ephramko napísal:ake pokrytectvo? si v miestnosti "Tiso a spol"...jedine co som povedal, je to, ze neznasam ked nejaky praviciar popiera tu vsetku spinu svojej ideologie s tym, ze "to oni zabili viac ludi ako my"...
a samozrejme tiez netvrdim, ze by sme sa neustale mali pchat niekomu do zadku...ale rovnako nesuhlasim ani s tym pristupom "ja za to nemozem, neni to moj problem, tak na to vsetci teraz zabudnime a tvarme sa, ze sa vlastne ani nic na tomto uzemi nedialo"...cize nieco medzi tym, pripominat ludom co sa stalo, ci uz v skolstve a obcas v TV v relaciach na to urcenych, pripadne pri roznych pripadoch spojenych s neonacizmom, no a pokial niekto chce si postavit nejaky pamatnik alebo nejake mensie muzeum, tak tiez by sme mu v tom nemali branit, na pripomenuti si doby, kedy sa masovo vrazdili nevinne ludske bytosti iba na zaklade nejakej ideologie, predsa nie je nic zle...a hlavne, ked sa neustale nejaki jedinci snazia ozivit tieto zvratene myslienky a znova ich uznavaju...
Po prvé NS ani fašizmus nie je pravicový, čo sa týka ekonomiky, pokiaľ viem ani Nacisti a fašisti nie sú extrémna pravcia, to je zlý názov. Ani s ideológoiu to nesedí. Národný socializmus už na pohľad - socializmus. Platí tam princíp nie jednotlivca a jeho slobody ale práve naopak kolektívneho ducha, jedinec sa musí podriadiť, prispôsobiť a pracovať pre dobro celku. Pokiaľ viem pravica vraví opak. Je silne idividualistická, kladie slobodu jednotlivca nad nejaké záujmy celku.
Národný socializmus má aj niektoré pravicové ale aj ľavicové črty. Pre mňa je ale celé toto delenie na ľavicu a pravicu úplný nezymsel, lebo ani pravica, ani ľavica celkom nevyhovuje ľudskej podstate. Sú to 2 extrémy, ktoré sa vytvorili po páde monarchie, na jednej strane bohatá aristokracia - Pravica, na druhej strane Chudina. Ani jedna strana však nemá pravdu a myslí v tomto len na seba a svoju skupinu a svoje potreby. Preto vzniká toľko rozporov, delenie ľavica - pravica bolo od začiatku iba o rozdeľovaní spoločnosti a triednom boji/ boj medzi bohatými a chudinou, komunizmus, aj denšný dravý kapitalizmus/. Teda triedeniu ľavica - pravcia nejde o zjednocovanie spoločnosti ale o neustály konflikt záujmov. Neide mu ani o spoluprácu a prospech vštekých, ktorí sú ochotní pre to niečo spraviť. Z toho pohľadu tu nastupuje fašizmus a nacizmus a zapĺňa medzeru. Ten sa snažil o presný opak, chcel zlikvidovať štiepenie vo vnútri národa a NS tento konflikt presmeroval inam. Takže na svoju dobu musel byť NS aj fašizmus úspešný a bolo nepopierateľne šikovné že niekto si uvedomil aká obrovská štrbina existuje medzi zastaralým triedením na pravicou a ľavicu a využil ju, čím zmietol zo stola triedny boj vo vnútri národa a presmeroval ho inam. Vytvoril tak silný národný štát, ktorý bol aj ekonomicky zdatný, pretože v ňom nebolo rozbrojov. Samozrejme presunul konflikt z vnútra národa mimo neho na konflikt nadradenej rasy s pdoradenou.
Či toto bolo šťatsné riešenie na to si vie každý odpovedať sám pre seba a treba sa pýtať, je vôbec potrebné nejaký konflikt niekam presúvať alebo dokáže spoločnosť fungovať aj bez konfliktov, či už v samotnom svojom vnútri alebo aj navonok?
