V redakcii
Vojna v polícii
19. mája 2025 8:54
V redakciiVyšetrovatelia Čurilla a Ďurka: Na každý výsluch ideme so zubnou kefkou a s kartičkou poistenca
Monika TódováMonika Tódová
Pavol Ďurka a Ján Čurilla na festivale Pucung. Foto - Jaroslav Reich
Pavol Ďurka a Ján Čurilla na festivale Pucung. Foto – Jaroslav Reich

Sme vo večnom boji s generálnou prokuratúrou. Čokoľvek im napíšeme, je to zamietnuté alebo sa tým ani nikto nezaoberá. Prečítajte si prepis diskusie na protikorupčnom festivale Pucung s Jánom Čurillom a Pavlom Ďurkom.



V stredu som vám telefonovala kvôli Pucungu a vy ste mi povedali, že ste viacerí policajti predvolaní na 15:30 na inšpekciu a že si beriete aj zubné kefky. Premýšľala som, ako nahradíme túto diskusiu, keď vás zadržia, ale nestalo sa tak. O čo išlo?

Ján Čurilla: Som podozrivý, že som si údajne vymyslel nejaké informácie na kolegov z Úradu inšpekčnej služby, zo Slovenskej informačnej služby a aj z Policajného zboru. A mali sme o tom spracovať nejaký úradný záznam, ktorý sa má údajne zakladať na nepravdivých informáciách. Keď som im vysvetľoval, že toto je podstata trestného konania, v rámci ktorého je už podaná obžaloba, teda že je to to isté, tak som bol oboznámený s tým, že teraz je to iné, lebo to už vyšperkovali tak, že ja som si ten úradný záznam objednal u operatívcov. Ale tak chvalabohu, iba nás vypočuli a prepustili na slobodu, mohli sme ísť domov.

Boli ste pripravení, že môže dôjsť k zadržaniu?

Ján Čurilla: Vždy som na to pripravený, pri každom výsluchu. Keď idem na Úrad inšpekčnej služby ako podozrivý, beriem si so sebou zubnú kefku, pastu, aby som mal nejakú základnú dentálnu hygienu, občiansky preukaz a kartičku poistenca kvôli zápisnici o zadržaní.

Ako sa k vám na inšpekcii správajú kolegovia?

Pavol Ďurka: Navštevujem inšpekciu pomerne často. Od začiatku roka to bolo možno desať-dvanásťkrát. V poslednom čase, posledný mesiac-dva registrujem takú vec, že keď sa skončí úkon, tak sa kolegovia pýtajú. Chcú vedieť, ako to bolo, a aj dosť nadávajú na súčasné vedenie. A to aj ľudia, ktorí sa po voľbách tešili, že odídeme ja, Peter Juhás, Juraj Svitok a že prídu tí najrovnejší z rovných, ktorí trávia voľný čas v Bielorusku a kade-tade po svete. Čakali, že sa to nejakým spôsobom zlepší, ale opak je pravdou. Vnímam zmenu. Keď vám takpovediac oplieskajú o hlavu jedno trestné konanie, druhé trestné konanie, tretie trestné konanie, tak takí policajti a aj akýkoľvek človek, ktorý sa chvíľku dotkol trestného práva, vie, že asi všetko nie je s kostolným poriadkom. (O tom, že sa za predchádzajúcej vlády skrýval v Bielorusku, rozprával dnešný riaditeľ inšpekcie Branislav Zurian, pozn. red.)

Videozáznam z debaty: Čurilla a Ďurka v. mocní: Kto vyhrá tento zápas?

Mimo služby vás postavil minister vnútra Matúš Šutaj Eštok, stíhanie by sa však nedialo, keby nespolupracovali niektorí vyšetrovatelia, niektorí operatívci, prípadne ich nadriadení, a aj prokurátori. Povedal vám niekto z nich, že im je to nepríjemné?

Ján Čurilla: Naše stíhanie bolo začaté ešte pred tým, ako sa Matúš Šutaj Eštok stal ministrom vnútra. Sú ľudia, ktorí mi pomimo hovoria, samozrejme, nebudem ich menovať, že nie sú stotožnení s tým, čo sa robí. Pomaly sa im otvárajú oči, vidia, že veci sú trochu inak, ako sa na prvý pohľad zdalo. Musia to však robiť pretože, keď im to pristane na stole, ten vyšetrovateľ sa s tým musí nejakým spôsobom vyrovnať. Vznášali nezmyselné obvinenia, chvalabohu, postupne to, že sú to nezmysly, vidia aj prokurátori, sudcovia. Chalanov minule nezobrali preto do väzby. Bratislavský krajský sudca Peter Šamko konštatoval, že ich obvinili za to, za čo sú už obžalovaní. Neviem, či potrebujú doručovať nejaké výsledky. Vrcholoví politici tlačili na ministra vnútra, tak sa nechal počuť, že budú výsledky vo veci vyšetrovania čurillovcov.

Pavol Ďurka: Keď zrušili NAKA, viacerých policajtov rozprášili na okresné riaditeľstvá. Kolega Štefan Mašín nám hovoril, že policajti, ktorí s našimi kolegami teraz prichádzajú do styku, pomaly zisťujú, že nakáči sú normálni ľudia s normálnymi problémami, zaujímajú sa o nás, nechávajú si to vysvetliť. Rozumný človek si to nechá vysvetliť, a keď je niekto nastavený nejak inak, tak mu to môžete postaviť aj pred oči a jednoducho jeho názor sa nezmení.

V akom stave je dnes polícia?

Ján Čurilla: To, či polícia funguje, treba posudzovať podľa výsledkov, ktoré odovzdáva smerom k občanom. Nech si každý porovná výsledky, ktoré boli v rokoch 2020 až 2023 s tými, ktoré sú teraz, a nech si každý urobí vlastný názor.

Pavol Ďurka: Tvrdia, že v našom období sa krivila spravodlivosť na Slovensku. Sú vo vláde dva roky. Za dva roky sa nepotvrdila, neodsúdila jedna jediná vec, ktorá by potvrdzovala hocijaké manipulácie, respektíve to, čo tu niekto vykrikoval pred voľbami. Naproti tomu boli odsúdené všetky veci, ktoré sme spoločne s chalanmi, ktorí pracovali s nami v Očistci, dokázali dostať na súd – s výnimkou jednej, ktorá neprešla odvolacím súdom.

Keď ste začali dávať prvé rozhovory, mnohých prekvapilo, že ste kedysi volili Smer. Vysvetľovali ste to tak, že ste si robili svoju robotu, zločinecké skupiny, a veľmi ste sa nestarali o to, čo sa deje v politike alebo čo píšu novinári, lebo novinárske články nie sú dôkazy. Dnes sú možno zase v polícii policajti, ktorí veľmi nevnímajú, čo sa deje. Robia si svoju robotu, vyšetrujú násilnú kriminalitu. Mali by sa policajti zaujímať o to, čo sa deje v spoločnosti alebo napríklad aj vám dvom?

Ján Čurilla: V prvom rade by sa policajti mali zaujímať o svoju robotu. Nemali by sa pozerať na to, kto je alebo môže byť pri moci. Aj ja som si v minulosti robil svoju robotu. Samozrejme, zachytili sme všelijaké šumy, novinové články. Veď každý policajt žije aj inde ako v robote. Keď nemáte rukolapné dôkazy, tak proste z rečí nemôžete nikomu vzniesť obvinenie. Až Ľudovít Makó začal rozprávať, opisovať celý ten systém. Potom začali spolupracovať ďalšie osoby, boli zabezpečené ďalšie dôkazy a tak ďalej. Ak aj dnes niekto volí Smer, nech si ho volí, veď to je každého slobodná vôľa. Máme tu demokraciu. Aspoň zatiaľ to tak vnímam. Nechcem nikoho presviedčať, že musí veriť jednej strane alebo druhej. Každý si musí kriticky vyhodnotiť, čo sa napríklad vraví pred voľbami a čo sa potom deje.

Pavol Ďurka: Mne sa v tejto súvislosti vždy vybaví jeden výrok, ktorý povedal ešte bývalý prezident Policajného zboru Štefan Hamran, že v polícii máme kopu čestných vyšetrovateľov, ale nestačí byť čestný, treba nám aj tých odvážnych. Keď sa na to človek pozerá cez okuliare okresného, respektíve krajského vyšetrovateľa, tak to sú ľudia, čo majú rodiny, hypotéky. Nikto im nič neplatí, nikto im nič nedáva zadarmo. Drvivá väčšina policajtov je podľa mňa v Policajnom zbore pre sociálne výhody. Spomínam si na svoj prvý deň po odchode z NAKA na okresnom riaditeľstve v Nitre, kde zazneli vety typu: „Bolo ti treba tam ísť na tú NAKA? My sme ti hovorili, keď si odchádzal, že ťa zavrú.“ A rovnako odznela veta: „My sme tu na okrese, nás nejaké politické veci nezaujímajú, my máme svoje okresné problémy.“ A týmto to bolo uzavreté. Toto som počul možno ešte dva-trikrát pri bežných situáciách, keď ma zastavila hliadka alebo niečo podobné.

A bolo vám treba NAKA?

Pavol Ďurka: Mladosť, pochabosť, tak by som to vysvetlil. Hľadal som šťastie a tam som ho našiel. Videl som, ako to funguje na okrese, a myslel som si, že to má fungovať nejako inak. A keď máte vyšetrovať, tak nieže urobíte súbor predpísaných úkonov a potom rozhodnúť, ale máte vyšetrovať.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Pavol Ďurka a Ján Čurilla na Pucungu. Foto – Jaroslav Reich

Pán Čurilla, tento týždeň ste odo mňa chceli, aby som vám poslala váš článok, ktorý ste napísali do Denníka N s názvom Ak ja nemôžem byť policajtom, môže byť premiérom niekto, kto sa cíti ako idiot? Vraj sa potrebujete vyjadriť k disciplinárke. Čo vám dávajú za vinu a koľko disciplinárok máte?

Ján Čurilla: Momentálne mám otvorené štyri disciplinárky. Popravde, neviem, čo mi dávajú za vinu. Po každom mojom mediálnom vystúpení príde disciplína; predpokladám, že aj za toto. Vraj porušujem nejaké ustanovenia, etický kódex. Ja si to nemyslím. Nikoho neurážam, nevyzývam na nejaké násilie ani nič podobné. Nerobím nič zlé, zjavne si to však tá pomyselná druhá strana nemyslí. Takže uvidíme.

Čo vám hrozí?

Ján Čurilla: Rôzne formy postihu od písomného pokarhania až po zrážku zo mzdy. Neviem, či mi vedia niečo zobrať ešte z minimálnej mzdy. V konečnom dôsledku to môžu vyhodnotiť až tak, že ma prepustia z Policajného zboru. A myslím, že k tomu to smeruje. Od normálnych policajtov z polície mám informácie, že je akýsi pokyn zhora robiť čokoľvek, aby nás dostali z polície, lebo už sme v nej dlho a politické špičky si žiadajú výsledky, ktoré sa nedostavujú. Evidentne vidia, že cez trestné konania im to veľmi nejde, tak to skúšajú takto.

Celé to vyšetrovanie veľkých korupčných káuz a zločineckých skupín medzi politikmi alebo verejne činnými osobami sa zadrhlo na verejnej mienke. Robertovi Ficovi sa podarilo presvedčiť dostatočne veľkú časť verejnosti o tom, že robíte niečo nekalé. Na začiatku ste nechceli verejne vystupovať. Zmenili ste názor aj preto, že ste pochopili, že verejná mienka je dôležitá?

Pavol Ďurka: Poviem, ako som to vysvetlil v knihe Mareka Vagoviča Čurillovci. Mám doma dve malé baby a nechcem sa dožiť toho, že raz ich niekto znásilní alebo zabije a prejde mu to len preto, že má peniaze. Vidím, kam v súčasnosti smeruje naša krajina. Treba o tom hovoriť. Keď sa nám podarí čo i len jedného človeka presvedčiť alebo priviesť aspoň k pochybnostiam, tak to bude úspech. Nechcem sa dožiť toho, že sa z našej krajiny stane ruská gubernia. A keď prídu za mnou o desať rokov moje deti a spýtajú sa ma: „Oco, čo si robil, keď bolo treba hovoriť?“ – tak čo im poviem? Že som mlčal? Toto je moja motivácia.

Vystúpili ste v knihe, chodíte diskutovať, začali ste dávať rozhovory. Aký máte pocit? Darí sa vám presviedčať ľudí?

Pavol Ďurka: Hlavne oceňujem, že sem všetci prišli dobrovoľne. Nerozdáva sa tu ani guláš, ani pivo. Vonku som nevidel ani autobusy, že by sem niekoho doviezli. Tak asi sa nám darí. Je to pre nás neskutočná podpora a dáva nám to obrovskú silu.

S verejným pôsobením je spojené aj to isté ohrozenie seba a najbližšej rodiny. Nedávno vám, pán Čurilla, prišiel výhražný list, ktorý niekto musel osobne vložiť do schránky na vašom dome. Čo v ňom bolo? Dá sa zistiť, kto ho poslal?

Ján Čurilla: Niekto to tam evidentne musel hodiť. Boli tam veci typu, že ma niekto chce zabiť, ako aj moju rodinu. Autor sa odvolával na moje údajné obete, ktoré spáchali samovraždy, ktoré na tlačovej besede prezentovali Tibor Gašpar s Robertom Ficom. Evidentne to niekoho rozčúlilo. Neviem, či sa dá autor vypátrať, ale nevidím to veľmi ružovo.

Nemôže to byť aj spravodajská hra, aby vás rozhodili?

Ján Čurilla: Môže to byť aj spravodajská hra, aj tak nad tým rozmýšľam, samozrejme. Ale nerozhodia ma. Nie je to prvý a verím tomu, že ani poslednýkrát. Mám názor, že keď ma chce niekto zabiť, tak určite mi to nebude písať dopredu, že to chce urobiť, a proste to urobí. Nemyslím si, že je to reálne, aj keď človek v dnešnej dobe nikdy nevie. Z úst vrcholových politikov počujeme, aký majú štýl komunikácie, verejne vyzývajú k násiliu, obhajujú extrémistov, ktorí hajlujú, ktorí sa verejne vyhrážajú kdekomu. To je vraj sloboda prejavu. Ako chcú od bežných ľudí, aby boli normálni, keď vrcholoví politici nie sú normálni?

Ako podľa vás terajšia opozícia reaguje na útoky Roberta Fica na vás? Je to dostatočné?

Pavol Ďurka: Neprináleží mi hodnotiť, ako to robia politici. Na Slovensku chýbajú ozajstní štátnici. Robertovi Ficovi vyhralo voľby to, že omieľal jednu a tú istú nepravdu dokola štyrikrát do týždňa. Napríklad posledný prípad pána Petra Laťáka s valaškou. Spravili z neho fašistu, extrémistu, pomaly atentátnika. Zareagovali na to promptne Demokrati, ale to je mimoparlamentná strana a nemá taký dosah. Keby sa postavila celá opozícia a poukázala na klamstvá, ktoré šírili na tlačovke pán Gašpar s pánom Ficom napríklad o Janovi, že berie lieky a podobne, tak by to vyzeralo inak. Tu iné nepomáha, len dookola vysvetľovať a poukazovať, aby sa to dostalo k čo najväčšiemu počtu ľudí.

Prečítajte si tiež

Minister vnútra informoval o obvinení člena Demokratov. Peter Laťák o tom oficiálne nič nevie

Pána Laťáka obvinili za vetu, že Fico pôjde dole. Aj z vás robia potenciálneho atentátnika, Fico vyhlásil: „Prečo by verejnosť nemala vedieť, že tu máme ďalšieho blázna, magora pána Čurillu?“

Ján Čurilla: Cítim sa úplne v poriadku a nie ako blázon. Môžem ubezpečiť všetkých, že nikomu nič z mojej strany nehrozí.

Myslím si, že ani Fico tomu neverí, že by ste mohli niekomu ublížiť, skôr proti vám hecuje verejnú mienku. Nemáte obavu, že vám niekto ublíži?

Pavol Ďurka: Nemyslím si, že niekto by sa odvážil. Sú to takí, ako to hovorí náš pán minister, hrdinovia od počítača, ktorí dokážu napísať, ale „skutek utek“.

Snažia sa z vás spraviť odľudov bez empatie aj tým, že stále citujú vaše súkromné správy. Naposledy ich získali z mobilu Branislava Dunčka a Fico s Gašparom sa pohoršovali, ako ste sa vyjadrovali o policajtovi z inšpekcie, ktorý vás vyšetroval a náhle zomrel. Zmenilo vedomie, že akékoľvek vaše súkromné správy môže niekto zverejniť, to, ako v nich vystupujete?

Ján Čurilla: Ja si pozor nedávam. Komunikujem tak, ako som vždy komunikoval – a komunikovať budem. Chcel by som vysvetliť jednu podstatnú vec. To, čo sa zverejňuje na tlačovkách, to je naša súkromná komunikácia. Nie je to nejaká reč panien a cirkevných učiteľov, ale je to súkromná komunikácia a hanbiť by sa mal ten, kto ju zverejňuje. On to vynáša na verejnosť, nie my. Keby som sa chcel vyjadrovať vulgárne a sprosto na verejnosti, tak sa budem vyjadrovať ako Daniel Bombic.

Pavol Ďurka: Mňa len zamrzelo to, že už nepovedali, ako naša konverzácia pokračovala. To sa im už nehodilo. Veľmi živo si pamätám, kedy sa odohrala a kde som sa v ten čas nachádzal. Toho pána vyšetrovateľa som osobne poznal, boli sme kamaráti, z minulosti poznám aj jeho pani manželku. Konverzácia pokračovala, že človek je, aký je, ale zostala po ňom žena a tri deti a že rozmýšľam, že jej pošlem do zbierky nejaké peniaze. Oni však potrebujú vytrhávať, lepiť a dávať von, čo sa hodí, lebo nie sú schopní riešiť problémy, ktoré táto krajina má.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ján Čurilla na festivale Pucung. Foto – Jaroslav Reich

Od októbra 2023 ste v domácom väzení. Dá sa to vydržať? Ako vyzerá váš deň?

Pavol Ďurka: Tým, že mám dve malé deti vo veku sedem a štyri roky, tak jedna chodí do školy, druhá do škôlky. Mamina odíde skoro ráno do práce, robí v zdravotníctve. Čiže chystám desiatu, budím deti, obliecť sa, posadiť do auta, odviesť do školy, do škôlky a od ôsmej mám čas a snažím sa zveľaďovať náš príbytok. A potom sa venujem deťom. Toto je asi najväčší benefit, lebo predtým ma deti nepoznali. Teraz registrujem, že sú chvíle, keď sa niečo stane, jedna, druhá spadne a už skôr utekajú za mnou.

Ján Čurilla: Ja už mám väčšie deti, ich voľnočasové aktivity vybaví manželka, takže zase som mimo. V podstate nuda. Keď je pekne, robím okolo domu, dvor, záhradka, to ma baví. Keď je škaredé počasie, ako napríklad dnes, tak buď chodím po nejakých diskusiách, alebo píšem trestné oznámenia, podnety a tak ďalej.

Ako to zvláda vaša rodina, deti, ktoré sú staršie a vnímajú to? Nedávno u vás niekto nahlásil bombu, zrejme prišli v noci policajti.

Ján Čurilla: Už sú zvyknutí. Vedia, čo majú robiť. Deťom som vysvetlil, že je tu teraz taká možnosť, že niekedy nad ránom nám prídu do domu nejakí ujovia v čiernych kuklách. Syna som upozornil, aby nevyťahoval svoje zbrane; dcéru som upozornil, aby jej nenapadlo použiť nejakú chladnú zbraň, napríklad vidličku, aby ich tam nezačala pichať do čela. Nejako takto im vysvetľujem, že sa to môže stať a pravdepodobne to aj príde. Už len čakáme kedy a ako. Politicky činné osoby budú silno tlačiť na výsledky. (O pichnutí vidličkou do čela Roberta Kaliňáka rozprával na odpočúvanej chate v Čifároch Pavol Gašpar, dnešný riaditeľ SIS, pozn. red.)

Pavol Ďurka: Už keď som pôsobil ako vyšetrovateľ, tak som sa snažil rodinu odstrihnúť od týchto vecí. To sa mi darí. Manželka teraz začala sledovať niektoré stránky, občas sa niečo opýta. Najmenšia dcéra vôbec a tá staršia sa len pýta, prečo nechodím do roboty a chodí tam len mamina. Tak tej som povedal, že tatino a ujo Jano mali toľko veľa roboty, že teraz oddychujú.

Psychológ Anton Heretik, uznávaný odborník, nedávno napísal: „Pán Čurilla, verím, že nielen ja, ale aj mnohí z nás sledujú celú kauzu a podporujú nielen vás, ale aj presadenie práva a spravodlivosti. Veľmi ďakujem.“ Aké dôležité je toto pre vás? Alebo aj to, že niekto v Stropkove, odkiaľ pochádzate, zavesí plagát na vežu, že vás podporuje?

Ján Čurilla: Som veľmi milo prekvapený, že aj v takom malom meste na východe Slovenska, ako je Stropkov, sú aj príčetní ľudia, ktorí vedia, kde je sever, a nie iba to, kde je východ. Pokiaľ ide o pána Heretika, je to pre mňa veľká pocta. Pán Heretik je pre mňa jeden z najväčších odborníkov, čo sa týka oblasti duševného zdravia. Pracoval som s ním v minulosti na viacerých veciach, jeho názor si veľmi vážim a veľmi to poteší, keď také niečo verejne vysloví, pretože neverejne mi takúto podporu vyslovujú viacerí uznávaní odborníci. Držím sa teórie, že pokiaľ na mňa nadávajú zločinci, tak je dobre, keď ma budú zločinci chváliť, tak niekde je chyba.

V akom štádiu sú prípady, kde ste stíhaní? Čo sa tam deje?

Pavol Ďurka: Deje sa tam veľmi málo, takmer nič. Ten úplne prvý prípad, kde sme obžalovaní, je už na súde. To je stíhanie za uznesenie o podozreniach, že Slovenská informačná služba zneužíva inšpekciu na to, aby zastavila vyšetrovanie exponovaných káuz. Dostal som pred dvoma dňami informáciu, že už by sme v tejto veci mali mať konečne zákonného sudcu, pretože pán Marek Para podával námietky a potom aj na sudcov, ktorí mali rozhodovať o námietkach. Mal by to mať sudca, ktorý to dostal na začiatku, pán Tomáš Hajduk. Dúfam, že si pán sudca naštuduje spis a rozhodne o obžalobe. Ďalšia vec je takzvaná otočka pána Patrika Vidašiča, tam máme podanú 363 na generálnej prokuratúre už nejaký piatok, ale odpoveď nemáme. A potom je takzvaný Technický spis, kde sme obvinení aj s pánom prokurátorom Michalom Šúrekom, kde je posledná informácia z tohto týždňa „highlight“, o ktorom nikto, kto sa zaoberá trestným právom na Slovensku, ešte nepočul – dvaja prokurátori, ktorí vec dozorovali, sa vyjadrili, že majú iný právny názor ako dohľadová prokurátorka, a ona im tú vec zobrala, aby ju rozhodla sama.

Katarína Habčáková. A to ako vnímate?

Pavol Ďurka: Ako sa dá vnímať to, že dohľadová prokurátorka z generálnej prokuratúry si vypýta od dvoch dozorových prokurátorov správu, aký je zamýšľaný ďalší postup vo veci, oni odpovedia a ona s ich postupom nesúhlasí, tak im tú vec odoberie? Ale pokiaľ ide o prípad na súde, tak ja som naozaj zvedavý, ako to dopadne. Tam neboli vypočutí poškodení a ten spis je neočíslovaný a bez obsahu. Toto by som si za celú svoju kariéru vyšetrovateľa nikdy v živote nedovolil – niekomu predložiť spolu s návrhom na podanie obžaloby.

Generálna prokuratúra je vo vašich stíhaniach kľúčová. Viaceré zložky to vidia inak, dokonca aj bratislavský krajský súd, ale generálna prokuratúra stále trvá na tom, aby ste boli obvinení. Ako si to vysvetľujete?

Ján Čurilla: Sme vo večnom boji s generálnou prokuratúrou. Čokoľvek im napíšeme, je to zamietnuté alebo sa tým ani nikto nezaoberá. V podstate neviete, na koho sa ešte obrátiť, keďže nad generálnou prokuratúrou nemáme nič vyššie. Som rád, že po roku konečne máme v jednej veci zákonného sudcu, začne sa pojednávať, aby sa mohlo rozhodnúť. Podklad pre naše stíhanie tvorilo rozhodnutie generálne prokuratúry, konkrétne Jozefa Kanderu, ktorý zrušil uznesenie o začatí stíhania, ktoré vydal Štefan Mašin vo veci, kde sa mali preverovať podozrenia smerom k Úradu inšpekčnej služby a ostatným inštitúciám. Máme rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý skonštatoval, že pán Kandera na to nebol oprávnený, konal v rozpore so zákonom a nemohol zrušiť toto uznesenie. Napriek tomu pán Kandera dal opätovne v našej veci pokyn prokurátorovi krajskej prokuratúry Trnava, aby znova vydal uznesenie, na ktoré zo zákona nie je oprávnený. Nechcem zachádzať do detailov a chápem, že ľudia celkom nerozumejú právnickým veciam, ale na základe toho, že prokurátor v Trnave vydal to rozhodnutie na pokyn pána Kanderu, tak mohla byť podaná obžaloba v našej veci. A je to zase rozhodnutie, na ktoré prokurátor nemá zo zákona oprávnenie. To nie je len moje konštatovanie, ale aj sudcu krajského súdu Petra Šamka, ktorý teda podľa môjho názoru nie je práve náš najväčší fanúšik. Skonštatoval, že na takéto rozhodnutie prokurátor nemá zákonné oprávnenie. Máme tu dve nezákonné rozhodnutia, ale my sme obžalovaní a páni na generálnej prokuratúre sa tvária, že najväčší problém v našej republike je obrubník v Ladomirovej pri Svidníku. Ich to vôbec nevyrušuje. (Generálna prokuratúra zasiahla do sporu o vojenský cintorín v Ladomírovej, pozn. red.)

Vy ste doma s minimálnymi peniazmi a generálnemu prokurátorovi Žilinkovi schválili doživotnú rentu. A môže ju dostať po štyroch rokoch zo 7-ročného funkčného obdobia.

Pavol Ďurka: Zamyslel som sa nad tým… Čo mám povedať?

Ján Čurilla: Čo by si dal za to, keby ti po štyroch rokoch dali 5-tisíc eur do konca života?

Pavol Ďurka: S informáciou, že bude schválená táto renta a že sa drží miesto na Ústavnom súde pre generálneho prokurátora, lebo ho potrebujú vymeniť, som sa stretol už niekedy minulý rok v septembri prostredníctvom určitých kanálov od ľudí, ktorí stále pôsobia v Slovenskej informačnej službe. S tým, že máme nejakým spôsobom zbystriť alebo spozornieť pri výmene generálneho prokurátora, že bude následne realizovaná nejaká veľká akcia proti nám, aby bola predvolebná téma. Nedovolím si špekulovať o tom, či pán generálny prokurátor s týmto je nejako uzrozumený alebo si to vyžadoval. Mne to skôr príde, že mu boli nastavené také podmienky, aby ho to lákalo. Generálneho prokurátora potrebujú vymeniť, pretože pokiaľ by dovládli plné štyri roky, tak nového generálneho prokurátora by volil už nový parlament po voľbách. A niekto to strážiť musí.

V kauze Očistec je už ustálený senát a hádam sa začne čoskoro pojednávať. Máte nejakú nádej, že z toho prípadu ešte niečo bude?

Ján Čurilla: Myslím, že určite z toho niečo bude. Čo, to neviem, ale niečo určite. Som rád, že konečne sa tam ustanovil senát, keďže som túto vec začínal vyšetrovať a potom to prevzal po mne ďalší kolega, keď som išiel robiť vedúceho. Viem, čo je v tom spise zadokumentované, a na základe toho si myslím, že konajúci súd nebude mať absolútne žiadny problém vo veci rozhodnúť. Samozrejme, bližšie sa k tomu nebudem vyjadrovať, aby som nikoho neovplyvnil.

Prečo ste sa stali policajtmi?

Pavol Ďurka: Spomenul som si na výrok, ešte keď som začínal v Nitre na okrese. Môj nadriadený sa pýtal jedného čakateľa, prečo išiel do polície – a on vtedy povedal, že vo Volkswagene nebrali. Chcel som byť dlho vojak, bojový pilot. Po nepríjemnej skúsenosti s istými dôstojníkmi som sa rozhodol, že budem slúžiť krajine týmto spôsobom, a išiel som do Policajného zboru.

Ján Čurilla: Ja na to nemám jasnú odpoveď. Nebolo to tak, že by ma to k tomu od malička ťahalo. Skôr som bol taký, že keď som videl policajtov, tak mi hneď napadlo, čo zlé im urobím. Časom som však dospel k tomu, že asi to je dobrá cesta.

Chcete nimi ešte zostať?

Ján Čurilla: Určite áno.

Pavol Ďurka: Keď raz bude vôľa nás vrátiť, aby sme pokračovali v tom, čo sme začali, tak v tom momente budeme nízko na štarte a budeme čakať na výstrel z pištole slepými do vzduchu.

