Mexiku. Dnes 81-ročný Mečiar si užíva dôchodok na svojej rozsiahlej usadlosti v obci Dolná Poruba. Vystupuje na konšpiračných stránkach. Hrbáček žije v Bratislave a venuje sa podnikaniu. Svěchota zomrel v roku 2004.
Viacerí oslovení aktéri príbehu v reakcii na tvrdenia Kosíka naznačovali, že si vymýšľa s cieľom zabezpečiť si slobodu po prípadnom návrate z afrického Mali. Prakticky to však nie je veľmi reálne. V kauze falšovania zmeniek je Kosík právoplatne odsúdený na 18 rokov väzenia. Jeho žiadosť o milosť bola u prezidentky neúspešná a aj z popísaných udalostí je zrejmé, že súčasná vláda mu nie je naklonená.
"Nie som kajúcnik. Kajúcnici využívajú možnosti, aby neboli odstíhaní, alebo aby im bol znížený trest. Ja toto nevyužívam," hovorí na záver Kosík s tým, že sa chcel len zbaviť bremena, ktoré ho roky ťažilo.
O vlastnú bezpečnosť vraj už obavy nemá, keďže mu v minulosti viackrát išlo o život. Aj v Mali podľa jeho slov boli ľudia zo Slovenska, ktorí ho mali zlikvidovať. Práve v tom čase však bol unesený.
Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/23361870/devatde ... razda.html
Deväťdesiatky po slovensky. Bývalý agent Kosík prehovoril o komande, v ktorom pracoval
Cez videohovor sa Kosík ozval SME z afrického Mali.
Tomáš Rybár
Dávid Zimmermann
Matúš Burčík, Tomáš Rybár, Dávid Zimmermann
Redakcia
Videohovor s bývalým príslušníkom SIS Ľubošom Kosíkom z Mali. (Zdroj: SME - Matúš Burčík)
Písmo:A-|A+
diskusia (111)
[ Dostávajte Výber šéfredaktorky so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]
BRATISLAVA. Neznáme detaily o únose prezidentovho syna, okolnosti vraždy Róberta Remiáša, vzťahy s politikmi od Ivana Lexu až po súčasného poradcu aktuálneho premiéra Roberta Fica.
Redakcii sa opäť ozval bývalý príslušník SIS Ľuboš Kosík, ktorý žije od roku 2016 v Mali. Už v minulosti pre SME ako prvý priamy aktér opísal priebeh únosu Michala Kováča mladšieho v roku 1995. Prehovoril aj o tom, ako sa v rámci práce pre tajnú službu podieľal na príprave vraždy korunného svedka únosu Oskara Fegyveresa, ku ktorej napokon nedošlo.
Po zrušení Mečiarových amnestií v roku 2017 Kosík z Mali rôznymi cestami odkazoval vyšetrovacím orgánom na Slovensku, že chce vypovedať aj o ďalšej závažnej trestnej činnosti, na ktorej sa v rámci SIS podieľal. Neozval sa mu nikto.
Vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák vtedy reagoval na Kosíka posmešne. "Musí si kúpiť letenku a môže povedať vyšetrovateľom a orgánom činným v trestnom konaní svoje stanoviská."
Kosík je na Slovensku právoplatne odsúdený za zmenkový podvod. Najvyšší súd mu v roku 2016 vymeral trest 14 rokov a pokutu 100-tisíc eur. Keďže nezaplatil, zvýšil sa mu trest o ďalšie štyri roky.
Do Mali vycestoval legálne, ešte pred právoplatným rozhodnutím súdu. V novembri 2016 ho tam Interpol zadržal na základe medzinárodného zatykača. Slovensko oficiálne požiadalo Mali o povolenie eskortovať Kosíka do domoviny.
Po dvoch rokoch ho tamojší súd prepustil z väzby s tým, že ho nevydá. Keď sa Kosík prvý raz ozval z väzenia, Kaliňák spolu s vtedajším policajným prezidentom Tiborom Gašparom spochybňovali, či je to vôbec on.
"Treba zistiť, či to vôbec povedal Kosík, lebo ja si myslím, že tie vyjadrenia idú od tretej osoby," konštatoval Gašpar v januári 2018. Redaktori SME následne v júni do Mali vycestovali, vybavili si povolenie na návštevu väznice v Bamaku a stretli sa s Kosíkom osobne.
V januári 2019 uniesli Kosíka z jeho domu v Bamaku neznámi ozbrojenci. Informovala o tom francúzska agentúra AFP. Nezvestný bol päť mesiacov. Keď sa znovu objavil na slobode, opísal, ako ho držali na samotke v neľudských podmienkach. Za akciou podľa neho bola malijská tajná služba, ktorá dostala pokyny zo Slovenska. Vypočúvali ho totiž ku konkrétnym veciam týkajúcim sa únosu Kováča juniora.
Teraz sa Kosík s redakciou spojil opäť cez videohovor. Keďže polícia ani prokuratúra nereagovali na jeho návrh, aby ho vypočuli, rozhodol sa prehovoriť verejne.
V kauze Remiášovej vraždy, ktorá zostala doteraz neobjasnená, ide o prvé priame svedectvo osoby z prostredia Lexovej tajnej služby. Zároveň je Kosík prvým a jediným členom obávaného komanda Lexovej SIS, ktorý prehovoril o tom, ako fungovali, aké nelegálne akcie realizovali a ako spolupracovali s podsvetím.
Priznáva sa k závažnej trestnej činnosti s tým, že konal v záujme štátu, ktorý mu vraj garantoval ochranu. Na základe nového Kosíkovho svedectva, v spojení s doteraz známymi skutočnosťami, SME spracovalo konkrétny obraz o činnosti skupiny, ktorú mala SIS na najšpinavšiu prácu proti "nepriateľom" Mečiarovej vlády.
Kosík hovorí aj o tom, ako do komanda vstúpil, prečo mu neprekážalo, čo robí, a prečo si po rokoch myslí, že ho zneužili. Dnes má 59 rokov. V čase únosu mal tridsať.
O čom prehovoril Kosík:
Komando Lexovej SIS
Prvá úloha - únos
Vražda Remiáša
Príprava na vraždu Fegyveresa
Historky z podsvetia
Koniec hry
Lexa a kamaráti zo súdu
Reagujú Lexovci aj Hrbáček
Gašpar, Tomáš, Kaliňák, Fico
Správa od Matoviča a život v Mali
Komando Lexovej SIS
Keď sa spustí videohovor, sedí Kosík za stolom na terase v károvanej košeli. Počas rozprávania vidno, že si pomáha poznámkami, ktoré má pripravené na stole. Krátke prestávky využíva na to, aby si ruky natrel prípravkom proti komárom.
"Stále som v Mali, mám to isté meno, tú istú vizáž a doklady na meno Ľuboš Kosík. To znamená, že sa neskrývam, komunikujem so Slovenskom, aj s právnikom," hovorí na úvod do kamery mobilu.
Do SIS Kosík nastúpil krátko pred únosom prezidentovho syna v auguste 1995. Bol legalizantom, čo znamená, že používal krycie meno a oficiálne mal iné zamestnanie. Jeho takzvané ľavé meno bolo Kubelák.
Vtedajšia Mečiarova vláda mala napäté vzťahy s prezidentom Michalom Kováčom a snažila sa ho rôznymi spôsobmi diskreditovať. Jednou z príležitostí bolo, že prezidentov syn vtedy podnikal a nemecká polícia ho začala vyšetrovať v súvislosti s pochybnou transakciou firmy Technopol za približne 2,3 milióna dolárov. V kauze bol Kováč mladší spolu s kamarátmi Marianom Kočnerom a Martinom Syčom Milým.
Nemecký súd na neho vydal zatykač, aby ho mohol vypočuť. Na územie domovského štátu sa však zatykač nevzťahoval. V rámci diskreditácie tak bolo treba prezidentovho syna vyviezť za hranice, aby ho mohla zadržať polícia iného štátu a aféra by nabrala na sile.
K únosu došlo práve v čase, keď si Kováč mladší s Nemeckom dohadoval výpoveď z územia Slovenska. Príslušníci SIS ho násilím previezli do rakúskeho Hainburgu. Tam ho nechali v kufri auta pred miestnou policajnou stanicou. Preukazujú to výsledky vyšetrovania kauzy.
Súdny proces s jej aktérmi sa však doteraz nezačal. Najskôr tomu bránili amnestie, ktoré vydal expremiér Mečiar ako zastupujúci prezident v roku 1998. Pre viaceré procesné prekážky sa súd nepohol ani po zrušení amnestií parlamentom v roku 2017.
Hlavní obvinení, na čele s Lexom, vinu doteraz popierajú. Expremiér Mečiar medzi obvinenými ani nikdy nefiguroval. Priznáva sa jedine Kosík, ktorý bol vyššie postaveným členom komanda SIS.
Počas vyšetrovania kauzy, keď bol ešte na Slovensku, aj on účasť na únose odmietal. Tvrdil, že v ten deň odovzdával výstroj na pohotovostnom útvare policajného zboru, lebo tam práve končil služobný pomer.
Ľuboš Kosík v mladosti ako policajný inštruktor.
Ľuboš Kosík v mladosti ako policajný inštruktor. (zdroj: ARCHÍV - LK)
"Zo spáchania skutku je však usvedčovaný výpoveďou utajeného svedka číslo 1006," konštatuje sa v obžalobe prokurátora Michala Serbina z roku 2000. Utajený svedok tiež podľa nej vypovedal, že Kosík sa na únose podieľal spolu s ďalšími členmi „Hrbáčkovej skupiny“ . Mal za to dostať odmenu 50-tisíc korún.
Akčnú skupinu založil podľa obžaloby Lexa. Medzičlánkom bol jeho námestník Jaroslav Svěchota, ktorý pracoval aj v bývalej Štb. Skupinu viedol expolicajt Michal Hrbáček.
Kosík bol jeho neoficiálny zástupca. Mali veľmi blízky vzťah, boli ako dvojičky. "Do skupiny som vstúpil dobrovoľne. Prijímal ma Michal Hrbáček osobne, lebo sme sa poznali z minulosti ako inštruktori špeciálnej jednotky boja proti terorizmu. Oslovil ma s tým, že budem mať vyššiu hodnosť, aj lepšie finančné náležitosti, ale budem robiť veci, ktoré budú na hrane, aj za hranou zákona," hovorí Kosík.
Komando malo podľa neho od začiatku slúžiť najmä na kompromitáciu, vydieranie, zastrašovanie a eliminovanie oponentov Mečiarovej vlády.
Prvá úloha - únos
Únos Kováča mladšieho bol prvou úlohou. "SIS si na akciu najskôr vytipovala ľudí z podsvetia. Oslovila sýkorovcov, potom Mikuláša Černáka, ktorý je momentálne vo výkone trestu. Tiež oslovili môjho bývalého kolegu Milana Bališa, ktorý mal v tom čase SBS Guard a ochraňoval Alexandra Rezeša. Všetci to odmietli, keďže išlo o prezidentovho syna," popisuje Kosík.
Sám Černák spomenul únos vo svojej knihe Prečo som prelomil mlčanie, ktorú vydal v roku 2015. Pri opisovaní situácie na Slovensku v 90. rokoch položil otázku, koho sa ako jeden z bosov podsvetia mal báť v čase, keď sám Mečiar nechal SIS uniesť prezidentovho syna a potom si u mafie objednal Remiášovu smrť. „Celé slovenské podsvetie od Košíc po Bratislavu to vedelo, tak takéhoto štátu sme sa mali obávať?"
SIS akciu napokon zorganizovala vo vlastnej réžii. Kosík hovorí, ako spolu s Hrbáčkom vybrali vhodných ľudí. Viacerí z nich boli bývalí policajti.
"Našou úlohou bolo odovzdať príslušníkom SIS ospalého mladého Kováča. Znamenalo to, že mal byť bezvládny a nemal klásť odpor."
Pri rozhodovaní ako prezidentovho syna omámia, vyberali z troch možností. Prvou bolo použitie látky napustenej chloroformom, alebo éterom. Druhou použitie injekcie s diazepamom, alebo ketamínom. Tretia možnosť bola opiť obeť alkoholom v kombinácii s liekmi na spanie.
Pred samotným únosom prezidentovho syna si podľa Kosíka urobili v Bratislave cvičenie. "Mali sme takú prípravu, že sme vo večerných hodinách odchytili niekoľkých ľudí na ulici, aby sme vyskúšali, ako to funguje, keďže sme to pred tým videli len vo filmoch."
Viaceré udalosti, vrátane týchto, už Kosík spomínal v rozhovore pre SME v decembri 2017. Verzie sa v zhodujú. Teraz pridáva aj ďalšie podrobnosti. Kosík vtedy napríklad nechcel priamo povedať, kto zo skupiny sa na skúške zúčastnil. Tvrdil, že si to nechá pre vyšetrovateľa. Teraz priznáva, že to bol priamo on s Hrbáčkom.
Malo to byť asi týždeň pred únosom. Zamerali sa na mladých mužov vo veku zhruba od 18 do 25 rokov. Prvého človeka na testovanie si vyhliadli na konci Rače smerom na Vajnory, pri benzínovej pumpe. "Skúsili sme ho uspať chloroformom a éterom, ale nefungovalo to, tak sme ho pustili. Neskôr som sa dozvedel, že tento chlapec to bol aj nahlásiť na políci v Rači."
Druhá skúška bola podľa Kosíka v mestskej časti Dúbravka, pri miestnom Dome kultúry. Ďalšieho mladíka sa tam pokúsili omámiť rovnakou metódou a opäť neúspešne.
Súvisiaci článok Ľuboš Kosík: Chcem sa brániť a chcem povedať pravdu Čítajte
Následne sa presunuli do Lamača a rozhodli sa vyskúšať alkohol s rohypnolom. "Chalana sme opili a odviezli na chatu do Borinky. Po nejakom čase zaspal. Hrbáček ešte urobil takú vec, že z Mikovínyho ulice, kde bol nejaký striptérsky bar, priviedol jednu prostitútku a urobil mu s ňou fotografie."
Inscenovanie kompromitujúcich fotografií v spoločnosti prostitútky malo byť tiež súčasťou cvičenia v rámci práce pre SIS.
Dva dni pred únosom boli členovia skupiny pripravení vo vinohrade neďaleko domu Kováča mladšieho vo Svätom Juri. Čakali tam na vhodnú situáciu. Prezidentovho syna už dlhšie monitorovala sledovačka tajnej služby.
"V deň únosu sme od sledky dostali informáciu, že odchádza z domu do Bratislavy dať do opravy videorekordér. Vyšli sme na cestu zo Svätého Jura do Bratislavy, tam sme sa pripravili a keď prešiel okolo nás, tak sme ho predbehli a zastavili."
Kosík bol ten, kto zastavoval Kováčovo auto. Pamätá si, že mal oblečené vojenské ihličkové maskáče, ktoré neskôr aj Kováč opísal vo svojej výpovedi. "Keď sme ho vyťahovali z auta, povedal vetu, ktorú si pamätám dodnes - Nerobte to, lebo vás zneužijú a odkopnú.´" To sa podľa Kosíka v jeho prípade neskôr aj stalo.
Keď prezidentovho syna naložili do auta SIS, liali do neho postupne alkohol s rohypnolom. "Trvalo to asi dve hodiny. Vozili sme ho po Bratislave, smerom do Malaciek a naspäť. Keď už bol ospalý, tak sme ho odovzdali druhej skupine."
To sa udialo v Petržalke, neďaleko bývalého sídla redakcie Plus sedem dní na Panónskej ceste. Druhá skupina previezla omámeného muža do Rakúska.
"Musel o tom vedieť Ivan Lexa. Michal Hrbáček komunikoval s Jaroslavom Svěchotom a Lexom. Bez ich povolenia by sme to určite neurobili," hovorí Kosík.
Známa je aj zverejnená nahrávka úryvku telefonátu, v ktorom Lexa niekomu oznamuje koniec akcie. "... štyri jedna. Strieborný Mercedes, Hainburg, policajná stanica, stojí pred tým, a keď tam nebude stáť, už ho majú policajti v Hainburgu," hlásil Lexa do telefónu. Čísla 41 sa zhodovali s poslednými dvoma číslicami poznávacej značky Kováčovho auta.
Iná zverejnená nahrávka zachytila, ako Lexa neskôr dohadoval marenie vyšetrovania únosu priamo s vtedajším ministrom vnútra za HZDS Ľudovítom Hudekom. Nezabudnuteľná je najmä pasáž, v ktorej Lexa žiada, aby Hudek "kopol do gúľ" vyšetrovateľa, ktorý išiel po stope SIS. "Keď ho kopneš do gúľ, dám ti pusu na čelo," hovoril Lexa do telefónu.
