Rozhodujem sa už dlho, ale ešte stále som nedošla k záveru. Začnem od začiatku: Keď som mala 14 rokov, dala som sa dokopy s jednym chlapcom....kedže bol o dosť starší, začalo to neskôr škrípať, spočiatku som mu tolerovala chorobnú žiarlivosť, keď si vypil tak bol ako zmyslov zbavený a nakoniec po 4 rokoch som ho nechala. Veľa veci som kvôli nemu obetovala, a tak som si povedala, že sa druhý krát kvôli chlapcovi takto obmedzovať nebudem. Rozhodla som sa, že keď skončím školu, pôjdem preč, veľmi ma ťahalo ísť študovať do Prahy. Prešiel rok a ja som spoznávala ľudí okolo seba, nápadníkov bolo až až ale ja som nedokázala ani jedného z nich ľúbiť, navyše som si povedala že kym nezmaturujem, nezačnem další vzťah...hlavne kvôli tomu že som plánovala ísť po škole mimo SR a tak som mala len kamarátstva....potom sa mi ozval jeden chlapec, s ktorým som kedysi chodila ešte do škôlky, hrávali sme sa, on bol o rok starší a tak odišiel do školy, odvtedy sme sa nikdy ani len nerozprávali. On prakticky si ani nepamätal že sme spolu chodili do škôlky....keď sa mi potom ozval po toľkých rokoch, ja osm s ním ani nechcela ísť von, pretože čo som tak z počutia vedela, tak že mal veľa dievčat, tak som si urobila nanho názor, atď...asi viete kedže bol neoblomný, napokon som s ním išla raz von, rozprávali sme sa, o všeličom možnom, bežné veci bolo nám fajn...potom som išla další a další a další krát. po čase som si uvedomila, že k nemu asi niečo cítim, ale nechcela som si to priznať, ani keby neviem čo...vždy som tom udržiavala na úrovni - kamarástvo- aj ked som si už asi aj uvedomovala že to prerastá do niečoho viac....napokon sme spolu začali chodiť, ale ja som to brala skôr ako takú letnú lásku, pretože som neverila že mu to vydrží so mnou dlhšie ....za to leto sme mali spolu kopu zážitkov, výletov a bolo nám fajn, vždy sme sa mali o čom rozprávať, avšak moji rodičia mi bránili...nepriajli si aby som s ním chodila...ale to oni nechcú nikoho ku mne...v tom čase som už maturovala a dávala som si prihlášky na školy, jednu do Prahy, druhú do Košíc. On o tom vedel ...samozrejme mi povedal že nechce aby som išla preč...ale raz sa vyjadril tak že ked pôjdem ja, pôjdeme spolu, inokedy že ostanme tu, osamostatníme sa a tak. na počudovanie, prešiel rok, čo sme spolu a ja ho milujem stále, on mňa tiež, rozumieme si, tie hádky čo sme za ten rok mali to sa dá spočítať na jednej ruke a to tiež boli také škriepky decké, 10 minútové .) za ten rok som zisitla, že predošlé 4 roky strávené s niekym iným som len "oddžubala" ...on je niečo iné, pozorný človek, ktorý myslí na všetko, ochotne pomôže, starostlivý, myslí na všetko, vo všetkom sa doplname, fakt niekedy mám pocit akoby sme boli stvorený jeden pre druhého.... proste takého človeka treba hľadať....a tu je ten kameň úrazu...prijali ma na výšku do Prahy, aj do KE, keď mi iprišiel list z Prahy, bola som najšťastnejšia, nič viac som si neželala, len odísť raz preč, študovať tam...a aj keď som okúsila len na pár dní ten život tam, ešte viac sa vo mne túžba prebudila....ale...tu je to ale, keď on mi povedal, že ak pôjdem tam, zrejme to medzi nami skončí, pretože on si nemôže dovoliť ísť tam, tu má dobre platenú robotu, a dávať 5 rokov v Prahe peniaze za nájom + Praha sama o sebe je drahá, sa fakt neoplatí...keď tu by mu to vychádzalo lepšie...+ ja tam budem na intráku, študentský život, že určite nanho zabudnem, lebo na dialku to by išlo ťažko a bla bla bla....teraz neiviem ozaj čo mam robiť, či sa riadiť srdcom, myslieť na to, že takého chlapca mám kt. možno už ani nestretnem, ostať tu len kvôli nemu /pretože mňa KE vôbec neťahajú(, alebo sa zrieknúť lásky a odísť preč, kam som vždy chcela, čo bol môj sen......?? čo ak odídem a budem ľutovať, alebo čo ak ostanem a nám to po čase začne nedajbože škrípať a po niekoľkých rokoch nám to skončí...a potom si budem donekonečna vyčítať, že som zase urobila tú chybu že som bola zaslepená láskou a urobila niečo, čo by som sa iných okolnosti nespravila?? Sľúbila som mu, že ho už nebudem nechávať v strese, čo bude s nami ďalej a poviem mu ako som sa rozhodla / on verí že ostávam na SR/...ale ja sa neviem dopracovať k rozhodnutiu...som zmätená, milujem ho, on mňa tiež...a to veľmi....až mi srdce trhá, že by som mu mala urobiť to, že ho nechám kvôli škole 
....chcela som aby sme tam išli spolu, žili v podnájme...ale...ozaj sa to asi nedá..aj ked ja hovorím, že ak sa chce, dá sa všetko ....neraz sme hovorili o našej budúcnosti o tom, že vezme úver a začne staviať dom, aby sme mali svoje a konečne mohli byť normálne spolu....atd....asi som sa rozpísala až až a už asi aj vy máte z toho miš-maš ale musela som sa vykecať, lebo už neviem ozaj si sama rady neviem )
Nebuď naivná... Ja na tvojom mieste by som išiel do Prahy a keď si našiel robotu v Ke, tak si nemyslím že by si v Prahe nenašiel...
preto som si pýtala rady starších a skúsenejších aspon trošku...