Keď vidíte novely trestných kódexov, ako sú napísané, že ak napríklad niekto pred pol rokom zobral úplatok, tak kým sa vymení vláda, to bude premlčané, tak nehnevá vás, že tých ľudí nikdy nedostanete?

Pavol Ďurka: Máme aj iné skutkové podstaty, nielen korupciu. Pri niektorých ľuďoch je páchanie trestnej činnosti ich zaužívaný model, ktorý je zapísaný v ich DNA. Nerobme si ilúzie, že raz dáte niekomu po prstoch a ten človek s tým prestane. Myslím, že aj teraz sa tu dejú skutky, ktoré budú v budúcnosti pre nás zaujímavé. Ak bude dobrá konštelácia hviezd, podarí sa získať adekvátne dôkazy, tak určite bude čo vyšetrovať.

Ján Čurilla: To, čo bolo schválené, tá beztrestnosť, s tým už nepohneme. Bohužiaľ, tí, ktorých sa to týka, majú šťastie. Tú novelu prijala Národná rada, ľudia, ktorí sa tam dostali po demokratických voľbách. Možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, či to takto má potom ďalej zostať alebo s tým treba niečo urobiť.

Čo pozitívne ste zažili?

Ján Čurilla: Pre mňa osobne je to postup prokurátorov Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici v našej kauze. Vidím, že aj na prokuratúre sú ešte príčetní ľudia a nedajú sa ani pod tlakom od nadriadených zlomiť, aby rozhodovali tak, ako si nejaký nadriadený želá. Chcú rozhodnúť podľa zákonov a podľa svojho vlastného vedomia a svedomia. Síce im to nie je nič platné, pretože nadriadený si potom rozhodne sám podľa seba, ale slúži im ku cti, že sa zachovali tak, ako sa zachovali.

Pavol Ďurka: Pozitívne vnímam, že sa javí, že Donaldovi Trumpovi došla trpezlivosť s Vladimirom Putinom a že je možné, že sa zastavia boje na Ukrajine. A rovnako som sa veľmi potešil z toho, kto bol zvolený za nového pápeža.

Môj sad tu po mne zostane, aj keď tu už nebudem. Ako vyzerá život s nevyliečiteľnou chorobou?

Jan Karafiát pracoval ešte nedávno ako záhradník. Vždy ho to bavilo, už počas štúdia arboristiky žartoval so spolužiakmi, že ho k tejto profesii predurčilo jeho priezvisko.

Pred rokom sa však jeho život obrátil hore nohami. Začal mať zvláštne kŕče, občas sa z nevysvetliteľných dôvodov potkýnal. Z práce sa vracal čoraz unavenejší.

Zrazu nedokázal ani naštartovať motorovú pílu či krovinorez. „Myslel som si, že dôvodom sú napríklad zlé sviečky alebo karburátor,“ rozpráva Karafiát v kuchyni rodinného domu na Slovácku, kde žije so svojimi rodičmi. „Problém však bol na mojej strane.“

Nasledovala séria vyšetrení, ktorá postupne vylúčila podozrenie na mnoho chorôb a zostala jediná. Amyotrofická laterálna skleróza, známa pod skratkou ALS.

Vo svojich 33 rokoch sa Karafiát dozvedel, že jeho svalstvo bude v nasledujúcich rokoch rýchlo ochabovať, až postupne stratí schopnosť chôdze aj reči, sebaobsluhy a nakoniec aj prehĺtania a dýchania. Väčšina ľudí sa dožije s touto chorobou len dva až päť rokov od stanovenia diagnózy.

„Svet sa mi obrátil hore nohami. Samozrejme, že to bol obrovský stres. Musel som to v sebe spracovať, potom som si však povedal, že sa s tým aj tak nedá nič robiť. A že sa chcem v živote sústrediť na to, čo ešte môžem. Na maličkosti každého dňa,“ spomína.

Jan Karafiát sa tak zo dňa na deň ocitol v situácii, ktorú v ére špičkovej medicíny schopnej predĺžiť život s nevyliečiteľnou chorobou zažíva stále viac ľudí.

Neumiera, ale jeho zdravie postupne chátra. Žije s vidinou blížiaceho sa konca.

Ako taká existencia vyzerá a čo v praxi znamená?

Prečítajte si tiež

Odomykáme – Jan Kavalír vie, že musí zomrieť, dohodol si aj termín vo Švajčiarsku. Tesne pred odchodom s manželkou pochopili, že to nedokážu

Treba vždy žiadať znovu
V útulnej kuchyni, ktorá je vyzdobená tradičnými maľovanými džbánikmi, varí pani Karafiátová kávu. Položí ju na stôl priamo pred svojho syna. Ten opatrne uchopí hrnček oboma rukami a napije sa. Ešte to dokáže, aj vstať a pomaly prejsť do svojej izby, kde nedávno začal chovať farebné pralesné žaby.

Na podlahe má misku nová mačka. Zvieratá mu zlepšujú náladu.

V kúte izby visí nad posteľou priťahovacie madlo, ktoré Karafiátovi uľahčuje vstávanie. Inak vyzerá izba úplne normálne.

Zvyšok domu je však teraz hore nohami, rodina práve prerobila kúpeľňu, aby sa ľahko dostal do sprchy. Zatiaľ sa to dá, ale situácia sa môže každý deň zmeniť.

Už teraz rozpráva pomaly a s ťažkosťami, v pauzách si potrebuje odkašľať. Život s nevyliečiteľnou chorobou v jeho prípade obnáša množstvo praktických ťažkostí, ktorým sa treba rýchlo – ideálne v predstihu – prispôsobiť.

„Na rekonštrukciu kúpeľne dostaneme príspevok. Štát nám v podstate zaplatí náklady na prácu, ale materiál už nie,“ vysvetľuje pani Karafiátová.

O syna sa stará spolu so svojím manželom, ktorý je už na dôchodku. Pomáhajú mu s obliekaním, s prípravou jedla, asistujú mu v každodenných činnostiach. A starajú sa aj o žaby.

Napätý rodinný rozpočet doplnil Karafiátov invalidný dôchodok a príspevok na starostlivosť v treťom stupni, ktorý po nedávnom zvýšení dosahuje 15-tisíc korún mesačne (okolo 600 eur).

„Mám šťastie, že nám hneď dali trojku. Poznám však pani, ktorá poberá na starostlivosť o svojho manžela s ALS príspevok v prvom stupni, teda 880 korún (35 eur). Jej muž pritom nie je schopný takmer žiadneho pohybu, nepostará sa o seba,“ rozpráva Karafiát.

Jeho rodinu teraz často zamestnáva byrokracia a niekedy ju poriadne frustruje. „O každú nevyhnutnú úpravu domu alebo zdravotnú pomôcku treba znovu požiadať, dodať zdravotnú dokumentáciu a vyplniť všetky papiere,“ opisuje muž.

„Proces je zbytočne zdĺhavý, veľa ľudí s touto chorobou pritom potrebuje rýchlu pomoc. Kým úrady zhodnotia, či na ňu majú nárok, už sú na tom zdravotne horšie a potrebujú napríklad úplne iný vozík či iné podporné prístroje.“

Rodinu zrejme onedlho čaká nákup väčšieho auta, do ktorého sa zmestí invalidný vozík. Ďalšiu nevyhnutnú pomôcku pre život s ALS, dýchacieho asistenta, ktorý nahrádza ochabujúce dýchacie svaly, si Karafiát radšej zaobstaral v predstihu. Zatiaľ ho využíva hlavne na tréning. To, že by si mal zohnať prístroj, mu poradila známa, ktorá má tiež ALS. Zoznámili sa vďaka pacientskej organizácii ALSA, ktorá prepája ľudí s touto diagnózou a prevádzkuje aj požičovňu dôležitých pomôcok.

„Zoznámil som sa s ľuďmi, ktorí sú v pokročilejšej fáze choroby, poradili mi veľa vecí,“ pochvaľuje si Karafiát.

ALS zvyčajne postihuje ľudí vo vyššom veku a väčšina pacientov, s ktorými sa Jan Karafiát stretol, je výrazne staršia. „Riešia trochu iné témy ako ja, takže mi občas chýba možnosť zdieľania s rovesníkmi,“ hovorí Karafiát. „Na druhej strane je však dobre, že nás mladých ľudí s touto chorobou nie je veľa.“

K svojmu ochoreniu sa snaží pristupovať čo najaktívnejšie a maximálne využívať čas, ktorý mu zostáva. Každý deň cvičí, posilňuje svaly celého tela, využíva špeciálne pomôcky na predýchavanie pľúcnych mechúrikov, trénuje reč.

Obľúbenú rybačku a prechádzky prírodou už nezvláda, snaží sa však cestovať aspoň po mestách. S priateľmi sa spoločne vydali napríklad do Holandska alebo do Poľska, sám by to už nezvládol.

„Moji kamaráti okolo mňa nechodia po špičkách. Myslím, že chlapci takto často pristupujú k ťažkým situáciám, snažia sa byť hlavne užitoční,“ opisuje svoju skúsenosť. „Som rád, že ma nepotľapkávajú po ramene, neutešujú ani neľutujú, ale pomáhajú mi s praktickými vecami.“

Na cestách potrebuje podporu v chôdzi, pomoc s obliekaním aj s jedlom. Výlety s priateľmi plánujú len na najbližšie týždne. „Neviem, ako na tom budem napríklad o pol roka,“ podotýka.

Správa o nevyliečiteľnej chorobe rodinou pochopiteľne otriasla. Skúšali pomoc psychoterapeuta, ale po pár stretnutiach ju ukončili, nevyhovovala im.

Teraz sa snažia maximálne zdravo jesť, aj keď vedia, že jedálniček nezastaví postup ALS. „Človek však potrebuje niečo robiť, nie iba sedieť a čakať,“ vysvetľuje Karafiát.

Keď rozmýšľa o svojich vyhliadkach, pôsobí vyrovnane, zmierene a trochu uzavreto. Odmieta hovoriť o obavách a smútku.

„Chcem sa sústrediť na prítomnosť, na každodenné radosti. Na to, čo ešte môžem,“ hovorí.

„Ľudia sa ma často pýtajú, ako sa mám. A ja pravdivo odpovedám, že v rámci možností sa mám dobre.“

Zmysluplný pocit mu dávajú dva ovocné sady, ktoré vysadil, a v rámci možností sa im stále venuje. V tradičnej krajine slováckeho vidieka pestuje pestrú skladbu ovocných drevín, vrátane exotických druhov ako figovníky, hurmikaki a olivovník, spolu 170 stromov.

„Všetko okrem sliviek, tie tu má každý,“ smeje sa. „Teším sa, keď budú plodiť a ochutnám ich,“ hovorí Jan Karafiát.

„A aj keď už to nepôjde a možno ani moja rodina nebude mať čas na to, aby sa venovala sadu, tak to vôbec nevadí. Vysadili sme tam lúčne kvety pre včely, sťahujú sa tam jarabice a zajace. Toto po mne zostane a bude to slúžiť prírode.“

Stanovenie diagnózy nevyliečiteľnej choroby človekom otrasie. Vidina mesiacov alebo rokov, ktoré zostávajú do konca, zmení životnú perspektívu aj priority. Odborníci sa však zhodujú v tom, že každý sa s takouto situáciou vyrovná inak a po svojom.

Podľa prednostky Kliniky paliatívnej medicíny Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe Kateřiny Rusinovej pritom dosť záleží aj na tom, ako sa človek správu o svojej chorobe a vyhliadkach dozvie.

„Ten moment sa vryje do pamäti, tak funguje náš mozog,“ vysvetľuje. „Pre mnoho ľudí zostane nová situácia veľmi silne spojená s emóciou, ktorá spolu s ňou prišla. Lekár má teda len jednu šancu, aby to povedal dobre, aby sa tá chvíľa nestala zdrojom dlhodobej traumatizácie.“

Dnešná paliatívna medicína si zakladá na tom, aby pacient svojej chorobe dobre porozumel a vedel, čo ho čaká. Pomáha mu skĺbiť očakávania od liečby s otázkou, ako naložiť so zvyšným časom.

„Každý túto situáciu zvláda inak a každý má iné potreby,“ hovorí o svojich skúsenostiach Petra Černá, poradenská pracovníčka mobilného hospicu Cesta domů. „Niekto túži po informáciách, chce presne vedieť, ako bude choroba postupovať a čo mu môžu lekári ponúknuť. A niekto to vedieť nechce.“

Rozdielne sa ľudia vyrovnávajú aj s faktom, že sa blíži koniec. Niektorí ľudia prechádzajú dlhými obdobiami smútku a depresie, iní realitu dlho popierajú.

Cesta domů na svojich webových stránkach odporúča niekoľko základných vecí pre záverečnú kapitolu života: dovoliť si prejavovať city, dokončiť nedokončené, rozlúčiť sa a vedieť, že tí, ktorí tu zostanú, to zvládnu.

Často však ľudia musia riešiť aj pragmatickejšie úlohy, napríklad ako zabezpečiť rodinu, ktorá po nich zostane, alebo ako vyriešiť dedičstvo. „Skrátka zabezpečiť, aby pozostalí nemali po smrti svojho blízkeho na svojich pleciach viac, než je nevyhnutné,“ dodáva Černá.


Veronika Blahuta. Foto – Respekt/Milan Jaroš
Dokáže to pochopiť
Veronika Blahuta z Kladenska patrí k ľuďom, ktorých zlá správa v prvej chvíli zdrvila. Keď si v zime roku 2020 nahmatala hrčku v prsníku, mala práve 35 rokov.

Následná biopsia potvrdila podozrenie na onkologické ochorenie a lekári plánovali chemoterapiu. Ďalšie vyšetrenia však odhalili, že rakovina už rozosiala po tele 23 metastáz – okrem iného v kostiach a v pečeni. Chemoterapia zrazu nedávala zmysel.

„Zrútila som sa, v tom momente to znelo ako rozsudok smrti. Dovtedy som totiž nepočula o nikom, kto by s metastatickou rakovinou žil dlho,“ spomína Blahuta v kaviarni neďaleko Karlovho námestia v Prahe, kam chodí na pravidelné rehabilitácie.

Bála sa, že čoskoro zomrie. Potom však nastúpila na biologickú liečbu, ktorá jej dala nádej prežiť ďalšie roky života. „Môj syn bol v tom čase v prvej triede a ja som si vravela – dobre, tak snáď by som tu mohla byť do štvrtej alebo do piatej triedy. To zvládnem.“

Lekári jej nechceli povedať, koľko rokov jej zostáva. A spätne je tmavovlasá energická žena rada, že sa prognózu nedozvedela.

„Ľudia, ktorí dostanú ten termín, ho málokedy prekonajú. Moja budúcnosť zostala otvorená, neupínala som sa na nejaký dátum konca. Navyše som tie štyri roky od začiatku liečby videla, ako medicína napreduje a aké nové možnosti liečby rakoviny sa objavujú,“ vysvetľuje.

Biologická liečba u nej veľmi dobre zafungovala, postupom času nádor aj jeho metastázy zmizli. Rakovina sa však bez liekov vráti. A možno aj s nimi, to nikto nedokáže odhadnúť.

Choroba navyše zanechala bolestivé následky. „Vinou rakoviny sa mi zlomil stavec, takže dodnes trpím ťažkými bolesťami chrbta, ktoré ma dokážu úplne vyradiť z každodenných činností,“ rozpráva Blahuta.

„Občas pre bolesti nevstanem alebo sa nenarovnám. A s tým sa už nedá nič robiť, pretože operácia by mohla poškodiť ďalšie stavce.“

Prišla o obe prsia, v dôsledku liečby má opuchy a musí užívať hormonálnu liečbu, ktorá jej spôsobuje návaly tepla, vplyvom liečby aj pribrala. Má migrény, brní jej v prstoch a stráca v nich citlivosť. Stále zostáva onkologickou pacientkou v paliatívnej starostlivosti, pretože jej choroba je nevyliečiteľná.

Zápasenie s vlastným chorým telom a nekončiaci seriál návštev lekárov tak predstavujú pre Veroniku Blahuta ústrednú životnú tému.

Musela sa však vyrovnávať aj s ďalšími problémami.

Počas prvých rokov liečby ju opustil manžel. „Už pred diagnózou som mala pocit, že sme si trochu cudzí. On tvrdil, že je len nespokojný a unavený z práce. Potom som ochorela a bolo to horšie a horšie, doma trávil stále menej času,“ rozpráva Blahuta. „Nakoniec sa ukázalo, že si našiel inú partnerku. Tak som ho vysťahovala a rozviedli sme sa.“

V prvej fáze choroby bola psychicky na dne, často plakala a bolo pre ňu ťažké aj ísť si nakúpiť. „Boli momenty, keď som si nevedela predstaviť, že pôjdem do obchodu a tam budú všetci tí spokojní a zdraví ľudia,“ priznáva.

Našťastie jej pomáhajú brat a švagriná, ktorí sa často starajú o jej jedenásťročného syna.

„Snažím sa s ním však tráviť čo najviac času, aj keď sa cítim zle,“ hovorí chorá matka. „Keď nemôžeme ísť napríklad do kina, hráme doma hry alebo si čítame. Mňa teraz začali zaujímať príbehy ľudí, ktorí prežili holokaust, jeho to tiež zaujíma. Je to ťažká téma, ale on si vo svojich 11 rokoch prešiel so mnou takými vecami, že to dokáže pochopiť.“

Rakovina prsníka a jej liečba majú často závažný vplyv na sebadôveru žien. Blahuta by rada v budúcnosti nadviazala nejaký vzťah, v ktorom by našla podporu.

„Pred časom som sa už zmierila s tým, že budem sama. Nemám prsia a nebudem ich mať, pretože mi lekári neodporúčajú operáciu. Mám nadváhu, nemôžem už mať deti. Mám bolesti, niekedy je mi tak zle, že nevstanem z postele alebo leziem po štyroch na záchod,“ hovorí.

„Takže nepotrebujem niekoho za každú cenu. Ale jasne, že by som rada mala niekoho, kto ma pohladká a podporí ma. Aj syn by rád videl, že sa niekto o jeho mamu stará a má ju rád takú, aká je.“

Partnera skúša hľadať na internetových zoznamkách, ale občas narazí na ľudí, ktorí majú necitlivé otázky. „Raz mi prišla správa: ,Ty si transka?‘ Mňa to nepohoršuje, ale prekvapilo ma, že sa niekto takto spýta len na základe fotky, na ktorej nemám prsia,“ rozpráva. „Vysvetlila som mu, že existuje rakovina a že o prsia môže ktokoľvek prísť. Ale že prsia nie sú to, čo robí ženu ženou,“ dodáva odhodlane.

Zo všetkého, čo sa udialo od roku 2020, sa Veronika Blahuta vraj spamätáva dodnes. Má však podporu rodiny, skvelých lekárok a psychoterapeutky.

Veľmi jej pomáha aj pacientska organizácia Bellis, ktorá združuje mladé ženy s rakovinou prsníka. Organizuje pre ne skupinové terapie, prednášky a výlety, poskytuje rady, ako si požiadať o podporu štátu.

Organizácia nedávno vydala druhý diel knihy Nejsi na to sama, ktorú zadarmo dáva všetkým ženám s rakovinou prsníka. Sú v nej príbehy niektorých chorých žien a aj praktické rady.

Svojimi skúsenosťami do nej prispela aj Veronika Blahuta. „Vďaka tomu sa cítim prospešná,“ zveruje sa. „To je pre ženu s ochorením, čo ju vyradí z činností, vďaka ktorým sa cítila užitočná, veľmi dôležité.“

Blahuta v súčasnosti bojuje s úradmi. Pre bolesti chrbta a ďalšie dôsledky ochorenia nemôže chodiť do práce. Dostávala invalidný dôchodok 11-tisíc korún (440 eur), čo jej spolu s alimentmi od manžela stačilo na to, aby sa dokázala postarať o seba a neplnoletého syna.

Teraz jej však úrady znížili dôchodok na polovicu s odôvodnením, že už nepodstupuje aktívnu liečbu. „Ale ja nemám ukončenú liečbu, keby som sa prestala liečiť, nádory sa mi vrátia,“ nesúhlasí so závermi Blahuta.

„Keď som dostala to rozhodnutie, začala som panikáriť, vysvetlila som si to tak, že mi poisťovňa ukončila liečbu a ja to jednoducho len ešte neviem.“

Nepríjemné nedorozumenie spustilo kolotoč čiernych myšlienok, aké ľuďom v jej situácii občas nevyhnutne napadnú.

„Vravela som si, jasne, takže umriem. A nebolo by lepšie, keby som umrela hneď? Nemal by môj syn viac peňazí a menej starostí? Vyrastal by v úplnej rodine u môjho brata. Oni syna milujú a už teraz s ním trávia veľa času. Naučili ho napríklad lyžovať, so mnou sa na lyže nedostane. Necítili by sa skrátka všetci lepšie?“ uvažuje chorá mama so slzami v očiach.

Po chvíli sa nedorozumenie vysvetlilo a smútok vystriedalo odhodlanie, vďaka ktorému Veronika Blahuta stále zvláda svoju situáciu. Zistila si dostupné možnosti, ako nahradiť výpadok v rozpočte. Nakoniec požiadala o pomoc nadáciu Dobrý anjel a získala finančný príspevok na živobytie.

A dúfa, že sa jej podarí úradníkov presvedčiť o tom, že vyšší invalidný dôchodok potrebuje.

Cyklistika
Giro d’Italia
30. mája 2025 7:35
Denník NPrerátal aj ryžu na raňajkách, 80-kilometrové sólo nemalo dávať zmysel. Giro si pripomenie najväčší deň v kariére Chrisa Frooma
Peter KováčPeter Kováč
Chris Froome na Tour de France. Foto – AP
Chris Froome na Tour de France. Foto – AP

Cyklistické Giro d’Italia smeruje do finále a všetky indície naznačujú, že prvá tohtosezónna Grand Tour bude mať dramatický záver.

O všetkom podstatnom by mali rozhodnúť dve horské etapy v piatok a v sobotu, počas ktorých cyklisti nastúpaju viac ako 9 300 výškových metrov. Nedeľná záverečná etapa v Ríme už bude patriť šprintérom.

Pred kľúčovými dňami je na čele celkového poradia Mexičan Isaac Del Toro, experti však viac veria druhému Richardovi Carapazovi z Ekvádoru, ktorý naňho stráca 41 sekúnd.

Solídnu šancu na výhru má aj skúsený Brit Simon Yates, ktorý je tretí a jeho strata je 51 sekúnd.

Práve Simon Yates je cyklistom, ktorý sa počas víkendu ocitne v špecifickej situácii. Vráti sa totiž na miesta, na ktorých utrpel najväčšiu prehru v kariére, ktorá je zároveň jednou z najpamätnejších udalostí v ére modernej cyklistiky.

Hlavným hrdinom tohto príbehu je jeho krajan Chris Froome a výkon, ktorým pripomenul najväčšie legendy tohto športu.

Pre mnohých fanúšikov je práve tento deň vrcholom Froomovej kariéry a spomínajú naň s ešte väčším obdivom ako na jeho štyri celkové víťazstvá na Tour de France.

Tie totiž dosiahol vďaka strojovej práci tímu Sky, v tomto prípade však ukázal nielen výnimočnú kondíciu, ale aj pretekársku drzosť, odvahu či chuť riskovať. Presne ako jeho slávni predchodcovia.
Tisíc kalórií na raňajky

Čo sa v tento deň stalo? Bolo ráno, piatok 25. mája 2018, cyklisti sedeli na raňajkách pred dôležitou 19. etapou, do konca Giro d’Italia zostávali ešte tri dni.

Na raňajkách sedel aj Chris Froome, tie dnešné však boli iné ako obyčajne – sýtejšie. Brit si nabral 400 gramov ryže, pridal omeletu z troch vajíčok a k tomu ešte štyri palacinky s džemom.

Výdatné raňajky s energetickou hodnotou tisíc kalórií boli len jednou z mnohých súčastí odvážneho plánu, ktorý mal cyklista tímu Sky zrealizovať o pár hodín neskôr.

V mimoriadne náročnej 19. etape, počas ktorej čakalo na cyklistov 5 200 výškových metrov, sa mal pokúsiť otočiť priebeh pretekov, ktoré sa dovtedy nevyvíjali podľa jeho predstáv. Hneď v úvodných dňoch Gira dvakrát spadol a v celkovom poradí strácal zo štvrtého miesta 3:22 min.

Na podujatie pritom nastupoval ako hlavný favorit, v lete vyhral svoju štvrtú Tour de France, na jeseň pridal výhru na španielskej Vuelte. V Taliansku mal šancu vyhrať tretiu Grand Tour za sebou, čo pred ním dokázali len dvaja jazdci v histórii – cyklistické legendy Eddy Merckx a Bernard Hinault.

Šance Frooma na celkovú výhru boli pred 19. etapou minimálne, no chcel to aspoň skúsiť, preto sa na raňajkách predzásobil energiou a pokračoval v tom aj v ďalšom priebehu etapy. Počas nej prijal 14 energetických gélov, pil iónové nápoje a dal si aj ryžové koláčiky.

A potom prišiel horský priesmyk Colle delle Finestre.
Najväčší deň v kariére

Colle delle Finestre je jedným z najikonickejších a zároveň najnáročnejších horských priesmykov v Alpách. Leží v regióne Piemont, má výšku 2 178 metrov nad morom a preslávil sa nielen strmým sklonom, ale aj tým, že jeho záverečné pasáže vedú po nespevnenej štrkovej ceste.

Za iných okolností by išlo o dokonalé miesto na útočenie, stúpanie sa však v etape nachádzalo 80 kilometrov pred cieľom a nástupy z takej veľkej diaľky zvyčajne nemajú šancu na úspech. Froome a tím Sky si však zaumienili, že budú riskovať.

Od začiatku kopca udávali na čele pelotónu intenzívne tempo, aby zakrátko Brit vyrazil vpred osamote. A súperi? Zostali zaskočení. Jedni akoby neverili, že to Froome môže dotiahnuť až do cieľa, iní skrátka nevládali. Vrátane lídra pretekov Simona Yatesa.

Mladší z dvojičiek Yatesovcov pretekal v tom čase v drese tímu Mitchelton-Scott a ružový dres lídra nosil už 13. deň. V predposlednej horskej etape však prežil veľkú krízu a na nástup svojho krajana z tímu Sky nedokázal reagovať.

Froome mal svoj útok dokonale naplánovaný. Presne vedel, koľko wattov energie môže minúť v jednotlivých stúpaniach a koľko energie musí prijať, aby kompenzoval vynaložené úsilie.

Po zaútočení ho čakali ešte dva náročné kopce, jeho náskok na konkurentov však neustále narastal. A hoci v záverečnom stúpaní počítal s lepšími číslami, svoje veľké sólo presvedčivo dotiahol do víťazného konca.

V cieli mal náskok troch minút a okrem víťaznej etapy úplne obrátil aj vývoj v celkovom poradí. Obliekol si ružový dres lídra, ten udržal aj na ďalší deň a priviezol ho až do Ríma.

Z odstupom času má výhra pre Brita ešte špeciálnejší význam. Bola totiž siedmym a dnes môžeme s istotou povedať, že aj posledným celkovým triumfom na Grand Tour v kariére.

„V zložitých situáciách musíte hľadať bláznivé riešenia. Je to úžasný pocit,“ vravel po životnej etape Chris Froome. Neskôr spomínal, že až v okamihu, keď celé minúty čakal v cieli na svojich hlavných súperov, začalo mu pomaly dochádzať, čo práve dosiahol.
Experti veria Carapazovi

„V živote som nevidel žiadneho cyklistu predviesť na pretekoch Grand Tour niečo také ako dnes Chris. Tento deň vstúpi do histórie,“ zložil Froomovi kompliment aj Matt White, šéf tímu Mitchelton-Scott, ktorého líder Simon Yates sa v kľúčovej etape úplne prepadol.

Do cieľa prišiel so stratou takmer 39 minút a v celkovom poradí sa prepadol z prvého na 18. miesto. V cieli priznal, že to bol najhorší deň v jeho kariére a prehra, na ktorú by najradšej zabudol.

Sklamanie si však Simon Yates čiastočne vynahradil v ten istý rok, keď vyhral španielsku Vueltu, a ešte pôsobivejšie zakončenie veľkej prehry môže priniesť sobotná etapa tohtoročného Giro d’Italia.

Po siedmich rokoch sa totiž do itineráru talianskej Grand Tour opäť vracia ikonické stúpanie Colle delle Finestre, opäť v úplnom závere Gira a opäť v dôležitej úlohe so Simonom Yatesom.

Brit je v celkovom poradí tretí, na vedúceho Isaaca Del Tora stráca 51 sekúnd. Mladého Mexičana však už dokázal v najťažších kopcoch predbehnúť, v utorkovej 16. etape bol o takmer minútu lepší a v piatok aj v sobotu bude veriť v podobný výsledok.

21-ročný Del Toro však po menej vydarenej utorkovej etape v stredu ukázal, že ružový dres neodovzdá skúsenejším súperom zadarmo. Podarilo sa mu odolať viacerým útokom a napokon to bol on, kto v závere zrýchlil a etapu vyhral.

Okrem Yatesa a Del Tora je hlavným adeptom na zisk ružového dresu aj Richard Carapaz, ktorý je celkovo druhý, na Del Tora stráca 41 sekúnd.

