Štát chce vidieť, koľko máte na účte. Vysvetľuje to prevenciou pred praním špinavých peňazí
Martina Kláseková
Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR
[ Novinka: Dušan Karolyi píše každý piatok Košický newsfilter. Aktivujte si odber jedným klikom. ]

Ministerstvo vnútra chce vytvoriť centrálny register účtov, v ktorom budú aj údaje o zostatkoch na účtoch ľudí i firiem.
Evidenciu účtov potrebujeme tak ako iné krajiny kvôli vyšetrovaniu prania špinavých peňazí a v boji s terorizmom. Už teraz s touto úlohou meškáme.
Slovensko však chce ísť nad rámec európskej smernice, tá informovanie o zostatkoch nežiada, dôležitý je prehľad účtov.

O čo ide: Slovensko bolo už viackrát v sklze s prijatím pravidiel v oblasti prania špinavých peňazí, ktoré musí zavádzať na základe európskych smerníc. Mešká aj teraz, už vlani na jeseň mali mať členské krajiny vytvorené „centralizované automatizované mechanizmy umožňujúce identifikáciu držiteľov bankových a platobných účtov a bezpečnostných schránok“.

Riešenie pripravila spolu s bankami ešte bývalá vláda. Na tieto účely sa mal využiť elektronický systém vyhľadávania údajov, ktorý spravuje Slovenská banková asociácia a využívajú ho napríklad exekútori. Online tak napríklad vedia zistiť, kde všade má človek účty, nie však, koľko má na nich peňazí.

Tento návrh sa ale do pojednávania v parlamente nedostal, prišli voľby. Matovičova vláda zákon prebrala a schválila, ale vyňala z neho časti týkajúce sa identifikácie klientskych účtov.

Čo je nové: Ministerstvo vnútra pripravuje vlastný návrh vytvorenia centrálneho registra účtov. V kapitole o korupcii o ňom hovorí aj v rámci Plánu obnovy a odolnosti SR. V druhom štvrťroku by sa mal zákon o registri podľa plánu obnovy prijať a účinný by mal byť už od augusta.

V januári o ňom ministerstvo predbežne informovalo, predstavený mal byť vo februári. Na otázku, kedy ho zverejní, priamo neodpovedalo. No potvrdilo, že súčasťou registra budú aj údaje o zostatkoch klientov na účtoch.

Na tento detail upozornila Republiková únia zamestnávateľov aj Slovenská banková asociácia v pripomienkach k plánu obnovy. Považujú to za goldplating, čiže prijímanie prísnejších noriem, ako vyžadujú európske pravidlá. Proti tomuto sa pritom vláda pred rokom v programovom vyhlásení zaviazala bojovať. Ide o to, že Slovensko chce také odkrytie bankového tajomstva, ktoré smernica vôbec nevyžaduje.

Tá hovorí len o vytvorení centralizovaného automatizovaného mechanizmu (napríklad centrálny register alebo aj centrálny elektronický systém vyhľadávania údajov), ktorý „umožní identifikáciu fyzických alebo právnických osôb, ktoré vlastnia alebo kontrolujú platobné účty aj s číslom IBAN“.

Prečo je to dôležité: Aby štát vedel efektívne bojovať s praním špinavých peňazí a prípadne aj blokovať majetok podozrivých ľudí, potrebuje mať prehľad o účtoch, ktoré majú, alebo na ktoré majú dosah. Takéto údaje sa budú prepájať dokonca na európskej úrovni.

Avšak rozsah, akým zákon odhalí údaje inak kryté bankovým tajomstvom, bude dôležitý. Dotkne sa totiž každého, bežného človeka aj firiem.

Do registra bude mať prístup veľa ľudí, okrem bankárov najmä finančná spravodajská jednotka, orgány činné v trestnom konaní, súdy v trestnom konaní, spravodajské služby, Finančná správa SR či orgán pre vyhľadávanie majetku. Ten by mal podľa plánu obnovy začať fungovať v auguste.
Vidieť budú nielen na účty ľudí podozrivých z prania špinavých peňazí, ale na všetkých. Mali by vidieť nielen na to, kde má človek účet, ale aj na jeho zostatok.
Ak chcú úrady takéto údaje zistiť teraz, s bankami komunikujú papierovo. Pri podozrení z trestnej činnosti ich banky musia informovať o účte aj zostatkoch či pohyboch klienta. No trvá to niekoľko dní. V pláne obnovy sa hovorí o tridsiatich.

Načo chce štát vedieť zostatky na účtoch

Ministerstvo vnútra je presvedčené, že žiadať informácie o zostatkoch na účtoch je v súlade s európskou legislatívou. „Je to dôležitá informácia, vďaka ktorej sa príslušným orgánom umožní efektívne vykonávať úkony súvisiace so zaistením výnosov z trestnej činnosti,“ hovorí.

Zostatok sa im podľa vysvetlenia zíde napríklad vtedy, keď majú rozhodnúť o zaistení peňažných prostriedkov, keďže prokurátor do príkazu na zaistenie uvádza aj sumu. Informácia o zostatku má podľa ministerstva vnútra význam aj pri zaistení nároku poškodeného pri trestnom čine.
Kto bude mať prístup do registra

Ministerstvo vnútra hovorí, že údaje z centrálneho registra účtov sa budú poskytovať „na účely predchádzania, odhaľovania, vyšetrovania a stíhania páchateľov závažnej trestnej činnosti a pátrania po nich“.

Čo presne znamená napríklad predchádzanie trestnej činnosti, nespresnilo.

Na tieto účely ich môžu dostať:

služba kriminálnej polície, služba finančnej polície a inšpekčnej služby Policajného zboru,
orgány činné v trestnom konaní alebo súd,
Kriminálny úrad finančnej správy Slovenskej republiky,
Slovenská informačná služba,
Vojenské spravodajstvo.

Avšak na špeciálne účely môže byť okruh osôb, ktoré budú môcť nahliadať do registra, širší. Informácie z neho sa podľa návrhu zákona poskytnú aj:

finančnej spravodajskej jednotke na účely plnenia úloh podľa osobitného predpisu,
službe finančnej polície na účely plnenia úloh podľa osobitného predpisu o preukazovaní pôvodu majetku,
Ministerstvu financií SR v súvislosti s uplatňovaním medzinárodných sankcií,
Kriminálnemu úradu finančnej správy Slovenskej republiky pre Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF).

Na účty už štát v minulosti vidieť chcel

Nápad vidieť na zostatky účtov už v minulosti mala Pellegriniho vláda. Vtedy chcela meniť bankový zákon tak, aby videla na účty firmám. Taký náhľad pritom nemala ani Národná banka Slovenska. Dôvodom posúvania informácií o firmách mala byť analytická činnosť v oblasti správy daní, poplatkov a colníctva. Finančná správa by získala plošný prístup k účtom, teraz sa vie dopátrať len individuálnych účtov klientov, na ktoré sa bánk spýta.

Návrh vláda nakoniec stiahla. Strana SaS sa vtedy napríklad vyhrážala, že ho poženie pred Ústavný súd, lebo láme ústavné právo ľudí na súkromie a bankové tajomstvo. Liberáli tvrdili, že domáci a zahraniční podnikatelia budú radšej investovať mimo Slovenska a mať účty v zahraničí, než by riskovali, že sa ich dôverné informácie dozvie konkurencia alebo mafia.
Kritická správa Moneyval

Slovensko máva v boji s praním špinavých peňazí a legalizácie príjmov z trestnej činnosti dlhodobo resty. Nelichotivé výsledky máva pravidelne pri hodnotení pracovnej skupiny Moneyval, ktorá skúma, ako krajina prijala a uplatňuje pravidlá boja proti špinavým peniazom a financovaniu terorizmu.

Nedobre sme pochodili aj vlani na jeseň pri najčerstvejšom teste. Hodnotiaca skupina Slovensku vytkla nedostatky v 14 oblastiach. Jednou z nich je aj chýbajúci register bankových účtov. Slovensku okrem toho podľa správy celkovo chýba finančné vyšetrovanie, riešia sa len jednoduché majetkové trestné činy, nie tie sofistikovanejšie. Orgány činné v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania nevenujú dostatočnú pozornosť identifikácii výnosov z trestnej činnosti.

Nakoniec hodnotiaca skupina zhrnula, že okrem bánk a veľkých finančných domov ostatní ani poriadne nevedia, čo majú robiť v boji proti legalizácii výnosov z trestnej činnosti a financovaniu terorizmu. Hoci sa ich to týka.

Slovensko sa dostalo do špeciálneho sprísneného hodnotiaceho procesu. O pokroku bude musieť informovať častejšie, prvé výsledky má hlásiť už budúci rok. Štandardne sa správa robí po piatich rokoch.

Nechcú zodpovednosť

Problémom je, že téma prania špinavých peňazí ani vo vláde nemá jedného „pána“, hoci formálne patrí pod ministerstvo vnútra. Odporúčania, ktoré Slovensko dostáva, idú naprieč rezortmi. Nie je jasné, kto je za čo zodpovedný. Aj to nám výbor Moneyval vytkol.

Ministerstvo vnútra tento mesiac navrhlo rozdelenie kompetencií pre jednotlivé odporúčania, ktoré vyplynuli z hodnotiacej správy. No z pripomienkovania vyplýva, že sa jednotlivé ministerstvá chcú zodpovednosti skôr zbaviť.

Napríklad, ak ide o finančné sankcie, gestorom by malo byť ministerstvo financií a spolugestorom ministerstvo hospodárstva. Z pripomienkovania ale vyplýva, že ľudia z financií by chceli gestorstvo posunúť na hospodárstvo. A ľudia na hospodárstve by sa radi zbavili dokonca aj spolugestorstva. Obe ministerstvá majú pocit, že sa ich to netýka.

Ministerstvo vnútra samo hovorí, že problém je aj s neustálenou zodpovednosťou v problematike registra konečného užívateľa výhod, pri výkone majetkových rozhodnutí, chýbajú štatistiky o vyšetrovaniach legalizácie výnosov z trestnej činnosti a financovania terorizmu či o zhabanom majetku. Preto sa v tom práve snaží urobiť poriadok.

Čo je Moneyval

Je to stály monitorovací mechanizmus Rady Európy, paneurópskej organizácie združujúcej 47 členských krajín.
Hodnotí súlad národnej legislatívy s hlavnými medzinárodnými normami v oblasti boja proti legalizácii výnosov z trestnej činnosti a financovaniu terorizmu a hodnotí aj to, ako to funguje.
Je to pridružený člen globálnej siete Finančnej akčnej skupiny. Tú zriadili členovia štátov G7 ešte v roku 1989 kvôli boju s praním špinavých peňazí.

Prečo potrebuje štát vedieť zostatok na účte (argumentácia ministerstva vnútra):

Údaj o zostatku na účte možno v súlade s európskou legislatívou považovať za dôležitú informáciu, vďaka ktorej sa príslušným orgánom umožní efektívne vykonávať úkony súvisiace so zaistením výnosov z trestnej činnosti. Zostatky na účte sú dôležitou informáciou pre OČTK najmä v prípade, ak je potrebné rozhodnúť o zaistení peňažných prostriedkov na účte (§ 95 TP), podľa ktorého prokurátor do príkazu na zaistenie uvádza aj sumu, na ktorú sa zaistenie vzťahuje. Uvedená informácia má význam aj v prípade použitia inštitútu zaistenia náhradnej hodnoty v zmysle § 96 g Trestného poriadku. V prípade potreby využitia inštitútu zaistenia nároku poškodeného podľa paragrafu 50 TP sa zaisťuje do pravdepodobnej výšky škody, takže je potrebné vedieť zostatok na účte aj z toho pohľadu, či postačí na zabezpečenie tohto nároku, alebo je potrebné pristúpiť k zaisteniu aj iného majetku obvineného. Operatívne zistenie zostatkov na účte zefektívni činnosť slovenských justičných orgánov pri vybavovaní žiadostí o právnu pomoc, ktorých predmetom je zaistenie peňažných prostriedkov na účte.

Ako sa (ne)podáva demisia
Marián GibaMarián Giba
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nekomplikujme veci tam, kde to nie je nutné, a nevsúvajme do procesu nadbytočné kroky, ktoré jeho výsledku nijako nepomôžu.

Autor je vedúci Katedry ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, bývalý poradca prezidenta republiky

Nekonečný príbeh, ktorý môžeme pracovne nazvať „vládna kríza – edícia marec 2021“, sa zrejme končí. Končí sa spôsobom, ktorý sa z hľadiska pravidiel a zákonitostí politiky javil ako najlogickejší a najracionálnejší už na začiatku celej krízy, až by sa núkala otázka, či to celé muselo trvať takmer mesiac. To je však teraz vedľajšie.

V koncovke vládnej krízy nastala zaujímavá ústavnoprávna otázka – ako technicky by sa mal celý proces demisie vlády uskutočniť, a to so zreteľom na znenie článku 116 odseku 5 ústavy: „Ak demisiu podá predseda vlády, demisiu podá celá vláda.“ Rovnaká otázka sa riešila pred tromi rokmi, keď sa prvýkrát za súčasnej ústavy stalo, že vláda skončila pre to, že skončil jej predseda (zámerne sa teraz vyhýbam slovnému spojeniu podanie demisie).

V každej parlamentnej forme vlády platí, že s predsedom vlády formálne končí celá vláda a to je natoľko evidentné, že to ani nemusí byť v ústave napísané. V tej našej to výslovne napísané je, čo prirodzene spôsobuje, že v situácii pádu predsedu vlády sa všetky zraky uprú na článok 116 odsek 5. Jazykové znenie tohto článku na prvý pohľad navodzuje dojem dvoch krokov, ktoré by mali prebehnúť jeden za druhým, a každý z nich by mal spočívať v aktívnom vykonaní konkrétneho úkonu: najskôr „podá demisiu“ predseda vlády, následne „podá demisiu“ celá vláda. To by zároveň predpokladalo, že sa vláda musí zísť a väčšinou hlasov prijať uznesenie, že podá demisiu.

Hneď skraja poznamenajme, že jazykový – doslovný výklad síce v práve existuje a v mnohých prípadoch je aj žiaduci. No vo všeobecnosti nie je najlepšou výkladovou metódou, ak treba vykladať ústavu. Ústava je stručná, nemusí a nemá hovoriť všetko. Upravuje vzťahy medzi najvyššími ústavnými činiteľmi, u ktorých sa predpokladá určitá úroveň správania aj kultúry. Neráta sa napríklad s tým, že niekto bude zapierať nos medzi očami, preto aj to, čo zaznie za zavretými dverami a bez špecifickej formy, môže bez problému platiť.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Preto sa aj predpokladá, že ústava nemusí pri každom úkone určovať lehotu, presnú formu a iks ďalších detailov, ktoré sú potrebné napríklad v úprave občianskoprávnych vzťahov určenej pre milióny ľudí. Napriek tomu právny formalizmus a z neho vyplývajúce upínanie sa na jazykové znenie právnych textov je na Slovensku medzi právnikmi stále veľmi rozšírené, a to aj pri výklade ústavy.

Je dôležité spomenúť, že okrem demisie vlády v režime čl. 116 ods. 5, teda na základe demisie premiéra, existuje ešte druhá možnosť, ako vláda môže podať dobrovoľnú demisiu (nehovoríme tu o povinnej, ktorú podáva vždy po voľbách). Vláda ju môže podať tak, že sa na nej jednoducho uznesie bez toho, aby bola v hre individuálna demisia predsedu vlády. Ústava nikde výslovne nehovorí, že vláda „môže podať demisiu“ (pozdravujeme formalistov), a predsa nikomu nenapadne tvrdiť, že to urobiť nemôže. Môže to urobiť, lebo to dá zdravý rozum a môže to urobiť všade na svete, kde platí, že vládu menuje hlava štátu a zodpovedá sa parlamentu. Záver: vláda sa môže ocitnúť v demisii buď preto, že sa na nej sama uzniesla, alebo preto, že sa predseda vlády sám rozhodol podať demisiu, čím spôsobil demisiu celej vlády. V oboch prípadoch je dôsledkom demisia celej vlády, a ak sa prezident rozhodne ju prijať, podľa čl. 115 ods. 2 zároveň poverí vládu výkonom všetkých právomocí až do vymenovania novej vlády.

Tieto dve procedúry, z hľadiska iniciatívy rozdielne, no vo výsledku rovnaké, sú postavené na rozdielnej logike. Demisia celej vlády, na ktorej sa sama uzniesla, zahŕňa všetkých členov vlády, teda nevyhnutne aj predsedu vlády. Prípadný individuálny odpor prehlasovaných členov vlády je irelevantný. Na takejto demisii sa teoreticky vláda môže uzniesť aj vtedy, keby jej predseda bol proti. Demisia preto môže (ale nemusí) byť aj dôsledkom situácie, keď predseda vlády stratí dôveru väčšiny kabinetu. Vláda ukončí pôsobenie svojho predsedu za cenu svojej vlastnej demisie.

Druhý prípad, individuálna demisia predsedu vlády, je iný. Predseda vlády sa z akýchkoľvek dôvodov môže rozhodnúť, že túto funkciu viac nechce zastávať. Dôsledkom je ukončenie pôsobenia celej vlády, lebo každý jej člen sa do funkcie nevyhnutne dostal na návrh práve toho predsedu vlády, ktorý vo funkcii končí. Je preto namieste, aby nový predseda vlády sám navrhol „svojich“ členov do novej vlády, a tak im prejavil dôveru. Nikto sa v prípade demisie predsedu vlády nepýta ostatných jej členov, či chcú vo funkcii skončiť, alebo zostať. Skončiť jednoducho musia.

Z toho vyplýva dosť logický záver, pokiaľ ide o otázku, ako má celý proces prebehnúť po technickej stránke, ak sa predseda vlády rozhodne podať individuálnu demisiu. Jednoducho – podaním demisie predsedu vlády do rúk prezidenta sa uplatní fikcia, že celá vláda podala demisiu, a to bez potreby uznášať sa na čomkoľvek. Je to najlogickejší záver nielen preto, že je najjednoduchší a priamočiaro vedie k cieľu, ktorý sa sleduje a je beztak nevyhnutný. Ale aj preto, že vždy, keď sa ide vláda (či iný kolektívny orgán) na čomkoľvek uznášať, treba pripustiť, že sa uzniesť nemusí. Napríklad preto, že nebude uznášaniaschopný. Alebo preto, že väčšina zahlasuje proti, napríklad s argumentom, že predseda vlády bol k demisii dotlačený a oni stoja za ním a nesúhlasia s jeho odchodom. Preto ho podporia tým, že sa vzoprú demisii. Načo komplikovať veci tam, kde to nie je nutné? Načo sa má vláda uznášať, že dva a dva je štyri? Načo vsúvať do celého procesu nadbytočné kroky, ktoré jeho výsledku nijako nepomôžu, lebo ten by nastal aj bez nich, no v prípade, ak pri nich nastane komplikácia, vznikne zbytočný problém?

