dahome napísal:kali520 - ty v tom vidíš ignoráciu? Ja v tom vidím reakciu na to, čo si napísal a čo zdá sa mi stále nerozlišuješ - orientáciu a správanie.
Prave preto som ti napisal toto:
kali520 napísal:Homosexual rodinu na zaklade svojej orientacie vytvorti nemoze, moze ju vytvorit teoreticky z donutienia kde potlaci svoju orientaciu
Uz chapes co sa ti tu snazim vysvetlit? Dokazes ty vobec pochopit ze homosexual tu rodinu nemoze vytvorit aj na zaklade orientacie a spravania a ze na vytvorenie rodiny je potrebne rovnaka orientacia aj spravanie, preto lebo spravanie je len teoreticka moznost v tomto pripade.
dahome napísal:Nejde o "moje ponímanie" ale o to, čo vychádza z definície rodiny. A nie je to moja definícia... podľa teba je možno nepresná, podľa mňa vystihuje podstatu. Ak máš presnú definíciu rodiny, tak ju sem napíš, som na ňu zvedavý. Navyše podstatou debaty a mojich príspevkov nebol ani vznik ani následné prežívanie a koexistencia ale -opakujem - to, čo obsahuje pojem "rodina", čiže sme opäť na začiatku - čo je rodina podľa teba, mňa, kohokoľvek, čo je rodina podľa definície a ktorá definícia je tá jediná správna....
Ked som chcel od teba definiciu povedal si mi citujem, najdi si. Rodina nie z hladiska ponimania nejakeho systemoveho zriadenia alebo pravneho a podobne ale z hladiska ludskeho vznika splodenim dietata muzom a zenou, tym padom tam kde vznika tam aj mozno definovat pojem rodina. Rodina nemoze vzniknut len z samotnej zeny alebo samotneho muza alebo samotneho dietata. Na vytvorenie rodiny je potrebna heterosexualna orientacia, spravanie a dve opacne pohlavia.
Možno umelo, ale rodina to je. Aj v právnom zmysle slova.
V ako v pravom zmysle slova? Rodina to je z hladiska pravneho, nie prirodneho.
Tvrdenie, že móda a spoločnosť môže byť príčinou homosexualilty, je nepodložené... ale to, že homosexuáli orientáciu resp. hom. správanie skrývali a potláčali a uzatvárali a uzatvárajú manželstvá - to je realita... neviem teda, čo tu chceš podkladať.
Dva druhy argumentov na obranu homosexuality
Existujú dva druhy argumentov, ktoré používajú homosexuáli na ospravedlnenie a podporu svojho životného štýlu. Cieľom genetického argumentu je vyvolať dojem, že homosexualita je geneticky determinovaná. Tento argument patrí do naturalistickej alebo inštinktivistickej teórie, ktorá tvrdí, že sexualita je podobná zvieraciemu inštinktu, ktorý je predom daný. Druhý argument je pravým opakom: je založený na psychoanalýze, podľa ktorej sexuálna orientácia nie je vrodená, ale nadobudnutá. Ak je sexuálna orientácia nadobudnutá prostredníctvom vplyvov prostredia a osobnej voľby, potom – hovoria homosexuáli – aj homosexualita aj heterosexualita, ako aj akákoľvek iná sexuálna orientácia, sú nadobudnuté, a preto rovnako oprávnené orientácie. Tento argument je súčasťou kulturalizmu, ktorý sa pozerá na všetky druhy správania sa ako na kultúrne dané, teda relatívne a rovnako akceptovateľné. Homosexuálna komunita v Spojených štátoch sa snaží neprestajne používať genetický argument. V Európe, na druhej strane, homosexuáli neprijali argumentáciu, že ich správanie by malo byť zredukované len na geneticky determinované inštinkty. Európski homosexuáli dávajú prednosť psychoanalytickému argumentu. Táto situácia je dobrým príkladom toho, ako môže byť ľubovolná teória, ak je násilne rozšírená, použitá na obhajobu akejkoľvek formy správania. V ďalšej časti budú prediskutované tieto dva argumenty.
a) Genetický argument
Existuje dostatok dôkazov na to, že človek sa nerodí homosexuálom tak, ako sa rodí černochom alebo ženou. Neskôr sa bude diskutovať o príčinách homosexuálnych tendencií, teraz sa krátko rozanalyzuje tvrdenie, že homosexualita je určená geneticky. Existujú štúdie, ktoré sa snažili dokázať, že homosexualita súvisí s rozličnými biologickými stavmi, ako sú abnormálne hladiny hormónov – testosterónov. Tieto štúdie neboli príliš rozšírené aktivistami za práva homosexuálov, pretože ak by homosexualita mala fyzické príčiny, mohla by byť stále ešte klasifikovaná ako choroba. Ak by sa však dokázalo, že je zapísaná v ľudských génoch, potom by sa už nemohla nazývať chorobou, pokiaľ by sa neklasifikovala ako genetická choroba, k čomu by však asi nikto nenašiel odvahu. Homosexuálni aktivisti sa preto plne postavili za presadenie genetického argumentu.