Práve Carapazovi veria experti v závere Gira najviac, v treťom týždni bol totiž v kopcoch najsilnejší, nebál sa útočiť a hlavným súperom sa niekoľkokrát vzdialil po dynamických a ťažko chytateľných nástupoch.

V sobotnom stúpaní na Colle delle Finestre môže navyše Carapazovi pomôcť aj spomienka na rok 2018, kde bol takisto dôležitou súčasťou pamätnej 19. etapy. Hoci v nej stratil na Chrisa Frooma tri minúty, do cieľa prišiel ako druhý.

Duševné zdravie
Rodičovstvo
Sexuálne násilie
Vzťahy
Životy žien
26. mája 2025 16:51
Denník NOd detstva ju sexuálne zneužívali, matka ju neochránila. Mladá žena roky bojuje s hraničnou poruchou osobnosti
Beáta ObradovičováBeáta Obradovičová
Sonya ako Lara Croft. Zdroj - archív S. M.
Sonya ako Lara Croft. Zdroj – archív S. M.

„Mama je asi narcis. Neviem to síce povedať naisto, nie som psychiater, ale nemala ma rada,“ začína svoje rozprávanie 33-ročná Sonya. Vzhľadom na citlivosť príbehu nezverejňujeme jej pravé meno, namiesto toho používame Sonyu. Toto meno ona sama používa vo verejnom priestore ako svoje alter ego.

Sonya rozpráva o tom, aké mala neopísateľne ťažké detstvo a dospievanie. Keď mala tri roky, sexuálne ju zneužíval matkin vtedajší partner, o čom sa dozvedela od starej mamy a vlastná matka jej to v dospelosti potvrdila.

O pár rokov neskôr, čo už má nadobro vryté v pamäti, ju zneužíval starší nevlastný brat – matkin syn, ktorého mala s jedným zo svojich partnerov, za ktorého bola aj vydatá. Sonya je presvedčená, že matka musela vedieť, čo sa deje, no nič pre záchranu svojej dcéry neurobila.
Chcela prehovoriť o svojej bezmocnosti

So Sonyou sme sa stretli v jedno májové dopoludnie potom, čo mi napísala email. Už sme boli v krátkom kontakte aj predtým, keď reagovala na náš článok o spoločnej detskej izbe súrodencov.

Do komentára vtedy napísala, že spoločná detská izba môže byť peklom – ako bola pre ňu, keď ju zneužíval nevlastný brat. Ozvala som sa jej cez osobnú správu s tým, že ak sa chce alebo potrebuje rozprávať s odborníkom, môžem jej odporučiť nejaké kontakty. Vymenili sme si pár správ a odmlčala sa.

Ozvala sa po viac ako pol roku. Napísala, že by chcela hovoriť o tom, čo prežila – ako môže byť dieťa stratené, zabudnuté, ponechané napospas, aj keď navonok žije s kariérne úspešnou matkou a so súrodencami v zdanlivo uspokojivom rodinnom zázemí.

Na recepcii v budove, kde sídli redakcia Denníka N, ma čakala na pohľad veľmi krehká a tichá mladá žena. Boli sme dohodnuté, že rozhovor zverejníme pod jej pravou identitou aj s fotografiami. No keď sme sa začali rozprávať, obe sme si uvedomili, že by jej to mohlo uškodiť vo viacerých ohľadoch.

Sonya sa už pätnásť rokov lieči na diagnózu hraničná porucha osobnosti, pre ktorú sú charakteristické prudké zmeny nálady – zo zúfalstva a samovražedných myšlienok môže o pár hodín nastať prechod do neprimerane pozitívnej nálady.

Pre ľudí s hraničnou poruchou osobnosti je nepredvídateľnosť typická aj v partnerských vzťahoch – až nezdravým spôsobom sú naviazaní na partnerku či partnera, pociťujú úzkosť a strach, že ich opustí alebo ich nemá rád.

Táto diagnóza sa môže spustiť u obetí emocionálneho, fyzického alebo sexuálneho zneužívania, u osôb, ktoré boli vystavené dlhodobému strachu, zanedbávané rodičmi alebo vyrastali s človekom s psychiatrickou diagnózou, v dôsledku ktorej sa dieťaťu nedokázal dostatočne emočne venovať.

Sonya má posledné roky hraničnú poruchu osobnosti pod kontrolou aj vďaka liekom. Trpí aj diabetom 1. typu, ktorý mnoho rokov zanedbávala, čo bola zároveň jej forma sebapoškodzovania.

Identitu mladej ženy nezverejňujeme aj preto, že prísť pre článok v novinách do konfrontácie s matkou, s ktorou pred tromi rokmi úplne prerušila kontakt, by pre ňu mohlo byť ďalšou ničivou skúsenosťou.

V prípade sexuálneho násilia na deťoch kontaktujte políciu na linke 158.
Môžete sa obrátiť aj na Viac ako ni(c)k – Národnú linku na pomoc deťom v ohrození alebo na linky pomoci s odborníkmi, ktoré sú spísané v tomto odkaze.

Zopár pekných spomienok a peklo v detskej izbe

Sonya vyrastala s tromi nevlastnými bratmi, ktorých mala jej matka s iným mužom, partnerov vymenila niekoľko, bola dvakrát vydatá. „Moja najranejšia spomienka je, že mama sedí na gauči a plače, lebo ju otčim pravdepodobne zbil,“ rozpráva mladá žena.

Ten otčim, ktorý ju samu ako 3-ročnú zneužíval. Dozvedela sa to, keď už bola staršia. Povedala jej to stará mama, a keď mala osemnásť rokov, potvrdila jej to aj matka. Zrejme ju k tomu donútili okolnosti, lebo otčim Sonyu po rokoch kontaktoval a tvrdil, že je rodinný známy. Dievčaťu sa zdal povedomý, no netušila, že je to v skutočnosti človek, ktorého vinou už ako veľmi malé dieťa zažívala utrpenie.

„Keď sa mi ozval, matka si vtedy so mnou sadla, čo bol jeden z mála takých okamihov, keď sa mi zdala úprimná. Povedala mi, čo bol ten človek zač, že bratovi z plezíru zlomil ruku, mlátil ich a mňa zneužíval.“ Vraj preto sa s ním matka rozišla a prerušila s ním kontakt.

Sonya má len málo pekných spomienok na detstvo, no medzi tie najkrajšie patria letá, ktoré ešte ako predškoláčka trávila v Budmericiach. Našla si tam kamarátky a neskôr ju tešil aj tanečný krúžok, ktorý ako dieťa navštevovala. V období, keď nastúpila do školy, sa jej detstvo skončilo. „Keď som mala asi sedem rokov, začal ma zneužívať jeden z nevlastných bratov,“ hovorí tichým hlasom Sonya.

Pri otázke, či to povedala matke, či sa s tým niekomu zdôverila, odpovedá, že až po dlhých rokoch. Najskôr to povedala kamarátke, ktorá ju presvedčila, aby išla aj za mamou. „Matka reagovala asi tak ako pri väčšine vecí. Kričala, že si to vymýšľam, a že keby sa to aj stalo, tak som to chcela, a ak o tom budem hovoriť, udá ma za incest.“

Sonya je presvedčená, že aj keď ako malé dieťa za ňou nešla a nezdôverila sa jej pre obrovský strach, jej matka o zneužívaní vedela. „Dialo sa jej to pod nosom. Dokonca párkrát aj vošla do izby, keď sa niečo dialo, a nespravila nič. Celé tie roky neurobila nič, tak vlastne ani neviem, čo ma viedlo k tomu, že som jej to napokon ako dospelá povedala.“

Nevlastný brat mal štrnásť rokov, keď ju ako 7-ročné dievčatko začal sexuálne zneužívať. Nevie, či ďalší dvaja bratia niečo tušili – najstarší mal samostatnú izbu, bol matkin obľúbenec, a ten druhý jej nikdy nenaznačil, že by tušil alebo vedel o hroznej veci, ktorá sa diala v ich detskej izbe. K zneužívaniu dochádzalo, keď boli sami.

Mladá žena o otrasnom období svojho detstva a dospievania hovorí s ťažkosťami. Premýšľa, veľakrát sa na chvíľu odmlčí, aby našla tie správne slová. Na otázku, či niekedy nevlastnému bratovi zneužívateľovi odporovala, konfrontovala ho alebo sa o niečo pokúsila, odpovedá, že nie. Nebola schopná o tom hovoriť, niečo urobiť, nevyhrážala sa mu.

„Dokonca som si myslela, že je to niečo, čo sa zvykne diať. Až neskôr mi bolo jasné, že je to psycho, ale bola som presvedčená, že som na to sama, nemám za kým ísť a musím len čakať, kým to prestane.“ Prestalo to po ôsmich rokoch.

Kde bol po celý čas Sonyin otec? Hovorí, že otca pozná hlavne z fotografií, mama sa s ním rozišla, keď bola veľmi malá. Približne do svojich siedmich rokov ho ešte občas vídala, potom sa nadobro odmlčal. Až ako dospelá sa odhodlala napísať mu email. Vygúglila si jeho pracovnú emailovú adresu, chcela sa s ním spojiť, i keď nevedela, čo má od toho čakať. Netuší, prečo sa nikdy o kontakt s ňou – so svojou dcérou – nepokúsil, prečo jej nenapísal, nezavolal alebo ju nevyhľadal. Email sa jej vrátil a následne zistila, že minulý rok zomrel.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Sonya ako jej obľúbená fiktívna hrdinka Lara Croft. Zdroj – archív S. M.
Zdôverila sa až v dospelosti

Až keď bola Sonya plnoletá, zdôverila sa so svojím otrasným detstvom spojeným so sexuálnym zneužívaním kamarátke. Zistila, že to chce niekomu povedať, vyrozprávať sa.

Kamarátka jej radila, že by mala nevlastného brata udať na polícii. Sama o tom neuvažovala. „Lebo viem, že obetiam sexuálneho násilia na polícii nie vždy veria, bála som sa, čo všetko by sa tam riešilo a či by sa to neobrátilo proti mne. Predsa, matka je právnička, má veľa známych,“ hovorí mladá žena.

Zneužívanie maloletého dieťaťa tak ostalo bez trestu. Zneužívateľ podľa toho, čo o ňom Sonya vie, žije spokojným životom, má niečo po štyridsiatke a naďalej býva v matkinom dome. Akýkoľvek kontakt s ním prerušila už dávno.

Po strednej škole sa mladá žena rozhodla vyhľadať psychologickú pomoc. Začala pravidelne chodiť na psychoterapie. Hovorí, že jej to výrazne pomohlo. Psychologička jej na sedeniach neustále opakovala, že na ničom z toho, čo sa jej stalo, nemá žiadnu vinu. Trvalo jej roky, kým to pochopila a kým dokázala sama sebe povedať, že síce k tomu všetkému došlo, ale nemá na tom žiadny podiel.

Už aj počas terapie u psychologičky absolvovala niekoľko hospitalizácií v psychiatrickej nemocnici v Pezinku. Okrem diagnózy hraničná porucha osobnosti sa viackrát pokúsila o samovraždu, aj preto bola nevyhnutná ústavná liečba. V tom čase ešte žila u matky vedľa človeka, ktorý ju kedysi zneužíval, a aj vzhľadom na to sa jej napokon zdal lepší únik za brány nemocnice.

„Psychiater mi odporúčal, aby som sa od matky odstrihla. On sa s ňou stretol, rozprával sa s ňou, podľa mňa mu to bolo celé jasné. Hovoril mi: ‚Sonya, odíď odtiaľ.‘“ Mladá žena mala už dávno po dvadsiatke a po niekoľkých hospitalizáciách, keď sa zbalila a dokázala od matky odísť k starej mame do domu na druhý koniec mesta.

Po gymnáziu začala študovať na vysokej škole históriu, ktorá ju vždy zaujímala, bavila ju latinčina, no štúdium ukončila v druhom ročníku. V tom čase prechádzala ťažkými psychickými problémami.
Po boku priateľa a v koži známej počítačovej hrdinky

Sonya mala v dospelosti niekoľko vzťahov s mužmi, jeden so ženou, ale všetky sa skončili veľmi rýchlo, len jeden trval rok. Hovorí, že buď s ňou nevydržali, alebo ju len využili. Nevedela, čo je to normálny zdravý partnerský vzťah medzi dvoma ľuďmi, no veľmi túžila k niekomu patriť a aby ju mal niekto rád.

Hraničná porucha osobnosti sa prejavuje najmä tým, že človek neustále a veľmi túži po tom, aby ho mal niekto rád, aby mu niekto prejavoval priazeň a city, mnoho vecí si idealizuje, preháňa, dokáže sa rýchlo až neprirodzene naviazať na iného človeka. „Myslela som si o tých mužoch, že sú skvelí, pritom keď sa spätne pozriem, s akými indivíduami som chodila, je to hrozné,“ priznáva Sonya.

Až so súčasným priateľom, s ktorým je už takmer štyri roky, má podľa vlastných slov normálny plnohodnotný vzťah – má v ňom oporu a cíti, že ju má naozaj rád. Všetko mu o sebe rozpovedala, a tak vie aj o sexuálnom zneužívaní, aj o jej toxickom vzťahu s matkou. Navrhol jej, aby po smrti starej mamy išla bývať s ním k jeho rodine.

Časom sa z domácnosti priateľovej rodiny odsťahovali do malého domčeka – niečo ako záhradná chatka, kde sú sami. O deťoch neuvažujú. Sonya má v otázke potomkov pomerne jasno, nechce ich. Priateľ pracuje, ona je na plnom invalidnom dôchodku pre duševné ochorenie v kombinácii s cukrovkou.

Má však svoje sny – chcela by sa naplno venovať svojej záľube cosplay v podobe svojej obľúbenej postavy z videohry a filmu Lara Croft. Sonyu v jej alternatívnom svete baví prezliekanie sa do kostýmov jej obľúbenej hrdinky, ktorá jej prostredníctvom počítačovej hry dlhé roky pomáhala uniknúť z príšernej reality.

Cosplay pochádza z anglického „costume play“ a môžeme to voľne preložiť ako kostýmová hra – ľudia sa prezliekajú do kostýmov obľúbenej postavy z anime, videohry alebo filmu. Aj na Slovensku sa konajú cosplay podujatia, na ktorých sú fanúšikovia tejto záľuby oblečení a aj vystupujú ako ich obľúbené fiktívne postavy.

Priateľ ju v tejto záľube podporuje. Pomáha jej vyrábať kostýmy či rekvizity, ako napríklad zbrane a iné doplnky, ktoré hrdinka v počítačovej hre používa. Sonya však nechodí na strelnicu, nemá záľubu v reálnej streľbe alebo v bojových športoch. Všetky jej zbrane sú len „akože“.

Ako Lara Croft navštevuje cosplay podujatia a občas s priateľom vyrába nástroje či zbrane aj iným fanúšikom kostýmovej hry. Radosť a uvoľnenie našla aj v írskych tancoch, ktorým sa s prestávkami venuje už tri roky.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Sonya sa venuje záľube cosplay, prezlieka sa za svoju obľúbenú fiktívnu hrdinku Laru Croft. Zdroj – archív S. M.
Matka jej posledný email odignorovala

Odkedy sa Sonya odsťahovala z babkinho domu a prerušila kontakt so svojou matkou, jej predsa pred viac ako dvoma rokmi napísala jeden email. Hovorí, že ak ju dlhší čas nevidí, mierne ochladne aj nenávisť voči nej. V emaile sa jej chcela pochváliť, že sa má dobre, že žije život, s ktorým je spokojná, má priateľa, ktorý ju podrží aj v horších obdobiach, je poctivá pacientka, ktorá si pravidelne pichá inzulín a užíva lieky.

Matka jej na email neodpísala, odignorovala ho. Dcéru nevyhľadáva. „Jediný kontakt je, že jej facebooková stránka sleduje moju facebookovú stránku s cosplaymi,“ hovorí Sonya. A tak je ich kontakt nulový, mladej žene to však už neprekáža.

V slabších chvíľach myslí na svoje detstvo a čas dospievania, na to, ako sa k nej matka správala, ako ju zneužíval nevlastný brat, s ktorým má matka dodnes dobrý vzťah, a presvedčí sa, že odstrihnutie toxického rodiča je asi jediné možné riešenie pre normálny život a zároveň je jedným z najlepších rozhodnutí, aké kedy urobila.

Psychoterapeutka Vojtová: Obetiam sa často stáva, že ak o zneužívaní hovoria, nestretnú sa v rodine s pochopením

Závažná traumatizácia v detstve zasahuje fungovanie a kvalitu života často vo veľkom rozsahu a dlhodobo, hovorí o sexuálnom zneužívaní v období detstva psychoterapeutka, klinická psychologička, EMDR trénerka a supervízorka Hana Vojtová.

Čo môže dlhodobé sexuálne zneužívanie dieťaťa, ktoré sa cíti osamelé, stratené, neochránené matkou, spôsobiť detskej psychike?

Dlhodobé sexuálne zneužívanie dieťaťa sa obvykle deje v istom rodinnom kontexte. Okrem traumatizácie samotným zneužívaním často k negatívnym následkom na psychiku významne prispieva práve chýbajúca podpora od iných členov rodiny a iné faktory dysfunkčnej rodinnej dynamiky.

Následkov na psychiku môže byť veľmi veľa, na jednej strane dôsledky nespracovanej traumy (čo sa stalo a nemalo sa stať) a na druhej strane chýbajúca starostlivosť a dobré podmienky na zdravý vývin (čo sa nestalo a malo sa stať). Dieťa samotné nemá kapacitu zvládať náročné emócie, môže sa preto cítiť nimi zaplavené alebo sa od nich, naopak, odpojí a stratí kontakt so sebou. Hlboko sa naruší dôvera v seba aj v iných ľudí a svet.

Môžu sa rozvinúť úzkosti, depresívne prežívanie, veľa hanby a viny a negatívnych presvedčení o sebe, ktoré sú síce iracionálne, ale veľmi presvedčivé. Nezriedka sa zakorenia pocity bezmocnosti, hlbokej osamelosti a izolácie, inakosti a nízkej sebahodnoty.

Môže sa to rozvinúť aj do závažného duševného ochorenia typu hraničná porucha osobnosti?

Posledné vydanie medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-11) začlenilo novú diagnózu, ktorá asi najlepšie opisuje následky traumatizácie v detstve – komplexnú PTSP (posttraumatická stresová porucha – pozn. red.). V niečom sa podobá hraničnej poruche osobnosti. Podľa výskumov ľudia s hraničnou poruchou často majú v anamnéze vývinovú traumatizáciu.

Komplexná PTSP sa prejavuje rovnakými príznakmi ako PTSP, ale aj zásadnejším narušením celkového fungovania: neschopnosťou regulovať svoje emócie (čo niekedy vedie k rozvoju sebapoškodzovania alebo zneužívania látok ako pokusov o zvládanie), negatívnym sebaobrazom („stále zlyhávam“, „som bezcenný“) a ťažkosťami vo vzťahoch s ľuďmi (neschopnosť byť blízko a udržať si vzťahy).

Aké ďalšie prejavy môžu mať takéto hlboké a zásadné zranenia?

Je zrejmé, že komplexná PTSP zahŕňa v podstate všetky kľúčové oblasti nášho života – vzťahy k sebe a iným a zvládanie emócií a stresu. Môže byť ťažké žiť obyčajný každodenný život. Závažná traumatizácia v detstve zasahuje fungovanie a kvalitu života často vo veľkom rozsahu a dlhodobo.

U niekoho je to zjavné aj navonok – môže sa trápiť so štúdiom a s prácou, vytváraním partnerských vzťahov, trpieť rôznymi duševnými poruchami (od depresie a úzkosti po poruchy osobnosti), ale aj telesnými ťažkosťami, keďže chronický stres má negatívne následky na celkové zdravie aj v dospelosti.

Iným sa navonok darí veľmi dobre, ale môžu v sebe niesť skryté pochybnosti o sebe až sebanenávisť, rôzne strachy a boľavé emócie alebo pocity odcudzenia od seba a sveta. Rôzne formy sebapoškodzovania sú často pokusmi svoje zranenie nejako zatlačiť do úzadia alebo sú prejavom odmietania seba samého.

Ak ide o malé dieťa, ktoré príbuzný sexuálne zneužíva, stáva sa, že dieťa to vníma ako niečo zlé, ale zároveň ako niečo, čo sa „má alebo môže diať“?

Asi obvykle dieťa máva pocit, že niečo na tom nie je v poriadku, a prežíva utrpenie. Ale ako deti sme vo svojom vyhodnocovaní reality závislí od dospelých. Takže ak sú naše detské hodnotenia alebo pocity v rozpore s tým, čo nám naznačujú druhí, obvykle potlačíme svoje prežívanie a prijmeme verziu, ktorú dostávame od nich.

Rozpor v nás zostane, ale je zatlačený do úzadia. Ak dospelí (alebo starší súrodenci) vytvárajú dojem, že to, čo sa deje, je normálne alebo v poriadku, ako deti nemáme iný referenčný rámec a aspoň na nejakej rovine tomu uveríme. Realita našej rodiny tvorí okuliare, cez ktoré chápeme, čo je „normálne“.

Vekom si však mnohé zneužívané deti uvedomia, že ide o niečo absolútne abnormálne, no napriek tomu o tom skôr nehovoria. Prečo? Zohráva tam úlohu aj fakt, že sa to deje v rodine?

Výskumy hovoria, že zneužívanie blízkym príbuzným častejšie vedie k zabudnutiu na zneužívanie (amnézii) alebo neochote o ňom hovoriť. Je to najmä preto, že od ľudí v rodine sme závislí, a tak sa dostáva do konfliktu naša potreba niekam patriť a byť milovaní a naša potreba chrániť sa. Potreba prijatia v rodine je extrémne silná, pre našu nervovú sústavu je to otázka prežitia.

Žiaľ, obetiam sa často stáva, že ak o zneužívaní hovoria, nestretnú sa v rodine s pochopením, ale skôr s nedôverou a so zahriaknutím alebo až s vyhrážkami. Takéto odmietnutie môže mať horšie následky, než ak človek zostane s traumou sám.

Ak sa rodina nepostaví na stranu dieťaťa, dieťa riskuje, že stratí aj tých ľudí, ktorých dosiaľ vnímalo ako blízkych. Navyše sa sexuálne zneužívanie u obetí spája so silnou hanbou a sebaobviňovaním a to im tiež bráni zdôveriť sa.

Odborníci hovoria, že pri sexuálnom zneužívaní detí príbuznými môže ísť o navonok slušné, dokonca úspešné rodiny. Prečo sa to deje a prečo nikto z rodiny nezasiahne?

Sexuálne zneužívanie je oveľa bežnejší jav, ako by sme si predstavovali a priali. Určite sa vyskytuje v najrôznejších rodinách a nevyhýba sa takým, ktoré navonok vyzerajú veľmi dobre. Prečo sa to deje, je veľmi ťažká otázka, na ktorú nemáme jednoduchú odpoveď, rolu hrá mnoho faktorov – psychologických, sociálnych, kultúrnych, o ktorých tu nie je priestor hovoriť.

Môžeme však spomenúť, že jedným z problémov je nedostatočné povedomie – alebo neochota uvedomovať si, že sa to môže týkať kohokoľvek. Potreba popierať je v tejto téme veľmi silná u páchateľov aj u svedkov a tých, ktorí sú v okolí zneužívania. Zrejme aj preto, že sexuálne zneužívanie prežívame ako niečo veľmi bolestné a ničivé, čomu je ťažké čeliť do dôsledkov, čo je opradené hanbou a strachom a tabu.

Vyzerá to, akoby sme boli presvedčení, že ak sa budeme tváriť, že sa to nedeje, ušetríme si problémy. Do určitej miery to tak funguje – pre všetkých okrem obetí. Ak okolie zneužívanie odmietne vnímať, môže žiť svoj život ako doposiaľ. Je to však veľmi nespravodlivé a bezohľadné voči obeti, ktorá zostáva o to viac bezmocná a bez pomoci.

Aj preto je veľmi dôležité, aby sme scitlivovali svedkov, ľudí okolo obetí, aby dokázali vidieť realitu zneužívania a postaviť sa k nej s veľkým rešpektom a porozumením voči obetiam.

Duševné zdravie
Rodičovstvo
Sexuálne násilie
Vzťahy
Životy žien
26. mája 2025 16:51
Denník NOd detstva ju sexuálne zneužívali, matka ju neochránila. Mladá žena roky bojuje s hraničnou poruchou osobnosti
Beáta ObradovičováBeáta Obradovičová
Sonya ako Lara Croft. Zdroj - archív S. M.
Sonya ako Lara Croft. Zdroj – archív S. M.

„Mama je asi narcis. Neviem to síce povedať naisto, nie som psychiater, ale nemala ma rada,“ začína svoje rozprávanie 33-ročná Sonya. Vzhľadom na citlivosť príbehu nezverejňujeme jej pravé meno, namiesto toho používame Sonyu. Toto meno ona sama používa vo verejnom priestore ako svoje alter ego.

Sonya rozpráva o tom, aké mala neopísateľne ťažké detstvo a dospievanie. Keď mala tri roky, sexuálne ju zneužíval matkin vtedajší partner, o čom sa dozvedela od starej mamy a vlastná matka jej to v dospelosti potvrdila.

O pár rokov neskôr, čo už má nadobro vryté v pamäti, ju zneužíval starší nevlastný brat – matkin syn, ktorého mala s jedným zo svojich partnerov, za ktorého bola aj vydatá. Sonya je presvedčená, že matka musela vedieť, čo sa deje, no nič pre záchranu svojej dcéry neurobila.
Chcela prehovoriť o svojej bezmocnosti

So Sonyou sme sa stretli v jedno májové dopoludnie potom, čo mi napísala email. Už sme boli v krátkom kontakte aj predtým, keď reagovala na náš článok o spoločnej detskej izbe súrodencov.

Do komentára vtedy napísala, že spoločná detská izba môže byť peklom – ako bola pre ňu, keď ju zneužíval nevlastný brat. Ozvala som sa jej cez osobnú správu s tým, že ak sa chce alebo potrebuje rozprávať s odborníkom, môžem jej odporučiť nejaké kontakty. Vymenili sme si pár správ a odmlčala sa.

Ozvala sa po viac ako pol roku. Napísala, že by chcela hovoriť o tom, čo prežila – ako môže byť dieťa stratené, zabudnuté, ponechané napospas, aj keď navonok žije s kariérne úspešnou matkou a so súrodencami v zdanlivo uspokojivom rodinnom zázemí.

Na recepcii v budove, kde sídli redakcia Denníka N, ma čakala na pohľad veľmi krehká a tichá mladá žena. Boli sme dohodnuté, že rozhovor zverejníme pod jej pravou identitou aj s fotografiami. No keď sme sa začali rozprávať, obe sme si uvedomili, že by jej to mohlo uškodiť vo viacerých ohľadoch.

Sonya sa už pätnásť rokov lieči na diagnózu hraničná porucha osobnosti, pre ktorú sú charakteristické prudké zmeny nálady – zo zúfalstva a samovražedných myšlienok môže o pár hodín nastať prechod do neprimerane pozitívnej nálady.

Pre ľudí s hraničnou poruchou osobnosti je nepredvídateľnosť typická aj v partnerských vzťahoch – až nezdravým spôsobom sú naviazaní na partnerku či partnera, pociťujú úzkosť a strach, že ich opustí alebo ich nemá rád.

Táto diagnóza sa môže spustiť u obetí emocionálneho, fyzického alebo sexuálneho zneužívania, u osôb, ktoré boli vystavené dlhodobému strachu, zanedbávané rodičmi alebo vyrastali s človekom s psychiatrickou diagnózou, v dôsledku ktorej sa dieťaťu nedokázal dostatočne emočne venovať.

Sonya má posledné roky hraničnú poruchu osobnosti pod kontrolou aj vďaka liekom. Trpí aj diabetom 1. typu, ktorý mnoho rokov zanedbávala, čo bola zároveň jej forma sebapoškodzovania.

Identitu mladej ženy nezverejňujeme aj preto, že prísť pre článok v novinách do konfrontácie s matkou, s ktorou pred tromi rokmi úplne prerušila kontakt, by pre ňu mohlo byť ďalšou ničivou skúsenosťou.

V prípade sexuálneho násilia na deťoch kontaktujte políciu na linke 158.
Môžete sa obrátiť aj na Viac ako ni(c)k – Národnú linku na pomoc deťom v ohrození alebo na linky pomoci s odborníkmi, ktoré sú spísané v tomto odkaze.

Zopár pekných spomienok a peklo v detskej izbe

Sonya vyrastala s tromi nevlastnými bratmi, ktorých mala jej matka s iným mužom, partnerov vymenila niekoľko, bola dvakrát vydatá. „Moja najranejšia spomienka je, že mama sedí na gauči a plače, lebo ju otčim pravdepodobne zbil,“ rozpráva mladá žena.

Ten otčim, ktorý ju samu ako 3-ročnú zneužíval. Dozvedela sa to, keď už bola staršia. Povedala jej to stará mama, a keď mala osemnásť rokov, potvrdila jej to aj matka. Zrejme ju k tomu donútili okolnosti, lebo otčim Sonyu po rokoch kontaktoval a tvrdil, že je rodinný známy. Dievčaťu sa zdal povedomý, no netušila, že je to v skutočnosti človek, ktorého vinou už ako veľmi malé dieťa zažívala utrpenie.

