Nalákali ho na apartmán v Dubaji. Nik ho nechcel, mesačne prerábam 1600 eur, vraví sklamaný Slovák

Ak sa niekto sťažuje na zdražovanie nehnuteľností na Slovensku, mal by sa pozrieť do Spojených arabských emirátov. Ich jadro tvorí Dubaj, ktorý priťahuje investorov i špekulantov z celého sveta, čo tlačí realitný trh do absurdných čísel.

Prisťahovalci zvyšujú ceny nehnuteľností, doprava sa zahusťuje a mesto mení panorámu z mesiaca na mesiac. Na miestach, na ktorých bola vyprahnutá púšť, stoja nové štvrte a čulý developerský apetít so stavebnými žeriavmi vidno na každom rohu.

Neuplynie týždeň bez toho, aby nebol hlásený nový developerský projekt. Reklamy na nové bývanie sú na bilbordoch, sociálne siete zaplavujú inzercie stoviek realitných kancelárií, ktoré ponúkajú bývanie v Dubaji.

Slovenských klientov láka desať až pätnásť realitných kancelárií so slovenskými zakladateľmi, ktoré priamo pôsobia v Spojených arabských emirátoch a apartmány od developerov predávajú ako „jedinečnú príležitosť“.

Argumentujú tým, že za cenu bytu v Bratislave si človek dokáže kúpiť apartmán v Dubaji s vyšším štandardom bývania a lepšou perspektívou zhodnotenia. Niektorí tvrdia, že ich prenájmom ich klienti dosiahnu „osempercentný ročný garantovaný výnos – prvý už budúci mesiac“.

Marketing zacielený na predaj nehnuteľností využíva viaceré kanály: blogy, videá na sociálnych sieťach, inzertné články aj známe tváre šoubiznisu, ako je Zuzana Plačková, spevák Rytmus alebo jeho manželka Jasmina Alagič.

Na portáli Nehnuteľnosti.sk je aktuálne 80 ponúk s cenami od 200-tisíc eur v prípade garsónky až po apartmány za 4,5 milióna eur.

Kúpa nehnuteľnosti v Dubaji sa na prvý pohľad javí ako skvelý obchod, čo potvrdzujú čísla, ale treba dbať na riziká.

Rozprávali sme sa s investorom, ktorý si pred troma rokmi kúpil apartmán v Dubaji. Dnes tvrdí, že by do toho nešiel a na kúpe nehnuteľnosti v Dubaji sa popálil.

Ruskí milionári a bollywoodske hviezdy

Nehnuteľnosti v Dubaji idú na dračku od pandémie, ale minulý rok bol výnimočný. Na dubajskom trhu sa predali nehnuteľnosti v hodnote 160 miliárd eur, čo je päťkrát viac ako pred piatimi rokmi.

Vlani dubajské úrady evidovali takmer 130-tisíc nových investorov, ktorí si v Dubaji kúpili prvú nehnuteľnosť. Ich počet medziročne narástol o 23 percent, čo dokazuje, že Dubaj láka kapitál z celého sveta. Približne polovicu nákupov nehnuteľností urobili investori, ktorí v Dubaji chcú žiť (rezidenti).

Dubajskému trhu s realitami dominujú predaje z papiera (off-plan). Sú to projekty, ktoré majú nižšiu cenu ako porovnateľné projekty, ktoré už stoja, ale investor na ich dokončenie čaká dva až štyri roky. Podstupuje väčšie riziko, preto by mal dbať na výber kvalitného developera.

Vlani bolo z papiera predaných takmer 150-tisíc nehnuteľností, čo bol tretinový nárast oproti roku 2024. Šlo najmä o obrie projekty ako Dubai Maritime City, čo je umelý polostrov priamo na mori, alebo projekt Jumeirah Village Circle.

Druhú skupinu realitných obchodov tvorí sekundárny trh, na ktorom sa predalo ďalších 66-tisíc nehnuteľností v hodnote 55 miliárd eur, čo bol štvrtinový rast oproti predošlému roku.

Rekordné čísla vyvolávajú už niekoľko mesiacov obavy z realitnej bubliny. Už v roku 2024 ratingová agentúra Fitch varovala, že v Dubaji hrozí prepad cien o päť až 15 percent.

Analytici upozorňovali, že „nízko visiace ovocie“, ktoré spustilo boom, sa pomaly vytráca. Ich čierne predikcie sa nenaplnili.

Silnou skupinou boli a stále sú ruskí miliardári, ktorí objavili Dubaj po invázii Ruska na Ukrajinu, indickí podnikatelia a bollywoodske celebrity či milionári, ktorých vygenerovala kryptománia.

Dubaj začal priťahovať nízkymi daňami aj vyššiu strednú triedu z Európy. Makléri opisujú, že medzi klientmi rastie počet Európanov zo Spojeného kráľovstva a z Nemecka, ktorí sa sťažujú na zhoršené podnikateľské prostredie v domovskej krajine a hľadajú daňovo prívetivejšie prostredie. Slnečné počasie je bonusom pre ich rodinu.
Čo ťahá rast cien

Ceny nehnuteľností vlani medziročne vzrástli o 12 percent, za ostatných päť rokov o 92 percent. Celkovo najväčší cenový skok zažil emirát Ras Al Khaimah, ktorý je na pobreží severnejšie od Dubaja. Tam ceny nehnuteľností poskočili dokonca o 400 percent za ostatných päť rokov.

S rastom cien zdražovali prenájmy, ich ceny od pandemického roku 2021 sa v Dubaji zdvojnásobili.

Kým na Slovensku je rast cien nehnuteľností ťahaný najmä obmedzenou a zdĺhavou výstavbou, v Dubaji je rast cien ťahaný obrovským prílevom ľudí. V auguste 2025 presiahol počet obyvateľov Dubaja štyri milióny, čo je dvojnásobne viac ako pred pätnástimi rokmi.

Prílev ľudí sa zintenzívnil v ostatných štyroch rokoch. Len vlani sa do Dubaja presťahovalo 230-tisíc ľudí z celého sveta. Aktuálne prognózy naznačujú, že do roku 2030 bude v Dubaji žiť päť miliónov ľudí a do konca ďalšej dekády 7,8 milióna.

Prisťahovalcami sú zvyčajne vzdelaní, bohatí a produktívni ľudia, ktorí podnikajú, čím vytvárajú podnikateľský ekosystém, čo šejkovia vítajú.

Ekonomickou nohou Dubaja je rastúca sila turistického ruchu, ktorý je podporený organizovaním veľkolepých kultúrnych či športových podujatí. Vlani navštívilo Dubaj 18 miliónov turistov. Mnohí bývajú počas dovolenky v súkromných apartmánoch, ktoré si objednali cez Airbnb alebo Booking.
Investor zo Slovenska: Popálil som sa

Investícia do nehnuteľnosti v Dubaji sa môže zdať ako skvelá investícia, ale nie je pre každého. Kto hľadá špekulatívny nákup, ktorým ľahko a rýchlo zarobí, môže sa ľahko popáliť.

Realitný trh je posiaty projektmi so snahou zaujať. V Dubaji pôsobí dvetisíc developerov a nehnuteľnosti predáva priamo na mieste alebo na diaľku 30-tisíc realitných maklérov.

Rozprávali sme sa s investorom, ktorý si cez slovenskú realitnú kanceláriu kúpil jednoizbový apartmán v Dubaji. Nechcel byť menovaný, ale upozorňuje, že Dubaj môže naivného investora pohltiť.

„Je to perfektný marketingový hype. Všetky projekty majú krásne brožúry a až neskutočné fotky a impozantné prezentácie, čo ma fakt dostalo,“ upozorňuje.

Svoju nehnuteľnosť financoval z vlastných úspor a americkou hypotékou zo slovenskej banky, ktorá je založená jeho nehnuteľnosťou na Slovensku.

Apartmán kúpil pred tromi rokmi v skvelej lokalite Business Bay kúsok od centra. Stál ho 850-tisíc dirhamov, čo bolo 215-tisíc eur. Okrem tejto sumy zaplatil poplatok za prevod vlastníctva vo výške štyroch percent z kúpnej ceny (8600 eur), aby bola nehnuteľnosť zapísaná do katastra (Dubai Land Department).

Na investíciu ho presvedčili videá na instagrame od slovenských realitných maklérov. Kúpu bytu v Dubaji považoval za skvelý plán B a diverzifikáciu k politickej situácii na Slovensku.

„Agentka ma presvedčila na kúpu apartmánu z papiera. Hotový byt pritom môžete užívať hneď, ideálne prenajať a realizovať výnos. Zároveň odpadajú riziká, že sa projekt oneskorí, čo bola neskôr aj moja situácia, alebo že vám medzitým postavia vedľa bytu obrovskú diaľnicu alebo ďalší projekt, ktorý zakryje výhľad,“ upozorňuje.

