Ale samozrejme bolo všetko naplánované. Stavajme bunkre, kupujme zlato. Lebo celý systém PRAVDEPODOBNE padne a všetko bude PRAVDEPODOBNE tak ako to PRAVDEPODOBNE opísal. Všetko sú to len otvorené frázy, vzhľadom na opakujúce sa výkyvy v svetovej ekonomike (podľa niektorých modelov je dnešná "kríza" zrkadlovým odrazom krízy v 1991) to viem predpovedať aj ja, síce ako on použijem všemocný slogan "je nemožné predpovedať, že kedy stratí terajší finančný systém posledné zbytky dôvery", ale budem čakať, či sa to PRAVDEPODOBNE nesplní.

Ale viem, že niektoré nadržané ovečky (nič konkrétne voči tebe) sa už nemôžu dočkať vo svojich fantáziách pádu svetovej ekonomiky, aby mohli s pocitom radosti modlikať rukami a hrať sa nejakú IRL akčnú hru o prežitie. Neobdivujem ľudí, ktorí si toto želajú, skôr ich ľutujem, že majú tak zvrátené myslenie. Podobnými fázami vzhľadom na históriu prechádzali niektorí fanatickí Američania, ktorí počas Studenej vojny budovali doma vlastné protiatómové kryty a tešili sa na poriadnu "akciu".

Nechápem, na čo je komu takéto bludárium, ani 50 Ronov Paulov nedokáže predpovedať vývoj takej udalosti, pretože k nej v histórii nikdy nedošlo. Ak by niekto totiž dokázal v ekonomických modeloch predpovedať dianie niečoho (hocičoho), určite by sa svetová ekonomika na základe dôveryhodných "predpovedí" dokázala výkyvom vyhnúť. Ale keďže to nedokáže nik, ani samotný Ron Paul (reformy.cz, ďalšie semenište konšpirátorov, zdá sa, že sa im celkom darí, dokonca majú aj vlastný e-shop), tak ani srny netušia, či niekomu na niečo bude zlato alebo hocičo iné.

Prajem príjemné, ničím nerušené doomsayerstvo.

Cílem Nikoly Tesly byl bezdrátový přenos elektřiny, tedy možnost napájet všechny spotřebiče bez použití vodičů. Pracoval na využití a zdokonalení principů, na nichž je založen např. rádiový přenos (včetně televize), automobilové zapalování, telefon, nebo výroba a přenos střídavého proudu.

1/Nemecko medzi dvoma svetovymi vojnami bolo zo znamych dovodov /hlavne vojnove reparacie/ vo velmi zlom ekonomickom stave- s dnesnymi europskymi pomermi sa to neda vôbec porovnavat, nie je v tom ziadna hlbsia spojitost.

Kľúčovými štruktúrami, ktoré určovali stratégiu povojnového rozvoja Západu, boli centrálne finančné inštitúcie Veľkej Británie a USA – Anglická národná banka a Federálny rezervný systém (FRS) – a finančno-priemyselné organizácie, ktoré boli s nimi spojené a stanovili si za cieľ nastoliť absolútnu kontrolu nad finančným systémom Nemecka, aby riadili politické procesy v Centrálnej Európe. Počas realizácie tejto stratégie sa dajú vymedziť nasledovné etapy:

1. etapa: od roku 1919 do roku 1924 – príprava pôdy pre masívne americké finančné injekcie do nemeckej ekonomiky;

2. etapa: od roku 1924 do roku 1929 – nastolenie kontroly nad finančným systémom Nemecka a finančná podpora nacionálneho socializmu;

3. etapa: od roku 1929 do roku 1933 – podnecovanie a rozpútavanie hlbokej finančno-ekonomickej krízy a zabezpečenie príchodu nacistov k moci;

4. etapa: od roku 1933 do roku 1939 – finančná spolupráca s nacistickou vládou a podpora jej expanzívnej zahraničnej politiky, ktorej cieľom je príprava a rozpútavanie novej svetovej vojny.

