jackb napísal:v nej autor upozornuje, ze najviac povstalcov bolo v Povstani z donutenia a nemali na nom ziaden zaujem, ze aj ti ktori sa pridali vramci celych posadok radsej usli domov ked bolo z dialky pocut kanonandu, ze partizani, ktorych nam sem poslali z Kieva boli "pekne kvietky" a nemal na ne vela peknych slov ani Gusto Husak... a celkovo dava autor obrazu o Povstani nove konutury, pricom ho neodsuduzje alebo nedehonestuje

SNP urýchlilo koniec Druhej svetovej vojny

Včera som to videl, treba sa spýtať, čo to bol za režim, za štát, že sa vôbec niečo takéto mohlo "skúsiť" udiať.

Náš prezident teda aj režim tomu zabránili.

Potom, v 1943 už boli snahy aj o to, aby sa deportácie obnovili, aj aj aby sa neobnovili.

Hej? Daj nejaký odkaz v ktorom sa píše o obnovení transportov a o tom a kto ich chcel obnoviť. Ale prosím nie od Kamenca Závackej ani komunizmom pošpinených historikov, ktorých diela nepovažujem za relevantné.

Za tých 6 rokov som zistil toľko nekonečných bludov a klamstiev, ktoré o 1SR a Tisovi vypúšťali z huby "renomovaní historici" zo SAV že ma to presvedčilo v jednom a síce že neexistuje na svete takej autority, ktorá by ma mohla svojim titulom prinútiť aby som mu bez overenia faktov veril.

Čo sa píše v Ďuricovej knihe- o tomto utečuvšom-
Koncom septembra 1942 sa jednému zo židov, ktorí boli vyvezení zo Slovenska podarilo utiecť... z Lublinu až sa dostal do Spišskej Starej Vsi. Tam sa obrátil na dekana-farára Podolského, ktorému referoval o tom, že v Nemeckých pracovných táboroch v generálnom gub. plynom vraždia staré osoby , deti ženy, ktoré nie sú schopné pracovať. Dekan vec oznámil Vojtaššákovi /spiš. biskupovi/ ktorý bol podpredsedom štátnej rady.
Správa ním tak otriasla, že napísal Machovi. ...

Dejiny Slovenska a Slovákov
M.S. Ďurica
str.456

Na príkaz prezidenta Tisa minister Mach si dal zavolať nemeckého vyslanca Ludina, ktorému vec oznámil a povedal mu, že zo Slovenska nebude viac vyvezený ani jeden žid, kým sa osobitná slovenská komisia na mieste nepresvedčí, ako nemecká ríša zachováva medzištátnu dohodu o ľudskom zaobchádzaní so židmi, ktorých jej Slovensko dalo k dispozícii ako pracovné sily.

Akože ja si myslím, že čo sa bude diať so Židmi by bolo triezvemu človeku jasné, lebo ešte pred deportáciami sa vedelo, čo sa dialo so Židmi na východnom fronte v 1941 - teda o ich masovom vraždení.

PhDr. Ivan Kamenec, CSc. :

Vážený pán šéfredaktor,

dovoľujem obrátiť sa na Vás vo veci článku, ktorý uverejnil Váš dvojtýždenník závislý od etiky č. 7 zo 4. apríla 2001 od pána Stanislava Májeka. Článok sa týka polemiky okolo biskupa J. Vojtaššáka. Nepíšem Vám preto, aby som do tejto polemiky zasiahol, hoci sa v článku spomínajú aj moje odborné historické práce. Nepíšem ani preto, že vo Vašom týždenníku som už bol viackrát kritizovaný ako historik. Máte na to legitímne právo, tak ako na to majú právo Vaši autori a prispievatelia.

Dovolím si však rozhodne sa ohradiť proti hrubému klamstvu a ohováraniu mojich kolegov i mňa, ktorí sme sa podieľali na vydaní vedeckej edície dokumentov Vatikán a Slovenská republika (1939-1945), Bratislava 1992. Pán St. Májek vo svojom článku tvrdí, že zostavovatelia zborníka dokumentov ”propagandisticky spracovali správy”, ktoré si vymenili Štátny sekretariát Sv. stolice a jeho zástupca v Bratislave G. Burzio koncom marca 1942. Túto svoju lož St. Májek zvýraznil ešte ďalším nehoráznym zovšeobecňujúcim obvinením, že ”preklad textov (v edícii dokumentov – poznámka I. K.) je nepresný, závažné vety sú vynechané a niektoré oficiálne vyhlásenia neuverejnené”. S autorom, ktorý zrejme nemá žiadne odborné vzdelanie v historiografickej oblasti, je zbytočné polemizovať. Chcem Vás len upozorniť, že dokumenty, ktoré boli prebrané z jedenásťzväzkovej vatikánskej odbornej edície Actes et documents du Saint Siége relatifs a la Seconde querre mondiale 1939-1945 (jednotlivé zväzky vychádzali v r. 1965-1981) prekladala pani Anna Škorupová, známa, v odborných kruhoch rešpektovaná prekladateľka najmä z francúzskeho a talianskeho jazyka. Neviem, aké vedomosti z týchto jazykov má p. Májek, ktorý ju obvinil z nekompetentnosti.

