Rodičia ma strašne dobili za to, že som si kúpil lego. Snažili sa zo mňa vymlátiť démona mamonu, hovorí stand-up komik, ktorý vyrastal v sekte Modrý kríž, kde chlapci museli pred všetkými hovoriť o svojich sexuálnych myšlienkach a dievčatám sa kontrolovala spodná bielizeň.
Dano Čistý (1987) je známy stand-up komik. Keď bol malý, jeho rodičia vstúpili do sekty Modrý kríž, čo znamenalo detstvo bez hračiek, kníh, filmov, seriálov aj hudby, zato plné psychického aj fyzického násilia.

Po prečítaní viacerých rozhovorov s vami mi vychádza, že ste mali príšerné detstvo. To, čo ste prežili, má jasný potenciál zdeformovať človeka na celý život.

Označenie príšerné detstvo je adekvátne. Neskôr som ho mnohokrát rozoberal u psychológov a psychiatrov. Hovorili mi, že vlastne je zázrak, ak sa to všetko nepretavilo do drog, alkoholu či gamblingu. Ešte aj dnes detstvo vnímam ako nočnú moru, najhoršie obdobie v mojom živote. Od chvíle, čo som odišiel od rodičov, je všetko len lepšie.

Samozrejme, musím brať silné lieky na obsesívno-kompulzívnu poruchu, ktoré ma zrejme budú sprevádzať celý život. Kým som ich nebral, 80 percent času sa môj mozog zaoberal nezmyslami. Počas pandémie korony sa to dokonca tak vyhrotilo, že som nedokázal vyjsť z bytu, lebo som si nevedel vybrať, s akou taškou pôjdem do obchodu. Keď som si konečne vybral, po chvíli som sa vrátil domov, lebo zrazu sa mi na nej niečo nepáčilo.

Rodičia vás mlátili, nikdy vám neprejavili lásku, nesmeli ste počúvať hudbu, pozerať televíziu, čítať knihy s výnimkou Biblie, hrať sa s hračkami, lebo ešte aj lego bolo hriešne… Vlastne vás vnímali ako nástroj satana. Za čudáka vás preto, logicky, museli mať aj spolužiaci.

Že ma všetci naokolo brali ako podivína alebo čudáka, je jasné. Ja som zase svojich rodičov či Boha vnímal ako nepriateľov. A do tejto kategórie som zaradil aj iné autority, čiže učiteľov a vychovávateľov. Keď sa na vás deje konštantný teror a prežívate neustály strach, nielen z bitiek, ale aj z pekelných plameňov, ktorými sa vám denne vyhrážajú, hľadáte len spôsob, ako prežiť. S terapeutom sme prišli na to, že som si vytvoril skafander pred vonkajším svetom a žil len v tom vnútornom.

Konkrétne?

Písal som poviedky, básne, vymýšľal som rôzne spoločenské hry. Sociálne vzťahy s okolím som nemal ako nadviazať, lebo všetci v škole sa bavili o hudbe, filmoch, seriáloch a knihách. Čiže o veciach, o ktorých som nič nevedel. Občas sa však našiel kamarát, ktorý mi dal do toho pekného sveta za oponou nazrieť. Jeden mi napríklad spieval piesne Beatles a počas prechádzok na príkladoch konkrétnych budov vysvetľoval architektonické slohy. Bol som tým uchvátený. Keď mi daroval kazetu, na ktorej boli z oboch strán nahrané albumy Beatles, schoval som ju doma za skriňu a púšťal si ju len vtedy, keď rodičia neboli doma. To bola priam mágia. Domáce rádio totiž bolo určené výhradne pre náboženské pesničky.

Rodičia vám nedopriali vôbec žiadny pôžitok?

Presne tak. Preto sa veci, ktoré boli pre iných maličkosti, pre mňa stali pokladmi. Keď natočili ďalší diel Hviezdnych vojen, nemal som šancu vidieť ho v kine, iba si ho nechať prerozprávať od spolužiaka, a potom ísť do kníhkupectva a kochať sa knihou, v ktorej sa o filme písalo.

