"bolo to hrozne avšak neišlo o holokaust" - pre teba asi nič ine hrozne ako židovsky holokaust neexistuje. Sa už spamätaj konečne

Po druhej svetovej vojne obsah slova holokaust nadobudol nový obsah a to vtom zmysle, že slovom holokaust, označuje sa proces plánovitého likvidovania, vyvražďovania určitej skupiny ľudí,

v mene štátnej ideológie, ktorá si nárokuje byť najdokonalejšou ideológiou, ak nie priamo božou vôľou, teda v mene takej ideológie, ktorá ponúka konečné riešenie všetkých ľudských problémov, pomocou nadradenosti jednej ľudskej rasy nad inými (menej cennými) ľudskými rasami na svete.
http://jaray.bigbloger.lidovky.cz/c/674 ... austu.html

Takže, vy chcete porovnávať smrť 1000 ľudí z desiatok tisíc vyvezených so smrťou takmer 6 miliónov Židov ? Alebo, resp. so smrťou 70 000 tisíc slovenských Židov ? Z ktorých vyvezených prežilo len totálne mizivé % ?

A preco zrazu zalezi na poctoch? Komunisticka masineria ma na svedomi cez 90 milionov ludi ktori boli politicky nevhodny. S ivanovou definiciou holokaustu suhlasis takze neni o com sa tu dalej bavit.

K tvojim štatistikám sa vyjadrovať už naozaj nebudem, milióny prihadzuješ tam, "kde treba" (ostatne ako všetci neonacisti), ale ako som už spomínal, my sa tu bavíme o úplne niečom inom, tak nepleť jablká s hruškami.

Svedecká výpoveď Vincenta Tomášeka:Dr. Jozef Tiso zachránil mne a ďalším deviatim život