Pred tromi rokmi, keď prvýkrát nastala situácia, že vláda končila pre koniec jej predsedu, som tvrdil, že demisia predsedu vlády bohato stačí. Bol som však ochotný pripustiť, že proces môže prebehnúť aj takto: najskôr odovzdá predseda vlády do rúk prezidenta demisiu a následne sa na demisii kolektívne uznesie vláda. Až potom by prezident rozhodol o prijatí demisie vlády. Keby to takto prebehlo, nezrútil by sa svet, ale predsa len, nie je to ono.

Teoreticky by mohli vzniknúť komplikácie. Prezident môže totiž demisiu prijať hneď, ako je mu odovzdaná. Keby hneď prijal individuálnu demisiu predsedu vlády, logicky by hneď mal poveriť celú vládu výkonom funkcie až do vymenovania novej. Tak by už vláde nezostal priestor na podanie kolektívnej demisie, lebo rozhodnutím prezidenta by už v demisii bola a bola by aj dočasne poverená výkonom funkcie. Alebo by azda prezident po okamžitom prijatí demisie premiéra určil, podobne ako pri prijatí demisie ministra, ktorý člen vlády bude dočasne spravovať premiérove veci a potom by čakal na kolektívnu demisiu celej vlády?

To by bola veľmi silná káva a ťažko akceptovateľný postup, zrejme aj svetovo nevídaný. Nie, pri dôkladnom domyslení veci do všetkých dôsledkov to naozaj vychádza tak, že podanie individuálnej demisie premiéra do rúk prezidenta spôsobuje ipso facto podanie demisie vlády a hlava štátu môže hneď pristúpiť k jej prijatiu a k dočasnému povereniu vlády výkonom funkcie. Ak by to totiž malo ísť dvoma krokmi (najskôr podá demisiu predseda, potom sa uznesie a podá ju celá vláda), fakticky by to znamenalo, že hlava štátu musí čakať s výkonom svojho oprávnenia prijať podanú demisiu premiéra a na to nie je ústavne prijateľný dôvod ani základ.
Ako to bolo na Slovensku v rokoch 2018 a 2021

V roku 2018 prebehol celý proces demisie hore nohami. Najskôr predseda vlády oznámil, že hodlá podať demisiu (no ešte ju nepodal). Následne sa zišla vláda, ktorá sa kolektívne uzniesla na tom, že ako celok podá demisiu. Týmto bol osud predsedu vlády spečatený a jeho individuálna demisia v istom zmysle stratila na význame – tým, že sa na demisii uzniesla vláda, ktorej bol on súčasťou, mu totiž už nezostal priestor na individuálnu úvahu, či svoje pôsobenie vo funkcii ukončí. Vláda sa uzniesla na demisii skôr, ako ju predseda sám podal a aj keby ju už sám nepodal, tak či tak by skončil.

Presne týmto nevhodným postupom sa vláda do bodky inšpirovala aj v roku 2021, keď sa na demisii uzniesla skôr, ako ju predseda vlády stihol podať. Od tej chvíle už premiér nebol pánom svojho zotrvania vo funkcii.

Napriek tomu ostáva otázka, či uznesenie vlády o kolektívnej demisii, hoci znamená spečatenie osudu premiéra, premiérovi bráni podať aj individuálnu demisiu. Striktne vzaté nebráni (nehovorím o tom, či to dáva zmysel, len o tom, či je to ústavne prípustné), a to z jediného dôvodu: podaním žiadnej demisie, premiéra, ministra či celej vlády, nenastupujú žiadne právne účinky. Tie nastupujú až v momente, keď prezident demisiu prijme.

Teoreticky ju prijať nemusí, čo by viedlo k ťažko predstaviteľnému, no ústavne prípustnému stavu, že ten, kto demisiu podal, ešte musí vo funkcii zotrvať. Samozrejme, pravidlom je, že prezident demisiu prijme. Môže to urobiť okamžite alebo trebárs o týždeň. Až v momente, keď hlava štátu demisiu prijme, nastupuje právny účinok v podobe zániku vládnej funkcie. Ak prijme demisiu po týždni, funkcia zanikne až po týždni, ak hneď, tak hneď.

Ak sa teda stane to, že vláda sa uznesie na svojej demisii a jej predseda taktiež podá svoju individuálnu demisiu, v rukách prezidenta sa v jednom momente ocitnú dva druhy demisie. Obe síce smerujú k zániku tej istej vlády, ale vyplývajú z rôznych procesných postupov, ktoré by sa logicky nemali spájať, určite nie s takýmto časovaním. Potom je vlastne na rozhodnutí hlavy štátu, ktorú demisiu prijme a ktorú odignoruje, keďže sa stáva bezpredmetnou, lebo účinky, ku ktorým smerovala, už nastali z iných dôvodov.

Z toho, akým spôsobom prebehol akt demisie 30. marca 2021, bolo celkom zrejmé, že prezidentka prijala len individuálnu demisiu predsedu vlády, na základe čoho vládu vzápätí poverila výkonom funkcie až do vymenovania novej vlády. Kolektívna demisia vlády zostala bezpredmetná a nepovšimnutá, počas celého aktu nebola ani len spomenutá, nieto prijatá. Ak sa aj niekde v sprievodnej dokumentácii zo strany prezidentskej kancelárie spomína, že vláda sa na demisii uzniesla, je to len konštatovanie holého faktu, lebo naozaj sa uzniesla.

To však nič nehovorí o jej relevancii či prijatí. Ak ma pamäť neklame, podobne to prebehlo aj v roku 2018. Prezident prijal individuálnu demisiu predsedu vlády, čím automaticky nastúpil dôsledok demisie celej vlády a nasledovalo jej dočasné poverenie výkonom funkcie. Kolektívna demisia vlády sa neprijímala, nanajvýš sa niekde konštatačne spomenul fakt, že sa na nej vláda uzniesla.

Chápem, že nejeden laik si možno teraz povie, aký zbytočný problém právnici vyrobili a riešia. Z pohľadu laika to aj chápem. Z odbornej stránky mi však nedalo nepozastaviť sa nad celou touto záležitosťou. Je pozoruhodné, ako sa u nás dajú zbytočne skomplikovať postupy, ktoré by sa dali urobiť jednoducho, ústavne konformne a popritom aj elegantne. A to dokonca v situácii, kde nebolo žiadneho sporu o podstatu veci, lebo na želanom výsledku sa zhodovali všetci aktéri. Zostáva otázka – prečo. Či je možné až do takej miery nepoznať naše ústavné mechanizmy a ich vnútornú logiku. Alebo je to „len“ z dôvodu tvrdého právneho formalizmu, ktorý v snahe upínať sa zubami-nechtami na doslovné znenie textu celkom zabudne na logické uvažovanie a prinesie postupy, ktoré spoľahlivo navodia dojem ústavného Kocúrkova…

Odsun Nemcov navždy pretvoril podobu strednej Európy

Po vojne sa na všetkých Nemcov vzťahovala kolektívna vina.

30. mar 2021 o 11:08 Martin Furmaník

Nemci v okolí Berlína utekajúci z východných oblastí.
Nemci v okolí Berlína utekajúci z východných oblastí. (Zdroj: wikimedia.org/Bundesarchiv, Bild 183-1983-0422-315 / Donath, Otto / CC-BY-SA 3.0)
Písmo:A-|A+51

Nemci oddávna, často už od stredoveku, žili v pozícii menšiny mimo svojho materského územia na mnohých miestach strednej a východnej Európy. Dotvárali nesmiernu národnostnú pestrosť tejto časti starého kontinentu, ktorej žiadna časť nebola etnicky homogénna. Všetko ale zmenila 2. svetová vojna.

Na postavenie nemeckých menšín po jej skončení mal hlavný vplyv nacistický teror počas vojny.

Ako reakcia naň sa už od roku 1941 u poľskej exilovej vlády začali objavovať úvahy o odsune Nemcov. V ďalších rokoch o tom začali rozmýšľať aj predstavitelia iných exilových vlád a veľmocí.
Útek pred červenou armádou

V roku 1944, vzhľadom na postup sovietskej Červenej armády na západ, začalo dochádzať k prvému pohybu nemeckého obyvateľstva, ktoré žilo vo východnej Európe.

Ustupujúca nemecká armáda zabezpečila evakuáciu nemeckého civilného obyvateľstva smerom na západ, keďže tu panovala obava, že sovietski vojaci sa budú na tomto obyvateľstve mstiť za predošlé nacistické príkoria.

Na mnohých ďalších miestach zároveň nemecké obyvateľstvo neorganizovane utekalo pred postupujúcim sovietskym vojskom. Po prechode frontu sa potom viacerí vracali späť do svojich domovov. Krátko po príchode sovietskej armády sa v jednotlivých krajinách východnej Európy začalo s takzvaným divokým odsunom Nemcov.

Išlo predovšetkým o Poľsko a Československo, ale aj o ďalšie stredoeurópske krajiny.

Vyháňanie Nemcov sa dialo často spontánne v ovzduší nenávisti a pomsty. Dochádzalo pri tom k mnohým masakrom, ako napríklad v Přerove, kde bolo postrieľaných 265 ľudí, medzi ktorými prevažovali spišskí Nemci.
Veľká trojka - Winston Churchill, Harry Truman a Josif Stalin na konferencii v nemeckom Postupime, kde sa hovorilo aj o výrazných zmenách hraníc a transfere obyvateľstva.
Veľká trojka - Winston Churchill, Harry Truman a Josif Stalin na konferencii v nemeckom Postupime, kde sa hovorilo aj o výrazných zmenách hraníc a transfere obyvateľstva. (zdroj: wikimedia.org)
Zmena hraníc, homogénna etnická skladba

Pre ďalší osud Nemcov v strednej a východnej Európe mala koncom júla 1945 kľúčový význam Postupimská konferencia, na ktorej sa rozhodlo o nových hraniciach v strednej Európe. Poľsko prišlo o svoje východné územia v prospech ZSSR a zároveň sa posunulo až k Odre.

Pod sovietsku kontrolu sa dostala aj časť nemeckého územia – severná časť východného Pruska.

Zmeny hraníc sa týkali aj iných východoeurópskych a stredoeurópskych krajín. Československo sa obnovilo (až na malé výnimky) v predmníchovských hraniciach s tým, že Podkarpatská Rus pripadla ZSSR. Sovietskemu zväzu ešte v roku 1944 pripadlo aj Moldavsko. Rumunsko získalo späť od Maďarska Sedmohradsko.

Politická mapa sa tak prekresľovala prakticky v celej východnej polovici Európy. S tým súviseli transfery nemeckého obyvateľstva, čo bol tiež jeden z dôležitých záverov Postupimskej konferencie. Títo Nemci mali byť presídlení do všetkých okupačných zón porazeného Nemecka. Podľa Postupimskej dohody sa odsuny mali diať humánne, čo však bolo dodržiavané iba výnimočne.

Najviac Nemcov bolo vyvezených z nových západných území Poľska, ktoré predtým patrili Nemecku. Na ich miesto prišli zasa Poliaci z východných území, odovzdaných Sovietskemu zväzu. Po Poľsku bol najvyšší počet Nemcov odtransportovaný z Československa, predovšetkým z českých krajín. Odsunutá bola odtiaľ väčšina z trojmiliónovej nemeckej populácie. Transportom sa nevyhla ani väčšina zo 150-tisíc nemeckých obyvateľov, ktorí žili na Slovensku.

Nemci museli rovnako opustiť svoje domovy v Maďarsku, Rumunsku a Juhoslávii. Ešte v priebehu vojny sovietsky režim odtransportoval nemecké obyvateľstvo, ktoré žilo na území ZSSR, do pracovných táborov na Sibír a rovnako urobil aj v prípade mnohých nemeckých civilistov pri postupe sovietskej armády na západ.

Nemci boli vyhostení aj z niektorých štátov západnej Európy, ako napríklad z Dánska alebo Holandska, dialo sa to však v oveľa menšej miere a menej násilným spôsobom.
V novej vlasti

Pri odsunoch veľa Nemcov zahynulo kvôli zlým podmienkam počas transportov a tiež počas pobytov v internačných táboroch. Údaje o obetiach odsunu z východnej a strednej Európy sa rôznia. Niektorí autori uvádzajú pol milióna, niektorí až dva milióny obetí.

Rôznia sa aj údaje o celkovom počte odsunutých Nemcov. Odhady sa pohybujú v rozmedzí 12 až 14 miliónov Nemcov. Spolu s transportmi ďalších národov v tom čase (napríklad Maďarov) išlo o najväčší presun etnického obyvateľstva v moderných dejinách.

Nemci, ktorí sa takto ocitli v okupačných zónach povojnového Nemecka, spočiatku žili vo veľmi ťažkých podmienkach. Okrem chudoby sa museli vyrovnávať s konfliktami s domácimi Nemcami, ktorí na nich hľadeli ako na prišelcov. Trvalo veľmi dlhý čas, kým sa zaradili do spoločnosti a získali nemecké občianstvo.

V zlých podmienkach žil aj zvyšok Nemcov, ktorý ostal v strednej a východnej Európe, keďže z viacerých dôvodov nebolo možné vysídliť všetkých príslušníkov nemeckej menšiny.

Nesmeli sa prejavovať ako Nemci a podliehali asimilácii. S výnimkou Rumunska nemali menšinové práva. Taktiež mali veľ ké ťažkosti so získaním štátneho občianstva štátu, v ktorom žili. Často sa to podarilo až po mnohých rokoch.

Do prázdnych domov po odsunutých Nemcoch sa rýchlo nasťahovali noví obyvatelia. V českých krajinách to boli napríklad Maďari, presunutí z južného Slovenska, Rómovia, Rusíni alebo Volyňskí Česi, ktorí prišli z Ukrajiny.
„Kolektívna vina“

Dôvodov, prečo došlo k odsunu Nemcov, bolo niekoľko. Prvým dôvodom bola snaha vytvoriť etnicky homogénne národné štáty. Druhým dôvodom, ktorý súvisí s prvým dôvodom, bola nedôvera voči miestnym Nemcom. Hľadelo sa na nich ako na oporu nacistického hnutia počas vojny, a preto existovali obavy, že v budúcnosti by sa to mohlo zopakovať.

Tretím dôvodom bola snaha predísť etnickému násiliu. Tento dôvod spomínal napríklad aj Winston Churchill, keď upozorňoval, že ak by Nemci zostali vo svojich pôvodných domovoch, stali by sa terčom násilností zo strany majority.

Tomu sa však nedalo celkom vyhnúť, keďže k násilnostiam voči nim dochádzalo už pred Postupimskou konferenciou.

Napokon štvrtým dôvodom bol trest za nacistické zločiny. Na Nemcov sa skrátka vzťahovala „kolektívna vina“ za všetky minulé príkoria, ktoré priniesla vojna. To však v žiadnom prípade nezodpovedalo skutočnosti, keďže politicky a vojensky aktívni určite neboli všetci Nemci, predovšetkým milióny žien, detí a starcov.

Naopak, viacerí Nemci boli činní aj v protinacistickom odboji. Dokázať svoju nevinu bolo márne, i keď mnohí sa o to snažili. V čase vybičovaných emócií po konci najstrašnejšej vojny v dejinách sa ale na to pramálo hľadelo.

Pred viac než 75 rokmi tak štáty strednej a východnej Európy prišli o väčšinu nemeckej menšiny, ktorej príslušníci často patrili ku kultúrnej, ekonomickej a politickej elite a napomáhali rozvoju kraja, v ktorom žili. Následky tejto straty pretrvávajú až do dnešných čias.

Čítajte viac: https://historickarevue.sme.sk/c/226280 ... uropy.html

Zrady a dýky do chrbta. Ako sa rozpadol sen Matoviča o strane nezávislých

Analýza
Rozhovor Fecko
Stĺpček

Nezávislí ľudia od Matoviča odchádzali.

6. apr 2021 o 19:03 Roman Cuprik

Igor Matovič na tlačovke po prvých 20 dňoch v parlamentnej politike opisoval spor so šéfom SaS Richardom Sulíkom. Ten reagoval, že ľutuje, že dal Matovičovi miesto na kandidátke. (Zdroj: ARCHÍV SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK)
Písmo:A-|A+ 134 258

BRATISLAVA. Keď trnavský podnikateľ Igor Matovič v júni 2010 zistil, že sa dostal na kandidátke SaS do parlamentu a hneď aj do koalície, nemal ani len oblek. Už o mesiac neskôr na tlačovke v parlamente v tričku, bielych nohaviciach a so šľapkami na nohách hovoril o úvahách nad vystúpením z koalície Ivety Radičovej.

V tom čase Matovič tvrdil, že jeho snom je vytiahnuť do parlamentu skupinu desať až dvadsať nezávislých ľudí, ktorí nie sú „zviazaní straníckou disciplínou“. Keď o rok neskôr stranu zakladal, tak sa zdráhal prijať funkciu predsedu a zobral ju len z formálnych dôvodov.

Zároveň nevidel problém v tom, že kritizuje vlastnú vládu, ktorej bol vtedy súčasťou a hlasoval proti jej návrhom.

Dnes je strana OĽaNO v mnohých veciach opakom toho, ako ju na začiatku Matovič prezentoval, tvrdia v analýze denníka SME politológovia aj ľudia, ktorí s jeho hnutím v minulosti spolupracovali.
Súvisiaci článok Charizmatické spoločenstvo, ktoré je vždy a znovu klubom nováčikov Čítajte

Matovičov poslanecký klub je podľa nich zväčša lojálny k svojmu predsedovi, nepáči sa im, ak ich koaličný partner SaS prejavuje iný názor na riešenie pandémie a samotný Matovič pri svojej rezignácii z postu premiéra bojoval o to, aby sa mu v novej vláde ušla nejaká funkcia.

Reči Igora Matoviča o skupine nezávislých ľudí, ktorí sa nebudú správať ako politická strana, bol od začiatku len marketingový ťah, tvrdí politológ Pavol Hardoš, odborný asistent na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského.

„Igor Matovič rýchlo pochopil, že nepotrebuje mať štandardnú stranu na to, aby si pozbieral ľudí, ktorí sú mu úslužní, vďační a servilní. Na to má iné mechanizmy a manipulačné techniky, ako je ponižovanie a psychický teror svojich odporcov,“ hovorí Hardoš.

Igor Matovič na otázky do uzávierky neodpovedal. Jeden zo štyroch spoluzakladateľov OĽaNO Martin Fecko ale v rozhovore pre SME hovorí, že strana prešla prirodzeným vývojom od zoskupenia niekoľkých ľudí k vládnemu hnutiu s 53 poslancami v parlamente.

