Druhá svetová vojna: Kto ju financoval? Wall Street?

Odpoveď, kto ju začal, je nám známa už viac ako šesťdesiat rokov. Postarala sa o ňu a dodnes o nej svet presvedčuje anglo-americko-sionistická propaganda. Propaganda žonglérov v prekrúcaní a zatajovaní pravdy a dejín. Pri posudzovaní vojen sa ale zabúda na jeden dôležitý aspekt: ekonomický – každá vojna totiž má svojich štedrých mecenášov, ktorí ju financujú a tým umožňujú jej trvanie, pričom z nej spravidla majú zisk. Medzinárodní bankári, ktorí vlastne už po podpísaní Versailleskej zmluvy plánovali ďalšiu vojnu, najprv Nemecko takmer kompletne odzbrojili, aby ho opäť mohli vyzbrojiť (čím si zabezpečili ďalšie astronomické príjmy). Predtým ako USA vstúpili do vojny, General Robert E. Wood priznal, že už v roku 1936 mu Winston Churchill pri súkromnom rozhovore povedal:
„Germany is getting too strong – we must smash Germany“ („Nemecko sa stáva prisilným – musíme ho zničiť.“)

Táto veta síce nemôže byť daná do súladu s oficiálnym výkladom histórie, ale v pohľade na širšie historické súvislosti nie je ničím nezvyčajným. Anglicko sa v rámci politiky „rovnováhy síl“ snažilo likvidovať možných konkurentov (rovnako ako to robila každá mocnosť) – španielske obchodné loďstvo, potom holandské, podľa parížskej zmluvy z roku 1763 obralo Francúzsko o severoamerické kolónie, počas napoleonských vojen zničilo dánske námorníctvo a obchodné loďstvo, atď.

Je málo zdôrazňovanou skutočnosťou, že Hitler, ktorý prevzal moc v Nemecku v roku 1933, za krátky čas vyriešil problém 7 miliónov nezamestnaných a odstránil nesmiernu biedu, dal túto krajinu do poriadku tak, že o pár rokov patrilo Nemecko medzi štáty s najvyššou životnou úrovňou na svete (tieto skutočnosti akosi nešli dokopy s propagandou démonizujúcou Hitlera), zatiaľ čo USA sa stále nevedeli pozviechať z veľkej hospodárskej krízy 30-tych rokov (v USA vlastne kríza trvala až do konca vojny). Podľa Versaillskej zmluvy z roku 1919 boli na Nemecko uvalené „reparácie za vojnu“ vo výške 132 miliárd zlatých mariek. Keby neprišla ďalšia vojna, táto suma by nebola zaplatená do roku 1970.

Samozrejme, verejnosť nevie takmer nič o pozadí druhej svetovej vojny, najmä o tom, kto má najväčšiu zásluhu na jej financovaní a prípravách. Nie, to nebol Hitler a Nemecko. Bol to predovšetkým dobre známy Wall Street, ktorý taktiež financoval tzv. ruskú revolúciu, s ktorou ruský ľud nemal nič spoločného (prevažnú väčšinu raných boľševikov tvorili židia – Trockij, Zinoviev, Kamenev...). (A.C. Sutton: Wall Street and The Bolshevik Revolution.)

Nasleduje neuveriteľný príbeh o amerických finančníkoch, ktorí poskytli financie a materiál pre uskutočnenie druhej svetovej vojny, ktorá nebola ničím iným ako masakrom kresťanov, bratovražedným šialenstvom, a svojím výsledkom posilnila sionizmus.

Táto rozprava opisuje vplyv amerických finančných elít z Wall Street na financovaní druhej svetovej vojny, teda ako sa podieľali na jej vzniku a umožňovali jej pokračovanie. Historici súčasnosti aj minulosti, okrem snáď ojedinelej výnimky amerického bádateľa Dr. Carolla Quigleyho (Tragedy and Hope) ignorujú silnú evidenciu dokazujúcu výrazný vplyv svetových finančníkov na kľúčové udalosti histórie. Na druhej strane je však pochopiteľné, že univerzity a výskumné organizácie finančne podporované inštitúciami, ktoré sú kontrolované touto istou elitou z New Yorku, by asi ťažko mohli či chceli uverejniť výskum, ktorý by dochádzal k takýmto záverom v rámci medzinárodnej politiky. Je nepravdepodobné, že aj tí najodvážnejší by pohrýzli ruku živiacu ustanovizne, ktoré ich zamestnávajú.

Je samozrejmé, že tzv. „pre verejnosť nadšení biznismani“ nechodia do hlavných miest ako lobisti a vyjednávači za účelom slúžiť svojim krajinám. Tí sú tam, aby slúžili napomáhaniu svojich vlastných záujmov. Ich záujmom samozrejme nie je rozvíjať slobodnú trhovú ekonomiku, ale manipulovať spolitizovaný režim k svojmu vlastnému prospechu.

