Kód: Vybrať všetko

Vraj donácia cisára Konštantína

438 rokov po milánskom edikte sa králom Frankov stal Pipin Krátky. Kraľoval v rokoch 751 až 768, 17 rokov od chvíľe, čo legitimita jeho vlády bola potvrdená pápežstvom. V rokoch 754 až 756 porazil germánskych Longobardov usadených v strednej Itálii. Dobyté územie vydal Štefanovi III., ktorý pápežoval v rokoch 752 až 757, a pridal k nim naviac vládu nad Rímom. Král Pipin i pápež Stefan III. boli poddanými Byzancie. P[b]ipin teda dával, čo nebolo jeho. Štefan zase prijímal niečo, čo nemohol a nesmel[/b]. Ich postup mal byť legitimovaný Konštantinovou donáciou, darovacou listinou, adresovanú údajne Inocentovi I. ( pápežoval v rokoch 401-417 ). Podľa nej mal Konštantín I. odovzdať vládu nad Rímom, Itáliou a celou západnou časťou ríše Rímskej práve rímskemu pápežovi.
Problém ale vznikol, keď humanistický vzdelanec Lorenzo Valla (asi 1407-1457) dokázal, že táto donačná písomnosť nie je iba sfalšovanou listinou, ale ako celok formou i obsahom podvodným artefaktom, vyrobeným až za vlády Pipina Krátkeho. Právne základy údajne "západného", pôvodne však aziatského kresťanstva spočíval teda v "temnom" stredoveku na kolosálnom podvode. 
doc.PhDr.Josef Haubelt, DrSc.

Kód: Vybrať všetko

Gregor VII.(1073-1085 ) a neskôr aj Urban II. chrlili listiny s pápežskými pečaťami, aby vzbudili dojem pravdivosti. Prvý menovaný   po nástupe na pápežskú stolicu vypracoval diktát (Dictatus papae), v ktorom vyjadril bezprecedentné nároky moci nie len náboženskej , ale aj svetskej vrátane práva pomazávať cisárov, povinnosti princov bozkávať mu nohy, právo pápeža na cisárske insígnie, nemožnosť pápeža mýliť sa a  svätosť každého právoplatného pápeža. Svoje nároky dosahoval medzi iným aj tým, že na jeho dvore sa fabrikovali sfalšované listiny vo veľkom a tieto mali ospravedlňovať jeho nároky.  ( robilo sa to pod vedením Anselma, synovca predchádzajúceho pápeža a kardinála Gregora z Pávie). Až v roku 1789 pripustil Pius VI., že sú tieto dekérty falošné - trvalo to 9. storočí.

Kód: Vybrať všetko

Historik Henry Lea píše vo svojej knihe Štúdie o histórii cirkvi : 
"...(cirkev) sa nemôže slušným spôsobom vzdať pozícií, ktorých sa už raz zmocnila... Pretože prijala falošné dekréty ako pravé a založila na nich požiadavky na zvrchovanú moc nad svetom."

Kód: Vybrať všetko

Inkvizítor Francisco Pena v roku 1578 prehlásil, že hlavným účelom súdenia a popráv nie je záchranu duší obetí, ale vnesenie strachu medzi ostatných.

Kód: Vybrať všetko

 Po občianskej vojne v roku 1920 boľševické impérium (zhruba budúci Sovietsky zväz) malo 131 miliónov obyvateľov. O devätnásť rokov neskôr, teda roku 1939, malo už 170,467 milióna obyvateľov. To znamená, že za devätnásť rokov sa počet obyvateľov zvýšil o 39,5 milióna, i napriek tomu, že boľševici podľa niektorých významných slovenských kresťanov a "vytunelovaných", vyvraždili 75 miliónov nevinných ľudí.

Keď to tak počítam, ak boľševici vyvraždili 75 miliónov zo 131 miliónov, zostalo im 56 miliónov obyvateľov, z nich 5 - 10 miliónov žien v reprodukčnom veku. Týchto 5 - 10 miliónov žien muselo porodiť za devätnásť rokov 114 miliónov detí, t.j. približne 15 detí na jednu ženu. Samozrejme, to za predpokladu, že žiadne z detí počas devätnástich rokov nezomrie a v tom čase nezomrie ani jeden obyvateľ boľševického impéria. Je jasné, že starí a aj mladí zomierajú, takže keď berieme do úvahy úmrtnosť, odhadujem, že všetky ženy v reprodukčnom veku pod boľševickým terorom museli počas devätnástich rokov porodiť okolo 200 miliónov detí. To ale znamená, že každá žena by musela mať okolo dvadsať až štyridsať detí, že každá žena musela rodiť každých päť mesiacov.