Okrem toho, pred prekladom a uverejnením našej knihy (Vatikán a SR...) sme sa obrátili v roku 1991 na Apoštolskú nunciatúru v Prahe a požiadali sme ju o možnosť uverejnenia všetkých dokumentov týkajúcich sa Slovenska z vyššie uvedenej mnohozväzkovej vatikánskej edície. Dostali sme na to súhlas a po vyjdení práce sme, prirodzene, poslali našu knihu aj Apoštolskej nunciatúre v Prahe. Jeden zo zostavovateľov našej edície dokumentov, ktorá bola doplnená aj ďalšími prameňmi domácej proveniencie, bol aj doc. V. Prečan, historik európskeho formátu, medzi iným autor viacerých zväzkov základných historických prameňov k moderným dejinám Slovenska, ktoré získali vysoké odborné ocenenie doma i v zahraničí.

St. Májekovi sa dokumenty, ktoré boli uverejnené v našej edícii, nehodili do jeho evidentne nekvalifikovaného článku, preto zvolil cestu ohovárania a lží, aby spochybnil etickú i odbornú stránku všetkých autorov i zostavovateľov zborníka dokumentov Vatikán a SR... Nie je to prvý a ani posledný prípad takéhoto útoku na historikov a nechcem s ním ani polemizovať, lebo ako som sa už mnohokrát presvedčil, je to úplne zbytočné. Svoj list Vám píšem len preto, lebo sa domnievam, že pri uverejnení podobných materiálov ako článok p. St. Májeka nie celkom obstojí nadpis v záhlaví Vášho časopisu, že ste Dvojtýždenník závislý od etiky. Aká je to vlastne etika, ktorá umožňuje nehorázne lži a nepodložené obvinenia voči historikom, ktorí sa snažia odbornou prácou osvetliť naše dejiny? Dovoľte mi vysloviť presvedčenie, že v tomto prípade (žiaľ, nie ojedinelom) je to etika veľmi pokrytecká. To je však už problém Vášho časopisu.

S pozdravom

PhDr. Ivan Kamenec, CSc.



Vážený pán dr. Kamenec,


vo svojom liste na môj článok ”Ad: Y. A. Jelinek o biskupovi Vojtaššákovi” (Kultúra 7/2001) ste sa ohradili proti mojim dvom vetám, týkajúcich sa zborníka ”Vatikán a Slovenská republika /1939 -–1945/- Dokumenty”. Citujem : ”Tieto správy propagandisticky spracovali autori a zostavovatelia knihy Vatikán a Slovenská republika / 1939 – 1945 / - dokumenty /1992/ - I. Kamenec, V. Prečan, S. Škorvánek. Naviac preklad textov je nepresný, závažné vety sú vynechané a niektoré oficiálne vyhlásenia neuverejnené.”

Mojou metódou pri písaní nebolo ani ohováranie, ani lož, ale hľadanie čo najobjektívnejšej pravdy. Chcel som poukázať na nedostatky i propagandistický zámer spomínaného zborníka Dokumentov, z ktorého som citoval isté časti. Dovolím si tak urobiť i teraz, aby som sa Vám pokúsil zdôvodniť svoje vyjadrenia.

Podľa definície je ”propaganda” rozširovaním myšlienok s cieľom získať si prívržencov. Keď som si kúpil zborník, kládol som si otázku, či autori snáď idú skúmať cirkevné dejiny, alebo objektívne posúdiť obdobie Slovenskej republiky a jej prezidenta dr. Jozefa Tisa. Ale už úvod ma vyviedol z omylu. Píše sa, že predmetom je problematika dejín Slovenska v rokoch 1939 – 1945, ktorá je značne kontroverzná a v súčasnom období sa vedú vášnivé polemiky aj k otázke, citujem: ”Jedným z kľúčových bodov týchto polemických diskusií je otázka existencie Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945,..” I dnes, keď to čítam, nechce sa mi veriť, že to napísali historici – odborníci, bez poznámky vzhľadom na historickú pravdu. Pán Kamenec, kto to tak polemicky diskutoval, kto spochybňoval legitimitu Slovenskej republiky, aké autority? Bolo by zaujímavé, keby ste uviedli argumenty diskutujúcich, rád sa poučím. Ďalej sa píše, že k tejto téme je k dispozícii veľa prác od domácich ako aj exilových autorov, ale: ”Bez toho, že by sme na tomto mieste hodnotili spomínanú produkciu, treba konštatovať, že mnohé práce o dejinách slovenského štátu sú poznamenané jednostrannými prístupmi, aprioristicky ideologickými pohľadmi i nedostatočnou znalosťou základného pramenného materiálu k danej problematike.” Ohromné! Vy nechcete hodnotiť a hodnotíte, kádrujete.

