Ukrajinský ekonóm: Putin je racionálny, ale chce, aby sme ho považovali za šialenca
Tomáš BellaTOMÁŠ BELLA


Tymofij Mylovanov. Foto N - Tomáš Bella
Tymofij Mylovanov. Foto N – Tomáš Bella
Najlepšou možnosťou, ako sa konflikt skončí, je nová studená vojna, myslí si bývalý Zelenského minister.

Tymofij Mylovanov na naše stretnutie v Ľvive meškal vyše hodiny, mesto je totiž stále plné utečencov z východnej Ukrajiny a nikto si ešte poriadne nezvykol, že v predtým zaspatom regionálnom centre sú zrazu dopravné zápchy.

Mylovanov je rektorom prestížnej Kyjivskej školy ekonómie, predtým bol ukrajinským ministrom obchodu. Svojho bývalého šéfa Zelenského sa snaží teraz „veľmi neobťažovať“, preto ho vždy prekvapí, keď mu uprostred noci zrazu odpíše na správu. Mylovanov hovorí, že kto Zelenského pozná, veľmi dobre chápe, prečo ho Rusi nedokázali zlomiť.

Keď sa minulý rok začali zavádzať prvé sankcie voči Rusku, mnohí očakávali kolaps ruskej ekonomiky. Prečo neskolabovala?

Celá ruská ekonomika stojí na príjmoch z ropy a plynu, a keď boli v roku 2022 tieto príjmy vyššie ako predtým, tak je logické, že ekonomika bude fungovať. Embargo na ropu bolo uvalené až tento rok, odpojenie niektorých bánk od Swiftu trvalo mesiace. Rusko prišlo aspoň o rast ekonomiky, ktorý by inak bez sankcií malo, a bolo izolované.

Keď už teraz konečne vstúpilo do platnosti embargo a stropy na ceny surovín, dá sa predpokladať, že už túto jar Rusi sankcie výrazne pocítia. Máme prvé dôkazy, že fungujú, napríklad rekordný ruský deficit, ktorý musí štát plátať z rôznych rezerv. Rezervy sa raz minú a potom bude situácia pre nich ťažká.

[ Odporúčanie editorov Minúty po minúte: Aktivujte si zasielanie Ranných 5 minút každé ráno o 7:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Plnia sankcie svoj účel?

Panuje tu veľký zmätok v tom, čo sme vlastne od sankcií čakali. Ak chceme, aby sa v dôsledku sankcií Rusi vzbúrili, toto sa nestane. Posledných 30 rokov mali Rusi dosť možností protestovať a neurobili veľa.

Ak chceme, aby Rusko nedokázalo vyrobiť presné zbrane, musíme zabrániť tomu, aby čínske, európske, americké, ázijské firmy nemohli Rusku dodávať špičkové technológie ani cez prostredníkov, ako sa to dnes deje.

Ak chceme, aby Rusko nevedelo viesť vojnu, je pravda, že je to pre nich stále ťažšie. Vyťahujú zo skladov staré zbrane, priamo moji známi na fronte mi hovoria, ako proti nim Rusi posielajú vojakov len s kalašnikovmi, bez akejkoľvek inej techniky.

Aký by teda mal byť cieľ sankcií?

Pre Ukrajinu je cieľom zastaviť vojnu. Na to len sankcie nestačia, ale pomáhajú tomu: vytvárajú tlak na celú ruskú ekonomiku a sťažujú získavanie nových zbraní.

Sankcie napríklad nikdy nespôsobia, že by Rusko už nemalo peniaze na platy vojakov. Rusko berie vojakov doslova z väzení a posiela ich na smrť. Rusko je už dnes diktatúra a v diktatúre zjavne nepotrebujete veľa peňazí, ak chcete posielať ľudí na smrť. Môžu tam poslať možno ešte ďalšie státisíce ľudí, kým sa z toho stane politický problém. Zatiaľ to ešte nie je.

Ďalším dobrým dôvodom na sankcie je, že pomáhajú Európe zbaviť sa závislosti od Ruska, aby Rusko svoje suroviny už znova nemohlo používať ako geopolitickú zbraň.

Rusko prezentuje túto vojnu ako vojnu kvôli Ukrajine, ale tak to, samozrejme, nie je. Pôjde aj o Bielorusko, o Kazachstan, o Gruzínsko, Moldavsko, pobaltské štáty. Samozrejme, že najskôr zaberajú štáty, ktoré nie sú v NATO, ale trend posledných rokov je jasný: Rusko využíva vojenskú silu ako prostriedok zahraničnej politiky. A neexistuje žiaden dôkaz, že by sa chcelo zastaviť pred hranicami štátov NATO. To je len naša túžba a prianie, no žiadne fakty tomu nenasvedčujú.

Toto neustále používame ako argument, prečo by aj nás mala vojna zaujímať – že ak Rusko vezme Ukrajinu, ďalšie na rade budú pobaltské štáty alebo možno raz Slovensko. Nie je toto riziko, naopak, dnes nižšie, keď sme sa presvedčili, aká nekompetentná je ruská armáda? Môže Putin realisticky vtrhnúť do Estónska?

Nepremýšľal by som o tom spôsobom, koľko kilometrov štvorcových územia NATO zaberú, ale aký chaos dokážu spôsobiť. Rusko možno nedokáže okupovať ani Tallinn, ale pokúsi sa o niečo? Určite áno. Možno nie Tallinn, možno to bude Moldavsko. Možno urobia niečo v Maďarsku, pošlú tam trebárs priateľské jednotky. Už to raz urobili počas vojny v Juhoslávii a nič sa nestalo.

„Rusko sa správa racionálne, ale veľmi sa snaží, aby sa to nikto nedozvedel,“ napísali ste nedávno na Twitteri. Skúste to vysvetliť.

Mojou akademickou špecializáciou pred ruskou inváziou bola teória hier a stratégia konfliktov. Jedna z vecí, ktorú vieme z konfliktov od čias kubánskej krízy, je, že kto je v konflikte viac zainteresovaný a ide mu o viac, ten v konflikte zvíťazí. Toto je výhodou Ukrajiny oproti Rusku. Ale Rusko má zase výhodu oproti celému zvyšku sveta – ide mu o veľa.

Štát v konflikte musí demonštrovať, že je naplno odhodlaný vytrvať v konflikte a zároveň že nie je zraniteľný. Pretože súperi budú skúšať všetky zbrane – bojové akcie, sankcie, diplomaciu – a agresor musí ukázať, že nemajú účinok.