„Keď sa mi ozval, matka si vtedy so mnou sadla, čo bol jeden z mála takých okamihov, keď sa mi zdala úprimná. Povedala mi, čo bol ten človek zač, že bratovi z plezíru zlomil ruku, mlátil ich a mňa zneužíval.“ Vraj preto sa s ním matka rozišla a prerušila s ním kontakt.

Sonya má len málo pekných spomienok na detstvo, no medzi tie najkrajšie patria letá, ktoré ešte ako predškoláčka trávila v Budmericiach. Našla si tam kamarátky a neskôr ju tešil aj tanečný krúžok, ktorý ako dieťa navštevovala. V období, keď nastúpila do školy, sa jej detstvo skončilo. „Keď som mala asi sedem rokov, začal ma zneužívať jeden z nevlastných bratov,“ hovorí tichým hlasom Sonya.

Pri otázke, či to povedala matke, či sa s tým niekomu zdôverila, odpovedá, že až po dlhých rokoch. Najskôr to povedala kamarátke, ktorá ju presvedčila, aby išla aj za mamou. „Matka reagovala asi tak ako pri väčšine vecí. Kričala, že si to vymýšľam, a že keby sa to aj stalo, tak som to chcela, a ak o tom budem hovoriť, udá ma za incest.“

Sonya je presvedčená, že aj keď ako malé dieťa za ňou nešla a nezdôverila sa jej pre obrovský strach, jej matka o zneužívaní vedela. „Dialo sa jej to pod nosom. Dokonca párkrát aj vošla do izby, keď sa niečo dialo, a nespravila nič. Celé tie roky neurobila nič, tak vlastne ani neviem, čo ma viedlo k tomu, že som jej to napokon ako dospelá povedala.“

Nevlastný brat mal štrnásť rokov, keď ju ako 7-ročné dievčatko začal sexuálne zneužívať. Nevie, či ďalší dvaja bratia niečo tušili – najstarší mal samostatnú izbu, bol matkin obľúbenec, a ten druhý jej nikdy nenaznačil, že by tušil alebo vedel o hroznej veci, ktorá sa diala v ich detskej izbe. K zneužívaniu dochádzalo, keď boli sami.

Mladá žena o otrasnom období svojho detstva a dospievania hovorí s ťažkosťami. Premýšľa, veľakrát sa na chvíľu odmlčí, aby našla tie správne slová. Na otázku, či niekedy nevlastnému bratovi zneužívateľovi odporovala, konfrontovala ho alebo sa o niečo pokúsila, odpovedá, že nie. Nebola schopná o tom hovoriť, niečo urobiť, nevyhrážala sa mu.

„Dokonca som si myslela, že je to niečo, čo sa zvykne diať. Až neskôr mi bolo jasné, že je to psycho, ale bola som presvedčená, že som na to sama, nemám za kým ísť a musím len čakať, kým to prestane.“ Prestalo to po ôsmich rokoch.

Kde bol po celý čas Sonyin otec? Hovorí, že otca pozná hlavne z fotografií, mama sa s ním rozišla, keď bola veľmi malá. Približne do svojich siedmich rokov ho ešte občas vídala, potom sa nadobro odmlčal. Až ako dospelá sa odhodlala napísať mu email. Vygúglila si jeho pracovnú emailovú adresu, chcela sa s ním spojiť, i keď nevedela, čo má od toho čakať. Netuší, prečo sa nikdy o kontakt s ňou – so svojou dcérou – nepokúsil, prečo jej nenapísal, nezavolal alebo ju nevyhľadal. Email sa jej vrátil a následne zistila, že minulý rok zomrel.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Sonya ako jej obľúbená fiktívna hrdinka Lara Croft. Zdroj – archív S. M.
Zdôverila sa až v dospelosti

Až keď bola Sonya plnoletá, zdôverila sa so svojím otrasným detstvom spojeným so sexuálnym zneužívaním kamarátke. Zistila, že to chce niekomu povedať, vyrozprávať sa.

Kamarátka jej radila, že by mala nevlastného brata udať na polícii. Sama o tom neuvažovala. „Lebo viem, že obetiam sexuálneho násilia na polícii nie vždy veria, bála som sa, čo všetko by sa tam riešilo a či by sa to neobrátilo proti mne. Predsa, matka je právnička, má veľa známych,“ hovorí mladá žena.

Zneužívanie maloletého dieťaťa tak ostalo bez trestu. Zneužívateľ podľa toho, čo o ňom Sonya vie, žije spokojným životom, má niečo po štyridsiatke a naďalej býva v matkinom dome. Akýkoľvek kontakt s ním prerušila už dávno.

Po strednej škole sa mladá žena rozhodla vyhľadať psychologickú pomoc. Začala pravidelne chodiť na psychoterapie. Hovorí, že jej to výrazne pomohlo. Psychologička jej na sedeniach neustále opakovala, že na ničom z toho, čo sa jej stalo, nemá žiadnu vinu. Trvalo jej roky, kým to pochopila a kým dokázala sama sebe povedať, že síce k tomu všetkému došlo, ale nemá na tom žiadny podiel.

Už aj počas terapie u psychologičky absolvovala niekoľko hospitalizácií v psychiatrickej nemocnici v Pezinku. Okrem diagnózy hraničná porucha osobnosti sa viackrát pokúsila o samovraždu, aj preto bola nevyhnutná ústavná liečba. V tom čase ešte žila u matky vedľa človeka, ktorý ju kedysi zneužíval, a aj vzhľadom na to sa jej napokon zdal lepší únik za brány nemocnice.

„Psychiater mi odporúčal, aby som sa od matky odstrihla. On sa s ňou stretol, rozprával sa s ňou, podľa mňa mu to bolo celé jasné. Hovoril mi: ‚Sonya, odíď odtiaľ.‘“ Mladá žena mala už dávno po dvadsiatke a po niekoľkých hospitalizáciách, keď sa zbalila a dokázala od matky odísť k starej mame do domu na druhý koniec mesta.

Po gymnáziu začala študovať na vysokej škole históriu, ktorá ju vždy zaujímala, bavila ju latinčina, no štúdium ukončila v druhom ročníku. V tom čase prechádzala ťažkými psychickými problémami.
Po boku priateľa a v koži známej počítačovej hrdinky

Sonya mala v dospelosti niekoľko vzťahov s mužmi, jeden so ženou, ale všetky sa skončili veľmi rýchlo, len jeden trval rok. Hovorí, že buď s ňou nevydržali, alebo ju len využili. Nevedela, čo je to normálny zdravý partnerský vzťah medzi dvoma ľuďmi, no veľmi túžila k niekomu patriť a aby ju mal niekto rád.

Hraničná porucha osobnosti sa prejavuje najmä tým, že človek neustále a veľmi túži po tom, aby ho mal niekto rád, aby mu niekto prejavoval priazeň a city, mnoho vecí si idealizuje, preháňa, dokáže sa rýchlo až neprirodzene naviazať na iného človeka. „Myslela som si o tých mužoch, že sú skvelí, pritom keď sa spätne pozriem, s akými indivíduami som chodila, je to hrozné,“ priznáva Sonya.

Až so súčasným priateľom, s ktorým je už takmer štyri roky, má podľa vlastných slov normálny plnohodnotný vzťah – má v ňom oporu a cíti, že ju má naozaj rád. Všetko mu o sebe rozpovedala, a tak vie aj o sexuálnom zneužívaní, aj o jej toxickom vzťahu s matkou. Navrhol jej, aby po smrti starej mamy išla bývať s ním k jeho rodine.

Časom sa z domácnosti priateľovej rodiny odsťahovali do malého domčeka – niečo ako záhradná chatka, kde sú sami. O deťoch neuvažujú. Sonya má v otázke potomkov pomerne jasno, nechce ich. Priateľ pracuje, ona je na plnom invalidnom dôchodku pre duševné ochorenie v kombinácii s cukrovkou.

Má však svoje sny – chcela by sa naplno venovať svojej záľube cosplay v podobe svojej obľúbenej postavy z videohry a filmu Lara Croft. Sonyu v jej alternatívnom svete baví prezliekanie sa do kostýmov jej obľúbenej hrdinky, ktorá jej prostredníctvom počítačovej hry dlhé roky pomáhala uniknúť z príšernej reality.

Cosplay pochádza z anglického „costume play“ a môžeme to voľne preložiť ako kostýmová hra – ľudia sa prezliekajú do kostýmov obľúbenej postavy z anime, videohry alebo filmu. Aj na Slovensku sa konajú cosplay podujatia, na ktorých sú fanúšikovia tejto záľuby oblečení a aj vystupujú ako ich obľúbené fiktívne postavy.

Priateľ ju v tejto záľube podporuje. Pomáha jej vyrábať kostýmy či rekvizity, ako napríklad zbrane a iné doplnky, ktoré hrdinka v počítačovej hre používa. Sonya však nechodí na strelnicu, nemá záľubu v reálnej streľbe alebo v bojových športoch. Všetky jej zbrane sú len „akože“.

Ako Lara Croft navštevuje cosplay podujatia a občas s priateľom vyrába nástroje či zbrane aj iným fanúšikom kostýmovej hry. Radosť a uvoľnenie našla aj v írskych tancoch, ktorým sa s prestávkami venuje už tri roky.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Sonya sa venuje záľube cosplay, prezlieka sa za svoju obľúbenú fiktívnu hrdinku Laru Croft. Zdroj – archív S. M.
Matka jej posledný email odignorovala

Odkedy sa Sonya odsťahovala z babkinho domu a prerušila kontakt so svojou matkou, jej predsa pred viac ako dvoma rokmi napísala jeden email. Hovorí, že ak ju dlhší čas nevidí, mierne ochladne aj nenávisť voči nej. V emaile sa jej chcela pochváliť, že sa má dobre, že žije život, s ktorým je spokojná, má priateľa, ktorý ju podrží aj v horších obdobiach, je poctivá pacientka, ktorá si pravidelne pichá inzulín a užíva lieky.

Matka jej na email neodpísala, odignorovala ho. Dcéru nevyhľadáva. „Jediný kontakt je, že jej facebooková stránka sleduje moju facebookovú stránku s cosplaymi,“ hovorí Sonya. A tak je ich kontakt nulový, mladej žene to však už neprekáža.

V slabších chvíľach myslí na svoje detstvo a čas dospievania, na to, ako sa k nej matka správala, ako ju zneužíval nevlastný brat, s ktorým má matka dodnes dobrý vzťah, a presvedčí sa, že odstrihnutie toxického rodiča je asi jediné možné riešenie pre normálny život a zároveň je jedným z najlepších rozhodnutí, aké kedy urobila.

Psychoterapeutka Vojtová: Obetiam sa často stáva, že ak o zneužívaní hovoria, nestretnú sa v rodine s pochopením

Závažná traumatizácia v detstve zasahuje fungovanie a kvalitu života často vo veľkom rozsahu a dlhodobo, hovorí o sexuálnom zneužívaní v období detstva psychoterapeutka, klinická psychologička, EMDR trénerka a supervízorka Hana Vojtová.

Čo môže dlhodobé sexuálne zneužívanie dieťaťa, ktoré sa cíti osamelé, stratené, neochránené matkou, spôsobiť detskej psychike?

Dlhodobé sexuálne zneužívanie dieťaťa sa obvykle deje v istom rodinnom kontexte. Okrem traumatizácie samotným zneužívaním často k negatívnym následkom na psychiku významne prispieva práve chýbajúca podpora od iných členov rodiny a iné faktory dysfunkčnej rodinnej dynamiky.

Následkov na psychiku môže byť veľmi veľa, na jednej strane dôsledky nespracovanej traumy (čo sa stalo a nemalo sa stať) a na druhej strane chýbajúca starostlivosť a dobré podmienky na zdravý vývin (čo sa nestalo a malo sa stať). Dieťa samotné nemá kapacitu zvládať náročné emócie, môže sa preto cítiť nimi zaplavené alebo sa od nich, naopak, odpojí a stratí kontakt so sebou. Hlboko sa naruší dôvera v seba aj v iných ľudí a svet.

Môžu sa rozvinúť úzkosti, depresívne prežívanie, veľa hanby a viny a negatívnych presvedčení o sebe, ktoré sú síce iracionálne, ale veľmi presvedčivé. Nezriedka sa zakorenia pocity bezmocnosti, hlbokej osamelosti a izolácie, inakosti a nízkej sebahodnoty.

Môže sa to rozvinúť aj do závažného duševného ochorenia typu hraničná porucha osobnosti?

Posledné vydanie medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-11) začlenilo novú diagnózu, ktorá asi najlepšie opisuje následky traumatizácie v detstve – komplexnú PTSP (posttraumatická stresová porucha – pozn. red.). V niečom sa podobá hraničnej poruche osobnosti. Podľa výskumov ľudia s hraničnou poruchou často majú v anamnéze vývinovú traumatizáciu.

Komplexná PTSP sa prejavuje rovnakými príznakmi ako PTSP, ale aj zásadnejším narušením celkového fungovania: neschopnosťou regulovať svoje emócie (čo niekedy vedie k rozvoju sebapoškodzovania alebo zneužívania látok ako pokusov o zvládanie), negatívnym sebaobrazom („stále zlyhávam“, „som bezcenný“) a ťažkosťami vo vzťahoch s ľuďmi (neschopnosť byť blízko a udržať si vzťahy).

Aké ďalšie prejavy môžu mať takéto hlboké a zásadné zranenia?

Je zrejmé, že komplexná PTSP zahŕňa v podstate všetky kľúčové oblasti nášho života – vzťahy k sebe a iným a zvládanie emócií a stresu. Môže byť ťažké žiť obyčajný každodenný život. Závažná traumatizácia v detstve zasahuje fungovanie a kvalitu života často vo veľkom rozsahu a dlhodobo.

U niekoho je to zjavné aj navonok – môže sa trápiť so štúdiom a s prácou, vytváraním partnerských vzťahov, trpieť rôznymi duševnými poruchami (od depresie a úzkosti po poruchy osobnosti), ale aj telesnými ťažkosťami, keďže chronický stres má negatívne následky na celkové zdravie aj v dospelosti.

Iným sa navonok darí veľmi dobre, ale môžu v sebe niesť skryté pochybnosti o sebe až sebanenávisť, rôzne strachy a boľavé emócie alebo pocity odcudzenia od seba a sveta. Rôzne formy sebapoškodzovania sú často pokusmi svoje zranenie nejako zatlačiť do úzadia alebo sú prejavom odmietania seba samého.

Ak ide o malé dieťa, ktoré príbuzný sexuálne zneužíva, stáva sa, že dieťa to vníma ako niečo zlé, ale zároveň ako niečo, čo sa „má alebo môže diať“?

Asi obvykle dieťa máva pocit, že niečo na tom nie je v poriadku, a prežíva utrpenie. Ale ako deti sme vo svojom vyhodnocovaní reality závislí od dospelých. Takže ak sú naše detské hodnotenia alebo pocity v rozpore s tým, čo nám naznačujú druhí, obvykle potlačíme svoje prežívanie a prijmeme verziu, ktorú dostávame od nich.

Rozpor v nás zostane, ale je zatlačený do úzadia. Ak dospelí (alebo starší súrodenci) vytvárajú dojem, že to, čo sa deje, je normálne alebo v poriadku, ako deti nemáme iný referenčný rámec a aspoň na nejakej rovine tomu uveríme. Realita našej rodiny tvorí okuliare, cez ktoré chápeme, čo je „normálne“.

Vekom si však mnohé zneužívané deti uvedomia, že ide o niečo absolútne abnormálne, no napriek tomu o tom skôr nehovoria. Prečo? Zohráva tam úlohu aj fakt, že sa to deje v rodine?

Výskumy hovoria, že zneužívanie blízkym príbuzným častejšie vedie k zabudnutiu na zneužívanie (amnézii) alebo neochote o ňom hovoriť. Je to najmä preto, že od ľudí v rodine sme závislí, a tak sa dostáva do konfliktu naša potreba niekam patriť a byť milovaní a naša potreba chrániť sa. Potreba prijatia v rodine je extrémne silná, pre našu nervovú sústavu je to otázka prežitia.

Žiaľ, obetiam sa často stáva, že ak o zneužívaní hovoria, nestretnú sa v rodine s pochopením, ale skôr s nedôverou a so zahriaknutím alebo až s vyhrážkami. Takéto odmietnutie môže mať horšie následky, než ak človek zostane s traumou sám.

Ak sa rodina nepostaví na stranu dieťaťa, dieťa riskuje, že stratí aj tých ľudí, ktorých dosiaľ vnímalo ako blízkych. Navyše sa sexuálne zneužívanie u obetí spája so silnou hanbou a sebaobviňovaním a to im tiež bráni zdôveriť sa.

Odborníci hovoria, že pri sexuálnom zneužívaní detí príbuznými môže ísť o navonok slušné, dokonca úspešné rodiny. Prečo sa to deje a prečo nikto z rodiny nezasiahne?

Sexuálne zneužívanie je oveľa bežnejší jav, ako by sme si predstavovali a priali. Určite sa vyskytuje v najrôznejších rodinách a nevyhýba sa takým, ktoré navonok vyzerajú veľmi dobre. Prečo sa to deje, je veľmi ťažká otázka, na ktorú nemáme jednoduchú odpoveď, rolu hrá mnoho faktorov – psychologických, sociálnych, kultúrnych, o ktorých tu nie je priestor hovoriť.

Môžeme však spomenúť, že jedným z problémov je nedostatočné povedomie – alebo neochota uvedomovať si, že sa to môže týkať kohokoľvek. Potreba popierať je v tejto téme veľmi silná u páchateľov aj u svedkov a tých, ktorí sú v okolí zneužívania. Zrejme aj preto, že sexuálne zneužívanie prežívame ako niečo veľmi bolestné a ničivé, čomu je ťažké čeliť do dôsledkov, čo je opradené hanbou a strachom a tabu.

Vyzerá to, akoby sme boli presvedčení, že ak sa budeme tváriť, že sa to nedeje, ušetríme si problémy. Do určitej miery to tak funguje – pre všetkých okrem obetí. Ak okolie zneužívanie odmietne vnímať, môže žiť svoj život ako doposiaľ. Je to však veľmi nespravodlivé a bezohľadné voči obeti, ktorá zostáva o to viac bezmocná a bez pomoci.

Aj preto je veľmi dôležité, aby sme scitlivovali svedkov, ľudí okolo obetí, aby dokázali vidieť realitu zneužívania a postaviť sa k nej s veľkým rešpektom a porozumením voči obetiam.

Denník N v Skalici
Duševné zdravie
Heroine
Rodičovstvo
Rozhovory
Terapia slovom
V redakcii
Vzťahy
Životy žien
30. mája 2025 8:14
V redakciiJednu odsudzovali pre správanie jej autistických detí, druhú preto, že za športom odchádzala z domu. Dve matky hovoria o spoločenskom tlaku
Iveta TanoczkáIveta Tanoczká
Natália Freire Vieira a Zdenka Nemrava Pavlíková. Foto N - Tomáš Pobuda
Natália Freire Vieira a Zdenka Nemrava Pavlíková. Foto N – Tomáš Pobuda

Terapia slovom je séria rozhovorov, v ktorých sa redaktorka Denníka N Iveta Tanoczká rozpráva s odborníkmi a odborníčkami na duševné zdravie o emóciách, pocitoch a psychických problémoch, ale tiež o partnerských vzťahoch, rodičovstve a výchove. V textovej a podcastovej podobe rozhovory vychádzajú každý piatok. Ako podcast ich môžete počúvať kdekoľvek počúvate svoje podcasty v kanáli V redakcii. Rozhovory si môžete pozrieť aj ako video na Youtube kanáli Denníka N.

Natália Freire Vieira plánovala po materskej dovolenke pokračovať v budovaní sľubnej kariéry. Všetko sa zmenilo, keď jej starší syn prestal komunikovať. „Davidko spal v mojom náručí, kým som lekárovi opisovala jeho prejavy. Pozrel na mňa a povedal: ‚Je to auťák.‘ Dodal, že budem rada, ak sa syn zaradí do normálnej spoločnosti.“ Onedlho lekári diagnostikovali autizmus aj jej mladšiemu synovi Samkovi.

Zdenka Nemrava Pavlíková má dve zdravé deti. Vo svojej knihe Byť matkou nestačí? píše, že materstvo nevymazalo jej dovtedajšie potreby a športové ciele. Na jeden raz dokáže zabehnúť 30 či 100 kilometrov. „Keď idem do kopca, mám chuť to zabaliť. Keď kráčam z kopca, cítim sa ako najväčší macher. Počas stoviek človek zistí, že dokáže oveľa viac, ako by si myslel. Veľmi ma to posilňuje.“

Natália Freire Vieira a Zdenka Nemrava Pavlíková v rozhovore opisujú nepochopenie, odsudzovanie aj výčitky, s ktorými sa stretli za to, že chcú popri materstve pracovať, realizovať sa a napĺňať vlastné ciele nesúvisiace s výchovou svojich detí. „Spoločnosť podceňuje šťastie matiek. Dáva ženám najavo, že či sú šťastné, alebo unavené, nikdy nesmú zabúdať na to, že sú matkami.“

V rozhovore zachovávame tykanie, keďže autorka si s respondentkami tyká.

V rozhovore s Natáliou Freire Vieira a Zdenkou Nemrava Pavlíkovou preberáme aj to:

aká je typická brazílska manželka a prečo ňou Natália Freire Vieira odmietla byť;
či sa Zdenka Nemrava Pavlíková po úspechu v šou Hľadá sa supermodelka vnímala ako dokonale krásna;
aké je byť úspešnou profesionálkou, ktorá sa po pôrode cíti ako neúspešná matka;
podľa čoho spoločnosť posudzuje, či matka kašle alebo nekašle na svoje deti;
za akých okolností sa môžu ženy-matky realizovať.

Vyštudovala si ekonómiu v Portugalsku a roky si žila v zahraničí. Ako si si počas štúdia predstavovala svoju budúcnosť?

N. Freire Vieira: Predstavovala som si ju úplne inak, než to nakoniec dopadlo. Keď som študovala, chcela som veľa cestovať a neskôr sa usadiť v Kanade. Počas života v zahraničí som neuvažovala nad tým, či budem mať deti a aké to bude. Bola som mladá, zameriavala som sa na štúdium a premýšľala som o svojej kariére.

V Portugalsku ťa nadchla solidárna ekonómia a pracovala si na dobročinných projektoch i ako zvukárka. Ako si vnímala samu seba a to, kde je tvoje miesto v spoločnosti?

N. Freire Vieira: Zvukárčina a projekty solidárnej ekonómie boli zaujímavé okrem iného aj v tom, že sa odohrávali v odlišných prostrediach. Dobročinné projekty sme pripravovali v čisto ženských kolektívoch. Figuroval v nich síce aj profesor z univerzity, ktorý ich koordinoval, no veľká časť práce bola na ženách, pedagogičkách a študentkách. Rozbiehali sme chránené dielne a kaviarne, v ktorých pracovali ľudia s rôznymi hendikepmi. Vymýšľali sme marketingové stratégie a starali sa o ekonomické záležitosti.

Ako zvukárka som, naopak, pracovala v kolektíve tridsiatich mužov. Okrem mňa v tíme pracovali len tri ďalšie ženy. Musela som si tam vydobyť svoje miesto. Pracovala som tvrdšie ako ostatní, aby som ukázala, že sa na mňa dá spoľahnúť a som schopná zvládať prácu s technikou. Portugalsko je dodnes pomerne mačistická krajina. Ak som si niečo nestihla po víkendoch doštudovať a čosi som nevedela, vždy to niektorý z mužov okomentoval vtipnou poznámkou. Vtipy sa často spájali aj s tým, že som mala blond vlasy. Nemôžem povedať, že by ma to veľmi dráždilo, no bez podpichovania by sa mi pracovalo lepšie.

Terapia slovom: Spoločnosť ženy odsudzuje, ak chcú popri deťoch pracovať či športovať (Video: Iveta Tanoczká, Miroslav Čevela)

Zdenka, ty si pred takmer dvadsiatimi rokmi ako 16-ročná súťažila v šou Hľadá sa supermodelka. Skončila si tretia a súťaž odštartovala tvoju modelingovú kariéru. Naplnila realita modelingu predstavy, ktoré si o ňom mala?

Z. Nemrava Pavlíková: Pred šou som o modelingu nemala konkrétne predstavy. Brala som, čo prichádzalo. Časom som zistila, že ma bavia fotenia a prehliadky, no život modelky ma nenapĺňa. Nerada som chodila na kastingy, na ktorých som mala ponúkať samu seba. Nebavili ma nekonečné merania a otázky, prečo som neschudla dva centimetre z bokov. Život ďaleko od rodiny nebol pre mňa, potrebujem mať svoje istoty. S profesionálnym modelingom som rýchlo začala a rýchlo som s ním aj skončila.

Čo urobilo „ponúkanie samej seba“ a tlak na chudnutie s tvojím sebavedomím?

Z. Nemrava Pavlíková: Pár týždňov v modelingu mi stačilo na to, aby som začala ľudské telá hodnotiť úplne inak ako dovtedy. Pamätám si moment, keď som sa na strednej škole pozerala na spolužiačku a premýšľala som, prečo so sebou niečo nerobí, keď má kilá navyše. Dnes ju vnímam ako krásne dievča s nádhernou postavou. Síce nebola vychudnutá modelka, no bolo to normálne štíhle dievča.

Po skúsenostiach z modelingu mám doteraz posunuté posudzovanie vzhľadu žien. Páčia sa mi veľmi vychudnuté modelky. Na fotkách a na prehliadkach sa mi zdajú krásne. Pritom viem, že svoje dnešné telo mám oveľa radšej ako to, ktoré som mala v časoch, keď som bola chudá. Bola som krásna a štíhla, ale nebola som schopná fyzickej aktivity, akej som schopná dnes. Myslím, že som v tých časoch nebola fyzicky zdravá. Ak dievča v citlivom veku 16 rokov a menej dennodenne rieši centimetre a váhu, môže tým byť poznačené na celý život.

Bola si v časoch, keď si bola ultra štíhla, dokonale spokojná so svojím výzorom?

Z. Nemrava Pavlíková: Necítila som sa dokonalá. Mám prirodzene širšie boky a neustále som riešila, ako z nich schudnúť. Stále to bolo o tom, že by som mala z bokov zhodiť 2 až 3 centimetre. Keď sa však obzriem späť, je mi jasné, že som bola neuveriteľne chudunká.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Zdenka Nemrava Pavlíková. Foto N – Tomáš Pobuda

Ako to ovplyvnilo tvoju sebahodnotu a sebaobraz?

Z. Nemrava Pavlíková: Určite ma to ovplyvnilo. Ak ide do modelingu prirodzene veľmi štíhle dievča, môže to byť preň super. Ale ak je extrémna štíhlosť pre niekoho neprirodzená, ako bola pre mňa, v modelingu sa iba trápi.

Ako si ako mladá bezdetná žena vnímala očakávania spoločnosti? Kým si si myslela, že by si mala byť?

Z. Nemrava Pavlíková: Dlho som nosila nálepku „supermodelka“. Časom som sa proti tomu začala búriť. Na maturitné tablo som si dala nie príliš dokonalú fotku a na vysokej škole som sa ostrihala na chlapca. Ako mladá žena som cítila, že by som v každej chvíli mala byť chudá, krásna, upravená.

N. Freire Vieira: Ja som na základe výchovy, ktorú som doma dostala, cítila, že sa odo mňa očakáva, že vyštudujem, budem mať dobrú prácu a naplním svoj potenciál. V tom období som si nepripúšťala, že existuje nejaký spoločenský tlak. Mala som vytvorenú úzku sociálnu bublinu, v ktorej sme mali všetci podobné životné zameranie a cítila som sa v nej dobre.

Natália, s manželom ste sa z Portugalska prisťahovali do Brna a obaja ste začali pracovať pre medzinárodné firmy. Prišlo ti na um, že by si raz chcela byť matkou, a uvažovala si, aké to bude, keď sa ňou staneš?

N. Freire Vieira: V práci hneď padla otázka, kedy plánujem deti. Mala som vtedy 26 rokov a zarazilo ma to. Asi o rok mi začali tikať biologické hodiny a z ničoho nič som pocítila, že chcem deti. V práci mi od začiatku naznačovali, že keď sa stanem mamou, očakávajú, že budem popritom z domu pokračovať v práci. Mne aj kolegyniam sa snažili vytvoriť podmienky, aby sme pol roka po narodení dieťaťa mohli začať opäť pracovať.

Zhodovalo sa to s tvojou predstavou o kariére a materstve?

N. Freire Vieira: Áno, a tešila som sa na to. Mala som rozbehnutú kariéru a bola som vydatá. Predstavovala som si, že porodím a môj predošlý život bude pokračovať ďalej. Dovtedy som bola v živote dosť šikovná, veľa vecí mi išlo. Keď som sa na niečo zamerala a tvrdo som na tom pracovala, dosiahla som to.

No zrazu som sa stala mamou a ešte o tretej poobede som bola v pyžame, nebola som naobedovaná a šéf sa ma v telefóne pýtal, či mám hotový report, ktorý som sľúbila pripraviť. Bola som nútená povedať mu, že úlohu možno splním zajtra ráno a možno to bude až o dva dni. Samozrejme, že si ma zavolali do firmy. Situáciu sme riešili a všetci sme si museli priznať, že treba brzdiť a znížiť očakávania, ktoré sme mali od môjho pracovného výkonu. Realita sa veľmi líšila od predstáv, ktoré som o materstve mala.