V čase, keď bol Svěchota vo vyšetrovacej väzbe, účasť SIS na únose priznal. Mečiara označil za ideového vodcu akcie. Po prepustení na slobodu však vzal svoju výpoveď späť s tým, že ho k nej vraj vyšetrovatelia donútili.
Vražda Remiáša
Neprekážalo Kosíkovi, že bola SIS takto zneužitá na politické ciele? "Viete, keď som vstupoval do SIS, boli mi povedané podmienky, aj úlohy, ktoré sa tam budú plniť. Bolo na mne, či to prijmem, alebo nie," odpovedá.
Na ilustráciu dodáva, že si treba uvedomiť, ako v 90. rokoch fungovala polícia, v ktorej pracoval predtým. "Podsvetie sa vtedy rozmáhalo. Polícia bola skorumpovaná, mafiáni si kupovali policajtov a neriešili sa trestné činy."
Nástupom do SIS si vraj chcel len zlepšiť postavenie. Ostatné ho nezaujímalo. "Nebral som do úvahy, či to bolo správne, alebo nesprávne. Robil som to pre štát a štát za to zodpovedal. Dnes si myslím, že ja nie som únosca, ale únoscom bol štát."
Pri výbere zamestnania sa mladý Kosík podľa vlastných slov inšpiroval jednou z najväčších akcií v histórii tajných služieb. Fascinovala ho operácia Izraela, ktorú rozpútal ako odplatu proti zosnovateľom teroristického útoku počas olympiády v Mníchove v roku 1972.
Atentátnici z Palestíny vtedy zavraždili jedenásť izraelských športovcov. Cieľom odvetnej akcie izraelských tajných služieb s názvom Boží hnev bola likvidácia osôb, ktoré sa na príprave Mníchovského masakru podieľali.
"Keď sme zakladali skupinu, bol som nepísaný zástupca Michala Hrbáčka. Mojou úlohou bolo trénovať ľudí a pripravovať ich na akcie, ktoré sa mali robiť. Vtedy nás Hrbáček zaviazal, nieže mlčanlivosťou, ale tým, že keď niekto niečo prezradí o akciách, bude zastrelený," popisuje Kosík pravidlá, ktoré mali nastavené.
Ako prvý v kauze únosu prezidentovho syna vypovedal člen sledovacieho tímu SIS Oskar Fegyveres a stal sa korunným svedkom. Hneď po výpovedi pred vyšetrovateľom Petrom Vačokom vycestoval do zahraničia, kde sa skrýval z obavy o svoj život.
Spojku so Slovenskom mu robil kamarát Róbert Remiáš, ktorý zomrel následkom atentátu v apríli 1996. Aj keď podozrenia od začiatku smerovali k SIS, polícia prípad doteraz nedokázala objasniť. Dnes je už vražda premlčaná.
V decembri 2002 polícia obvinila z návodu na Remiášovu vraždu Lexu. Ako vykonávatelia boli obvinení dvaja muži z podsvetia Jozef Roháč a Imrich Oláh. Z prostredia vyšetrovania prenikali informácie, že obvinenie stojí najmä na výpovediach nepriamych svedkov z prostredia podsvetia. Spomínal sa Černák, či vtedajší šéf nitrianskej mafie Ľuboš Ferus.
V decembri 2002 vydal Ferus vyhlásenie, ktoré bolo napísané rukou a do tlačovej agentúry prišlo faxom (zariadenie, cez ktoré sa v minulosti dali na diaľku posielať papierové dokumenty, pozn. red.). Odmietol v ňom, že by mal nejaký vzťah s Lexom, aj to, že by mohol byť korunným svedkom v kauze atentátu na Remiáša.
Priame dôkazy proti Lexovi v tom čase neexistovali. V septembri 2006 jeho stíhanie pre dôkaznú núdzu zastavil vtedajší špeciálny prokurátor Dušan Kováčik (dnes vo výkone trestu za korupciu, pozn red.). Preukázalo sa podľa neho, že výpovede svedkov proti Lexovi boli účelové s cieľom dosiahnuť prepustenie z väzby v kauzách, v ktorých boli sami obvinení. „Na základe týchto skutočností som zastavil trestné konanie voči obvinenému s tým, že skutok sa nestal,“ povedal Kováčik.
Jeho výrok v októbri 2006 využil expremiér Mečiar v pamätnom prejave v rámci rozpravy k jednému zo série neúspešných návrhov na zrušenie jeho amnestií. "Rozhodnutie je, že skutok sa nestal. To znamená žiadne ovplyvňovanie, objednávanie vraždy nebolo. Rozhodol ten, kto je oprávnený rozhodnúť. Ostatní ste gágaji, táraji a pre mňa prďúsi," vyhlásil Mečiar.
Výrok sa stal pamätným. Polícia aj ďalej kauzu vyšetrovala. Nové dôkazy však nenašla. Premlčacia lehota uplynula po 20 rokoch.
Známe je, že SIS Remiáša pred smrťou sledovala a využívala na to aj služby podsvetia. Kosík teraz hovorí, že bol prítomný na stretnutí, kde sa dohadovalo, ako proti Remiášovi zakročiť. "Nehovorím, že som sedel priamo pri stole, ale sedel som v reštaurácii, kde Svěchota s Hrbáčkom komunikovali s Černákom, neskôr aj so skupinou sýkorovcov."
Za sýkorovcov podľa Kosíka na stretnutí jednal dnes už nebohý Peter Čongrády (zavraždili ho v roku 2004, pozn. red.). Kosík sa s ním osobne poznal.
Spomína si, že stretnutie bolo v podniku neďaleko kúpaliska Tehelné pole pri Zimnom štadióne. Zástupcovia SIS tam s ľuďmi z podsvetia riešili viaceré záležitosti vrátane akcie proti Remiášovi. Kosík sedel vedľa. Jeho úlohou bolo zabezpečovať Hrbáčka. Od neho sa následne aj dozvedel, o čom sa na schôdzke hovorilo.
Pôvodný plán podľa Kosíka bol, že treba Remiáša "nejakým spôsobom vyplašiť". Na túto úlohu sýkorovci vytipovali nájomného vraha Jozefa Roháča, ktorý sa zaoberal aj výbušninami. Momentálne si za mafiánske vraždy odpykáva doživotný trest v Maďarsku. Na doživotie je odsúdený aj na Slovensku.
Úlohou Roháča vraj bolo dať Remiášovi do auta malú nálož, ktorá by buchla, aby ho znervóznila. Roháč však použil väčšie množstvo výbušniny. Tlak pri explózii za zákrutou na Karloveskej ulici auto odhodil do plotu pri ceste, kde sa zakliesnilo. Remiáš zostal uviaznutý vo vozidle a zhorel. "Vedeli sme, že to bol prúser. Rátali sme s tým, že ak by o tom niekto začal hovoriť, bude ho treba eliminovať," hovorí Kosík.
Znamená to, že útok proti Remiášovi bol vykonaný na priamu objednávku Svěchotu? "Áno, bolo to na priamu objednávku Svěchotu a určite o tom musel vedieť aj Lexa. Prečo to hovorím? Lebo som komunikoval s Lexom a sám som zabezpečoval nejaké dôkazy, ktoré by vyvrátili podozrenia voči SIS."
O aké dôkazy išlo, nechce Kosík konkrétne povedať. "Ale viem, že za tým bola SIS, zadanie dostali ľudia z podsvetia, vedel som to ja, Hrbáček, aj Svěchota."
Príprava na Fegyveresa
Skutočnosť, že Lexova SIS neskôr plánovala aj akciu proti samotnému korunnému svedkovi únosu Fegyveresovi, spomínal ešte v správe o činnosti tajnej služby z roku 1999 jej vtedajší riaditeľ Vladimír Mitro.
Bolo to po voľbách 1998, keď sa po Mečiarovi stal premiérom Mikuláš Dzurinda a kauzy sa začali riadne vyšetrovať. V januári 1997 podľa Mitrovej správy odišiel tím SIS do Švajčiarska s cieľom vypátrať Fegyveresa, ktorý sa tam usadil.
"Pretože členovia skupiny boli presvedčení, že Oskar Fegyveres má byť zlikvidovaný, pod zámienkou nedostatku finančných prostriedkov sa všetci rozhodli vrátiť do Bratislavy," konštatoval Mitro v správe. Viac sa v nej neuvádzalo.
Fegyveres sám v knihe Ani smrť nerozdelí z roku 2015 spomínal, ako mal počas pobytu vo Švajčiarsku indície, že sa okolo neho zrazu začali pohybovať neznámi ľudia zo Slovenska. Jednou z indícií bol obal od napolitánky slovenskej výroby, ktorý našiel pri svojom aute.
Viaceré zdroje hovoria, že v tomto tíme bol neskorší šéf vojenského spravodajstva za éry Smeru Ľubomír Skuhra. Ten je známy blízkym vzťahom so súčasným ministrom obrany za Smer Robertom Kaliňákom. Ďalšou členkou tímu bola údajne Kaliňákova súčasná manželka Zuzana. Tiež vtedy pracovala v SIS. Kaliňák ani Skuhra sa k tomu nikdy priamo nevyjadrili.
Vo februári 2018 tieto prepojenia potvrdil aj Kosík. Zároveň priznal, že ho spolu s Hrbáčkom následne vyslali, aby Fegyveresa zlikvidovali. Aj o tom chcel vypovedať pred vyšetrovateľom.
"Zradil a bolo potrebné, aby sa ako svedok umlčal," hovorí Kosík o Fegyveresovi. Do Švajčiarska podľa neho najskôr vycestoval Hrbáček s nejakou ženou z Popradu. Keď sa tá žena dozvedela, čo pripravujú, oznámila to podľa Kosíka polícii. "Stretol som sa vtedy s jedným bývalým kolegom z polície a ten ma varoval: Ľubo, nechoďte do Švajčiarska, vie sa o tom, že tam idete zlikvidovať Fegyveresa. Polícia monitoruje jeho hotel a jeho pohyb."
Napriek tomu do Švajčiarska vycestovali. "Sledovali sme priestor, kde sa Fegyveres nachádzal. Vytipovali sme akciu, ako ho zadržíme, a ktorou cestou ho odvezieme zo Švajčiarska von."
Ich zámerom bolo zhodiť nepohodlného svedka zo skál niekde blízko Mont Blancu. "Stala sa však taká vec, že Hrbáček urobil chybu, keď sme Fegyveresa sledovali. Prešiel na červenú a zastavili nás policajti, ktorí na nás mierili samopalmi. Tým bola akcia prakticky prezradená a nedokončili sme ju."
Na základe Kosíkových tvrdení otvorila vyšetrovanie prípadu v januári 2018 Generálna prokuratúra. Kosíka však polícia opäť nekontaktovala. Vyšetrovanie išlo do stratena.
Keď sa Fegyveres vrátil na Slovensko, Kaliňák mu ako minister vnútra pomohol nájsť si miesto v polícii. V apríli 2012 mu bol aj na svadbe, ale bez manželky. Majú aj spoločnú fotografiu.
V septembri toho istého roku mal Fegyveres autonehodu pri Vojke nad Dunajom. V aute sa viezol spolu s manželkou Klaudiou, keď do nich v rýchlosti vrazila fabia, ktorá nezastavila na stopke. Fegyveresov fiat sa prevrátil na strechu, pri nehode sa však nikto z posádky vážnejšie nezranil. Následne sa ukázalo, že druhé auto šoférovala sestra bývalého šéfa komanda SIS Hrbáčka.
V súčasnosti žije Fegyveres s rodinou v Česku.
Historky z podsvetia
Ďalej Kosík hovorí aj o udalostiach, ktoré doteraz neboli známe, alebo sa len tradovali ako historky z podsvetia.
Spomína incident, pri ktorom sa Hrbáček vážne pochytil s členom skupiny s priezviskom na Š. Ten sa na únose prezidentovho syna nepodieľal, Hrbáčkovi však údajne vykričal, že o akcii pôjde vypovedať na políciu.
"Hrbáček mi povedal, nech vytipujem dvoch ľudí, aby sme mu pripravili jamu a že ho večer zastrelíme." K dokonaniu vraždy podľa Kosíka nedošlo, lebo ju z nejakého dôvodu odsunuli. Š potom zo skupiny odišiel.
SIS mohla mať podľa Kosíka podiel aj na vražde mafiána Eduarda Diniča, ktorého v máji 1998 rozmetala explózia pri tenisových kurtoch na Zlatých pieskoch. Bolo to totiž v období, keď sa Dinič dostal do konfliktu s Lexom. Kosík hovorí, ako boli s Hrbáčkom na jednom stretnutí v Diničovom hoteli CKM pri Štrkoveckom jazere.
Hrbáček tam vraj Diničovi oznámil, že musí hotel prepísať na neho a je to príkaz Lexu. "Potom vznikol aj taký problém, že Lexa bol u Diniča v bare a Dinič ho tam vyfackal," spomína Kosík.
Po výbuchu na Zlatých pieskoch podľa neho volal Svěchota Hrbáčkovi, aby išiel na miesto a skontroloval to tam. "Neskôr som sa dozvedel že Robo (brat zavraždeného Eduarda Diniča, pozn. red.) bol nasratý a džípom vytláčal Svěchotove volvo na neviem ktorom moste. Chcel ho vytlačiť do Dunaja," hovorí Kosík.
Róberta Diniča zastrelili v októbri 1998 na Dlhých dieloch. Zo série mafiánskych vrážd, medzi ktorými boli aj bratia Diničovci, uznal súd v roku 2017 za vinných členov gangu sýkorovcov na čele s Róbertom Lališom. Medzi odsúdenými bol aj už spomínaný Roháč z kauzy vraždy Remiáša. Práve on odpálil výbušninou Eduarda Diniča. Tiež použil viac nálože, ako bolo potrebné.
V marci tohto roka Najvyšší súd Lališovi na základe mimoriadneho dovolania zrušil doživotný trest pre procesné chyby a začal sa s ním nový proces.
Bývalý agent Kosík dnes priznáva aj to, že spolu s Hrbáčkom v roku 1995 zničili auto vtedajšiemu novinárovi SME Petrovi Tóthovi, ktorý písal o kauzách Mečiarovej vlády. "Dostali sme pokyn, že v jeden večer mu rozbijeme auto, aby dostal strach. Keď nepochopí, mala byť druhá úloha utopiť ho v Dunaji."
V roku 1996 sa komando SIS vlámalo do prešovskej kancelárie vtedy opozičného KDH. Cieľom bolo získať materiály vhodné na diskreditáciu opozičných politikov. Počas prípravy akcie sa stal incident, pri ktorom išlo Kosíkovi s Hrbáčkom o život.
Keď sa vracali autom z obhliadky miesta do Bratislavy, mali nehodu. "Šoféroval som Hrbáčkovu audinu. V Ružomberku som dostal šmyk, vleteli sme do Váhu a topili sme sa. Bolo to okolo polnoci." Obom sa podarilo z auta uniknúť. Prípad podľa Kosíka vyšetrovala aj polícia. Hrbáček mal v aute kameru, fotoaparát a služobnú zbraň. Všetko zobrala voda.
Koniec hry
V roku 1998 Mečiarovo HZDS prehralo voľby a skupina sa rozpadla. Vznikol špeciálny policajný útvar pod vedením Jozefa Šáteka, ktorý začal vyšetrovať aj kauzy SIS. Nový premiér Dzurinda bol aj v pozícii zastupujúceho prezidenta, keďže po skončení funkčného obdobia Michala Kováča bola funkcia dlhšie neobsadená.
Ako zastupujúci prezident Dzurinda vydal rozhodnutie, ktorým zrušil Mečiarove amnestie. Vo februári 1999 polícia zadržala Svěchotu a obvinila ho z viacerých trestných činov vrátane únosu. Lexa ako poslanec za HZDS na tlačovej besede odmietol akékoľvek spájanie tajnej služby pod jeho vedením s organizovaním únosu. Zadržanie Svěchotu označil za teroristický čin.
Po tom ako parlament zbavil Lexu poslaneckej imunity a dal aj súhlas na uvalenie väzby, skončil aj on v apríli toho roku za mrežami. Strávil tam tri mesiace. Po prepustení ušiel do Juhoafrickej republiky.
