Denník N
Darovať
Moje konto
Hekeri a kyberbezpečnosť29. decembra 2020 14:34
Ako ma otupila závislosť od porna. Prišli problémy v intímnej oblasti, reagoval som len na extrémy, hovorí Michal
Vladimír ŠnídlVLADIMÍR ŠNÍDL

Foto - Pixabay
Foto – Pixabay
Psychológovia prirovnávajú internetové porno k alkoholu. Pre mnohých ľudí môže byť neškodné, dokonca obohacujúce. Ak sa však zídu ďalšie faktory, môže prerásť do nezdravej závislosti.

Michal začal s pravidelným sledovaním porna ešte v časoch, keď jeho nosičmi boli hlavne videokazety a časopisy. Bolo to pred zhruba dvadsiatimi rokmi, keď chodil na strednú školu.

„Na strednej škole som ho konzumoval jedenkrát za týždeň. Keď som bol starší, frekvencia sa postupne zvyšovala,“ hovorí.

Prišiel rozmach dostupného internetu, ktorý priniesol aj rozmach porna. Bolo zadarmo, v čoraz väčšom množstve a s najrôznejšími „príbehmi“, ktoré sa vo videopožičovniach ani nevyskytovali.

Michal tomu prepadol. Venoval mu viac času než reálnemu randeniu. A keď si aj našiel partnerku, nedokázal sa pri nej vzrušiť tak ako pri sledovaní porna.

„Dostavili sa problémy v intímnej oblasti, čo predstavovalo aj značný nápor na psychiku. Pred týmito dôsledkami nás nikto nevaroval,“ hovorí.

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
„Treba o tom hovoriť“
Dnes má skoro štyridsať rokov, má manželku a rodinu. Michal nie je jeho pravé meno, rozhovor na túto citlivú tému poskytol pod prísľubom anonymity.

Chce, aby aj mladší ľudia vedeli, kam môže viesť nezdravé sledovanie porna, s ktorým dnes adolescenti začínajú skôr než Michalova generácia.

Sexuológovia hovoria, že slovenské deti sa môžu s pornom stretávať už ako jedenásťročné, pričom väčšinu z nich nikto na nástrahy týchto videí nepripravuje. A medzi tieto nástrahy patrí aj možná závislosť.

„Reálne sa stretávame s pacientmi, ktorí vykazujú typický príznak straty kontroly v konzumovaní pornografie,“ potvrdzuje sexuologička Dana Šedivá.

Konkrétne na Michala malo porno, podobne ako na mnohých ďalších, spočiatku pozitívne účinky – poskytovalo mu uvoľnenie a sexuálne vybitie. Postupne sa však preklopilo do podoby, ktorá mu priniesla problémy v osobnom a partnerskom živote.

„Vždy som vedel, že porno je ilúzia, že takto intímne vzťahy nefungujú. Nebol som však pripravený na to, že mi môže spôsobiť problémy v reálnom sexe,“ hovorí.


Prečítajte si
Porno znižuje motiváciu k skutočnému sexu. Podľa lekárky treba o rizikách hovoriť aj s deťmi
Nahá žena už nemusí stačiť
Prečo sa to deje? V čom presne môže byť nadmerná konzumácia porna škodlivá?

Pri sledovaní porna, ktoré je obvykle spojené s masturbáciou, dostáva človek enormné dávky vzrušenia. Je motivovaný, aby neustále klikal na nové a nové videá, pozeral nové páry, preskakoval scény, ktoré mu pripadajú príliš „soft“.

Výsledkom je, že ho postupne prestávajú vzrušovať veci, ktoré ho vzrušovali predtým. Ak ide o heterosexuálneho muža, tak mu už nemusí stačiť vidieť len nahú ženu.

„Dnes vám stačí raz kliknúť a vidíte všetko. Chlapci dnes môžu „mať“ v mobile alebo v počítači ženu, akú len chcú. Väčšina reálnych žien sa pritom nemôže fyzicky porovnávať s „hviezdami pornografie,“ poznamenala sexuologička Šedivá.

Nadmerný konzument porna tak potrebuje stále väčší extrém, aby dosiahol vyvrcholenie. To zo svojej skúsenosti potvrdzuje aj Michal.

„Postupne sa u mňa dostavilo akési otupenie. Už som nereagoval na nižšiu než extrému dávku vzrušujúcich podnetov,“ hovorí.

Najprv porno, až potom sex
Ešte pred tridsiatimi rokmi bolo skutočné porno skôr raritou. Väčšina mužov sa dostala maximálne k erotickým časopisom, prípadne k erotickým filmom v televízii. Keď začali porno sledovať pravidelne, obvykle to bolo až po tom, ako začali sexuálne žiť.

Dnes je to naopak: väčšina mladých ľudí začne najprv konzumovať porno, až neskôr eventuálne získavajú praktické sexuálne skúsenosti. Tým sa však zvyšuje riziko, že sa od porna stanú závislými.

„Pohlavný život začínajú na internete – nikdy neboli zaľúbení, nikdy nedržali dievča za prsník, ale už masturbovali pri pohľade na súlože všetkého druhu. Takíto jedinci majú predispozíciu navyknúť si na pornografiu,“ vysvetľuje Šedivá.

Ako závislosť od alkoholu
Školská psychologička Hana Šándorová, ktorá sa s týmto fenoménom stretáva pri študentoch stredných škôl, to prirovnáva k závislosti od alkoholu.

Aj sledovanie porna sa totiž považuje za normálnu a bezpečnú vec podobne ako „jedno-dve pivá“. Kto ho nepozerá, akoby nezapadal medzi ostatných.

„Preto je niekedy ťažké ochrániť ohrozených pred škodlivými účinkami nadmerného pozerania porna. Keď sa do toho primiešajú iné problémy, tak z toho môže vzniknúť závislosť,“ vysvetľuje Šándorová.

Rizikovou skupinou sú mladí ľudia, ktorí prichádzajú do puberty. Na jednej strane majú totiž neobmedzený prístup k internetovému pornu, na druhej strane sa ich mozog, ktorého vývoj ešte nie je ukončený, ťažšie zotavuje z prípadnej závislosti.

„Bežne sa stretávam s tým, že časté sledovanie porna sa považuje za normálnu vec a potom sa ťažko hľadá tá čiara, keď to už predstavuje pre človeka problém,“ dodáva psychologička.

Hodiny denne
Vzhľadom na fakt, že záujemca si na internete nájde neobmedzený počet videí rôzneho druhu, dokáže pri porne stráviť aj hodiny denne. Odborníci tento typ správania radia medzi takzvané nelátkové závislosti, označujú to spojením „závislosť od kybersexu“.

Z neškodného užívania do fázy závislosti sa človek obvykle dostáva vtedy, keď sa od sledovania porna nevie odtrhnúť ani v prípade, že mu už táto činnosť výrazne zasahuje do iných oblastí života.

„Orientačne sa ako hranica uvádza jedenásť hodín týždenne. Väčší význam však má skutočnosť, či a do akej miery negatívne zasahuje závislosť do života človeka a spôsobuje mu problémy,“ povedal pred pár rokmi pre Plusku Ludvik Nábělek z psychiatrického oddelenia Nemocnici F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici.

Tak ako pri iných závislostiach, aj závislosť od porna je obvykle vyústením iných problémov, ktoré na človeka doliehajú. Preto pri nej niektorí psychológovia vidia paralelu so závislosťou od alkoholu, ktorá má obvykle takisto viacero príčin.

„Keď sa zhlukne dostatočné množstvo iných faktorov – predispozície daného človeka, životné okolnosti, jeho osobnosť –, tak sa z príležitostného pohárika vína stane závislosť. Pri porne to môže byť podobný príbeh,“ poznamenáva Šándorová.

Partnerky môžu vidieť chyby v sebe
Ako sa môže táto závislosť následne prenášať do reálneho života?

V prvom rade komplikuje vzťahy. Internetové poradne a bulvár sú plné príbehov napríklad žien, ktoré ťažko znášali, keď zistili, že ich partner aj počas vzťahu tajne sleduje porno.

Web českej televízie Prima pred tromi rokmi priniesol príbeh štyridsaťročnej Markéty, ktorá nadmerné sledovanie porna u svojho manžela – sprevádzané jeho snahou nájsť si sexuálnu spoločníčku – opisovala ako jeden z dôvodov ich rozvodu.

„Keď som sa dozvedela o jeho tajnom živote, najprv som to dávala za vinu sebe. Práve to je problém, že takto reaguje väčšina žien,“ hovorila novinárom.

Podobné príbehy sú bežné aj na Slovensku. Sexuologička Šedivá vo vlaňajšom rozhovore pre Denník N opisovala, že obvykle sú to práve ženy, ktoré privádzajú svojich partnerov k lekárom do ambulancie.

Všimnú si totiž, že muži radšej sledujú porno, než aby boli s nimi. Zároveň majú väčší sklon k nevere – na uspokojenie si potrebujú hľadať iné ženy. Partnerky to, prirodzene, zle znášajú, je to pre ne ponižujúce.

„Ich partneri niekedy prekračujú hranice, začínajú prechádzať do interakcií, napríklad do rôznych četovacích miestností, kde komunikujú s reálnymi ženami. Potom je už otázne, či nejde o neveru, keď sa ten muž pri tom aj natáča a posiela svoje videá,“ vysvetľovala Šedivá.

Izolácia, depresia, hanba
S tým priamo súvisí ďalší dôsledok: vlastný partner alebo partnerka nemusia byť pre konzumenta porna takí vzrušujúci ako aktéri, ktorých zvykne sledovať na internete.

„U mužov sa v dôsledku nadmernej konzumácie porna môže objaviť aj erektilná dysfunkcia,“ poznamenáva psychologička Šándorová.

Závislosť od porna môže v extrémnych prípadoch spôsobiť, že človek sa v „offline“ svete nevie sústrediť, bežné veci mu neprinášajú radosť, čo sa napokon môže prejaviť aj na jeho psychike.

„Dostaví sa otupenie, potrebuje čoraz väčšie vzrušenie. Dôsledkom je izolácia, depresia, hanba a úzkosť,“ hovorí Šándorová.

V neposlednom rade: zvlášť mladí chlapci môžu získať nerealistické predstavy o tom, ako funguje nadväzovanie sexuálnych kontaktov.

Ľudovo povedané, môžu získať pocit, že ženy ochotne mávajú sex s cudzími mužmi, ako to majú napozerané z príbehov v pornografických videách.

A pokiaľ aj nadviažu vzťah so skutočnou partnerkou, môžu naivne čakať, že reálny sex by mal prebiehať podobne, ako ho videli na internete.

„Pri sledovaní porna neriešiš nikoho iného len seba, ale v realite ste v tom s partnerkou dvaja. Na to ťa porno nijako nepripraví,“ potvrdzuje Michal.

„Radšej chodím behať“
Michal hovorí, že keď nadmerne sledoval porno, poskytovalo mu istú náhradu. Bolo to obdobie, keď mal ťažkosti nájsť si partnerku. Sledovať porno bolo jednoduchšie než sa pokúšať nadväzovať vzťah s neistým výsledkom.

„Človek sa na tú ilúziu ľahko namotá. V jednom momente zatúžiš aj po ozajstnom vzťahu, pri porne si však stále sám,“ dodáva.

Dnes už Michal vie, kam až môže nadmerné sledovanie porna viesť. Občas mu príde na myseľ, že by si ho pozrel, ale snaží sa mu odolávať. „Radšej si počkám na reálny život. A chodím behávať,“ hovorí.

Cesta, ako sa zbaviť závislosti, podľa neho existuje, človek to však musí chcieť sám – len ťažko by ho k tomu prinútil nejaký zákaz zvonku.

„Dopriať si úľavu je fajn, ale porno nie je jediná možnosť. Ak si mu prepadol, skús si dať týždeň pauzu. A pokiaľ s tým chceš skončiť, sprav to pre seba,“ dodáva.

Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte prosím na [email protected].


Hekeri a kyberbezpečnosť
Vladimír Šnídl
Názorne ukážem pocity žiaka, ktorého trieda zosmiešňuje. Štyri príbehy učiteľov, ktorí upozorňujú deti na kyberšikanu i porno
Vladimír Šnídl
Čo by rodičia mali vedieť: sexuálni predátori zneužívajú, že dieťa túži po pozornosti
Slovensko
Daniel Vražda
Kotlebovci ignorujú zákaz vychádzania. Zišli sa v straníckej centrále, mnohí boli bez rúška
Andrej Bán
Svojráz sviatočného lockdownu (fotogaléria)
Denník N
Minúta po minúte: Riaditeľ nitrianskej nemocnice žiada tvrdý lockdown v meste
Tomáš BenedikovičVladimír Šimíček
Rok 2020 očami fotografov Denníka N
Teraz najčítanejšie
1.Ekonomický newsfilter: Je deň pobrexitového upratovania, londýnske City plače
2.Týždňový newsfilter: Vládu ohrozuje Lučanského samovražda, meškajúci lockdown i vnútorný spor
3.Filmárka Berezňáková: Vychádza mi, že Slováci sú veľmi poddajný národ
4.Chlapi sú zlatí, hovoril Lučanský o dozorcoch. Úradné zápisy prinášajú podrobnosti o jeho väzbe i zranení
5.Najväčšia chyba pri chudnutí? Ľudia začnú jesť menej, hovorí výživový poradca
6.Kedy môže byť eseročka hlúpy nápad a podnikať by ste mali radšej ako živnostník (novinky v roku 2021)
7.Minúta po minúte: Riaditeľ nitrianskej nemocnice žiada tvrdý lockdown v meste
8.Suché borovicové lesíky sa na Záhorí menia na močiare plné divokého života, a to len preto, že človek vrátil vodu, kam patrí
9.Herečka Eva Pavlíková: Korona pokrivila aj vzťahy v divadle. Dosť mi to prekáža, lebo som nekonfliktný človek
10.Lacná náplasť z lekárne zaberá, ak sa vám s rúškom rosia okuliare (+ video)
11.Jeden rodič mi raz vynadal za to, že ho jeho dieťa nútilo separovať odpad, hovorí učiteľ globálneho vzdelávania
12.Bola to naozaj samovražda? (Otázky a odpovede k Milanovi Lučanskému)
13.Poliaci nič o Slovensku nevedia, chcem to zmeniť, hovorí Weronika Gogola. O Slovensku napísala reportážnu knihu
14.Prísnejší lockdown od 1. januára: zákaz návštev, práca mimo domu len na výnimku, školy o týždeň zrejme neotvoria
15.Obamová vstáva pred piatou a cvičí, Gates číta 50 kníh ročne. Funguje vedomá zmena návykov?

O Denníku N
Redakcia
Knižný obchod
Inzercia
Financovanie
VOP
Kontakt
[email protected]
Facebook
Messenger
Twitter
Youtube
Instagram
RSS
Techbox
Historyweb
Medzi knihami
Kinečko
Copyright © N Press s.r.o.

×

Denník N
Darovať
Moje konto
Rozhovory27. decembra 2020 19:58
Filmárka Berezňáková: Vychádza mi, že Slováci sú veľmi poddajný národ
Karol SudorKAROL SUDOR

Barbora Berezňáková. Foto - O. Lewis
Barbora Berezňáková. Foto – O. Lewis
Slovensko akoby cítilo bytostné ohrozenie z elít alebo zo zmeny. Súvisí to s malým sebavedomím, ktoré je nahrádzané národniarstvom štvrtej cenovej, tvrdí filmárka Barbora Berezňáková. Prezrádza aj to, ako sa jej na filme o únose prezidentovho syna spolupracovalo s Petrom Tóthom.

Ako dokumentaristka pracujete s témami, ktoré ste nemohli zažiť, respektíve si ich nemôžete pamätať – rok 1968, november 1989, kauzy mečiarizmu. Čo vás na nich tak láka?

K dokumentom ma priviedli samotné témy. Vybrala som si ich, lebo som si potrebovala upratať v hlave, pochopiť kontext, z ktorého vychádzam.

V akom zmysle?

Hľadala som odpovede na otázky typu kde žijem, v akej spoločnosti sa nachádzam, aká je krajina okolo mňa, akí sú ľudia v nej a z čoho to vyplýva. Premýšľať nad týmito vecami som začala, keď som sa odsťahovala do USA. Práve tam sa mi vyjasnilo, čo ma zaujíma, ako chcem tráviť život a čo asi chcem robiť.

Dajú sa nájsť odpovede na také otázky cez zlomové udalosti? Necharakterizujú nás skôr tie dlhé roky nečinnosti medzi nimi? Príklad: november 1989 vyplavil vlnu empatie, súdržnosti a slušnosti, miera takých prejavov však v spoločnosti nie je konštantná. Aj po revolúcii rýchlo vyprchali.

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Ja si práve myslím, že krajinu aj ľudí človek najlepšie spozná v hraničných situáciách. Aj kvalitu vzťahu medzi partnermi si lepšie uvedomíte, keď v ňom nastane problém. Nechcem však riešiť, či bolo skôr vajce alebo sliepka, či si národ podmienky vytvára, alebo skôr podmienky ovplyvňujú národ. Podľa mňa sú to prepojené nádoby.

Čím vás zaujal rok 1968, keď nás v auguste začali okupovať vojská Varšavskej zmluvy?

Veľa debatujem so svojím otcom, ktorý sa narodil v rusínskej oblasti. Zaujímalo ma, čo vtedy robil. V roku 1968 študoval v Prahe psychológiu a cez prázdniny sa vrátil na východ Slovenska do dedinky, kde žil takmer na lazoch. Povedal mi, že v čase vpádu vojsk bol na lúke s kravami, že ich pásol.

Zrazu počul rachot a z lesa sa vyrútil tank. Som dosť vizuálny typ a hneď som si to predstavila – mladý človek pasie kravy v idylickej prírode, zrazu sa z lesa vyrúti tank. Zdalo sa mi to absurdné.

Otec mi zároveň povedal, že keď v 70. rokoch pracoval v Prahe, nejaký kolega si z neho strieľal poznámkami typu – a čo, keď prišli Rusi, plakal si za tými kravami? Vzkypela v ňom zlosť a tomu kolegovi vrazil. Na prekvapenie všetkých a možno aj vlastné.

Vnímala som to ako sondu do duše človeka, ktorý prežil výnimočnú udalosť. Zanechala v ňom traumatizujúci pocit potlačenej bezmocnosti, ktorá sa prejavila spätne. Toto je kontext politiky, ktorý sa bežne nedozvedáme, ale tvorí výraznú stopu v nastavení v spoločnosti.

August 1968 sa dá uchopiť z rôznych uhlov – cez osobné príbehy, faktograficky, politicky, spoločensky, cez hudbu, literatúru a následnú cenzúru, cez emigrácie a podobne. Dá sa to krásne vystavať – totálne uvoľnenie v krajine, zrazu vpád vojsk a normalizácia, ktorá pochovala nádej. Ako ste nad tým premýšľali, keď ste sa pustili do projektu Spýtaj sa vašich: 68?

Nikdy nekalkulujem s tým, čo by bolo príťažlivé pre diváka. Vždy na to idem dosť egoisticky – držím sa toho, čo zaujíma mňa osobne. Jasné, bol to risk, lebo ten film vôbec nemusel byť pre publikum niečím nový a zaujímavý, ale cítila som, že u nás chýba medzigeneračný dialóg.

Preto pointa stojí na tom, že deti sa pýtajú rodičov, čo vtedy zažili?

Áno. Zdá sa mi veľmi neuvedomelé a nezrelé, keď niekto povie, že žije mimo politiky, že politika ho vôbec nezaujíma. Ako niekto sám seba môže vnímať mimo politického kontextu? Veď to nejde. Čo je osobné, to je aj politické.

Vždy?

Samozrejme. To neznamená, že človek musí každý deň sledovať správy. Musí mu však byť jasné, že každé jeho rozhodnutie v živote – teda čo kupuje, ako žije, ako sa správa, čo podporuje, aké má vzťahy, ako ovplyvňuje iných – sa dá vnímať aj v politických súvislostiach.

Aj preto si každý, kto naplno zažil rok 1968, pamätá, čo presne vtedy robil, ako sa ho dotýkali pomery v spoločnosti. Ide o krásne osobné príbehy; napríklad kamarátkina mama vtedy sadla na bicykel, previezla sa za hranice, odfotila si Devín z opačnej strany Dunaja a vrátila sa. Viete, ako sa musela cítiť?

Všetko sú to subtílne zážitky ľudí, ktoré formovali ich mentálnu výbavu. Zdalo sa mi zaujímavé pátrať po takých okamihoch a natočiť ich. Preto sme aj s grafickou dizajnérkou Pavlínou Morháčovou vymysleli stránku spytajsavasich.sk, kde svoje príbehy dobrovoľne zdieľajú aj ďalší ľudia. A funguje to.

Princíp je jednoduchý – deti sa môžu rodičov opýtať, ako to vtedy bolo, čo vtedy robili, čo si o tom všetkom mysleli a ako to zasiahlo ich rodiny. Skvelé je, že tam píšu aj samotní rodičia, nečakali na otázky svojich detí. Prinášajú tak nielen vlastné príbehy, ale aj tie, čo počuli vo svojich rodinách.

Keď ľudia zažijú niečo nepríjemné, stáva sa, že o tom rozprávajú neradi. Mnohí Židia svojim deťom nikdy neprezradili, čo zažívali počas holokaustu. Sám poznám ľudí, ktorých tvrdo postihla normalizácia, a o detailoch príliš nechceli hovoriť.

Tento problém som vôbec nemala. Porovnávať holokaust a august 1968 nemožno, ide o rozdielne veci.

Obe udalosti sú pre spoločnosť traumou, hoci v inej miere. Okupácia nebola iba o mŕtvych obetiach v auguste 1968, treba pripočítať aj obete normalizácie – zastrelených na hraniciach, ľudí, ktorých týrala ŠtB, väznených a podobne.

Súhlasím, len v roku 1968 sa nezopakovalo to čo počas holokaustu – že tí, čo prežili, trpeli pocitmi viny, lebo ich blízki neprežili. Okrem toho, holokaust je najhorší zločin proti ľudskosti v dejinách ľudstva. V takej situácii sa dá dobre rozumieť, prečo o tom preživší nechcú hovoriť.

V roku 1968 bola iná situácia – nešlo o napadnutie a poníženie jednej skupiny občanov, vtedy totiž napadli celý štát, čo jeho obyvateľov mohlo paradoxne zjednotiť, lebo zrazu boli všetci na jednej lodi. Tým to nechcem zľahčovať. Pripomínam len, že rok 1968 mal iný kontext, vďaka čomu ľudia nemali problém hovoriť o svojich príbehoch.

Navyše moja skúsenosť dokumentaristky hovorí, že vyrozprávanie sa z nejakej traumy môže byť aj oslobodzujúce a ozdravujúce. Keď niekto obeť empaticky počúva, môže jej to pomôcť vyrovnať sa s tým, čo zažila.

Čo vám z toho filmu vyliezlo?

Presvedčenie, že boj za slobodu je vždy dôležitý. Ďalšia vec je, že dnes žijeme v iných časoch, mnohí nezažili normalizáciu a do opisu socializmu sa vkráda nostalgia a kultúrny nános vo forme emocionálnych pesničiek či filmov typu Pelíšky. Celé vnímanie sa preto posúva do komickejšej aj nostalgickejšej roviny.

Myslel som skôr, akú odpoveď ste našli na svoje otázky – aká sme krajina, akí sme ľudia?

Vyšlo mi, že nie sme práve revolucionársky národ. Vyskočila z toho na mňa otázka, či naozaj existuje čosi ako národná mentalita, alebo ide skôr o stereotyp, ktorého sa treba zbaviť.

V zmysle, že na nás môžu rúbať drevo, a aj tak mlčíme?

Áno. Mne z toho Slováci vyšli ako veľmi poddajný národ. Neviem však, či je to výsledok historického vývoja, teda že sme si zvykli žiť pod nejakou hegemóniou mocnejších, alebo je to skôr príčina, a práve preto nás dlho ovládali iní.

Hnevá vás, že ľudia v roku 1968 nepovstali, ale v konečnom dôsledku sklonili hlavy?

Nie, lebo im rozumiem. Keď niekto vtedy vystrčil hlavu, zastrelili ho. Niet však pochýb, že v ľuďoch to vtedy veľmi vrelo. To, ako sa národ v konečnom dôsledku zachoval, primárne vyplývalo z politického rozhodnutia. Celá dedina sa síce môže spojiť s vidlami a kosami v rukách, keď však prídu tanky, čo zmôžete? Podvolenie sa v danej chvíli asi bolo jediné riešenie, inak by vo veľkom tiekla krv.

Podobne ako v Maďarsku v roku 1956.

Samozrejme, navyše nezabúdajme, že rok 1968 prišiel 23 rokov po skončení 2. svetovej vojny. To je prikrátky čas na to, aby ľudia zabudli, čo sú to hrôzy vojny. Väčšina vtedajších ľudí ich zažila na vlastnej koži, takže sa dá rozumieť, ak do toho nechceli ísť znovu.

Na druhej strane sa pozrime na dnešné Bielorusko. Ľudia už mesiace protestujú proti Lukašenkovi aj za cenu bolesti, väzenia a obetí na životoch. Je otázne, čo by sa stalo, keby sa proti nim postavili tanky ďalších krajín, ktoré by si tamojší prezident prizval na pomoc.



Identický koncept ste zvolili aj pri projekte Spýtaj sa vašich: 89, ktorý cieli na novembrovú revolúciu.

Zámer bol rovnaký – tri desaťročia po revolúcii pokračovať v medzigeneračnom dialógu. Dnes sa tu nadáva na množstvo vecí, ktoré vraj za socializmu boli lepšie, ale akosi zapadá prachom, že sa tu odvtedy odohralo aj veľa pozitívnych premien. Mladí dnes často nevedia, že ešte nedávno by niektoré veci vôbec nemohli – kritizovať politikov na Zomri, cestovať po svete, študovať v zahraničí, mať svoj názor na čokoľvek. Ak im to vysvetlia vlastní rodičia, ktorí vedia tie dve obdobia porovnávať, je to skvelé.

Ľudia tak možno pochopia, že demokracia je z princípu náročnejší systém než ten, v ktorom je všetko vopred umelo pripravené a nalinajkované. Na čom dnes funguje spomienkový optimizmus? Na hláškach, že mlieko bolo lacnejšie, že každý mal byt a prácu, že nik sa nesťažoval. Jednak to nebola pravda, jednak tá domnelá istota existovala za cenu slobody. A takto umŕtvená spoločnosť sa nemôže hýbať dopredu. V tomto má ten dokument možno ešte väčší zmysel než ten o roku 1968.

Respondenti vo vašom dokumente v úvode hovoria, čo na socializme oceňovali – istotu, prácu, byty zdarma, zdravotníctvo, mladomanželské pôžičky, ROH (vtedajšie odbory – pozn. red), pionierske tábory, mlieko a jogurty v sklenených fľašiach, chlieb vydržal dlhšie čerstvý ako dnes. Ľudia vlastne vďaka materiálnym veciam akoby nepociťovali neslobodu.

Presne tak. Spoločnosť však, našťastie, dozrieva. Aspoň ja u mladej generácie vnímam trend, že jej honba za materiálnymi vecami trochu opadáva. Ešte v 90. rokoch bolo ideálom mať veľký dom a veľké auto, každoročne cestovať na exotické dovolenky a vlastniť televíziu s veľkou obrazovkou. Dnes to už tak nie je.

Jasné, že aj dnes chcú mať ľudia naplnené základné materiálne potreby, chcú sa mať dobre, kvalitne žiť a zdravo sa stravovať, len môj pocit je, že už neprahnú po kvázi luxuse. Väčšine stačí, ak majú primeraný byt, pričom začínajú pozerať aj na ekologické a ďalšie súvislosti svojho správania. Zároveň si cenia aj výdobytky, ktoré tu pred novembrom 1989 neboli – možnosť cestovať, slobodne sa vyjadrovať, podnikať a podobne.

Paradoxom je, že pred revolúciou ľudia vôbec neboli bohatší, veď na väčšinu statkov museli pracovať oveľa dlhšie ako dnes, ak ich vôbec zohnali. Keď sa im roztrhalo oblečenie, museli si ho zašiť, nešli si hneď kúpiť nové. Keď si všetko rozmeníme na drobné, zistíme, že väčšina sa vtedy naozaj nemala lepšie ako dnes. Všetci sa mali relatívne rovnako – tí, čo sa snažili, aj tí, čo nič nerobili. Komunisti ich jednoducho nahnali do priemeru.

Niet sporu o tom, že materiálny level od revolúcie mimoriadne poskočil. Problém je, že ľudia majú svoj život primárne vo svojich rukách, čo si neraz neuvedomujú. Majú zodpovednosť sami za seba a nie každý s ňou vie narábať, keďže sa to ani nemali od koho naučiť.

Iná vec je, že kritikom rozumiem, lebo naša krajina v roku 1989 skočila nie do kapitalizmu, ale do nejakej jeho zmutovanej privatizačno-rozkrádačskej verzie. Viete, čo je problém?

V čom?

Že náš štátny systém dodnes nie je adekvátne sociálny pre tých, čo to potrebujú. Hoci som dieťa porevolučného nadšenia, čím viac cestujem a porovnávam štandardy rôznych krajín, tým viac som presvedčená o dôležitosti štátom poskytovaných sociálnych istôt. Tak, aby vedel pomôcť tým, čo prepadávajú cez rôzne sitá, ale napríklad aj ženám na materskej.

