Včera sa stalo to, že doma to mala naozaj ťažké, to isté ako ja v práci. Proste bol som nervózny. A nemali sme spolu byť včera vôbec, ale až dneska. Ja som sa medzitým dohodol s kamarátom, že teda podnikneme niečo iné, keď nebudem s ňou. A už som išiel domov z práce, všetko bolo dohodnuté a som sa usmieval, bolo mi príjemne. A v tom mi zavolala ona a povedala mi že či sa mi nedá ísť s ňou vonku... dosť ma to zaskočilo, pretože sme sa bavili o tom asi 3-4 krát že či nepôjdeme vonku v piatok a keď povedala že nie, tak som si urobil vlastný program, ako som vyššie spomínal. A keďže mi zavolala a chcela ísť vonku, ostal som strašne nervózny, pretože musel som zrušiť kamaráta ktorého som kvôli nej už zrušil veľa krát. A potom som ju teda išiel čakať k jej domu. Ona mi ešte zavolala že musím počkať cca 10 minút pred jej domom, pretože jej dedko riadil podlahu a bola vtedy riadne nahnevaná v hlase, ale aj ja som už bol ešte viacej. A potom sme išili vonku,začala sa mi sťažovať že ako chce už odísť z domu atď. že ako sa k nej každý tam správa (typické ženské pubertiacke reči ) a potom mi povedala že nevie čo by robila, keby nemala mňa a jednu jej kamarátku. Tak ma to tak samozrejme potešilo a nebol som potom nejaký nervózny. Ale čo sa potom stalo, to bolo za 100 bodov... hovorila ako ju každý obmedzuje. Ja som chcel vyjadriť súcit a povedal som jej, že "Ani moja prababka..." a v tom mi skočila do reči a zbliakla do mňa že "prestaň už s tou tvojou prababkou! VKUSE JU SPOMÍNAŠ!" Toto mi povedala... povedal som jej "Kľud, veď čo som ti ja urobil?" A ona "hej lebo stále ju spomínaš, neznášam to!" Nahneval som sa, lebo dovtedy keď mi toto robievala, že do mňa zbliakla z ničoho nič, tak som to nechal tak, radšej. Ale včera som sa už nasral a vrátil som jej to. Zbiakol som do nej aj ja, že ČO JE ZASE?! A ona sa nahnevala, prestala sa so mňou rozprávať... ale ešte predtým mi povedala že do nej stále len kričím. (Úprimne, som skoro z toho padol na riť, pretože ja som do nej nikdy nekričal...) a potom som to chcel nejako rýchlo urovnať, tak som ju chcel upokojiť a objať a dať jej pusu. Totálne m ignorovala, odvracala hlavu a išla stále ďalej... nedokázal som ju "nenásilne" zastaviť... prešli sme cca 4 minúty cesty potichu z jej strany... skúšal som to napraviť ale ja po ceste nejako a ona totálny nezáujem. Potom som už bol veľmi nahnevaný aj ja a povedal som jej, že nech s tým prestane že jediná več čo najviac neznášam a čo ma vytáča do nepríčetnosti je, keď ma ona ignoruje, tak som ju poprosil nech to prestane robiť. Opak bol ale pravdou. Skúšal som ju zastaviť, ona proste išla ďalej... tak som ju nakoniec nejako zastavil a postavil si ju proti sebe. Snažil som sa to zase urovnať, ale ona neprestávala ma ignorovať a odvracať sa odo mňa. Nakoniec ma riadne surovo obišla a ja som ostal stáť na mieste... z poza nej som jej hovoril že veď ale prestaň už s tým... a tým že ma ignorovala ešte viacej, som dostal také nervy že som strašne kopol do snehu popri chodníku a ešte asi 2 krát do nejakého na ďalšej strane. Ona sa už na mňa otočila a začala sa so mňou baviť - vieš ako mi bije srdce?! A tak... viac menej som dosiahol čo som potreboval - aspoň som si to myslel. Lenže nedosiahol. Zase ma začala ignorovať. Ja som si skúsil pred ňu aj klaknúť, povedať jej proste prepáč a nič. Ľadová kráľovná. Nakoniec proste chcela ísť domov, nechcela už byť so mňou, to mi povedala. A povedala, že ju mám nechať na pokoji... trošku som sa zľakol a išiel som za ňou, predsa len bol piatok večer v meste a bolo to ešte v Parku toto všetko... bál som sa aby sa jej niečo nestalo... ona začala predomňou utekať a povedala mi, že ak ju ľúbim, tak ju nechám na pokoji a ona sa rozhodne že či so mňou chce byť... Tak som sa proste nahneval, odišiel a povedal som si že to nemá zmysel a že mi bude bez nej oveľa asi lepšie. Pretože takáto situácia sa nestala prvý krát. Nie presne toto isté, ale niečo veľmi podobné. A dneska a včera? totálna ignorácia. Je na FB, je na skype. Ale nezavolá, nenapíše... a mne je momentálne naozaj príjemne
Čudné, ale je to tak.Úprimne? Keď som toto napísal a dal som svoje myšlienky pred seba do písomnej formy, tak mám z toho taký pocit ako keby som riešil vyslovene niečo čo nemá zmysel držať... asi by som sa mal na ňu vykašlať... čo si myslíte? Pretože som z nej nervami na konci ak mám byť úprimný. Stále nejaké somariny vymýšľa a stále sa uráža, je prchká. A to je mi úplne proti srsti...
Tak čo? Mám to nechať tak, alebo jej mám dať čas?
btw: prepáčte za takú litániu
pochybujem ze to odtialto ma niekto dokonalo nastudovane. (ako ja ... )