Ako ste si starostlivosť o dieťa a domácnosť popri práci podelili s manželom?

N. Freire Vieira: Dnes viem, že na rozdelení rolí sme sa mali s manželom dohodnúť ešte pred tým, než sme sa stali rodičmi. Úlohu v našom prípade zohrali aj kultúrne rozdiely. Môj, dnes už bývalý, manžel pochádza z Brazílie. Tam sa od muža v mnohých rodinách očakáva, že bude chodiť do práce a grilovať. V južanskom ponímaní je väčšina úloh týkajúcich sa rodiny a starostlivosti o domácnosť na mame a babičke. Žena sa stará o deti, o domácnosť, rieši problémy okolitej rodiny a stará sa aj o financie. Muž tam mnohokrát nemá ani prístup k rodinnému bankovému účtu, keďže všetko okolo nákupov a zariaďovania riadi žena. Samozrejme, nie všetky brazílske rodiny sú také, no môj bývalý manžel vyrástol v tomto type prostredia.

Po tom, ako sme sa stali rodičmi, u nás došlo k stretu záujmov. Aj keď sa môj exmanžel dovtedy pohyboval prevažne medzi emancipovanými ženami, po narodení nášho syna skĺzol k tradičnému pohľadu na rodinu, ktorý videl doma. Jednoducho čakal, že sa stanem jeho brazílskou ženou.

Aj popri práci?

N. Freire Vieira: Áno. Zároveň očakával, že bude môcť v pokoji pracovať. Nechcela som sa vzdať kariéry a veľa sme sa kvôli tomu hádali. Krátko po narodení prvého dieťaťa som opäť otehotnela a manžel si v tom období chcel budovať vlastnú kariéru. Nedokázali sme sa vzájomne pochopiť. Nevedel byť iný otec a manžel, než akým bol, napriek tomu, že sme situáciu často preberali. Navyše náš starší syn Davidko bol náročné bábätko.

V čom?

N. Freire Vieira: Veľa vecí nám s ním nešlo. Nešlo mi kojenie a ani príkrmy. Mala som pocit, že zlyhávam. Dovtedy mi väčšina vecí v živote išla celkom dobre a zrazu nie. Myslela som si, že je to mnou. Situácia ma dostala do ľahkej depresie. Zrazu som nebola šikulka ako vždy predtým. Potrebovala som si udržať svoju prácu aj preto, aby som sa z materstva nezrútila. Veľmi som túžila cítiť uplatnenie a vidieť, že moje know-how prináša ovocie. Chcela som byť platná aspoň niekde, keďže byť mamou mi zo začiatku nešlo.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Natália Freire Vieira. Foto N – Tomáš Pobuda

Zdenka, popri modelingu si začala študovať právo. Chcela si sa stať právničkou alebo to bol plán B?

Z. Nemrava Pavlíková: Právo som plánovala študovať ešte pred tým, ako som začala s modelingom. Od základnej školy som mala predstavu, že sa stanem právničkou. Môj ocko je právnik a chcela som po ňom prevziať jeho prax. Žiaľ, kým som doštudovala, zmenilo sa kopec vecí a zákonov. Otcovu prax som doteraz neprevzala a pravdepodobne sa mi to ani nepodarí.

Prečo?

Z. Nemrava Pavlíková: Keď som začala študovať právo, fungovalo to tak, že ma mohli po doštudovaní hneď vymenovať za exekútorku. Počas štúdia sa zmenili zákony a pribudla povinnosť mať po škole päť rokov praxe. Medzitým sa zvýšil počet exekútorov natoľko, že prestali vymenúvať nových. Dnes na vymenovanie čakajú stovky ľudí a je nepravdepodobné, že by tak skoro vymenovali práve mňa.

Medzitým si sa vydala a prišlo prvé dieťa. Nakoľko sa líšili tvoje predstavy o materstve od reality?

Z. Nemrava Pavlíková: Materstvo ma poriadne preplieskalo. Myslela som si, že sa po narodení dieťaťa vrátim v živote tam, kde som bola predtým. Nestalo sa to a doteraz sa mi to nepodarilo. Som veľmi nerozhodný človek. Po narodení syna mi robilo najväčší problém to, že som sa zrazu musela rozhodovať aj za neho. Zmietala som sa vo vlastných emóciách a musela som riešiť aj pocity dieťaťa. Nerátala som s tým, že moje dieťa bude hodinu spať a mojou úlohou bude sedieť a čakať, kým sa zobudí. Pre mňa to bolo náročné.

Natália, pred rozhovorom si mi spomenula, že ak by si vedela, ako sa veci vyvinú, s druhým tehotenstvom by si počkala dlhšie. Prečo?

N. Freire Vieira: Pôvodný plán bol, že sa chcem po materskej čo najskôr vrátiť do práce. Dopadlo to tak, že so starším synom som na materskej už desať rokov.

Keď sa narodil Samko, u Davidka sa začalo prejavovať zvláštne správanie. Asi o rok sme zistili, že má poruchu autistického spektra. Náročnosť starostlivosti o Davidka je veľmi vysoká a znemožňuje mi naplno pracovať. Ak by som vedela, ako sa veci vyvinú, zvažovala by som druhé dieťa. Aj môj druhý syn Samko má poruchu autistického spektra, no aj keby bol zdravý, cítim, že im obom nemôžem dať všetko, čo by som chcela. Je to jednoducho príliš náročné.

Davidko má ťažké mentálne postihnutie, Samko má stredne ťažký autizmus. Kedy ste odhalili, že majú diagnózy?

N. Freire Vieira: Porucha autistického spektra je vývojová porucha. U Davidka sme začali pozorovať zvláštne prejavy asi v roku a pol. Začal sa vyvíjať veľmi neštandardne a potom došlo k regresu. Dovtedy rozprával a spieval, no zrazu všetko postupne mizlo a začal opakovať len jednu vetu. Z normointelektu asi za rok postupne prešiel do mentálnej retardácie. Regres je u detí na autistickom spektre bežný. U Samka sa vývoj zastavil asi v dva a pol roku. Dovtedy sa všetko zdalo v poriadku. Po pol roku nám bolo jasné, o čo asi ide. V tom období sme už boli s manželom rozvedení.

Aké pre teba bolo sledovať regres staršieho syna?

N. Freire Vieira: Myslela som si, že zlyhávam. Hovorila som si, že nedávam synovi dosť podnetov. Dnes viem, že som robila maximum a situácia nevznikla preto, že som sa snažila pracovať a že som sa deťom dosť nevenovala. No vtedy som bola presvedčená, že veci robím zle a že Davidkovi niečo chýba. Jeho neštandardné správanie, emočné výlevy a skratovité prejavy okolie kládlo za vinu mne.

Kto ťa z toho vinil?

N. Freire Vieira: Napríklad ľudia na ihrisku, kde sme mali časté konflikty. Problémy nastávali aj v obchodoch. Keď napríklad preskladnili tovar a presunuli hračky do iného regálu, Davidko dostal amok. Okamžite sa na mňa „zleteli“ tetky a komentovali, čo je to za decko a čo som ja za matku. Počas autistického záchvatu kopal, kričal, hrýzol sa a pokúšal sa pohrýzť aj mňa. Moji blízki si nechceli pripustiť, že Davidko je iný. Nepriali nám to. Tvrdili, že veci sa zlepšia a že Davidko je normálny chalan. Ja som však cítila, že to tak nie je. Bola som v tom sama a cítila som sa neschopná.

Prinieslo ti stanovenie diagnózy úľavu?

N. Freire Vieira: Bola to pre mňa obrovská úľava, aj keď sa so mnou neurológ rozprával dosť necitlivo.

Ako ti to oznámil?

N. Freire Vieira: Boli sme na vyšetrení v Brne. Davidko spal v mojom náručí, kým som lekárovi opisovala jeho prejavy. Pozrel na mňa a povedal: „Je to auťák.“ Dodal, že budem rada, ak sa syn zaradí do normálnej spoločnosti. Na jazdu domov nikdy nezabudnem. Keď sme dorazili, začala som si o autizme študovať a objednali sme sa k ďalším špecialistom. Čím viac informácií som získavala, tým menej sama som sa cítila.

Čo si cítila, keď sa potvrdilo, že tvoj syn je autista?

N. Freire Vieira: Cítila som bolesť, išlo predsa o moje dieťa. Ak sa čosi stane vám, dokážete sa s tým vyrovnať lepšie než v prípade, keď ide o vaše dieťa. Bolelo ma to, bála som sa o syna. Všetku svoju ctižiadosť som vliala do túžby pomôcť mu.

Zdenka, namiesto kariéry exekútorky si sa v krátkom čase stala dvojnásobnou mamou. Tvoje deti sú zdravé, nemajú špeciálne potreby, no na materskej si necítila naplnenie. Odkiaľ pramenil tvoj pocit nespokojnosti?

Z. Nemrava Pavlíková: Vždy som si dávala ciele a túžila ich dosiahnuť. Bojím sa výšok a kedysi som si cielene vytypovala rozhľadne, na ktoré vyleziem, aby som svoj strach prekonala. Na rozhľadňu na Jelenci pri Javorine som išla trikrát, kým som na ňu konečne úspešne vyšla.

Túžbu dosahovať vlastné méty som nestratila a držala ma aj popri tom, ako som sa stala matkou. Počas tehotenstva som plakala, že nemôžem ísť na stokilometrový trailový beh, na ktorý som dovtedy chodievala. Vedela som, že raz budem môcť opäť športovať ako predtým, no trvalo dlho, kým som sa mohla vrátiť k svojím aktivitám. Kým som kojila, nemohla som odísť na stokilometrové preteky.

Po prvom dieťati som opäť mohla chvíľu športovať, no potom prišlo druhé a situácia sa zopakovala. Pre ženy-matky je ťažké dosahovať športové ciele. Muži začnú trénovať, zlepšujú sa a hotovo. Žena trénuje, otehotnie, ide odznova a pri každom ďalšom dieťati opäť odznova, prípadne je na tom s kondíciou ešte horšie ako pred tehotenstvom.

Prekvapilo ťa, že ti materstvo neprinieslo uspokojenie?

Z. Nemrava Pavlíková: Tým, že som si vždy dávala ciele a mala potrebu si ich plniť, ma nespokojnosť neprekvapila. Ak žena cíti potrebu venovať sa len dieťaťu, je to v poriadku. Ja som cítila, že mám popri materstve aj iné potreby.

Natália, po diagnostikovaní synov si narážala na problémy s dostupnosťou sociálnych služieb a terapií pre deti s poruchou autistického spektra. Kde si popri výchove dvoch detí na autistickom spektre čerpala energiu a čas na založenie občianskeho združenia Modrosvet a na pomoc ďalším rodinám s deťmi s poruchou autistického spektra?

N. Freire Vieira: Pomohlo mi rodinné zázemie. Moji rodičia sú inšpiratívni a podnikaví ľudia. Nevedela som si predstaviť, že by som sa podriadila systému, ktorý nefunguje a nepáči sa mi, a navyše doň priviesť moje deti, ktoré nadovšetko milujem. Môj otec je veľmi praktický človek. Povedal mi, že môj život sa bude točiť okolo hendikepu mojich synov a bolo by dobré si z toho urobiť aj vlastný projekt, v ktorom si nájdem svoje miesto. Veľmi ma motivovala aj frustrácia.

Tvoj sociálny život sa po príchode detí dramaticky zmenil. Čakala si pocit samoty, ktorý prišiel s materstvom?

N. Freire Vieira: Nie, nečakala. Môj sociálny život sa rovná nule. Von môžem ísť asi tri- až štyrikrát do roka, mám veľmi málo osobného priestoru mimo práce a starostlivosti o deti. Pred tým, ako sa mi narodili deti, sme s kolegyňou plánovali, že budeme digitálne nomádky, ktoré cestujú s deťmi. Bývala som veľmi spoločenský človek, vždy som bola sociálne založená. Samota bola jednou z výziev, ktorú som musela po narodení detí zvládnuť. Postupne som sa naučila presmerovať energie tam, kam potrebujem, a dnes mi to vyhovuje tak, ako to je. Som spokojná, no pred príchodom detí som si nepredstavovala, že ma čaká samota, ktorá prišla.

Kam odišli priatelia a známi?

N. Freire Vieira: Nikam neodišli. Tí najbližší zostali a dodnes sa stretávame a podporujeme. Jednoducho máme všetci svoje rodiny, no pre mňa a moje deti je náročné robiť rovnaké aktivity ako moji priatelia. Ak idú napríklad na lyžovačku, mňa sa to netýka. Pre mňa je náročné ísť s deťmi sama na chatu. Aj pre ne by to bolo náročné, hoci by si to na chvíľku určite užili. Občas sa môžem so synmi niekde mihnúť, no nikdy neviem, čo ma čaká.

Zdenka, ty samotu prežívaš dobrovoľne na 100-kilometrových behoch. Na pretekoch, ktoré trvajú aj viac ako 30 hodín v kuse, štartujú viacerí pretekári naraz, ale väčšinu času kráča alebo beží každý sám. Čo ti to prináša?

Z. Nemrava Pavlíková: Samej seba sa často pýtam, prečo to vlastne robím. Nedávno som napríklad štartovala na Čavisovskej stovke. Dokopy nás pretekalo 117. Štartovali sme večer, takže najdlhšiu časť trate sme prekonávali v noci. Celú noc som sa s nikým nerozprávala, aj keď som mala stále niekoho na dohľad. Na svitaní som sa už rozprávala sama so sebou. V takýchto chvíľach si človek môže premyslieť všetko, na čo obvykle nemá čas, odpredu aj odzadu. Počas pretekov prechádzam rôznymi stavmi. Je to ako na hojdačke. Keď idem do kopca, mám chuť to zabaliť. Keď kráčam z kopca, cítim sa ako najväčší macher. Počas stoviek človek zistí, že dokáže oveľa viac, ako by si myslel. Veľmi ma to posilňuje. Navyše keď prídem domov po športovom výkone, som taká unavená, že nemám energiu nikomu nadávať. Preteky mi pomáhajú zlepšiť psychiku.

Platí to vždy a automaticky?

Z. Nemrava Pavlíková: Mám rôzne zážitky. Vlani som chcela ísť na 170-kilometrové preteky. Večer pred štartom môj syn plakal, že mu bude za mnou smutno. Presviedčal ma, aby som nešla. Napriek tomu som vyštartovala a celý deň som preplakala. Neustále som v hlave prepočítavala, koľko hodín neuvidím deti. Bolo mi veľmi smutno. Zhruba na 60. kilometri ma prišli pozrieť moji rodičia. Strašne som plakala. Otec na mňa zreval, že keď som sa už na to dala, mala by som prejsť aspoň 100 kilometrov. Premohla som sa, no po stom kilometri som skončila.

Keď sa moje deti na druhý deň ráno zobudili, syn za mnou prišiel a prekvapene sa spýtal: „Ty čo robíš doma?“ Uvedomila som si, že som pokojne mohla prejsť celých 170 kilometrov a deti by moju neprítomnosť vôbec neriešili. Tento rok sa chystám opäť a dúfam, že to nezabalím pred koncom.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Zdenka Nemrava Pavlíková s dcérou a synom. Foto – archív Z. N. P.

Vo svojej knihe konštatuješ, že materstvo z teba neurobilo pokojnejšiu osobu. Naopak, odkedy máš deti, stal sa z teba uzlíček nervov. Je pre teba prekonávanie samej seba formou psychohygieny, aby si vládala byť mamou, akou chceš byť?

Z. Nemrava Pavlíková: Presne tak. Šport mi veľmi pomáha. Keď mám doma ťažšie dni, poviem si, že za týždeň odchádzam na beh a užijem si samotu. Občas potrebujem pokoj, aby som mohla byť aj doma v pohode.

O behu, športe a materstve si napísala knihu Byť matkou nestačí?. Stretla si sa s výčitkami okolia pre to, že ťa teší a napĺňa aj niečo iné ako materstvo?

Z. Nemrava Pavlíková: Väčšinou ma ľudia nekritizujú priamo, no často stačí pohľad alebo poznámka a okamžite cítim, čo si ľudia okolo myslia.

V roku 2022 dostal môj otec nápad, že prejde na bicykli okolo Slovenska. Cestu naplánoval na osem dní. S manželom sme sa rozhodli, že ideme s ním. Každý deň mal ísť na bicykli jeden z nás a druhý cestovať s deťmi po trase autom. Plánovanie a balenie bolo náročné, no bola som odhodlaná ísť.

Keď otec o pláne povedal mojej sestre, ktorá má dieťa približne v rovnakom veku ako ja, zareagovala: „Nemôžem ísť, nedá sa to. Zdenka kašle na deti, ona môže.“ Vtedy ma to zamrzelo, dnes sa už nad tým pousmejem. Nakoniec s nami išla aj sestra s dieťaťom. Zvládli sme to a všetkým deťom sa cesta veľmi páčila. Odvtedy sme boli na bicykloch pri Balatone aj na ďalšom cyklovýlete, na ktorom sme šli cez päť štátov. Deti sa tešia. Netreba sa báť občas vyskúšať niečo nové.

Natália, od predstavy, ktorú si kedysi mala o svojej budúcnosti, sa tvoja súčasná realita veľmi líši. Akými štádiami prejde žena, keď si uvedomí, že bude musieť svoje plány a predstavu o ďalšom živote prebudovať od základov?

N. Freire Vieira: Pre mňa to bola šoková terapia. Moje predstavy o živote po narodení detí boli absolútne naivné, vysnívané, zjednodušené. Keď som sa stala mamou, všetko bolo zrazu inak.

Najskôr som bola v šoku z toho, aké náročné to všetko je. Žena sa musí v materstve najskôr rozdeliť o svoje telo, potom o svoj čas a neskôr aj o energiu, myšlienky, pozornosť, o všetko. Cítila som obrovskú fyzickú únavu a psychické vyčerpanie. Potom som sa začala nanovo hľadať. Trvalo to a aj to bolelo.

Dnes manažuješ svoje občianske združenie Modrosvet, venuješ sa terapii Handle (holistický prístup k neurovývinu a efektivite učenia – pozn. red.) a pomáhaš rodinám s deťmi na autistickom spektre. Nakoľko je pre teba dôležité mať kariéru a prácu popri starostlivosti o vlastné deti?

N. Freire Vieira: Najskôr som sa vzdelávala, aby som pomohla mojim deťom. Vďaka rodine a zázemiu som sa mohla venovať štúdiu. Uvedomila som si, že mám okolo seba rodiny, v ktorých rodičia nemajú kapacitu učiť sa a väčšmi pomáhať svojim deťom so špeciálnymi potrebami. Chcela som len to, po čom túži každý, kto niečo vyštuduje alebo sa niečo naučí. Chcela som svoje vedomosti odovzdávať ďalej. Moja sebarealizácia spočíva v tom, že chcem zo svojho životného údelu spraviť niečo, čo má zmysel aj pre ľudí okolo.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Natália Freire Vieira so synmi. Foto – archív N. F. V.

Zdenka, keď si bola slobodná a bezdetná, cítila si, že spoločnosť od teba očakáva, že budeš krásna. Pocítila si, že sa očakávania okolia a spoločnosti zmenili, keď si sa stala matkou?

Z. Nemrava Pavlíková: Mám pocit, že predtým odo mňa okolie očakávalo, aby som sa starala o seba, svoj rozvoj, vzdelanie, kariéru a o to, aby som bola za peknú, reprezentatívnu osobu. Keď sa žena stane matkou, už to viac nie je tak úplne o nej, ale o tom, či sú dostatočne reprezentatívne jej deti. Ľudia už nehodnotia ženu a jej úspechy, ale to, čo dosahujú jej deti. Akoby odzrkadľovali všetko, čo sa týka ženy-matky.

Majú ženy na Slovensku v 21. storočí možnosť sa realizovať aj potom, ako sa stanú mamami? Prípadne, za akých okolností?

N. Freire Vieira: Myslím si, že možnosť majú, no závisí od ich povahy, rodinného zázemia a aj od toho, aké sú ich deti. Pokiaľ ide o pohľad spoločnosti, záleží na tom, čo sa žena-matka popri starostlivosti o deti rozhodne robiť. Založenie občianskeho združenia na pomoc deťom alebo písanie knihy sú spoločnosťou lepšie vnímané a prijímané. No ak sa matka jedenapolročného dieťaťa rozhodne napríklad vrátiť k práci účtovníčky, hoci aj na čiastočný úväzok, alebo chce viac času tráviť s kamarátkami bez detí, často narazí na nevôľu okolia. Matkám veľmi chýba podpora spoločnosti.

Spoločnosť podceňuje šťastie matiek. Dáva ženám najavo, že či sú šťastné alebo unavené, nikdy nesmú zabúdať na to, že sú matkami. No len ak má žena naplnené potreby, môže byť dobrou, pokojnejšou mamou, ktorá dokáže inšpirovať svoje deti.

Z. Nemrava Pavlíková: Keďže mám veľkú podporu vo svojej rodine, môžem ísť na deň a noc preč z domu. Ak by som ich nemala, nemohla by som sa realizovať a chodiť na stokilometrové behy a zostávalo by mi realizovať sa len pár minút denne v čase, keď deti zaspia. Každá mama potrebuje mať čas len pre seba na psychický oddych.

Nakoľko relevantná je otázka, či sa môžu muži realizovať po tom, ako sa stanú otcami?

N. Freire Vieira: Muži-otcovia majú podstatne väčší priestor na sebarealizáciu ako matky.

Čo by ste si želali, aby si ženy, ktoré sú matkami, uvedomili ohľadom svojho miesta v spoločnosti?

N. Freire Vieira: Želala by som si, aby sa ženy-matky nehanbili za to, že majú vlastné potreby a túžby, ktoré sa vymykajú očakávaniam ostatných. Priala by som všetkým matkám, aby sa nebáli realizovať sa, no zároveň, aby do toho nešli hlava-nehlava. Materstvo prináša aj obete. Rolu matky treba prijať a hrať s rozdanými kartami najlepšie, ako sa len dá. Každá žena by však aj popri materstve mala nájsť svoje miesto a nezabudnúť na seba.

Z. Nemrava Pavlíková: Podľa mňa je dôležité, aby si ženy-matky spravili rebríček hodnôt. Choďte za tým, čo je pre vás najdôležitejšie, a odložte to, ktoré od vás očakávajú iní a pre vás to nie je podstatné. Ak žena potrebuje byť čo najviac s deťmi, nech je. Ak cíti, že potrebuje upratovať, nech upratuje. A ak potrebuje robiť niečo úplne iné, mala by robiť to, čo ju napĺňa.

Natália Freire Vieira (1987)

Zakladateľka občianskeho združenia Modrosvet, prostredníctvom ktorého sieťuje rodiny detí s poruchou autistického spektra, organizuje vzdelávacie a terapeutické workshopy a pomáha so získavaním finančných prostriedkov na pomôcky a terapie. Je certifikovanou poskytovateľkou terapie Handle. Vyštudovala odbor ekonómia, doprava a obnoviteľné zdroje na univerzite v Coimbre v Portugalsku. Má dvoch synov, ktorí majú poruchu autistického spektra.

Zdenka Nemrava Pavlíková (1990)

Vo svojej knihe Byť matkou nestačí? ponúka autentický pohľad na život a pocity dvojnásobnej matky, ktorá si plní športové ciele. Vyštudovala právo na Trnavskej univerzite v Trnave. Má dve deti.

Investigatívny reportér Spurný: České tajné služby obmedzili výmenu informácií so Slovenskom. Fico vyvoláva znechutenie
Mirek TódaMirek Tóda
Jaroslav Spurný. Foto: Gabriel Kuchta, Deník N
Jaroslav Spurný. Foto: Gabriel Kuchta, Deník N
Kontakty českých tajných služieb s SIS podľa reportéra Respektu ustali a v budúcnosti dokonca obe služby môžu ísť proti sebe. „Ako funguje SIS, ako sa zapája do politiky, to je riziko aj pre BIS a jej prácu,“ hovorí český investigatívny novinár Jaroslav Spurný.


1.00×

Ruská operácia, ktorá zmenila Česko. Tak sa volá nová kniha investigatívneho reportéra českého týždenníka Respekt Jaroslava Spurného o pozadí najväčšieho teroristického útoku v moderných dejinách Česka.

Rozoberá v nej vyšetrovanie výbuchu muničného skladu vo Vrběticiach, kde v roku 2014 zomreli dvaja ľudia. Vyšetrovatelia vďaka vlastnému úsiliu, utajenému režimu a efektívnej medzinárodnej spolupráci nakoniec dospeli k záveru, že útok podnikla obávaná jednotka ruskej vojenskej rozviedky GRU 29155.

Česko sa tak oficiálne stalo súčasťou veľkej ruskej hybridnej vojny proti Európe. Po odhalení ruskej operácie nasledovalo bezprecedentné vyhostenie desiatok ruských špiónov, ktorí fungovali na ruskom veľvyslanectve v Prahe pod falošnou diplomatickou identitou.

S Jaroslavom Spurným sa rozprávame:

vďaka čomu sa vyšetrovanie Vrbětíc skončilo úspešným odhalením agentov obávanej jednotky GRU 29155;
prečo ho nemohol pokaziť ani vtedajší prezident Miloš Zeman a či sa z neho stal ruský užitočný idiot;
ako Česi po veľkom zoštíhlení ruskej ambasády skomplikovali ruským špiónom pôsobenie v Česku;
prečo BIS vníma Slovensko za Roberta Fica aj SIS ako riziko;
o znechutení z proruskej politiky slovenského premiéra, ktorý očaril aj českú dezinfoscénu.
Na začiatku knihy píšete, že ju venujete aj ľuďom z bezpečnostných inštitúcií za ich výkon. Takže ste spokojný s ich reakciou na ruský útok vo Vrběticiach?

Samozrejme, som spokojný, aj keď prvá fáza vyšetrovania po útoku v roku 2014, kým sa to celé rozpracovalo, nebola spočiatku najlepšia. V roku 2018 sa to rozbehlo a myslím si, že práca Národnej centrály proti organizovanému zločinu (NCOZ) a BIS, ako aj ďalších spravodajských a bezpečnostných služieb bola naozaj profesionálna. Napokon, aj politici zareagovali dobre.

Pomohlo, že vyšetrovanie bolo prísne tajné a vtedajší prezident Miloš Zeman ani vtedajší premiér Andrej Babiš o ňom nevedeli?

Určite áno, pretože keby títo dvaja, najmä Miloš Zeman a jeho okolie, vedeli o vyšetrovaní od samého začiatku, tak by sa v tom hrabali. Miloš Zeman je známy svojou nevraživosťou voči BIS a voči jej šéfovi Michalovi Koudelkovi. V podstate pochyboval o akomkoľvek výsledku. To znamená, že keby vedel, že BIS vyšetruje atentát vo Vrběticiach, podľa mňa by sa to dozvedeli Rusi hneď na začiatku a vyšetrovanie by určite bolo oveľa komplikovanejšie a zložitejšie.

Výbuch vo Vrběticiach
Pri explózii muničného skladu vo východnom Česku 16. októbra 2014 zomreli dvaja ľudia.
Prenajímala si ho ostravská firma Imex Group.
Vyšetrovanie trvalo sedem rokov.
V roku 2021 vláda oznámila, že za výbuchmi stáli agenti ruskej vojenskej rozviedky GRU 29155.
Ide o rovnakých agentov Anatolija Čepigu (Ruslan Boširov) a Alexandra Miškina (Alexandr Petrov), ktorí boli obvinení aj z útoku na Sergeja Skripaľa v britskom Salisbury.
Imex Group má zaplatiť viac ako dva milióny korún rodine skladníka, ktorý zahynul pri výbuchu 50 ton munície. Proti rozhodnutiu súdu sa odvolal.
Odhalenie ruskej účasti spôsobilo výrazný zlom vo vzťahoch medzi Českom a Ruskom.
Nasledovalo vyhostenie desiatok ruských špiónov a zamestnancov ruského veľvyslanectva.
Česká vláda označila čin za akt štátneho terorizmu a žiada od Ruska odškodné.
Keď už hovoríme o Zemanovi, v mnohých situáciách sa správal ako veľmi silný proruský aktér. Okrem iného loboval za to, aby jadrové elektrárne v Česku dostavali Rusi, a potom spochybňoval výsledok vyšetrovania. Ako to máme dešifrovať? Bol len užitočným idiotom alebo je za tým niečo väčšie?

V Českej republike sa diskutuje, či robil niektoré veci povedzme na žiadosť Moskvy zámerne alebo či bol zmanipulovaný svojím poradcom Martinom Nejedlým, ktorý bol známy náklonnosťou k Putinovi. Lenže na to nie sú dôkazy. Myslím si, že Miloš Zeman bol skôr užitočným idiotom. On mal svoju ekonomickú víziu, ktorá bola zastaraná, a videl nejaký ekonomický potenciál v Rusku a tak ďalej. Ja naozaj dodnes poriadne neviem prečo. V každom prípade to, čo robil ako prezident v súvislosti s Ruskom od nástupu do funkcie v roku 2013 až po odchod z nej v roku 2023, bolo často neuveriteľné. On nielenže viedol Českú republiku do náručia Moskvy a Putina, ale absolútne zámerne tlačil Českú republiku aj do náručia Číny. Zrejme mal nejakú predstavu, ktorá pochádzala odniekiaľ zo 60. rokov, že Česká republika by sa mohla stať akýmsi mostom medzi tromi veľmocami, že by mohli spolupracovať. Pravdepodobnejšie však je, že v tom všetkom zohral úlohu jeho alkoholizmus, neschopnosť uvažovať a pochopiť veci, hoci je to inak veľmi bystrý človek.