Nemeckí „biznismani“ v Norimbergu mohli odhaliť mnoho (pre západ) nepohodlných faktov. Výmenou za svoju ochranu ich však prezradili veľmi málo. Bezpochyby to nie je len náhoda, že Hitlerovi priemyselníci v Norimbergu dostali len symbolicky „po paprčkách“, zatiaľ čo iní predstavitelia rovnakého režimu boli odsúdení na smrť alebo dlhoročné väznenie. Vyvstáva otázka, či norimberské procesy nemali byť vo Washingtone a či na lavici obžalovaných nemali sedieť poprední americkí obchodníci.

Spomeňme si len na „nemeckého“ finančníka Dr. Hjalmara Schachta – plným menom Hjalmar Horace Greeley Schacht – ktorý sa len čírou náhodou narodil v Nemecku, keďže jeho rodina sídlila v Amerike. Jeho brat William bol rodený Američan. Schachtovo pozadie svetového finančníka a slobodomurára (čo zrejme viedlo k jeho odvolaniu Hitlerom) mu prinieslo v Norimbergu úplné oslobodenie.

Za povšimnutie stojí úryvok z korešpondencie amerického vyslanca v Nemecku Williama Dodda, ktorý napísal F. D. Roseveltovi z Berlína 19. októbra 1936 (tri roky po nástupe Hitlera k moci) list pojednávajúci o amerických priemyselníkoch a ich angažovaní sa na vyzbrojovaní Nemecka:
„V tomto čase tu má viac ako sto amerických korporácií zastupiteľstvá alebo dohody o spolupráci. DuPont má troch spojencov v Nemecku, ktorí pomáhajú vo vyzbrojovaní. Ich hlavným spojencom je I. G. Farben Company (...) Standard Oil Company (filiálka z New Yorku) sem v decembri 1933 poslala 2 000 000 amerických dolárov a pridáva ďalších 500 000 ročne na výrobu bojových plynov; ale Standard Oil nemôže vyviezť z Nemecka žiadne svoje zárobky, len ak v tovare; mnoho nevyvezú, svoje zárobky doma zahlásia, avšak nevysvetlia žiadne detaily. Prezident International Harvester Company mi povedal, že ich obchod tu vzrástol o 33 % ročne (verím, že vo výrobe zbraní), ale nemôžu vziať nič von. Dokonca aj naši ľudia z letectva majú tajné dohody s firmou Krupp. General Motors Company a Ford tu robia nesmierny biznis cez ich filiálky a nevyvážajú von zisky.“

Nasleduje ďalší výňatok z denníka toho istého amerického vyslanca v Nemecku. Nech si však čitateľ uvedomí, že reprezentant tu spomenutej firmy, Vacuum Oil Company – takisto ako aj reprezentanti iných amerických firiem podporujúcich ekonomiku Nemecka po nástupe Hitlera k moci – boli po vojne v komisiách pre denacifikáciu Nemecka. Aká typicky americká maškaráda...

Zápis zo štvrtka 23. januára 1936:
„Náš obchodný atašé priviedol Dr. Engelbrechta, predsedu Vacuum Oil Company v Hamburgu. Engelbrecht opakoval to, čo povedal pred rokom. Standard Oil Company v New Yorku, materská firma Vacuum Oil Company, zaplatila 10 000 000 mariek v Nemecku v snahe nájsť zdroje ropy a vybudovať obrovské rafinérie blízko Hamburgského prístavu. Engelbrecht stále vŕta nové vrty a objavuje dobré pramene surovej ropy v okolí Hannoveru, ale neverí, že nájde nejaké veľké ložiská. Dúfa, že Dr. Schacht podporí jeho firmu, ako to robí v prípade niektorých iných nemeckých firiem, ktoré ropu nenašli. Vacuum tu míňa všetky svoje zárobky, zamestnáva 1 000 ľudí a nikdy nepošle domov žiadne zo svojich peňazí.“

A ďalej:
„Ešte ani nestihli vyjsť z budovy, keď sa tento právnik zase vrátil vyjadriť svoje ťažkosti. Nemohol som nič robiť. Avšak opýtal som sa ho: prečo sem Standard Oil Company z New Yorku poslala 1 000 000 dolárov v decembri 1933, aby pomohli Nemcom robiť benzín z mäkkého uhlia v krízovej situácii? Prečo International Harvester pokračuje v Nemecku vo výrobe, keď táto firma nedostane nič von z tejto krajiny a keď ani neuspeli získať spať svoje vojnové straty? Rozumel, čo myslím a súhlasil so mnou, že to vyzerá hlúpo a že to znamená len väčšie straty, ak by vypukla ďalšia vojna.“

Vrcholom tohto medzinárodného finančného systému pred druhou svetovou vojnou bola Bank for International Settlements (Banka pre medzinárodné platby), reprezentovaná zástupcami z medzinárodných bankových firiem Európy a USA a jej pôsobenie pokračovalo aj počas druhej svetovej vojny. Zástupcom Nemecka v tejto banke bol Hitlerov finančný génius a prezident Ríšskej banky, Hjalmar Schacht.