Výstavba projektu trvala tri roky, počas ktorých nerealizoval žiadny výnos a podľa neho slušne prerobil na kurzovej strate, keďže emirátsky dirham sa od jeho kúpy oslabil (je naviazaný na americký dolár).

„Keď už som sa apartmánu dočkal, zistil som, že kvalita je veľmi nízka a v byte bolo zdokumentovaných asi 50 chýb a defektov. Keďže byty stavajú Indovia a Pakistanci, ktorí majú úplne iný level kvality, našli sme nepresnosti, poškriabané okná, parapety, prasknuté dlaždice. A to mi maklérka vybrala projekt akože kvalitného developera. Kvalita teda mohla byť oveľa horšia,“ vysvetľuje svoje skúsenosti.
Každý mesiac stráca 1600 eur

Apartmán následne ponúkol cez realitné portály na predaj a prenájom. „Zistili sme, že o byt dlhé mesiace nemal nikto záujem, pritom sme cenu prispôsobovali,“ tvrdí investor.

Kým bol byt v ponuke, musel platiť poplatky za správu prázdneho apartmánu, celkovo 700 eur mesačne. Zahŕňalo to správcovský poplatok (150 eur), poistenie, odpad a energie.

Ceny elektriny sú porovnateľné so Slovenskom, ale faktúry predražuje nonstop zapnutá klimatizácia pre vysokú vlhkosť, ktorá v zatvorenom byte vytvára plesne.

Ďalšie pomerne vysoké náklady si vyžiadalo internetové pripojenie, stojí 50 až 100 eur na mesiac.

Majiteľ apartmánu platí aj päťpercentný poplatok za bývanie (housing fee), ktorý sa počíta z ročného priemerného trhového nájomného v danej lokalite. Je povinný pre cudzincov, ktorí si prenajímajú alebo vlastnia nehnuteľnosť v Dubaji.

Spolu so splátkou hypotéky vo výške 900 eur tak investor sumarizuje, že mesačne dotuje vlastnenie apartmánu 1600 eurami.

„Už sme skúšali znížiť predajnú cenu, čím by som bol po odpočítaní všetkých mesačných nákladov na nule, ale zatiaľ sa to nepodarilo predať. Občas sa niekto ozve, ale ponuka je skutočne obrovská,“ tvrdí.

Na realitných portáloch je aktuálne v ponuke okolo 120-tisíc nehnuteľností, hotových alebo z papiera.

„Mám známych, ktorí do toho šli a kúpili apartmán z papiera a plánovali ho hodiť na trh po roku-dvoch so ziskom, keď už bude stavba dokončená na 40 - 50 percent. Plán je to dobrý, ale nepodarí sa im to. Naďalej platia ďalšie splátky developerovi,“ vraví investor.

Reálne skúsenosti s prenájmom hotových nehnuteľností veľa Slovákov nemá. Prevažná väčšina z nich nakupovala byty z papiera v uplynulých rokoch a na odovzdanie hotových projektov ešte čaká. Až skúsenosti väčšej skupiny slovenských investorov ukážu, aká bude realita ich investičného sna.

Pohľad maklérky: Rýchle zhodnotenie bude už ťažšie

Veronika Plichtová je realitnou maklérkou a šéfkou spoločnosti Move Homes Real Estate, ktorá predáva a prenajíma nehnuteľnosti v Dubaji. Ozýva sa jej množstvo Slovákov a Čechov, ktorí uvažujú nad kúpou nehnuteľnosti v Dubaji.

Väčšina financuje investíciu z úspor, ale sú aj klienti, ktorí si berú americkú hypotéku na Slovensku. „Dá sa vybaviť aj hypotéka pre nerezidentov v Dubaji, ale financovanie je len okolo 50 percent ceny nehnuteľnosti s úrokom okolo štyroch percent,“ tvrdí.

Najväčší predpoklad na jej získanie je stabilný zostatok aspoň vo výške šesťtisíc eur na osobnom účte, kam chodí výplata alebo dividendy a platia sa ním bežné výdavky.

Plichtová nevníma na realitnom trhu bublinu, pretože dopyt po nehnuteľnostiach je obrovský. Tvrdí, že od pandémie sa z Dubaja ako rozvojového trhu stal etablovaný trh, ktorému prislúchajú vyššie ceny.

„Z investičného hľadiska však neočakávam výrazný rast cien, ako to bolo zvykom v uplynulých rokoch. Z dlhodobého hľadiska je stále pekný priestor na rast. Chápem, že existuje na trhu špekulatívny kapitál, ktorý by chcel zhodnotenie rýchlo, ale to už bude ťažšie,“ vraví.

Ak chce investor na nehnuteľnosti zarobiť, potrebuje kúpiť podhodnotenú nehnuteľnosť. A tá je zvyčajne z papiera a po dokončení výstavby dorastie do svojej hodnoty.

Aj Plichtová upozorňuje, že nie všetko, čo sa tvári ako príležitosť, je aj dobrý obchod: „Veľa ľudí skĺzava do stereotypu, že chcú najlepšiu lokalitu, ale tá nie je taká dôležitá, ak kupujete predražený produkt. Môžete kúpiť projekt od najlepšieho developera a v najlepšej lokalite, ale prerobíte.“

Ako vraví, počet rezidentov sa v Dubaji každý rok zvyšuje o 150-tisíc a nie je reálne, aby každý býval v centre, kde je hluk a doprava. Kto má záujem o dlhodobý nájom, preferuje podľa realitnej maklérky skôr bývanie na predmestí, kde je dostupnejšie bývanie a paradoxne aj vo vyššej kvalite.

Podľa maklérky je omyl myslieť si, že bývanie v centre mesta je niečo prémiové: „Tu každý používa auto. Ak sa ubytujete v centre, budete stáť v zápche hodinu na jednom semafore.“

Jej realitná agentúra má pod správou 90 bytových jednotiek. Tie, ktoré boli odovzdané, sú obsadené. Ak o byt nie je záujem, problémom je cena. „Ak cenu nájmu nastavíte správne, budete ho mať obsadený stále. A je jedno, či je v centre alebo na predmestí. Len si byt nájde iný typ podnájomcov,“ tvrdí.
Nekvalitné sú najmä mrakodrapy

Plichtová tvrdí, že z investičného hľadiska pred veľkými oslnivými projektmi preferuje „butikové nehnuteľnosti“, ktoré majú zopár poschodí a počet bytov v desiatkach.

„Tieto projekty z investičného hľadiska performujú lepšie a ich ceny neovplyvní výrazne ani to, keď developer vedľa spustí predaj obrovského komplexu,“ konštatuje.

V menších projektoch je podľa nej možné dosiahnuť výnos z prenájmu okolo šesť až osem percent ročne, ak bol byt kupovaný z papiera za nižšiu cenu. V prípade kúpy hotového projektu, ktorý má už vyššiu cenu, je výnosové percento okolo piatich percent.

V priemere boli vlani v Dubaji podľa portálu Reidin dosiahnuté priemerné výnosy z prenájmu okolo šiestich percent.

Náročnejšiu situáciu majú majitelia apartmánov vo veľkých mrakodrapoch, ktorých je veľa a viaceré sú nekvalitné. Po dokončení takého projektu developerom majitelia apartmánov ponukami zaplavujú inzertné portály.

„Ide najmä o veľké rezidenčné veže v prípade, keď projekt trpí nižšou kvalitou spracovania, alebo je koncepčne postavený len na jednej či dvoch typológiách bytov,“ vysvetľuje maklérka.

Po dokončení takýchto budov sa stáva, že veľké množstvo identických jednotiek vstupuje na trh, čo zvyšuje konkurenciu. „V takom prípade môže hľadanie nájomcu alebo kupujúceho trvať aj niekoľko mesiacov, pokiaľ cena nie je nastavená realisticky,“ uzatvára.




Ako je to s daňami

Realitné kancelárie, ktoré predávajú apartmány v Dubaji, radi prezentujú daňové výhody. Tvrdia, že sa tam neplatia dane z príjmu z prenájmu ani zo zisku z predaja. Je to však len čiastočná pravda.

Príjem z prenájmu alebo predaja nehnuteľnosti v Dubaji (Spojených arabských emirátoch) musí slovenský daňový rezident vykázať vo svojom daňovom priznaní na Slovensku a zdaniť podľa slovenských daňových predpisov.

Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia medzi Slovenskom a Spojenými arabskými emirátmi umožňuje slovenskému daňovému rezidentovi znížiť základ dane o daň zaplatenú z tohto príjmu v emirátoch.

„Vzhľadom na to, že táto daň je nula, tak v skutočnosti k žiadnemu zápočtu respektíve zníženiu daňovej povinnosti na Slovensku nedôjde,“ tvrdí advokát Miloslav Makovini zo spoločnosti Incorportas.

Veľa našincov sa podľa neho spolieha na to, že správca dane sa o tomto príjme nedozvie, a tak je riziko jeho nepriznania minimálne. V skutočnosti je len otázkou času, kedy si tieto informácie správca dane pospája a spätne otvorí daňovú kontrolu. Má na to desať rokov, aby tak urobil.