Nie každý môže zarábať, nie každý má rovnaké štartovacie podmienky, nie každý dostane šancu na vzdelanie a prácu, ale napríklad aj na lásku a podporu v rodine. Fico tu síce kadečo proklamoval, v skutočnosti pre sociálny štát neurobil vôbec nič, skôr naopak. Je strašná hanba, že ani 30 rokov po revolúcii nevieme pomôcť chudobným a znevýhodneným na okraji.



Niektorí ľudia vo vašom dokumente tvrdia, že v minulom režime boli ľudia k sebe priateľskejší.

To súvisí s viacerými faktormi – dnešní starší vtedy boli mladí, slobodní, zaľúbení, chodili sa von zabávať. Ide o spomienkový optimizmus. Neskôr prišli deti, starosti, povinnosti, čo ich pohľad, prirodzene, mení. Jednoducho prechádzame rôznymi fázami života, inak vnímame život v tridsiatke a inak v sedemdesiatke. Že teda niekto spomína na mladosť optimisticky, je normálne.

Ďalší faktor spočíva v tom, že v minulom režime absentovali mnohé zdroje a ľudia boli odkázaní na vzájomnú pomoc. Keď niekto v rodine staval dom, pomáhali mu všetci vrátane susedov. Keď niekto vedel šiť či štrikovať, urobil šaty či sveter aj známym. Kde nie sú zdroje, tam sa ľudia musia vynájsť. Napríklad cez medziľudské vzťahy, lebo to prináša svoje výhody.

Tretí faktor je o tom, že kapitalizmus so sebou nevyhnutne prináša aj istý individualizmus. Vidím to na Amerike, kde som strávila veľa času. Aj na Slovensku tak vzniklo dravšie prostredie a mnohí začali hrať sami za seba. Niektorí z donútenia, lebo musia veľa pracovať, aby uživili rodiny, a tak nemajú toľko času na kamarátov, niektorí preto, že je pohodlnejšie byť sám a mať pokoj.

Otázne je, či nožnice v normálnej spoločnosti majú byť naozaj roztvorené tak, že na jednej strane sú neskonale bohatí grázli ako Kočner, Bašternák, Bödör či Haščák, ktorí profitovali na korupcii a konaní zla, a na druhej množstvo ľudí bez domova.

Tu sa miešajú dve rôzne veci – právny štát a sociálny štát. Na to, aby tu nevznikali kočnerovia a haščákovia, potrebujeme kvalitný právny štát bez korupcie a s reálne vymožiteľnou spravodlivosťou. Na to, aby sme nemali ľudí bez domova, zase potrebujeme kvalitný sociálny štát, ktorý človeka zachytí a pomôže mu skôr, než padne na dno.

Niet pritom pochýb, že v krajine by malo fungovať oboje – právo aj sociálna pomoc. Jasné, môžeme sa baviť o tom, v akej miere má byť štát sociálny, kedy už má zasahovať a kedy ešte nie, ale problém je, že doteraz sa to ignorovalo. Fico si môže dávať na bilbordy, že nám garantuje istoty, ale v skutočnosti by na začiatok pomohlo nerozkrádať štátny majetok.

Osobne vidím problém v tom, že nám chýbajú elity, ktoré by nás viedli hodnotovo. Výraznou výnimkou je prezidentka Zuzana Čaputová. Niežeby sme takých ľudí nemali viac, ale vždy sme sa ich nejako zbavili – za vojny sme ich vyhnali do koncentračných táborov, v 50. rokoch sme ich popravovali alebo zatvárali, v 70. rokoch umlčiavali, po revolúcii zase vyháňali do zahraničia a ostrakizovali. Veď aj dnes nám elity spomedzi mladých ľudí utekajú do zahraničia, lebo nevidia zmysel v živote na Slovensku – či už z ekonomických, alebo spoločenských dôvodov.

To znie, akoby sme z elít mali strach.

Áno, Slovensko akoby cítilo bytostné ohrozenie z elít alebo skôr zo zmeny. Súvisí to so spomínaným malým sebavedomím, ktoré je nahradzované národniarstvom štvrtej cenovej. Sme viac ako 30 rokov slobodní a dodnes sme svoj prístup k mnohým veciam nezmenili. Vyhovárať sa dnes na komunizmus je preto alibistické.


Barbora Berezňáková. Foto – M. Berak
Jeden z vašich dokumentov sa volá Skutok sa stal. Je o mečiarizme, najmä o únose prezidentovho syna, čo je dodnes nepotrestaná kauza, hoci vinníkov poznáme. Čo vás na tom lákalo?

Možno to, že som ako dieťa istý čas bývala v Svätom Jure, za ktorým sa únos odohral. A možno to, že môj otec kedysi sám pracoval pre tajnú službu ako psychológ, hoci sa venoval zahraničiu, nie kontrarozviedke. Videla som, že tu máme nevyriešený kriminálny prípad, ktorý je svojím príbehom ojedinelý aj vo svete.

Nemala som ambíciu robiť o tom veľký dokument, pôvodne som skôr premýšľala nad scenárom pre hraný film. Pred šiestimi rokmi to bola ešte spiaca téma, nik sa jej detailnejšie nevenoval. Dokonca sa ma ktosi vtedy pýtal, načo sa tomu venujem, že to už aj tak nikoho nezaujíma.

Príbeh je prerozprávaný cez viaceré osoby. Medzi nimi je aj bývalý novinár a exšéf kontrarozviedky SIS Peter Tóth a svedok únosu Oskar Fegyveres.

Oskara som dlho nemohla zohnať. Predstavovala som si ho úplne inak – ako individualistického hrdinu, rázneho muža, nejakého intelektuála, ktorý sa zamyslel nad tým, čo sa deje v krajine, a rozhodol sa ísť proti prúdu. Výsledkom bolo, že štátna moc zabila jeho spojku a kamaráta Róberta Remiáša. Príbeh ma zaujal v prvom pláne svojou dramatickosťou a tým, že nie je vyriešený.

Realita ma dosť prekvapila, lebo Oskar je človek ako každý iný. Nemá v sebe hrdinské zmýšľanie v podobe, akú poznáme z akčných filmov. Je to nízky, milý chlapík, ktorého život dostal do situácie, keď sa musel nejako rozhodnúť, a zrazu sa stal postavou v obrovskom príbehu.

Čakali ste supermana a stretli ste normálneho človeka?

Presne tak. Zrazu som sa začala zamýšľať aj nad tým, čo je to hrdinstvo. Nečakal ma žiadny superman, ale skôr Jozef Mak. Nemyslím to kriticky, zrazu mi bolo sympatické, že hrdinstvo nie je až také vzdialené od nás, bežných ľudí. Stačia nejaké okolnosti a každý má na výber, ako sa zachová. To je dôležité.

Áno, Oskar je človek, ktorý sa pri niečom ocitol a zrazu sa stal dôležitou postavou v dejinách. Keď som s ním raz sedel na zmrzline na Morave, zdalo sa mi to až bizarné – dôležitá postava dejín, ktorá je súčasťou jedného z najsilnejších príbehov porevolučného Slovenska, má na sebe zásteru a predáva zmrzlinu v stánku.

Áno, to, že robil zmrzlinára, je aj vo filme. Tiež som si uvedomovala, aké je to bizarné, že takto by to vôbec nemalo byť. Sme zvyknutí na nejaký naratív a naraz vidíme, že život je oveľa rozmanitejší a občas až neuchopiteľný.

Nemali ste problém spolupracovať s Petrom Tóthom?

Poznala som jeho minulosť. Vedela som aj to, že je Kočnerov kamarát, veď s ním telefonoval aj predo mnou v čase, keď už bol Kočner vo väzbe za zmenky. Jasné, že som s Petrom Tóthom mala veľa dilem, ale ako dokumentaristka nemôžem pracovať tak, že ak je niekto považovaný za nedôveryhodného, tak sa s ním vôbec nebudem baviť.

Naopak, musela som sa s ním baviť, lebo toho veľa vie. Neskôr nastala trochu diskrepancia medzi tým, aký bol jeho súčasný mediálny obraz, a tým, čo patrilo do môjho filmu. Nemôžem niekomu meniť jeho rolu v príbehu z minulosti len preto, že vo svetle ďalších okolností a nového prípadu je podozrivým.

Bola by som však veľmi zlá dokumentaristka, ak by som všetko, čo mi povedal, brala ako fakty. Do filmu som nedala nič, čo sa mi nepotvrdilo aj z iných, minimálne dvoch ďalších zdrojov.

Dá sa vycítiť, kedy je úprimný a kedy hrá svoje hry?

Brala som to tak, že pri ňom nikdy neviem, na čom som. Kto sa s ním stretne, potvrdí, že je to veľmi príjemný a sympatický človek, cítiť z neho ochotu. Jeho osobnostné vyžarovanie jednoducho nezapadá do konceptu toho, čo o ňom v skutočnosti vieme a čo má za sebou. Netuším, prečo sa dostal tam, kde je, to už je vec komplikovanejšej psychológie a hier jeho osudu.

Myslím si však, že aj pre neho malo to nakrúcanie akýsi ozdravný rozmer. Nepochybujem, že na začiatku kariéry chcel byť dobrým novinárom, ktorý poukazuje na nespravodlivosť. Povedal mi, že keď bol mladý, tak bol veľmi ambiciózny, chcel mať prestíž, slávu a peniaze.

Keď sa na tým detailne zamyslíte, vlastne chcel to čo každý druhý človek. Zrazu však bol v situácii, keď Remiáš mal pol milióna šilingov, Oskar mal pol milióna šilingov, v redakcii ho kritizovali, do toho prišiel Kočner, pomohol mu, zároveň dohovoril Lexovi, aby mu SIS dala pokoj. Tu niekde sa Tóth odchýlil od svojej pôvodnej trate.


Barbora Berezňáková. Foto – O. Lewis
Kuriózne je, že keby Tóth ako novinár mapoval prešľapy tamojšej tajnej služby v zahraničí tak, ako ich riešil za mečiarizmu na Slovensku, zrejme by tam bol mimoriadne oceňovaný. Mohol byť hrdinom, dnes je nenávidenou osobou.

Čo je vlastne hrdinstvo? Podľa renomovaného psychológa, autora stanfordského experimentu, Philipa Zimbarda hovoríme o hrdinstve len vtedy, keď idete do osobného rizika, z ktorého nemáte absolútne žiadny prospech, len preto, že vás k tomu vedie nejaká idea a snaha o dobro. Koľko takých poznáme?

Tótha rozhodne nechcem ospravedlňovať, lebo mám naňho jasný a kritický názor, len premýšľam, koľkí by sa v identickej situácii tiež potkli a pridali sa na nesprávnu stranu.

Vo filme ste chceli mať aj Michala Kováča mladšieho, teda obeť únosu. Nie je tam; z toho predpokladám, že odmietol.

Opakovane som ho oslovovala cez e-mail aj cez telefón, neskôr som využila aj známych, kontaktovala som aj jeho advokáta Jána Havláta. Keď pochopil, o čo mi ide, nechcel sa so mnou baviť. Áno, Michal Kováč mladší by bol zaujímavým respondentom na rozhovor o únose. Verím, že raz napíše aspoň vlastné pamäti.

Skutok sa síce stal, dodnes je však nepotrestaný. Jaroslav Svěchota už nežije, ale ďalší páchatelia z politiky, tajnej služby aj mafie áno.

O to viac ma trápi apatia, ktorá voči tomu prípadu prevláda. Amnestie boli po dlhom čase zrušené, vinníci nesedia. Ako môžu ľudia dôverovať štátu, keď vidia, že nedokáže potrestať evidentný zločin, hoci celý národ pozná páchateľov? Hovorila som o tom s prokurátorom Michalom Serbinom. Viete, čo mi povedal?

Nie.

Že keby sme tento prípad a ďalšie rozplietli do detailu, tak pol Slovenska sedí v base. A že ten prípad je náročné si už len celý naštudovať. Okrem toho nie je tlak a vôľa sa tomu venovať. Máme tu už nový prípad z roku 2018. Veľmi dúfam, že budeme vedieť, ako sa skutok stal, kto je vinný, že budeme svedkami spravodlivosti.

Pre nastavenie dôvery v právny štát pre ďalšie generácie potrebujeme taký precedens ako soľ. Je to oveľa dôležitejšie, než si myslíme.

Na čom teraz pracujete?

Na scenári hraného filmu, ktorý síce bude politický, ale nebude o politike. Politika je teraz najzaujímavejšia v novinách, u nás aj vo svete. A myslím, že v súčasnej situácii máme čo robiť, aby sme to stíhali poňať a súčasne si zachovávať aspoň kúsok motivačného idealizmu.

Barbora Berezňáková (1987)

Vyštudovala filmový strih a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave, absolvovala kurz filmovej réžie na Newyorskej filmovej akadémii a ročné štúdium animácie na Bellas Artes vo Valencii. Je filmárkou na voľnej nohe, na konte má transmediálne interaktívne dokumenty Spýtaj sa vašich: 68 a Spýtaj sa vašich: 89. Je autorkou dokumentu Skutok sa stal, kde cez rozhovory s bývalým novinárom a šéfom kontrarozviedky SIS Petrom Tóthom, so svedkom únosu prezidentovho syna Oskarom Fegyveresom, s prokurátorom Michalom Serbinom, s vyšetrovateľom Petrom Vačokom a ďalšími mapuje únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho.

Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte prosím na [email protected].


Rozhovory
Katarína Strýčková
Zviditeľniť si svoje strachy a obavy funguje viac než pozitívna motivácia, hovorí lektorka Olívia Hurbanová
Zuzana Vitková
Etnologička: Silvester je reset pred novým začiatkom a každodennosťou. Človeku sa zdá, že si robí, čo chce
Kultúra, Slovensko
Daniel Vražda
Kotlebovci ignorujú zákaz vychádzania. Zišli sa v straníckej centrále, mnohí boli bez rúška
Andrej Bán
Svojráz sviatočného lockdownu (fotogaléria)
Denník N
Minúta po minúte: Riaditeľ nitrianskej nemocnice žiada tvrdý lockdown v meste
Tomáš BenedikovičVladimír Šimíček
Rok 2020 očami fotografov Denníka N
Teraz najčítanejšie
1.Ekonomický newsfilter: Je deň pobrexitového upratovania, londýnske City plače
2.Týždňový newsfilter: Vládu ohrozuje Lučanského samovražda, meškajúci lockdown i vnútorný spor
3.Chlapi sú zlatí, hovoril Lučanský o dozorcoch. Úradné zápisy prinášajú podrobnosti o jeho väzbe i zranení
4.Ako ma otupila závislosť od porna. Prišli problémy v intímnej oblasti, reagoval som len na extrémy, hovorí Michal
5.Najväčšia chyba pri chudnutí? Ľudia začnú jesť menej, hovorí výživový poradca
6.Kedy môže byť eseročka hlúpy nápad a podnikať by ste mali radšej ako živnostník (novinky v roku 2021)
7.Minúta po minúte: Riaditeľ nitrianskej nemocnice žiada tvrdý lockdown v meste
8.Suché borovicové lesíky sa na Záhorí menia na močiare plné divokého života, a to len preto, že človek vrátil vodu, kam patrí
9.Herečka Eva Pavlíková: Korona pokrivila aj vzťahy v divadle. Dosť mi to prekáža, lebo som nekonfliktný človek
10.Lacná náplasť z lekárne zaberá, ak sa vám s rúškom rosia okuliare (+ video)
11.Jeden rodič mi raz vynadal za to, že ho jeho dieťa nútilo separovať odpad, hovorí učiteľ globálneho vzdelávania
12.Bola to naozaj samovražda? (Otázky a odpovede k Milanovi Lučanskému)
13.Poliaci nič o Slovensku nevedia, chcem to zmeniť, hovorí Weronika Gogola. O Slovensku napísala reportážnu knihu
14.Prísnejší lockdown od 1. januára: zákaz návštev, práca mimo domu len na výnimku, školy o týždeň zrejme neotvoria
15.Obamová vstáva pred piatou a cvičí, Gates číta 50 kníh ročne. Funguje vedomá zmena návykov?

O Denníku N
Redakcia
Knižný obchod
Inzercia
Financovanie
VOP
Kontakt
[email protected]
Facebook
Messenger
Twitter
Youtube
Instagram
RSS
Techbox
Historyweb
Medzi knihami
Kinečko
Nastavenie cookies
Copyright © N Press s.r.o.

×

Mladík ostal ležať na chodníku po bitke, zomrel na podchladenie

Kolobežka zrejme nehrala rolu.

2. jan 2021 o 17:09 Michal Frank

Sídlisko Sekčov.
Sídlisko Sekčov. (Zdroj: Michal Frank)
Písmo:A-|A+141490

PREŠOV. V prvých hodinách roka 2021 vyhasol v Prešove mladý život.
Súvisiaci článok Mladíka našli ležať pri kolobežke. Zachrániť sa ho už nepodarilo Čítajte

Ako sme už informovali, okolo piatej hodiny ráno našli na Ďumbierskej ulici na sídlisku Sekčov bezvládne telo mladého muža.

Vedľa neho ležala kolobežka.

Zachrániť sa ho nepodarilo, zomrel pri prevoze do nemocnice.

Policajti začali vyšetrovanie, dôvod úmrtia nebol známy.

Určiť ho mala až pitva.

Mŕtvym mužom je 23-ročný Prešovčan David.
Následky podchladenia

„Podľa informácií, ktoré mám z pitevnej správy, zomrel na následky podchladenia,“ povedal nám Davidov strýko Rudolf Voit.

„Mám informácie o tom, že to bolo po bitke, svoju rolu zohral aj alkohol,“ konštatoval.

Ako naznačil, všetko nasvedčuje tomu, že David, ktorý už bol po silvestrovských oslavách v podnapitom stave, dostal bitku, po ktorej ostal ležať a zomrel na podchladenie.
Čo bolo s kolobežkou

Zdieľaná kolobežka, ktorá ležala vedľa, teda zrejme s úmrtím nemá priamu súvislosť.
Zosnulý Prešovčan David.
Zosnulý Prešovčan David. (zdroj: FB/Rudo Voit)

Polícia okolnosti tragického prípadu preveruje a vedie trestné stíhanie vo veci usmrtenia.

Rudo Voit je v Prešove známou osobnosťou, vlani napríklad zorganizoval koncert na podporu ľudí z vybuchnutej bytovky na Mukačevskej 7.

Strýko mladého muža, ako najbližší príbuzný bývajúci v Prešove, sa mu chystá vystrojiť dôstojný pohreb.

Ako napísal na svojom facebookovom profile, „David zomrel opustený po bitke na dôsledky podchladenia. Bol to dobrý a šikovný chlapec. Nech už odpočíva v pokoji.“

Čítajte viac: https://presov.korzar.sme.sk/c/22565704 ... l?ref=njct

Nový námestník Kandera: Prokuratúru napadol vírus korupcie

Niektoré kauzy by rád dotiahol aj ako prvý námestník generálneho prokurátora.

3. jan 2021 o 19:40 Peter Kováč

Prvý námestník generálneho prokurátora Jozef Kandera. (Zdroj: SME - JOZEF JAKUBČO)
Písmo:A-|A+11303

Nový prvý námestník generálneho prokurátora JOZEF KANDERA je vôbec prvým nominantom generálneho prokurátora Maroša Žilinku.

Kandera väčšinu profesionálneho života pôsobil ako trestný sudca. Na Generálnej prokuratúre dozoroval aj známe kauzy ako napríklad vraždu Ernesta Valka či dvojnásobnú vraždu v Moste pri Bratislave.
V rozhovore sa dočítate:

aký bol prechod z Najvyššieho súdu na Generálnu prokuratúru,
aké skúsenosti má s Dobroslavom Trnkom a Jaromírom Čižnárom,
či považuje za problém priateľstvo Maroša Žilinku s Michalom Gučíkom,
kto by mohol byť špeciálnym prokurátorom,
prečo prípad vraždy Ernesta Valka, ktorý dozoruje, nie je dodnes celkom uzavretý.

Na Generálnu prokuratúru ste prišli pred desiatimi rokmi z Najvyššieho súdu. Aká zmena to pre vás bola?

Nebolo to ľahké, prinútili ma k tomu okolnosti. Zlé vzťahy s vtedajším predsedom súdu Štefanom Harabinom začínali mať vplyv na môj rodinný a osobný život.

Mal som 50 rokov a za sebou asi 24 rokov odrobených v justícii. Keď som prišiel na prokuratúru, zistil som, že aj keď som sa ako sudca celý život venoval trestnému právu, tak o práci prokurátora toho viem len málo.

O rozdieloch sa veľa hovorilo pri nedávnej voľbe Generálneho prokurátora, ktorá sa prvý raz otvorila aj pre neprokurátorov. Bolo to správne?

Otvorenie vítam. Dôležité sú vedomosti, najmä z oblasti trestného práva, a manažérske schopnosti.

Už ste naznačili, že z Najvyššieho súdu vás v podstate vytlačil Štefan Harabin. Pracovalo sa pod Dobroslavom Trnkom či Jaromírom Čižnárom lepšie?

Áno. Z hľadiska vzťahov a atmosféry, ale aj mojej práce to bolo rozhodne lepšie.

Trnka je dnes stíhaný za niektoré činy vo funkcii. Očakávania nenaplnil ani Čižnár. Prečo sa prokurátori počas ich éry neozvali podobne ako sudcovia za čias Harabina?

Jednak Trnka ani Čižnár nezasahovali do činnosti konkrétnych prokurátorov, tak ako to robil Harabin na Najvyššom súde, napríklad podávaním disciplinárnych návrhov.

Druhým momentom je, že sudca má iné postavenie ako prokurátor. Na rozdiel od prokurátora je sudca ústavným činiteľom, jeho postavenie je preto nezávislejšie a pevnejšie ukotvené. Ako sudcovia sme si mohli dovoliť viac. Aj ja som sa zapojil do viacerých aktivít proti Harabinovi.
Súvisiaci článok Žilinka: Za Trnku došlo k personálnemu zaplieneniu prokuratúry, trvá to dodnes Čítajte

Máte pocit, že ak by Trnka alebo Čižnár zasahovali do práce konkrétnych prokurátorov, narazili by na odpor?

Možno áno. Na Generálnu prokuratúru som prišiel, keď jej šéfoval Trnka. Sám ma oslovil, povedal mi: ponúkam ti túto možnosť, lebo Harabin ťa tam zničí. Neodišiel som však pracovať pre Trnku, ale pre prokuratúru. A či to bolo za éry Trnku, alebo Čižnára, ani raz sa mi nestalo, aby sa ma niekto pokúsil ovplyvniť.

Čižnár v nedávnom rozhovore pre Plus 7 dní vyčítal kandidátom na generálneho prokurátora, že od neho dávajú ruky preč, hoci ho predtým tľapkali po pleci. Bolo to tak?

Neviem, či ho každý potľapkával po pleci. Ja som s ním v bližšom vzťahu nebol. Nemôžem sa však naňho ani sťažovať. Podmienky na prácu mi vytvoril, do káuz mi nikdy nezasahoval a neviem ani o tom, že by to robil pri niekom inom. Dokonca s ním mám opačnú skúsenosť.

Akú?
Jozef Kandera

po štúdiu práva na Univerzite Komenského v Bratislave začínal na Mestskom súde v Bratislave,
v roku 1994 sa presunul na Najvyšší súd, kde strávil šestnásť rokov,
v rokoch 2002 až 2005 sa dočasne presunul na ministerstvo spravodlivosti, kde pôsobil ako generálny riaditeľ sekcie trestného práva, ministrom bol vtedy Daniel Lipšic,
Kandera patril k hlavným protivníkom bývalého šéfa Najvyššieho súdu a tiež bývalého ministra spravodlivosti za HZDS Štefana Harabina,
spory s Harabinom ho viedli k tomu, že v roku 2010 na vlastnú žiadosť zo súdu odišiel a nastúpil na Generálnu prokuratúru, kde zastával rôzne pozície prokurátora trestného odboru, istý čas bol aj riaditeľom odboru osobitného určenia,
nový generálny prokurátor Maroš Žilinka ho po nástupe poveril funkciou prvého námestníka generálneho prokurátora.

Zrejme z nejakých jeho zdrojov sa k nemu dostalo, že by som v istej veci mohol byť ovplyvňovaný. Zavolal si ma a opýtal sa, či je to tak. Povedal som, že nie a že v danej kauze nie som nijako limitovaný alebo ovplyvňovaný. Povedal, že ak by náhodou k niečomu takému došlo, aby som za ním prišiel a on spraví poriadok.

Bola teda kritika Čižnárovho pôsobenia na čele prokuratúry pri vypočúvaní kandidátov oprávnená a úprimná?

Kritika, samozrejme, bola aj oprávnená. Prokuratúra nefungovala spôsobom, akým by si to kandidáti predstavovali.

S tým súhlasím aj ja, zmeny rozhodne treba. Nielen preto, že táto inštitúcia nefunguje, ako má, ale aj preto, že sa ukázalo, že je napadnutá vírusom korupcie a trestnej činnosti.

Keď v tej oblasti robíte, počúvate rôzne šumy, ale v minulosti sme si ani len nedovolili pomyslieť, že by to mohlo mať takýto rozsah.

Keď kolovali rôzne šumy, prečo sa nikto neozval?

Iné je počuť a iné je dokázať to. Navyše systém prokuratúry a podriadenosti nadriadeným prokurátorom spôsobuje, že prokurátori nie sú zvyknutí ozývať sa.

Skôr ide o ojedinelé výkriky, ako to bolo napríklad u doktora Vasiľa Špirka, ktorý vystúpil na vlastnej tlačovke. Na niečo iné nebola atmosféra ani možnosti.

Spolu s Jánom Hrivnákom ste boli jedinými prokurátormi, ktorí sa Špirka zastali. Spôsobilo vám to neskôr problémy?

Ozval som sa vtedy v rámci telefonátu jednej novinárky, ktorá ma zastihla na porade. Nemusel som to zdvihnúť, vedel som, kto volá. No vyjadril som podporu. Nebolo to nič dramatické, žiadna obrovská revolta z mojej strany. Žiadne negatívne reakcie od kolegov ani vedenia neprišli.

Spomínali ste rôzne šumy. Hovorilo sa aj niečo o tom, aký vplyv by mohol mať v polícii Norbert Bödör, ktorý podľa súčasných informácií ovládal jej vedenie?

Nie, netušil som o tom ani v najhoršom sne. Nečakal by som, že je niečo také možné v civilizovanej krajine Európskej únie.

Ako vôbec mohli vzniknúť takéto zločinecké skupiny v polícii, ale aj na prokuratúre či súdoch?

Takéto schémy vznikli preto, lebo mohli vzniknúť. Našli podporu v štátnych orgánoch a zrejme aj u politikov. Je to mafia.

Mafia nie sú gangsterské skupiny, ktoré vypaľujú obchodníkov, vydierajú, vyhadzujú do vzduchu autá. Mafia je prerastenie zločineckých štruktúr do štátnych orgánov.

Vinníkov je zrejme viac, ostaňme však na prokuratúre. Prečo Čižnár nezakročil proti špeciálnemu prokurátorovi Dušanovi Kováčikovi, ktorý je dnes vo väzbe?

Nie je to celkom tak, že generálny prokurátor môže odvolať špeciálneho prokurátora z funkcie len preto, že má pocit, že si prácu nevykonáva dobre.

Mal možnosti, ako jeho prácu skontrolovať.

Možnosti určite mal. Do akej miery bol informovaný a vedel o týchto veciach, to neviem.

Už dlhšie vieme, že za Trnkom chodil na prokuratúru pravidelne Marian Kočner. Pri vyšetrovaní aktuálnych káuz sa však ukázalo aj to, že Čižnár bol na pozvánku šéfa Smeru Roberta Fica v Radošine, kde sa stretol s Bödörom. Sú takéto stretnutia prijateľné?

Ak je to pravda, tak to určite nie je v poriadku. Prokurátor ani generálny prokurátor sa nemá čo stretávať s politikmi - a to zjavne ešte aj neverejne.

Vo väzbe nie je len Kováčik, dostali sa tam aj dvaja bývalí policajní prezidenti či viacerí sudcovia. Niektorí sú vašimi bývalými kolegami. Ako to beriete?

Zadržaných sudcov veľmi nepoznám, pretože sa nezaoberali trestným právom a sú odo mňa aj o dosť mladší. Poznal som Moniku Jankovskú, pretože bola činná v Združení sudcov Slovenska. Ak sa podozrenia preukážu, je tragédiou, že sa niečo také mohlo stať.

Je možné, že hoci už dnes vieme, ako rozsiahlo ich usvedčujú viacerí kajúcnici, budú títo ľudia oslobodení?

Nechcem to posudzovať, pretože nepoznám spisy. Ale čo sa týka kajúcnikov, tento inštitút sme podobne ako ďalšie nevymysleli. Desiatky rokov sa používajú vo vyspelých krajinách a bez nich by sa nikdy nepodarilo tak úspešne zakročiť proti organizovanému zločinu.

Samozrejme, títo ľudia nevypovedajú preto, že by zrazu zistili, že chcú stáť na strane práva. Vidia, že je zle a chcú si polepšiť. Dokazovanie však nikdy nemôže byť a nie je založené iba na výpovedi jedného kajúcnika. Vždy tam musí byť viac dôkazov.

Žiadny súd v tomto štáte by nikdy odsudzujúce rozhodnutie len na základe takého dôkazu nespravil.

Padá celá dohoda s kajúcnikom v momente, keď ho pristihnete pri klamstve?

