presne co pises:Ze ju milujes, bojis sa onu a vazis si ju!!ale este aj toho ze ju tam stratimerytrocyt napísal:Nie si malé decko. Pamätám si ako som odchádzal na TRI opakujem TRI dni do BA, a moja priateľka sa trošku rozplakala a nechcela aby som odišiel. Mne tiež nebolo všetko jednoJe to normálne a znak toho že ju miluješ, bojíš sa o ňu a vážiš si ju
Pocity?
-
Shark NX
Addict
- Príspevky: 4304
- Registrovaný: 05 jan 2007, 21:24
- Bydlisko: CZ-Prg>SK-Ba>PL-Waw
- Kontaktovať používateľa:
Tak tak ... je to uplne normalne ked sa obaja fakt lubite tak to aj vyzera ... Ja som mal jeden svoj vztah taky ... ona byvala vo Vrabloch a ja v BA ... Ked som jej volal tak bola cela prec a ked som sa ukazal vo Vrabloch tak bola cela paf ... Vzdy si na seba dala moj oblubeny svetrik co som na nej milovalerytrocyt napísal:Nie si malé decko. Pamätám si ako som odchádzal na TRI opakujem TRI dni do BA, a moja priateľka sa trošku rozplakala a nechcela aby som odišiel. Mne tiež nebolo všetko jednoJe to normálne a znak toho že ju miluješ, bojíš sa o ňu a vážiš si ju
Krasne casy no
-
jin
VIP
- Príspevky: 5066
- Registrovaný: 25 jún 2005, 11:11
- Bydlisko: Bratiska
- Kontaktovať používateľa:
Nadhľad? Hej, ten tomu chýba, ale pokiaľ je človek v takom stave (pochybnosti, strach, strata), tak je tým celý pohltený a nedokáže myslieť nijako triezvejšie. Nadhľad získa až časom a skúsenosťami. Pre tých, ktorí tu, teraz v tejto téme je to však aktuálne ich "najväčší " problém, ich najväčšie trápenie. Oni by ten nadhľad radi aj získali, preto sem píšu. Postupne, keď prejdú viacerými takýmito vzťahmi s podobnými fázami naučia sa tento pocit znášať a vtedy príde ten kený nadhľad, vtedy z toho prestanú robiť vedu.zelovoc napísal:jine, chapem ze zvacsa tu prispievaju tinedzeri, dokonca aj rozumiem a chapem tie ich pocity ale chyba mi tam nejaky ten nadhlad, ako keby to odlucenie bolo tym najhorsim, co sa v zivote moze stat alebo neprekonatelnym, a pritom je to len obycajna etapa vztahu, ktory bud sa vyvinie v nieco viac a teda sa netreba on bat alebo sa rozpadne a vtedy tiez sa netreba bat. skor mam pocit ze su ludia volajaky predposraty (bez urazky) z banalit. je jasne ze to mrzi ale robit z toho vedu.... it doesnt make me any sense.
-
forgottten
Medium Star
- Príspevky: 462
- Registrovaný: 30 nov 2006, 16:59
- Bydlisko: In Music Heaven
- Kontaktovať používateľa:
Feel
(Tak cítil som toto... keď odišla do čiech na 5 dní... po tých piatich dňoch sa mi neozvala, keď som jej zavolal, dala mi koniec..)
(Situácia na skautskej akcii. Chatovačka. Večer)
(Radiohead - Hail To The Thief - Sail To The Moon)
Stojac na okraji prelomu rácia a emócií si pomaly uvedomujem puto medzi mnou a ňou. Je to dva dni, čo je preč, avšak cítim ... cítim niečo zlé. Tá nežná ruka, ktorá tak pohládzala moje srdce a dávala mu dôvod biť... Sa pomaly vytráca. V zúfalstve sa chytí srdca a stláča ho. Bolí to. Najprv som sa len bál. Psychické nešťastie. Ale teraz ma bolí srdce a to fyzicky. Cítim, akoby mi ho čosi stláčalo. Nemôžem sa poriadne nadýchnuť, lebo sa bojím, že praskne... Aha, tam je... áno.. to je to zábradlie... Pamätám si, keď sme pred štyrmi mesiacmi boli práve tu... ja som sedel na tom zábradlí a ona stála predo mnou, objímala ma a radostne a šťastne sme sa bozkali. Tak krásne zaľúbenecky. Sadol som si tam. Zatvoril som si oči. Doslova som cítil energiu, ktorá tam po vtedajšku ostala. Videl som ju tam... Ticho som sa rozplakal. Slza stekala pomaly po lícu a k perám a tam sa roztiekla po celom povrchu. Prečo?! Veď ona sa vráti! Myslí tak na mňa ako ja na ňu? Strašne mi chýba... Každú noc som teraz sníval len o nej. Predtým vo vzťahu sa mi o nej skoro vôbec nesnívalo. Ale teraz každú noc. Vždy v tých snoch uteká, skrýva sa predo mnou a má stále povinnosti, na mňa nemá čas. Kedy sa len vráti? Ach strašne ju milujem...