Počas prvej etapy hlavnými hybnými pákami zabezpečenia prenikania amerického kapitálu do Európy sa stali vojnové dlhy a úzko s nimi súvisiaci problém nemeckých reparácií. Po formálnom zapojení sa USA do Prvej svetovej vojny poskytli spojencom (predovšetkým Anglicku a Francúzsku) pôžičky na sumu 8,8 miliárd dolárov. Celková suma vojnových dlhov, vrátane úverov, ktoré USA poskytovali v priebehu rokov 1919-1921, tvorila viac ako 11 miliárd dolárov. (1) Vyriešiť svoje problémy sa zadĺžené krajiny pokúšali na úkor Nemecka, vnútiac mu obrovskú sumu a mimoriadne náročné podmienky vyplácania reparácií. Útek nemeckých kapitálov do zahraničia a odmietanie platenia daní, ktoré to vyvolalo, priviedlo k takému deficitu štátneho rozpočtu, ktorý by mohol byť pokrytý iba prostredníctvom hromadnej emisie ničím nekrytých mariek. Dôsledkom toho sa stal kolaps nemeckej valuty – „veľká inflácia“ roku 1923, ktorá tvorila 578 512 %, keď za jeden dolár ponúkali 4,2 trilióny mariek. Nemeckí priemyselníci začali otvorene sabotovať všetky vyplácania reparačných záväzkov, čo malo za následok slávnu „Porúrsku krízu“ – francúzsko-belgickú okupáciu Porúria v januári 1923.

Práve to čakali anglicko-americké vládnuce kruhy, aby nechajúc uviaznuť Francúzsko v plánovanej avantúre a dokážuc jeho neschopnosť vyriešiť problém, zobrali iniciatívu do svojich rúk. Štátny tajomník USA Charles Evans Hughes tvrdil: „Treba vyčkať kedy Európa dozreje na to, aby pristúpila na americký návrh.“(2)

Nový projekt bol vypracúvaný v útrobách banky J.P. Morgan & Co. v súlade s inštrukciami hlavy Anglickej národnej banky Montagu Normana. Ich základ tvorili myšlienky predstaviteľa Dresdner banky Hjalmara Schachta, ktoré sformuloval už v marci 1922 na návrh Johna Fostera Dullesa (budúceho štátneho tajomníka za prezidenta Eisenhower), právneho poradcu prezidenta W. Wilsona na Parížskej mierovej konferencii. J. F. Dulles odovzdal tieto inštrukcie hlavnému splnomocnencovi J.P. Morgan & Co., a následne J.P. Morgan odporúčil H. Schachta M. Normanovi, a ten zase weimarským vládcom. V decembri 1923 sa H. Schacht stane riaditeľom Reichsbanky a zohrá mimoriadne dôležitú rolu pri zbližovaní anglicko-amerických a nemeckých finančných kruhov.(3)

V lete 1924 daný projekt, známy ako Dawesov plán (podľa predsedu komisie expertov, ktorí ho pripravovali, amerického bankára, riaditeľa jednej z bánk Morganovej skupiny), bol schválený na Londýnskej konferencii. Počítal s dvojnásobným znížením vyplácania reparácií a riešil otázku o zdrojoch ich pokrytia. Hlavnou úlohou však bolo zabezpečenie priaznivých podmienok pre americké investície, čo bolo možné iba v prípade stabilizácie nemeckej marky. Za týmto účelom plán počítal s poskytnutím Nemecku veľkej pôžičky na sumu 200 miliónov dolárov (800 miliónov mariek), polovicu z ktorých mal zabezpečiť Morganov bankový dom. Pritom anglicko-americké banky nastolovali kontrolu nielen nad prevodom nemeckých platieb, ale aj nad rozpočtom, systémom peňažného obehu a do značnej miery nad systémom úverovania krajiny. Do augusta 1924 starú nemeckú marku nahradili novou, finančné postavenie Nemecka sa stabilizovalo a ako písal výskumník G.P. Preparta, Weimarská republika bola pripravená obdržať „tú najpôsobivejšiu ekonomickú pomoc počas celých svojich dejín, za ktorou bude nasledovať tá najtrpkejšia žatva v svetových dejinách“ – „do finančných žíl Nemecka sa nezadržateľným prúdom začala vlievať americká krv“. (4)

Následky toho sa prejavili vzápätí

Po prvé, z dôvodu toho, že peniaze určené na každoročné vyplácanie reparácií boli používané na pokrytie splátok dlhov voči spojencom, vznikol takzvaný „weimarský absurdný kruh“. Zlato, ktoré Nemecko platilo v podobe vojnových reparácií, bolo predávané, ukladané a mizlo v USA, odkiaľ sa v podobe „pomoci“ podľa plánu vracalo do Nemecka, ktoré ho dávalo Anglicku a Francúzsku a tie z neho zase splácali vojnový dlh USA. Spojené štáty zase pridajúc k tomuto zlatu úroky, ho znovu posielali Nemecku. V dôsledku toho všetci v Nemecku žili na dlh a bolo jasné, že v prípade, ak si Wall street vyžiada svoje pôžičky naspäť, krajina utrpí úplný bankrot. Pritom by americkí bankári nič nestratili, keďže dostávajúc výmenou za pôžičky obligácie, ich predávali americkým občanom.