Rodina Schachtovcov pochádza z New Yorku. Jej príslušníci pracovali pre Equitable Trust, významný finančný dom z Wall Street (ktorý bol kontrolovaný firmou J. P. Morgan). Hjalmar aj počas svojho života udržiaval kontakty s Wall Street. Noviny a súčasné pramene poskytujú informácie o opakovaných stretnutiach s Owenom Youngom z firmy General Electric; W. S. Farishom, predsedom Standard Oil v New Jersey; a ich bankových kontaktov.

V roku 1924 sa uskutočnil tzv. Dawes Plan, ktorý spočíval v poskytnutí sérií pôžičiek Nemecku. Ich celková výška siahala do 800 miliónov dolárov od amerických investorov a boli použité na vybudovanie a konsolidáciu gigantického chemického a oceľového kombinátu I.G. Farben a Vereinigte Stahlwerke. Tieto kartely neskôr vyprodukovali väčšinu vojnového materiálu použitého vo vojne.

Ťarcha nemeckých peňažných reparácií spojencom bola v skutočnosti prenesená na cudzích nákupcov nemeckých „bondov“ (bondy = záväzky, ktoré budú v budúcnosti uhradené) vydaných Wall Streetom – samozrejme pri vynikajúcich ziskoch pre nich samých. Za povšimnutie stojí tiež skutočnosť, že vlastníci týchto firiem boli tí istí finančníci, ktorí vo vhodnej chvíli zmenili roly a z bankárov sa stali štátnikmi, a z tohto titulu následne „vyriešili“ problém reparácií.
Ako poznamenáva Dr. C. Quigley:
„Je zaujímavé, že tento systém bol zavedený medzinárodnými bankármi a požičiavanie peňazí Nemecku bolo pre nich veľmi ziskové.“

Kto boli títo medzinárodní bankári z New Yorku, ktorí sformulovali reparačné komisie?
Na Dawes Plan z roku 1924 sa podieľali hlavne bankári Charles Dawes a Morganov človek Owen Young, ktorý bol prezidentom General Electric Company. Dawes bol v roku 1924 predsedom Allied Committee of Experts. Títo ľudia boli jednoducho presadzovateľmi Morganových záujmov spolu s T. W. Lamontom (Morganov partner) a ďalším bankárom, Morganovým spoločníkom T. N. Perkinsom. A používali autoritu a pečať Spojených štátov amerických pre svoje vlastné finančné výhody.

Na Dawes Plan nadväzoval v roku 1928 Young Plan, ktorý bol v podstate jeho pokračovaním. Jeho hlavným strojcom bol Morganov agent Owen D. Young.

Rozdiel medzi Dawes Plan a Young Plan bol taký, že zatiaľ čo ten prvý vyžadoval splátky v tovare vyrobenom v Nemecku, financovanom cudzími pôžičkami, druhý vyžadoval splátky peňažné, čomu nemecký priemyselník Fritz Thyssen poznamenáva: „Podľa mojej mienky takto vzniknutá finančná dlžoba smeruje k narušeniu celej ekonómie Ríše.“
Young Plan bol zjavne prostriedkom na zaplavenie Nemecka americkým kapitálom a premenenie jeho bohatstva na gigantický úver (pre Nemecko dlžobu) v rukách USA. Samozrejme, nemecké firmy s kontaktmi v Amerike tento plán obchádzali vynálezom dočasného „cudzieho vlastníctva“. Napríklad A. E. G. (Allgemeine Elektrizitäts Gesellschaft) spojený s americkou General Electric bol predaný francúzsko-belgickej spoločnosti, a tak boli obídené Young plan.

Treba taktiež poznamenať, že Owen Young bol jeden z hlavných finančníkov F. D. Roosevelta, keď sa Roosevelt ako špekulant na Wall Street snažil získať výhody z hyperinflácie v Nemecku, ktorá ho pustošila najmä v roku 1923.
„United European venture“ (niečo ako „Spojené euŕopske dobrodružstvo“) bol prostriedkom na špekuláciu a získanie financií a je jasným dôkazom toho, ako súkromní finančníci (vrátane F. D. Roosevelta) použili štátnu moc na dosiahnutie svojich vlastných záujmov manipulovaním zahraničnej politiky.

Tento vývoj smerom k vojne v Európe pred a po roku 1933 sa udial z veľkej časti vďaka finančnej pomoci Wall Streetu a za technickej pomoci známych amerických firiem.
Výmena ideí a spolupráce medzi Hjalmarom Schachtom v Nemecku a cez Owena Younga so záujmami J. P. Morgana v New Yorku, bol len jeden aspekt nesmierneho a ambiciózneho systému spolupráce a medzinárodnej aliancie za účelom svetovej kontroly. Ako píše Dr. prof. C. Quigley, tento systém nebol „ničím iným ako pokusom vytvoriť svetový systém finančnej kontroly v súkromných rukách, schopný ovládať každý politický systém každej krajiny a hospodárstvo sveta ako celku“.