Presne to teraz Rusko robí: správa sa, ako keby nebralo do úvahy racionálne kritériá. Hovorí: pokojne zničíme celú svoju ekonomiku, pokojne budeme izolovaní od zvyšku sveta, ale potrebujeme Ukrajinu.

To však nedáva žiaden zmysel. Na jednej strane máte možnosť obchodu s celým svetom, cez ktorý môžete iné krajiny ovplyvňovať, získavať technológie… a toho všetkého sa vzdáte, aby ste získali Doneck a Luhansk?

Prečo to teda robia?

Takýmto správaním sa snaží Rusko povedať len jednu vec: sme absolútni šialenci a buď bude po našom, alebo bude jadrová vojna. V skutočnosti, samozrejme, jadrové zbrane nepoužijú.

Ale zvyšok sveta na to naletel, pretože si myslia, že vidia šialenca.

Putin nie je žiaden šialenec. Šialenec by v takejto pozícii nevydržal taký dlhý čas. Áno, žije v malom uzavretom kruhu, bol covid a tak ďalej, ale to je podľa mňa stále nesprávny pohľad. Putin totiž nerobí nič nové. Dokonca aj vojnové zločiny tu boli predtým, v Sýrii bol Putin ešte brutálnejší ako na Ukrajine, použil chemické zbrane. Hrozba jadrovými zbraňami tu bola už veľakrát. Putin sa nezmenil, robí aj hovorí stále to isté, len stále vo väčšom meradle: Gruzínsko, Krym, Sýria… dnes Ukrajina.

Ako sa na to dá odpovedať?

Musíme hľadať, kde sú slabiny Ruska. Jednu ukázalo napríklad pri dohode o exporte obilia. Vieme, že sankcie fungujú, lebo Rusko vtedy vydalo tlačové vyhlásenie a žiadalo odstránenie niektorých sankcií.

To bolo absolútne bezprecedentné, pretože v rámci Ruska Putin hovorí, že sankcie nemajú vôbec žiaden efekt, naopak, robia Rusko silnejším. Ak Kremeľ verejne poprel sám seba a sťažoval sa na sankcie, znamená to, že uvažoval o probléme racionálne a že ich sankcie naozaj bolia. Sankcie na obilie ich boleli tak veľmi, až museli ukázať svoju zraniteľnosť a o niečo požiadať.

Prečo Rusku tak škodili práve sankcie na obilie?

To ja neviem. Možno potrebuje priateľstvo s globálnym juhom. Možno je to kľúčový reťazec v zložitom obchode, v rámci ktorého Rusko obchádza sankcie na technológie. Musíme byť sofistikovaní a snažiť sa to zistiť a napríklad zabezpečiť, aby tí, ktorí od Ruska nakupujú obilie, boli toxickí pre ostatných obchodníkov na svete.

Ako dlho bude Putin schopný hrať celú túto hru?

Pamätáte sa na ukrajinského prezidenta Janukovyča? Ani on sa nechcel vzdať a strieľal demonštrantov v uliciach. A zrazu sa niečo zlomilo, zbalil sa a zmizol. Takáto nejaká je budúcnosť Ruska. V nejakom momente skolabuje. Vieme, že v Rusku sa posledných 200 rokov pravidelne menia režimy. Takmer nikdy demokratickým spôsobom, ale sú puče, vládcovia umierajú… Stane sa to znova, ale pre demokratický svet je nepredvídateľné, ako a kedy to bude, pretože my na také zmeny nie sme zvyknutí, nevieme čítať signály, že sa k tomu schyľuje. Ale stane sa to a musíme len vytvoriť čo najväčší tlak, aby sa to stalo čo najrýchlejšie.

Takže nevieme odhadnúť, dokedy potrvá Putinova vláda?

Pri diktatúrach to nikdy nie je možné. Je to v rukách možno sto ľudí v okolí Putina, určite nie v rukách ruských voličov.

Ak je Putinovou hlavnou zbraňou to, že predstiera šialenstvo, asi je pre neho veľkým darom západná až romantická predstava o mystickej ruskej duši z Tolstého alebo Dostojevského, ktorú nikdy nemožno úplne pochopiť.

Presne tak. Ak dokážete predstierať šialenstvo, ste zrazu strategicky nezraniteľný – nikto nevie, čo má robiť, ak vás chce donútiť k nejakej akcii. A oni túto predstavu systematicky podporujú.

Mimochodom, ruské diela sa na Západe čítajú veľmi výberovo. Ak čítate pozorne, je tam všetko z dnešného Ruska: šialená úroveň korupcie, bezprávia, násilia. Keď čítate Tolstého, Gogoľa, Dostojevského, všade je to o bande zločincov, ktorí vládnu celej spoločnosti. Ale Rusko záhadne dosiahlo, že ešte aj v literatúre si všímame len tie dobré veci.

Fascinácia Západu Ruskom je ako fascinácia pirátmi z Karibiku. Teoreticky je to zaujímavé a je super pozerať sa na to v kine, ale v realite sú to hrozní ľudia, ktorí robia hrozné veci.

Jedna z hier, ktorú hrá Západ s Ruskom už rok, je hra na neprekročiteľné červené čiary pri dodávkach zbraní. Najskôr bola červenou čiarou akákoľvek západná technika na Ukrajine. Potom boli možné Javeliny, ale červenou čiarou boli tanky. Aktuálne sú tanky možné, ale červenou čiarou sú stíhačky…

… a skončiť sa to môže jadrovými zbraňami, ktoré Západ dodá, a vojakmi NATO na Ukrajine.

Po prvé, toto dokazuje, že Rusko blafuje a je racionálne. Červená čiara sa neustále posúva a nikdy sa nič nestane. Ak by boli šialenci, už by niečo urobili. Je pritom nezmyselné hovoriť, že nenávidíme Západ, a preto urobíme niečo Ukrajine. Ak nenávidia Západ, mali už dávno urobiť niečo Západu. Nerobia nič. Pretože sú racionálni.

Musíme to stále študovať, musíme stále postupovať opatrne, ale je zjavné, že blafujú. Vyhrážajú sa Západu, že budú eskalovať vojnu. Kde? Na Ukrajine? To už robia. Že použijú na Ukrajine taktickú jadrovú zbraň? S tou možnosťou už Ukrajinci v podstate dávno žijú.

