Ústavné právo na dostupnú a bezplatnú zdravotnú starostlivosť je podľa predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrássyho vážne ohrozené.
Štát podľa neho na presadzovanie verejného záujmu pacientov rezignoval a dnes nás v zdravotníctve drží pod krkom privátny sektor.

„Ak sa nezmení systém a ak konečne niekto neodreže tých, ktorí v zdravotníctve roky parazitujú, tak sa nič nezmení." hovorí v exkluzívnom rozhovore pre Aktuality šéf NKÚ Ľubomír Andrassy.

A ako dopadla kontrola pandemických MOMiek?

V rozhovore s Ľubomírom Andrássym sa dozviete:

- prečo nie sú problémom v zdravotníctve platy, ale systém;

- či na zdravotníctvo majú vplyv lobistické skupiny;

- prečo sa nevie, či peniaze v rezorte reálne chýbajú;

- či je poisťovací systém na Slovensku efektívny;

- kto môže za zmiznuté dáta súvisiace s mobilnými odberovými miestami.

- kto profitoval na fungovaní pandemických MOM a prečo to štát nekontroloval.

Hovoríte, že právo na dostupnú a bezplatnú zdravotnú starostlivosť je ohrozené. Vrátim sa do roku 2022, keď NKÚ spravil analytickú štúdiu, v rámci ktorej ste konštatovali, že ministerstvo zdravotníctva rezignovalo na verejný záujem a že ministerstvo nedostatočne strategicky riadi rezort. Má teda aktuálny „štrajk lekárov" opodstatnenie aj v tom, že peniaze v zdravotníctve netečú tam, kde majú, teda na zdravotnú starostlivosť?

Je na zamyslenie, prečo sa jednotliví ministri a jednotlivé vlády venujú takému vážnemu segmentu verejnej politiky ako je zdravie obyvateľstva, až vtedy, keď začnú štrajkovať lekári. Zvrtne sa to do polohy, že lekári chcú viac, že majú malé platy.

Za posledné roky sa výrazne zvýšili príjmy lekárov aj zdravotných sestier. Priemerný plat je na úrovni viac ako 5-tisíc eur. Na druhej strane výkony zdravotníckych zariadení a nemocníc nie sú ani na úrovni 80 percent predcovidového obdobia.

V koncových štátnych nemocniciach ide z rozpočtu viac ako 82 až 85 percent všetkých zdrojov,ktoré nemocnica získa zo zdravotného poistenia na platy. Na rozvoj, služby či modernizáciu zariadenia ostane ani nie 15 percent.

Koncové nemocnice sú zadlžené, povinnosti voči mzdám zamestnancov si riaditelia plnia. Neplnia si povinnosť voči Sociálnej poisťovni, tam je dlh už viac ako pol miliardy. Ďalších takmer pol miliardy majú zdravotnícke zariadenia voči iným dodávateľom.

Aby si politici uvedomili, že je to problém systému, nepotrebujú štrajky lekárov, nepotrebujú dostať pacienta do pozície rukojemníka. Stal sa rukojemníkom lekárov, štátu, poisťovní. Navýšenie zdrojov by teda nemuselo nič zmeniť

NKÚ konštatuje, že nemocnice nedostávajú ani toľko, koľko si objednávame cez odvody na krv, na zdravotné pomôcky a všetky veci, ktoré potrebujeme v nemocnici na našu zdravotnú starostlivosť. Problém je teda v tom, že poisťovne neplnia to, čo majú a peniaze netečú tam, kde majú?

Poisťovňa je len nástroj na prerozdelenie peňazí, ktoré platia občania do zdravotného poistenia.

Otázkou je, či slovenský poistný systém zodpovedá kritériám poistného systému. Aké garancie máte, že za to čo platíte, dostanete zdravotnú službu?

Kto na Slovensku vie, že ak si plním povinnosti, tak toto je z hľadiska zdravotnej starostlivosti minimum, ktoré mi musia poskytnúť štátne a súkromné zdravotnícke zariadenia alebo neziskové organizácie.