Pretože dejiny ukazujú, že spolčonosť musí stále mať v sebe či navonok nejaký konflikt. Na Slovensku napr.
Konflikt pravica - ľavica
/SMER - Zlepenec/, predtým /HZDS-Zlepenec/ i keď vykonštruovaný ale predsa konflikt a funguje veľmi dobre. Keď sú ľudia nazlostení a unavení z jedného extrému vyberú si druhý extrém, ktorý nedokáže prijať druhá časť spoločnsoti. Nikoho ani neapadne voliť takého kto by sa snažil tento extrém zlikvidovať a zaviesť v spoločnosti mier / znamená, urovnal vzťahy zamestnancov a zamestnávateľov, začal podporovať aj slovenských podnikateľov ale trval aj na pdomienakch pre zamestnancov, vytvoril akúsi priateľnú rovnováhu/. Pretože taký jednak neexistuje a keby aj existoval nikdy by sa do parlamentu nedostal. Bol by pošpinený skôr než by vznikol. Otázkou je čo by sa stalo s konfliktom, ktorý je obrovský a panuje dnes medzi iba imaginárnou ľavicou a pravicou, ktorú akože reprezentujú politické subjekty, keby prišiel niekto kto by tento konflikt zlikvidoval, kam by sa konflikt presunul? Alebo by sa vytratil? To zrejme nie.
Práve to čo tv ukazuje za extrém má vo svojej podstate myšlienky, ktoré by viedli k spoločenskému mieru vnútri národa a súdržnosti, odstránilo by sa napätie medzi bohatým a chudobným, otázkou by zostalo, kde by sa presunul konflikt. A čo by sa stalo vo vzťahu k zahraničiu pretože malé Slovensko by v takom prípade stalo sa nebezpečným precedensom a "nedobrým" príkaldom pre ostatný svet. ktorý by to isto tak nenechal.
To čo som napísal takto vidím ja, nikto s tým nemusí súhalsiť ani to nemusí byť pravda.
Je to môj laický pohľad pod ktorý nemám ani vyskokoškoslký titul ani nič podobné.
Čo sa týka myšlienky NS a fašizmu.
Dovolím si tvrdiť, že myšlienky ani zbrane nezabíjájú hoci sú apriórne určené na obranu či útok a likvidáciu protistrany / tu je tiež rodziel, niekto chápe zbraň ako pomôcku na ochranu , iný na útok a ďalší na vraždu, pritom zbraň je vždy len zbraň, rodziel je v len v ľudskom chápaní na čo slúži a následnom uplatnení jej používania/.
Niekto z nedostatočnými vedomosťami 1. chápe Tisa ako židobijca a vraha, za čo ho nenávidí
2.alebo oslavuje,
3. ja ho chápem ako slušného empatického človeka, ktorý sa nás snažil zachránIť a preto si ho vážim a je pre mňa svetlom v tme
- 4.pre iného môže byť z rovnakého dôvodu ako je 3 najhorším, pretože ukázal svoju veľkosť.
Pritom sa jedná o jednu a tú istú osobu ale množstvo ľudských pohľadov, od ktorých sa odvíja aj konanie dotyčného.
Každý tento pohľad vypovedá o človeku čo je zač.
2 a 4 hoci sú to názory úplne rozdielne ľudia ktorí ich vyznávajú sú v podstate podobní, nebudem ich hodnotiť ale umný človek vie čo myslím...
Alebo tolerancia, každý si pod tým slovíčkom predstaví niečo iné, hoci tolerancia je tolerancia / nie je to ani demencia ani idiocia záleží len an tom ako si človek myšlienku vysvetlí. Ak si niekto vysvetlí toleranciu ako spôsob života- "každý nech si robí čo chce, mne je to jedno" , alebo "keď mi dajú po papuli raz, nehcám sa udrieť druhý tretí raz a potom si aj odseknúť hlavu" potom škodí nielen sám sebe ale aj spoločnosti v ktorej žije a zrejme ani nieje psychicky zdravý.
tu je živý príklad
http://www.4zsdt.sk/aktivity/projekty/s ... rancia.htm
V slovníku jednodcuho-
Znášanlivosť.