Západ s tým však nechce žiť, pretože akékoľvek použitie jadrovej zbrane by sme považovali za porušenie obrovského tabu.

Áno, a tak vás Putin dostane. Bude stále hovoriť veci, ktoré Západ desia. Možno majú focusové skupiny, kde zisťujú, čoho sa na Západe ľudia najviac boja, a to potom bude Putin hovoriť. Nemali by ste na to skočiť.

Po druhé, ak sa ešte vrátime k červeným čiaram: ako sa môže táto vojna vlastne skončiť? Buď skolabuje Rusko, alebo skolabuje Ukrajina. Alebo budú vojaci NATO v nejakej podobe prítomní na Ukrajine. Toto sú jediné možnosti.


Tymofij Mylovanov. Foto N – Tomáš Bella
Nie je ešte ďalšia možnosť – zamrznutý konflikt, nekonečná vojna?

Áno, to hovorím – ak chceme, aby to nebola nekonečná vojna, tak buď jedna z krajín zmizne z mapy, alebo sa Ukrajina stane súčasťou Európskej únie a NATO.

Aká cesta by realisticky mohla viesť k tomuto scenáru?

Takáto: súčasná etapa vojny sa skončí. Ukrajina sa vyhlási za víťaza a vyhlási, že už nie je vo vojne. Ukrajina vstúpi do EÚ a do NATO. A je to – namiesto aktívnej vojny máme studenú vojnu medzi oboma stranami a s novou hranicou, s pobaltskými krajinami a s Ukrajinou za čiarou.

A východná hranica Ukrajiny bude kde?

To závisí od situácie na bojisku. Čo bude Ukrajina schopná dovtedy fyzicky získať a udržať, to bude jej nové územie. Nebudú žiadne rokovania. Žiadna strana sa žiadneho územia nevzdá za rokovacím stolom. Toto bude dohodnuté na bojisku, vybojované ľudskými životmi.

Hovoríte, že ak by sa najbližšie povedzme dva roky zásadne nepohla frontová línia, Ukrajina skrátka vyhlási, že toto sú naše nové hranice?

Západ to povie tiež, bude to nejaký typ dohody.

Takže najrealistickejší scenár je zmrazenie na nejakých dnes ešte neznámych hraniciach?

Sú dva realistické scenáre. Buď sa niečo stane v Rusku – Putin umrie alebo bude zvrhnutý pri puči. Alebo Ukrajina ešte nejakú časť územia získa a potom sa konflikt zastaví. Myslím, že hovoríme o horizonte možno piatich rokov. Nemyslím, že Ukrajine hrozí, že dovtedy stratí ešte ďalšie časti územia. Koľko nového územia Ukrajina získa, závisí od vývoja jej vzťahov so Západom a dodávok zbraní. Niektorí si napríklad myslia, že získať späť Krym je fantázia; niektorí, že sa pokojne môže stať, že tam ruská obrana môže pri tlaku rakiet dlhšieho doletu skolabovať.

A nakoľko bude potom realistické prijatie Ukrajiny do Európskej únie?

EÚ prijme Ukrajinu. Pri NATO som si istý oveľa menej. Pre Ukrajinu je dôležitejšie NATO. Aj pre celý svet je to dôležitejšie, ak chce, aby bolo po vojne a nevzplanula znova. Pretože najstabilnejším možným výsledkom bude Ukrajina v NATO a nová studená vojna s Ruskom.

Ako hodnotíte reakciu Západu na inváziu v porovnaní s vašimi očakávaniami vo februári 2022?

Na začiatku som si myslel, že nás Západ zradí a odovzdá Rusku – nie Američania, ale ostatní. Nechceli nám dať ani Javeliny, keď tanky postupovali na Kyjiv a každý videl, čo sa chystá. Myslel som, že nás predajú, a to sa nestalo, čo ma veľmi teší.

Bolí ma, ako pomaly vojenská podpora postupuje. Keby sme mali Himarsy alebo protivzdušnú obranu už na začiatku vojny… Prečo sme nemohli mať hneď Patrioty? Každé jedno vtedajšie zdôvodnenie, prečo to nie je možné, bolo neskôr vyvrátené.

Čo teraz potrebujete najviac?

Na bojisku potrebujeme protivzdušnú obranu a rakety s dlhým doletom, ktorými môžeme útočiť na základne v tyle.

V ekonomike potrebujeme prísť na to, ako dokážeme rozvíjať ekonomiku s vysokou pridanou hodnotou a udržať si talenty. Lebo ak vyhráme vojnu, ale najšikovnejší ľudia budú preč, to nebude udržateľná situácia.

Ako je na tom ukrajinská ekonomika dnes?

Úprimne, nikto presne nevie. Ale určite lepšie, ako ktokoľvek predpovedal. Nie je tu žiadna makroekonomická kríza. Ak to porovnáme s rokmi 2014, 2010 alebo s 90. rokmi, dnes prežívame oveľa menší šok. Ukrajina už zažila kolaps meny, polovicu ľudí bez práce, bankroty, prázdne obchody – pozrite sa teraz z okna (rozhovor vedieme vo Ľvive na západnej Ukrajine – pozn. red.), nie je tam žiadna takáto dráma, je tam normálne európske mesto. S výnimkou toho, že sem občas padajú rakety.

Ako je to možné?

Je to bizarné. Prebehla obrovská decentralizácia. Ľudia majú množstvo skúseností z predchádzajúcich kríz. A mnohí lídri vo firmách boli postavení pred ťažkú úlohu a obstáli – sú iní ako pred vojnou, vyrástli, robia ťažké rozhodnutia. Ukrajina teraz prechádza formovaním národa, skúškou dospelosti. Mysleli sme si, že tým prechádzame v roku 2014, ale to boli také naše tínedžerské roky.

Akú zásluhu má na tom prezident Zelenskyj?

Nejakú časť určite. To, že odmietol odísť z Kyjiva, nastavilo latku pre všetkých Ukrajincov.

Odkedy sa s ním osobne poznáte?

Prvýkrát som sa s ním stretol až v roku 2019, keď so mnou robili pohovory na post ministra. Občas si ešte píšeme, ale snažím sa ho teraz veľmi neobťažovať. Naposledy som mu písal k narodeninám a prekvapilo ma, že mi o pol druhej v noci odpísal, musel mať v ten deň päťtisíc nových správ v mobile.

V niečom mu ešte radíte?