Osobne som dosiaľ vždy týmto ľuďom hovoril, že hneď ako zistíme, že klamú, zavádzajú či nehovoria úplnú pravdu, tak dohoda padá. Nemôžem si dovoliť, aby som ako prokurátor prišiel na súd, tam sa niečo prevalilo a zosypala sa celá obžaloba.

Aké sú dnes nálady na prokuratúre? Dosť sa toho zmenilo - Kováčik je väzobne stíhaný, špeciálna prokuratúra rozbieha závažné prípady siahajúce k politikom, funkcie sa ujal nový generálny prokurátor Maroš Žilinka...

Na práci polície aj prokuratúry, najmä Úradu špeciálnej prokuratúry vidieť, že to pomohlo a že sa rozbehli.

Polícia dostala možnosť robiť tak, ako má, a aj na prokuratúre vidím, že sa ľudia pozerajú na celý ten proces s očakávaním a nádejou, ale možno aj s obavami. Začínajú sa totiž nabúravať schémy a spôsoby toho, ako sme boli roky zvyknutí pracovať.

Favoritom na generálneho prokurátora bol pôvodne váš bývalý kolega z Najvyššieho súdu Juraj Kliment. Brali ste ho aj vy ako pravdepodobného víťaza?

Áno, vnímal som to tak. Bol jediný, kto bol z prostredia mimo prokuratúry a veľká časť politického spektra chcela práve človeka z iného prostredia. Čo sa týka jeho odborných kvalít, považujem ho za jedného z najkvalitnejších, ak nie úplne najkvalitnejšieho trestného sudcu v súčasnosti na Slovensku.
Súvisiaci článok Gučík: Sprostredkovanie stretnutia Žilinku so Sulíkom bol skrat Čítajte

Prekvapilo vás teda zvolenie Žilinku?

Ťažko povedať, či prekvapilo. Voľby generálneho prokurátora sú politickou voľbou a ak sa nevymyslí iný systém a voliť budú poslanci, vždy to tak bude. Ale to automaticky neznamená, že je to zlé.

U Žilinku sa najviac riešilo jeho priateľstvo s Michalom Gučíkom. Vyrušilo aj vás?

Pána Gučíka veľmi nevnímam. Neprišiel som s ním do kontaktu pri práci a v žiadnom z prípadov, ktoré som riešil, sa jeho meno ani len neobjavilo. Slovensko je však malé a každý niekoho poznáme.

Možno by sme aj v mojom telefónnom zozname našli kontakty z minulosti, ktoré by sa niekomu nepáčili. Ak sa však nepreukážu skutočnosti, ktoré by človeka závažne diskvalifikovali, tak by som v tom nejaký problém nevidel.

Keď spomínate vlastný telefónny zoznam, máte v ňom aj aktívnych politikov?

Myslím, že nie. Mám tam Daniela Lipšica, ale aj ten je už bývalým politikom. Mám ho uloženého dlhé roky, pretože som bol jeho podriadeným, keď som robil generálneho riaditeľa sekcie trestného práva na ministerstve spravodlivosti. Odvtedy sa poznáme a sme v kontakte.

Tušili ste, že Žilinka vás bude chcieť za prvého námestníka? Pri vypočúvaní hovoril o tom, že už má predstavu, ale dotyčný o tom ešte nevie.

Je to naozaj tak, ako vraví. Poznali sme sa veľmi zbežne. Zoznámili sme sa zhruba pred desiatimi rokmi, keď bol štátnym tajomníkom na ministerstve vnútra.

Po niekoľkých rokoch som ho stretol ešte raz na Generálnej prokuratúre, kde sme sa len pozdravili. To bolo všetko, do kontaktu som s ním viac neprišiel.

Po jeho vymenovaní som si v nedeľu našiel zmeškaný hovor z neznámeho čísla. Keďže som ho nepoznal, ani som nevolal naspäť. Po nejakom čase mi z toho čísla niekto opäť volal a bol to doktor Žilinka. Spýtal sa, či sa s ním môžem na druhý deň stretnúť, tak sme sa stretli.

Prebrali ste aj zmeny, ktoré by mali nastať na prokuratúre v najbližšom období?

Predstavy, samozrejme, sú. Ich prednesenie bude na programe dňa v najbližšom období.

Ešte v januári alebo začiatkom februára by sa mal voliť špeciálny prokurátor. Bol by dobrý niekto z trojice známych kandidátov - Daniel Lipšic, Ján Šanta a Peter Kysel?

Všetkých troch poznám osobne a aj z pracovnej stránky. Myslím, že každý jeden z nich by bol dobrým špeciálnym prokurátorom.

Za favorita je tentoraz považovaný Lipšic.

Môže to tak byť. Ale bol by som opatrný, pretože sme videli, ako to dopadlo pri výbere generálneho prokurátora.

Nevidím však pri ňom žiadny problém. Vzhľadom na jeho osobnostné charakteristiky si myslím, že dokáže zvládnuť aj to, že je bývalým politikom a aktívnym advokátom.

Nebolo by problematické, že ako advokát pokrýva viaceré kauzy spadajúce pod špeciálnu prokuratúru? Zastupuje napríklad bývalého námestníka SIS Borisa Beňu zadržaného pri akcii Judáš, predtým zastupoval bývalého riaditeľa Finančnej polície Bernarda Slobodníka...

Špeciálny prokurátor má aj zástupcu.

S Lipšicom ste sa pracovne stretli aj pri prípade vraždy Ernesta Valka, ktorý dozorujete. Prečo stále nie je uzavretý, hoci vrahov vypátrali už pred troma rokmi?

Jeden z páchateľov je už právoplatne odsúdený. Je to ten, ktorý spolupracoval a poskytol nám informácie.

Jeho predstavy boli spočiatku veľmi nereálne, ale to sme si ujasnili. Až keď sa to uzavrelo, tak bolo možné podať obžalobu aj na druhého páchateľa. Už niekoľko mesiacov je na súde.

Z čakania by som však nevinil súdy, pretože ide o Okresný súd Bratislava I, ktorý je na tom dlhodobo personálne veľmi zle a sudcovia nestíhajú.

Na schválenie dohody o vine pri prvom z páchateľov Jaroslavovi Klinkovi sa čakalo osem mesiacov. Môže to nejako súvisieť s pochybnosťami?

Môže sa javiť, že je to dlho. Na Slovensku je spravodlivosť celkovo dosť pomalá a nie je to len problém súdov. Do budúcnosti by sa to malo riešiť aj v legislatíve. Nevidím však iný dôvod čakania, ako je množstvo prípadov na súdoch.

Vy ste si istý tým, že udalosti sa stali tak, ako ich opísal Klinka? Bývalá manželka Ernesta Valka tvrdí, že táto dvojica len na seba zobrala vinu.

Akúkoľvek dohodu v tomto smere, že by sme nastrčili niekoho iného, aby sme zakryli páchateľa, vylučujem. Neviem si ani predstaviť, kto by si na seba zobral takúto vec. Páchatelia sú recidivisti a riskujú výnimočné tresty.

Ale áno, pochybnosti nemajú len príbuzní, ale aj veľa ďalších ľudí. Keď príde o život človek formátu doktora Valka, ktorý bol prvým predsedom federálneho ústavného súdu a významným advokátom, tak sa verejnosť zdráha uveriť, že mohol zísť zo sveta banálnym spôsobom pri zbabranom lúpežnom prepadnutí. Ale stať sa to môže.

Nenapíšete o tom raz knihu ako sudca Kliment o kauze Cervanová?

Je to kauza, ktorá ešte nie je právoplatne uzavretá. Ale naozaj je to maximálne zaujímavá vec. Bolo tam preverované množstvo rôznych verzií, mnohí podozriví a zaujímavé sú aj okolnosti toho, ako došlo k rozkrývaniu veci. Bol by z toho celkom dobrý triler. Ale či ho budem písať ja, to ešte netuším. Zatiaľ som literárne ambície nemal.

Budete dozorovať prípady aj ako prvý námestník generálneho prokurátora alebo sa sústredíte na iné povinnosti?

To je vec, ktorá sa bude čoskoro riešiť. Káuz, ktoré som dozoroval, je dosť. Našťastie sú všetky v takom štádiu, že sú už podané obžaloby. Popri práci námestníka by sa to však stíhať asi nedalo. Napriek tomu by som niektoré z nich veľmi rád dokončil.

V prípade vraždy doktora Valka to asi možné nebude, pretože tam sa bude pojednávať od samého začiatku. Rád by som však dokončil napríklad jednu z káuz Mikuláša Černáka s poškodeným Grzegorzom Szymanekom. Obžalovaní sú Černák a Ján Kán a prípad je v štádiu odvolacieho konania.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22563524/prokura ... ml?ref=trz

Matovič sa bál zneužitia tajných na rozvrat OĽaNO. Kyselicu, ktorý pre nich robil, nevypočuli

Minister obrany Naď avizoval, že so zbavením mlčanlivosti problém nemá.

3. jan 2021 o 20:59 Peter Kováč

Poslanec OĽaNO Lukáš Kyselica.
Poslanec OĽaNO Lukáš Kyselica. (Zdroj: SME - JOZEF JAKUBČO)
Písmo:A-|A+93273

BRATISLAVA. Keď vyšlo v júli najavo, že Lukáš Kyselica (OĽaNO) bol počas kandidatúry do parlamentu aj príslušníkom tajnej služby, premiér Igor Matovič (OĽaNO) hovoril, že ľudia blízki bývalému premiérovi zo Smeru Petrovi Pellegrinimu (dnes Hlas) chceli Kyselicu „zneužiť pred voľbami na rozvrat OĽaNO zvnútra“.

Bývalý policajt Kyselica potom odstúpil z postu štátneho tajomníka ministerstva vnútra a vrátil sa ako poslanec do parlamentu.

Po pol roku sa ukazuje, že kauzou sa odvtedy zrejme nikto nezaoberal. Štátne orgány sa teda ani nepokúsili zistiť, či Kyselica porušil zákon, alebo nie.

Odpovede chceli pôvodne hľadať aj poslanci z vládnej koalície, ktorí sa o spolupráci Kyselicu s tajnými službami dozvedeli až po voľbách z médií. Kauzou sa ešte v septembri zaoberal parlamentný výboru na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva.

Od ministra obrany Jaroslava Naďa (OĽaNO) ani šéfa vojenskej tajnej služby Róberta Kleštinca sa však poslanci veľa nedozvedeli.

Obaja vyhlásili, že nič povedať nemôžu, pretože nechcú porušiť zákon o utajovaných skutočnostiach. Naď však zároveň povedal, že kolegu z OĽaNO bez problémov zbaví mlčanlivosti, ale až keď na to dostane riadnu žiadosť. Môžu ju podať len orgány činné v trestnom konaní.
Súvisiaci článok Poslancom viac o úlohách Kyselicu u tajných nepovedia Čítajte

"Verme tomu, že si polícia urobí robotu. Ak ma požiadajú o zbavenie mlčanlivosti, nebudem nič zatajovať," povedal Naď.

Či sa tak stalo, ministerstvo neodpovedalo.

„Vzhľadom na prebiehajúce vyšetrovanie, ktoré je v súčasnosti vedené políciou, by bolo poskytnutie odpovedí zasahovaním do vyšetrovania,“ reagovala na otázku hovorkyňa ministerstva obrany Martina Kovaľ Kakaščíková.

To, či sa vôbec vedie nejaké trestné stíhanie, však nie je jasné. Polícia neodpovedala ani len na takúto otázku.

„S otázkami je potrebné osloviť ministerstvo obrany,“ odpovedal policajný hovorca Michal Slivka.
Kyselica: Nik ma nekontaktoval

Polícia dostala v súvislosti s Kyselicovou kauzou hneď niekoľko trestných oznámení. Jedno smerovalo na novinárku Moniku Tódovú z Denníka N za to, že napísala o Kyselicovej spolupráci s tajnými.

Ďalšie podal Tomáš Drucker z mimoparlamentnej strany Dobrá voľba za Matovičove slová o plánovanom rozvrate OĽaNO.

Ani jedno z oznámení zatiaľ neviedlo k tomu, aby polícia vypočula Kyselicu a pýtala sa ho, čo vo vojenskej tajnej službe robil. Sám Kyselica tvrdí, že ho nikto nepredvolal a nevie ani o tom, že by sa riešilo zbavenie mlčanlivosti.
Súvisiaci článok Vyšetrovateľ Gorily: Viem, čo som na nahrávke počul Čítajte

„Nik ma nekontaktoval, o ničom ani neviem. Ani sa nemalo čo diať,“ povedal Kyselica. „Keď niekto povie, že by som mal vypovedať, tak pôjdem vypovedať,“ dodal.

Poslanec z OĽaNO pôsobil približne dvadsať rokov ako policajt, v závere kariéry šéfoval vyšetrovaciemu tímu Gorila. Už keď z polície v septembri 2019 odchádzal, hovorilo sa, že sa pridá k Matovičovi a vo voľbách bude kandidovať za OĽaNO.

„Je to jedna z možností. Ešte nie som rozhodnutý, dám si možno na mesiac pauzu, okopem záhradku, budem chytať ryby a uvidím,“ reagoval Kyselica vtedy v rozhovore pre SME.

V skutočnosti podľa Denníka N hneď od 1. októbra 2019 nastúpil do Vojenského spravodajstva. To, že bude Kyselica kandidovať, oznámilo OĽaNO začiatkom decembra 2019.
Matovič bol na závery vyšetrovania zvedavý

Pôsobenie Kyselicu v tajných službách bolo nielen prekvapením pre straníckych kolegov a voličov OĽaNO, ale aj možným porušením zákona.

Príslušníci Vojenského spravodajstva sa totiž do služby prijímajú podľa zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov, v ktorom sa píše, že nemôžu byť členmi politickej strany a ani sa zúčastňovať na straníckych podujatiach.

Kyselica však ako príslušník tajnej služby absolvoval prakticky celú kampaň pred februárovými parlamentnými voľbami.

Vo Vojenskom spravodajstve zotrval až do 19. marca tohto roka. Odišiel až deň predtým, ako si prevzal dekrét o zvolení za poslanca.

Po prevalení kauzy poukazoval Kyselica na to, že členom OĽaNO nie je a nikdy ani nebol, a tiež, že nie každý spolupracovník Vojenského spravodajstva musí byť aj profesionálnym vojakom.

Či takéto prípady existujú a tiež akú formu mala spolupráca s Kyselicom, ministerstvo obrany nehovorí.

O tom, že je zvedavý na výsledky vyšetrovania, pôvodne tvrdil aj premiér Matovič. Sľuboval si vraj od toho zodpovedanie otázky, či boli tajné služby zneužívané.

„Som zvedavý na výsledok. Ak by sa to potvrdilo, bolo by to dramatické zneužitie tajných služieb na politickú činnosť, čo je v rozpore so zákonom a účelom činnosti tajných služieb," povedal Matovič v auguste tohto roka.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22563865/matovic ... l?ref=njct

Hoaxy a propagandaKoronavírus2. januára 2021 6:29
Pracovník pražskej nemocnice zľahčoval covid a kritizoval očkovanie. Vyhodili ho
Barbora JanákováBarbora Janáková
Ilustračné foto - Deník N/Gabriel Kuchta
Ilustračné foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Pražská Fakultná nemocnica v Motole na Silvestra prepustila svojho pracovníka Radka Mácu, ktorý na Facebooku bagatelizoval koronavírus a odmietal očkovanie. Po kritike svoje výroky poprel a podľa svojich slov sa dal zaočkovať.

„Ahoj, volám sa Radek a som zdravotník vo FN Motol. V kontakte s pozitívnym pacientom na covid som bol takmer bez ochranných pomôcok a žiaden covid som nechytil. Očkovať sa nedám,“ tvrdil muž vo facebookovej skupine #nenechamseockovat#.

Svoj príspevok, ktorým chcel dokázať, že koronavírus nie je nákazlivý a že sa ho zdravotníci neboja, doplnil o fotku z kancelárie.
„Nemal som byť zdravotníkom“
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]

Po tom, čo niekto jeho výroky nahlásil vedeniu motolskej nemocnice, Máca príspevok zmazal (teraz sa tak nedá dohľadať dátum, kedy ho napísal – pravdepodobne to však bolo v utorok).

„Ešte raz všetkých prosím a žiadam vás, ak o niekom viete, kto to zdieľal, alebo ak to niekde zahliadnete, nech to dotyčný zmaže. Ľudia by si mali uvedomiť, že tu sme pre vás v tých nemocniciach,“ napísal v komentári pod iným príspevkom v skupine.

Keďže sa však screenshot zmazaného príspevku na Facebooku mohutne zdieľal, začal Máca svoje výroky korigovať. Napríklad napísal, že ochranné pomôcky používa a že nepracuje na covidovom oddelení.

„S veľkou nechuťou som dnes musel byť zaočkovaný. Čo sa dá robiť, čert to ber. Nemal som byť zdravotníkom,“ posťažoval sa v stredu na sociálnej sieti.

Členovia spomínanej facebookovej skupiny – ako už názov napovedá – sa väčšinou ostatným zverujú, prečo sa nechcú očkovať. Objavujú sa tu aj dezinformácie: napríklad že koronavírus neexistuje alebo že po vakcinácii už zomreli tisíce ľudí.
Nemocnica sa dištancovala

Hovorkyňa Motola Ludmila Šimáčková pre český Deník N v stredu potvrdila, že Máca je skutočne zamestnancom nemocnice. Jeho presnú pozíciu však neoznámila.

„Celú záležitosť riešime s personálnou námestníčkou a vrchnou sestrou kliniky,“ povedala hovorkyňa. Vo štvrtok doplnila, že muža prepustili. „Zamestnancovi sa u nás dnešným dňom končí pracovný pomer,“ informovala Šimáčková s tým, že Máca mal poslednú službu v stredu.

Zamestnanci Motola sú podľa nej viazaní pracovným poriadkom, podľa ktorého musia dbať napríklad na to, aby nedošlo k poškodeniu dobrej povesti nemocnice. „Nezakazujeme vyjadrovanie sa na sociálnych sieťach, ani k tomu nevydávame pokyny,“ podotkla Šimáčková.

Nesúhlasila s pôvodným Mácovým tvrdením, že bol pri nakazenom pacientovi bez ochranných pomôcok, pretože nemocnica ich má podľa jej slov dostatok a pracovníci musia dodržiavať hygienické opatrenia.

Nemocnica ďalej odmietla, že by očkovanie bolo pre zamestnancov povinné. „Určite nikoho nenútime a nehrozíme mu žiadnym postihom. Vakcín sme v prvej dodávke dostali len obmedzené množstvo a dopyt zo strany zamestnancov zatiaľ výrazne prevyšuje ponuku,“ dodala hovorkyňa.
„To sa mi vážne nepáči“

Samotný Máca nechcel celú vec príliš komentovať. „Ja týmto nechcem prísť o prácu, preto sa mi to ani nechce riešiť. Niečo som napísal, to je fakt. Ale aby sa to šírilo po celom Facebooku a bol z toho veľký problém pre moju osobu, to sa mi vážne nepáči,“ povedal v stredu pre Deník N.

S očkovaním vraj na neho nikto netlačil. „Bolo to moje rozhodnutie už len kvôli cestovaniu,“ zdôvodnil Máca, prečo sa napriek pôvodnému tvrdeniu dal zaočkovať. Dodal, že keby nepracoval v zdravotníctve, vakcínu by nechcel.

Vo štvrtok už telefón nedvíhal a na správy neodpovedal.

Cesta k zdraviu19. októbra 2020 14:51
Obamová vstáva pred piatou a cvičí, Gates číta 50 kníh ročne. Funguje vedomá zmena návykov?
Karolína KlinkováKarolína Klinková
Ilustračné foto – Unsplash/Thought Catalog
Ilustračné foto – Unsplash/Thought Catalog

Čoraz viac ľudí sa spolieha na to, že k úspechu ich privedie vedomá zmena návykov. Tá však za nás problémy nevyrieši – človek musí predovšetkým vedieť, aký život chce žiť.

Ešte pred troma rokmi vedel Ondřej Janků po španielsky povedať len tri vety – hola, buenos días a cómo estás.

„Nevedel som vôbec nič. Nechodil som na žiadne hodiny, v škole som španielčinu nemal. Až do tridsiatky som si myslel, že skončím len s angličtinou,“ opisuje dnes 33-ročný konzultant marketingu cestovného ruchu.

So španielčinou pôvodne nemal žiadne vážne plány, išlo skôr o zábavu, hru medzi ním a jeho španielsky hovoriacimi kamarátmi. O tri roky neskôr je všetko inak. A to vďaka návyku, ktorý mu pôvodne zabral len pár minút denne.
[ Radi čítate o rodine, vzťahoch či zdraví? Kliknutím si aktivujte týždenný newsletter Jany Shemesh s výberom najlepších článkov. ]

„Jednoducho som si povedal, že sa budem učiť každý deň. Desať minút ráno, kým som ešte doma, alebo potom v metre a električke. A postupne sa to na seba nabaľovalo,“ vysvetľuje Ondřej.

Z niekoľkých španielskych slovíčok, ktoré poznal na začiatku, bola zrazu plnohodnotná slovná zásoba. Vďaka vtipným hlasovým správam, ktoré posielal kamarátom, získal schopnosť viesť v cudzom jazyku skutočné konverzácie. A prednedávnom so svojou španielčinou precestoval Latinskú Ameriku.
Prečítajte si
Autor bestsellera o prokrastinácii: Väčšina ľudí si myslí, že je lepšia ako väčšina ľudí. To nesedí

Hoci to Ondřej neurobil vedome, jeho záväzok desaťminútového učenia denne zodpovedá trendu, ktorý sa vo svete sebarozvoja objavuje čoraz častejšie – skvalitniť život sa mu podarilo vďaka naoko drobnej práci so svojimi návykmi.

O to, čo sa jemu podarilo viac-menej náhodou, sa dnes snažia milióny ľudí po celom svete. Či už kopírujú zvyky úspešných, alebo sa skutočne snažia pochopiť psychologický mechanizmus, čo za nimi stojí, cieľ majú spoločný – vyskladať si z návykov lepší a šťastnejší život.

Funguje však model vedomého budovania návykov naozaj u každého? Má zmysel postupovať podľa techník, o ktorých hovoria populárne motivačné knihy? A dokáže vedomá práca s návykmi skutočne človeka doviesť k šťastnému životu?
Uľahčujú život

Úvahy o tom, ktoré návyky sú človeku prospešné a ktoré mu, naopak, ubližujú, nie sú žiadnym výdobytkom tretieho tisícročia – venovali sa im už starovekí myslitelia.

„Ak existujú dve cnosti, jedna rozumová a druhá mravná, vzniká cnosť rozumová väčšinou z učenia, zatiaľ čo cnosť mravná vzniká zo zvyku,“ píše Aristoteles vo svojej Etike Nikomachovej.

„Nesmieš dovoliť zápalu svojho ducha ochabnúť a ochladnúť. Udržuj ho a zariaď, aby to, čo bolo len zanietením, stalo sa trvalou zvyklosťou,“ píše zas v Listoch Luciliovi starorímsky mysliteľ Seneca.

Prvý ucelený pokus o preskúmanie toho, čo návyk je, ako vzniká a ako konkrétne sa premieta do života jednotlivca, však pochádza až z konca devätnásteho storočia. V roku 1890 s ním v diele The Principles of Psychology prišiel psychológ William James.

James návyk chápe ako konanie, ktoré je obvyklé a nemenné – ide teda o činnosť, ktorú sa v konkrétnom type situácií naučíme opakovať, a to vždy približne rovnakým spôsobom.

Návyk podľa psychológa sám osebe nie je ani dobrý, ani zlý, ale dokáže nás priviesť k správnym aj nesprávnym cieľom. A len čo si ho osvojíme, zbaviť sa ho možno len veľmi ťažko.
Prečítajte si
Meňte veci pomaly, nie radikálne. Malé zmeny nebolia, radí japonská filozofia kaizen

Zatiaľ čo James opis návykov len načrtol, v súčasnosti už možno hovoriť o celej oblasti psychológie, ktorá sa návykom venuje. Prebádané sú dnes fázy budovania návyku, technika, akým spôsobom sa návyk v hlave usadí, ale i to, na čo presne nám návyky slúžia.

Odpoveď je jasná – na to, aby nám uľahčili život. V situáciách, ktoré sa opakujú, návyky preberajú funkciu autopilota a my sa o svojom konaní nemusíme zakaždým nanovo rozhodovať. Ísť si zacvičiť alebo nejsť? Dať si cigaretu alebo nedať?

Návyky nám na tieto otázky ponúkajú odpoveď. Presviedčajú nás o tom, že správnym riešením problému je to, na čo už sme zvyknutí.
Bill Gates vraj prečíta až 50 kníh ročne. Foto – Flickr/Steve Jurvetson
Atómy života

To, že psychológia návykov zaujala okrem akademikov aj laikov, je pochopiteľné – neexistuje totiž nikto, kto by návyky nemal. Podľa niektorých štúdií tvoria vyše 40 percent všetkých našich aktivít.

Osvojenie tých správnych návykov tak znie ako lákavá predstava: ak sa nám ich skutočne podarí zmeniť, možno raz budeme žiť taký kvalitný život ako Bill Gates so svojím návykom čitateľských prázdnin a Michelle Obamová s každodenným tréningom o pol piatej ráno.

Také jednoduché to však nie je. To, že návyk úspešných skopírujeme, neznamená, že je pre nás vhodný a ani to, že sa nám pri ňom aj skutočne podarí vydržať.

Pochopil to aj sektor motivačnej literatúry – miesto vymenúvania aktivít úspešných sa tak jeho pozornosť čoraz častejšie obracia priamo k technikám, ktoré na pozadí návykov fungujú.

Titul Atómové návyky – Ako si budovať dobré návyky a zbavovať sa tých zlých je ukážkovým príkladom takejto motivačnej literatúry. Knihy autora a podnikateľa Jamesa Cleara sa v Spojených štátoch predalo vyše milióna kópií a denník New York Times ju umiestnil v rebríčku najlepšie predávaných kníh na prvé miesto.

Pred niekoľkými mesiacmi sa táto kniha dostala aj na český a slovenský knižný trh. Desiatky bielych prebalov so zlatými písmenami návštevníka v lete čakali v každom väčšom kníhkupectve hneď pri dverách.

Atómové návyky nie sú strohým výpočtom návykov úspešných ľudí. Namiesto toho ponúkajú niečo, čo záujemci o zmenu návykov vyhľadávajú čoraz viac – náhľad do konkrétnych psychologických mechanizmov, ktoré za budovaním návykov stoja.

Stály návyk nemožno vytvoriť nevedomým opakovaním krokov iných, ale len skutočným pochopením toho, ako návyky fungujú, tvrdí v knihe Clear. Až „pochopením princípu podnetu, túžby, reakcie a odmeny“ sa podľa neho priblížite k tomu, aby ste si želaný návyk vybudovali. A na ceste k požadovanému správaniu vám pomôžu už tie najmenšie krôčiky.
Prečítajte si
Terapeutka: Upratovanie v hlave je rovnaké ako upratovanie okolo seba. Je jedno, čím začnete

„Návyky sú ako atómy nášho života. Každý je nedeliteľnou jednotkou, ktorá prispieva k celkovému pokroku. Tieto malé, všedné praktiky sa spočiatku môžu javiť bezvýznamné, časom sa však nahromadia a znásobia a dovedú vás k veľkým víťazstvám,“ píše sa v knihe.

„Taký je pravý význam termínu atómové návyky – pravidelný, rutinný úkon, ktorý sa môže zdať triviálny, je však zdrojom netušeného potenciálu. Je základom systému kumulovaného rastu.“

Hlavné posolstvá Jamesa Claera sú teda jasné. Po prvé, sústreďte sa na drobnú zmenu na „atómovej“ úrovni a nefixujte sa na prehnané ciele. Po druhé, urobte návyk viditeľným, atraktívnym, jednoduchým a uspokojivým.

No a po tretie, hneď ako so svojím cieľom budete skutočne stotožnený a návyk budete opakovať dostatočne dlho, zaryje sa vám pod kožu tak, že bude mať potenciál zmeniť váš život. „Doslova sa stanete svojimi návykmi,“ sľubuje Clear.
Program v hlave

Za tých pár mesiacov od prekladu si kniha vybudovala čitateľskú základňu aj v Česku – na Facebooku nájdete skupinu, v ktorej si čitatelia vymieňajú skúsenosti o tom, ako sa im s novými návykmi darí.

„Naučil som sa každé ráno sprchovať v studenej vode. Už ma ‚neseká v krížoch‘, nádchu som nemal ani nepamätám,“ delí sa o skúsenosť prvý diskutujúci.

„Osobne sa mi veľmi páči návyk prezliekania sa do športového. Mohol by som sa len prezliecť a vyzliecť, ale keď už mám tie handry na sebe, tak na ten bicykel nielenže chcem, ale jednoducho musím ísť,“ delí sa zas o tip druhý.

Podľa českého psychológa Dalibora Špoka je novodobý záujem o knihy, ktoré opisujú techniky na pozadí budovania návykov, pochopiteľný.

„Znalosť techniky budovania návyku je sama osebe dobrá vec. Sú ľudia, ktorí majú jasnú predstavu o tom, ktoré návyky by v živote potrebovali, ale nevedia, ako ich vybudovať. Nepoznajú totiž technológiu psychológie,“ hovorí. Pochopenie techniky tak na ceste k vybudovaniu udržateľného návyku určite môže pomôcť.
99 percent návykov ani nevnímame

Za popularitou kníh, akou sú aj Atómové návyky, Dalibor Špok vidí aj hlbší význam. Ich obľúbenosť podľa neho odráža to, ako na psychiku nazerá celá spoločnosť.

