Kód: Vybrať všetko

3) Metódy Priamej akcie

Naše ciele dosahujeme metódami, ktoré sú s nimi v súlade. Odmietame heslo „účel svätí prostriedky“.

 

3.1 Získavanie poznatkov o momentálnych problémoch a sporoch a konkrétne akcie (Krátkodobé metódy)

Krátkodobé metódy súvisia s krátkodobými cieľmi. Pri každom spore je nutné poznať čo najviac súvislostí. V prípade zamestnávateľa musíme čo najpresnejšie vedieť, ako firma funguje, kde má najslabšie miesta, kam môžu smerovať naše akcie, aké sú vlastnícke vzťahy, aké zákony sa vzťahujú na daný problém. Na základe týchto informácií môžeme po diskusii zvoliť najvhodnejšiu taktiku a naplánovať konkrétne akcie.

Je dôležité oboznámiť sa s nasledovnými skutočnosťami:

a)      Fungovanie firmy alebo inštitúcie

Ak vieme, ako určitý systém (firma, úrad a pod.) funguje, vieme aj, ako sa dá ochromiť jeho chod.

b)      Vlastnícke vzťahy a záujmy

Z obchodného registra a ďalších verejných aj interných materiálov sa dajú vyčítať majetkové a personálne vzťahy šéfov firiem či politikov. Vďaka týmto informáciám sa ľahšie dopátrame k ich skutočným záujmom a plánom, a tým aj k miestam, na ktoré sa dá pritlačiť, ak chceme dosiahnuť svoje.

c)      Zákony

Zamestnávatelia a politici sa zvyknú pri sporoch vyhrážať a odvolávať na zákony. Je preto veľmi užitočné poznať, čo reálne môžu a čo nie, a aké práva máme podľa zákona my. Vďaka tomu môžeme následne lepšie vypracovať vlastnú taktiku a priame akcie a byť o krok vpred.

Na druhej strane však z vlastných skúseností vieme, že keď sa človek zahrabe do zákonov alebo nechá svoje problémy na súdny systém, zviaže si ruky a minie drahocenný čas.

Spoliehanie sa výlučne na zákony môže byť brzdou v boji za presadenie požiadaviek pracujúcich. Dôvod je jednoduchý. Vždy môžeme zistiť, že sme si niečo v zákone nevšimli, prípadne daný zákon ani nemusíme poznať. Platí to tak pre laikov, ako aj pre právnikov. Okrem toho, ak vznikne spor medzi zamestnávateľom a zamestnancami, obe strany budú často kráčať po hrane zákona. Nehovoriac o tom, že rozhodnutie súdu môže byť hocijaké a že spoliehaním sa na súdy nechávame o svojom osude rozhodovať niekoho iného.

Neohliadame sa preto na to, čo „dovoľuje“ zákon. Ak si myslíme, že nám niečo patrí, budeme za to bojovať. Koniec koncov, keby sa ľudia spoliehali iba na zákony, nikdy by si nevybojovali splnenie takých požiadaviek, ako je napríklad osemhodinový pracovný deň.

 

Cieľ - konkrétna akcia

Najväčšia hrozba pre zamestnávateľa je uskutočnenie priamej akcie (napríklad štrajku, solidárneho protestu pred pobočkou, spomalenia práce, práce podľa pravidiel atď.). Niekedy môže vďaka nečakanému podnetu vzniknúť bez väčších príprav. Väčšinou je však potrebný plán, aby sme zamestnávateľa zasiahli tam, kde je najzraniteľnejší.

  

3.2 Zovšeobecňovanie poznatkov a skúseností, kampane a projekty (Strednodobé metódy)

Strednodobé metódy súvisia so strednodobými cieľmi. Angažovaním sa v sporoch a solidárnych aktivitách získavame skúsenosti, ktoré by sme inak nikdy nezískali. Vďaka nim môžeme v budúcnosti robiť náročnejšie akcie a zároveň budovať efektívnejšiu organizáciu.

Na jednej strane potrebujeme dobrú koordináciu, komunikáciu a propagáciu, na strane druhej sebakritiku, diskusie o súčasných aj minulých bojoch pracujúcich, analýzy ich silných a slabých stránok atď. Vďaka tomu sa následne vieme lepšie pripraviť na nové útoky zamestnávateľov či štátnych inštitúcií.

Usilujeme sa, aby si členovia a členky osvojili organizačné a komunikačné zručnosti. O potrebné poznatky a postupy sa delíme nielen v priebehu našich aktivít a v bežných debatách, ale aj formou tematických stretnutí, workshopov a pod.