„Nezávislá osobnosť nie je neriadená strela,“ hovorí Fecko.
Dýky do chrbta

Do politiky sa vydavateľ regionálnych novín Matovič dostal na čele iniciatívy Obyčajní ľudia, kde okrem neho boli Jozef Viskupič, Martin Fecko a Erika Jurinová. Šéf SaS Richard Sulík im ponúkol štyri posledné miesta na kandidátke a oni sa vďaka Matovičovým inzertným novinám prekrúžkovali do parlamentu.

Viskupič je Matovičov bratranec, Jurinová od roku 2003 pracovala v Matovičových novinách Oravsko. Fecko sa Matovičovi ozval sám, pretože sa mu páčili jeho články v novinách a následne mu pomáhal v kampani.
Hnutie OĽaNO

Hnutie OĽaNO malo od svojho vzniku v roku 2011 dlhodobo len štyroch členov.
Po novele zákona o politických stranách zvýšili počet členov na 45, ale zároveň vyhlásili, že ich menný zoznam neprezradia, pokiaľ zoznamy svojich členov nezverejnia aj ostatné politické subjekty.
Po snemoch z jesene 2019 a z 24. novembra 2020 fungovalo predsedníctvo v zložení:
Igor Matovič, Ján Budaj, Eduard Heger, Július Jakab, Natália Milanová, Jaroslav Naď, Peter Pollák, Michal Šipoš, Jozef Viskupič
Podľa poslednej zverejnenej výročnej správy za rok 2019, malo OĽaNO majetok v hodnote 2,3 milióna eur.
Počas súčasného volebného obdobia by vzhľadom na výsledok volieb hnutie malo od štátu postupne dostať viac ako 21,25 milióna eur.

Už krátko po svojom vstupe do parlamentu čelil Matovič kritike za to, že rozbíja vlastnú koalíciu a vládu Ivety Radičovej.

O vtedajších koaličných poslancoch napríklad tvrdil, že väčšina z nich si dosadila svojich známych do rôznych úradov a že sú skorumpovaní.

Pri spore okolo dvojakého občianstva vtedajšiemu predsedovi Mosta-Hídu Bélovi Bugárovi Matovič zasa odkázal, že nebude hlasovať v rozpore so svojím svedomím len preto, že sa tak koalícia dohodla.

„Keď si myslí, že ma nejakou dohodou koaličných strán dotlačí, aby som hlasoval v rozpore s tým, na základe čoho ma ľudia volili, mýli sa,“ povedal Matovič.

Keď teraz Matovičov koaličný partner Sulík napádal vlastnú vládu za opatrenia na boj s pandémiou, Matovičovi sa už zrazu takáto kritika dovnútra nepáčila.

Dôvodom tohto obratu podľa politológa a prezidenta Inštitútu pre verejné otázky Grigorija Mesežnikova je, že Matovič od začiatku svoje hnutie profiloval ako opozičné.

„Títo štyria nepočítali s tým, že by raz mohli vytvoriť vládu. Teraz sú nielen súčasťou vlády, sú jej najväčším subjektom,“ hovorí Mesežnikov.
Stranám sa chcel vysmievať

Po prvom roku v politike sa Matovičovo hnutie v novembri 2011 podľa očakávaní odtrhlo od SaS. Keďže zákon neumožňuje kandidovať nestraníkom, Matovič sa rozhodol založiť politický subjekt, ktorý nebude reálnou politickou stranou, ale len akousi platformou pre nezávislé osobnosti.

„My nechceme napodobňovať politické strany, chceme sa im vysmiať,“ vysvetľoval Matovič s tým, že je mu proti srsti, aby sa „hral na nejakého predsedu“.

Ostatní politici si fungovanie takejto strany nevedeli predstaviť. Ak by sa hnutie dostalo do vlády a každý člen by mohol hlasovať, ako by chcel, tak by koalícia len ťažko prijímala zákony v parlamente.

Matovič však tvrdil, že na tieto situácie existuje programové vyhlásenie vlády, kde sa všetky strany a ich poslanci spoločne dohodnú, čo chcú počas štyroch rokov vládnutia presadiť.

„Matovič nikdy nebude nikomu prikazovať,“ hovoril o svojom prístupe k strane v tretej osobe Matovič.

Keď na jeseň 2011 padla Radičovej vláda, Matovič musel rýchlo poskladať kandidátku a vyskúšať si svoju víziu v praxi.

Lídrom kandidátnej listiny bol teoretický fyzik Martin Mojžiš. Za ním v prvej desiatke boli ľudia ako ekológ Mikuláš Huba, mestská poslankyňa v Poprade Helena Mezenská či aktivista a podnikateľ Alojz Hlina. Na kandidátku zobral aj ľudí z OKS, ktorú viedol Peter Zajac a KDS Vladimíra Palka.

Táto kandidátka sa Matovičovi ale čoskoro rozpadla.

„Rýchlo sa ukázalo, že koncept nezávislých osobností nefunguje a strana funguje presne naopak. Ostávajú tam len závislé osobnosti, ktoré Matoviča musia poslúchať,“ hovorí Palko.

Oficiálne sa kandidátka rozpadla na tom, že Matovič chcel lídrov z menších strán na kandidátke poslať na detektor lži. Nešlo však len o detektor, odchádzajúci ľudia mu vyčítali chaotické rozhodovanie, nedodržiavanie dohôd a autoritatívny štýl vedenia strany.

To, že je takéto správanie Matoviča terčom kritiky aj teraz, keď má vládnuť, Zajaca neprekvapuje.

„Nie som prekvapený tým, ako sa Matovič správal ako premiér, pretože to, čo teraz robil vo veľkom ako premiér, robil pred desiatimi rokmi v malom ako predseda strany,“ hovorí Zajac.

Napríklad sa vtedy podľa Zajaca lídri strán na kandidátke s Matovičom dohodli, že budú zadarmo písať do jeho novín pred voľbami texty, aby sa mohli prezentovať. Nemalo ísť o inzerciu, ale glosy politikov.

„Asi o dva týždne sme nečakane dostali faktúru. Tak som šiel za Matovičom, že o faktúrach nebola reč. Povedal, že to bol omyl, ale o dva týždne sme zase dostali faktúru. Keď sme odchádzali, tak nám ešte pohrozil, že to na nás môže vytiahnuť. Nebudem radšej opakovať, čo som mu vtedy povedal,“ hovorí Zajac.
Zradcovia po voľbách

Počas prvých štyroch rokov v parlamente sa ukázalo, že na kandidátke OĽaNO sa do parlamentu dostali nielen odborníci a rokmi preverení aktivisti, ale aj rôzni extravagantní ľudia.

Napríklad Mezenská hovorila o zážitkoch z teleportácie, riaditeľ hospicu Štefan Kuffa tvrdil, že gejovia sú duševne chorí a „nechať chorých ľudí behať po uliciach a nechať ich bez pomoci je veľmi vážna chyba“.

Matovič vtedy reagoval, že aj toto je ukážka, že v jeho strane sú nezávislé osobnosti a aj keď spolu niekedy nesúhlasia, každý tam môže prezentovať vlastný názor.

„Nikdy žiadneho nášho, ale ani poslancov iných strán, nebudem vyzývať na vzdanie sa mandátu za prezentovanie akéhokoľvek vlastného názoru,“ hovoril Matovič.

Keď už ale Štefan Kuffa v roku 2015 nezávisle od zvyšku opozície navrhol vlastného kandidáta na post predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, Matovič Kuffu označil za Smeráka, ktorý mu „pichol dýku do chrbta“.

Títo ultrakonzervatívni poslanci v OĽaNO prekážali aj liberálnejšie orientovaným ľuďom v strane.

Napríklad environmentalista Mikuláš Huba hovorí, že vstúpil na kandidátku OĽaNO pred voľbami v roku 2012 s tým, že ako presvedčenému nestraníkovi mu bolo sympatické, že OĽaNO sa dištancovalo od vládnucej partokracie. Už o dva roky ale z poslaneckého klubu odišiel.

Vysvetľoval to tým, že v OĽaNO čoraz viac priestoru majú tvrdí konzervatívci, čo sa ukázalo aj vo vtedajších eurovoľbách.

„V prítomnosti netolerantných konzervatívnych radikálov typu Štefana Kuffu som sa nemohol cítiť dobre, aj keď som tam mal aj pár priateľov,“ hovorí Huba.

Druhým problémom podľa neho boli niektoré vlastnosti šéfa OĽaNO.

„Nemôžem povedať, že by mi Igor Matovič niekedy niečo prikazoval alebo ma za moje nezávislé postoje kritizoval. Mne skôr prekážalo, že keď sme sa po dvojdňových rokovaniach v poslaneckom klube na niečom konečne dohodli, tak o niekoľko hodín to už neplatilo, pretože predseda prišiel s novým nápadom,“ hovorí Huba.

Odchádzali aj konzervatívci ako Alojz Hlina, ktorému prekážalo, že OĽaNO je stranou jedného muža. Neprijímala nových členov, ktorí by sa potom mohli zúčastňovať na rozhodovaní v strane, a ešte aj značku vlastnil predseda, nie strana.

Toto fungovanie OĽaNO dodnes Hlina kritizuje a označuje ho za schránkovú firmu.

Nakoniec aj samotný Matovič v roku 2015 pripustil, že jeho dôraz na nezávislosť ľudí na kandidátke nefungoval.

„Základné poučenie dnes vieme. Bezbrehý dôraz na nezávislosť vedie skôr k anarchii. Alebo inak, sloboda bez zodpovednosti, nie je slobodou, ale anarchiou,“ povedal v online diskusii s čitateľmi Hospodárskych novín.

Konflikty a odchody sprevádzali potom aj ďalšie volebné obdobie v rokoch 2016 až 2020, keď Matovič ďalej prikláňal stranu ku konzervativizmu a stále odmietal hnutie OĽaNO pretvoriť na bežnú stranu s regionálnymi štruktúrami.

Práve chýbajúce štruktúry v strane boli oficiálnym dôvodom, prečo v júni 2019 odišla jedna z najvýraznejších tvári hnutia Veronika Remišová a s ňou aj poslanci Elena Červeňáková, Soňa Gáborčáková, Jozef Lukáč a Anna Verešová.

Matovič to vtedy označil za zradu a tvrdil, že OĽaNO v regiónoch pôsobí, čo dokazujú dvaja zvolení župani za OĽaNO Viskupič a Jurinová.
Kritikom to vytmavia

Ani v súčasnosti, keď je OĽaNO najsilnejšou vládnou stranou, podľa politológov nevidieť, že by tam bolo veľa silných osobností nezávislých od straníckeho lídra.

„V konkrétnych otázkach niekedy majú medzi sebou iný názor, ale čo sa týka lojality voči lídrovi, tak sa správajú ako strana s autoritárskym vedením,“ hovorí Mesežnikov.

V OĽaNO je teraz podľa Hardoša veľa ľudí, ktorí môžu byť Matovičovi vďační za to, kde ich dostal a zároveň vedia čítať signály, čo od nich Matovič za túto príležitosť očakáva.

Príkladom môže byť poslanec za OĽaNO a profesionálny tenista Ján Krošlák, ktorý začiatkom marca vyhlásil, že „táto vláda potrebuje výmenu alebo veľkú, fakt veľkú sebareflexiu a zmenu správania sa premiéra".

Hoci sa strana oficiálne predstavuje ako zoskupenie ľudí, ktorí sú slobodní a môžu si povedať svoj názor, Krošlákov kolega Ján Herák sa na Facebooku pochválil, že Krošlákovi to „na klube vytmavili a povedali mu, že takto sa veci neriešia“.

Je to ukážka toho, že už v samotnej strane funguje samoregulácia, nemusí zasahovať ani predseda, tvrdí Hardoš.

„Samozrejme, aj v normálnych stranách sa rieši stranícka disciplína. Pri OĽaNO ale vidíme, že tam pri tvorbe smerovania politiky nie sú nastavené procesy a pravidlá, existuje len vynucovanie súhlasu s tým, čo hovorí líder Igor Matovič,“ hovorí Hardoš.
Boj o kreslo ministra

Počas svojej desaťročnej politickej kariéry Matovič na otázku, po akej funkcii vlastne túži, zvykol odpovedať zdráhavo. Nevedel, či sa vôbec môže označovať za lídra, inokedy tvrdil, že by mohol zužitkovať svoje manažérske skúsenosti z vydavateľstva.

Aj po voľbách v roku 2012, keď mal možnosť byť podpredsedom parlamentu, odmietol to s tým, že má na to iného vhodného kandidáta.

Keď pred voľbami v roku 2016 dostal otázku, kto je podľa neho najvhodnejší na post premiéra, jeho odpoveď bola: „Úprimne? Neviem. Ja to nie som.“

S týmto jeho prístupom bol Matovič konfrontovaný v tomto roku, keď čelil výzvam, že by pre fungovanie vlády bolo lepšie, ak by z postu premiéra odstúpil. Matovič následne takmer dva týždne vyjednával o tom, akú funkciu by po svojom odchode mal dostať. Nakoniec pre seba vybojoval ministerstvo financií.

Dôvodom podľa Mesežnikova je čiastočne aj to, že Matovič sa ocitol pri moci a musel sa správať ako štandardný politik, ktorý bojuje o mocenské pozície pre svoju stranu.

„Politická rovina ale tvorí možno len desať percent z tejto situácie. Tých 90 percent sú Matovičove osobnostné charakteristiky, ktoré ho predurčujú na takzvanú hru s nulovým súčtom. To znamená, že Igor Matovič musí zvíťaziť tak, aby ostatní prehrali,“ hovorí Mesežnikov.

Svoje pohnútky naznačil aj samotný Matovič, keď svoj odchod vysvetľoval na facebooku. Z funkcie premiéra nechcel odísť, kým sa nevzdá svojich pozícií aj SaS.

„Vždy som sa riadil starozákonným pravidlom oko za oko, zub za zub,“ napísal na facebooku s tým, že ustúpiť SaS bolo pri jeho bojovnej povahe ťažké.

Má teda pôvodná vízia Igora Matoviča o platforme pre ľudí, ktorí budú nezávislí od strany či jej predsedu, zmysel? Hardoš hovorí, že takto otázka nestojí.

„Matovičov projekt je príkladom populistickej strany, ktorý je bežne popísaný v učebniciach. Aj tá predstava o nezávislých osobnostiach bez šéfa je príkladom populistickej praxe. Je to jeden zo spôsobov, akým Matovič oslabuje demokratickú súťaž a demokratické rámce, v ktorých sa ako spoločnosť pohybujeme,“ hovorí Hardoš

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22629290/vlada-m ... itika.html

„Krvou a železom“ – ako sa pred 150 rokmi zrodilo jednotné Nemecko

Po nemeckej jednote volali najskôr liberáli, krajinu nakoniec zjednotili pruskí konzervatívci.

1. apr 2021 o 14:08 Historická revue

(Zdroj: HR)
Písmo:A-|A+ 0 0

Aprílové vydanie Historickej revue prináša pohľad na proces zjednocovania Nemecka a jeho zavŕšenie v roku 1871.
Pod taktovkou železného kancelára

Prejdete spolu s nami cestu, ktorá doviedla Nemcov k svojmu prvému zjednoteniu v spoločnom štáte. Pozriete sa s akými očakávaniami vstupovali Nemci do revolučného dvojročia 1848/1849 a prečo sa práve Prusko postavilo do čela zjednocovacieho procesu v celom nemeckom priestore a ako ho nakoniec zavŕšilo.

Akú úlohu zohral pri tom práve pruský kancelár Otto von Bismarck, ktorý vyhlásil, že otázky súčasnosti sa budú riešiť „krvou a železom“? A predstavovalo nové cisárske Nemecko po roku 1871 naplnenie snov a ambícií pôvodného romantického hnutia?

Vystúpite však aj na parížske barikády a dočítate sa o programoch a cieľoch socialistického hnutia tzv. Parížskej komúny. Tá sa objavila vo Francúzsku práve po potupnej porážke vo vojne s Pruskom.
Gróf Andrássy a jeho odkaz Slovensku

V novom vydaní HR sa vyberiete aj na hrad Krásna Hôrka či do kaštieľa v Betliari a na život vysokej uhorskej aristokracie. Spolu s grófom Emanuelom Andrássym sa preto pozriete do kultúrneho sveta druhej polovici 19. storočia.
Hlavné témy:

Nemecko na ceste k zjednoteniu

Parížska komúna

Víťazná puška v prusko-nemeckej výzbroji

Emanuel Andrássy – podnikateľ so železom a mecenáš umení

Čítajte viac: https://historickarevue.sme.sk/c/226301 ... mecko.html

Historik Urban o seriáli Slovania: Zaspával som pri ňom, Slovanov vykreslil ako hlupákov

Tvorcovia sa netrafili do obdobia.

6. apr 2021 o 16:24 Kristína Kúdelová

Historik a bývalý riaditeľ gymnázia v Šali Vladimír Urban.
Historik a bývalý riaditeľ gymnázia v Šali Vladimír Urban. (Zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)
Písmo:A-|A+ 129 635

Vedia Slováci nakrútiť historický film? Keď historik VLADIMÍR URBAN učil na gymnáziu v Šali, rád študentom púšťal filmy. Slovenskú tvorbu porovnáva so svetovými hitmi a vysvetľuje, kde robíme chybu.

V seriáli Slovania ich našiel niekoľko. O Slovanoch, ktorí sú vraj vykreslení ako idioti alebo zombie, by sa z neho nedozvedel nič, vraví.

Aký je váš dojem zo seriálu Slovania?

Poviem vám najskôr príhodu, dobre? Čítal som programový týždenník a prezeral som si informácie o filmoch, ktoré budú hrať. A dal som svojej žene otázku: Zinka, príbeh sa začína tým, že mafiánsky boss vydáva svoju dcéru.
Súvisiaci článok Kto bol lenivý prepnúť, videl prvý diel Slovanov. Takto sa trhák sezóny nerobí Čítajte

Zápletka vzniká tak, že dostane ponuku rozšíriť portfólio svojej činnosti o obchod s drogami, čo odmieta. Vzápätí nastanú problémy. Aký je to film?

Ona mi hovorí: nemáš ľahšiu otázku? To je predsa Krstný otec. Namietam, nie, to nie je Krstný otec. To je Čiara. Je to pravdivá príhoda. A takto je to s celou slovenskou kinematografiou.

Máte pocit, že slovenskí filmári vykrádajú klasiky?

Každý rok si pozriem jeden slovenský film. Väčšinou taký, čo je vychválený v novinách. Pozriem si to - a je to hnoj. Posledný kvalitný film, čo som videl, bola Záhrada.

Prečo sa vám nepáčia Slovania?

Pôvodne bol propagovaný ako historický seriál.

A vám sa taký nezdá?

S históriou nemá nič spoločné. Niekoľko scénok, asi tri percentná, je nakrútených na hradisku, inak sa celý seriál odohráva na lesných čistinkách. Čo je nezmysel.