„Dnes je najväčšou metaforou ľudskej psychiky počítač. Vzniklo nám tu preto presvedčenie, že psychológia sa podobá programovaniu. Knihy, v ktorých sa píše o technike budovania návykov, na to často idú podobnou cestou – hovoria, že ide vlastne len o to, ako dobre sa nám podarí napísať si v hlave program,“ vysvetľuje Špok.

Čítanie podobných kníh psychológ nevníma ako vyslovene kontraproduktívne či nebezpečné, tvrdí však, že na lepšie pochopenie problematiky a dlhodobé výsledky prečítanie jedného titulu rozhodne nestačí.
Prečítajte si
Niksen. Nerobte nič. Svetom sa šíri nový recept na život v strese

Budovanie návykov je práca, a kým sa na svoju myseľ človek nepozrie ako na celistvý systém, ktorý sa ani zďaleka neskladá iba z jednotiek a núl, len ťažko sa mu podarí vybudovať si skutočne kvalitný život. A taktiež musí pochopiť, že návykov, o ktorých vieme, je len zlomok – o deväťdesiatich deviatich percentách svojich návykov človek ani netuší, ich zmena teda vôbec neprichádza do úvahy.

„Ľudia majú mnoho svojich obmedzení a v psychológii je potrebné tieto obmedzenia chápať,“ hovorí psychológ. Modelu „hekovania“ ľudskej mysle – teda viere v to, že opravenie chybných funkcií v našom metaforickom vnútornom softvéri vyrieši jednoduchá zmena návykov – z dlhodobého hľadiska neverí.

„Návyky sa nedajú budovať chladne ako program. Človek nie je počítač alebo súbor funkcií,“ dodáva.
Škrečok v koliesku

Aktivistka Johanna Nejedlová bola vždy skôr nočná sova než ranné vtáča – neraz sa stalo, že po príchode z práce domov opäť otvorila počítač a pri pracovných povinnostiach sedela až do skorých ranných hodín, až kým režim nevyhodnotila ako neudržateľný.

Uvedomila si totiž, že okrem práce – vedenia spolku Konsent bojujúceho proti sexuálnemu násiliu a obťažovaniu – nestíha vôbec nič. Rozhodla sa preto po vzore úspešných svoj spánkový režim zmeniť a mesiac vstávala o piatej ráno.

„Na začiatku som, samozrejme, zažívala fázu neúspechu. Ale potom sa mi v jednej chvíli začalo dariť, skutočne mi to vychádzalo. Mala som radosť, že sa mi darí napĺňať cieľ, ktorý som si stanovila,“ hovorí o pokuse Johanna.

Radosť z pocitu produktivity jej však dlho nevydržala. Po pár týždňoch novonadobudnutej rutiny prišiel pocit, akoby bola škrečkom behajúcim v koliesku.
Prečítajte si
Ľuďom s vysokým sebavedomím sa nežije ľahšie. Je dobré o sebe pochybovať, hovorí psychologička

„Ako som v tom pokračovala, ukázalo sa, že to je nezmysel, že to pre mňa jednoducho nie je prirodzené,“ vysvetľuje Johanna.

„Aby som to zvládala, musela som mať jasný zoznam, kde bolo napísané, o koľkej ráno vstanem, v ktorú minútu si vyčistím zuby a kedy vybavím koľko e-mailov. Vlastne sa mi to začalo zdať úplne otrocké. Prišla som na to, že asi nie som človek, ktorému by tento spôsob bytia vyhovoval a cítil sa pri ňom dlhodobo dobre,“ pokračuje.

Po mesiaci tak Johanna s včasným vstávaním skončila. To, že si napokon návyk neosvojila, však nevníma ako zlyhanie. Dôležitejšie pre ňu je, že sa o sebe dozvedela niečo nové – a síce to, čo jej nevyhovuje. Zároveň pochopila, že priama úmernosť medzi vstávaním o piatej a úspešným životom neexistuje.

Problém, ktorý Johannu k novému návyku priviedol, totiž nezmizol. Množstvo práce, ktoré jej nedovoľovalo dostatočne oddychovať či tráviť čas s priateľmi, zostalo stále rovnaké.
Aký život chcem žiť?

Podľa psychológa Dalibora Špoka od návykov nemôžeme očakávať, že za nás skutočne vyriešia problém, v ktorom sme sa ocitli.

„Existuje množstvo životných situácií, keď zmena návyku nepomôže. Keď človek zotrváva v práci, za ktorú sa hanbí, nepomôže mu, že sa naučí lepšie vstávať alebo rýchlejšie odpisovať na e-maily,“ vysvetľuje.

Pozornosť by sme preto v takých situáciách mali upriamiť na samotný diskomfort, v ktorom sa nachádzame. „Prvou otázkou musí byť: Aký život chcem žiť? Až potom sa môžem sám seba pýtať: A aké návyky mám pre to budovať? Ak to neurobím, hrozí mi strašná vec – že si vybudujem návyky, ktoré síce budú perfektné, ale privedú ma k životnej tragédii.“

Ako zistím, že je daný návyk pre mňa správny? Jednoducho: dobrý návyk je taký, ktorý ma privedie k životu, aký chcem žiť.

Realita je, samozrejme, omnoho komplikovanejšia. Ide o náročnú a celoživotnú úlohu – menia sa totiž nielen situácie, v ktorých sa nachádzame, ale aj my samotní. Niečo, čo nám ešte pred rokom vyhovovalo, pre nás dnes môže byť absolútne nefunkčné.

Namiesto „hekovania“ mysle novými návykmi tak psychológ radšej hovorí o takzvanom roľníckom modeli, ktorý sa snaží osobnosť chápať nie v binárnej sústave funkčných a nefunkčných programov, ale v jej súdržnejšej podobe.

„Roľníci sa nemôžu ľubovoľne rozhodnúť, čo na poli zasadia,“ vysvetľuje Špok. Každej roľníckej práci predchádza úvaha o tom, aká je na mieste klíma či pôda a či na prácu bude mať roľník čas. Niečo podobné by sme podľa Špoka mali robiť aj so svojimi návykmi.

„Prvý rok sa mi to možno nepodarí. Druhý rok sa mi to podarí lepšie. Až na tretí rok, keď už je zem vďaka dvom predošlým rokom kvalitnejšia, sa môžem rozhodnúť, že tam zasadím niečo iné. To je prístup, ktorý človeka privedie nielen k vybudovaniu návykov, ale aj k zlepšeniu osobnosti.“
Medzi dvoma pólmi

Hoci sa Johannin pokus s vstávaním o piatej skončil nezdarom, napokon sa predsa len dostala k návyku, ktorý pre ňu funkčný je – svoj spánkový režim oproti extrému upravila len o pár hodín a to sa jej už osvedčilo.

K návykom si teda žiadnu averziu nevypestovala. Len pochopila, že si ich musí starostlivo vyberať. „Možno som pri vstávaní nevydržala dostatočne dlho a niečo by sa neskôr zlomilo. Ale neviem, či je robenie niečoho vyslovene nepríjemného tak dlho, až si na to zvyknem, to, čo chcem robiť so svojím životom,“ hovorí.

Ondřejova skúsenosť so španielčinou ukazuje, že tou najväčšou motiváciou preňho bola odmena: „Baviť sa s kamarátmi na káve alebo na pive po španielsky bola zábava. To je asi základ – nájsť si v novej činnosti niečo príjemné.“ Desaťminútové učenie španielčiny sa Ondřejovi osvedčilo tak veľmi, že vlani začal aj s ďalším jazykom, francúzštinou.

Kde však hľadať mieru toho, ako veľmi mať návyky pod kontrolou? Nakoľko prísna štruktúra je ešte prospešná? A nemôže sa stať, že sa pri prílišnom bazírovaní na vlastných návykoch stane zo života nuda?

Podľa Špoka správna odpoveď neleží ani v otrockom nasledovaní štruktúr, ani pri bezbrehom vyhýbaní sa im.

„Pocit, že v dnešnej spoločnosti potrebujeme štruktúru, je úplne pochopiteľný. Reagujeme tak na spoločnosť extrémnej slobody a chaosu a našou reakciou je to, že si povieme: nevyhadzujme všetky pravidlá a návyky,“ vysvetľuje Špok.

„Čo sa týka druhého pólu, aj keď si mnoho ľudí predstavuje, že nasledovanie impulzov znamená skutočnú slobodu a spontánnosť, v skutočnosti sa človek stáva otrokom svojich emócií,“ hovorí ďalej.

Odpoveď na otázku, koľko návykov je v živote vítaných a koľko už nie, je teda nasledovná – pre drvivú väčšinu z nás platí, že niekde medzi dvoma extrémnymi polohami.

Nájsť však tú našu osobnú, v ktorej máme pocit, že nám návyky slúžia a žije sa nám s nimi príjemne, je úloha, pred ktorou stojí každý sám za seba a bude pred ňou stáť až do konca života.

A aj keď motivačné knižky objasňujúce znalosti techník návykov môžu čiastočne pomôcť, pri budovaní tých najlepších možných návykov ide v konečnom dôsledku o skúmanie nás samotných.

Dobrou správou však je, že dokonalé návyky od nás nik nečaká – iba ak my sami. A ak pri budovaní návykov zakopneme, stále je to lepšia možnosť, než na návyky úplne rezignovať.

„Omnoho jednoduchšie je návyky meniť než zotrvávať v neštruktúrovanom chaose,“ hovorí Špok.

Jeho odporúčanie znie teda nasledovne – v prvom rade sa zamyslieť nad životom, aký chceme viesť, a postupne sa doň pokúšať pridať návyky, ktoré nám pri jeho dosiahnutí môžu pomôcť.

A aj keď sa to na prvý raz možno nepodarí, na návyky nezanevrieť. „Je totiž omnoho lepšie mať vybudované aspoň nejaké návyky, aj keby mali byť zlé, než nemať návyky žiadne,“ hovorí.

Milan Lučanský2. januára 2021 18:07
Chlapi sú zlatí, hovoril Lučanský o dozorcoch. Úradné zápisy prinášajú podrobnosti o jeho väzbe i zranení
Vladimír ŠnídlVladimír Šnídl
Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Denník N má k dispozícii doteraz neverejné dokumenty, z ktorých je možné získať bližšiu predstavu o tom, čo sa dialo pred smrťou Milana Lučanského.

Lekári, ktorí sa v Trenčíne starali o bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského, vylučujú, že by ho vo väzbe zbili.

O bitke nehovoril ani samotný Lučanský, keď sa ho na to pýtali úradníci z ministerstva spravodlivosti. Lučanský povedal, že sa v tme potkol o papuču a narazil do postele.

Vyplýva to z úradných záznamov, ktoré má Denník N k dispozícii.

Podľa nich sa bývalý policajný prezident o dozorcoch v Prešove i vo väzenskej nemocnici v Trenčíne vyjadril slovami: „Chlapi sú zlatí.“

Denník N si preštudoval niekoľko doteraz nepublikovaných materiálov, ktoré sme porovnali s verejne známymi informáciami. Z nich sme sa pokúsili opísať posledné tri týždne Lučanského života.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Všetky dokumenty, ktoré Denník N cituje v tomto článku, sú podpísané konkrétnymi pracovníkmi justičnej stráže, lekármi, vedením nemocnice alebo úradníkmi ministerstva spravodlivosti.

Informácie z týchto úradných záznamov budú ešte overovať vyšetrovatelia. Generálny prokurátor Maroš Žilinka v stredu vyhlásil, že začal v prípade Lučanského smrti trestné stíhanie vo veci. V rámci neho chcú preveriť postup justičnej stráže, ako aj podmienky jeho väzby.
Prečítajte si
Bola to naozaj samovražda? (Otázky a odpovede k Milanovi Lučanskému)
Kolúzna väzba: minimálny kontakt

Od začiatku. O väzbe Milana Lučanského rozhodla v nedeľu 6. decembra sudkyňa Špecializovaného trestného súdu v Pezinku tri dni po tom, ako sa bývalý policajný prezident sám dostavil pred vyšetrovateľa pre obvinenie z korupcie.

Išlo o takzvanú kolúznu väzbu, ktorá má zamedziť riziku, že by sa obvinený snažil pôsobiť na svedkov či na ďalších obvinených. Podmienky v kolúznej väzbe sú aj z toho dôvodu prísnejšie než podmienky, ktoré majú už právoplatne odsúdení väzni.

Pracovníci väznice v Prešove podľa záznamu zo 7. decembra navrhli, že Lučanský bude v cele sám a nebude sa môcť stretávať ani s ďalšími väzobne stíhanými či odsúdenými.

„Navrhuje sa vykonávať režimové činnosti s obvineným tak, aby neprichádzal do kontaktu s inými obvinenými či odsúdenými v ústave,“ píše sa v návrhu, ktorý schválilo vedenie väznice.

Tento režim stručne odôvodnili tým, že Lučanský je bývalý policajný šéf: „Návrh opatrení je spracovaný z preventívno-bezpečnostných dôvodov, pretože ide o bývalého vrcholového funkcionára Policajného zboru.“
„Udrel som sa.“

O dva dni neskôr, v stredu 9. decembra, došlo k incidentu, ktorý dodnes vyvoláva viaceré otázky, pričom nie všetky sú zodpovedané.

Pri rannej kontrole si jeden z dozorcov všimol, že Lučanský má „začervenané spodné viečko pravého oka“. Podľa spísaného záznamu mu na to Lučanský povedal: „To nič nie je, udrel som sa.“

Dozorca sa ho spýtal, či chce ošetrenie lekára, čo Lučanský najprv odmietol. Podľa dozorcovej výpovede napriek tomu informovali väzenskú lekárku, ktorá povedala, že v prípade potreby ho prevedú do ambulancie.

Nasledovalo niekoľko hodín, počas ktorých Lučanský zostal v cele. Popoludní absolvoval poradu s obhajcami, následne sám požiadal o lekárske vyšetrenie. Zdôvodnil to tým, že po zranení cvičil a stav sa mu zhoršil.

„Počas presunu na celu sa obvinený Lučanský dožadoval zdravotnej starostlivosti. Po konzultácii s ústavnou lekárkou bol o 15.00 hod. predvedený na lekárske ošetrenie, pričom uviedol, že k zhoršeniu stavu jeho poranenia došlo počas dňa v dôsledku cvičenia,“ píše sa ďalej v zázname, ktorý spísal dozorca na druhý deň.
Prevoz do Ružomberka

Čo sa dialo potom?

Podľa ďalšieho záznamu Lučanského najskôr vyšetrili „traumatológ, oftalmológ a neurochirurg na ORL klinike v Prešove, kde bolo zrealizované aj CT vyšetrenie“.

Prešovskí lekári zistili krvný výron za pravým okom a poslali Lučanského na operáciu do vojenskej nemocnice v Ružomberku. Zákrok absolvoval ešte toho dňa.

Tohto zákroku sa týkajú aj fotografie zo zdravotného záznamu z Lučanského operácie, ktoré sa po jeho smrti dostali na verejnosť.

V piatok na to reagoval minister obrany Jaroslav Naď výzvou, aby mu ľudia pomohli dohľadať človeka, ktorý tento záznam poslal médiám, čo kritizovali opoziční poslanci i Lučanského syn ako zastrašovanie svedkov.
Operácia a pád z vozíka

Zo spomínaných fotografií vyplýva, že Lučanský mal 9. decembra poškodené oko natoľko, že sa mu vpáčilo do prínosnej dutiny. Lekári urobili endoskopickú dekompresiu, čo znamená chirurgické zníženie tlaku v očnici v dôsledku zakrvácania. Operácia v ružomberskej nemocnici trvala zhruba hodinu.

„Zákrokom, ktorý bol vedený cez nosnú prepážku, bola cez otvor vytvorený laparoskopom v nosnej prepážke odstránená krvná zrazenina (hematóm), ktorá vznikla u obvineného po úraze za a pod pravou očnou guľou, pričom táto zrazenina tlačila na očnú guľu a spôsobila jej vytlačenie asi 1 centimeter z očnice,“ píše sa v ďalšom úradnom zázname.

V Ružomberku zostal Lučanský dva dni. Počas nich došlo ešte k jednému incidentu, o ktorom tento týždeň referovali médiá.

Keď si Lučanský sadal na vozík, prevrátil sa dozadu a udrel si hlavu. V nemocnici sa preto zišlo neurochirurgické konzílium, ktoré mu nariadilo pre istotu aj vyšetrenie CT. Nález bol negatívny, Lučanský sa teda pri tomto páde nijako vážne nezranil.

Jeho stav sa podľa lekárov zlepšil, takže ho mohli v piatok 11. decembra previezť do Trenčína, do Nemocnice pre obvinených a odsúdených, kde zostal ďalších jedenásť dní.
Kde sa vzala „potýčka“

Lučanského zranenia vyvolali viaceré špekulácie. Už 10. decembra najprv portál týždenníka .týždeň a s odvolaním naň aj ďalšie médiá napísali, že Lučanský mal vo väzbe „potýčku“.

Túto informáciu neskôr korigovali s tým, že sa žiadna potýčka nepreukázala, táto fáma sa však už dostala do sveta.

Po Lučanského smrti k jej ďalšiemu šíreniu pomohol bývalý novinár Milan Žitný, ktorý v rozhovore pre Pravdu povedal, že Lučanského údajne „zbili a dokopali dozorcovia“, pretože v cele údajne porušil niektoré predpisy.

Čo hovoria dostupné zdroje?

Samotný Lučanský poslal už v tom čase cez svojho advokáta Matúša Bereseckého vyhlásenie, v ktorom uviedol, že sa poranil sám a neúmyselne.

„Vzhľadom na mediálne dezinformácie o zdravotnom stave môjho klienta s jeho písomným súhlasom podmieneným súhlasom rodiny uvádzam, že k zraneniu nedošlo úmyselným a ani cudzím zavinením,“ píše sa vo vyhlásení, ktoré agentúra TASR zverejnila v nedeľu 13. decembra.

V tomto vyhlásení advokát zároveň oznámil, že stav jeho klienta je po prevoze do Trenčína „uspokojivý bez predpokladu dlhodobej liečby a trvalých následkov“.

„Milan L. chce poďakovať všetkým zainteresovaným zdravotníkom, ako aj pracovníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) za korektný prístup,“ dodal advokát.
Kontrola v nemocnici

Tento opis udalostí potvrdzujú aj ďalšie doteraz nezverejnené úradné záznamy, ktoré má Denník N k dispozícii.

Vzhľadom na špekulácie, ktoré sa šírili internetom, navštívil nemocnicu v Trenčíne aj tím štyroch vyšších úradníkov z ministerstva spravodlivosti.

Kontrola Lučanského stavu prebehla 15. decembra. Podľa spísaného záznamu položili ministerskí úradníci jednému z primárov, ktorý Lučanského zdravotný stav kontroloval, priamu otázku, či jeho úraz nemohla spôsobiť bitka.

Kontrolórom ministerstva spravodlivosti lekár povedal, že k Lučanského úrazu „nedošlo cudzím zavinením, pretože následky po útoku inej osoby na tvárovú časť by boli rozsiahlejšie a neboli by limitované výlučne na očnú guľu“.

Primár dodal, že pokiaľ by Lučanského skutočne zbili, na tvári by mal ďalšie zranenia: poškodenie očnice, fraktúru čelovej alebo jarmovej kosti a iné.

„Žiadne uvedené znaky na tvári obvineného neboli prítomné, rovnako ani na tele obvineného. Z týchto dôvodov ošetrujúci lekár vylúčil cudzie zavinenie,“ píše sa ďalej v zázname.
Lučanský bitku poprel

V rovnakom čase požiadala lekárov z Trenčína o vyjadrenie aj Okresná prokuratúra v Prešove, ktorá dohliadala na priebeh Lučanského väzby. Nemocnica im v piatok 18. decembra zopakovala, že nemá podozrenie na nejakú fyzickú potýčku Lučanského s inými osobami.

„Mechanizmus vzniku zranenia korešponduje s vyjadrením menovaného, pretože pri klinickom vyšetrení ani vyšetrení CT neboli zistené iné stopy úrazu. Napríklad výrazný opuch mäkkých tkanív v oblasti očnice či zlomenina tvárových kostí. Ošetrujúcim lekárom nebolo vyslovené podozrenie zo spáchania trestného činu ublížením na zdraví inou osobou,“ odpísala nemocnica v Trenčíne.

Do tretice: špekulácie o nejakej bitke odmietal aj samotný Lučanský počas vypočutia, ktoré s ním absolvovali úradníci ministerstva spravodlivosti. Nesťažoval sa ani na dozorcov z Prešova, ani na dozorcov v nemocnici v Trenčíne.

„Činnosť personálu ZVJS a jeho postupy pri zaobchádzaní s obvinenými hodnotil pozitívne (i s vyjadrením „Chlapi sú zlatí, tu aj v Prešove“), neuviedol žiadnu sťažnosť,“ píše sa v úradnom zázname.
Spadol pre únavu?

Potom je tu však iná otázka: či si Lučanský zranenia spôsobil skutočne tak, ako to opisoval do protokolu. Na túto otázku doteraz nie je uspokojivá odpoveď.

Lučanský prišiel s verziou, že po prevoze do väznice v Prešove bol unavený aj z dôvodu presunu z Chorvátska, ktorý absolvoval pred svojím zadržaním. V stredu 9. decembra ráno vraj nemohol spať, spadol a ublížil si.

„Pohyboval sa po cele bez svetla, pričom zakopol o papuču a narazil si oko o posteľ,“ hovoril podľa záznamov.

Túto verziu prevzala aj ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (Za ľudí), ktorá ju prvýkrát prezentovala 13. decembra. „Malo ísť o výškový pád,“ hovorila Kolíková novinárom.

Okolnosti tohto zranenia dal preveriť ešte generálny prokurátor Žilinka. O záveroch informoval tento týždeň v utorok 29. decembra.

„Špekulácie, že malo byť toto zranenie spôsobené azda aj samovražednými sklonmi, sú neprípustným zásahom do práv obvineného. Toto sa vykonanou previerkou vylúčilo,“ hovoril Žilinka.

Bolo to pár hodín pred tým, ako sa Lučanský v cele pokúsil o samovraždu, v dôsledku ktorej neskôr zomrel.
Psychiater nič nezistil

Doteraz nevyjasnenou otázkou tak zostáva, či si Lučanský skutočne spôsobil zranenie zo začiatku decembra len neúmyselným pádom.

Isté je len to, že ministerstvo spravodlivosti i generálny prokurátor pred Lučanského smrťou tvrdili, že nemajú dôvod o o tejto verzii pochybovať.

Napríklad primár z trenčianskej nemocnice povedal ministerskej kontrole, že vznik takéhoto úrazu považuje za „zriedkavý úraz“. Cudzie zavinenie však vylúčil.

Lučanský zostal vo väzenskej nemocnici v Trenčíne do 22. decembra. V tomto zariadení ho vyšetrilo minimálne päť rôznych lekárov, a to z neurologického oddelenia, ORL oddelenia i z psychiatrického oddelenia.

„Obvinený Milan Lučanský v nemocnici v Trenčíne absolvoval aj psychiatrický pohovor, pričom psychiater konštatoval, že nezistil žiadne psychiatrické ochorenie, resp. potrebu psychiatrickej intervencie,“ zistila v tom čase kontrola ministerstva spravodlivosti.

Dva dni pred Vianocami tak Lučanského previezli späť do väznice v Prešove. Podľa oficiálnych záznamov bol „v stabilizovanom stave“.
Ako zistili samovraždu

Ďalšie dokumenty, ktoré má Denník N k dispozícii, opisujú okolnosti, za ktorých Lučanský tento utorok spáchal samovraždu.

Ide o prepis diania na kamerovom zázname, ktorý zachytáva aktivitu pri Lučanského cele (samotný kamerový záznam Denník N nevidel). Prepis sa začína krátko pred 15. hodinou, keď dvojica dozorcov kontroluje uzamknutie vnútorných mreží v Lučanského cele.

Následne jeden z dozorcov robí takzvané nepravidelné kontroly. Prvá prebehne po desiatich minútach, ďalej celu kontroluje približne každú polhodinu, pričom pri poslednej takejto kontrole je záznam 16.30 hod. „Lučanský ležal na posteli s hlavou pri okne a na moju kontrolu cez celový priezor reagoval zodvihnutím hlavy,“ píše sa v správe.

O deväť minút neskôr dvojica dozorcov spolu s jedným odsúdeným prinesie k Lučanského cele jedlo. Vtedy spozorovali, že Lučanský nehybne leží.

„Vyzval som menovaného na odobratie stravy. Menovaný ani na opakovanú výzvu nereagoval, cez bufetové okienko som videl, že nehybne leží na posteli,“ vypovedal následne do zápisu.

Lučanský sa však na posteli otočil nohami k oknu, a tak mu nevideli hlavu.
Oživovanie Lučanského

Následne na kamere vidieť, ako dozorcovia otvárajú dvere a vojdú do cely. Zároveň stlačili takzvané tlačidlo núdze.

O 16.42 hod. prichádza zástupca vedúceho zmeny a následne zásahový tím. O 16.44 hod. prinášajú náustok na umelé dýchanie a o 16.46 hod. aj prenosný defibrilátor.

„Bezodkladne sme začali poskytovať prvú pomoc dýchaním z úst do úst a masážou srdcového svalu. V priebehu oživovania bol prinesený defibrilátor, ktorý sme podľa návodu inštalovali na hrudník obvineného a ďalej sme pokračovali v oživovaní,“ vypovedal dozorca.

Po zhruba dvadsiatich minútach od alarmu prišli do cely aj pracovníci rýchlej zdravotnej pomoci. Po nich prišla aj väzenská lekárka a riaditeľ väznice. Napokon o 17.37 hod. Lučanského odvážajú do Fakultnej nemocnice v Prešove.

Zo zápisu teda vyplýva, že Lučanského tesne po pokuse o samovraždu osobne videlo viac než desať ľudí, ktorí prípadne môžu svedčiť, v akom bol stave.

Milan Lučanský zomrel o deň neskôr, v stredu 30. decembra. „O 15.55 hod. ošetrujúci lekár konštatoval smrť pána Milana Lučanského, hospitalizovaného vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Prešov. Je nám to nesmierne ľúto, rodine vyjadrujeme úprimnú sústrasť,“ oznámilo v stredu ministerstvo spravodlivosti.

oronavírus
Svet
Blog
Denník E
Ďalšie

Darovať predplatné
Moje konto

FacebookFalošní diskutériMilan Lučanský5. januára 2021 16:43
Skupinu na podporu Lučanského založili dva účty s ukradnutou fotografiou z internetu
Filip StruhárikFilip Struhárik

Po smrti bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského vzniklo na Facebooku viacero podporných skupín. Najväčšia z nich – Všetci za Milana #AllForMilan – má už viac ako 34-tisíc členov.

V skupine ľudia vzdávajú Lučanskému úctu, zdieľajú aktuálne informácie, no aj viaceré konšpirácie.

Skupinu založili a spravujú dva facebookové účty, ktoré vystupujú pod fotografiou ukradnutou z internetu.
Admini skupiny s názvom Všetci za Milana #AllForMilan.
Prvý účet: poľský ekonóm
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Prvým administrátorom skupiny je Rastislav Pekarik. Účet vznikol na sociálnej sieti v roku 2012. Tvrdí o sebe, že žije v Bratislave a pracuje pre indickú spoločnosť DSP Mutual Fund.

Pekarik vystupuje na sociálnej sieti s fotografiou v rámčeku #ALLFORMILAN, nie je to však jeho skutočná podoba. Na snímke je poľský ekonóm Marek Dietl, riaditeľ Varšavskej burzy cenných papierov. Na pozadí je viditeľná časť loga Instytutu Sobieskiego, kde Dietl pôsobil ako člen predstavenstva.
Rastislav Pekarik na Facebooku vystupuje pod fotkou poľského ekonóma Mareka Dietla.

Človek vystupujúci ako Pekarik o sebe tvrdí, že študoval na Ekonomickej univerzite v Bratislave, no na stránke školy sa nedá nájsť žiaden záznam s týmto priezviskom a nenachádza sa ani v štátnom registri záverečných a kvalifikačných prác, v období od roku 2010 teda nenapísal žiadnu bakalársku či diplomovú prácu.

Účet Rastislav Pekarik v minulosti prispieval do facebookovej skupiny o zabudnutých hradoch, zámkoch a kaštieľoch, do skupiny o bitcoinoch a prenajímal cez sociálnu sieť kanceláriu v bratislavskom Ružinove. Ani na základe tejto aktivity sa však nedá jednoznačne určiť, či ide o skutočnú a pravú identitu.

Denník N sa snažil s majiteľom účtu Rastislava Pekarika skontaktovať, zatiaľ neúspešne.

Rastislav Pekárik je aj meno architekta a riaditeľa spoločnosti Techo. Ten však Denníku N potvrdil, že s týmto facebookovým účtom nemá nič spoločné a sociálnu sieť vôbec nepoužíva.

Doplnené 17.43: Po zverejnení článku si účet Rastislav Pekarik zmenil profilovú fotku. Opäť použil fotku z internetu:
Nová profilová fotka Rastislava Pekarika bola tiež stiahnutá z internetu.
Druhý účet: model

Druhým administrátorom skupiny je účet Peter Klas. Ten o sebe zverejňuje ešte menej informácií – nie je známe, kedy sa na sociálnej sieti zaregistroval, kde býva a pracuje, prípadne kam chodil do školy.

