bolek: Merci, za to, že si... 
Normálne mi srdce zaplesalo, že som tu dnes objavil aj inteligentnú, sviežu tému.
Ale teraz k veci.
Akokoľvek sa na to pozrieme, súčasťou výchovy dieťaťa je aj správanie sa rodičov. Či už vzájomné, alebo individuálne. Toto správanie - ako sa správajú jeden k druhému často dokáže silno ovplyvniť pohľad dieťaťa na rodinu, lásku, vzťahy a tak ďalej. Je však zaujímavé, ako to funguje. Pokiaľ to medzi rodičmi škrípe, tak dieťa sa buď zablokuje a v budúcnosti bude mať s nadväzovaním vzťahov problém, nakoľko sa bude báť toho, že bude mať rovnaké problémy, ako rodičia. Druhý prípad je, že práve tieto problémy dieťa posilnia a v budúcnosti budä vzťahy, ktoré bude vytvárať pevnejšie, nakoľko nebude chcieť, aby to vyzeralo tak, ako kedysi doma - aj keď toto môže viesť k spomínanej submisivite a utekaním pred problémami za každú cenu. Samozrejme, nedá sa to vnímať takto čiernobielo, osobnosť každého je ovplynňovaná nespočetným množstvom faktorov, ktoré na neho počas výchovy vyplývajú, ako napríklad sociálne zázemie rodiny, škola, škôlka, etc etc.
Ďalšia vec, ktorú už celkom pekne zhrnul Grim sú návyky z rodiny. To si berie každý bez výnimky a stáva sa, že pokiaľ sa vo vzťahu stretnú dvaja, ktorí majú k rovnakej situácii zafoixované dva rôzne prístupy často môže byť oheň na streche, nakoľko každý je presvedčený, že je to tak dobre, lebo "
u nás doma sa to tak robilo odjakživa!". To hovorím z vlastnej skúsenosti.
Jeden fenomén tu však doteraz spomenutý nebol. Poznáte to, keď sa hovorí, že dievča si vždy vezme "svojho otca" a chlapec zasa v neveste hľadá "svoju mamu"? Neviem, či ste si to niekedy všimli, no podľa mojej skúsenosti to unguje na 100% a je to v podstate aj dosť logické. Oidipov a Elektrin komplex teraz oblúkom obídeme a zhrnieme si to tak, že každé dievča považovalo kedysi svojho otca za najdokonalejšieho muža na svete a každý chlapec videl svoju matku, ako najlepšiu, najkrajšiu a tak podobne. Aj keď je tento obraz neskôr zničený, niekde hlboko v podvedomí pedsalen zakorenený zostáva a od toho sa odvíja tendencia hľadať si partnerov, ktorí v niečom zosobňujú našich rodičov. Mojej manželke je niekedy až smiešno, ako vo mne vidí svojho otca. A dokelu, niečo na tom pravdy je.
Čo sa týka vzťahov detí z nekompletných rodín.
Ja sám pochádzam z dosť problémovej rodiny. Otec bol narkoman a tak sa s ním mama v mojich dvoch rokoch rozviedla a odvtedy až do mojich desiatich rokov ma prakticky vychovávala stará mama. Mama behala po robotách a zarábala na živobytie, nakoľko z jedného predčasného invalidného dôchodku sa 4 ľudia neuživia. Vyrastanie so starou mamou však tiež nebola vždy rozprávka, bola dosť zničená životom, takže aj ona mala svoje nálady a zvlášť ostré to bolo, keď sa vrátil domov starý otec - alkoholik, ktorý bol agresívny a zamykali sme sa pred ním. V mojich desiatich rokoch si mama našla nového partnera, ktorý sa neskôr stal mojim adoptívnym otcom a všetko bolo kvázi fajn.
Z mojich desiatich rokov by si človek mohol spraviť obraz, že budem mať problémy so vzťahmi sklony ku ánvykovým látkam a podobne. Nope. Mám 23, mám manželku, dvojtýždňovú dcérku, stabilné zamestnanie a dom na hypotéku. Aj keď aj toto je možno troška extrém, ale to už nechám na Vašu analýzu

Čo som však chcel povedať - nie vždy sa z nekompletnej rodiny vykľuje dieťa s permanentnými problémami s nadväzovaním vzťahov, či naopak prehnanou promiskuitou a.i. poruchami.