Keď Slovania prišli, časť lesa vypálili, vyklčovali a obrobili pôdu. Bola to roľnícko - pastierska kultúra, v lese boli len vtedy, keď zbierali lesný med. Živili sa obrábaním pôdy a pasením dobytka. Mimochodom, videli ste tam nejaký dobytok? Videli ste, že by kdesi od rána do večera pracovali? Tak z čoho, preboha, žili?
Fotografia zo seriálu Slovania.
Fotografia zo seriálu Slovania. (zdroj: TV JOJ)

Seriál chce možno hovoriť o niečom inom ako ich práci.

Tu sú ale scény len dvojaké. Tie prvé tvoria trápne, dlhé, monotónne rozhovory o ničom. V tých druhých, nazvem ich mačistické, sa na väčšej čistinke bezcieľne potulujú a náhodne vyskytujú nejakí štyridsiati, päťdesiati ľudia. Čo to má byť?

Keby ste si odmysleli historické nepresnosti, nenašli by ste nič, čo by vás na Slovanoch zaujalo?

Písalo sa tiež, že to bude výpravný seriál. Tak sa pýtam, čo je na ňom výpravné? Deväťdesiat percent scén by som mohol nakrútiť na Liptove alebo kdekoľvek inde. Nájdem si zrub, dám hercom nočné košele - ľanové, aké sme nosili pred päťdesiatimi rokmi, a budem hovoriť, že toto sú Slovania.

Zinka kdesi čítala, že to má byť rozprávka pre dospelých. Asi im z toho vyšla rozprávka pre dospelých. To potom znamená, že ja nie som dospelý.

Prečo? Nevedeli by ste sa na Slovanov pozrieť ako na rozprávku?

Aj rozprávka má štýl, ktorý treba dodržiavať. Na Slovanoch je rozprávkové akurát to, že sú v nich neexistujúce figúry. Nie je tam jedna jediná, ktorá by bola normálna.
Vladimír Urban

Narodil sa v roku 1953.
Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, aprobácia filozofia - dejepis.
V roku 1977 nastúpil ako učiteľ na gymnázium v Šali, v rokoch 1999 až 2009 bol na škole riaditeľom.
Školstvu sa venuje aj po odchode do dôchodku.

Zoberme si staršinov. Obaja sú vykreslení ako idioti. Jeden, ten starší, je schopný behom dvadsiatich štyroch hodín niekoľkokrát zmeniť svoje rozhodnutie o potrestaní neznámeho cudzinca, ktorý sa k nim záhadne pripletie. Taký staršina by neprežil ani jeden deň. Na čo by ľuďom bol?

Cudzinca najprv len tak halabala odsúdi na smrť, potom povie, že ho pošle na boží súd, nech o jeho osude rozhodnú bohovia.

Keď bohovia rozhodnú pomocou komisára Rexa, ktorý prišiel a olízal mu rany, že si zaslúži pomoc a ochranu, omilostí ho. Keď ale uňho nájdu amulet, zmení sa situácia a zase ho odsúdi na smrť.

A nakoniec príde eutanázia, prvá v dejinách. Lebo za staršinu nakoniec rozhodne chorá žena, ktorá chcela odísť zo sveta.

A ten druhý staršina?

Myslíte toho, čo je oblečený ako rímsky gladiátor? Ten zase riešil problém mladého muža, ktorý sa chcel oženiť, ale nemal žiadnu ženu.

Zober si túto, ukázal mu na najbližšiu. Ale tá je vydatá, namietal mladý muž. A tak teda staršina zabil jej manžela: už je voľná. Neveril som vlastným očiam. Kto toto môže nakrútiť? To má byť čierny humor? Ak áno, potom je nechutný.

No a už keď som si vzal slovo: veď to nemá žiadny dej. Dohodol som sa s vami, že to budem pozerať, ale chodil na mňa mikrospánok. Manželka ma musela kontrolovať: nespi!

Chýbala vám akcia?

Dobrý film neposúva naháňačka a streľba. Dobrý film posúva dialóg. Pamätáte si na fantastický francúzsky film Svedok? Hrali tam Lino Ventura a Romy Schneiderová a v podstate to nie je nič iné, len ich rozhovor. Ale kým oni dvaja sedia na zadku, dejú sa veľké veci.

V Slovanoch to tak nie je, tam rozhovor dej nikam neposúva. Je to len vyplnenie času. Miesto toho som rozmýšľal, kam šli všetky peniaze, keď sa to nijako neprejavilo. Najdrahšia musela byť cesta na Ukrajinu. A komparz? Chodí ako zombie sprava doľava, potom zľava doprava, občas si niekto zoberie košík, aby to nejako vyzeralo. Najakčnejšou scénou bolo, keď ženy prali v potoku.
Vladimír Urban.
Vladimír Urban. (zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Čo hovoríte na magické rituály v príbehu? Venovali sa Slovania niečomu takému?

Rozmýšľal som aj nad čarodejníkom. Kde ho zobrali? Čo je to za tvora? Popravuje, vydiera ľudí, je mamonár, zlosyn. Je to stelesnené, koncentrované zlo, prvá postava, ktorá sa vykryštalizovala. Mám skoro sedemdesiat rokov a v živote som stretol len troch skutočne zlých ľudí.

Všetci sme schopní ukradnúť čosi aj zabiť, keď sme donútení, ale páchanie zla nás neteší. Táto postava sa však len potuluje a vymýšľa, čo zlé by ešte urobila. Ako by niekomu ublížila. To by sa ani v rozprávkach nemalo diať.
Súvisiaci článok Scenáristi Slovanov: Nikto nikdy nesľúbil, že Slovania budú ako drahé zahraničné seriály Čítajte

Považujete ako historik za veľký úlet, keď filmári pracujú s vymyslenými prvkami? Prečo by to nemohli robiť?

Nie som odborník na raný slovanský stredovek, ale toto sa nezhoduje s ničím, čo o Slovanoch viem.

Nehovorím, že v seriáli sa musíme pozerať na realitu, ale nech jej aspoň zodpovedá prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva. V Slovanoch je v rozpore s ich prežitím.

Ako zodpovedajú realite hradiská, o ktorých sa v seriáli hovorí?

Videl som z nich málo, len bránu. Nejaké exteriéry na hradiskách naozaj nakrútili, preto boli asi na Ukrajine, ale bol to pohľad len z jedného uhla. Z toho si nikto nevytvorí predstavu, ako hradiská Slovanov vyzerali a ako sa v nich žilo.

Mali byť plné remeselníkov! A okolo hradiska malo byť plno roľníkov. Konzultovali s historikmi? Ak áno, uspokojili sa s málom. Že do príbehu zakomponujú staršinu a žreca.

Keby ste to mali zhodnotiť všeobecne, ako sa slovenským filmárom darí zobraziť historické témy a reflektovať históriu?

Nijako. Nakrútiť historický film je veľké umenie. Prvý, skutočne historický film, ktorý som videl, bola Kráľovná Margot (réžia Patrice Chéreau, pozn. red.) . Doporučoval by som ho každému, kto chce nakrútiť historický film. Je to paradox, pretože bol nakrútený podľa vymysleného príbehu Alexandra Dumasa.

Lenže pozor. Odohráva sa na pozadí historických udalostí. Kto ho videl, vďaka nemu teraz vie, ako v tej dobe vyzeral život vo Francúzsku, na kráľovskom dvore v Paríži. Že sa tam, okrem iného, kráľ potí a smrdí.
Slovania.
Slovania. (zdroj: TV JOJ)

Povedala by som, že spomeniete Kleopatru.

Tam bola krásna najmä výprava, ale áno, už aj v ňom vidno zmysel pre historickú realitu. Páčil sa mi Alexander Veľký (réžia Oliver Stone, pozn. red.) a Trója (réžia Wolfgang Petersen). Aj Trója bola nakrútená podľa vymysleného príbehu, ale herci sa správali tak ako ľudia v tom čase, navyše, tento film je plný filozofie a myšlienok.

Je to pastva pre oči, dobrý príbeh, zábava, úžasné poučenie ešte aj s historickými reáliami. Tieto kritéria dokázala na Slovensku naplniť, ako tak, Jakubiskova Tisícročná včela. Tam si dal záležať, bol to remeselne výborne nakrútený seriál.
Slovania

12-dielny dobrodružno-historický seriál s prvkami fantasy,
réžia: Peter Bebjak, Micha Blaško, Serhii Sanin,
scenár: Jozef Koleják, Veronika Kolejáková, Ján Luterán,
kamera: Martin Žiaran, Stanislav Adam, Volodymyr Ivanov,
producentka: Wanda Adamík Hrycová,
hrajú: Juraj Loj, Polina Nosykhina, Tomáš Maštalír, Jana Kvantíková, Dušan Cinkota, Zuzana Fialová, Marek Vašut,
premiéra: 10. marca na TV Joj.

Vždy si budem preto Jakubiska vážiť, ale potom tak spyšnel, že spáchal zločin s Bátoričkou. Chcel o nej nakrútiť film a pritom povie, že jediné, čo je na nej zaujímavé, bolo to, že to nebola pravda. Keď konečne zohnal peniaze, zistil, že nemá čo nakrúcať.

Spomenuli ste pastvu pre oči. Ani to Slovania nie sú?

Naše filmy sú, akoby som to povedal, špinavé, smutné. Nehovorím, že by mali byť gýčovo farebné. Ale príroda gýčová je. Nie je pochmúrna. Prečo sú teda Slovania takí?

Prečo je pochmúrna aj čistinka, aj ľudia, ktorí po nej chodia? Prečo mám pocit, že sa pozerám na zombie, prečo by film nemohol byť pekný? Veď to nie je hanba.

Slovania sa nemajú čím chváliť, upadnú do zabudnutia. Ak vyjdú nejaké čísla, že majú vysokú sledovanosť, musí to byť sfalšované.

Nebudete pozerať ďalšie časti? Môže sa to ešte zlepšiť.

Keď ma seriál zaujme, som ochotný čakať týždeň, čo bude ďalej. Nechám sa vtiahnuť do deja, aj sa nechám rozčúliť zlou postavou. Režisér ma ľahko dostane, hrám jeho hru.

Toto ale nie je ten prípad. K žiadnej postave som si nevytvoril vzťah, dokonca ani k tej peknej dievčine, ktorá lieči cudzinca. Je tak neskutočná, až mi je ľahostajná. Dokonca ani k tomu čarodejníkovi nemám averziu.

Má inak zmysel nakrúcať seriál o Slovanoch? Čo by na ňom mohlo byť príťažlivé?

Keby existoval nejaký človek majúci peniaze, ochotný urobiť niečo pre národné povedomie na Slovensku, mohol by nakrútiť celú sériu historických veľkofilmov. Boli by témy.

Musel by sa však dodržať základný princíp, že historický film potrebuje intímny príbeh a veľkolepé historické udalosti, v ktorých sa odohráva. Aby bol aj komerčne úspešný.

Problém Slovanov je, že tvorcovia netrafili ani dobré historické obdobie. Vybrali si zle. Keby si vybrali pád Avarov, alebo Samovu vzburu, mali by o čom hovoriť. Niečo by sa dialo, čo je v historickom filme nevyhnuté.

V Kráľovnej Margot nebola žiadna vojna, ale bolo tam vyvražďovanie Hugenotov. Podmienkou je teda niečo vzrušujúce, podmienkou je konflikt.

Minule som pozeral Slovenský panteón o Solúnskych bratoch. Zase som pritom zaspal. Nevyčítam tomu, že príbehu chýbalo čosi veľkolepé. No mohli si aspoň ustrážiť detaily, lebo aj maličkosti sú dôležité. Videli ste Alexandra Veľkého?

Áno. Ale ten veľký úspech nemal, ani komerčný.

Je pravda, že chcel pohovoriť o príliš veľa veciach, a to sa nedá. No ale Colin Farrell, ten chodil pred nakrúcaním celé týždne do telocvične. Trénoval. Naberal svalovú hmotu a bolo to vidieť. To isté platilo pre Tróju. Kto to tam hral?

Brad Pitt, Eric Bana a Orlando Bloom.

Áno, Brad Pitt hral Achila a aj tak vyzeral. Nejde o to, aby sa historický film páčil historikovi. Musí v ňom byť vidieť práca s detailom, aby na laika pôsobil dôveryhodne. Slovania?

Je to céčkový seriál, úplne zbytočný, ktorý nespĺňa ani jednu z funkcií, ktorú by mať mal. Nie je to ani umenie. Vzal mi chuť pozrieť si ďalší slovenský film. Život je príliš krátky, aby som ho trávil pozeraním slovenských filmov. Bohužiaľ.
Súvisiaci článok Dejepisár: Aké poučenie plynie z 21. augusta? Žiadne Čítajte

Čím vás slovenský film tak sklamal, okrem toho, že nie vždy je originálny?

Cítim v ňom komplex. Vždy v ňom musí byť bedač a bieda, hlad, chudoba a plač. Prečo nikto nemá rád povinnú slovenskú literatúru? Veď kto by to čítal. Ja som čítal od Fraňa Kráľa Čenkovej deti a Jana a dodnes mám z toho mindráky.

Výnimkou bola nová vlna. Vtedy boli slovenskí filmári moderní a progresívni. Nakrúcali však veci pre fajnšmekrov a film by mal byť pre širokú verejnosť.

Máte nejaké vysvetlenie, prečo sa slovenským filmárom nedarí, ako by ste čakal?

Ľudia robia veci buď pre peniaze alebo preto, že sa potrebujú sebarealizovať. Ak je človek schopný a má peniaze, vytvorí kvalitnú vec. Ak jedna z týchto podmienok chýba, nevznikne z toho nič.

Zdá sa mi, že filmy nakrúcajú neschopní ľudia. Určite sú aj schopní ľudia, ale tí sa asi nepresadia.

A čo iné druhy umenia? Aj voči nim ste kritický?

Pozrite sa do kníhkupectva. Každý jeden už napísal knihu. Aj niekoľko kníh. Ale knihu predsa nemôže napísať hocikto. Bohužiaľ, sú ľudia, ktorí si myslia, že môžu. A to nesúvisí s tým, že nie sú dostatočne starí. Nikto z geniálnych generálov Napoleonovej armády nemal viac ako tridsať rokov. Súvisí to s neprimeranými ambíciami, rozporom medzi sebahodnotením a schopnosťami.

My sme krajina, kde môže populárny spevák spievať: Dúfam, že nie si kur*a. On síce spieva: Dúfam, že šliapeš len po schodoch, ale význam je ten istý. To predsa nemôže byť! Nikto si nevšimne, že je to hnus?

Keď nemáš nápad, nemáš nič. Viete, koľko kníh by som mohol napísať? Mám dostatočne veľa informácií. Ale v živote som nemal nápad. Nie som týmto talentom obdarený, a preto knihy nepíšem. Vedel by som iné vykradnúť, ale neurobím to. Mojej generácii to vadí. Tým mladším to možno nevadí.

Čítajte viac: https://kultura.sme.sk/c/22632103/slova ... hovor.html

EmDrive si zaslúži označenie nemožný. Nevytvára ťah, ukazuje nový pokus

Výsledky skreslilo teplo.

6. apr 2021 o 19:05 Renáta Zelná

Vizualizácia zariadenia EmDrive. V kužeľovej dutine sa odrážajú mikrovlny.
Vizualizácia zariadenia EmDrive. V kužeľovej dutine sa odrážajú mikrovlny. (Zdroj: FOTOLIA)
Písmo:A-|A+ 3 0
šípka
Nechajte si posielať Novinky o vede a technológiách na e-mail.
Odber si aktivujte jedným klikom

Keď v roku 2016 vedci z laboratórií NASA tvrdili, že ich hypotetický vesmírny pohon dokáže vyvolať ťah aj bez paliva, vyvolali rozruch.

Pohon zvaný EmDrive totiž odporuje zákonom fyziky. Aj preto často dostáva prívlastok "nemožný".
Súvisiaci článok Navrhol pohon, ktorý by fungoval bez paliva. Je pripravený zažiť hanbu Čítajte

Nové opakovanie testu už nie je také šokujúce ako tvrdenia spred piatich rokov.

Vedci teraz zistili, že výsledky z roku 2016 boli ovplyvnené vonkajšími vplyvmi. Teda, v NASA neobjavili nový pohon ani neznámu fyziku.
Fyzici skeptici

Hypotetické zariadenie EmDrive je vo svojej podstate akási kužeľovitá dutina, v ktorej má odrážanie elektromagnetického žiarenia akýmsi spôsobom vytvárať ťah motora. Zo zariadenia pritom nič neuniká.
Súvisiaci článok Pohon EmDrive, ktorý má fungovať bez paliva, je zrejme nemožný Čítajte

Líši sa tým od bežných raketových motorov, ktoré závisia na palive a jeho spaľovaní.

Pri jednom experimente vedci z NASA laboratória Eagelworks údajne pozorovali, ako zariadenie EmDrive vytvára ťah.

Mnohí fyzici však boli skeptickí. Takýto výsledok testu by totiž odporoval minimálne zákonu o zachovaní hybnosti: teleso musí do pohybu uviesť nejaká vonkajšia sila.

Výsledky z Eagleworks boli zároveň štatisticky takmer zanedbateľné a zdalo sa, že pracovníci laboratória si vyberali údaje, ktoré sedeli do ich hypotézy.

Nezrovnalosti testu z laboratória Eagleworks teraz opätovne preskúšali iní vedci z Technickej univerzity v Drážďanoch. O nefunkčnosti EmDrive prvýkrát hovorili už v roku 2018.
Ťah z tepla

“

Naše merania vyvracajú všetky tvrdenia o EM Drive.„

profesor Martin Tajmar

Nemci zostrojili zariadenie presne tak ako vedci z NASA, no nepozorovali žiadny ťah, ktorý by bol výsledkom pohonu EmDrive. Výsledky prezentovali na Konferencii vesmírneho pohonu, ktorá sa konala koncom marca.

Vytvorenie ťahu, ktoré pozorovali v Eagleworks, bolo zrejme následkom "tepelného účinku," vysvetlil pre nemecký web GreWi profesor Martin Tajmar, ktorý viedol nový experiment.

Po upravení konfigurácie zariadenia dokázali nemeckí autori tento účinok vynulovať a zdanlivý ťah už nevznikal.

Pohon EmDrive si tak zrejme skutočne zaslúži svoj prívlastok nemožný.

"Naše merania vyvracajú všetky tvrdenia o EM Drive," dodal Tajmar.

Čítajte viac: https://tech.sme.sk/c/22632608/emdrive- ... pokus.html

Najväčšie zrkadlo na oblohe. Ako a kde pozorovať zodiakálne svetlo?

Vo vesmíre pozorujeme minulosť.

