Si na smiech aj s celým Pálešom. Podobných bláznov behá po svete x aj so svojimi prevratnými knihami. Len aká škoda, že to nikoho nezaujíma. Dozaista ide o vedeckú konšpiráciu, vedci celého sveta sa spikli a sú proti týmto samozvaným osvietencom.
Kód: Vybrať všetko
Na angelológiu, ktorá sa v monoteistických náboženstvách zaoberá duchovnými bytosťami medzi Bohom a naším hmotným svetom, dnes cirkvi zabúdajú, podľa všetkého im nevenujú mnoho pozornosti ani židovskí či islamskí teológovia. S témou znova prišiel slovenský autor Emil Páleš, ktorý dal názov tejto disciplíny svojmu objemnému spisu Angelológia dejín. Na tému organizuje kurzy a prednášky a píše články.1 Na jeho podporu založil Nadáciu Sophia. Táto jeho činnosť je súčasťou širšieho úsilia, pre ktorý prevzal názov ruského duchovného hnutia z prelomu 19. a 20. storočia, totiž sofiológia (náuka o múdrosti).2
Pálešovi (arch)anjeli sú kresťanským preoblečením siedmich božstiev babylonského, resp. mezopotámskeho (teda aspoň čiastočne už i sumerského a akkadského) náboženstva. Majú byť akýmisi vládcami času, ktorí sa ujímajú moci na dlhšie obdobia (a v rámci nich na kratšie obdobie), a vtláčajú každý „svojej" dobe svoju charakteristiku. O príslušných božstvách máme z mytológie málo podrobností. Vyžaduje isté vlastné úsilie pripísať týmto božstvám oblasti ľudskej činnosti aj iné zvláštne, napríklad tvarové charakteristiky, ktoré možno vysledovať v historických etapách.
Archanjeli majú tvoriť druhý hierarchický stupeň nebeských bytostí, vzaté „zdola" od anjelov. Spolu má byť týchto stupňov či chórov až deväť.3 Biblické texty a neskoršie tradície sa o počte hierarchických stupňov, o bytostiach na jednotlivých stupňoch vyjadrujú rozlične. V Novom zákone sú menovite uvedení dvaja, zvestovateľ Gabriel a Boží bojovník Michal. Niektorí k nim pridávajú Rafaela, Božieho liečiteľa, o ktorom je reč v nie všetkými prijímanej deuterokánonickej biblickej Knihe Tobiáš. Mená štyroch ďalších (Uriel, Raquel, Sariel a Jarahmeel, niekedy i v iných verziách) sú menovite uvedení v mimobiblickej Knihe Enochovej. O siedmich bytostiach, bez toho, aby sa uvádzali ich mená, nieto ešte nejaké charakteristiky, sa hovorí v Apokalypse.4
RNDr. Emil Páleš, CSc., (* 1966) upozorňuje na prekvapivé a nepopierateľné zhody určitých sociálnych a kultúrnych motívov naprieč svetadielmi v určitom období. To by mohlo slúžiť za samostatný fakt, bez toho, aby sa mu pripisoval neoveriteľný výklad. Pálešovská sofiológia však chce prepojiť faktografické pozorovanie s duchovnými intuíciami a interpretáciami. V tom je Páleš blízky napríklad antropozofii. Postmoderná metodologická pluralita dovoľuje ako filozofickú interpretáciu týchto rytmických a paralelných dejov stanoviť nejaké duchovné bytosti, pravdaže bez toho, aby sa však vynechali akékoľvek verifikovateľné či falzifikovateľné súvislosti (príčiny, okolnosti a pod.).
Problém vzniká tým, že Páleš, pred svojím sofiologickým obdobím úspešný odborník v matematickej lingvistike, sa snaží svoju koncepciu dokázať metódami štandardnej modernej vedy, ktorá však nie je vhodná pre metafyzické či spirituálne témy. Tam platia iné metódy, s ktorými exaktná veda neráta. Páleš namieta, že nedokazuje pôsobenie božstiev či anjelov, ale iba prevládajúci motív tej-ktorej doby. Motívy, ktoré vyberá na potvrdenie koncepcie, môžu skutočne zodpovedať danej dobe; možno veriť, že prítomnosť zhodných motívov potvrdzujú nezávislí domáci i zahraniční spolupracovníci. Môžu to byť zaujímavé ilustrácie povzbudzujúce k spirituálnym interpretáciám, ale rozhodne ich nemožno pokladať za prísne vedecké potvrdenie týchto epoch. V rozličných prípadoch totiž ide o jednostranný, účelový výklad udalostí.