V odkaze je ale tolerancia vysvetlená takto-
Čo je tolerancia?
Tolerancia je rešpekt, akceptácia a uznanie bohatej rôznorodosti svetových kultúr, foriem prejavu a spôsobov života ľudí. Tolerancia je harmónia v rôznorodosti. Je pestovaná znalosťou, otvorenosťou, komunikáciou a slobodou myslenia, svedomia a viery. Tolerancia je byť samým sebou bez potreby vnucovania svojich pohľadov iným. Tolerancia nie je ustupovanie, blahosklonnosť alebo zhovievavosť. Tolerancia je predovšetkým aktívny prístup vyplývajúci z pochopenia všeobecných ľudských práv a základých slobôd iných. Uplatňovanie tolerancie neznamená tolerovať sociálnu nespravodlivosť alebo vzdať sa svojho presvedčenia. Znamená to, že každý má slobodne mať svoje presvedčenie a akceptovať, že iní majú tiež svoje.
...
Multikultúrna spoločnosť
Pozitívnou víziou pre budúcnosť Slovenska je multikultúrna spoločnosť. Jej vytvorením nič nestratíme, ale výrazne sa obohatíme. Udržiavaním hlúpej dogmy „rasovej čistoty“ ubližujeme iba samým sebe. Izoluje nás od ostatných. Ochudobňujeme sa o množstvo zaujímavých podnetov, inšpirácií, o množstvo kvalitných ľudských vzťahov. V spoločnosti najrôznejších ľudí sa cítime pokojne a bezpečne i my, každý z nás - pretože každý z nás je iný. Iba spoločnosť bez predsudkov, tolerantná k iným bez rozdielu je možná, iba spoločnosť bez bariér v srdciach môže byť bezpečná. – Aj pre Teba! Opačný smer nás privedie do záhuby, do koncentračných táborov, nezmyselnej, krutej nenávisti. Každý sa musí snažiť tvoriť takúto spoločnosť, kde odlišnosť a poznávanie ľudí obohacuje a spája, nie rozdeľuje.
Čiže jedným slovom
balast a niekoho osobný zaujatý názor na to čo je tolerancia. Lenže to čo daná osoba píše nemá k Slovku tolerancia - znášanlivosť žiadny vzťah, to sú subjektívne pocity danej osoby k slovku tolerancia.
Pre mňa tolerancia neznamná multikultúra spoločnoť - pre mňa tolerancia znamená znášanlivsoť - ži a nechaj žiť pokiaľ ťa iný neohrozuje.
Ak ohrozuje tak sa bráň.
Tolernacia nieje ani
uznanie bohatej rôznorodosti svetových kultúr ani foriem prejavu a spôsobov života ľudí.ako to píše autor. Tolerancia je jedno slovo znášanlivosť , tolerancia nerieši či uznávate bohatú rôznorodosť kultúr ale či znášate iného človeka, nepozerá na rasu ani sa k rase nevyjadruje, ani sa jej netýka a netýka sa ani kultúry, tolerancia je o ľuďoch. Preto sa nemôže spájať s vecami, ktoré daná osoba citovo podfarbene vypisuje a nakopuje do článku. Tolerancia nie je o skúmaní kultúry černocha z kmena krovákov ale o tom že ho znášam vedľa seba. Nenapádam ho, nezotročujem a nemusím sa do neho ani starať, pokiaľ si žije na svojom v Afrike, tolerancia nehovorí nič o tom že ho musím znášať keď sa mi tlačí do bytu a tým mi vstupuje do mojej zóny pričom cítim že ma ohrozuje.