Výpovednú hodnotu dokumentov možno správne pochopiť len v kontexte doby, vnútorných a vonkajších pomerov, uvádzaním všetkých dostupných prameňov a bez zaujatej interpretácie získaných dokumentov. Nemožno objektívne hodnotiť kontroverzné správy mons. Burzia, keď aspoň neupozorníte na vyhlásenia dr. J. Balku, ktoré som ja citoval, a ktoré sú obsiahnuté čiastočne aj vo Vašej knihe - Po stopách tragédie, i v knihe L. Lipschera – Židia v slovenskom štáte. Bolo by objektívne citovať aj ďalšie doplňujúce dokumenty z archívov napr. nemeckých, ktoré májú veľkú výpovednú hodnotu v prospech prezidenta Tisu. Prečo ste tak neurobili?

Iste ste vedeli a viete o istých napätých vzťahoch medzi prezidentom a diplomatickým zástupcom Sv. Stolice mons. Burziom, ktorý sa pokúšal byť najvyššou autoritou a to nielen vo veciach cirkevných. To malo vplyv aj na jeho správy. Prečo ste v poznámkach čitateľa neupozornili na opatrnosť pri preberaní týchto správ? Ako príklad vyrobených nedorozumení a nepriaznivého hodnotenia prezidenta vo Vatikáne je kauza okolo prezidentovho prejavu v Považskej Bystrici zo 7. 9. 1941, ktorej sa týkajú dokumenty vo vašom zborníku č.37, 38, 39, 42. Ide o klasický príklad, ako nemožno zobrať za smerodajný neautentický novinový článok, spracovaný voľne podľa poznámok, alebo komentár zo zle pochopeného prejavu. Prejav uverejnil denník Tatranský Slovák 6, č. 32 z 13. 9. 1941, v ktorom redaktor uviedol :

”...Pápežské encykliky, ktoré hovoria o sociálnych otázkach, vám vždy pripomínajú iba hlavné zásady. Hlavnou zásadou, z ktorej čerpajú pápežské encykliky, je prirodzené právo, a opäť bude prekvapením pre mnohých, keď tvrdím, že zásady sociálne, tlmočené pápežskými encyklikami, a zásady národného socializmu sú totožné.”/str. 70 /. Vznikla z toho aféra, ktorou sa zaoberal veľvyslanec Sidor a celý vysoký klérus vo Vatikáne, vrátane pápeža. Už 10. 9. 1941 bol mons. Burzio v tejto veci u prezidenta a podľa správy z 12. 11. 1941, č. 646, VaSR č. 42, prezident novinové komentáre dementoval a povedal : ”Hovoril som iba o sociálnom aspekte národného socializmu a jeho aplikácii v praxi, a čo sa týka encyklík, je jasné, že som sa zmienil len o encyklikách sociálnych. Chcel som skrátka povedať, že národný socializmus v oblasti sociálnej uviedol do praxe mnohé z princípov obsiahnutých v encyklikách: iba v tom zmysle som hovoril o ich totožnosti. Napokon, slovenský národný socializmus mieni uskutočniť sociálne reformy v duchu učenia pápežských encyklík.” Následne si mons. Burzio overil vysvetlenie prezidenta na filmovom zázname a vyhlásil, že vysvetlenie je prijateľné. Bublina, ktorá sa nafúkla do veľkých rozmerov, spľasla, ale poškodila meno prezidenta. Zarážajúce je, že hoci mons. Burzio si problém vyjasnil už 10. 9. 1941, správu do Vatikánu poslal až 12. 11. 1941, čo nebolo fair voči prezidentovi. Keby zostavovatelia zborníka vo svojom komentári k týmto dokumentom uviedli, že išlo o nepochopenie, pohľad na prezidenta by bol objektívnejší. Vy ste konali práve opačne. Čitateľa ste dezinformovali poznámkou č.1 na strane 67 k základnej vete sporu, uvedenej v dokumente č. 37. Citujem: ”a/ potvrdzujeme, že mons. Tiso povedal vo svojom nedávnom prejave, že katolícka sociálna doktrína je taká ako nacistická.”/1/. A vy napriek tomu, že toto je v texte dokumentu č. 42 vyvrátené, do poznámky č. 1 ste napísali: ”Tiso, prezident republiky, prehovoril 7. sept. 1941 v Považskej Bystrici pri príležitosti vysviacky nového farského kostola. Msgr. Burzio, chargé d´affaires Sv.Stolice v Bratislave, potvrdzuje túto verziu 12. novembra. Porovnaj s č. 42.” Nuž porovnajte! Ako je možný takýto lapsus?