Samozrejme, rodičia mi nehovorili priamo, že nič nemôžem. Vraveli, že môžem rôzne veci, lebo Boh stvoril úžasný svet, v skutočnosti však šlo o mentálnu väznicu, lebo čokoľvek ľudské bolo hriešne. Kam som sa chcel rozbehnúť, tam mi postavili stenu.

V súvislosti so sektou Modrý kríž, do ktorej vaši rodičia vstúpili, keď ste mali tri či štyri roky, sa neraz spomína aj sexuálne násilie či kontrola spodnej bielizne u mladých dievčat. Mladí chlapci sa zase pred celou komunitou museli vyznávať zo všetkých hriešnych myšlienok aj činov.

Mňa osobne nik fyzicky sexuálne neobťažoval, hoci áno, pred komunitou som musel hovoriť, ako veľmi som zlyhal, keď som masturboval, a podobne. Vtedy som to považoval za normálne, dnes mi to príde absurdné. Prečo by vlastne vôbec niekto mal pred dospelými ľuďmi hovoriť o tom, čo robí, čo prežíva? Je to choré a úchylné. Lenže tam to bol štandard. A kontrola spodnej bielizne u dievčat? Nechutné, odporné zneužívanie z pozície moci.

Spomínam si, ako v neprítomnosti nejakého staršieho chalana začala komunita rozoberať jeho hriechy, teda údajné sexuálne myšlienky. Toto bol asi jeden z najväčších strašiakov. Všetky tie reči o tom, ako sexualitu treba potlačiť, utlmiť, využívať maximálne tak na plodenie detí, boli šialené. Hlavnou myšlienkou bolo, že ak má niekto sex pre potešenie, koná proti Bohu.

Nemorálny a hriešny bol dokonca aj nevinný pohľad muža na ženu a naopak. Ženy sa museli obliekať maximálne konzervatívne. Stačilo, že niektorá si dala vyššie podpätky, a vznikla z toho obrovská aféra. Aby to dotiahli do dokonalosti, dievčatá a chlapcov na väčšinu aktivít oddeľovali, aby nemohli byť spolu.

Po jednom rozhovore v novinách sa mi ozval nejaký chalan, že jeho kamarát, ktorý je inak veľmi inteligentný, dokonca vyhral nejakú matematickú súťaž, už má dnes po tridsiatke a vôbec nedokáže komunikovať so ženami. V podstate na to rezignoval.

Malo to všetko vplyv aj na vaše partnerské vzťahy?

Samozrejme, obrovský. Som z troch detí, všetci traja sme dnes rozvedení. Naše prvé vzťahy boli poznačené najmä strašnou nezrelosťou. Poviem to takto – ak žena stretne 25-ročného muža, ktorý vyrastal v sekte Modrý kríž, v skutočnosti sa bude zhovárať s pätnásťročným. Sexualita je tam tak veľmi obmedzovaná, že človek sa potom v každom vzťahu, v ktorom by sa mala prejaviť, cíti previnilo. Človek nevie byť v ničom spontánny, je uňho prítomný obrovský element sebakontroly.

Vysvetľovali vám rodičia, prečo je akákoľvek radosť z niečoho hriešna? Prečo je hriešne lego, autíčko, stavebnica, dobrodružná kniha, rozprávka v televízii? Lebo keď zistili, že by ste z niečoho mohli mať pôžitok, zmlátili vás do krvi.

Rodičia aj ľudia v sekte nám tvrdili, že všetky tieto veci odvádzajú od Boha. O to viac nás strašili trestami, peklom, smrťou. Vyhrážanie sa bolo prítomné konštantne. Napríklad mantrou mojej mamy bola veta, že odplatou za hriechy je smrť. A akýkoľvek pôžitok je hriech. Čiže aj hranie sa s hračkami, skladanie lega, pozeranie filmu, čítanie knihy, čokoľvek, čo dieťa teší a čo iní považujú za normálne. Hriechom bolo všetko okrem modlenia sa. A kto bol hriešny, od toho bolo správne udržiavať si odstup, lebo veď je posadnutý diablom alebo démonmi, ktorí sa tam brali ako reálne entity.

