Hovorim ti, ze o tom vies premalo, tak sa so mnou nehadaj o tom prosim ta. Mam dost velku cast rodiny odtial.

Štrbský protokol - „polozabudnutý“ dokument
Vladimír Draxler
Rokovania na Štrbskom Plese

Povedľa vnútroštátnych aktov, ktorými sa doma riešilo postavenie a situácia maďarskej menšiny, sa jej problémy, ako aj záležitosti presťahovalcov, prerokúvali v kontexte iných tém, ale aj samostatne na medzištátnej československo-maďarskej úrovni. V roku 1949 obidve strany dospeli k záveru, že medzi nimi neostáva veľa nedoriešených finančných a hospodárskych otázok a že úhrnná hodnota majetkov a pohľadávok, o ktoré ide, je na jednej a na druhej strane približne rovnaká. So zámerom vyhnúť sa zdĺhavému separátnemu prerokúvaniu jednotlivých prípadov a so zreteľom na rovnováhu pohľadávok a nárokov, ktoré voči sebe mali, sa dohodli, že ich budú riešiť naraz a vzájomným zrieknutím sa. Kvôli tomu sa v lete 1949 na Štrbskom Plese stretla československá delegácia vedená námestníkom ministra zahraničných vecí Vavrom Hajdu a maďarská na čele so štátnym tajomníkom ministerstva financií Istvánom Antosom. Závery z rokovaní obsahuje protokol, ktorý vošiel do histórie s prívlastkom Štrbský.

Československo vyhlásilo za vyrovnané nároky na reparácie a na náhrady škôd spôsobených v dôsledku okupácie južného pohraničia, ktoré mu priznala mierová zmluva z roku 1947. Maďarsko vyhlásilo sa vyrovnané všetky pohľadávky a nároky, ktoré sa uplatnili alebo by sa mohli uplatniť v dôsledku nakladania s majetkom maďarského štátu, maďarských verejných a súkromných právnických osôb v Československu na základe zákonodarných, súdnych, správnych a iných opatrení prijatých do podpísania protokolu; za vyrovnané sa teda považovali aj ujmy spôsobené aplikáciou tzv. Benešových dekrétov. Československý majetok na maďarskom území do hĺbky 15 kilometrov prešiel do vlastníctva Maďarska a, naopak, maďarský majetok na rovnakom slovenskom území do vlastníctva Československa. Zanikli aj všetky nároky spojené s dohodou o výmene obyvateľstva z roku 1946.

Štrbský protokol 25. júla 1949 podpísal za československú stranu minister zahraničných vecí ČSR Vladimír Clementis a za maďarskú štátny tajomník István Antos. Schválili ho vlády oboch štátov. Tým sa uzavrela smutná kapitola vzťahov medzi Československom a Maďarskom, medzi Slovákmi a Maďarmi, otvorená v roku 1938. Vyznačila sa hranica medzi minulosťou a budúcnosťou. Nastoľovať dnes otázky, ktoré obidve strany uznali za vyriešené, znamená narušiť túto hranicu. Navyše, keďže sa vtedy neriešili izolované prípady, ale celý komplex vzájomne závislých záležitostí, otváranie čo i len jedinej z nich by viedlo k otváraniu aj ďalších, k vzniku bezvýchodiskovej situácie plnej sporov a s tým spojenej nevraživosti. To Slovensko ani Maďarsko nepotrebujú.

Uznesenie o Benešových dekrétoch nie je zdrap papiera

Ešte v roku 2002 Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky prijala meritórne identické uznesenie vo vzťahu k Benešovým dekrétom ako v týchto dňoch slovenský parlament. Na Slovensku v roku 2005 nebolo dosť poslancov, aby sa takýto dokument dostal čo i len do programu NR SR. Teraz zaň hlasovala štvorpätinová väčšina.
Nepochybná je legalita a legitimita tohto zákonodarstva a jeho kompatibilita so zákonodarstvom iných európskych krajín bojujúcich v podmienkach vlastnej neslobody, okupácie proti nacizmu.
Nie je to zákon, nezaväzuje všetkých občanov, nevynucuje sa prokurátormi a súdmi. Uznesenie však zaväzuje poslancov, je záväzné pre rokovanie slovenského zákonodarného orgánu. Žiadny návrh v rozpore s ním sa nemôže dostať na program dňa. Právnu relevanciu „zdrapu papiera" nemá ani pre tých, ktorí hlasovali proti tomuto uzneseniu. Je to právne perfektné a politicky pevné stanovisko. Vzťahuje sa navyše na celé denacifikačné zákonodarstvo Československa - teda aj na trestnoprávny postih domácich fašistických zradcov, aj na zločin zrady na Slovenskom národnom povstaní ako východisku a základe slovenskej národnej a demokratickej štátnosti.

