Pomoc na energie nie je pre všetkých. Ako príjmy a deti menia vaše šance na dotáciu (prepočty HN a príklady)
03.12.2025, 19:32
Martin MarkoMartin Marko

Vláda v stredu prijala očakávanú adresnú energopomoc.
Pokiaľ by pomoc nebola, podľa vlády by rástli faktúry.
Čo musím splniť, aby som mal pomoc, a kedy budú chodiť šeky za teplo?
HN prinášajú tucet základných otázok a odpovedí ohľadom budúcoročnej energopomoci.
Viac ekonomického a politického spravodajstva nájdete na HNonline.sk.

Vláda v stredu prijala očakávanú energopomoc. Tá má od nového roka priniesť zvýhodnené faktúry 90 percentám domácností. Zvyšných 10 percent bude platiť za energie podľa rozhodnutí regulačného úradu. Ich oznámenie sa očakáva počas štvrtka.

Pôvodne sa rátalo, že dotovanie cien bude stáť 435 miliónov eur, nakoniec štát odhad okresal na 385 miliónov eur s tým, že predtým počítali s maximálnymi odhadmi. Štát argumentuje, že ak by nepristúpili k stropovaniu faktúr, na budúci rok by sa ceny elektriny zvýšili o 22 percent, koncová dodávka plynu o takmer 30 percent a rovnako aj teplo.

HN prinášajú 12 základných otázok a odpovedí ohľadom budúcoročnej energopomoci. A to vrátane prepočtov o príjmoch rodín, ktoré dostanú či nedostanú pomoc. Šeky či nižšie ceny energií nemajú isté ani všetci dôchodcovia.
1. Ako zistím, že mám nárok na pomoc

Keď bude mať rodina nárok na pomoc, ministerstvo hospodárstva bude informáciu posielať elektronicky. Kľúčovým údajom v celej energopomoci je bonita domácnosti. Hraničná hodnota bonity sa ustanovuje na 1 930 eur na kalendárny mesiac.

Vzorec určený vládou v podstate znamená, že sa spočítajú napríklad v prípade zamestnancov hrubé príjmy domácnosti a tie sa vydelia počtom členov upravených o koeficient. Prvý člen rodiny nad 14 rokov má koeficient jeden, druhý 0,7. Pod danú vekovú hranicu je koeficient 0,5, čo sa týka detí.

image

Vláda schválila energopomoc. Hraničnú hodnotu bonity energetickej domácnosti stanovila na 1 930 eur za mesiac

Teda napríklad, ak sú v domácnosti len dvaja ľudia so súhrnným príjmom 3 300 eur mesačne, teda v hrubom 1 600 eur na jedného zamestnanca, potom sa tento príjem vydelí koeficientom 1,7 a výsledná energetická bonita tejto domácnosti by bola 1 941 eur. Bola by tak tesne nad hranicou určenou vládou na úrovni 1 930 eur, a tak by nárok na pomoc nemala.

Naopak, pri príjmoch danej dvojice 3 200 eur by bonita vyšla na 1 882 eur, čím by vznikol nárok na pomoc. Ministerstvo hospodárstva plánuje spustiť na webovej stránke kalkulačku, kde si domácnosť bude môcť spočítať svoju bonitu a zistí, či má alebo nemá na pomoc nárok.

V prípade rodiny s menšími deťmi spadajú pod vládnu energopomoc aj domácnosti s vyšším príjmom. V prípade dvoch zamestnaných dospelých a dvoch detí do 14 rokov je hranica hrubého príjmu na výplatných páskach živiteľov rodiny na získanie energopomoci spolu približne 5 238 eur za mesiac, teda 2 619 eur v hrubom na mesiac.

Ak by mali spomínaní manželia s daným príjmom len jedno dieťa do 14 rokov, energopomoc už nedostanú, keďže ich bonita bude 2 494 eur mesačne. Pri jednom dieťati by hrubý príjem rodiny na získanie energopomoci musel byť najviac 4 050 eur za mesiac, teda najviac 2 050 eur v hrubom na každého z dvoch zamestnancov.

Podľa ministerstva hospodárstva 90 percent ľudí na Slovensku sa zmestí do tejto bonity, a preto ju nastavili na tejto úrovni.
2. Dostanú energopomoc všetci dôchodcovia?

Nie. Záleží od toho, aký príjem majú v domácnosti osoby, ktoré tam majú trvalý pobyt. Ak dvojica penzistov s trvalým pobytom na odbernom mieste aj pracuje a suma ich príjmov vrátane dôchodkov je mesačne nad približne 3 300 eur mesačne, pomoc pri energiách už nedostanú. V príjmoch sa nezohľadňuje len trinásta penzia. Iné formy penzií vrátane vdovských, sirotských či výsluhových sa počítajú.

image

Štátna helikoptéra zlacňuje energie. No prinesie to aj také absurdné situácie, aké Slovensko ešte nezažilo

Tiež platí, že ak má v rodičovskom dome popri dvojici penzistov trvalý pobyt aj ich pracujúci potomok, podmienku na získanie energopomoci domácnosť nemusí vždy splniť. Ak suma dôchodkov dvoch penzistov predstavuje napríklad 1 200 eur mesačne a ich dospelý syn zarába na zamestnanecký pomer v hrubom viac ako 3 450 eur, domácnosť zo systému pomoci vypadne.
3. Musím mať trvalý pobyt?

Na získanie lepších cien je dôležité aj to, aby na odbernom mieste mal niekto pobyt. Nariadením vlády sa určuje, že pôjde o trvalý pobyt. No ak niekto má jeden byt, v ktorom má trvalý pobyt, a ďalší byt prenajíma, môže v prípade splnenia príjmových podmienok dostať energopoukážky či lacné energie na obe nehnuteľnosti.

V nariadení vláda sa totiž píše: „Ak na adrese odberného miesta nie je evidovaná žiadna adresa trvalého pobytu člena energetickej domácnosti predpokladá sa, že odberné miesto má byť priradené k tej energetickej domácnosti, ktorej člen je evidovaný ako odberateľ elektriny v domácnosti alebo odberateľ plynu v domácnosti alebo konečný spotrebiteľ tepla alebo koncový odberateľ tepla.“
4. Môžem si ešte zmeniť trvalý pobyt?

Nie, na tento rok je už systém aktualizovaný a zmenu trvalého pobytu už systém určený na dotácie cien energií nezaznamená. Termín bol do 27. novembra. Platí, že kto si nestihol zmeniť trvalý pobyt, už to na účely pomoci na rok 2026 nestihne napraviť. A to napriek tomu, že zákon o energopomoci hovorí, že druh pobytu určí vláda nariadením. A tá ho určila s tým, že nariadenie platí až od 8. decembra.
5. Bývam v nájomnom byte, dostanem pomoc?

Odpoveď je trochu komplikovanejšia. Ak bývate v prenajatom byte a vlastník bytu má nárok na energo dotáciu, tak ceny energií sa v nájme nebudú zvyšovať. Naopak, ak môj prenajímateľ nespadá do pomoci, byt nedostane pomoc. Ministerstvo hospodárstva však odkazuje, že v takom prípade môže nájomca požiadať o reklamáciu a bude možné, že lacnejšie energie by mu mohli byť priznané. V budúcnosti by tieto prípady mali riešiť prechodné pobyty.
6. Nedostal som pomoc, kam sa mám obrátiť?

Štát hovorí, že od 8. decembra spúšťa call centrum, kde sa budú môcť odberatelia obrátiť telefonicky s otázkami ohľadom energopomoci. Okrem toho vedia informácie podávať aj ich dodávatelia energií.

Pokiaľ to domácnosti nestačí, informácie ohľadom svojich faktúr by im mali dať na okresných úradoch. Štát okrem iného plánuje na internetovej stránke dať možnosť domácnostiam skontrolovať si údaj, či budú alebo nebudú mať nárok na pomoc.

image

"Väčší bordel, ako sme čakali". SaS varuje pred novou energopomocou

Ministerstvo vybaví námietku do 30 dní, ak bude treba zapojiť iné inštitúcie, lehota sa môže predĺžiť o 60 dní.
7. Aký príjem zamestnanca sa bude do bonity dávať a ako je to pri živnostníkovi?

Do vzorca bonity domácnosti sa bude dávať hrubá mzda. Príjmy sa deklarujú za obdobie od júla 2024 do júna 2025. Pri SZČO sa berie základ dane z daňového priznania. Následne sa podľa vzorca vypočíta bonita. Naopak, dôchodky vyplácané dôchodcom sú posudzované v čistom.
8. Čo sa nebude posudzovať v bonite domácnosti?

Do bonity domácnosti sa nebude posudzovať viacero faktorov. Štát určil, že finálny vzorec nebudú ovplyvňovať príjmy z nemocenského, úrazového, garančného poistenia. Bonitu neovplyvnia príjmy z druhého piliera, 13. dôchodok a ani prídavky na deti.
9. Prišiel som o prácu a bonita sa zmenila, čo potom?

Údaje v systéme určenom na dotovanie energií sa majú aktualizovať dvakrát za rok. Čiže ak rodina príde o jeden príjem a podľa novej bonity jej vznikne nárok na energopomoc, môže dotáciu po aktualizácii dostať.

Zároveň je možnosť aj dotáciu stratiť, a to v prípade, ak sa bonita zlepší nad hranicu 1 930 eur a rodina stratí nárok na pomoc. Očakáva sa, že časť dotácií vypadne počas roka, keď budú nabiehať dividendy z akciových spoločností.
10. Prečo mi za teplo príde šek a za plyn a elektrinu nie?

Štát na budúci rok delí energopomoc prvýkrát cielene a situácia v teple je komplikovanejšia. Na Slovensku sú stovky dodávateľov tepla. Napríklad v jednom meste pôsobia viacerí hráči, ktorí majú rozdielne ceny plynu, a tým aj iné náklady na výrobu tepla.

image

Kúrenie čaká prudké zdraženie. Prví teplári ukázali nové ceny na rok 2026, faktúry ťahá hore sporný poplatok

Preto štát bude dotovať teplo cez energoukážky, aby vedel cielene pomôcť domácnostiam, ktorým narástli náklady na kúrenie. Čiže platí, že domácnosti si od januára nájdu na rozdiel od posledných rokov zvýšené ceny tepla, avšak štát im za ne pošle poukážky. Výška poukážok sa bude prirodzene meniť podľa lokalít a kde bude väčší nárast cien tepla, tam bude aj vyššia poukážka.

Pri faktúrach za plyn a elektrinu má systém pokračovať po starom a účty majú chodiť opäť automaticky znížené.
11. Kedy mi príde poukážka a kde si ju vyzdvihnem?

Poukážky za teplo budú chodiť dvakrát za rok. Prvý šek príde počas januára a druhý o šesť mesiacov. Domácnosti si ich budú vyzdvihovať na poštách, pričom šek bude určený na konkrétne meno. Štát však nebude vedieť zistiť, či ním domácnosť reálne zaplatila za zvýšené ceny tepla. Očakáva sa, že priemerné šeky budú do výšky okolo 400 eur.

Šeky sa budú počítať podľa plochy bytu, no teplá voda zas podľa počtu osôb.
12. Nedostal som pomoc, koľko budem platiť?

Ministerka hospodárstva Denisa Saková počíta, že oproti súčasným dotovaným cenám sa majú týmto rodinám zmeniť ceny nasledovne: pri elektrine o 20 percent viacej, koncová dodávka plynu za zvýši o takmer 30 percent a približne rovnako aj teplo. Presné regulované ceny chce zajtra ukázať úrad pre reguláciu sieťových odvetví.

Tryskáčmi na firemnú akciu. Hýrili až príliš okato, spreneverili stovky miliónov

Namiesto firmy, ktorú okradli, ľutovali seba.
Jozef Ryník
Jozef Ryník

reportér magazínu Index
Tyco sa stala z lokálnej firmy megakorporáciou.
Tyco sa stala z lokálnej firmy megakorporáciou. (zdroj: Wikipedia.org)
|
diskusia
[ Dostávajte Index newsletter so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]

Keď v roku 2001 šéf spoločnosti Tyco International Dennis Kozlowski usporiadal na Sardínii pompéznu oslavu 40. narodenín svojej manželky Karen, netušil, že video z párty sa bude neskôr podrobne rozoberať na súde, kde bude obvinený z tunelovania firmy.

Kozlowski si prenajal celý plážový rezort, časť zo 75 hostí priletela súkromnými tryskáčmi. Čašníci boli oblečení v antických tógach, nechýbalo šampanské ani kaviár, ľadová socha Dávida cikala vodku. Súčasťou „podujatia“ boli vystúpenia hudobných kapiel a laserová šou.

„Bude to zábavný týždeň, môžete plachtiť na jachte, hrať tenis a golf,“ hovoril Kozlowski na videu z oslavy. Opulentná párty stála dva milióny amerických dolárov, z čoho polovicu zaplatilo Tyco, v tom čase jedna z najväčších amerických korporácií.

Kozlowski na súde tvrdil, že išlo o firemnú akciu na posilnenie tímového ducha. Pozval na ňu nielen manažérov Tyca a ich manželky, ale aj viacerých obchodných partnerov.

Prokurátori mali iný názor. Oslavu označili za súkromnú párty financovanú z firemných peňazí, hovorili o ich flagrantnom zneužití. Médiá písali o „rímskych orgiách korporátnej elity“.

Príbeh Dennisa Kozlowskeho a spoločnosti Tyco International opisujeme v seriáli Podfukári, v ktorom sa venujeme najznámejším finančným podvodníkom zo sveta a Slovenska.
V článku sa dočítate

ako sa z lokálnej firmy stala tyco megakorporácia,

prečo bol jej šéf Kozlowski spočiatku úspešným manažérom,

ako sa rozsypal rastúci konglomerát firiem,

ako dopadli jeho manažéri?

