Mne totižto išli pri prvých prečítaniach zimomriavky po chrbte...
Mŕtvy v sedemnástich
Pochytila ma agónia. Aj ja sa stanem súčasťou smutnej štatistiky. Keď ma sem priniesli, cítil som sa nesmierne osamelý. Pochytil ma nekonečný žiaľ, dúfal som, že tu nájdem pochopenie.
Nenašiel som nič. Uvidel som stovky ďalších neforemných tiel, tak nepekne doráňaných ako to moje. Na prst na nohe mi zavesili visačku, napísali na ňu číslo a pripísali kategóriu-dopravné nehody.
Deň, keď som zomrel, sa ničím nelíšil od ostatných. Bože, keby som bol šiel autobusom! Bolo však príliš chladno. Spomínam si, ako som modlikal, ako som prehováral mamu: "Prosím, len dnes. Ostatní chlapci jazdia autom takmer každý deň." Keď pred treťou zazvonil školský zvonec, hodil som učebnice do svojej skrinky. Konečne! Až do zajtrajšieho rána mám pokoj. Rozbehol som sa na parkovisko, rozrušený tým, že som sám sebe pánom a sám sa odvezim domov.
Teraz už nezáleží na tom,ako sa to všetko odohralo. Urobil som volovinu - šiel som prirýchlo a jazdil som riskantne. Prežíval som naplno pocit slobody a mal som z toho bláznivú radosť. Posledné, čo si pamätám, bola staršia pani, ktorá, ako sa zdalo, šla príliš pomaly. Začul som rachot a pocítil som hrozný náraz. Všade ležalo rozsypané sklo a pozohýnané plechy z auta. Uprostred toho všetkého ležalo moje telo. Počul som sám seba kričať.
Potom som sa prebral. Všade okolo bolo ticho. Nado mnou sa skláňal policajt. Uvidel som aj lekára. Moje telo bolo celé roztrhané a zmáčané krvou. Všade naokolo boli porozsýpané drobné kúsky skla. Zvláštne, že som necítil žiadnu bolesť. Necítil som nič. Hej, prečo mi zakrývate tvár plachtou? Nemôžem byť predsa mŕtvy! Veď mám len sedemnásť! Celý život mám pred sebou! Veď som ešte poriadne ani nežil. To nemôže byť pravda!
Potom ma uložili do akejsi zásuvky. Prišli moji najbližší - identifikovať ma. Prečo ma musia vidieť v takom stave? Prečo sa musím pozerať mame do očí v najhoršom okamihu jej života? Otec zrazu vyzerá akýsi príliš starý. Hovorí mužovi, ktorý tu pracuje: "Áno, je to náš syn."
Pohreb je príšerný. K rakve prichádzajú všetci moji blízki, príbuzní a priatelia. Pozerajú na mňa smutnými očami, také smutné oči som nikdy doteraz nevidel. Niektorí moji priatelia plačú. Dievčatá sa mi dotýkajú rúk a tlmene vzlykajú.
Prosím vás - niekto - zobuďte ma, preboha! Odneste ma odtiaľto preč! Nedokážem sa pozerať na mamu a otca, ako hrozne trpia. Starí rodičia sú od žiaľu takí zoslabnutí, že nevládzu chodiť. Brat a sestry vyzerajú ako zhypnotizovaní. Pohybujú sa ako roboty. Ako omráčení. Všetci. Nikto tomu nemôže uveriť. Ani ja.
Prosím, nedávajte ma do hrobu! Nie som mŕtvy! Mám toho pred sebou ešte veľa. Chcem sa smiať, chcem opäť behať! Chcem spievať a tancovať! Prosím, nedávajte ma do zeme, nedávajte ma tam! Sľubujem, že ak mi dáš ešte jednu šancu, ó, Bože, budem tým najopatrnejším vodičom na celom svete. Prosím ťa, Bože, veď mám len sedemnásť.
Tento príbeh nie je môj. Požičala som si ho z knihy Slepačia polievka pre duše teenagerov, v ktorej autori, Jack Canfield, Mark Victor Hansen
a Kimberly Kirbergerová, zhromaždili príbehy o živote, láske, učení,
bolesti i hľadaní pravdy. Možno tento príbeh nie je príliš optimistický, ale veľmi ma zaujal. Každý z vás si z neho iste vybral niečo iné, ale ja skutočnosť, že nie vždy dostaneme od života "druhú šancu". Niekedy jednoducho žiadna "druhá" nie je. Podobné nešťastia sa stávajú denne. Áno, aj ja som už niekoľkokrát draho zaplatila za nepozornosť a neopatrnosť, ale to nie je len o autonehodách. Patria tam aj úplne obyčajné dni, každodenné rozhodnutia dokonca aj veci, ktoré na prvý pohľad nestoja za povšimnutie, no napriek tomu sú veľmi podstatné.
Preto by sme sa všetci mali pri bežných problémoch zamyslieť, či naše rozhodnutie môže mať nejaké následky v budúcnosti.
Nie, neľakajte sa, nie som nijaký úchyl.....Len ma zaujíma, čo si o tom myslíte....
Čakám postrehy a názory....