Odlišná situácia nastane pri zdaňovaní príjmov z predaja a prenájmu nehnuteľností v emirátoch vtedy, ak sú tieto nehnuteľnosti vlastnené prostredníctvom spoločnosti registrovanej napríklad v Dubaji.

Vtedy základ dane do 100-tisíc dolárov sa zdaňuje nulovou sadzbou a zisk nad túto hranicu podlieha korporátnej dani vo výške deväť percent.

5. marca 2026 18:13
Maroš Žilinka
Špecializovaný trestný súd
Tibor Gašpar
Úrad špeciálnej prokuratúry
Vojna v polícii
Prokurátor Šúrek po prepustení zo zadržania: Ak by z nás nevyrábali organizovanú skupinu, sú tie skutky premlčané (+video)
Veronika Prušová
Michala Šúreka už nezadržiavajú. Foto N – Miro Čevela
Michala Šúreka už nezadržiavajú. Foto N – Miro Čevela

Prokurátor Michal Šúrek hovorí o obvinených policajtoch okolo Jána Čurillu: „Boli to profíci, ktorí robili pod obrovským tlakom. Je neprípustné hovoriť, že páchali trestnú činnosť.“

Policajná inšpekcia ho zadržala v utorok ráno, niečo po pol deviatej, priamo v budove generálnej prokuratúry. „V zásade to prebiehalo relatívne pokojne, až na to, že vyšetrovateľovi sa triasli ruky,“ opísal spätne akciu Kajúcnik obvinený prokurátor Michal Šúrek.

Akciu podľa neho sprevádzal chaos. V utorok okolo pol dvanástej ho previezli do Banskej Bystrice na inšpekciu, kde podľa neho nikto nevedel, čo sa bude diať ďalej. Na výsluch sa napokon dostal na druhý deň ráno.

Je podozrivý zo zneužitia právomocí verejného činiteľa a spolu s ním aj policajti dnes už zrušenej Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) Ján Čurilla, Pavol Ďurka a ďalší. Na rozdiel od týchto dvoch bývalých vyšetrovateľov sa zvyšní piati obvinení dostali v stredu večer na slobodu.

Pre Čurillu s Ďurkom žiada trnavský prokurátor Michal Žeňuch väzbu, o ktorej začne v piatok ráno rozhodovať Mestský súd Bratislava I.
Šúrek je vonku a rozpráva o prokurátorovi prípadu Žeňuchovi

Šúreka návrh na väzbu policajtov prekvapil. O to viac, že ich konanie a údajný nátlak na obvinených a podozrivých chce posudzovať práve Žeňuch. Ten sa v minulosti pred kolegami vyjadril, že „uj..e čurillovcov“. A následne dostal prípad, ktorý sa ich týkal.

Aj to je dôvod, prečo obvinení namietali. Okrem toho sa Šúrek so Žeňuchom osobne pozná, tykajú si, boli na spoločných akciách, čo je samo osebe dôvodom na námietku zaujatosti. Trnavský prokurátor ju nijako neriešil.

Šúrek sa zároveň čuduje, že práve Žeňuch chce posudzovať konanie policajtov a prokurátora. Sú podozriví z nátlaku na obvinených. Vyšetrovateľ inšpekcie ich obvinil z toho, že vytvorili systém, cez ktorý „lámali“ podozrivých na spoluprácu, a že im na to slúžila väzba, o ktorej však nerozhodujú policajti ani prokurátori, ale vždy súdy.

Žeňuch je podľa Šúreka známy tým, že sa chváli „až agresívnym správaním sa k podozrivým“. Po prepustení na slobodu vysvetlil, že toto o kolegovi netvrdí len on, ale že mu to povedal osobne Žeňuch, no aj ďalší očití svedkovia.

Video: Prokurátor Michal Šúrek rozpráva o svojom zadržaní (autor: Miro Čevela)
Návrh väzby pre policajtov pre možné ovplyvňovanie

Prokurátor navrhuje pre Čurillu s Ďurkom väzbu pre obavu, že by mohli ovplyvňovať spoluobvinených, ale aj svedkov, ktorých musia ešte raz na inšpekcii vypočuť.

Z uznesenia o obvinení policajtov a prokurátora vyplýva, že vyšetrovateľ inšpekcie považuje vyšetrovateľa zrušenej NAKA Čurillu za „hlavu“ organizovanej skupiny, pretože všetkých ostatných riadil a dával im pokyny. V policajnej hierarchii bol pritom Čurilla nadriadeným vyšetrovateľov a operatívcov.

O nátlaku vo väzbe, ktorý podľa obvinenia spočíval v zadržiavaní listov, zákaze kontaktov s rodinou či aj v nadkvalifikácii skutkov, vypovedali od roku 2023 postupne najmä niekdajší členovia zločineckej skupiny takáčovcov. Boli to obvinení, ktorí začali spolupracovať a usvedčovať ďalších členov.

K ich svedectvám sa postupne pridali ďalší, napríklad súčasný podpredseda parlamentu Tibor Gašpar (Smer) či oligarcha Jozef Brhel, ktorého nedávno súd neprávoplatne odsúdil v kauze Mýtnik za pranie špinavých peňazí.

Šúrek teraz vysvetľuje, že ide o výpovede, ktoré obvinení či obžalovaní využívajú v konaniach na svoju obhajobu. Hovoria o nezákonnom vyšetrovaní, nátlaku, manipulovaní. Mnohé konania, napríklad Očistec, v ktorom je obžalovaný Tibor Gašpar, ale aj Mýtnik, kde zasa súdia aj Norberta Bödöra, však nie sú právoplatne skončené.

Súbežne tak prebiehajú trestné konania, ktoré vyšetrovala v rokoch 2020 až 2023 NAKA, a tie, ktoré vedie inšpekcia.

Prokurátor Šúrek upozornil, že v minulosti generálny prokurátor, ale aj súdy povedali, že „nie je možné viesť paralelné trestné konania, kde osoby v pozícii poškodených či svedkov tvrdia to isté, čím sa bránia v živých konaniach“.

Prečítajte si tiež

Proti čurillovcom vypovedali Haščák aj Gašpar. Inšpekcia vidí v Čurillovi hlavu skupiny, ktorej manipulácie kryl Šúrek
Aj Šúrek hovorí o nadpráci kolegýň

Prokurátor vysvetlil, že konanie, ktorého súčasťou je aj utorková akcia Kajúcnik, sa začalo pred tromi rokmi. „Je to špecifický príbeh, ktorý sa tiahne od roku 2023,“ hovoril Šúrek. Práve vtedy bolo začaté trestné konanie jednou z jeho súčasných kolegýň na generálnej prokuratúre Katarínou Habčákovou.

Odvtedy v rámci tohto vyšetrovania vypovedali podľa Šúreka postupne všetci obvinení a obžalovaní z rokov 2020 až 2023.

Myslí tým ľudí z rôznych prípadov, napríklad Ľudovíta Makóa, Tibora Gašpara, Norberta Bödöra či Jozefa Brhela.

„Toto je taký zberný spis na všetky tieto skutočnosti,“ vysvetľoval Šúrek.

Meno kolegyne Habčákovej pred novinármi po svojom prepustení spomenul opakovane. Hovoril ešte aj o kolegyni Martine Cibuľovej.

V minulosti sa obe spomínali v súvislosti s tým, že iniciatívne písali na Špecializovaný trestný súd, aby odmietol obžaloby, ktoré podali prokurátori špeciálnej prokuratúry. Išlo o obžalobu na bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, bývalého riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského či oligarchu Miroslava Výboha, ktorý je blízkym priateľom premiéra Roberta Fica (Smer).

Na špeciálnej prokuratúre pred jej zrušením pôsobil aj Michal Šúrek.

Prečítajte si tiež

Prokurátorky navádzali súdy, aby odmietli prípady Kováčika, Výboha a Pčolinského. Ich šéf Žilinka to zahmlieva

Okrem toho Šúrek, rovnako ako už v utorok jeho kolega Ondrej Repa, hovoril, že zrejme pri akcii Kajúcnik pomohla inšpekcii ich kolegyňa prokurátorka Cibuľová. Tá to poprela, no Šúrek sa pýta, ako sa príslušníci inšpekčnej služby dostali na oddelenie, kam je možný vstup len s čipom. Keď ho odvádzali, práve Cibuľovú stretol na chodbe.

Obe prokurátorky sa podľa Šúreka zhodou okolností objavujú aj pri všetkých spisoch, ktoré sa týkajú preverovania policajtov NAKA a aj jeho. „Máme dôkazy, že sa podieľajú na tvorbe uznesení,“ vyhlásil prokurátor a je si istý, že jeho kolegyňa Habčáková participovala aj na najnovšom uznesení o obvinení z utorka.