Po druhé, hoci formálne úvery boli vydávané na zabezpečenie vyplácania reparácií, reč bola fakticky o obnovení vojensko-priemyselného potenciálu krajiny. Ide o to, že za úvery Nemci platili akciami podnikov, takže americký kapitál sa začal aktívne integrovať do nemeckej ekonomiky. Celková suma zahraničných vkladov do nemeckého priemyslu v rokoch 1924-1929 tvorila takmer 63 miliárd zlatých mariek (30 miliárd pripadalo na úvery) а vyplácanie reparácií – 10 miliárd mariek. (5) 70% prichádzajúcich finančných prostriedkov zabezpečovali bankári USA, prevažne banky J.P. Morgana. V dôsledku toho už v roku 1929 nemecký priemysel sa dostal na druhé miesto na svete, ale do značnej miery sa nachádzala v rukách popredných amerických finančno-priemyselných skupín.

Takto I. G. Farbenindustrie, hlavný dodávateľ nemeckých vojnových automobilov, ktorý na 45% financoval volebnú kampaň Hitlera v roku 1930, sa nachádzal po kontrolou Rockefellerovej spoločnosti Standard oil. Morganovci prostredníctvom General electric kontrolovali nemecký rozhlasový a elektrotechnický priemysel v zastúpení AEG a Siemens (do roku 1933 30% akcií AEG patrilo General electric), prostredníctvom komunikačnej spoločnosti ITT - 40% telefonickej siete Nemecka, okrem toho im patrilo 30% akcií leteckej stavebnej firmy Focke-Wulf. Nad Opelom bola nastolená kontrola zo strany General motors, ktoré patrili rodine Dupontovcov. Henry Ford kontroloval 100% akcií koncernu Volkswagen. V roku 1926 za účasti Rockefellerovej banky Dillon Read & Co vznikol druhý čo do svojej veľkosti hneď po I. G. Farbenindustrie priemyselný monopol Nemecka – metalurgický koncern Vereinigte stahlwerke (Oceľový trust). (6)

Americká spolupráca s nemeckým vojensko-priemyselným komplexom bola natoľko intenzívna a všade prenikajúca, že do roku 1933 pod kontrolou amerického finančného kapitálu sa ocitli kľúčové odvetvia nemeckého priemyslu a také veľké banky ako Deutsche bank, Dresdner bank, Donat bank a iné. Američania minuli na to viac ako 150 dlhodobých pôžičiek, vydaných v priebehu 7 rokov, takže Dawesov plán nenazývajú náhodou prvou nemeckou päťročnicou krátko pred začiatkom vojny.

Zároveň sa pripravovala aj tá politická sila, ktorej poslaním bolo zohrať rozhodujúcu rolu pri realizácii anglicko-amerických plánov. Ide o financovanie nacistickej strany a osobne A. Hitlera.

Nacistická strana vznikla v roku 1919 a zahájila svoj rast iba na jar roku 1922, keď sa u jej lídrov objavili finančné prostriedky. Ako písal vo svojich memoároch bývalý kancelár Nemecka Heinrich Brüning, začínajúc od roku 1923 Hitler dostával veľké sumy zo zahraničia. Odkiaľ prúdili nikto nevie, ale prichádzali prostredníctvom švajčiarskych a švédskych bánk.