Narodil som sa v Nemšovej – Horné Sŕnie, ale rodina sa neskôr presťahovala do B. Bystrice. Ako vojakovi bývalej Malárovej armády sa mi podarilo po jej odzbrojení vrátiť sa k rodičom. Po potlačení povstania som uvažoval o prechode do Bystrého, ale pokus sa neuskutočnil a mňa ako podozrivého zaistila Sicherheistdienst. Som jeden z troch žijúcich zo skupiny desiatich, ktorých nemecká armáda na Silvestra 1944 po potlačení povstania vybrala v Banskej Bystrici na verejnú popravu, ak sa neprihlásia do dvoch dní páchatelia popretŕhaných telefónnych káblov. Ale vyššia moc – Prozreteľnosť zasiahla. Zasiahla cez osobu nášho záchrancu Dr. Jozefa Tisu, ktorý hoci už iba ako prezident okupovanej krajiny dokázal nemožné a zachránil naše životy. Mal som vtedy 21 rokov a podobne aj dvaja bratia Nábělkovci a Václav Vaško, ktorých otcovia a rodiny patrili medzi exponovaných predstaviteľov česko-slovenskej Benešovej línie v povstaní. Tieto konkrétne fakty hovoria o tom, že Dr. Tiso zachraňoval ľudí bez ohľadu na ich názory, náboženstvo a národnosť. Zachránil desaťtisíce príslušníkov povstaleckej armády pred nemeckými zajateckými tábormi a zrovnaním povstaleckých miest Banská Bystrica, Brezno, Zvolen a Turčiansky sv. Martin so zemou.
Kajúcne sa priznávam, že som po celý život niesol ťažkú traumu pre pocit dlhu voči tomuto, mne drahému človeku, lebo som nemal spoľahlivé informácie o strojcovi zázraku – zrušenia našej popravy iba pár hodín pred jej vykonaním. Je tiež pravda, že som nemal možnosť, ani spôsob ako a kde sa mu poďakovať. Zábranou bola aj okolnosť, že za bývalého režimu som bol 34 rokov vyšetrovaný štátnou bezpečnosťou a prenasledovaný ako nepriateľská osoba. Bol som vyhadzovaný zo zamestnaní, nesmel som pracovať vo svojom povolaní a nestal som sa ani príslušníkom česko-slovenského odboja. Orgány štátnej bezpečnosti ma dokonca obviňovali, že som sa z vlastnej iniciatívy nechal zatvoriť, aby som mohol robiť špicla pre gestapo. Štátna bezpečnosť mi však bez ostychu navrhla robiť spolupracovníka s možnosťou mať sa dobre. Až do minulého roka som sa k týmto skutočnostiam takpovediac nepriznával, lebo som sa cítil ako bezmocný stratený syn. Až pri spomienke k 67. výročiu vzniku prvého Slovenského štátu v roku 2006, ktorú organizovala Matica slovenská v Košiciach som nevydržal a priznal som sa k tomu, že k tým desiatim zachráneným, o ktorých píše Dr. Ján Balko v knihe Desať rokov v slovenskej politike – život v piatich režimoch (2. diel, kapitola Aký Silvester sa pripravoval v Bystrici, strany 249 – 252), patrím aj ja. Dr. Balko v nej napísal, že keď sa dozvedel o chystanej poprave desiatich rukojemníkov, odcestoval do Bratislavy a po 17.00 hodine na zvláštnej audiencii o tom informoval pána prezidenta, ktorého hlásenie rozhorčilo, prisľúbil zakročiť a výsledok bol nasledovný: „Ako som na druhý deň zistil, pán prezident zakročoval už večer po mojom hlásení. Oznámili mi, že poprava na Silvestra v Bystrici nebude. … A tu je zoznam rukojemníkov, ktorých dňa 27. XII. 1944 vybral SS-Hauptsturmbandfuhrer Dr. Heusser na silvestrovskú popravu na banskobystrickom námestí: Viliam Furdík – továrnik, Pavel Ruttkay – továrnik, Eugen Riečanský – hlavný tajomník, Ondrej Kožlej – súkromný úradník, Imrich Peník, Peter a Eva Novotní, Dr. Viktor Cársky – tajomník povstaleckého okresného výboru, Václav Vaško – študent, Ľudovít Nábělek – študent, Vincent Tomášek – súkromný úradník.
Z uvedených žijeme poslední traja menovaní. Bolo to prekvapenie pre členov MO-MS a prekvapil som aj sám seba, že som s tým vystúpil na verejnej schôdzi po prvýkrát v živote. Potom som požiadal predsedu Matice slovenskej, aby vybavil zádušnú omšu za Dr. Jozefa Tisu u pána arcibiskupa Tkáča. Stalo sa tak v apríli minulého roka. Bol to pre mňa najväčší deň za posledných 60 rokov a bol som šťastný, že som sa touto formou mohol poďakovať svojmu prezidentovi. Z politického štvanca som sa stal opäť človekom. Pomohla mi k tomu aj kniha Dr. Balku, ktorá dokumentuje nový pohľad na dejiny slovenského národa. Preto využívam túto príležitosť, aby som človeku, ktorý pre dobro svojho národa neustále nebezpečne riskoval, a ktorého si preto nesmierne vážim, tu pred tvárou všetkých prítomných a celého Slovenska mu zo srdca poďakoval, nielen za svoj život, ale aj za život môjho o rok mladšieho brata Jozefa, ktorého Sicherheitsdienst zatvorila k vôli mne ako rukojemníka, ale aj všetkých občanov, ktorých po celých šesť rokov zachraňoval. Urobil mnoho dobrého, ale všetko zlé potlačiť nemohol. Mnohí sme sa mu nestihli poďakovať, aj to bolo na Slovensku nebezpečné. Slovenské povedomie je drasticky udupané a ešte aj dnes udupávané oživovaním histórie – pavedy československo – boľševických historikov.
Pre mňa je Dr. Jozef Tiso naším prvým prezidentom, prvej samostatnej Slovenskej republiky, svätým mužom a martýrom slovenského národa. Jeho skutky vykonané pre náš národ v ťažkých rokoch druhej svetovej vojny sa mi javia ako zázraky.
Podpisy: VINCENT TOMÁŠEK s rodinou
Svedectvo prednesené na seminári o Dr. J. Tisovi v Bratislave, 18. apríla 2007
Článok uverejnený v časopise Kultúra, ročník X. – č. 13; 27. júna 2007; s. 5

Zákaz popierania holokaustu v Slovenskej republike
a jeho dôsledky na akademickú slobodu