Tiež musím poukázať na podobný novinový článok z prezidentovho prejavu v Holíči 16. 8. 1942, ktorý uverejnil denník Slovák 18. 8. 1942 a ktorého sporné vyjadrenia uverejňujete v poznámke č. 4, na strane 119. Prezident predniesol prejav bez písomného podkladu. Autor článku šéfredaktor Slováka J. Paučo prejav spracoval voľne podľa poznámok a stať- Židovská otázka napísal tak, aby upokojujúco znela pre Nemcov. K prejavu sa vyjadrili I. Karvaš a F. Čatloš. Dr. I. Karvaš vyhlásil, že síce na zhromaždení bol, ale na inkriminovaný výrok sa nepamätá.(Kultúra 17/1999). F. Čatloš, tiež poslucháč prejavu, pred NS vyhlásil, že nemal dojem, že by to vyznelo ako nejaké štvanie. A to vieme, že F. Čatloš pred súdom nebol dr. J. Tisovi naklonený. Koľkokrát sa táto kauza zneužila!

V poslednej dobe uvádzate ako najnepriaznivejší dokument v neprospech prezidenta dr. J. Tisu jeho list pápežovi Piovi XII. z 8. novembra 1944. Vo vašom zborníku je zaradený pod č.138 s názvom: Tiso pápežovi Piovi XII. V edícii Actes ... pod č. 389, s názvom : Le Président de Slovaquie Tiso au pape Pie XII - Prezident Slovenskej republiky pápežovi Piovi XII. Pán Kamenec, cítite ten rozdiel prístupu už v samotnom názve?

Po prečítaní prekladu listu vo vašom zborníku nadobudol som istú nedôveru, lebo v jednej vete sa strácal zmysel a u niektorých som mal podozrenie o správnosti prekladu. Po dlhšom čase sa mi podarilo získať originál. Vety, kde nebol významový rozpor s prekladom pani A. Škorupovej, sme ponechali. Pán Kamenec, prečo uvádzate, že som pani prekladateľku obvinil z nekompetentnosti, keď som sa tak nevyjadril?

Priznávam, urobil som chybu, keď som uviedol ”závažné vety sú vynechané”. Mal som na mysli ”závažná časť vety je vynechaná”, čo je rozdiel, za čo sa ospravedlňujem. Ale na ďalšej časti vyjadrenia nič nemením. Nebolo mojím cieľom posudzovať všetky dokumenty po jazykovej stránke, mňa zaujímala stránka vecná. Vyskytujú sa aj chyby ako napr. v čísle na strane 65 v bode 2. uvedený paragraf 225 má byť 255, ale i ďalšie, ktoré sa dali riešiť priložením lístočku erráta. Z prekladu listu na posúdenie uvádzam iba krátky úryvok.

Latinský originál: ”- ita tamen ut etiam post has actiones gubernii vixerunt in Slovacia Bohemi et Judaei non parvo numero et bene, imo optime constituti. Quo pacto demonstratur gubernium in suis actionibus non decessisse a via asservati moderaminis inculpatae tutelae in defensione et assecuratione existentiae nationalis, socialis et culturalis suae gentis.”

Preklad v zborníku: ”- a to tak, že aj nie v malom počte a sú dobre, ba dokonca veľmi dobre situovaní. Tým vláda dokázala, že vo svojich opatreniach nevybočila z cesty ostražitého riadenia oprávnenej starostlivosti o obranu a zabezpečenie národnej, sociálnej a kultúrnej existencie svojho národa.”

Nový preklad: ”- ale tak, že aj po týchto opatreniach vlády žili na Slovensku Česi a Židia v nemalom počte a dobre, ba veľmi dobre situovaní. Toto dokazuje, že vláda vo svojich opatreniach neopustila cestu dodržania umiernenej a oprávnenej ochrany pri bránení a zabezpečovaní národnej, sociánej a kultúrnej existencie svojho národa.”