31. mar 2021 o 12:59 Quark, Tomáš Slovinský

Zodiakálne svetlo a Mliečna cesta z Nízkych Tatier.
Zodiakálne svetlo a Mliečna cesta z Nízkych Tatier. (Zdroj: Tomáš Slovinský)
Písmo:A-|A+ 3 1
Pohľad do minulosti

Vo vesmírnej mierke sme pri pozorovaní nočnej oblohy zvyknutí pozerať sa do hlbokej minulosti. Na to, aby sme dovideli tak ďaleko, nepotrebujeme dokonca ani ďalekohľad.
Súvisiaci článok Čo by ste videli na nočnej oblohe, keby nebol svetelný smog? Čítajte

Najvzdialenejší objekt, ktorý voľným okom môžeme pozorovať, je galaxia s katalógovým označením M31 nachádzajúca sa v súhvezdí Andromeda.

Svetlo, ktoré k nám z nej na Zem práve dorazilo, sa na svoju púť vybralo pred 2,5 milióna rokmi. Jeho cesta merala presne 23 651 826 181 450 110 000 kilometrov. Okrem hviezd vzdialených niekoľko svetelných rokov pozorujeme na oblohe aj bližšie objekty.

Napríklad aj v našej slnečnej sústave je rozhodne na čo sa pozerať. Planéty a ich mesiace, náš Mesiac, kométy či Slnko. Hoci ide o relatívne blízke objekty, ani tieto vzdialenosti nie sú úplne na dosah.

Svetlo z nášho Slnka sa na Zem totiž nedostane hneď, ale vzdialenosť približne 150 miliónov kilometrov prekoná rýchlosťou svetla za 8 minút a 20 sekúnd. Z planéty Neptún k nám svetlo putuje približne 4,1 hodiny. To značí, že akýkoľvek pohľad na oblohu za hranice zemskej atmosféry – dennú či nočnú – je vlastne pohľadom do minulosti.
Mliečna cesta a protisvit (naľavo) počas teplej letnej noci pod hviezdnou oblohou.
Zodiakálne svetlo, Venuša a meteorický roj Orionidy v Parku tmavej oblohy Poloniny.
Mliečna cesta a zodiakálne svetlo odfotené v Argentíne.
Zodiakálne svetlo (5 fotografií)
Prachový oblak

Okrem spomínaných planét, mesiacov, jednej zaujímavej hviezdy či komét sa naším planetárnym systémom pohybuje obrovské množstvo menších telies – asteroidov, meteoroidov či malých zrniečok kozmického medziplanetárneho prachu.

Vo vnútornej časti našej slnečnej sústavy (až za orbitou Zeme) sa nachádza veľké množstvo mikročiastočiek, ktoré dohromady nazývame medziplanetárny oblak prachu.

S najväčšou pravdepodobnosťou za sebou zanechali tento materiál kométy Jupiterovej rodiny. Obežná dráha takýchto komét okolo Slnka trvá menej ako 20 rokov a ich afélium (najvzdialenejšia poloha od Slnka) sa nachádza približne na úrovni Jupiterovej orbity.

Jedna z najznámejších komét pochádzajúcich z Jupiterovej rodiny je kométa 67P/Čurjumov-Gerasimenko, na ktorej pristála sonda Philae kozmického plavidla Rosetta spoločnosti ESA.

Práve ona sa pričinila na oboznámení pôvodu čiastočiek medziplanetárneho oblaku. Keby sme tieto častice dokázali zmerať, ich rozmery by sa pohybovali v rozmedzí 10 až 300 mikrometrov.

Častice s menším rozmerom na tomto mieste nezotrvajú v dôsledku pôsobenia slnečného žiarenia. Najväčšia hustota častíc medziplanetárneho oblaku je v úrovni ekliptiky – v pomyselnej rovine planetárnych orbít, kde sa v našej hviezdnej sústave nachádza vôbec najviac materiálu.
Svetelný kužeľ

Malé zrnká prachu však vedia narobiť aj veľké divadlo. Keďže medziplanetárny oblak je neustále nasvecovaný Slnkom, pôsobí ako obrovská odrazová plocha.

Tento jav na nočnej oblohe pozorujeme aj zo Zeme a voláme ho zodiakálne svetlo.

Zodiakálne či zvieratníkové práve preto, že na úrovni ekliptiky ležia súhvezdia zverokruhu (zvieratníka).

Na oblohe je toto svetlo dobre pozorovateľné za bezmesačných nocí a ďaleko od miest, kde svetelné znečistenie nenarúša pohľad na samotnú nočnú oblohu. Inak sa môže stať, že svetelné znečistenie od kužeľa zodiakálneho svetla nerozoznáme.

Jeho spektrum je zhodné so slnečným svetlom. Na pohľad teda vyzerá ako biely difúzny kužeľ tiahnuci sa naprieč ekliptikou na oblohe. Jeho dĺžka dosahuje až 90° od Slnka a postupne vo väčšej vzdialenosti slabne.

Na prirodzene tmavej oblohe ho pozorujeme naprieč celou oblohou ako slabý zodiakálny pás. Práve to má za následok, že úroveň zodiakálneho oblaku siaha až za úroveň zemskej obežnej dráhy. Tento jav zachytia aj citlivé fotoaparáty, čo dokazuje kvalitu miestnej oblohy.

Na opačnej svetovej strane – presne oproti polohe Slnka – sa v zodiakálnom páse nachádza mierne zjasnený bod. Tento bod sa odborne volá protisvit (nem. Gegenschein, ang. counterglow) a vzniká spätným odrazom svetla.

Na jar – v marci – úroveň ekliptiky zviera najstrmší uhol s horizontom a viditeľnosť zodiakálneho svetla je preto najlepšia. Pozorovať ho však dokážeme aj v mesiacoch pred marcom a po ňom.

Jeho jasnosť prevyšuje jas Mliečnej cesty, takže na tmavej oblohe je veľmi dobre viditeľné. Jasnosť protisvitu je o niečo nižšia, na jeho pozorovanie potrebujeme skutočne dobré podmienky.

Hoci sa zodiakálne svetlo na nočnej oblohe nachádza po celý rok, smer sklonu zemskej osi v dôsledku obehu okolo Slnka spôsobuje, že je často veľmi sklonené – iba tesne nad horizontom.

Ak je ekliptika takto naklonená, zodiakálne svetlo nedokážeme dobre pozorovať (nepozorujeme). To isté platí aj o protisvite, ktorý sa navyše nesmie nachádzať na jasnej časti oblohy.
Najlepšia viditeľnosť

Na jar zodiakálne svetlo vidíme po západe Slnka na začiatku astronomickej noci, a to nad západným obzorom. Na jeseň ho pozorujeme pred koncom astronomickej noci – pred východom Slnka nad východným obzorom.

Protisvit je najlepšie viditeľný v období, keď je na oblohe vysoko a v jeho okolí sa nenachádza iný jasný objekt, ako je napríklad Mliečna cesta. Teda opäť v októbri a v marci. V priebehu marca uvidíme protisvit priamo pod známym a jasným súhvezdím Leva.

Nebude teda ťažké ho na tmavej oblohe nájsť. Najväčšiu výšku na oblohe dosiahne okolo 22. – 23. hodiny a viditeľný bude nad južným obzorom. Nesmieme len zabudnúť vybrať sa za skutočnou tmou.

Na Slovensku sú to miesta ako Park tmavej oblohy Poloniny, Nízke Tatry, Muránska planina, Orava či Veľká Fatra. Na oblohe však nesmie svojím svitom rušiť ani Mesiac. Podobné zodiakálne svetlo nepozorujeme iba v rámci našej slnečnej sústavy.

Pozorovali sme ho už aj v iných hviezdnych systémoch a môže byť tiež predzvesťou výskytu exoplanét.

Ak sa za pozorovaním zodiakálneho svetla vyberiete, spomeňte si, že sa vlastne pozeráte na najväčšie zrkadlo v našej slnečnej sústave.

Čítajte viac: https://tech.sme.sk/c/22629221/najvacsi ... vetlo.html

Okrem vakcíny vyvíjajú Slováci proti covidu aj potenciálny liek

Rozprávali sme sa s Norbertom Žilkom.

1. apr 2021 o 11:01 Michaela Nagyová

Norbert Žilka je riaditeľom Neuroimunologického ústavu SAV a tiež vedeckým riaditeľom spoločnosti Axon neuroscience.
Norbert Žilka je riaditeľom Neuroimunologického ústavu SAV a tiež vedeckým riaditeľom spoločnosti Axon neuroscience. (Zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Písmo:A-|A+ 16 16

Počas vývoja prvej slovenskej vakcíny proti covidu sa vedcom podarilo vytvoriť protilátky, ktoré sa stali základom aj pre nové potenciálne liečivo. Liek chcú ešte tento rok testovať na ľuďoch a už teraz sú jeho výsledky sľubné.

Na akom princípe liek ACmab1 proti koronavírusu funguje a pre koho bude primárne určený sme sa rozprávali s neuroimunológom NORBERTOM ŽILKOM z Neuroimunologického ústavu SAV a zo spoločnosti AXON Neuroscience, ktorá zastrešuje vývoj slovenskej vakcíny aj liečiva.

V akom štádiu vývoja ste s liečivom proti covidu?
Súvisiaci článok Experimentálna liečba môže chrániť pred covidom, má jeden háčik Čítajte

Momentálne sme skončili prvú časť predklinickej fázy, kde sme získali všetky potrebné informácie týkajúce sa účinnosti našich dvoch vybraných protilátok na úrovni živého vírusu.

Pred nami je výrobný proces a niektoré toxikologické testy. Tie potrebujeme absolvovať, aby sme si boli istí, že je tento spôsob liečby bezpečný v predklinickej fáze testovania.

Liečivo ste teda ešte netestovali na ľuďoch?

Nie. Na ľuďoch sa nemôže testovať skôr, ako neabsolvujeme veľké množstvo predklinických experimentov, ktoré si vyžadujú regulačné orgány v rámci Európy.

Robíme všetko pre to, aby sme mohli koncom tohto roka vstúpiť do prvej fázy klinického skúšania, ktorá už prebehne na ľuďoch. Napokon, na podobnom princípe sú už dva lieky, ktoré sa používajú - jeden je od firmy Regeneron, druhý od firmy Eli Lilly. Vidíme, že výsledky sú veľmi potešujúce.

Na akom princípe teda funguje vami vyvíjané liečivo?

Naším liekom sú monoklonálne protilátky (laboratórne vyrobené bielkoviny, ktoré napodobňujú schopnosť imunitného systému bojovať proti škodlivým patogénom, ako sú vírusy, pozn. red.), ktoré sa väčšinou aplikujú do žily. Má to však jednu nevýhodu, pri tejto terapii sa musí použiť veľké množstvo takýchto protilátok. Kým sa totiž protilátky dostanú až na miesto určenia, v tomto prípade do pľúc, chvíľu to trvá. Časť z nich sa degraduje, takže výsledné množstvo protilátok, ktoré sa napokon dostane na cieľové miesto, je menšie. My ale chceme podávať monoklonálne protilátky pacientom inhalačne.

V čom je vdychovanie liečiva pri liečbe covidu lepšie?

“

Koncom tohto roka by sme mohli vstúpiť do prvej fázy klinického skúšania, ktorá už prebehne na ľuďoch.„

Norbert Žilka, neuroimunológ

Keď podáme monoklonálne protilátky pacientom inhalačne, dostanú sa priamo na miesto, kde sa vírus množí. Môžeme tak eliminovať vírus ešte skôr ako spustí celú kaskádu, ktorá by potenciálne u niektorých ľudí mohla viesť k hospitalizácii.

Za pomoci Virologického ústavu Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied sme mali možnosť odskúšať monoklonálne protilátky na živých vírusoch SARS-CoV-2. Videli sme, že dokážu úplne vyblokovať vírus tak, že nie je schopný sa následne množiť a infikovať bunky.

Ako k zablokovaniu dochádza?

Princíp tejto terapie je založený na tom, že dve nami vybrané monoklonálne protilátky blokujú väzbu spike proteínu na ACE2 receptor. Dôležité je, aby sa obe z nich viazali na odlišné miesta. Dôvodom je, že niektoré mutácie by mohli jednu z týchto protilátok dočasne obmedziť, no keďže je tam stále aj druhá protilátka, tak sa môžu v aktivite striedať. Vďaka tomu môže liečba fungovať aj na iné varianty koronavírusu, ktoré sú dnes v obehu.

Ako často by liečivo museli pacienti užívať, aby proti covidu zabralo?

V princípe stačí brať liečivo len pár dní. Zatiaľ by to malo byť jeden až tri dni podávania inhalačne, zhruba tridsať minút. To by relatívne malo na začiatok stačiť, aby sme spomalili alebo zastavili množenie vírusu, a aby bol imunitný systém schopný na liečbu zareagovať.

Pre koho bude liečba monoklonálnymi protilátkami určená?

Prvé klinické skúšanie na ľuďoch bude obmedzené na dospelú populáciu a bude prebiehať v nemocniciach. Všetci budú musieť byť pozitívni minimálne na PCR testy a vykazovať prvé príznaky ochorenia.

Najprv sa budeme sústrediť na pacientov v skorých štádiách ochorenia. Určite nechceme testovať liek hneď na hospitalizovaných pacientoch s ťažkým zdravotným stavom. Ak sa potvrdí, že liečba protilátkami funguje spoľahlivo, môžeme začať zvažovať či klinické skúšanie nerozšírime aj na ďalšie skupiny.

Perspektívne by sme chceli docieliť, aby sa mohol liek používať aj v domácnostiach ako prevencia proti ťažkému covidu, v dôsledku ktorého by mohol byť človek hospitalizovaný.

Bude toto liečivo fungovať aj proti veľmi pokročilému covidu?

Pri ťažkom priebehu ochorenia narážame na jeden vážny problém. V tom čase je už v pľúcach veľmi silná zápalová reakcia, ktorá mnohokrát predstavuje ešte väčší problém pre organizmus, ako samotný vírus. Vidíme to aj pri terapii, keď sa snažíme potláčať imunitnú odpoveď, no tá je už natoľko silná, že ubližuje organizmu.

Aj keby sa nám napokon podarilo nejakým spôsobom eliminovať vírus v tele, nemusí to nevyhnutne viesť k zlepšeniu zdravotného stavu, práve preto, že je tam rozsiahly zápal.

Mohlo by sa používať toto liečivo aj ako prevencia proti nákaze koronavírusom?

Je to možné. No musíme si uvedomiť, že by to malo význam len pre veľmi rizikovú skupinu. Napríklad pre zdravotnícky personál, ktorý sa pravidelne stretáva s ťažko chorými pacientmi. Keďže sú vystavení veľkej infekčnej náloži, pre nich by prevenčné užívanie tohto liečiva malo zmysel. Aj tu však netreba zabúdať na to, že protilátky sa časom degradujú, a to rádovo v dňoch, nie v týždňoch.

Nemôže očkovanie nabúrať vaše klinické testovanie?

“

Vždy sa budú vyskytovať nejakí ľudia, ktorí môžu byť potenciálne infikovaní covidom-19, a práve pre nich je táto liečba k dispozícii.„

Norbert Žilka, neuroimunológ

Na jednej strane by som si to veľmi želal - zobudiť sa niekedy na jeseň s vedomím, že žijem v bezpečnom svete, kde ľudia nebudú hospitalizovaní v nemocniciach, pretože očkovanie zaberá.

Na druhej strane vieme, že vakcína nikdy nebude fungovať stopercentne pre všetkých jedincov. Vždy budeme mať časť populácie, ktorá buď nezareaguje na vakcínu, alebo ju nemôže dostať kvôli zdravotnému stavu. Takže sa vždy budú vyskytovať nejakí ľudia, ktorí môžu byť potenciálne infikovaní covidom-19, a práve pre nich je táto liečba k dispozícii.

Máte vybrané krajiny, kde prebehne klinické testovanie?

Musíme povedať, že máme veľmi dobré skúsenosti s Nemeckom, kde už sme absolvovali stretnutie s regulačným orgánom aj v rámci vývoja našej vakcíny. No ešte nie sme rozhodnutí.

Rozmýšľame aj nad tým, že by sa možno časť klinického skúšania realizovala aj na Slovensku. No je tam množstvo faktorov, ktoré by sme museli brať do úvahy.

Koľko stojí vývoj lieku proti covidu?

Časť, ktorá v sebe zahŕňa výrobný proces, toxikologické štúdie, prvú fázu klinického skúšania a niekoľko ďalších drobných štúdií, ktoré musíme zbehnúť - tak sa cena pohybuje okolo osem až desať miliónov eur.

V tejto chvíli ešte nemáme dokončený model na výpočet výslednej ceny liečby pre jedného pacienta, ale predpokladáme, že bude lacnejší ako konkurencia.

Kto financuje tento výskum?

Financovanie je zastrešené z našich vlastných peňazí spoločnosti AXON Neuroscience. Máme samozrejme aj drobných investorov, ktorí sú zastrešení pod takzvaným crowdfundingom. Zo strany Slovákov vnímame obrovskú podporu, za čo sa im chcem veľmi poďakovať.

Okrem lieku vyvíjate aj vakcínu proti covidu. V akom štádiu vývoja sa s ňou nachádzate?
Súvisiaci článok Neuroimunológ Žilka: Vyvíjame slovenskú vakcínu, vyrábať sa bude v zahraničí Čítajte

Tým, že sa objavili nové varianty koronavírusu, sa proces vývoja vakcíny mierne spomalil.

Teraz sme vo fáze, keď sa blížime ku koncu predklinického testovania a v horizonte pár týždňov by sme chceli začať testovať vakcínu na zvieratách. Vlastne už len dorábame tú časť vakcíny, ktorá v sebe bude niesť nové mutácie.

Kedy odhadujete, že sa začne s testovaním vakcíny na ľuďoch?

Žiaľ, o všetkom rozhodujú financie. V tejto chvíli sa sústredíme na produkciu a výrobu lieku proti covidu, takže nebudeme mať toľko finančných prostriedkov, aby sme vedeli ťahať obidva tieto produkty naraz.

Ale robíme všetko preto, aby sme získali nejakú finančnú podporu, ktorá by nám pomohla vakcínu potiahnuť ďalej dopredu rýchlejšie.
Neuroimunológ Norbert Žilka

Je riaditeľom Neuroimunologického ústavu SAV a vedeckým riaditeľom biotechnologickej spoločnosti Axon Neuroscience, ktorá vyvíja proti koronavírusu potenciálne liečivo ACmab1 a peptidovú vakcínu ACvac1.

Podieľa sa tiež na výskume vakcíny, nových liekov a diagnostických nástrojov na Alzheimerovu chorobu.

Čítajte viac: https://primar.sme.sk/c/22627858/neuroi ... udoch.html

30. marca 2021 11:32
Vzťahy
Chceli prestávku vo vzťahu, ale nedokázali ju využiť – dva páry, dva príbehy
Jana ShemeshJana Shemesh
Ilustračné foto - Flickr.com/Norbert Eder
Ilustračné foto – Flickr.com/Norbert Eder

Ak nemá dočasné odlúčenie partnerov jasné pravidlá a cieľ, len ťažko niečo vyrieši.