Nikto nemôže popierať, že vplyv medzinárodných bankárov je veľmi veľký. Systém kontroly fungoval už v roku 1920, rovnako ako funguje aj dnes, prostredníctvom súkromných centrálnych bankárov v každej krajine, ktorí kontrolujú vydávanie národnej meny. V 20-tych a 30-tych rokoch to boli americký Federal Reserve System, v Anglicku Bank of England, v Nemecku Ríšska banka a francúzska Banque de France taktiež ovplyvnili politický aparát svojich krajín nepriamou kontrolou vydávania peňazí a vytváraním finančnej atmosféry.
Rozhodujúci vplyv bol a je realizovaný poskytovaním prostriedkov, alebo ich odopretím, politikom a politickým stranám. Napríklad v USA prezident Herbert Hoover zdôvodňoval svoju porážku v roku 1932 stratou podpory Wall Streetu a zmenou financií a vplyvu Wall Streetu v prospech F. D. Roosevelta.

Politici poslušní záujmom finančného kapitalizmu a akademici nakazení ideami svetovej kontroly sú udržiavaní v lojalite systémom odmien a trestov. Vedúcou silou tohto medzinárodného systému, ktorú C. Quigley nazýva „apex of the system“ (vrchol systému) bola začiatkom 30-tych rokov 20. storočia Bank for International Settlements so sídlom vo švajčiarskom Bazileji (pochybuje ešte niekto o tom, prečo Švajčiarsko bolo a stále je „neutrálne“?)
Tento systém počas druhej svetovej vojny pokračoval ako „médium“, cez ktoré bankári pokračovali vo vzájomne výhodných výmenách ideí, informácií a plánovaní povojnového sveta. Bankári z rôznych štátov, ktoré boli znepriatelené, si pokojne rokovali, zatiaľ čo vonku zúrila vojna.

Americký prezident prevádzal transakcie banky cez francúzskeho generálneho manažéra, ktorý mal nemeckého asistenta, zatiaľ čo generálny sekretár bol z Talianska. Iné národnosti zastávali ďalšie pozície. Títo ľudia boli, samozrejme, medzi sebou v dennom osobnom styku. Okrem McKittrika boli pochopiteľne permanentne usadení vo Švajčiarsku a neboli v žiadnom čase podriadení nariadeniam ich vlád (H. Schloss: The Bank for International Settlements.). Išlo o údajne vrcholne tajné schôdze, dokonca až do takej miery, že „...tak tajné neboli nikdy ani schôdze slobodomurárskej lóže Royal Ark, alebo podobného rádu....“ (John Hargrave: Montagu Norman. str. 108).

V skutočnosti predstavitelia Wall Street silne financovali nemecké hospodárstvo, fakt, na ktorý sa akoby pozabúda a taktiež holo odhaľuje skutočnosť, že „demokracia“ je pre nich len maskou a v skutočnosti idú tam, kde majú šancu naakumulovať čo najväčšie množstvo kapitálu.


I. G. Farben, ako vidíme, boli hlavným výrobcom základných chemikálií používaných inými kombinátmi vyrábajúcimi chemikálie a teda ich ekonomická sila nemôže byť posudzovaná len výrobnou kapacitou pár základných chemikálií.
Podobne, Vereinigte Stahlwerke, s kapacitou výroby surového železa väčšou ako všetky ostatné nemecké výrobne surového železa a ocele dohromady, boli schopné uplatňovať omnoho viac vplyvu na železo a oceľ vyrábajúce kartely, ako by ich kapacita výroby surového železa predpokladala.

Medzi výrobkami, ktoré priniesli I. G. Farben a Vereinigte Stahlwerke ku spoločnej spolupráci bol asfalt a chemický nitrogén, obidva výrobky prvoradej dôležitosti pre výrobu výbušnín. A tak, za tohto systému spoločnej spolupráce a vzájomnej závislosti tieto dva kartely, I. G. Farben a Vereinigte Stahlwerke produkovali 95 % nemeckých výbušnín v rokoch 1937 – 1938, teda v predvečer druhej svetovej vojny.
Táto produkcia bola výsledkom kapacity vybudovanej americkými pôžičkami a do určitého stupňa americkou technológiou.

Navyše, americká pomoc, presnejšie pomoc amerických finančných elít, nemeckému vojnovému úsiliu zasahovala aj do iných odvetví. Dvaja najväčší výrobcovia tankov v Hitlerovom Nemecku boli Opel, pobočka úplne vlastnená General Motors (kontrolovaná firmou J. P. Morgan), a Ford A.G, pobočka Ford Motor Company v Detroite.

Nacisti poskytli daňové úľavy Opelu v roku 1936, aby umožnili General Motors rozšíriť svoje výrobné priestory. General Motors, samozrejme, cítiac sa zaviazaní, znovu investovali svoje zisky do nemeckého priemyslu. Čo dnes málokto vie, Henry Ford bol vyznamenaný za služby Nemecku – v apríli 1938 dostal „Veľký kríž nemeckého orla“, ako inak, za značného pobúrenia amerických sionistov. Bola to zároveň oslava Fordových 75-tych narodenín.

