Kód: Vybrať všetko

Legenda, že Hitler bol ateista, sa pestovala tak starostlivo, že množstvo ľudí jej ešte dnes verí na slovo; obrancovia náboženstva ju vyzývavo spomenú pri každej príležitosti. No pravda v tejto veci vôbec nie je jasná. Hitler sa narodil v katolíckej rodine a ako dieťa chodil do katolíckej školy a do katolíckych kostolov. Samozrejme to nie je rozhodujúce. Mohol to zanechať, ako sa Stalin po odchode z tbiliského seminára vzdal svojho pravoslávia. Ale Hitler sa formálne nikdy nevzdal katolicizmu a niektoré udalosti nasvedčujú, že ostal nábožným. Zdá sa, že ak neostal katolíkom, zachoval si vieru v akúsi božskú prozreteľnosť. Vo svojom Môj boj (Mein Kampf) spomína, že keď počul, že vypukla prvá svetová vojna, „nehanbí sa to povedať, premohlo ho búrlivé nadšenie, padol na kolená a z celého srdca ďakoval nebesám, že má šťastie žiť v takej veľkej dobe“. Ale to bolo v roku 1914, keď mal len dvadsaťpäť rokov. Zmenilo sa to časom?
V roku 1920, keď mal tridsať jeden rokov, napísal jeho blízky spolupracovník Rudolf Hess, ktorý sa neskoršie stal jeho zástupcom, bavorskému premiérovi: „Pána Hitlera poznám osobne veľmi dobre a som mu blízky. Má úctyhodný charakter, je plný hlbokej láskavosti, je nábožný a dobrý katolík“. Samozrejme sa dá povedať, že ak nemal Hess pravdu pri výrazoch „úctyhodný charakter“ a „hlboká láskavosť“, nemal ju ani pri „dobrom katolíkovi“. Hitlera nemožno v žiadnej súvislosti nazvať „dobrým“.
To mi pripomína najsmiešnejšie odvážny argument v súvislosti s tvrdením, že Hitler musel byť ateista, aký som kedy počul. Má viacero verzií s rovnakou výpoveďou: Všetky pramene zhodne tvrdia, že Hitler bol zlý človek a kresťanstvo učí dobrotu; z toho vyplýva, že Hitler nemohol byť kresťanom! Myslím si, že Goeringova poznámka o Hitlerovi, že „len katolík môže zjednotiť Nemecko“, mala na mysli niekoho, kto je katolíkom skôr výchovou ako vierou.
Aj keby nebol zostal v neskorších rokoch seriózne veriacim katolíkom, bolo by nepravdepodobným, žeby nestál pod vplyvom dlhej kresťanskej tradície obžaloby Židov z vraždy Krista. V jednej reči v Mníchove v roku 1923 Hitler povedal: „Prvá vec je zbaviť Nemecko Židov, ktorí ruinujú našu krajinu. Chceme predísť tomu, aby Nemecko trpelo ako Ten, čo našiel smrť na kríži“. O Hitlerovom náboženskom stanovisku v čase „konečného riešenia“ židovskej otázky píše John Toland vo svojej knihe Adolf Hitler – definitívna biografia (Adolf Hitler – The Definitive Biography): 
Hoci opovrhoval jej hierarchiou, ostával riadnym členom rímskej cirkvi a stotožňoval sa s jej učením, že Židia zabili Krista. Vyhubenie Židov sa teda môže uskutočniť bez hryzenia svedomia, pretože bude konať ako pomstiaca sa ruka božia – kým sa bude všetko robiť neosobne a bez ukrutností.