Pravidelne sa objavujú vedecké štúdie, ktoré podporujú tento názor. Hoci tieto práce väčšina genetikov neberie vážne, sú široko publikované v médiách. Prvou z týchto štúdií bola práca F.J. Kallmana s názvom A Comparative Twin Study on the Genetic Aspects of Male Homosexuality (Genetické aspekty mužskej homosexuality – porovnávacia štúdia dvojičiek; pozn. prekl.), napísaná v roku 1952. Kallman vyšetroval 37 párov jednovaječných dvojičiek a pozoroval, že vo všetkých prípadoch boli obidve dvojičky alebo heterosexuálne alebo homosexuálne. Táto štúdia bola však silne kritizovaná pre svoje nevedecké metódy. Navyše sa ukázalo, že zhodnosť výskytu homosexuality u tých istých dvojičiek môže prameniť z intenzívnej, od detstva prebiehajúcej identifikácie jeden voči druhému, alebo zo skutočnosti, že vyrástli v tej istej rodine a prostredí. Tiež nie je nezvyčajné, že dvojičky, ktoré sa stali homosexuálmi, praktizovali homosexualitu spoločne a povzbudzovali sa tak navzájom v tom istom smere. Nakoniec, ak je pravda, ako hovoria mnohí psychoanalytici, že homosexualita súvisí s narcisizmom, potom nie je žiadnym prekvapením, že dvojičky sú vystavené vyššiemu riziku, že sa stanú homosexuálmi, keďže svoj potenciálny narcisizmus môžu ľahko premietať voči sebe navzájom.
Najnovší pokus dokázať genetickú teóriu homosexuality bol v roku 1993, kedy americký časopis Science publikoval výsledky výskumu skupiny vedcov z National Cancer Institute (Národný inštitút pre výskum rakoviny – pozn. prekl.), ktorí uviedli, že zo 40 dvojíc homosexuálnych bratov, 33 dvojíc malo rovnakú sekvenciu ADN v chromozóme X. Tento poznatok priviedol týchto vedcov k záveru, že homosexualita sa prenáša geneticky prostredníctvom matky, kedže chromozóm X pochádza od matky. Túto štúdiu však možno kritizovať v dvoch bodoch. Po prvé je jasné, že homosexualita závisí od viacerých faktorov a je veľmi nerealistické predstierať, že by mohla mať jednoduchú chromozomálnu príčinu, aká bola pozorovaná u farby kože. Ak by napríklad homosexualita bola geneticky determinovaná, prečo sa percento homosexuálov v tej ktorej krajine tak značne odlišuje? Po druhé, táto štúdia neprináša informáciu o tom, či sa tá istá sekvencia chromozómov nachádza u dvojíc bratov, z ktorých jeden je homosexuál a druhý heterosexuál.