Ak je ale tolerantný aj on nikdy vám nevstúpi do osobnej zóny a vy sa nebudete cítiť ohrozený, to je pravá tolernacia, že aj druhá strana rešpektuje vašu zónu, vašu krajinu a vaše pdomienky, tak ako vy rešpektujete ich. Ale to je zas môj subjektívny pohľad.
Lenže niekto ako aj v tomto článku si sprivatizoval význam slova tolerancia a obohatil ho svojim súkromným pohľadom, ktorý pri všetkej úcte nie je nijak relevantný a nemusí nikoho zaujímať.
Čo je najhoršie je, že ten kto článok napísal sám o tolerancii nič nevie, pretože doslova svoj článok a svoju predstavu o tolernacii vnucuje iným a vydáva za všeobecne platný zákon. Tolerantný človek predsa nič druhému nevnucuje a rešpektuje ho presne v duchu toho, čo autor sám napísal a nedodržiava to.
Ja nepoznám na tejto zemi človeka, ktorý by bol vždy tolerantný v celom zmysle toho slova a rešpektoval zakaždým každého, taký človek by sa nikam nedostal a skončil by ako handra. Nekonečná neohraničná tolernacia všetkého je nám nedosiahnuteľná kôli našemu vlastnému egu. A navyše je utopická, pretože taký človek aj keby sa narodil bol by spoločnosťou odvrhnutý. Človek ktorý všetko toleruje môže byť len blázon.
Vlastne tolerancia neurčuje nič, je to stupeň znášanlivosti človeka, tolerancia nehovorí nič o tom či je taká a taká hodnota znášanlivosť v poriadku a taká už nieje v poriadku alebo je prospešná a nieje prospešná, to ľudský rozum vraví odkiaľ - pokiaľ.
LEnže pokiaľ človek nemá osobnú skúsenosť jeho rozum nevie ako sa k otázke postaviť. Potom nastupujú zmyslové vnemy ktoré mu napovedajú- okolie, Pc, tv, čo vidí to si zapätá a podľa toho koná.
A tak to je aj v príapde fašizmu a NS, exstuje reálne málo ľudí ktorí majú predstavu o týchto dvoch smeroch a ich postulátoch, jediné čo ľudia majú pochádza zo zmyslových vnemov, čo počuli, čo videli, čo ich naučili. Vedia, že je zlý ale nevedia prečo. V provom rade si treba pozrieť o čom je nacizmus a preštudovať jeho tézy, nie preto že ho človek obdivuje ale pre to aby si mohol vytvoriť svoj vlastný nikým neovplvnený názor na skutočné tézy NS a celý NS. Nie preto aby sa stal jeho zástancom, nie preto aby začal nenávidieť židiov a iné rasy. Ale preto aby vidiel tie tézy a zbavil sa pocitov, tam kde je treba vedieť fakty. Lebo len ten kto skutočne vie o čom je nacizmus može celkom nezaujato rozprávať o jeho tézach a pochopiť čo je na nacizme zlé.
//autoeditácia príspevku (08 Jún 2011, 7:33)
menej známe citáty Dr. Tisa.
