Klucovou osobnostou, ktora mala zabezpecovat zaujmy slobodomurarov v postkomunistickom Ceskoslovensku, bol Vaclav Havel. Na videokazete, ktora obsahovala jeho hru 'Asanaco' natocenu v Nemecku, bol okrem tejto hry na zaver strucny, osem minutovy fotograficky prehlad autorovho zivota - na jednej z tychto fotografii je Havel so vsetkymi ritualnymi symbolmi slobodomurarov korunovany za krala.
Jeho otec a stryko boli clenmi slobodomurarskej loze Bohemia a jeho otec staval objekty vyhradne zidovskym investorom, jeho stryko vlastnil so zidovskou kapitalovou ucastou ateliery Barrandov. Obaja financovali sionisticke organizacie, slobodomurarske loze, PEN-klub a obaja boli clenmi Rotary klubu. Minulost Havlovych predkov tak predurcila Vaclava Havla na niektory z vyznamnych postov v slobodomurarskych lozach a vo vysokej politike.

Havel bol do slobodomurarskej loze zasvateny v roku 1968 pri navsteve Spojenych statov - uvedeny bol zidom a byvalym komunistom, znamym spisovatelom Arthurom Milerom, prezidentom svetoveho PEN-klubu (PEN-klub je organizacia, ktora zdruzuje uspesnych slobodomurarskych a zidovskych spisovatelov a vydavatelov, Rotary klub zase podnikatelov, financnikov a priemyselnikov). Havel ziskal 30. zasvatenie podla americkeho Ritual of Knight Kadosh z roku 1897, ktory ma sedem stupnov - Havel ziskal prvy, co ho predurcovalo (vyvolilo) na vykonnu politicku rolu, v kazdom pripade vsak dolezitejsiu, ako je prezident Ceskoslovenska.

Pri svojom uvedeni do uradu prezidenta predstupil v neobvykle kratkych nohaviciach - v nezasvatenych ludoch to vyvolalo rozpaky, zasvateni vsak vedeli, ze Havel patri kralovi bosakov, sluzobnikovi Zidov. Medzi jeho prve kroky patrilo obnovenie diplomatickych stykov s Izraelom a obnovenie vsetkych zidovskych organizacii a slobodomurarskych lozi v Ceskoslovensku. Clenmi obnovenych slobodomurarskych lozi sa stali vsetci predurceni clenovia Charty 77, Obcianskeho fora, diplomatickeho zboru a vlady.

Havel bol oficialne vyhlaseny za pokracovatela T.G. Masaryka, slobodomurara 28. zasvatenia podla francuzskeho ritualu Chevalier-Rose-Croir, cim sa symbolicky potvrdilo smerovanie Ceskoslovenska v europskej politike. V tomto obdobi tesne zvoleni za prezidenta v priebehu pomerne kratkeho casu Havel ziskal podozrivo vysoky pocet literarnych oceneni - napriek tomu, ze ako dramatik a spisovatel bol v skutocnosti velmi slaby. V podstate nepresiel tyzden, aby Havel nedostal nejaku literarnu cenu. Okrem toho ziskal viacero cestnych doktoratov, najpodstatnejsi vsak bol asi ten z Izraela, ktory prevzal s rabinskou capickou na hlave.

Skor ako sa verejnost stihla spamatat, nechal v parlamente odhlasovat zakon c.15/1990 z 3.1.1990 o politickych stranach, ktorym zabezpecil legalitu KSC ako politickej strany a jej pravo zucastnit sa vo volbach. Oficialnym dovodom pre zlegalizovanie KSC bol humanitny pristup, v skutocnosti mnozstvo slobodomurarov posobilo v KSC a po revolucii sa s nimi ratalo v novej vlade a na dalsich inych vyznamnych poziciach. Ak by bola KSC postavena mimo zakon, jej clenovia by boli kompromitovani svojim posobenim v nelegalnej strane a ich uvedenie do planovanych funkcii by bolo asi u verejnosti nestretlo s pochopenim.
Havel vychadzajuci z tradicie byvalej CSR sa po nastupe do funkcie prezidenta pokusal o vytvorenie prezidentskeho rezimu. Obklopil sa mnozstvom poradcov (kolisal medzi 43 az 52), pricom pre kontakty so zahranicim vydelil 16 osob, 9 z nich boli zidia. Zahranicnu politiku zveril trom dalsim zidom - Dientsbierovi ministerstvo zahranicia, Slanskemu velvyslanectvo v Moskve a Klimovej, ktora sa preslavila vyrokom, ze cesi su semitofilny, velvyslanectvo v USA.

Riadenie parlamentu zveril zidovi a komunistovi Jicinskemu a komunistom Lisovi a Sabatovi. Dalsie funkcie dostali dostali slobodomurari Zeman, Kucera, Stanko, komunista a zid Cernik a vladu riadil komunista a slobodomurar Pithart. Ak by pomer zastupenia zidov vo vlade, parlamente a dalsich statnych instituciach mal odrazat ich pomerne zastupenie medzi obyvatelmi, minimalne stvrtina obyvatelstva v Ceskoslovensku by musela byt zidovskeho povodu.