Vidíte ten rozdiel, i keď nevylučujem, že niekto urobí preklad ešte lepšie?

Kto chce pochopiť a objektívne hodnotiť tento list, musí si jasne uvedomiť, že prezident ho písal pred 8. novembrom, čiže tesne po potlačení povstania, a to pod takým silným dojmom a v hlbokom žiali, keď na ceste do B. Bystrice na vlastné oči videl zničenú krajinu a zúbožených slovenských vojakov vracajúcich sa domov, ale i odchádzajúcich do zajatia. Aký by to bol prezident, ktorý by schvaľoval likvidáciu slovenskej štátnosti a súhlasil s vyhlásením Československej republiky, ako to urobili povstalci! Bola by to vlastizrada, čo si on plne uvedomoval. Veľkou zlomyseľnosťou bolo a u niektorých ešte možno aj je, keď ho škandalizujú za nedobrovoľnú cestu do B. Bystrice. Predsa sa vedelo, že vlastne priniesol tým obeť, aby odvrátil pomstu Nemcov za povstanie. O tom existujú písomné svedectvá. Každému odporúčam prečítať si jeho prejav v B. Bystrici, ktorý je uverejnený v zborníku V. Prečana – SNP- dokumenty pod č. 514 na stranách 784 – 788. Na 4 stranách sú ”až” 3 vety, v ktorých ďakuje Nemcom. Povstanie svoj cieľ nesplnilo a výsledkom bolo dvadsaťtisíc mŕtvych, dvanásťtisíctristošesť Nemcami odvlečených židov do koncentračných táborov a obrovské materiálne i morálne škody. Dodnes je národ kvôli povstaniu rozdelený. R. Kaliský, účastník povstania, v roku 1967 napísal: ”Vyvrátili sme svoj vlastný štát, ktorý nebol iba fašistickým, ale aj slovenským. ...o všetkých základných veciach, ktoré sa nás mali týkať pri povojnovom usporiadaní Európy, bolo rozhodnuté už pred povstaním. /.../ Preto je nám dnes oveľa jasnejšie, o čo v povstaní vlastne predovšetkým išlo a o čo komu išlo okolo povstania. Keby tak znova, keby tak ešte raz..., lenže história je veľmi prísna a skúpa gazdiná pri rozdávaní historických príležitostí.” /Konfrontácie, 1968/. To netreba komentovať. Ďakujme Bohu, že tá historická príležitosť prišla a vážme si ju.

Kto zváži uvedené skutočnosti, bude správne interpretovať aj list prezidenta dr. J. Tisa


Stanislav Májek

In 1944 the Pope condemned Tiso's treatment of the Jews.
ANSWER
In September 1944 Burzio, Papal Nuncio to Slovakia, informed Rome that the
police were rounding up the Jews. On the 19th the Holy See instructed him to
intervene with the Slovak Foreign Ministry and Tiso on their behalf. The
following day the Holy See appealed to Sidor, Slovak Ambassador to the
Vatican, for action to protect the Jews.
A few days later Burzio reported that the Slovak government had declared it
'would not consent to their deportation', and Sidor was able to state that Tiso
had personally protested to the Germans on the basis of the Constitution and
had been promised that such activity would cease ((RAG 28)).
But on October 26th Burzio informed the Vatican that the search for Jews was
continuing and that the Slovak government had lost its independence. By not
resigning it appeared that Tiso was acting as a willing accessory to German
actions. As Tiso was not only the President but also a priest, the situation was
providing the Church's enemies with an opportunity to slander Her. A further
telegram instructed Burzio to go immediately to Tiso and tell him that: 'the
information had stricken His Holiness with deep sorrow because of the
suffering caused to many people of Slovakia because of their nationality or race
against the principles of humanity and justice. In the name of the Sovereign
Pontiff, come back to the sentiments and policies conforming to his dignity and
priestly conscience.' It continued to declare that the injustices committed by
Tiso's government were injuring the prestige of his country and that enemies
were taking the opportunity for discrediting the clergy and the Church
throughout the world ((SSVG 54 and 462)).
Burzio saw Tiso on the 4th of November and spoke to him not as a President
but as a priest. Tiso replied that he would draw up a personal answer for the
Holy Father, which was handed to Burzio five days later. Being a private letter,
not a telegram, it did not arrive in Rome until December 19th. In the meantime
more alarming reports were being received in Rome. One said that Slovak
police had placed 400 Jews in a camp and then handed them over to the
Germans for deportation. So in November the Holy See despatched another
telegram to Burzio urging him and the Slovak bishops to exert all possible
influence on the government 'so that any Jews still in Slovak territory may be
treated in a humane and Christian way'. ((RAG 29-30)).