Je taktiež známe, že v roku 1922 sa Mníchove konalo stretnutie А. Hitlera s vojnovým atašé USA v Nemecku kapitánom Trumanom Smithom, ktorý napísal o ňom podrobnú správu washingtonským šéfom (v Riaditeľstve vojnovej rozviedky), v ktorej sa veľmi pozitívne vyjadroval o Hitlerovi. Práve prostredníctvom Smitha do Hitlerovho okruhu známych bol privedený Ernst Hanfstaengl (Putzi), absolvent Harvardskej univerzity, ktorý zohral dôležitú rolu pri formovaní А. Hitlera ako politika, ktorý mu poskytol značnú finančnú podporu a zabezpečil známosť a kontakty s vysokopostavenými britskými činiteľmi. (7) V roku 1937 Hanfstaengl opustil Nemecko a prišiel do Ameriky, kde počas vojnových rokov pracoval ako Rooseveltov poradca.

Hitlera pripravovali na veľkú politiku, kým však v Nemecku vládla prosperita, jeho strana zostávala na periférii verejného života. Situácia sa prudko zmenila po začiatku krízy.

Od jesene 1929 po vyprovokovanom FRS krachu americkej fondovej burzy sa začína realizovať tretia etapa stratégie anglicko-amerických finančných kruhov. Príznačné je, že už od roku 1928 Wall street začal postupne odvolávať svoje úvery z Nemecka, ale práve po finančnom kolapse v USA Anglicka národná banka, FRS a Morganov bankový dom sa rozhodli ukončiť úverovanie Nemecka, vyvolajúc bankovú krízu a ekonomickú depresiu v Centrálnej Európe. V septembri 1931 sa Anglicko zrieklo zlatého štandardu, vedome zničiac medzinárodný systém platieb a úplne zablokujúc finančný kyslík Weimarskej republike. Medzitým, ako píše F. Engdahl, v tom čase dokonca aj minimálne predĺženie termínov vrátenia úverov na neveľké sumy pokojne mohla odvrátiť nekontrolovateľnú krízu už počas začiatočnej etapy. (8) H. Schacht však nečakane odišiel do demisie a nový prezident Reichsbanky Hans Luther, menovaný na žiadosť М. Normana a J. Harrisona (hlavy FRS), sa poslušne zdržali akýchkoľvek skutkov za účelom odvrátenia kolapsu veľkých nemeckých bánk.

Zato s NSDAP sa udial finančný zázrak: v septembri 1930 v dôsledku veľkých príspevkov F. Thyssen, I. G. Farbenindustrie a Kirdorfa strana získala 6,4 miliónov hlasov, zaujala druhé miesto v Ríšskom sneme, a potom začali prúdiť štedré finančné príspevky zo zahraničia. Hlavným spájacím článkom medzi najväčšími nemeckými priemyselníkmi a zahraničnými finančníkmi sa stáva H. Schacht.

V októbri 1931 do Londýna pricestoval А. Rosenberg, kde sa stretol s najväčšími britskými finančníkmi a podnikateľmi: s M. Normanom, s Henrim Deterdingom, hlavou Royal dutch shell, ktorý poskytol Hitlerovi do roku 1933 10 miliónov mariek a nakoniec s Frankom K. Tayarksom, riadiacou osobou londýnskej Schroeder bank, spojenej s newyorskou J.H. Schroeder bank a s kolínskou I.H. Stein bank, ktoré patrili barónovi Kurtovi von Schroederovi. Bankový dom Schroederovcov bol mimoriadne vplyvný v celosvetovej finančnej sieti a patril do toho úzkeho kruhu londýnskych domov, ktoré sa tešili vplyvu v riaditeľstve Anglickej národnej banky (od roku 1918 do roku 1945 Tayarks bol Schroederovým splnomocnencom v Anglickej banke). Úzke styky mal Schroeder aj s Morganom, aj s Rockefellerom a jeho oficiálnym zástupcom na Wall street bol právnická firma Sullivan and Cromwell, v ktorej pracovali bratia John a Allan Dullesovci (posledný bol členom rady riaditeľov Schroederovej banky).

Tieto styky nacistov mali rozhodujúci význam, pretože keď sa po roku 1931 barón von Schroeder a Schacht obrátili na popredných premyslených a finančných magnátov Nemecka s prosbou o podporu NSDAP, prvou otázkou bola nasledujúca: a ako sa medzinárodné finančné spoločenstvo a Norman osobne postavia k perspektívam nemeckej vlády na čele s Hitlerom a sú pripravení pomôcť s úvermi?