Teda, tým, že počet obyvateľov v roku 1939 stúpol až na 170 miliónov je jasný dôkaz, že boľševici donútili nevinné ženy rodiť každých päť mesiacov po počas už spomínaných devätnástich rokov. Nechápem, prečo slovenská kresťanská vrchnosť, ktorá je majstrom v hľadaní zločinov iných, tento fakt prehliadla? Predsa takýto boľševický teror na nevinných ženách nemá v histórii obdobu! A patrí medzi ďalšie najväčšie zločiny komunizmu.

Taktiež prehliadli ešte väčší zločin boľševikov. Boľševici v boľševickom impériu zavraždili 200 tisíc kňazov a diakonov a prenasledovali cirkev na každom kroku, i napriek tomu, že celkový počet kňazov a diakonov v roku 1914 v Ruskom impériu bol len 113 tisíc!

(V roku 1914 v Rusku bolo 55 173 ruských ortodoxných kostolov a 29 593 kaplniek, 112 629 kňazov a diakonov, 550 mužských a 475 ženských kláštorov a 95 259 mníchov a mníšok.)

To by ešte nič nebolo, predstavte si, akí boli tí boľševici prefíkane zločinní! Podľa oficiálnych údajov v komunistickej Ruskej federácii, v závislosti na regióne, v roku 1987 bolo krstených 40 - 50 percent narodených detí a viac ako 60 percent ľudí malo kresťanský pohreb. Je to viac ako v súčasnosti vo Švédsku, Anglicku, Holandsku a v ďalších demokratických krajinách. V Anglicku je dnes vo veľkých mestách pokrstené len jedno dieťa zo šiestich narodených.

A anglické kostoly sa začali opäť plniť po roku 1989, paradoxne, imigrantmi z bývalého komunistického bloku. Pýtam sa - kto krstil v Rusku viac detí, ako v Anglicku, keď boľševici vyvraždili všetkých kňazov a diakonov až dvakrát? Je tu len jedna možnosť. Krstili ich totalitne sami boľševici - komunisti, ktorí na to nemali žiadne oprávnenie! A vlastne doteraz sa na to neprišlo! Dokonca na to neprišli ani naši najvyšší cirkevní predstavitelia!

Pretože vo Švédsku, Dánsku, Nórsku, Japonsku, Fínsku, Francúzsku, v Južnej Kórei, v Nemecku je menej veriacich ako v bývalých boľševických krajinách, natíska sa otázka, ako dokázali boľševici vyvraždiť viac kňazov v týchto krajinách, ako v boľševickom impériu, kde ako som už ukázal, zavraždili každého kňaza dvakrát! Nie je mi jasné, prečo aj tento ďalší zločin boľševikov slovenská kresťanská vrchnosť opäť prehliadla?!

Z vyššie uvedeného predpokladám, že niektorí slovenskí kresťania prehliadli ešte veľa ďalších zločinov boľševikov. Napríklad - populácia Ruskej federácie po odstránení boľševikov - komunistov od moci, od roku 1990 do roku 2008, klesla o 5 miliónov.

Pre porovnanie, od roku 1941 do roku 1946, počas druhej svetovej vojny populácia Ruskej federácie klesla o 6,5 milióna. Prečo kresťanská vrchnosť neskúma, ako sa mohol v posledných rokoch znížiť počet obyvateľov Ruska skoro o toľko, ako to dokázala druhá svetová vojna?

(Podľa Giovanni Andrea Cornia a Vladimíra Popova, počet obetí kapitalistického systému po odstránení boľševikov - komunistov od moci po roku 1989 bol 700 tisíc ľudí ročne.)