Charta 77 pracovala so suhlasom a pod kontrolou StB. Vo viacerych pripadoch, kedy sa dostala cinnost Charty 77 do rozporu so zakonom, StB nezakrocila, hoci v inych pripadoch - ak sa nejednalo o chartistov - zakrocila okamzite. Ak by to bolo v zaujme StB, Charta 77 by bola vo velmi kratkom case zlikvidovana, ale nestalo sa tak. Naopak - Charta 77 ziskala na rozdiel od inych disidentskych skupin a organizacii, ktore boli StB okamzite zlikvidovane, publicitu a udrzala si ju az do roku 89.
Clenovia Charty 77 boli vseobecne znamy a oznamovacie prostriedky - komunisticke aj zapadne - sa im postarali o publicitu. Obyvatelstvu sa tak chartisti vryli do pamati ako jedini disidenti, bojovnici za slobodu a vsetky tie dalsie somariny, cim sa pripravila poda pre ich nastup v novom rezime. Obcasne uvaznenie protagonistov charty, najma Vaclava Havla, z nich urobilo mucednikov, hrdinov, demokratov. Kym StB likvidovala akukolvek disidentsku konkurenciu Charty 77, chartisti sa stavali vdaka pozornosti tlace a televizie stale znamejsimi a popularnejsimi miesto toho, aby boli potichu eliminovani, ako by sa za normalnych okolnosti ocakavalo. Charta 77 sa tak stala chovnou stanicou kadrov pre pohlavarov buduceho rezimu.

Jadro Charty 77 bolo vytvorene niekolkymi rodinam (Havlovci, Dientsbierovci, Sabatovci atd), vo viacerych pripadoch navzajom pribuzensky prepojenych. Clenovia tychto rodin su vsetko potomkovia slobodomurarov, zidov a komunistov a po roku 89 zaujali miesta vo vysokych statnych funkciach po schvaleni tajnymi sluzbami Ruska a Spojenych statov ako aj slobodomurarskych a zidovskych organizacii. Charta 77 konvertovala na tzv. Obcianske forum, ktore po 89 prakticky prevzalo kontrolu nad riadenim CSFR.

Po roku 89 bolo studentske hnutie rozlozene a niektori moc aktivny vodcovia hnutia kompromitovani. Problematicke ostali krestanske hnutia, vlastne iba ceske KDU, pretoze slovenske KDH nemalo federalne ambicie a okrem toho sa aj tak chystalo rozdelenie CSFR. KDU ako jediny konkurent OF bol vyradeny utokom na predstavitela KDU Bartoncika a aferou, ktora sa okolo jeho osoby rozputala. Ostatne, menej nebezpecne strany z hladiska spochybnenia hegemonie OF, boli infiltrovane internacionalmi, ktorych ulohou bola regulacia tendencii tychto stran.
OF pomerne rychlo ziskalo mocensky monopol - dokonca prilis rychlo na to, aby bolo pripravene si ho udrzat. Struktura organizacie bola velmi podobna strukture slobodomurarskych lozi, t.j. bola horizontalna. Pre udrzanie ziskanej moci vsak bola potrebna vertikalna organizacna struktura, podobna strukture KSC. Z tohoto dovodu sa nakoniec aj OF rozpadlo podobne ako VPN na Slovensku.

Rozpad CSFR a odtrhnutie Slovenska bolo jednym z vysledkov politiky Havloveho kabinetu a bolo naplanovane hned po vzniku CSFR. Dokazuju to viacere dokumenty, ktore vznikli dlho pred rozdelenim CSFR a tiez sposob, akym to bolo vykonane - miesto referenda sa volba uskutocnila v dobre kontrolovanom parlamente. Rozpad sa vsak mal uskutocnit o nieco neskor - v rokoch 95-98.

Klausov rychly variant hospodarskej reformy sposobil mnozstvo ekonomickych problemov, ktorych vysledkom bolo nielen znehodnocovanie meny, ale aj narodneho majetku. Cena krachujucich podnikov klesala zavratne dolu, vznikajuca nezamestnanost sposobovala pokles ceny pracovnej sily, stupajuce ceny odcerpavali uspory obyvatelstva - vytvorili sa idealne podmienky pre predaj narodneho majetku zahranicnym investorom a rozpredavanie majetku sa oznacilo ako dlho ocakavany prichod zahranicneho kapitalu.

Vdaka takymto aktivitam sa zidia neraz stali tercom utoku viacerych diktatorov. Ako keby vycitili, kto je ich najvacsia - a sucasne najnebezpecenjsia - konkurencia. Najznamejsi je Adolf Hitler, na ktoreho pada zodpovednost za holocaust pocas 2. svetovej vojny. Zidia vsak neboli masovo likvidovani len nim - daleko vacsie uspechy v tejto oblasti dosiahol Josef Visarionovic Stalin, obcianskym menom Dzugasvili. Obaja tito diktatori mozno vedeli alebo mozno citili, ze co sa tyka moci, jej rozsirenia na dalsie krajiny a jej udrzania, najvacsim nebezpecenstvom su pre nich zidia.