Akvizičné monštrum

Písal sa rok 1960 a Arthur J. Rosenburg v americkom štáte Massachusetts založil firmu Tyco Laboratories. Najprv sa zaoberala výskumom materiálov na vojenské a medicínske účely, neskôr prešla aj na výrobu a zamerala sa na priemyselné produkty, ako sú potrubia, ventily a elektronické komponenty.
V decembrovom čísle mesačníka INDEX nájdete užitočné informácie zo sveta biznisu, financií a ekonomiky. K výhodnému predplatnému sa dostanete kliknutím na titulku.
V decembrovom čísle mesačníka INDEX nájdete užitočné informácie zo sveta biznisu, financií a ekonomiky. K výhodnému predplatnému sa dostanete kliknutím na titulku. (zdroj: Hej,Ty!)
Mesačník INDEX so zľavou 15 %

V polovici 60. rokov Tyco vstúpila na burzu a v priebehu ďalších dvoch dekád rástla akvizíciami menších firiem z oblasti elektroniky, plastov a bezpečnostných systémov. Kozlowski, ktorý sa výkonným riaditeľom spoločnosti stal v roku 1992, akvizičnú stratégiu ešte zintenzívnil.
Gigant doplatil na ziskuchtivých manažérov, utopili aj penzie zamestnancov
Súvisiaci článok
Gigant doplatil na ziskuchtivých manažérov, utopili aj penzie zamestnancov
Čítajte viac

Pochádzal z rodiny prisťahovalcov, jeho otec bol policajt, matka učiteľka. Vyštudoval účtovníctvo, po škole pracoval ako finančný analytik v New Jersey. Časom získal povesť agresívneho, ale schopného finančného manažéra.

V polovici 70. rokov sa zamestnal v Tyco Laboratories ako finančný analytik. O pol dekády neskôr prevzal riadenie firemných financií a o niečo neskôr aj celej spoločnosti.

Ako CEO Kozlowski presadil viac než tisícku akvizícií firiem z bezpečnostného biznisu, elektroniky, ale aj farmácie. Wall Street ho považovala za „supermana akvizícií“. Médiá ho nazývali „Deal-a-Day Dennis“ s odkazom na zdanie, že Tyco kupuje firmy na dennej báze (v reáli to boli desiatky ročne).

Na začiatku milénia bola už Tyco konglomerátom podnikov, jej portfólio siahalo od zdravotníckej techniky až po požiarne systémy. Kozlowski bol vnímaný ako vizionár, ktorý dokázal z obyčajnej výrobnej firmy vybudovať korporátny gigant.

Sám žil vo veľkom štýle. Vlastnil apartmán na známej Piatej avenue v New Yorku za 18 miliónov dolárov, obrazy od Moneta a Renoira, jachty či súkromné lietadlá.
Z úspešnej firmy jej manažéri vytiahli stovky miliónov dolárov.
Z úspešnej firmy jej manažéri vytiahli stovky miliónov dolárov. (zdroj: Wikipedia.org)
Spreneverili stovky miliónov

V roku 2002 boli Kozlowski a finančný riaditeľ spoločnosti Tyco International Mark Swartz obvinení z defraudácie firemných peňazí, ktoré údajne použili na svoj luxusný život.

Swartz bol síce na rozdiel od Kozlowského menej nápadný, no bol analytický a precízny manažér, ktorý dokázal „kúzliť“ s číslami. Ako vyšlo najavo, bol spoluzodpovedný za štruktúry, cez ktoré z firmy vyťahoval peniaze na súkromné účely.

Swartz bol tiež spoluautorom agresívneho modelu rastu cez akvizície. Tyco síce rástla, ale zároveň sa v obrovskej firme strácala transparentnosť. Na mnohých akvizíciách prerobila.

Rok po škandalóznej narodeninovej párty Tyco priznala straty v miliardách dolárov. Akcie spoločnosti klesli o viac než 80 percent. Z historického vrcholu 74 dolárov v máji 2000 spadli o dva roky neskôr na dvanásť dolárov.
Raketovo rástli a ovládli polovicu Ameriky. Skončili s miliardovými dlhmi a za mrežami
Súvisiaci článok
Raketovo rástli a ovládli polovicu Ameriky. Skončili s miliardovými dlhmi a za mrežami
Čítajte viac

Kozlowski so Swartzom podľa obvinení spreneverili viac než 600 miliónov dolárov. Používali napríklad tajné „pôžičky“, ktoré neschválilo predstavenstvo a ktoré, samozrejme, neboli splatené, prípadne ich zamaskovali ako bonusy.

Celkovo takto pripravili firmu o 170 miliónov dolárov. Ďalších 430 miliónov zarobili podvodným predajom akcií spoločnosti.

Vyšetrovanie odhalilo, že Kozlowski a Swartz si za firemné peniaze nakupovali umelecké diela, autá, jachty či luxusné dekorácie. Symbolom plytvania sa stal sprchový záves za šesťtisíc dolárov v Kozlowského vile.
Bez náznaku ľútosti

Obaja hriešnici sa na súde tvárili nevinne. „Neurobil som nič, čo by som považoval za nezákonné,“ tvrdil Swartz. „Myslím, že to pre obžalobu vyzerá beznádejne,“ dodával arogantne Kozlowski.

Mýlil sa. Súd ich v roku 2005 oboch odsúdil na osem a pol až 25 rokov väzenia, mali zaplatiť 134 miliónov dolárov ako náhradu škody a ďalších 105 miliónov ako pokutu.

Kozlowski si však išiel svoje. „Som absolútne nevinný. Nebol tam žiadny zločinný úmysel,“ povedal v roku 2007 pre CBS News. Odsúdili ho vraj len preto, lebo sudcovia mu neuverili, že manažér môže zarábať sto miliónov dolárov ročne.

Z basy ho pustili v roku 2014 (Swartz sa dostal na slobodu o rok skôr) a bolo jasné, že pocit krivdy ho neprešiel. „Tyco nepykalo pre to, čo som urobil. Ja som bol ten, ktorý trpel,“ uviedol pre médiá.

V skutočnosti však Tyco za svojich manažérov tvrdo zaplatilo. V rámci civilných žalôb a dohôd o urovnaní sporov muselo akcionárom uhradiť 2,9 miliardy dolárov.

To mu zlomilo krk a vohnalo do reštrukturalizácie, v rámci ktorej sa v roku 2007 muselo rozdeliť na tri samostatné spoločnosti. Štiepenie pokračovalo aj neskôr a z firmy sa oddeľovali ďalšie dcérske spoločnosti.

Definitívna bodka za príbehom jednej z najväčších amerických korporácií prišla v roku 2016, keď zvyšky Tyco International prevzala spoločnosť Johnson Controls.

Čítajte viac: https://www.sme.sk/index/c/tyco-usa-firmy-kauzy-sud

Ako sa žije na Slovensku: Pod stromčekom už tretí rok chýbali darčeky, hovorí matka na invalidnom dôchodku

Choroba vrhá rodiny do chudoby.
Daniela Hajčáková
Daniela Hajčáková

reportérka denníka SME
Marcela Datková počas rozhovoru pre Denník SME.
Marcela Datková počas rozhovoru pre Denník SME. (zdroj: Marko Erd, SME)
|
diskusia
[ Dostávajte Výber Beaty Balogovej so zhrnutím podstatných správ dňa.
Zapnite si odber jedným klikom. ]

V sedemčlennej domácnosti v Námestove pôsobí vianočne takmer všetko – na stole je vianočný obrus, v obývačke stojí modro-strieborný vianočný stromček, každý rám dverí lemujú vianočné reťaze a na poličkách stoja vianoční anjelici.

Pod stromčekom ale už tretí rok po sebe chýbali vianočné darčeky.

„Zvykli si,“ vzdychne 46-ročná matka, keď hovorí o svojich deťoch. Prvý rok bolo vysvetľovanie najťažšie, teraz už vedeli, čo čakať.

Okrem dvoch dospelých detí, syna a dcéry, má ešte 16- a 11-ročnú dcéru. „Nie sú takí, že toto musím mať. Chápu, že na to teraz nemáme,“ pokračuje Marcela Datková z Námestova.

Po tom, ako jej minulý rok diagnostikovali nádor na prsníku, žije z invalidného dôchodku vo výške 480 eur mesačne a z prídavkov na dve neplnoleté deti, no už aj predtým pre astmu musela pracovať len štyri hodiny denne. Na domácnosť prispieva aj jej mama, ktorá s nimi žije v byte a má dôchodok tiež okolo 480 eur.

Niekoľko stoviek mesačne platí na domácnosť jej dospelá dcéra, ktorá pracuje ako predavačka v miestnom secondhande, býva s nimi ešte jej dospelý syn, ktorý je aktuálne po skončení strednej školy nezamestnaný.

„Chcem byť pani učiteľka,“ je prvé, čo vysloví 11-ročné dievča, keď po príchode zo školy zbadá v byte návštevu. Ruku podáva na pozdrav ako dospelá. „Dnes som dostala tri jednotky – z matematiky, angličtiny a zo slovenčiny,“ oznámi vzápätí detsky.

Na Vianoce sa už tešila. S úsmevom vraví, že do školy pôjde najbližšie až 8. januára.
Ako sa žije na Slovensku v roku 2025

Príbeh Marcely Datkovej je súčasťou série príbehov ľudí, s ktorými sme strávili čas pri ich každodenných činnostiach a rozprávali sme sa o tom, ako zvládajú každodenný život na Slovensku.

Otázka, ako sa žije na Slovensku, sa po dvoch vlnách konsolidácie stala jednou z hlavných tém politického boja. Ten je však často vzdialený dennej realite ľudí po celej krajine, ktorí robia, čo môžu, aby sebe, svojim rodinám či svojim zamestnancom a zamestnankyniam zabezpečili dôstojné životné podmienky. Čo to na sklonku roku 2025 znamená?

Denník SME odpovedá v sérii príbehov ľudí z rôznych kútov Slovenska. Ak sa aj vy chcete podeliť o svoj príbeh, ozvite sa nám na [email protected].

Ďalšie príbehy zo série:

Pri mori sme nikdy neboli, už si nemôžeme dovoliť ani výlet, vraví osamelá matka.

Polená nám hádže pod nohy vláda, ale robíme si to aj sami, hovoria pekári.

Už tri roky rozmýšľam, že zatvorím, teraz to asi príde, vraví majiteľka obchodu.

Pri bývaní rozhodla cena, chcem odbremeniť rodičov, vraví študentka.

Človek by neveril, koľko toho telo dokáže vydržať, hovorí rušňovodič

Rozpočet nám skrátili o štvrtinu, hovorí starostka za Smer

Už teraz cítim strach z toho, že náklady sa budú iba zvyšovať, hovorí tanečnica

Tu musí byť človek nezmar, aby prežil, hovorí sýrsky podnikateľ z Košíc

Nemyslela som na to, že zomriem

„Zrazu som nemohla ani rukou riadne hýbať. Cítila som tam hrču,“ opisuje Datková, ako minulý rok v lete zistila, že má na prsníku nádor. V miestnom obchode, kde pracovala ako predavačka, sa udrela. Hrču a bolesť pripisovala nárazu.

K lekárovi odišla, keď jej bolo nevoľno a nevedela v práci vydržať. V Dolnom Kubíne jej odobrali vzorky a o niekoľko dní jej lekár oznámil, že ide o nádor.

„Hneď som musela ísť na chemoterapiu. Pani doktorka na onkológii ma varovala, že už z prvej mi vypadajú vlasy,“ hovorí. „Do rána som polovicu nemala.“

Najmladšia dcéra jej chorobu vnímala najmä prostredníctvom toho, že jej mama prišla o vlasy a začala nosiť šatku. Ochoreniu až tak nerozumela, zaujímalo ju však, kam sa podeli mamine vlasy a kedy dorastú. Datková si kúpila aj parochňu, ktorá jej však tak dráždila kožu, že ju ani nenosila.

Ochorenie matky najťažšie niesla najstaršia 26-ročná dcéra, ktorá si uvedomovala, že je to vážne.

„Nemyslela som na to, že sa mi niečo stane, že, nedajbože, zomriem,“ vraví Datková. „Hovorím si – idem sa zariadiť, idem chodiť k lekárom. A tak aj bolo.“

Po práceneschopnosti napokon prešla na invalidný dôchodok. Choroba aj liečba ju veľmi vyčerpávali. Spomína, že keď chcela ísť po chemoterapii na toaletu, museli ju dvaja ľudia podopierať pod pazuchami.

To, čo ukazujú dáta – že rodiny s viac ako tromi deťmi patria na Slovensku do skupiny ľudí najohrozenejších chudobou, navyše, ak na deti rodič ostal sám –, zažívala Datková na vlastnej koži roky.

Jeden z partnerov ju bil, ďalší od nich odišiel, napokon aj s deťmi pred rokmi skončili v ubytovni pre týrané ženy. Bez finančného zabezpečenia do budúcnosti.

Pred zistením vážnej diagnózy pracovala v obchode s potravinami, no pre astmu len štyri hodiny denne.

Ak rodič ako jeden z hlavných živiteľov rodiny ešte k tomu začne trpieť vážnou chorobou, rozpočet rodiny to zasiahne ešte viac – nielen pre pokles príjmu počas práceneschopnosti, ale aj pre ďalšie výdavky spojené s liečbou a cestovaním za ňou.

Najmä vtedy, ak je situácia v rodine taká, že mesačné výdavky majú rozrátané do posledného centu.

Po tom, čo ostala po vážnej diagnóze doma práceneschopná, aj Datkovej už vtedy nízky príjem z čiastočného úväzku ešte výrazne klesol - ani nie na 300 eur.

Finančná situácia sa však v námestovskej domácnosti podľa 46-ročnej matky odvtedy o niečo zlepšila. Do bytu sa nasťahoval aj Datkovej priateľ a otec 11-ročnej dcéry, ktorý chodieva do Nemecka montovať sadrokartón.