Pred Vianocami bol aktívny v bratislavských facebookových skupinách, v ktorých ponúkal na predaj použité zariadenia od spoločnosti Apple. V minulosti na sociálnej sieti hľadal zamestnancov do kaviarne Reset v Ivanke pri Dunaji. Jej súčasní aj bývalí prevádzkovatelia však tvrdia, že účet s týmto menom nepoznajú a nevedia, prečo by im pomáhal nájsť nových pracovníkov.

Klas na otázky neodpovedá. Príspevky, ktoré sme mu komentovali, obratom zmazal.

Na Facebooku Peter Klas vystupuje pod fotkou modela predvádzajúceho zimnú bundu značky Bogner.
Peter Klas alias model v zimnej bunde značky Bogner.

Doplnené 19.09: Po zverejnení článku si účet Peter Klas zmenil profilovú fotku. Opäť ju stiahol z internetu:

Skutočnosť, že skupinu Všetci za Milana #AllForMilan zakladali účty s falošnou fotkou a možno aj falošným menom, nie je dôkazom, že ide o nekalú politickú kampaň. Stále môže ísť o autentickú občiansku aktivitu, ktorá má na sociálnej sieti veľmi silný ohlas.

Tisíce členov skupiny však nemajú informácie o totožnosti jej správcov a ich skutočnom pozadí.

Keďže správcovia skupiny na otázky nereagujú, nie je známe, prečo konajú pod falošnými profilmi.

AUTORSKÁ STRANA SAMA MARCA
Prečo by nás malo anektovať Nemecko (píše Samo Marec)

Výsledky by sa mohli dostaviť už po niekoľkých desaťročiach.

3. jan 2021 o 15:31 Samuel Marec Odoberať autora na email

Námestie MS 1970 na Štrbskom Plese vo Vysokých Tatrách. (Zdroj: TASR)
Písmo:A-|A+2241763

Ak sa raz pamätníkov budú pýtať, prečo to dopadlo tak, ako to dopadlo, alebo ak raz budú skúmať, prečo pandémia na Slovensku prebiehala tak, ako prebiehala, dospejú k jasnej odpovedi: hovorili sme si, že buďme ľudia.

Pandémia to však len znásobila, je to leitmotív existencie tejto krajiny, argument, ktorý všetko prebíja, ospravedlnenie toho, ako sa k sebe správame a ako si robíme, čo chceme. Tri desaťročia v duchu toho istého hesla: Veď buďme ľudia.

Keď sa o niekoľko desaťročí niekto naozaj rozhodne, že si urobí doktorát na výskume toho, prečo sa jedna malá krajina v Karpatskej kotline nikdy nevymotala zo začarovaného kruhu vo svojej vlastnej hlave, nevyhnutne stále narazí na tú istú odpoveď: lebo ľudia to, že sú ľudia, používali na ospravedlnenie úplne všetkého. A krajina sa nikdy poriadne neposunula vpred.
Do vlastného hniezda

Zoberte si toto: v niektorých obciach a mestách po celom Slovensku boli počas lockdownu otvorené kostoly napriek tomu, že to bolo zakázané spôsobom, ktorý sa nedal nepochopiť. Aj tak sa však na Nový rok stovky ľudí, mnohí z nich starí a mnohí bez rúšok, zišli v uzavretých priestoroch, a potom sa vybrali do svojich obydlí a tam žili šťastne, až kým nepomreli.

A keď ste sa snažili zistiť, ako je to možné, polícia povedala, že to hygienička, hygienička povedala, že ona v žiadnom prípade, Konferencia biskupov povedala, že to farári asi nepochopili, no a farári povedali, že to pomocný biskup – pretože tu zrejme máme štát v štáte a pomocný biskup je viac ako vláda.
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

A keď o tom jeden človek nakrútil video, tak mu v prvom rade nadávali, že je Bratislavčan, teda cudzinec, ale zároveň mu nadávali, že jeho otec je odtiaľ a on je teda jeden z nich, tak prečo si kadí do vlastného hniezda. V lepšom prípade zradca, v tom horšom udavač, had na prsiach, ktorý škodí vlastným.

Pretože – nie sme azda ľudia? Čo zabudol, odkiaľ vyšiel? To už sme naozaj takí zvlčilí a tak nás zmenili tieto moderné časy, že sa ľudia nemôžu zísť a navzájom sa nakaziť a niektorí potom zomrieť? Veď buďme trochu ľudia, chápme sa.

“

Tridsať rokov si navzájom hovoríme, že sa máme chápať a máme byť ľudia. Pokuta? Pán policajt, veď buďte človek. Pustený vlek? Pán redaktor, veď ma chápte. Omša? Buďme ľudia. Premiér? Taký je, veď ho chápme.„

A tak to je. Človek, ktorý upozorní, že existujú nejaké pravidlá a tie sa nedodržiavajú – nie v bežnej prevádzke, ale vtedy, keď ide o život –, je zradca, udavač a eštebák a treba mu nadávať, až kým to nezmaže. Veď buďme trochu ľudia.
Ak by to inak prebiehalo, inak by to aj dopadlo

A premiér je zo všetkého najviac prekvapený a urazený, hoci premiér nemá čo byť prekvapený ani urazený, lebo ak sa do funkcie prišiel urážať, tak v tej funkcii nemá byť.

Namiesto toho povie, že ak by sa ľudia počas sviatkov neboli správali tak, ako mu všetci hovorili, že sa správať budú, nemuselo to dopadnúť tak, ako to dopadlo, ale mohlo to dopadnúť inak.

Naozaj? Veď to je priam nobelovská úvaha: ak by niečo prebiehalo inak, tak by to aj inak dopadlo, že? Ale neprebiehalo a my sme celý čas vedeli, že ani prebiehať nebude, lenže kto by počúval odborníkov. Veď buďme trochu ľudia.

Ale veď práve to mal predpokladať, na to tam je – nie je žiadna veda domyslieť si, že ak ľuďom dáte stovky možností, aby sa stretávali, tak sa stretávať budú.

Mali to natvrdo zatvoriť nie od Nového roka, ale minimálne desať dní predtým a všetci im to aj hovorili. Lenže nezatvorili, lebo – veď buďme trochu ľudia, chápme sa. Nemôžeme si predsa z večera na ráno pokaziť sviatky.

A tak sme si síce nepokazili sviatky, ale namiesto toho sme si pokazili všetko ostatné: nový rok, január, február, nemocnice a niektorí aj zvyšok života. Ale hlavne s pocitom, že sme ľudia.

Aby sa nezabudlo, počas tlačovej konferencie o lockdowne sa ministra zdravotníctva opýtali, či takýto vývoj očakával. Odpovedal, že áno, len ho prekvapilo, že teraz už mali čísla klesať. A neklesajú.

To naozaj? Tak ho buď niekto oklamal, alebo tomu nerozumie, v každom prípade, tam sú dvere. A vôbec, kde sa toto celé vypína?
Veď sa chápme

Je to magická harmónia, sladké súznenie odhora dole a zdola zase nahor.

Dole ľudia a hore zase len takí ľudia, akých si tí ľudia dole na svoj obraz zvolili. A presne tak to potom vyzerá, presne tak to nefunguje a tí ľudia dole nadávajú, že tí ľudia hore sú presne takí, akí sú.

Presne preto ich síce zvolili, ale tak ďaleko to už nedomyslia. Nuž, možno už aspoň pochopili, že nekradnúť – alebo presnejšie, hovoriť, že sa nekradne – nestačí. Ale skôr nepochopili.

Pre úplnosť: niežeby to tí hore nechceli urobiť najlepšie, ako vedia, asi aj chcú, len nevedia ako na to. Viesť štát nie je to isté ako nakrúcať videá a prednášať plamenné prejavy. Myslieť to dobre nestačí, na to sa študuje a potom pracuje a potom študuje a pracuje ešte viac a robia sa koncepcie a plány a plány na ich implementáciu. A potom to funguje.

Mohli by sme možno aspoň pochopiť, prečo je dôležité, aby štát viedli ľudia, ktorí jeho vedeniu rozumejú, a nie bársakí maskoti, ale namiesto toho opakujeme zase to isté: veď buďme ľudia, chápme sa.

A my sme hádam už aj majstri sveta v chápaní sa navzájom, ak by sa za to na olympiáde dávali medaily, dávno sme v sieni slávy. Chápeme každého, veď je tiež len človek.

Predseda parlamentu je alfa, ale hlavne samec – taký je, chápeme. Predseda vlády je neurotický pubertiak – taký je, chápeme. Ani jeden z nich vo svojej funkcii nemá byť nie preto, že by im to autor textu nedoprial, ale jednoducho preto, že na tie funkcie nie sú zrelí, nemajú na ne ľudsky, nevedia, čo v nich majú robiť, a prinášajú len chaos a hanbu.

V tých funkciách však sú a potom to tak vyzerá.

A my? Čo my? Čo si povieme? Veď buďme ľudia, chápme ich.
Toto nie je dobré počasie

Tridsať rokov si navzájom hovoríme, že sa máme chápať a máme byť ľudia. Pokuta? Pán policajt, veď buďte človek. Pustený vlek? Pán redaktor, veď ma chápte. Omša? Buďme ľudia. Premiér? Taký je, veď ho chápme.

Tento náš altruizmus nás raz dovedie do hrobu; vlastne nás doňho už dovádza. Kým nezačnú platiť pravidlá, nemá zmysel pokračovať.

Nikto to totiž nechce zažiť, ale raz za čas, možno raz za život, príde moment, ktorý odhalí, ako na tom spoločnosť je, ako vyzerá krajina, v ktorej žije. A my vo chvíli, keď na tom fakt dosť záleží, zrazu zisťujeme, že žijeme v akejsi paródii na štát, kde nič nefunguje tak, ako by malo, nič nedrží pokope, nič neexistuje a na tých, ktorí by to nejakým spôsobom mali viesť, sa spoľahnúť nedá.

Ruku na srdce: máte pocit, že to niekto nejakým čitateľným spôsobom vedie?

Slovensko je krajina do dobrého počasia, ale toto nie je dobré počasie a my, zoči-voči tornádu, sme teraz pomerne nepríjemne prekvapení. Teda ako ktorí: niektorí hovoria, že to tornádo vôbec neexistuje a vlastne svieti slnko, a ak aj nesvieti, tak oni chcú, aby svietilo a budú sa správať tak, akoby svietilo – veď toto sa tiež nedá stále znášať, buďme trochu aj ľudia, chápme sa.
Narafali sme

Nič, narafali sme. Narafali sme odhora dole, zdola nahor a aj naprieč.

Narafali sme, lebo presne takto sa nám to páči, takto chceme, aby to tu fungovalo. Teda nefungovalo. A potom, keď to presne podľa toho, ako sme si zvolili, nefunguje, nahneváme sa, že to nefunguje, a zvolíme niekoho iného, pod kým to síce tiež nefunguje, ale aspoň to nefunguje inak a občas horšie.

A takto dokola, tridsať rokov v kruhu s občasnými výnimkami, ktoré boli aj tak dielom náhody.

Azda to už v niektorom článku aj bolo: hlasujem za okamžitú anexiu Nemeckom. Skúsme tomu dať zopár desaťročí a možno z nás niečo vycepujú.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/22565950/pre ... marec.html

Vo veľkom sprievodcovi bezpečím v kybersvete etickí hekeri radia:

ako sa majú chrániť firmy a jednotlivci pred hekerskými útokmi,
ktoré messengery používať a prečo sa úplne vyhnúť četovaniu na sociálnych sieťach,
aký e-mail, browser a šifrovanie sú najlepšie,
ako si ochrániť vlastnú wifi a využívať ju na telefonovanie
čo používať namiesto Google dokumentov,
ako byť skutočne anonymným.

Etickým hekerom z Nethemby trvalo iba pár minút, kým sa dostali do databázy Moje eZdravie od Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI).

Teda do systému, ktorý zhromažďoval informácie o vyšetreniach súvisiacich s pandémiou covidu-19.

Išlo o najväčší únik osobných údajov a zrejme najhorší bezpečnostný incident roka 2020 na Slovensku, o ktorom sa vie. NCZI trvalo tri dni, kým reagovalo na e-mail od etických hekerov, ktorí ich na deravý systém upozornili.

Únik z NCZI ukázal, ako ľahko sa naše osobné údaje a súkromie môžu dostať na verejnosť. V tomto prípade za únik osobných údajov mohol štát, spravidla si však svoje súkromie ohrozujú sami jednotlivci alebo firmy.

O tom, ako chrániť vlastné súkromie a aké ponaučenia vyplývajú z najväčších hekerských útokov roku 2020, sme sa rozprávali s etickými hekermi, ktorí sa venujú odhaľovaniu slabých miest v IT systémoch.
Najväčšia kyberkauza na Slovensku

„Neviem o žiadnom väčšom bezpečnostnom incidente ako NCZI, pokiaľ ide o rozsah na Slovensku,“ hovorí Pavol Lupták z bezpečnostnej IT spoločnosti Nethemba, ktorá na únik prišla.

Aj podľa etického hekera z Citadelo Tomáša Volného bola kauza NCZI v slovenskom kyberpriestore tou najväčšou.

„Hlavne z dôvodu, ako šarlatánsky bol systém zabezpečený a aký laxný prístup k tomu mal štát. V spojení s blížiacim sa sčítaním obyvateľov v roku 2021 to môže v ľuďoch vyvolávať obavy,“ vysvetľuje Volný.

Poučil sa z toho nejako štát?

„To neviem, myslím si, že šéf NCZI bol po incidente povýšený,“ smeje sa Lupták. Podľa neho je dosť absurdný paradox, že najväčším porušovateľom GDPR je štát. „Zaujímalo by ma, akú vysokú pokutu NCZI nakoniec dostal,“ dodáva.

Tiež sa podľa neho ukázalo, aké rizikové je centralizovať na jednom mieste dáta testovaných pacientov na covid-19. „Aj napriek tomuto megaúniku sa to, bohužiaľ, stále deje. V Českej republike je to slušne decentralizované.“

Obaja etickí hekeri sa zhodujú aj v tom, že vo svete bol tým najhorším incidentom hekerský útok na mnohé inštitúcie a spoločnosti v Spojených štátoch cez takzvaný „supply chain attack“.

Útočníci najskôr hekli spoločnosť SolarWinds a potom sa cez ich softvér dostali do mnohých kľúčových organizácií. V tomto prípade išlo o klasickú špionáž.
Prečítajte si
Ak hekli ich, koho potom nedostanú? Veľká firma, ktorá má chrániť pred hekermi, sa stala ich obeťou

Mimoriadne sofistikovaný útok sa pripisuje ruským hekerom pracujúcim pre tajnú službu SVR. Podarilo sa im prelomiť napríklad aj systém spoločnosti FireEye, ktorá sa venuje ochrane tisícov klientov.
Rada pre firmy: identifikujte svoje slabé miesta

„Heknutie spoločnosti FireEye je zaujímavé tým, že jej experti sami pomáhajú firmám s bezpečnosťou a vyšetrujú veľké incidenty. Majú teda znalosti o rôznych typoch útokov a ako sa voči nim brániť,“ hovorí Volný.

Pri útoku, aký sme videli na SolarWinds, je problémom, že sa proti nim ťažko bráni. Ako sa chrániť, keď napadli softvér, ktorý používate alebo bezpečnostnú IT firmu, ktorá vás má chrániť?

„Treba povedať, že nič nie je stopercentne bezpečné. Spoločnosti majú ťažkú úlohu, pretože musia zabezpečiť všetky možné spôsoby, ako sa útočník môže dostať dnu. Preto je dôležité, aby si spoločnosti nezakrývali oči pred bezpečnosťou, ale pozreli sa do zrkadla. A ním sú penetračné testy – či už konkrétnych aplikácií, systémov alebo aj samotných zamestnancov. Firma tak vie, kde sú jej slabé miesta a môže na tom popracovať,“ hovorí Volný.

Pri supply chain útoku heker nepotrebuje útočiť priamo na spoločnosť, do ktorej sa chce dostať.

„Stačí mu nabúrať systémy dodávateľa, ktorý ich nemusí mať až také bezpečné. Podobný typ útoku, o ktorom sa veľmi nehovorí, je tiež heknutie menších firiem, ktoré majú byť následne odkúpené väčšími spoločnosťami. Útočníci tak čakajú v systémoch menšej spoločnosti, a keď príde k odkúpeniu danej spoločnosti a následnému prepojeniu systémov, majú možnosť ísť hlbšie do siete,“ upozorňuje Volný na stratégiu sofistikovaných hekerov.

Ich útoky trvajú celé mesiace a v niektorých prípadoch roky. Rozprávame sa najmä o štátom sponzorovaných hekeroch z krajín ako je Rusko, Čína, Irán alebo Severná Kórea.
Dva dôležité princípy

V rámci obrany je preto podľa Volného dôležité rešpektovať bezpečnostné zásady: ako je vytvorenie bezpečnostného dizajnu pred tvorbou samotnej aplikácie alebo inštalácie konkrétneho systému.

„Tiež je dôležité mať zmapované procesy v spoločnosti – čo sa deje, prečo sa deje, ako sa to deje, kto by to mal vykonávať a podobne. Ďalšími zásadami sú tiež princíp „need to know“ a princíp najnižších oprávnení. To prvé hovorí o tom, že konkrétne informácie majú iba zamestnanci, ktorí ich naozaj potrebujú mať, a nikto iný. Druhé zase hovorí o tom, že zamestnanec má najnižší možný prístup ku konkrétnemu systému.“

V praxi to znamená, že ak má spoločnosť svoju stránku, prístup by k nej mali mať iba zamestnanci, ktorí ju spravujú. „Ak už k nej majú prístup, nemali by mať najvyššieho administrátora, ale iba nízke oprávnenia na čítanie, prípadne editáciu stránky,“ dodáva Volný.
Viete ho rozpoznať? Najčastejšie sa útočí cez phishing

Heknutie SolarWinds bolo spektakulárne, pokiaľ ide o technické schopnosti útočníkov. Väčšina hekerských útokov však prebieha oveľa priamočiarejšie – cez phishing.

Stále je to najpoužívanejšia a najúčinnejšia technika kyberzločincov.

„V roku 2020 boli veľmi výrazné phishingové útoky na klientov rôznych bánk alebo posielanie phishingových mailov v mene Slovenskej pošty. Útoku sa nevyhla ani slovenská kryptoburza Eterbase, kde sa podarilo ukradnúť okolo 4,5 mil. eur,“ hovorí Volný.

Ako to funguje?

„Útočníci sa zamerajú na konkrétne osoby. Zistia si o nich všetky potrebné informácie a následne vďaka vysoko cieleným phishingovým útokom sa im podarí preniknúť dnu,“ hovorí Volný.

Heker pri phishingu nepotrebuje komplikovane obchádzať technológie a rôzne zabezpečenia. „Často sa ľudí stačí na heslo spýtať a oni ho útočníkovi aj sami povedia,“ hovorí Volný, ktorý sa o tom sám s kolegami presvedčil v praxi pri penetračných testoch.

„V niektorých prípadoch sme mali 50-percentnú úspešnosť. Takže polovica spoločnosti nám vyplnila svoje prihlasovacie údaje,“ hovorí Volný.
Prečítajte si
Ako prví spôsobili blackout na diaľku, zasiahli voľby aj olympiádu. Ako fungujú ruskí hekeri z jednotky 74455

Asi najdôležitejšie pri phishingových mailoch je podľa neho nezadávať heslo na stránku, ktorá len tak príde mailom. „Treba si vždy pri takej stránke skontrolovať, či tam nie je preklep. My najčastejšie využívame zámenu znakov, napr. ‚b‘ a ‚d‘ alebo veľké ‚I‘ za malé ‚l‘.“

Treba sa podľa neho vždy zamyslieť, či je dôvod, aby e-mail vôbec prišiel. „Som na danej stránke registrovaný alebo som si naozaj objednal niečo od kuriéra?“

Ak si chcete vyskúšať, či viete rozoznať autentický e-mail od phishingového, vyskúšajte si testy slovenského CSIRT alebo Google.
Aktualizujete? iPhone zďaleka nie je nepriestrelný

Medzi top správy v oblasti bezpečnosti vypichol Volný aj objavenie kritickej zraniteľnosti v operačnom systéme iOS pre iPhony, ktoré mali dlho povesť bezpečných telefónov.

„Táto zraniteľnosť bola tzv. zero-click, čiže nevyžadovala žiadnu interakciu od používateľa. Útočník by vďaka nej mohol prinútiť telefón, aby sa reštartoval až po spustenie akéhokoľvek kódu a krádež dát z telefónu,“ hovorí Volný.

Išlo pritom o zraniteľnosť, ktorá sa dostala na verejnosť a spoločnosť chybu rýchlo napravila.

O koľkých však nevieme? Znovu nám to tiež pripomína základné bezpečnostné pravidlo – mať všetky systémy a aplikácie vždy aktualizované.

Neklikajte na možnosť neskôr, urobte to hneď.
Zálohujte. Ako sa nestať obeťou ransomvéru

Ransomvérové, teda vydieračské útoky boli masívne aj v roku 2020.

„Doteraz bola najlepšia rada zálohovať. V prípade útoku netreba platiť hekerom peniaze a stačilo si obnoviť dáta,“ hovorí Volný. Táto rada platí dodnes, no nemusí stačiť.
Prečítajte si
Hekli vám počítač a chcú výkupné? Nič neplaťte a hlavne, začnite už všetci zálohovať

„Keď zálohovanie začalo hekerom narúšať biznis, prešli na nový typ útokov. Teraz požadujú peniaze, inak zverejnia interné súbory spoločnosti. Tomu sa už nedá zabrániť, a preto je dôležité sústrediť sa v prvom rade na to, aby sa to nestalo, respektíve, aby boli škody v prípade úspešného útoku minimálne.“
Aký messenger? Stále vyhráva Signal

Etickí hekeri dlhodobo upozorňujú na stratu vlastného súkromia, ktorá vám hrozí pri messengeroch na obľúbených sociálnych sieťach ako sú Facebook alebo Instagram. Neodporúčajú dokonca ani používanie WhatsAppu.

„Ak by ste však predsa používali Messenger od Facebooku, tak aspoň jeho šifrovanú verziu. Kliknutím na meno človeka sa vám zobrazí možnosť Tajná konverzácia,“ radí Volný.

Ako Volný, tak aj Lupták používa najradšej Signal.

„Signal je stále na prvom mieste. Spôsob, akým pristupujú k bezpečnosti, súkromiu a aj obchádzaním cenzúry je jedinečný. Dokazuje to aj nedávna zmena Apple, kde pri aplikáciách v App store ukazujú, aké dáta aplikácia zhromažďuje a aké dáta sú prepojené s identitou,“ hovorí Volný.

A tak, kým WhatsApp vašu komunikáciu spája s vašou GPS, nakupovaním, kontaktmi, finančnými informáciami, užívateľskými dátami či diagnostikou, Signal sa tomu vyhýba.

Lepšie vyšiel Signal aj v porovnaní s Telegramom, ktorý je obľúbený najmä v Bielorusku, Rusku či Iráne. Na ňom Volnému prekáža, že sa rozhodli zobrazovať reklamy.

Lupták to vidí podobne: „Signal stále odporúčam, na Telegrame je veľa spamu a scamu.“

Prekáža mu však, že na svojich serveroch Signal o vás uchováva tzv. metadáta. „Napríklad prepojenie Signal skupín s príslušnými mobilnými číslami používateľov. Dokáže zistiť, kto, kedy a s kým (teda akým číslom) začne komunikáciu.“

Signal tiež podľa Luptáka nerieši anonymitu – musíte sa stále registrovať svojím mobilným číslom. „A keď ju vyžadujete, tak by ste mali používať jeho fork Session https://getsession.org. Prípadne počkať na novšiu verziu Signalu, ktorá by mala umožňovať aj anonymné registrácie.

Messengery podľa bezpečnosti

Odporúčané: Signal, Threema

V podstate ok: Telegram

Radšej sa im vyhnite: WhatsApp, Messenger, Skype, Viber, Instagram

Robia to aj hekeri: používajte správcu hesiel

Množstvo aplikácií a služieb si vyžaduje kvalitné heslá. Ako si ich však zapamätať a uložiť, aby sa k nim nikto nedostal?

Lupták aj Volný jednoznačne odporúčajú používanie správcu hesiel.

„Je to vec, bez ktorej sa v dnešnej dobe ťažko človek zaobíde. Inak by bolo potrebné na každú stránku vymýšľať si nové heslo a potom si všetky pamätať. Možno si myslíme, že nepoužívame až tak veľa stránok, no časom sa to nazbiera. V mojom správcovi mám až 430 záznamov,“ hovorí Volný.

Sám používa 1password, avšak ten je platený. „V dnešnej dobe existuje aj bezplatná alternatíva, ktorú by som určite odporučil, a to Bitwarden. V minulom roku prešiel auditom bezpečnosti a má podporu viacerých zariadení. Svoje heslá tak môžete mať vždy bezpečne pri sebe,“ dodáva.

Ako heslového manažéra používa Lupták Dashlane a Bitcoin Trezor T a v Linuxe „pass“.
Chráňte si wifi

V čase koronakrízy sa práca z domu stala normou a s ňou aj závislosť od domácej wifi siete. Nezabúdajte na jej zabezpečenie a majte pre ňu najmä kvalitné dlhé heslo – úplne pokojne celú vetu.

A šifrovanie zabezpečené cez protokol WPA3, ak je to možné.
Prečítajte si
Zobudil som sa a účet na Spotify už nebol môj. Etický heker radí, ako sa starať o heslá

„Netreba zabúdať na aktualizácie zariadenia. Bohužiaľ, viaceré staršie zariadenia sa už aktualizovať nedajú. Odporúčam tiež vypnúť funkciu WPS, keďže existujú viaceré útoky, ako sa vďaka nej dá pripojiť na wifi,“ hovorí Volný.

Pripájanie sa a šifrované telefonovanie cez wifi je navyše podľa Luptáka oveľa bezpečnejšie než klasické telefonovanie cez operátora, ktorý vás dokáže ľahko lokalizovať.

A keď sa pripájate, či už do práce alebo školy cez Zoom alebo Meets, dávajte si pozor na nastavenie. „Na pripojenie by mal človek vedieť heslo a vstup do miestnosti by mal byť kontrolovaný,“ hovorí Volný.
Aký e-mail a browser používať?

Obaja etickí hekeri odporúčajú používať pri e-mailovej komunikácii dlhodobo overený ProtonMail.

“E-maily šifrujte PGP alebo S/MIME a namiesto gmailu používajte ProtonMail,“ radí Lupták.

Ak si chcete chrániť súkromie a nechcete byť sledovaní na sociálnych sieťach, v apkách a mobiloch, oplatí sa stiahnuť si rôzne doplnky, ktoré blokujú sledovanie sociálnych sietí na iných weboch. „Napríklad Privacy Badger alebo Ghostery,“ radí Volný.
Prečítajte si
Veľký sprievodca svetom hekerov: ako útočili ruskí špióni a čo nasleduje po prelomení WiFi

Hoci sú Dokumenty Google alebo Microsoft považované za bezpečné, ak chcete mať istotu, že vaše dáta neskončia na serveroch veľkých spoločností, Lupták a Nethemba odporúčajú používať platformy Nextcloud a OnlyOffice.

Obe sú zadarmo a opensource. „Môžete si to hocikde zadarmo nainštalovať. Licencie platíte len vtedy, keby ste chceli OnlyOffice používať na komerčné účely,“ dodáva Lupták.

Dôležitý je aj výber internetových prehliadačov. Chrome aj Safari, ktoré síce prešli vylepšeniami, majú podľa etických hekerov lepšie alternatívy.

„Firefox je fajn, ale treba ho aktualizovať. Súkromie rieši lepšie ako Google Chrome, avšak ja odporúčam jeho klon Brave,“ vraví Lupták. Brave je podľa neho dobrý pre väčšinu ľudí.

„Sám používam tiež Fennec, vylepšená verzia Firefoxu, Vanadium a + Bromite, lepšia verzia Chromium.“
Nie je to jednoduché, ale dá sa to: ako zostať neviditeľným

Je to dôležité najmä pre investigatívnych novinárov či whistlebloverov.

Ak sa chcete stať skutočne anonymným v digitálnom svete, je to komplikované. Najmä pre používanie mobilov so SIM kartami, ktoré sú registrované na konkrétne meno.

„Ale dá sa to,“ hovorí Lupták, „cez anonymné dátové e-SIM karty.“ Píše o tom vo svojom článku.

Ale nekončí sa to iba pri tom – napríklad by ste mali používať nový telefón, ktorý nebol nijako spojený s vašou identitou a nevyhnutne pri jeho používaní budete musieť používať VPN či Tor browser a zároveň si zvyknúť na platbu bitcoinmi.

Lupták radí úplné vylúčenie GSM hovorov a používanie SMS-siek.

„Ideálne si zaplatiť VoIP číslo a hovory na svoje GSM číslo naň normálne presmerovať a SIMku fyzicky vybrať z telefónu – ľudia sa vám stále dokážu dovolať, ale nikto nedokáže zistiť, kde sa nachádzate,“ vraví Lupták.

Pre najopatrnejších používateľov odporúča zakúpiť bezpečný telefón Google Pixel a spustiť si tam Graphene OS. V prípade laptopu Purism Librem a spustiť Qubes OS.

Slávny britský investigatívny novinár Misha McGlenny má ešte jednu radu: ku svojej práci pristupuje tak, ako by už bol heknutý.