Messi napísal:Hmmm. keby, hmmm, to pomohlo, hmmm, tak by, hmmm, som aj, hmmm, nieco, hmmm, k tomu, hmmm, napisal.
A hmmm, samozrejme, hmmm, tvaril, hmmm, by som sa pri tom, hmmm, vznesene a hmmm, mudro.

jin153 napísal:Len zato ze bol slobodomurar ANO!!

danny707 napísal:havel bol hrdina, o tom niet pochyb.. ani som nevedel ze bol spisovatel..

stans napísal:Hrdina, nie, nie. Je to človek, ktorý pomáhal rozbiť ČSFR a priamo sa na tom podielaľ. Zapamätaj si: Dejiny píšu víťazi. Chýba ti pohľad z druhej strany a na tomto základe si vytvoriť svoj vlastný názor - ty ho teraz nemáš.

hodurovec napísal:Havel toho pre demokraciu spravil dost, považujem ho za hrdinu. Slovensko a slovákov mal rad,to nie on, ale Klaus a Meciar rozbili ČSR

stans napísal:Tie dve mená tam máš správne... ale ten Havel? Prečo ho považuješ za hrdinu? Ako dokážeš, že mal rád Slovákov a Slovensko? Fakty? Fakty trošku vyššie hovoria niečo iné - vyvráť ich.

Václav Havel: politická tragédie v šesti dějstvích

Tak sa nazýva kniha Johna Keanea, ktorá pred rokom vyšla v českom preklade (1). Autor dal politickej dráhe Václava Havla podobu antickú drámy. Z knihy vyplýva, že táto dráma, aj s jej dnešnou trápnou záverečnou fázou, bola vlastne už zaprogramovaná v Havlovom rodinnom prostredí, v jeho obmedzenom vzdelaní, i v jeho charakterových vlastnostiach, najmä v neobyčajnej schopnosti sebaštylizácie a sebaklamu. Tvorca absurdných divadelných hier stal sa autorom a režisérom absurdnej hry vlastného života. Ale tiež, žiaľbohu, absurdnej hry s Masarykovým dedičstvom.
Jedno z dejstiev sa týka demontáže československého štátu. Václav Havel nepoznal Slovensko a nerozumel mu. V jeho očiach boli Slováci rurálnym národíkom staromilského katolicizmu. Veď preto jeho prvá prezidentská návšteva slovenskej časti štátu viedla medzi zbožný ľud na cirkevnú púť do Šaštína – tak Václav Havel “chápal” Slovensko. Obávam sa, že Tatarkov “Démon súhlasu” bola asi jediná slovenská kniha, ktorú kedy Václav Havel prečítal. John Keane líči, ako Havel v prezidentskej funkcii nečítal žiadne slovenské noviny. Nemal poradcov pre Slovensko. A ako jedného z lídrov slovenského prevratu, ktorý mu prišiel pomáhať v slovenských záležitostiach na Hrad (s ambíciou byť viceprezidentom za Slovákov), Milana Kňažka, nechával aj niekoľko dní čakať, než ho vôbec prijal. Nečudo že urazený Kňažko, herec milovaný českým publikom a sám čechofil, sa stal po odchode z Hradu najbližším druhom Mečiara a že mu asistoval pri zničení československého štátu.
Ale nie iba nezaujatý anglický pozorovateľ Keane zdokumentoval gestá prezidenta-dramatika, jedno po druhom, pasujúce tak akurát na dosky divadiel, ale nie do politiky. Niektoré z nich už v r. 1993 rozobral a odsúdil mladý brnenský politológ Rostislav Gargulák (2). Havlovovo demonštratívne odstúpenie z funkcie po tom, čo v polovici roku 1992 slovenský parlament vyhlásil zvrchovanosť SR (gesto, ktoré už vtedy mnohým pripomínalo truc urazeného decka), vidí takto: “Presidentova abdikace byla výrazem opuštění miliónů lidí jak v Čechách, tak na Slovensku, jejichž vůlí bylo zachovat společný stát, a kteří mu tento úkol svěřili. Na mysl se vynořuje symbolika Mnichova a Února, když president taktéž svou abdikací uvolnil prostor silám rozkladu.” Havel vtedy povedal v rozhovore pre americký Time: ”Necítím žádné citové vazby k československému státu, nepřičítám nejvyšší hodnotu státu, ale spíše člověku a lidstvu”. To vykladá Gargulák, tak že “Havel buď smysl státu nepochopil a teda ani neměl důvod ho hájit, anebo ho nebyl schopen uhájit a proto nyní tento neúspěch vysvětluje popřením jeho smyslu. (...) Je smutné, že (...) se snaží celé fiasko filosoficky omluvit způsobem, který naprosto neodpovídá skutečnosti ani jeho celoživotnímu postoji.” Podľa Garguláka Havlova výhovorka, že rešpektoval emancipačný proces slovenského národa, je rovnaká, akú použil po vojne Jozef Tiso pred národným súdom. Je to tvrdé odsúdenie, ale, nedá sa nič robiť, spravodlivé.

Zdroj: www.fns.uniba.sk/~lkovac/063.doc