„Nevládala som to už, tak prišiel. Pomáha mi finančne aj so starostlivosťou,“ hovorí s tým, že platí výraznú finančnú položku pre rodinu - nájom.

Získala navyše aj finančnú podporu z organizácie Dobrý anjel, pomáhajúcej rodinám, ktoré sa pre chorobu niektorého z členov dostali do finančnej tiesne.
Ovocie v zľave, oblečenie zo secondhandu

Medovníky, medvedie labky a kokosový medovník – vymenúva matka z Námestova, čo tento rok napiekli na Vianoce.

Ovocie nakupuje jedine v zľave. „Mandarínky sú pre mňa drahé, to neberiem,“ hovorí. Sprchový gél kupuje za 85 centov. Kuracie mäso chodí nakupovať do „drevenice“, ako volajú blízky obchod. Tam ho zoženie lacnejšie.

Slovenské rodiny v každodennom živote zvyčajne nečelia takým dramatickým okolnostiam ako Marcela Datková, všetci však cítia dosah nepriaznivej ekonomickej situácie na Slovensku.

Aj keď po predošlých kolách konsolidácie, vrátane zvyšovania daní, tento rok opatrenia dopadli najmä na pracujúcich a živnostníkov, aj matka na invalidnom dôchodku vraví, že cíti, že si môže za tú istú sumu v obchode dovoliť menej ako predtým.

Zásadne jej vlani rástli aj náklady na byt – za nájom či vodu – a nielen preto, že už je ich v byte sedem.

Okrem nej, jej mamy a dvoch neplnoletých dcér, bývajú v trojizbovom byte aj jej dospelý syn, dcéra a jej priateľ. Môžu si na jednej strane takto finančne vypomôcť, no dospelé deti zároveň chceli ostať pri ťažko chorej mame.

Z trojizbového bytu sa už neúspešne pokúšali spoločne presunúť do podnájmu v dome. Prevládli však vraj obavy majiteľa, že by ho mohla taká početná rodina zničiť.

Po diagnostikovaní onkologického ochorenia sa Datková obrátila na organizáciu Dobrý anjel, ktorá jej mesačne posiela sumu do dvesto eur. Prekvapilo ju, keď jej na jeseň prišlo 800 eur – od niekoho, kto chcel pomôcť špeciálne jej. Najprv si myslela, že ide o omyl.

Z časti peňazí nakúpila mladším dcéram aj sebe topánky. Potrebovali by aj novú chladničku, no zatiaľ čakajú, ako dlho tá súčasná ešte vydrží. Splácajú aj kúpu ojazdeného auta, ktorým ju okrem iného vozia do Dolného Kubína vzdialeného viac ako 30 kilometrov na vyšetrenia.

Najmladšia dcéra najnovšie túži po telefóne. Vidí, že ho majú aj jej spolužiaci. „To ale jednoducho nejde,“ vraví matka.

Na dovolenke – ani len na chate – nikdy s rodinou nebola. Do kina ani na iné spoplatnené aktivity nechodia.

Oblečenie Datková tiež najčastejšie nakupuje v secondhande. Pochváli sa aj „dobrým úlovkom“ – obojstrannou zelenou bundou, ktorú jej z práce za 12 eur priniesla dcéra.
Čo má prísť, príde

„Nedobre,“ odpovedá žena z Námestova na otázku, ako sa žije na Slovensku. „Všetko je drahé, ľudia sa medzi sebou hádajú, bijú, keď chcete svoje bývanie, nedá sa to,“ zamyslí sa.

„Keď idem na pľúcne, musím zaplatiť euro päťdesiat len za použitie náustka,“ dodá po chvíli.

Napriek tomu, že zdravotná starostlivosť na Slovensku je oficiálne bezplatná, na poplatky, ktoré od svojich pacientov a pacientok žiadajú ambulancie, polikliniky či nemocnice, ročne minie dospelý človek v priemere 78 eur.

Onkologické lieky má Datková hradené zo zdravotného poistenia, doplácala však za lieky na astmu, ktoré musí pravidelne brať. Odkedy je na invalidnom dôchodku, doplatok za dva spreje jej klesol na necelé euro za každý.

Nižšie má dnes aj výdavky za cestovanie za liečbou. Minulý rok musela pre chemoterapiu cestovať každé tri týždne do Dolného Kubína, dnes chodí na prehliadky každé tri mesiace.

Okrem chemoterapie a ožarovania Datková počas uplynulého roka podstúpila aj operáciu. „Pán doktor mi povedal, že vybrali to, čo museli a uvidí sa,“ hovorí.

Vo februári ju čaká ďalšia kontrola, na ktorej by sa mala dozvedieť, ako sa situácia vyvíja a či je v poriadku. Do budúceho roka má dve želania – aby sa jej choroba nevrátila a aby mohla pracovať, či už ako upratovačka, alebo predavačka.

„Čo má prísť, príde,“ vraví. Dodá ešte dôvetok, ktorý počas rozhovoru u nej doma vyslovila niekoľkokrát – keď to príde, vtedy to budem riešiť.

Čítajte viac: https://www.sme.sk/domov/c/ako-sa-zije- ... m-dochodku

Komentáre
29. decembra 2025 9:12
Ficova vláda
Hlas
Robert Fico
Smer
SNS
Rok 2025: Ficov kmeň sa stáva menšinou
Martin M. Šimečka
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vládna koalícia robila uplynulý rok všetko pre to, aby svojim odporcom znepríjemnila život v tejto krajine a oslabila ich pocit domova.

„Nikdy nepodceňujte autokratov,“ povedala Claudia Ortiz, občianska aktivistka zo Salvádoru, kde vládne autokratický prezident Nayib Bukele. Denník The Guardian vyspovedal tri takéto aktivistky (aj z Maďarska a Turecka) a všetky sa zhodli na tom, že autokrati idú v ničení demokracie vždy ďalej, než si ony vedeli predstaviť. A robia to šokujúcou rýchlosťou.

Ich skúsenosť môžeme potvrdiť už aj na Slovensku. Rok 2025 bol rokom takého prudkého útoku na demokraciu, aký sme si ešte pred rokom nevedeli predstaviť.

Švédsky inštitút V-Dem, ktorý každoročne zostavuje demokratický index, varuje, že Slovensko sa tesne priblížilo k hranici, za ktorou sa začína autokracia, a naša demokracia klesla na úroveň z obdobia mečiarizmu v 90. rokoch. A to bola správa ešte len za rok 2024.

Človek, ktorý sa o politiku nezaujíma, o tomto riskantnom vývoji ešte nevie, lebo nástup autokracie si nespája s ťažkosťami bežného života, ako je rastúca drobná kriminalita či zdražovanie.

Keby však sledoval dianie v samotnom jadre demokracie, ktorým je parlament, uvidel by jav, ktorý Alexis de Tocqueville pomenoval ako „tyraniu väčšiny“.

Vládna koalícia so svojou tesnou väčšinou po celý rok obmedzovala práva opozície, bojkotovala výbory, skracovala čas na rozpravu o zákonoch a dôsledne blokovala všetky snahy opozície vyvolať hlasovanie o nedôvere členom vlády. Toto je tyrania väčšiny, ktorá popiera práva voličov opozície, hoci je ich len o niečo menej ako voličov vládnej koalície.

Ukazuje sa, že na premenu demokracie na autokraciu netreba veľký plán ani stratégiu, stačí primitívne chápanie moci a dostatok poslušných poslancov. To, čo vyzerá ako chaos a zmätok, keď vládna koalícia neustále mení aj vlastné zákony, sa bude pri spätnom pohľade javiť ako logický sled jednotlivých krokov, z ktorých každý mal svoj účel. Tým je obmedzovanie slobody.

Aj to, čo vyzerá na prvý pohľad často ako spontánny výbuch hnevu, je v skutočnosti stratégia. Vulgarita a agresivita vládnej koalície – počnúc premiérom Robertom Ficom a končiac poslancom Michalom Bartekom – majú svoj premyslený účel.

Čoraz hrubší jazyk, nadávanie novinárom a čoraz provokatívnejšie výroky, akými boli Ficovo vyhlásenie, že by si želal vystúpenie Slovenska z NATO, či úvaha Tibora Gašpara o odchode z Európskej únie, sú súčasťou nepísaného plánu na ochromenie spoločenskej citlivosti. Cieľom je vyvolať strach z arogantnej moci, ktorý má paralyzovať vôľu ľudí jej vzdorovať.

Vládna koalícia kopírovala po celý rok manuál všetkých súčasných svetových autokratov: šokovať a zastrašovať, vyhlasovať, že oni reprezentujú víťazného „ducha doby“. Tohto ducha stelesňuje Donald Trump, ktorý od januára vládne z Bieleho domu, šokujúcou rýchlosťou ničí demokraciu a trhá väzby medzi Európou a Amerikou, ktoré od druhej svetovej vojny bránili jej opakovaniu.

Princíp je ten istý, ako keď žena zamrzne v hrôze pri útoku násilníka – aj autoritárski politici sa správajú surovo, aby spoločnosť zamrzla v hrôze. Robert Fico to robí vedome a zámerne zvyšuje obrátky.

Uplynulý rok však ukázal, že Ficova stratégia má opačný účinok, lebo ľudia vyšli do ulíc. Protesty najrôznejšieho typu – od veľkých demonštrácií až po nápadité akcie kultúrnej obce – sú pre vládnu koalíciu varovaním, že spoločnosť odmieta podľahnúť strachu či ľahostajnosti.

Uplynulý rok však potvrdil aj notorickú slabinu občianskych protestov, ktoré si držali prísny odstup od protestov organizovaných politickou opozíciou. Dejiny občianskych protestov proti autokratom v mnohých krajinách ukazujú, že častou príčinou ich neúspechu bola ich „nepolitickosť“. Aktivisti dokázali priviesť do ulíc davy, ale bez politického cieľa sa napokon vyčerpali v bezradnosti.

Ece Temelkuran pre The Guardian povedala, že konečne cíti v Turecku nádej, pretože v týchto mesiacoch sa „po prvý raz tradičná politická strana zúčastňuje protestov alebo ich spoluorganizuje“. A dodáva, že táto spolupráca občianskych aktivistov s politickými stranami „mala prísť už dávno“. Na Slovensku sme do tohto bodu ešte nedospeli.
Vyprázdnené inštitúcie

Ak si nevieme predstaviť, ako ďaleko je autokrat schopný zájsť, stačí sa pozrieť na to, čo robí s kultúrou. To, ako sa autokratickí politici správajú ku kultúre, je totiž predzvesťou toho, čo majú v pláne urobiť s demokraciou.

Vládna koalícia ničila kultúrne inštitúcie síce chaoticky, ale pri spätnom pohľade je zrejmé, že išlo o systematické prevzatie úplnej kontroly nad všetkým, na čo má ministerstvo kultúry dosah. V uplynulom roku už nezávislú kultúru takmer úplne odstrihla od štátnej podpory.

Premiér Fico viackrát ocenil ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú za tento kobercový nálet na kultúru, čo znamená, že má v pláne urobiť podobný nálet na demokraciu ako takú.

Zvláštnosťou tohto útoku je však to, že nie je vedený snahou nahradiť nezávislú kultúru jej ideologickou verziou. Po čistkách v inštitúciách ako Slovenská národná galéria a mnohé ďalšie obvykle v autokraciách či diktatúrach (akou bol napríklad normalizačný režim v 70. rokoch minulého storočia) nasleduje nástup novej garnitúry, ktorá bude napĺňať ideologické zadanie moci.

Lenže to sa v tomto prípade nestalo. Inštitúcie zostali v podstate nefunkčné, žiadna nová garnitúra nenastúpila. To môže mať len jednu príčinu: žiadne také ideologické zadanie neexistuje, lebo ministerstvo kultúry nemá žiadnu predstavu o „inej“ kultúre, aj keby ju aj malo, chýbajú mu ľudia, ktorí by ju napĺňali. Z toho vyplýva, že cieľom ministerstva kultúry nebolo kultúru „vymeniť“, ale iba zničiť a kultúrne inštitúcie vyprázdniť.

Rovnaký prístup vo vládnej koalícii sa dal pozorovať aj vo vzťahu k štátu. Vyprázdňuje demokratické inštitúcie, a hoci sa ich snaží napĺňať svojimi ľuďmi, ich jediným zadaním je poslušnosť vláde. Tá však sama žiadnu ideu, ako by mal vyzerať štát, nemá.

Príklady zo sveta ukazujú, že moderné autokracie takú ideu nepotrebujú, na zničenie demokracie si vystačia s tyraniou väčšiny, ktorá si postupne vybuduje mocenský aparát na potláčanie odporu.

Tak ďaleko však ešte nie sme a príklad z kultúry ukazuje, že predstava vládnej koalície o únose štátu má svoje limity. Nezávislú kultúru sa nepokúsila zakázať, len jej zrušila podporu. Anketa v našom denníku je dôkazom, že kultúra zatiaľ prežila túto finančnú karanténu v relatívnom zdraví.

Podobne sa správa vládna koalícia aj k verejnému priestoru. Ovládla síce štátne inštitúcie aj verejnoprávnu televíziu a mimovládne organizácie odstrihla od vládnych fondov, ale nezakazuje ich činnosť ani početné demonštrácie. Sloboda teda zdražela, lebo štát ju prestal podporovať, ale uplynulý rok ukázal, že nezávislé médiá aj mimovládky dokážu prežiť aj v tomto nepriaznivom prostredí.

Otázka je, dokedy dokáže vládna koalícia tento čudný stav udržiavať. Niet pochýb, že by slobodu rada zakázala, uvedomuje si však, že by to bol riskantný krok, ktorý by sa mohol obrátiť proti nej. Nepodarilo sa jej totiž vybudovať mocenský aparát na potláčanie odporu a nemôže sa spoľahnúť ani na súdy a prokuratúru. V ponurej atmosfére úpadku demokracie je to vlastne dobrá správa.
Kultúra odmietania

Autokrati sú pri demontáži demokracie vynaliezaví a učia sa jeden od druhého, zároveň sú často prekvapivo nemohúci, ak majú nakŕmiť občanov aspoň natoľko, aby si úpadok demokracie nevšímali.