Keď bola Lucia mladé dievča, bola presvedčená, že ak sa raz vydá, nikdy nebude schopná odpustiť neveru. Tak ako pre mnohých ľudí na prahu dospelosti bola to pre ňu otázka „života a smrti“. Žiadne kompromisy, žiadna snaha o pochopenie.

Po dvadsiatich rokoch manželstva, troch deťoch, piatich sťahovaniach, z toho v jednom prípade do zahraničia, sa na to už pozerá celkom inak.

„Manžel ma podviedol pred pár rokmi a klamala by som, keby som povedala, že som to nečakala, aj keď ma to teda zabolelo. Naše manželstvo bolo vinou nás oboch dlhšie nefunkčné, celkom klasicky sme ho udržiavali kvôli deťom, ale aj z praktických dôvodov. Kríza nás zastihla v zahraničí, kam sme odišli za lukratívnym zárobkom a za dobrými školami pre deti. Zaťali sme zuby a ťahali to ďalej aj preto, lebo sme mali uzavreté pracovné zmluvy, dlhodobo prenajatý dom a zaplatené školné,“ hovorí Lucia.
[ Radi čítate o rodine, vzťahoch či zdraví? Kliknutím si aktivujte týždenný newsletter Jany Shemesh s výberom najlepších článkov. ]

Po návrate na Slovensko ich však spolu nedržalo takmer nič. Deti zostali aj tak študovať v zahraničí, rodina mala k dispozícii dva byty, takže manželia ani nemuseli spolu bývať. Logickou koncovkou by bol asi rozvod, o čom Lucia a jej manžel Stano nielen ticho uvažovali, ale aj nahlas hovorili. Obaja boli v mladšom strednom veku, ešte mohli pokojne začať niekde inde s niekým iným.
Dajme si pauzu

Tak to videla hlavne Lucia. Stano chcel dať vzťahu ešte druhú šancu, hoci dobre vedel, že tých šancí si za viac ako dvadsať rokov spoločného života, dali o dosť viac. Navrhol, aby pár mesiacov žili každý vo „vlastnom“ a skúsili, ako im to pôjde sólo.

Dohoda bola taká, že stále spolu budú rozhodovať o veciach týkajúcich sa detí a financií. Raz za dva týždne sa stretli aj na obede alebo na večeri, aby sa rozprávali, ako sa cítia, ako s odstupom vnímajú svoj vzťah. Deti o novom usporiadaní ich vzťahu vedeli. Dôležité tiež bolo, že si sľúbili, že čas osamote nevyužijú na hľadanie nových vzťahov. Hlavne Lucia sa obávala, či je z manželovej strany táto podmienka splniteľná.

Aj manželskí poradcovia sa zhodujú v tom, že dať si pauzu má pre pár zmysel len vtedy, keď si stanoví jasné pravidlá a zachová isté dekórum. „Je dôležité, aby partneri mali slobodu napríklad ísť do opery s priateľmi alebo niekam vycestovať. Ak sa to robí s rešpektom, je to vlastne veľmi zdravá vec,“ hovorí párová terapeutka Janna Comrieová.

Návrh „dajme si pauzu“ by podľa nej nikdy nemal byť zbabelým medzistupňom, keď len nechceme niekomu rovno povedať, že vzťah by sme chceli ukončiť a boli by sme najradšej, keby v tichosti zmizol.
Nemám rád rozpaky

Presne takto postupoval tridsiatnik Marcel, ktorý nevedel, ako sa dostať zo vzťahu. Svojej priateľke navrhol pauzu, hoci pod tým vlastne rozumel rozchod. Nechcel ju raniť, bál sa, že sa rozplače.

„Ja nemám rád rozpačité situácie, nikdy som to nevedel, ešte aj v práci na mňa vždy padli najhoršie úlohy, lebo som nevedel šéfovi a ani kolegom rovno povedať, že mi to teda nevyhovuje,“ hovorí.

Jeho priateľka Lenka to veľmi dobre vedela a bolo jej jasné, o čo mu ide. „Ona mi hneď povedala, že načo naťahujeme čas, že je to aj tak zbytočné a aj tak to s ňou nemyslím vážne, inak by som o nejakej pauze po dvoch rokoch chodenia ani len neuvažoval. Priznám sa, prekvapilo ma to a zrazu mi aj bolo ľúto, že som vôbec s niečím takým prišiel.“

S Lenkou mu bolo fajn, len niekedy mal pocit nudy z toho, že sa ich vzťah nikam neposúva. Na druhej strane mal rád svoje pohodlie a Lenka mu ho vedela poskytnúť.

„Pravdupovediac, ja som si ani nepomyslel, že Lenka by nepristúpila na môj návrh, že ona by sa ukázala ako rozhodnejšia a nenaletela by na nejaké smiešne pauzy,“ vraví dnes po roku a pol.

Lenka sa medzitým vo svojom živote posunula niekam inam, zatiaľ čo Marcel stagnuje. „Moja mama je s ňou občas v kontakte, takže viem, že sa zasnúbila a možno ešte tento rok bude mať svadbu. Ja som stále nerozhodný, vyhýbam sa priamej konfrontácii, všetko ‚riešim’ okľukou.“

Z pohľadu párových terapeutov sa príbeh Marcela a Lenky ani nemohol inak skončiť. Z jeho strany tam chýbali čestné úmysly, ona nebola pripravená strácať čas a asi by skôr privítala konverzáciu o rozchode na rovinu. Jeho návrh bol navyše jednostranný, Lenku len postavil pred hotovú vec.

„Dajme si pauzu“ má väčšiu šancu fungovať, ak pár verí, že je skôr mostom k revitalizácii vzťahu ako predohrou definitívneho rozchodu.
Nefungovalo to

Môže sa však stať, že ani najlepšie úmysly a dobre dohodnuté podmienky zrelého páru, ktorý už čo-to preskákal, nebudú stačiť.

Lucii a Stanovi najprv „pauza“ vo vzťahu celkom fungovala. Začali si jeden druhému chýbať, tešili sa na spoločné večere a mali potrebu zavolať si aj o veciach, ktoré sa netýkali detí alebo peňazí.

„Zvykli sme si zavolať si aj rozličné maličkosti, posielali sme si fotky vecí alebo momentov, ktoré nás zaujali. Bolo to, ako keby sme spolu len začínali randiť. Dokonca by som povedala, že sme sa na seba aj tešili,“ spomína si Lucia.

Po necelých desiatich mesiacoch sa začali rozprávať o tom, že by sa k sebe vrátili, že pauza mala svoj význam, že sa im vyplatila.

Lucia sa ešte vybrala na dlhšie plánovaný víkend do rodného mesta. „Bývala som u najlepšej kamarátky z detstva a tá na večeru pozvala pár našich spolužiačok a spolužiakov z gymnázia. Skrátim to: zahľadela som sa do jedného z nich, bol čerstvo rozvedený a presvedčil ma, že pauzy vo vzťahoch nefungujú, hoci mne sa zdalo, že áno.“

Bola to teda napokon Lucia, kto nedodržal pravidlá. S bývalým spolužiakom prežila krátku aféru, ale so Stanom sa stále nerozviedla. „Nie sme však ani spolu, už tomu ani nehovoríme, že sme si dali pauzu, a myslím, že to už ani nikdy nebudeme takto skúšať. Ja som to pokašľala, ale myslím si, že to nie je márna vec a môže to vyčistiť vzduch.“

Kováčika mal uplácať aj Pán X z Gorily, ktorý má tiež blízko k Smeru

Košč tvrdí, že na úteku nie je.

25. mar 2021 o 19:47 (aktualizované 26. mar 2021 o 14:47) Peter Kováč

Peter Košč.
Peter Košč. (Zdroj: PZ SR)
Písmo:A-|A+ 14 150

BRATISLAVA. Holohlavý muž, ktorého neustále sprevádzal ochrankár a ktorý poznal korupčné pozadie každého veľkého škandálu ešte skôr, ako sa škandál prevalil.

Vo svojej knihe takto opísal investigatívny novinár Tom Nicholson kontroverzného podnikateľa Petra Košča, po ktorom polícia vo štvrtok vyhlásila pátranie.

Košč, ktorý je už roky známy zo spisu Gorila a tiež ako človek pohybujúci sa na pomedzí tajných služieb a podsvetia, je obvinený, že uplácal niekdajšieho špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika.

Kováčik je už od októbra stíhaný pre podozrenia, že za úplatky pomáhal mafiánskej skupine takáčovcov. Tento týždeň pribudlo nové obvinenie, podľa ktorého zobral úplatok aj od Košča, upozornili aktuality.sk.

Znamenalo by to pomoc ľuďom blízkym ďalšej mafiánskej skupine, a to sýkorovcom.

Nové obvinenie hovorí, že Košč údajne ešte pred viac ako piatimi rokmi prišiel za Kováčikom s úplatkom 50-tisíc eur, aby ututlal prípad vtedajšieho šéfa Úradu zvláštnych policajných činností Jozefa Reháka. Policajta NAKA už v tom čase podozrievala z nezákonnej činnosti.
Súvisiaci článok Kováčik podľa uznesenia ohrozil policajných informátorov Čítajte

Kováčik dosiahol, že prípad sa dostal z polície do rúk policajnej inšpekcie a spis taktiež odňal pôvodnému dozorujúcemu prokurátorovi. Výsledkom vyšetrovania napokon bolo, že skutok sa nestal. Bolo to zrejme v období, keď stál na čele inšpekcie neskorší policajný prezident, dnes už nebohý Milan Lučanský.

Hoci sa Rehák v tom čase podozrení zbavil, dnes je stíhaný aj on. Polícia ho zadržala v decembri a obvinila z vynášania utajovaných informácií o odpočúvaní skupiny sýkorovcov.

Skupine bol blízky aj Košč. V minulosti sa často stretával s Róbertom Lališom nazývaným Kýbel, ktorého pred tromi rokmi odsúdili na doživotie.

Ako to bolo s údajným úplatkom pre Kováčika, Košč zatiaľ nevysvetlil. Ešte pred vyhlásením pátrania ho polícia skoro ráno nenašla v jeho dome. Neskôr pre televíziu Joj v telefonáte tvrdil, že je v zahraničí.

"Nie som na úteku, ani na to nemám dôvod. Vyšetrovateľ je informovaný o termíne môjho návratu na Slovensko,“ povedal Košč. Za advokátku si vybral Evu Mišíkovú, ktorá hovorí, že sa s ním ešte nespojila.

Polícia povedala, že nevie, kde Košč je, a verejnosť požiadala o pomoc pri pátraní.

Nejasný je zatiaľ aj postoj Kováčika. "K obvineniu sa zatiaľ nevyjadrujeme, podáme proti nemu sťažnosť," povedal jeho advokát Erik Magál.
Pán X

Košča spomína spis Gorila ako blízkeho spolupracovníka niekdajšieho riaditeľa SIS Jozefa Magalu, ktorý stál aj pri vzniku Smeru.

"V službe bol medzi spravodajskými dôstojníkmi označovaný ako Pán X,“ píše sa v Gorile, podľa ktorej Košč v tom čase vystupoval ako Magalov poradca. Robil napríklad personálne pohovory s príslušníkmi služby, hoci sám v tom čase v službe nebol.
Prípad Kováčik

bývalého špeciálneho prokurátora zadržala polícia vlani v októbri,
je stíhaný za prijímanie úplatku a zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, zneužitie právomoci verejného činiteľa v súbehu s prečinom ohrozenia dôvernej skutočnosti a vyhradenej skutočnosti,
Kováčik za úplatok 50-tisíc eur napríklad podľa vyšetrovateľov pomáhal mafiánskej skupine takáčovcov - vybavil, aby prokuratúra v roku 2017 nepodala sťažnosť, keď špecializovaný súd pustil za kauciu 100-tisíc eur na slobodu bosa takáčovcov Ľubomíra Kudličku,
taktiež údajne kryl plánovanú vraždu vyšetrovateľa NAKA,
teraz Kováčikovi pribudlo nové obvinenie z prijímania úplatku - za 50-tisíc eur údajne potopil vyšetrovanie nezákonných aktivít Jozefa Reháka, bývalého šéfa Úradu zvláštnych policajných činností.

O niekoľko rokov neskôr patril Košč k ľuďom, ktorí chceli kauzu Gorila ututlať. Ešte pred jej zverejnením naznačoval Nicholsonovi, že by mu mohol zaplatiť, aby sa kauze nevenoval.

"Nejakých päť, možno desať miliónov korún by sa dalo zohnať za to, že sľúbiš, že sa prestaneš v tomto spise rýpať,“ vybavil si neskôr Nicholson rozhovor s Koščom. V tom čase však ešte nevedel, kto je Košč, keďže bol len jedným z novinárových zdrojov a jeho presnú identitu nepoznal.

Spis sa neskôr dostal na verejnosť, no jeho riadne vyšetrenie brzdil práve Kováčik.

Košč sa však v tajnej službe angažoval aj neskôr. Stal sa blízkym spolupracovníkom neskoršieho šéfa SIS Antona Šafárika, ktorý službu riadil ako nominant SNS za bývalej vlády Smeru, SNS a Mosta.

Šafárik do služby opäť prijal aj Koščovho brata Pavla, z ktorého spravil šéfa personalistiky.

Magala stál v tom čase na čele Národného bezpečnostného úradu.
Blízky Smeru i priaznivec Harabina

Košč má dobré vzťahy s viacerými predstaviteľmi Smeru, v decembri 2011 sa objavil na krste albumu speváčky Tiny, kde bol krstným otcom šéf strany Robert Fico. Video, ktoré zverejnil Smer, zachytilo Košča priamo za Ficom.
Súvisiaci článok Polícia zachytila, ako SIS pomáhala Pčolinskému v jeho kauze Čítajte

Objavil sa aj pri strane Vlasť bývalého sudcu a konšpirátora Štefana Harabina.

"Pomáhal zháňať priaznivcov, ktorí by stranu podporili finančne. Pomáhal so sponzormi, mal známych, ktorí sympatizovali s myšlienkami a s programom Vlasti,“ vysvetľoval Harabin Koščovu úlohu pre novinárku Júliu Mikolášikovú.

Blízke kontakty mal podnikateľ s viacerými bývalými či súčasnými funkcionármi polície.

V rokoch 2008 až 2013 podnikal aj s Markom Trajterom, ktorý bol blízkym spolupracovníkom spomínaného Lališa alias Kýbla.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22625444/kto-je- ... ranie.html

Mám na účte pár tisíc eur: mám ich investovať alebo radšej splatiť časť hypotéky?
Marianna Onuferová

Siedmi odborníci na financie radia, či je lepšie pár tisíc eur na účte v banke použiť na zníženie splátky hypotéky alebo ich radšej investovať.

1. Mám na účte pár tisíc eur, povedzme 5-tisíc alebo 10-tísíc eur, prípadne o niečo viac. Kedy sa mi oplatí ich použiť na zníženie hypotéky a kedy by som ich mal radšej investovať?

2. Ak radíte ich skôr investovať, potom ako? Ako treba o tom uvažovať?

3. Kedy je vhodné ich radšej nechať na účte v banke?
Prečítajte si
Chcem si sporiť: Kedy sa oplatí indexový fond, fond v banke a ETF? Ako rýchlo sa dostanem k peniazom a kedy platím nižšiu daň?
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Odpovedali:

Radoslav Kasík, investičný riaditeľ Finax;
Ján Šebo, ekonóm, spoluzakladateľ Oranžovej obálky;
Miroslav Ovčarik, country manager Amundi pre Slovensko;
Slavomír Molnár, hypotekárny špecialista, Prosight Slovensko;
Marián Matušovič, riaditeľ Eurizon AM Slovakia a podpredseda predstavenstva Slovenskej asociácie správcovských spoločností;
Maroš Ovčarik, riaditeľ Partners Investments;
Pavel Škriniar, ekonóm Fakulty podnikového manažmentu EU v Bratislave.

Tu sú odpovede:

Radoslav Kasík,
investičný riaditeľ Finax

1. V súčasnej dobe sa určite nevypláca predčasné splácanie hypotéky. Je tam samozrejme určité ale. Jednou podmienkou je, aby splátka hypotéky nepredstavovala veľmi extrémnu záťaž na rodinný rozpočet, teda aby netvorila veľmi veľkú časť mesačných výdavkov. V takom prípade má zmysel sa zamyslieť nad mimoriadnym splácaním. Rovnako to závisí od výšky úročenia úveru, ale v tomto prípade sa stále dá úver refinancovať s cieľom zníženia úroku a splátky.

Inak dnes v každom prípade platí, že splácať hypotéku predčasne matematicky nemá zmysel. Inflácia je dnes vyššia ako priemerné úročenie týchto dlhov. Pokiaľ by človek ani úspory nezhodnocoval, samotná inflácia znižuje reálnu hodnotu dlhu (prepočítanú do kúpnej sily peňazí). Inflácia všeobecne praje a je veľmi dobrým kamarátom dlžníkov. Má potenciál mierne stúpnuť v najbližších rokoch a úroky nebudú pravdepodobne reagovať identickým tempom, čiže aj toto hrá v prospech nesplácania. Zároveň výška príjmu v čase rastie, rovnako cena nehnuteľnosti, čiže aj miera splátky na príjme a výška dlhu voči cene nehnuteľnosti v čase klesá. Na 100-tisícovú hypotéku sa o 20 rokov budeme dívať úplne inými očami.

Pokiaľ človek dokáže popri splátke aj ušetriť peniaze, ich investovanie predstavuje ideálny scenár. Potenciálny výnos je násobne vyšší ako úročenie hypotéky. A vždy vie v prípade potreby investíciu ukončiť, odpredať a vyplatiť z nej zostatok hypotéky. Dnes je iná doba ako v minulosti, keď sa úroky pohybovali nad 5 % ročne a bežne ľudia investovali s cieľom predčasného vyplatenia hypotéky. Samozrejme, situácia sa môže v budúcnosti opäť zmeniť, ale práve preto by si ľudia mali vytvárať tento vankúš.

2. Dôležité je v prvom rade poznať budúce použitie peňazí. Potenciálne stále môžu byť použité na mimoriadne splátky hypotéky. No ak nebudú, treba si povedať, na čo iné a kedy ich použijem. Či to bude zabezpečenie dôchodku, štúdium pre deti, kúpa nehnuteľnosti pre ne, alebo len užívanie si majetku v podobe pasívneho príjmu alebo cesty okolo sveta. Následne horizont spolu s toleranciou rizika, iným vlastneným majetkom, výškou rezervy a inými záväzkami určuje potenciálne vhodné riziko.