Ako ide dokopy zakazovanie pôžitkov, keď samotní sektári s rozkošou hromadne počúvali spovede mladých chlapcov a dievčat o masturbácii, myšlienkach na sex, keď im kontrolovali spodnú bielizeň?

Áno, bolo to úchylné, bolo mi z toho nevoľno, lenže sebareflexia u sektárov absentuje. Moji rodičia sa snažili byť v komunite najtvrdšími z najtvrdších. O deťoch iných členov sekty nahlas pochybovali a konštatovali – tam toho dostatočne nebijú, vidíš, aký je, tamten má otca alkoholika, takže z neho nikdy nič nebude… Komické je, že len máloktorý zo sektárov tak, ako kázal, aj naozaj žil.

A vaši rodičia?

Spomínam si, ako ma raz strašne dobili za to, že som si potajomky v hračkárstve kúpil lego. Šlo tam o pirátsky poklad, takže súčasťou truhlice boli aj malé zlaté mince. Mama raz jednu našla, a tak rodičia vzali remeň a snažili sa zo mňa vymlátiť démona mamonu.

Dnes moji rodičia chodia od hlavy po päty oblečení výhradne v najdrahších handrách, nemôžu mať jedinú bez loga luxusnej značky. Toto sú oni – jedno kážu, druhé robia, zlé veci si všímajú len u druhých. A viem si predstaviť, ako si to zdôvodňujú – že si, na rozdiel od iných, môžu dopriať, lebo sa obetovali zo všetkých najviac.

Desivé na tom je, že váš otec je vysokoškolský profesor. Ako môže takým hlúpostiam podľahnúť niekto v akademickom prostredí, kde sa očakáva racionálne a kritické myslenie? A ako vôbec môže tyran, ktorému sekta totálne vymyla mozog, učiť študentov?

Môj otec má rád džez. Doma ho počúvať nesmie, tak si ho púšťa potajomky v práci. Dokonca aj nás, svoje deti, občas potajomky pustil v kancelárii za počítač. Preto som hovoril o strašnom pokrytectve. Myslím si, že nik do tej sekty nešiel preto, lebo mal dobrý život. Ľudia, ktorí tam vstupujú, majú v skutočnosti mizerné životy. A v rámci neho sa vždy nájde háčik, na ktorý ich dostanú.

Na aký háčik dostali vašich rodičov?

Otec nemal šťastné detstvo, istý čas bol v detskom domove, mama zase nemá žiadne záľuby. Je nesmierne hlúpa. Znie to príkro, predsa len je to mama, ale tak to je. Ťažko nájsť ďalšieho človeka, ktorý nevie vôbec nič. Nemá žiadny prehľad, netuší, čo sa deje, ničomu nerozumie. Logicky, lebo sa o nič nezaujíma. Pamätám si, ako som k rodičom chodil ešte s prvou manželkou. Vždy to bolo zvláštne, lebo mama nemá ani len základné informácie o svete, v ktorom žije. Ako a o čom s ňou potom debatovať?

No a symbióza mamy s otcom je taká fatálne toxická, až sa to nedá opísať. To je čosi strašné. Dokonca som presvedčený, že otec je v skutočnosti skrytý gej. Jeho najzlostnejšie výpady totiž prichádzali vždy, keď zachytil čokoľvek o témach LGBTI. Vyjadril sa napríklad, že žiadny muž nie je monogamný, preto sa v rámci dlhšieho vzťahu so ženou musí premáhať, aby ostal aspoň kvôli deťom. A keďže vraj gejovia nie sú ochotní premáhať sa tak veľmi, aby žili ako heterosexuáli, nenávidel ich.

S bratom sme sa zhodli, že pre nás nikdy nebol mužským vzorom, nikdy sme nezažili normálny rozhovor otca so synom. Kedysi písal poviedky. Po vstupe do sekty ich vzal na balkón a spálil. A hoci bol veľmi sčítaný, vyhodil aj knihy. V mladosti hrával na bicie nástroje, ale aj tých sa vzdal, lebo iní sú vraj lepší, a jemu sa preto neoplatí hrať. Jednoducho sa rozhodol zaprieť, že človek by mohol byť úspešný alebo šťastný pri činnosti, ktorá ho baví.