O bezradnosti, s akou sa vládna koalícia snažila odvrátiť ekonomický úpadok krajiny, sa za uplynulý rok popísalo dosť a z analýz škôd, ktoré aj v ďalšom roku spôsobia vládne zákony, plynie jedno poučenie: riadiť moderný štát je dnes naozaj ťažké, a ak sa tejto úlohy ujmú arogantní hlupáci, nemôže sa to skončiť dobre.

Človek, ktorý sa nezaujíma o politiku, si jedného dňa začne spájať mizériu svojho života s touto vládou a možno mu jedného dňa dôjde, že úpadok ekonomiky, ktorý už cíti na vlastnej koži, úzko súvisí práve s úpadkom demokracie.

Stále však bude dosť tých, ktorí svoj postoj nezmenia a budú naďalej vernými fanúšikmi autokratických politikov, aj keď sa bude ich život zhoršovať. Ich sympatie sa budú prelievať medzi Smerom a Republikou, a hoci sa ich celkový počet už znížil, tí voliči, ktorí doteraz vydržali, už zrejme k iným stranám neodídu.

Tieto strany sa totiž stali súčasťou ich politickej aj ľudskej identity, ich voliči tvoria samostatný „kmeň“, ktorý sám seba odvodzuje od nenávisti voči liberálom. Táto identita je silnejšia ako materiálna túžba po lepšom živote, je súčasťou ich kultúry – ak môžeme kultúrou nazývať aj hrubosť a vulgárnosť.

DEKK Inštitút, ktorý v spolupráci s agentúrou Focus každoročne sleduje polarizáciu slovenskej spoločnosti, dospel k záveru, že v Európe je Slovensko hneď po Maďarsku najpolarizovanejšou spoločnosťou, a pri porovnaní ďalších dát zo sveta bolo Slovensko opäť na druhom mieste, tentoraz za Argentínou.

Z prieskumov však vyšiel ďalší zaujímavý údaj – väčšina voličov vládnej koalície síce vníma vládne strany ako „vedome škodiacich aktérov“, napriek tomu ich volí z presvedčenia. Títo ľudia majú svoj vlastný kultúrny kód, ktorým je „odmietanie“ tých druhých. Tento kód je silnejší ako túžba po lepšom živote.

Je to známy jav. Britský antropológ David Graeber v eseji Kultúra ako tvorivé odmietanie píše napríklad o dvoch kmeňoch na Aljaške, ktoré vedome odmietajú technologické vylepšenia cudzieho kmeňa. Algonkiovia odmietajú napodobniť kajaky Inuitov, hoci tie sú lepšie ako ich vlastné, naopak, Inuiti odmietajú vyrábať snežnice po vzore Algonkiov, hoci tie sú efektívnejšie. Príslušnosť ku kmeňu vyjadrená lipnutím na tradícii je pre nich dôležitejšia ako pohodlie.

Kmene na Aljaške však žijú oddelené od seba rozsiahlym územím, kým na Slovensku sú nútené žiť tesne vedľa seba. Ich spor triešti rodiny aj priateľstvá, ktoré sú kľúčovými vzťahmi pre náš pocit domova. Z toho plynie otázka: komu patrí táto krajina a je ešte naším domovom, keď príslušníci jedného „kmeňa“ neznášajú tých druhých, žijú však na spoločnom území?

Keď premiér Robert Fico posielal študentov z Popradu na Ukrajinu (bojovať), vyjadril tým svoj podvedomý postoj ku kritikom: choďte preč. Študenti odišli zo sály, ale viacerí z nich zrejme odídu aj zo Slovenska, rovnako ľudia, ktorých novela ústavy označila za nežiaducich.

Vládna koalícia robila uplynulý rok všetko pre to, aby svojim odporcom znepríjemnila život v tejto krajine a oslabila ich pocit domova. Budúci rok v tom bude pokračovať a útoky na demokraciu zosilnejú. Dobrou správou však je, že „kmeň“ voličov vládnej koalície sa stáva menšinou a stráca silu aj schopnosti diktovať, komu táto krajina patrí a kto v nej má právo cítiť sa doma. Bez ohľadu na podvedomú túžbu premiéra Fica vyhnať zo Slovenska všetkých, ktorí mu prekážajú v budovaní autokracie.

Rodič dieťaťu daruje dom s očakávaním, že sám v ňom dožije, a dieťa ho doopatruje.

Dieťa sa však o rodiča nestará tak, ako si predstavoval, v rodine rastú spory, a napokon sa ešte senior musí pred súdom domáhať, aby v svojom bývalom dome vôbec mohol zostať - opisuje príklady zo svojej viac ako dvadsaťročnej praxe advokát Peter Serina.

Alebo sa o rodiča dlhé roky stará iba jeden z trojice súrodencov, vozí ho k lekárom, varí mu, pomáha, no po jeho smrti v dedičskom konaní nemá oproti bratom a sestrám žiadnu výhodu. Podľa zákona získa z dedičstva rovnaký podiel ako oni.

Takým situáciám má pomôcť predchádzať návrh nového Občianskeho zákonníka, ktorý má od roku 2027 vystriedať pravidlá z roku 1964, aj keď už šesťdesiatkrát novelizované.

Zákonník rozsiahlo upravuje život človeka od narodenia až po dedičstvo – ktokoľvek sa teda bude chcieť sobášiť, rozvádzať, dediť, niečo kupovať alebo predávať, riadiť sa má novými pravidlami.

V dedičskom práve sa zavádza nový, dosiaľ na Slovensku neexistujúci inštitút dedičskej zmluvy, v ktorej bude môcť rodič odkázať majetok dieťaťu výmenou za to, že ho doopatruje. Upravujú sa aj dôvody vydedenia potomkov, a jednou z najdiskutovanejších zmien bude zrejme aj návrh na zníženie podielu z dedičstva, ktorý musia podľa zákona získať deti.

K novému návrhu zákonníka s 500 stranami a viac ako dvomi tisíckami paragrafov prišli tisícky pripomienok, ktoré ešte ministerstvo spravodlivosti Borisa Suska zo Smeru vyhodnocuje - od prokuratúry, záujmových organizácií aj ministerstiev.

Generálna prokuratúra namieta "neprijateľne" krátku dobu na pripomienkovanie takých rozsiahlych zmien, aj mnohé chyby a nesprávne používanú terminológiu.

Tvrdí, že pre krátkosť lehoty - počas októbra a novembra - nebolo ani možné kvalifikovane taký robustný návrh pripomienkovať , a teda k nemu zaslali "v zásade len zlomok narýchlo spísaných pripomienok".

Denník SME už vysvetľuje, čo znamenajú navrhnuté zmeny v dedení.


Plánované zmeny v dedičskom konaní:

Dedičská zmluva - rodič aj deti by sa mohli vopred dohodnúť, ako sa po smrti naloží s dedičstvom, mala by prednosť pred závetom.

Odkaz - dedič bude môcť odkázať konkrétnu vec osobe alebo inštitúcii (galérii, múzeu) bez toho, aby na nich prechádzala aj časť dlhov.

Povinný podiel - znižuje sa podiel, ktorý podľa zákona musia zdediť tzv. nepominuteľní dediči, teda deti, ktoré poručiteľ nemôže vynechať. Pre maloleté dieťa budú predpísané dve desatiny dedičstva, pre plnoletého potomka jedna desatina.

Zrieknutie sa dedičstva - zaviesť by sa mala možnosť dohodnúť sa s poručiteľom ešte za života, že dedič po ňom dediť nebude.

Dôvody vydedenia - upravujú sa dôvody vydedenia potomkov, a to aj v prípade, že napr. vedú márnotratný život.


Načo je dedičská zmluva

Mám rodičovi aj prať a variť? Mám ho voziť k lekárovi, či prispievať mu k dôchodku? Konkrétne detaily toho, ako sa má dieťa o rodiča starať, aby neskôr po ňom zdedilo napríklad dom či byt, si budú môcť upraviť v dedičskej zmluve.

Taký typ zmluvy dosiaľ na Slovensku neexistoval.

Na rozdiel od závetu, ktorý spisuje len rodič, dedičská zmluva bude dohodou, ktorú podpíšu obe strany - rodič aj dieťa.

Prispieť tak môže k zníženiu hrozby sporov po smrti, keď deti napadajú závet, s ktorým nesúhlasia, alebo si v dedičskom konaní každý z členov rodiny začne slová rodiča pred smrťou vykladať inak - predpokladá advokát Serina. Ako zástupca Slovenskej advokátskej komory sa podieľal na pripomienkovaní časti Občianskeho zákonníka pre oblasť dedičského práva.

"Dnes musíte zomrieť a dúfať, že dediči budú rešpektovať vašu vôľu v závete alebo to, čo ste im povedali," hovorí Serina. Dedičská zmluva by podľa neho zvyšovala právnu istotu, že sa naozaj naplní to, ako si zosnulý pred smrťou želal naložiť s majetkom.

Keďže je dedičská zmluva záväzným dokumentom, ak ju niektorá strana nebude plniť, je možné od nej odstúpiť. V takom prípade sa už podľa nej dediť nebude - a teda napríklad potomkovi, ktorý nedodržal dohodnutú starostlivosť o rodiča, nevznikne nárok na prisľúbenú nehnuteľnosť či iný majetok.

Zároveň rodič zmluvu nebude môcť kedykoľvek svojvoľne meniť či rušiť ako v prípade závetu. "Je to najsilnejší dedičský titul, a teda má prednosť aj pred závetom," vysvetľujú notárka Katarína Valová a prokurátor Generálnej prokuratúry Marek Tomašovič, ktorí na príprave zmien tiež pracovali.

Aj v prípade dedičskej zmluvy sa vyžaduje, aby bola uzatvorená pred notárom. Ak má rodič viacero detí, a odkázať chce dom či byt len jednému, ktoré ho dochová, súhlas ostatných detí potrebný nie je.

Zostane im nárok na povinný podiel, ktorý im z dedičstva prislúcha zo zákona. Aj oni sa však môžu s rodičom dohodnúť, že dedičmi danej nehnuteľnosti nebudú, lebo starostlivosť o rodiča prešla len na ich brata či sestru.

"Ak tomu tak nie je, môžu po smrti poručiteľa namietať neplatnosť dedičskej zmluvy, ale len v rozsahu, v ktorom ukracuje ich povinný podiel," vysvetľujú Valová a Tomašovič.
Ako odkázať diela

V novom Občianskom zákonníku sa zavádza aj ďalší nový inštitút - odkaz.

Slúžiť má na to, aby mohol človek odkázať konkrétnu vec osobe alebo inštitúcii bez toho, aby sa stali jeho dedičom.

Dnes to možné nie je. V praxi ak niekto galérii či múzeu v závete zanechá obraz alebo iné dielo, muselo by sa stať jeho dedičom. Spolu so zbierkovým predmetom by teda naň prešli aj prípadné dlhy do výšky hodnoty dedičstva. Preto galérie či múzeá odkázané predmety zvyknú odmietať.

"Nemajú istotu, či dedičstvo nie je zaťažené dlhmi. Keďže ide často o štátne alebo verejnoprávne inštitúcie, nesmú nakladať so zvereným majetkom rizikovo a prebrať takýto dlh," vysvetľuje advokát.
Dedenie potomkov po novom

Zmeniť sa majú aj pravidlá dedenia pre potomkov (neopomenuteľných dedičov, ktorých nemožno z dedičstva vynechať). V súčasnosti musia na základe zákona získať z dedičstva aspoň 50 percent - ide o tzv. povinný podiel. Získať ho majú, aj keď niekto zanecháva závet.

V návrhu nového zákonníka sa tento podiel znižuje - pre maloleté deti na 20 percent a pre dospelé na desať. Podľa autorov aj v tomto bode ide o väčší rešpekt k vôli vlastníka, čo sa po smrti stane s jeho majetkom.

Zo zaslaných pripomienok ale viaceré pred zmenou varujú.

Ministerstvo práce ju kritizuje a označuje takýto podiel pri maloletých deťoch za príliš nízky, ktorý môže spôsobiť, že po smrti rodiča nebudú dostatočne zabezpečené.

Serina si ale myslí, že súčasný systém nie je dobre nastavený, a generuje problémy: napríklad, ak má niekto maloleté dieťa a nemá manžela či manželku, s majetkom prakticky nemôže nakladať. Dieťa musí zdediť toľko, koľko naň pripadá ako zákonný podiel - v tomto prípade celý majetok. Ak je dieťa plnoleté, musí dostať polovicu, a teda poručník môže nakladať maximálne s druhou polovicou.

Ak navyše rodič vlastnil nehnuteľnosť a plnoletý potomok takto zdedí len jej polovicu, môže nastať komplikácia, že by nehnuteľnosť vlastnil s cudzou osobou, čo môže prinášať spory.

Advokát dodáva, že aj podľa navrhnutého znenia zmien bude môcť rodič deťom odkázať väčší podiel ako prikazuje zákon - ak bude chcieť.

Serina vraví, že argumenty sa nájdu na oboch stranách - za zachovanie výšky povinného podielu vzhľadom na potomkov, ale aj za ich zníženie pre to, aby mal človek väčší dosah na to, ako sa naloží s jeho majetkom.

Očakáva preto, že práve o výške povinných podielov sa ešte môžu viesť debaty.

