Kód: Vybrať všetko

V poslednom čase som zachytil v médiách veľa nárekov a ponôs na útočný, netolerantný ateizmus, ako keby to bolo niečo zlé. Zdá sa, že náboženstvo si do každého s chuťou kopne, neznesie však odvetu. Správa sa ako pouličný bitkár, ktorý zavolá políciu, len čo sa obeť začne brániť. Útočný ateizmus je v skutočnosti obranným ateizmom, pretože v súčasnosti nie je nič bojovnejšie než spolitizované náboženstvo. Byť ateistom či sekularistom už neznamená iba ustupovať, ale doslova sa aktívne brániť, preto si náboženstvo podľa mňa za každé napadnutie zaslúži desaťnásobnú odplatu. Okrem toho neverím v čosi ako prílišnú agresivitu, keď ide o obranu slobody slova, ktorá, ako všetci dobre vieme, je priam posvätná. Oveľa posvätnejšia než akýkoľvek boh, prorok či posvätná kniha.

Ľudia mi občas hovoria: „Si rovnako netolerantný ako tí, ktorých kritizuješ.“ Naozaj? Dúfam, že áno, pretože niekto taký musí byť. Voči istým veciam mám prudký odpor niet dôvodu to zapierať. Vezmime si napríklad takú neznášanlivosť k ženám či diskrimináciu na základe pohlavia. Voči tomu som mimoriadne netolerantný. Verím, že to nikoho neurazí. Rasizmus? Antisemitizmus? Nie, obávam sa, že ani k nim nepociťujem toleranciu. Prepáčte mi to. A čo homofóbia? Ani štipka tolerancie. Prepánajána, tuším som stratený prípad! Čo kruté zaobchádzanie so zvieratami? Opäť silný odpor. No teraz sa dobre posaďte, pretože toto je len začiatok. Nielenže som tak otvorene a nehanebne neznášanlivý voči všetkým uvedeným veciam, ale ak sa niekto pokúsi hociktorú z nich ospravedlniť náboženstvom, obávam sa, že sa v okamihu zmením na agresívneho a nepriateľského a ani sa za to neospravedlním, pretože to nepovažujem za potrebné – a ani vy to nemusíte robiť.

Neustále mi opakujú, že by som mal rešpektovať pocity druhých. Fajn, ale čo moje pocity? Čo pocit absolútneho zhnusenia, ktorý sa ma zmocní zakaždým, keď si pomyslím na toho Boha z púšte a na všetky strašné myšlienky a činy, ktoré podnecuje? Tento Boh je pre mňa stelesnením diabla. Keď počujem jeho meno, zaňuchám síru, keď počujem jeho slová, zaňuchám smrť. Vidím, že jeho odporné náboženstvo zamorilo svet, v ktorom musím žiť, tak dôkladne, že aj fosílne palivá vedľa neho blednú od závisti. Vidím tiež to, že všetko, čo sa týka tohto Boha, vymysleli tak, aby to zhoršilo našu skúsenosť so životom a smrťou, nie zlepšilo; chcú nás udržiavať v strachu, potláčajú vedomosti, obmedzujú slobodu a tvorivosť a nútia nás oslavovať smrť. Nie je to nič iné ako svätuškárske ohlupovanie ľudskej rasy a dožadovať sa preň úcty je, povedzme si otvorene, urážka, ktorá si zaslúži rovnakú odpoveď. Náboženstvu neprináleží nijaká úcta, pretože po prvé samo nikoho nerešpektuje, a po druhé nám neponúka žiadne dôkazy. Tie sú dokonca neželané, pretože sú v priamom rozpore s vierou, a ich hľadanie by bolo strašným mrhaním touto falošnou cnosťou.

Viera je jednou z troch umelých cností, ďalšie dve sú zbožná úcta a počestnosť. No väčšmi než svätú trojicu pripomínajú tri škaredé sestry. Na rozdiel od bosoriek v Macbethovi, ktoré sa pozerajú na svet v kotli nad ohniskom, tieto tri urobili všetko preto, aby ho na kotol premenili – chváľme Pána! – a stále sa majú k životu. Medzi početné dary týchto rozkošných múz patrí napríklad konflikt na Blízkom východe – a tohto požehnania sa podľa všetkého tak skoro nezbavíme. Nehovoriac o rakovine v jeho srdci – Jeruzaleme –, tom púštnom klenote, nebeskej latríne uprostred piesku, z ktorej sa duchovná čierna smrť šíri z blízkovýchodnej púšte do celého sveta ako ropná škvrna, a všetko, čoho sa dotkne, pokryje a zamorí hustým slizom božskej ignorancie. Ibaže my ju nenazývame ignoranciou, ale vierou.

Aké strašné slovo – viera. Vyžaruje z neho falošná aura čistoty a cnosti a zároveň nám podsúva najodpornejšie myšlienky, aké kedy táto planéta spoznala; zatvára ľudské srdcia, keď by ich mala otvárať, vyvoláva v nás hrdosť na veci, za ktoré by sme sa mali hanbiť, a núti hanbiť sa za veci, ktorými by sme sa mali pýšiť. Pozrime sa lepšie na kruté barbarstvo islamského sveta a uvidíme, že pre týchto ľudí, dušujúcich sa, že konajú v mene viery, nie je nijaký akt počestnosti dostatočne zvrátený. Ak vezmete ich boha za slovo, môžete skončiť ako on – krutý, bezcitný netvor – a dobre si to užívať. Ani v civilizovanom svete nie je nič natoľko hanebné, aby sa to nedalo očistiť vierou. Nezabúdajme, že to bola viera, kto pripravil homosexuálov v Kalifornii o základné ľudské práva v rovnaký deň, keď si Amerika zvolila za prezidenta černocha. Bola to viera, kto presvedčil kresťanov tmavej pleti, aby posielali homosexuálov na zadné sedadlá autobusov.