Všetky vedenia rezortu zdravotníctva rezignovali na kľúčovú úlohu, a to je finančné riadenie a manažovania zdravotníctva. V rámci neho sa ukazuje nedostatok verejných zdrojov, v porovnaní s okolitými krajinami máme rezervy. Štát za svojich poistencov, ktorých je viac ako 50 percent, platí len tretinu toho, čo platí aktívne obyvateľstvo. Za poistencov štátu sme na mesačnej úrovni 60 eur, pri aktívnom obyvateľstve 210 eur.

Zmení to viac peňazí v zdravotníctve?

Nikto nevie, či by navýšenie do systému verejných zdrojov o miliardu niečo zmenilo. Nám absolútne nefunguje finančné riadenie. Poistný systém je nastavený tak, že nemocnice sú zadlžené, poisťovne vykazujú zisky a stanovujú si vlastné kritériá.

Väčšina komplikovaných prípadov prichádza z okresných nemocníc, ktoré majú v rukách súkromníci alebo neziskové organizácie. Riešia to koncové štátne nemocnice. Zo 100 operácií, škrtne revízny lekár zo súkromnej poisťovne 20 výkonov.

Na to, aby sa zmenili pravidlá fungovania poistného systému treba nielen politickú odvahu. Treba byť nastavený siahnuť zásadným spôsobom voči záujmovým lobistickým skupinám, ktoré pôsobia v slovenskom zdravotníctve a ktoré na tom zarábajú.

Ministerstvo do veľkej miery rezignovalo na strategické riadenie. Nerezignovalo na presadzovanie verejného záujmu v rezorte zdravotníctva, kde ide o naše zdravie a dokonca holé životy?

Minimálne 10 až 15 rokov štát neobhajuje verejný záujem pacienta. Súvisí to s tým, že téma zdravotníctva sa stáva pre vládu zaujímavá až vtedy, keď začnú štrajkovať lekári.

Keď ministerstvo, respektíve štát, neobhajuje verejný záujem, koho záujmy obhajujú? Súkromných poisťovní?

Na rezorte zdravotníctva alebo v jeho okolí sú rôzne záujmové skupiny.

Napríklad, dohodári nastavujúci koncepcie, stratégie pre rezort zdravotníctva, nie sú ľudia z priestoru, kde by bolo na prvom mieste obhajovanie verejného záujmu. Vždy sú to biznisové ekonomické záujmy.

V zdravotníctve nemáte len tých desať miliárd, ktoré má do systému natiecť budúci rok, ale máte ďalšie dve miliardy, ktoré sú z pohľadu NKÚ veľmi problematické zdroje. Ak idete k lekárovi, musíte za všetko zaplatiť, zaknihovať sa a podobne. Vďaka týmto poplatkom idúcim nad rámec zákona, sa vyzbierajú ďalšie takmer dve miliardy eur.

Najvážnejší je problém finančného riadenie a fungovanie celého poistného systému. Nevieme, či má zdravotníctvo peňazí dosť alebo málo. Nielenže máme v zdravotníctve dátové peklo, my tam máme dátovú čiernu dieru.

Nevieme koľko peňazí reálne potrebujú nemocnice. Nemeriame výkony v kontexte toho, koľko finančných prostriedkov tam poskytujeme. Ak prinútite riaditeľa zostaviť vyrovnaný rozpočet, je len na papieri.

Vie, že na prevádzke mu chýba päť miliónov, na službách desať miliónov, čo je dohodnuté cez kolektívne zmluvy a aké nadčasy má platiť zamestnancom. V polovici roka je tak na mínus dvadsiatich, dvadsiatich piatich miliónoch. Štát sa k tomu nepostaví čelom, nerieši to.

Každý rok hľadáme mechanizmus, ako nemocnice oddlžiť. Ani jedno z oddlžení na úrovni niekoľkých miliárd eur nesmerovali k zastaveniu nezmyselného a dlhodobo neudržateľného zadlžovanie.

Je legitímne, aby si poisťovne v takomto systéme - kde chýbajú peniaze na liečbu, tvorili zisk? Keď sa potom my skladáme na oddlžovanie nemocníc.

Ak by vláda či parlament pozorne sledovali odporúčania NKÚ, už niekoľkokrát predtým sme hovorili, že je potrebné zmeniť zákon. Je potrebné považovať všetky zdroje, ktoré tečú na základe odvodových povinností od občanov do systému za verejné zdroje.