Zažili ste od rodičov aspoň jedno objatie alebo slová typu „ľúbim ťa“?

Nikdy. Pre mňa je dodnes šialené vidieť páry, ako objímajú svoje deti. Raz sme s priateľkou v Chorvátsku v bare videli sympatický pár, okolo ktorého behali deti. Svojich rodičov sa dotýkali, liezli po nich. Pre mňa to bol úkaz, čosi nemysliteľné. Raz som sa otca pokúsil dotknúť a skríkol na mňa, čo si to dovoľujem. Fyzické dotyky neexistovali. Vlastne existovali.

V akej podobe?

Napríklad v podobe faciek. Stalo sa, že otec ma tak ráno zobudil – prišiel ku mne a prebral ma silnou fackou. Dotyky tam teda boli, len nikdy neboli láskavé.

S rodičmi sa už nekontaktujete. Čo k nim cítite? Nenávisť? Ľahostajnosť? Ľútosť?

Necítim k nim lásku ani nenávisť. Veľmi sa však na nich hnevám za to, že sa mi nikdy neospravedlnili. Komunikácia s nimi by bola možná výhradne po tom, čo by tak urobili. Bez toho nemám dôvod s nimi hovoriť. Prvý krok musí prísť z ich strany. Je to však jedno, lebo o to nemajú záujem.

Je nemožné, aby si nik vo vašom okolí nevšimol, v akom prostredí vyrastáte. Museli to vidieť starí rodičia, iní príbuzní, susedia, známi, učitelia, vychovávatelia… Zastal sa vás niekto? Hlásil to na sociálku?

Na svojej strane som nemal nikoho z dospelých. V podstate až do dvadsiatky som musel fungovať sám. Môj brat mal aspoň kontakt so starým otcom, ja ani to nie. Pritom sa diali očividné incidenty, takže to, čo sa deje, si mohli všimnúť mnohí. Napríklad keď som v triede musel na pokyn rodičov oznámiť, že nemôžem kresliť niektoré veci, lebo mi to zakazuje náboženstvo. Niektorí učitelia sa dokonca priam fascinujúco dokázali s rodičmi spojiť proti mne. Jedna učiteľka na mne sedela, krivdila mi, a moja mama ju za to doslova ospevovala. To, čo som hovoril ja, bolo irelevantné.

Zároveň je pravda, že nikdy sme doma nemali návštevy. Nik k nám nesmel. A ak sa aj stalo, že k nám nečakane prišiel môj spolužiak, mama sa s ním zavrela do izby a dala mu náboženskú prednášku. Jasné, že druhýkrát už nechcel prísť.

Bitky ste nedostávali len doma, ale aj priamo na stretnutiach sekty. Prečo?

Lebo je to pre ňu normálne. Pamätám si, ako si sekta v lete objednala internát v Martine. Mali sme tam mať chlapčenskú besiedku, ale s kamarátom sme zablúdili, prosto sme to nevedeli nájsť. Vedúci nám po príchode dal na výber – buď sa priznáme a ospravedlníme za to, že si z toho celého robíme žarty, alebo nám dá také facky, až padneme na zem a zaleje nás krv. Udialo sa to pred všetkými ostatnými účastníkmi.

Jeden bezdetný pár v sekte ma priam extrémne nenávidel. Žena ma ponižovala, jej muž ma bežne sácal a udieral. Ostatným to bolo jedno, prípadne sa smiali, lebo nik sa k nám nesprával ako k deťom. Boli sme plody satana, ktorého z nás mali vymlátiť. Pamätám si vedúceho, ktorý ma na prechádzke cintorínom sácal na hroby. Keď som potom prišiel špinavý od blata, rodičia mi naložili znovu.

Presvedčenie sektárov, že všetko toto robia pre naše dobro, bolo neuveriteľné. Moji rodičia dokonca hovorili, že ak niekto nemláti svoje deti, v skutočnosti ich nemá rád.