Možno povedať, že štúdie tohto druhu sú ťažko poznačené politickými a kultúrnymi súvislosťami v USA. Homosexuálna komunita v tejto krajine potrebuje vedecké zdôvodnenie a preto široko publikuje všetky štúdie, ktoré podporujú jej názor, napriek tomu, že tieto štúdie sú kritizované vedeckou komunitou. Tá istá genetická teória, ktorá je aplikovaná v súčasnosti na homosexuálov, bola v minulosti podporovaná niektorými vedcami, ktorí sa snažili dokázať, že genetické faktory determinujú toxikomániu, kriminalitu, alebo v prácach z posledných rokov, schizofréniu a alkoholizmus. Všetky tieto teórie boli nakoniec zdiskreditované. Je veľmi pravdepodobné, že teória genetického mechanizmu vzniku homosexulity bude mať ten istý osud. (Le Monde, 10-11-93)
Závery niektorých široko známych psychiatrov ostávajú nezmenené. Vo svojej významnej štúdii nazvanej Human Sexuality (Ľudská sexualita – pozn. prekl.), autori Masters a Johnson (William H. Masters, Virginia E. Brown, a Robert C. Kolodny, Boston, 1984) tvrdia:
„Genetická teória homosexuality bola v súčasnosti úplne odložená. [...]. Napriek záujmu o možný hormonálny mechanizmus pôvodu homosexuality, žiadny seriózny vedec v súčasnosti netvrdí, že je možné homosexualitu vysvetliť pomocou nejakej jednoduchej príčinnej súvislosti.“ (s. 319-320)
George A. Rekers vyjadril ešte otvorenejší názor vyslovený vo svojej prednáške „The Formation of Homosexual Orientation“ (Vytvorenie homosexuálnej orientácie – pozn. prekl.), ktorú predniesol pred The North American Social Science Network Conference (1987):
„V súčasnosti môžeme urobiť pracovný záver, že hlavným zdrojom pohlavných a sexuálnych deviácií je spoločenská výchova a premenné v oblasti psychologického vývoja ... hoci by sme mali uznať, že zostáva teoretická možnosť, že biologické abnormality by mohli prispievať k potenciálnej zraniteľnosti nejakým nepriamym spôsobom.“
b) Psychoanalytický argument
Pravdu majú tí, ktorí tvrdia, že homosexualita je získaná. Existuje veľa dôkazov, že sexuálna orientácia jednotlivca závisí viac od ranných procesov učenia sa ako od predispozície. Mnohí psychiatri a psychoanalytici chápu homosexualitu ako získaný stav v dôsledku pôsobenia faktorov prostredia. Tento názor vyslovil Wainwright Churchill v práci Homosexual Behaviour among Males (Homosexuálne správanie mužov – pozn. prekl.) (New York, 1967):
„Človek nemá nijaké sexuálne inštinkty... ľudská sexualita je plne závislá od podmienok učenia sa. Model pre sexuálne správanie sa jednotlivca sa získava v kontexte jeho jedinečných skúseností a v žiadnom prípade nie je zdedený“ (s.101, citované v Dannemayer, s. 47).
H.C. Resnik a Marvin Wolfgang napísali v práci Sexual Behaviors: Social, Clinical, and Legal Aspects (Sexuálne správanie: sociálne, klinické a právne aspekty – pozn. prekl.) (Boston, 1972):
„Človek sa normálne rodí s určitým pohlavím a potenciálom manifestovať sexuálnu túžbu, ale vyjadrenie tejto sexuálnej túžby je oveľa viac závislé od kultúry a sociálneho systému ako je to pri akomkoľvek inom druhu túžby“ (s. 397, citované v Dannemayer, s. 47).
Podobným spôsobom píše Charles Socarides v práci „Homosexuality: Basic Concepts and Psychodynamics“ (Homosexualita: základné pojmy a psychodynamika – pozn. prekl.) (v časopise International Journal of Psychiatry, 10, 1972, s. 118-125):
„Homosexualita, voľba partnera rovnakého pohlavia za účelom orgastického ukojenia, nie je vrodená. Neexistuje žiadna súvislosť medzi sexuálnym pudom a výberom sexuálneho partnera. Voľba sexuálneho partnera je naučeným, získaným správaním. Neexistuje nijaký nevyhnutný geneticky vrodený prirodzený sklon k výberu partnera buď toho istého alebo opačného pohlavia.“
Niektorí homosexuáli rozšírili toto pozorovanie, pôvodne vďaka Freudovi tak, aby to vyhovovalo ich programu. Tvrdia, že človek je prirodzene bisexuálny a svoju voľbu heterosexuality alebo homosexuality uskutočnuje v období adolescencie. Ak si mnohí teenageri volia heterosexualitu, je to podľa homosexuálov čiastočne pre sociálny útlak a pohanu, ktoré sa spájajú s homosexualitou. Inými slovami tvrdia, že mnohí ľudia potlačili svoje prirodzené homosexuálne sklony.
V odpovedi na tvrdenie, že sexuálna orientácia nie je vôbec daná pri narodení, sa musí poznamenať, že rodinné a sociálne podmienky, ktoré determinujú sexuálnu orientáciu, môžu byť pozitívne alebo negatívne. Pozitívne podmienky (starostlivosť, láska) vedú k heterosexualite. Negatívne podmienky (zanedbanie, zneužitie) môžu viesť k homosexualite (pozri niššie).