„Katolicizmus bráni štát proti rozvratu, ale nemôže počuť o totálnosti hitlerovskej, nemôže dovoliť, aby štát rozhodoval nad všetkým a zasahoval do všetkého. Hitlerizmus a fašizmus Mussoliniovský musia si uvedomiť, že Boh je vyššia moc ako človek, že cirkev je viac, než štát. Štát sa nemôže miešať do vecí duševných. Pritom však katolícka ideológia vychováva ľudí štátotvorne. V tomto duchu chceme, aby republika bola pokladaná každým Slovákom za štát slovenského národa, ktorý chce v ňom mať svoju autonómiu.“
1934 – prejav na zjazde HSĽS v Ružomberku
„Podľa katolíckych zásad udržať si život medzi všetkými okolnosťami je najvyšším príkazom. Tento príkaz láme ešte i „nezabiješ“. Ak toto platí na jednotlivca, platí to i na nás (slov. národ, pozn. autora).“
1935 – prejav v rozprave o štátnom rozpočte na rok 1935
„Jednotlivec v štáte netratí svoju individualitu a nebolo by horšie pre štát, ako keby obmedzoval individualitu ľudí a menovite individualitu národa.“
„Slovák nikdy sa nedá strhnúť k žiadnym násilnostiam doma a nedá sa strhnúť na cesty zrady v zahraničí. Verí v spravodlivosť dejín a vynaloží všetko, aby sily svoje v službe nepremlčaného svojho práva zjednocoval a úfa, že príde, lebo musí prísť okamžik, keď pravda jeho docieli úplného uznania a plného víťazstva.“
1935 – článok Koreň zla
„Naši páni centralisti mali by si už raz uvedomiť, že autonómia nie je výmyslom Hlinkovým a jeho spolupracovníkov, ale že autonómne hnutie zrodilo sa pod tlakom nesprávneho režimu, ktorý záujmy slovenského národa silne poškodzoval. Veď nebyť zbytočného prílivu úradníkov, profesorov, učiteľov, školníkov, obchodníkov, remeselníkov, ba i nádenníkov na Slovensko na úkor Slovákov a tých všelijakých hospodárskych krívd, celkom ináč by sa bol vyvinul pomer medzi Čechmi a Slovákmi.“
23.10. 1938 – prejav o budovaní novej spoločnosti
„Je rozdiel medzi liberalizmom a skutočným demokratizmom. Skutočná demokracia je rovnosť ľudí; miera podľa zásluhy a schopnosti, a nielen podľa čistej majority.“
„Nikto asi nebude prekvapený, keď vyhlásim, že budúci náš život nebude sa zakladať na politických stranách, ale na pracovitých, tvorivých stavoch. Politické strany svoju úlohu už dohrali, daromné sú pokusy zachrániť ich rozličným preskupovaním.“
„Kresťanstvo je láska k blížnemu, ale kresťanský režim bude vedieť aj zahnať všetko, čo pre národnú vospolnosť znamená nebezpečenstvo. Toto sme robili, aj keď sme zakázali komunistickú stranu, lebo sme chceli ukázať, že rozvrat nebudeme trpieť. To sme robili, keď sme rozpustili slobodomurárske lóže, lebo sme chceli dokázať, že v našom živote nebudú sa uplatňovať tajné kliky, ale len otvorenosť.“
5.7. 1939 – prejav pri príležitosti konania 15. kongresu slovenského katolíckeho študentstva a vojenských slávností
„Môže nám ktosi zazlievať, že keď sme videli, ako bratia Česi, napriek všetkým upozorneniam, rútia sa do záhuby, že sme sa ich nedržali? Že sme s nimi nechceli padnúť do záhuby len preto, aby sme dokázali, ako sa milujú bratia? Miluj blížneho ako seba samého, hovorí naše náboženstvo. Nuž musím teda vedieť, ako mám milovať seba a potom teprv toho druhého. Toto nie je rabulistika, to je jasný príklad písaného prikázania. Preto sme sa nedopustili nijakej mravnej chyby, keď sme uplatnili prirodzené právo slovenského národa. Nie je to nijaká zrada na dedičstve otcov.“
„Ešte jednu námietku počuť: Spojujete sa s najväčším nepriateľom, ktorý ide proti Rímu, proti cirkvi, proti náboženstvu atď. Na toto hovorím: Nie! Nespájame sa. My sme podchytili len ruku, ktorá sa nám ponúkala zachrániť nás. Vyhlasujem tu verejne, že nikdy s nikým o nijakých náboženských a kultúrnych otázkach a problémoch som nerokoval, ale jedine o tom, či zachrániť národ tým spôsobom, že mu dáme vlastný, samostatný štát.“
MAch o Tisovi.