Alcoa a Dow Chemical taktiež blízko spolupracovali s nacistickým priemyslom mnohými transfermi americkej technológie.
Bendix Aviation, v ktorej J. P. Morgan kontroloval firmu General Motors, dodala Siemens & Halske A. G. v Nemecku dokumentáciu automatického pilota a letecké prístroje.
Ešte v roku 1940, počas tzv. „čudnej vojny“, Bendix Aviation dodal Robertovi Boschovi (známa firma Bosch) kompletnú technickú dokumentáciu pre lietadlá a štartéry pre dieselové motory, za ktoré Bendix dostal finančné odmeny.
V krátkosti – americké podniky spojené s Morgan-Rockefellerovými medzinárodnými investičnými bankármi – nie však veľká časť nezávislých amerických priemyselníkov – bola intímne spojená s nacistickým priemyslom.

Je dôležité tiež poznamenať, že General Motors, Ford, General Electric, DuPont a pár amerických podnikov hlboko zainteresovaných vo vývoji nacistického Nemecka boli – okrem Ford Motor Company – kontrolované elitou Wall Streetu – firmou J. P. Morgan, Rockefeller Chase Bank a s trochu menším dosahom Warburg Manhattan Bankou.

Ešte pre celkovú predstavu čitateľov, ťažko uveriteľná štatistika: 350 miliárd dolárov je odhadovaná suma, ktorú Spojené Štáty Americké vynaložili medzi rokom 1939 a 1946 na svoje vlastné ozbrojené sily a vojnový materiál poslaný svojim spojencom. (Encyclopadia Britannica, Zväzok. 23, str. 793R)

Podľa jedného historika bola cena druhej svetovej vojny pre všetky národy 4 trilióny dolárov a celkové množstvo mŕtvych dosiahlo 40 miliónov. (M. B. Hoyle: A World in Flames. str. 323-24).

Dúfam, že tento výklad umožní čitateľom utvoriť si aspoň nejakú predstavu o nesmiernych ziskoch týchto zločincov, pre ktorých ľudské životy neznamenajú absolútne nič. Najmä uvedomiť si skutočnosť, že hoci sa medzinárodní bankári snažia tváriť ako demokrati a obhajcovia ľudských práv, nerobí im problém ani spolupracovať s nedemokratickými štátmi, alebo dokonca priamo financovať vojnu, ak z toho majú to, čo je v kapitalizme najdôležitejšie: finančný zisk.




* * *

„Dajte mi peniaze, ktoré boli utratené vo vojne a ja oblečiem každého muža, ženu a dieťa do takých šiat, v ktorých by boli králi a kráľovné pyšní. Vybudujem školy v každom údolí na celej zemeguli. Budem korunovať svahy každého kopca chrámom, zasvätenému mieru.“
(Charles Sumner)SITRA AHRA | 26. 5. 2007

Bibliografia:

C. Sutton: Wall Street and the Rise of Hitler. Seal Beach, California, 1976.
C. Grieb: American Manifest Destiny and The Holocausts New York: EXAMINER BOOKS, 1979.
A.C. Sutton: Wall Street and The Bolshevik Revolution. Morley, Western Australia: Veritas Publishing, 1981.
Dr. Carol Quigley: Tragedy and Hope. New York: The MacMillan Company, 1966.
John Hargrave: Montagu Norman. New York: The Greystone Press n.d.
Martha Byrd Hoyle: A World in Flames. New York: Atheneum, 1970. str. 323-24
Robert R. Kuczynski, Banker’s Profits from German Loans. Washington: D. C. Brookings Institution, 1932.

Hitler's Drugged Soldiers
By Andreas Ulrich

The Nazis preached abstinence in the name of promoting national health. But when it came to fighting their Blitzkrieg, they had no qualms about pumping their soldiers full of drugs and alcohol. Speed was the drug of choice, but many others became addicted to morphine and alcohol.

In a letter dated November 9, 1939, to his "dear parents and siblings" back home in Cologne, a young soldier stationed in occupied Poland wrote: "It's tough out here, and I hope you'll understand if I'm only able to write to you once every two to four days soon. Today I'm writing you mainly to ask for some Pervitin ...; Love, Hein."

Pervitin, a stimulant commonly known as speed today, was the German army's -- the Wehrmacht's -- wonder drug.

On May 20, 1940, the 22-year-old soldier wrote to his family again: "Perhaps you could get me some more Pervitin so that I can have a backup supply?" And, in a letter sent from Bromberg on July 19, 1940, he wrote: "If at all possible, please send me some more Pervitin." The man who wrote these letters became a famous writer later in life. He was Heinrich Boell, and in 1972 he was the first German to be awarded the Nobel Prize for Literature in the post-war period.

Many of the Wehrmacht's soldiers were high on Pervitin when they went into battle, especially against Poland and France -- in a Blitzkrieg fueled by speed. The German military was supplied with millions of methamphetamine tablets during the first half of 1940. The drugs were part of a plan to help pilots, sailors and infantry troops become capable of superhuman performance. The military leadership liberally dispensed such stimulants, but also alcohol and opiates, as long as it believed drugging and intoxicating troops could help it achieve victory over the Allies. But the Nazis were less than diligent in monitoring side-effects like drug addiction and a decline in moral standards.