Odpoveď bola kladná a 4. januára 1932 vo vile Kurta von Schroedera sa konalo stretnutie s А. Hitlerom a von Papenom, na ktorom bola uzavretá tajná dohoda o financovaní NSDAP, ktorá dovtedy už bola zaťažená obrovskými dlhmi. Na tomto stretnutí boli taktiež prítomní aj bratia Dullesovci, о čom sa neradi zmieňujú ich životopisci.(9) А 14. januára 1933 sa konalo ešte jedno stretnutie Hitlera so Schroederom, Papenom a Keplerom, kde bol Hitlerov program plne schválený. Práve tu bola definitívne rozhodnutá otázka o odovzdaní moci nacistom a 30. januára sa Hitler stal ríšskym kancelárom. Vtedy začala realizácia štvrtej etapy stratégie.

Vzťah anglicko-amerických vládnucich kruhov k novej vláde sa stal mimoriadne priaznivým. Keď Hitler odmietol platiť reparácie, čo, prirodzene, spochybnilo vyplácanie vojnových dlhov, ani Anglicko, ani Francúzsko nemali voči nemu výhrady ohľadne platieb. Viac ako to, po návšteve znovu stojaceho na čele Reichsbanky H. Schachta USA v máji 1933 a jeho stretnutí s prezidentom a najväčšími bankármi z Wall street Amerika poskytla Nemecku nové úvery na celkovú sumu o výške 1 miliarda dolárov. А v júni počas návštevy Londýna a stretnutia s M. Normanom sa Schacht usiluje o získanie od Anglicka úveru o výške 2 miliardy dolárov a zníženie a neskôr úplne prerušenie splácania starých úverov. Takto nacisti získali to, čo nemohli dosiahnuť predchádzajúce vlády.

Na začiatku roku 1934, keď skupina najväčších finančníkov sa zhromaždila na návšteve u M. Normana za účelom prediskutovania politickej situácie v Európe, Nemecko bolo ocenené ako stabilizujúca sila a v máji tohto roku Norman navštívil Berlín, aby sa dohodol na tajnej finančnej podpore nového režimu. V lete 1934 Británia uzavrela anglicko-nemeckú transferovú dohodu, ktorá sa stala jednou zo základní britskej politiky vo vzťahu k Tretej ríši a na konci 30-tých rokov sa Nemecko premenilo na hlavného obchodného partnera Anglicka. Vtedy Anglicko obnovilo aj nastolené už v roku 1931 moratórium na vyplácanie dlhov podľa Dawesovho plánu a všetkých prostriedkov, ktoré Nemecko dlžilo londýnskym bankám. Viac ako to, M. Norman poskytol nacistom novú pôžičku na 4 milióny libier na uľahčenie mobilizácie nemeckého podnikateľského úveru. Anglicko požičiavalo aj súkromným nemeckým koncernom, takým ako I.G. Farbenindustrie, pritom Anglická banka inštruovala svojich pracovníkov aby otvorene sa s nikým nebavili o tomto probléme vzhľadom na jeho tajnosť. (10) Schroederova banka sa premenila na hlavného agenta Nemecka vo Veľkej Británii a v roku 1936 sa jej pobočka v New Yorku spojila s bankovým domov Rockefellerovcov za účelom vytvorenia investičnej banky Schroeder, Rockefeller and Co., ktorú časopis Times označil za „ekonomickú propagandu osi Berlín-Rím“.

V dôsledku toho do roku 1939 Nemecko vrátilo svojim veriteľom menej ako 10% zahraničných peňazí, ktoré tvorili jeho dlh v roku 1932, ale medzinárodné finančné kruhy všemožne nadržiavali nacistom. Ako sa priznával sám Hitler, svoj štvorročný plán vymyslel na finančnom základe zahraničných úverov, preto sa kvôli nemu nikdy nemusel ani v najmenšom znepokojovať.