Zobraziť väčšie rozlíšenie
Požiar muničného skladu za obcou Vrbětice. Foto – TASR/mesto Valašské Klobouky
Pre Český rozhlas ste povedali, že prísun ruských dezinformácií do krajiny si spájate so Zemanom. On dal podľa vás agentom signál, že to môžu robiť?

Bol to nevyžiadaný signál, keď počas prezidentskej kampane koncom roka 2012 skutočne začal vo veľkom rozsahu používať dezinformácie a rôzne lži. Spočiatku sa to netýkalo Ruska, ale spôsob, akým ich používal, ako skresľoval situácie, a spôsob, akým sa neobťažoval zaoberať faktmi, vlastne dal signál jeho obdivovateľom. V tom čase bola proruská scéna v defenzíve. Nebola schopná presadiť sa. A zrazu Miloš Zeman začal hovoriť niečo o utečencoch, Rusku, Číne a im to všetko vyhovovalo. Ja si myslím, že Zeman im vlastne vytvoril – možno čiastočne vedome – akúsi ideológiu, ktorá súvisí s obdivom k Rusku, s obdivom k Putinovi, Číne, k akémusi nacionalizmu a presvedčeniu, že Česi všetko zvládnu sami a že môžu byť nejakým zvláštnym ostrovom v Európe so svojskou demokraciou. Dlho som ho študoval, preštudoval som veľa vecí z jeho minulosti, z 80. rokov, prečítal som veci, ktoré napísal, ale nemyslím si, že bol nejakým ruským agentom. Spôsob jeho myslenia bol však skrátka veľmi riskantný a škodlivý pre našu krajinu.

Zmenil sa jeho postoj po ruskej invázii na Ukrajinu 24. februára 2022?

Áno, 24. februára 2022 bol šokovaný a naozaj odsúdil agresiu. Myslím si však, že odvtedy sa vrátil k svojej vlastnej úlohe obdivovateľa Ruska. Vrátil sa k niektorým svojim naratívom a opäť spochybňoval výsledok vyšetrovania Vrbětíc. Nezmenil sa. Niežeby už bol neškodný, ale už nemá ani zďaleka taký dosah ako kedysi.

Zobraziť väčšie rozlíšenie
Reportér Jaroslav Spurný. Foto – Gabriel Kuchta, Deník N
Vráťme sa k vyšetrovaniu. Spomenuli ste vyšetrovateľov NCOZ a BIS. Dá sa povedať, že niekto zohral kľúčovú úlohu v tom, že dokázali v konkrétnej jednotke GRU 29155 odhaliť meno po mene agentov, ktorí za tým stáli?

Myslím, že nikto nezohral kľúčovú úlohu. Veľa sa hovorí o vyšetrovateľovi Davidovi Olexovi, ktorý dostal nápad, keď v počítači zbadal obrázok útočníkov zo Salisbury, kde zaútočili na Sergeja Skripaľa a jeho dcéru. To bol možno kľúčový bod. Ale najdôležitejšie bolo to, na čo kladiem veľký dôraz v knihe: spolupráca spomínaných inštitúcií NCOZ a BIS na českej strane, ale aj spolupráca BIS so zahraničnými spravodajskými službami, najmä s britskými, ale napríklad aj bulharskými, ukrajinskými či nemeckými. Bola to naozaj široká medzinárodná spolupráca, takmer ukážková. Keď sa bezpečnostné inštitúcie viacerých krajín spoja, môžu si vymieňať informácie, ktoré by jedna krajina nemala šancu rozvinúť. To bolo úplne kľúčové. Niektoré veci som nemohol napísať z dôvodu bezpečnosti alebo preto, že stále žijú svojím životom, ale spolupráca tomu veľmi pomohla. Zároveň patrí vyšetrovateľom obdiv za odhodlanie do poslednej chvíle a snahu napriek veľkej publicite vyšetrovanie udržať v tajnosti, a teda bez zasahovania politikov, odvolávania šéfov spravodajských služieb a tak ďalej. To bolo skvelé.

Dá sa povedať, že táto efektívna spolupráca bezpečnostných zložiek ukázala Česko ako špičkového partnera v NATO aj EÚ?

Do veľkej miery áno. A vrátim sa k Milošovi Zemanovi, pretože on je kľúčový. Od roku 2017 sme mali dvojvládie so Zemanom ako prezidentom a s Andrejom Babišom ako premiérom. Obaja sú rizikové politické osobnosti. Andrej Babiš síce nemá takú náklonnosť k Rusku, no zaváňa autoritárstvom. Na začiatku ste spomenuli jadrovú elektráreň Dukovany. Ruská výstavba bola mimo aj preto, že BIS mala vypracovanú bezpečnostnú správu, kde opísali riziká, keby elektráreň stavali Rusi. Jednoducho to nemohlo prejsť. A to ani cez Babišovu vládu, neprešlo by to cez parlament ani cez senát. V podstate Zeman a Babiš nejakým spôsobom zmobilizovali české bezpečnostné zložky, povolali ich do zbrane. Navyše medzitým sa veľmi zmenilo bezpečnostné prostredie a vnímanie Ruska ako rizika.

Pri vyšetrovaní teda pomohlo, že vaše bezpečnostné zložky nie sú natoľko spolitizované ako u nás a svoju prácu si robia dobre bez ohľadu na to, kto je premiérom?

Napríklad BIS ako kľúčový strážny orgán mala za posledných 20 rokov len dvoch šéfov, čo prináša obrovskú možnosť koncepčnej práce a vnútornej reorganizácie, ktorá má pre službu zmysel. Keď sa vymenia šéfovia, každý prinesie niečo nové. To je problém napríklad NCOZ. Jeho súčasný šéf je tu ôsmy rok. Predtým to bol jeden človek za druhým. Takým istým spôsobom sa stabilizovala aj Vojenská spravodajská služba, ktorá do rokov 2013 – 2014 v podstate nehrala žiadnu veľkú úlohu a potom sa stala skutočne veľmi kompetentnou službou, najmä v oblasti kybernetiky.

Zistili, že za všetkým stála jednotka 29155. Prečo si na svoju operáciu vybrala české Vrbětice?

Vo Vrběticiach je veľký muničný sklad. Stopercentné dôkazy nie sú, ale napriek tomu indície naznačujú, že prvý útok sa tam uskutočnil už v roku 2011. Rozdiel bol len v tom, že vo Vrběticiach bolo nastražené výbušné zariadenie, ktoré potom vybuchlo tam, kde vybuchnúť malo, teda v Bulharsku v sklade bulharského obchodníka so zbraňami. To sa zopakovalo aj v roku 2014, len s tým rozdielom, že z dôvodu, ktorý rozoberáme v knihe, explodovala munícia vo Vrběticiach. A ten dôvod bol, že Rusi chceli, samozrejme, zabrániť dodávkam munície a zbraní do krajín, kde mali záujmy, predovšetkým na Ukrajinu, ale aj do Gruzínska, Sýrie a niektorých ďalších krajín. A zároveň si myslím, že Rusi to robili trochu s vedomím, že sa to niekedy odhalí.



Prečo?

Chceli, aby z nich išiel strach. Vyslali signál, že to môžu robiť aj na našom území, môžu to nainštalovať bez toho, aby sme si to všimli. Presne tak ako mohli prísť do Británie s novičkom a zaútočiť na niekoho, koho chránil britský štát. To už súviselo s ruským pohľadom, s hybridnou vojnou a s rozhodnutím, ktoré prišlo niekedy v roku 2009: čo najviac oslabiť západnú Európu vytváraním chaosu a strachu. Tieto diverzné útoky boli v istom momente toho súčasťou – podobne ako dezinformácie či hekerské útoky.

Praha sa však nedala zastrašiť, práve naopak. Výsledkom bola veľmi ostrá reakcia Babišovej vlády. Najprv vyhostila 18 ruských špiónov, neskôr ich už bolo vyše 80. Minimalizovala počet ľudí na ruskej ambasáde. Bolo treba Babiša presvedčiť, aby urobil taký rozhodný krok, alebo mu to bolo od začiatku jasné?

Nikoho nebolo treba presviedčať. Veľkú úlohu zohralo vedomie, že na tom pracujú novinári. V čase, keď BIS a NCOZ informovali o pozadí útoku a o zapojení GRU a jej jednotky 29155, obe služby už vedeli, že na tomto prípade pracujem s kolegom z Respektu Ondřejom Kundrom. To znamená, že Andrej Babiš v podstate nemal absolútne žiadny priestor na uhýbacie manévre. Ako premiér Babiš, tak aj rozviedka, BIS a polícia pracovali na zoznamoch ľudí, ktorých bolo treba vyhostiť z ambasády. Česká republika bola dovtedy pre Rusov známym stredobodom pozornosti. Poznali ju ešte z okupácie v roku 1968. Mali svoje kontakty a cítili sa tu bezpečne. Rusko vykonávalo operácie z Českej republiky do Nemecka, do krajín Beneluxu a tak ďalej. Dlho sa hovorilo o zoštíhlení ruského veľvyslanectva, ale neurobilo sa to, keďže tu bol prezident Zeman, ktorý hovoril nie, nie, nie, pretože potrebujeme obchodné vzťahy s Ruskom. To náhle zoštíhlenie ruskej ambasády sa naozaj urobilo veľmi profesionálne. Bol to veľmi veľký zásah do schopnosti Ruska pôsobiť na českom území. Ruské veľvyslanectvo, ktoré malo odhadom 130-140 ľudí, malo asi 35 agentov v utajení pod falošnou zámienkou, že tam pracujú. A všetci museli odísť. Vo svete špionáže potrebujete osobné kontakty a odvtedy je to pre Rusov tu na českom území veľmi komplikované.

Šéf BIS Koudelka, s ktorým máte rozhovor na konci knihy, doslova hovorí, že vyhostenie špiónov s diplomatickým krytím veľmi výrazne zlepšilo bezpečnosť Českej republiky. Je to tak?

Musíme sa na to pozrieť aj z druhej strany, pretože medzitým sa veľa vecí vo svete zmenilo. Máme tu ruskú vojnu, znovu Donalda Trumpa v USA, zmenila sa aj situácia na Slovensku. Ale z pohľadu BIS Rusi skutočne stratili schopnosť fungovať ako kedysi. Mali tu veľké kontakty spred 90. rokov. Posielali sem spiacich agentov, ktorí boli odhalení až v súvislosti s Vrběticami. Zároveň mali veľa špiónov, priamych diplomatických pracovníkov, ktorí oslovovali tzv. nostalgikov. Pred rokmi vznikli viaceré kluby len preto, že nejakým spôsobom obdivovali Rusko. A títo ľudia sa stretávali práve s týmito ruskými špiónmi. Hovorili o mnohých veciach, o výhodách Ruska, o rizikách NATO. A myslím si, že tieto ruské naratívy sa začali objavovať po prelome tisícročí a veľmi ich kultivovali ruskí špióni práve tu a vo východnom Nemecku. A stratou osobného kontaktu začalo ich úsilie stagnovať. Podľa rôznych prieskumov prestali stúpať proruské nálady a príklon ku konšpiračným teóriám a k dezinformáciám. To je dobrá správa. Myslím si, že sme veľmi podceňovali veci, ktoré sa robili na ruskej ambasáde.

Aké napríklad?

Oslavy rôznych ruských výročí, kam pozývali politikov prakticky zo všetkých strán od koalície po opozíciu. Nechodili tam, samozrejme, všetci, no napríklad viacerí prominentní členovia výborov áno. Nemám dôkazy, že by tam niečo povedali, ale aj keby tieto informácie nevynášali vedome, ruskí agenti sú dostatočne skúsení a vyškolení na to, aby z nich dostali nejaké informácie o politických náladách a situácii v parlamente. A po vyšetrení Vrbětíc sa to všetko skončilo.

Dá sa však predpokladať, že preskupili sily a zmenili stratégiu. Ako sa prispôsobili?

Vlastne dvoma spôsobmi. Prvá vec je, že im pomáha elektronický digitálny svet. A v tomto sa Rusi za posledných desať rokov veľmi zlepšili. Veľmi sa zlepšili v šírení dezinformácií. Majú trolie farmy, ktoré dnes šíria dezinformácie. Majú algoritmy a analytické oddelenia, ktoré dokážu zachytiť ruských podporovateľov na sociálnych sieťach a dokážu ich osloviť a nejakým spôsobom s nimi komunikovať. Ukázalo sa to napríklad v Poľsku pri požiari obchodného centra. Po druhé, veľmi zosilneli hekerské útoky. Samotná skupina 29155 je reorganizovaná a jej najsilnejším krídlom sú dnes hekeri, ktorí vykonávajú útoky. Väčšina hekerských útokov – či už primitívnych, alebo sofistikovanejších – dnes pochádza predovšetkým z Ruska a často sa pripisuje tej skupine, ktorá je súčasťou tejto známej jednotky z GRU.

Ruská skupina APT28 sa pokúsila napadnúť kamerové systémy na Slovensku.

V Českej republike napríklad ruskí hekeri už roky útočia na ministerstvo zahraničných vecí, ktoré malo veľmi slabé zabezpečenie pred ôsmimi rokmi, odvtedy sa to podarilo zlepšiť. Rusi z nejakého dôvodu milujú aj železnice, to znamená, že veľa tých útokov smeruje na rezort dopravy, najmä na vlakovú dopravu. A potom sú to nemocnice alebo iné telekomunikačné služby. Nárast týchto útokov je naozaj badateľný.

Zároveň svoje aktivity výrazne zvýšili čínski hekeri. Nedávno sa ukázalo, že došlo k ďalšiemu vážnemu útoku na českú diplomaciu. Sú v niečom iní ako ruskí?

Myslím si, že Číňania nikdy Česko ako cieľ svojho útoku neopustili. Oni tu boli veľmi aktívni už zhruba pred desiatimi rokmi. Možno v čase najväčšieho zblíženia prezidenta Zemana s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom boli niektoré útoky obmedzené. Nedalo by sa hovoriť o nejakej spolupráci, keby boli výsledkom spolupráce nejaké hekerské útoky. To sa však zmenilo, no majú iný záujem ako Rusi. Tí chcú vyvolať chaos a strach. Čína sa zameriava skôr na určitú infraštruktúru, v ktorej má svoj záujem a kde chce čisto ukradnúť nejaké informácie. A teraz nemám na mysli informácie o ľuďoch, ale o fungovaní systému, o jeho slabinách.

Koudelka vo vašej knihe spomína ako ďalší významný nástroj hybridnej vojny Rusov Telegram. To je inak kanál, ktorý je veľmi využívaný proruskými silami aj na Slovensku.

V Česku je to v podstate novinka, ktorá sa začala rozbiehať po ruskej invázii na Ukrajine. Po odchode diplomatov z ruskej ambasády sa stal Telegram, a BIS o tom hovorí opakovane, jedným z hlavných nástrojov získavanie kontaktov, ľudí na špinavú prácu. Môže ísť o nejakú diverziu ako najať niekoho, kto tu podpáli v Prahe dva autobusy. O ľudí, ktorí sú schopní ovplyvňovať voľby a môžu slúžiť ako kanály ruskej ideológie. Telegram je v tom najaktívnejšou ruskou silou. Samozrejme, aj Rusi sledujú Instagram, Facebook a robia si rozbory, ale Telegram je pre nich bezpečným poľom, kde naozaj môže GRU a iné ruské tajné služby pôsobiť.

Zásadnú rolu pri Vrběticiach mohol zohrať ruský občan Nikolaj Šapošnikov ako konzultant spoločnosti IMEX Group, ktorá mala prenajatý vybuchnutý muničný sklad. Nasadili ho tam Rusi účelovo?

Naše bezpečnostné inštitúcie sú na 99 percent presvedčené, že tu bol vysadený v období prvej migrácie zo Sovietskeho zväzu ako spiaci agent. Od začiatku k nám prišiel ako kmeňový člen GRU a mal si to budovať. Je celkom zaujímavé pozrieť sa na jeho život v Českej republike, s kým spolupracoval, do akej firmy nastúpil, prečo mal k nej blízko, prečo vôbec nastúpil do IMEX-u, ktorí ľudia boli spolupracovníci ŠtB a ktorí počas okupácie spolupracovali s GRU. Takže to prepojenie tam je a myslím si, že Nikolaj Šapošnikov (zomrel vlani na zástavu srdca v Grécku – pozn. red.), ktorý tu dokonca aj chvíľu slúžil v 80. rokoch, tu zrejme bol vysadený a potom oživený pri nástupe Putina.

Dnes to znie až neuveriteľne, že človek s takýmto zázemím sa mohol dostať do firmy, ktorá predáva také citlivé veci, ako je munícia a zbrane.

Je to celkom neuveriteľné. Keby všetko fungovalo tak, ako má, NBÚ by preverovala ľudí, ktorí tieto obchody realizujú. Ale zase, povedzme, že tieto obchody – hoci znamenali určité riziko – neboli z vtedajšieho českého pohľadu ani z pohľadu iných krajín až tak dôležité.

Funguje v Česku na vládnej úrovni strategická komunikácia?

Tak tu budem veľmi skeptický – nefunguje. Vláda Petra Fialu to veľmi podcenila. Asi rok tu funguje vládny strategický komunikátor Otakar Foltín, ktorý má okolo seba pár ľudí a pri všetkej úcte k jeho nasadeniu, je to iba malá časť toho, ako by mala strategická komunikácia vyzerať. Má veľmi veľa nástrojov. Od schopnosti vedieť predávať to, čo urobila vláda, cez schopnosti vedieť zareagovať na škodlivé naratívy. Mala by prinášať fakty a pracovať s nimi. Žiadny takýto nástroj sa zatiaľ akosi nepodarilo vytvoriť. V Česku pritom máme jednu výhodu, že sa tu niekedy pred 15 rokmi, povedal by som, dosť intenzívne začala prebúdzať občianska spoločnosť. Na sieti sledujem množstvo dobrovoľníkov, ktorí upozorňujú sem a tam, že niektoré fakty nie sú správne. Svojou argumentáciou a rôznymi štatistikami či grafmi suplujú prácu vlády. Dávajú veci do kontextu. Jeden príklad: zástancovia Ruska nedávno vytrhli z kontextu štatistiku, že Česi prestali utrácať peniaze. To však neznamená, že by ich nemali, ale znamená to, že jednoducho šetria viac než zvykli.

Kritické myslenie a informovanosť sú dôležité aj preto, že ako píšete v knihe, tak ako v iných krajinách by sa mohli Rusi na jeseň pokúsiť ovplyvniť aj voľby v Česku. Ako by to mohlo prebiehať?

Ešte väčším nebezpečenstvom ako šírenie neprávd a rôznych manipulácií je vyvolávanie strachu. Asi najjednoduchší a najľahší je nejaký požiar v Prahe, nejaký výbuch alebo vražda. Potom obviňovanie politikov z korupcie. Mohlo by to ísť týmto smerom. Keď som si robil rešerš na knihu za posledných desať rokov, akým spôsobom sa Rusi snažili ovplyvniť voľby, tak sú to často kompromitácie. Nemuselo by ísť o premiéra Fialu, ale kompromitáciu systému ako takého, poukazovanie na jeho nedostatky, na nespokojnosť obyvateľov, na to, že obyvatelia sú na tom zle, a tak ďalej. Ale vzhľadom na to, že sa podarilo podchytiť aj tieto snahy, ten vplyv nemusí byť až taký silný.

To mi pripomenulo tú pasáž z vašej knihy, kde citujete slávny Gerasimov článok, jeho doktrínu z roku 2013. Začína sa priamym ovplyvňovaním, pokračuje roznecovaním vnútorného konfliktu a končí sa vyvolaním stavu permanentnej vojny, čo je vlastne momentálne vojna proti Ukrajine.

Presne, v tej knihe som zároveň spomenul, že sa toto vlastne naučili od Číňanov. Rusi si uvedomili, že hybridná vojna je naozaj obrovský nástroj, a začali vymýšľať sofistikovnejšie veci: ako napríklad podkopať ekonomiku, dôveru v demokraciu, v jednotlivé inštitúcie, médiá a vôbec mimovládne organizácie, ktoré tvoria občiansku spoločnosť.

V prípade Vrbětice figurovalo viackrát aj Slovensko. Napríklad aj v tom, že agenti z jednotky 29155 cestovali po Slovensku, cez Bratislavu, Žilinu až po Bešeňovú. Mohli Slovensko považovať za priateľské územie, kde mi nehrozí žiadna činnosť našej kontrarozviedky?

Určite, podobne ako Viedeň. A ako vieme, Rakúsko je rajom ruských agentov. Ruské tajné služby sa tam cítia naozaj veľmi bezpečne. To kedysi platilo pre Česko, podobne ako pre Slovensko. Obe krajiny sú veľmi poznačené vzťahmi s Moskvou zo sovietskej éry a ruskou okupáciou v rokoch 1968 až 1989. V Moskve presne vedia, na koho sa majú obrátiť a ako sa k nemu majú obrátiť. To znamená, že Slovensko bolo a je pre nich bezpečnejší priestor.

Zobraziť väčšie rozlíšenie
Robert Fico, Vladimir Putin a ďalší politici v Moskve. Foto – TASR/AP
Keď hovoríme o boji proti ruskej hybridnej vojne, tak situácia na Slovensku je diametrálne odlišná než v Česku. Slovenský premiér šíri kremeľské naratívy, a keď sme sa rozprávali, slovenský parlament presadil so svojou stranou Smer a SNS rezolúciu, ktorá vyzýva na hlasovanie proti ruským sankciám. Predstavuje slovenská vláda Roberta Fica pre Česko bezpečnostnú hrozbu?

Áno. A to jednoducho preto, že Slovensko je naším spojencom v NATO, naším susedom a patrí medzi krajiny, ktoré sú medzi nami a Ruskom, vďaka čomu jej bezpečnostný význam pre Česko enormne rastie. Navyše by sme mali mať rovnaké bezpečnostné záujmy. V prípade nejakého posilnenia ruských operácií sú tak Česko, ako aj Slovensko logistickými krajinami pre NATO. Už z tohto pohľadu je to riziko. Druhé riziko, ktoré prichádza s Ficovou vládou, opäť trochu súvisí s tým, čo priniesol Miloš Zeman. Mnohí z českých konšpirátorov vidia, že niečo na Slovensku vyšlo. Niečo, čo by si priali, aby vyšlo im. Aby sme tu mali proruskú vládu, aby sme sa vykašlali na spoluprácu s EÚ či NATO. Na Slovensku to funguje a to je pre nich obrovská nádej. Obdiv k slovenskému premiérovi, k strane Smer je tu v Česku v tejto časti populácii veľký. Je to takých desať percent ľudí, ktorí majú rešpekt k tomu, čo sa deje na Slovensku, a ďalších 10 percent, ktorí majú pocit, že má gule sa niečomu postaviť. Z tohto pohľadu je to bezpečnostné riziko. A z tretieho pohľadu je tu niečo, čím sme začínali. Je to spolupráca bezpečnostných zložiek, ktorá je dnes potrebná, a Slovensko je podľa mňa odrezané od množstva citlivých informácií, ktoré má napríklad Česko, a, naopak, Slovensko nie je otvorené a pravdepodobne sa ani nesnaží dodávať tieto informácie, ktoré sú z hľadiska medzinárodnej bezpečnosti dôležité pre krajiny NATO vrátane Česka. Týchto rizík by sa, samozrejme, dalo napočítať oveľa viac, ale ide o to, že to, čo u vás funguje ako úspech u proruských nadšencov, je veľkou inšpiráciou pre českých proruských nadšencov.

Súvisí nedôvera aj s tým, že riaditeľom SIS sa stal Pavol Gašpar, syn podpredsedu parlamentu zo Smeru Tibora Gašpara, ktorý je spájaný s Bödörovcami a čaká ho súd v kauze Očistec? Slovenská informačná služba navyše v posledných mesiacoch znovu vstúpila do politického boja tým, že začala šíriť vládne naratívy o údajnom prevrate…

České bezpečnostné inštitúcie to vnímajú veľmi silno, predovšetkým BIS. Tá si v posledných rokoch vybudovala naozaj veľké meno medzi európskymi spojencami, najmä vo Veľkej Británii a v Nemecku. A to je trochu „blbé“ pre Slovensko. Niežeby Michal Koudelka hovoril, že si so Slovákmi nemeníme informácie, že ich považujeme za rizikových a podobne. To sa jednoducho nerobí. Ale kontakty ustali. Keď sa rozprávame my dvaja ako novinári z médií, v ktorých máme približne rovnaký prístup k demokracii, tak si dôverujeme. A úplne rovnaké je to s tajnými službami. Až na to, že oni majú väčší prístup k tajnejším informáciám. A nedôvera tam je jednoducho úplne zásadná. Samozrejme, že tu vieme o Gašparovi a SIS-ke, a vie to aj BIS-ka. Bohužiaľ sa môže stať niečo také, že tieto dve služby, ktoré by mali spolupracovať, môžu začať nejakým spôsobom pracovať proti sebe. Pretože keď sme hovorili o rizikách Slovenska pre Česko, tak, samozrejme to, ako funguje SIS, ako sa zapája do politiky, je rizikom aj pre BIS a pre jej prácu.

Na druhej strane, Babiš sa Fica zastal a napokon sa v europarlamente spojil s predstaviteľmi krajnej pravice. Mohol by otočiť zahraničnopolitickú orientáciu v Česku tak ako Fico na Slovensku smerom na Východ?

Určité riziko tu existuje. Andreja Babiša nemôžeme úplne vnímať ako Fica, pretože Andrej Babiš má podnikateľské záujmy, a ak sa chce rozvíjať, musí smerovať predovšetkým do krajín Európskej únie. Má veľký biznis v Nemecku, má záujmy vo Francúzsku a podobne. Nie je žiadnym milovníkom Ruska a nehrozí jeho náklonnosť k Rusku. Záleží však na tom, ako dopadnú voľby, s kým sa bude chcieť spojiť a ako veľmi bude chcieť byť pri moci, či sa spojí so skutočnými obdivovateľmi Ruska, s ľuďmi typu Roberta Fica a tak ďalej. To by bolo teraz veštenie z gule, ale myslím si, že Andrej Babiš je v tomto zmysle podstatne menším rizikom než Fico. Pri ňom je skôr väčší problém to jeho autoritárstvo. Píšem o ňom už 25 rokov a viem, ako sa správa k svojim podriadeným. Na vlastné oči som videl, ako vyhodil svojho najbližšieho spolupracovníka, pretože zistil, že mi v niečom klame. A tým vlastne ponížil Babiša pred mojimi očami. Takže je schopný ako autoritársky typ čohokoľvek. Nebude to jednoduché, bude to divoké.

Prekvapilo vás, že v takom krátkom čase dvakrát za sebou letel Fico do Moskvy za Putinom a dokonca ako jediný líder z EÚ chcel byť silou-mocou 9. mája v Moskve? Aký signál vlastne vysiela jeho vláda?

Mám osobný pocit, že je to pocit akéhosi poníženia, pocit, že je to niečo, čo by podľa mňa nemal robiť nielen politik, ale ani bežný občan. Nemal by prejavovať svoj vzťah k tyranovi, vzťah, ktorý mu s najväčšou pravdepodobnosťou ani nič poriadne neprinesie. Tak ako ma neprekvapilo, že dvakrát tak rýchlo po sebe bol v Moskve, neprekvapilo by ma, keby bol štyrikrát po sebe v Moskve. Vyvoláva to vo mne pocit znechutenia. Politik, čo to robí, predsa nereprezentuje len svoju stranu Smer a svojich priaznivcov, ale reprezentuje celé Slovensko aj tú časť, ktorú nemá rád, a do určitej miery reprezentuje aj Európsku úniu. Je to teda mimoriadne nechutné.

Jaroslav Spurný (69)
Investigatívny novinár, spoluzakladateľ Respektu, kde pracuje už 36 rokov.
Venuje sa témam spravodlivosti, bezpečnosti, limitom demokracie. Pátra po chybách v systéme a pokusoch o zneužití moci.
Za svoj odpor a boj proti komunizmu bol ocenený cenami Karla Havlíčka Borovského, Ferdinanda Peroutku a ďalšími. Vydal knihy Česká kocovina, Nepohodlný agent a Jací jsme dnes. Nedávno mu vyšla kniha Ruská operace, která změnila Česko.
Zdroj: Respekt

Sakovej tromf sklamal, pri energodotáciách sa zmenili podmienky. No štát navyše hlási finančné suchoty
09.06.2025, 19:52
10.06.2025, 14:32
Martin MarkoMartin Marko

Štátu dochádzajú dotácie na kúpu novej fotovoltickej elektrárne.
Balík sa mal postupne míňať medzi rokmi 2023 a 2029.
V prípade projektu Zelená solidarita, ktorá je zameraná na nízkopríjmové rodiny, sa zas zmenili podmienky.
Štátna agentúra tvrdí, že tu záujem rastie. No podľa doterajších údajov sa zatiaľ preplatilo len 183 poukážok.
Viac ekonomického a politického spravodajstva nájdete na HNonline.sk.

Ak nebývate v Bratislavskom kraji, štát vám už nevie dať dotáciu na kúpu novej fotovoltickej elektrárne. Schéma Zelená domácnostiam, vďaka ktorej domácnosti získavajú poukážky na inštaláciu zelených zdrojov, totiž opäť vyschla.

