Zase raz prišiel čas, keď si s myšlienkami neviem poradiť sám a ani debaty s kamošmi to neposunuli tým správnym smerom. A tak som sa rozhodol obrátiť sa sem v nádeji, že niekto povie niečo, čo ešte povedané nebolo.

Tak, ako začať... Každý človek chce byť šťastný. Podvedomie po tom túži. Je to istý stav mysle, ku ktorému sa každý z nás musí dopracovať istými krokmi. Pre niekoho sú to hmotné veci, veď kto by nechcel krásny dom s rýchlym autom v garáži. Iný by bol rád, ak by mal v spomínanom dome milujúcu manželku a roztomilé deti a ďalší by na neho balil baby a´la Charlie Harper. Niekto by chcel cestovať, či postaviť si chatku uprostred ničoho ďaleko od ľudí. Mnoho ciest, ale stále rovnaký cieľ. No určite niesom jediný človek, ktorý si splní jeden cieľ a po chvíli prežitého šťastia sa musí nahánať za niečim iným, lebo tento pocit postupne vyprchá ako lacná voňmavka. Pohrával som sa s myšlienkou, či je možné šťastie dosiahnuť "len tak". Bez sebaklamu a zapierania zažiť ten pocit, ako keď si v obchode konečne kupujem vysnívanú vec. V podstate zhmotniť staré známe klišé "radosť zo života". Zavrhol som to. Sám som to nikdy nedokázal a tiež som nepoznal nikoho, kto by sa tomu aspoň priblížil. To sa však nedávno zmenilo. Spoznal som dievča, ktoré môžem s čistým svedomím označiť za dokonalú ľudskú bytosť. Jej osobnosť mi neustále vŕta v hlave, nemôžem prestať s nekonečnými analýzami, ktoré aj tak nikdy nemajú uspokojivý záver. Tešila sa z každého okamihu, nič ju nevyviedlo z miery. V každej zlej situácii vedela nájsť niečo pozitívne a sústrediť sa na to tak, že to negatívne úplne odstrčila. Bola vždy ochotná pomôcť, dokonca aj vtedy, keď ju o to nikto nepýtal. Hoci vyzerala omnoho lepšie, neź drvivá väčšina namyslených, mestských pipiek v legínach, a inteligenčne sa tiež nachádzala vysoko nad ostatnými, bola stále nesmierne skromná. Obdivoval som ju. ...a závidel som jej. Nemala nič a bola šťastná. Každú sekundu, každý deň. Musí byť úžasné žiť šťastným životom a nenahánať sa za ničím. Môže sa normálny človek takto zmeniť? Dá sa niečo také dosiahnuť? Alebo sa jednoducho treba zmieriť s tým, že niektorí ľudia sú proste šťastní, zatiaľ čo iní budú nahánať svoje ciele až kým nenarazia do náhrobného kameňa?

Nemyslím si, že sa dá zmeniť na človeka skromného a tešiaceho sa z každej sekundy života. Možno dokáže človeka poznačiť nejaký veľmi silný okamih v živote, smrť člena rodiny v mladom veku, nejaké závažné ochorenie. Každý z nás musí hľadať svoje šťastie, niekto ho nájde v práci, niekto v priateľoch, manželke, niekomu stačí iba žiť, niekto chce cestovať. Nemôžeš si len tak zo dňa na deň povedať že, no teraz budem šťastný aj keď som chudobný, pritom vo vnútri chceš byť bohatý. Ja som si asi pred rokom myslel, že moje šťastie bude spočívať v tom, že si budem žiť svoj život ako chcem, nedbať na svoje vzdelanie, zdravie, byť svojský čudák aký som býval. Teraz viem, že vzdelanie má väčšiu hodnotu, snažím sa získavať nové informácie kde sa dá, snažím sa zmeniť kvôli ľuďom na ktorých mi záleží. Mám teraz pocit že som konečne šťastný. Je to síce bezpredmetný názor 16 ročného chlapca, ale chcel som prispieť svojim názorom.

Zaujímavá téma...pochybujem, že existuje nejaký ultimátny návod na šťastie, ale môžeš skúsiť odpozerať niečo od iných
Ja napríklad považujem za najdôležitejší smer...ak cítim, že ten je správny, som šťastný Teda - povedal som si, že chcem odbehnúť polmaráton, tak som si spravil plán, podľa ktorého behám a vždy keď dobehnem, tak si odfajknem "splnený cieľ". A to, že vidím, ako sa zlepšujem ma robí šťastným (toto je len jedna konkrétna vec, ale to smerovanie som myslel vo všeobecnosti - vzdelanie, priateľka, rodina, ...)

A tiež poznám jednu babu, ktorá je non-stop vysmiata a skoro vždy v dobrej nálade. Minule som sa s ňou o tom rozprával a povedala, že vo vnútri to často tak necíti...

tiež nad tým občas uvažujem.. veľmi veľa ľudí beha po svete s nervami, stresom, ponáhľajú sa a často sa aj prestanú ovládať. prečo? tiež sa sám nedokážem nejako "nastaviť" na režim "šťastný" .. všetci máme jeden cieľ a tým je smrť. všetci čo sme teraz tu, tu raz už nebudeme. a preto si myslím, že toto je dostatočný dôvod žiť šťastne. ten, kto si uvedomí, že život (aspoň ten pozemský) nie je naveky, ten bude žiť šťastne a vážiť si každú chvíľku života... fakt obdivujem ľudí, ktorí nemajú ruky, nohy, ale hlavne tých, čo vedia, že ich život končí o pár hodín, dní, týždňov a žijú tak, akoby sa nič nemalo stať a akoby fungovali ako ľudia "bez problémov". títo ľudia majú fakt radosť zo života, ale niekto pochopí, že aké vzácne je to všetko čo máme, niekto má zdravé ruky, nohy, netrpí žiadnou smrteľnou chorobou a pod., až keď niečo z toho stratí až vtedy si uvedomí, aké vzácne to bolo a pritom to veľmi veľa ľudí berie ako samozrejmú vec, že sa narodia ako zdraví ľudia bez nejakých genetických porúch... kopu ľudí také šťastie nemá, ale napriek tomu sa tešia zo života naplno a často aj oveľa viac ako zdraví ľudia, ktorí sa len naháňajú za peniazmi, prácou a podobnými vecami ..