On the same day Sidor was informed of the indignation of the Holy See at the
failure of the Slovak government to maintain its pledge. The Vatican note
concluded with: ‘This news, in contradiction with the assurances received
above, has been learned with deep sorrow by the Holy See which, once more,
finds itself in the painful necessity of expressing its regret. The Holy See hopes
that the Slovak government, in accordance with the principles of the Catholic
religion, to which the vast majority of the people belong, will leave no stone
unturned in order that the Jews who are still in the territory of the Republic may
not be subjected to even more severe sufferings’. ((RAG 30))
From the wording of this telegram and the note, it can be seen that Rome did
not possess at that time a clear picture of the confusing and fast changing
situation within Slovakia. The Germans claimed that their troops were merely
helping the Slovak government to restore order. The Left-wing rebels and the
Soviet Union claimed the Slovak government was still the enemy. So the
telegram had been composed on the presumption that the government
administered the country and was therefore responsible for the unjust events
taking place there. But the real situation was quite different.
Tiso and his ministers had not resigned but were endeavouring to maintain their
legal and moral right to represent the sovereignty of the Slovak people. But:
‘From September 1944 Tiso's authority extended only to Bratislava and its
environs’ ... for all practical purposes the German army was the real authority
in the country until the end of the war'. ((AXS 95)). German Einsatzgruppen
Units (specially formed to hunt and murder Jews) killed thousands during the
uprising and afterwards, as well as deporting 13,500 ((EJ Vol. 5 page 1197)).
On January 2nd 1945 the President of the International Red Cross Committee
wrote to Tiso asking that the deportations be ended. With much sadness Tiso
answered on the 10th that everything possible had been done until the revolt.
From then on it was impossible to help the Jews officially. ((LGN 28)).
The full story regarding the group of 400 Jews was that they had been taken
under the special care of the Slovak Foreign Ministry and guarded by Slovak
police because they possessed American or South American passports. But the
Germans seized the camp and declared that all but four of the passports were
forgeries. They then deported the others to Germany. ((RAG 30)).
On December 19th Tiso's letter arrived in Rome and he took the opportunity to
defend his record since 1938. He asserted that he and Slovakia had been the
object of vilification by their enemies. Regarding the current situation he
explained that since August, when the Germans had arrived to put down the
uprising, they had been in command of the military operations.
43
He wrote that the Slovak government was not responsible for the ensuing
events, and the Germans refused to listen to the Slovak protests that the Jews
were protected by the Constitution. He affirmed that he had always kept the
dignity of the priesthood before his eyes and that it was hypocrisy for his
enemies to express concern for the reputation of the clergy. He had not acted on
the basis of his own judgments, but had consulted the best advisors within the
Church. ((SSVG 54-55 and 475-477)).

Fr Tiso, Slovakia and Hitler
Dennis Barton

V skutočnosti M. Buzalka podal vatikánskemu chargé d’ affaires G. Burziovi na jeseň roku 1941 informácie, podľa ktorých postupujúce nemecké jednotky: „ ukrajinských a bieloruských zajatcov posielajú spravidla do ich domovov, židov hneď zastrelia (tvrdí sa, že aj civilov židovského pôvodu systematicky zabíjajú bez ohľadu na pohlavie a vek), iba ruských a ázijských zajatcov dopravujú do koncentračných táborov.“ Burzio poslal svoju správu v októbri 1941 do Vatikánu. Teda vďaka Buzalkovi do zahraničia prenikli správy o krutom zaobchádzaní so sovietskymi vojnovými zajatcami a so Židmi.

O biskupovom podnete sa zmienil i bývalý slovenský minister vnútra A. Mach. Podľa neho to bol hlavný dôvod, prečo sa na jar 1943 rozhodol trvať na neobnovení transportov.

Čosi som zo seba vypotil:

http://blackblog.sk/slovensko-a-hitlero ... -prva-cast

http://www.multikulti.sk/dok/pravicovy- ... irucka.pdf

http://aryanrebel.wordpress.com/2010/04 ... ovu-mafiu/

Taliansky Fašizmus, nie len že nebol rasistický, dokonca povoľoval „talianizáciu“ v kolóniách, ak ste prisahali vernosť „íl Duce mu“. Tak isto, židia mali povolené členstvo vo Fašistickej strane, a v Líbyi, arabi, boli tiež členovia Fašistickej strany prostredníctvom Moslimského Zväzu Liktorov. Vo východnej Afrike, černosi, mali povolené slúžiť s Talianmi v MVSN Koloniálnej Milícii.