Aj minister spravodlivosti Boris Susko (Smer) pre TASR koncom roka oznámil, že návrh nového Občianskeho zákonníka, ktorý pripravila kodifikačná komisia, sa ešte bude upravovať. Oproti aktuálnemu návrhu sa majú znížené povinné dedičské podiely zvýšiť - ako konkrétne, nepovedal.
Upravujú sa dôvody vydedenia

Návrh nového Občianskeho zákonníka upravuje aj dôvody, kedy možno potomka vydediť. Rozdiel je v tom, že vydediť dospelé dieťa bude možné aj vtedy, ak sa "v rozpore s dobrými mravmi" správa nielen k rodičovi, ale aj k jeho blízkej osobe. Napríklad aj k manželke či manželovi, ktorých si po rozvode človek vzal, alebo aj k deťom z takého zväzku.

Serina vraví, že z mnohých rozhodnutí súdov máme bohaté skúsenosti s tým, čo správanie "v rozpore s dobrými mravmi" znamená.

"Ak by som to mal veľmi zovšeobecniť, lebo každý prípad sa aj tak posudzuje samostatne, tak by ste nemali konať voči nim tak, aby ste naplnili skutkovú podstatu priestupku alebo trestného činu," vraví advokát.

"Nejde tam o to, že máme nezhodu, každý deň spolu nekomunikujeme, nenavštevujeme sa, alebo nesúhlasím s názormi rodičov," vysvetľuje. "Ale keď ich dvadsať rokov nevidím a neposlal som im za ten čas ani len esemesku, keď boli chorí, nezaujímal som sa o nich, tak to asi nebude vyhodnotené ako správanie v súlade s dobrými mravmi."

Upravuje sa aj ďalší dôvod vydedenia - ak potomok "trvalo vedie márnotratný život".

Autori návrhu vysvetľujú, že ide o dedičov, ktorí nerozvážne utrácajú - sú v bankrote, majú viaceré exekúcie alebo sú gambleri. V listine o vydedení pritom nepostačuje len odcitovať ustanovenie, na základe ktorého chce rodič potomka vydediť, jeho konanie bude musieť aj opísať, aj s miestom a časom, kde sa ho dopúšťal, tak, aby bolo jeho správanie "nespochybniteľné".

Aj k tomuto bodu advokátska komora poslala pripomienku - chcú, aby sa dôvod zadefinoval širšie ako len márnotratný život, čo súvisí s financiami. Sú za to, aby sa v zákone ako dôvod na vydedenie ponechalo trvalé vedenie "neusporiadaného života", čo by napríklad mohlo zahŕňať aj situáciu, ak je napríklad závislý od drog.

Rozsiahlym zmenám v Občianskom zákonníku sa navrhuje účinnosť od júla 2027. V pripomienkach zaslaných k zákonníku sa však objavujú aj požiadavky, aby sa účinnosť posunula. Generálna prokuratúra napríklad pre rozsah zmien žiada návrh ešte prepracovať, a potom opäť predložiť na pripomienkovanie.

13. januára 2026 18:00
Cesta k zdraviu
Rozhovory
Tridsiatnik
Životy žien
Dopamín nie je molekula šťastia, ale skôr molekula chcenia viac, hovorí neurovedkyňa Fričová
Michal Červený
Foto - archív D. F.
Foto – archív D. F.

O dopamíne sa najprv hovorilo ako o molekule šťastia, no teraz vieme, že je to skôr molekula chcenia viac. Nie je to však len o hedonistických pocitoch: experimenty ukázali, že potkany bez dopamínových receptorov zomreli od hladu. Hoci ho cítili, nenašli motiváciu pohnúť sa za potravou, ktorá bola len kúsok od nich.

Čo je dopamín, vysvetľuje neurovedkyňa Dominika Fričová aj na vlastnom príklade, keď sa zúčastnila na Ironmanovi, čo je extrémny vytrvalostný výkon – 3,9 km plávania, 180,2 km cyklistiky a 42,2 km behu.

„Hneď na druhý deň, alebo možno už krátko po pretekoch, prišlo niečo, čo sa nazýva „post race blues“, čiže niečo ako popreteková melanchólia,“ hovorí v podcaste Tridsiatnik, ktorého videozáznam si môžete pozrieť na YouTube.

Rozhovor je rozdelený na tieto základné celky:

po dosiahnutí cieľa bola stratená;
muži sú od porna závislí častejšie než ženy;
nie molekula šťastia, ale molekula chcenia viac;
potkany bez dopamínových receptorov zomreli od hladu;
dopamín v látkových závislostiach.

Po dosiahnutí cieľa bola stratená

Prečo niektorí ľudia nakupujú cez telefón alebo scrollujú sociálne siete práve vtedy, keď im je ťažko?

Na vysokej škole je bežné, že po skúške sa ide na pivo – oslava, jedlo, uvoľnenie po strese. Úspech sa spojí s alkoholom. Ja som to mala tak, že keď sa mi niečo podarilo, išla som si niečo pekné kúpiť. Dopriala som si to, lebo som si to „zaslúžila“ po období odriekania.

Mozog si vytvorí skratku: úspech = niečo si kúpim. Alebo úspech = idem sa zabaviť s kamarátmi. Neskôr si mozog túto skratku upraví ešte viac: „Idem si niečo kúpiť, lebo to mi robí dobre.“ Už nepotrebujete ani ten úspech. Cítite sa mizerne? Mozog si pamätá, že nové nohavice minule pomohli, tak to skúsite znova.

Online nakupovanie to vysvetľuje ešte lepšie, lebo je tam prvok očakávania. Sadnú mi topánky? Ako budú vyzerať? Kedy príde kuriér? Je to o neistote výsledku, ktorá spúšťa dopamín. Podobne funguje scrollovanie sociálnych sietí – je to instantný dopamín. Neviete, čo príde v ďalšom videu. Bude tam mačiatko alebo útok tigra? Práve tá nepredvídateľnosť nás drží pri obrazovkách.

Americká psychiatrička Anna Lembke vysvetľuje, že dopamín v minulosti fungoval tak, že za veľkú snahu sme dostali malú odmenu, čo nás motivovalo snažiť sa znova. Dnes je to naopak – za minimálnu alebo žiadnu snahu dostaneme obrovskú odmenu. Kedysi sme museli rok pestovať plodiny, aby sme sa najedli. Dnes sedíme na gauči, scrolujeme aplikáciu a jedlo nám dovezú. Čo to s nami robí?

Je to veľmi presné. Zrazu máme jednoduchý prístup k veľkým dávkam dopamínu. Lembke zdôrazňuje, že šťastie nie je „defaultný“ stav nášho mozgu. Tým je rovnováha – ani šťastie, ani nešťastie. My však máme pocit, že ak nie sme šťastní, niečo je zle. Myslíme si, že sme boli stvorení na to, aby sme boli šťastní, čo nie je pravda.

Tento omyl nás ženie k tomu, aby sme si šťastie dopriali – napríklad nákupmi. Druhá vec je adaptácia systému. Dopamín je „molekula viac“. Ženie nás chcieť stále viac, pretože pocit šťastia trvá len chvíľu. Kúpite si dom, ale hneď premýšľate, čo vylepšiť, či by ste neboli šťastnejší s jachtou. Dostávame sa do slepej uličky – naháňame šťastie, ale tým spôsobujeme adaptáciu systému a paradoxne sme menej šťastní, lebo potrebujeme stále väčšie dávky dopamínu.

Zažili ste to aj vy, keď ste zvládli svojho prvého Ironmana?

Ironman je pre mňa veľmi špecifický. Bola to odpoveď na stav, v ktorom som sa nachádzala. Dlhodobo som s mamou prežívala jej onkologické ochorenie. Dva roky som strávila na onkológii svätej Alžbety a videla som, ako pomaly a bolestivo odchádza. V práci vedca tiež nedostávate okamžitú spätnú väzbu, je to beh na dlhé trate.

Náhodou som narazila na polovičného Ironmana a povedala som si, že toto mi možno dá pocit, že sa niekam hýbem. Zároveň to bol čas len pre mňa a moje myšlienky. Kompenzovala som si bolesť z onkológie potrebou radosti a pohybu.

Potom prišla aktivácia dopamínového systému. Zvládla som prvého polovičného Ironmana. O rok som išla dvoch. Ďalší rok už celého. Áno, znie to ako závislosť od športu a nebránim sa tomu. Vyvinula som si systém, ktorý mi dával pocit zadosťučinenia. Ale prinieslo mi to aj veľa pozitív – time management, odolnosť a sebavedomie, že vytrvalou prácou sa dajú dosiahnuť ciele.

V jednom rozhovore ste spomenuli, že po zvládnutí Ironmana ste očakávali ohňostroje a veľkú eufóriu, no nič také sa nestalo.

Áno, je to pravda. Po prvom polovičnom Ironmanovi som mala pocit niečoho nepredstaviteľného, čo sa stalo realitou. Hneď na druhý deň, alebo možno už krátko po pretekoch, prišlo niečo, čo sa nazýva „post race blues“, čiže niečo ako popreteková melanchólia. Dopamín sa vyplavuje v očakávaní. Už na 70. kilometri cyklistickej časti, keď ma čakal ešte polmaratón, mi vyhŕkla slza, že to zvládnem. Tam niekde je ten vrchol.

Keď prejdete cieľovou čiarou, dopamín sa už vyplavil a nové vezikuly („bublinky“ naplnené dopamínom) sa ešte nestihli vytvoriť. Zrazu sa cítite stratený: „A čo teraz? Čo budem robiť?“ To je post race blues – absencia pocitu obrovského zadosťučinenia po veľkom výkone. Pri Ironmanovi, samozrejme, zohráva rolu aj únava. Cítila som skôr súznenie a hlboký pokoj než výbuch šťastia. Nechcelo sa mi robiť kotrmelce ani sa opiť na oslavu, bola som pripravená ísť spať.

Anna Lembke tvrdí, že vo svete plnom ľahkých dopamínových lákadiel by sme mali robiť cielene ťažké veci s relatívne malou odmenou, aby sme sa dostali do rovnováhy (baseline). Čo také môže robiť bežný človek?

Dnes sa veľmi sústredíme na to, že dopamín nás núti chcieť stále viac. Začíname sa snažiť „nechcieť chcieť“, čo však nie je úplne prirodzené. Doktorka Lembke popisuje, že je prirodzené, že toľko ľudí siaha po veľkých cieľoch, ako sú ultramaratóny. Je to obrovský cieľ, na ktorom musíte dlhodobo pracovať za malú priebežnú odmenu.

Ja som zástancom pestovania malých víťazstiev. Vypestovať si rastlinku. Vidíte rásť uhorku, tešíte sa z toho a jedného dňa si ju odtrhnete do šalátu. Znie to primitívne, ale dáva to pocit odmeny s časovým odstupom. Jednoduchšou verziou je navariť si jedlo namiesto objednania donášky. Venujete čas príprave, a hoci to budú len cestoviny s kečupom, adaptujete svoj systém na menšie víťazstvá.

S tým súvisí aj mindfulness a žitie v prítomnom okamihu, ktoré zažívajú boom. Je to podľa vás snaha dostať sa do homeostázy, teda rovnováhy organizmu, v tomto dopamínovom svete?

Určite áno. Je to akoby resetovanie presýteného dopamínového systému. Spomaliť, nehnať sa stále za niečím a reálne pracovať na tom, aby sme nepotrebovali stále viac.

Centrá bolesti sú v mozgu anatomicky blízko k centrám odmeny. Čo to znamená?

V mozgu platí, že veci, ktoré potrebujú rýchlo spolupracovať, sú často blízko seba. Odmena a bolesť sú anatomicky susedia. Treba však povedať, že mozog nie je len o konkrétnych centrách. Napríklad pamäť sa neukladá len v hipokampe. To, že poznáme miesto silne aktivované pri odmene a iné pri bolesti, neznamená, že sú to jediné miesta. Hovorí sa o „cross aktivácii“ – blízkosť týchto miest umožňuje ich jednoduché vzájomné prepájanie.

Ako si to máme predstaviť? Že sa k dopamínu vieme dostať cez bolesť?

Nie priamo k dopamínu v zmysle odmeny, ale skôr cez očakávanie alebo prekvapenie. Nie je to tak, že si odrežete prst a vyplaví sa dopamín. Ide o niečo, čo mozog vyhodnotí ako neočakávané.

Napríklad pri sebapoškodzovaní? Ľudia v depresívnych stavoch sa niekedy porežú, aby „konečne niečo cítili“.

Je to veľmi zjednodušené, ale áno. Ľudia s takýmito sklonmi často pociťujú silnú vnútornú tenziu a úzkosť, ktorú nevedia ventilovať. Fyzická bolesť môže byť spôsob, ako sa s týmto tlakom vyrovnať. Súvisí to s tým, že keď sa vyplaví veľa dopamínu, prichádza pocit prázdnoty a otázka: Čo ďalej?. Centrum bolesti v tomto kontexte netreba chápať len ako reakciu na fyzické zranenie, ale aj ako centrum aktivované pri nepokoji a úzkosti. Odmena môže súvisieť s nepokojom z toho, kedy príde ďalšia dávka.

Súvisí to aj s bolesťou pri Ironmanovi? Keď už nevládzete a všetko vás bolí, je bolesť v mozgu blízko odmeny?

Myslím si, že áno. Súvisí to s neočakávaným. V istom rozhovore som povedala, že svoju závislosť budem kontrolovať tým, že sa na ďalšieho Ironmana nezapíšem. No už som zapísaná.

Tu vstupuje do hry prefrontálny kortex a rozhodovanie: prečo to robím? Prvý Ironman bol o neočakávanom. Druhý je o tom, či budem lepšia. Je to pre mňa spracovávanie bolesti, ale aj forma odmeny za každý zvládnutý tréning. Motivuje ma proces, nielen cieľová čiara. Každý tréning je neistý – stihnem ho? Zvládnem ho? Budem sa cítiť dobre? Dopamín sa vyplavuje dynamicky, ešte predtým, ako sa niečo podarí alebo nepodarí.