Je potrebné pripomenúť, že na odstránení komunistov od moci v bývalom socialistickom bloku a tým aj na počte obetí, ktoré sú porovnateľné s obeťami prvej a druhej svetovej vojny sa významne podieľali aj fundamentálne veriaci kresťania, kresťanská vrchnosť a pápež. Je pravdepodobné, že obete v bývalom socialistickom bloku po odstránení komunistov sú najvyššie a najvýznamnejšie v 20. storočí, okrem obetí prvej a druhej svetovej vojny, za ktoré sú kresťanská vrchnosť a fundamentálne veriaci zodpovední. 
Karol Ondriáš

Kód: Vybrať všetko

Občas sa tvrdí, že Ježiš nebol historickou osobou, lebo nik z antických historikov sa nezmieňuje o kazateľovi menom Ježiš. V tejto súvislosti sa často pripomína židovský filozof a historik Filon Alexandrijský, historik Justus z Tiberiasu a patriarcha Fotios Konstantinopolský z 9. storočia. Posledný preto, že čítal Justove diela, ktoré sú dnes nezvestné a vyslovil svoje počudovanie, že Ježiš sa nikde nespomína, akoby nešlo o významnú osobu. Ako sa dá rozumieť tejto neznalosti, keď vychádzame z toho, že Ježiš historickou osobnosťou bol? Dajme tomu, že Ježiš nebol vynikajúcou osobou, ale iba nedôležitým kazateľom: Pripusťme tiež, že existovalo veľa kazateľov jeho druhu a že nič úchvatného nekázal. Potom si ho mohol povšimnúť čo i len jeden z vtedajších historikov a nepotrebujeme sa čudovať, ak Ježiša nespomínal žiaden z vyššie menovaných historikov.

Aby sme lepšie rozumeli tomuto stavu veci, musíme vziať do úvahy politickú situáciu doby, v ktorej žili Ježiš a Pavel. Táto doba bola poznamenaná podzemnými hnutiami odporu proti rímskej cudzej nadvláde a proti kráľovi Herodesovi, dosadenému Rimanmi. Existovalo veľa ilegálnych bojovníkov a veľa rečníkov, ktorí sa usilovali vzbúriť národ proti Rimanom. Ježiš bol pravdepodobne Esencom. Je známe, že sa Ježiš skrýval pred Rimanmi alebo pred Herodesovými ľuďmi a zamiešal sa v ľud, keď sa objavili. Nakoniec padol zradou do rúk Rimanov. Táto zrada dokazuje, že patril k podzemiu a kázal a konal proti Rimanom a Herodesovi. Ako tento odpor proti rímskym okupantom poznamenal svoju dobu, vyplýva aj zo skutočnosti, že nakoniec viedol k otvorenej rebélii. Došlo k dvom násilným povstaniam, ktoré však skončili porážkou židovského národa.

Ti, ktorí sa dnes a denne pokúšajú tvrdiť, že Ježiš neexistoval, napomáhajú cirkvi, rozbíjajú totiž historický obraz Ježiša, ten obraz, ktorý cirkev vôbec nechce. Z toho vyplýva, že to, čo vieme o historickom Ježišovi, sme nechtiac prevzali od evanjelistov. Ktokoľvek boli v skutočnosti títo evanjelisti, boli v stave, pravdepodobne na základe ústneho podania, dodať fakty o živote historického Ježiša. Ak vychádzame z toho, že Ježiš nebol osamotený, ale patril k Esencom alebo aspoň k nejakej väčšej podzemnej organizácii, potom muselo byť veľa osôb, ktoré mohli čo to povedať aj po sedemdesiatich rokoch, keď evanjelisti začali písať svoje vyprávania.

Štyria evanjelisti, najmä Matúš, Marek a Lukáš, totiž nekriticky zhromažďovali všetko, čo sa mohli dozvedieť o historickom Ježišovi bez toho, že by preskúšali, čo vyhovuje Pavlovmu obrazu Ježiša. Tak nám zostalo niečo z historického Ježiša. Tento historický Ježiš bol celkom inou osobu ako tá, ktorú nám popisuje Pavel.

Nechcel byt mesiášom pohanov a nekázal žiadne nové náboženstvo. Všetko čo kázal, bolo skôr v súlade so svätou knihou Židov, Torou. Navyše bol fanatickým nacionalistom, ktorý nenávidel cudzincov, ktorý kázal vojnu proti Rimanom a od svojich prívržencov vyžadoval, aby sa ozbrojili. Tu máme dôkazy: „Nechoďte k pohanom (by ste im kázali, pozn. A. B.) a do miest samaritánskych nevstupujte. Radšej choďte k strateným ovciam domu izraelského (ku vzdialeným židom, pozn. A. B.)" (Mat. 10,5-7) alebo:

„Hovorím vám: Pokiaľ nebo a zem nepominú, jediné písmenko zo zákona nepominie (Mat. 5,17-18) alebo:

„Nemyslíte, že som prišiel doniesť mier na zemi. Neprišiel som, aby som dal mier, ale meč" (teda vojnu, prirodzene proti Rimanom, pozn. A. B.) (Mat. 10, 34-35) alebo:

„... kto nemáš meč, predaj svoj plášť a meč si kúp." (Luk. 22,36-37).