Maďari nesúhlasili s výmenou

Dnes sa už udalosti po II. svetovej vojne dajú zhodnotiť. Nebola to iba výmena Maďarov za Slovákov a potom navrátenie štátneho občianstva Maďarom. Neboli to ani kruté zásahy štátnej moci ČSR proti Maďarom iba pre ich materinský jazyk, ani násilná reslovakizácia a deportácia.
Menšinová poversaillská európska politika, ktorá garantovala nemeckým a maďarským minoritám všetky práva, ich národom a metropolám nestačila. Žiadali a ozbrojenou silou realizovali svoju veľkopriestorovú politiku s rasovou a národnostnou nadradenosťou, aj za cenu holokaustu, rozbitia iných štátov a pošliapania ich práv, svetovej vojny. Poučenie bolo draho vykúpené a záver bol zrejmý: treba to robiť inak. Dožičme aj Nemcom, aj Maďarom, nech žijú vo svojich medzinárodnoprávne uznaných štátoch, s príslušnými hranicami.
Nech v žiadnych iných národných štátoch nie sú menšinami.
Požiadavka transferu všetkých obyvateľov maďarskej národnosti z južného Slovenska obdobne ako nemeckej národnosti z ČSR bola postulátom československej vlády už v emigrácii. Nemecko, ktoré po 9. máji 1945 nemalo vlastnú vládu, spravovali okupačné veľmoci. Na konferencii v Postupime veľká trojka prijala rozhodnutie o uskutočnení odsunu Nemcov z Poľska, ČSR aj Maďarska do okupačných zón Nemecka, ktoré spravovali Spojenci.
Maďarsko však malo okrem Szálasiho vlády Šípových krížov v Budapešti od Vianoc 1944 aj vládu v Debrecíne, ktorá vypovedala vojnu Nemecku a pripojila sa k Spojencom. A tá v prímerí uzavretom 20. 1. 1945 neakceptovala návrat svojich menšín do vlasti (Anyaországu). Spojenci s právom ČSR na odsun maďarskej národnostnej menšiny súhlasili.
Uznávali, že prispela a zaslúžila sa o rozbitie Československa obdobne ako sudetskí Nemci. Riešenie sa odložilo na mierovú konferenciu, ktorá sa pripravovala v roku 1946 a skončila sa vo februári 1947.
Československo navrhovalo Maďarsku začať celkový transfer výmenou obyvateľstva. Tento princíp však maďarská vláda odmietala. Dohoda o výmene obyvateľstva bola podpísaná až po šiestich mesiacoch rokovaní.
Budapešť odďaľovala jej ratifikáciu, potom sabotovala jej realizáciu, celý rok 1946. Pôsobila propagačne a agitačne, aby títo skúšaní ľudia nemenili svoje miesta pobytu.
Vedela pritom, že osoby maďarskej národnosti na Slovensku pre nadobudnutie maďarského štátneho občianstva po roku 1938 stratili československé štátne občianstvo.
ČSR mala medzinárodným právom uznávané oprávnenie ich ako cudzincov jednostranne vysídliť zo svojho územia. Juh Slovenska, to bolo pohraničie ČSR súvisle osídlené občanmi Maďarska, štátu, s ktorým ešte nebola uzavretá mierová zmluva. Žili pritom v kontinuálnom teritoriálnom susedstve s ním.
Maďarská mierová delegácia navštívila v priebehu roku 1946 spojenecké hlavné mestá. Predložila návrhy na „mierne úpravy trianonských hraníc". Mali to byť hranice na etnickom princípe.

Nebolo to naposledy

Slovensko a ČSR sa mali čoho obávať. Mali to v živej pamäti najmä z tridsiatych rokov. ČSR potrebovala aj pracovné sily do pohraničných území, z ktorých odchádzala trojmiliónová sudetskonemecká menšina. Odsťahovalo sa tam pol milióna Slovákov s cieľom začať nový život. Z týchto dôvodov bol prijatý dekrét prezidenta republiky č. 88/1945 Sb. o všeobecnej pracovnej povinnosti. Nariaďoval s mocou zákona s účinnosťou od 18. 11. 1946, aby práceschopné osoby v ČSR boli pridelené na výkon práce aj v českom pohraničí. Po prírodných katastrofách a vojnových pohromách tak postupujú na celom svete doteraz.
Týkalo sa to aj osôb maďarskej národnosti, možno najmä ich. Boli cudzincami a nemali pracovné povolenie. Štát, ktorého boli občanmi, ich neprijímal. Ak by ich prijal, tak len s pôdou, teda so zmenou štátnych hraníc v prospech Maďarska. Tak sa rozhodnutie o pridelení na výkon práce v rámci všeobecnej pracovnej povinnosti vymáhalo za vojenskej a policajnej asistencie. A tak sa zrodili „deportácie" viac ako 40-tisíc osôb. Na výkon práce, na obdobie jedného roka, boli prideľovaní najmä do poľnohospodárstva. Mali zabezpečené ubytovanie, výživu, zákonnú ochranu v zamestnaní aj tarifnú odmenu. Na mierovej konferencii v Paríži bol pokus o dosiahnutie dobrovoľného presídlenia Maďarov z ČSR do Maďarska neúspešný. Maďarská strana ich odmietla. Nebolo to však naposledy, čo Maďarsko odmietlo svojich etnických príslušníkov.
V roku 2004 v referende o udelení maďarského občianstva Maďarom žijúcim v zahraničínepovedala „nie" maďarská vláda, ale občania Maďarskej republiky neúčasťou na tomto ľudovom hlasovaní.
Posúďme teda, ako je to so spôsobením a náhradou škody osobám maďarskej národnosti tzv. Benešovými dekrétmi. Kto im ublížil a nesporne, okrem nich samých, poškodil. Dobré však je, že Slovenskú republiku považujú za svoju rodnú krajinu a cenia si, že sú jej štátnymi občanmi.