„Máme dôkazy, že kričala na jednu osobu inšpekčnej služby, aby som bol zahrnutý do jedného zo skutkov,“ hovoril Šúrek.

O kriku prokurátorky Habčákovej v stredu hovoril aj Šúrekov kolega Ondrej Repa pre SME.

O reakciu sme požiadali aj spomínané prokurátorky. Zatiaľ z generálnej prokuratúry nereagovali.
Vyčíta im inšpekcia to, čo sama robí?

Z uznesenia o obvinení Šúreka a policajtov vyplýva, že spoločne vytvorili systém, ktorý slúžil podľa policajnej inšpekcie na to, aby sa obvinení „zlomili“ vo väzbe a začali spolupracovať s políciou. Jednou z metód údajného psychického nátlaku na obvinených bolo, že ich skutky „nadkvalifikovali“, teda posudzovali ich konanie prísnejšie, aby im hrozili vyššie tresty.

Vyšetrovateľ Martin Ščepka píše o tom, že policajti a prokurátor vytvorili organizovanú skupinu.

Šúrek komentuje tento vyšetrovateľov postup tak, že chcel zabrániť premlčaniu. „Ak by sme neboli daní do organizovanej skupiny, bolo by to premlčané,“ vysvetlil Šúrek

Navyše ešte hovorí, že skutky, ktoré im kladie inšpekcia za vinu, nie sú vôbec trestnými činmi.

Z vyjadrení Šúreka teda vyplýva, že inšpekcia nadkvalifikovala skutky, aby ich mohla stíhať, hoci podobné praktiky vyčíta samotným obvineným.

Jedným z dôkazov proti policajtom je ich komunkácia vo whatsappovej skupine nazvanej Apači. Sú v nej vulgárni a ironickí. Šúrek hovorí, že členom skupiny nebol a nevie sa teda k správam v nej vyjadriť.

Na obranu spoluobvinených však povedal, že to „boli profíci, ktorí robili pod obrovským tlakom“. „Používali svoju hantírku, možno niekedy drsnú,“ dodal Šúrek s tým, že vyvodzovať z toho záver o zaujatosti policajtov alebo o páchaní trestnej činnosti je absolútne neprípustné.
Využili aj výpoveď Makóa, ten však doteraz nepoprel svoje výpovede o ľuďoch Smeru

Policajná inšpekcia spustila akciu Kajúcnik dva dni po tlačovej besede premiéra Roberta Fica (Smer), na ktorej podal verejné trestné oznámenie pre zneužitie právomocí práve na prokurátora Šúreka. Ten hovorí, že tento kontext nevníma úplne priamo.

Premiér a jeho spolupracovníci spochybňovali Šúreka pre uznesenie o zastavení trestného stíhania jedného zo spolupracujúcich obvinených Ľudovíta Makóa, ktorý bol za vlád Smeru riaditeľom Kriminálneho úradu finančnej správy a potom bol kľúčovým svedkom v mnohých prípadoch ľudí blízkych Smeru.

Šúrek označil obvinenia z tlačovej besedy premiéra za zmes poloprávd a účelovo ohýbaných skutočností.

Paradoxne je teraz Makó jedným zo svedkov, ktorých svedectvo využila inšpekcia proti policajtom a Šúrekovi. Vníma to on ako Makóovu otočku? „Treba sa pýtať jeho,“ reagoval prokurátor s tým, že tento svedok ani raz inšpekcii nepovedal, že to, čo vypovedal v minulosti, by nebola pravda.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Ľudovít Makó. Foto N – Vladimír Šimíček
Šúrek: Nie je náhoda, že akciu Kajúcnik spustili, keď sa blíži súd v Očistci

Za náhodu však Šúrek nepovažuje to, že akcia Kajúcnik prišla teraz. Vidí súvislosť s prípadom Očistec, v ktorom je jedným z dôležitých svedkov Makó. Ide o kauzu, v ktorej je obžalovaným aj podpredseda parlamentu Tibor Gašpar (Smer), ktorý opakovane vystupuje na tlačových besedách premiéra útočiaceho na prokurátora a policajtov.

V Očistci už súd určil termín hlavného pojednávania. Začne sa 11. mája.

Šúrek tento prípad pôvodne na špeciálnej prokuratúre dozoroval a podával na obvinených aj obžalobu. Policajti Ján Čurilla s kolegami na vyšetrovaní pracovali.

Aktuálne obvinenie policajtov a prokurátora môžu teraz obžalovaní využiť na ich spochybňovanie. „Nepochybne sa na to bude poukazovať,“ myslí si Šúrek. „Nebude náhodné, že sa to teraz spustilo,“ povedal o akcii Kajúcnik.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Obžalovaný podpredseda parlamentu Tibor Gašpar. Foto N – Tomáš Benedikovič
Naše kontroly v celách teraz budú mať iný náboj

Šúrek pôsobil na špeciálnej prokuratúre do marca 2024, keď ju cez novelu trestných kódexov zrušila Ficova vláda. Keď Úrad špeciálnej prokuratúry zanikol, preradili Šúreka na generálnu prokuratúru na referát väzenstva.

Generálny prokurátor Maroš Žilinka ho tak spolu s už spomínaným kolegom Ondrejom Repom, ale aj Ladislavom Masárom odstavil od trestných spisov. Na starosti majú posudzovanie sťažností odsúdených či obvinených vo väzniciach. Chodia kontrolovať aj cely policajného zaistenia.

Po utorkovom zadržaní je tak Šúrek o skúsenosť bohatší. Noc totiž strávil v cele policajného zaistenia v Banskej Bystrici, a ako sám hovorí, teraz už bude vedieť, na čo sa pri kontrolách pýtať. „Naše kontroly teraz budú mať iný náboj,“ povedal s tým, že v CPZ, teda cele policajného zaistenia, ale aj pri jeho zadržaní prebiehalo všetko korektne a slušne.

Aktuálne obvinenie je už druhé, ktoré má Šúrek na krku. V lete 2024 ho inšpekcia obvinila v kauze takzvaného technického spisu, opäť s Čurillom aj Ďurkom, ale aj s bývalým riaditeľom NAKA Ľubomírom Daňkom.

V tomto prípade ide o podozrenie, že na NAKA viedli spis, v ktorom zhromažďovali výpovede kajúcnikov bez toho, aby doň mali prístup obvinení a ich obhajcovia. Ak na základe týchto výpovedí niekoho obvinili, založili nový spis a doň už mali prístup ľudia, ktorých usvedčovali, a aj obhajoba.

V auguste 2024 Šúreka postavil na základe tohto obvinenia generálny prokurátor mimo služby. Medzitým je Šúrek naspäť v práci a tentoraz zatiaľ Maroš Žilinka o postavení mimo služby nerozhodol.

4. marca 2026 11:06
Gastro a jedlo
Rozhovory
Životy žien
Marcela Vuong: Vietnamci prispôsobujú jedlá vašej chuti. To, čo obľubujem ja, by ste si neobjednali
Zoran Boškovič
Marcela Vuong je propagátorka vietnamskej kuchyne a kultúry. Foto N – Zoran Boškovič
Marcela Vuong je propagátorka vietnamskej kuchyne a kultúry. Foto N – Zoran Boškovič

Marcela Vuong je banánové dieťa. Jej rodičia sa prisťahovali do Československa počas socializmu, keď krajina nadviazala kontakt a spoluprácu s komunistickým Severným Vietnamom.

„Cítim dve identity. Vyrastala som s rodičmi, ktorí mi od detstva vštepovali hodnoty: vzdelávaj sa, aby si sa mala lepšie, buď pracovitá, staraj sa o rodinu. Zároveň som tu však študovala aj žijem, mám tu priateľov a celý môj každodenný život je spätý s týmto miestom,“ hovorí v rozhovore.

Vuong je propagátorka vietnamskej kuchyne a kultúry, organizuje kurzy varenia, degustačné večere aj prehliadky slávneho vietnamského trhoviska Sapa v Prahe.

V rozhovore vysvetľuje, čo presne vietnamská kuchyňa je, a aj to, ako veľmi musia Vietnamci prispôsobovať svoju kuchyňu chutiam Čechov a Slovákov.

V rozhovore sa tiež diezviete:

ktoré vietnamské jedlo v Česku a na Slovensku takmer nenájdete, pretože by si ho mnohí zákazníci nedali;
o príbehu jej rodiny, ktorá prišla prvýkrát do Československa počas komunizmu;
ktoré tri suroviny by ste mali mať, aby ste zvládli základy vietnamskej kuchyne;
ktorému zvyku v stolovaní Vietnamcov zatiaľ príliš nerozumieme;
akú úlohu vo vietnamskej kultúre má káva.

Vietnamská kuchyňa sa v posledných rokoch zaradila medzi najobľúbenejšie svetové kuchyne na Slovensku aj v Česku. Čím to je?