Nie, tak to nefunguje. Dostávame požiadavky od jeho úradu alebo od ministerstiev na vypracovanie návrhov opatrení. Robíme enormné množstvo výskumov a ekonomických návrhov, oveľa viac ako pred vojnou, oveľa viac, ako keď som bol ministrom.

Boli ste prekvapený, ako sa Zelenskyj zachoval, keď sa začala vojna?

Nie. On je tvrdý líder a robí to, čo sám považuje za najlepšie. Má charizmu a má energiu. Preto ho niektorí ľudia nemajú radi – nemá rád inštitúcie, nedá si poradiť ani od Medzinárodného menového fondu a podobne. Ale preto dokáže aj odolať tlaku z Ruska.

Jeho odpoveď býva: „Premyslím si to a potom sa sám rozhodnem.“ Čo môže byť pozitívom aj negatívom.

Ale vo výsledku máme šťastie, že takého prezidenta máme. Iní politici by sa už vzdali alebo vyrokovali ďalší Minsk 4, 5, 6 a 7 (Minské dohody mali pôvodne po roku 2014 zastaviť ďalšie boje na východnej Ukrajine – pozn. red.) a ruská agresia by bola zastávkou pred ďalšou epizódou vojny.

Ale on sa snaží vybudovať národ a dať konečnú bodku za konfliktom s Ruskom, ktorý reálne trvá storočia. Storočia, keď sa Ukrajina snažila byť súčasťou Európy a Rusko sa jej v tom snažilo zabrániť.

Ľviv, kde teraz sedíme, sa určite storočia snažil začleniť do Európy, ale prinajmenšom západná interpretácia ukrajinských dejín je, že Ukrajina bola vždy rozdelená v názore, či chce ísť na západ alebo na východ.

To je presne ten ruský naratív našich dejín. Pozrite, mňa považujú za etnického Rusa, môj rodný jazyk je ruština. Až keď som začal skúmať históriu svojej rodiny, zistil som, že sme pôvodne boli Ukrajinci, ktorých Stalin odsunul na Sibír. Svoju identitu som získal až v roku 2014 počas revolúcie.

Kedy ste začali hovoriť po ukrajinsky?

Najskôr na univerzite, ale do roku 2013 som aj texty pre verejnosť písal ešte v ruštine. Ja som ten typický prípad v úvodzovkách Rusa, ktorého tu majú ruskí vojaci ochraňovať. Ale ja s nimi nemám vôbec nič spoločné. Oni sú diktátori a ja chcem slobodu. Ale prebudil som sa až v roku 2014. Väčšina ruskej populácie stále spí.

Dostali sme sa späť k vášmu prvému scenáru vývoja v Rusku – studená vojna nebude, len ak Putin umrie alebo ho odstránia. Keď tu už Putin nebude, v čo najlepšie môžeme ďalej dúfať, ak dnes Rusi vojnu prevažne podporujú alebo – ako vy hovoríte – spia?

Ak vás šikanovali v škole, budete zrejme aj vy šikanovanie iných ľudí považovať za normálne. Ak by ste sa mali zmeniť, musíte prejsť zážitkom hanby za seba samého, sebareflexiou. Aby ste k nej boli donútený, musí nastať udalosť, ktorá sa vymyká z vášho pohľadu na svet.

Ja som takýto moment v živote zažil. Keď skolaboval Sovietsky zväz, bol som stredoškolák. A zrazu som zistil, že všetko, čo mi dovtedy hovorili, bola lož. Až vtedy som začal rozmýšľať.

Rusom sa nedá vysvetliť, že sa mýlia. Musia zažiť, že svet, o ktorom ich učili, je lož. A aby sa to stalo, musia prehrať vojnu. A musia ju prehrať vo veľkom.

Možno sa to stane o dekádu, možno o dve dekády. Možno budú izolovaní od celého sveta, možno prejdú veľkou krízou. Ich svet sa musí kompletne zosypať, aby uvideli, že ich kráľ je nahý.

Toto je model Nemecka po roku 1945. Ale vo svojom najrealistickejšom scenári hovoríte o novej studenej vojne, nie o veľkom šoku pre Rusko.

Áno, preto tu hovorím, že to potrvá možno 10, možno 20 rokov, dnes tam Rusko ešte nie je.

A čo sa bude diať potom?

Bude to opakovanie pádu Sovietskeho zväzu. Pri páde ZSSR sa viaceré krajiny oslobodili – celá Varšavská zmluva, pobaltské krajiny. To bola veľká vec. Teraz bojujeme za Ukrajinu, čo je začiatok druhého dejstva, kde Rusko znova stratí ďalšie satelity, ktoré získajú slobodu. A možno o ďalších 50 rokov prídu ďalšie.

Nemyslím, že existuje líder, Chodorkovskij alebo Navaľnyj alebo ktokoľvek iný, kto príde do Moskvy a povie: „Teraz budeme mať demokraciu a už nebudeme impériom.“ Majú vieru v to, že Rusko je veľké. Neviem, na základe čoho. Je to ako mafia, povedia vám „my sme rodina a sme výnimoční“. Prečo výnimoční? Neklaď zbytočné otázky. Je to stále ten istý príbeh. Zastaviť sa to dá len silou, nedá sa s nimi diskutovať.

Čo sa možno nakoniec musí stať, je oddelenie Ruska od Tatarstanu. Keď Rusko stratí prístup k rope, potom začnú Rusi premýšľať.

Máte ešte nejaké kontakty s ruskými ekonómami?

Áno, s mnohými stále hovorím.

Aj s takými, ktorí sú stále v Rusku?

Nie. Väčšina odišla tesne pred začiatkom vojny, prípadne keď sa začala.

A čo hovoria?

Niektorí si myslia to isté ako ja. Niektorí si myslia, že problémom je Putin, nie ruská kultúra. A že keď Putin padne, oni sami sa nejako dostanú k moci, budú radiť novým vládcom a všetko bude dobré. Myslím, že žijú v ilúziách.

Nakoniec sme teda pri otázke: je to Putinova vojna alebo ruská vojna? Nakoľko sú za ňu zodpovední bežní Rusi?

Povedal by som toto: nie sú vinní, ale sú zodpovední. Lebo aj nečinnosť je činnosť. To, že neurobili viac, aby zastavili Putina, ich robí zodpovednými.