KoronavírusOčkovanie proti koronavírusu8. januára 2021 12:44
Ktorá vakcína viac vydrží, koľko stoja a ktorej budeme mať najviac? Porovnanie vakcín od Pfizeru, Moderny a AstraZenecy
Zuzana VitkováZuzana Vitková
Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Ľudia na Slovensku ani v zahraničí si zatiaľ nemôžu vybrať, akou vakcínou ich budú očkovať.

Európska komisia v stredu schválila podmienečnú registráciu vakcíny americkej firmy Moderna proti ochoreniu covid-19. Ide o látku s názvom mRNA-1273, ktorou sa už očkuje v Spojených štátoch. USA doposiaľ zaočkovali celkovo takmer šesť miliónov ľudí (toto číslo hovorí len o prvej dávke z dvoch).

Pri schvaľovaní vakcín je rozhodnutie Európskej komisie automaticky platné vo všetkých členských štátoch EÚ.

Treťou schválenou vakcínou bude pravdepodobne látka od britskej spoločnosti AstraZeneca, ktorou sa už očkuje v Británii. Kedy ju schvália v Európskej únii, zatiaľ nie je isté, hovorí sa o prvom štvrťroku 2021.

Podľa slovenského infektológa a člena konzília odborníkov Pavla Jarčušku by to mohlo byť začiatkom februára.

V článku porovnáme tieto tri očkovacie látky, princíp ich fungovania, cenu či dostupnosť.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Koľko ich objednala EÚ?

Preobjednávanie vakcín a ich nákup pre krajiny Európskej únie zabezpečuje Európska komisia, ktorá ich potom podľa počtu obyvateľov prerozdeľuje.

Komisia doposiaľ uzatvorila zmluvy so spoločnosťami BioNTech-Pfizer (500 miliónov dávok), AstraZeneca (400 miliónov dávok), Sanofi-GSK (300 miliónov dávok), Johnson and Johnson (400 miliónov dávok), CureVac (405 miliónov dávok) a Moderna (160 miliónov dávok).
Prečítajte si
Európska únia má problém. Dávky od Pfizeru nestačia a kedy budú iné vakcíny, je neisté

Nový kontrakt, ktorý zabezpečuje Európskej únii 200 miliónov dávok vakcín od spoločnosti BioNTech-Pfizer s predkupným právom na ďalších 100 miliónov, oznámila šéfka Komisie Ursula von der Leyenová dnes. Distribúcia prvých 85 miliónov zo zvýšeného množstva by podľa von der Leyenovej mala začať v druhom štvrťroku.

Uzavreté sú aj začiatočné rokovania s farmaceutickou spoločnosťou Novavax s cieľom kúpiť až 200 miliónov vakcín.

Komisia teda preobjednala portfólio viac ako 2 miliárd očkovacích látok. Problémom je, že pri niektorých vakcínach zatiaľ nie sú hotové výsledky tretieho kola klinického skúšania, ktoré musia predchádzať schváleniu, prípadne dlhší proces schvaľovania.

Za favorita sa ešte v lete považovala vakcína od spoločnosti AstraZeneca, no tá zatiaľ v EÚ schválená nie je.

Schválené a preobjednané vakcíny neprídu všetky naraz. Napríklad Moderna má dodať celkové množstvo 160 miliónov dávok medzi prvým a tretím štvrťrokom 2021.
Koľko ich príde na Slovensko?

Slovensko má od Moderny zakontrahovaných milión vakcín. Čoskoro by malo prísť prvých 12-tisíc dávok.

Od spoločností BioNTech a Pfizer máme preobjednaných 2,5 milióna dávok (koncom decembra prišlo 9750, ďalších 76-tisíc prišlo tento týždeň). AstraZeneca by nám po schválení mala zabezpečiť 3,6 milióna vakcín.
Prvé vakcíny od spoločností BioNTech-Pfizer, ktoré dorazili na Slovensko. Foto – ministerstvo zdravotníctva

Pri všetkých troch látkach zabezpečia ochranu pred covidom-19 dve očkovacie dávky, takže celkové množstvo je potrebné vydeliť dvomi.

Dobrou správou je, že Európska lieková agentúra odporučila aktualizáciu informácií pri vakcíne Comirnaty. V jednej liekovke by vďaka tomu malo byť šesť namiesto pôvodných piatich dávok.

„Na to, aby bolo možné z jednej liekovky extrahovať šesť dávok vakcíny, je potrebné používať striekačky a/alebo ihly s malým mŕtvym priestorom. Kombinácia striekačky s malým mŕtvym priestorom a ihly musí mať mŕtvy priestor najviac 35 mikrolitrov. Pri použití štandardných striekačiek a ihiel nie je možné garantovať odobratie šiestej dávky,“ informuje Štátny ústav pre kontrolu liečiv.

Ak by sa z každej ampulky podarilo odobrať šesť dávok, počet vakcín Comirnaty by sa automaticky navýšil o 20 percent.
Skladovanie a teplo

Táto kategória vychádza najlepšie pre v Únii zatiaľ neschválenú vakcínu od firmy AstraZeneca. Na jej prepravu a skladovanie stačí obyčajná chladnička, keďže prežije pri teplote 2 – 8 °C minimálne šesť mesiacov.

Môže sa teda podávať v rámci existujúcich zdravotníckych zariadení a nevyžaduje špeciálnu starostlivosť pri preprave či skladovaní. To môže byť výhodou pre krajiny s horšou infraštruktúrou.

Vakcína od Moderny podľa informácií spoločnosti „cestuje“ pri teplote –20 °C. Pri takejto teplote prežije až šesť mesiacov, pri izbovej 12 hodín. V chladiacich jednotkách môže zostať stabilná mesiac pri teplote od 2 – 8 °C.
Zamestnanec sype suchý ľad do škatule s vakcínami proti covidu-19 od firiem Pfizer a BioNTech. Zdroj – TASR/AP

Na teplo je najcitlivejšia vakcína od Pfizeru s názvom Comirnaty. Aby prežila dlhšie, musí byť skladovaná pri teplote cca –70 °C (±10 °C).

V špeciálnych kontajneroch, ktoré zabezpečuje spoločnosť, takto vydrží 10 dní. Pokiaľ sa v kontajneroch každých päť dní vymieňa suchý ľad, dá sa jej životnosť predĺžiť na 30 dní. Podľa informácií, ktoré Pfizer zverejňuje na svojej stránke, môže byť rozmrazená vakcína maximálne päť dní v chladničke pri teplote 2 – 8 °C.
Cena

Krajiny nenakupujú vakcíny za rovnakú cenu. Tá je výsledkom rokovaní aj toho, či krajina spolufinancovala vývoj vakcíny. Preto sú zverejňované sumy orientačné.

Belgická ministerka financií Eva De Bleekerová však v decembri – pre „chybu komunikačného tímu“ – uverejnila na Twitteri tabuľku s cenami, ktoré Európska komisia vyrokovala.

Najlacnejšou vakcínou je podľa tohto zoznamu látka od spoločnosti AstraZeneca. Dávka vychádza na 1,78 eura. Vakcína Comirnaty od Pfizer/BioNTech bola nacenená na 12 eur a najdrahšou vakcínou bola Moderna za 14 eur.

Podľa výpočtov analytickej a investičnej spoločnosti má EÚ v porovnaní s USA 24-percentnú zľavu na vakcínu Comirnaty. Jedným z dôvodov môže byť to, že Európa pomohla financovať pôvodný výskum nemeckej spoločnosti BioNTech.

USA zaplatia podľa analýzy viac aj za vakcínu od AstraZenecy, a to o 45 percent (nákupná suma bude 4 doláre).

Na druhej strane vakcína spoločnosti Moderna vyvinutá v USA, ktorá bola v rámci operácie Warp Speed podporená verejnými zdrojmi v hodnote 2,5 miliardy dolárov, bude na európskom trhu stáť o 20 percent (tri doláre) viac.
Účinnosť a časové odstupy

Všetky tri vakcíny sú najúčinnejšie po dvoch dávkach.

Vakcína Comirnaty má približne 95-percentnú účinnosť po druhej dávke. Vysokú účinnosť má bez ohľadu na pohlavie, vek a rasu.

Medzi prvou a druhou dávkou by mal byť najmenej trojtýždňový odstup. Svoj potenciál vakcína naplno dosiahne týždeň po druhej dávke, takže v ideálnom prípade trvá proces od prvého zaočkovania po najlepšiu možnú ochranu organizmu mesiac.

Moderna vykazuje 94-percentnú účinnosť po druhej dávke. U účastníkov s vyšším rizikom závažného priebehu ochorenia covid-19 (vrátane pacientov s chronickým ochorením pľúc, ochoreniami srdca, obezitou, ochoreniami pečene, diabetom a HIV) sa preukázala účinnosť 91 percent. Interval medzi prvou a druhou dávkou je cca mesiac. Vakcína dosiahne v organizme maximum ochrany dva týždne po podaní druhej dávky.

Vakcína od spoločnosti AstraZeneca má za svojou účinnosťou komplikovanejší príbeh ako jej predchodkyne. Z výsledkov klinických testov vyplynulo, že po podaní dvoch plných dávok preukazuje 62-percentnú účinnosť (hranica pre schválenie vakcín je 50 percent).

Menšia skupina dobrovoľníkov však pri testoch omylom dostala polovičnú prvú dávku, po ktorej nasledovala plná dávka. Takáto kombinácia vykazovala 90-percentnú účinnosť.

K chybe došlo pri výrobe vakcíny. Keď sa na ňu prišlo, spoločnosť to nahlásila kontrolným úradom, s ktorými sa dohodli na pokračovaní testovania. Prečo prvá dávka funguje lepšie v polovičnom množstve, vedci zisťujú. Priemerná účinnosť vakcíny je zatiaľ stanovená na asi 70 percent.
Prečítajte si
Kritizujú oxfordskú vakcínu, hovorí sa o zlom dizajne výskumu aj o vedľajších účinkoch

Medzi dávkami by mal byť časový odstup štyroch týždňov, ale dáta, ktoré vyšli v decembri v časopise Lancet, hovoria o tom, že účastníci klinického skúšania mali medzi dávkami často dlhšie časové odstupy. Podľa článku bola priemerná prestávka u britských dobrovoľníkov 10 týždňov a u brazílskych šesť týždňov.

Výbor pre očkovanie a imunizáciu v Británii následne odporučil, aby bolo obdobie medzi prvým a druhým očkovaním vakcínou Comirnaty a AstraZeneca roztiahnuté na štyri až dvanásť týždňov. Vďaka tomu sa dá za kratší čas zaočkovať viac ľudí prvou dávkou. Tí by mali aspoň nejakú imunitu proti covidu-19, čo by sa mohlo vyplatiť pri infekčnejších mutáciách vírusu. Svetová zdravotnícka organizácia odporúča natiahnutie odstupu na šesť týždňov.

Vedecká debata o benefitoch a rizikách väčších časových odstupov medzi očkovacími látkami stále prebieha.
Vekové kategórie

Vakcínou Comirnaty sa u nás očkujú ľudia nad 18 rokov. Európska EMA aj americká FDA schválila očkovanie touto látkou pre ľudí starších ako 16 rokov.

Modernou sa v Spojených štátoch očkujú ľudia od 18 rokov a pre rovnakú vekovú skupinu odporučila udeliť podmienečné povolenie na uvedenie vakcíny na trh aj európska EMA.

Aj AstraZeneca je zatiaľ vo Veľkej Británii schválená pre osoby staršie ako 18 rokov.
Fázy očkovanie podľa národnej stratégie. Zdroj – ministerstvo zdravotníctva
RNA vs. adenovírus

Vakcína od Moderny funguje na rovnakom princípe ako Comirnaty od spoločnosti BioNTech/Pfizer, ktorou sa u nás už očkuje.

„Sú medzi nimi drobné rozdiely, ale napokon sú si veľmi podobné,“ povedal pre portál Health.com profesor infekčných chorôb na Univerzite v New Yorku Thomas Russo.

Vakcíny obsahujú genetickú informáciu (mRNA) na tvorbu takzvaného spike proteínu. Ten sa nachádza aj na povrchu koronavírusu – slúži mu na prichytenie a infikovanie sa do bunky.

Ako sa mRNA vakcína správa tele. Zdroj – YouTube/AsapSCIENCE

Po očkovaní si ľudský organizmus tieto proteíny vytvorí. Imunitný systém ich rozpozná ako cudzie a spustí obrannú reakciu.

Ak sa následne ľudský organizmus stretne s ozajstným SARS-CoV-2, imunitný systém si naň spomenie a bráni mu vstúpiť do buniek. Zároveň začne rýchlo ničiť už infikované bunky, a tak zabraňuje rozvoju ochorenia covid-19.

Spike proteín je len malou časťou vírusu a nie je schopný vyvolať chorobu. Rovnako mechanizmus mRNA nedokáže meniť DNA či inak zasiahnuť do genetickej informácie človeka, mRNA z vakcíny nezostáva v ľudskom tele, ale po krátkom čase sa rozpadne.

Očkovacia látka od spoločnosti AstraZeneca je vakcínou s vírusovým vektorom. Je vyrobená z umelo oslabeného adenovírusu nádchy, ktorý postihuje šimpanzy. Ľudí však vírusový vektor neohrozí, pretože je geneticky upravený tak, aby sa v nich nemohol rozmnožiť.

Ako funguje vektorová vakcína od spoločnosti AstraZeneca? Zdroj – YouTube/astrazeneca

Vedci ho upravili do podoby, v ktorej pripomína nový koronavírus. Znamená to, že mu pridali spomenutý spike proteín. Keďže dizajnom vakcína pripomína vírus, imunitný systém sa môže na skutočnú infekciu pripraviť.

Fotky detí aj reálne násilie. Zmapovali sme fungovanie najväčších pornostránok na svete
Jakub ZelenkaJAKUB ZELENKA
Lukáš PrchalLUKÁŠ PRCHAL

Server XVideos umožňuje zverejňovať videá bez kontroly. Reprofoto - Deník N
Server XVideos umožňuje zverejňovať videá bez kontroly. Reprofoto – Deník N
Česká firma prevádzkujúca najväčšie pornografické stránky na svete XVideos umožňuje zverejňovať aj nelegálny obsah, ako detskú pornografiu či videá nepredstieraného násilia na ľuďoch.

Český Deník N niektoré takéto prípady objavil a dôkladne opísal fungovanie portálu. Prípadom sa už začala zaoberať polícia, a to v reakcii na kauzu servera Pornhub.

Totožný problém ako Pornhub
[ To najdôležitejšie z každého regiónu sveta v jednom súhrne každý piatok. Ak vás zaujíma svetové dianie, aktivujte si odber Svetového newsfiltra na e-mail. ]
Denník New York Times pred mesiacom upozornil, že na serveri Pornhub sa objavovala detská pornografia či videá so znásilnením. Teraz polícia podobnú situáciu rieši aj v Česku.

Reportéri Deníka N totiž počas hľadania informácií k téme nelegálneho obsahu na pornostránkach zistili, že Najvyššie štátne zastupiteľstvo aj kriminálna polícia sa zaujímajú o server XVideos prevádzkovaný firmou WGCZ Holding, ktorá sídli v Česku.

Problém má takmer totožný ako Pornhub. Ktokoľvek môže na serveri s minimálnou kontrolou zverejňovať napríklad pedofilné videá. Stačí na to funkčná e-mailová adresa. Polícia sa prípadom zaoberá v súvislosti s tým, že web poskytuje nelegálny obsah – môže ísť napríklad o spomínanú detskú pornografiu.

Podľa informácií redakcie dostala česká polícia prvé podnety k tomuto prípadu na konci roka zo zahraničia, teda po zverejnení škandálu servera Pornhub.

Obete sexuálneho násilia v podrobnom článku amerického denníka opisovali, ako majú vinou pornografických videí zničený život a čelia odsúdeniu spoločnosti.


Prečítajte si
Mohol by som vydať detskú Kámasútru, videl som šialené veci, vraví expert na internetovú šikanu
58 videí strateného dieťaťa
Novinári odhalili, že na stránkach sú dostupné snímky žien, ktoré sú ponižované alebo vôbec netušia, že ich niekto natáča nahé.

Objavil sa aj prípad matky, ktorá pátrala po neplnoletej dcére a neskôr našla na serveri Pornhub 58 videí so svojím dieťaťom.

V inom svedectve devätnásťročná Serena K. Fleitesová opisuje následky toho, keď sa na tomto serveri objavilo jej nahé video, ktoré pred piatimi rokmi poslala jednému chlapcovi.

Dievčaťu sa zrútil svet, od hanby nechodilo na vyučovanie a nakoniec zmenilo školu.

Matka dievčaťa síce presvedčila Pornhub, aby video zmazal, po nejakom čase sa však na serveri objavilo zase. Snímku už videlo 400-tisíc ľudí. Teraz je dievča nezamestnané a žije s tromi psami v aute.

Videá z anonymných účtov
Podobne ako Pornhub funguje aj XVideos. Deník N našiel na serveri za krátky čas desiatky videí s veľmi mladistvo vyzerajúcimi ženami alebo nahrávky, v ktorých sa dospelí muži ukájajú nad fotkami detí – napríklad šestnásťročnej brazílskej herečky Melissy Maie de Sousa.

Podľa advokátky Lucie Hrdej tieto videá škodia maloletým na snímkach alebo ich blízkym.

„Môžu traumatizovať rodičov i deti samotné. V prípade, že sa takéto video dostane k ich spolužiakom, môže byť dieťa šikanované v škole alebo na sociálnych sieťach. Môže to mať ďalekosiahle následky. Fotky boli tým ľuďom navyše často ukradnuté, napríklad stiahnuté zo sociálnych sietí,“ opisuje Hrdá, ktorá sa dlhodobo venuje problematike sexuálneho zneužívania.

Prevádzkovateľ takýchto webových stránok je pritom zodpovedný za obsah, ktorý používateľom poskytuje. Práve to, že sa na serveri dá zverejniť čokoľvek, môže byť pre majiteľov spoločnosti WGCZ Holding problém. Podľa § 192 trestného zákona to môže byť nezákonné aj pre to, že na tom poskytovateľ zarába.

„Kto profituje z takého pornografického diela, bude potrestaný odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky, zákazom činnosti alebo prepadnutím veci,“ píše sa v zákone. „Zarábajú na tom poskytovatelia takýchto serverov a z tejto trestnej činnosti ťažia,“ upozorňuje Hrdá.

K obratu XVideos v radoch stoviek miliónov českých korún prispieva predaj reklamy na stránkach, ako aj predplatné XVideos RED. To za 9,99 USD mesačne umožňuje prezerať videá vo väčšej kvalite alebo ich rovno sťahovať.

Škodlivý a zakázaný obsah je na XVideos často označený zavádzajúcimi názvami a je zverejnený anonymnými účtami, ktoré sa špecializujú na podobný typ videí. Pri niektorých profiloch sú ich nahrané aj desiatky.

Podobný prístup má aj ďalšia obľúbená pornografická stránka XNXX, prevádzkovaná takisto spoločnosťou WGCZ Holding, ale aj ďalšie weby registrované v Českej republike.

Akékoľvek video bez kontroly
Zatiaľ čo Pornhub sa teraz snaží situáciu riešiť – po afére zatiaľ zakázal nahrávať nové videá a v budúcnosti ich budú smieť zverejňovať len overené účty –, na XVideos sa zatiaľ pozornosť neupriamuje a problém s ľahkým zverejňovaním na tomto serveri zostáva.

Reportéri Deníka N to overili, keď sa 5. januára na stránku XVideos pokúsili nahrať jeden diel seriálu Simpsonovci. Stačila na to čerstvo vytvorená e-mailová adresa, zaškrtnuté podmienky, že používateľ rozumie pravidlám, a bez ďalších prekážok sa dalo video na serveri publikovať. Doteraz ho nikto neodstránil.

Žiadna kontrola, či je obsah legálny, neprebehla. Odkaz so zverejneným videom bolo možné ihneď komukoľvek poslať. Príjemca ani nepotreboval mať na XVideos zaregistrovaný účet.

Vytvoriť účet a zverejniť video nezaberie ani hodinu

11.40 – Vytvorenie anonymného e-mailového účtu na Seznam.cz.

11.44 – Počas jednej minúty napíšeme falošný opis videa a pridáme štítky nezlučujúce sa s jeho obsahom. Nikto náš postup nekontroluje. Keď je to hotové, nahráme video na server XVideos.


XVideos umožňuje zverejňovať videá takmer bez kontroly. Zdroj – Deník N
11.47 – Video čaká v poradí.

11.48 – Kódovanie videa pred zverejnením.

12:57 – Video je publikované na XVideos, ktokoľvek sa naň môže pozrieť.

Video je stále online.

Tak isto mohol ktokoľvek nahrať brutálne video plné násilia, znásilnenie či detské porno. Tento obsah môže na stránke zostať aj niekoľko mesiacov.

To, že sa na stránkach objavuje detské porno a podobný nelegálny obsah a maže sa až po upozornení, dokazujú aj dáta z linky servera STOPonline.cz, ktorý sa zaoberá nelegálnym obsahom na internete.

„Podnety na menované stránky (XVideos a Pornhub – pozn. red.) prichádzajú počas roka v rádoch desiatok. Stránok s podobným obsahom je bohužiaľ na českom internete mnoho.

Je veľmi jednoduché ukazovať prstom práve na tieto dve, ale z môjho pohľadu sú v počte hlásení malým percentom. Odstránenie nelegálneho obsahu zvyčajne trvá niekoľko hodín,“ povedala pre Deník N odborníčka na počítačovú bezpečnosť Kateřina Vokrouhlíková zo servera STOPonline.cz.

Nahlásiť detskú pornografiu či iný nelegálny obsah je na XVideos ťažšie ako video zverejniť. Musíte zadať svoj e-mail, potom sa vám otvorí okno, kde opíšete problém. Ďalej je nutné zadať kontaktné údaje s menom a „podpísať sa“. Zverejňovať videá pritom môžete aj anonymne.


Prečítajte si
Psychiater: Príbeh Jacksonových obetí sa podobá aj prípadom zneužívania v českých rodinách
Na skok od Václavského námestia
Spoločnosť WGCZ Holding, ktorá server prevádzkuje, na otázky Deníka N neodpovedala. Jej pracovníčka Lucie Horňáková sľúbila, že to s francúzskym konateľom Stéphanom Michaëlom Pacaudom preberie, ale ani po niekoľkých dňoch a urgenciách odpovede neprišli.

Horňáková len cez telefón potvrdila, že firma škandál svojej konkurencie vníma. „Viem o tom,“ povedala pre Deník N.

WGCZ Holding je vo svete veľmi známa spoločnosť, ktorá na seba naposledy upozornila, keď kúpila krachujúci pornomagazín Penthouse. V konkurenčnom boji s Pornhubom či Hustlerom ho vydražila pred dvoma rokmi za 11 miliónov dolárov.

Firmu z Prahy riadi spomínaný Pacaud. WGCZ Holding sídli na Krakovskej ulici pri Václavskom námestí hneď vedľa erotického klubu. Pár týždňov po vypuknutí kauzy servera Pornhub spoločnosť doplnila do verejného registra účtovné uzávierky, ktoré od roku 2015 nezverejnila. Tie okrem iného odhaľujú, že obrat spoločnosti sa pohybuje v stovkách miliónov českých korún.

Podľa analytickej stránky SimilarWeb je XVideos najnavštevovanejším pornowebom na svete, v rámci všetkých stránok na internete sa nachádza na ôsmej priečke.


Spoločnosť, ktorá prevádzkuje portál XVideos, má sídlo iba pár metrov od Václavského námestia v Prahe. Foto – Deník N
Natáčanie porna z donútenia
Aké ťažké je ustrážiť obsah na XVideos a iných serveroch, ukazuje aj kauza Czech Castings, na ktorú vlani v júli upozornil portál Seznam Zprávy.

České dievčatá sa prihlásili na výberové konanie, z ktorého sa vykľul casting na porno. Polícia pre podozrenie, že boli do nakrúcania snímok nútené, obvinila deväť ľudí a šesť z nich súd poslal do väzby. Spoločnosť Netlook stojaca za serverom Czech Casting sa po škandále rozhodla videá pre Česko úplne zablokovať.

Na XVideos však možno kontroverzné pornografické fotky z Czech Castings stále nájsť. Niektoré sú už mesiace staré a administrátorom mohli uniknúť napríklad pre to, že video sa volá len „Tcheca“ alebo krstným menom dievčaťa, ktorá je na záberoch.

Priame odkazy na podobné videá môžu byť ukryté na zamknutých fórach alebo si ich používatelia môžu posielať cez komunikačné kanály, ako je trebárs Messenger.

„Videá by sa nemali dať distribuovať v Česku, mali by byť k dispozícii len zo zahraničia. Prístupné sú po zaplatení členských príspevkov iba zo stránok Czech Castingu. Ak sú niekde inde, tak tam byť nemajú. Ak ich niekto kradne a dáva na iné servery, nemá to robiť,“ povedal pre Deník N advokát Jiří Váňa, ktorý zastupuje majiteľa firmy Netlook.

Visa a Mastercard reagujú
Po škandále s Pornhubom začal server XVideos mazať problematické štítky, ktoré filtrovali videá podľa kategórií. Prestalo fungovať vyhľadávanie napríklad na „really young“ (naozaj mladé), „she’s not adult“ (nie je dospelá) a podobne.

Z webu zároveň zmizla séria videí Girls Do Porn, ktorých producenti čelia obvineniam z obchodu s ľuďmi. To, že sa na XVideos táto produkcia objavovala aj po kauze Pornhub, opísal napríklad server Vice.com.

XVideos síce časť nelegálneho obsahu maže – podľa štatistík zmazaných odkazov, ktoré server zverejňuje, je to týždenne vyše 40-tisíc videí –, nie je to však dostatočné.

To Pornhub v reakcii na vyšetrovanie amerických novinárov zmazal desiatky percent svojho obsahu, celkovo ide o milióny videí.

Spoločnosti Visa a Mastercard zakázali na tomto serveri transakcie cez svoje platobné karty (pri spomínanom predplatnom XVideos RED to stále umožňujú, situáciu však už začali preverovať), a tak sa Pornhub musí teraz spoliehať na kryptomeny a pomalé bankové prevody. Navyše sa bude zodpovedať pred kanadským federálnym výborom v Montreale.

Škandálom sa zaoberá aj portál Traffickinghub.com, ktorý v zverejnených príbehoch dokazuje, že Pornhub zarába na videách, kde sú obete okrem iného zneužívané. Autori petície s viac než dvoma miliónmi podpisov požadujú zrušenie tohto servera, pretože podľa nich zarába na utrpení druhých.

Zakladateľku Traffickinghubu Lailu Mickelwaitovú zistenia Deníka N o fungovaní XVideos zaujali a tvrdí, že má ďalšie dôkazy.

„XVideos funguje ako Pornhub, lebo pri zverejnených videách neoveruje vek či súhlas, že aktéri s natáčaním súhlasili. Som v kontakte s obeťami, ktoré mi poskytli dôkazy, že sa na Pornhube aj XVideos objavili ich videá z čias, keď boli neplnoleté,“ vraví Mickelwaitová.


Podľa svojich slov je v kontakte s právnikmi pre jedno video s neplnoletým dievčaťom zverejnené na XVideos. Prípad chce riešiť s políciou, od právnika má vraj zákaz poskytovať informácie médiám.

„Tieto stránky a ich prevádzkovatelia musia byť stíhaní za traumy, ktoré majú deti a obete sexuálneho násilia. Je neprípustné, aby tí najzraniteľnejší boli zneužívaní na mainstreamových pornografických stránkach,“ dodala aktivistka.

Za Traffickinghubom stojí kresťanská organizácia Exodus Cry, ktorej cieľom je zrušiť aj legálny sexuálny priemysel vrátane striptízových klubov či prevádzkovania sexuálnych služieb za odplatu.

Aj v Česku vznikla podobná petícia. Na konci minulého roka ju spustil stredoškolák Jeroným Krištof, ktorý sa vo svojej ročníkovej práci zameral na praktiky XVideos.

Pedofili na portáli Rajče
Na šírenie detskej pornografie sa dajú využiť nielen pornografické servery, ako sa presvedčila najväčšia česká sociálna sieť zameraná na zdieľanie fotografií a videí Rajče (jej prevádzkovateľom je spoločnosť Mafra).

Pred rokmi sa ukázalo, že na portáli sa nachádzajú tisíce fotiek nahých detí. Niektoré zverejnili ich rodičia napríklad z dovolenky.

Taký obsah však upútal pozornosť pedofilnej komunity, ktorá zábery šírila ďalej alebo ich na rôznych fórach komentovala. Zdesení rodičia potom zisťovali, že nad zábermi ich potomkov sa ukájajú dospelí ľudia.

Podobný problém mal v roku 2019 aj server Obrázky.cz (prevádzkovaný spoločnosťou Seznam). Portál Živě.cz upozornil na to, že sa tu objavovali chúlostivé fotografie malých detí.

Server Seznam Zprávy pred rokom informoval, že na ruskom webe pre pedofilov sú aj fotky detí z Česka a je veľmi ťažké domôcť sa ich zmazania.

Lúštia šifru prezidenta Trumpa. Bez QAnonu by sa útok na Kapitol neodohral

Trump neskončí a QAnon už vôbec nie.

