Ja ked som bol mladsi, tak som mal velku fobiu z tmy... priam chorobne v noci som si nechaval zasvietene svetlo na chodbe, casto som v noci behaval k mame a tak a to som mal okolo 14 rokov ale nakoniec som zacal chodit ku psychologicke a postupne sa to zlepsilo az sa to stratilo... ver ci never aj ja som myslieval po veceroch na Exorcistu a bola to hruza kamarat viem co zazivas... odporucam ked nepomaha rozhovor s rodičmi alebo ked si krestan aj s knazom skus chod ku psychologovi, ja som sa strasne hanbil ale tak som diskretne chodil ku nej a bolo to v pohode par stretnuti a bolo to hned lepsie

ne, nebojim:D ale tiez nemam rad, tak ako tu uz niekto pisal, ked su dvere polootvorene. to mi vadi viac, nez ked su uplne otvorene alebo zatvorene.

ja zas naopak tmu zboznujem ,celkovo mam tmu vsade ,cez den si ju umelo robim ,som asi sova

keď som bola menšia tak som pozerala rozprávku Nekonečný príbeh .. v nej je taký hnusný čierny pes (vlk) ktorého som sa strašne bála.. nejak som na jeho tvár nemohla zabudnúť a keď som večer mala ísť spať dostala som strach. Myslela som si že ten vlk ma po schodoch prenasleduje a tie strašidelné oči na mňa pozerajú.. samozrejme všade v izbe tma a aj tam som ho "videla" celá v strachu zababúšená v paplóne som zaspávala.. a kvôli tomuto som sa bála tmy.. časom som z toho ale chvalabohu vyrástla.. mama mi vysvetlila pár vecí čo ma upokojilo a všetko bolo zase alright

Hlasoval som za áno. Ale ani nie tak tmy ako skôr pocitu že idem sám v tme po lese/lúke/hocikde mimo civilizácie... Nejak mi tá predstava odmalička nerobí dobre