Pre Ukrajincov je ťažké akceptovať, že Rusi nie sú zodpovední za Putina. Lebo my sme mohli povedať to isté pri Janukovyčovi. Ale povedali sme „nie“ a mnohí z nás zomreli. Mal som priateľov, ktorí zomreli v roku 2014 na Majdane. Viete, koľko mojich študentov polícia zastrelila v roku 2014? Ale všetci na Majdan išli. Moja žena vtedy zháňala peniaze, aby sme ich vykúpili z väzenia. Dnes sú niektorí, čo prežili, analytikmi na vysokých školách, ale znovu sa prihlásili do armády a zasa bojujú.

Toto všetko mohli urobiť aj Rusi. Ale neurobili. To je rozdiel medzi Ukrajincami a Rusmi. Vybrali si prinajlepšom ľahkú cestu emigrácie namiesto toho, aby bojovali.

Toto ruským priateľom hovoríte?

Niekedy, ale snažím sa to hovoriť oveľa jemnejšie, inak by si mysleli, že som blázon. Je to iné, keď ste to osobne neprežili. Ja mám šťastie, že som to mohol prežiť.

A čo im teda hovoríte?

Pýtam sa ich, čo teraz robia, aby pomohli Ukrajine. Poslali peniaze ukrajinskej armáde? Hovorím: „Daj mi 100 dolárov, ja ich pošlem na front, aby sme sa mohli brániť.“ Ak mi ich dajú, tak si budem myslieť, že sú to tí dobrí Rusi. Ak nie, tak si myslím, že sú to zlí Rusi, aj keď oni si ďalej budú myslieť, že sú dobrí Rusi.

Najnovšia verzia tejto debaty sa týka olympiády: prečo by mali ruskí tínedžeri trpieť za vojnu, ktorú oni nespôsobili?

Môžu sa vzdať ruského pasu a súťažiť s ukrajinským alebo českým, alebo ktorýmkoľvek iným, ktorý sa im páči. Nemôžete za to, že ste sa narodili v ruskej diktatúre. Možno nie ste zodpovedný za to, že ste veľa neurobili, možno sa bojíte, možno neviete… Ale skúsili ste sa aspoň niekam presťahovať?

Ste však zodpovedný za to, ak sa nesprávate ako človek. Máte len jeden život, musíte byť aspoň človek. Na olympiáde nesiete vlajku krajiny. Je to symbolická udalosť.

Otázka nie je, či ich chceme nechať súťažiť alebo nie. Ale či vy ako ľudská bytosť chcete niesť tú vlajku. Nič vám nebráni vziať si inú vlajku. Ale oni pokojne nesú ruskú vlajku. Ja by som ju neniesol.

Tymofij Mylovanov (48) je popredný ukrajinský ekonóm a rektor Kyjivskej školy ekonómie. Po zvolení Volodymyra Zelenského za prezidenta bol jeho ministrom pre ekonomický rozvoj, obchod a poľnohospodárstvo. Má doktorát z ekonomiky z americkej University of Wisconsin-Madison, ako profesor pôsobil na univerzitách v Bonne a Pensylvánii.

Keď vlani v septembri výbuchy na troch miestach v rovnakom čase poškodili podmorský plynovod systému Nord Stream, jeho operátor hovoril o bezprecedentnej udalosti.

Explózie boli také silné, že podľa mnohých mohlo ísť iba o sabotáž spôsobenú štátnym aktérom.

Počiatočné indície ukazovali najmä na Rusko. Viacerí európski diplomati v súkromí hovorili, že žiadna iná krajina by na poškodenie plynovodov nemala motiváciu ani príslušné vybavenie.

Žiadne dôkazy, že by za ňu bol naozaj zodpovedný Kremeľ, sa však zatiaľ nenašli. V čase, keď ešte stále prebieha vyšetrovanie, prišiel s vlastnou verziou udalosti investigatívny novinár a laureát Pulitzerovej ceny Seymour Hersh. Podľa neho Nord Stream nezničil Kremeľ, ale Spojené štáty americké s pomocou spojencov z NATO.

Biely dom jeho obvinenia rázne odmieta. Hovorca amerického ministerstva zahraničných vecí v Českej republike Griffin Rozell ich pre Denník N označil za „úplnú fikciu“.

„Môžeme kategoricky vyhlásiť, že Spojené štáty neboli do incidentu nijako zapojené. Naďalej so spojencami a s partnermi zisťujeme, čo presne sa stalo.“

Čo sa podľa Herscha stalo
Analytik Mauro Gilli tvrdí, že Herschov text o výbuchoch Nord Streamu mu viac ako skutočný priebeh udalostí pripomína kvalitný hollywoodsky scenár.

Hersch v rozsiahlom článku píše, že Spojené štáty sa na „operáciu Nord Stream“ pripravovali najmenej deväť mesiacov. Od začiatku vraj nebolo otázkou, či odpáliť plynovody, ale ako to urobiť tak, aby nikto nezistil, kto bol zodpovedný.

Finálny plán podľa novinára vznikol náhodou, keď vtedajší šéf CIA William Burns vytvoril na tento účel pracovnú skupinu. Jeden z jej členov údajne vedel o potápačskom stredisku v meste Panama City na juhozápade Floridy, ktorého vysokokvalifikovaných hlbinných potápačov nasadili do akcie.

Tí podľa Herscha neskôr pod krytím pravidelného cvičenia NATO v Baltskom mori BALTOPS 22 nastražili výbušniny, ktoré o tri mesiace neskôr odpálilo nórske námorníctvo. To vraj z hliadkového lietadla P-8 Poseidon zhodilo sonarovú bóju, ktorá spustila vysokovýkonné výbušniny C4.

Žurnalista pripomína, že Nórsko bolo na založenie misie logickou voľbou, keďže americká armáda v ňom v posledných rokoch výrazne rozšírila svoju prítomnosť a zároveň mu dodávala lietadlá P-8.

Aký je problém
Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Marija Zacharovová vyhlásila, že Washington musí reagovať na „fakty“, s ktorými prišiel Hersh. Reagovala aj Čína, podľa ktorej Američania musia prísť so „zodpovedným vysvetlením“. Biely dom jeho článok vehementne odmieta a označuje ho za fikciu.

Napriek tomu, že vo viacerých krajinách už zhruba päť mesiacov prebiehajú detailné vyšetrovania, žiadne definitívne závery zatiaľ nemáme. Švédsko aj Dánsko, v ktorých výlučných ekonomických zónach došlo k výbuchom, konštatovali, že išlo o sabotáž štátneho aktéra, ale konkrétneho vinníka nepoznajú. O sabotáži hovorilo aj Poľsko.