7. jan 2021 o 17:21 Matúš Krčmárik

Podporovateľ Donalda Trumpa v kancelárii predsedníčky Snemovne Nancy Pelosi.
Podporovateľ Donalda Trumpa v kancelárii predsedníčky Snemovne Nancy Pelosi. (Zdroj: PROFIMEDIA)
Písmo:A-|A+76351

WASHINGTON, BRATISLAVA. Za predsedníckym pultom amerického Senátu vymenil republikána Mitcha McConnella. Jake Angeli, neúspešný herec, spevák či dabér z Arizony, bol do pol pása vyzlečený, na hlave mal kožušinu s rohmi a v ruke kopiju s americkou vlajkou.
Súvisiaci článok To horšie ešte len príde, zhodnú sa obe Ameriky. Na faktoch však nie Čítajte

V domovskom štáte je už súčasťou akéhosi folklóru protestov, v stredu však patril medzi skupinu prívržencov prezidenta Donalda Trumpa, ktorí vtrhli do Kapitolu a prerušili zasadnutie Kongresu, keď poslanci potvrdzovali výsledky prezidentských volieb.

Zábery na muža, ktorý na internete vystupuje ako QŠaman, sa potom dostali do celého sveta a stali sa symbolom bizarnosti stavu Spojených štátov po štyroch rokoch Trumpovho vládnutia.
Pedofilná sieť v pizzérii

Symbolom situácie, keď s požehnaním prezidenta môže americké demokratické procesy narušiť muž s rohmi, ktorý sa zaštiťuje bizarnou internetovou konšpiračnou teóriou.

A tiež situácie, že tej teórii verí sedemnásť percent Američanov a ďalších 37 percent si nie je istých, či to predsa len nie je pravda. Konšpiračná teória QAnon už totiž zasahuje do najvyšších miest americkej politiky a ostane v nej aj po odchode Trumpa z Bieleho domu.

"Nie všetci, ktorí vtrhli do Kapitolu sú z QAnonu,“ priznáva na twitteri stĺpčekár New York Times Kevin Roose, ktorý sa zameriava na technologické novinky.

"Platí však, že toto by sa nestalo bez QAnonu, politikov a straníckych mediálnych postáv, ktoré hnutie cynicky podporovali, a bez platforiem, na ktorých sa myšlienky hnutia roky šíria.“

Príbeh hnutia bez jasného lídra a infraštruktúry sa začal ešte v roku 2016, keď sa začala na sociálnych sieťach šíriť konšpiračná teória Pizzagate, podľa ktorej demokratické špičky na čele s Hillary Clintonovou z jednej pizzérie vo Washingtone riadia pedofilný obchod s deťmi.

Vyvrcholilo to tým, že zástanca tejto teórie s poloautomatickou puškou do reštaurácie vtrhol a zistil, že nič podobné sa tam nedeje. "Naše informácie neboli na sto percent overené,“ povedal, keď ho zatýkali.

“

Toto by sa nestalo bez QAnonu, politikov a straníckych mediálnych postáv, ktoré hnutie cynicky podporovali, a bez platforiem, na ktorých sa myšlienky hnutia roky šíria.„

Kevin Roose, stĺpčekár New York Times

O rok neskôr na to vzniklo hnutie QAnon, keď sa na sieti 4Chan (neskôr 8chan a 8kun) začal ozývať neznámy človek pod prezývkou Q. Tvrdil, že má prístup k utajovaným informáciám o sprisahaní v štátnych štruktúrach, ktoré vedú demokrati na čele s Clintonovou.

Jediným skutočným bojovníkom proti nim má byť Donald Trump, ale nemôže o tom verejne hovoriť. Podľa jednej z teórií je záhadným Q práve Donald Trump, podľa inej je to recesista, ktorý spočiatku nemohol uveriť, že ho niekto zoberie vážne, a teraz na hnutí už len dobre zarába.

Q najprv tvrdil, že práve zatýkajú Clintonovú. Nezatýkali. Potom pokračoval v ďalších neúspešných predpovediach, rôznych šifrách, jeho prívrženci začali hľadať v Trumpových slovách a tweetoch tajné odkazy.

Vznikla skupina ľudí, ktorí veria, že nie sú fanúšikmi konšpiračných teórií, ale výskumníci, ktorí odhaľujú skutočnú pravdu. Akú? Zjednodušene, že skupina Satana uctievajúcich elít, ktorá ovláda americkú politiku a médiá, vedie obchod s deťmi.
Šifry prezidenta Trumpa
Súvisiaci článok Viera, že Trump bojuje s pedofilmi, sa usadila aj v Nemecku Čítajte

K tomu sa pridávajú aktuálne témy, v minulom roku napríklad popieranie pandémie Covid-19. Jeden z používateľov napríklad na jar „odhalil“, že Trump odkazuje, že pandémia je vymyslená, lebo si na tlačovú konferenciu o nej dal žltú viazanku.

"Hovorí nám, že vírus neexistuje, pretože má rovnakú farbu ako námorná vlajka oznamujúca, že na palube nie je nikto nakazený,“ napísal podľa Atlanticu na jednom z fór prívrženec hnutia a táto myšlienka sa okamžite začala šíriť na sociálnych sieťach.

Okolo QAnonu vzniklo podľa magazínu takmer náboženstvo. Q je neomylný, ak sa aj mýli, tak je to jeho zámer a dobre vie, čo robí. Otvoriť sa hnutiu znamená odhaliť skutočnú pravdu, dodáva im pocit spolupatričnosti. A v centre tohto náboženstva je Trump, píše Atlantic.

Najmä v minulom roku sa stal Trump aktívnym šíriteľom niektorých bizarných teórií QAnonu a v sobotňajšom telefonáte štátnemu tajomníkovi Georgie už priamo opakoval vyvrátené teórie o volebných podvodoch cez firmu Dominion, ktoré vznikli na fórach QAnonu.

Odtiaľ správu prebrala protrumpovská televízia One America News a potom ju už na twitteri šíril samotný Trump, opisuje kolobeh hoaxu NBC News.

"Kruh sa uzavrel, ľudia z QAnon dostali potvrdenie, že pôvodné správy boli pravdivé,“ píše k tomu New York Times. "Trump si mohol spropagovať dezinformáciu, ktorá mu pomáha, a QAnon sa stal o niečo vplyvnejším.“
(zdroj: SME)
Zmanipulované voľby

Ani Trumpova volebná porážka pre prívržencov QAnonu neznamenala vyvrátenie teórie o Trumpovi ako neohrozenom bojovníkovi proti „deep state“, teda štátnej byrokracii, ktorá je v skutočnosti mocnejšia ako samotní politici. Porážke jednoducho neveria a voľby označujú za ukradnuté.
Súvisiaci článok Ako zbaviť Trumpa moci. Okrem impeachmentu je tu 25. dodatok ústavy Čítajte

Je ťažké odhadnúť, koľko členov má toto hnutie, ktoré sa okrem Spojených štátov dostalo už aj do Európy a napríklad v Nemecku zohralo silnú úlohu pri demonštráciách proti protipandemickým opatreniam.

Na fórach je totiž príliš veľa skupín „výskumníkov“, aby sa dal spočítať ich presný počet. O ich sile hovorí napríklad to, že v novembri sa do dolnej snemovne dostala prvá poslankyňa, ktorá šíri tieto teórie.

Decembrový prieskum NPR a agentúry Ipsos ukázal, že s hlavnou teóriou QAnon súhlasí až sedemnásť percent Američanov a 37 percent na to nemá názor. Tretina respondentov si tiež myslí, že Joe Biden vyhral prezidentské voľby podvodom.

Nedá sa ani povedať, akú skupinu tieto teórie zasahujú najviac. Podľa výzoru, veku, pohlavia, vzdelania či zamestnania sa odlíšiť nedajú, QAnon má priaznivcov vo všetkých skupinách, píše Atlantic.

Objavili to aj kazatelia na youtube, podnikatelia, ktorí predávajú tovary s veľkým Q, alebo spomínaný Angeli, ktorý sa k hnutiu hlási len od roku 2019, ale vďaka imidžu šamana už zaujal oveľa viac ľudí ako svojimi hereckými pokusmi.

Trump o dva týždne v úrade skončí, no z politiky zrejme nadobro neodíde on a určite ani QAnon, ktoré bude vždy pripravené prísť svojmu mesiášovi na pomoc.

"Trumpa čakajú už len dva týždne v úrade, ale v stredu vydal mrazivé varovanie, že bude využívať svoju upadajúcu moc tak, ako sa to ešte bude dať,“ píše reportérka magazínu Rolling Stone EJ Dicksonová. "A je len otázkou času, kým Angeli a ľudia ako on toto volanie vypočujú.“

Čítajte viac: https://svet.sme.sk/c/22568683/usa-volb ... ml?ref=tit

Psychoterapeutka: Aj upratovanie môže pomôcť zvládať úzkosť

Rozhovor s Oľgou Šupalovou.

8. jan 2021 o 11:42 Ela Rybárová

Sviatočné upratovanie, ale aj pravidelný beh alebo raňajky s partnerom dokážu dať človeku pocit, že aspoň niečo sa v krízových časoch nemení. (Zdroj: TASR/AP)
Písmo:A-|A+565

Pandémia dáva zabrať všetkých generáciám, no bolo by chybou za každú cenu sa snažiť potláčať smútok a strach. Práve naopak, mali by sme si ich pripustiť a byť k sebe v rodinách otvorení, myslí si klinická psychologička a terapeutka OĽGA ŠUPALOVÁ.

V rozhovore približuje, aké rituály nám môžu pomôcť preniesť sa cez krízové časy, prečo len upratovanie nestačí aj aké predsavzatie do nového roka nám pomôže žiť v lepšej duševnej pohode.

Psychoterapeutka Oľga Šupalová.
Psychoterapeutka Oľga Šupalová. (zdroj: archív O. Šupalovej)

Vonku je zima a tma a k tomu prísne obmedzenia stretávania. Človek ľahko prepadne beznádeji, smútku, "depke". Ako z toho von?

Treba si uvedomiť, že smútok je v poriadku. Je to emócia, ktorá patrí k človeku a práve odháňanie alebo zakrývanie smútku môže vyústiť do naozajstnej depresie.

Je to paradox. Nie je to tak, že nesmieme byť smutní a stále sa musíme usmievať a povzbudzovať sa. Nemáme potláčať obavy, len aby sme neboli smutní alebo aby sme sa nestretli so svojím smútkom, s predstavami blízkymi zármutku či smrti.

Máme byť na tieto pocity citliví vo svojom vnútri a vo vzťahoch. Možno naše deti prežívajú obavy, smútok, možno je to náš partner alebo naši rodičia.

Keď sa nemáme snažiť o optimizmus, čo by sme mali skúsiť urobiť, aby sme sa v týchto časoch necítili beznádejne?

Keď hovoríme o tom, čo sa deje vo svete, čo sa týka korony, bolo by veľkým popieraním necítiť sa niekedy aj beznádejne, vystrašene alebo ohrozene.

Všetky tieto pocity do nášho prežívania patria oveľa viac ako v iných životných obdobiach a je fajn, keď ich dokážeme prežívať vo vzťahu s druhými ľuďmi, ktorým dôverujeme.

Môžeme sa o tom porozprávať a niekedy o tom môžeme aj mlčať.

V otvorenej atmosfére dôvery, keď môžeme medzi sebou zdieľať, ako sa cítime, na čo myslíme, čo sa nám snívalo, čoho sa bojíme, na čo sa tešíme, je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že aj ťažké veci zvládneme. Smútok môže byť každodennou súčasťou našich životov a väčšinou aj je.

Sú nejaké rituály, ktoré v tomto období môžu pomôcť?

Vieme, že rituály pomáhajú zvládať úzkosť, pocity vnútornej neistoty. Môžu nám pomôcť cítiť, že máme veci pod kontrolou, keď robíme niečo, čo robili aj naši rodičia, prarodičia. Môže nás to upokojovať, spájať s našimi predkami.
Oľga Šupalová (1975)

Študovala psychológiu na Trnavskej univerzite.
Má atestáciu z klinickej psychológie a pracuje ako certifikovaná hlbinná psychoterapeutka v Liptovskom Hrádku v centre PORT.
Hlbinná psychoterapia je smer, ktorý počíta s nevedomými aj vedomými procesmi a ako dôležitý nástroj používa medziľudský vzťah.

Napríklad?

Pre niekoho je už samotné upratovanie veľkým rituálom. Robili sme to, keď sme boli deti, robili to naši rodičia. Vianoce či Veľká noc by sa nám nerátali, ak by sa neumyli okná alebo nevypratali skrine. Môže to pomôcť zvládať úzkosť a vnútornú neistotu.

Je to fajn, poupratujme, ale je dôležité si uvedomiť, že tú neistotu a úzkosť máme a že ju môžeme aj zdieľať a nielen ju zakrývať tým, že budeme mať vyleštený byt.

Môžu nám pomôcť každodenné rituály, napríklad, že si ideme ráno zabehať, pomôcť preniesť sa cez krízové časy?

Pre niekoho to môže byť beh, pre niekoho rituálne raňajky s partnerom, čítanie rozprávky s dieťaťom alebo kúpanie vo vani.

Prináša to pocit ukotvenia, predstavu, že veci sa nemenia alebo že aspoň niečo sa nemení. To nás môže napĺňať pocitom bezpečia a kontroly nad svojím životom. Môže to byť veľmi účinné.
Súvisiaci článok Rozhovor so psychológom: Sebairónia nás robí sympatickejšími Čítajte

Problémom je, keď sa rituály vyprázdnia, keď sa stanú len vonkajším mechanickým správaním. Alebo keď to prejde až do chorobného stavu, obsedantno-kompulzívnej poruchy.

Vtedy majú ľudia nutkanie opakovať určité veci bez racionálneho obsahu, pretože im to pomáha znižovať úzkosť a akoby magickým spôsobom ich to ochraňuje pred zlými myšlienkami alebo pred tým, aby sa stalo niečo zlé. Rituálne si napríklad umývajú ruky alebo upratujú priestor na písacom stole.

Sú nejaké rituály škodlivé samy osebe?

Asi sa pýtate na alkohol, cigarety a drogy. Záleží to od kontextu. Môže byť fajn rituál, keď rodičia v piatok večer pošlú deti do izieb, otvoria si spolu víno a preberú svoje záležitosti. Deti tak vidia, že rodičia chcú spolu tráviť čas a sú spolu radi.

Môže to byť fajn rituál, pri ktorom síce je prítomný alkohol, ale má to svoje hranice. No aj oveľa menšie množstvo alkoholu môže za iných okolností byť škodlivé. Nie je to o alkohole, ale o jeho použití v konkrétnom kontexte, o tom, aký vzťah k tej látke máme.

“

Je dobré veriť a dúfať, že náš príbeh pôjde ďalej a bude to dobré. Nemusí to byť dokonalé, ale toho dobrého bude viac a nakoniec prevážia pozitívne sily.„

Ako pandémia z vašej skúsenosti zmenila vzťahy v rodinách?

Niektorí dospelí reagujú v extrémoch a deti to vnímajú. Každý z nás má inak nastavené obranné mechanizmy, ktoré ho môžu chrániť pred holou pravdou, keď sa cíti ohrozený.

Je individuálne, či je človek schopný a ochotný holú pravdu vidieť a prežiť. Od toho sa odvíja správanie a prežívanie ohrozenia, akým pandémia nepochybne je.
Súvisiaci článok Psychológ: Veľa ľudí mi povedalo, že už o koronavíruse nevládzu počúvať Čítajte

Niekomu napríklad pomôže, že nájde vonkajšieho nepriateľa a označí ho za toho, kto môže za jeho vnútornú nepohodu. Tým sa tá nepríjemnosť drží vonku, nie je v jeho vnútri, ale je lokalizovaná do druhého človeka.

Iní ľudia popierajú to, čo sa deje okolo nich, nepripustia si, že sa deje niečo problematické, ohrozujúce. To je ich mechanizmus, ako si udržiavajú vnútornú rovnováhu. Medzi týmito dvoma skupinami vzniká veľké napätie.

Toto sú len dva extrémy, no možností, ako sa človek vyrovnáva s vonkajším a vnútorným ohrozením, je veľa. Deti vnímajú, ako reagujú ich rodičia, aké obranné stratégie používajú a v niečom ich môžu napodobňovať.

Ako sa teda máme brániť?

Je fajn, keď v sebe nájdeme slobodu rozmýšľať o ohrozeniach, ktoré prežívame, dokážeme ich vo vnútornej slobode prijať také, aké sú, a nepotrebujeme ich potláčať a tváriť sa, že nie sú, no zároveň ani nepotrebujeme neustále niekoho obviňovať a určovať, že ten druhý je zodpovedný za to, ako sa máme.
Súvisiaci článok Rada "vyhýbajte sa stresu" je nanič, vraví psychiater Čítajte

Čo by ste poradili pre lepšie vzťahy v rodinách?

Keď už nejaká rada, tak táto: buďte so svojimi deťmi len tak a nechajte sa prekvapiť, čo z toho vylezie. Každá aktivita rodičov s deťmi nemusí mať cieľ.

Starí rodičia sa môžu zdržať komentárov neporiadku v detskej izbe a môžu sa len zaujímať o to, čo deti robia, bez hodnotenia.

Jedna z veľmi dôležitých vecí, ktoré sa teraz ponúkajú viac ako inokedy, je byť citlivý aj na témy, ktoré sme predtým možno vnímali len podprahovo alebo na ne nechceli myslieť. Sú to témy smútku, opustenosti, smrti, obáv.

Toto obdobie nás núti oveľa viac sa nimi zaoberať. Je to dobrá príležitosť tieto témy citlivým spôsobom v rodinách rozvíjať alebo aspoň o nich rozmýšľať a pripúšťať: je v poriadku, že sa takto bojíš, aj ja sa takto bojím.
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Oveľa viac ako inokedy zažívame, že nemáme veci pod kontrolou, tak ako sme si nahovárali.

V novom roku si dávame rôzne predsavzatia. Aké z nich má zmysel, aby sa nám v krízových časoch žilo v lepšej duševnej pohode?

Niekedy je fajn pripustiť si aj svoju bezmocnosť. Niektoré veci nevieme mať pod kontrolou.

Veľa sklamaní môže vznikať z toho, že si nabudení na prelome rokov všeličo naplánujeme a potom to nevieme splniť, pretože naše ambície boli euforické a príliš vysoké.

Takým predsavzatím by teda mohlo byť pripustenie si toho, že žijeme v neistej dobe, môžeme byť z toho smutní, môžeme sa cítiť ohrozene a je to v poriadku. Aj keď to znie paradoxne.

Vždy z toho môže vyjsť nová nádej, nový priestor na tešenie sa, svetlo na konci tunela, že to má svoje ohraničenie. Že zlé veci majú svoj priebeh a skončia sa a že to spolu dokážeme zvládnuť.

Je dobré, aby rodičia pozerali s deťmi rozprávky. Možno sme teraz vo fáze, keď sa zdá, že toho zlého je viac a drak usmrtí princa, ale je dobré veriť a dúfať, že rozprávka pôjde ďalej, náš príbeh pôjde ďalej a bude to dobré.

Nemusí to byť dokonalé, ale toho dobrého bude viac a nakoniec prevážia pozitívne sily.

Čítajte viac: https://plus.sme.sk/c/22559924/psychote ... ml?ref=tit

Keď orgazmus nie je priorita – poznáte milostnú techniku karezza?

Táto metóda nie je pre všetkých.

29. máj 2018 o 6:00 Michaela Žureková

(Zdroj: Freestocks.com)
Písmo:A-|A+1719

Sexuálny styk by sa dal niekedy prirovnať k naháňačke za orgazmom. Ak sa ho aj snažia partneri oddialiť, je to najmä kvôli tomu, aby si ho neskôr vychutnali ešte viac naplno. Vyvrcholenie je teda obvyklým a pochopiteľným cieľom milovania.
Prečítajte si tiež: Lucie Krejčová: Ženský orgazmus je vedecká záhada, jeho funkcia je nejasná Čítajte

Páry však nachádzajú pôžitok aj v technikách, ktorých cieľom je presný opak – orgazmu sa úplne vyhnúť, a to najmä preto, aby dosiahli plnohodnotnejšiu a intenzívnejšiu partnerskú blízkosť.

Jednou z nich je aj karezza. Toto slovo odvodené z taliančiny znamená pohladenie a vzťahuje sa na taký spôsob milovania, pri ktorom sú dôležité najmä dotyky, hladkanie, masírovanie a áno, aj pohlavný styk, ale to všetko bez orgazmu.
Lepší sex aj neopísateľné pocity

Karezza má posúvať hranice intimity a partneri sa majú sústrediť najmä na synchronizáciu svojich tiel. Dôležité je byť mysľou prítomný a vnímať samotný akt.

Pôvodne ľudia túto metódu poznali tiež pod pojmom coitus reservatus a spájala sa najmä s mužskou zdržanlivosťou a odmietaním vyvrcholenia. Postupne si však tento spôsob osvojili aj ženy.
Prečítajte si tiež: Chýba vám vo vzťahu sexuálna iskra? Terapeutka radí, ako ju oživiť Čítajte

Niektorí ľudia opisujú svoje skúsenosti s karezzou tak, že u nich vytvára oveľa hlbšie a neopísateľnejšie pocity v porovnaní s klasickým sexom, iní tvrdia, že sa ich intímny život výrazne zlepšil a odmietanie orgazmu dodalo iskru ich sexuálnemu vzťahu .

Zároveň však platí, že karezza je veľmi individuálna.

Hoci metóda, ktorá v istých črtách môže pripomínať tantrické milovanie, existuje už od nepamäti, prvý naozaj ucelený manuál, ktorý o karezze vyšiel knižne, pochádza z roku 1931. Napísal ho sexuálny teoretik J. William Lloyd.

Pomenovanie však vzniklo ešte skôr – v roku 1896 ho prvýkrát v rovnomennej knihe použila kalifornská gynekologička Alice Bunker Stockhamová.
Čo partnerom karezza prináša

Pýtate sa, prečo by niekto chcel sex bez orgazmu? Odpovedí môže byť viacero.

Pri vyvrcholení sa vyplavuje hormón šťastia dopamín. Karezza, teda konkrétne dotyky a pocit blízkosti, však pôsobia najmä na vyplavovanie oxytocínu, pre ktorý je vžitý výraz hormón lásky, ale známy je aj ako hormón „bondingu“, teda vytvárania si vzájomného puta.

Karezza teda nie je klasický sex, len bez orgazmu. Výsledkom takéhoto milostného aktu má byť okrem iného väčšia blízkosť a intimita medzi partnermi.

„Praktikovať karezzu pomáha k tomu, aby boli sexuálne hry menej dramatické po fyziologickej stránke a boli viac o romantike a spojení,“ hovorí pre magazín Women´s Health Rachel Wrightová, psychologička a terapeutka, ktorá sa venuje manželom a rodinám.

Podľa spomínaného autora J. William Lloyda medzi niektoré výhody, ktoré karezza telu prináša, patrí napríklad pomoc pri vaginálnom výtoku, poklesnutej maternici, problémoch s močovým mechúrom, prostatou či pri bolestivej menštruácii. Neexistuje však žiaden vedecký výskum, ktorý by milovanie bez orgazmu potvrdil ako liečbu na spomínané zdravotné ťažkosti.
(zdroj: Pixabay)
Orgazmus nie je zakázaný

Niektorí ľudia môžu mať dojem, že cielene sa vyhýbať orgazmu, a teda nedosiahnuť uspokojenie z vyvrcholenia, môže zanechať frustrujúce pocity. V skutočnosti však ide o to nebalansovať na hrane orgazmu, ktorý si človek následne nasilu odoprie.

„Keď máme nežný styk na spôsob karezzy, zisťujeme, že sa môžeme milovať tak dlho, ako chceme, až kým akékoľvek sexuálne pnutie úplne nezmizne. Počas styku kladieme dôraz na nehybnosť a pocity orientujeme na srdce. Keď flirtujeme s hranou orgazmu, môže dôjsť k frustrácii, najmä keď nik z nás nevyvrcholí,“ približuje svoje skúsenosti autorka Marnia Robinsonová v osobnom blogu, ktorý sa sústreďuje na sexualitu a správanie v rámci nej.
Prečítajte si tiež: Ako by mal vyzerať dobrý rozhovor o sexe? Trinásť tipov podľa odborníčok Čítajte

Riešením je, ako inak, komunikácia a rozhovory o svojich pocitoch.

Dôležité je, že partneri môžu svoje sexuálne zážitky prispôsobovať vlastným potrebám.

Mali by tiež vedieť, že orgazmus nie je „zakázaný“ či neakceptovateľný, no prestáva byť prioritou, keďže potešenie a uspokojenie po ovládnutí tejto techniky milovania môžu nájsť v niečom inom.

Cieľom je najmä nájsť spôsob, ako sa naplno napojiť na svoju "polovičku" a sústreďovať sa na detaily a pôžitky, ktoré by človeku inak unikli.
Ako praktizovať karezzu?

Neexistuje univerzálny návod. Karezza však spočíva najmä na nasledovných princípoch:

verbálna komunikácia, komplimenty, vyznanie lásky, rozhovory o pocitoch, očný kontakt
dotyky, hladkanie, masírovanie, bozky
pomalé pohyby až nehybnosť, sústredenosť na romantickú stránku a lásku, nie na vášeň a dynamiku
sústredenosť na jednotu tiel, spojenie a harmóniu s partnerom, ktoré môže trvať aj hodiny
dôraz na precítenie vzájomnej energie a aj vlastných myšlienok
synchronizované dýchanie
počúvanie tlkotu srdca toho druhého
dlhé objatia

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/20836700/ked-orga ... ml?ref=tit

Správkyňu Bašternáka pokutovali za nečinnosť maximálnou sumou

V prípade išlo už o druhé konanie.

11. jan 2021 o 17:50 Martina Raábová

Konkurzná správkyňa Lenka Ivanová.
Konkurzná správkyňa Lenka Ivanová. (Zdroj: SME - Marko Erd)
Písmo:A-|A+56458

BRATISLAVA. Konkurzná správkyňa Lenka Ivanová, ktorá donedávna vystupovala v konkurze na majetok odsúdeného Ladislava Bašternáka, má zaplatiť štátu maximálnu pokutu vo výške päťtisíc eur.
Súvisiaci článok Pozrite sa, v akom byte býval Robert Fico Čítajte

"Ministerstvo spravodlivosti zistilo, že správkyňa sa v predmetnom konkurznom konaní svojím postupom dopustila porušenia základných povinností správcu," potvrdil pre INDEX hovorca ministerstva Peter Bubla.

O sankčnom rozhodnutí informovali aj Aktuality.sk.

Rozhodnutie o sankcii je právoplatné, Ivanová sa ešte môže obrátiť na súd.
Odvolanie nepomohlo

Správca má podľa zákona o správcoch "konať pri výkone správcovskej činnosti zodpovedne, čestne, svedomito, s odbornou starostlivosťou a bez zbytočných prieťahov".

"Za vyššie uvedený skutok jej bola ministerstvom právoplatne uložená pokuta vo výške päťtisíc eur," vraví Bubla. Táto suma je podľa zákona maximálna možná pokuta.

Ivanová dostala pokutu už skôr, ale išlo iba o prvostupňové rozhodnutie, proti ktorému sa odvolala. Teraz ministerstvo pokutu potvrdilo.
Ladislav Bašternák

Bol odsúdený na päťročný trest odňatia slobody, rovnako dlhý zákaz podnikania a trest prepadnutia majetku a to za daňové podvody vo výške takmer dva milióny eur.

Konkurz na majetok Ladislava Bašternáka, ktorého odsúdili za daňové podvody, vyhlásili 21. mája 2019.

Hodnota majetku, ktorú Bašternák oficiálne vlastní, je približne 1,6 milióna eur. Ide len o zlomok toho, čo pred trestom skutočne užíval.

V prípade konania konkurznej správkyne, ktorú v lete z konkurzu odvolal štát v zastúpení Okresného úradu Bratislava, ide v poradí už o druhú pokutu.

Prvú dostala ešte začiatkom minulého roka vo výške 500 eur. Ministerstvo spravodlivosti jej ju dalo za to, že nezverejňovala dôležité informácie vo verejne prístupnom registri úpadcov, ako napríklad o prihlásených pohľadávkach.

Druhé konanie začalo ministerstvo po tom, ako správkyňa dlhodobo odmietala odporovať prevody majetku, ktoré Bašternák robil ešte pred trestom.

Oficiálne mu tak ostal iba lukratívny byt v Bonaparte, ktorý roky prenajímal expremiérovi Robertovi Ficovi (Smer) za podozrivo nízku sumu, či niekoľko strelných zbraní.

Apartmány na Donovaloch, vila v centre Bratislavy aj luxusné autá Bašternák previedol na jemu blízke osoby.
Nepomohol pokyn ani výzva
Súvisiaci článok V prípade Bašternákovho majetku začala NAKA trestné stíhanie Čítajte

Správkyňu preto ministerstvo stíhalo za porušenie správcovských povinností. Dopustiť sa ho mala tým, že napriek pokynu a výzve Okresného úradu Bratislava, aby odporovacie žaloby podala, odporúčaniam dozorujúceho súdu a jej vlastným sľubom, že tak urobí, to nespravila.

Namiesto toho začiatkom apríla 2020 listom ministerstvu oznámila, že prevody odporovať nebude. Odporovacie žaloby nakoniec podal priamo štát, ktorý si na to najal právnikov.

Okresný úrad Bratislava potom Ivanovú z prípadu odvolal a koncom leta navrhol a súd ustanovil v konkurze nového správcu Martina Sečanského.