Preto, keď Mussolini sa dostal k moci, Keynes a Rotschildovci boli nadšení, lebo videli, že vlastne Mussolini dal do praxe ich vlastné „primitívne chytráčenie“, o ktorom v Anglicku Rothschildovci, po skončení prvej svetovej vojny, len snívali. Keyenes a všetci Rothschildovci boli zachvátení obdivom, uznaním a závisťou (pozri späť na: Neo-liberalizmus-časť druhá: Čas tlačenia „ničím“ nekrytých peňazí. - odstavec s názvom- Primitívne chytráčenie), keď v súlade s týmto „primitívnym chytráčením“ Mussolíniho vláda začala míňať peniaze a tak dávať do EXISTENCIE (do obehu) peniaze na platenie úrokov, dividiend a ostatných ničotností - ktoré ináč, nikto, nikdy do obehu nedá a preto nikdy NEEXISTUJÚ!

Všetci Rotschildovci hovorili a vyzývali Keynesa : ...no vidíš, mal by si vymyslieť, ako tento Fašistický ekonomický systém zaviesť do našej parlamentnej demokracie, a sme zachránení !

Již v roce 1848, vášnivě odsuzujíce Slovanský sjezd v Praze, píší Marx a Engels 31. prosince v Neue Rheinische Zeitung: „Nyní víme, kde jsou nepřátelé revoluce: ve slovanských provinciích Rakouska a v Rusku. Žádná fráze, žádné ujišťování o demokratické budoucnosti těchto zemí nám nezabrání, abychom je nepokládali za naše nepřátele. Nesmiřitelný boj, válka do posledního dechu proti Slovanům, zrádcům revoluce, vyhlazení, bezohledný terorismus; ne v zájmu Německa, ale v zájmu revoluce. Budoucí světová válka odstraní z povrchu zemského nejen reakční třídy a dynastie, ale též zpátečnické národy.

Fanatický pangermanismus v nejhorším slova smyslu je snad nejvíce zřejmý z článků Marxe a Engelse v New York Herald Tribune. Zde oba komunističtí přátelé 24. dubna 1852 uveřejňuji k potlačené snaze po demokracii a liberalizaci Čechů, Poláků a Jihoslovanů v r. 1848 tato památná slova: „Nyní skončily, a to asi navždy, snahy Slovanů v Německu o znovuzískání nezávislé národní existence. Roztříštěné zbytky četných národnostních skupin, jejichž národní a politické oprávnění k životu již dávno zmizelo a které již téměř tisíc let jsou přinuceny se plavit za lodí jednoho silného národa a jejich podmanitele“ (Němců). „Tyto umírající národnosti se pokusily využít všeobecných zmatků r. 1848 k vybudování dávno ztraceného politického stavu z r. 1800. Dějiny tisíce let jim ukazují, že tento vývoj zpět není možný. Skutečnost, že celý prostor východně od Labe a Sály byl kdysi obsazen podobnými Slovany. Ukazuje na historickou expanzi a současně na materiální a intelektuální moc národa německého, která podmanila své staré východní sousedy, vsála je a absorbovala. Tento sklon k absorbci“ (poněmčení) „byl vždy jedním z nejmocnějších prostředků, kterým byla Němci na východě tohoto kontinentu rozšiřována západní kultura. Jak mohou“ (Slované) „očekávat, že se dějiny vrátí zpět o tisíc let, aby uspokojily několik souchotinářů obývajících Němci ovládané a obklopené prostory, kteří neměli od nepaměti pro kulturní záležitosti jiný jazyk než němčinu a kterým chybí základní předpoklad národní nezávislosti: samostatnost, počet a uzavřená země?

Detailní dokumentaci o těchto názorech Marxe a Engelse naleznete v publikaci Revoluce a kontrarevoluce v Německu v r. 1848 (psáno převážně na základě jejich článků v New York Herald Tribune z let 1854-1852) a v práci německého historika H. Kohna Dějiny panslavismu (Die Geschichte des Panslavismus. Die Slaven und der Westen, Mnichov 1959).

Je s podivem, kolik milionů intelektuálů – včetně ze všech slovanských zemí – bylo a stále je mateno vidinami těchto falešných proroků komunismu.

Dr. Josef Lovell

http://www.cs-magazin.com/index.php?a=a2007021042

"...Ak sa nám podarí vyhrať revolúciu a zničiť Rusko, zavedieme moc Sionizmu na jeho truhle a staneme sa silou, ktorej sa bude klaňať celý svet. Ukážeme, čo znamená skutočná moc! Zmeníme ruskú inteligenciu na tlupu idiotov a celé územie na štát zvierat prostredníctvom teroru a krviprelievaním..."

