d4nt3 napísal:ono fkt ti každý pomaly povie,že kedže sa stale vyvýjaš, s korunkami a mostikmi musiš počkať do 20 , ked vyvoj už ustáva...

Def napísal:Ahojte. Hovorí sa že všetko zlé je na niečo dobré... Teraz mám 21 rokov ale na základe posledných 9 rokov môjho života si môžem dovoliť nesúhlasiť s týmto tvrdením. Keď sa u mňa začala puberta, začali sa mi vyhadzovať vyrážky, čo je v takom veku úplne normálne. Až na to, že mne sa vyhádzal celý chrbát a hrudník. A neboli to normálne vyrážky ako poznáte. Boli to hnisavé pľuzgiere ktoré neuveriteľne boleli. Chodieval som ku kožnému ktorý mi predpísal všetko od tabletiek cez mastičky až po potery kyselinovými roztokmi a tekutým dusíkom, ale nič z toho nepomáhalo. Boli dni keď som nemohol na chrbát dať ruksak a keď ma niekto buchol po chrbte, až mi zaslzili oči. Ako by toho nebolo dosť, každý deň som si užíval posmech od spolužiakov. Najväčší problém bolo prezliekanie na telocviku. Viete ako vie výsmech spolužiakov ublížiť. Ďalšia rana prišla na konci 9. ročníka. Vybil som si predný zub keď som spadol z bicykla. Zubár povedal že musím počkať až do veku 20 rokov kedy sa vývoj kostí zastaví. Celé 4 roky na gymnáziu som chodil teda štrbavý. V druhom, alebo treťom ročníku som stretol dievča, ktoré by naozaj stálo za to. Skúsil som teda o jej srdce zabojovať. Raz keď som sa s ňou rozprával usmial som sa a keď zbadala že som štrbavý, dostala taký výraz na ktorý len tak ľahko nezabudnem... Po chvíli civenia na moje ústa povedala že musí ísť a odišla... Cítil som sa ako keby mi zapichla niečo ostré rovno do hrudníka. Po strednej škole sa mi vyrážky už nevyhadzovali v takom množstve, ale celý chrbát a hrudník mám nepekne zjazvený a s tým sa už nedá urobiť nič. Teraz chodím na výšku a študujem matematiku. Dávnejšie si ku mne cestou na internát v autobuse prisadlo naozaj pekné dievča a pustila sa so mnou do reči. Chcela aby som jej vysvetlil niečo v matematike, ale ako som neskôr zistil, matematiku vedela dobre takže dôvod prečo si prisadla bol iný. Začala vo mne stúpať nádej že sa stal zázrak a niekto si ma konečne všimol. Aj to tak vyzeralo. Keď som sa s ňou rozprával zaujímala sa o to čo rád robím aké mám záľuby a podobne. Uvedomil som si že sa mi páči. Ale asi o 3 dni na to som spravil opäť tú istú chybu. Keď sme boli na lavičke tvárami oproti sebe povedala niečo zábavné a rozosmiala ma. No opäť som zbadal ten známy výraz tváre a vedel som že je koniec letu. Po chvíľke vytiahla mobil a stále niečo stláčala. Potom povedala že ju čaká priateľ a musí ísť za ním. Vedel som od jej kamarátky že priateľa na 100% nemala, tak pravý dôvod bol inde. Slušne sa rozlúčila a od vtedy sa mi neprihovorila... Od svojich siedmych rokov hrám na akordeóne a okrem klasických súťaží som neskôr začal doprevádzať aj nadané deti zo základných škôl na speváckych súťažiach v ľudových piesňach. Tie si ma veľmi obľúbili. Pri nacvičovaní sme si užili kopec zábavy a smiechu. Im nevadil môj štrbavý chrup. K môjmu úsmevu nemali dokonca ani jedinú poznámku či otázku. Deti sa už raz pozerajú na svet a na ľudí inak ako dospelí. Škoda že si túto vlastnosť nevieme zachovať. Pred týždňom som bol opäť u zubára aby som sa prekliatia konečne zbavil. Povedal mi že sa mi nejak posunuli korene susedných zubov a že musím nosiť strojček 1,5-2 roky a že potom sa uvidí. Že po toľkých rokoch čo mi zub chýbal mi ďalšie dva roky hádam vadiť nebudú. Do toho sestrička povedala že veď som pohľadný, že baby sa na mňa určite lepia tak nie je problém. Ťažko opísať čo som pri jej slovách cítil. V tej ordinácii vo mne dolámali nádej že sa budem môcť opäť usmievať. O chvíľu sa začne nový školský rok a zas sa nič nezmení... vôbec nič... Ak ste mali výdrž dočítať sa až sem, viete že po svete chodia aj ľudia ako ja i keď viem že sa stávajú aj horšie veci. Prečo to tu vlastne píšem? Dusím to všetko v sebe ako paru v tlakovom hrnci a ten tlak, tú tiaž potrebujem aspoň trocha uvoľniť.