"Nedostávali sme výplaty, neboli nám zaplatení právnici, ako sa sľubovalo. Bol som odkopnutý a musel som sa postarať sám o seba," opisuje situáciu Kosík. Na návrh Hrbáčka začali pracovať pre istú finančnú skupinu. Ich cesty sa však už postupne rozchádzali. Kosík hovorí, že čoraz viac nebol stotožnený s úlohami, ktoré dostávali. "Je niečo iné robiť tieto veci pre štát a pre súkromnú firmu," vysvetľuje.
Jednou z takých úloh vraj bol pokyn na likvidáciu istého podnikateľa. Zo skupiny tým bol poverený mladík Juraj Z. "Mal ho zastreliť na parkovisku pred poisťovňou, ktorá v tom čase bola oproti ministerstvu vnútra na Pribinovej ulici. Nepodarilo sa mu to urobiť, lebo sa mu zasekla zbraň."
Súvisiaci článok Navštívili sme africké väzenie, kde Kosíka zabudla slovenská polícia Čítajte
Na druhý pokus chcel Juraj Z. použiť výbušninu. Keď ju išiel umiestniť pod auto, explodovala a on zomrel. Incident sa stal na Lazaretskej ulici koncom novembra 1999. Auto bolo Mitsubishi Pajero s českou poznávacou značkou. Pri ukladaní výbušniny bol aj Jurajov brat Jozef, ktorý prežil. Polícia ho zadržala a obvinila zo všeobecného ohrozenia.
Slová Kosíka potvrdzuje archívny článok SME z 2. decembra 1999 o vyšetrovaní udalosti. Autor Peter Tóth v ňom informoval, že obvinený Jozef Z. bol podľa informácií redakcie blízkym spolupracovníkom bývalých príslušníkov SIS Ľuboša K. a Michala H. Keď ho zadržali, mal pri sebe krycí policajný preukaz s jeho fotografiou, ale iným menom.
Vo výpovedi uviedol, že preukaz našiel na zemi a bol prekvapený, že na ňom bola jeho fotografia. Tóth už vtedy ako novinár pracoval aj pre SIS. Nastúpil do nej po zmene vlády v roku 1998. Skutočnosť, že bol súčasne novinárom aj siskárom, priznal verejne až po 15 rokoch.
Kosík tvrdí, že sa zasadil o to, aby Jozef Z. nešiel do väzenia. "Povedal som Hrbáčkovi, že nesmie ísť do výkonu trestu. On prisľúbil, že zoženie peniaze a ja to mám vybaviť na súde. Úlohu som splnil, priniesol som peniaze jednému človeku zo súdu a obžaloba bola zrušená."
Lexa a kamaráti zo súdu
Keď Kosík prehovoril prvý raz o únose, čelil aj kritike, že zo svojej pozície nemohol vedieť, kto akciu nariadil a že to bol Lexa. Dnes priznáva, že počas práce v SIS sa s Lexom stretol možno raz na rokovaní, kde sa riešili celkom iné veci.
Kosík bol vtedy oficiálne zamestnaný v SBS Ibea 3, ktorá bola legalizačnou firmou tajnej služby. "Boli sme na jednom rokovaní, ktoré sa týkalo ďalšej legalizačnej firmy SIS Brillcom. Bola to tlačiarenská firma, ktorá sídlila v Rači. Ibea3 jej zabezpečovala ochranu."
Neskôr sa Kosík s Lexom stretával na súdoch, kde bývalý šéf SIS čelil viacerým obžalobám. Bolo to už po období, keď ho zadržali v Afrike a eskortovali na Slovensko (júl 2002, pozn. red.). Istý čas potom Lexa opäť strávil aj väzbe. Kosík na súde vypovedal ako svedok v Lexov prospech. Viac sa však zblížili v čase, keď Lexa otvoril jazdecký areál Rozálka v Pezinku. Kosík býval v susednom Limbachu a chodil k Lexovi aj s manželkou na kone. Spriatelili sa.
"Rozprávali sme sa o bežných rodinných veciach, ale popritom som mu dával aj otázky týkajúce sa pôsobenia v SIS. V podsvetí sa napríklad hovorilo, že Hrbáček dostal za únos veľké peniaze. Keď mi to Lexa potvrdil, povedal som mu, že my ostatní sme nedostali nič. On odpovedal, že rozhodcu medzi nami robiť nebude a máme si to vyriešiť sami."
Ďalšia z nových informácií, o ktorých prehovoril Kosík, je, že Lexa bol kamarátom s predsedom súdu, na ktorom sa rozhodovali jeho kauzy.
V tom čase sa Kosík zaoberal vybavovaním pohľadávok, takže chodil aj po súdoch. Na Okresnom súde Bratislava III sa vraj zoznámil s jeho bývalým predsedom Richardom Molnárom (dnes je obžalovaný z korupcie, pozn. red.). "Párkrát som bol aj u neho na dome a tam prišiel aj Ivan Lexa. Povedal, že sme rovnaké ročníky a mali by sme sa častejšie stretávať."
Tak sa Kosík dozvedel, že Molnár je aj Lexov známy. Práve Molnár bol pritom prvý sudca, ktorý v júni 2001 pre Mečiarove amnestie zastavil stíhanie Lexu a spol. v kauze únosu. Neskôr verdikt potvrdil aj krajský a potom Najvyšší súd.
Kamarátske kontakty s Lexom z toho obdobia označil bývalý sudca Molnár v reakcii pre SME za nezmysel. Potvrdil len, že s Kosíkom sa možno párkrát stretol na nejakom spoločenskom podujatí, ale až oveľa neskôr.
Na súde, ktorému Molnár predsedal, čelil Lexa aj obžalobe z nezákonnej likvidácie zbraní SIS. Súd ho v septembri 2004 oslobodil v plnom rozsahu. Kosík hovorí o Molnárovi ako o Richardovi.
"Pýtal som sa Richarda, ako to upratali zo sveta, keď tie zbrane boli v obehu. Spolu s Hrbáčkom sme boli s aviou vpustení do skladu SIS na Kopčianskej ulici. Naložili sme plnú aviu zbraní - guľomety, samopaly, pištole, náboje, granáty. Čo tam bolo, všetko sme zobrali."
Lexu súd v kauze zbrane oslobodil po tom, ako prokurátor priamo na pojednávaní odstúpil do obžaloby. Tým prokurátorom bol Dávid Lindtner, ktorý sa neskôr tiež stal sudcom a aj šéfom Okresného súdu Bratislava III. Viedol ho aj v čase, keď sa po zrušení amnestií v roku 2017 opätovne otvorila kauza únos.
V rozhovore pre SME z júna 2017 Lindtner ako predseda súdu naznačoval, že ani po zrušení amnestií netreba očakávať, že sa kauza zásadne pohne. "Verejnosť, ktorá vníma celú situáciu euforicky, treba pripraviť na to, že týmto nie je všetko vyriešené," konštatoval vtedy.
V rámci vyšetrovania vraždy novinára Jána Kuciaka sa ukázalo, že Lindtner mal dobré vzťahy s mafiánom Kočnerom. Ukázala to ich komunikácia cez mobilnú aplikáciu threema. Kočnerovi poskytoval aj právne rady.
Zo súdu Lindtner odišiel, keď ho tak ako Molnára tiež obvinili z korupcie. Stal sa advokátom a nastúpil do kancelárie ku Kaliňákovi. Dnes je jedným z dvorných advokátov Smeru a zároveň poradcom premiéra. Dohodnutá odmena je podľa zmluvy s Úradom vlády 2400 eur mesačne.
Aj s Lindtnerom sa Kosík stretával a potvrdzuje, že sa s ním pozná aj Lexa. "Ivan Lexa mi odporučil, že sa mám s ním kamošiť, že je to správny chlapec. Raz keď bol u mňa v dome v Limbachu, bolo veľmi teplo. Tak si bol aj zaplávať v bazéne," vraví Kosík.
Stanovisko Lindtnera sa redakcii získať nepodarilo. V sídle jeho advokátskej kancelárie, ktoré je na centrále Smeru, informátor povedal, že sa tam nezdržiava. Na zverejnený kontaktný email nikto nereagoval. Telefónne číslo do kancelárie neexistuje.
Vzťah medzi Lexom s bývalými sudcami Molnárom a Lindtnerom naznačuje aj výsek z Kočnerovej komunikácie cez Threemu s advokátom Marekom Parom, ktorý bol v minulosti aj obhajcom Lexu. Ide však až o neskoršie obdobie.
V marci 2018 sa Para v Threeme sťažoval Kočnerovi, že má komplikácie v istej veci, ktorú spolu riešili. "Dnes som bol na KS (krajskom súde, pozn. red.) a bol tam Dr. Molnar. A Molnar sa hanbil predo mnou, že ma ohovaral kade tade aj s jebkom Lindtnerom, ako som skoncil. Este aj pred Ivanom L."
Skratka Ivan L. je bežným označením pre Lexu. Aj Para dnes s Lindtnerom radí premiérovi. Spolu vystupujú na tlačových besedách Úradu vlády.
Reagujú Lexovci aj Hrbáček
Lexov advokát Ľubomír Hlbočan označil Kosíkove tvrdenia za výmysly. “Ak bol niekde v Afrike zavretý, tak vtedy vám povie, že aj neviem kto bol SIS-kou odstránený, len aby sa dostal domov.” (Kosík je v Mali na slobode od júna 2019, pozn. red.)
Pri kauze údajného zavlečenia prezidentovho syna Hlbočan upozorňuje, že obžaloba bola na súd podaná v čase, keď boli účinné a platné Mečiarove amnestie. “Nemohlo sa to vyšetrovať, pokiaľ platila amnestia, čo potvrdzuje aj to, že v roku 2017 bola zrušená. Moje tvrdenie má logiku, ktorá je nepriestrelná, lebo z nepráva nemožno robiť právo. ” Vyšetrovanie by sa podľa neho malo po zrušení amnestií v roku 2017 rozbehnúť nanovo.
Lexova obhajoba dlhodobo tvrdí, že atentát na Remiáša sa nikdy nestal a že výbuch spôsobil plynový systém v aute. “Pravá príčina nie je v tom, že by tam bola výbušnina, to sa vylúčilo znaleckými posudkami a všetkými ostatnými dôkazmi,” konštatuje Hlbočan. Príčinou zhorenia auta bola podľa neho neodborná inštalácia plynového systému v Remiášovom aute. Znalecký posudok, ktorý potvrdil umiestnenie výbušniny, označil Hlbočan za nepravdivý, lebo na vraku auta sa nenašli povýbuchové splodiny, pričom neexistuje taká výbušnina, ktorá by povýbuchové stopy nezanechala.
Verziu, že Remiáš bol zavraždený, však polícia po obnovení vyšetrovania v roku 1998 nikdy nespochybnila. Podobne sa Hlbočan vyjadruje aj k príprave vraždy Fegyveresa. “Žiadny taký pokus nebol, sú to výmysly a hlúposti.”
Či je Lexa aktuálne na Slovensku, jeho advokát nevedel povedať. “Neviem, nebol som s ním dlho, je obdobie dovoleniek a nemal som dôvod, ani on nemal dôvod sa so mnou stretnúť.” O chvíľu dodáva, že sú spolu v kontakte, keď je to potrebné pre obhajobu. “Ale nie v takom kontakte, že by bol veľmi čulý.”
Na otázku, či sa Lexa kamarátil s bývalými sudcami Molnárom, Lindtnerom a aj samotným Kosíkom, ako to on tvrdí, nevedel Hlbočan odpovedať. SME sa pokúšalo získať stanovisko Lexu aj cez jeho manželku Vieru. Žena, ktorá sa ozvala do telefónu, povedala, že nie je Viera Lexová, ale môže jej odovzdať odkaz. Späť sa už nikto neozval.
Za výmysly označil nové Kosíkove tvrdenia aj Hrbáček. "Nič z toho, nie je pravda," konštatoval. Rovnako reagoval už keď Kosík z Afriky prehovoril prvý raz. "Asi niekomu uškodilo africké slnko, ale netreba byť nervózny, dá sa to liečiť,“ uviedol v decembri 2017 pre Nový Čas.
Gašpar, Kaliňák, Tomáš, Fico
Vo videohovore sa Kosík vracia aj k tomu, ako Kaliňák s Gašparom v minulosti spochybňovali jeho snahu vypovedať. „Prečo teraz? Prečo v tejto chvíli? Prečo to neurobil predtým, keď tu bol, keď prebiehal jeho proces, pred jeho odsúdením? Tých príležitostí bolo tisíc," kládol Kaliňák rečnícke otázky v januári 2018.
Kosík potvrdil, že počas procesu v jeho zmenkovej kauze ho vtedajší dozorujúci prokurátor Maroš Žilinka nabádal, aby začal vypovedať o únose. Vtedy to odmietol.
Pred plánovaním odchodu zo Slovenska sa však situácia zmenila a Kosík podnikol určité kroky.
Ľuboš Kosík počas pobytu vo väzení v Mali.
Ľuboš Kosík počas pobytu vo väzení v Mali. (zdroj: ARCHÍV - LK)
Z podsvetia vraj dostal informáciu, že mu hrozí nebezpečenstvo. Vyšetrovania, ktorým čelil mimo káuz SIS, vnímal ako účelové. Okrem zmenkovej kauzy, ktorá je už uzavretá, ho obvinili aj z údajného vydierania obchodníka s obrazmi Andyho Warhola. Prípad súvisí s aktivitami Kosíka v čase, keď sa zaoberal vymáhaním pohľadávok. V súčasnosti je na súde.
"Nakoľko som prestal veriť polícii, rozhodol som sa cez svojho osobného priateľa z Nitry osloviť Tibora Gašpara ako vtedajšieho policajného prezidenta. Chcel som ho požiadať, aby ma vypočul, aby som mu dal nejaké informácie. Môj známy sa s ním dvakrát stretol na benzínke. Tibor Gašpar sa neozval," hovorí Kosík. S jeho nemenovaným známym z Nitry sa redakcia stretla už dávnejšie a Kosíkove slová potvrdil.
Druhý pokus vraj išiel cez súčasného ministra práce za Hlas Erika Tomáša, ktorý bol vtedy ešte v Smere. Kosík ho kontaktoval cez ďalšieho spoločného známeho. Išlo o muža, s ktorým jeho manželka trénovala vo fitness centre Relax na Einsteinovej ulici v Petržalke. "Dal som mu list pre Kaliňáka, v ktorom som písal, že viem o trestnej činnosti a chcem vypovedať. Odpoveď som dostal zápornú, že Kaliňák sa so mnou nechce stretnúť."
Tomáš hovorí, že sa k nemu nikdy taký list od Kosíka nedostal. „Nikdy mi nikto od tohto pána žiadny list pre Roberta Kaliňáka nedal. Navyše, ak ma akýkoľvek občan osloví s podozrením na trestnú činnosť, okamžite mu odporučím, aby sa obrátil na orgány činné v trestnom konaní,“ konštatoval Tomáš.
Tretím sprostredkovateľom mal byť František Palko, ktorý bol za vlády Smeru štátnym tajomníkom ministerstva dopravy vedeného Jánom Počiatkom (Smer). Kosík hovorí, že sa s Palkom pozná a snažil sa cez neho spojiť s premiérom Ficom. "Odpoveď bola, že Fico na mňa nemá čas."
S Palkom sa redakcii spojiť nepodarilo. Po odchode z funkcie štátneho tajomníka sa už v politike neangažoval.
Správa od Matoviča a život v Mali
Počas vlády Igora Matoviča išla Kosíkova manželka za ministrom vnútra, ktorým bol vtedy Roman Mikulec (OĽaNO). Prijal ju jeho vtedajší poradca Jaroslav Spišiak, dnes poslanec za PS.
"Manželka mu vysvetlila, že chcem vypovedať. On povedal, že to nebude jednoduché a poradil jej, aby dala prezidentke žiadosť o milosť, aby som sa mohol vrátiť domov." Spišiak stretnutie s Kosíkovou manželkou potvrdil. Prišla za ním aj s právnym zástupcom. "Porozprávali mi o svojich problémoch a že sa to pokúsia riešiť žiadosťou o milosť. Potom sa už neozvali." Prezidentka Zuzana Čaputová žiadosť o omilostenie Kosíka dostala a zamietla ju.
Neskôr sa podľa Kosíka manželke ozval sám premiér Matovič. Navrhol, že by sa s ním chcel stretnúť. "Napísal mi na telefón, ktorý používam v Mali. Súhlasil som so stretnutím a informoval som o tom aj môjho advokáta Martina Kanása. Potom už Matovič nereagoval."
Matovič nereagoval ani teraz na žiadosť redakcie o reakciu poslanú tiež formou SMS.