Nemecko na mieste pomocou dvoch výskumných plavidiel odobralo vzorky vody a pôdy, no vinníka takisto nenašlo.

Viacerí novinári medzitým spochybňujú Hershovu verziu. Zakladateľ rešpektovanej investigatívnej skupiny Bellingcat Elliot Higgins na Twitteri napísal, že „ak beriete Hershov článok vážne a považujete sa za seriózneho novinára, mali by ste vážne prehodnotiť buď svoj postoj k Hershovi, alebo k sebe“.

Hersha ostro kritizoval aj ďalší reportér Bellingcatu Christo Grozev, ktorý jeho text označuje za „jednu z najväčších škôd spáchaných na žurnalistike všetkých čias“. Grozev mu vyčíta, že v celom článku sa odvoláva len na jeden anonymný zdroj.

Joe Galvin z projektu OSINT píše, že Hersha „nekritizuje ani neodsudzuje“, ale v jeho texte na základe otvorených zdrojov našiel viacero nekonzistencií.

Galvin tvrdí, že Nórsko má osem lietadiel P8, ale 26. septembra, teda v čase explózie Nord Streamu, nebolo v inkriminovanom vzdušnom priestore ani jedno z nich. Objavilo sa v ňom jedno americké lietadlo tohto typu, ale až 90 minút po prvom výbuchu.


Analytik Mauro Gilli si zase všíma, že ak by za incidentom boli naozaj Američania, uskutočnili ho mimoriadne zvláštnym spôsobom. Hersh napríklad píše, že Američania sa na akciu pripravovali mesiace priamo na mieste, kde sa uskutočnila. To by však podľa Gilliho bolo príliš podozrivé.

Ani Gilli nechápe, prečo by nórske námorníctvo odpálilo výbušniny až tri mesiace po tom, čo ich potápači nastražili. Analytik by to považoval za príliš riskantné. Takisto sa pýta, prečo by Nóri využívali protiponorkové námorné hliadkovacie lietadlo P-8, keď mohli využiť menej nápadné komerčné lietadlo.

„Ak by ma CIA poverila vykonaním tejto operácie, prišiel by som s oveľa lacnejším a menej podozrivým plánom,“ uzatvára Gilli.

O čo vlastne ide
Nord Stream označuje systém plynovodov pod Baltským morom spájajúci Rusko s Nemeckom. Jeho prvú časť, známu ako Nord Stream 1, dobudovali v rokoch 2011, no v čase výbuchov nebola v prevádzke, keďže Rusi na konci augusta Európe z geopolitických dôvodov zatiahli kohútik.

Nord Stream 2 bol vlani v septembri kompletne hotový, no nikdy ho nespustili, pretože začiatok prevádzky nemecká strana zastavila pár dní pred ruskou inváziou na Ukrajinu. Stalo sa to bezprostredne po tom, čo Kremeľ uznal Doneckú a Luhanskú ľudovú republiku.

V čase výbuchu 26. septembra 2022 bol v plynovodoch stále natlakovaný plyn: len v Nord Streame 2 bolo napumpovaných zhruba 117 miliónov kubických metrov. Pri úniku zemného plynu pritom plyn ide na hladinu, dostáva sa do ovzdušia a je jedovatý pre ľudí aj zvieratá.

Výskumníci OSN zároveň informovali, že incident spôsobil zrejme najväčší jednorazový únik metánu v histórii.

K výbuchom došlo v medzinárodných vodách neďaleko dánskeho ostrova Bornholm blízko Švédska: na dánskej aj švédskej strane dokopy zistili po dva úniky plynu. Nord Stream pritom zasiahli dva výbuchy: jeden mal silu 2,3 magnitúda a druhý 2,1 magnitúda.

Krátko po odpálení Nord Streamu, ktorého oprava by mohla trvať rok, pričom stále nie je isté, či k nej Kremeľ pristúpi, vyvolal kontroverziu poľský europoslanec a bývalý minister zahraničia Radek Sikorski, ktorý na Twitteri napísal: „Ďakujeme, USA.“

Neskôr spresnil, že išlo o špekuláciu, a tweet vymazal.

Európski diplomati aj Ukrajinci však od začiatku obviňovali skôr Rusov, pričom výbuchy na Nord Stream interpretovali ako odkaz, že žiadna energetická štruktúra nie je bezpečná.

Bezprostredne po poškodení Nord Streamu pritom ceny plynu v Európe stúpli o dvanásť percent.

Aktuálne dáta však ukazujú, že ruské príjmy z plynu a fosílnych palív ako takých nateraz výrazne klesajú.


Kto je novinár Hersh
Hersh je americký investigatívny novinár, ktorý sa preslávil počas vojny vo Vietname. Koncom 60. rokov ako prvý písal o tom, ako americkí vojaci masovo vraždili neozbrojených vietnamských civilistov v Mỹ Lai. Následne o tejto téme napísal knihu, za ktorú získal Pulitzerovu cenu.

Výrazne kritizoval americkú vládu aj počas vojny v Iraku, keď písal o týraní irackých väzňov v ústrednej bagdadskej väznici.

Lenže, ako píše agentúra Reuters, v posledných rokoch bol strojcom viacerých kontroverzií. Najprv v roku 2013 spustil výraznú kritiku tvrdením, že povstalci pod tureckým vedením zabili stovky sýrskych civilistov chemickou zbraňou sarín. Turecko to rázne poprelo a spolu so Spojenými štátmi zo zločinov obviňovalo sýrsku vládu Baššára Asada.

Ešte väčšiu polemiku vyvolal jeho text z roku 2015 spochybňujúci oficiálnu americkú a pakistanskú verziu o zabití teroristu Usámu Bin Ládina. Portál Vox ho označil za konšpiračnú teóriu postavenú na dvoch nedôveryhodných zdrojoch a plnú navzájom sa vylučujúcich a nekonzistentných tvrdení.

V posledných rokoch navyše spochybňoval verziu západných tajných služieb o novičkom otrávenom ruskom dvojitom agentovi Sergejovi Skripaľovi.

Ekonóm Jeffrey Sachs podporoval vstup Slovenska do NATO, spomína si Grigorij Mesežnikov. Dnes hovorí, že rozširovanie Severoatlantickej aliancie viedlo k vojne na Ukrajine.