Program sa v posledných rokoch tešil veľkej obľube, keďže pomáha znížiť investičné náklady na novú fotovoltiku či tepelné čerpadlo. Jedna poukážka má pokryť až 50 percent z ceny zariadenia. Štátna schéma však posledné roky čelila aj kritike.

Častým problémom bola slabá alokácia, pre ktorú sa poukážky ihneď rozchytali a víťazmi sa stali ľudia s takzvanými rýchlymi prstami. Preto sa program v minulosti viackrát upravoval. Začiatkom júna však zelená pomoc opäť narazila.
Ako to bude s peniazmi

Slovenská inovačná a energetická agentúra, ktorá má program na starosti, informovala, že aktuálne sú už rezervované všetky prostriedky z mimobratislavských regiónov. Kvôli spravodlivejšiemu rozdeľovaniu je schéma rozdelená pre Bratislavský kraj a ostatné slovenské regióny.

Pre tie mimobratislavské vyčlenili 93,5 milióna eur. Balík sa mal postupne míňať medzi rokmi 2023 a 2029. Štát už pre lokality mimo hlavného mesta a okolie poskytol poukážky v hodnote 41,8 milióna eur. Ďalších 51,6 milióna eur je zas už rezervovaných. To znamená, že peniaze ešte nie sú vyplatené a ešte stále čakajú na úhradu.

Keďže momentálne nie sú voľné prostriedky, agentúra pozastavila aktiváciu dotácií. Peniaze sa prerozdelili po menej ako roku od spustenia nového kola.

Pokiaľ má už domácnosť v schéme rezervované financie, preplatené budú v prípade, „že budú splnené podmienky, zariadenie bude nainštalované a žiadosť o preplatenie bude doručená v lehote do 90 dní od ich vydania“, informuje web Zelená domácnostiam.

Agentúra zatiaľ nevie, kedy opätovne spustia podporu pre regióny.

„Momentálne nie je možné uviesť, kedy bude podpora pre tieto regióny obnovená. Ďalšie informácie poskytneme po ukončení rokovaní týkajúcich sa revízie Programu Slovensko,“ komentovala generálna riaditeľka Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry Ľubica Šimková.
Bratislava je v opačnej pozícii

K dotáciám sa tak momentálne vedia dostať len tí, ktorí bývajú v Bratislavskom kraji, pre ktorý je rozpočtovaných 14,2 milióna eur. Aj tu sa však peniaze míňajú a z balíka sú ešte voľné viac ako tri milióny eur. Zvyšné peniaze sú už uhradené alebo sú rezervované.

Podľa súčasných schém je možné na fotovoltické panely získať príspevok do tritisíc eur. Na solárne kolektory, ktoré vyrábajú teplú vodu, môže domácnosť získať maximálne do dvetisíc eur.

V prípade tepelného čerpadla sú zas v hre dotácie až do 3 040 eur. Schéma podporuje aj kotly na biomasu, no iba v prípade, keď nahradia kotol na uhlie. Na jedno zariadenie je možné získať až 1 500 eur.

image

Záhada španielskeho blackoutu: aj Slovensko už stálo pred krízou, no zachránilo nás zahraničie

„V uplynulých mesiacoch bolo čoraz zrejmejšie, že alokácia určená do roku 2029 sa vyčerpá už tento rok. Otázkou bolo iba to, kedy presne k tomu dôjde,“ mieni Radovan Potočár, šéfredaktor energie-portal.sk.

Aj asociácia fotovoltického priemyslu SAPI počas roka upozornila, že peniaze sa minú najneskôr v júni.
Upravovali aj druhú schému

Okrem Zelenej domácnostiam je na stole aj schéma Zelená solidarita, ktorá je zameraná na nízkopríjmové rodiny. Išlo o projekt, ktorý oznámila ministerka hospodárstva Denisa Saková. Tá chcela klásť dôraz na sociálnu oblasť zámeru. Rodiny spadajúce do tejto kategórie môžu získať až 90-percentné preplatenie nákladov na fotovoltický panej či kotol na biomasu.

Aj tento program už štát od spustenia prepisoval. Od 1. júna 2025 sa zvýšil limit ročného príjmu pre nízkopríjmové domácnosti z pôvodných 6 449,80 eura na 7 119,70 eura. A tak sa rozšíril okruh rodín, ktoré majú nárok na poukážky.

image

Dotácie na energie sa rozchytali, štát teraz čelí novej výzve. Ak nezakročí, Slovensko stratí krok s dobou

O tento program je totiž malý záujem. Ku koncu mája sa podľa Potočáta preplatilo 183 poukážok a vyčerpalo sa necelých 800-tisíc eur z viac ako 28-miliónového balíka. Podiel je tak len na necelých troch percentách.

„Ideálne riešenie teda nevidím v okresaní či zrušení Zelenej solidarity, ale v jej preformátovaní tak, aby sa podpora efektívne dostala tam, kde prinesie čo najväčší úžitok,“ komentoval šéfredaktor.
Podľa agentúry záujem rastie

„Záujem o podporu z projektu Zelená solidarita sa plynule zvyšuje a v posledných týždňoch počet žiadostí o zvýhodnenú podporu výraznejšie narastá,“ reaguje hovorkyňa SIEA Zuzana Valentová.

Automatické zvýšenie príjmových limitov pre domácnosti podľa nej nebolo reakciou na nezáujem, ale výsledkom každoročnej aktualizácie podľa ekvivalentného ročného disponibilného príjmu. V tomto prípade boli rozhodujúce údaje za rok 2023, ktoré nedávno zverejnil Štatistický úrad.

„Na rozbeh projektu mohla mať vplyv vyťaženosť zhotoviteľov, keďže v októbri 2024 boli mnohí zaneprázdnení realizáciou inštalácií v rámci projektu Zelená domácnostiam,“ dodala s tým, že na stav čerpania nového projektu Zelená solidarita vplývajú dva základné faktory. „A to je užší okruh žiadateľov a nutnosť ešte pred vydaním poukážky overovať, či spĺňajú kritériá pre nízkopríjmové domácnosti, aby mohli zvýhodnenú pomoc využiť,“ doplnila.

Bödörovci
Ficova vláda
Haciendy z eurofondov
Richard Takáč
12. júna 2025 15:32
Denník NOzval sa kontrolór PPA: Vyhodili ma, keď som upozornil na vybavovanie dotácií a na návrat ľudí od Bödöra
Veronika PrušováVeronika Prušová
Minister pôdohospodárstva Richard Takáč a jeho nový generálny riaditeľ Pôdohospodárskej platobnej agentúry Marek Čepko na jeho farme. Foto - N a Facebook
Minister pôdohospodárstva Richard Takáč a jeho nový generálny riaditeľ Pôdohospodárskej platobnej agentúry Marek Čepko na jeho farme. Foto – N a Facebook

Nie je to kauza tejto vlády, opakuje premiér Robert Fico o dotáciách na penzióny. List prepusteného kontrolóra ukazuje, že aktuálne kontroly nevedú k trestným oznámeniam a že štátna agentúra sa vracia do čias úplatkov a vybavovačov z kauzy Dobytkár.

Keď začiatkom júla 2020 rozhodoval Najvyšší súd o väzbe pre nitrianskeho oligarchu Norberta Bödöra, bolo cítiť rozčarovanie z rozsahu prípadu Dobytkár, ktorý zasiahol Pôdohospodársku platobnú agentúru (PPA). Bol potvrdením toho, čo farmári roky hovorili – ak nezaplatili úplatok, dotáciu z agentúry nezískali.

Z dotácií profitovali „naši ľudia“ spájaní so Smerom, neskôr s SNS. Kauza Dobytkár zasiahla druhú vládu Roberta Fica, keď Smer vládol sám, ale aj tretiu, keď PPA zase ovládal nominant SNS.

Predseda senátu Martin Bargel hovoril o monštruóznom prípade korupcie, ktorý nemal na Slovensku obdobu. „Bol to megastroj korupcie a prania špinavých peňazí. Niečo neuveriteľné a neskutočné,“ odôvodňoval rozhodnutie súdu, ktorým Bödör skončil vo väzbe.

Hlavní aktéri vrátane Bödöra sú na slobode. On ako blízky človek premiéra Roberta Fica (Smer) má dvere na úrade vlády otvorené. Čakajú na rozsudok, pretože kauza Dobytkár sa zasekla na súde krátko pred rozhodnutím. Mnohí na ňu už zabudli.

Dlhoročný úradník PPA však nie. Spomína na ňu aj teraz a v liste, ktorý napísal predsedovi Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomírovi Andrassymu varuje, že PPA sa pod súčasným vedením nominanta Smeru Mareka Čepka môže vrátiť do obdobia, v ktorej bola pred policajnou akciou Dobytkár.

Opisuje problémy, ktoré vracajú PPA do čias, keď päť až dvadsať percent provízie zo žiadanej dotácie zabezpečovalo „spoľahlivé vybavenie projektov“. Jeho tvrdenia súvisia aj s návratom ľudí, ktorí sú blízki oligarchovi Bödörovi.

Denník N získal list tohto úradníka, jeho meno v záujme jeho ochrany spomínať nebudeme. Cez svoje zdroje sme si overili, či skutočne taký človek v PPA pôsobil a či to, čo opisuje, je pravda.

Jeho príbeh je aj odkazom pre premiéra Roberta Fica a jeho kolegov zo Smeru, ktorí odkazujú, že s kauzou penziónov, ktoré postavili vďaka eurofondom, no namiesto hostí slúžia vyvoleným, táto vláda nič nemá.
Upozornil na podozrivú dotáciu pre rodinu funkcionárky, musel odísť

Muž, ktorý napísal NKÚ, bol v tejto oblasti skúsený. Pracoval v PPA devätnásť rokov a jeho úlohou bolo kontrolovať projekty dotované z eurofondov na mieste. Zjavne si robil svoju prácu dobre – po jeho upozorneniach na nezrovnalosti a záveroch museli niektorí žiadatelia vracať dotácie. Kde boli prešľapy neúnosné, inicioval trestné oznámenie.

Kontrola vždy prebieha vo dvojici. Zabezpečuje sa tak objektivita, i keď – ako neskôr ešte opíšeme, nie vždy to musí platiť.

Kontrolóri sami trestné oznámenia nepíšu. Ich úlohou je spísať správu z kontroly. Ak vidia vážne pochybenia, spíšu oznámenie o podozrení z podvodu. To musí byť následne posúdené do 40 dní a až v rámci tejto lehoty sa rozhodne, či PPA podá trestné oznámenie alebo nie.

Takto postupoval kontrolór aj v prípade penziónu v Lehniciach, na ktorý získala spoločnosť Verkad 150-tisíc eur z PPA. Kontrola sa začala na jeseň 2023 po viacerých medializáciách pochybení.

„Obec ležiaca na Žitnom ostrove získala silný impulz na ostrov. Nové ubytovacie zariadenie podporené z európskych fondov je výborným prostriedkom na rozšírenie a skvalitnenie služieb vo vidieckom priestore a na udržanie a obohatenie života vidieckeho obyvateľstva,“ písalo sa o projekte v brožúre PPA ešte v roku 2019, keď ho štát vydával za úspešný príklad využitia eurofondov.

Spomínaný opis súvisel s penziónom vybudovaným firmou Verkad, ktorú vlastnili dcéry funkcionárky PPA Daniely Onderišinovej. Dnes je konateľkou a majiteľkou spoločnosti už len jedna z nich.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
PPA sa penziónom v Lehniciach chválila. Reprofoto N

Keď v roku 2019 PPA brožúru úspešných projektov zostavovala, o penzióne v Lehniciach verejnosť veľa nevedela. A z neskorších zistení sa zdá, že ani turisti. Nadácia Zastavme korupciu totiž zistila, že Villa Rose viac ako penzión slúži ako rodinný dom. Stojí v zástavbe rodinných domov na okraji mesta.

Kontrolór zistil v prípade tohto „úspešného projektu“ viacero nezrovnalostí. Koncom januára minulého roka spísal teda správu z kontroly a následne aj oznámenie o podozrení z podvodu.

Reakcia vedenia PPA?

Namiesto Onderišinovej prišiel o miesto on. „Z dôvodu, že oznámeniami o podozrení z podvodu som narušil už vopred zabezpečené spoľahlivé vybavenie projektov na PPA, tak som sa pre niektorých vedúcich zamestnancov PPA stal nepohodlnou osobou a bol z prostredia PPA odstránený,“ napísal muž v liste pre Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ).

Najvyšší kontrolný úrad medzitým vysvetlil, že PPA je kľúčovou inštitúciou v poľnohospodárskom sektore a zohráva „zásadnú úlohu v hospodárskej a potravinovej bezpečnosti štátu“. Vďaka rozhodnutiam o dotáciách ovplyvňuje konkurencieschopnosť, ale vlastne aj dlhodobú udržateľnosť agrosektora.
Minister Takáč tvrdí, že penzióny kontrolujú. List ukazuje, ako to je naozaj

Oznámenie tohto kontrolóra o podozrení z podvodu išlo do stratena. Spätne zistil, že PPA ho uzavrela záznamom o ukončení prešetrovania. Stalo sa tak na základe „prešetrenia oznámenia a zistených skutočností“.

Minister pôdohospodárstva Richard Takáč (Smer), ktorý vlani vo februári nominoval do vedenia PPA nového riaditeľa Mareka Čepka, pritom ubezpečuje, že PPA funguje na sto percent. Spoločne s Čepkom presviedčajú verejnosť, že tam, kde treba, agentúra koná, projekty kontroluje a bude vyvodzovať zodpovednosť.

Súčasne však Takáč tvrdí, že penzióny sú len vymyslenou kauzou.

Aj premiér Robert Fico pri kauze dotácií na penzióny opakuje, že ide o staré kauzy a nie kauzu jeho štvrtej vlády. Zistenia z listu kontrolóra však ukazujú, že už je to aj kauza tejto vlády, za ktorej sa prípady zametajú pod koberec
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Foto N – Tomáš Benedikovič

Aj prípad penziónu v Lehniciach napokon predsa vyšetrujú. Ale nie vďaka záverom štátu, ale vďaka Nadácii Zastavme korupciu, ktorá podala trestné oznámenie. Angažoval sa aj Úrad na ochranu oznamovateľov, kam tento úradník takisto písal.

Okrem toho dotáciu do Lehníc vyšetruje Úrad boja proti organizovanej kriminalite aj v súvislosti s akciou Tajomník. Išlo o akciu, ktorá prebehla v lete 2023, a to aj vďaka zisteniam prepustenej úradníčky PPA Zuzany Šubovej. Tá sa dnes angažuje v politike. Je za stranou Piráti a často vystupuje na tlačových besedách mimoparlamentných Demokratov.
Ako sa funkcionárka sťažovala na prešetrovanie prípadu jej dcéry

PPA pri obrane funkcionárky tvrdí, že žiaden konflikt záujmov pri nej nevznikol. A to opakuje aj minister Takáč.

A to napriek tomu, že úradníčka pôvodne sama na konflikt upozornila. Bolo to v roku 2016, keď pracovala na oddelení vyhodnocovania projektov, teda tam, kde odobrovali výdavky na projekty podporené dotáciou.

Denník N získal jej vyhlásenie z 1. apríla 2016. „Týmto vám oznamujem, že z dôvodu zamedzenia konfliktu záujmov (príbuzenský vzťah) sa nemôžem zúčastňovať na autorizáciách žiadostí o platbu ani na iných úkonoch týkajúcich sa vyššie uvedeného projektu,“ napísala Onderišinová v súvislosti s projektom spoločnosti Verkad. Priznala, že jedna z jej dcér je konateľkou spoločnosti.

Na možný konflikt záujmov pritom Onderišinová upozornila až mesiac po tom, ako PPA s firmou Verkad uzavrela zmluvu o poskytnutí podpory, o čom informovala ako prvá Nadácia Zastavme korupciu.

Keď však na jeseň 2023 spustila PPA kontrolu penziónu v Lehniciach po tom, ako vznikli pochybnosti o účele jeho využívania, už žiaden konflikt záujmov nevidela. Kontrolór, ktorý sa obrátil na NKÚ, pritom na to kolegov upozorňoval.

Riaditeľka odboru, ktorá sa Onderišinovým konfliktom zaoberala, to videla opačne.

Už čoskoro sa však ukázalo, že sa mýlila riaditeľka a kontrolór mal pravdu. Keď sa začala kontrola, Onderišinová podala podnet a sťažovala sa na spomínaného kontrolóra. Ešte raz: úradníčka, ktorej dcéra dostala dotáciu na penzión, aktívne vstúpila do prešetrovania prípadu svojej dcéry. Ani v tomto bode v štátnej agentúre situáciu nevyhodnotili ako Onderišinovej konflikt záujmov.
Prepustili aj ďalších, ktorí si všimli podvody

Okrem toho kontrolór upozornil aj na ďalší problém Onderišinovej. Osobne síce projekt svojich dcér nevyhodnocovala – zohrala však dôležitú úlohu pri iných ľuďoch, ktorí majú prepojenia na projekt jej dcér.

V súvislosti s penziónom v Lehniciach sa spomínajú ešte dve mená známe aj z kauzy Dobytkár. Ide o podnikateľku Alžbetu Papp a podnikateľa Rolanda Kósu. Papp vlastnila pozemky, na ktorých postavili penzión v Lehniciach, a Kósa ho zasa staval. Oboch stíhala polícia v súvislosti s Dobytkárom a neprávoplatne ich už aj odsúdili za korupciu.

A čo je problém s Onderišinovou? Papp aj Kósa totiž podávali svoje projekty v rovnakom období ako spoločnosť Verkad – a získali zmluvy na dotáciu. Kósov projekt dokonca autorizovala samotná Onderišinová. Pri ňom konflikt záujmov už nevidela.

Keď sa Denník N pýtal, prečo táto úradníčka na PPA stále pracuje, agentúra neodpovedala. Bez reakcie ostali otázky poslané hovorkyni aj priamo riaditeľovi PPA Čepkovi.

Skúšali sme sa spojiť aj priamo s Onderišinovou. Odmietli nás s ňou telefonicky prepojiť.

Prečítajte si tiež

Celý zoznam Smerom dotovaných haciend. Ďalšie štyri stavby blízke Bödörovcom, agroturistika vedľa Tesca a farmárov len zopár

Ďalšie vážne pochybenia zistila PPA aj pri projekte Food Union, za ktorým stojí Papp a aj firma Nekyje Invest, ktorá zase súvisí s Kósom. Na ich projekty upozornil aj portál 360tka.

Aj v týchto prípadoch spísali kolegovia spomínaného kontrolóra oznámenia o podozrení z podvodu. Ani oni dnes už v PPA nepracujú.

„Boli im jednoducho zrušené štátnozamestnanecké miesta bezprostredne pred začiatkom veľkonočných sviatkov 2024,“ informuje bývalý úradník listom NKÚ.

Prečo museli títo kontrolóri takisto skončiť?

A prečo musel skončiť aj ďalší úradník, ktorý dlhé roky zodpovedal za komunikáciu PPA s políciou?

Ani na tieto otázky nikto z PPA neodpovedá.

Generálny riaditeľ Čepko mlčí aj pri otázkach, či je pravda, že po jeho nástupe od februára 2024 do konca decembra 2024 prijal do PPA 183 nových zamestnancov a prepustil 151. Prečo boli tieto personálne zmeny nevyhnutné?

Môže to znamenať aj to, že nové vedenie PPA takto zabezpečilo, aby pozície posudzovateľov, vyhodnocovateľov a kontrolórov projektov obsadili „spoľahliví“ zamestnanci.

Prečítajte si tiež

Korupčná postupka z PPA: úradníci pri káve posunuli informácie vybavovačom, tí ošklbali farmára. Na konci sú milióny pre biele goliere
Dotácie z PPA na penzióny – kauza haciendy

Kauza sa týka prideľovania agrodotácií z Pôdohospodárskej platobnej agentúry (PPA) na výstavbu penziónov na vidieku. Mnohé dotované penzióny (haciendy) reálne neslúžili cestovnému ruchu, ale skončili v rukách spriaznených osôb ako súkromné vily.
Najznámejšie prípady boli v Lehniciach, Malante či Sebechleboch.
Kontroly často končili bez trestných oznámení, problémy odhaľovali najmä mimovládne organizácie a médiá.
Kauza súvisí s Dobytkárom a návratom ľudí s prepojením na predchádzajúce korupčné siete.

S novou vládou opäť prišli ľudia z Nitry

Na ľudí, ktorí spolu s novým riaditeľom Čepkom prišli do štátnej agentúry, upozornil aj bývalý úradník PPA. Nemyslel pritom radových úradníkov, z ktorých sa mnohí narýchlo stali kontrolórmi a ktorých nemá vlastne kto zaúčať, pretože skúsení kontrolóri tam už nepracujú.

Kontrolór upozornil na ľudí blízkych riaditeľovi Čepkovi. Opisuje príchod Martina Vranku, z ktorého sa stal referent na útvare generálneho riaditeľa. Keď bol v agentúre dva týždne, poveril ho Čepko vedením sekcie vnútornej a finančnej kontroly. Teda jednej z najdôležitejších súčastí PPA.

Dnes už riaditeľom tejto sekcie nie je a čo vlastne v PPA robí, nie je známe. Isté však je, že ani po nástupe do PPA sa nevzdal svojich podnikateľských aktivít v poľnohospodárstve. Je v predstavenstve poľnohospodárskeho družstva Devio v Nových Sadoch.

Úradník v liste NKÚ varuje, že podnikateľské aktivity Vranku sú najväčším problémom na PPA, ktoré výrazne ovplyvňujú transparentne nastavené procesy systému vykonávaných kontrol na PPA. Vranka má totiž podľa neho mnohé kontakty v podnikateľskom sektore. Cez neho môžu podnikatelia ovplyvňovať výsledky kontrol.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Honosná hacienda v Nitrianskych Hrnčiarovciach, na ktorú šla dotácia vyše pol milióna eur a ku ktorej má blízko Norbert Bödör. Foto N – Tomáš Benedikovič

Podľa zoznamu na internete je dnes riaditeľom sekcie vnútornej a finančnej kontroly PPA Tomáš Hyčko, rovnako podnikateľ z Nitry. O ňom kontrolór píše, že v minulosti podnikal s Norbertom Bödörom. Hyčko je jedným z konečných užívateľov východ v stavebnej firme. Kontrolór sa v liste NKÚ pýta, či skutočne toto je vhodná osoba, ktorá má riadiť takú dôležitú sekciu.

O Hyčkovi je ešte známe aj to, že hrával futbal za Babindol, teda obec, ktorá sa stala známou v súvislosti s kauzou s dotáciami od PPA. Ľudia z tejto dediny počas vlády Smeru získali 27 miliónov eur. Kľúčovou postavou bol Bödörov známy Róbert Ďurica. Ten stojí aj za najnovšou kauzou haciendy v Malante, ale aj Sebechleboch.

Prečítajte si tiež

V redakciiAlojz Hlina: O poľnohospodárstve rozhoduje nitrianska Cosa nostra

Odpovedí, na základe akých kritérií riaditeľ Čepko vybral uvedených úradníkov a ustanovil ich do funkcií, sme sa nedočkali.

Rovnako ani odpovede, na základe akých kritérií sa stal riaditeľom sekcie kontroly na mieste Peter Paulovič. Aj on je z Nitry, o čom hovoril aj poslanec SaS Alojz Hlina v nedávnom rozhovore pre Denník N.

V poľnohospodárstve pritom v minulosti podnikal aj samotný riaditeľ Čepko. Pred nástupom do vedenia PPA sa svojej firmy vzdal, predal ju Petrovi Antolovi z Nitrianskych Hrnčiaroviec, odkiaľ je aj Bödör.

Poslanec Hlina prirovnával tieto pomery k talianskej mafii.

A všíma si to aj kontrolór, ktorý v liste PPA práve v týchto súvislostiach píše o obavách, či sa PPA nevracia do obdobia spred Dobytkára. Agentúra má po tejto kauze opäť obnovenú akreditáciu a môže rozdávať dotácie z eurofondov. Úradník však varuje, že môže o ňu prísť. „Táto akreditácia je ohrozená,“ napísal.

Prečítajte si tiež

Spali sme u Bödörovho známeho. Do kaštieľa pre poľovníkov, postaveného z eurofondov, vedie utajený prístup cez družstvo (+ video)
Čepko im dal odmeny

Denníku N sa podarilo zistiť, že Hyčko aj Onderišinová vlani dostali odmeny k platu.

Nie je známe, koľko presne dostal riaditeľ sekcie vnútornej a finančnej kontroly, vieme však, že peniaze navyše mu navrhol generálny riaditeľ Čepko po dvoch mesiacoch od jeho nastúpenia.

Rozhodol sa tak z „dôvodu kvalitného, nadštandardného a včasného plnenia riadiacich aj služobných úloh a vykonávaných pracovných činností, a to aj nad rámec činnosti vyplývajúcich z opisu štátnozamestnaneckého miesta.“ Odmeny Hyčko dostal, hoci napríklad pri spoločnosti Verkad si nesplnil ani to, čo mal – do 40 dní neposúdil oznámenie o podozrení z podvodu, ktoré kontrolór spísal. Trvalo to násobne dlhšie.

Takmer 11-tisíc eur však za rok 2024 dostala funkcionárka Onderišinová.

O odmene pre funkcionárku PPA sa pritom generálny riaditeľ rozhodoval zrejme v čase, keď v PPA bola kontrola Najvyšším kontrolným úradom. Zle nastavené systémy, ktoré súvisia práve s touto úradníčkou, si pritom všimol aj vo svojej správe, ktorú zverejnil koncom marca tohto roka.
NKÚ: Papier znesie veľa. Protikorupčný systém zlyháva

O problémoch v PPA už vedia okrem prepustených kontrolórov agentúry aj v Najvyššom kontrolnom úrade.

„Papier znesie veľa, protikorupčný systém na PPA výrazne zlyháva,“ ohlasoval NKÚ závery svojej správy z PPA už na jar. Kontrola odhalila „vážne procesné, personálne a technologické riziká“ v prideľovaní peňazí agentúrou. „Napriek reformám pretrvávajú korupčné riziká a netransparentné rozhodovanie,“ dodal NKÚ.

NKÚ preverovali roky 2020 až 2024, pričom za toto obdobie bolo cez výzvy určených na čerpanie takmer 272 miliónov eur. Celkovo vyplatených bolo viac ako 83 miliónov eur.

Úrad na základe svojich zistení varoval, že PPA hrozí strata akreditácie. Písal o stratenej dôvere verejnosti, neskorých platbách pre farmárov, ale aj o nespravodlivom prideľovaní financií.

Kontrolný úrad si všimol, že v rámci agentúry funguje systém, kde riaditeľka odboru implementácie, teda Onderišinová, rozhoduje sama o tom, kto bude robiť úvodnú kontrolu projektu. Teda posúdi, či prejde sitom PPA a dotáciu dostane.

Výber posudzovateľov teda nie je náhodný a závisí od funkcionárky, ktorá sama je podozrivá z konfliktu záujmov.

Ak by sa pritom systémy nastavené v rámci PPA uplatňovali do dôsledkov, tak táto úradníčka by sa nikdy nemohla stať funkcionárku. A prečo sa teda stala?

Naznačuje to kontrolór v liste predsedovi NKÚ: „Dovolím si touto formou, na základe mnou – kontrolnou činnosťou zistených skutočností vyjadriť osobný názor, že na uvedenú funkciu bola ustanovená z toho dôvodu, aby zabezpečila okrem iného aj ‚ochranu a spoľahlivé vybavenie projektov‘ vplyvných osôb konateľov prijímateľov, s ktorými mali určití vedúci zamestnanci PPA nadštandardné vzťahy, a preto mali eminentný záujem, aby z toho dôvodu riadila procesy pri vykonávaní administratívnych finančných kontrol.“

Prepustený úradník sa domnieva, že funkciu získala úradníčka preto, aby „projekty vplyvných osôb neboli prideľované na posúdenie náhodne, aby sa tak nemohli stať nepriechodnými, ale aby mohla zabezpečiť ich pridelenie takým svojim „spoľahlivým zamestnancom“, ktorí administratívnu finančnú kontrolu vykonajú podľa vopred dohodnutého zámeru a autorizujú výdavky týchto projektov v každom prípade ako oprávnené.“
Čo je kauza Dobytkár

Ide o najväčšiu korupčnú kauzu v novodobej histórii Slovenska spojenú so zneužívaním dotácií na poľnohospodárstvo.
Odhalená bola v roku 2020, keď vyšetrovatelia zistili rozsiahly systém úplatkov a vybavovania dotácií v Pôdohospodárskej platobnej agentúre (PPA).
Vyšetrovanie ukázalo, že žiadatelia o dotácie boli nútení platiť provízie vo výške 5 až 20 percent z každého projektu.
Medzi obvinenými a stíhanými boli podnikatelia, úradníci aj politicky exponované osoby – vrátane Norberta Bödöra, podnikateľa s blízkymi väzbami na vtedajšiu politickú elitu.