Do Mali Kosík v roku 2016 vycestoval aj s pomocou zabávača Ibrahima Maigu, s ktorým sa kamarátil. "V tom čase som sa stretol náhodne s Ibrahimom, ktorý mi poradil, že môžem ísť do Mali, kde má dobré kontakty na prezidenta a môžem robiť špeciálny výcvik jeho ochranke."
S Maigom sa však rozišli a po prepustení z miestneho väzenia si musel Kosík hľadať prácu sám. Dnes robí trénera vo fitness centre. "Mám privát, kde bývam sám. Žijem z toho čo si zarobím. Lenže už je to dlhý čas," hovorí. Situáciu v krajine označil za kritickú. Je tam veľká chudoba, veľa chorôb. Maláriu Kosík prekonal už štyrikrát.
Vždy je to však lepšie ako miestne väzenie, v ktorom strávil dva roky. Na cele s kapacitou 80 ľudí ich bolo 250. "Ležali sme tam ako sardinky, jeden vedľa druhého. Bol tam jeden vodovodný kohútik a jedna toaleta." Ešte horšie podmienky boli v druhom väzení, v ktorom po únose strávil päť mesiacov na samotke. "Bol som v miestnosti 2 x 3 metre bez okna, bez zariadenia. Spával som na dlažbe. Hygiena nebola žiadna."
Budova väzenia v meste Bamako, kde Kosík strávil dva roky.
Budova väzenia v meste Bamako, kde Kosík strávil dva roky. (zdroj: SME - Matúš Burčík)
Prípady, o ktorých Kosík hovorí, patria k najzávažnejším kauzám v histórii Slovenska. Na súd sa z nich dostal len únos prezidentovho syna. Začiatok procesu je však stále v nedohľadne. Súdu chýbajú prísediaci členovia senátu, ktorí musia prejsť bezpečnostnou previerkou, keďže spis doteraz podlieha utajeniu.
Exriaditeľ SIS Lexa má v súčasnosti 62 rokov a je úspešným podnikateľom. Aktivity má aj v Mexiku. Dnes 81-ročný Mečiar si užíva dôchodok na svojej rozsiahlej usadlosti v obci Dolná Poruba. Vystupuje na konšpiračných stránkach. Hrbáček žije v Bratislave a venuje sa podnikaniu. Svěchota zomrel v roku 2004.
Viacerí oslovení aktéri príbehu v reakcii na tvrdenia Kosíka naznačovali, že si vymýšľa s cieľom zabezpečiť si slobodu po prípadnom návrate z afrického Mali. Prakticky to však nie je veľmi reálne. V kauze falšovania zmeniek je Kosík právoplatne odsúdený na 18 rokov väzenia. Jeho žiadosť o milosť bola u prezidentky neúspešná a aj z popísaných udalostí je zrejmé, že súčasná vláda mu nie je naklonená.
"Nie som kajúcnik. Kajúcnici využívajú možnosti, aby neboli odstíhaní, alebo aby im bol znížený trest. Ja toto nevyužívam," hovorí na záver Kosík s tým, že sa chcel len zbaviť bremena, ktoré ho roky ťažilo.
O vlastnú bezpečnosť vraj už obavy nemá, keďže mu v minulosti viackrát išlo o život. Aj v Mali podľa jeho slov boli ľudia zo Slovenska, ktorí ho mali zlikvidovať. Práve v tom čase však bol unesený.
Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/23361870/devatde ... razda.html
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
zuzanuska napísal: 05 aug 2024, 12:11 Poprosím, ďakujem
https://dennikn.sk/4108340/hnev-nie-je- ... e-rodicov/
Spoiler
24. júla 2024 11:19
Duševné zdravie
Päť kníh
Rodičovstvo
Vzťahy
Psychologička Malík vyberá päť kníh o emóciách pre rodičov. Mať sa rád, je základ, hovorí
Veronika Szűcs RajničováVeronika Szűcs Rajničová
Judita Malík. Foto – Tomáš Záhumenský/N
Judita Malík. Foto – Tomáš Záhumenský/N
00:00
18:16
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Ľudia vychovávaní emočne nezrelými rodičmi sa v dospelosti nevedia oceniť, nevedia prijať uznanie, často sa cítia nehodní lásky a pozornosti, hovorí klinická psychologička Judita Malík.
Pracuje pre Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, v Poradenskom centre Slovenskej technickej univerzity a externe spolupracuje s advokátskou kanceláriou L/R/P advokáti. Do rubriky Päť kníh vybrala diela, ktoré rodičom pomôžu pochopiť nielen emócie svojho dieťaťa, ale predovšetkým tie vlastné.
Rozprávali sme sa aj o tom, čo spôsobuje hanba, čo signalizujú hnev a strach a ako s tým súvisí nastavovanie hraníc.
reklama
5 kníh o emóciách pre rodičov
AHA! rodičovstvo | Laura Markham (Martinus, Artforum)
Dospelé děti emočně nezralých rodičů | Lindsay C. Gibson (Artforum, Martinus)
Pupo a Fazuľka | Hana Lasicová (Martinus, Artforum)
Gruffalo | Axel Scheffler a Julia Donaldson (Artforum, Martinus)
Kvetulienka. Tajomstvo čarovného zrkadla | Michaela Pribilincová (audiokniha)
Čo je to rešpektujúce rodičovstvo?
Je to rodičovstvo založené na princípe, pri ktorom záleží rovnako na rodičovi ako aj na dieťati. Je o vzájomnej empatii, načúvaní a o hraniciach a potrebách detí aj rodiča. Učí rešpektovať hranice a rešpektovať aj to, že dieťa ešte hranice nechápe. Vtedy nevolíme stratégiu zastrašovania, manipulovania alebo bitky, ale pracujeme na hraniciach spoločne, pretože hranice predstavujú bezpečie.
Hranice sú dôležité aj pre nás dospelých, a to pre naše psychické aj fyzické zdravie. Aj my dospeláci, ktorí by sme sa už nejak mali vo svojich pocitoch vyznať, si často neuvedomujeme, že sme zanedbali priestor pre seba a svoje pocity. Až spätne pochopíme, že naše hranice boli prekročené. A bohužiaľ aj vtedy to často zmetieme zo stola, aby sme nepôsobili ako precitlivení.
Napríklad prídeme na návštevu a dotyčný nám už vo dverách povie: „teba som tak dlho nevidel, mohol by si sa mi ozývať častejšie, vôbec na mňa nemyslíš“. Celú návštevu si potom už neužijeme a budeme mať v hlave len to, že sa musíme ozvať častejšie, aj keď sa nám to teraz nehodí, lebo toho máme veľa.
Stane sa teda to, že sa cítime zle pri človeku a nerozumieme tomu. Veď nám vlastne povedal, že nás chce vidieť častejšie, a ospravedlňujeme ho, že to len povedal nešikovne, a sľubujeme mu nápravu.
[ Každú stredu vyberajú osobnosti Päť kníh, ktoré sa oplatí prečítať. Prihláste sa na odber e-mailom jedným klikom. ]
V tomto prípade sme však zažili manipuláciu. Dotyčný chce dosiahnuť svoj cieľ a skúša to tak, aby sme sa my cítili zodpovední za to, ako sa má on, a chce, aby sme nadobudli pocit, že vďaka častejším kontaktom s nami sa bude mať lepšie.
O to by sa však mal vedieť postarať on sám, my máme na starosti ustriehnuť svoje prežívanie. Cesta je rešpektovať jeho túžbu po častom kontakte, má právo to chcieť. A rešpektovať aj seba, ak sa v tom necítime dobre a potrebujeme to inak.
Ako k téme hraníc pristupovala autoritatívna výchova?
Kedysi nás vychovávali tak, že dieťa má jednoducho počúvať, má mať dobré výsledky, ideálne nezavadzať, má vedieť ochotne požičať svoje veci, postrážiť mladšieho súrodenca. Bol nejaký úzus o tom, ako sa má správať dieťa, a všetci vychovávali viac menej rovnako.
Vidíme však, že v dospelosti máme nejaké vnútorné presvedčenia, ktoré sú nám často na príťaž. Napríklad, že máme plniť očakávania druhých, seba klásť na posledné miesto, vedieme vo svojom vnútri sami so sebou zahanbujúce monológy. A do tohto vzorca zapadnú aj naše vzťahy v súkromí či v práci.
Nezostáva nám preto nič iné ako naučiť sa viackrát za život pýtať sa samých seba, či sme takto šťastní. Nespokojnosť a vnútorný rozpor sa potom ukazuje aj v tom, ako sa cítia vo výchove a v rodičovstve.
Signálom, že niekto prekračuje naše hranice, môže byť emócia hnevu. Máte skúsenosť, že rodičia so svojím hnevom zápasia?
Boli sme naučení, že hnev nemáme prejavovať. Za zlosť sme boli často trestaní alebo zosmiešňovaní. Potom sa v dospelosti stáva, že sa náš hnev naoko neprejaví, ale v skutočnosti sa len prenesie do nášho vnútra voči sebe samým, alebo navonok cestou, ktorá je v spoločnosti tolerovaná, cez uštipačné poznámky, iróniu, sarkazmus ako prejavy pasívnej agresie.
Hnev voči sebe samému má rôzne prejavy od hryzenia si nechtov a fajčenie, čo je znova v spoločnosti akceptované, až po prejavy, ktoré vnímame už ako patologické, ako sebapoškodzovanie či depresia. Podľa Sigmunda Freuda a jeho nasledovníkov je depresia výsledkom nevyriešeného vnútorného konfliktu, kde je hnev, pôvodne smerovaný voči iným, prevrátený do seba. Tento potlačený hnev môže viesť k sebaobviňovaniu, nízkej sebaúcte a pocitom bezcennosti, čo sú typické symptómy depresie.
Hnev pritom nie je v skutočnosti negatívna emócia, ako nám to bolo prezentované. Ukazuje nám, na čom nám záleží a že niekto chce narušiť naše hranice. Platí to aj pri deťoch. Keď sa dieťa hnevá, môžeme mu pomenovať, že vidíme, že sa mu niečo nepáči a že mu na tom záleží. Dôležité je aj povedať, že to, že sa hnevá, neznamená, že je zlým dieťaťom.
Miesto potláčania hnevu ho učíme spôsoby, ako hnev vyjadriť bezpečne, a vytvárame priestor, aby mohlo dať voľný priestor emócii a ísť ďalej. Potom nebude mať sklon zamrznúť pri niekom, kto svoj hnev vyjadruje nezdravo, bude mať tendenciu porozumieť situácii a postarať sa o seba.
Existujú nejaké limity na to, ako veľmi a dokedy nechať dieťa prežívať emóciu? Čo keď mám ako rodič pocit, že výbuch hnevu alebo plaču už trvá príliš dlho a dieťa si ubližuje?
Keď sa takýto veľký výbuch emócií deje, v prvom rade sa musí upokojiť rodič. Už ste si overili, že kričanie na dieťa ho neupokojí, ani keď ho pošlete do inej izby.
Ideálne je dať si chvíľku, stačí pár sekúnd, aby ste pochopili, o čo ide, a skúsili sa upokojiť najprv vy. To je základ a potom pomenujete, čo vidíte, že sa deje. Tak dáte dieťaťu istotu toho, že mu rozumiete a tak nemusí pridávať na intenzite hnevu. Vie, že už viete čo prežíva. A ďalším krokom je uznanie pocitov a následne preskúmanie možností.
Keď dieťaťu spadne kopček zmrzliny, môžeme mu povedať: „Vidím, že ti spadla zmrzlina, to je fakt nepríjemné, aj mňa by to nahnevalo.“ Dieťa vidí, že ste pokojný, rozumiete jeho hnevu a dokonca práve počulo, že aj jeho úžasný rodič by sa na jeho mieste cítil rovnako. A potom už len ponúknuť priestor, čo s tým. Hneď si pomyslíte, že bude chcieť ďalšiu zmrzlinu, ale niekedy chcú deti napríklad počuť, že už sa to stalo aj vám a čo ste potom robili. Deti nás zrkadlia a všetko si pamätajú.
Keď spustíme výčitky, porovnávanie alebo obviňovanie, hnev bude u dieťaťa eskalovať. Môže prerásť do amoku, v ktorom už žiadna šanca na racionálne uvažovanie nie je. Jednoducho to musíme prežiť. A vrátime sa k tomu čo sa stalo v stave pokoja a skúšame to isté. Pomenovať, čo sa dialo, uznať pocity, dať priestor a vymyslieť, čo by ste mohli v takejto situácii nabudúce spraviť, aby ste to spoločne zvládli lepšie.
Prečítajte si
Päť kníh o výchove a o tom, ako na nás vplýva detstvo, vyberá špeciálna pedagogička Zimová
Knihy AHA! rodičovstvo (Artforum, Martinus) a Dospelé deti emočne nezrelých rodičov (Martinus, Artforum) pozývajú k tomu, aby rodičia viac vnímali svoje vnútorné dieťa a výchovu, z ktorej pochádzajú. Ťažko tomu uveriť, že celý náš život ovplyvňuje tých pár prvých rokov, ktoré strávime v úzkom vzťahu s rodičmi.
Rozumiem, že je tomu ťažké uveriť. Zväčša si hovoríme, že prvé roky je dieťa ešte malé a nepamätá si, čo sa s ním dialo. Je to však práve naopak. Do šiestich rokov sa tvorí celá osobnosť dieťaťa, jeho charakter.
Úplne kľúčové sú naozaj prvé roky života. Súvisí to s takzvanou vzťahovou väzbou. Bábätko si nebude pamätať, akej farby malo cumlík, ale naučí sa, že keď plače, jeho mama ho berie na ruky, aby ho utíšila. Tento cyklus sa opakuje, potvrdzuje sa mu, že jeho mama je bezpečná a následne, že aj svet, v ktorom žije, je bezpečný.
Túto skúsenosť si prenesieme do ostatných vzťahov, teda či je bezpečný kolektív v škôlke, učiteľka, doktorka a podobne. Deti, ktoré nezažili vzťahovú väzbu, ktorá je istá a bezpečná, si túto neistotu projektujú do svojho života. V neskoršom veku sa to neukazuje len na tom, ako si vytvárame medziľudské vzťahy, ale aj na tom, ako sa správame k sebe. Zhadzujeme sa a ponižujeme, vopred predpokladáme, že na to nemáme, a zbytočne sa utápame v hanbe, keď sa nám niečo nepodarí. Dobrou správou je, že sa to dá zmeniť aj v neskoršom veku, ale chce to naozaj odhodlanie a systematické kroky.
Vidíme, že deti, ktoré boli vychovávané rešpektujúcou výchovou, menej podliehajú tlaku svojich rovesníkov v puberte, menej experimentujú s drogami a alkoholom, lebo majú radšej svoje telo a vedia odmietnuť tlak skupiny, lebo si vedia zhodnotiť riziká. Vedia sa sami seba spýtať, či to chcú alebo nechcú, a vedia dávať aj rešpektovať hranice.
Ako vyzerá citové prežívanie človeka, ktorý bol vychovávaný emočne nezrelými rodičmi?
V knihe Dospelé deti emočne nezrelých rodičov sú aj osobné príbehy ľudí, ktoré nám to približujú. Niekedy sa samotné deti potrebovali starať o pocity svojich nezrelých rodičov, chrániť ich, predvídať ich emócie. Niekedy sa nevedia oceniť a sú závislé od ocenenia ostatných, nevedia prijať uznanie, lebo sa naučili očakávať len kritiku a podobne.
Základnou črtou však je, že takíto dospelí sa často cítia nehodní lásky a pozornosti a v živote si volia stratégie, aby to tak už viac nemali. V knihe sú pomenovaní ako externalizátori alebo internalizátori podľa toho, od koho očakávajú, že im toto vnútorné zranenie uzdraví. Či už je to workoholizmus, puntičkárstvo, syndróm naučenej bezmocnosti a mnohé iné.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Deti vychovávané nezrelými rodičmi vedú vo svojom vnútri samiyso sebou zahanbujúce monológy. Foto – Pixabay
Kniha Dospelé deti emočne nezrelých rodičov pomáha zbaviť sa viny, ktorá im nepatrí. Čo sa pod tým myslí?
Niektorí ľudia mi hovorili, že nechcú absolvovať terapiu, lebo na každej sa vraj očierňujú rodičia a oni tých svojich majú radi. Musím povedať, že sa na terapii pravdepodobne stane, že sa budeme rozprávať aj detstve a rodičoch. Nejde však o to, aby sme sa donekonečna rozprávali o tom, ako to rodičia pokazili alebo ako to mali urobiť inak. No musíme sa dotknúť toho, že oni sami počas detstva prežili niečo, čo nebolo celkom fér, a nemali na tom žiadnu zásluhu.