Minimálne v Česku sa jej výraznejší rozmach začal pred necelými dvadsiatimi rokmi. Priekopníkom bolo malé bistro na námestí Jiřího z Poděbrad v Prahe. Hoci Vietnamci žili v Česku už od sedemdesiatych rokov, autentickú vietnamskú kuchyňu spočiatku nevarili, pretože si mysleli, že o ňu nebude záujem. Väčšina z nich podnikala v iných oblastiach, napríklad v textilnom priemysle.

Kedy nastal zlom?

Zlom nastal práve s otvorením tohto bistra, ktoré začalo ponúkať autentické jedlá, čerstvé závitky, tradičný vývar a ikonické phở. Pred podnikom sa rýchlo začali tvoriť rady. Pre vietnamskú komunitu je typické, že keď vidí fungujúci koncept, dokáže ho rýchlo nasledovať a rozvíjať ďalej. Dnes už nevznikajú len malé bistrá s jedlom so sebou, ale aj premyslené a dizajnovo prepracované reštauračné koncepty, kam si ľudia prídu sadnúť na večeru a stráviť príjemný čas. Tento posun smerom k vyššej gastronómii je vo veľkej miere zásluhou druhej generácie, ktorá na pôvodné rodinné podnikanie nadviazala a posunula ho na novú úroveň.

Ktoré tri jedlá by ste označili za typicky vietnamské a najlepšie vystihujúce charakter tejto kuchyne?

Za úplný základ vietnamskej kuchyne považujem tradičný vývar, pričom najznámejším z nich je phở. To je dnes už svetovo preslávené jedlo a pravdepodobne prvé, ktoré si väčšina ľudí s Vietnamom spojí. Ďalšou klasikou sú závitky, či už vyprážané, alebo čerstvé. Ako tretie by som spomenula karamelizovaný bôčik alebo bún chả, teda grilované mäso podávané s rezancami.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Bún chả. Foto – Wikipedia

Možno sa tieto jedlá v našich bistrách neobjavujú až tak často ako phở či závitky, no vo Vietname sú veľmi typické.

Zaujímavé je jedno jedlo, ktoré je veľmi populárne v Česku a na Slovensku, no vo Vietname vôbec. Ide o bún bò nam bộ, ktoré vo Vietname vôbec nepatrí medzi populárne jedlá. Samozrejme, dá sa tam nájsť, no človek ho musí cielene vyhľadávať. V Hanoji poznám napríklad len jedno bistro, ktoré sa naň špecializuje. Určite to nie je jedlo, na ktoré by ste vo Vietname narazili na každom rohu.

Ako je to možné?

Vietnamci vo všeobecnosti uprednostňujú skôr sýtejšie, výrazne mäsité jedlá – rôzne vývary, grilované mäso a teplé pokrmy. Bún bò nam bộ je v Česku obľúbené aj preto, že pôsobí ľahšie a viac „šalátovo“. Podobný typ jedál Vietnamci až tak nevyhľadávajú. Skôr dávajú prednosť teplým, plnším chutiam a jedlám, ktoré sú viac postavené na mäse a vývare.

Prečo si myslíte, že sa práve phở stalo v Európe takým mimoriadne populárnym?

Phở totiž pôsobí tak trochu ako všeliek. Hovorím, že nech sa deje čokoľvek, phở to vždy zachráni. Obsahuje bielkoviny, silný vývar, bylinky, má vyváženú chuť a človek sa po ňom cíti dobre a sýto. Je to jedlo, ktoré funguje v rôznych situáciách: keď ste chorí, máte „opicu“ alebo jednoducho nemáte chuť na ťažké jedlo. Ľahko sa konzumuje a zároveň v sebe spája všetko, čo telo potrebuje. Možno práve táto univerzálnosť a pocit komfortu stoja za jeho popularitou.

V čom sa vietnamská kuchyňa líši od čínskej a thajskej?

Pre vietnamskú kuchyňu sú kľúčové bylinky. Keď vám prinesú jedlo, často sa podáva spolu s čerstvými bylinkami – buď sú priamo súčasťou pokrmu, alebo ich dostanete zvlášť, aby ste si ich mohli pridať podľa vlastnej chuti. To je podľa mňa zásadný prvok. Thajská kuchyňa je v tomto smere podobná, no ostatné ázijské krajiny nepracujú s bylinkami v takom rozsahu. V Číne sa bylinky v takomto rozsahu nepoužívajú. Základ tvoria najmä jarná cibuľka a čínska pažítka, zatiaľ čo koriander či perila, typické pre vietnamskú kuchyňu, tam nepatria k bežným surovinám.

Na svojej stránke uvádzate, že ste vyrastali na vietnamskom street foode. Je rozdiel medzi street foodom a fine diningom vo vietnamskej kuchyni?

Určite áno. Street food je základom celej vietnamskej stravovacej kultúry. Funguje na princípe malých pouličných stánkov alebo jednoduchých bistier, ktoré sa zvyčajne špecializujú len na jedno či dve jedlá. Recepty sa často odovzdávajú z generácie na generáciu. Ide o rýchle a kvalitné jedlo, a keďže sa pripravuje stále ten istý pokrm, jeho príprava je dotiahnutá takmer do dokonalosti. Človek si zvyčajne sadne na malú plastovú stoličku, jedlo zje do pol hodiny a pokračuje ďalej. Bežné je aj to, že si prisadnete k cudziemu človeku a máte spoločný jeden stôl.

Fine dining je, naopak, zážitok na dlhší čas. V reštaurácii strávite pokojne dve hodiny, jedlá sú komplexnejšie, často pozostávajú z viacerých komponentov a kladie sa dôraz na prezentáciu. Kým street food pôsobí jednoducho a neformálne, fine dining je premyslený, vizuálne prepracovaný a gastronomicky vrstvený. Osobne však uprednostňujem skôr street food.

Ide v podstate o tie isté jedlá, len spracované iným spôsobom? Predstavujem si napríklad situáciu, že v bežnej krčme dostanete kačicu s knedľou a kapustou a vo fine diningu vám naservírujú taktiež kačicu, no v modernej, vizuálne odlišnej podobe. Základ je však rovnaký. Platí niečo podobné aj vo vietnamskej kuchyni alebo sú jedlá vo fine diningu úplne odlišné od tých, ktoré nájdeme v street foode?

Fine dining sa často inšpiruje tradičnými jedlami, no zároveň ich modernizuje. Základ teda môže vychádzať zo street foodu, no vždy sa doplní o moderné prvky a nové techniky, ktoré jedlo posunú na vyššiu úroveň. Napríklad v Prahe je fine diningová ázijská reštaurácia Taro, ktorú vedú Vietnamci. Inšpirovali sa tradičným street foodovým, raňajkovým jedlom – naparovanými ryžovými plackami plnenými mletým mäsom a judášovým uchom (jedlá huba s jemnou chuťou a želatínovou textúrou, často používaná v ázijskej kuchyni, pozn. red.). Ide o jedno z najjednoduchších a najlacnejších jedál, ktoré si vo Vietname dáte na raňajky. V tomto prípade zachovali pôvodné cesto, no doplnili ho o nové prvky, napríklad koriandrový olej. Základ teda ostáva rovnaký, no vo fine diningu sa jedlo technicky aj chuťovo povýši a dostane novú, sofistikovanejšiu podobu.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Phở pôsobí ako všeliek. Hovorím, že nech sa deje čokoľvek, phở to vždy zachráni. Foto N – Zoran Boškovič



Ako sa líši vietnamská rodinná strava od jedál podávaných v reštauráciách?

Rozdiel je pomerne výrazný. Jedlá, ktoré dostanete v reštaurácii, síce bežne konzumujeme aj my, no spôsob stolovania je iný. V reštauráciách si každý zvyčajne objedná vlastnú porciu. O niektoré jedlá, ako sú vývary typu phở alebo bún cá, ani veľmi nie je možné navzájom sa podeliť, najmä ak ide o polievky. Vo Vietname, najmä v rodinnom prostredí, je však delenie úplne prirodzené. Na stole je vždy viacero jedál – napríklad bôčik bún chả, restovaná zelenina či vývar, a všetko sa položí doprostred.

Každý si potom naberá zo spoločných misiek do svojej vlastnej. Tento spôsob spoločného stolovania je jeden z kľúčových rozdielov. Doma sa najčastejšie podáva ryža, k nej rôzne druhy mäsa, restovaná zelenina a vývar. Jedlá sa medzi sebou kombinujú a každý si ich podľa chuti skladá vo svojej miske. V reštauráciách je tento model rozdelenia menej bežný, hoci som si všimla, že modernejšie podniky začínajú tento koncept ponúkať ako zážitok.

Financial Times o vietnamskej kuchyni píše, že „prichádza nová vlna nenápadných, no ambicióznych vietnamskych reštaurácií, ktoré objavujú a do popredia dostávajú rozmanitosť vietnamskej kuchyne“. V čom spočíva táto rozmanitosť?