Koľko ľudí sa stretávalo v sekte?

Na menších stretnutiach do 200, na väčších aj tisícky. To už však prišli aj členovia z celého Slovenska a Česka.

Boha ste vtedy vnímali ako protivníka, ktorý vám robí len zle. Ako to dnes máte s vierou?

Z detstva si pamätám najmä strach. Z rodičov aj z Boha. Veľmi som sa snažil vyhovieť pravidlám, ale aj tak sa našiel dôvod, aby ma naši zmlátili. Ak som dostal v škole poznámku, vedel som, čo bude. Keď malo byť rodičovské združenie, bolo mi jasné, že ma zbijú. Došlo to až do štádia, že som mal pocit, ako ma chce zosmiešniť, ponížiť a utlačiť celý svet.

Pamätám si, ako som si z papierikov vystrihoval spoločenské hry a vymýšľal k nim pravidlá. Otec sa mi za to vysmieval, hovoril tomu „tie tvoje stružlikance“. Mal som konštantný pocit hanby s tým, že všetko, čoho sa dotknem, je primitívne, zlé, úbohé. Ak som niečo chcel, rodičia to označovali za moje sebectvo. Sebeckým podľa mamy som mal právo byť v jedinom prípade – keď sa budem modliť za svoje znovuzrodenie.

Nečudoval by som sa, keby vám to vieru znechutilo.

Viera je zvláštna vec. V detstve som chodil na stretnutia sekty, v osemnástich som prestal. Vtedy som sa stal ateistom. Bol to priam dokonalý nihilizmus, všetky moje predstavy boli proti Bohu. Vlastne ani nie proti nemu, veď som neuznával jeho existenciu. Snažil som sa potlačiť v sebe aj existenciu duše a brať svet veľmi pragmaticky. Chcel som jediné – vydobyť si vo svete miesto a dopriať si nejaký pôžitok.

Dnes si uvedomujem, že som bol vlastne stále ovládnutý rodičmi. Moje konanie bolo protestom, rebéliou voči nim. Zosmiešňoval som vieru, cirkev, smial som sa, keď sa kapela Karpina vysmievala z pápeža. Lenže v skutočnosti to nevychádzalo zo mňa.

Čiže ste sa vrátili k viere?

Raz sme sa s kamarátom, výtvarníkom, rozprávali o svedomí. O tom, že naozaj existuje, lebo ak urobíme niečo zlé, hryzie nás. Dnes verím, že existuje aj duša, že musíme mať nejaké hodnoty, že nejde len o materiálne veci, ale aj o spiritualitu, o to, akí sme ľudia. Nemusíme to hneď škatuľkovať ako náboženstvo, pokojne to nazvime filozofiou. Môj pohľad na to, čo predstavuje Boh, sa totiž zrejme výrazne líši od konvenčných predstáv a atribútov, ktoré sa mu pripisujú. Existujú zlí veriaci ľudia, ale aj ich protipóly. Navyše, ak je niekto dobrý človek a snaží sa zlepšovať svet, je mi jedno, aké náboženstvo vyznáva alebo že je ateista.

Inými slovami, rozlišujete medzi Mariánom Kuffom a Antonom Srholcom.

Perfektne ste to vystihli. Je medzi nimi obrovský rozdiel, Srholca možno len obdivovať. Nedávno som čítal o Palestínčanovi z Pásma Gazy, ktorý povedal, že jeho život a svet sa zrútil, keď na sociálnej sieti skritizoval Hamas za teroristický útok na Izrael. Tu u nás si môžeme o katolíkoch či iných cirkvách myslieť a hovoriť, čo chceme. Predstavte si, aké to musí mať človek, ktorý čosi také vysloví v Pásme Gazy. A napriek tomu sa ozve, lebo verí, že to násilie bolo obludné a vyprovokovalo ďalšie vlny násilia. S náboženstvom ako takým to pritom nič nemá, je to normálna ľudskosť.