37
Mnohí autori akoby paušálne odmietali popieranie holokaustu ako pseudovedecké. Prekvapujúce je pritom, že často o
tejto problematike pravdepodobne sami nemajú dostatočné vedomosti. Napr. Pecníková uvádza: „Revizionisti používajú
pre svoju činnosť zdanlivo vedecké metódy, napr. historickú metódu oral history, ktorá spočíva v zachytení výpovedí
pamätníkov a ich nasledujúcu interpretáciu. Konkrétne zaznamenávajú napríklad výpovede amerických vojakov, ktorí
oslobodzovali koncentračné tábory a na základe ich výpovedí spochybňujú systém organizácie koncentračných táborov.
Notoricky známe je aj spochybňovanie splynovania a spaľovania mŕtvych na základe výpočtov o nedostatočnej kapacite
týchto zariadení...“ (PECNÍKOVÁ, M.: O osvienčimskej lži. In: Justičná revue, 10/2004, s. 1049 – 1050.)
Táto charakteristika je značne nepresná. Pre odporcov vyhladzovacej verzie je, naopak, typické zdôrazňovanie
hmotných dôkazov holokaustu (napr. chemické analýzy a obhliadky údajných vyhladzovacích zariadení), poprípade
písomností a dokumentov, oproti svedectvám, ktoré bývajú často spochybňované pre ich údajnú nespoľahlivosť, ľahkú
manipulovateľnosť či vzájomnú protirečivosť. Je však pravda, že revizionisti poukazujú na niekoľých svedkov, ktorí
otvorene vyhlásili, že nikdy nepočuli o plynových komorách či vyhladzovaní v koncentračných táboroch, v ktorých
malo dochádzať k splynovaniam. Tento argument má však silne akcesorický charakter a skôr poukazuje na to, že
svedectvá celkovo nemožno brať úplne vážne.
Nie je zrejmé, aké „spochybňovanie systému organizácie koncentračných táborov“ má Pecníková na mysli. Aj
zástancovia vyhladzovacej verzie však v súčastnosti uznávajú, že všetky vyhladzovacie tábory sa nachádzali v zóne
dobytej Sovietmi, ale nie v „starej ríši“ (napr. Martin Broszat v otvorenom liste pre noviny Die Zeit z roku 1960 (Podľa:
RAVEN, G. – WEBER, M.: Wiesenthal Re5Confirms: ‘No Extermination Camps on German Soil’. In: The Journal of
Historical Review, 3/1993.)). Američania teda neoslobodili žiadny koncentračný tábor, ktorý by bol „vyhladzovacím“.
Z tohto dôvodu v týchto táboroch neprebiehalo vyhladzovanie väzňov splynovaním, na čom sa zástancovia
vyhladzovacej verzie zhodnú s odporcami. Existujú sice výnimky, napr. Buchenwald alebo Mathausen, na ktorých sa
celkom nezhodnú ani samotní zástancovia vyhladzovacej verzie: niektoré zdroje tvrdia, že tam plynové komory boli, iné
to popierajú. Každopádne, tvrdenie, že v západnej časti Tretej ríše sa nenachádzali vyhladzovacie tábory, nie je
„revizionistické“, ale stotožňujú sa s ním i mnohí zástancovia vyhladzovacej verzie.
Podobne Hradská uvádza: „Rassinierova téza, že v Buchenwalde neexistovala žiadna plynová komora, resp. že
v plynových komorách v iných táboroch bolo zavraždených relatívne málo obetí, je dodnes nosnou myšlienkou
revizionistov holokaustu pôsobiacich aj na Slovensku.“ (HRADSKÁ, K.: Revizionizmus holokaustu na Slovensku. In:
Z dejín holokaustu a jeho popierania (Bratislava : Stimul, 2007), s. 175.) Opäť sa prejavuje neznalosť scény odporcov
vyhladzovacej verzie. Ako už bolo uvedené vyššie, tvrdenie, že v Buchenwalde nebola homicídna plynová komora, nie
je revizionistické, a tobôž nie Rassinierove, ale stotožňujú sa s ním aj mnohí poprední zástancovia vyhladzovacej verzie.
Ich odporcovia okrem toho spochybňujú existenciu homicídnych plynových komôr ako takých a nie vysoký počet ich
obetí: podľa nich plynové komory nemali žiadne obete, pretože jednoducho neslúžili na vyhladzovanie ľudí (lež
hubenie vší, dezinfekciu šatstva a pod.).
Dokonca Herczeg vo svojej knihe z roku 2008 uvádza: „Na pamětním kameni v Osvětimi je uveden počet obětí tábora
ve výši 4 miliony.“ (HERCZEG, J.: Trestné činy z nenávisti. Praha : ASPI, 2008, s. 124.) V skutočnosti bola však táto
pamätná tabuľa odstránená krátko po páde komunizmu v Poľsku a v súčastnosti je v tábore osadená nová, ktorá uvádza
počet obetí ako „približne jeden a pol milióna“ (Fotografia aktuálnej pamätnej tabule je dostupná na internetovej stránke
osvienčimského múzea:
<http://en.auschwitz.org.pl/m/index.php? ... 2&Itemid=3>).
38
VOLEK, P.: Úvod do logiky a teórie vedy. Bratislava : Update Studio, 1999, s. 145.
39
POPPER, K.: Logika vědeckého bádání. Praha : OIKOYMENH, 1997, s. 24.
40
POPPER, K.: Logika vědeckého bádání. Praha : OIKOYMENH, 1997, s. 24.

KaptMichal napísal:Najsmutnejšie je, že asi si neviem predstaviť jediný národ, ktorý by sa takto zachoval k svojmu prvému prezidentovi, k osobnosti takého významu, akou Tiso bol. Jeho vina sa nikdy nedokázala, Beneš nikdy nepredložil jediný dôkaz. Bola to špinavosť a my, sprostí Slováci im ešte pritakávame... označime ho za nácka. Ak sa hovorí, že dával medajle nemeckým vojakom za to, že potlačili SNP, prečo sa zároveň nevpoie aj to, že zachránil niekoľko stoviek ľudí pred odvlečením do nemeckých pracovných táborov a ďalších pár stoviek pred smrťou? Prečo sa hovorí len jedna strana mince?...toto je jeden z kusov sklkadačky, ktorú väčšina ľudí nikdy nedá dokopy lebo ju dokopy nechce dať.