Vietnam je krajina, ktorá sa rozprestiera od severu na juh v dĺžke viac než tisíc kilometrov a každý región má svoje typické jedlá. Po celej jednej strane ju lemuje more, čo znamená bohatý prístup k morským plodom a rybám. Krajina je úrodná a ponúka široké spektrum surovín, takže je z čoho vyberať. Rozmanitosť spočíva aj v tom, že Vietnamci jedia vlastne všetko. Základ tvoria hovädzie, bravčové a kuracie mäso, ryby a morské plody, no bežne sa jedia aj suroviny, ktoré sú u nás menej obvyklé, napríklad slimáky a ďalšie druhy živočíchov. Preto existuje množstvo variácií a spôsobov spracovania. Dôležitú úlohu zohráva aj zelenina a bylinky.

Keď napríklad organizujem prehliadku trhoviska Sapa, ukazujem návštevníkom širokú paletu zeleniny – pokojne aj dvanásť rôznych druhov. Každý z nich sa pritom pripravuje iným spôsobom, používa sa do vývarov, restovaný alebo inak tepelne upravený. Myslím si, že práve bohatstvo surovín a ich variabilné spracovanie robia vietnamskú kuchyňu takou pestrou a rozmanitou.

Existujú podľa vás nejaké mýty alebo zjednodušené predstavy, s ktorými sa stretávate u ľudí, ktorí vietnamské jedlo milujú, no v skutočnosti poznajú len jeho úzky výsek?

Mnohé tradičné jedlá sa v českých či slovenských bistrách vôbec neobjavili, pretože by o ne pravdepodobne nebol taký záujem ako vo Vietname. Sme napríklad silne orientovaní na vývary. Tie sa síce považujú za typické raňajkové jedlo, no vo Vietname ich dostanete kedykoľvek počas dňa.

A nejde len o phở. Existujú desiatky ďalších druhov polievok, ktoré sa tu bežne nedajú zohnať, možno s výnimkou trhoviska Sapa. Ja mám napríklad veľmi rada rybiu polievku bún cá. Je to číry vývar s rezancami, kúskami vyprážanej ryby a množstvom byliniek. Táto polievka je vo Vietname pomerne bežná, no u nás ju nájdete len výnimočne. Rovnako existujú vývary s krabím mäsom či krevetami. Variantov je naozaj veľa, no mimo Vietnamu sa s nimi stretávame len zriedka.

Čím to je?

Napríklad pri rybej polievke je problém práve v tom, že mnohým znie pomerne nezvyklo. Keď organizujeme ochutnávkové prehliadky a odporúčam ju, často mi ľudia povedia, že ryby vôbec nejedia alebo že rybia polievka im znie zvláštne a sami by si ju nikdy neobjednali. Potom sa však stane, že ju ochutnajú a sú nadšení. Preto si myslím, že by mohla fungovať aj tu, no ľudia by si ju spontánne vyberali skôr zriedkavo.

Hovorí sa, že jedlá, ktoré jeme v čínskych bistrách u nás, sú úplne iné než to, čo sa považuje za tradičnú čínsku kuchyňu v samotnej Číne. Platí niečo podobné aj pri vietnamskej gastronómii?

Čiastočne áno, určité prispôsobenie tam je, no nepovedala by som, že ide o zásadný rozdiel. V Česku a na Slovensku podľa mňa dostanete pomerne autentickú vietnamskú kuchyňu, aj vďaka tomu, že vietnamská komunita je tu početná. Za posledných takmer dvadsať rokov sa gastronómia výrazne posunula a úroveň jedál, ktoré tu dostanete, je podľa mňa veľmi dobrá. Rozdiely však existujú.

Napríklad?

Napríklad vo Vietname sa pri rezancových jedlách, najmä pri polievkach, používajú čerstvé rezance, ktoré sa tu bežne nevyrábajú. Výraznejšia býva aj chuť byliniek. Ďalším rozdielom je spôsob podávania mäsa. Vietnamci majú radi, keď má napríklad kura v polievke aj kožu, keď mäso nie je úplne chudé a keď sa podáva aj s kosťou. V Ázii je bežné obhrýzať mäso od kosti, čo by tu pravdepodobne nebolo až tak prijímané. Vo Vietname sa kura zvyčajne uvarí celé a potom sa porciuje sekáčikom aj s kosťami. Mäso sa nefiletuje tak ako u nás, nedostanete samostatné prsia či stehno bez kostí, ryby sa takisto bežne nepodávajú vykostené. Jedlo sa servíruje v prirodzenejšej, menej upravenej podobe. V tomto vidím jeden z výrazných rozdielov.

Majú všetky vietnamské bistrá v našom regióne v rukách Vietnamci alebo vidíte aj snahy miestnych vstupovať do tohto segmentu a podnikať v ňom?

Myslím si, že väčšina vietnamských bistier je v rukách Vietnamcov. Keď prídem aj do menej známych podnikov, zvyčajne vidím, že varia Vietnamci alebo že personál je prevažne vietnamský. Samozrejme, určite existujú aj bistrá, ktoré vlastnia Česi, no bude ich skôr menšie percento.

Bolo by podľa vás pre niekoho, kto nie je Vietnamec, jednoduché otvoriť si vietnamské bistro? Dá sa tá kultúra a gastronómia dostatočne pochopiť a precítiť aj bez osobnej skúsenosti z vietnamského prostredia?

Je to veľmi individuálne. Ak je niekto pre túto kuchyňu skutočne nadšený, rád ju varí, má s ňou osobnú skúsenosť a napríklad vo Vietname aj bol, potom si to viem predstaviť. Dôležité však je, aby to nebolo len čisto z podnikateľského dôvodu, teda že niekto vidí, že to funguje, a chce sa len „zviezť na vlne“. Raz sa mi napríklad stalo, že mi volal jeden pán, Čech, ktorý si chcel otvoriť vietnamské bistro, a pýtal sa ma, aké jedlá by tam mal ponúkať.

Keď mi začal vymenúvať svoje predstavy, bolo zjavné, že tú kuchyňu vôbec nepozná, no napriek tomu si chcel podnik otvoriť. To sa mi zdalo trochu úsmevné. Na druhej strane verím, že ak je niekto pre vietnamskú gastronómiu naozaj zapálený a má k nej úprimný vzťah, môže to fungovať aj bez toho, aby bol Vietnamcom.

Je možné nájsť autentické vegánske alebo vegetariánske jedlá vo vietnamskej kuchyni?

Vo Vietname určite nájdete aj vegetariánske či vegánske podniky, no tvoria skôr menšiu časť gastronómie. Ak je niekto vegetarián a vo Vietname si varí doma, nie je to problém. Street food je však vo veľkej miere postavený na mäse, takže takéto možnosti treba cielene vyhľadávať.

Existuje podľa vás nejaký typ správania, ktorým si človek môže získať dôveru vietnamskej komunity?

Vietnamci majú silne nastavené probiznisové myslenie. Verných zákazníkov si pamätajú a vážia si ich, pretože klientela je pre nich kľúčová. Keď napríklad organizujeme prehliadku trhoviska Sapa a skupina sleduje kuchárov priamo pri práci, nikomu to neprekáža – práve naopak, berú to ako príležitosť, že sa hostia vrátia alebo podnik odporučia ďalej. Vo všeobecnosti sú veľmi orientovaní na obchod. Ak vo vás vidia zákazníka, snažia sa vám maximálne vyhovieť.

Rozdiel oproti českému či slovenskému prostrediu vidím najmä vo flexibilite. Vo Vietname je bežné, že vám službu poskytnú takmer okamžite, napríklad ušijú odev do druhého dňa, aj keby mali pracovať v noci. U nás sa častejšie stretnete s tým, že „najskôr o mesiac“. V tejto ochote reagovať na príležitosť vnímam výrazný kultúrny rozdiel.

Nedávno mi šéfkuchár z fine diningovej reštaurácie hovoril, že aj solventným hosťom odmietajú variť mimo stanoveného menu. Viete si predstaviť, že by vietnamský kuchár pripravil zákazníkovi jedlo, ktoré nemá na lístku, ak by bol ochotný si zaň priplatiť?

Myslím si, že áno. Takéto situácie som už zažila. Prídete do bistra, ktoré je plné, a oni vám aj tak vytvoria miesto, požičajú si stoličky od susedov a nejako to vyriešia. Takto to skrátka funguje. Preto si viem predstaviť, že by vám pripravili aj niečo, čo nemajú priamo v menu, ak by to bolo v ich možnostiach.

V jednom vietnamskom bistre som okrem phở našiel aj vyprážaný syr s hranolkami, dokonca s vietnamským názvom. Je dôvodom to, o čom ste práve hovorili?

To je presne prípad uspokojenia dopytu zákazníkov. Do podniku chodia ľudia, ktorí si takéto jedlo objednávajú, a majiteľ chce jednoducho vyhovieť ich požiadavkám. V mnohých bistrách tak nájdete kombináciu vietnamských jedál spolu s vyprážaným syrom či hranolkami. Je to reakcia na dopyt trhu, nerobí to preto, že by to bolo tradičné alebo že by k tomu mal kuchár vzťah.