Ľudia vychovávaní emočne nezrelými rodičmi si často myslia, že oni môžu za to, že sa ich rodičia nemali dobre, že si ich lásku a rešpekt mali niečím zaslúžiť. Dieťa má byť milované bezpodmienečne a výchovou ho máme naučiť, že ono samo nie je to, čo urobilo alebo čo cíti.
V preklade, dieťa, ktoré sa bojí, nie je strachopud, a keď rozbije hračku, nie je čert. Nehovorme im to. Skúsme to takto: „Si moje dieťa a milujem ťa, zároveň sa mi nepáčilo, keď si vzal druhému dieťaťu hračku, a toto ideme vyriešiť.“
Oddelením dieťaťa od jeho skutku a pocitov oddeľujeme pocit hanby a transformujeme ho na pocit viny. Ak dieťa rozbije hračku, myslí si, že kričíme, lebo ono je zlé a nemáme ho viac radi. Pocit hanby, ktorý prichádza, našepkáva dieťaťu, že je zlé, nepodarené a neľúbime ho. Ak ho však naučíme, že ho milujeme, ale nepáčilo sa nám, ako tú hračku rozbilo, učíme ho cítiť, že je ľúbené, a za to, čo spravil, môže cítiť pocity viny.
Pocit viny je emócia, ktorá nás vie posunúť. Vieme sa ospravedlniť, vec nahradiť a ostáva v nás pocit, že sme dobrými ľuďmi, ktorí preberajú zodpovednosť za svoje činy.
Pocit hanby môže zažívať dieťa nezrelých rodičov aj pri výchove svojho dieťaťa. Stane sa napríklad, že na dieťa zakričí, alebo mu v návale strachu dá po zadku, a potom prichádza špirála obviňovania, že je zlým rodičom. Čo radíte v takýchto prípadoch?
Takto rozmýšľajú často ľudia, ktorí boli v detstve porovnávaní a museli podať vždy najlepší výkon. Boli totiž presvedčení o tom, že len vtedy si zaslúžia lásku a pozornosť svojich rodičov.
Povedzme si to rovno. Dieťa nechce dokonalých rodičov. Pre dieťa nie je dôležité, aby ste nikdy neurobili chybu. Ono vás vníma ako skvelých rodičov. Keď kričíte, vzťahuje to na seba. Ak ste však zakričali, nerúca sa svet. Len potrebuje vidieť, ako to vyriešite.
Ospravedlňte sa mu. Tak ho naučíte, že aj ono sa má ospravedlniť, keď niečo nezvládne. Ak sa pohádajú rodičia medzi sebou a dieťa to vidí, nech vidí aj to, ako sa medzi sebou uzmieria.
To, čo získate, je dieťa, ktoré keď niečo vyparatí, nebude vám klamať. Naučí sa, že tak ako vy, aj ono si môže priznať pravdu a ospravedlniť sa.
Povedzme, že som rodič, ktorý mal ako dieťa autoritatívnu výchovu, ale prešla som si prácou na sebe a snažím sa o nápravu. Ako spoznám, že už som emočne zrelý človek?
Emočne zrelý človek má dobré poznanie seba samého, vie rozpoznať svoje pocity, je si vedomý svojej identity. Emočne zrelým ľuďom nevadia ich emócie a nehanbia sa za ne. Úprimne ich vyjadrujú a zároveň udržiavajú citové spojenie s inými.
Stanovenie si reálnych cieľov, rešpektovanie svojich hraníc a empatické vnímanie hranice druhých sú takisto znakom emočnej zrelosti. Takíto ľudia si vedia priznať chybu, riešiť priamo konflikt bez toho, aby do toho zatiahli iných. Vedia odľahčiť situáciu humorom a vedia sa zdieľať.
Knihy Pupo a Fazuľka (Artforum, Martinus) a Gruffalo (Martinus, Artforum) sú tituly určené pre deti. Kníh, ktoré majú pomôcť deťom pomenovať, vyjadrovať a spracovať emócie, je viacero. Prečo ste vybrali práve tieto a v čom pomôžu pochopiť emócie aj nám dospelým?
Hana Lasicová napísala Pupa a Fazuľku naozaj veľmi láskavo a vtipne. Dospelí sa tak môžu ľahšie vžiť do toho, ako to dieťaťu padne, keď má cudzej tete na ulici hovoriť básničku, ktorú sa naučilo v škôlke. Alebo aké to je, keď sa deti smejú chlapcovi v škôlke, keď plače za mamou.
Kniha je písaná veľmi citlivo a vnímavo k detskému prežívaniu. My dospelí často zabúdame na to, aké je to byť deťmi. Táto kniha nám to pekne pripomenie. Rodičia sa pri čítaní tiež zabavia. Sú tam aj pre nich otázky na zamyslenie, o ktorých môže rodič s dieťaťom diskutovať a podporovať vzájomné puto.
O čom je kniha Gruffalo?
V nej nenájdete žiadne definície, čo je strach, ale v rovine príbehu o myške a hroznom netvorovi sa môžete o strachu s dieťaťom pekne porozprávať. Myška sa bojí zvierat v lese, ktoré ju chcú zjesť, a tak si vymyslí desivú postavu Gruffala. Vraví, že je to jej kamarát, a zvieratá, ktoré by jej ublížili, by sám najradšej zjedol.
Poznáte vetu „stalo sa mi to, čoho som sa najviac bál“? Aj myška v príbehu nakoniec v lese stretne strašného Gruffala. A musí si vymyslieť stratégiu, ako sa tomu postaviť. Kniha dieťa zabaví a ukáže mu, že existujú iné cesty, ako sa popasovať so strachom, ako ho v sebe jednoducho potlačiť.
Kniha nám ešte ukazuje, že strach je občas iracionálny. Preto sa vysvetľovanie niekedy míňa účinku. A niekedy je to ešte viac zamotané – niečoho sa bojíme a zároveň nás to môže lákať, ako je napríklad skúmanie nových vecí.
Zo skúseností vieme, že účinnými stratégiami na strach môže byť napríklad humor a podpora zvedavosti. O pavúkovi, ktorého sa dieťa bojí, môžeme vymýšľať pesničky, básničky, ako jazdí na kolieskových korčuliach a koľko ich vlastne potrebuje na každú nohu. Alebo podnietiť zvedavosť, aby sme zistili, či je niečo, čoho sa bojí aj pavúk samotný, kde žije, čo robí, jednoducho spraviť z neznámeho niečo ako bádateľský projekt.
Myška použila v príbehu ako stratégiu prefíkanosť. Ja už som počula aj o mamičkách, ktoré s deťmi pred spaním vyrábali koše na strašidlá alebo pasce na duchov, aby s humorom a takýmto projektom učili deti nezostať strachom paralyzované, ale hľadať stratégie.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Judita Malík. Foto – Tomáš Záhumenský.
Kvetulienka sa v audiorozprávke necíti dosť pekná, lebo je iná ako ostatní. Rozprávkové bytosti ju však nabádajú k tomu, aby vedela nájsť vlastnú sebahodnotu a našla to, kým chce byť. Ako môžeš ľúbiť, keď sa sama neľúbiš? pýta sa Kvetulienky zrkadlo. Dá sa zdravá sebaláska naučiť?
Treba povedať, že deti sa už rodia sebavedomé. Keď vidia, že aj rodičia sa majú radi, prirodzene sa u nich buduje. Aj malé dievčatá sa pretŕčajú pred zrkadlom v maminých topánkach. Kladieme si potom otázku, prečo nie sú sebavedomé aj dospelé ženy?
Kvetulienku môžete počúvať so svojím dieťaťom, ale je dosť možné, že pri nej zaspí. Otázka „Ako môžeš ľúbiť, keď sa sama neľúbiš“, zasiahne skôr rodičov.
Nato, aby sme prijali naše nedokonalosti a ľúbili ich, aj keď sa nám za ne posmievali, potrebujeme citovú zrelosť. A keď už sme v tom štádiu, naše nedokonalosti nie sú pre druhých zbraňou na výsmech, pretože sa nás tým nedotknú.
Na záver sa ešte pokúsme zhrnúť, aké najdôležitejšie posolstvo majú rodičov tieto knihy naučiť.
Mať sa rád je základ. Učili nás, že nemáme byť pyšní. Potom sme ale nepochopili, čo je pokora. Pokora je v pravde sa pozrieť na seba samého a priznať si svoje silné aj slabé stránky, túžby aj pocity.
Človek nie je svojou emóciou. Keď sa bojím, nie som strach alebo strachopud. Ale je dobré vedieť, čoho sa bojím, čo mi to dáva a čo berie. Všetko to patrí k tomu, kým som, a nemusím sa zato hanbiť.
Duševné zdravie
Päť kníh
Rodičovstvo
Vzťahy
Psychologička Malík vyberá päť kníh o emóciách pre rodičov. Mať sa rád, je základ, hovorí
Veronika Szűcs RajničováVeronika Szűcs Rajničová
Judita Malík. Foto – Tomáš Záhumenský/N
Judita Malík. Foto – Tomáš Záhumenský/N
00:00
18:16
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Ľudia vychovávaní emočne nezrelými rodičmi sa v dospelosti nevedia oceniť, nevedia prijať uznanie, často sa cítia nehodní lásky a pozornosti, hovorí klinická psychologička Judita Malík.
Pracuje pre Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, v Poradenskom centre Slovenskej technickej univerzity a externe spolupracuje s advokátskou kanceláriou L/R/P advokáti. Do rubriky Päť kníh vybrala diela, ktoré rodičom pomôžu pochopiť nielen emócie svojho dieťaťa, ale predovšetkým tie vlastné.
Rozprávali sme sa aj o tom, čo spôsobuje hanba, čo signalizujú hnev a strach a ako s tým súvisí nastavovanie hraníc.
reklama
5 kníh o emóciách pre rodičov
AHA! rodičovstvo | Laura Markham (Martinus, Artforum)
Dospelé děti emočně nezralých rodičů | Lindsay C. Gibson (Artforum, Martinus)
Pupo a Fazuľka | Hana Lasicová (Martinus, Artforum)
Gruffalo | Axel Scheffler a Julia Donaldson (Artforum, Martinus)
Kvetulienka. Tajomstvo čarovného zrkadla | Michaela Pribilincová (audiokniha)
Čo je to rešpektujúce rodičovstvo?
Je to rodičovstvo založené na princípe, pri ktorom záleží rovnako na rodičovi ako aj na dieťati. Je o vzájomnej empatii, načúvaní a o hraniciach a potrebách detí aj rodiča. Učí rešpektovať hranice a rešpektovať aj to, že dieťa ešte hranice nechápe. Vtedy nevolíme stratégiu zastrašovania, manipulovania alebo bitky, ale pracujeme na hraniciach spoločne, pretože hranice predstavujú bezpečie.
Hranice sú dôležité aj pre nás dospelých, a to pre naše psychické aj fyzické zdravie. Aj my dospeláci, ktorí by sme sa už nejak mali vo svojich pocitoch vyznať, si často neuvedomujeme, že sme zanedbali priestor pre seba a svoje pocity. Až spätne pochopíme, že naše hranice boli prekročené. A bohužiaľ aj vtedy to často zmetieme zo stola, aby sme nepôsobili ako precitlivení.
Napríklad prídeme na návštevu a dotyčný nám už vo dverách povie: „teba som tak dlho nevidel, mohol by si sa mi ozývať častejšie, vôbec na mňa nemyslíš“. Celú návštevu si potom už neužijeme a budeme mať v hlave len to, že sa musíme ozvať častejšie, aj keď sa nám to teraz nehodí, lebo toho máme veľa.
Stane sa teda to, že sa cítime zle pri človeku a nerozumieme tomu. Veď nám vlastne povedal, že nás chce vidieť častejšie, a ospravedlňujeme ho, že to len povedal nešikovne, a sľubujeme mu nápravu.
[ Každú stredu vyberajú osobnosti Päť kníh, ktoré sa oplatí prečítať. Prihláste sa na odber e-mailom jedným klikom. ]
V tomto prípade sme však zažili manipuláciu. Dotyčný chce dosiahnuť svoj cieľ a skúša to tak, aby sme sa my cítili zodpovední za to, ako sa má on, a chce, aby sme nadobudli pocit, že vďaka častejším kontaktom s nami sa bude mať lepšie.
O to by sa však mal vedieť postarať on sám, my máme na starosti ustriehnuť svoje prežívanie. Cesta je rešpektovať jeho túžbu po častom kontakte, má právo to chcieť. A rešpektovať aj seba, ak sa v tom necítime dobre a potrebujeme to inak.
Ako k téme hraníc pristupovala autoritatívna výchova?
Kedysi nás vychovávali tak, že dieťa má jednoducho počúvať, má mať dobré výsledky, ideálne nezavadzať, má vedieť ochotne požičať svoje veci, postrážiť mladšieho súrodenca. Bol nejaký úzus o tom, ako sa má správať dieťa, a všetci vychovávali viac menej rovnako.
Vidíme však, že v dospelosti máme nejaké vnútorné presvedčenia, ktoré sú nám často na príťaž. Napríklad, že máme plniť očakávania druhých, seba klásť na posledné miesto, vedieme vo svojom vnútri sami so sebou zahanbujúce monológy. A do tohto vzorca zapadnú aj naše vzťahy v súkromí či v práci.
Nezostáva nám preto nič iné ako naučiť sa viackrát za život pýtať sa samých seba, či sme takto šťastní. Nespokojnosť a vnútorný rozpor sa potom ukazuje aj v tom, ako sa cítia vo výchove a v rodičovstve.
Signálom, že niekto prekračuje naše hranice, môže byť emócia hnevu. Máte skúsenosť, že rodičia so svojím hnevom zápasia?
Boli sme naučení, že hnev nemáme prejavovať. Za zlosť sme boli často trestaní alebo zosmiešňovaní. Potom sa v dospelosti stáva, že sa náš hnev naoko neprejaví, ale v skutočnosti sa len prenesie do nášho vnútra voči sebe samým, alebo navonok cestou, ktorá je v spoločnosti tolerovaná, cez uštipačné poznámky, iróniu, sarkazmus ako prejavy pasívnej agresie.
Hnev voči sebe samému má rôzne prejavy od hryzenia si nechtov a fajčenie, čo je znova v spoločnosti akceptované, až po prejavy, ktoré vnímame už ako patologické, ako sebapoškodzovanie či depresia. Podľa Sigmunda Freuda a jeho nasledovníkov je depresia výsledkom nevyriešeného vnútorného konfliktu, kde je hnev, pôvodne smerovaný voči iným, prevrátený do seba. Tento potlačený hnev môže viesť k sebaobviňovaniu, nízkej sebaúcte a pocitom bezcennosti, čo sú typické symptómy depresie.
Hnev pritom nie je v skutočnosti negatívna emócia, ako nám to bolo prezentované. Ukazuje nám, na čom nám záleží a že niekto chce narušiť naše hranice. Platí to aj pri deťoch. Keď sa dieťa hnevá, môžeme mu pomenovať, že vidíme, že sa mu niečo nepáči a že mu na tom záleží. Dôležité je aj povedať, že to, že sa hnevá, neznamená, že je zlým dieťaťom.
Miesto potláčania hnevu ho učíme spôsoby, ako hnev vyjadriť bezpečne, a vytvárame priestor, aby mohlo dať voľný priestor emócii a ísť ďalej. Potom nebude mať sklon zamrznúť pri niekom, kto svoj hnev vyjadruje nezdravo, bude mať tendenciu porozumieť situácii a postarať sa o seba.
Existujú nejaké limity na to, ako veľmi a dokedy nechať dieťa prežívať emóciu? Čo keď mám ako rodič pocit, že výbuch hnevu alebo plaču už trvá príliš dlho a dieťa si ubližuje?
Keď sa takýto veľký výbuch emócií deje, v prvom rade sa musí upokojiť rodič. Už ste si overili, že kričanie na dieťa ho neupokojí, ani keď ho pošlete do inej izby.
Ideálne je dať si chvíľku, stačí pár sekúnd, aby ste pochopili, o čo ide, a skúsili sa upokojiť najprv vy. To je základ a potom pomenujete, čo vidíte, že sa deje. Tak dáte dieťaťu istotu toho, že mu rozumiete a tak nemusí pridávať na intenzite hnevu. Vie, že už viete čo prežíva. A ďalším krokom je uznanie pocitov a následne preskúmanie možností.
