http://blog.grecnar.sk/2007/148/kde-je- ... jmu-synoviNa môj nedávny článok o prístupe učiteľov k žiakom a študentom som dostal veľké množstvo reakcií z blízkeho i ďakelého okolia. Priznám, boli to názory zo značnej časti jednotné, ich autormi boli práve študenti, ktorí sa stretávajú s problémami tam opísanými v praxi. Až na jeden, ktorý ma donútil na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa.
Dostal som totiž mail od veľmi dobrej známej, mladej učiteľky, ktorá sa mi zdôverila so svojím príbehom a dovolila mi niektoré veci zverejniť. Takže pekne poporiadku…
Kde bolo, tam bolo, bola raz milá osoba, ktorá mala rada deti a rozhodla sa zasvätiť svoj život práci s nimi. Vyštudovala teda na vysokej škole učiteľstvo a so svojím mužom sa usadili “v dolinách”. Jej snom bolo vždy učiť na nejakej malej dedinskej škole, kde ľudia nemajú zamknuté brány, majú tam srdcia čisté a vľúdne ako prúdy riek. Podarilo sa jej získať miesto práve na takej škole, akú si vysnívala a hneď v prvý deň si povedala, že ona nebude ako iní. Že ona nepríde do triedy ako tyran s kamennou tvárou, ale získa si žiakov svojim otvoreným a priateľským prístupom. Pekné, však?
Tu by mohol tento príbeh pokračovať až k happyendu, keď budú všetci šťastní a budú žiť až kým nepomrú, ako to býva v našich rozprávkach zvykom. Lenže toto nie je rozprávka. Po sne nastupuje prebudenie, po krásnych predstavách vytriezvenie.
Ako mi sama píše, v piatej - šiestej triede je takýto prístup ešte možný. Vytvorila si s nimi vzťah, keď si vedia povedať veľa vecí, navzájom si dôverujú, dokážu sa spolu zabaviť aj učiť. Nie sú ešte zdegradovaní vekom, staršími spolužiakmi a dobou. Áno, kruté, ale pravdivé slová. Jasné, že puberta poblázni hlavu každému, ale nie je možné sa na ňu vyhovárať, keď človek stratí predstavy o tom, kde sú hranice. A to sa žiaľ deje, nie zrovna vyberaným spôsobom…
V siedmom ročníku sa na Občianskej výchove preberá téma puberta. Pre mnohých zaujímavá téma, o ktorej je dobré vedieť detaily (keď už nás niečo ovláda, tak nech to aspoň dobre poznáme ). Zaujímavá téma to bola aj pre triedu tejto pani učiteľky, až na jedného žiaka. Nepočúval, všetkých hneval, bral im veci, do všetkého kopal. Nielenže rušil výklad, ale aj vlastných spolužiakov. Keď ho približne 20krát (to číslo je dobre, žiadny preklep) pokojne upozornila, vytiahla argumenty “ťažšieho” kalibru. Jednoducho ho upozornila, že ešte raz a dostane zaucho! Ruku na srdce, kto z nás by nestratil nervy skôr a neriešil by toho žiaka razantejšie, než slovným upozornením? Teraz vás nechám na chvíľu rozmýšľať, ako asi zareagoval upozornený žiak… Hotovo? Tak si to porovnajme s realitou. Citujem: “Vtedy sa ku mne otočil a vrazil mi päsťou do tváre!”
Iróniou je, že keď sa tento “konflikt” riešil u nadriadených, víťazne odišiel práve žiak, ktorý surovo napadol vlastnú učiteľku, pretože ona sa mu vraj vyhrážala! Ak vám zostáva pri tomto rozum stáť, nie ste jediný, ale pokračujeme ešte ďalej…
Vo ôsmej a deviatej triede je vraj zbytočné niečo komentovať a rozoberať. V plnosti sa tu uplatňuje pravidlo “Pre dobrotu na žobrotu”. Žiaci ignorujú učiteľku, vysmievajú sa jej a nezabudnú ju počastovať označeniami “mladá zasratá sviňa” alebo “obyčajné veľké hovno”. Takéto uznanie sa jej dostalo od žiaka, ktorému zobrala papierovú guľu (ktorou hádzal po spolužiakoch i po učiteľke) a zhodou náhod mu odpustila päťku za odpoveď, keď nebol naučený s tým, že sa to doučí.
Toto správanie žiakov často odráža aj pomery, v akých žijú. Nie je nič neobvyklé, že rodičia vtrhnú do školy a so slovami “Kde je tá sku*vená učiteľka, čo dala päťku môjmu synovi?” sa dožadujú “spravodlivého” ohodnotenia. A to nie je len prípad jednej školy. S týmto sa stretávam na viacerých školách. Mnohí učitelia by vedeli rozprávať, ako sa snažia rodičia ovplyvniť hodnotenie svojich detí. Ale nie tak, že by im pomohli pri učení a zatrhli im Simpsonovcov alebo World of Warcraft. Skôr nadávkami, vyhrážkami, úplatkami. Trochu humorne môže pôsobiť rodič, ktorý pred klasifikáciou po prestávkach chodil po škole a učiteľov, čo hodnotili jeho syna sa snažil ovplyvniť domácim páleným.
Je teda veľmi otázne, ako veľmi sa má učiteľ snažiť priblížiť k žiakom. Komenského “škola hrou” má čo do seba, ale tak, ako školy nie sú zbavené niektorých “komunistických” metód, nie sú od nich zbavení ani študenti a najmä rodiny. Ak teda chceme zmenu, mali by sme začať sami od seba. Inak budeme len večne čakať, kým tí druhí urobia krok, a stále bude všetko postarom…
no co nato hovorite? co si myslite o slovenskom skolstve, detoch, uciteloch?