Lembke je často dezinterpretovaná v tom, že bolesť spája len s fyzickým utrpením. Ona hovorí o bolesti a aktivácii tohto centra skôr v súvislosti s nepokojom, úzkosťou a bažením. Bolesť pri športe je len jednou z foriem, ale princíp tenzie a uvoľnenia (odmeny) funguje podobne.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Dominika Fričová. Foto N – Tomáš Pobuda
Muži sú od porna závislí častejšie ako ženy

Ako je to s vyplavovaním dopamínu pri sexe alebo sledovaní porna? Kedy k tomu dochádza?

Dopamín sa primárne vyplavuje pri očakávaní. Základný rozdiel medzi sledovaním porna a intímnym zblížením dvoch ľudí je v komplexnosti chemickej odpovede. Pri skutočnom sexe sa okrem dopamínu vo výraznejšej miere vyplavujú aj iné neurotransmitery a hormóny, ako oxytocín, vazopresín či prolaktín. Tieto látky hrajú kľúčovú úlohu v pocite zblíženia a citovej väzby.

Pri sledovaní porna, hoci aj tam sa môžu tieto látky v malej miere objaviť, je dominantný dopamín spojený s očakávaním vyvrcholenia alebo s neistotou, ako sa scéna vyvinie. Pri sexe, najmä s partnerom, ku ktorému máme citovú väzbu, je zážitok obohatený o oxytocín a hlbšie partnerské prepojenie. Dokonca aj pri sexe bez lásky sa môžu vyplavovať vazopresín a prolaktín, aj keď citová nadstavba chýba.

Možno preto je pri sexe s partnerom väčšia ochota k predohre a podobne – práve vďaka týmto hormónom.

Presne tak. Pri masturbácii ide často primárne o vlastné a rýchle uspokojenie. Pri sexe s milovanou osobou ustupuje ego do úzadia a do hry vstupuje vzájomné prežívanie a očakávanie spoločného zážitku.

Máme zmerané, aký je rozdiel vo vyplavení dopamínu počas masturbácie a počas reálneho sexu?

Predpokladám, že takéto štúdie existujú, ale výsledky môžu byť skreslené. Vždy sa treba pýtať, ako a na kom bolo meranie robené. Variabilita je obrovská. Niekto, kto sleduje porno desať rokov, môže mať dopamínovú odpoveď rýchlu, ale slabšiu – pre adaptáciu systému. Naopak, pre niekoho, kto s tým len začína, môže byť odpoveď veľmi silná. Medziosobnostné rozdiely sú často väčšie než rozdiely medzi nameranými skupinami.

Prečítajte si tiež

Sexuologička: Máme menej sexu, mladí sa učia z porna a potom tápu vo vzťahoch

Čo však vieme naisto, je, že muži sú od porna závislí oveľa častejšie. Prečo?

Existuje viacero teórií. Prvým faktorom je skoršia expozícia sexualite. Chlapci zvyknú objavovať svoju sexualitu a masturbáciu skôr ako dievčatá, čím sa dopamínové dráhy v mozgu začnú formovať v mladšom veku. Ďalším aspektom je rýchlosť uspokojenia. Z evolučného hľadiska je mužské vyvrcholenie nevyhnutné pre reprodukciu, zatiaľ čo ženský orgazmus pre počatie nutný nie je. Mužský orgazmus býva rýchlejší a ľahšie dosiahnuteľný, čo masturbáciu technicky zjednodušuje.

Okrem biologických a spoločenských faktorov zohrávajú rolu aj hormóny – testosterón a estrogén. Testosterón môže spúšťať inú dopamínovú odpoveď. U žien hladina testosterónu mierne stúpa počas ovulácie, čo zvyšuje ich sexuálny apetít, no muži sú pod jeho vplyvom konštantne. Zaujímavá je teória, že testosterón zvyšuje citlivosť na vizuálne podnety. Muži majú vďaka nemu väčšiu aktiváciu vizuálneho kortexu, preto viac inklinujú k sledovaniu porna. Ženy, ktoré nemajú takú silnú vizuálnu stimuláciu, tento formát až tak nepriťahuje.

Mimochodom, v súvislosti s estrogénom je zaujímavé, že ženy majú nižší výskyt Parkinsonovej choroby. Ukazuje sa, že estrogén má ochranný vplyv na dopaminergický systém.

Je dopamín aj za tým, že tak radi sledujeme športové zápasy?

Jednoznačne, kľúčová je tam nepredvídateľnosť. Pri drogách časom vieme, čo príde, a preto potrebujeme vyššie dávky. Ale pri športe alebo stávkovaní je výsledok vždy neistý. Očakávanie výsledku spojené so silnými emóciami sa veľmi ľahko vpečatí do mozgu.

Preto si asi málokto pozrie záznam zápasu, keď už pozná výsledok.

Chýba tam moment objavovania nového.

Akú úlohu dopamín zohráva pri láske a zaľúbení?

Veľmi veľkú. Opäť je tam nepredvídateľnosť. Niekto sa nám páči, priťahuje nás, ale je tam neistota: páčim sa aj ja jemu? Zavolá ma von? Kam pôjdeme? Každá spoločná chvíľa na začiatku je pre mozog výbuchom dopamínu.

Postupne sa však deje to, že vzťah zovšednie. Hovorí sa o období približne šiestich mesiacov až roka. Už vieme, čo od druhého čakať, poznáme spoločné miesta, trávime spolu čas doma. Vytráca sa novosť, a to aj v intímnej oblasti. Dopamín, ktorý nás evolučne motivoval hľadať sexuálneho partnera (popri jedle a úteku pred predátorom), je už nasýtený, pretože nezažíva nič nové.

Prečítajte si tiež

Hormonálna nerovnováha vytvára na mozog stres. Neurobiologička Dominika Fričová radí, čo vtedy môže pomôcť

V dlhodobých vzťahoch sa často odporúča mať nové zážitky a skúšať nové veci.

Ide o to vniesť do vzťahu moment prekvapenia. Myslím si, že k tomu patrí aj výchova detí. Je to nová situácia, ktorou vzťah prechádza, a všetko, čo s dieťaťom prežívate, je pre vás nové. Láska sa síce rozdistribuuje inak, možno to už nie je len o tej partnerskej rovine, ale dieťa prináša do života inovatívne momenty.

Úvodné zaľúbenie však nie je len o dopamíne, ale aj o oxytocíne.

Je to komplexné. Ak by som mala oxytocínu dať nálepku, je to „bonding molekula“ – molekula spájania a združovania. Evolučne to dáva zmysel, pretože spolupráca v skupine zvyšovala šancu na prežitie. Uloviť mamuta osamote bolo riskantné, v skupine to bolo ľahšie. Preto sa tento mechanizmus zachoval.

Opäť závisí od toho, aké varianty „oxytocínových anténiek“ (receptorov) máte. To ovplyvňuje, či ste náchylní mať jedného partnera alebo viacerých, ako intenzívne prežívate lásku, či potrebujete veľa objatí alebo vám stačí jedno za pol roka. Sú to osobnostné črty. Namiesto horoskopov by sme si mali robiť rozbor receptorov – vedeli by sme, či si berieme dobrodruha alebo niekoho predurčeného na polygamiu. Aspoň by sme vedeli, do čoho ideme.


Nie molekula šťastia, ale molekula chcenia viac

Čo je to vlastne dopamín?

Jeden zo základných neurotransmiterov. Všetko, čo sa v našom mozgu deje, funguje na základe informácie prenášanej medzi neurónmi. Týchto neurotransmiterov je v mozgu veľa a majú rôzne úlohy – niektorým sa venujeme viac, iné sa vyplavujú len vo veľmi špecifických situáciách, čo však neznamená, že nezohrávajú dôležitú úlohu.

Dopamín patrí k hlavným hráčom. Je veľmi populárny a často skloňovaný práve preto, že sa aj z filozofického hľadiska zaoberáme otázkou, čo je vlastne šťastie. Dopamín bol s týmto pocitom spájaný ako prvý. Na úplnom začiatku neurobiologických výskumov ho dokonca označovali za molekulu šťastia, no neskôr sa ukázalo, že to tak celkom nie je.

Máme teda inú molekulu šťastia?

Je to veľmi komplexné a kľúč k úplnému pochopeniu zatiaľ nemáme. Ak by sme sa náhodne pýtali ľudí na neurotransmitery v mozgu, možno by im napadol serotonín, o ktorom sa tiež hovorí, že je dôležitý pre pocit šťastia.

Tým, ako hľadáme šťastie, hľadáme aj túto konkrétnu látku.

Pocit šťastia vytvára všetko dokopy. Základ pre vznik šťastia, jeho intenzita, opakovanie, spojenie so spomienkami či emóciami – to všetko je dané tým, aký mix rôznych neurotransmiterov pri danom pocite prežívame. Je to naozaj zložité. V popularizácii vedy vznikajú rôzne zjednodušenia, pretože ľudia sa snažia pochopiť procesy v mozgu, ale realita je komplexná. Pre mňa je jednou z najlepších popularizačných kníh o dopamíne Molecule of More. Do slovenčiny bola, ak sa nemýlim, preložená ako Molekula šťastia. Už samotný názov podľa mňa nie je presný, hoci neviem, ako inak by sa to dalo preložiť. Molekula viac?

Molekula chcenia viac. Možno to znie krkolomne a aj preto tam dali to šťastie.

Možno aj preto, aby sa to lepšie predávalo. Šťastie predáva, nie?

Áno, ale Molecule of More znamená niečo iné. Zostaňme ešte pri teórii. Aký je rozdiel medzi dopamínom a dopamínovou dráhou?

Pokúsim sa to vysvetliť hierarchicky, od základnej jednotky až po celok. Základnou jednotkou je neurón. V mozgu máme rôzne neuróny s odlišnými úlohami. Dopamín produkujú len veľmi špecializované neuróny a je ich veľmi malá časť – hovorí sa o počte okolo 500-tisíc. Keď si predstavíte, koľko miliónov buniek v mozgu máme, je to naozaj len zlomok.

Produkcia dopamínu je energeticky veľmi náročná. Molekula vznikne vo vnútri bunky (neurónu) a zabalí sa do takzvaných vezikúl, čo sú akési transportné bublinky. Tie prechádzajú neurónom a keď je potrebné dopamín vyplaviť, bublinky sa uvoľnia do priestoru, kde ovplyvňujú ďalšie neuróny.

Dopaminergický neurón teda produkuje dopamín. Odhaduje sa, že 50 až 60 percent neurónov v mozgu signál od neho prijíma. Tieto neuróny dopamín neprodukujú, ale majú na povrchu receptory. Sú to akési anténky – dopamín je signál a receptor je anténa, ktorá signál prijíma. Situáciu komplikuje fakt, že na rôznych neurónoch je rôzny počet, ale aj rôzne typy receptorov. Poznáme päť základných typov, ktoré majú odlišné úlohy. Napríklad D1 receptory sú aktivačné, D2 inhibičné. Dopamínový signál teda vie vysielať rôzne informácie – aktivačné aj inhibičné – podľa toho, na aké neuróny a v akých častiach pôsobí.

Dopamínová dráha je zoskupenie neurónov, ktoré tieto dopamínové signály prijímajú. Sú prepojené do siete a podľa toho, ako je táto sieť v mozgu využívaná, mení sa sila a rýchlosť prepojenia. Máme tri najzákladnejšie dráhy, ktoré majú anatomické názvy: mezokortikálna, mezolimbická a nigrostriatálna. Mezolimbická dráha je prepojená s pocitom odmeny. Mezokortikálna tiež súvisí s odmenou, ale keďže hovoríme o kortexe (kôre), ktorý má úlohu v rozhodovaní, ide skôr o odmenu spojenú so schopnosťou rozhodnúť sa, či ju chceme. Posledná je nigrostriatálna dráha, ktorú by sme mohli zjednodušene označiť za dráhu spojenú s pohybom. Takto hierarchicky by sme si mohli zadefinovať základné pojmy.

Je známe, že každý má inú predispozíciu na závislosti. Znamená to, že keďže má každý iné receptory a dráhy, každému dopamín inak „nasadá na anténky“?

Toto sú najväčšie záhady a zároveň krása neurobiológie. Každý sme iný. Boli identifikované rôzne varianty týchto „antén“. Znamená to, že receptor spracováva signál trochu inak, čo súvisí aj s hustotou jeho zastúpenia. Napríklad známy variant DRD4 je spojený s vyhľadávaním nového a dobrodružnejšou povahou. U inovátorov alebo ľudí s väčšou ochotou riskovať a ísť do neznámych situácií sa našli špecifické varianty tohto receptora.

Dopamín býva spájaný aj s ADHD, kde boli tiež identifikované určité varianty receptorov modifikujúce dopamínovú odpoveď. Od toho, ako máme namixované zastúpenie piatich typov receptorov – nielen v celom mozgu, ale v konkrétnej dráhe rozhodujúcej o činoch – závisí naša povaha. A to hovorím iba o dopamíne, no máme ešte serotonín, oxytocín a ďalšie. Každý má svoje anténky a varianty. Je to obrovská mozaika toho, kým sme a ako vnímame svet.

Keď si vezmeme dvoch ľudí z rovnakých pomerov, no s inými anténkami, a obaja si zapália cigaretu, tak na každého to v rámci závislosti a pocitu odmeny pôsobí inak.

Presne tak. Je to jeden z veľkých otáznikov neurobiológie, ktorý sa omieľa pri téme „nature versus nurture“ (vrodené verzus získané). Zatiaľ na to nevieme jednoznačne odpovedať, stále tomu rozumieme málo. Ak by sme aj niekomu identifikovali variant DRD2, ktorý spôsobuje menší počet receptorov D2 a teda väčšiu náchylnosť na závislosti, nemusí to byť jednoznačné. Môže to človeku niečo napovedať o predispozíciách, ale neznamená to, že ak sa vystaví kokaínu, zostane navždy závislý. Je to široké spektrum. Máme rôzne predispozície na rôzne závislosti. Do hry môže vstupovať napríklad aj chuť – niekto môže mať predispozíciu v mozgu na závislosť od alkoholu, ale nemá ju v chuťových receptoroch, takže mu alkohol nechutí. Tým pádom bude mať možno väčšiu náchylnosť fajčiť marihuanu. Je to fascinujúce.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Foto N – Tomáš Benedikovič


Potkany bez dopamínových receptorov zomreli od hladu

Čo ukázal výskum s potkanmi, ktorým odobrali z mozgu dopamínové receptory?