Keď dieťaťu spadne kopček zmrzliny, môžeme mu povedať: „Vidím, že ti spadla zmrzlina, to je fakt nepríjemné, aj mňa by to nahnevalo.“ Dieťa vidí, že ste pokojný, rozumiete jeho hnevu a dokonca práve počulo, že aj jeho úžasný rodič by sa na jeho mieste cítil rovnako. A potom už len ponúknuť priestor, čo s tým. Hneď si pomyslíte, že bude chcieť ďalšiu zmrzlinu, ale niekedy chcú deti napríklad počuť, že už sa to stalo aj vám a čo ste potom robili. Deti nás zrkadlia a všetko si pamätajú.
Keď spustíme výčitky, porovnávanie alebo obviňovanie, hnev bude u dieťaťa eskalovať. Môže prerásť do amoku, v ktorom už žiadna šanca na racionálne uvažovanie nie je. Jednoducho to musíme prežiť. A vrátime sa k tomu čo sa stalo v stave pokoja a skúšame to isté. Pomenovať, čo sa dialo, uznať pocity, dať priestor a vymyslieť, čo by ste mohli v takejto situácii nabudúce spraviť, aby ste to spoločne zvládli lepšie.
Prečítajte si
Päť kníh o výchove a o tom, ako na nás vplýva detstvo, vyberá špeciálna pedagogička Zimová
Knihy AHA! rodičovstvo (Artforum, Martinus) a Dospelé deti emočne nezrelých rodičov (Martinus, Artforum) pozývajú k tomu, aby rodičia viac vnímali svoje vnútorné dieťa a výchovu, z ktorej pochádzajú. Ťažko tomu uveriť, že celý náš život ovplyvňuje tých pár prvých rokov, ktoré strávime v úzkom vzťahu s rodičmi.
Rozumiem, že je tomu ťažké uveriť. Zväčša si hovoríme, že prvé roky je dieťa ešte malé a nepamätá si, čo sa s ním dialo. Je to však práve naopak. Do šiestich rokov sa tvorí celá osobnosť dieťaťa, jeho charakter.
Úplne kľúčové sú naozaj prvé roky života. Súvisí to s takzvanou vzťahovou väzbou. Bábätko si nebude pamätať, akej farby malo cumlík, ale naučí sa, že keď plače, jeho mama ho berie na ruky, aby ho utíšila. Tento cyklus sa opakuje, potvrdzuje sa mu, že jeho mama je bezpečná a následne, že aj svet, v ktorom žije, je bezpečný.
Túto skúsenosť si prenesieme do ostatných vzťahov, teda či je bezpečný kolektív v škôlke, učiteľka, doktorka a podobne. Deti, ktoré nezažili vzťahovú väzbu, ktorá je istá a bezpečná, si túto neistotu projektujú do svojho života. V neskoršom veku sa to neukazuje len na tom, ako si vytvárame medziľudské vzťahy, ale aj na tom, ako sa správame k sebe. Zhadzujeme sa a ponižujeme, vopred predpokladáme, že na to nemáme, a zbytočne sa utápame v hanbe, keď sa nám niečo nepodarí. Dobrou správou je, že sa to dá zmeniť aj v neskoršom veku, ale chce to naozaj odhodlanie a systematické kroky.
Vidíme, že deti, ktoré boli vychovávané rešpektujúcou výchovou, menej podliehajú tlaku svojich rovesníkov v puberte, menej experimentujú s drogami a alkoholom, lebo majú radšej svoje telo a vedia odmietnuť tlak skupiny, lebo si vedia zhodnotiť riziká. Vedia sa sami seba spýtať, či to chcú alebo nechcú, a vedia dávať aj rešpektovať hranice.
Ako vyzerá citové prežívanie človeka, ktorý bol vychovávaný emočne nezrelými rodičmi?
V knihe Dospelé deti emočne nezrelých rodičov sú aj osobné príbehy ľudí, ktoré nám to približujú. Niekedy sa samotné deti potrebovali starať o pocity svojich nezrelých rodičov, chrániť ich, predvídať ich emócie. Niekedy sa nevedia oceniť a sú závislé od ocenenia ostatných, nevedia prijať uznanie, lebo sa naučili očakávať len kritiku a podobne.
Základnou črtou však je, že takíto dospelí sa často cítia nehodní lásky a pozornosti a v živote si volia stratégie, aby to tak už viac nemali. V knihe sú pomenovaní ako externalizátori alebo internalizátori podľa toho, od koho očakávajú, že im toto vnútorné zranenie uzdraví. Či už je to workoholizmus, puntičkárstvo, syndróm naučenej bezmocnosti a mnohé iné.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Deti vychovávané nezrelými rodičmi vedú vo svojom vnútri samiyso sebou zahanbujúce monológy. Foto – Pixabay
Kniha Dospelé deti emočne nezrelých rodičov pomáha zbaviť sa viny, ktorá im nepatrí. Čo sa pod tým myslí?
Niektorí ľudia mi hovorili, že nechcú absolvovať terapiu, lebo na každej sa vraj očierňujú rodičia a oni tých svojich majú radi. Musím povedať, že sa na terapii pravdepodobne stane, že sa budeme rozprávať aj detstve a rodičoch. Nejde však o to, aby sme sa donekonečna rozprávali o tom, ako to rodičia pokazili alebo ako to mali urobiť inak. No musíme sa dotknúť toho, že oni sami počas detstva prežili niečo, čo nebolo celkom fér, a nemali na tom žiadnu zásluhu.
Ľudia vychovávaní emočne nezrelými rodičmi si často myslia, že oni môžu za to, že sa ich rodičia nemali dobre, že si ich lásku a rešpekt mali niečím zaslúžiť. Dieťa má byť milované bezpodmienečne a výchovou ho máme naučiť, že ono samo nie je to, čo urobilo alebo čo cíti.
V preklade, dieťa, ktoré sa bojí, nie je strachopud, a keď rozbije hračku, nie je čert. Nehovorme im to. Skúsme to takto: „Si moje dieťa a milujem ťa, zároveň sa mi nepáčilo, keď si vzal druhému dieťaťu hračku, a toto ideme vyriešiť.“
Oddelením dieťaťa od jeho skutku a pocitov oddeľujeme pocit hanby a transformujeme ho na pocit viny. Ak dieťa rozbije hračku, myslí si, že kričíme, lebo ono je zlé a nemáme ho viac radi. Pocit hanby, ktorý prichádza, našepkáva dieťaťu, že je zlé, nepodarené a neľúbime ho. Ak ho však naučíme, že ho milujeme, ale nepáčilo sa nám, ako tú hračku rozbilo, učíme ho cítiť, že je ľúbené, a za to, čo spravil, môže cítiť pocity viny.
Pocit viny je emócia, ktorá nás vie posunúť. Vieme sa ospravedlniť, vec nahradiť a ostáva v nás pocit, že sme dobrými ľuďmi, ktorí preberajú zodpovednosť za svoje činy.
Pocit hanby môže zažívať dieťa nezrelých rodičov aj pri výchove svojho dieťaťa. Stane sa napríklad, že na dieťa zakričí, alebo mu v návale strachu dá po zadku, a potom prichádza špirála obviňovania, že je zlým rodičom. Čo radíte v takýchto prípadoch?
Takto rozmýšľajú často ľudia, ktorí boli v detstve porovnávaní a museli podať vždy najlepší výkon. Boli totiž presvedčení o tom, že len vtedy si zaslúžia lásku a pozornosť svojich rodičov.
Povedzme si to rovno. Dieťa nechce dokonalých rodičov. Pre dieťa nie je dôležité, aby ste nikdy neurobili chybu. Ono vás vníma ako skvelých rodičov. Keď kričíte, vzťahuje to na seba. Ak ste však zakričali, nerúca sa svet. Len potrebuje vidieť, ako to vyriešite.
Ospravedlňte sa mu. Tak ho naučíte, že aj ono sa má ospravedlniť, keď niečo nezvládne. Ak sa pohádajú rodičia medzi sebou a dieťa to vidí, nech vidí aj to, ako sa medzi sebou uzmieria.
To, čo získate, je dieťa, ktoré keď niečo vyparatí, nebude vám klamať. Naučí sa, že tak ako vy, aj ono si môže priznať pravdu a ospravedlniť sa.
Povedzme, že som rodič, ktorý mal ako dieťa autoritatívnu výchovu, ale prešla som si prácou na sebe a snažím sa o nápravu. Ako spoznám, že už som emočne zrelý človek?
Emočne zrelý človek má dobré poznanie seba samého, vie rozpoznať svoje pocity, je si vedomý svojej identity. Emočne zrelým ľuďom nevadia ich emócie a nehanbia sa za ne. Úprimne ich vyjadrujú a zároveň udržiavajú citové spojenie s inými.
Stanovenie si reálnych cieľov, rešpektovanie svojich hraníc a empatické vnímanie hranice druhých sú takisto znakom emočnej zrelosti. Takíto ľudia si vedia priznať chybu, riešiť priamo konflikt bez toho, aby do toho zatiahli iných. Vedia odľahčiť situáciu humorom a vedia sa zdieľať.
Knihy Pupo a Fazuľka (Artforum, Martinus) a Gruffalo (Martinus, Artforum) sú tituly určené pre deti. Kníh, ktoré majú pomôcť deťom pomenovať, vyjadrovať a spracovať emócie, je viacero. Prečo ste vybrali práve tieto a v čom pomôžu pochopiť emócie aj nám dospelým?
Hana Lasicová napísala Pupa a Fazuľku naozaj veľmi láskavo a vtipne. Dospelí sa tak môžu ľahšie vžiť do toho, ako to dieťaťu padne, keď má cudzej tete na ulici hovoriť básničku, ktorú sa naučilo v škôlke. Alebo aké to je, keď sa deti smejú chlapcovi v škôlke, keď plače za mamou.
Kniha je písaná veľmi citlivo a vnímavo k detskému prežívaniu. My dospelí často zabúdame na to, aké je to byť deťmi. Táto kniha nám to pekne pripomenie. Rodičia sa pri čítaní tiež zabavia. Sú tam aj pre nich otázky na zamyslenie, o ktorých môže rodič s dieťaťom diskutovať a podporovať vzájomné puto.
O čom je kniha Gruffalo?
V nej nenájdete žiadne definície, čo je strach, ale v rovine príbehu o myške a hroznom netvorovi sa môžete o strachu s dieťaťom pekne porozprávať. Myška sa bojí zvierat v lese, ktoré ju chcú zjesť, a tak si vymyslí desivú postavu Gruffala. Vraví, že je to jej kamarát, a zvieratá, ktoré by jej ublížili, by sám najradšej zjedol.
Poznáte vetu „stalo sa mi to, čoho som sa najviac bál“? Aj myška v príbehu nakoniec v lese stretne strašného Gruffala. A musí si vymyslieť stratégiu, ako sa tomu postaviť. Kniha dieťa zabaví a ukáže mu, že existujú iné cesty, ako sa popasovať so strachom, ako ho v sebe jednoducho potlačiť.
Kniha nám ešte ukazuje, že strach je občas iracionálny. Preto sa vysvetľovanie niekedy míňa účinku. A niekedy je to ešte viac zamotané – niečoho sa bojíme a zároveň nás to môže lákať, ako je napríklad skúmanie nových vecí.
Zo skúseností vieme, že účinnými stratégiami na strach môže byť napríklad humor a podpora zvedavosti. O pavúkovi, ktorého sa dieťa bojí, môžeme vymýšľať pesničky, básničky, ako jazdí na kolieskových korčuliach a koľko ich vlastne potrebuje na každú nohu. Alebo podnietiť zvedavosť, aby sme zistili, či je niečo, čoho sa bojí aj pavúk samotný, kde žije, čo robí, jednoducho spraviť z neznámeho niečo ako bádateľský projekt.
Myška použila v príbehu ako stratégiu prefíkanosť. Ja už som počula aj o mamičkách, ktoré s deťmi pred spaním vyrábali koše na strašidlá alebo pasce na duchov, aby s humorom a takýmto projektom učili deti nezostať strachom paralyzované, ale hľadať stratégie.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Judita Malík. Foto – Tomáš Záhumenský.
Kvetulienka sa v audiorozprávke necíti dosť pekná, lebo je iná ako ostatní. Rozprávkové bytosti ju však nabádajú k tomu, aby vedela nájsť vlastnú sebahodnotu a našla to, kým chce byť. Ako môžeš ľúbiť, keď sa sama neľúbiš? pýta sa Kvetulienky zrkadlo. Dá sa zdravá sebaláska naučiť?
Treba povedať, že deti sa už rodia sebavedomé. Keď vidia, že aj rodičia sa majú radi, prirodzene sa u nich buduje. Aj malé dievčatá sa pretŕčajú pred zrkadlom v maminých topánkach. Kladieme si potom otázku, prečo nie sú sebavedomé aj dospelé ženy?
Kvetulienku môžete počúvať so svojím dieťaťom, ale je dosť možné, že pri nej zaspí. Otázka „Ako môžeš ľúbiť, keď sa sama neľúbiš“, zasiahne skôr rodičov.
Nato, aby sme prijali naše nedokonalosti a ľúbili ich, aj keď sa nám za ne posmievali, potrebujeme citovú zrelosť. A keď už sme v tom štádiu, naše nedokonalosti nie sú pre druhých zbraňou na výsmech, pretože sa nás tým nedotknú.
Na záver sa ešte pokúsme zhrnúť, aké najdôležitejšie posolstvo majú rodičov tieto knihy naučiť.
Mať sa rád je základ. Učili nás, že nemáme byť pyšní. Potom sme ale nepochopili, čo je pokora. Pokora je v pravde sa pozrieť na seba samého a priznať si svoje silné aj slabé stránky, túžby aj pocity.
Človek nie je svojou emóciou. Keď sa bojím, nie som strach alebo strachopud. Ale je dobré vedieť, čoho sa bojím, čo mi to dáva a čo berie. Všetko to patrí k tomu, kým som, a nemusím sa zato hanbiť.
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Toto je prepis rozhovoru z podcastu V redakcii.
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
Spoiler
Koľko stojí dvojizbový byt a aký plat potrebujete na získanie hypotéky? Prinášame presné sumy a prepočty
31.08.2024, 00:00
Filip MišudíkFilip Mišudík
Ktoré podmienky banka zohľadňuje, ak chcete získať hypotéku na bývanie? Nie je to len plat.
Experti uvádzajú, ako sa dostať k hypotéke vo výške 90 percent z ceny nehnuteľnosti.
Na modelových príkladoch uvádzame, koľko musí zarábať jednotlivec či trojčlenná rodina, aby získali byt v Bratislave, Žiline alebo Sobranciach.
Viac ekonomického a politického spravodajstva nájdete na HNonline.sk.
Z prieskumu UniCredit Bank vyplýva, že viac než polovica mladých Slovákov chce bývať vo vlastnom, no nevedia, či dokážu splniť podmienky bánk.
V prípade ľudí vo veku 18 až 26 rokov môže byť problém napríklad v tom, že ich priemerný príjem na mesiac je 700 eur, pričom mnohí kombinujú plat z brigád s vreckovým od rodičov. Len tretina z nich už pracuje na plný úväzok.
V tomto článku nielen mladým žiadateľom o hypotéku poradíme, ako si zvýšiť šance na získanie hypotéky, a takisto na modelových príkladoch ukážeme, koľko musíte mať našetrené, aby ste si mohli byt kúpiť.
Musíte splniť tieto podmienky
Aby bola šanca získať hypotéku vyššia, podľa odborníkov je ideálne mať prácu približne s priemerných platom. Ten momentálne dosahuje úroveň 1 569 eur. Samozrejme, jednou z ďalších možností, ako si pomôcť, je odkladať si peniaze po malých sumách. Tieto financie však namiesto bežného účtu uložte na sporiaci alebo ich investujte pre čo najväčšie zhodnotenie. O niekoľko rokov môžu tvoriť dobrý základ vlastných zdrojov, ktoré poslúžia na zaplatenie časti z kúpnej ceny bývania.
Údaje zároveň poukazujú na to, že vo výhode sú páry. Dve osoby si totiž vďaka vyššiemu spoločnému zárobku zvyšujú aj sumu, ktorú si môžu požičať.
Okrem toho je pre žiadateľa nápomocné, ak je zamestnaný na neurčitý čas, pričom musí byť v aktuálnom zamestnaní aspoň tri až šesť mesiacov. Pre osoby, ktoré nemajú istotu práce, napríklad živnostníci či osoby s pracovným pomerom na určitý čas, je situácia náročnejšia.