K strednodobým cieľom zaraďujeme aj kampane a projekty. Kampane sa väčšinou týkajú zložitejších problémov a je pri nich potrebná väčšia koordinácia a dlhší čas na dosiahnutie požiadaviek. Jedna vec je napríklad dosiahnuť vyplatenie omeškanej mzdy na jednom pracovisku, iná dosiahnuť lepšie pracovné podmienky pre nejakú skupinu pracujúcich (napríklad pre brigádujúcich študentov). Pod projektmi chápeme napríklad prednášky, vydávanie brožúr a kníh či podporu pracujúcich prenasledovaných za aktivity pri obrane ich práv.

 

3.3 Smerovanie k spoločenskej zmene (Dlhodobé metódy)

Dlhodobé metódy súvisia s dlhodobými cieľmi. Podnetom k spoločenskej zmene môže byť mnoho vecí, ktoré sa v súčasnosti nedajú dokonale predvídať. V istom bode však musí nastať zastavenie tvorby zisku pre zamestnávateľov a prevzatie výroby do rúk pracujúcich a koordinačných orgánov, ktoré si vytvoria. Čím väčší počet pracujúcich dokáže prevziať správu spoločenského života do vlastných rúk, tým úspešnejšia a pokojnejšia môže byť táto zmena.

Takejto zmene však musí niečo predchádzať. Musíme vedieť, čo robiť počas zmeny, a potrebné skúsenosti a poznatky získame jedine v kolektívnych akciách na pracovisku a v komunite.

Kód: Vybrať všetko

Private property is in many ways like a private form of state. The owner determines what goes on within the area he or she "owns," and therefore exercises a monopoly of power over it. When power is exercised over one's self, it is a source of freedom, but under capitalism it is a source of coercive authority. As Bob Black points out in The Abolition of Work:

    "The liberals and conservatives and Libertarians who lament totalitarianism are phoneys and hypocrites. . . You find the same sort of hierarchy and discipline in an office or factory as you do in a prison or a monastery. . . A worker is a part-time slave. The boss says when to show up, when to leave, and what to do in the meantime. He tells you how much work to do and how fast. He is free to carry his control to humiliating extremes, regulating, if he feels like it, the clothes you wear or how often you go to the bathroom. With a few exceptions he can fire you for any reason, or no reason. He has you spied on by snitches and supervisors, he amasses a dossier on every employee. Talking back is called 'insubordination,' just as if a worker is a naughty child, and it not only gets you fired, it disqualifies you for unemployment compensation. . .The demeaning system of domination I've described rules over half the waking hours of a majority of women and the vast majority of men for decades, for most of their lifespans. For certain purposes it's not too misleading to call our system democracy or capitalism or -- better still -- industrialism, but its real names are factory fascism and office oligarchy. Anybody who says these people are 'free' is lying or stupid." [The Abolition of Work and other essays, p. 21] 

In response to this, defenders of capitalism usually say something along the lines of "It's a free market and if you don't like it, find another job." Of course, there are a number of problems with this response. Most obviously is the fact that capitalism is not and has never been a "free market." As we noted in section B.2, a key role of the state has been to protect the interests of the capitalist class and, as a consequence of this, it has intervened time and time again to skew the market in favour of the bosses. As such, to inform us that capitalism is something it has never been in order to defend it from criticism is hardly convincing.

However, there is another more fundamental issue with the response, namely the assumption that tyranny is an acceptable form of human interaction. To say that your option is either tolerate this boss or seek out another (hopefully more liberal) one suggests an utter lack of understanding what freedom is. Freedom is not the opportunity to pick a master, it is to be have autonomy over yourself. What capitalist ideology has achieved is to confuse having the ability to pick a master with freedom, that consent equates to liberty -- regardless of the objective circumstances shaping the choices being made or the nature of the social relationships such choices produce.

While we return to this argument in section B.4.3, a few words seem appropriate now. To see why the capitalist response misses the point, we need only transfer the argument from the economic regime to the political. Let us assume a system of dictatorial states on an island. Each regime is a monarchy (i.e. a dictatorship). The King of each land decrees what his subjects do, who they associate with and, moreover, appropriates the fruit of their labour in exchange for food, clothing and shelter for however many hours a day he wants (the King is generous and allows his subjects some time to themselves in the evening and weekends). Some of the Kings even decree what their subjects will wear and how they will greet their fellow subjects. Few people would say that those subject to such arrangements are free.

Now, if we add the condition that any subject is free to leave a Kingdom but only if another King will let them join his regime, does that make it any more freer? Slightly, but not by much. The subjects how have a limited choice in who can govern them but the nature of the regime they are subjected to does not change. What we would expect to see happen is that those subjects whose skills are in demand will get better, more liberal, conditions than the others (as long as they are in demand). For the majority the conditions they are forced to accept will be as bad as before as they are easily replaceable. Both sets of subjects, however, are still under the autocratic rule of the monarchs. Neither are free but the members of one set have a more liberal regime than the others, dependent on the whims of the autocrats and their need for labour.