Opäť sme to zopakovali, nič sa nestalo. Súkromné poisťovne sa tvária, že zaplatené odvody na ich účet v súkromnej banke sú súkromné zdroje. Tvrdíme, že nie, sú to verejné zdroje. Tvrdia, že keď ich použijú na čokoľvek, je to v ich rukách, lebo sú to ich zdroje. To nie sú ich zdroje, sú to peniaze občana.

Kto teda má presadzovať záujmy pacienta? Vidíme tu akýsi turniket z poisťovne na ministerské kreslo a z ministerského kresla zase späť do poisťovní, príkladom sú Zvolenská či Uhliarik.

Musí to vyriešiť len štát prostredníctvom zmeny legislatívy. Niekto už musí prebrať zodpovednosť a mať odvahu zmeniť systém, ktorý odčerpáva zo zdravotníctva peniaze. Máme najnižší vek dožitia. Nevieme používať modernú liečbu pre mladých ľudí, lebo rozhodnutie o tom, či vám nasadia alebo nenasadia modernú liečbu, majú v rukách poisťovne.

Tie sa nepozerajú na to, čo prinesie vyliečený pacient spoločnosti. Pozerajú sa na to, koľko ich to bude stáť, či sa nedostanú na nulové zisky a potom si ich nebudú vedieť rozdeliť. Ak sa nezmení systém cez legislatívu, ak konečne niekto neodreže tých, ktorí v zdravotníctve parazitujú niekoľko rokov, tak sa nič nezmení.

Môžeme do systému naliať ďalšie dve miliardy, štyri miliardy eur, ale pacient to nepocíti. Naše zistenia, poznatky, nielen z hľadiska slovenského vnímania reality v zdravotníctve, ale aj na základe medzinárodných skúseností, neboli vypočuté.

Aby sa niečo začalo diať, museli začať štrajkovať odborári. Jedni tvrdia, že odborári držia pacienta ako rukojemníka voči vláde, vláda tvrdí, že odborári držia pacienta ako rukojemníka. On je však rukojemníkom celého systému a za zle nastavený systém má predsa zodpovednosť štát.

Toto nie je otázka, či to je premiérska priorita alebo priorita ministerstva. Musí to byť priorita parlamentu. Zmeniť zákony umožňujúce utajiť, ako napr. obstarávajú drahé lieky pre pacientov. To dostanú do šedej zóny a zamestnanci ministerstva sa tvária, že vďaka nej vieme vybaviť lepšie ceny pre lieky, ako majú v susednom Rakúsku alebo Českej republike.

Nefunguje to.

Procesy neprebiehajú transparentne. Upozornili sme na nedostatok sestier, stredného zdravotníckeho personálu, ukázali sme to na výsledkoch kontrol. To, že máme nedostatok pediatrov, všeobecných lekárov, problémy v ambulantnej zdravotnej starostlivosti, to nepriniesli odborári, keď začali vyjednávať s ministrom zdravotníctva. NKÚ na to upozorňuje niekoľko rokov.

Bol som na troch rokovaniach vlády, kde sme to predkladali, kde sa prijali uznesenia, ale nemáme represívne nástroje, ktorými by sme dokázali prinútiť zmeniť legislatívu. Musíme využívať otvorenú komunikáciu, preto predkladáme správy aj do parlamentu.

Bijeme na poplach, ak sa niečo neudeje, tak kvôli šedým poplatkom, zadlženosti a vďaka tomu, že si niekto myslí, že to nie sú verejné, ale súkromné finančné prostriedky, čím môže dôjsť k ohrozeniu základnej zdravotnej starostlivosti pre občanov.

Ignorujú vás?

Nechcem povedať, že nás ignorujú. Čo navrhneme a ukážeme, to nespravia, ale rozhodnutie majú v rukách. Potom musia ísť pred verejnosť a poskytnúť odpovede na otázky: Prečo nemáme dátové registre? Prečo nepracujeme s dátami? Prečo nechávame koncové nemocnice urobiť rozpočet, ktorý je od prvého dňa nového roka neudržateľný a bude generovať ďalšiu stratu? Prečo neprijmeme systémové opatrenia?