O Tisovom „Nie“
„Bolo to okolo ôsmej, pred deviatou hodinou, 14. marca ráno. Dr. Martin Sokol, predseda snemu, ktorý patril medzi miernych, pýtal sa Tisu: A môžeme veriť Hitlerovi? Hovorili ste s ním, pozerali ste sa mu do očú, veď koľko ráz už Hitler nesplnil slovo. Tiso odpovedal: „Nejde tu o to, či verím Hitlerovi. Ja verím v Boha a vlastným očiam, veď vidíme, čo sa deje okolo nás. Vieme, že Maďari už dvadsať rokov získavali si, a to úspešne, priateľov v Anglicku, vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Poľsku a vravím: úspešne. Ale verím teraz, že Maďari sú pripravení. Hlásili nám naši spravodajcovia, naši na odtrhnutom území nás upozorňujú, čo sa tam deje. Vieme o nástupe maďarského vojska. Tomu musíme veriť. Teda nejde tu o vieru, o to, či verím Hitlerovi.“
No hneď o dva-tri dni po vyhlásení štátu začal sa nový boj. Vari ešte ťažší a nebezpečnejší než pred 14. marcom.
Zavolali nás – Tisu, Tuku, Ďurčanského, dezignovaného vyslanca Černáka a mňa – do Viedne, kde čakal Hitler. Privítal nás Gauleiter Viedne Bürckel. Mal nás pripraviť na ťažkú operáciu.
- Zmluva bude. Slovensko je zachránené, ale Ríša len vtedy môže prevziať garancie, keď bude mať hranice na západných Karpatoch, na čiare Baba (nad Pezinkom) – Jablunkov. Povedal to bezohľadne, ako hotovú vec.
Šťastie, že nebol diplomat, že nevedel narábať jemnými finesami diplomacie. Bol surovec, a to pomohlo.
Predseda vlády Tiso namiesto odpovede, ktorá mala byť kladnou, veď vtedy Hitler diktoval i veľmocenským vládam, zvrtol sa a žiadal svoj klobúk.
- Wo ist mein Hut?
Bürckel vypleštil oči, sčervenel a ziapal... Už ani neviem, čo vlastne povedal v svojom zúrení, že jeho misia stroskotala, ale náhle stíchol a začal prosiť veľmi úctivo, až podlízavo.
- Nono, veď ešte pôjdete na miestodržiteľstvo, potom možno až k Führerovi, tam sa rozhodne.
Viezli nás dlho, iste okľukami, aby sa Seiss-Inquart, ktorý bol lepším diplomatom, starým prešibaným advokátom, mal času dobre sa pripraviť, prijať nové inštrukcie k novej situácii a keď sme prišli, prijal nás veľmi úctivo.
- Tu sú páni generáli, oni majú vysvetliť, za akých podmienok môže Ríša zaručiť celistvosť, nedotknuteľnosť hraníc Slovenska.
Vo veľkých sálach starého paláca Habsburgovcov sa prechádzali a pofajčievali známi generáli.
- Na tejto mape vidíte, ako je nutné, aby hrebene karpatské na celom západnom úseku boli opevnené a držané nemeckou armádou. Inak nemožno bezpečne garantovať... A tak ďalej.
Na kobercoch pozdĺž sály ležali mapy. Na každej vynikala červená, akoby krvavá čiara, čo viedla od Pezinskej Baby hore na sever až po priesmyk Jablunkovský. „Baba - Jablunkov“, tak čudne zneli tieto slová v nemeckých ústach.
A Tiso zasa:
- Nie! To nemôžeme prijať. Nie. Ďalej trhať Slovensko? Nie!
A už podával ruky. I Tuka i Ďurčanský. Lúčili sme sa. Zúfalí, rozhorčení, sklamaní a oklamaní. Lebo o tejto čiare Baba – Jablunkov nebola reč. A nebude. S naším súhlasom nebude!
