Kód: Vybrať všetko

Po První světové válce ustanovila Společnost národů Britský mandát Palestina s úmyslem vytvoření „domoviny pro židovský lid“.[7] V roce 1947 OSN schválila rozdělení Mandátu Palestina na dva státy - židovský a arabský.[8] Liga arabských států tento plán odmítla, nicméně na základě plánu OSN vyhlásil Izrael 14. května 1948 svou nezávislost.

Kód: Vybrať všetko

Prvá arabsko-izraelská vojna, prevažne v Izraeli označovaná ako Vojna za nezávislosť (hebr. מלחמת העצמאות - Milchemet ha-acmaut), je prvý zo série arabsko-izraelských konfliktov. Palestínčania pre ňu používajú označenie al-Nakba (arabs.: النكبة) - Katastrofa.

Arabské štáty odmietli uznať rozhodnutie OSN o rozdelení územia bývalého Britského mandátu v Palestíne medzi dva štáty, židovský a arabský. Bezprostredne po vyhlásení nezávislosti Štátu Izrael (15. mája 1948) napadli egyptské, sýrske, zajordánske, libanonské a iracké vojská, podporované jednotkami ďalších arabských krajín, novozniknutý židovský štát, ktorého existenciu odmietli uznať. Vojna sa skončila víťazstvom Izraela - podarilo sa mu odraziť útok arabských štátov, ochrániť svoju nezávislosť a rozšíriť svoje územie o ďalšie oblasti.

Suezská kríza v roku 1956 (júl-november) bola kríza, z ktorej sa neskôr vyvinul ozbrojený konflikt medzi Egyptom na jednej strane a alianciou Veľkej Británie, Francúzska a Izraela na strane druhej. Hlavný spor bola kontrola nad strategicky dôležitým Suezským kanálom. Výsledkom bolo oslabenie vplyvu európskych mocností, posilnenie egyptskej pozície a zvýšenie vplyvu Sovietskeho zväzu na blízkom východe.

Šesťdňová vojna (resp. Tretia arabsko-izraelská vojna) bol vojenský stret medzi Izraelom a koalíciou Egypta, Sýrie a Jordánska v júni 1967. Prepukla 5. júna úderom izraelského letectva proti leteckým základniam Egypta a skončila 10. júna, kedy Izrael ukončil bojové akcie. Arabská koalícia v nej utrpela zdrvujúcu porážku - Egypt stratil Gazu a celý Sinaj, Jordánsko stratilo Východný Jeruzalem a celý Západný breh Jordánu a Sýria stratila (Golanské výšiny).Uzatvorenie úžiny predstavovalo podľa Izraela natoľko hrubé porušenie medzinárodného práva, že ho bolo možné považovať za vojnový akt a izraelská vláda sa ho teda rozhodla použiť ako casus belli. Z tohto dôvodu je podľa medzinárodného práva považovaný za agresora Egypt, napriek tomu, že boj začal Izrael (podľa Konferencie Spojených národov o námornom práve, Ženeva: UN Publications 1958, pp. 132–134).

Štvrtá arabsko-izraelská vojna alebo Opotrebovávacia vojna začala 21. októbra 1967 potopením izraelského torpédoborca Eljat dvomi raketovými člnmi egyptského námorníctva. Pokračovala sériami lokálnych cezhraničných incidentov a útokov, ktoré však neboli spojené s klasickými frontovými bojmi a obsadzovaním krajiny. Skončila 7. augusta 1970 so šrámami na obidvoch stranách (pričom tie arabské boli väčšie). Na arabskej strane sa angažovali najmä Egypt, Jordánsko a arabské obyvateľstvo obsadených území.

Vojna vypukla krátko po ukončení Šesťdennej vojny. Po menších potýčkach medzi znepriatelenými stranami celá situácia nakoniec vyvrcholila 21. októbra 1969, keď egyptský prezident Násir oficiálne vyhlásil Harb al-Istinzaf, alebo inak Vojnu za vyčerpanie Izraela.

Jomkipurská vojna bola piata arabsko-izraelská vojna, ktorá prepukla 6. októbra 1973 o 14:00, keď koalícia Egypta a Sýrie začala počas najvýznamnejšieho židovského sviatku Jom kipur (Deň zmierenia) prekvapivý útok na Izrael v oblasti Suezského prieplavu a Golanských výšin.