Vedeli by ste pomenovať tri základné suroviny, ktoré keď budem mať doma, dokážem z nich pripraviť viacero vietnamských jedál?

Určite áno. Prvou surovinou je rybia omáčka. Tá je základom vietnamskej kuchyne. Často nahrádza aj soľ, pretože jedlu dodá slanosť aj typickú umami chuť z fermentovaných rýb. Mnohé pokrmy sa dajú dochutiť iba ňou bez potreby ďalšieho solenia. Druhou kľúčovou surovinou je cesnak, ktorý používame takmer do všetkého. Je základom mnohých omáčok, marinád aj restovaných jedál. Ako tretiu by som spomenula ryžu alebo ryžové rezance. Jazmínová ryža sa v rodinách konzumuje takmer denne a je prirodzenou súčasťou väčšiny jedál. Rovnako ryžové rezance tvoria základ mnohých tradičných pokrmov.

Na čo by si mal dať človek pozor, keď začína objavovať vietnamské potraviny a chce nakupovať tak, ako sa nakupuje vo Vietname?

Najmä pri omáčkach je dôležité sledovať zloženie. Vždy odporúčam čítať etikety, pretože mnohé výrobky obsahujú veľa aditív a rôznych prídavných látok. Napríklad pri rybej omáčke stačí jednoduché a čisté zloženie – ančovičky, soľ, voda a možno cukor.

Sú v českej alebo slovenskej kuchyni jedlá, ktoré sú pre vás či pre iných Vietnamcov ťažko pochopiteľné alebo menej prijateľné?

Česká kuchyňa je pre mňa ťažšia. Mnohí Ázijci majú geneticky slabšiu schopnosť tráviť laktózu. Vietnamská je prirodzene bezlaktózová a takmer bezlepková. Nepoužívame smotanu, tvaroh ani maslo, jedlá nezahusťujeme týmto spôsobom. Čo sa týka pečiva, okrem bagety bánh mì, ktorá je pozostatkom francúzskeho vplyvu, sa s ním stretávame minimálne. Aj vďaka tomu je vietnamská kuchyňa ľahšia, stráviteľnejšia a nepôsobí tak ťažko.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Stále mám pocit, že mám dve identity. Foto N – Zoran Boškovič

Viete mi povedať viac o bagetách bánh mì? Čím sú špecifické a prečo sa stali takým populárnym fenoménom?

Bánh mì je pozostatkom francúzskej koloniálnej éry, keďže Vietnam bol dlhé desaťročia pod francúzskou správou. Vietnamci prevzali bagetu, no prispôsobili si ju vlastným chutiam. Vznikla tak typická vietnamská verzia, veľmi chrumkavá na povrchu a nadýchaná vo vnútri, často pripravovaná aj s prímesou ryžovej múky. Od Francúzov pochádza aj používanie paštéty. Dodnes existuje klasická verzia nazývaná bánh mì pâté. Rovnako sa do bagety pridáva majonéza, čo je ďalší francúzsky vplyv. Tradičná kombinácia obsahuje majonézu, paštétu, nakladanú mrkvu, uhorku, koriander a vietnamskú šunku.
Zobraziť väčšie rozlíšenie
Bánh mì. Foto – Wikipedia

Existuje však mnoho variantov, napríklad s omeletou alebo rôznymi druhmi mäsa. Francúzsky vplyv sa však neobmedzuje len na bagety. Zanechali po sebe aj dezert flan karamel, ktorý je vo Vietname veľmi obľúbený. A aj kondenzované mlieko, ktoré sa používa napríklad do kávy. Zaviedli pestovanie kávy a viniča. Produkcia vína je síce menšia, no dá sa tam ochutnať kvalitné víno. A čo sa týka kávy, Vietnam je dnes jedným z najväčších producentov robusty na svete, aj to je dedičstvo francúzskej éry.

Ak je bánh mì dedičstvom francúzskeho vplyvu a dnes je populárne aj u nás, patrí medzi bežné jedlá aj priamo vo Vietname?

Bánh mì je vo Vietname veľmi populárne. V porovnaní s niektorými inými jedlami patrí medzi stálice a často sa konzumuje na raňajky, no bez problémov ho zoženiete počas celého dňa ako street food. Cena závisí od oblasti. Mimo turistických miest môže stáť pokojne v prepočte desať až tridsať korún (približne 0,40 až 1,20 eura, pozn. red.), v turistickejších častiach aj viac, približne do päťdesiat korún.

Dá sa povedať, že väčšina vietnamskej komunity prirodzene uprednostňuje ázijské chute a spôsob stravovania pred českou či slovenskou kuchyňou?

Pri mladšej generácii si to netrúfam zovšeobecňovať, pretože každý má iné chuťové preferencie. No pri generácii mojich rodičov, ktorí prišli v sedemdesiatych rokoch a žijú tu už desaťročia, je to pomerne jasné – doma varia výlučne vietnamskú kuchyňu. Aj keď tu žijú tak dlho, prvá generácia si doma iné jedlá v podstate nepripravuje. Keď niekam cestujeme, ochutnajú miestne špeciality, no už na druhý deň si opäť pripravia vietnamské jedlo. Zaujímavé je, že využívajú české suroviny a spracujú ich ázijským spôsobom. Napríklad si kúpia českú cuketu, hoci vo Vietname máme trochu iný typ, a pripravia ju na cesnaku s rybou omáčkou alebo ju pridajú do vývaru s krevetami. Využívajú teda to, čo je dostupné, no výsledok je stále vietnamský.

Vietnamská káva je dnes na sociálnych sieťach často prezentovaná takmer ako módny doplnok. Čo je na nej podľa vás skutočne výnimočné a čo je skôr len otázka vizuálneho efektu či „instagramového“ trendu?

Kávová kultúra je vo Vietname mimoriadne silná a rozšírená. Kaviarne nájdete na každom rohu, od tradičných podnikov až po moderné specialty coffee koncepty. Najtradičnejšia je robusta, ktorá je silnejšia a intenzívnejšia než arabica. Typicky sa pripravuje pomocou malého kovového filtra nazývaného phin. Kávu vám prinesú spolu s týmto filtrom, cez ktorý pomaly prekvapkáva priamo do pohára. Na dne býva kondenzované mlieko, takže vznikne výrazná, sladká a silná kombinácia. Existujú rôzne varianty. Veľmi obľúbená je napríklad káva s kokosovým mliekom.

Špecifickou, dnes už pomerne známou verziou, teda hlavne pre turistov, je aj káva so šľahaným žĺtkom, tá je poriadne hustá a krémová. Pre niekoho je to lahôdka, pre iného skôr zážitok, ktorý stačí ochutnať raz. Popri tradičných spôsoboch prípravy sa vo Vietname rýchlo rozvíja aj výberová káva. To, čo dnes často vidíme na sociálnych sieťach, je vizuálne atraktívne spracovanie, no samotná kultúra pitia kávy je vo Vietname hlboko zakorenená a nie je len módnym trendom.

Ako vyzerá typické vietnamské stolovanie či posedenie pri káve?

Vo Vietname si ľudia pokojne sadnú sami na kávu, ktorú dostanú v sklenenom poháriku, čítajú si pri nej noviny alebo si dajú cigaretu. Kaviarne sú tam všade, takže je bežné vidieť aj skupiny priateľov, ktorí sa stretnú práve pri káve. Je to veľmi podobné ako v Česku, káva je spoločenská záležitosť. Slúži ako priestor na stretnutia, rozhovory aj chvíľu pre seba.

Poďme ešte na moment k vám. Často sa používa označenie „banánové deti“, čo je druhá generácia Vietnamcov narodená alebo vyrastajúca v Česku či na Slovensku, ktorá je navonok ázijská, no kultúrne formovaná týmto prostredím. Vy sama ste spomínali, že ste sa narodili už v Česku. Ako sa sem vlastne vaši rodičia dostali?

Moja rodina, ale aj mnohé ďalšie, prišli do Československa v sedemdesiatych rokoch. V tom období bolo Československo aj Severný Vietnam komunistickými krajinami a fungoval medzi nimi výmenný program. Československu chýbala pracovná sila a Vietnam potreboval technológie, takže vznikla dohoda o spolupráci. Do Československa prichádzali Vietnamci pracovať, študovať alebo sa vyučiť. Môj otec prišiel v roku 1979, mama v roku 1982. Predtým sa nepoznali, stretli sa až tu. Otec bol vojnový veterán a mama pracovala v štátnom podniku, čo im umožnilo vycestovať.

Väčšina z tejto prvej generácie bývala na ubytovniach a pracovala v priemyselných závodoch. Do českej spoločnosti sa veľmi nezačlenili, veľa pracovali a žili najmä v rámci vietnamskej komunity, takže ani nemali veľa príležitostí na integráciu.