Iná otázka – prečo sa Navaľnyj vrátil do Ruska, keď vedel, že ho zavrú a možno zabijú? My tomu možno nerozumieme, lebo cítime pud sebazáchovy, ale on mal zjavne svoje hodnoty, ktoré ho viedli k tomu, aby konal práve takto. Myslím si, že lepšie je mať nejaké presvedčenie a nasledovať ho, než ho oportunisticky meniť podľa toho, kde sa práve ponúkajú výhody.

Hovorili ste o svedomí. V politike vidíme dosť ľudí, ktorých evidentne nehryzie.

Lebo sú aj ľudia bez svedomia. Odborníci im hovoria sociopati. Na druhej strane pozrite sa do ich tvárí. Emócie ich prezrádzajú – tvár mafiána z 90. rokov ani tváre tých, čo sú dnes pri moci, nie sú šťastné. Snažia sa to zahojiť krikom, urážkami, luxusnými hodinkami či ľahkými ženami, ale to sa nedá. Vytvorili si peklo, v ktorom musia žiť.

Podarilo sa vám dopracovať k pocitom šťastia?

Dnes sa považujem za veľmi šťastného človeka. Nie preto, že by som mal peniaze, nie preto, že by som sa tešil z popularity, ale preto, že stretávam skvelých ľudí a zažívam s nimi výborné rozhovory. Inšpirujú ma. Sú to vzácne veci a cítim veľkú vďačnosť, že sa mi to po takom detstve podarilo dosiahnuť.

Pochopil som, že bohatstvo nie je zárukou šťastia, ale aj to, že ťažké zážitky človeka nemusia zlomiť. Neraz niekoho stretnem, poznám jeho príbeh, a tak čakám strhaného a nešťastného človeka. Miesto toho vidím srdečnú a milú tvár, niekoho, z koho cítiť dobro. Nie ideálny život v bavlnke, ale naše vnútro je rozhodujúce. Navyše nám naň nik nemôže siahnuť.

Posledná otázka k sekte – o tom, čo sa v Modrom kríži dialo, ste hovorili vo viacerých rozhovoroch pre médiá. Ozvali sa vám ľudia z nej v zmysle, že by vaše tvrdenia popierali, nebodaj by vás chceli žalovať za lži?

Nikdy. Oni zásadne nereagujú. Všetko ignorujú v domnení, že svet je plný zla, a ja, satan Dano Čistý im ubližujem. Hrajú sa na obeť. Ak od nich niekto odíde, vždy ho ohovárajú, že jeho život sa stal žumpou. Na druhej strane sa mi za ten čas ozvali desiatky ľudí, ktorí v sekte boli a odišli z nej, prípadne poznajú ľudí, ktorí do nej chodia. A v podstate každý z nich mi povedal, že je rád, ak o tom, čo sa tam deje, verejne hovorím.

Mimochodom, dodnes si spomínam na šok, keď som odišiel zo sekty a zistil, že ľudia mimo nej majú morálne hodnoty. Že vedia povedať pravdu, hoci im to nie vždy prináša výhody. Vlastne sa ukázalo, že mi v sekte celý čas klamali. Zrazu som mal priateľku, ktorá bola veľmi všímavá k okoliu – ak niekto blúdil, poradila mu, ak nevedel zaparkovať, navigovala ho, ak sa niečo stalo, pomohla. Ja som sa musel učiť dokonca aj základ – že normálne je prihovoriť sa človeku, ponúknuť mu pomoc. Prosto zrazu som videl ľudskosť mimo sekty, pričom si to nevyžadovalo žiadne bitky či iné násilie. A zistiť, že ľudskosť prináša aj ovocie, bolo priam úžasné.

Dnes ste úspešný stand-up komik. Dostali sa k vám informácie, čo si o tom, ako sa vám darí, myslia vaši rodičia?

Nie, hoci vďaka sestre viem, že nejaké veci si pozreli. Podľa mňa ma vnímajú ako stratenú existenciu, lebo odchodom z Modrého kríža človek môže skončiť len ako alkoholik, feťák či gambler, jednoducho musí mať neúspešný život a zomrie zabudnutý kdesi v jarku.