"...Musíme zmeniť Rusko na púšť obývanú bielymi Negrami, nad ktorými zavedieme tyraniu druhu, o ktorých aj ten najkrutejší despota východu nikdy nesníval. Jediným rozdielom je, že táto tyrania nepríde sprava ale zľava a nebude biela ale červená, pretože prinesie toľko krvi, že ľudské obete kapitalistických vojen budú v porovnaní s touto tyraniou nevýznamné. Najdôležitejší zámorskí bankári budú pracovať s nami v najintímnejšom kontakte."

-Leiba Davidovich Bronstein (Trocky), vodca a tvorca červenej gardy a neskôr červenej armády, predseda revolučnej vojenskej rady

Z londýnskeho rozhlasu sa každý večer šírili hrozby a plány na likvidáciu Slovákov. Každé benešovské vysielanie sa večer čo večer končilo výzvou: "Sázejte stromy v záhrádce, budou dobrý pro zrádce." Okrem fyzickej likvidácie Slovákov sa Beneš vyhrážal ich deportáciami na Sibír. Beneš plánoval prísť domov s obnovenou centralistickou Československou republikou. Hneď po prevrate mal byť na Slovensku guvernérom vyslanec Nemec, o autonómii, alebo o akých-takých právach Slovákov v novej ČSR, nepadlo ani slovo.



Keď prezident Tiso rečnil v ktorejsi dedine na Horehroní pri príležitosti elektrifikácie tejto obce, položil
nadšeným poslucháčom otázku: "Načo sme vám zaviedli elektrinu?" Odpoveď znela: "Aby sme v noci
nemuseli po staveniskách chodiť s lampášom v ruke." "A ešte načo?" - spýtal sa pán prezident. Ľudia
nevedeli čo odpovedať. vtedy im Dr. Tiso povedal: "Teraz si pokúpite rádiá, keď už máte elektrinu, a budete
každý večer počúvať Londýn, a dozviete sa, aké klamstvá a hlúposti vám Beneš rozpráva."
Londýn tak každý večer všetci slobodne počúvali.
V roku 1943, po bitke pri Stalingrade, Nemci začali ustupovať na celom fronte. V Rusku prišla taká
tuhá zima, aká nebola za posledných päťdesiat rokov (podobne ako za vpádu Napoleona, keď v Rusku
pomrzla francúzska armáda).
Preslávená nemecká tanková brigáda nemohla napredovať. Vtedy mi prišiel na um rozhovor s
prezidentom Dr. Tisom koncom roku 1941, keď som sa ho ustarostený opýtal: "Pán prezident, čo bude s
nami, keď vyhrá vojnu Hitler?" Odpovedal mi: "Ako kňaz verím v riadenie Božie. Boh nedovolí, aby vo svete
vládol systém, ktorý je proti viere. Koľko kňazov i biskupov je už v nemeckých koncentračných táboroch.
Svet by riadila nemecká rasa, a my Slováci, Slovania, by sme boli v nevýhode. Nepasovali by sme do
nemeckého 'lebensraum'. Možno by nás presídlili niekam do Ruska." "Pán prezident, a čo keď vojnu vyhrajú
komunisti?" Prezident odvetil: " Boh nás neopustí a aj s boľševikmi raz urobí poriadok. Pevne v to verím."


Za najrozumnejší sa považoval plán, v ktorom sa hovorilo, že na Slovensku treba bezpodmienečne
udržať poriadok a pokoj až do konca vojny. Dve slovenské divízie, ktorým velil aj u Nemcov dobre zapísaný
generál Malár (mal nemecké vyznamenanie železný kríž I. triedy), budú brániť karpatské priesmyky proti
Sovietom, a až keď sovietska armáda na víťaznom postupe dosiahne Krakov, slovenská armáda jej umožní
vstup na Slovensko, takže za niekoľko dní aj s pomocou obyvateľstva obsadia bez boja celé Slovensko. V
rozhodujúcej chvíli slovenská vláda na čele s prezidentom podá demisiu, "povstalci" zostavia novú 5
komunisticko-demokratickú vládu a život pôjde ďalej. Takýto plán schvaľovali najmä komunisti na čele s
Husákom, ktorý od samého začiatku odmietal Benešov čechoslovakizmus.
O tomto pláne písal v roku 1960 český komunista Václav Kopecký, ktorý sa o ňom dozvedel od
komunistu Schmidkeho a ten zas od Husáka. Darmo to historik Jablonický nazýva demagógiou a absurdnosťou.


Vybraté z-
"Povstanie"-s-legendou