Začiatkom tisícročia zorganizoval Inštitút pre verejné otázky konferenciu s partnermi zo Spojených štátov amerických. Jednou z jej tém bolo členstvo stredoeurópskych krajín v NATO a vstup Slovenska do Aliancie.

Dlhoročný prezident inštitútu Grigorij Mesežnikov si spomína, že cez telemost sa na ňu pripojil aj americký profesor Jeffrey Sachs. Makroekonóm z Harvardu, ktorý bol tvrdým zástancom voľného trhu a postkomunistické krajiny vyzýval k hlbšej spolupráci so Západom.

Sachs je vo verejnom priestore aktívny aj po vyše dvoch desaťročiach. Pravidelne sa zúčastňuje na diskusiách, píše komentáre a chodí do televíznych relácií. O reformách v nich už hovorí veľmi málo. Namiesto toho viac kritizuje Spojené štáty a nadbieha ruskej propagande.

V tejto podobe ho mohlo spoznať aj slovenské publikum, keď začiatkom februára vystúpil v televízii TA3. V relácii Tak takto?! vyhlásil, že Západ by nemal Ukrajine dodávať zbrane a ďalej „eskalovať situáciu“.

Televízia následne rozhovor stiahla zo svojho online archívu, za čo ju tvrdo kritizovala dezinfoscéna aj strana Smer. Neskôr sa na stránke TA3 znovu objavil. Televíziu sme oslovili s otázkami o stiahnutí rozhovoru, do uzávierky textu nereagovala.

Šokový terapeut Sachs
Jeffrey Sachs nie je žiadny „náhodný“ americký analytik, ale jeden z popredných ekonómov posledných desaťročí, ktorý okrem iného radil generálnym tajomníkom OSN. Viacerých jeho kolegov o to viac mrzia jeho vyjadrenia o vojne.

Grigorij Mesežnikov si dobre pamätá, ako sa Sachs v 90. rokoch angažoval v postkomunistických krajinách. „Okrem iného bol dôležitým poradcom v Poľsku a radil ruským ‚reformným liberálom,'“ vraví.

Podľa Mesežnikova bol Sachs spolu so švédskym ekonómom Andersom Åslundom či bývalým poľským ministrom financií Leszekom Balcerowiczom v reformátorských kruhoch „stelesnením neoliberalizmu“.

Denník New York Times Sachsa v 90. rokoch označil za „šokového terapeuta“, keďže bol fanúšikom radikálnych, bolestivých reforiem. Mladý ekonóm z Harvardu postkomunistickým krajinám radil vyhnúť sa „tretím cestám“ medzi kapitalizmom a socializmom a namiesto nich čo najrýchlejšie prejsť na trhové hospodárstvo západného typu.

Rozhlasová stanica NPR píše, že „ak vaša krajina bola v 90. rokoch na pokraji kolapsu, s najväčšou pravdepodobnosťou by ste zavolali práve Sachsovi“. Dodáva, že jeho stratégia zafungovala v Bolívii či Poľsku.

Aj reformátor Balcerowicz pre PBS povedal, že Sachs zohral v Poľsku dôležitú úlohu, pretože o potrebe „šokovej terapie“ presvedčil aj tých, ktorí si ňou neboli istí.

Menej úspešná však bola jeho misia v Rusku, kde sa po zavedení „kapitalistickej revolúcie“ za vlády Borisa Jeľcina situácia vymkla spod kontroly a spustila 2500-percentnú hyperinfláciu.

Dištancoval sa od neho aj starý priateľ
Sachs sa v poslednom desaťročí intenzívne venoval problematike extrémnej chudoby a ekonomického rozvoja. Mesežnikovovu pozornosť však prvýkrát od spoločnej konferencie upútal až nedávno, keď sa počas pandémie podľa slovenského politológa prezentoval ako „úplný konšpirátor“.

Ekonóm okrem iného vyhlásil, že je presvedčený, že covid unikol z amerického laboratória. Veľká časť odbornej verejnosti pritom dodnes považuje za najpravdepodobnejšie, že vírus vznikol preskočením zo zvieraťa na človeka na čínskom trhu vo Wu-chane.

Od februára 2022 sa Sachs pravidelne vyjadruje k ruskej agresii na Ukrajine, pričom podľa Mesežnikova sa správa ako „renegát“. Profesor, ktorý dnes pôsobí na prestížnej Kolumbijskej univerzite, síce hovorí, že vojna prináša obrovské utrpenie, ale zodpovednosť za ňu pripisuje najmä Spojeným štátom a NATO.

V programe Democracy Now napríklad uznal, že „krutosť ruskej invázie je obrovská“. Lenže hneď za tým povedal, že súčasná situácia je dôsledkom „hlúposti a ľahkomyseľnosti amerických neokonzervatívcov“.

Medzičasom sa preto od neho dištancoval aj dlhoročný kolega a priateľ Anders Åslund, podľa ktorého Sachs otvorene „napáda demokratickú Ukrajinu a Západ v prospech Putinovej autokratickej kleptokracie“.

Prečo sú problematické Sachsove „červené čiary“
Sachs bol vlani v decembri hosťom popredného ruského propagandistu Vladimira Solovjova. Začiatkom februára prijal pozvanie aj do diskusnej relácie spravodajskej televíznej stanice TA3, v ktorej opakoval svoje postoje k ruskej vojne proti Ukrajine.

Napríklad vyhlásil, že Rusko má dve červené línie, ktoré Ukrajina a Západ nesmú prekročiť. Podľa neho ide o rozširovanie NATO a status Krymu.

„Rusko nedovolí, aby sa NATO rozšírilo na Ukrajinu. Rusko to vníma ako priamu bezpečnostnú hrozbu,“ vyhlásil.

Rusko však rozpútalo agresiu napriek tomu, že vstup Ukrajiny do Severoatlantickej aliancie v dohľadnom čase pre prebiehajúci konflikt na východe jej územia nebol reálny. Prezident Volodymyr Zelenskyj bol navyše v marci pripravený vzdať sa ambície byť členom NATO, ale Rusko proti Ukrajine viedlo vojnu naďalej.

Druhou „červenou čiarou“, ktorú spomenul Sachs, bol Krym, ktorého by sa podľa neho mali Ukrajinci nadobro vzdať. „Krym je základom námornej sily Ruska v Čiernom mori už od roku 1783,“ povedal.