After it was first introduced into the market in 1938, Pervitin, a methamphetamine drug newly developed by the Berlin-based Temmler pharmaceutical company, quickly became a top seller among the German civilian population. According to a report in the Klinische Wochenschrift ("Clinical Weekly"), the supposed wonder drug was brought to the attention of Otto Ranke, a military doctor and director of the Institute for General and Defense Physiology at Berlin's Academy of Military Medicine. The effects of amphetamines are similar to those of the adrenaline produced by the body, triggering a heightened state of alert. In most people, the substance increases self-confidence, concentration and the willingness to take risks, while at the same time reducing sensitivity to pain, hunger and thirst, as well as reducing the need for sleep. In September 1939, Ranke tested the drug on 90 university students, and concluded that Pervitin could help the Wehrmacht win the war. At first Pervitin was tested on military drivers who participated in the invasion of Poland. Then, according to criminologist Wolf Kemper, it was "unscrupulously distributed to troops fighting at the front."
Thirty-five million tablets
During the short period between April and July of 1940, more than 35 million tablets of Pervitin and Isophan (a slightly modified version produced by the Knoll pharmaceutical company) were shipped to the German army and air force. Some of the tablets, each containing three milligrams of active substance, were sent to the Wehrmacht's medical divisions under the code name OBM, and then distributed directly to the troops. A rush order could even be placed by telephone if a shipment was urgently needed. The packages were labeled "Stimulant," and the instructions recommended a dose of one to two tablets "only as needed, to maintain sleeplessness."

Even then, doctors were concerned about the fact that the regeneration phase after taking the drug was becoming increasingly long, and that the effect was gradually decreasing among frequent users. In isolated cases, users experienced health problems like excessive perspiration and circulatory disorders, and there were even a few deaths. Leonardo Conti, the German Reich's minister of health and an adherent of Adolf Hitler's belief in asceticism, attempted to restrict the use of the pill, but was only moderately successful, at least when it came to the Wehrmacht. Although Pervitin was classified as a restricted substance on July 1, 1941, under the Opium Law, ten million tablets were shipped to troops that same year.

Pervitin was generally viewed as a proven drug to be used when soldiers were likely to be subjected to extreme stress. A memorandum for navy medical officers stated the following: "Every medical officer must be aware that Pervitin is a highly differentiated and powerful stimulant, a tool that enables him, at any time, to actively and effectively help certain individuals within his range of influence achieve above-average performance."
"Their spirits suddenly improved"
The effects were seductive. In January 1942, a group of 500 German soldiers stationed on the eastern front and surrounded by the Red Army were attempting to escape. The temperature was minus 30 degrees Celsius. A military doctor assigned to the unit wrote in his report that at around midnight, six hours into their escape through snow that was waist-deep in places, "more and more soldiers were so exhausted that they were beginning to simply lie down in the snow." The group's commanding officers decided to give Pervitin to their troops. "After half an hour," the doctor wrote, "the men began spontaneously reporting that they felt better. They began marching in orderly fashion again, their spirits improved, and they became more alert."

It took almost six months for the report to reach the military's senior medical command. But its response was merely to issue new guidelines and instructions for using Pervitin, including information about risks that barely differed from earlier instructions. The "Guidelines for Detecting and Combating Fatigue," issued June 18, 1942, were the same as they had always been: "Two tablets taken once eliminate the need to sleep for three to eight hours, and two doses of two tablets each are normally effective for 24 hours."

Toward the end of the war, the Nazis were even working on a miracle pill for their troops. In the northern German seaport of Kiel, on March 16, 1944, then Vice-Admiral Hellmuth Heye, who later became a member of parliament with the conservative Christian Democratic party and head of the German parliament's defense committee, requested a drug "that can keep soldiers ready for battle when they are asked to continue fighting beyond a period considered normal, while at the same time boosting their self-esteem."

A short time later, Kiel pharmacologist Gerhard Orzechowski presented Heye with a pill code-named D-IX. It contained five milligrams of cocaine, three milligrams of Pervitin and five milligrams of Eukodal (a morphine-based painkiller). Nowadays, a drug dealer caught with this potent a drug would be sent to prison. At the time, however, the drug was tested on crew members working on the navy's smallest submarines, known as the "Seal" and the "Beaver."
Alcohol consumption was encouraged
Alcohol, the people's drug, was also popular in the Wehrmacht. Referring to alcohol, Walter Kittel, a general in the medical corps, wrote that "only a fanatic would refuse to give a soldier something that can help him relax and enjoy life after he has faced the horrors of battle, or would reprimand him for enjoying a friendly drink or two with his comrades." Officers would distribute alcohol to their troops as a reward, and schnapps was routinely sold in military commissaries, a policy that also had the happy side effect of returning soldiers' pay to the military.