Nenávisť voči Židom nebola len katolícka tradícia. Martin Luther bol tiež virulentný antisemita. Na ríšskom sneme vo Wormse povedal: „Všetkých Židov treba z Nemecka vyhnať.“ Napísal aj celú knihu O Židoch a ich klamstvách (Von den Juden und ihren Lügen), ktorá pravdepodobne ovplyvnila Hitlera. Židov v nej opísal ako „plemeno zmijí“ a ten istý výraz použil vo svojej pozoruhodnej reči v roku 1922, v ktorej viackrát opakoval vyznanie, že je kresťan:
Cítim sa byť kresťanom a ťahá ma to k môjmu Pánovi a Spasiteľovi ako bojovníka. Ťahá ma to k mužovi, ktorý kedysi v samote, iba s pár učeníkmi, spoznal, čo sú títo Židia a vyzval k boju proti nim. Pravda je, že bol najväčší nie ako trpiteľ, ale ako bojovník. S bezhraničnou láskou ako kresťan a ako muž som čítal pasáže, kde sa hovorí, ako rástla moc nášho Pána, až nakoniec vzal bič a vyhnal z chrámu plemeno zmijí a hadov. Aký strašný bol jeho boj za svet proti židovskému jedu! Dnes, po dvetisíc rokoch, s najhlbším pohnutím uznávam poníženejšie ako v minulosti, že za toto vylial svoju krv na kríži. Ako kresťan nemám povinnosť oddávať sa klamstvám, mám povinnosť stať sa bojovníkom za pravdu a spravodlivosť … A ak je niečo, čo dokazuje, že konáme správne, je to utrpenie, ktoré rastie každým dňom. Pretože ako kresťan mám aj povinnosti voči vlastnému národu.
Ťažko vedieť, či výraz „plemeno zmijí“ prebal Hitler od Luthera alebo priamo z Matúša (3, 7), ako to pravdepodobne urobil Luther. K téme perzekúcie Židov ako časti božej vôle sa Hitler vrátil v knihe  Môj Boj (Mein Kampf). „A tak dnes verím, že konám v súhlase s vôľou Všemohúceho Stvoriteľa: brániac sa proti Židovi bojujem za dielo Pána.“ To bolo v roku 1925. Opakoval to v jednej reči v Reichstagu (ríšskom sneme) v roku 1938 a podobné veci hovoril počas celej svojej kariéry.
Výroky tohto druhu však vyvážia iné, napríklad z jeho Rečí pri stole (Table talk), v ktorých vyslovoval virulentné protikresťanské názory, a zaznamenala ich jeho sekretárka. Všetky nasledujúce sú z roku 1941:
Najväčšia rana, ktorá zasiahla ľudstvo, bol príchod kresťanstva. Boľševizmus je nezákonné dieťa kresťanstva. Obidve sú vynálezom Židov. Premyslenú lož vo veci náboženstva priviedlo na svet kresťanstvo …
Príčinou, prečo bol starý svet taký čistý, svetlý a pokojný, bolo to, že nepoznal dve veľké pohromy: kiahne a kresťanstvo. (Namiesto tohto odseku je v nemeckom vydaní Delúzie Boha: Kristus bol Árijec. No Pavel zneužil jeho učenie na mobilizáciu podsvetia a organizáciu predboľševizmu. Tento vpád znamenal koniec antického sveta.
Po tom všetkom nemáme dôvod priať si, aby sa aj Taliani a Španieli zbavili drogy kresťanstva. Buďme jediný národ, imunizovaný proti tejto chorobe.
Hitlerove Reči pri stole obsahujú viac takýchto výrokov; často vyhlasuje kresťanstvo za rovné s boľševizmom, nachádza paralely medzi Marxom a sv. Pavlom a nikdy nezabúda, že obidvaja boli Židia. Nepochopiteľné je, že bol neústupný v názore, že Ježiš nebol Žid. Je možné, že v roku 1941 prežil nejaký druh dekonverzie (spätného obrátenia z viery) alebo dezilúzie (sklamania) z kresťanstva, no protirečenia sa dajú vysvetliť aj tým, že bol oportunistický klamár, ktorého slovám sa nedá veriť v žiadnom smere.