Všeobecné príčiny homosexuality
a) Potreba lásky zo strany rodiča rovnakého pohlavia a potreba identifikácie pohlavia
Vo väčšine prípadov majú homosexuálne myšlienky a pocity svoj pôvod v skúsenostiach z pred-adolescečného obdobia. Preto je homosexualita v podstate nesexuálny stav. Homosexuálna láska je vlastne hľadaním rodičovskej lásky. Homosexuáli hľadajú naplnenie normálnej potreby vytvárania vzťahov, ktorá nebola uspokojená v procese rastu. Znamená to, že muž hľadá lásku svojho otca prostredníctvom iných mužov, a žena hľadá lásku matky prostredníctvom iných žien. Je to vlastne túžba po uskutočnení nápravy – snaha vyliečiť nenaplnené potreby lásky z minulosti. Psychoterapeut Richard Cohen preto nazýva homosexualitu „homo-emocionálnou“ túžbou.
Avšak hlbšie emocionálne potreby lásky nikdy nemôžu byť naplnené prostredníctvom sexuálnych vzťahov. Z výsledkov pokusov, testov a dôkazov je zrejmé, že sex nikdy nedokáže vyliečiť ani naplniť hlbšie potreby lásky. Len prostredníctvom zdravej, uzdravujúcej, nesexuálnej väzby je možné dosiahnuť skutočnú a trvalú zmenu.
Homosexuál pociťuje v sebe nedostatok mužskosti alebo ženskosti a snaží sa hľadať naplnenie tejto potreby pomocou iného muža alebo ženy. K tomuto stavu dochádza v dôsledku nedostatočného alebo porušeného vzťahu medzi synom a otcom, alebo matkou a dcérou v období ranného detstva alebo adolescencie.
Identita pohlavia znamená uvedomenie si vlastnej mužskosti alebo ženskosti. Homosexuáli majú pocity nedostatočnosti a neúplnosti v oblasti vnútornej podstaty svojej bytosti. Hľadajú preto chýbajúcu časť svojej osobnosti v inom človeku. Prostredníctvom sexuálneho kontaktu alebo jednoty s iným človekom rovnakého pohlavia majú aspoň chvíľkový pocit celku a väčšej úplnosti.
b) Strach z intimity s človekom opačného pohlavia
Homosexuálnej žene sa mohlo stať, že bola zneužitá svojím otcom alebo iným mužom. K zneužitiu mohlo dôjsť sexuálnym, citovým, mentálnym alebo fyzickým spôsobom. Tieto skúsenosti vyvolávajú v žene hlbokú traumu z mužov. Zneužitá žena sa snaží vyhnúť sa spomienke na zneužitie a uchyľuje sa k inej žene, u ktorej hľadá potešenie, lásku a pochopenie.
Homosexuálny muž mohol žiť v prostredí abnormálne blízkeho vzťahu so svojou matkou. Ak v manželstve manžel nenapĺňa emocionálne a fyzické potreby svojej ženy, žena – matka sa môže obrátiť k svojmu synovi pre citové naplnenie a podporu. Nerobí to v zásade vedome s cieľom syna zraniť, avšak výsledkom je, že tento vzťah má zásadný a škodlivý vplyv na psychosexuálny vývoj jej syna. Môže dôjsť k tomu, že syn sa v procese identifikácie prikloní viac na stranu svojej matky a ženského princípu a odkloní sa od svojho otca a mužského princípu.
Neskôr v období puberty môže syn prežívať sexuálnu priťažlivosť voči svojej matke, ktorá vedie k extrémnym pocitom viny a potlačeniu normálnej sexuálnej túžby po iných ženách. Taký človek sa potom môže uchýliť k intimite a pohlavnému životu s mužmi s cieľom „nezradiť“ svoju matku alebo vyhnúť sa opätovnému prežívaniu pocitov viny. Tento proces prebieha vo všeobecnosti podvedome.
Môže sa povedať, že homosexualita je psychologická reakcia na nedostatočnú rodinnú dynamiku a bolesť prameniacu z tejto nedostatočnosti. Pravdepodobne neexistuje lepšia ilustrácia ako tá, ktorú poskytol slávny spisovateľ André Gide, slávny svojou homosexualitou a svojimi divokými útokmi voči rodine: „Familles, je vous hais! Portes fermées, foyers clos!“ – „Rodiny – nenávidím vás! Zavreté dvere, zamknuté domy!“.
Pri bližšom pohľade na príčiny homosexuality je vidieť, že sú vývinovo rozložené do troch štádií: prvé, kedy korene homosexuality siahajú do ranného detstva. Druhé štádium začína v puberte, kedy sa nenaplnené „homo-emocionálne“ potreby erotizujú. V treťom štádiu sa človek oddáva homosexuálnemu spôsobu života. Začína sa proces závislosti od homosexuálneho pohlavného styku a spôsobu života.