Diskutuje sa o tom, či má byť nemocnica akciová spoločnosť alebo rozpočtová organizácia. Právna forma nie je podstatná. Podstatné je, ako sú nastavené pravidlá, ako do systému tečú dostatočné zdroje. Nevieme, či zdravotníctvo potrebuje o miliardu viac, alebo nie a len treba zastaviť unikanie finančných prostriedkov.


V zdravotníctve diktuje privátny sektor

Spýtam sa otvorene. Zlyhal štát v oblasti ústavnej ochrany zdravia a života svojich vlastných občanov ako regulátor?

Rezignoval, nielen v tomto roku, ale aj v predchádzajúcich rokoch. Klobúk dole pred lekármi, pred všetkými pracujúcimi v zdravotníctve. Dnes už problémom nie sú mzdy. Je to systém. Nedá sa urobiť zásadná zmena za dva mesiace.

Ak vláda nepôjde do zmeny a úpravy poistného systému, nebudeme mať dobre nastavený systém výkonov a ich hodnotenia, ak nemocnica, ktorá zachráni pacientom život a zlepší im zdravotnú situáciu, nedostane za to zaplatené, tak je zle nastavený systém. Posudzovať, či pacientovi mám alebo nemám uhradiť zdravotné výkony zo strany poisťovne, to je ako keď urobíte capa záhradníkom. Jedni to nezaplatia, sťažujete sa a ten, čo vám to nezaplatil, má posúdiť sťažnosť.

Málokto by očakával, že poisťovňa zmení rozhodnutie.

Toto je problém, ktorý súvisí aj s nemocnicami na regionálnej úrovni, lebo vyššie územné celky (VÚC) mali zabezpečovať základné ústavné právo občanov na zdravotnú starostlivosť prostredníctvom svojich nemocníc. VÚC všetko odovzdali súkromným spoločnostiam.

Dnes štát v tej najcitlivejšej oblasti, teda oblasti zdravia, drží pod krkom privátny sektor a ten diktuje čo bude a čo nebude a na akej úrovni bude poskytovaná zdravotnáá starostlivosť pre nás občanov.

Preverovali ste systém zmlúv medzi poisťovňami a nemocnicami? Každá nemocnica totiž uzatvára svoje vlastné špecifické zmluvy a sú tam mnohé neprehľadné dodatky. Systém, v ktorom sa nedá vyznať. U nás neexistuje niečo také ako v Česku, tzv. úhradová vyhláška, kde ministerstvo ako regulátor povie poisťovniam „odtiaľ potiaľ."

Sme vo finále kontroly, preverujeme hospodárenie nemocníc, a to, akým spôsobom sa zazmluvňujú zdravotnícke výkony. Kolegovia pracujú na kontrole o dva mesiace dlhšie, mali totiž problém dostať sa k zmluvám.

Nie k prvotnej zmluve, ktorá bola podpísaná pred piatimi rokmi, ale mali problém spárovať zmluvu s 50 až 80 dodatkami, kde pri 25. dodatku neviete, čo platí. Či kmeňová zmluva, či 15. dodatok.

Nepoužívanie výkonových parametrov, množstvo dodatkov a nižších úrovní kolektívnych zmlúv, vytvoril chaos, v ktorom sa dnes zdravotníctvo nachádza. Nevyriešia ho štrajky lekárov, ani výpovede. Tí lekári ešte viac skomplikujú systém, na ktorý najviac doplácajú pacienti.

Treba veriť, že toto nebude len problémom ministra, zatiaľ v ňom ostáva sám ako ten povestný „kôl v plote", ale stane sa signálom a výzvou pre celú vládu a ďalšie nalievanie miliárd do systému bez uzatvorenia dier, cez ktoré financie unikajú.

Bez zmeny systémových pravidiel sa nedostaneme k tomu, aby zdravotníctvo bolo efektívne a na prvom mieste bol pacient, ktorý dostane kvalitnú zdravotnú starostlivosť, akú vie spoločnosť uhradiť zo zdravotných odvodov.


Pandemické MOMky bol neefektívny systém bez akejkoľvek kontroly

S témou zdravotníctva súvisí aj vznik vyšetrovacieho tímu, ktorý bude preverovať manažovanie pandémie Covid-19. Vyšetrovať sa má i prideľovanie financií mobilným odberovým miestam (MOM). Kontrolovali ste to aj vy. K čomu ste dospeli?