Za nacistov vplyv zahraničného kapitálu v Nemecku začal rásť predovšetkým s pomocou zahraničných investícií. A auguste 1934 spoločnosť Standard oil vlastnila v Nemecku 730 tisíc árov pôdy a postavila veľké ropno-spracujúce závody, ktoré zásobovali nacistov ropou. V tom istom čase bolo do Nemecka z USA tajne dopravené to najmodernejšie vybavenie pre letecké závody o hodnote 1 milión dolárov, na ktorom sa začala výroba nemeckých lietadiel. Od amerických firiem Pratt and Whitney, Douglas, Bendix aviation Nemecko dostalo veľké množstvo vojnových patentov a podľa amerických technológií sa budovali lietadlá Junkers-87. Do roku 1941 americké investície do ekonomiky Nemecka tvorili 475 miliónov dolárov. Standard oil vložili do nej 120 miliónov, General motors – 35 miliónov, ITT – 30 miliónov а Ford – 17,5 miliónov. (11)

Obzvlášť dôležitú rolu pri zabezpečovaní stykov medzi finančným kruhmi USA a Nemecka zohrávala Banka pre mezinárodné platby (BIS), vytvorená v roku 1930 v súlade s Jungovým plánom spoločnými úsiliami svetových bánk za účelom regulácie dostávania a rozdeľovania nemeckých reparačných platieb. Hoci banka bola vytvorená za účelom kontroly operácií prevodu zahrnaičných valút z Nemecka do zahraničia, začala plniť presne opačnú funkciu, premeniac sa na kanál prostredníctvom ktorého boli pumpované americké a anglické peniaze do pokladníc nacistov. Do začiatku Druhej svetovej vojny BIS kompletne prešla pod kontrolu Hitlera, hoci na čele riaditeľstva banky stál Američan Thomas Mac Kitric. Iniciátorom tohto podniku bol stále ten istý H. Schacht, ktorý túžil vytvoriť takú inštitúciu, ktorá by aj v prípade svetového vojnového konfliktu umožnila zachovať spojenie medzi najväčšími finančníkmi sveta. Preto do stanov BIS bol zaradený článok, ktorý zabezpečoval banke nedotknuteľnosť v akejkoľvek situácii: nemohla byť ani konfiškovaná, ani zlikvidovaná a jej činnosť nemohla byť kontrolovaná.

3/To ze vecsina statov sveta vratane Europy je silno zadlzena je sice vazna vec ale posuvat celu zalezitost na uroven nejakeho apokalyptickeho armagedonu nie je na mieste. Aj keby napriklad vyhlasila cela EU hned zajtra platobnu neschopnost -ludovo krach /co zatial urcite nehrozi/- tak aj tak by skor ci neskor nabehol hospodarsky system vratane meny nanovo a fungovalo by sa dalej. Pravdepodobne s oskretymi usami, bolelo by to,to je pravda. Najviac by zaplakali taki co drzia celozivotne uspory v mene-ti by prisli o vecsiu alebo mensiu cast realnej hodnoty. Lenze pokial tam clovek nema nejaku nazaj obrovsku sumu, tak sa vlastne nic take strasne nedeje, vecsina ludi ma aj tak najvecsiu cast majetku v nehnutelnom majetku> byt, dom, chata, zahrada..Sucastou zivotneho zrenia je aj poznanie ze pady sa striedaju s uspechmi a iba malo premennych dokazeme my ako bezni ludia ovplyvnit. /apropo k tomu investicnemu zlatu> v pripade velkej hyperinflacie ani ono nebude az taka vyhra ako sa to teraz zda skuste porozmyslat preco/

Pozri si zlato z dlhodobeho horizontu a ak poznas matematiku, tak zistis, ze za zlato pred 40 rokmi si si kupil tolko isto tovaru a sluzieb ako dnes. Hodnota zlata sice rastie, ale len o nieco viac ako inflacia, cize maximalne si nim ochranis majetok, ale urcite nic nezarobis. A likvidita vobec nie je vysoka a vydavky spojene s drzanim fyzickeho zlata naopak su vysoke az moc.

Ja sa už k tým jeho bludom "mimo misu" nebudem ani vyjadrovať. Pretože je to totálne zbytočné. Patrí do tej skupiny, ktorú som opísal - dúfa v nejaký pád, aby sa mohol zahrať na hrdinu IRL. Do rehotu mi je ale z toho, že v jednom príspevku nazve režim v USA korporatívnym fašizmom, viem, aký je jeho postoj (a postoj jemu podobných) k USA, ale zrazu uznáva Američana ako uliateho - Rona Paula. Lebo mu to sedí do jeho rovnice. Ale tak čo už, my sme ovce, on vie predsa všetko a do všetkého vidí (irony).

gogo956 napísal:ak ma napr dvojica vo vlastnictve 4izb byt tak moze ho predat a kupit si dva mensie s tym ze druhy bude prenajimat a zaroven usetri na vlastnych nakladoch a pod.