Analytik Michal Lebduška z českej Asociácie pre medzinárodné otázky však pre Denník N hovorí, že ak by Ukrajinci ruskej strane „nechali“ Krym, išlo by o veľký precedens do budúcna.

„Ide o medzinárodne uznávané územie Ukrajiny, na ktorom žijú ukrajinskí občania a Ukrajina sa ho nemôže vzdať. Asi ťažko si vieme predstaviť štát, ktorý by sa vzdal časti svojho územia, ktoré niekto silou ukoristil,“ vysvetľuje.

Lebduška vraví, že na Ukrajine žije „veľká časť obyvateľov, ktorí sú voči Ukrajine lojálni“. Platí to najmä pre Krymských Tatárov.

Vo verejnom priestore aj od ľudí ako Sachs často zaznieva, že Krym je „proruský“, no faktom je, že za ukrajinskú nezávislosť v roku 1991 hlasovala väčšina ľudí vo všetkých regiónoch vrátane Sevastopoľu na Kryme, kde bolo za 57 percent voličov.

Lebduška navyše dodáva, že „určite nie všetci sú presvedčení, že Ukrajina nemá šancu Krym vojensky oslobodiť“. Ako príklad uvádza nedávne výroky rešpektovaného amerického generála Bena Hodgesa, ktorý v januári pre The Economist napísal, že by sa jej to s dostatočnou vojenskou podporou mohlo podariť.

Problematický je pritom aj samotný koncept „červených čiar“ Ruska. Ako pre Denník N povedal ukrajinský ekonóm Tymofij Mylovanov, v Rusku sa často „červená čiara posúva a nikdy sa nič nestane“.

Zbrane pre Ukrajinu považuje za chybu
Sachs tvrdí, že Západ robí chybu, keď Ukrajine posiela zbrane namiesto „hľadania diplomatického riešenia“, aby sa vojna skončila čo najskôr. Čo mu na to odpovedá Mesežnikov?

„Vojna by sa mohla skončiť aj o tri minúty, keby Rusko stiahlo z Ukrajiny svoje vojská. Pán Sachs by mal radšej apelovať na pána Putina a prestať hľadať nesprávnych vinníkov,“ vraví analytik.

Sachs na TA3 spomenul marcové rusko-ukrajinské rokovania, ktoré podľa neho „boli úspešné, ale následne z nich Ukrajina ustúpila“. „Predpokladám, že preto, lebo im Spojené štáty odporučili, že môžu vyhrať,“ dodal.

Skutočnosť však bola iná: samotná ukrajinská vláda krátko po začiatku vojny podľa analytika Alexandra Dulebu navrhovala kompromisné riešenie vrátiť sa „len“ do stavu spred 20. februára tohto roka a na doriešenie statusu Krymu a Donbasu si nechať ďalších pätnásť rokov.

Tento návrh však ruská strana odmietla a dnes Ukrajinci požadujú plné obnovenie svojej územnej celistvosti.

V lete obe krajiny podpísali dohodu o vývoze obilia cez čiernomorské prístavy, avšak Rusko od nej po chvíli odstúpilo. Následne OSN oznámilo jej predĺženie.

Sľuby Gorbačovovi boli skutočné, ale nie záväzné
Sachs v jednom bode naznačil, že médiá o ruskej vojne proti Ukrajine neinformujú poctivo, a dodal, že „neverí americkej propagande“ a po „skúsenostiach s vojnou vo Vietname či v Afganistane“ ani vláde. Moderátorka Anka Žitná mu neoponovala.

Zatiaľ čo USA kritizuje pravidelne, na TA3 ani raz otvorene neodsúdil Rusko či prezidenta Putina. Namiesto toho povedal, že „niektoré z jeho požiadaviek z konca roka 2021“ mu prišli racionálne.

Putin konkrétne americkej diplomacii navrhol, aby sa NATO prestalo ďalej rozširovať a vylúčilo prijatie Ukrajiny a zároveň nemohlo nasadiť ďalšie jednotky a zbrane mimo hraníc členov prijatých k máju 1997, teda aj Slovenska. Niečo také by pritom bolo popretím samotnej podstaty Aliancie, ktorá je postavená na princípe kolektívnej obrany.

Sachs zároveň zopakoval tvrdenie, že NATO po zjednotení Nemecka a zrušení Varšavskej zmluvy sľúbilo Michailovi Gorbačovovi, že sa ďalej nebude rozširovať na východ. Odtajnené prepisy rozhovorov západných lídrov s bývalým sovietskym lídrom naozaj ukázali, že tieto sľuby zazneli.
Zároveň však nikdy neboli záväzné a navyše boli určené Sovietskemu zväzu, ktorý neskôr zanikol.

Sachs na TA3 povedal, že od sľubu Západu vstúpilo do NATO štrnásť krajín vrátane Slovenska. Lenže Mesežnikov si spomína, že on sám koncom 90. a začiatkom nultých rokov „proeurópske a proatlantické smerovanie stredoeurópskych krajín jasne podporoval“.

Rusko si nectí žiadne pravidlá
Hlavným Sachsovým odkazom – pre ktorý mimochodom kritizuje aj novozvoleného českého prezidenta Petra Pavla – je „okamžite začať rokovať“, aby prestali umierať ukrajinskí civilisti.

Prieskumy pritom dlhodobo ukazujú, že výrazná väčšina Ukrajincov je odhodlaná pokračovať vo vojne až do úplného víťazstva, aj keď by to prinieslo ďalšie utrpenie.

Mesežnikov dodáva, že Rusko je „darebácky a teroristický štát, ktorý si nectí žiadne pravidlá“, a preto kompromisy z ukrajinskej strany neprichádzajú do úvahy.

Lebduška súhlasí. „Akékoľvek prímerie alebo ukončenie vojny bez stiahnutia sa z celého ukrajinského územia by zanechalo konflikt živý a kedykoľvek by hrozilo jeho obnovenie, čo pri nevyspytateľnom ruskom režime platí dvakrát.“

Analytik uznáva, že každá vojna sa končí politickým rozhodnutím. „Lenže v prípade Ukrajiny ide o úplne jednoznačne útočnú vojnu, v ktorej je Rusko jediné zodpovedné za všetko utrpenie,“ vysvetľuje.

„Ak by sme Ukrajinu donútili vzdať sa časti územia, takúto agresiu normalizujeme a fakticky tým akémukoľvek agresorovi odkážeme, že si môže vziať silou, čo chce, čo je pre medzinárodný poriadok obrovským problémom.“