Andrej Danko
Doprava
Jozef Ráž
Smer
SNS
20. júna 2025 9:22
Denník NPopradské letisko pod vedením Dankovho človeka načierno predáva alkohol (+video)
Mária BenedikovičováMária Benedikovičová
Martina KoníkMartina Koník
Šimon KernŠimon Kern
Hoci sme kúpili tri alkoholické nápoje, na účtenke sú len nealko drinky. Zákon to nepovoľuje. Foto N - Tomáš Benedikovič
Hoci sme kúpili tri alkoholické nápoje, na účtenke sú len nealko drinky. Zákon to nepovoľuje. Foto N – Tomáš Benedikovič

Aktualizované 10.27. Kúpili sme si letenky do Londýna z popradského letiska, kde sme zdokumentovali, ako tam v baroch podvádzajú. Medzinárodné letisko vedie člen predsedníctva SNS, ktorý predtým viedol hotel.

V článku sa tiež dočítate:

v akom momente nás riaditeľ letiska predčasne odviedol zo zasadačky;
ako skokovo narástli tržby jeho firme, odkedy vedie letisko;
že využíva auto letiska za 56-tisíc eur určené pre VIP cestujúcich;
ako v minulosti doplatil na zneužitie služobného auta.

Aj keď si kupujete malú plechovku perlivého vína Frizzante Rosé, z pokladne dostanete blok na „Miešaný nápoj 0,25 l nealko“. Keď si vypýtate plechovku whiskey Jack Daniel’s miešanej s Colou, predavač vám dá účtenku na „Coca Cola 0,33 l plech“.

Popradské letisko, ktorého väčšinovým vlastníkom je štát, načierno predáva alkohol. Turistom, ktorí kupujú alkoholické nápoje v plechovkách, blokujú do kasy nealko.

Takýto pofidérny predaj sa deje v bare hneď vo vstupnej hale letiska, ale aj v druhom bare, ktorý sa nachádza v odletovej zóne za bezpečnostnou kontrolou, kde cestujúci čakajú na odlet.

Ceny sú pre letiskový bar pomerne bežné. Napríklad plechovka pollitrového piva Plzeň, pri ktorej tiež klamú, stojí 3,15 eura plus 15 centov za vratný obal. V potravinách by ste za takéto pivo platili okolo 1,35 eura.

Video: Ako sme odkryli predaj alkoholu načierno v letiskových baroch a ako reagoval riaditeľ letiska z SNS (autorky: Mária Benedikovičová a Martina Koník)
Hotelier z predsedníctva SNS

Letisko Poprad-Tatry je medzinárodné, lietadlá odtiaľ smerujú aj do Turecka, Tuniska či do Británie.

Oba bary tam prevádzkuje priamo letisko, ktorého 97,74 percenta vlastní ministerstvo dopravy, a zvyšok mestá Poprad a Vysoké Tatry. Načierno sa začalo podľa zistení Denníka N v prevádzkach predávať za éry terajšieho predsedu predstavenstva letiska Patrika Františku, ktorý je nominantom predsedu SNS Andreja Danka.

Františka dokonca angažoval do letiskových barov svojich dvoch synov, ktorí tam predávajú.

Keď sa na jeseň 2023 utvárala vládna koalícia Smeru, Hlasu a SNS, Andrej Danko vyrokoval, že bude mať dosah na popradské letisko, hoci ministerstvo dopravy pripadlo strane Roberta Fica a ministrom sa stal človek Smeru Jozef Ráž.

Dosadený riaditeľ letiska Františka má k Dankovi blízko, je členom predsedníctva SNS a okresným predsedom strany v Poprade. V SNS sa angažuje aj jeho manželka Angelika Františková.

Kým Danko vo februári minulého roka presadil Františku za šéfa medzinárodného letiska v Poprade, zastával pozíciu riaditeľa hotela Sipox v Štrbe. Do životopisu, ktorý má na webovej stránke SNS, si napísal, že jeho úlohou bolo „vedenie hotela v intenciách platných predpisov a noriem“.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Andrej Danko a manželia Františkovci. Zdroj foto – Facebook A. Františkovej
Dôkazy z viacerých dní

V redakcii máme bločky z viacerých dní, ktoré dokazujú, že v baroch prevádzkovaných letiskom nejde o ojedinelé omyly pokladníkov, ale vedome sa tam odohráva čierny predaj alkoholu.

Keď sme dostali tip na tieto praktiky, overili sme ich priamo na mieste. Zabezpečili sme si letenky do Londýna a na letisku v Poprade sme zdokumentovali, ako klamú zákazníkov a obchádzajú zákon. Aj nám vydali pokladničné bloky s položkami, ktoré nesedeli s tým, čo sme v oboch baroch v skutočnosti nakúpili.

Okrem porušovania zákona o používaní elektronickej registračnej pokladnice nerešpektujú ani daňové zákony. Nezrovnalosti sme našli pri dani z pridanej hodnoty (DPH). K podrobnostiam sa ešte dostaneme.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Letisko v Poprade. Foto N – Šimon Kern
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Bar vo vstupnej hale letiska, ktorý je ešte pred bezpečnostnou kontrolou. Foto N
Čo sme kúpili a čo sa objavilo na bločkoch

Keď vojdete do vstupnej haly letiska v Poprade, natrafíte tam na prvý bar. Prístup doň má ktokoľvek, kto na letisko zavíta, keďže je ešte pred bezpečnostnou kontrolou. Navštíviť ho teda môžete aj bez letenky.

Okrem Coly si pýtame aj alkohol: plechovku piva Plzeň a plechovku perlivého vína Frizzante.

Na bločku by ste ich márne hľadali, Plzeň naúčtovali ako „Birrel“ a víno ako „Miešaný nápoj 0,25 l nealko“.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Účtenka, na ktorej nenájdete kúpené pivo Plzeň ani plechovku perlivého vína Frizzante. Klamlivo ich vydávajú za Birell a nealko miešaný nápoj. Foto N – Tomáš Benedikovič

Prejdime do druhého baru, kam sa dostanete už len s platnou letenkou, pretože sa nachádza v odletovej hale za bezpečnostnou kontrolou. A opäť narážame na rovnaký podvod.

Okrem dvoch káv kupujeme plechovku whiskey Jack Daniel’s miešanej s Colou a plechovku Mojito, v ktorej je rum so sódou, mätou a limetkou.

Predavačka nám dá z pokladnice bloček, podľa ktorého žiaden alkohol nemáme, a to pritom držíme v ruke dva alkoholické drinky.

V plechovke je Jack Daniel’s, whiskey z amerického Tennessee, zmiešaná s Coca Colou v takom pomere, že obsahuje 5 percent alkoholu, čo je sila bežného piva. Na bločku je však uvedená ako „Coca cola 0,33 l plech“.

A podobne je alkoholický miešaný nápoj Mojito so 6 percentami alkoholu uvedený ako „Sóda plech“. Iba v prípade káv na bločku nezavádzajú.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Whiskey Jack Daniel’s s Colou blokujú, akoby išlo len o plechovky Coly. Mojito je pre nich sóda, hoci ide o rum miešaný so sódou, mätou a limetkou. Foto N – Tomáš Benedikovič
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Bar, ktorý sa nachádza v tranzitnej zóne letiska, dostanú sa doň len cestujúci s letenkou po bezpečnostnej kontrole. Foto N
Nápoje uvádzané na bločkoch sme v regáloch ani nevideli

Opäť sa staviame do radu, ideme spraviť druhý nákup v odletovej zóne a zistiť, či sa stane to isté. Pýtame si plechovku Plzne, čo je jediné pivo, ktoré tam predávajú, plechovku perlivého vína Frizzante a plechovku Bavoráku, teda Fernetu miešaného s tonikom.

Ani jedna z týchto troch položiek na bloku nie je. Hoci sme nakúpili iba alkohol, podľa bloku máme len nealkoholické nápoje.

Na bločku je pivo Plzeň ako „Birrel“, čo je známa značka nealkoholických pív a správne sa píše Birell. Plechovku Bavoráku naúčtovali do kasy ako „Tonic plech“ a šumivé ružové víno ako „Miešaný nápoj 0,25 l nealko“.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Hoci sme kúpili tri alkoholické nápoje, na účtenke sú len nealkoholické drinky. Zákon to nepovoľuje. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ani jeden tovar z bločku sme pritom nevideli, že by ponúkali v baroch. Nikde v regáloch nemali vyložené plechovky Birellu, sódy, coly alebo toniku.
Nápoje nám predával aj syn riaditeľa. Čo nám povedal?

Vraciame sa k pultu zistiť, či ide o omyl alebo vedomé konanie, keď na bločku nie je nič z toho, čo sme nakúpili.

Predavač nás začne presviedčať, že je v poriadku, ak pivo máme na bloku ako Birell, Bavorák ako tonik a perlivé víno Frizzante ako nealko miešaný nápoj. Na otázku, či sa nepomýlili, odpovie: „Nie.“ A privolá ešte ďalšieho predavača – syna riaditeľa letiska Františku.

Chceme od neho vedieť, prečo máme na bloku Birell, keď sme kúpili pivo Plzeň. Tvrdí, že takto predávajú Plzeň a kedysi na túto položku vraj blokovali aj Birell a radler. „Nerozdeľujeme položky, proste máme to ako pivo, pod jednou značkou.“

Keď mu hovoríme, že sme si nekúpili žiaden nealko nápoj, ako to je na pokladničnom doklade, ale len samé alkoholické drinky, ukáže na zakúpený Bavorák a povie: „Toto je v podstate nealko.“ Táto plechovka obsahuje 6 percent alkoholu.

A pokračuje: „Lebo na alko by sme museli od vás pýtať pas a skenovať. To vymyslela finančná správa a my to musíme mať.“

Keď mu vravíme, že by sme mu pas ukázali, znova ukáže na náš nákup troch alkoholických nápojov a podotkne: „Tak ale toto sa považuje za nealko.“

„Hoci je to alko?“ čudujeme sa. Na čo on dodá: „Naša finančná správa…“

Zákon takýto postup nepovoľuje. Do pokladnice nesmú blokovať iný tovar, než predajú kupujúcemu.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Bar, ktorý sa nachádza v tranzitnej zóne letiska, dostanú sa doň len cestujúci s letenkou po bezpečnostnej kontrole. Foto N
„Prečo sa snažíte buzerovať riaditeľa letiska?“

V pondelok ráno sme zašli za prevádzkovým riaditeľom a predsedom predstavenstva popradského letiska Patrikom Františkom, aby vysvetlil, prečo načierno predávajú alkohol.

„O tom neviem nič,“ zareagoval Františka.

Jeho druhý syn, ktorý pri ňom sedel v zasadačke letiska a v baroch tiež brigáduje, povedal: „To musíte buzerovať, normálne, za všetko?“

Po otázkach, prečo účtujú alkohol ako nealko, riaditeľ letiska otáča a žiada nezverejniť záznam, hoci s ním na začiatku rozhovoru súhlasil.

Prečo nám naúčtovali napríklad tri alkoholické nápoje ako nealko, riaditeľ letiska nedokáže vysvetliť. Vyzve nás, nech sa obrátime s podnetmi na kompetentné orgány, on vraj bude s nimi komunikovať.

„Prečo sa snažíte buzerovať šéfa letiska za niečo? Vytvárať kauzu. O nič iné vám nejde, len vytvoriť kauzu,“ vyhlásil ešte riaditeľ Františka. Aj so synom odmietali, že by predávali alkohol načierno.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Prevádzkový riaditeľ letiska a predseda predstavenstva Patrik Františka a jeho syn. Foto N – Šimon Kern

Syn začne podráždene hovoriť: „V živote nikdy sa nikto nesťažoval. Nikto. Rok, čo tu robím.“

Rok to tak funguje? „Áno. Však sami ste povedali, že viete, ako dlho to funguje,“ priznáva riaditeľov syn.

Keď spomenieme, že blok preukazuje, že letisko predáva alkohol načierno, syn pokračuje: „Čo je na tom načierno? Keby som nedal doklad, vtedy je to načierno.“

Otec – najvyšší manažér letiska – s ním súhlasí.
Aký je rozdiel v dani medzi alkoholom a nealkom

V reštauračných a stravovacích službách, teda aj v letiskovom bare, je od 1. januára 2025 DPH 23 percent na alkoholické nápoje (nad 0,5 percenta alkoholu);
pri nealkoholických nápojoch a nápojoch s obsahom alkoholu do 0,5 percenta je sadzba DPH 19 percent.

Aké ceny majú na letisku Poprad-Tatry

Plechovka 0,5 l piva Plzeň:

cena na letisku: 3,15 eur + 0,15 záloha za vratnú plechovku
v potravinách 1,35 eura, ešte menej vo veľkoskladoch;

Plechovka Bavoráku Citrus 0,25 l

cena na letisku 4,65 eur + 0,15 záloha za vratnú plechovku,
bežná cena v potravinách 1,69 eur,

Plechovka perlivého vína Frizzante 0,25 l od Chateau Topoľčianky

cena na letisku 4,35 eur + 0,15 záloha za plechovku,
bežne sa zvykne predávať za 2,29 eura;

Plechovka Mojita 0,25 l

cena na letisku 4,65 eura + 0,15 záloha za vratný obal,
v bežnom obchode po 1,69 eura

Plechovka Jack Daniel’s s Colou

cena na letisku 4,65 eura + 0,15 vratný obal,
bežná cena 2,69 eura.

Za nedodržanie zákona hrozia pokuty

To, že v baroch účtujú alkoholické nápoje ako nealko drinky, je v rozpore so zákonom.

Daňový poradca Peter Schmidt hovorí, že náležitosti pokladničného dokladu určuje zákon o používaní elektronickej registračnej pokladnice. „Povinným údajom je aj označenie tovaru alebo označenie služby,“ podotýka Schmidt, ktorý je členom Slovenskej komory daňových poradcov.

„Na Slovensku platí zákon o ochrane spotrebiteľa. Mali by ste reálne získať produkt, ktorý je uvedený na doklade,“ pridáva daňová poradkyňa a partnerka BMB Partners TAXAND Eva Kusá.

Za nedodržiavanie zákona, podľa ktorého na bločku musí byť riadne označený tovar, hrozia pokuty. Sankcia môže dosiahnuť 500 eur až 15-tisíc eur, pri opakovanom porušení od tisíc do 30-tisíc eur.
Finančná správa bez reakcie. Ktovie, čo je v účtovníctve letiska

Chceli sme poznať aj postoj finančnej správy k praktikám popradského letiska, zaslali sme jej aj fotografiu nakúpených plechoviek alkoholu s bločkom na nealko drinky. Od pondelka finančná správa stanovisko neposkytla. Ani neprezradila, či na letisku robila kontroly, prípadne či ich po našich zisteniach spraví.

Zdokumentované praktiky vyvolávajú otázku, prečo medzinárodné letisko pod vedením Dankovho človeka obchádza predpisy v baroch a akú má na to motiváciu.

Keď sme sa riaditeľa Františku pýtali, prečo to takto robia pri predaji alkoholu, priamo neodpovedal. „Preverím si to,“ uviedol.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Na zábere z baru vidieť, že fľašky Tatra Tea, ktoré účtujú podľa pravidiel, majú cenovky. Plechovky alkoholických nápojov, ktoré účtujú ako nealko drinky, cenovky nemajú. Foto N

Do účtovníctva letiska nevidíme, pretože nie je verejne prístupné. Podľa zverejňovaných faktúr je isté len to, že do barov nakupujú tovar vo veľkoobchodoch potravín. Keďže na webovú stránku dávajú len celkovú fakturovanú sumu, detaily nepoznáme.

Nevieme, aký presne tovar zaobstarávajú a či napríklad berú od dodávateľa ponúkané pivo Plzeň. A nevieme ani, čo sa v účtovníctve deje s Birellmi, ktoré namiesto Plzní blokujú do kasy a počas našej návštevy sme ich nevideli v ponuke barov.

To isté sa týka aj plechoviek s miešanými alkoholickými drinkami, s ktorými pri blokovaní do pokladnice „čachrujú“ rovnako ako s pivom.

Na základe zdokumentovaných nákupov vznikajú podozrenia, ako letisko vedie účtovníctvo a ako nakladá s peniazmi z barov. Kontrolovať to môže finančná správa. Ministerstvo dopravy ako väčšinový vlastník letiska tiež môže poslať na letisko kontrolu.
Plzeň predsa nie je Birell

Daňová poradkyňa Kusá po prezretí bločkov hodnotí, že dôvodov na takéto konanie môže byť viacero, objasnila by to kontrola. „Ak sa toto deje, nemala by im sedieť skladová evidencia, ale ani všeobecná inventúra. Pokiaľ naskladníte produkt, ktorý predávate, ale vyskladníte nejaký úplne iný, musia tam byť významné inventarizačné rozdiely.“

Keď sme sa osobne pýtali riaditeľa Františku, ako dostanú do účtovníctva Plzne, keď na bločkoch majú Birelly, záležitosť nevedel vysvetliť: „Neviem vám teraz na to odpovedať.“

Otázky si vyžiadal zaslať e-mailom. V zaslanej odpovedi tvrdí, že letisko nakupuje aj to, čo sa objavuje na bločkoch, čiže nealkoholické pivá Birell, plechovky sódy, toniku či coly, ktoré sme v bare nevideli.

„Nakupuje sa podľa požiadaviek cestujúcich a predávajú sa v baroch na letisku,“ uvádza Františka v stanovisku. „Všetky nákupy sa realizujú vo veľkosklade v Poprade za ceny, ktoré nám nastavil predajca.“
Čo musia dodržiavať bary na letiskách

Barov na letiskách sa netýkajú špeciálne pravidlá ako známych duty free shopov, ktoré tam bývajú (jeden majú aj v Poprade). V duty free shopoch sa nakupuje alkohol bez daní, dostáva sa tam z colného skladu.

Letisko smie do barov kupovať tovar, vrátane inkriminovaných alkoholických nápojov v plechovkách, z bežných potravín, veľkoobchodov či obchodných reťazcov. Z tohto pohľadu bary, a je jedno, či sú pred bezpečnostnou kontrolou alebo po nej, fungujú ako hocijaký bufet či bar mimo letiska.

V letiskovom bare ani nemajú povinnosť pri predaji alkoholu pýtať pas a skenovať ho, ako tvrdil predavač. Vyplýva to z vyjadrení odborníkov na daňové a colné konanie, s ktorými sme záležitosť konzultovali. Ich povinnosťou je, ako kdekoľvek inde pri predaji alkoholických nápojov, len overiť, či ich kupuje osoba staršia ako 18 rokov.
Riaditeľ letiska vlastní firmu na predaj nápojov. Skokovo jej narástli tržby

Okrem hotelierskej minulosti je predseda predstavenstva Letiska Poprad-Tatry Patrik Františka majiteľom firmy Slov-Pro, ktorá má v obchodnom registri zapísanú aj podnikateľskú činnosť týkajúcu sa predaja nápojov. Spoločnosť založil so synom v roku 2022 a sídli v Batizovciach priamo v dome, kde Františka býva. Z Batizoviec do Popradu je to blízko, zhruba 10 kilometrov.

Odkedy Františka vlani nastúpil na čelo letiska, firme skokovo narástli tržby. Minulý rok mala podľa zverejnenej účtovnej závierky tržby vyše 65-tisíc eur, kým rok predtým len 3 600 eur.

Medzi zverejnenými faktúrami sme firmu Slov-Pro ako dodávateľa letiska nenašli. Z verejných zdrojov sa nedá zistiť, či spolupracuje so spoločnosťami, ktoré letisku dodávajú tovar.

Františka v písomnom stanovisku odmieta, že by jeho firma bola zakomponovaná do operácií týkajúcich sa alko a nealko nápojov predávaných na letisku. „Firma Slov-Pro nie je partnerom verejného sektora.“
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Letisko v Poprade. Foto N – Šimon Kern

Bývalý hotelier Františka nám začal sám od seba hovoriť, ako hotelieri podvádzajú, keď sme ho konfrontovali s tým, ako na letisku neblokujú alkohol: „Tu ste neprišli na prevádzku, kde sú normálne bežní hotelieri, že by ste si tam kupovali niečo bez dokladov alebo bez bločkov a na černotu.“

V hoteloch predávajú načierno? pýtame sa ho. „To som ja nepovedal,“ začal sa vzápätí vykrúcať Františka, ktorý pred nástupom na letisko viedol hotel.
Nezrovnalosti v DPH

Pokladničné bločky, ktoré nám na letisku vydali, sme preverili cez portál finančnej správy Over doklad. Keďže ich v systéme e-kasa vyhľadalo ako evidované doklady, znamená to, že nakúpený tovar nablokovali na oficiálne zaregistrované pokladnice.

Odhalili sme však nezrovnalosť narážajúcu na zákon v prípade účtovanej dane z pridanej hodnoty. V bare nám totiž raz naúčtovali pivo s 19-percentnou DPH a pri ďalšom nákupe – už v bare v odletovej hale – s 23-percentnou DPH. Práve DPH vo výške 19 percent je v rozpore so zákonom a ide o krátenie dane.

Františka k tomu napísal: „Pravdepodobne chyba softvéru.“

Nesprávnu sadzbu dane sme zistili na bločkoch aj pri perlivom víne Frizzante. Františkovi sme pri osobnom stretnutí ukázali na bločku, že vykazujú 19 percent, no podľa zákona by mali 23 percent.

Ako prvé sa nás opýtal, ako vieme z bločku zistiť, že sa sadzba 19 percent týka vína.

Skutočne to neviete prečítať z bločku? uisťujeme sa. „Nie,“ odvetí.

Po vysvetlení, kde to na bločku nájde, opäť len spomenie, že máme podať podnet.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Generálny tajomník služobného úradu na ministerstve kultúry Lukáš Machala a riaditeľ popradského letiska Patrik Františka. Zdroj foto – Facebook P. Františku

Podľa daňovej poradkyne Kusej z BMB Partners TAXAND je zrejmé, že keď plechovku vína predávajú s 19-percentnou DPH, no letisko ju musí kúpiť s DPH vo výške 23 percent, rozdiel štyri percentá si pýtajú späť od štátu.

„Pokiaľ je nesprávne uplatnená sadzba DPH, má to vplyv na výšku výstupnej DPH, je tam otázka dorubenia dane, ale aj úrokov z omeškania. A ak by bol preukázaný úmysel, tak sa to môže javiť až ako trestný čin,“ pridáva daňová poradkyňa Kusá.

Ministerstvo dopravy pod vedením nominanta Smeru Jozefa Ráža po zverejnení tohto článku reagovalo, že preverí situáciu na popradskom letisku, kde podľa zistení Denníka N predávajú načierno alkohol. „Ministerstvo dopravy týmito informáciami doposiaľ nedisponovalo. Situáciu dôkladne preveríme a následne k nej zaujmeme stanovisko,“ uviedla hovorkyňa ministerstva Petra Poláčiková.

Za éry Františku minulý rok vynovili na popradskom letisku interiér barov a duty free shopu. Podľa zverejnených faktúr to vyšlo na vyše 26-tisíc eur. Letisko zverilo obnovu prevádzok firme Interiér Mejker, ktorá sa výsledkom pochválila na sociálnej sieti.


Luxusné auto malo byť pre VIP cestujúcich

Riaditeľ letiska, funkcionár SNS Františka v minulosti pracoval aj ako riaditeľ Domova sociálnych služieb v Batizovciach. Z postu ho v roku 2011 odvolalo zastupiteľstvo Prešovského samosprávneho kraja. Korzár vtedy písal, že skončil, lebo ho po dovolenke na Kanárskych ostrovoch z bratislavského letiska odviezlo aj s rodinou služobné auto domov na východ Slovenska do Batizoviec.

Aj na letisku sa ukazuje, že Františka používa služobné vozidlo zrejme inak, než bol pôvodný zámer štátnej firmy.

Letisko obstaralo za bývalého vedenia v júli 2023 auto Škoda Kodiaq v hodnote 56-tisíc eur na lízing so zámerom, že ním budú za poplatok voziť VIP hostí, ktorí súkromnými lietadlami (private jetmi) priletia do Popradu. Popritom ho mali využiť aj na služobné cesty manažmentu.

Keď sme sa v uplynulých dňoch boli dvakrát večer pozrieť v Batizovciach, kde má Františka podľa obchodného registra trvalý pobyt, pred domom bolo zaparkované auto Škoda Kodiaq.

Na tomto Kodiaqu Františka dorazil do práce v pondelok ráno, keď sme ho čakali na popradskom letisku. Vnútri auta, ktoré platí štátom ovládané letisko, sa na spätnom zrkadle vynímal osviežovač vzduchu s logom SNS.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Škoda Kodiaq pred domom, kde býva riaditeľ letiska. Foto N – Šimon Kern
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Škoda Kodiaq pred administratívnou budovou letiska. Foto N – Šimon Kern
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Reklamný predmet SNS vnútri Škody Kodiaq, ktorú platí štátom ovládané popradské letisko. Foto N – Šimon Kern

Františka v písomnej odpovedi tvrdí, že sa auto používa „v zmysle uznesenia prijatého predchádzajúcim manažmentom v roku 2023“.

Letisku sa lízing za auto v čase Františkovej éry predražil. Od apríla do júna tohto roka platí letisko vyššie mesačné splátky – namiesto pôvodných 1 266 eur až 2 377 eur, pretože požiadalo o navýšenie ročného limitu kilometrov z 30-tisíc na 40-tisíc.

Pri limite 30-tisíc kilometrov to pritom vychádza, že by sa autom dalo každý pracovný deň v roku najazdiť 120 kilometrov, pri 40-tisícoch až 160 kilometrov. Z domu riaditeľa Františku v Batizovciach do práce na letisku je to len okolo 10 kilometrov.

K navyšovaniu limitu na kilometre Františka odpísal, že „to bolo nevyhnutné vzhľadom na aktuálny nájazd km.“
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Letisko v Poprade. Foto N – Šimon Kern
Ako pobúril župana zo Smeru, keď pre auto prišiel o funkciu

Keď pred vyše desiatimi rokmi Patrika Františku odvolávali pre zneužitie služobného auta domova sociálnych služieb, vtedajší prešovský župan Peter Chudík zo Smeru ho kritizoval za tvrdenie, že len využil, keď auto viezlo do Bratislavy projekt na ministerstvo.

„Zarazilo ma správanie pána riaditeľa a jeho list, že po ňom niekto ide, namiesto toho, aby si nasypal popol na hlavu,“ vyhlásil vtedajší župan Chudík s tým, že projekt sa dal doručiť kuriérom.

Peter Chudík neveril ani vyhláseniam Františku, že sa rozhodol ako kompenzáciu kúpiť klientom Domova sociálnych služieb v Batizovciach spotrebnú elektroniku. Župan hovoril, že ho zmluva o darovaní 300 eur „úplne dorazila“, podľa neho bola stopercentne urobená dodatočne, tesne pred kontrolou župy.
Fotografie s Dankom, Machalom aj Ficom

Keď sme sa Františku v pondelok spýtali, prečo práve jeho SNS dosadila za riaditeľa letiska, aj so synom ich to rozhnevalo. „O toto vám ide? Že SNS?“ pýtal sa riaditeľov syn.

Rozhovor vzápätí predčasne ukončili, riaditeľ nás vyprevadil zo zasadačky letiska a popritom opakoval, ako odvoláva svoj súhlas na zaznamenanie rozhovoru.

V Slovenskej národnej strane pôsobí okrem Františku aj jeho manželka Angelika. Tá je hlavnou kontrolórkou mesta Vysoké Tatry, ktoré je menšinovým vlastníkom popradského letiska, má v ňom 0,68-percentný podiel.

V parlamentných voľbách na jeseň 2023 kandidovala Angelika Františková za SNS na 30. mieste, do parlamentu sa nedostala.

Na sociálnych sieťach majú manželia Františkovci fotografie s Andrejom Dankom, s generálnym tajomníkom služobného úradu ministerstva kultúry Lukášom Machalom, Františková si zverejnila aj spoločnú fotografiu s Robertom Ficom a Andrejom Dankom.

Na predvolebných plagátoch mala heslá „My sme Slováci, nie len občania! Voľte SNS“, na sociálnej sieti šírila aj reklamu so svojou fotografiou a heslom „Psychopat Matovič nikoho nevlastní, aby vykrikoval, že nás mafii nepredá!“

V ďalšej predvolebnej reklame tvrdila: „Niekedy sa tomu hovorilo vlastný názor. Dnes tomu hovoria hoax.“
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Riaditeľ popradského letiska Patrik Františka (prvý vľavo) v centrále SNS počas parlamentných volieb na jeseň 2023, keď sa strana Andreja Danka prebojovala do parlamentu. Zdroj foto – Facebook A. Františkovej
Fakty o popradskom letisku

akciová spoločnosť Letisko Poprad-Tatry vznikla v roku 2005,
väčšinovým vlastníkom je ministerstvo dopravy,
menšinovými akcionármi sú mesto Poprad a mesto Vysoké Tatry,
vlani malo letisko tržby 4,2 milióna eur, dosiahlo zisk 80-tisíc eur,
má okolo 60 zamestnancov,
minulý rok ním prešlo 119 506 cestujúcich,
má pravidelné linky do Londýna 4-krát týždenne,
počas leta má charterové lety do tureckej Antalye 5-krát týždenne, do bulharského Burgasu 2-krát týždenne, do tuniského Monastiru a egyptskej Hurghady sa z Popradu lieta raz týždenne,
letisko leží vo výške 718 m. n. m., je najvyššie položeným letiskom pre dopravné lietadlá na krátke a stredné vzdialenosti v strednej Európe,
prvopočiatky dnes už medzinárodného letiska siahajú do roku 1938.

Zdroj: Internetová stránka popradtatry.aero