V tom volajú: „Počkajte! Čaká, pozýva vás Führer.“ Znova cesta okľukami. Vedeli sme, že miestodržiteľstvo nie je tak ďaleko od hotela Imperial, kde nás mal čakať Hitler, aby sme tam už dávno neboli.
Konečne!
Pred slávnym hotelom stojí stráž. Salutovanie. Vedú nás hore po schodoch na prvé poschodie, ktoré je rezervované Hitlerovi.
Vchádzame do veľkej miestnosti. Hneď pri dverách stojí Hitler, vedľa neho nejaký neznámy mladý muž a za Hitlerom tí istí generáli, s ktorými sme sa rozlúčili len toť pred chvíľou na miestodržiteľstve, s nimi je i Seiss-Inquart, viacerí ríšski ministri, ktorých sme vtedy ešte okrem Göringa nepoznali a obvyklá suita Hitlerova, pobočníci, tlmočníci, stenografi a tak ďalej.
Hitler nás posadil za veľký stôl. Vtedy som bol s Hitlerom prvý raz. Potom som bol zo sedem-osem ráz. Mal som byť dojatý, uveličený, šťastný. A ja, a nielen ja, my všetci sme zazerali bokom. Boli sme krajne roztrpčení a nedávali sme najavo nijaké city šťastia z takého v tom čase jedinečne slávneho stretnutia.
Začal – prirodzene – Hitler. Obligátne slová, ako to už býva na začiatkoch takýchto stretnutí. Odpovedal Tiso.
- Ďakujem, že ste nás prijali a ďakujem za všetko, čo ste pre Slovensko urobili. Ale...
- Aber!
Toto „aber“ nezabudnem nikdy. Už vyše štyridsať rokov tomu. A cvendží mi v ušiach, zvoní čistým striebrom. Predsedovi Tisovi – nie div – trasie sa hlas. Ďakuje. Ale vyhlasuje so smútkom, no i so skrývaným, ťažko premáhaným rozhorčením, jednako povinnou úctivosťou:
- Podmienku, ktorú nám predniesli u pána Brückla a u pána Seiss-Inquarta, prijať nemôžeme. Niet takej slovenskej vlády, ktorá by súhlasila s ďalším okypťovaním Slovenska. Všetko bolo márne…
Hitler prekvapený, akoby nič nechápal, počúva Tisu. Už keď vyslovil to „aber”, zastrihal ušami, neveriaco, nechápajúci sa pozeral tu na Tisu, tu na nás po jednom. Potom sa obrátil na svojich generálov. Aj tí boli od toho „aber” priam ohúrení.
Veď take niečo sa ešte nestalo.
Hitlerovi povedať aber alebo nein! Neslýchaná vec! „Ale”! Generáli sa tak trochu aj usmievali, zvedavejšie než dosiaľ a zrejme aj s neskrývanou úctou sa pozerali na Tisu.
Najmä Seiss-Inquart, videl som, so zjavnou žičlivosťou mi prikyvoval, v očiach nebolo hnevu, skôr chápanie osudovosti tejto chvíle a nášho ťažkého položenia. So Seyss-Inquartom som sa už dávno poznal. Pomáhal nám, dával informácie, rady, upravoval cesty už pred rokovaním slovensko-maďarským v Komárne. Od neho sme vedeli, čo sa chystá, čo je už-už rozhodnuté i v otázke Slovenska. Teraz som cítil: Seyss nám drží palce.
Hitler chcel odpovedať Tisovi a bola by to odpoveď veľmi zlá!
Bolo cítiť, že sa rozhoduje a bude to katastrofa. Tu sa ozve Tuka.
- Mein Führer!