Tu narážame na limity nášho poznania a na to, aké modelové organizmy používame, aby sme získali odpovede. Tento experiment bol prelomový v tom, že posunul chápanie dopamínu od „šťastia“ k „neurotransmiteru odmeny“. Pôvodne sa predpokladalo, že dopamín sa vyplavuje pri konzumácii potravy.

Pred konzumáciou alebo po nej?

Pred. Experimenty začínajú vždy od jednoduchších podmienok. Najprv sa zistilo spojenie s potravou, no presné načasovanie nebolo známe. Detailnejšie štúdie neskôr ukázali, že dopamín sa vyplavuje už pred príjmom potravy. Revolučné bolo zistenie, že sotva sa odmena (potrava) stala predvídateľnou, dopamín sa prestal vyplavovať. To zmenilo pohľad na jeho funkciu. Nebola to molekula šťastia v zmysle „najem sa a som šťastný“, ani „viem, že ma čaká jedlo, tak som šťastný“. Išlo o samotné očakávanie odmeny. Keď sa systém adaptoval a odmenu očakával, dopamín „zmĺkol“.

Takže to bola vlastne nuda.

Presne tak, bola to nuda. Tieto experimenty sa robili na opiciach aj potkanoch. Neskôr sa uvažovalo, ako vytvoriť modelový organizmus bez dopamínu. Keďže je esenciálny pre prežitie, nie je jednoduché vytvoriť potkana, ktorý ho vôbec nemá. Jednoduchšie je vytvoriť jedinca bez dopamínových receptorov. Lenže, ako som spomínala, existuje päť typov a nemôžeme ich odstrániť už od embrya, lebo telo by sa nevyvinulo. Preto sa robia takzvané kondicionálne „knockouty“ – receptory sa vypnú až v určitej fáze života. (Ide o geneticky upravené zvieratá, u ktorých sa daný gén vypne až v neskoršej fáze života – pozn. redakcie.)

Pri myšiach, ktorým takto „vypli“ receptory, sa zistilo niečo zaujímavé: boli hladné, ale nemali motiváciu ísť za potravou.

Ak im dali jedlo striekačkou priamo do úst, zjedli ho, ale ak bolo centimeter od nich, už sa nepohli.

Nemali problém s príjmom potravy, netrpeli nechutenstvom. Keď dostali jedlo do úst, zjedli ho. Ale ich stav bol taký limitný, že aj keby mali zomrieť od hladu, nedokázali sa posunúť o tie dva centimetre. Chýbala im motivácia.

Čo nám to hovorí o dopamíne?

Dopamín je molekula, ktorá nás uviedla do pohybu. Aj z evolučného hľadiska. Hoci také štúdie neexistujú, uvažuje sa, že serotonín je evolučne starší. Bol to signál pre jednoduché organizmy: „Tu je ti dobre, tu sa najedz a ostaň.“ Serotonín udržiaval stav – preto aj dnes súvisí s náladou. Ale čo ak v prostredí došlo jedlo? Bolo treba organizmus motivovať, aby sa pohol tam, kde potrava je. Pohyb znamenal riziko a očakávanie. Dopamín bol tou molekulou, ktorá zavelila: „Hýbme sa, lebo tu zahynieme.“ Pre mňa je to molekula pohybu a motivácie, čo demonštruje aj spomínaný experiment s myšami.

Vy osobne sa zaoberáte aj Parkinsonovou chorobou, a to aj v súvislosti s dopamínom. Dá sa tento jav vysvetliť aj na ľuďoch s touto chorobou?

Pri Parkinsonovej chorobe nás ako prvé napadne tras. Klasifikuje sa ako motorické, neurodegeneratívne ochorenie, pri ktorom dochádza k strate špecifických neurónov produkujúcich dopamín. Tým vzniká nedostatok dopamínu a dysregulácia najmä v nigrostriatálnej dráhe, ktorá je primárne postihnutá. Preto má choroba hlavne motorické prejavy. Je to v súlade s tým, že dopamín je neurotransmiter, ktorý nás rozhýbal.

Mohla by padnúť otázka: Ak nemajú dopamín, nemali by sa prestať hýbať? Prečo sa trasú? Tu sa vraciame k aktivačným a inhibičným receptorom. Balans medzi nimi nám umožňuje robiť regulované, vôľové pohyby. Pri dysregulácii sa pohyb stáva nekontrolovateľným (tras), no pacienti majú zároveň problém s iniciáciou pohybu. Je to spektrum rôznych prejavov.

Prečítajte si tiež

Mozgu prospeje, keď ho vystavíte novým zážitkom a výzvam, hovorí vedkyňa, ktorá skúma Parkinsonovu chorobu


Dopamín v látkových závislostiach

Spočiatku sme si mysleli, že dopamín je molekula šťastia, neskôr sa ukázalo, že je to molekula nepredvídateľnosti. Skúsme si to vysvetliť na drogách. Aký je rozdiel v dopamínovej reakcii, keď si niekto dá drogu prvýkrát a keď si ju dá po stý raz?

Keď si ju dáva prvýkrát, je to ľahké vysvetliť – ide o nepredvídateľnosť. Očakávanie, čo sa stane, vzrušenie z neznámeho. Ale prečo ju berie opakovane, aj keď vie, že mu škodí? Ľudia majú pocit, že náš mozog je múdry a reguluje náš život tak, aby sme prežili. Ale mozog vyhľadáva skratky a drogy tento systém doslova „hekli“.

Pri užití drogy vznikne náhly a obrovský nárast dopamínu, takzvaný „peak“. Tento vrchol spôsobí enormný pocit odmeny. Dopamínová dráha sa aktivuje a vytvorí sa silné prepojenie. Do procesu vstupuje aj hipokampus, ktorý ukladá spomienky. Mozog si zapamätá: „Wow! Toto bola jednoduchá vec a dostal som za ňu obrovskú odmenu.“

Neskôr, aj keď už vieme, aký stav nastane, mozog si na základe tejto pamäťovej stopy vyžaduje odmenu a príjemný pocit. Tu sa musí zapojiť prefrontálny kortex a racionálne povedať „nie“, pretože nám to ubližuje. Ale dopamínový systém kričí, že to bolo super.

Problém je aj v tom, že máme určitú „základnú“ hladinu dopamínu, ktorú potrebujeme na bežné fungovanie, ako je pohyb či motivácia. Drogy však vyvolávajú neprirodzene vysoké vrcholy, ktoré si mozog pamätá ako nový štandard „super“ zážitku.

Neurovedec Andrew Huberman vo svojom podcaste spomínal, že ak si máme o dopamíne zapamätať jednu vec, tak je to dynamika „peaku“ (vrcholu) a následného poklesu. Tvrdil, že po obrovskom vrchole sa normálna hladina dopamínu zníži. Čo to pre nás znamená?

Ja by som to formulovala trochu inak – ona sa nezníži v absolútnom zmysle, skôr sa zmení citlivosť systému. Je to veľmi dynamický proces. Keď máte v mozgu záplavu dopamínu, bunky sa bránia tým, že začnú vytvárať menej receptorov („antén“). Vytváranie receptorov je pre bunku energeticky náročné a ak je signál silný, nie je potrebné ho ešte viac zosilňovať veľkým počtom antén. Stačí ho prijímať menším počtom.

Je to teda ekonomické rozhodnutie organizmu.

Presne tak. Neuróny znížia počet receptorov. Keď potom pominie dopamínový vrchol a hladina sa vráti na normálnu úroveň (baseline), pocitovo to vnímame ako pokles. Dopamínu nie je menej, ale chýbajú receptory, ktoré by ho prijali. Vtedy máme pocit, že nám to nestačí. To, čo predtým stačilo na bežnú spokojnosť, zrazu nefunguje. Preto majú ľudia tendenciu znovu vyhľadávať situácie, ktoré vyvolajú ďalší dopamínový vrchol.

Ako nás mozog donúti, aby sme do toho išli znova? Čo sa v ňom deje?

Hovorí sa tomu „craving“, baženie. Veľkú úlohu v tom zohráva pamäť. Čím silnejší zážitok, tým hlbšia pamäťová stopa. Mozog si jednoducho pamätá, že z tohto mu bolo príjemne, a túži po tom. V knihe Molecule of More bol opísaný príbeh drogovo závislého človeka, ktorý si aplikoval heroín. Mal analyzovať, v akých situáciách pociťuje náhle baženie. Prekvapilo ho, že sa to dialo v drogérii, v oddelení s čistiacimi prostriedkami.

On totiž používal bielidlo na dezinfekciu ihiel. Vôňa sava v drogérii mu podvedome spustila silnú túžbu po droge, hoci si to racionálne nevedel vysvetliť. Mozog vytvára baženie na základe silných pamäťových stôp a snahy získať čo najväčšiu odmenu s čo najmenším výdajom energie.

Mozog sa z toho vie dostať, len potrebuje obdobie abstinencie.

Áno, súvisí to s prestavbou dopamínových receptorov a neuroplasticitou. Niektoré zmeny sú rýchlejšie, iné trvajú dlhšie. Neurónové dráhy, ktoré sa v čase závislosti posilnili, sa pri nepoužívaní môžu prepojiť inak. Súvisí to aj s obnovou zásob neurotransmiterov. Po veľkom dopamínovom vrchole trvá, kým sa znovu vytvoria „bublinky“ (vezikuly) s dopamínom. Takže dočasný pokles nálady môže byť spôsobený aj vyčerpaním zásob, nielen úbytkom receptorov.

Stačí na zbavenie sa závislosti len samotná abstinencia?

Hovorí sa, a podľa mňa celkom presne, že závislosť je doživotná. Dráha odmeny je už „vyšliapaná“ a hoci je v zimnom spánku, stále tam je. Závisí to od mnohých faktorov – ako dlho závislosť trvala, o akú látku išlo, od veku či prostredia.

Existuje teória, ktorej zástancom je napríklad doktorka Anna Lembke, že po určitom čase abstinencie a prestavbe systému by malo byť možné vrátiť sa ku kontrolovanej konzumácii. Napríklad pri alkoholizme sa tradične tvrdí, že abstinencia musí byť absolútna – ani rumová pralinka, lebo to môže spustiť baženie. Lembke však naznačuje, že mozog sa môže uzdraviť natoľko, aby si človek mohol dať jedno pivo. Považujem to však za veľmi nebezpečné tvrdenie. Pre abstinentov je jednoduchšie a bezpečnejšie neriskovať, než skúšať, či sa im závislosť vráti.

Asi to nie je vždy len o samotnej látke. V podcaste Diary of a CEO Lembke povedala, že spúšťačom môže byť aj životná situácia. Ak niekto začal brať drogy, keď ho opustila partnerka, a neskôr úspešne abstinuje v šťastnom vzťahu, rozchod ho môže vrátiť späť. Mozog si spomenie, čo mu vtedy pomohlo prežiť.

Preto abstinencia nie je len o nebratí drogy, ale aj o podporných skupinách a záchrannej sieti. Keď príde kríza, človek sa má na koho obrátiť, aby sa vyhol skratkovitému konaniu mozgu. Mozog si totiž rád upravuje aj spomienky tak, ako mu to v danej chvíli vyhovuje.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Foto N – Tomáš Benedikovič
Dominika Fričová

Slovenská neurobiologička. Na svojich výskumoch pracovala v Dánsku, Nemecku a v Českej republike. Dlhodobo sa venuje výskumu Parkinsonovej choroby, ktorú skúmala na jednej z najlepších kliník na svete – Mayo Clinic v Spojených štátoch amerických. Je laureátkou ocenenia L’OREAL UNESCO pre ženy vo vede. Je vedúcou translačného výskumu neurodegeneratívnych ochorení na II. neurologickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Známa je aj zo svojho pôsobenia v podcaste Brainstorming.

16. januára 2026 17:12
Ficova vláda
Hlas
Matúš Šutaj Eštok
Vojna v polícii
Príbeh elektronickej schránky Šutaja Eštoka pokračuje: V štátnej agentúre rýchlo vybavil potvrdenie pre súd
Mária Benedikovičová
Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok a potvrdenie pre súd, ktoré získal od štátnej agentúry. Foto 1 N Tomáš Benedikovič, 2 reprofoto N
Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok a potvrdenie pre súd, ktoré získal od štátnej agentúry. Foto 1 N Tomáš Benedikovič, 2 reprofoto N

Štátna agentúra vystavila Matúšovi Šutajovi Eštokovi potvrdenie pre súd, že pre chybu v systéme mal znefunkčnené notifikácie v elektronickej schránke. Chybu s notifikáciami nám nepriznala, po ďalších otázkach sa už odmlčala.

Aj tretie vysvetlenie ministra vnútra a predsedu Hlasu Matúša Šutaja Eštoka, prečo kontumačne prehral s čurillovcami, má trhliny. V tomto prípade hádže vinu na štátnu agentúru – ešte v roku 2018 bez jeho vedomia údajne znefunkčnila chybou v systéme zasielanie notifikácií, ktoré si nastavil vo svojej elektronickej schránke.

Minister Šutaj Eštok dokázal u pracovníkov Národnej agentúry pre sieťové a elektronické služby (NASES) rýchlo – v priebehu dvoch dní vybaviť potvrdenie pre súd o znefunkčnení notifikácií v jeho elektronickej schránke. Aj týmto potvrdením sa pokúša dosiahnuť, aby odstaveným policajtom nemusel vyplatiť desaťtisíce eur. Zatiaľ neúspešne.