Dalo by sa aj povedať, že napriek vlastným slovám a výrokom svojich druhov nebol Hitler skutočne nábožný, ale cynicky využíval religiozitu svojich poslucháčov. Možno súhlasil s Napoleonom, ktorý povedal: „Náboženstvo je výborný prostriedok, ako udržať obyčajný ľud v mieri.“ alebo so Senecom mladším: „Obyčajný ľud považuje náboženstvo za pravdivé, múdry človek za falošné a vládca za užitočné.“ Nikto nepoprie, že Hitler bol schopný takej nečestnosti.
Ale aj ak to bol skutočný motív pre jeho predstieranie, že má náboženské založenie, treba si pripomenúť, že svoje ohyzdné barbarstvo neuskutočnil sám. Vykonávateľmi strašných činov boli vojaci a ich dôstojníci, ktorých väčšina boli iste kresťania. Kresťanstvo nemeckého národa je podkladom hypotézy, o ktorej diskutujeme – hypotézy na vysvetlenie predpokladanej Hitlerovej nečestnosti predstieraním nábožnosti. Možno však Hitler cítil, že musí hrať na strune sympatií pre kresťanstvo, ak si chce zachovať podporu cirkvi. Táto podpora sa prejavovala rozličným spôsobom vrátane trvalého zdráhania sa pápeža Pia XII. jednoznačne odsúdiť nacizmus – s tým má moderná katolícka cirkev značné ťažkosti. Alebo boli Hitlerove vyznania kresťanstva seriózne, alebo predstieral kresťanstvo, aby získal na svoju stranu nemeckých kresťanov a katolícku cirkev – čo sa mu podarilo. Ani v jednom prípade sa nedá povedať, že zločiny Hitlerovho režimu vyplývali z ateizmu.
Aj keď ostro kritizoval kresťanstvo, Hitler nikdy neprestal používať výrazy o Prozreteľnosti: ako keby to bola mysteriózna agentúra, ktorá si ho vybrala na božské poslanie, aby viedol Nemecko. Raz ju nazýval Prozreteľnosťou, inokedy hovoril o Bohu. Po anšluse (Anschluss – pripojenie Rakúska k Nemecku v roku 1938) sa triumfálne vrátil do Viedne a vo svojej jasajúcej reči spomenul Boha: „Verím, že to Boh vyslal odtiaľto chlapca do rajchu (Reich – ríša), nechal ho vyrásť a stať sa vodcom národa, takže mohol priviesť svoju domovinu späť do Ríše“.
Keď v novembri 1939 len o vlas unikol zavraždeniu pri atentáte v Mníchove, ďakoval Prozreteľnosti, že zakročila a zachránila mu život tým, že mu vnukla, aby zmenil svoj časový plán. „Som veľmi spokojný. Skutočnosť, že som opustil Bürgerbraukeller (pivovarskú pivnicu) skôr, ako som mal v pláne, potvrdila úmysel Prozreteľnosti nechať ma splniť môj cieľ“. Po tomto nevydarenom pokuse o zavraždenie Hitlera nariadil mníchovský arcibiskup kardinál Michael Faulhuber spievať v katedrále Te Deum a „ďakovať v mene celej arcidiecézy Božskej Prozreteľnosti za šťastlivú záchranu Führera “. 
Niektorým Hitlerovým prisluhovačom bolo jasné a netajili, že si z nacizmu s pomocou Goebbelsa urobia vlastné náboženstvo podľa svojej chuti. Nasledujúce vzývanie Hitlera Robertom Leymom, šéfom jednotného robotníckeho združenia, má nádych modlitby, dokonca melodičnosť Otčenáša alebo Verím v Boha:
Adolf Hitler! Len s Vami tvoríme jedno! V tejto hodine chceme obnoviť svoj sľub: Na celej zemi veríme len Adolfovi Hitlerovi. Veríme, že národný socializmus je jediná viera, ktorá zachráni náš národ. Veríme, že v nebi je Pán Boh, ktorý nás stvoril, ktorý nás vedie, udáva nám smer a viditeľne nám žehná. A veríme, že tento Pán Boh nám poslal Adolfa Hitlera, takže Nemecko sa môže stať inštitúciou pre večnosť.