Nahnevaní, prekvapení sa dívame na Tuku. Aký Mein? No, Tuka bol už známy touto frázou ešte z telegramu, ktorý poslal v januári zo zakladajúceho zhromaždenia Slovensko-nemeckej spoločnosti. I vtedy sme boli rozhorčení. Ja sám som mu vyčítal, že bez nášho vedomia nám takto kazí prácu a stavia nás do nemožného, až odporného svetla. Tuka sa usmieval i vtedy uspokojoval. Je tam toho! Ide o slovíčko, to uletí, dôležité je, aby nám pomohlo. Potom sa zabudne, ale to, čo ním dosiahneme, bude stáť za chvíľkovú zlú ozvenu. Iste aj teraz tak uvažoval. Začal po tom nešťastnom „mein”.
- Dovoľte, aby som pripojil malé vysvetlenie k tomu, čo tu povedal pán predseda a k tomu, čo nám bolo povedané. Všetko sa dá upraviť na obapolnú spokojnosť. Môžu byť rešpektované stanoviská pánov generálov, ale i naše stanovisko.
Tuka pomaly rozvinul svoje názory. Môže byť dohodnutá zmluva, ktorá bude pamätať na vojenské podmienky, no tak, že nebude dotknutá územná celistvosť Slovenska. Veď opevnenia, ak sa ukáže, kde a či budú potrebné, môžu byť postavené podľa plánov vašich, ale nami, bez narušenia celistvosti i suverenity nášho štátu. Führer už dokázal také veľké veci, ktoré sa sprvoti zdali byť neriešiteľnými. Tu trochu prehnane, mne sa zdalo, že až nechutne mastil pupok Hitlerovi, potom dokázal, že Slovensko, keď bude verné a z vďačnosti za pomoc, ktorá prišla v našej najvyššej núdzi, verné bude. Lenže! Len slobodné Slovensko môže byť verné. Rozhovoril sa: „Len slobodný národ môže byť verný.” Takto a podobne. Hitler sa pomaly uspokojil, začal sa tváriť veľkodušne, keď Tuka hovoril o veľkodušnosti, apelujúc na túto veľkodušnosť.
Mal som túto Tukovu „prednášku Hitlerovi” zapísanú, pri súdnom výsluchu som ešte podrobne vedel celé jej znenie. Teraz sa už nepamätám, ako ju zakončil. No viem, že to bolo patetické odvolanie sa na svoje väzenie, v ktorom sníval o budúcnosti, o slobode, o štátnej samostatnosti Slovenska. Trpel a je presvedčený, že netrpel márne.
Keď hovoril o dlhých rokoch svojho utrpenia vo väzení, Hitler položil svoju ruku na Tukovu.
- Ja gut! Wir werden sehen. No dobre. Uvidíme! Len čo moji generáli?
Generáli sa usmievali. Zdá sa, že prikyvovali. Veď oni najlepšie vedeli, že išlo iba o réžiu. Tie podmienky, tie karpatské hrebene, tá červená čiara od Baby po Jablunkov, to všetko nemuselo byť.
Po rokoch, po návštevách v hlavnom stane alebo u jednotlivých ministrov prišla reč i na túto udalosť. Nemýlil som sa, dobre som tušil, o čo vlastne išlo.
To Hitlerovo „uvidíme” tak pohlo Seyss-Inquarta, že sa nezdržal, nevedel sa zdržať, aby mi nestisol ruku. A keď sme už odchádzali, ešte vybehol za nami a idúcky po schodoch hovorí: Máte to vyhraté. Gratulujem. To „aber” bolo skvelé. A pán profesor? Hotová školská prednáška na univerzite pre diplomatov. Führer ešte nepovedal „uvidíme” o veci, ktorá už bola rozhodnutá. „Uvidíme” znamená toľko, že všetko zmeníme.
Tisove dvakrát „nie”, raz „aber”, ale i to hľadanie klobúka u surového nediplomatického Gauleitra prešlo do zásobarne bonmotov. Keď sa povedalo pri čiernej káve v berlínskom Adlone alebo Keiserhoffe „wo ist mein Hut”, znamenalo to, že si rozumieme, že poznáme všetky zákulisné tajnosti, ktorými sa „robili dejiny”.