Ježiš sa prezentuje u Matúša a Lukáša ako mesiáš, ktorý prišiel, aby porazil nepriateľa! A Ježiš mal zrejme ako vodca militantného hnutia aj ozbrojenú telesnú stráž, čo vyplýva z epizódy pri jeho zatknutí: „A pozri, jeden z tých, ktorí sprevádzali Ježiša, svojou rukou vytiahol meč svoj, udrel služobníka veľkňaza a odťal mu ucho" Mat. 26,51). Tento militantný postoj Ježiša dáva možnosť porozumieť, prečo ho Rimania popravili ukrižovaním ako nepriateľa rímskej ríše, keď sa vydával za mesiáša. Mesiáš mal význam v dobe, kedy mal Boh, teda Jahve, Pán, vyslať silného kráľa, ktorý mal poraziť nepriateľov. Tento kráľ bol po pomazaní, teda po korunovaní, súčasne zástupcom Jahveho a tým aj najvyšším kňazom v Izraeli. Tento kňaz -kráľ však bol iba obyčajný smrteľník a nie azda boží od prírody alebo dokonca Boží syn. Pojem Boží syn vtedy židia vôbec nepoznali a Ježiš sa teda nemohol označovať ako Boži syn. To urobil neskôr, dávno po Ježišovej smrti, až Pavel. Pavel a jeho nasledovníci spojili nepravdivo pojem mesiáša s Božím synom. Napríklad nachádzame u Matúša (16,15-16): „Vy však, za koho mňa máte? Tu odpovedal Šimon Peter a povedal: Ty si Kristus, ten syn Boha živého."

Mesiáš sa grécky volá Christos. Ježiš Kristus teda znamená po manipulácii Pavla s pojmom mesiáš „Ježiš, syn Boha" a nie ako pôvodne „Ježiš, pomazaný Jahvem, vyslaný kráľ, Spasiteľ".

V súvislosti s popravou na kríži je dôležité vedieť, že popravených sácali Rimania do hrobky, do masového hrobu, ktorý potom zasypali. Boli výnimky - niekedy si mohli rodinní príslušníci mŕtvolu menšieho zločinca odniesť. Pre štátnych nepriateľov a teroristov však výnimky neexistovali. Tí išli do masového hrobu a tak sa stalo aj s Ježišom. Všetky ďalšie hlasne podávané správy v štyroch evanjeliách sú vybásnené a neodpovedajú pravde.

Ježiš mal bratov a sestry. (Môže mať Boží syn bratov a sestry, ktorí sú len obyčajní smrteľníci? Pozn. A. B.). „A jeho matka a jeho bratia prišli, zostali vonku stáť a poslali k nemu, aby ho vyvolali. A sedel okolo neho ľud a povedali jemu: Pozri, matka tvoja a bratia tvoji sú vonku a hľadajú teba" (Mark 3, 31-32). Tu sa vynára prirodzená otázka: Ako sa môže stať z matky mnohých deti bohyňa konajúca zázraky, svätá Panna Mária, ktorej sa údajne nedotkol smrteľný muž?

Pavel navštevuje Petra a stretne jedného z Ježišových bratov: „O tri roky neskôr vrátil som sa do Jeruzalema, aby som navštívil Petra a zostal som pätnásť dní s nim. Druhého z apoštolov som nevidel, len Jakuba, brata Pánova" (Gal. 1,18-19).