U NASES sme zisťovali, ako to bolo s notifikáciami, ktoré mali prestať chodiť, a či chyba v systéme sa dotkla len Šutaja Eštoka alebo bolo viac používateľov elektronických schránok, u ktorých zaznamenali takúto chybu.

NASES však nehovorí nič o chybe v systéme z roku 2018, na základe ktorej Šutajovi Eštokovi vystavila potvrdenie.

Doposiaľ vôbec nebolo verejne známe, že sa takáto chyba vo fungovaní elektronických schránok v roku 2018 udiala. Ani nie je jasné, kedy na ňu NASES prišla a prečo o tom verejne neinformovala, aby varovala užívateľov pred problémom s notifikáciami.

Šutaj Eštok s týmto potvrdením od NASES u prvého sudcu neuspel. V rozhodnutí ho aj poučil, prečo sa nemôže na notifikácie vyhovárať.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Predseda Hlasu a minister vnútra Matúš Šutaj Eštok. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ako sa štátna agentúra odmlčala

NASES sme sa najprv v utorok spýtali, či počas celej éry fungovania elektronických schránok došlo k takej chybe v systéme, že užívateľom bola bez ich vedomia deaktivovaná služba zasielania notifikácií, teda upozornení na prijatie úradnej zásielky.

„V súčasnosti stále prebieha analýza,“ odpísali po urgencii v stredu z NASES. A to pritom len pred necelými dvoma mesiacmi štátna agentúra vystavila Šutajovi Eštokovi spomínané potvrdenie pre súd, že k takej chybe v systéme došlo ešte pred siedmimi rokmi – v roku 2018.

Následne sme štátnej NASES poslali už aj otázky týkajúce sa konkrétne Šutaja Eštoka a potvrdenia, ktoré mu vystavili, záležitosť nevysvetlila – úplne sa odmlčala a opakovane zaslané otázky ignoruje dodnes.

NASES patrí pod ministerstvo investícií, ktoré vedie Samuel Migaľ. Riaditeľkou NASES je Migaľova nominantka Jana Molnárová, ktorá je podpísaná pod potvrdením pre ministra vnútra.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Webová stránka štátnej agentúry NASES. Foto N – Tomáš Benedikovič

Elektronická schránka Šutaja Eštoka sa dostala do povedomia verejnosti vlani 11. novembra, keď vyšlo najavo, že mu exekútor zablokoval na účte okolo 120-tisíc eur.

Šutaj Eštok si ako minister vnútra pravidelne nekontroloval elektronickú schránku, ktorú si sám zriadil, a preto prehral súd s odstavenými policajtmi okolo Jána Čurillu. Minister nereagoval na elektronické zásielky zo súdu, a keďže ich ignoroval, sudca rozhodol v jeho neprospech.

Spísali sme tiež, ako môže dopadnúť exekúcia ministra a čo môže nasledovať, ak by sa neospravedlnil čurillovcom za status, ktorým ich prirovnal k viacnásobnému vrahovi Mikulášovi Černákovi a pre ktorý ho zažalovali.
Šutaj Eštok v televízii o notifikáciách, čurillovcov obviňoval zo zákernej vojny

Šutaj Eštok v nedeľu v televízii JOJ po otázke, či si už kontroluje svoju elektronickú schránku, prvýkrát verejne vyhlásil, že za jeho prehru môžu znefunkčnené notifikácie zo strany NASES.

„Dostal som list z agentúry NASES, ktorá je zodpovedná za spravovanie. Moje notifikácie boli nastavené, ale zmenou systému na ich strane a nejakého updatu došlo k vymazaniu notifikácií, o čom som ja nebol upovedomený.“

Keď sa ho moderátorka JOJ Lenka Ježová spýtala, ako má verejnosť veriť jeho schopnosti riadiť štát, keď nezvládol vlastnú zákonnú povinnosť a prehral súd pre procesné zlyhanie, Šutaj Eštok zareagoval: „Počkajme si.“

A pokračoval, že podal odvolanie na krajský súd. „Verím, že túto zbabelú, zákernú a neférovú vojnu čurillovcov a ich právneho zástupcu vyhráme.“

Prečítajte si tiež

Šutaj Eštok v bakalárke: Pracovný deň začíname skontrolovaním e-mailovej schránky

Minister vnútra a predseda Hlasu Šutaj Eštok ani po opakovanej žiadosti neposkytol stanovisko, ako dosiahol, že mu v priebehu dvoch dní NASES vydala potvrdenie o znefunkčnení zasielania notifikácií v roku 2018.

Keď malo dôjsť k ich znefunkčneniu, Šutaj Eštok ešte ako nominant Smeru zastával významnú pozíciu na úrade podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu, ktorý zastrešoval elektronické služby štátu. Mal tam funkciu generálneho tajomníka služobného úradu.

Vo verejne dostupnej databáze súdnych rozhodnutí sme skúmali, či súdy niekedy dostali vyjadrenie NASES, že by došlo k technickej poruche, po ktorej užívateľovi elektronickej schránky bez upovedomenia prestali chodiť notifikácie na mobil či do mailu o prijatí úradnej zásielky, ako to teraz urobil v prípade Šutaja Eštoka.

Zo 162 preverovaných súdnych rozhodnutí, v ktorých sa spomínali notifikácie a NASES, sa ani v jednom neobjavilo tvrdenie o chybe v systéme na strane štátnej agentúry. A to ani v rozsudkoch, v ktorých sa spomínal rok 2018, keď podľa potvrdenia pre Šutaja Eštoka malo dôjsť k chybe pri obnovovaní údajov, v dôsledku ktorej ministrovi vnútra prestali chodiť nastavené notifikácie.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ilustračné foto – www.knowyourmobile.com
Podrobnosti o potvrdení pre Šutaja Eštoka

NASES prijala požiadavku od Šutaja Eštoka 18. novembra, teda sedem dní po medializovaní jeho prehry. Agentúre adresoval štyri otázky – prvé tri sa týkali toho, odkedy bola aktívna a funkčná jeho elektronická schránka. Štvrtá požiadavka znela: „Zároveň vás chcem požiadať o uvedenie akýchkoľvek relevantných informácií vo vzťahu k mojej elektronickej schránke aj do minulosti.“

Práve na ňu riaditeľka NASES Molnárová potvrdila ministrovi chybu v systéme z roku 2018, pre ktorú mu mali prestať chodiť notifikácie aktivované v septembri 2017.

„NASES technickým šetrením zistil, že dňa 28. 05. 2018 pri spracovaní dávky z Registra fyzických osôb došlo k výmazu údajov viažucich sa k majiteľovi elektronickej schránky, a to v rozsahu telefónne číslo a e-mail, o čom majiteľ elektronickej schránky nebol informovaný,“ napísala riaditeľka NASES do listu Šutajovi Eštokovi. Ten toto potvrdenie potom obratom zaslal súdu so snahou vyhnúť sa odškodňovaniu čurillovcov.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
List NASES z 20. novembra, ktorý poslali Matúšovi Šutajovi Eštokovi. Reprofoto N
Priemerný človek a Matúš Šutaj Eštok

Sudca ešte v decembri odkázal ministrovi vnútra, že sa nemôže vyhovárať na to, že mu nechodili notifikácie, a tak netušil, že má v elektronickej schránke súdne zásielky, pretože „zákon považuje notifikácie len za právne nezáväzné informácie“.

„Argument žalovaného, že mal legitímny dôvod spoliehať sa na notifikácie, jednak nemá oporu v samotnom zákone, a jednak ani v právnom princípe „vigilantibus jura scripta sunt“, ktorý sa okrem iného prejavuje aj v očakávaní, že priemerný človek prejavuje určitú mieru ostražitosti a starostlivosti k právam a povinnostiam, ktoré mu patria (t. j. napr. k povinnosti kontrolovať si svoju elektronickú schránku) s tým, že ak tak neurobí, znáša nepriaznivé právne následky s tým spojené,“ napísal sudca Adam Hradský z Mestského súdu Bratislava IV v rozhodnutí z 9. decembra.

Konanie Šutaja Eštoka podľa sudcu „nemohol súd vyhodnotiť inak ako hrubú nedbanlivosť a ľahkomyseľnosť k jeho povinnostiam ako majiteľa elektronickej schránky“.

Sudca sa pozastavuje nad tým, že medzi technickou chybou, v dôsledku ktorej ministrovi nemali chodiť notifikácie, a doručením súdnych dokumentov, uplynulo sedem rokov a elektronická schránka bola jedinou možnosťou na komunikáciu medzi ním a všetkými orgánmi verejnej moci.

„Bolo objektívne vylúčené a krajne nepravdepodobné, aby žiaden orgán verejnej moci prostredníctvom elektronickej schránky so žalovaným za taký dlhý čas nekomunikoval (napr. pri zasielaní rozhodnutia o dani z nehnuteľnosti, poplatkoch za odpad a podobne – keďže ide o pravidelné a na ročnej báze opakujúce sa úradné rozhodnutia zasielané do elektronickej schránky občana, ak ju má aktivovanú) a aby si žalovaný za taký dlhý čas nevšimol, že mu nechodia notifikácie,“ konštatuje sudca Hradský.

Ešte pripomína, že v roku 2024 sa prihlásil Šutaj Eštok do svojej schránky a reagoval na výzvu súdu v inom konaní. Podľa sudcu ak by aj toto prihlásenie bolo jeho jediné, tak si mal možnosť skontrolovať nastavenia. „Teda mal možnosť všimnúť si, že nemal notifikácie aktivované.“

„Táto skutočnosť vniesla trhlinu do jeho argumentácie o nevedomosti deaktivácie služby notifikácií,“ poznamenáva ďalej sudca Hradský s tým, že „významnou skutočnosťou“ je aj to, že sa do schránky prihlásil bez toho, aby mu notifikácia prišla.

Mestský súd nijak nepreveroval, či u štátnej NASES v roku 2018 skutočne došlo k chybe pri preklápaní dát v súvislosti s elektronickými schránkami, pre ktorú Šutajovi Eštokovi bolo údajne deaktivované zasielanie notifikácií, o čom doložil minister vnútra spomínané potvrdenie z NASES s dátumom 20. novembra 2025.
Minister o pracovnej vyťaženosti súdu nič nenapísal

Z rozhodnutia Hradského vyplýva, že Šutaj Eštok súdu nespomenul pracovnú vyťaženosť ako dôvod, pre ktorý si nepreberal zásielky v elektronickej schránke. Zaneprázdnenosť ako jediný dôvod pritom uviedol vo svojej prvej verejnej reakcii na súdnu prehru s čurillovcami. „Elektronickú schránku síce mám, ale vzhľadom na svoju vyťaženosť ju prakticky nepoužívam,“ tvrdil vo videu z 11. novembra.

Pred súdom sa už bránil len tým, že si súdne zásielky nepreberal pre akútne zdravotné ťažkosti a pre nefunkčné notifikácie. Nič z týchto dôvodov sudca Hradský neuznal.

Prečítajte si tiež

Bolo mi zle, vysvetľuje Šutaj Eštok, prečo nereagoval na žalobu čurillovcov

Šutaj Eštok tento týždeň neuspel so sťažnosťou na Ústavnom súde. S najväčšou pravdepodobnosťou, lebo ešte nevyčerpal všetky ostatné právne prostriedky.

Keď sa moderátorka JOJ v nedeľu pýtala Šutaja Eštoka, či už pre súdnu prehru s čurillovcami zaplatil 120-tisíc eur, odpovedal: „Nezaplatil a verím, že v rámci odvolacieho konania k žiadnemu takému zaplateniu nedôjde.“

Po otázke, či má stále zablokovaný účet, odvetil: „Nie, nemám.“

Minister vnútra má stále exekútorom na svojom bankovom účte zablokovaných okolo 120-tisíc eur, upozornil v statuse po televíznom vystúpení Šutaja Eštoka právny zástupca čurillovcov Peter Kubina.
Ako to je s exekúciou a ospravedlnením

Podľa súdu má vyplatiť šiestim odstaveným policajtom odškodné dokopy 90-tisíc eur, exekútorovi okolo 23-tisíc a k tomu ešte úroky za omeškanie. Tie rastú každý deň o zhruba 18 eur, čo je okolo 560 eur mesačne.

Ak Šutajovi Eštokovi nevyjde obrana, ktorú podniká so svojimi právnikmi, a bude musieť čurillovcov vyplatiť, bude to preňho pre každodenné narastanie dlhu drahšie.

V prípade, že by ich vyplatil do 15 dní, ako ho súd zaviazal odškodniť policajtov, mohol ušetriť – exekútorovi by podľa zákona nemusel platiť 23-tisíc eur, ale len polovicu, teda 11 500 eur.

Šutaj Eštok už viackrát zopakoval, že sa nemieni podriadiť kontumačnému rozsudku a ospravedlniť sa čurillovcom za prirovnanie k vrahovi Černákovi. Dokonca tvrdí, že si za svojimi slovami stojí.

Vymáhať súdom nariadené ospravedlnenie je možné len ukladaním pokút, ktoré môžu nanajvýš dosiahnuť 10-tisíc eur. To znamená, že nerešpektovanie ospravedlnenia by mohlo Šutaja Eštoka stáť ďalšie peniaze.

Ak by minister vnútra čurillovcom a exekútorovi zaplatil hneď po súdnej prehre a neskôr by bol v „právnej bitke“ úspešný, tak by sa vyhol narastaniu úrokov z omeškania a čurillovci by mu potom museli vyplatené peniaze vrátiť.

V relácii Joj Politika moderátorka v nedeľu vravela Šutajovi Eštokovi, že v novoročnom videu rozprával o priznaní chýb. „V čom ste sa poučili vy?“ pýtala sa ministra.

„Myslím si, že vo všetkom. Každý človek, ktorý robí, robí aj chyby. Najjednoduchšie by bolo nerobiť nič a iba sa na to prizerať. Ja mám ešte veľa energie, veľa zápalu a veľa chuti do boja,“ podotkol Šutaj Eštok.