V časopise Setkání-Stretnutie uverejňoval náš autor úvahy, ktoré jeho koncepciu vyjadrujú stručnejšie ako jeho hlavná 480-stranová publikácia (v českom vydaní), a preto sú pre každého dostupné. Nespoľahlivosť faktografických ilustrácií chcem ukázať na článku Zlato na oblohe,5 ktorý sa venuje 13. a 14. storočiu. Ilustruje vládu archanjela Michala. Pripusťme, že pre opisované obdobie je napríklad charakteristická istá miera demokratizácie, hoci sa to ťažko dáva do spojitosti práve s archanjelom Michalom (a príslušným božstvom). Nemožno mu koniec koncov pripísať čokoľvek, čo sa deje v určenom čase a podľa toho stanoviť jeho charakteristiku? A ďalej: ako s týmto motívom súvisí napríklad dôležitá udalosť, že pápež Innocent IV. roku 1252 povolil mučenie heretikov pri vypočúvaní, alebo že bola prijatá dogma o očistci? Tieto udalosti nie sú z hľadiska Michalovej vlády dôležité? Čo je na nich michalské? Nebolo by možné ich z rôznych hľadísk priradiť k iným božstvám - archanjelom? Čo bolo slnečno-michalského na lomených oblúkoch a úzkych oknách ranogotických katedrál z tých čias? Prečo je Tomáš Akvinský ilustráciou alebo azda až dôkazom michalskej éry? Stačí na to symbol Slnka na hrudi, ktorý mu neskôr ikonografia pripísala?
Prečo nie sú špecificky michalské iné veľké duchovné postavy tých čias? Je možné takú protichodnú postavu k Tomášovi Akvinskému, akou je sv. František z Assisi, pripísať Michalovi? Čím je František, Božia ovečka, blízky cisárovi Konštantínovi vraj zo skoršieho slnečného a michalského obdobia? Je michalský a slnečný realista Tomáš i nominalista Roger Bacon, intelektualista Tomáš i voluntarista Bonaventúra? A čo je podľa Emila Páleša michalského (v ére Rýb) na našej dobe, ktorú môžeme vidieť charakterizovanú skôr násilím, agresivitou, sklamaním más bohatých aj chudobných krajín, ako aj postmoderným rozvratom jasného myslenia?
Rovnaké námietky by bolo možné identifikovať v ďalších článkoch a v základnom spise samotnom. Oproti potvrdzujúcim osobnostiam, objavom, iniciatívam či umeleckým prejavom je skrátka možné klásť rovnako dlhý rad popierajúcich. Prakticky nad každým jednoduchým a nespochybneným priradením možno vnášať námietku či otázku.
Emil Páleš často vyhlasuje, že si nepraje byť zhovievavo odosielaný medzi ezoterických fantastov a že si želá tvrdú vedeckú diskusiu. Nechce vraj, aby ho šetrili a s potešením očakáva kvalifikovaný nesúhlas. Je však smutným faktom (zisteným z bezprostrednej skúsenosti), že ho akákoľvek vecná alebo metodologická námietka vyvádza z miery. Zásadne na ne neodpovedá, a len vyhlasuje, že to už je všetko dávno vyriešené a diskutujúci je hlupák, že to nevie. Dôsledný a nebojácny nesúhlas v tomto subtílnom mysliteľovi spájajúcom mystiku s jasným myslením vyvoláva neočakávané poryvy agresivity, až po úvahy o fyzických útokoch. Nová sofiológia a angelológia tak bola pochovaná skôr, ako sa narodila.
Z toho, čo mohlo a malo byť duchovným obohatením nášho kultúrneho priestoru a tiež jeho špecifickým prínosom, sa stáva ďalšia sekta. Pokiaľ možno sofiológiu oživiť, budú sa o to pravdepodobne musieť postarať iní, azda dnešní tvoriví pokračovatelia ruského náboženského myslenia. Ak má niekto poskytnúť duchovnú interpretáciu dejín a dať znova v živote ľudí miesto duchovným bytostiam, budú to autori ako Valentín Tomberg, Georg Kühlewind, Christian Bamford, Robert Sardello, Thomas Moore, Richard Smoley, z mladších napríklad Sergej O. Prokofiev alebo Günther Dellbrügger.
Je zbytočné sa o takýchto nezmysloch vôbec baviť. Akýkoľvek historik by Páleša roztrhal na kusy.
Neviem, čo tým autor myslel, ja len, že organokovy existujú a v organickej syntéze sa s nimi pracuje.
Nehadam sa, ze nesposobi zmenu. Vsetko co sa udialo/deje/udeje sa sa musi udiat za urcitych podmienok. Alternativne historie skumat nevies aby si posudzoval relevancie jednotlivych zmien.
.