Pasívne indexové ETF fondy zostávajú v súčasnosti neprekonaným investičným nástrojom z pohľadu poplatkov, výnosov, rizika i daní. Vhodné riziko investície sa následne nastavuje kombináciou rôznych tried aktív, hlavne akcie (dynamické výnosné) a dlhopisy (konzervatívne menej ziskové), prípadne komodity a reality.

3. Jedine v prípade, že ich budem chcieť použiť a v krátkom horizonte, to znamená zhruba do 3 rokov. Čiže ak mám plánované väčšie výdavky, na ktoré chcem tieto prostriedky použiť, alebo očakávam istú zmenu životnej situácie, napríklad zhoršenie podnikania, stratu zamestnania, rodičovstvo, ktoré zníži disponibilný príjem domácnosti a podobne. Inak je zbytočné držať okrem nevyhnutnej finančnej rezervy pokrývajúcej výdavky na 3 až 6 mesiacov peniaze v banke. Držať peniaze v banke predstavuje jedinú istotu straty. Inflácia vám ich s garanciou znehodnotí.

Ján Šebo,
ekonóm, spoluzakladateľ Oranžovej obálky

1. Voľné prostriedky, ktoré sú k dispozícii na veľmi dlhé obdobie (povedzme na obdobie zostávajúcich splátok hypotéky), sa oplatí investovať vždy, ak očakávaný výnos je vyšší ako úrok z hypotéky. Ideálne je však dosiahnuť stav, kedy je výnos v absolútnej sume čo najbližší výške splátky úroku, respektíve úroku aj istiny hypotéky. Vtedy je možné hovoriť o finančnej stabilite jednotlivca.

Voľné prostriedky sa oplatí použiť na splátku hypotéky len v prípade, že nemám záujem investovať, respektíve akékoľvek investovanie je pre mňa príliš rizikové a zároveň, ak je výška splátky príliš vysoká vzhľadom k príjmu jednotlivca. Táto akcia si však vyžaduje prepočítanie dopadu mimoriadnej splátky na zostávajúcu výšku dlžnej sumy a zostávajúci objem splátok úrokov.

2. Pri investovaní na dlhé obdobie treba vždy posudzovať cieľ, ktorý chcem dosiahnuť. V tomto prípade môžem porovnať želateľný objem výnosov (zisku) z investície voči zostávajúcemu objemu splátky úrokov z hypotéky. Môžem tak voliť rizikovosť investície nielen podľa dĺžky investičného horizontu, ale aj podľa toho, akú výšku platených úrokov z hypotéky dokážem zafinancovať z výnosov investície.

3. Likvidné prostriedky sa používajú na tvorbu bezpečnostnej rezervy, ktorá by mala byť vo výške 3 až 6 mesiacov povinných platieb. Čím vyššia pravdepodobnosť, že stratím príjem, tým vyššia bezpečnostná rezerva. Ak nemám vybudovanú likvidnú rezervu, použijem tieto prostriedky práve na jej tvorbu. Zvyšné prostriedky môžem investovať podľa vyššie uvedeného cieľa.

Miroslav Ovčarik,
country manager Amundi pre Slovensko

Na túto otázku neexistuje jedna správna odpoveď. Ale v takomto prípade by som zvažoval, na akú dlhú dobu mám ešte zafixovanú hypotéku na aktuálne nízky úrok a či mi hrozí, že nebudem vedieť z rôznych dôvodov splácať aktuálnu výšku hypotéky (napríklad v práci hrozí prepúšťanie, alebo manželka pôjde na materskú dovolenku, …).

Ak mám sadzbu fixovanú aspoň na 3 roky a viac, a nie som „na hrane“ so splácaním aktuálnej hypotéky, má zmysel uvažovať o tom, aby som voľné prostriedky, ktoré mám k dispozícii, zainvestoval. Výhodou je, samozrejme, investovanie na čo najdlhšiu dobu s potenciálom zhodnotenia výrazne vyšším, ako je aktuálny úrok na hypotéke, inak to nemá zmysel. Výsledkom tejto operácie môže byť, že neskôr budem vedieť splatiť naraz vyššiu časť hypotéky, keďže mi moje peniaze môžu niečo zarobiť, a zároveň mám stále k dispozícii finančnú rezervu, ktorú môžem použiť na čokoľvek v najbližších rokoch (vrátane alternatívy splatenia časti hypotéky, ale neskôr).

Takže časť peňazí by som si nechal „bezrizikovo“ na účte v banke na nepredvídateľné výdavky (asi 3 až 6 priemerných mesačných výdavkov) a zvyšok by som zainvestoval napríklad do podielových fondov, podľa rizikového profilu investora, ideálne však aspoň do balancovaného alebo dynamického portfólia, aby efekt zhodnotenia bol aspoň trošku „viditeľný“. Optimálne je vybrať si nejaký flexibilný program pravidelného investovania, aby som prípadne vedel v ďalších mesiacoch aj doinvestovať, ak by mi zostali nejaké peniaze navyše, prípadne pri poklesoch na trhoch.

Je, samozrejme, nutné vziať vždy do úvahy osobnú situáciu každého investora a uvedomiť si, že situácia na finančných trhoch sa môže dynamicky meniť.

Slavomír Molnár,
hypotekárny špecialista, Prosight Slovensko

Za predpokladu, že má klient vybudovanú dostatočnú krátkodobú finančnú rezervu (3- až 6-násobok mesačnej mzdy), môže uvažovať aj o účele predčasného splatenia hypotéky. Na otázku, čo je výhodnejšie, existujú dva pohľady:

Z matematického hľadiska dáva pri súčasných úrokových sadzbách určite väčší zmysel voľné financie investovať (ideálne na pravidelnej báze) a mimoriadnu splátku realizovať až po 10 až 20 rokoch investovania. Laicky povedané, na požičaných peniazoch od banky klient preplatí na úrokoch menej, ako mu jeho peniaze pri investovaní môžu zarobiť. Na tento účel a dobu investovania sú optimálne indexové ETF fondy.

Na druhej strane existujú konzervatívni klienti, pre ktorých je extrémne dôležité práve psychologické hľadisko minimalizovania dlhu. Týmto klientom môže veľmi vyhovovať možnosť mimoriadnych splátok každý jeden mesiac priamo do istiny, ktorú ako jediná na trhu ponúka ČSOB. Zvýhodnenú možnosť mimoriadnych splátok ponúka aj Slovenská sporiteľňa či mBank.

Marián Matušovič,
riaditeľ Eurizon AM Slovakia a podpredseda predstavenstva SASS

1. Predtým, ako začnete rozmýšľať o investovaní alebo predčasných splátkach hypotéky, je si potrebné vyčleniť primeranú časť svojich likvidných aktív ako rezervu. Prvú časť ako rezervu na pokrytie svojich bežných výdavkov na obdobie približne pol roka. Druhú časť ako rezervu na pokrytie plánovaných výdavkov v horizonte približne dvoch rokov.

Pokiaľ ste si výšku splátky hypotéky v čase, keď ste si ju brali, správne nastavili, nie je aktuálne významný dôvod na to, aby ste ju v dnešnej dobe nízkych úrokových sadzieb predčasne splácali. Bezprecedentná podpora centrálnych bánk vo forme kvantitatívneho uvoľňovania, keď len za minulý rok centrálne banky „vytlačili“ v globálnom meradle viac ako 9,2 bilióna dolárov, čo bol približne trojnásobok oproti krízovému roku 2008, dáva pri voľných prostriedkoch skôr preferenciu pre investovanie.

2. Aj keď sú viaceré akciové trhy už opäť na historických maximách, vďaka očakávanému ekonomickému rastu a obvyklou koreláciou medzi veľkosťou peňažnej zásoby a pozitívnym vývojom akciových indexov, odporúčam pri dlhodobom investičnom horizonte investície najmä do vybraných akciových alebo zmiešaných fondov s vyššou mierou zastúpenia akcií. Optimálne je sumu rozdeliť na niekoľko častí a investovať ju postupne. Zároveň je dobré založiť si aj pravidelné mesačné investičné sporenie do vhodne zvoleného akciového fondu.

Pokiaľ nie ste skúsený investor, s výberom konkrétneho fondu, sektora, regiónu vám vedia poradiť osobní bankári. Vytvoria vám portfólio vhodné pre váš rizikový profil a investičný horizont. Na správu portfólia používajú sofistikovaný informačný systém. Veľmi dôležité je prekonzultovať s osobným bankárom správne nastavenie maximálneho poklesu hodnoty portfólia, ktorý je investor pripravený tolerovať. Čím je táto tolerancia vyššia, tým samozrejme potenciálne vyšší výnos môže v dlhodobom horizonte z takejto investície získať.

Určite v nadchádzajúcom období zažijeme aj zvýšenú volatilitu trhov a na takéto príležitosti si je dobré odložiť časť sumy, ktorú sme si na investovanie vyčlenili a investovať ju v časoch krátkodobých poklesov, napríklad ako mimoriadnu splátku investičného sporenia, kde neplatíme žiadne vstupné poplatky.

3. Inflácia v SR dosiahla v roku 2019 2,7 %, minulý rok bola trochu nižšia (asi 2 %). Takže kto si nechal peniaze na bežnom alebo termínovanom účte v banke, dosiahol záporný reálny výnos. Inými slovami, táto časť jeho majetku stratila časť svojej hodnoty. Okrem rezervy, čo som spomínal na začiatku, nemá aktuálne význam držať v banke vyššie sumy na účtoch v banke.

Maroš Ovčarik,
šéf Partners Investments

1. Priemerná úroková sadzba na hypotékach je dnes jedno percento. Mnohé banky sa s najnižšou sadzbou blížia k pol percentu. Je preto logické, že túto otázku si bude klásť stále viac ľudí, keďže pri investovaní je potenciálny výnos násobne vyšší. Základným predpokladom je však rozumná taktika a trpezlivosť. Nie špekulácie a vidina rýchleho zisku. Moje odporúčanie je preto portfólio z viacerých cenných papierov na minimálne sedem a viac rokov.

2. Odporúčam hotové kvalitne riadené portfólio o ktoré sa stará profesionálny portfólio manažér, prípadne rozumné ETF fondy, respektíve podielové fondy. V oboch prípadoch je minimálna výška investície podstatne nižšia ako päťtisíc eur. Častou alternatívou je napríklad intuitívny výber akcií mediálne známych firiem, prípadne nákup podnikových dlhopisov. Tu však platí viac ako kdekoľvek inde, nekupuj, čomu nerozumieš. Preto ak sa neplánujete investovaniu venovať profesionálne, je lepšie osloviť poradcu, banku alebo investičnú spoločnosť, nech vám s výberom pomôžu.

3. Jedine, že ste so splatením hypotéky pred koncom a budete mať lepší pocit, ak sa jej čím skôr zbavíte. Bankový účet je dnes vďaka inflácii čistá strata. A situáciu nezachránia ani termínované vklady a sporiace účty, pretože aj tu sú dnes úrokové sadzby násobne nižšie ako inflácia.

Pavel Škriniar,
ekonóm Fakulty podnikového manažmentu EU v Bratislave

Záleží na veľkosti finančnej rezervy, ktorú už má človek vytvorenú. Táto by mala byť vo výške aspoň šesťmesačných výdavkov. V týchto výdavkoch je už započítaná aj pravidelná splátka banke. Ak nemá vytvorenú žiadnu, je dobré peniaze si ponechať a správne rozložiť do investičných nástrojov. Medzi investičnými nástrojmi má svoje opodstatnenie aj bankový účet, resp. sporiaci účet v banke.

Hypotéka je lacný úver a preto s ohľadom na historické výnosy na finančných trhoch láka investovať uvedené peniaze. No tento pohľad je zradný a nesie so sebou značnú mieru rizika.

11. apríla 2021 17:51
Dekriminalizácia marihuany
Od policajnej výmetnice po 15 rokov za marihuanu: Príbeh Roba, ktorému štát ešte nemusí zničiť život, ak bude konať hneď
Dušan MikušovičDušan Mikušovič
Robo Džunko. Foto - archív rodiny, tretie foto vpravo dole ilustračné z TASR
Robo Džunko. Foto – archív rodiny, tretie foto vpravo dole ilustračné z TASR

27-ročný chalan by si mal odsedieť za to, že ho dvakrát chytili s niekoľkými gramami marihuany, presne toľko rokov, ako dostal Zoltán Andruskó za sprostredkovanie vraždy Jána Kuciaka.

V košickej krčme U legionárov to 1. februára 2019 vyzeralo na bežný piatok. Do podniku prišli ľudia, ktorí tam chodili pravidelne. Na pivo, občas na koncert, ale aj zahúliť si trávu. Okolo ôsmej prišiel aj Robo Džunko, obyčajný, v tom čase 24-ročný chalan z Košíc. Končila sa mu práve péenka a mal chuť vybehnúť von za kamarátmi.

Deň predtým si od chlapíka, ktorému v Košiciach vravia Krtko, kúpil za 70 eur pár gramov marihuany. Tak trochu do zásoby. Robo mal na druhý týždeň odcestovať na týždňovku do Bratislavy a nechcel zháňať trávu v hlavnom meste, kde skoro nikoho nepozná.

Približne v čase, keď prišiel Robo Džunko k „legionárom“, sa v zasadačke na policajnej stanici v košickom Starom Meste konala krátka porada pred plánovaným zásahom. Išlo o takzvanú „výmetnicu“, čo je slangový policajný termín pre razie v baroch a nočných kluboch.

Toto slovo nájdete dokonca aj na stránke ministerstva vnútra, kde sa pojmom výmetnica označuje „razantnejšia kontrola v nočných podnikoch, pri ktorej policajti využívajú moment prekvapenia“.

Asi hodinu po tom, čo si Robo objednal prvé pivo a zapálil jedného džointa, nabehli policajti do podniku. Mestskí, štátni aj psovodi. Keď policajný pes Melvin označil Robovu tašku, nenapadlo mu, že sú to jeho posledné chvíle na slobode.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Prečítajte si
Tresty ako pre narkobarónov: Syn zasadil v otcovom vinohrade pár stoniek konopy. Dostal šesť rokov, otec desať
Tretie narodeniny vo väzbe

Len nedávno, 28. februára, oslávil Robo vo väzbe svoje 27. narodeniny. Boli to už tretie narodeniny v rade, ktoré strávil za mrežami. A hrozí mu, že keď sa z basy dostane, bude už pomaly štyridsiatnik.

Už pred veľkou raziou u „legionárov“ dostal podmienečný trest za to, že ho chytili s marihuanou. V marci 2016, keď mal 22 rokov, boli s kamošmi v lese pri košickom sídlisku KVP. Urobili si tam prístrešok s miestom na opekanie, okolo ktorého sa akurát motali, keď si všimli auto na lúke. Boli to policajti.

„Prišli k nám, pýtali sa na také obyčajné veci, že či niečo neničíme a tak,“ spomína Robo z väzby na to, čo sa udialo pred piatimi rokmi. „Už aj chceli odísť, ale pred odchodom si všimli, že kamarát mal v tom našom bunkri bongo z plastovej fľaše. Prehodili medzi sebou – že čo, budeme to riešiť? Nakoniec nám všetkým prikázali, aby sme ukázali, čo máme v taškách. Všetci sme vybrali veci a ja som mal pri sebe asi trinásť gramov.“

Policajti zavolali kriminálku, chalanov zobrali na stanicu. Roba sa pýtali, prečo mal pri sebe toľko marihuany. Povedal im, že si kupuje viac, lebo to vyjde lacnejšie. Spolu s kamarátmi zostali na slobode. Ako neskôr spomínal, na stanicu prišli o siedmej večer, policajti im uvarili kávu, spísali papiere a o štvrtej ráno išli domov. No čakalo ich superrýchle konanie pred súdom. Robo dostal za držanie marihuany trest tridsať mesiacov s podmienečným odkladom na tri roky.
Foto N – Vladimír Šimíček

„Kým som nedostal prvý paragraf, neprišlo mi, že robím niečo zlé alebo výrazne rizikové,“ vracia sa Robo do minulosti. „Trávu som nepredával, fajčil ju sám, aj kvôli zdravotným problémom, ale aj preto, že som chodil ešte na vysokú školu a lepšie sa mi učilo, keď som si zapálil. Bral som to ako niečo normálne a nevedel som, že sú za to také vysoké tresty.“

Samozrejme, ošúchaná formulka znie, že „neznalosť zákona neospravedlňuje“, no zároveň platí, že tak ako Robo dnes rozmýšľajú mnohí dvadsiatnici na Slovensku. Marihuana je pre nich taká bežná ako alkohol, a aj keď vedia, že jej fajčenie nie je legálne, nepremýšľajú nad tým ako nad rizikovým správaním, ktoré ich môže dostať do basy. „Myslel som si, že budem mať nejaký priestupok alebo v najhoršom prípade dostanem podmienku. Tú podmienku som nakoniec dostal,“ vraví Robo.

Za neoprávnené prechovávanie omamnej látky ho odsúdili vo februári 2017. Trojročná podmienka mu teda mala uplynúť v roku 2020.

Medzitým sa rozhodol nechať vysokú školu a našiel si prácu – začal pracovať ako rušňovodič nákladného vlaku pre súkromnú firmu. Najprv absolvoval rok školení a skúšok, po ktorých mohol sadnúť do lokomotívy a ťahať súpravy. Vyzeralo to na fajn život so zaujímavou robotou, popri ktorej sa dalo venovať aj jeho záujmom, napríklad hudbe. Robo hrával na didgeridoo, domorodom dychovom nástroji pôvodných obyvateľov Austrálie.

Lenže potom prišla razia U legionárov.
Tvrdý paragraf

Zobrali deväť ľudí, Robo bol jeden z nich. Policajti obsadili piváreň, všetkým najprv kázali zostať na mieste, vyložiť ruky na stôl a potom viacerých postavili k stene. Policajný pes Melvin prechádzal miestnosťou a hľadal drogy. Robovu tašku najprv neoznačil, na druhýkrát už áno. Policajt mu povedal, nech veci z tašky vyberie.

„Prečo?“ spýtal sa Robo. „Neodvrávaj a vyberaj,“ odpovedal policajt, pravda, s použitím menej slušných výrazov.

Robo vyložil na stôl, čo bolo v taške. Okrem osobných vecí tam bolo aj igelitové vrecúško a malá dóza.

„Čo je tam?“ spýtal sa policajt. „Tráva,“ reagoval Robo.

Policajt mu kázal zbaliť si veci – okrem vrecka a dózičky – a počkať na chodbe, kým sa skončí razia. Potom ho zobrali na výsluch na stanicu.