Unkown, pozri si tento film: http://www.csfd.cz/film/222209-pokojny-bojovnik/

Ja neviem, či sa dá vôbec nejak definovať šťastie. Podľa mňa je to pocit vnútornej spokojnosti, pohody, vyrovnanosti. A to človek nezažíva permanentne. Niekde to tak bolo napísané, že pokiaľ človek nezažíva vzostupy a pády, tak je mŕtvy.
A o tom to asi je, schopnosť žiť najlepšie, ako človek vie.

Vidíš, naháňanie sa za niečím- za čím? Ak sa za niečím naháňaš, nikdy to pre teba neskončí. Lebo vždy budeš chcieť nové a väčšie výzvy. To je na jednej strane fajn-pracovať na sebe, ale človek by nemal zabúdať aj na iné veci (že "nesústrediť sa len na jeden hudobný nástroj, ale vnímať celú symfóniu). Ono je to asi o tom- nebyť závislý na jednej veci. Pretože, ak o ňu prídeš, všetko sa tým pre teba zrúti.
Jasne, že ak je človek zaplavený stresom, problémami... tak to krásne okolo veľmi nevníma a vidí veci čiernejšie (keby niekto číta môj denník isté obdobie dozadu asi by bol zhrozený takže aj to, že je tvoja kamarátka stále vysmiata, neznamená, že to vždy tak aj cíti. Len to nedá najavo a radšej sa sústredí na to krajšie)

No, šťastie vraj nemá byť závislé od vonkajších okolností, pretože ti šťastie prinesú len na chvíľu (a preto sa človek za tými vecami stále naháňa, aby si niečím "kúpil" to šťastie). To ale neznamená, že sa netreba potešiť aj malichernosťami a vychutnávať si bežné radosti Skôr sa to myslí tak, že ak sa napr. tešíš na to, že ideš vyšlapať trebárs nejaký vrch v Tatrách, tešíš sa na to mesiac dopredu, na iné veci aj zabúdaš a zrazu, ak v ten deň nevyjde počasie, budeš z toho ďalšie dva mesiace zronený a zabudneš žiť. Ako Coelho napísal "there is life before death".


DENNY, človek musí prijať aj fakt, že nie všetko sa dá zmeniť. Môžeš síce plakať, nadávať, hnevať sa na celý svet, ale niektoré veci nezmeníš a môžeš sa už len snažiť žiť najlepšie, ako vieš. (Raz som mala takú knižku o otcovi, ktorý mal dvoch drogovo závislých synov. Šiel s nimi aj do liečebného centra pre závislých, aby bol pri nich, pomáhal im. Toho jedného dokonca zo zúfalstva raz aj k radiatoru priviazal, utiekol mu 3x, no i tak ho nezachránil. Asi nie každý o záchranu stojí.)

Toľko trochu filozofickej úvahy po ránu.
Je možné, že o mesiac pre zmenu budem nadávať na život a na všetko, ale aj to je v poriadku. Každý máva aj zlé dni.

Unkown napísal:Pohrával som sa s myšlienkou, či je možné šťastie dosiahnuť "len tak".

Ano. Ale nie je to taky ten pocit ako ked si kupis vysnivanu vec. To je len nadsenie. Plne prezity pritomny moment je nieco ovela lepsie (plne som to zazil len raz a chcel by som tak zit stale... ale moc mi to nejde).

Co to znamena sa slovami bud opisat neda alebo to nedokazem. To je ako by som sa ti snazil napisat ako chuti kreveta. Kym neodskusas tak nevies o com rozpravam. Ale skusim ti dat ciastkove vysvetlenie:

Vezmime si napr. hnev. Hnev nie je prijemna vec. Ale kedy sa clovek hneva? Ked nieco nie je podla neho. Stoja vsetky tie neprijemne pocity zato, ze nieco nie je podla toho ako to funguje u jedneho v hlave? Nie. Menia nieco na skutocnosti? Nie. Pripravuju ho na lepsie adaptovanie sa? Nie, v skutocnosti je to len mrhanie energie. Tak preco sa hneva? Lebo nieco nie je podla neho...

Viem, ze to bohvieake vysvetlenie nie je ale to ani nepotrebuje byt. Ked si vsimnes tak je tam iste pozorovanie (preto styl otazka/odpoved). Skus sa pozorovat aj ty. Znie to blbo ale ja to robim tak,ze o sebe vediem v hlave obdobny rozhovor (otazka a chladna odpoved) v tretej osobe. Dolezite je aby si sa len pozoroval. Nezasahuj, nerob rychle uzavery, klad vela otazok preco. Nie je dolezite nasilu nieco zmenit ale staci pochopit. Az plne pochopis, zmenis sa sam (bez namahy). Lebo clovek sa meni zmenou chapania, nie silnou volou (aj ked niekedy je mozne dojst k pochopeniu aj pouzitim silnej vole ale to je zase o inom).

Mozem ti poslat materialy ale pokial ich nebudes studovat s otvorenou myslou (tzn. nenechas predsudkom urobit uzaver pred prestudovanim) tak ti nepomozu.

Tiez zakoncim myslienkou: Bolest je nutna ale utrpenie je volba.