V prípade sú stále viaceré pochybnosti. NAKA od konca roka 2019 skúma, odkiaľ pochádza trištvrte milióna eur, ktorými boli v konkurze vyplatení všetci prihlásení veritelia ešte skôr, ako došlo k speňažovaniu majetku.

V novembri 2020 zase začali elitní policajti trestné stíhanie pre podozrenie z porušovania povinností pri správe cudzieho majetku.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22571082/spravky ... sumou.html

Ako Haščák vybudoval impérium, ktorému je teraz na príťaž

Profil Haščáka
Penta bez Haščáka
Retuš fotky partnerov
Haščák nie je Penta?

Mozog Penty, ktorý padol na kolená.

4. jan 2021 o 14:40 Tomáš Vašuta Odoberať autora na email

Jaroslav Haščák. (Zdroj: SME - Tomáš Benedikovič)
Písmo:A-|A+54103

Ak ste niekedy v neskorých večerných hodinách prechádzali okolo kancelárskeho komplexu Digital Park, v ktorom sídli finančná skupina Penta Investments, a uvideli ste rozsvietené svetlá, je pravdepodobné, že za niektorým z okien sedel aj Jaroslav Haščák. Zakladateľ Penty je známy svojím workoholizmom. Aj vďaka nemu sa vyšvihol medzi najbohatších Slovákov.
Článok nájdete aj v januárovom čísle mesačníka INDEX.
Článok nájdete aj v januárovom čísle mesačníka INDEX.
Súvisiaci článok Partner Penty: Na Západe sa bežne stretávajú s ľuďmi ako Kočner (rozhovor) Čítajte

Dalo by sa tiež povedať, že sa dokázal ocitnúť v správnej chvíli na správnom mieste. No hoci sám Haščák v rozhovoroch občas používal slovo „náhoda“, jeho story je skôr o predvídavosti, strategickom myslení a pragmatizme. To sú vlastnosti, ktoré z neho spravili mozog a motor Penty.

Okrem úspechov má Haščák na konte aj viacero kontroverzií. Kauza Gorila, ktorá ho prednedávnom dostala do vyšetrovacej väzby, je ich korunou. A vrcholom ľadovca. Polemiky a otázniky sprevádzajú zakladateľa Penty od začiatku jeho príbehu.
Cesta do Moskvy

Keď sa osemdesiate roky 20. storočia prelomili do druhej polovice, Jaroslav Haščák spravil krok, ktorý výrazne ovplyvnil jeho život. Podal si prihlášku na najprestížnejšiu školu vtedajšieho východného bloku, Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov (MGIMO).

Dostať sa medzi (nielen) česko-slovenskú elitu nebolo pre študenta gymnázia v Starej Ľubovni vôbec jednoduché. Okrem šikovnosti musel spĺňať aj kádrové predpoklady. Na štúdium do Moskvy sa dostávali len dokonale preverení študenti. Uchádzača diskvalifikoval akýkoľvek odpor k vtedajšiemu komunistického režimu či rodinný prehrešok.

Haščák neskôr v rozhovoroch pre médiá presviedčal, že na moskovský inštitút ho priviedla náhoda. „Mama bola na liečení s istou paňou, ktorej manžel pracoval v diplomatických službách a skončil Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov. Prišla z liečenia a opýtala sa ma, či by som to neskúsil,“ spomínal pre denník SME v roku 2007 Haščák.
Jaroslav Haščák
Jaroslav Haščák (zdroj: SITA)

Druhá vec je, že Haščák nielenže prešiel cez výberové sito, ale zaradil sa aj medzi najúspešnejších uchádzačov. „Podľa výsledkov prijímacích skúšok prideľovali jazyk. Tí, ktorí mali najviac bodov, dostávali najťažšie jazyky. Ja som dostal čínštinu. Váhal som, či vôbec nastúpim. Nikdy som nemal blízko k ázijským kultúram,“ približoval podnikateľ vtedajšie reálie.
Priatelia na celý život

Cesta do Moskvy viedla cez Banskú Štiavnicu, na tamojšom gymnáziu bola zriadená prípravka na moskovské štúdiá. Z pohľadu Haščákovho biznis príbehu zohral aj tento medzistupeň dôležitú úlohu.

Na banskoštiavnickom gymnáziu stretol Martina Kúšika a Juraja Herka, ktorí sa neskôr stali partnermi v Pente. Aj keď v Moskve nakoniec neštudovali. „Martin sa do Moskvy napokon nedostal, aj keď mal samé jednotky. Mal totiž strýka v Amerike,“ prezradil Haščák.

Do školy v Moskve, ktorej absolventi často končili v tajných službách Sovietskeho zväzu a spriatelených krajín, nastúpil Haščák v roku 1987. Počas štúdií sa stretol zo zakladajúcimi partnermi Penty Jozefom Oravkinom a Marekom Dospivom.

Práve Dospiva neskôr v médiách polemizoval o vplyve komunistického režimu na študentov moskovskej školy. „Neviem, ako to bolo skôr, ale za nás, čo sme študovali od roku 1987, bol medzi desiatimi až pätnástimi Čechoslovákmi v ročníku maximálne jeden syn z prominentnej nomenklatúrnej rodiny. Celé kúzlo toho je, že tam boli jednoducho vybraní nadaní, pracovití ľudia, ktorí sa nebáli ísť do neznámeho prostredia,“ tvrdil pre magazín Týden.

Spojenie s moskovským inštitútom však Penta negatívne pocítila v roku 2009, keď ju Poľsko z tohto dôvodu vylúčilo z privatizácie zbrojovky PZL Swidnik. Pre úplnosť, absolventmi tejto školy sú aj viacerí diplomati, politici a exministri - Ján Kubiš, Miroslav Lajčák, Eduard Kukan či Maroš Šefčovič.
Začiatok s čínskym textilom

V rokoch 1991 až 1992 si Haščák odskočil z Moskvy na štúdium do Číny na Pekingskú univerzitu, kde sa venoval medzinárodným vzťahom, čínskemu jazyku a literatúre. Aj táto „odbočka“ mala v jeho profesijnej budúcnosti dôležitú úlohu.

Spolu s Dospivom, ktorý tiež študoval čínštinu, využili znalosti reálií a rozbehli dovoz textilu do Česko-Slovenska. Tento biznis stál na začiatku príbehu Penty, ktorú Haščák a Dospiva zakladali s Jozefom Oravkinom. Až neskôr sa k nim pridali Martin Kúšik a Juraj Herko.
(zdroj: Jozef Jakubčo SME)

Na druhej strane, keď v roku 1994 do obchodného registra zapísali eseročku Penta Brokers, z tejto pätice medzi spoločníkmi chýbal Jozef Oravkin. Aj preto vznikali teórie o tom, že piatym - tichým - spoločníkom je rodina Lexovcov.

Haščák to označil za výmysel. „Spájajú nás s HZDS, s Ivanom Lexom, hovoria, že je piatym členom našej firmy. Chýba nám piaty článok. Je to dané historicky, mal tam byť piaty človek, ale nebol. Názov bol vymyslený, firma založená, ale on potom nevstúpil do firmy,“ vysvetľoval v roku 2002 pre SME.
VÚB kupón

V druhej polovici 90. rokov sa Penta zaradila medzi finančných dravcov. Bola všade tam, kde sa niečo dialo. „Investovali sme časť peňazí, každý po 400-tisíc, nakúpili sme za to opcie Nafty Gbely, akcie Slovnaftu a Váhostavu a iné. Akcie výrazne zvýšili svoju hodnotu a z vyše miliónového balíka sa nám podarilo urobiť asi sedem miliónov,“ spomínal Haščák. Na prelome milénií sa zasa Penta spolu s J&T a Istrokapitálom dostala medzi akcionárov Východoslovenských železiarní.

Špecifickú rolu pri zrode skupiny zohral jej vstup do VÚB kupónu, najväčšieho investičného fondu v bývalom Česko-Sslovensku, ktorý pre prvú vlnu kupónovej privatizácie založila Všeobecná úverová banka. Akcionárom sľúbila, že im za 20 akcií v budúcnosti vyplatí 12-tisíc korún. Zhruba tretine akcionárov ich aj vyplatila, no v roku 1997 kontrolu nad fondom získali dve firmy z portfólia Penty.

Hodnota fondu vtedy dosahovala deväť miliárd slovenských korún. Potom však jeho manažéri, riadení väčšinovými akcionári, v priebehu pár mesiacov majetok fondu (ktorý medzičasom premenovali) postupne previedli na iné firmy. A drobní akcionári napokon zostali bez odmeny.

Penta argumentovala, že fond opustila ešte predtým, ako došlo k jeho ďalšiemu rozdrobeniu. Za hlavného scenáristu ďalšieho postupu označila skupinu Istrokapitál. Tak či onak, zisk Penty sa vyšplhal rádovo do stoviek miliónov slovenských korún, niektoré zdroje hovoria dokonca o jej „prvej miliarde“.
(zdroj: SME - JOZEF JAKUBČO)
Ozdraviť a predať. Alebo zatvoriť

Ďalší rozmach nastal, keď sa Haščák a spol. rozhodli, že okrem obchodovania s akciami firiem sa pustia aj do ich manažmentu. „Povedali sme si, že byť správcom portfólia je dobré, ale ešte zaujímavejšie je byť priamo pri riadení fabriky a uskutočniť jej ozdravenie,“ vysvetľoval Haščák.

“

Povedali sme si, že byť správcom portfólia je dobré, ale ešte zaujímavejšie je byť priamo pri riadení fabriky a uskutočniť jej ozdravenie.„

Jaroslav Haščák

Tak sa zrodil fenomén žralokov, ktorí prichádzali do firiem, aby z nich vydolovali to, čo sa dalo. V praxi ich postup vyzeral pomerne jednoducho. Vyhliadli si firmu, ozdravili ju a následne so ziskom predali.

V tomto vzorci bol podstatný proces ozdravenia, ktorý žralokov neslávne preslávil. Manažéri skupiny sa na slovenské pomery správali nekompromisne. Ak firmu nedokázali revitalizovať, nemali problém ju „zarezať“.

Príkladom je investícia do lučeneckého výrobcu obkladačiek a dlažieb Novoker. Penta získala podnik v dražbe v roku 2007, no už o dva roky ho zatvorila. „Hlavnou príčinou ukončenia výroby je hospodárska kríza a zlé podmienky na export z dôvodu silného eura,“ uviedol vtedy hovorca Penty Martin Danko.

To, že Penta si takýmto prístupom pokazila meno, pripúšťal aj Haščák. „O nás sa asi pozitívne nebude hovoriť nikdy. Naším cieľom je, aby sa o nás hovorilo neutrálne,“ hovoril finančník pre Trend v roku 2005. To ešte netušil, že o pár rokov neskôr bude musieť riešiť kauzu Gorila.
Ješ, koho zabiješ

O prirovnávaní Penty k žralokom sa nepísalo len tak. Vnútri skupiny existoval nezvyčajný motivačný systém a k jeho autorstvu sa hlásil samotný Haščák. Pre Forbes ho vysvetľoval tak, že zamestnanec má priestor na to, aby sa predviedol a ak to nespraví, vyhodia ho.
Jaroslav Haščák v sprievode kukláčov pred Digital Parkom.
Jaroslav Haščák v sprievode kukláčov pred Digital Parkom. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo )

V praxi to znamenalo, že zamestnanec mal tri roky na to, aby nahradil svojho vedúceho a posunul sa vo firemnom rebríčku vyššie. „Tento darvinovský štýl sme označovali ako You eat what you kill (Ješ, čo zabiješ). Motivačný systém bol extrémne štedrý, ale bol viazaný na výsledky,“ hovoril Haščák. To isté platilo aj pre partnerov. Rozdelili si investície a podľa úspešnosti potom ich podiel v Pente buď rástol, alebo sa zmenšoval.

V roku 2011 skupina tento systém zrušila a prehodnotila stratégiu. Namiesto hľadania nových príležitostí v rôznych odvetviach sa zamerala sa budovanie strategických pozícií vo vybraných odvetviach – v zdravotníctve, maloobchode, realitách, vo finančných službách, v médiách a vo výrobe.
Šetrný stratég

Pred pár rokmi koloval medzi finančníkmi vtip o jachte: Ako rozlíšite manažérov z J&T a Penty? Ten z J&T si jachtu kúpi, ten z Penty prenajme.

Anekdota vychádzala z reálií. Jedna z kľúčových vlastností Jaroslava Haščáka, ktorý sa kolegami dal oslovovať Slavo, je práve šetrnosť. A neprekážalo mu ani pochváliť sa ňou v médiách.

Napríklad Forbesu v roku 2013 vysvetľoval, že ak sa partnerovi podarila nejaká akvizícia, mohol si vybrať dividendy a niečo za ne kúpiť. Druhou možnosťou bolo vložiť ich do firmy a zvýšiť si v nej podiel. Práve tú si podľa vlastných slov vybral Haščák, aj keď to znamenalo, že do roku 2011 býval v prenajatom dome: „Snažil som sa šetriť na sebe a vkladať všetko do firmy. A tým, že som nemal okolo seba veľa materiálnych statkov, o to viac som pracoval.“

To, že vtip o jachte mohol byť inšpirovaný Haščákom, v podstate potvrdzoval aj jeho výrok. „Keď si kúpite jachtu, láka vás to chodiť na ňu. Čím máte menej materiálnych statkov, tým viac sa zameriavate na prácu,“ vysvetľoval s tým, že bežne pracuje od deviatej ráno do deviatej večer.

Haščák pracoval veľa a nechcel byť len zúčastneným, veci chcel aktívne ovplyvňovať: „Nechcem byť rentiér, ktorý by si kúpil akcie firmy, ísť raz za rok na valné zhromaždenie, niečo sa tam spýtať a ísť domov. Chcem čo najdetailnejšie rozumieť, do čoho investujem, a chcem mať možnosť zásadne ovplyvňovať riadenie nášho portfólia.“
Konšpiračný byt z kauzy Gorila bol na rušnej Vazovovej ulici.
Konšpiračný byt z kauzy Gorila bol na rušnej Vazovovej ulici. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)

Aj v knihe Slovenský sen Haščák o sebe vyhlasoval, že chce mať všetko pod palcom. „Som perfekcionista a to je chyba. Stojí ma to veľa času, námahy, ale neviem sa toho zbaviť,“ konštatoval.

Nepriamo pritom pripustil, že okrem vorkoholizmu nemá žiadne zlozvyky. V kapitole, ktorá rozoberala Haščákov príbeh, autori knihy označili partnera Penty za robota.

Haščák je však človek a jeho zmýšľanie a skutočnú tvár ukázala kauza Gorila. Na nahrávkach, ktorej autenticitu Penta popiera, je aj jeho výrok o demokracii a voličoch: „Volič je úplné hovno. Nevie nič. Fakt nevie nič. O ničom nevie nič. Nevie, čo je to HDP, čo sú to verejné financie, nič. Tí ľudia vnímajú iba totálny, absolútny povrch.“

Gorila poodhalila zákulisie slovenského biznisu a jeho prepojenosť na politické špičky. A tiež ukázala, že o úspech sa v niektorých prípadoch nemusí postarať len hlava a odvaha. Ale že sa mu pomohlo aj inak.
Na kolenách

Za uplynulé štvrťstoročie sa Penta vypracovala na významného biznisového hráča, ktorý pôsobí v desiatich krajinách Európy a zamestnáva 46-tisíc ľudí. Jej aktíva v roku 2019 prekonali hranicu jedenásť miliárd eur. Je to predovšetkým zásluha Jaroslava Haščáka.

Inými slovami, Haščák je Penta a Penta je Haščák. Nič na tom nezmenia nič ani udalosti z prvej polovice decembra, keď partnera finančnej skupiny zatkla polícia a obvinila z nelegálneho obchodu s nahrávkou z Gorily.

Skrátka, Haščák svoju firmu miluje. Preto zrejme ťažko niesol, keď vedenie skupiny (oficiálne) prevzal Iain Child. Inú možnosť však nemal. Výmena fotky partnerov na webe Penty by tak mohla ísť na vrub pragmatickosti jej vedenia.
Porovnanie fotiek partnerov Penty pred zadržaním Jaroslava Haščáka a po ňom.
Porovnanie fotiek partnerov Penty pred zadržaním Jaroslava Haščáka a po ňom. (zdroj: Penta Investments)

Po novom už na nej Haščáka nenájdete. „Penta vždy deklarovala, že na jej čele, na riadiacich pozíciách môžu byť len tí, ktorí sa každodenne venujú práci vo firme. Tomu zodpovedá aj prezentácia na webovej stránke, kde sú uvedení len tí predstavitelia, ktorí vykonávajú aktívnu rolu,“ vysvetlila pre INDEX hovorkyňa skupina Lenka Vargová.
Súvisiaci článok Bez Haščáka. Penta vymazala zakladateľa z fotografie partnerov Čítajte

Na druhej strane, Haščák (zatiaľ) ostáva spolumajiteľom Penty. „Zmeny v akcionárskej štruktúre sa nateraz neplánujú, nie sú však vylúčené,“ uviedla Vargová s tým, že akcionári sa aj počas uplynulých 25 rokov niekoľkokrát menili.

Otázne je, akoby vyzeral súčasný mediálny obraz Haščáka bez Gorily. Či by bez tejto kauzy napríklad skupina vytvorila mediálny dom, ktorý podľa partnera skupiny Dospivu má slúžiť ako „atómový kufrík“ pre prípad núdze.

V knihe Slovenský sen, ktorá vyšla v roku 2010, teda pred prepuknutím kauzy Gorila, porozprával Haščák aj o tom, ako znáša neúspech: „Som kritický k okoliu aj k sebe. Neúspech v prvom momente zamrzí, klamal by som, keby som to nepriznal. Niekedy potrebujem na predýchanie hodiny, niekedy pár dní. Vnímam to ako lekciu, som schopný poučiť sa.“

Dnes je isté, Haščákovo meno je (a zrejme ešte viac bude) pošpinené zrejme najväčšou potupou v jeho inak úspešnom živote. A nič na to nemení ani fakt, že medzi najbohatších Slovákov sa vypracoval aj vďaka svojej pracovitosti.

Menšinový podiel Penty vo vydavateľstve Petit Press nemá žiaden vplyv na redakčný obsah.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22558373/hascak- ... ml?ref=tit

Miliónový biznis s vanilkou, ktorý vznikol vďaka nápadu dieťaťa

Príbeh jednej z najdrahších plodín sveta.

8. jan 2021 o 11:52 Ela Rybárová

Takmer všetka komerčne pestovaná vanilka sa dodnes opeľuje ručne. (Zdroj: Adobe Stock)
Písmo:A-|A+932

Nemal peniaze, vzdelanie a dokonca ani priezvisko, no predsa stál za zrodom miliónového biznisu. Umožnil masové obchodovanie s plodinou, ktorá rozvoniava v cukrárňach, zmrzlinárňach aj v parfumériách. Vanilku pravú medzi dochucovadlami cenou tromfne len najdrahšie korenie šafran.

Dvanásťročný otrok Edmond vo francúzskej kolónii na ostrove Réunion vyriešil rébus, ktorý sa špičkovým európskym botanikom nedarilo vyriešiť veľmi dlho.

Vanilka pravá je v rastlinnom svete v niečom podobná pandám. Jej rozmnožovanie sa totiž dosahuje len náročne.

V rodnom Mexiku sa o jej opeľovanie stará malý lokálny druh včely, no vo zvyšku sveta sa dodnes musí opeľovať ručne za zložitých podmienok. A spôsob ako na to vynašiel Edmond v roku 1841.

Bolo to približne tristo rokov po tom, ako španielsky dobyvateľ Hernando Cortés ochutnal aztécky nápoj pod názvom "chocolatl" - tekutú čokoládu s príchuťou vanilky - a nadšený túto prísadu priviezol spolu s čokoládou i paradajkami z územia dnešného Mexika do Európy.
Súvisiaci článok Bryndzové halušky v sebe majú základ od Indiánov Čítajte

Španielska princezná a neskoršia francúzska kráľovná Anna Habsburská podľa novinára Tima Ecotta, ktorý o histórii vanilky napísal knihu, pila vanilku v horúcej čokoláde, Madame de Pompadour, milenka francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., si ňou zas zlepšovala polievky.
Na potenciu aj močenie

Vanilka sa považovala za zázračný liek takmer na všetko.
Vanilkové struky.
Vanilkové struky. (zdroj: Adobe Stock)

Lekár španielskeho kráľa Filipa II. Francisco Hernandez ju podľa magazínu National Geographic odporúčal na žalúdočné problémy, nafukovanie, problémy s močením aj pri uštipnutí hadom. Mala takisto slúžiť na podporu potencie.

Nemecký lekár Bezaar Zimmerman tvrdil, že viac než tristo impotentných mužov zmenila vanilka na skvelých milencov.
Vanilka

Existuje približne 110 druhov popínavých rastlín z rodu vanilky. V rámci čeľade orchideí má iba vanilka jedlé plody.
Pochádza z Mexika. Darí sa jej v oblastiach pri rovníku v horúcom a vlhkom podnebí.
Vanilku pravú opeľuje malý druh včely žijúci v Mexiku. Takmer všetka komerčne pestovaná vanilka sa opeľuje ručne.
Vanilková príchuť zmrzliny je najobľúbenejšia na svete.
Najväčšími dovozcami vanilky sú Spojené štáty. Najväčším producentom je Madagaskar.

Dopyt raketovo rástol, do začiatku 18. storočia dosiahla tona mexickej vanilky podľa Ecotta hodnotu "svojej hmotnosti v striebre".

Jej ponuku sa však nedarilo rozšíriť. Pokusy opeliť vanilku pravú v Európe a neskôr aj v európskych kolóniách v zámorí zlyhávali.

Aj keď sa rastliny uchytili a kvitli, na vanilkové struky pestovatelia čakali márne.

Pravá vanilka sa hrdí prívlastkom "bourbon", ale nesúvisí to s alkoholom. Vďačí zaň názvu ostrova Réunion, ktorý bol v 19. storočí známy ako Île de Bourbon. Nachádza sa v Indickom oceáne neďaleko Madagaskaru a je francúzskou kolóniou.

Práve tu dvanásťročný Edmond, ktorý bol sirotou a otrokom francúzskeho botanika Ferreola Belliera-Beaumonta, prišiel na tajomstvo cenenej rastliny.
Edmond Albius.
Edmond Albius. (zdroj: Wikipedia)

Podľa súčasníkov bol veľmi inteligentný, hoci ako otrok nemal prístup k vzdelaniu. Pomáhal svojmu majiteľovi pri jeho botanickej práci. Staral sa aj o viac než 20-ročnú rastlinu vanilky, ktorá dovtedy nikdy nezarodila.

Raz na spoločnej prechádzke v záhrade Edmond Ferreolovi ukázal dva visiace struky vanilky. Edmond mu povedal, že je to práve jeho zásluhou.

Prišiel na to, ako spojiť samčie a samičie reprodukčné orgány kvetu vanilky, medzi ktorými je tenká blana. Prepichol tenučkým drievkom kvet tak, aby blanu posunul a potom prstami umožnil spojenie samčích a samičích častí.

Ferreol mu najprv neveril, no keď ho neskôr poprosil, či by vedel postup zopakovať, dokázal to opäť. Bol to veľký prelom. Ferreol Edmonda vyslal, aby vyškolil ďalších otrokov na ostrove a naučil ich ručne opeľovať vanilku.

Jeho postup sa dodnes používa takmer pri všetkej komerčne pestovanej vanilke.

Vanilku je možné opeliť len počas niekoľkých hodín kvitnutia, nasleduje dlhý proces sušenia a ďalších úprav.

Pre náročnosť pestovania aj spracovania patrí medzi najdrahšie plodiny na svete. Edmond svojím vynálezom umožnil vznik mnohomiliónového biznisu.
Súvisiaci článok Miliardový biznis, ktorý ste si nevšimli Čítajte
Zomrel chudobný

Hoci dostal slobodu a spolu s ňou priezvisko Albius, inšpirované bielym kvetom vanilky, o niečo skôr, ako bolo otroctvo v roku 1848 na ostrove zrušené, finančného ocenenia za svoj vynález sa nedočkal.

Nemožno povedať, že by sa jeho bývalý majiteľ Ferreol nesnažil. Napísal guvernérovi, že by Edmond mal dostať finančnú odmenu za "svoje zásluhy pri vzniku vanilkového priemyslu", no odpoveď nedostal.

Keď sa Edmond presťahoval do mesta, dostal sa do zlej partie a zaplietol sa do lúpeže šperkov, za ktorú dostal päť rokov vo väzení. Ferreol žiadal guvernéra o milosť.

"Ak má niekto nárok na milosť a uznanie za to, čo dokázal, je to Edmond… Len vďaka nemu má táto krajina nové odvetvie priemyslu - pretože práve on ako prvý zistil, ako ručne opeliť kvet vanilky," napísal guvernérovi. Pomohlo to aspoň znížiť trest. Edmonda prepustili po troch rokoch.

Ferreol sa za svojho bývalého otroka postavil ešte raz, a to vtedy, keď si jeho vynález chcel privlastniť uznávaný francúzsky botanik Jean Michel Claude Richard.

V roku 1860 zrazu vyhlásil, že práve on v Paríži ručne opelil kvet vanilky a potom tento postup prišiel v roku 1838 ukázať malej skupine záhradníkov na ostrove Réunion. Edmond vraj asi zazrel túto jeho demonštráciu.
Súvisiaci článok Ako hamburgre a hranolčeky spravili z päťdesiatnika milionára Čítajte

Ferreol však napísal list oficiálnemu historikovi ostrova Réunion, kde potvrdil, že skutočným vynálezcom je Edmond a parížsky botanik sa mýli. Prečo by pestovatelia pozývali Edmonda, aby ich proces o štyri roky neskôr naučil, ak by už bol známy, pýtal sa.

"Pre vysoký vek, chybnú pamäť alebo nejaký iný dôvod si pán Richard myslí, že sám objavil tajomstvo, ako opeliť vanilku," písal Ferreol.

Edmond Albius zomrel v chudobe ako 51-ročný. Predsa však zostal zapísaný v histórii ako objaviteľ postupu ručného opeľovania vanilky. Pomenovali po ňom ulicu a školu a pripomína ho aj socha na ostrove Réunion.
Umelá vs. pravá vanilka

Pestovanie vanilky sa rozšírilo na okolitých ostrovoch Maurícius, Seychelly a najmä na rozľahlom Madagaskare, ktorý mal naň ideálne podnebie aj podmienky. Už pred sto rokmi sa stal najväčším svetovým producentom vanilky práve tento ostrov.
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Podľa portálu Atlas Obscura však vanilka z Madagaskaru v začiatkoch smerovala najmä do Európy a nepovažovala sa za takú kvalitnú. Spojené štáty ju dovážali z Mexika.

Rodná krajina vanilky však v prvej polovici 20. storočia stratila svoj lesk. Začalo sa to občianskou vojnou a pokračovalo tým, že v oblasti vanilkových plantáží objavili veľké náleziská suroviny, ktorej nemôže konkurovať ani taká drahá plodina ako vanilka - ropy. Dielo skazy dokončilo klčovanie lesov a rozšírenie lacnejšej umelej náhrady vanilky.

Vanilín prvýkrát syntetizovali v roku 1874 z borovicovej kôry a začiatkom 20. storočia už bol vo svete veľmi populárny.

V 60. rokoch francúzska spoločnosť výrobcov vanilky na Madagaskare vytvorila značku Vanillamark a prišla s veľkou reklamnou kampaňou, ktorá upozorňovala spotrebiteľov na výhody pravej vanilky z Madagaskaru v porovnaní s umelými náhradami.

Dlhoročná kampaň podľa expertky na korenia Patricie Rainovej spôsobila, že "veľa ľudí ani netuší, že vanilka pochádza z amerického kontinentu a myslia si, že je z Madagaskaru".

Vanilka medzičasom ovládla svet potravín aj kozmetiky.

Podľa knihy Kevina Ashtona o vynálezoch a objavoch (How to Fly a Horse: The Secret History od Creation, Invention and Discovery), z ktorej úryvok uverejnil portál Medium, je viac než tretina zmrzliny vo svete vanilková.

Táto príchuť v mliečnych produktoch spôsobuje, že ich vnímame, akoby mali vyšší obsah tuku, a teda akoby boli luxusnejšie.

Vanilka patrí medzi hlavné príchute v kokakole a je aj vo väčšine čokolád. Nezaobišli by sa bez nej parfumy Chanel N°5 či Opium a nájde sa aj v kozmetike, čistiacich prostriedkoch či vo sviečkach.

Napriek tomu má pravá vanilka v porovnaní s jej umelými náhradami len miniatúrny podiel na trhu. Podľa portálu Smithonian Magazine výrazná väčšina vanilínu pochádza z guaiakolu, ktorý sa syntetizuje z petrochemikálií.

Rozdiel v chuti pravej a umelej vanilky v koláčoch a sušienkach je podľa výskumníčky v oblasti potravín Anneliny Padayacheeovej, ktorú portál cituje, taký nepatrný, že ho nezachytia ani profesionálni ochutnávači.

Vynikne však v jedlách a nápojoch, ktoré sa tepelne neupravujú, napríklad v zmrzline.

Extrakt zo skutočnej vanilky je podľa vedkyne "hustejší, tmavší a strakatý vďaka fragmentom semien" a má na rozdiel od syntetického vanilínu aj rôznorodejšiu chuť podľa miesta, odkiaľ pochádza.

Čítajte viac: https://plus.sme.sk/c/22566894/milionov ... ml?ref=tit