Útok bol v porovnaní s predchádzajúcimi arabskými akciami výborne naplánovaný a jednotky výborne vycvičené. Izraelské letectvo bolo z podstatnej časti eliminované sovietskymi raketovými protilietadlovými systémami. Bar Levova línia na pobreží Suezského prieplavu bola prelomená a potom zničená počas obojživelnej operácie, ktorú vojenskí odborníci označujú za najlepšie naplánovanú a uskutočnenú od vylodenia v Normandii.

Arabský útok priviedol Izrael na hranicu katastrofy - jeho vojská utrpeli rozsiahle ľudské aj materiálne straty, prvé protiútoky izraelskej armády skončili debaklom a Izrael takmer stratil Golanské výšiny. Izraelský minister obrany Moše Dajan podľa niektorých zdrojov videl situáciu už natoľko čiernu, že prikázal pripraviť na použitie jadrové zbrane a požiadal ministerskú predsedníčku Goldu Meirovú o predbežné povolenie na ich použitie. Dodnes nie je oficiálne potvrdené, či Izrael skutočne vlastní jadrové zbrane. Podľa niektorých neoficiálnych tvrdení Izrael jadrové zbrane vlastní a sú vytvárané napríklad v Negevskej púšti na juh od mesta Dimona (podľa tvrdení Mordechaia Vanunu, pozri aj: en:Israel_and_weapons_of_mass_destruction). Nakoniec však prípadné použitie jadrových zbraní nebolo nutné.

Kód: Vybrať všetko

Filištínci neboli Arabi, dokonca nepatrili ani medzi Semitov. Najbližšie mali ku Grékom. Pomenovanie „Falastin“, ktoré dnes Arabi používajú na označenie tohoto územia, nie je arabského pôvodu. Ide o arabskú výslovnosť gréckeho „Palastina“, ktoré je odvodené od slova Peleshet. To vo všeobecnosti označovalo „votrelcov“ alebo „prišelcov“.

Kód: Vybrať všetko

 Do roku 1918 [upraviť]

Pôvodne tu už od roku 2000 pred Kr. žili semitskí Kanaánci. V 13. stor. pred Kr. územie zaznamenalo inváziu hebrejských kmeňov. Filištínci sem prišli v 12. storočí pred Kr. a bývali tu vedľa Kanaáncov a hebrejských kmeňov (Izraelitov). Posledné písomné zmienky o Filištíncoch na tomto území pochádzajú zo 4. storočia n. l.

Izraeliti, ktorí verili, že im túto krajinu zasľúbil Hospodin a že ich do nej priviedol Mojžiš, sa sčasti ocitli pod filištínskou nadvládou. Samostatné kráľovstvo vytvorili až okolo roku 1000 po Kr. (hlavné mesto Jeruzalem). Po smrti kráľa Šalamúna roku 922 pred Kr. sa toto kráľovstvo rozdelilo na dve časti – Izrael a Judsko. Izrael podľahol r. 722 pred Kr. Asýrčanom a Judsko r. 586 pred Kr. Nebukadnesarovi II., ktorý zničil Jeruzalem a jeho obyvateľov odviedol do babylonského zajatia. Roku 536 pred Kr. Babylon dobyl perzský kráľ Kýros II. Veľký a Židov z vyhnanstva oslobodil.

V 4. stor. pred Kr. územie bolo pod vládou Alexandra Veľkého, potom Ptolemaiovcov a Seleukovcov.

Židia získali nezávislosť znovu roku 168 pred Kr., keď židovská dynastia Makabejcov povstala proti Seleukovcom. Vládla potom až do rímskeho vpádu roku 63 pred Kr. Časti Palestíny ovládali až do židovského povstania roku 66 po Kr. od Ríma závislí králi z dynastie Herodesovcov. Po porážke protirímskeho povstania r. 132-135 boli Židia z Jeruzalema vysídlení. Roku 641 Palestínu dobyli Arabi.

Konflikt medzi seldžuckými Turkami a Byzantskou ríšou, ktorý vypukol roku 1095, zastavil púte do Svätej zeme. Pápež Urban II. na to reagoval výzvou na prvú križiacku výpravu. Križiaci roku 1099 dobyli Jeruzalem, zmasakrovali jeho obyvateľstvo a založili tam latinské Jeruzalemské kráľovstvo. Neskôr Palestínu ovládli Mameluci a po roku 1516 osmanskí Turci.