Tomasito napísal:Csáky sa sťažuje na "alarmujúcu situáciu", Paška nesúhlasí
Dodnes som sa na lobogovi palcakovi smial, uz ma zacina srat.

eMPiko napísal:Tieto "napate" vztahy existuju mozno medzi politikmi, inak si myslim, ze zivot na juhu Slovenska v obciach, s vacsim percentualnym zastupenim madarov sa prilis nemeni.

Bosza napísal:"Na juhu Slovenska musí vzniknúť autonómne územie, nakoľko nekorektné 87-ročné asimilačné kroky Slovákov voči Maďarom sa musia skončiť. Žiadame rovnaké práva a k tomu spoločnú územnú autonómiu. Autonómiu chceme a aj budeme mať,"

Nevídané, ale tušené...

Nevídané, ale tušené sa stalo realitou. Hlava Maďarska prišla inkognito do SR, údajne na pozvanie občianskeho združenia Palatinus v Komárne. To akoby prezident SR prišiel na neohlásenú „súkromnú“ návštevu do Békešskej Čaby a ešte sa zaštítil nejakým občianskym združením Slovákov v Dolnom Uhorsku.

László Solyómi nielenže porušil diplomatický protokol a všeobecne uznávané atribúty medzinárodných vzťahov, ale aj elementárne zásady prostej ľudskej slušnosti. Suverénneho zástupcu SR nielenže neinformovali o tejto konšpiračnej návšteve, ale (podľa kancelára Čiča) "nebol záujem ani na tom, aby tam zo slovenskej strany niekto prišiel"!

Prezident SR Gašparovič rozhodol, že je to hlava cudzieho štátu a tak tam treba ísť! Ostáva nezodpovedaná otázka, aký zmysel má oficiálna prítomnosť slovenského reprezentanta na neoficiálnej (vpodstate tajnej) návšteve cudzej hlavy štátu, ktorá si ani nepraje slovenský doprovod? Ostáva nezodpovedaná aj ďalšia otázka, ako sa cíti slovenský delegát v prítomnosti ľudí, ktorí ho na vlastnom území ignorujú? A do tretice: ako sa cíti Slovák, ktorý neovláda maďarčinu pri prejavoch očividných iredentistov? Ako hluchý medzi slepými, či ako exprezident Kováč s klapkami na ušiach?

V každom prípade poníženie slovenského majestátu (ak mu po tomto faux pas ešte môžeme tak hovoriť), je veľké, nezmazateľné, neprehliadnuteľné. Ako celé reprezentovanie Ivana Gašparoviča v situáciách, keď nejde o automobilové preteky, či hokejový turnaj, ale o prezieravý štátotvorný postoj.

Odhalenie sochy kráľa Andrása II v južnej provincii Maďarska - Komárne je asi taká udalosť, akou by bolo odhalenie sochy kráľa Svätopluka v Békešskej Čabe, alebo hocikde inde v slovenských provinciách Maďarska. Len s tým rozdielom, že Slováci nikdy svojich susedov neokupovali a nikdy im nevnucovali svoju reč.ˇŤažko uveriť aj predstave, že Slováci by vyslali svojho prezidenta na takéto neoficiálne stretnutia s krajanmi, "aby sa upevnil vzťah medzi hlavou štátu a" slovenskou "komunitou žijúcou za hranicami" SR (ako svoju "návštevu" zdôvodnil Sólyomi).

A ešte jeden nezanedbateľný postreh: Maďarského prezidenta, ktorý tu bol inkognito sprevádzalo auto polície SR! To je už nonsens!!! Mali to nechať na súkromnú bezpečnostnú službu, lebo neohlásený hosť, nie je žiadny hosť.

Prezident SR Ivan Gašparovič zrejme urobil jedno z najhorších rozhodnutí vo svojej politickej praxi - odovzdal suverenitu štátu regionálnej pobočke SMK a akémusi občianskemu združeniu. Už nič viac netreba dodávať...

Marián Dudinský

Enduro3333 napísal:No už sa to madarom na južnom slovensku podarilo ..... Tou svojou sprostou propagandou do toho zatiahli aj billa clintona ... poteši ze ešte amici nam do toho začnu kecat .....

J.O.S.E napísal:to čo povedal Clinton bolo ukážkou, že sa do toho houby rozumel ako konštatovali politologovia, ved on nas prirovnal k situácii aká je na blízkom východe. to si myslím, že trochu prehnal, my sme sa do jeho ľubostných avantúr nemiešali tak nech sa nehra na múdreho.