"The military command turned a blind eye to alcohol consumption, as long as it didn't lead to public drunkenness among the troops," says Freiburg historian Peter Steinkamp, an expert on drug abuse in the Wehrmacht.

But in July 1940, after France was defeated, Hitler issued the following order: "I expect that members of the Wehrmacht who allow themselves to be tempted to engage in criminal acts as a result of alcohol abuse will be severely punished." Serious offenders could even expect "a humiliating death."

But the temptations of liquor were apparently more powerful that the Fuehrer's threats. Only a year later, the commander-in-chief of the German military, General Walther von Brauchitsch, concluded that his troops were committing "the most serious infractions" of morality and discipline, and that the culprit was "alcohol abuse." Among the adverse effects of alcohol abuse he cited were fights, accidents, mistreatment of subordinates, violence against superior officers and "crimes involving unnatural sexual acts." The general believed that alcohol was jeopardizing "discipline within the military."

According to an internal statistic compiled by the chief of the medical corps, 705 military deaths between September 1939 and April 1944 could be linked directly to alcohol. The unofficial figure was probably much higher, because traffic accidents, accidents involving weapons and suicides were frequently caused by alcohol use. Medical officers were instructed to admit alcoholics and drug addicts to treatment facilities. According to an order issued by the medical service, this solution had "the advantage that it could be extended indefinitely." Once incarcerated in these facilities, addicts were evaluated under the provisions of the "Law for Prevention of Offspring with Hereditary Diseases," and could even be subjected to forced sterilization and euthanasia.

Executing a bootlegger
The number of cases in which soldiers became blind or even died after consuming methyl alcohol began to increase. From 1939 on, the University of Berlin's Institute of Forensic Medicine consistently listed methyl alcohol as the leading factor in deaths resulting from the inadvertent ingestion of poisons.

The execution of a 36-year-old officer in Norway in the fall of 1942 was intended to set an example. The officer, who was a driver, had sold five liters of methyl alcohol, which he claimed was 98 percent alcohol and could be used to produce liquor, to an infantry regiment's anti-tank defense unit. Several soldiers fell ill, and two died. The man, deemed an "enemy of the people," was executed by a firing squad. According to the daily order issued on October 2, 1942, "the punishment shall be announced to the troops and auxiliary units, and it shall be used as a tool for repeated and insistent admonishment."

But soldiers apparently felt that anything that could help them escape the horrors of war was justifiable. Despite general knowledge of the risks involved, morphine addiction became widespread among the wounded and medical personnel during the course of the war. Four times as many military doctors were addicted to morphine by 1945 than at the beginning of the war.

Franz Wertheim, a medical officer who was sent to a small village near the Western Wall on May 10, 1940, wrote the following account: "To help pass the time, we doctors experimented on ourselves. We would begin the day by drinking a water glass of cognac and taking two injections of morphine. We found cocaine to be useful at midday, and in the evening we would occasionally take Hyoskin," an alkaloid derived from some varieties of the nightshade plant that is used as a medication. Wertheim adds: "As a result, we were not always fully in command of our senses."

German doctors experimented on themselves
To prevent an "outbreak of morphinism, as occurred after the last war," Professor Otto Wuth, a master sergeant and consulting psychiatrist to the military's senior medical command, wrote a "Proposal to Combat Morphinism" in February 1941. Under Wuth's proposal, all wounded who became addicted as a result of treatment were to be centrally recorded and reported to the "District Medical Board," where they would be either legally provided with morphine or routinely examined and sent to drug rehabilitation treatment centers. "In this manner," Wuth concluded, "morphine addicts will be recorded and monitored, and the entire group will be prevented from becoming criminal."

The Nazi leadership was more lenient with those who became drug-addicted as a result of the war than with alcoholics, probably because the Wehrmacht was concerned that it could be sued for damages, because it was in fact responsible for dispensing the drugs in the first place.

kali520 napísal:Ty si vobec nieco v tejto teme aj precital. Ako ja fakt nechapem naco sem posielate prispevky ked si neprecitate aspon posledne 3 strany.

J.O.S.E napísal:Ja nemám zaujem diskutovať o iných alternatívach, ktoré sa tu snažia presadzovať niektoré choré mozgy, len s cieľom aby si tu zvyšovali svoju karmu

zelovoc napísal:tak preco si prisiel na diskusne forum? hm? mohol by si mat aspon tolko ucty a precitat si aspon nieco z toho co tu tie podla teba chore mozgy dali. si ma nasral

J.O.S.E napísal:a tak neviem čo tu kto rieši ale kto tak asi 2. svet. vojnu zapričinil - no samozrejme že Nemci a oni sa vtedy zato nehanbili a boli nato hrdí a ty sa tu teraz hráš jako keby si bol Hercule Poirot a lúštil záhadu, ktorá ma svoje rozuzlenie dávno.