To všetko by bolo aj samo osebe dosť odporné, lenže vďaka voľnej vstupenke, ktorú tejto falošnej cnosti viery neustále dávame, sa náboženstvo celkom vymklo spod kontroly. Už drží pod krkom aj OSN a dožaduje sa celosvetového zákona proti rúhačstvu, aby ochránila ľudí pred hrozbou, že začujú slová, ktoré by ich drobné mozočky vysekali z doby kamennej.

Samotný pojem rúhačstvo je dokonalým príkladom ustráchanej nezrelosti zbožnej mysle a prázdnosti náboženstva. Keby totiž náboženstvo obsahovalo nejakú pravdu, mohli by sme sa z neho posmievať, urážať ho či dokonca špiniť, no predsa by sme ho tým neponížili. Neumlčaná a nepoškvrnená pravda by zakaždým vyplávala na povrch a zahanbila by tých, ktorí ju hanobili, až by museli sa so stiahnutými chvostami vytratiť. Lenže tak to nie je. Náboženstvo je chúlostivé, neznášanlivé a mimoriadne defenzívne práve preto, lebo je krehké a pominuteľné. Má konzistenciu porovnateľnú so snehovými pusinkami. Je to iba kulisa bez obsahu. Malo tisíce rokov, aby nás presvedčilo o svojom opodstatnení, no za ten čas dokázalo vytvoriť akurát falošné dôkazy, násilie a morálku, za akú by sa nehanbili ani potkany.

Dnes už nijaké bludy a táraniny z úst duchovenstva nezakryjú jednoduchý, holý fakt, že náboženstvo nám nemá čo poskytnúť. Jediná pravdivá vec na náboženstve je jeho nepravdivosť. Tvrdenie, že ponúka vyššiu pravdu, je smiešne. Neponúka ani len nižšiu pravdu. Jeho absurdné tvrdenia týkajúce sa reality by neobstáli na žiadnom súde a je načase, aby sme sa prestali tváriť, že to tak nie je.

To je všetko, čo si myslíme a čo žiadame, a každý, kto to považuje za príliš útočné, si môže viete čo – a ak to nevie, veľmi rád mu to vysvetlím. Mier všetkým. Žijeme v bláznivých časoch plných bláznivých myšlienok. 

Kód: Vybrať všetko

Niektorí dnešní veriaci kresťania oprášili známy pojem – bojovní ateisti. Okrem toho, že ich spájajú s komunistickou (boľševickou) ideológiou a nelogicky ateizmu vyčítajú smrť miliónov životov, ktorých mal tento totalitný režim na svedomí, tak týchto ľudí označujú ako jednostranných, často militantných či domýšľavých (v zmysle presvedčenia o svojej jedinečnej pravde), ktorí veriacich radi urážajú, osočujú, atď.


V našej spoločnosti panuje akási klíma prehnanej ohľaduplnosti voči náboženskej viere (čo napríklad v Írsku vyústilo do úplnej absurdnosti – zákon proti rúhaniu). Nikto nepovažuje za zlé či nemorálne ak niekto kritizuje napríklad politické strany či názory niekoho iného (a vyjadruje tým pádom názor vlastný). Nikto nepovažuje za zlé, ak na verejnosti  prezentujú svoje názory napríklad zástancovia globálneho otepľovania a ich popierači, zástancovia jadrovej energie a ich „zelení“ oponenti, ak sa sporia zástancovia platformy MS Windows a Linux či predstavitelia jednotlivých politických strán vo svojom predvolebnom boji. Sloboda názoru a prejavu je zachovaná, každý má právo vyjadriť svoj názor, čo je mimochodom zakotvené aj v Ústave SR (aj keď o tomto by sa dalo diskutovať hlbšie, čo je však mimo témy).


Naproti tomuto všetkému je považované  za neslušné (a nemorálne)  polemizovať  s náboženskými založenými ľuďmi, spochybňovať ich „svätú“ vieru (obvykle to označujú ako doslovný útok na ich osobné práva či vyznanie) a celkovo sa kriticky vyjadrovať k týmto otázkam. Navyše je to takto vnímané len jednostranne: keď ateista argumentuje proti opodstatnenosti viery veriaceho. Naopak, keď cirkevní hodnostári alebo obyčajní veriaci urážajú ateistov a považujú ich postoj zaniečo abnormálne, či rovno týchto ľudí posielajú do večných pekelných lovíšť, nikomu to nevadí (samozrejme, okrem ateistov, ktorí sa, prirodzene, bránia). Niektorí veriaci dokonca odsudzujú, keď sa „bezbožní“ ateisti vôbec vyjadrujú k témam ako Boh či posmrtný život. Vraj o týchto veciach nič nevedia. Čo sa však týka znalosti o skutočnom Bohovi, sme všetci rovnakými „odborníkmi“.

 

Nevidím nič zlého na to, ak sa tieto iracionálne predsudky nerešpektujú. Náboženstvo je svetonázor ako každý iný a nie je to žiadna nedotknuteľná svätá krava, na ktorú sa nemôže ani siahnuť.  Nie je nič neslušného ani nemorálneho na tom, argumentovať v prospech svojho svetonázoru a poukazovať na nezmyselnosť či nelogickosť svetonázoru iného. Faktom zostáva, že je plným právom veriacich sa vyjadrovať k našej neviere takisto, ako je našim plným právom vyjadrovať sa k viere veriacich. Nie je na tom nič neslušné, nemorálne ani netaktné.