Pri hypotéke tiež berte do úvahy, že musí byť zabezpečená nehnuteľnosťou. Banka zriadi záložné právo na byt, ktorý kupujete, alebo na inú nehnuteľnosť. Banka často tiež požaduje, aby bola nehnuteľnosť poistená proti škodám.
Nižšie úrokové sadzby
A hoci išli úrokové sadzby dole, nepredpokladá sa, že to povedie k zvýšenému záujmu o hypotéky. „Banky postupne pristupujú k znižovaniu sadzieb. Hypotéky sú od začiatku prázdnin lacnejšie v ČSOB, Prima banke, Tatra banke i Slovenskej sporiteľni. O nutnom poklese sadzieb sa síce hovorí od začiatku roka, no zmeny sú skôr kozmetické než rázne,“ priblížil finančný analytik Swiss Life Select Pavel Škriniar.
Slabý záujem o kúpu nehnuteľností neovplyvní ani to, že úverové limity žiadateľom ostávajú aj po znížení sadzieb rovnaké. Čo sú vlastne úverové limity? Je to maximálna suma, ktorú si môžete požičať na základe svojej finančnej situácie. Banky pri ich stanovení berú do úvahy viacero faktorov.
Základom je podľa finančného analytika OVB Allfinanz Slovensko Mariána Búlika dobrá úverová história. Splátky za tovary a služby, ako aj splátky rôznych pôžičiek treba platiť vždy načas, vyhýbať sa omeškaniam a následným exekúciám.
image
Z bratislavského trhu zmizla tisícka bytov. Kým jedna skupina divoko nakupuje, ďalšia svoje ponuky skrýva
Pavel Škriniar dodáva, že nezmenené úverové limity nebudú mať vplyv na výšku hypotéky, ak banka bude ponúkať sadzbu štyroch alebo piatich percent. Odborníci odporúčajú dať si práve päťročnú fixáciu, keďže úrokový rozdiel sa pohybuje v rozpätí len 0,1 až 0,3 percentuálneho bodu. Naopak, podľa expertov by ste sa mali kratším fixáciám vyhýbať.
Ak žiadate o hypotéku, často sa uplatňuje pravidlo, že mesačné splátky úveru by nemali presiahnuť 30 až 40 percent čistého mesačného príjmu domácnosti. Na základe toho vám banka vypočíta maximálnu výšku hypotéky.
„Toto percento umožňuje domácnosti ponechať si dosť peňazí na iné životné náklady ako potraviny, energie, doprava a neočakávané výdavky. V prípade, ak má rodina čistý mesačný príjem 2 000 eur, maximálna mesačná splátka hypotéky môže byť medzi 600 až 800 eurami. Toto pravidlo pomáha predchádzať situáciám, keď by vysoké splátky hypotéky mohli viesť k finančným problémom alebo dokonca k neschopnosti splácať úver,“ uvádza sa na webovej stránke Nehnuteľnosti.sk.
Získajte až 90-percentný úver
Treba tiež pripomenúť, že banky môžu financovať maximálne 80 percent hodnoty nehnuteľnosti. Nastávajú však situácie, keď je to až 90 percent. Podľa Petra Krišku zo spoločnosti ProHypo existujú prípady, keď žiadateľ takúto sumu dostane.
„Tento druh hypotéky je dnes stále dostupný. Banky majú rozdielnu politiku pri poskytovaní 90-percentného financovania. Svoju rolu zohráva najmä rating klienta a lokalita, kde sa nehnuteľnosť nachádza,“ povedal. Najčastejšie podľa neho mladí ľudia kupujú vo veľkom dvojizbové byty.
image
Letná lavína zlacňovania hypoték graduje. Prvá banka zoseká úroky pod kľúčovú hranicu
Podľa údajov Národnej banky Slovenka najdrahší dvojizbák kúpite v Bratislave, priemerná cena za takýto byt sa pohybuje okolo 195-tisíc eur.
Aby ste si vedeli predstaviť, koľko vás dvojizbový byt vyjde, ako sa líši cena podľa lokality a koľko musíte mať sami našetrené, uvádzame nasledovné modelové príklady.
Tie spresňujú, koľko by mal zarábať 30-ročný žiadateľ a dvojica s dieťaťom, ak chcú byt pri danom úvere kúpiť. V oboch prípadoch je hypotéka modelovaná na 30-ročnú splatnosť. Dáta HN získali od analytikov portálu Nehnuteľnosti.sk Michala Pružinského a Michala Fukalu.
31.08.2024, 00:00
Filip MišudíkFilip Mišudík
Ktoré podmienky banka zohľadňuje, ak chcete získať hypotéku na bývanie? Nie je to len plat.
Experti uvádzajú, ako sa dostať k hypotéke vo výške 90 percent z ceny nehnuteľnosti.
Na modelových príkladoch uvádzame, koľko musí zarábať jednotlivec či trojčlenná rodina, aby získali byt v Bratislave, Žiline alebo Sobranciach.
Viac ekonomického a politického spravodajstva nájdete na HNonline.sk.
Z prieskumu UniCredit Bank vyplýva, že viac než polovica mladých Slovákov chce bývať vo vlastnom, no nevedia, či dokážu splniť podmienky bánk.
V prípade ľudí vo veku 18 až 26 rokov môže byť problém napríklad v tom, že ich priemerný príjem na mesiac je 700 eur, pričom mnohí kombinujú plat z brigád s vreckovým od rodičov. Len tretina z nich už pracuje na plný úväzok.
V tomto článku nielen mladým žiadateľom o hypotéku poradíme, ako si zvýšiť šance na získanie hypotéky, a takisto na modelových príkladoch ukážeme, koľko musíte mať našetrené, aby ste si mohli byt kúpiť.
Musíte splniť tieto podmienky
Aby bola šanca získať hypotéku vyššia, podľa odborníkov je ideálne mať prácu približne s priemerných platom. Ten momentálne dosahuje úroveň 1 569 eur. Samozrejme, jednou z ďalších možností, ako si pomôcť, je odkladať si peniaze po malých sumách. Tieto financie však namiesto bežného účtu uložte na sporiaci alebo ich investujte pre čo najväčšie zhodnotenie. O niekoľko rokov môžu tvoriť dobrý základ vlastných zdrojov, ktoré poslúžia na zaplatenie časti z kúpnej ceny bývania.
Údaje zároveň poukazujú na to, že vo výhode sú páry. Dve osoby si totiž vďaka vyššiemu spoločnému zárobku zvyšujú aj sumu, ktorú si môžu požičať.
Okrem toho je pre žiadateľa nápomocné, ak je zamestnaný na neurčitý čas, pričom musí byť v aktuálnom zamestnaní aspoň tri až šesť mesiacov. Pre osoby, ktoré nemajú istotu práce, napríklad živnostníci či osoby s pracovným pomerom na určitý čas, je situácia náročnejšia.
Pri hypotéke tiež berte do úvahy, že musí byť zabezpečená nehnuteľnosťou. Banka zriadi záložné právo na byt, ktorý kupujete, alebo na inú nehnuteľnosť. Banka často tiež požaduje, aby bola nehnuteľnosť poistená proti škodám.
Nižšie úrokové sadzby
A hoci išli úrokové sadzby dole, nepredpokladá sa, že to povedie k zvýšenému záujmu o hypotéky. „Banky postupne pristupujú k znižovaniu sadzieb. Hypotéky sú od začiatku prázdnin lacnejšie v ČSOB, Prima banke, Tatra banke i Slovenskej sporiteľni. O nutnom poklese sadzieb sa síce hovorí od začiatku roka, no zmeny sú skôr kozmetické než rázne,“ priblížil finančný analytik Swiss Life Select Pavel Škriniar.
Slabý záujem o kúpu nehnuteľností neovplyvní ani to, že úverové limity žiadateľom ostávajú aj po znížení sadzieb rovnaké. Čo sú vlastne úverové limity? Je to maximálna suma, ktorú si môžete požičať na základe svojej finančnej situácie. Banky pri ich stanovení berú do úvahy viacero faktorov.
Základom je podľa finančného analytika OVB Allfinanz Slovensko Mariána Búlika dobrá úverová história. Splátky za tovary a služby, ako aj splátky rôznych pôžičiek treba platiť vždy načas, vyhýbať sa omeškaniam a následným exekúciám.
image
Z bratislavského trhu zmizla tisícka bytov. Kým jedna skupina divoko nakupuje, ďalšia svoje ponuky skrýva
Pavel Škriniar dodáva, že nezmenené úverové limity nebudú mať vplyv na výšku hypotéky, ak banka bude ponúkať sadzbu štyroch alebo piatich percent. Odborníci odporúčajú dať si práve päťročnú fixáciu, keďže úrokový rozdiel sa pohybuje v rozpätí len 0,1 až 0,3 percentuálneho bodu. Naopak, podľa expertov by ste sa mali kratším fixáciám vyhýbať.
Ak žiadate o hypotéku, často sa uplatňuje pravidlo, že mesačné splátky úveru by nemali presiahnuť 30 až 40 percent čistého mesačného príjmu domácnosti. Na základe toho vám banka vypočíta maximálnu výšku hypotéky.
„Toto percento umožňuje domácnosti ponechať si dosť peňazí na iné životné náklady ako potraviny, energie, doprava a neočakávané výdavky. V prípade, ak má rodina čistý mesačný príjem 2 000 eur, maximálna mesačná splátka hypotéky môže byť medzi 600 až 800 eurami. Toto pravidlo pomáha predchádzať situáciám, keď by vysoké splátky hypotéky mohli viesť k finančným problémom alebo dokonca k neschopnosti splácať úver,“ uvádza sa na webovej stránke Nehnuteľnosti.sk.
Získajte až 90-percentný úver
Treba tiež pripomenúť, že banky môžu financovať maximálne 80 percent hodnoty nehnuteľnosti. Nastávajú však situácie, keď je to až 90 percent. Podľa Petra Krišku zo spoločnosti ProHypo existujú prípady, keď žiadateľ takúto sumu dostane.
„Tento druh hypotéky je dnes stále dostupný. Banky majú rozdielnu politiku pri poskytovaní 90-percentného financovania. Svoju rolu zohráva najmä rating klienta a lokalita, kde sa nehnuteľnosť nachádza,“ povedal. Najčastejšie podľa neho mladí ľudia kupujú vo veľkom dvojizbové byty.
image
Letná lavína zlacňovania hypoték graduje. Prvá banka zoseká úroky pod kľúčovú hranicu
Podľa údajov Národnej banky Slovenka najdrahší dvojizbák kúpite v Bratislave, priemerná cena za takýto byt sa pohybuje okolo 195-tisíc eur.
Aby ste si vedeli predstaviť, koľko vás dvojizbový byt vyjde, ako sa líši cena podľa lokality a koľko musíte mať sami našetrené, uvádzame nasledovné modelové príklady.
Tie spresňujú, koľko by mal zarábať 30-ročný žiadateľ a dvojica s dieťaťom, ak chcú byt pri danom úvere kúpiť. V oboch prípadoch je hypotéka modelovaná na 30-ročnú splatnosť. Dáta HN získali od analytikov portálu Nehnuteľnosti.sk Michala Pružinského a Michala Fukalu.
-
DanielDevil
Addict
- Príspevky: 3183
- Registrovaný: 19 máj 2007, 11:53
- Kontaktovať používateľa:
Re: Piano (systém spoplatnenia webových stránok)
DanielDevil napísal: 02 sep 2024, 9:27 Ďakujem vopredhttps://e.dennikn.sk/4172517/ekonomicky ... ati-cakat/
Spoiler
Ekonomický newsfilter: S kúpou bytov a domov sa už neoplatí čakať
Denník EDenník E
Oliver BrunovskýOliver Brunovský
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Dobrý deň,
ceny nehnuteľností začali v druhom kvartáli opäť rásť. Po NBS, ktorej dáta vychádzajú z ponúkaných cien v inzerátoch, zachytil zmenu trendu aj štatistický úrad. Ten pritom priemerné ceny počíta z reálnych obchodov. „Trend sa otočil a ceny nehnuteľností sa dostali na rastovú trajektóriu,“ komentuje situáciu analytik Realitnej únie SR Vladimír Kubrický.
Dnešný Ekonomický newsfilter má 1250 slov, prečítate ho za 5 minút. Pripravil Oliver Brunovský.
reklama
1. Oživeniu na realitnom trhu pomáhajú lacnejšie hypotéky
Po roku zlacňovania stúpli na jar predajné ceny bytov a domov medziročne v priemere o 4 percentá. Podľa dát štatistického úradu rástli ceny nových nehnuteľností, za ktoré štatistici označujú budovy do troch rokov od prvého zápisu do katastra, ale takisto aj starších, ktoré boli o 4,4 percenta drahšie ako pred rokom.
V medziročnom porovnaní zdraželi najviac nehnuteľnosti v Žilinskom kraji, ceny tých starších tam za rok dokonca narástli takmer o pätinu. Bývanie výraznejšie v druhom štvrťroku zdraželo aj v Košickom a Banskobystrickom kraji.
Jediným z ôsmich krajov, kde ceny boli nižšie ako pred rokom, bol Prešovský a týka sa to nových aj starších nehnuteľností. Nešlo však o výrazný pokles.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Realizačné ceny tak potvrdili trend, o ktorom hovorili už augustové dáta NBS vychádzajúce z ponukových cien nehnuteľností. Ceny bytov a domov v inzerátoch vzrástli po prvý raz po roku a pol, v druhom štvrťroku sa medzikvartálne zvýšili o 1,6 percenta, ale v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka boli ešte stále nižšie o 1,3 percenta.
O oživení na trhu hovorí aj to, že rástla aj ponuka nehnuteľností, a to o päť percent oproti predchádzajúcemu kvartálu. Ani v tomto prípade však ešte nedosahuje úrovne zo začiatku roka 2023.
Oživenie potvrdzujú aj ponukové ceny nehnuteľností
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Prečo je to tak: Oživeniu podľa analytikov pomáha rast miezd, ale aj zlacňovanie hypoték, ktoré už ohlásilo viacero bánk.
Ceny nehnuteľností začali padať po tom, čo Európska centrálna banka musela krotiť infláciu a sprísnila menovú politiku. To prinieslo nielen drahšie hypotéky, ale aj to, že menej ľudí splnilo kritériá bánk, aby sa k úverom vôbec dostali.
Dáta z bánk ukazujú, že sa už zrýchlilo aj čerpanie úverov a banky začali mierne znižovať úroky. V auguste znížilo sadzby alebo to avizuje šesť bánk vrátane troch najväčších – Slovenskej sporiteľne, VÚB a Tatra banky. Niektorí žiadatelia o hypotéku dokážu dnes získať pri troj- alebo päťročnej fixácii dokonca úrok pod 4 percentami.
Viac o téme:
Na jar sa vývoj na realitnom trhu otočil, ceny bývania začali rásť (Marianna Onuferová)
Zlacňovanie hypoték sa už začalo. Traja odborníci vysvetľujú, kedy sa oplatí žiadať o nižší úrok (Marianna Onuferová)
2. Poradca Zelenského vystrašil odberateľov ruskej ropy
Mychajlo Podoľak, poradca ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, v piatok na chvíľu vystrašil trhy s ropou, keď vyhlásil, že Ukrajina už od nového roka nepustí cez svoje územie ruskú ropu. Zaskočené zostali najmä rafinérie a politici v Maďarsku, na Slovensku a v Česku, kam ruská ropa cez ropovod Družba prúdi.
Prečo je to dôležité:
Podoľak v rozhovore pre ukrajinský portál Novyny Live povedal, že začiatkom budúceho roka vyprší platnosť rusko-ukrajinskej dohody o tranzite ropy cez Družbu a Kyjiv ju nemieni obnoviť.
Bratislavská rafinéria Slovnaft uviedla, že žiadne oficiálne stanovisko od partnerov v tejto záležitosti nedostala.
Maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó zase povedal, že oficiálne vyjadrenia Ukrajiny sú opačné ako výroky Podoľaka: „Zo všetkých oficiálnych kanálov z Kyjiva sme dostali informácie, že Ukrajina bude spĺňať svoje zmluvné záväzky a zabezpečuje tranzit ropy smerom na Slovensko a do Maďarska,“ povedal Szijjártó.
Český správca ropovodov Mero takisto o možnosti predčasného odstrihnutia od ruskej ropy nič nevedel. Česká rafinéria Orlen Unipetrol má kontrakty s ruskou spoločnosťou Rosnefť do polovice roka 2025, vtedy má naplno prejsť na dodávky z Transalpského ropovodu TAL z Talianska cez Rakúsko a Nemecko.