Na druhej strane s rodičmi istou formou komunikujem – viaceré moje scénky narážajú na to, čo som prežil. Napríklad na to, že som mal rád Ninja korytnačky, ktoré mi zakazovali, a keď som si ich potajomky pozrel, strašne ma zbili. Na pódiu sa mi o tom nerozpráva ľahko, ale hoci sa mnohí v hľadisku smejú, iní mi zase posielajú správy, ako veľmi im to prišlo ľúto. Asi cítiť, že isté veci nehovorím len tak. Navyše, aj iní sa stretávali s nespravodlivosťou z pozície moci, a tak im to môže pripomínať ich vlastné zážitky a krivdy.

Z vašich vystúpení cítiť, že ide aj o vyrovnávanie sa s traumami. Aj mne to však došlo až po tom, čo som si prečítal, ako ste vyrastali. Vtedy som pochopil aj ten osobitý štýl, teda prečo rozprávate tak pomaly, komótne, prečo využívate dlhšie pauzy…

Áno, je to aj istá protireakcia na moju totálnu antipatiu k akémukoľvek kázaniu. Kázanie a pretláčanie vlastného názoru neznášam. Nepáči sa mi kričanie ani výzvy publiku, aby skandovalo, že Fico alebo Putin sú k… To dokáže každý a pripadá mi, že komik sa zbytočne nadraďuje nad ostatných, aký je skvelý a preto by ho všetci mali nasledovať.

Na druhej strane nebudem hovoriť, že to, čo robím ja, nik predo mnou nevymyslel. Mnohí svetoví stand-up komici nepôsobili na pódiu divoko, napriek tomu vedeli zabaviť inteligentnými vtipmi, ktoré publikum zaskočili. Je to výzva aj pre mňa.

Zjavne máte problém s autoritami.

Obrovský. Ak ku mne niekto prehovára z pozície samozvanej autority, trpím.

Skúsim to vysvetliť na príklade – v jednej scénke sa vysmievate z Andreja Danka. Nie však prvoplánovo tým, že ho citujete alebo označujete za hlúpeho a zlého, ale cez historku, ako sa rozhodol postaviť babylonskú vežu, teda ten jeho slávny stožiar, až do neba, a tak ho Boh potrestal zmätením jazyka. Dankovo meno tam dokonca ani raz nezaznie, ale každý vie, o koho ide.

Načo ho tam menovať, veď takých Andrejov je aj bude veľa. Baví ma však robiť scénky o ľudských vlastnostiach, najmä ak ide o také panoptikum ako v politike. Opisovať hlúposť, zákernosť, absenciu chrbtovej kosti a zlobu možno aj nepriamo, cez metafory. Nemusím ísť po konkrétnych ľuďoch, ale po tom, aké vlastnosti majú. Preto tam Danka nemenujem a ľudia tomu aj tak rozumejú. Mojou úlohou je poukázať na to, že nejaká konkrétna vlastnosť je úbohá, odporná a protivná, pričom ju odsudzujeme tým, že sa na nej smejeme.

Zvýšil vám úspech v stand-upe ego? Sebavedomie?

Keď ma Samo Trnka v Trnave objavil a oslovil pre Pančlajn, povedal mi, že ľudia v šoubiznise majú veľmi vysoké egá. Neveril som mu, veď predsa ide o vtipných ľudí, tak aké egá? Mal však pravdu, vnímam to najmä v zákulisí. A je mi to smiešne, lebo nik z nás sa nemôže tváriť ako hviezda.

Jedno z prvých mojich vystúpení v rámci Silných rečí sa začínalo slovami: „Ľudia na ulici na mňa zvyknú kričať, že Čistý je Boh. Len to h je akési tiché.“ Z ega si teda robím skôr žarty. A možno vysoké ego k našej práci patrí, neviem. Ak ho má Mick Jagger, rozumiem tomu, ale ak sa berie vážne slovenský stand-up komik, rozosmeje ma to.