Vybíjaš otvorené dvere!

kali520 napísal:1. Kebyze si to tu precitas tak zistis ze 2ww nemali na svedomi len nemci ale to teba asi netrapi
2. Naco sa vyjadrujes k teme ked nechces diskutovat, z toho dovodu asi ide skorej tebe o karmu a o pocet prispevkov
3. Vyzsie uvedene citacie a linky tu ja a iny nedavame len pre srandu kralikovu ale aby si to taky mudrlanti ako ty mohli precitat.

J.O.S.E napísal:ešte nepovedz, že ja som rozputal vojnu, pretože už teraz sa smejem z toho čo tu potiš a moja bránica to nemusi vydržať tak si už tie svoje kwazy argumenty nechaj

zelovoc napísal:ty si teda vol. a korunovany. a ak si si nevsimol tak nazov temy nieje kto rozputal 2. vojnu ale kto zapricinil. ale vzhladom na to ze nemas na tuto temu co povedat tak sem ani neprispievaj lebo tvoje argumenty maju nulovu hodnotu.

J.O.S.E napísal:ty sa cítiš byť veľmi silný ale žiaľ zo slabými argumentami zapričiniť a rozpútať vojnu nie su to náhodou slova synonymné?

krija napísal:je pre niektorych z vas problem prijat "nove" fakty? nevadi! ale diskutujte slusne!!! prosim. lebo si zacinam mysliet, ze nesedim pred compom, ale v krcme a pocuvam reci sedliakov a ozranov

Sepiroth napísal:Nic v zlom, ale toto je debata troch - styroch ludi, ktorí si tu pastuju rozne pochybne "clanky", mudrlantske dohady od rôznych "historikov". Mudrujete tu o diskusii a vyjadrovaní názorov, no akonahle do toho vstupi niekto iný a opáži sa čolen trocha spochybnit ktorykolvek z tychto vašich "dôkazov", je oznaceny za dementa, hlupáka, jeho argumenty su oznacene za hlupost. Ihned nasleduje obvinenie ze si neprecital temu a ze trepe nezm,ysly. Je napdnutý kazdym clenom tohto neonacistického miniklubu, niekolko krat dostane K-, akykolvek jeho post je opätovne napádaný bez toho, aby ho ktokolvek čítal. dalsou oblubenou frazou je, ze "my sme na tomto fóre uz dlho, a ty tu do nas hubujes, co mas niekolko prispevkov"
Dospievam k názoru, že tí normálni, čo sú tu dlhšie, už na vás radšej kašlú a preto sa proti vám a vasim zvráteným myšlienkam ohradia iba tí, čo vás ešte nepoznajú-teda tí noví. Rád by som ale podotkol, že to, že ste na tomto fóre dlho, z vás ešte nerobí nič viac, ako sme my. Nerastie vám s počtom príspevkov inteligencia ani sa s väčšou karmou, čo si navzájom posielate, nestávate lepšími ľuďmi. Názor toho, kto má jeden príspevok, môže mať 10násobnú váhu, než váš.
Ja na diskusných fórach tiež už som nejaký ten čas, toto nieje jediné na svete, ani na slovensku.
Len toľko som chcel povedať, a kľudne mi pošlite 10 krát K-, na tom mi ani najmenej nezáleží. Do tejto témy som sa už dávno rozhodol radšej neprispievat, pretoze vás o nicom neprersvedčím a ani nepocitujem ziadne nutkanie vas o niecom presviedcat-ved vy máte svoju "pravdu", tak si ju nechajte. Tak teda chodte pozdravit nový pomník jedneho z najväčších vrahov slovenska, Jozefa Tisa, ja radšej vzdám hold jedinému padlému spojeneckému vojakovi, či politickému väzňovi z koncentráku, nez milionu padlých landserov.

//este raz opakujem, ze karmu mam tak u... a o tisovi osobitnu temu otvarat nebudem, peretoze by vznikla presne taka tema ako je tato, a tu by to bolo OT.

Sepiroth napísal:Do tejto témy som sa už dávno rozhodol radšej neprispievat, pretoze vás o nicom neprersvedčím a ani nepocitujem ziadne nutkanie vas o niecom presviedcat-ved vy máte svoju "pravdu", tak si ju nechajte. Tak teda chodte pozdravit nový pomník jedneho z najväčších vrahov slovenska, Jozefa Tisa, ja radšej vzdám hold jedinému padlému spojeneckému vojakovi, či politickému väzňovi z koncentráku, nez milionu padlých landserov.

Josef Bryks byl vlastencem vzácné odvahy. Jeho odkaz žije v srdcích všech, kteří si váží svobody, demokracie a lidské důstojnosti.

slavo120 napísal:Ja som niekde cital ze Stalin bol este väcsia svina nez Hitler lebo Hitler k tomu co robil sa aj verejne priznal netajil svoje myslenie a v Rusku sa vraj robilo nieco podobne ale prislo sa na to az neskor ...

An Israeli student finishes high school without ever hearing the name "Genrikh Yagoda," the greatest Jewish murderer of the 20th Century, the GPU's deputy commander and the founder and commander of the NKVD. Yagoda diligently implemented Stalin's collectivization orders and is responsible for the deaths of at least 10 million people. His Jewish deputies established and managed the Gulag system.