Podľa policajných záznamov mal pri sebe 7,76 gramu cannabisu a necelého pol gramu hašiša, čo je lisovaný živicový extrakt z tej istej rastliny. Pri výsluchu povedal všetko podstatné. Kde trávu kúpil, že sa chystal na služobnú cestu do Bratislavy a že mu tráva – okrem iného – pomáhala na bolestivé rameno a koleno, bežné zranenia zo športu.
Foto N – Vladimír Šimíček

Ako jediný z deviatich zadržaných, ktorým našli tak ako jemu malé množstvo marihuany, mal Robo už podmienku. Kým ostatných pustili, on zostal v cele predbežného zadržania a potom putoval do väzby. Bolo mu jasné, že situácia je vážnejšia, ako keď mu v marci 2016 našli trávu v lese pri košickom sídlisku KVP. Ale stále si neuvedomoval, ako veľmi vážna.

„Keď mi prvýkrát dával prokurátor dohodu o vine a treste, tak mi povedal, že ak poruším podmienku, tak pôjdem na tridsať mesiacov do basy,“ vraví. „Keď ma druhýkrát chytili, nepremýšľal som detailne, čo bude ďalej. Predsa len, človek vidí policajtov, vie, že urobil niečo, čo robiť nemal… bol som skôr skľúčený. Prebehlo mi hlavou, že možno si budem musieť tých tridsať mesiacov odsedieť.“

Ani vo sne by mu nenapadlo, že to rozhodne nebude len dva a pol roka. Netušil, čo všetko sa o marihuane píše v Trestnom zákone.

„Kto neoprávnene prechováva pre vlastnú potrebu omamnú látku, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky,“ znie prvá veta paragrafu 171. Nasledujúci odsek hovorí, že kto má pri sebe drogu „vo väčšom rozsahu“, môže dostať až päť rokov.

A potom je tam ešte jeden paragraf, a ten znie naozaj hrozivo: „Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v predchádzajucom odseku – a už bol za taký čin odsúdený.“

No a to bol práve Robov prípad.
Verdikt: 12 a pol roka

S odstupom času Robo chápe, že podcenil to, ako sa správať počas podmienky. „Probačná úradníčka mi povedala, že nemusím chodiť na žiadne priebežné testy, ktoré by zisťovali, či mám THC v krvi. Vraj stačí, ak sa jej budem len hlásiť,“ spomína. „Povedala mi, že by som mohol mať problémy, ak by ma napríklad chytili zhúleného za volantom.“

To nehrozilo. „Ja som fajčil iba v kruhu blízkych a málokedy som trávu nosil so sebou. Takže sa mi zdalo, že mi nehrozí, že by mi niečo našli,“ vysvetľuje Robo. „Vtedy večer to bola strašná náhoda. Deň predtým som si zaobstaral trávu, lebo som vedel, že nastupujem na týždňovku do Bratislavy a tam som nikoho nepoznal. Keďže som šiel k ‚legionárom‘, zabudol som, že to mám pri sebe.“

Od začiatku procesu sa dali vnímať náznaky, že prokurátor ani súd nebudú mať s mladým mužom v podmienke veľké zľutovanie. Prokurátor odmietol s Robovým obhajcom pristúpiť na dohodu o vine a treste, ktorá by mu umožnila mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu sadzby – čiže namiesto desiatich rokov na šesť rokov a osem mesiacov.

Prokurátor totiž Robovi pri návrhu trestu prisúdil k základnej sadzbe 10 až 15 rokov ešte priťažujúcu okolnosť, ktorou mal byť fakt, že už ho raz za marihuanu chytili. Teda trestný čin, za ktorý bol súdený, spáchal opakovane. Tým posunul dolnú hranicu trestnej sadzby na ešte prísnejších 12 a pol roka. Prokurátor Robovi neoficiálne navrhol dohodu na tejto dolnej hranici, teda na 12 a pol roka, na čo on nepristal.

Keď sa začal súdny proces, Robo pred sudcom vinu formálne nepriznal, aj keď vždy vravel, že marihuana, ktorú uňho našli policajti, bola jeho a on si ju aj kúpil. No keďže odmietal súhlasiť s drakonickou sadzbou, vyhlásil, že pri takto postavenej obžalobe sa necíti vinný. Jeho obhajca sa ešte pokúsil napadnúť niekoľko procesných vecí.

Robo napríklad vravel, že ho pri zásahu policajti nepoučili, že má možnosť im vydanie svojich vecí odoprieť. Ale keďže samotní policajti na súde tvrdili, že ľudia v podniku poučení boli, súd tento typ obhajoby zamietol.

Okresný súd v Košiciach potom 10. septembra 2020 vyriekol verdikt, ktorý sa dostal do titulkov spravodajských webov. Roba Džunka uznal vinným za držanie marihuany a potrestal ho 12,5-ročným väzením. S dôvetkom, že ide o „dolnú hranicu zvýšenej trestnej sadzby pre tento trestný čin“.

Keď sa k tomu priráta, že Robo by si mal zároveň odsedieť aj trest z prvej podmienky, teda ďalších tridsať mesiacov, výsledkom je, že slovenské súdnictvo posiela 27-ročného mladíka do basy na 15 rokov za to, že uňho našli raz 13 a potom 7 gramov marihuany. Z jedného gramu marihuany sa dajú ušúľať približne tri džointy, čiže prvý raz mal Robo pri sebe množstvo na asi 40 džointov, druhý raz na 20 džointov.
Foto N – Vladimír Šimíček

Za to, že uňho našli marihuanu dvakrát, by mal byť Robo potrestaný fakticky trikrát. Po prvé, základnou sadzbou 10 až 15 rokov, ktorá preňho platí preto, že za tento trestný čin bol už odsúdený. Po druhé, priťažujúcou okolnosťou, že „trestný čin spáchal opakovane“, ktorá mu posunula dolnú hranicu trestnej sadzby na 12,5 roka. A po tretie, odsedieť si bude musieť ešte aj dvaapolročný podmienečný trest z roku 2017.

Nedá sa to neporovnávať s trestami, ktoré boli v tejto krajine vynesené za iné delikty. Tak teda: 15 rokov, rovnako ako by si mal odsedieť Robo Džunko, dostal na základe dohody o vine a treste Zoltán Andruskó za sprostredkovanie vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, archeologičky Martiny Kušnírovej.

A zostaňme pokojne pri aktuálnych trestoch za drogové trestné činy. Tento rok si vypočul rozsudok jeden z členov drogového gangu zo Serede, Iľja Weiss. Ako napísali Aktuality, gang za štyri roky spracoval na výrobu pervitínu dva a pol tony liekov v tabletách. Podľa odhadov mohli z takéhoto množstva vyrobiť 480 kilogramov pervitínu, ktorý mal podľa polície hodnotu 16,8 milióna eur.

Weissa vďaka tomu, že spolupracoval s políciou, odsúdili len na 9 rokov. Čo je o 6 rokov menej, ako hrozí Robovi Džunkovi, ktorý nepredával pervitín, len si kúpil marihuanu pre vlastnú spotrebu.
Milosť pre iného

Robov rozsudok zatiaľ nie je právoplatný, voči drakonickému trestu sa odvolal. Krajský súd v Košiciach 12,5-ročný trest zrušil s odporúčaním, aby okresný súd posúdil možnosť uloženia miernejšieho trestu. Prípad sa tak opäť vracia na okresný súd. No trvá to už dlho, Robo je vo väzbe 27. mesiac, teda vyše dvoch rokov.

Vníma, ako mu utekajú najlepšie roky života, aj keď sa snaží vyplniť si čas. Bachárom pomáha s prekladmi z angličtiny, píše básne či nakrátko využil možnosť pomáhať vo väzenskej kuchyni. „Ten, kto tu nebol, nikdy nepochopí, čo tu človek musí zažívať. Je to hrozné. Radšej by som bol bezdomovcom, žil na ulici a nemal nič, ako byť tu,“ vraví.

Kruté je vidieť, s akými ľuďmi sa vo väzbe stretáva a aké tresty dostali alebo im hrozia. „Už som tu nejaký čas a videl som rôznych ľudí. Jeden chlapík dostal za vraždu desať rokov. Ľudia, čo týrali deti aj manželku, psychicky aj fyzicky, dostali šesť-sedem rokov. Boli tu aj súdne trestaní za trávu či iné drogy, ale mali pri sebe kilo alebo 500 extáz, obrovské množstvá. Je pre mňa nepredstaviteľné, že oni dostali znížený trest šesť rokov a osem mesiacov. V tom prípade ja tu už dávno nemám čo hľadať.“

Žije v neistote. Stále však dúfa, že sa môže stať niečo, vďaka čomu nebude sedieť ďalšie dlhé roky vo väzení. Ale čo? Trestný zákon hovorí pomerne jasne, sadzby za držanie marihuany sú podobne tvrdé ako za inú drogovú činnosť. Ak by aj súd pristúpil k mimoriadnemu zníženiu trestu, a išiel by teda pod dolnú desaťročnú hranicu, pre Roba by to aj tak znamenalo ešte niekoľko ďalších rokov za mrežami.

Ľudia, ktorých súdia za podobné marihuanové prehrešky, sa pozerajú s istou nádejou na prezidentku Zuzanu Čaputovú, ktorá dala viackrát najavo, že súčasné tresty za držanie marihuany nepovažuje za primerané.

Keď vlani na jeseň vyšli v novinách prvé správy o 12,5-ročnom rozsudku pre Roba Džunka, prezidentka reagovala symbolicky tým, že odpustila časť trestu inému mužovi, ktorý bol tiež dvakrát prichytený za držanie marihuany. V roku 2016 mu súd vymeral dohromady 10 a pol roka väzenia, viac ako polovicu si odsedel. Zvyšok mu prezidentka odpustila.

Lenže od prezidentky sa nedá čakať, že bude takéto gestá robiť systematicky. Robo sa ocitol v tak trochu paradoxnej situácii. Šok z jeho rozsudku viedol k tomu, že hlava štátu odpustila časť trestu niekomu s podobným osudom, aký má Robo – ale na jeho vlastný život to dosah mať nemusí. Zuzana Čaputová dáva najavo, že problém by sa teraz mal riešiť systémovo. V januári o trestoch za držanie marihuanu hovorila aj s ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou (Za ľudí).

„Fakt je, že by to malo postupne podľa môjho názoru smerovať k poctivej odbornej debate o tom, či takáto výška trestu za niektoré skutky, ktoré nemajú podľa mňa takú spoločenskú nebezpečnosť, nie je zrelá na zmenu,“ povedala prezidentka po debate s ministerkou.
List poslancom

Sama ministerka Kolíková zmeny v trestných sadzbách pripravuje, no s návrhom príde až v druhej polovici tohto roka, v rámci celkovej novelizácie trestnoprávnych kódexov. „Problematika prehodnotenia výšky trestných sadzieb bude predmetom tejto novelizácie, v tomto ohľade rovnako aj problematika drogových trestných činov, pri ktorých sa výška trestov odňatia slobody pri niektorých špecifických konaniach, napríklad pri držbe marihuany, javí dlhodobo ako neprimerane prísna,“ povedal hovorca ministerstva spravodlivosti Peter Bubla.

Lenže to neznamená, že to prejde. Aj keď Kolíková nechystá žiadnu radikálnu dekriminalizáciu, nieto legalizáciu marihuany, ochota poslancov podporiť aspoň zmiernenie sadzieb je otázna. Ministerstvo spravodlivosti v minulosti opakovane predkladalo návrh na zmenu Trestného zákona, nikdy však neprešla. Chýbala podpora v parlamente.

Rodičia Roba Džunka sa teraz spolu s rodinami niekoľkých mladých ľudí, ktorým hrozia za marihuanu podobne prísne tresty, obracajú na poslancov parlamentu s otvoreným listom.

„Už dlhšie čakáme na správnu chvíľu, kedy by sme vám napísali tento list,“ píšu v ňom. „Raz sme to odložili kvôli korone, pretože sme si mysleli, že je najdôležitejšia na svete, inokedy sme to odkladali kvôli problémom vo vláde, respektíve koalícii, ktoré vyzerali najdôležitejšími pre Slovensko.“

Nakoniec list poslali teraz, lebo vlastne niet veľmi na čo čakať. Ak by poslanci rozhodli o znížení trestných sadzieb ešte predtým, než si Robo na súde vypočuje konečný verdikt, môžu zabrániť tomu, aby štát konkrétnemu človeku – a ďalším s podobným osudom – zničil život.

Ak totiž zmiernené tresty za držanie marihuany vojdú do platnosti predtým, ako bude Robo právoplatne odsúdený, budú sa musieť súdy držať tej verzie zákona, ktorá hrá v jeho prospech. Čiže po znížení trestných sadzieb bude jeho trest určovať nový Trestný zákon.

Robovi rodičia hovoria, že ich syn je dobrý chlapec, ktorý má rád život, hudbu a šport. „Zapájal sa do rôznych aktivít, ako je upratovanie odpadkov v prírode, pomoc ľuďom bez domova, organizovanie koncertov a stretnutí s kamarátmi. Pracoval, stretával sa s kamarátmi, žil nekonfliktný život. Býval so starými rodičmi, o ktorých sa príkladne staral až do ich smrti, a neskôr si z platu financoval vlastný podnájom,“ opisujú ho.

Od iných rovesníkov sa líšil len v jedinom – tak ako tisícky ďalších na Slovensku namiesto občasnej konzumácie alkoholu preferoval občasné fajčenie marihuany. Nikomu tým neublížil, nikoho nepoškodil.

No aj tak už tretí rok sedí vo väzbe. „Premýšľal som nad tým, čo ma drží nad vodou,“ hovorí spontánne, keď spolu telefonujeme cez spoločný konferenčný hovor s jeho rodičmi. „Sú to hlavne priatelia a rodina. To, že si píšeme každý týždeň a s mamčou telefonujeme každý deň. Nedávno som mal narodeniny, tak boli na kopci pri base bubnovať, takisto ako minulý rok. Od nich mám najväčšiu podporu. Nedá sa tu veľa vecí robiť, takže len čítam a píšem. A dúfam, že sa to ešte nejako zmení a môj trest sa podarí prekvalifikovať na niečo menšie.“
Vianoce (Robov list z väzby)

Druhý rok vo väzení sa pomaly končí a sú tu už druhé Vianoce, ktoré trávim bez tých, na ktorých mi najviac záleží. Dal by som čokokoľvek za pár hodín strávených s mamkou, bratmi a rodinou. Už som v tejto diere skoro druhý rok a vôbec sa neteším na obdobie sviatkov. Je to najťažšie obdobie vo väzbe. Trhá mi srdce, keď si predstavím, ako moja mamka a bračekovia trpia, pretože nemôžem byť pri štedrovečernom stole s nimi.

Nie je nič horšie ako nemôcť byť s blízkymi, o to viac na Vianoce. Neviem, ako by som to tu vydržal a ako by bolo smutno mojej mamke, keby som im aspoň na chvíľu nemohol každý deň zavolať. Ďakujem mamke za ohňostroj, ktorý mi zapálila na Štedrý deň a ktorý môžem vidieť spoza mreží cez okno. Aspoň na chvíľu som mal pocit, že som s ňou a priateľmi na opačnej strane väzenského múru. Aspoň na chvíľu som zabudol, aké je to ťažké nebyť s nimi, aj keď sme od seba vzdialení, čo by som kameňom dohodil.

Čo by som dal za ich dotyk, objatie alebo aspoň ich blízkosť. Všetko! Dúfam, že sa to už čo najskôr skončí. Ľudia sa sťažujú na maličkosti, ale toto tu je naozajstné peklo na Zemi. To, čo je pre ľudí bežné, je pre mňa nedostupný sen. Všetko a všetci mi veľmi chýbajú . Len jedno by som chcel na Vianoce, byť doma.

Z Robovho blogu

BRATISLAVA. Zmluva na ruskú vakcínu Spuntik V by podľa prezidentky Zuzany Čaputovej mala byť zverejnená. Vyhlásila to vo štvrtok dva dni po tom, ako jej ju doniesol minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský.

"Ide o zmluvu, ktorá by mala byť príslušným spôsobom povinne zverejnená," tvrdí prezidentka.

Zmluvu uzavreli ešte koncom februára vtedajší premiér Igor Matovič a minister zdravotníctva Marek Krajčí. Obaja neskôr zo svojich funkcií odstúpili.

Lengvarský cez svoju hovorkyňu Zuzanu Eliášovú reagoval, že po nástupe do funkcie od začiatku zodpovedne a rozvážne rieši zdedenú problematiku ohľadom Sputnika V so zreteľom cieľa bezpečného očkovania ľudí na Slovensku.

"Čo sa týka zverejnenia zmluvy, aktuálne predmetné analyzujeme. Ostatné dielčie informácie vzhľadom na aktuálne zmluvné podmienky komentovať v tejto chvíli nemôžeme. Našim cieľom je čo najskôr zaočkovať bezpečne ľudí na Slovensku a čo najskôr vytvoriť kolektívnu imunitu, aby sme sa ako spoločnosť vedeli voči vírusu účinne brániť," informovala Eliášová.
Utajenie zmluvy

Zmluvu bez riadneho odôvodnenia utajili a nereagovali ani na žiadosti o sprístupnenie cez infozákon. Až súčasný minister Lengvarský v stredu prezradil, že dôvodom je to, že si to tak priali Rusi.

Slovenské zákony pritom hovoria, že ak ide o povinne zverejňovanú zmluvu, účinná je podľa Transparency International Slovensko dňom nasledujúcim po dni jej zverejnenia. Ak nie je zverejnená do troch mesiacov od uzavretia, platí, že k uzavretiu zmluvy nedošlo.

Ak zmluva spadá pod nejaké výnimky ako napríklad obchodné tajomstvo, vojenský kontrakt a podobne, ministerstvo zdravotníctva musí ozrejmiť, podľa akej výnimky postupuje.

Aj v takom prípade by malo aspoň zverejniť tie časti zmluvy, na ktoré sa výnimka nevzťahuje.
Rusi vakcínu nechceli späť pre testovanie

Matovič tvrdí, že Rusi chceli vakcínu späť a na vypovedanie zmluvy so Slovenskom stačilo, aby vakcínu preverovalo nesprávne laboratórium.

„Dôvod, prečo sa rozhodli vypovedať zmluvu, je, že sa cítia mimoriadne poškodení tým, že Štátny ústav pre kontrolu liečiv zveril posúdenie tejto vakcíny neregistrovanému laboratóriu,“ povedal Matovič.

Posudzovanie v Biomedicínskom centre SAV, ktorému to ŠÚKL zadal, pritom odsúhlasil aj vtedajší minister zdravotníctva Marek Krajčí, ktorý sedel v Matovičovej vláde.

Prezidentka teraz vyhlásila, že takéto tvrdenia nie sú pravdivé. Rusi podľa nej naozaj žiadali o vrátenie vakcíny listom zo 6. apríla, ale nie pre nesprávne zvolené laboratórium.

„Toto tvrdenie nie je pravdivé, a dôvodom na vrátenie vakcíny bola iná skutočnosť,“ povedala Čaputová.

Konkrétny dôvod prezidentka nepovedala a na otázky nechcela odpovedať.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/22638860/caputov ... ejnit.html