Výsledok je žalostný, ale je obrazom stavu zdravotníctva a rezortu zdravotníctva. Na ústrednom orgáne štátu sa neviete dopátrať k informácii, komu bolo za prevádzku uhradených koľko financií. Nemajú čísla, nevedia ani spárovať úhrady, ktoré vykonávali voči poskytovateľom tejto služby, lebo v marci 2020 sa zmenil zákon.

MOM-ky boli zaradené do služieb, ktoré poskytujú ambulantné zdravotné zariadenia. Nevedia spárovať toky, ktoré odchádzali zo štátneho rozpočtu na ich financovanie. Nepoužívali základné identifikačné čísla, aby vedeli povedať, že táto spoločnosť, fyzická alebo právnická osoba mala uzatvorenú zmluvu a mala získať finančné prostriedky. Tieto informácie nenájdete.

Na základe čoho potom kontrolovali efektivitu?

Na základe ničoho. Nevykonávali kontrolu, či MOM-ky splnili zmluvné podmienky vytvorenia prevádzky. Málokedy musíme byť len pri odhadoch, nedokázali sme získať žiadne reálne dáta od ministerstva zdravotníctva.

Podľa prepočtov a toho, čo máme k dispozícii, mohlo byť na Slovensku okolo tritisíc MOM-iek. Zo štátneho rozpočtu dokázali získať viac ako 315 miliónov eur, viac ako 84 miliónov eur išlo na prevádzku a zriadenie. Nikto nekontroloval, ako sú využité. Takmer dve tretiny firiem zo systému predtým neposkytovali žiadnu zdravotnú službu.

Systém fungoval tak, že som sa prihlásil, že si chcem založiť MOM-ku. Nebol žiadny tender, žiadne výberové konanie, potom som už len kasíroval a nikto to nekontroloval.

Bola to výzva, kde sa dalo prihlásiť v priebehu 24 hodín. Veľký problém z hľadiska transparentnosti i rovnosti príležitosti. Kľúčové výzvy na použitie verejných zdrojov boli zverejnené do 24 hodín, niektorá výzva bola pripravená, ale zverejnená bola v jeden deň, a na druhý už bola uzavretá.

Bolo to „ušité" na vybrané firmy?

To nechcem povedať. Nevedeli sme to odkontrolovať, ale firmy, ktoré mali predtým obrat na úrovni stoviek, desiatok tisíc eur, sa zrazu vyšplhali na úroveň piatich, šiestich, desiatich miliónov a po pandémii padli skoro na nulu alebo išli do konkurzu,. Toto nie je problém NKÚ. Má začať konať finančná správa, daňový úrad a treba sa pozrieť na firmy, ako takto mohli fungovať.

Našli ste nejaké prepojenia, ktoré by mohli smerovať k podozreniam z klientelizmu či korupcie?

NKÚ tu nie je na to, aby naháňal podvodníkov, zlodejov. Na to sú policajti. Trvalo dlho, kým začali konať.

Vylúčiť sa to ale nedá.

Nedá. Najmä pri pohľade na čísla a objemy, ktoré tam z verejných zdrojov tiekli.

Informácie dali vymazať

Dobre, preskočme prvú fázu. Mám už MOM-ku, prevádzkujem ju, dostávam peniaze. A nikto nekontroluje, čo sa tam reálne deje, či sú tam tí testovaní, či to má nejakú efektivitu?

A nielen to. Tých 84 miliónov eur bolo len na prevádzku a zriadenie, 240 miliónov dal štát na antigénové testy, PCR testy a na povinné testovanie. Keď ste chceli fungovať a pracovať, tak ste museli mať potvrdený PCR test.

Ministerstvu sme položili otázku, ako je možné, že prevádzkovateľ MOM-ky, ktorý dostal od štátu bezplatné testy, ako mohol vyberať poplatky od občana. To už musí riešiť finančná správa. Ich poskytovateľ to nikdy neodkontroloval.