Vedci, ktorí sa zaoberajú skúmaním náboženstva poznajú, že najväčšia časť Ježišových výrokov v evanjeliách bola vybásnená a jemu vložená do úst. Vyššie uvedené výroky Ježiša, prípadne týkajúce sa Ježiša, môžu naproti tomu platiť ako autentické, jednoducho z toho dôvodu, že odporujú bežnému obrazu Ježiša. Autori štyroch evanjelií by nevymýšľali niečo negatívne o svojom Božom synovi. Potom však všetky inak vytvorené, všetky umiernene vyznievajúce Ježišove výroky nemôžu byť autentické. Alebo bol Ježiš militantný, vlastenecký a zákony porušujúci terorista, alebo bol kazateľ všeobecnej, neobmedzenej lásky a odpustenia. Oboje však nemohol v jednej dobe byť.

Biblia je plná rozporov a zrejmých vybásnení. To sa netýka len Starého zákona, ale aj štyroch evanjelií a skutkov apoštolských. V štyroch evanjeliách sú až tak hrubé falšovania a vybásnenia, že sa dajú hneď spoznať.

K takýmto hrubým falšovaniam patria napríklad vyprávania o prázdnom hrobe. Každé zo štyroch evanjelií sa zmieňuje o prázdnom hrobe a popisuje ho ako dôkaz, že Ježiš musel vstať z mŕtvych. Ale tieto popisovania sa vo všetkých štyroch evanjeliách ostro líšia. Vznikli dávno po smrti Pavla. Pavel sám sa zmieňuje o prázdnom hrobe bez slova. Vedel asi veľmi dobre, že ľudia popravení na kríži išli do masového hrobu.

Falšovanie je veľmi zreteľné. Len v jednom sú títo zbožní pisatelia jednotní, totiž, že tu musel byť prázdny hrob, keď mal Ježiš vstať z mŕtvych. Teda urobili svoju prácu a vybásnili, každý svojim spôsobom, prázdny hrob Ježiša.

O obidvoch Máriách, ktoré vystupujú v evanjeliách, treba povedať, že jedna je Matka Ježiša, zatiaľ čo Mária Magdaléna musela, ako Ježišova žena, mu stáť nablízku. Táto Mária sa taktiež javí ako historická osoba, lebo sa objavuje vo všetkých štyroch evanjeliách. Ježiš mal ako normálny muž svoj milostný život. Sú autori, ktorí napísali o milostnom živote Ježiša celé knihy. V Grécku napríklad napísal autor Androulakis knihu o milostnom živote Ježiša a bol ihneď predvedený pred sudcu a stal sa terčom nenávistných demonštrácii, ktoré organizovala ortodoxná cirkev. To sa nestalo v stredoveku, ale vo veku kozmických letov, vedy, techniky - v Grécku!

Pomocou svojho svedectva chcel Pavel dokázať pohanom, že Ježiš vstal z mŕtvych a po troch dňoch vstúpil do neba. Ježiš sa tak stal Božím synom, lebo iba božstvá môžu také niečo vykonať. V tomto svedectve sa Pavel sám uvádza ako svedok, keď píše: „Najskôr mal Peter vidieť, ako vstupuje na nebo. Potom ho videli dvanásti služobnici. Nato ho videlo viac ako päťsto bratov. Potom ho videl Jakub, potom sa zjavil všetkým apoštolom. Nakoniec sa ukázal aj mne nehodnému." (I.Kor. 15,5-7). Menovaní svedkovia videli teda Božieho syna vstupovať do nebies celkom reálne, nie azda ako víziu.

Pavel sa tu teda stretáva s Božím synom a pozdravuje ho, stretáva teda jedného po zemi chodiaceho Boha, ale v nasledujúcom okamihu pokračuje prenasledovaním prívržencov tohto Boha. Ako je to možné? Pavel nemôže robiť oboje v rovnakej dobe! Aby stretol toho, čo vstupuje na nebesá, dá si rúcho apoštola a potom si oblečie uniformu Herodesa k prenasledovaniu prívržencov tohto Boha, čo ich práve stretol a pozdravil. „Šavel však hubil cirkev, vchádzal do domov, bral mužov a ženy a vrhal ich do väzenia." (Sap.8,3). Na inom mieste spomína: „Šavel potom, ešte chtiac hroziť a vraždiť služobníkov Pána, išiel k veľkňazovi, vyžiadal si od neho listy na školy do Damasku, aby všetkých prívržencov ..., ktorých by tam našiel a zviazaných do Jeruzalema priviedol." (Sap.9,1-2).