Stand-up dáva obrovský priestor ukázať ľudskosť. Zároveň je veľmi demokratický, každý z nás má okamžitú spätnú väzbu. Práve to milujem. Raz sme vystupovali v angličtine a ja som predskakoval komikovi z Veľkej Británie. Veľké meno, keď som si ho vygooglil, bál som sa ísť pred ním. Lenže prišiel a pôsobil tak nadradene, že ho v priebehu pár minút všetci prestali počúvať.

Iný komik zase raz na Pančlajne velebil Dzurindu. Odhliadnuc od toho, že chváliť politika z pozície komika je protivné, obecenstvo ostalo v hrobovom tichu. Ideálna spätná väzba na také vystúpenie.

Stáva sa aj po rokoch praxe, že stojíte na pódiu a publikum nezaberá? A čo s tým trápnom?

Nedávno mi Šoko Tabaček hovoril, že stand-up je z veľkej časti o tom, že pochopíme, akému publiku sa prihovárame. To neznamená, že sa zmením a niekde prestanem byť Danom Čistým, ale to, že publiku, pred ktorým stojím, ponúknem správny obsah. Ani deťom predsa nebudem rozprávať historky o sexe, hoci pred dospelými si to dovolím. Jednou z našich zručností by teda mal byť odhad, pred koho sa postavíme. Ak to vyjde, je to krásne.

Na niekoho politické narážky nezaberajú, ale iné historky ho rozosmejú. A ja musím dať publiku to, čo si želá, nie mu nasilu vnucovať to, čo ho nebaví. Stále to však musia byť moje vtipy s mojím prejavom. Tak ako pekár pečie chlieb, ale aj rožky, briošky a pletenky, aj ja musím mať dostatok tovaru pre rôzne typy publika. Nemôžem mu však ponúkať paštétu na dobošku. Je to teda normálna súčasť remesla. A je logické, že iné publikum bude na firemnej akcii a iné na mojej domovskej scéne.

Chvíľam trápna sa už teda dokážete vyhnúť?

Áno, ale trvalo to jedenásť rokov. Neraz som netrafil témy. Učím aj začínajúcich komikov a viem, že kým naberú prax a dostatočný počet tém, budú striedať úspechy s neúspechmi. Základom je však pokora. Kto sa nadraďuje, obvykle v brandži dlho nevydrží. Raz jeden komik, ktorý neuspel pred publikom, odišiel z pódia so slovami „ďakujem, že ste sa nesmiali“. Vytkol som mu to, lebo jeho úlohou nie je hodnotiť publikum. Navyše, pred ním vystúpili komici, ktorí tých ľudí v pohode rozosmiali.

Ako sa rieši situácia, keď komik vníma, že sa mu nedarí?

Niektorí odídu z pódia, niektorí hodia mikrofón o zem, niektorí publiku vynadajú, ďalší to nejako dotiahnu do konca a vytratia sa… Je to rôzne. Ja som z pódia nikdy neodišiel. Raz som bol s Petiarom Lachkým na firemnej akcii kamionistov. Dodnes nechápem, akému manažérovi mohlo napadnúť, že by to mohlo fungovať. Kamionisti už mali vypité, brali nám mikrofóny z rúk, prosto to nebola naša cieľovka. V takých chvíľach mi však v hlave naskočí obrovská výzva, že to prosto musím dať. Vytiahol som vtip, ktorý rozosmial akúsi babku a tá rozosmiala celé publikum. Celkovo to síce nebola akcia, na ktorú by som rád spomínal, ale aspoň viem, že som sa snažil a že vždy sa dá urobiť aspoň niečo.

Dokážete dnes zo stand-upu v pohode vyžiť?

Nie, lebo nie som dostatočne biznisovo nastavený. Stále si domov beriem aj nejaké IT projekty. Potenciál na to, aby som raz vyžil len z vystúpení, však vnímam. Uvidíme.

Dano Čistý (1987)
Narodil sa v Bratislave, má bakalársky titul z Trnavskej univerzity, kde študoval učiteľstvo angličtiny a informatiky. Učil na základnej a strednej škole, pracoval v IT sektore, čiastočne v ňom pôsobí dodnes. Známym sa stal ako stand-up komik.