Hovorca Slovnaftu si myslí, že ak by ruská ropa prestala prúdiť do Česka skôr, mohlo by dôjsť k odstaveniu ich najväčšej rafinérie v Litvínove.
Poplach však trval iba krátko. Ešte v piatok poobede situáciu upokojoval ukrajinský štátny Naftogaz. Jeho šéf Olexij Černyšov „kategoricky odmietol klebety o zastavení tranzitu ropy do Európy pred vypršaním kontraktov“ a potvrdil, že „Ukrajina bude aj naďalej spoľahlivou tranzitnou krajinou“.
Podľa bývalého ministra hospodárstva Karla Hirmana sa Podoľak mohol zmýliť, keď hovoril o sankciách, pretože žiadna sankcia EÚ na zastavenie prepravy ropy cez Družbu na Slovensko neexistuje.
Ako je to s prepravou ruskej ropy a plynu cez Ukrajinu:
Pri rope sa koncom roka skončí výnimka zo sankcií, ktorú dostali Slovensko a Maďarsko. Po 5. decembri bude môcť Slovnaft spracovávať ruskú ropu iba pre vlastný a ukrajinský trh. Česko sa na koniec ruskej ropy pripravuje a podľa Václava Bartušku, veľvyslanca pre energetickú bezpečnosť, „nech to tentoraz dopadne akokoľvek, pre Českú republiku to nebude problém“.
Kým pri ruskej rope žiadny konečný termín pre jej dovoz na Slovensko a do Maďarska nepadol, s plynom je to zložitejšie. Koncom roka sa skončí platnosť rusko-ukrajinskej dohody o jeho tranzite a Ukrajina už dávnejšie informovala, že ju nepredĺži. Viaceré európske krajiny vrátane Slovenska však s Ukrajinou rokujú o možnosti, že by cez tento plynovod tiekla surovina pôvodom z Azerbajdžanu.
Podrobnejšie: Ukrajina vyrobila rečami o zastavení ruskej ropy falošný poplach (Denisa Funtíková)
3. Inflácia v eurozóne sa už dostáva pod kontrolu, Slovensko zaostáva
Medziročná inflácia v eurozóne sa v auguste spomalila na 2,2 percenta z júlových 2,6 percenta, ukazujú najnovšie údaje z európskeho štatistického úradu Eurostat. Ešte dôležitejšie je, že po troch mesiacoch stagnácie sa z 2,9 na 2,8 percenta pribrzdila aj jadrová inflácia, ktorá je očistená o zmeny cien potravín a energií, a preto ju centrálne banky ostro sledujú. Hlavným problémom tak zostáva už len zdražovanie služieb.
Prečo je to dôležité: Európska centrálna banka od júla 2022 zvyšovala úrokové sadzby, aby dostala prudko rastúce ceny pod kontrolu. Tohto roku na začiatku júna už základnú sadzbu prvý raz znížila o štvrť percentného bodu na 4,25 percenta.
Najnovšie čísla jej umožňujú v uvoľňovaní menovej politiky pokračovať a podľa zdrojov agentúry Reuters sa čoraz viac predstaviteľov ECB k septembrovému zníženiu sadzieb aj prikláňa. To je dobrá správa, pretože lacnejšie úvery by mali významne pomôcť pri oživovaní európskej ekonomiky.
Na Slovensku sa inflácia zvýšila z 3 na 3,2 percenta a patrila v eurozóne k tým vyšším. Navyše, koalícia s veľkou pravdepodobnosťou čoskoro ukončí plošné dotovanie cien energií, čo infláciu ďalej nepriaznivo ovplyvní.
Ako sa vyvíja nezamestnanosť: V celej EÚ zostala na 6 percentách, v eurozóne sa znížila zo 6,5 na 6,4 percenta a pomerne dobre vyzerá aj na Slovensku, hoci aktuálne stagnuje na úrovni 5,3 percenta.
Najnižšiu nezamestnanosť 2,7 percenta vykazuje Česko, najvyššia bola v Španielsku (11,5 percenta) a v Grécku (9,9 percenta). Obe krajiny dlhodobo zápasia najmä s vysokou mierou nezamestnanosti mladých ľudí do 25 rokov. V Španielsku je ich bez práce štvrtina a v Grécku pätina.
4. Krátko o dianí medzi politikou a ekonomikou
SNS predložila do parlamentu dvanásť noviel zákonov, ktoré môžu znamenať ďalšie výdavky pre štát a zamestnávateľov. Urobila to bez vyčíslenia ich finančných dôsledkov. Vláda sa pritom chystá predstaviť konsolidačný balík s opatreniami, ktoré by mali rozpočet ozdraviť o 1,4 miliardy eur. Medzi návrhmi SNS sú napríklad oslobodenie 500-eurovej časti 13. a 14. platu alebo prudšie zvyšovanie minimálnych dôchodkov. Predseda strany Andrej Danko pritom včera v diskusii na STVR povedal, že nie je podstatné, či bude predsedom parlamentu, ale aby bol schválený štátny rozpočet.
Viac: SNS oprášila svoje návrhy na 13. platy, minimálne dôchodky a športové príspevky. Finančné dosahy nerieši (Zuzana Kollárová)
Včerajším dňom prestala existovať Národná kriminálna agentúra (NAKA), ktorá sa od roku 2012 špecializovala na boj proti najzávažnejšej trestnej činnosti vrátane ekonomickej kriminality a poškodzovania finančných záujmov EÚ. Nahradiť ju má Úrad boja proti organizovanej kriminalite. Pôvodne chcelo vedenie polície presunúť vyše šesťsto ľudí a malo sa to týkať aj Národnej centrály osobitných druhov kriminality. Na tú sa však viažu peniaze z plánu obnovy a Európska komisia chce vedieť, ako bude polícia po novom vyšetrovať korupciu na najvyšších miestach.
Denník EDenník E
Oliver BrunovskýOliver Brunovský
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Dobrý deň,
ceny nehnuteľností začali v druhom kvartáli opäť rásť. Po NBS, ktorej dáta vychádzajú z ponúkaných cien v inzerátoch, zachytil zmenu trendu aj štatistický úrad. Ten pritom priemerné ceny počíta z reálnych obchodov. „Trend sa otočil a ceny nehnuteľností sa dostali na rastovú trajektóriu,“ komentuje situáciu analytik Realitnej únie SR Vladimír Kubrický.
Dnešný Ekonomický newsfilter má 1250 slov, prečítate ho za 5 minút. Pripravil Oliver Brunovský.
reklama
1. Oživeniu na realitnom trhu pomáhajú lacnejšie hypotéky
Po roku zlacňovania stúpli na jar predajné ceny bytov a domov medziročne v priemere o 4 percentá. Podľa dát štatistického úradu rástli ceny nových nehnuteľností, za ktoré štatistici označujú budovy do troch rokov od prvého zápisu do katastra, ale takisto aj starších, ktoré boli o 4,4 percenta drahšie ako pred rokom.
V medziročnom porovnaní zdraželi najviac nehnuteľnosti v Žilinskom kraji, ceny tých starších tam za rok dokonca narástli takmer o pätinu. Bývanie výraznejšie v druhom štvrťroku zdraželo aj v Košickom a Banskobystrickom kraji.
Jediným z ôsmich krajov, kde ceny boli nižšie ako pred rokom, bol Prešovský a týka sa to nových aj starších nehnuteľností. Nešlo však o výrazný pokles.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Realizačné ceny tak potvrdili trend, o ktorom hovorili už augustové dáta NBS vychádzajúce z ponukových cien nehnuteľností. Ceny bytov a domov v inzerátoch vzrástli po prvý raz po roku a pol, v druhom štvrťroku sa medzikvartálne zvýšili o 1,6 percenta, ale v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka boli ešte stále nižšie o 1,3 percenta.
O oživení na trhu hovorí aj to, že rástla aj ponuka nehnuteľností, a to o päť percent oproti predchádzajúcemu kvartálu. Ani v tomto prípade však ešte nedosahuje úrovne zo začiatku roka 2023.
Oživenie potvrdzujú aj ponukové ceny nehnuteľností
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Prečo je to tak: Oživeniu podľa analytikov pomáha rast miezd, ale aj zlacňovanie hypoték, ktoré už ohlásilo viacero bánk.
Ceny nehnuteľností začali padať po tom, čo Európska centrálna banka musela krotiť infláciu a sprísnila menovú politiku. To prinieslo nielen drahšie hypotéky, ale aj to, že menej ľudí splnilo kritériá bánk, aby sa k úverom vôbec dostali.
Dáta z bánk ukazujú, že sa už zrýchlilo aj čerpanie úverov a banky začali mierne znižovať úroky. V auguste znížilo sadzby alebo to avizuje šesť bánk vrátane troch najväčších – Slovenskej sporiteľne, VÚB a Tatra banky. Niektorí žiadatelia o hypotéku dokážu dnes získať pri troj- alebo päťročnej fixácii dokonca úrok pod 4 percentami.
Viac o téme:
Na jar sa vývoj na realitnom trhu otočil, ceny bývania začali rásť (Marianna Onuferová)
Zlacňovanie hypoték sa už začalo. Traja odborníci vysvetľujú, kedy sa oplatí žiadať o nižší úrok (Marianna Onuferová)
2. Poradca Zelenského vystrašil odberateľov ruskej ropy
Mychajlo Podoľak, poradca ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, v piatok na chvíľu vystrašil trhy s ropou, keď vyhlásil, že Ukrajina už od nového roka nepustí cez svoje územie ruskú ropu. Zaskočené zostali najmä rafinérie a politici v Maďarsku, na Slovensku a v Česku, kam ruská ropa cez ropovod Družba prúdi.
Prečo je to dôležité:
Podoľak v rozhovore pre ukrajinský portál Novyny Live povedal, že začiatkom budúceho roka vyprší platnosť rusko-ukrajinskej dohody o tranzite ropy cez Družbu a Kyjiv ju nemieni obnoviť.
Bratislavská rafinéria Slovnaft uviedla, že žiadne oficiálne stanovisko od partnerov v tejto záležitosti nedostala.
Maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó zase povedal, že oficiálne vyjadrenia Ukrajiny sú opačné ako výroky Podoľaka: „Zo všetkých oficiálnych kanálov z Kyjiva sme dostali informácie, že Ukrajina bude spĺňať svoje zmluvné záväzky a zabezpečuje tranzit ropy smerom na Slovensko a do Maďarska,“ povedal Szijjártó.
Český správca ropovodov Mero takisto o možnosti predčasného odstrihnutia od ruskej ropy nič nevedel. Česká rafinéria Orlen Unipetrol má kontrakty s ruskou spoločnosťou Rosnefť do polovice roka 2025, vtedy má naplno prejsť na dodávky z Transalpského ropovodu TAL z Talianska cez Rakúsko a Nemecko.
Hovorca Slovnaftu si myslí, že ak by ruská ropa prestala prúdiť do Česka skôr, mohlo by dôjsť k odstaveniu ich najväčšej rafinérie v Litvínove.
Poplach však trval iba krátko. Ešte v piatok poobede situáciu upokojoval ukrajinský štátny Naftogaz. Jeho šéf Olexij Černyšov „kategoricky odmietol klebety o zastavení tranzitu ropy do Európy pred vypršaním kontraktov“ a potvrdil, že „Ukrajina bude aj naďalej spoľahlivou tranzitnou krajinou“.
Podľa bývalého ministra hospodárstva Karla Hirmana sa Podoľak mohol zmýliť, keď hovoril o sankciách, pretože žiadna sankcia EÚ na zastavenie prepravy ropy cez Družbu na Slovensko neexistuje.
Ako je to s prepravou ruskej ropy a plynu cez Ukrajinu:
Pri rope sa koncom roka skončí výnimka zo sankcií, ktorú dostali Slovensko a Maďarsko. Po 5. decembri bude môcť Slovnaft spracovávať ruskú ropu iba pre vlastný a ukrajinský trh. Česko sa na koniec ruskej ropy pripravuje a podľa Václava Bartušku, veľvyslanca pre energetickú bezpečnosť, „nech to tentoraz dopadne akokoľvek, pre Českú republiku to nebude problém“.
Kým pri ruskej rope žiadny konečný termín pre jej dovoz na Slovensko a do Maďarska nepadol, s plynom je to zložitejšie. Koncom roka sa skončí platnosť rusko-ukrajinskej dohody o jeho tranzite a Ukrajina už dávnejšie informovala, že ju nepredĺži. Viaceré európske krajiny vrátane Slovenska však s Ukrajinou rokujú o možnosti, že by cez tento plynovod tiekla surovina pôvodom z Azerbajdžanu.
Podrobnejšie: Ukrajina vyrobila rečami o zastavení ruskej ropy falošný poplach (Denisa Funtíková)
3. Inflácia v eurozóne sa už dostáva pod kontrolu, Slovensko zaostáva
Medziročná inflácia v eurozóne sa v auguste spomalila na 2,2 percenta z júlových 2,6 percenta, ukazujú najnovšie údaje z európskeho štatistického úradu Eurostat. Ešte dôležitejšie je, že po troch mesiacoch stagnácie sa z 2,9 na 2,8 percenta pribrzdila aj jadrová inflácia, ktorá je očistená o zmeny cien potravín a energií, a preto ju centrálne banky ostro sledujú. Hlavným problémom tak zostáva už len zdražovanie služieb.
Prečo je to dôležité: Európska centrálna banka od júla 2022 zvyšovala úrokové sadzby, aby dostala prudko rastúce ceny pod kontrolu. Tohto roku na začiatku júna už základnú sadzbu prvý raz znížila o štvrť percentného bodu na 4,25 percenta.
Najnovšie čísla jej umožňujú v uvoľňovaní menovej politiky pokračovať a podľa zdrojov agentúry Reuters sa čoraz viac predstaviteľov ECB k septembrovému zníženiu sadzieb aj prikláňa. To je dobrá správa, pretože lacnejšie úvery by mali významne pomôcť pri oživovaní európskej ekonomiky.
Na Slovensku sa inflácia zvýšila z 3 na 3,2 percenta a patrila v eurozóne k tým vyšším. Navyše, koalícia s veľkou pravdepodobnosťou čoskoro ukončí plošné dotovanie cien energií, čo infláciu ďalej nepriaznivo ovplyvní.
Ako sa vyvíja nezamestnanosť: V celej EÚ zostala na 6 percentách, v eurozóne sa znížila zo 6,5 na 6,4 percenta a pomerne dobre vyzerá aj na Slovensku, hoci aktuálne stagnuje na úrovni 5,3 percenta.
Najnižšiu nezamestnanosť 2,7 percenta vykazuje Česko, najvyššia bola v Španielsku (11,5 percenta) a v Grécku (9,9 percenta). Obe krajiny dlhodobo zápasia najmä s vysokou mierou nezamestnanosti mladých ľudí do 25 rokov. V Španielsku je ich bez práce štvrtina a v Grécku pätina.
4. Krátko o dianí medzi politikou a ekonomikou
SNS predložila do parlamentu dvanásť noviel zákonov, ktoré môžu znamenať ďalšie výdavky pre štát a zamestnávateľov. Urobila to bez vyčíslenia ich finančných dôsledkov. Vláda sa pritom chystá predstaviť konsolidačný balík s opatreniami, ktoré by mali rozpočet ozdraviť o 1,4 miliardy eur. Medzi návrhmi SNS sú napríklad oslobodenie 500-eurovej časti 13. a 14. platu alebo prudšie zvyšovanie minimálnych dôchodkov. Predseda strany Andrej Danko pritom včera v diskusii na STVR povedal, že nie je podstatné, či bude predsedom parlamentu, ale aby bol schválený štátny rozpočet.
Viac: SNS oprášila svoje návrhy na 13. platy, minimálne dôchodky a športové príspevky. Finančné dosahy nerieši (Zuzana Kollárová)
Včerajším dňom prestala existovať Národná kriminálna agentúra (NAKA), ktorá sa od roku 2012 špecializovala na boj proti najzávažnejšej trestnej činnosti vrátane ekonomickej kriminality a poškodzovania finančných záujmov EÚ. Nahradiť ju má Úrad boja proti organizovanej kriminalite. Pôvodne chcelo vedenie polície presunúť vyše šesťsto ľudí a malo sa to týkať aj Národnej centrály osobitných druhov kriminality. Na tú sa však viažu peniaze z plánu obnovy a Európska komisia chce vedieť, ako bude polícia po novom vyšetrovať korupciu na najvyšších miestach.