Ja som sa narodila v Česku, no keď sa otcovi skončila pracovná zmluva, museli sme sa vrátiť do Vietnamu. Tam som žila približne do šiestich rokov, hoci si to obdobie presne nepamätám. Neskôr sa rodičia rozhodli vrátiť späť do Česka za prácou, pretože tu už mali skúsenosť, poznali prostredie a mali tu aj známych, ktorí im pomohli so začiatkami. Keď sme sa vrátili, nastúpila som rovno do prvej triedy. Nevedela som po česky, takže som sa jazyk učila postupne za pochodu.

Nestretli ste sa v tom období s rasizmom alebo negatívnymi reakciami?

Osobne som sa s otvoreným rasizmom nestretla. Skôr išlo o detské posmešky, napríklad rôzne pokriky typu „ťin ťang ťong“, ktoré sa kedysi používali. Nebolo to príjemné, no vnímam to skôr ako detskú nevedomosť než cielené útoky. Staršia generácia, najmä tí, ktorí neovládali češtinu, sa však stretávala s neúctivým správaním. Niekedy išlo o povýšenecký prístup na úradoch alebo o nezdvorilosť v obchodoch, kde im ľudia automaticky tykali.

Prečo sa vaši rodičia rozhodli vrátiť do Česka? Išlo najmä o prácu a ekonomickú situáciu alebo v tom boli aj iné faktory?

Po vojne panovala vo Vietname veľká chudoba. Keď sa rodičia v roku 1989 vracali späť do Vietnamu, krajina bola stále veľmi zdevastovaná a chýbali tam aj základné veci. Mali možnosť priviezť si z Československa rôzny tovar, napríklad mydlá a ďalšie bežné produkty, ktoré potom vo Vietname predávali, aby si zabezpečili aspoň nejaký príjem.

Keď sa neskôr rozhodli vrátiť späť do Česka, hlavným dôvodom bola finančná situácia. Vietnam sa ešte úplne nespamätal a bolo ťažké tam podnikať či budovať stabilnú budúcnosť. Rodičia predali všetko, čo tam mali, a odišli. Hoci ani tu nebolo obdobie po komunizme jednoduché, životné podmienky a možnosti boli stále lepšie než vo Vietname, čo o mnohom vypovedá.

Ak som to správne pochopil, so Sapa Tour vám pomáha aj brat. Súvisí to s tým, že vo vietnamskej kultúre zohráva rodina silnú úlohu aj v podnikaní?

Určite áno. Rodina je vo vietnamskej kultúre základným pilierom. Vzťahy zohrávajú veľmi dôležitú úlohu a kladie sa na ne veľký dôraz aj v každodennej komunikácii. Napríklad moja mama mi píše takmer každý deň, zaujíma sa, ako sa mám a čo je nové. Rodina je na prvom mieste a členovia držia pri sebe. Samozrejme, existujú aj nefunkčné rodiny, no vo všeobecnosti, ak to zhrniem, sú rodinné väzby vo vietnamskej komunite veľmi silné a dôležité.

Ako dnes vnímate pojem „banánové dieťa“? Má pre vás ešte v roku 2026 nejaký význam alebo sa skôr cítite ako Češka s pridanou hodnotou v tom, že poznáte vietnamskú kultúru?

Stále mám pocit, že mám dve identity. Vyrastala som s rodičmi, ktorí mi od detstva vštepovali hodnoty typu vzdelávaj sa, aby si sa mala lepšie, buď pracovitá, staraj sa o rodinu. Tieto princípy sú vo mne hlboko zakorenené. Dodržiavame aj tradície, doma hovoríme po vietnamsky a pravidelne navštevujem rodinu vo Vietname. Je to veľká a prirodzená súčasť mojej identity. Zároveň však žijem tu, študovala som tu, mám tu priateľov a celý môj každodenný život je spätý s Českou republikou. To človeka prirodzene formuje. V myslení sa preto cítim viac ako Češka, pretože prostredie, v ktorom žijete, vás ovplyvňuje veľmi silno.

Cítite sa medzi týmito dvoma identitami rozpoltene alebo to vnímate skôr tak, že toto je váš prirodzený život, a zároveň nezabúdate na svoje korene?

Skôr to vnímam ako prirodzený stav. Rozpoltene sa dnes už necítim. Možno som sa tak cítila na základnej škole, keď som chcela zapadnúť a uvedomovala som si, že som iná. V tom období som svoju odlišnosť vnímala skôr negatívne a mala som potrebu viac splynúť s okolím. Postupne sa to však zmenilo. Človek časom pochopí, že byť iný môže byť výhoda. Dnes to vnímam ako obohatenie. Som rada, že mám dve kultúry a môžem z každej čerpať to, čo mi dáva zmysel.

Váš manžel je Slovák. Aké to je, keď si vietnamská žena privedie domov partnera Čecha alebo Slováka a chce ho predstaviť rodičom?

Reagovali pomerne dobre, aj preto, že som mala viac než tridsať rokov. V tom veku to rodičia vnímajú inak. Keď som však vyrastala, nebolo to také jednoduché. Prvé vzťahy som pred nimi skôr tajila, pretože pre nich nebolo ľahké prijať, že by som nemala partnera z vietnamskej komunity. Zo začiatku si želali, aby to bol Vietnamec, aby rozumel kultúre, vedel s nimi komunikovať aj jazykovo a aby prirodzene zapadol do rodiny. Postupom času sa však veľa zmenilo. Rodičia sú dnes otvorenejší a menej konzervatívni než kedysi. Svoju rolu zohral aj vek – keď je človek starší a rozhodnutý, jeho rodičia to berú inak. Navyše dnes vzniká oveľa viac zmiešaných párov, takže aj vietnamskí rodičia vidia, že je to bežné a funguje to. V porovnaní s obdobím pred dvadsiatimi rokmi je prijatie takýchto vzťahov výrazne jednoduchšie.

Hovoria vaši rodičia po česky?

Nie.

Ako sa rozprávajú s vaším manželom?

Občas niečo prekladám, najmä tie základné veci, ale nejde to úplne do hĺbky. Myslím si, že ich to občas mrzí, no s tým sa už veľa urobiť nedá.

Prečo sa vaši rodičia nikdy nenaučili po česky?

Myslím si, že aj chceli, no realita bola iná. Pracovali od rána do večera a ich kontakt s češtinou bol najmä pracovný – podnikali, predávali tovar, takže komunikovali so zákazníkmi len na základnej úrovni. Nemali veľa príležitostí ani času na to, aby sa jazyk systematicky učili a dostali sa na plynulú úroveň. Ich každodenný život sa odohrával najmä v rámci vietnamskej komunity a pracovného prostredia, takže možnosti na hlbšie zdokonaľovanie češtiny boli obmedzené.

Na záver sa vrátim k jedlu. Vnímate, že pre ľudí s dvojitou identitou je jedlo určitým jazykom tejto identity?

Varím pomerne tradične, no niektoré jedlá si upravujem a pripravujem ich trochu inak než moji rodičia. Napríklad vo Vietname sa bežne používa glutamát sodný (MSG). Snažím sa chuť dosiahnuť inými spôsobmi a prirodzenejšími ingredienciami. V niektorých prípadoch jedlá aj modernizujem. Keď pripravujeme degustácie, vychádzam z tradičného základu, no spracujem ho súčasnejším spôsobom alebo ho vizuálne a chuťovo posuniem. Základné, ikonické jedlá však meniť nechcem. Sú také tradičné a dobré samy osebe, že by mi prišlo takmer ako hriech ich zásadne upravovať.

Prenáša sa tento spôsob varenia z generácie na generáciu?

Asi to závisí od rodiny, no vo všeobecnosti áno. Tradícia sa prenáša ďalej. Ja napríklad varím podobne ako môj otec. Najmä recepty na vývary sa často dedia z generácie na generáciu. V nich sa uchováva rodinná chuť a spôsob prípravy, ktoré sa odovzdávajú ďalej.

Nechýba vášmu manželovi slovenské jedlo?

Je pravda, že doma vôbec nevarím slovenské jedlá. Keď si chce dať niečo typicky slovenské, ide si to vychutnať na Slovensko. Občas pripravím jednoduché neázijské jedlá, napríklad vyprážaný rezeň so zemiakovou kašou, ale klasických omáčok sa u mňa nedočká. A bryndzových halušiek už vôbec nie.

Marcela Vuong

Propagátorka vietnamskej kuchyne. Narodila sa v Česku v rodine vietnamských rodičov. Časť detstva prežila vo Vietname a dnes patrí k druhej generácii Vietnamcov vyrastajúcich medzi dvoma kultúrami. Organizuje kurzy varenia, degustačné večere a obľúbené Sapa Food Tour v pražskej tržnici Sapa, kde približuje autentické chute a suroviny. Venuje sa aj cateringu a popularizácii vietnamskej gastronómie v médiách. Jej cieľom je prepájať české a vietnamské prostredie prostredníctvom jedla a kultúry.