Skutočnosť, že Pavel až po viacerých rokoch od smrti Ježiša hovorí o svedectve, keď sa údajne prostredníctvom hlasu nechal menovať apoštolom pohanov, vysvetľuje všetko. Totiž: Príbeh nanebovstúpenia a jeho stretnutie s nanebovstupujúcim boli vybásnené až dlhý čas po smrti Ježiša. Všetko sa však malo údajne udiať bezprostredne po ukrižovaní Ježiša, teda v čase, keď pojem Božieho syna bol v židovskom prostredí ešte celkom neznámy. - Kňazský podvod!

V prípade Damasku môže ísť iba o krycie pomenovanie, lebo Sýria bola v tej dobe rímskou provinciou a ležala mimo súdnej právomoci Palestíny, Herodes, príp. veľkňaz, nemohol teda vyslať Pavla do Sýrie, do Damasku. Musí teda ísť o miesto vnútri Palestíny. Miesto s menom Damask v Palestíne neexistuje. Ktoré miesto sa skrýva za týmto pomenovaním, sa človek, pravda, z biblie nedozvie. Zo starých zvitkov, ktoré sa našli v kumránskych jaskyniach, najmä z tam nájdeného Damaského spisu vychádza, že Damask musí byť krycie pomenovanie pre Kumrán. V Kumráne mala svoje šidlo náboženská sekta Esencov a Ježiš zrejme k tejto obci patril.

Zostáva odpovedať na otázku, prečo Pavel urobil Božieho syna z tohto fanatika, narušiteľa zákonov, menovaného Ježiš, fanatického kazateľa, ktorý sa vydával za mesiáša a kráľa vyslaného Bohom Jahve, ktorý bol popravený a tým aj mŕtvy. Naproti tomu pohania v susedných krajinách nepoznali tohto historického a skutočného Ježiša, nikdy ho nevideli a nikdy o ňom nepočuli. Preto sa mohol Pavel odvážiť vydávať tohto Ježiša za Božieho syna. A keď mal Pavel hotové plány, zmenil fronty na ceste do Damasku, dal sa do spojenia s Ježišom, aby sa ihneď nechal osobne nim menovať za apoštola pohanov.

V Damasku sa stretol s vodcami - kňazmi podzemného, militantného, zákony narušujúceho Ježišovho hnutia, ktoré nemalo nič, absolútne nič spoločné s dnešným kresťanstvom, ktoré bolo čisto nacionálnym odbojovým hnutím, s ktorým sa zjednotil v svojej misii medzi pohanmi. Pre svoju misiu potreboval Pavel podporu tejto silnej podzemnej organizácie. Došlo ešte k druhému stretnutiu na jednom tajnom mieste v Jeruzaleme, kde si vyjasnili ešte niektoré otvorené otázky. Tieto otázky sa týkali dodržiavania židovských zákonov. Zjednotili sa na tom, že iba zákaz požívania krvi dobytčiat mal by platiť aj pre pohanov. Tento zákaz platí ešte dnes v gréckej ortodoxnej oblasti.

„Jakub, Peter a Ján, ktorí platia ako stĺpy, podali mne i Barnabášovi pravú ruku na znak spoločenstva" (Gal. 2,9). Tento Jakub nie je nik iný ako Jakub, brat Pána, brat Ježiša, o ktorom sa Pavel zmieňuje vo svojom liste Galatským (1,18-19). Osoby, uvedené v obidvoch listoch Galatských ako stĺpy, menuje Pavel aj vo svojom svedectve. Títo ľudia prirodzene vypovedali v prospech Pavla, ak sa ich niekto vypytoval. V gigantickom Pavlovom podvode sú tak jeho komplicmi. Jakub musel v tomto hnutí, ktoré pôsobilo v podzemí proti Rimanom, hrať významnú úlohu. Je zvláštne, že Pavel nevyzdvihol tohto brata Ježišovho ako druhého Božieho syna - veď aj on bol synom „svätej" Márie.

Rimania reagovali na Pavlove mocensko-politické plány prenasledovaním kresťanov a popravou Pavla, porážka židovského národa po neúspešnom povstaní Bar -Kochbu v roku 137 urobila koniec tomuto Pavlovmu snu. Kresťanstvo, pravda, ovládlo v krátkej dobe celý svet, ale nie už s židovskými kňazmi. Židia sami verili ďalej len v svojho Jahveho ako predtým. Božieho syna nikdy nepoznali, ani nikoho takého im nikdy nekázali.