Kód: Vybrať všetko

Dovoľte, aby som to hneď na úvod povedal veľmi jasne:
neexistujú žiadne vedecké dôkazy, ktoré by čo len naznačovali, že človek používa iba 10 percent svojho mozgu.

Inými slovami, výrok, "človek využíva iba 10 percent svojej mozgovej kapacity", je mýtus. Používame všetok svoj mozog. Pozrime sa teda na možný pôvod tohto mýtu a na dôkazy, že v skutočnosti využívame všetku mozgovú hmotu.

Kde sa tento desaťpercentný mýtus zrodil?

Možno to celé vzniklo nesprávnym citovaním Alberta Einsteina alebo zlým prekladom diela Pierra Flourensa z19.storočia. Možno to spôsobil William James, ktorý v roku 1908 napísal: "Využívame iba malú časť zo všetkých svojich mentálnych a telesných zdrojov" (z The Energies of Men, str.12). Azda to bolo dielo Karla Lashleyho v 20-tych a 30-tych rokoch minulého storočia, ktoré to začalo. Lashley odstránil pokusným potkanom veľké oblasti cerebrálnej kôry a zistil, že tieto zvieratá sa ešte stále dokážu znovu naučiť špecifické úlohy. Všetci vieme, že deštrukcia aj malej časti ľudského mozgu môže mať devastujúce účinky na schopnosti človeka. To je jeden z dôvodov, prečo musia neurochirgovia starostlivo zmapovať mozog pred odstránením mozgového tkaniva počas operácii epilepsie alebo pri odstraňovaní mozgových nádorov: chcú si byť istí, že nebudú poškodené dôležité časti mozgu.

Prečo teda mýtus pokračuje?

Nejako, niekde, niekto tento mýtus začal a stále populárnejšie médiá túto nepravdu nepretržite opakujú. Dnes už tomu verí každý bez ohľadu na dôkazy. Nepodarilo sa mi vypátrať presný zdroj tohto mýtu a zároveň ani žiadne vedecké údaje, ktoré by ho potvrdzovali. Podľa tých, ktorí tomu skutočne veria, ak by sme vedeli používať viac svojho mozgu, dokázali by sme s pamäťou neuveriteľné kúsky a mali by sme aj iné fantastické duševné schopnosti - možno by sme aj dokázali hýbať predmetmi iba svojou myslou. Nuž opäť, neviem o žiadnych údajoch, ktoré by niečo z tohto potvrdzovali.

Čo vlastne znamená využivať iba 10% mozgu?

Ako sa vlastne k tomuto číslu prišlo - prečo práve 10%? Znamená to, že by nám vôbec neprekážalo, keby nám odstránili zvyšných 90%? Ak priemerný ľudský mozog váži 1400 gramov a odstránili by sme 90%, zostalo by nám 140 gramov. To je asi veľkosť mozgu ovce. Je dobre známe, že poškodenie relatívne malej časti mozgu, ako napríklad pri mŕtvici, môže mať za následok ničivé ochrnutie. Niektoré neurologické ochorenia, napríklad Parkinsonova choroba, tiež zasahujú len špecifické oblasti mozgu. Ich poškodenie je oveľa menšieho rozsahu ako 90% mozgu.

Možno keď ľudia používajú tvrdenie o 10% mozgu, majú na mysli, že iba jedna z desiatich nervových buniek je dôležitá alebo sa v danom momente používa? Ako by sa to dalo zmerať? Aj keď všetky neuróny práve neodpaľujú svoj akčný náboj, asi sú stále ešte dôežité pri prijímaní signálov z iných neurónov.

Okrem toho, z evolučného hľadiska, je veľmi nepravdepodobné, že by sa veľkosť mozgu postupne zväčšovala, keby v tom nebola nejaká výhoda. Samozrejme, existujú viaceré cestičky, ktoré slúžia podobným funkciám. Napríklad, existujú viaceré centrálne cestičky, ktoré sa používajú pri videní. Tento koncept sa nazýva "redundancia" a jeho možné ho nájsť v celom rozsahu nervového systému. Viaceré cestičky pre tie isté funkcie môžu byť typom poistného mechanizmu v prípade, že jedno nervové spojenie zlyhá. Mozog je aktívny dokonca aj počas spánku. Stále sa "využíva", je len v odlišnom stave aktivity.

Napokon, zdá sa, že výraz "use it or lose It" (používaj to, lebo o to prídeš) platí aj pre nervovú sústavu. V štádiu vývoja sa vytvára veľa nových synaptických sopjení. Niektoré z nich sú v neskoršom vývoji eliminované. Toto obdobie synaptického vývoja a eliminácie pokračuje do "dolaďovania" spojení v nervovej sústave. Mnohé výskumy potvrdili, že ak sa eliminuje istý vstup input do nervového systému, tak potom neuróny v tomto systéme nebudú riadne fungovať. To bolo jasne demonštrované v systéme zraku: ku komletnej strate videnia dochádza vtedy, ak vizuálna informácia nemôže stimulovať oči (a mozog) v rannom vývoji. Zdá sa rozumné tvrdiť, že by sa 90% mozgu nepoužívalo, mnohé nervové spojenia by degenerovali. Ale zdá sa, že tak tomu nie je. Na druhej strane, mozog malých detí je dosť prispôsobivý. Funkciu poškodenej časti mladého mozgu môžu prevziať ostávajúce časti mozgového tkaniva. Existujú neuveriteľné prípady takýchto vyzdravení u malých detí, ktorým odstránili väčšie časti mozgu. Takéto zázračné uzdravenia po rozsiahlych operačných zákrokoch sú u dospelých celkom výnimočné.

Pokračovanie tejto diskusie nájdete aj tu:
1. Ten Percent and Counting - BrainConnection.com
2. The Ten-Percent Myth from the Skeptical Inquirer
3. The Ten-Percent Myth
4. Do People Use 10 Percent of Their Brains? - Scientific American
5. Humans use 100 percent of their brains - despite the popular myth - Ask a Scientist
6. Higbee, K.L. and Clay, S.L., College students' beliefs in the ten-percent myth, Journal of Psychology, 132:469-476, 1998.
7. B.L. Beyerstein, Whence Cometh the Myth that We Only Use 10% of Our Brains? in Mind Myths. Exploring Popular Assumptions about the Mind and Brain edited by S. Della Sala, Chichester: John Wiley and Sons, pages 3-24, 1999. 

Vedeli ste?
Dr. James W. Kalat, autor učebnice Biological Psychology, má ešte jeden nápad pre pôvod tvrdenia o 10-tich percentách. Dr.Kalat poukazuje na to, že v 30-tych rokoch minulého storočia neurológovia vedeli o existencii veľkého počtu "lokálnych" neurónov v mozgu, ale jediné čo vedeli o týchto bunkách, bolo to, že boli malé. Nesprávne chápanie funkcie týchto tzv. lokálnych neurónov možno viedlo k spomínanému mýtu. (Referencia: Kalat, J.W., Biological Psychology, sixth edition, Pacific Grove: Brooks/Cole Publishing Co., 1998, p. 43.)

Povedali!

"Mýty, v ktoré sa verí, majú tendenciu stať sa skutočnosťou..."
George Orwell (v The Collected Essays, Journalism, and Letters of George Orwell, vol. 3, edited by Sonia Orwell and Ian Angus, New York: Harcourt Brace Jovanovich, 1968, page 6.)
"V skutočnosti väčšina z nás používa len asi 10 percent mozgu, ak vôbec."
Uri Geller (in Uri Geller's Mindpower Kit, New York: Penguin Books, 1996.)