Dal im zadarmo testy, ale možno ich využil a zneužil. Keď ste chceli antigénový test, tak ste zaplatili desať alebo pätnásť eur, aby vám dali pečiatku. Ak ste išli na PCR test, tak ste mali zaplatiť štyridsať, šesťdesiat eur a nikto to ćiženekontroloval.

Najsmutnejšie je, že o jedinom registeri, ezdravie, vedenom v Národnom centre zdravotníckych informácií (NCZI), do ktorého išli informácie o vykonaných testoch a pozitivite, v závere minulého roka bývalé vedenie Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ) vydalo rozhodnutie o vymazaní jeho dát.

Čiže nemáte informácie?

Štát ich nemá. V NCZI urobili krok, ktorý im niekto nadiktoval, ktorý s NCZI nemá nič spoločné. Rozhodnutie vydal niekto, kto nemal mať prístup a právo vydať takéto rozhodnutie. Vraj bývalý šéf ÚVZ.

My sme tieto zistenia odstúpili orgánom činným v trestnom konaní, keď sme chceli dáta o MOM-kách od rezortu zdravotníctva a NCZI, všetci hovorili, že ucelené dáta mali byť práve v rámci tohto informačného systému a aplikácie. Niekto ich vymazal. NCZI a ÚVZ chceli niektoré dáta anonymizovať, ale aby bol prehľad, kto získal koľko finančných prostriedkov získal a koľko testov urobil.

Za 240 miliónov nakúpených testov sa urobilo bezmála 40 miliónov vyšetrení. Na jeden pozitívny test sa z verejných zdrojov použilo bezmála 180 eur.

Našli ste aspoň párovanie podľa epidemiologickej situácie, aby to testovanie dávalo nejaký zmysel?

Potvrdilo sa, že v okresoch, kde nebola vysoká incidencia, tak sa to vyšplhalo na desiatky tisíc, aby odchytili jedného pozitívneho.

V celom systéme panoval veľký chaos. Ľudia nevedeli, ako sa správať, čo majú očakávať. Pri rozložení MOM-iek je výrazný nepomer medzi mestami, okresmi a regiónmi. Niekde máme na tisíc obyvateľov 1,3 MOM-ky, niekde ich je na tisíc obyvateľov takmer desať. Z hľadiska rizikových oblastí to nevedel nikto zdôvodniť.

Môže to súvisieť s tým, kde sa darí podnikateľom, napríklad v Bratislave?

V Bratislave ich nebolo výrazne viac, výrazne viac ich bolo v Poltári. V okrese Krupina ich bolo najmenej. Bolo to spoločné len s tým, kto je ako šikovný. Nebolo to o epidemiologickej situácii, potrebách regiónu a občanov. Kto mal kontakty a vedel si vybaviť, tak si vybavil.

Urobilo sa viac ako 40 miliónov testovaní a pozitivita bola na úrovni približne 1,2 percenta, pozitívnych prípadov bolo nad 440-tisíc. Zdroje sa nezúčtovali, poskytovatelia nepreukázali vykonanie služby a napriek tomu prebehli úhrady.

To je porušenie nielen zákona o rozpočtových pravidlách, ale za takéto flagrantné odignorovanie základných účtovných, finančných aj zákonných pravidiel, by mal byť braný niekto na zodpovednosť.

Hovoríte o trestnoprávnej zodpovednosti?

Musí o tom rozhodnúť súd. Na ministerstve zdravotníctva neviete získať žiadnu historickú stopu.

Ani dôkazy?

Ani ľudí. Tí, ktorí o tom rozhodovali a pripravovali, tam nie sú. Čo mohlo slúžiť ako podklad cez informačný systém, bolo vymazané. Preto sme sa rozhodli odstúpiť tieto poznatky nielen orgánom činným v trestnom konaní.

Osobne som rokoval aj s prezidentom policajného zboru, kolegovia sú k dispozícii vyšetrovateľom.

Budú to mať veľmi ťažké, budú musieť nájsť rukolapné dôkazy, na základe ktorých môžu vzniesť obvinenia. Bude potrebné, aby sa tomuto problému venovala aj finančná správa, aby sa daňové úrady pozreli na to, ako fungovali spoločnosti, ktoré pred týmto obdobím vykazovali takmer nulovú aktivitu, a dokázali vygenerovať, nie stotisícové, ale miliónové zisky a obraty.