V tých momentoch som si začal uvedomovať každý detail jej neprítomnosti. Nepočujem jej hlas, necítim chuť jej pier, nehladím ju po ruke, necítim jej úžasnú vôňu, nesťahujem jej z krku sarong, nemôžem ju štekliť, spolu sa s ňou smiať, pozerať do jej (naozaj výnimočne krásnych) modrých očí, nemňauká mi potichu do ucha, necítim jej vášnivý dych... už nikdy nepocítim jej vášnivý dych. Už nikdy ..... už.. už ju len objímem a rozplačem na ramene, pretože mi dá zbohom. Nevedel som to, ale cítil som to. Stačil mi ten hlas v telefóne. Akoby to ani nebola ona... Už jej nikdy nedám posledný bozk... Po šiestich a pol mesiacoch ... už je to ale preč... stále ju však mám veľmi rád. A som si istý, že ju aj veľmi ľúbim, ale odtrhnutie jej identity z môjho života spôsobilo po určitom čase imunitu voči tomuto pocitu už len z dôvodu, že si pomaly prestávam uvedomovať to, že nie je. Keby sa vrátila, neprijal by som ju hneď, aby som ju znova nestratil, ale moje srdce by pišťalo objať a pobozkať ju bez rozmyslu.
(Situácia na skautskej akcii. Chatovačka. Večer)
(Radiohead - Hail To The Thief - Sail To The Moon)
Stojac na okraji prelomu rácia a emócií si pomaly uvedomujem puto medzi mnou a ňou. Je to dva dni, čo je preč, avšak cítim ... cítim niečo zlé. Tá nežná ruka, ktorá tak pohládzala moje srdce a dávala mu dôvod biť... Sa pomaly vytráca. V zúfalstve sa chytí srdca a stláča ho. Bolí to. Najprv som sa len bál. Psychické nešťastie. Ale teraz ma bolí srdce a to fyzicky. Cítim, akoby mi ho čosi stláčalo. Nemôžem sa poriadne nadýchnuť, lebo sa bojím, že praskne... Aha, tam je... áno.. to je to zábradlie... Pamätám si, keď sme pred štyrmi mesiacmi boli práve tu... ja som sedel na tom zábradlí a ona stála predo mnou, objímala ma a radostne a šťastne sme sa bozkali. Tak krásne zaľúbenecky. Sadol som si tam. Zatvoril som si oči. Doslova som cítil energiu, ktorá tam po vtedajšku ostala. Videl som ju tam... Ticho som sa rozplakal. Slza stekala pomaly po lícu a k perám a tam sa roztiekla po celom povrchu. Prečo?! Veď ona sa vráti! Myslí tak na mňa ako ja na ňu? Strašne mi chýba... Každú noc som teraz sníval len o nej. Predtým vo vzťahu sa mi o nej skoro vôbec nesnívalo. Ale teraz každú noc. Vždy v tých snoch uteká, skrýva sa predo mnou a má stále povinnosti, na mňa nemá čas. Kedy sa len vráti? Ach strašne ju milujem...
V tých momentoch som si začal uvedomovať každý detail jej neprítomnosti. Nepočujem jej hlas, necítim chuť jej pier, nehladím ju po ruke, necítim jej úžasnú vôňu, nesťahujem jej z krku sarong, nemôžem ju štekliť, spolu sa s ňou smiať, pozerať do jej (naozaj výnimočne krásnych) modrých očí, nemňauká mi potichu do ucha, necítim jej vášnivý dych... už nikdy nepocítim jej vášnivý dych. Už nikdy ..... už.. už ju len objímem a rozplačem na ramene, pretože mi dá zbohom. Nevedel som to, ale cítil som to. Stačil mi ten hlas v telefóne. Akoby to ani nebola ona... Už jej nikdy nedám posledný bozk... Po šiestich a pol mesiacoch ... už je to ale preč... stále ju však mám veľmi rád. A som si istý, že ju aj veľmi ľúbim, ale odtrhnutie jej identity z môjho života spôsobilo po určitom čase imunitu voči tomuto pocitu už len z dôvodu, že si pomaly prestávam uvedomovať to, že nie je. Keby sa vrátila, neprijal by som ju hneď, aby som ju znova nestratil, ale moje srdce by pišťalo objať a pobozkať ju bez rozmyslu.